Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, August 22, 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 12CoCsp/19/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8123206562
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 08. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8123206562.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvPrešovevsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.KarolaKrochtuačlenovsenátuJUDr.

Gabriely Világiovej a JUDr. Romana Lajoša v spore žalobcu: LONLER, s.r.o., so sídlom Nezábudova
31, 083 01 Sabinov, IČO: 36 454 729, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. C., XXX XX
C., právne zastúpeného: JUDr. Viera Straková, advokátka so sídlom Námestie legionárov č. 5, 080 01
Prešov, o zaplatenie 1 202,01 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Prešov č. k. 8Csp/73/2023-42 z 09.11.2023 v znení opravného uznesenia č. k. 8Csp/73/2023-71
z 15.04.2024 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok v znení opravného uznesenia.

II. Žalovanému voči žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%,
o výške ktorého rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že cit.:
„I. Žalobu z a m i e t a.
II. Žalobca je p o v i n n ý nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100 %.“

2. Rozhodol tak o žalobe žalobcu, ktorou sa voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy 1 202,01 eur
s príslušenstvom, založenej na tom skutkovom základe, že žalovaný užíva nebytový priestor o výmere
101 m2 vo vlastníctve žalobcu bez akéhokoľvek právneho titulu, avšak žalobcom vyúčtované náklady
za dodávku tepla a nájom za rok 2019 žalovaný neuhradil.

3. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil na aplikácii § 451 ods. 1 a 2, § 458 ods. 1, § 100 ods.
1 a 107 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len

„OZ“).

4. Skutkovo vo veci ustálil, že medzi stranami bolo nesporné, že žalovaný bez akéhokoľvek zmluvného
vzťahu užíva nebytový priestor č. XXX, ktorý je vo vlastníctve žalobcu, z dôvodu ktorého sa žalovaný
na úkor žalobcu bezdôvodne obohacuje. Zároveň konštatoval, že žalobca je vlastníkom nebytového
priestoru č. XXX nachádzajúceho sa na prízemí obytného domu so súpisným č. XXX, postavenom na
parcele č. XXX/X vo vchode č. 31, ďalej že Bytovým družstvom Prešov, Bajkalská 30, 080 01 Prešov,

IČO: 00 173 665 boli dňa 11.05.2020 žalobcovi vyúčtované mesačné zálohové platby a úhrady spojené
s užívaním bytu o výmere 101 m2 za rok 2019 s preplatkom vo výške 118,43 eur, že žalobca faktúrou č.
20207507 vyhotovenou dňa 03.07.2020 a splatnou dňa 13.07.2020 žalovanému vyúčtoval náklady zanájom a dodávku tepla, teplej úžitkovej vody, vodné a stočné za rok 2019 vo výške 1 202,01 eur a že
listomz08.02.2021žalobcavyzvalžalovanéhokúhradetejtosumyvnáhradnomtermínedo16.02.2021.

5. Právne konštatoval, že aj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia sa rovnako ako iné majetkové
práva premlčuje, pričom pri bezdôvodnom obohatení musí súd v zmysle ust. § 107 ods. 1 a 2 OZ
prihliadať tak na uplynutie subjektívnej premlčacej doby (dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie,
že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil), ako aj na uplynutie objektívnej
premlčacej doby (tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, desať rokov, a to odo dňa, v

ktorom k bezdôvodnému obohateniu došlo). Subjektívna premlčacia doba plynie v rámci objektívnej
premlčacej doby, pričom obidve premlčacie doby sú rovnocenné a na premlčanie práva stačí uplynutie
ktorejkoľvek z nich. Správca bytového domu - Bytové družstvo Prešov vyúčtoval vlastníkovi - žalobcovi
náklady za užívanie predmetného priestoru za rok 2019 dňa 11.05.2020, pričom o výške bezdôvodného
obohatenia na strane žalobcu sa tento dozvedel jeho doručením žalobcovi. Mal za to, že počiatok
plynutia subjektívnej premlčacej doby by bolo v danom prípade možné počítať od dátumu vystavenia

faktúry zo strany žalobcu, t.j. od 03.07.2020, pričom dátum splatnosti stanovený žalobcom vo faktúre
nepovažoval za relevantný, nakoľko medzi stranami konania neexistovala platne uzavretá nájomná
zmluva. Vzhľadom na to, že žaloba bola podaná na súde až dňa 10.07.2023, t.j. po viac ako troch rokoch,
došlo k márnemu uplynutiu premlčacej doby nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia,
z dôvodu ktorého bola žaloba podaná súdom prvej inštancie zamietnutá.

6. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP, majúc za tom,
že v konaní bol plne procesne úspešný žalovaný, voči ktorému bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá.

7. Proti napadnutému rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote a v celom rozsahu odvolanie

žalobca, a to z odvolacích dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), d) a h) CSP. Namietal v ňom,
že súd prvej inštancie vôbec neposudzoval vec vo vzťahu k dobromyseľnosti žalovaného pri uplatnení
námietky premlčania a to i za situácie, že súd skonštatoval dlhodobo trvajúcu protiprávnosť konania
žalovaného. Pokiaľ ide o rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania požadoval vo veci aplikovať
§ 257 ods. 1 CSP, t.j. úspešnej sporovej strane náhradu trov konania z výnimočných dôvodov nepriznať.

Súd prvej inštancie mal najmä s ohľadom na obsah súdneho spisu a charakter predmetného sporu vec
pred rozhodnutím podrobiť preskúmaniu z hľadiska existencie okolností hodných osobitného zreteľa,
pre ktoré by súd úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal.

8. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu podaného žalobcom argumentoval, že v prípade premlčania nároku

a vznesenia námietky premlčania povinným, súd nemôže právo priznať, s tým že iné okolnosti veci
už neskúma. Pripustil možnosť polemiky o dobromyseľnosti žalobcu nie však žalovaného, ktorý je
75 ročným chorým dôchodcom bývajúcim v byte len vďaka rozsudku Krajského súdu v Prešove.
Vo vzťahu k napadnutému výroku o náhrade trov konania mal za to, že v súdenej veci nie je
splnená podmienka výnimočných okolností a dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre ktoré by žalobca

nemal hradiť trovy konania žalovaného, k čomu poukázal na skutočnosť, že žalovaný je slabšou
sporovou stranou, z dôvodu ktorého je argumentácia žalobcu v tomto smere absurdná a v rozpore
s dobrými mravmi. Poukázal tiež na to, že žalobca ani v odvolaní neuvádza v čom majú tieto dôvody
hodné osobitného zreteľa spočívať, pričom žiadne takéto okolnosti prípadu ani nepreukazuje (napr.
nepredkladá účtovníctvo ani iné obchodné listiny, ktoré by preukazovali jeho hospodársky výsledok) a

ani v konaní pred súdom prvej inštancie takýmito dôvodmi riadne neargumentoval.

9. V odvolacej replike z 19.01.2024 k vyjadreniu žalovaného k odvolaniu žalobca uviedol, že
priestory užívané žalovaným sú vo vlastníctve žalobcu od roku 2000, odkedy pretrváva spor
so žalovaným o úhradu poplatkov za ich užívanie. Poukázal na to, že žalovaný neplní svoju povinnosť

vydať bezdôvodné obohatenie dobrovoľne, a to napriek viacerým s predchádzajúcim právoplatným
rozhodnutiam súdov, ktoré svedčia o vedomosti žalovaného o vzniku tohto dlhu. Súčasne mal za to,
že neexistuje žiadna právna norma, ktorá by osobe vo veku 75 rokov umožňovala neplniť si svoje
základné povinnosti, k čomu poukázal na rozsudok neoznačeného súdu sp. zn. 33T/114/10-367,
ktorým mal byť žalovaný uznaný vinným z prečinu poškodzovania veriteľa. Žalobca je obchodnou

spoločnosťou s cieľom vytvárania zisku a správy majetku, k čomu patrí aj starostlivosť o vymáhanie
pohľadávok.10. Žalovaný v odvolacej duplike z 03.02.2024 zvýraznil, že pre kapitálovú spoločnosť akou je aj žalobca
nemôže znamenať náhrada trov konania v tomto spore neprekonateľnú prekážku, z dôvodu čoho zotrval
na názore o nesplnení podmienok pre použitie moderačného práva súdu vyplývajúceho z § 257 CSP

a to opätovne aj s poukazom na nepredloženie žiadnych dôkazov a tvrdení konkrétnych výnimočných
okolností, resp. dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre ktoré nebolo spravodlivé žalovanému tento
nárok priznať.

11. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z § 34 CSP, po zistení, že

odvolanie žalobcu bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou
(§ 359 CSP), preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle
zásad vyplývajúcich z § 378 a nasl. CSP bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie podľa § 385
CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané prvoinštančným
súdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom
zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 CSP). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol

odvolacísúdviazanýdôvodmipodanéhoodvolaniadotejmiery,ženapadnutýrozsudokneboloprávnený
preskúmavať z iných dôvodov, než tých, ktoré boli výslovne uvedené. Výnimkou by mohli byť len vady
konania týkajúce sa procesných podmienok, aj keď v odvolacích dôvodoch neboli uplatnené (§ 380
ods. 1, 2 CSP). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd v zákonom
stanovenejlehoteuverejnilmiestoačasverejnéhovyhláseniarozsudkunaúradnejtabulisúduawebovej

stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP).

12. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach,
v ktorých sa odvolateľ domáha jej prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej
inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov nastal u rozhodnutia súdu prvej

inštancie suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd
oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

13. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov s
prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).

14. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP, t. j. že súd prvej inštancie svojím
nesprávnym procesným postupom znemožnil odvolateľovi uskutočnenie procesných práv v takej miere,

že nimi došlo k porušeniu práva odvolateľa na spravodlivý proces, odvolací súd uvádza, že medzi
zložky práva na spravodlivý proces (right to fair trial) možno zaradiť predovšetkým právo na prístup
k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného
sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach
a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť

konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa
so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany
sporu postupom súdu síce predstavuje pochybenie súdu, avšak o naplnenie odvolacieho dôvodu
v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP pôjde iba vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci

realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie
sa javí ako nespravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého
konania.

15. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. d) CSP, t. j. že konanie má inú vadu,

ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci odvolací súd uvádza, že tento dôvod
dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné
odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(napr. nesprávne realizovanie manudukačnej povinnosti súdu, vykonanie nezákonne získaného dôkazu,
porušenie povinnosti viazanosti súdu iným rozhodnutím), pričom jej dôsledkom je vecná nesprávnosť,

nie zmätočnosť súdneho rozhodnutia.

16. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP (t. j. nesprávnemu právnemu posúdeniu
veci súdom prvej inštancie) odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorejzo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Je to činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme,
ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Riešenie právnej

otázky (quaestio iuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej
právnej norme, zamýšľa sa nad možnosťou (potrebou) jej aplikácie, skúma jej obsah, zmysel a účel,
normu interpretuje a na podklade svojich skutkových zistení prijíma právne závery o existencii alebo
neexistencii dôvodu pre aplikovanie predmetnej právnej normy na posudzovaný prípad (pozri napr.
uznesenieNajvyššiehosúduSR,sp.zn.9Cdo/23/2021z29.09.2021).Nesprávnymprávnymposúdením

veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp.
zn. 7 Cdo 7/2010).

17.Súdprvejinštanciezistilvdanejveciskutkovýstavvdostatočnomrozsahuazozistenýchskutočností

prijal správne právne závery. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, poukazuje na jeho vecne správne dôvody, ktoré sú uvedené v jeho písomnom vyhotovení
a s týmito sa v celom rozsahu stotožňuje. Z uvedených dôvodov odvolací súd preberá skutkový stav
ustálený vo veci súdom prvej inštancie, ako aj jeho právne závery. Na zdôraznenie vecnej správnosti
odvolaním napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalobcu uvádza odvolací súd nasledovné.

18. Z výsledkov vykonaného dokazovania aj podľa odvolacieho súdu vyplýva, že žalovaný v roku 2019
užíval na účely bývania priestory, ktoré sú vo vlastníctve žalobcu bez právneho dôvodu, keďže so
žalobcom nemal uzavretú žiadnu nájomnú zmluvu. K vyúčtovaniu nákladov za využívanie predmetného
priestoru správcom bytového domu došlo 11.05.2020, čo bolo nepochybne preukázané vyúčtovaním

z označeného dňa predloženým spolu so žalobou. Následne z vyúčtovania vystaveného žalobcom vo
vzťahu ku žalovanému za priestor označený č. 101 z 03.07.2020 vyplýva žalobcom zistený nedoplatok
vo výške žalovanej sumy. Uvedené skutkové zistenia žalobca vo svojom odvolaní nespochybňuje, tieto
súčasne vyplývajú z obsahu súdneho spisu a boli takto konštatované aj súdom prvej inštancie. Odvolací
súd súčasne súhlasí s právnym záverom súdu prvej inštancie, že žalobca uplatnil svoj nárok na vydanie

bezdôvodného obohatenia po uplynutí premlčacej doby vyplývajúcej z § 107 ods. 1 a 2 OZ.

19. Podľa § 107 ods. 1 OZ, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva
roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor
obohatil. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia, najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného

obohatenia premlčí za tri roky a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie za desať rokov odo dňa
keď k nemu došlo.

20. Pokiaľ ide o subjektívnu premlčaciu dobu, tak táto začína plynúť odo dňa, keď sa oprávnený dozvie,
že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Ako správne konštatoval súd

prvej inštancie, vedomosť o konkrétnej výške bezdôvodného obohatenia žalovaného žalobca nadobudol
dňom doručenia vyúčtovania mesačných zálohových platieb správcom bytového domu z 11.05.2020,
pričom nepochybne išlo o skorší deň, než je dátum 03.07.2020, kedy žalobca vyúčtoval nájom a náklady
za teplo, TUV a VaS priamo žalovanému. Žalobcovi bola rovnako od počiatku známa aj skutočnosť,
že v súvislosti s užívaním priestoru č. 101 v jeho nehnuteľnosti sa bezdôvodne obohatil žalovaný.

V konaní síce nebol tvrdený ani preukázaný konkrétny dátum doručenia vyúčtovania správcu žalobcovi,
avšak bez ohľadu na to, z dátumu vyhotovenia vyúčtovania žalobcu žalovanému (03.07.2020) je možné
vzhľadom na fakt, že žaloba bola súdu doručená 10.07.2023 dovodiť, že žalobca podal žalobu na súde
bezpochyby po dni, ktorým mu uplynula dvojročná subjektívna premlčacia doba na súdne uplatnenie
jeho nároku z bezdôvodného obohatenia. Dĺžka subjektívnej premlčacej lehoty je rovnaká bez ohľadu

na to, či k vzniku bezdôvodného obohatenia dochádza úmyselne alebo z nedbanlivosti. Preto je záver
súdu prvej inštancie o premlčaní žalobou uplatneného nároku vecne správny.

21. K odvolacej námietke žalobcu o nedostatku dobromyseľnosti žalovaného pri uplatnení námietky
premlčania vzhľadom na dlhodobo trvajúcu protiprávnosť konania žalovaného (užívanie priestoru

č. XXX bez právneho dôvodu) odvolací súd uvádza, že k vylúčeniu priznania účinkov vznesenej
námietky premlčania by mohlo dôjsť iba v prípade preukázania priameho úmyslu účastníka právneho
vzťahu poškodiť druhého účastníka, pričom uvedené je potrebné vyvodzovať z okolností, za ktorých
bola námietka premlčania uplatnená a nie z okolností a dôvodov, z ktorých je odvodzovaný vznikuplatňovaného nároku. Okrem toho, aby bol odôvodnený tak významný zásah do právnej istoty, akým
je neumožnenie práva uplatniť námietku premlčania, tieto okolnosti musia byť naplnené vo výnimočnej
intenzite.

22. K súladu námietky premlčania s dobrými mravmi odvolací súd poukazuje na ustálenú rozhodovaciu
prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. 5Cdo/265/2009, 7Cdo/226/2016, 7Cdo/507/2014,
1Cdo/85/2017, 2Cdo/249/2014, 3Cdo/137/2017, 7Cdo/191/2019, 7Cdo/242/2022 a iné. V tomto smere
napr. z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/41/2012 (ZSP 1/2015) vyplýva nasledovné: Dobrým

mravom zásadne neodporuje, ak niekto namieta premlčanie práva uplatňovaného voči nemu, lebo
inštitút premlčania je inštitútom zákonným a teda použiteľným vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré
sa zo zákona premlčuje. Ak žalobca nevhodnou voľbou prostriedku ochrany svojich práv z objektívneho
hľadiska vlastným zavinením vytvoril podmienky pre neskoršie úspešné vznesenie námietky premlčania
práva žalovaným, uplatnenie námietky premlčania nie je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods.
1 OZ. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/441/2013 z 31.03.2016 vyplýva zase tento záver:

Uplatnenie námietky premlčania sa prieči dobrým mravom v tých výnimočných prípadoch, v ktorých
je výrazom zneužitia tohto práva na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil.
Ustanovenie § 3 ods. 1 OZ je všeobecným ustanovením hmotnoprávnej povahy, ktoré dáva súdu
možnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, ak to tak nie
je, požadovanú ochranu odoprieť. Postup podľa uvedeného ustanovenia má miesto iba v ojedinelých a

vo výnimočných prípadoch, a to vtedy, ak vznesenie námietky premlčania nesie znaky zneužitia tohto
práva. Výrazom zneužitia práva v neprospech toho účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby
nezavinil a voči ktorému by nepriznanie jeho nároku súdom v dôsledku uplynutia premlčacej doby bolo
neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom uplatňovaného práva a dôvodmi,
pre ktoré svoje právo včas neuplatnil, (prípadne, kedy k výkonu práva založeného zákonom dochádza

z iných dôvodov, než je dosiahnutie hospodárskych cieľov), či uspokojenia iných potrieb, kedy hlavnou
alebo aspoň prevažujúcou motiváciou je úmysel poškodiť, či znevýhodniť povinnú osobu (tzv. šikanózny
výkon práva). Tieto okolnosti musia byť naplnené v takej výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený
tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odopretie práva uplatniť námietku premlčania.
Preto pre odopretie účinkov vznesenej námietky premlčania z dôvodu ich rozporov s dobrými mravmi

sú rozhodujúce individuálne okolnosti, za ktorých bola námietka premlčania uplatnená. A napokon
k žalobcom vznesenej odvolacej námietke týkajúcej sa nesúladu námietky premlčania s dobrými mravmi
odvolacísúdpoukazujeajnanálezústavnéhosúdusp.zn.II.ÚS176/2011,týkajúcisanárokuplynúceho
z bezdôvodného obohatenia, podľa ktorého samotná dôvodnosť vznesenej námietky premlčania rozpor
s dobrými mravmi nezakladá. Aplikácia tohto inštitútu by mala byť len výnimočná a nemala by zhojovať

neznalosť zákona - t.j. neznalosť plynutia premlčacích dôb. V tomto smere je potrebné poukázať aj
na jednu zo základných zásad súkromného práva - vigilantibus iura scripta sunt - právo patrí bdelým.
Preto je potrebné pri skúmaní otázky, či je vznesenie námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi
skúmať, či strana konania, ktorá sa dovoláva rozporu s dobrými mravmi v súlade s § 3 ods. 1 OZ,
postupovala s dostatočnou mierou starostlivosti a opatrnosti práve v súlade so zásadou vigilantibus

iura, ktorá predpokladá, že každý zodpovedá za náležitú mieru predvídavosti a opatrnosti nielen pri
vzniku právneho vzťahu, ale aj pri uplatňovaní svojich práv a výkone svojich práv a povinností z neho
vyplývajúcich.

23. V danom prípade žiadne výnimočné okolnosti konkrétneho prípadu, pre ktoré by bol dôvodný

prielom do právnej istoty žalovaného, spoliehajúceho sa na objektívne platné právo, ktoré každému
účastníkoviprávnehovzťahuumožňujevočiuplatnenýmnárokomnaplneniemajetkovéhocharakterupo
uplynutí zákonom určenej doby vzniesť námietku premlčania, neboli žalobcom tvrdené, ani primerane
odôvodnené. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje tiež na skutočnosť, že k vzneseniu námietky
premlčania žalovaný pristúpil hneď vo svojom vyjadrení k žalobe z 13.8.2023. Vzhľadom na uvedené je

potrebné považovať túto odvolaciu námietku žalobcu za nedôvodnú.

24. K druhej odvolacej námietke žalobcu, týkajúcej sa rozhodnutia o náhrade trov konania, pri ktorom
súd prvej inštancie neaplikoval § 257 CSP odvolací súd konštatuje, že uvedené síce je pravda, avšak
súčasne je nutné konštatovať, že žalobca v priebehu konania netvrdil a z prednesu jeho zástupcu na

pojednávaní dňa 9.11.2023 ani nevyplýva, že by tento nárok žiadal podľa označeného ustanovenia
posudzovať. V konaní pred súdom prvej inštancie, rovnako ako v odvolacom konaní, žalobca takéto
dôvody ani neopísal, resp. pokiaľ by tieto mali spočívať len v skutočnosti, že žalovaný bez právneho
dôvodu obýva nehnuteľnosť žalobcu, uvedené už prima facie nemôže takýto dôvod založiť, nakoľkorozhodnutie o nepriznaní nároku na náhradu trov konania inak úspešnej sporovej strany možno založiť
len na výnimočných dôvodoch, vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, keď
tieto dôvody sú dané charakterom konania alebo charakterom procesnej situácie. Súdna prax sa tiež

zhoduje v závere, že označené ustanovenie neslúži na zmierňovanie ani na odstraňovanie majetkových
rozdielov medzi stranami. Podľa názoru odvolacieho súdu odvolateľom vyššie uvádzaný dôvod takýmto
dôvodom nepochybne nie je. Preto aj túto odvolaciu námietku žalobcu vyhodnotil odvolací súd ako
nedôvodnú.

25. Na základe vyššie uvedeného preto odvolací súd dospel k záveru o nenaplnení žalobcom v odvolaní
uplatnených odvolacích dôvodov v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), d), a h) CSP, z dôvodu ktorého v zmysle
§ 387 ods. 1 a 2 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I. a II. v znení opravného
uznesenia ako vecne správny potvrdil.

26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení

s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP, v zmysle ktorých odvolací súd priznal v odvolacom konaní
úspešnému žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu,
pretože tento bol v odvolacom konaní právne zastúpený, v súvislosti s čím mu vznikli aj konkrétne
trovy konania. Žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 257 CSP), pre ktoré by nebolo dôvodné
žalobcovi priznať náhradu odvolacích trov neboli v okolnostiach prípadu, aj s ohľadom na zistenia

opísané v predchádzajúcom bode tohto rozhodnutia, vzhliadnuté.

27. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady všetkých priznaných trov konania rozhodne súd prvej
inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

28. Toto rozhodnutie bolo senátom odvolacieho súdu prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného

predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 CSPv dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).