Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. jún 2024

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: NR-11S/125/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4021200519
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Monika Hrašnová

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2024:4021200519.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

NR-11S/125/2021

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Moniky Hrašnovej a z členov
senátu JUDr. Barbory Vrbovej a Mgr. Simony Kočišovej, PhD., v právnej veci žalobcu: marand plus,
s.r.o., so sídlom Levická 7, Nitra, IČO: 47 617 292, právne zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr.
CIMRÁK s.r.o., so sídlom Štefánikova 7, Nitra, IČO: 36 868 876, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo
Slovenskej republiky, Lazovná 5952/63, Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, v konaní o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100439018/2021 zo dňa 15.03.2021, takto

r o z h o d o l :

NR-11S/125/2021

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

NR-11S/125/2021
I. Priebeh administratívneho konania a dôvody preskúmavaného rozhodnutia

1. Napadnutým rozhodnutím č. 100439018/2021 zo dňa 15.03.2021 žalovaný v rámci odvolacieho
konania postupom podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o

zmeneadoplneníniektorýchzákonovvzneníneskoršíchpredpisov(ďalejlen„daňovýporiadok“)potvrdil
rozhodnutie Daňového úradu Nitra (ďalej len „správca dane“) č. 101578892/2020 zo dňa 14.10.2020,
ktorým správca dane podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku určil žalobcovi rozdiel dane v sume 7 950,-
Eur na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie júl 2017. Podkladom na
prijatie záverov o výške dodatočne určeného rozdielu dane oproti dani vyrubenej žalobcom podaným
daňovým priznaním boli výsledky daňovej kontroly, vykonanej u žalobcu na žiadosť Kriminálneho úradu
finančnej správy (ďalej len „KÚFS“) zo dňa 08.08.2019 z č. l. 2 a nasl. administratívneho spisu na

dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia február až december 2016, január až december 2017,
január až december 2018 a január až jún 2019 a následného vyrubovacieho konania. Závery daňovej
kontroly správca dane zaznamenal v protokole o výsledku daňovej kontroly č. 101345628/2020 zo dňa
21.08.2020, ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam v protokole doručený žalobcovi dňa
25.08.2020, kedy sa v zmysle § 46 ods. 9 písm. a) daňového poriadku ukončila daňová kontrola. Žalobca
sa k zisteniam uvedeným v protokole na výzvu správcu dane vyjadril po uplynutí určenej lehoty.
2. Dôvodom dorubenia daňovej povinnosti bolo neuznanie žalobcom uplatneného odpočítania dane

v kontrolovanom zdaňovacom období z dodávateľských faktúr špecifikovaných v administratívnych
rozhodnutiach oboch stupňov, ktoré boli vystavené za dodávky tovarov a služieb od dodávateľov Salanci
– LMS s.r.o., Adept School, s.r.o. a AUTOSERVIS QUATRO, s.r.o. (od 24. januára 2020 vedená
pod obchodným menom Componet APE, s.r.o., v likvidácii). V prípade dodávateľa Salanci – LMSs.r.o. išlo o 2 faktúry za služby preprava a vykládka, ďalej deklarovaný dodávateľ Adept School, s.r.o.
mal vystaviť za dodané zdaniteľné plnenia pre žalobcu 8 faktúr s predmetom fakturácie popísaným
napríklad ako „správa server prevádzka + sídlo; administrácia web. stránok, správa soc. sietí,

správa server pohoda SQL, správa kamerového systému, správa a údržba PC a tlačiarní, projektová
príprava a sprostredkovanie na projekte – rekonštrukcia kaštieľ Cabaj-Čápor; kopírovanie, balenie,
kontrola,......, zosumarizovanie nesúladu so skut. stavom; administratívne práce,...“ a v neposlednom
rade predmetom preverenia boli 3 faktúry vystavené dodávateľom AUTOSERVIS QUATRO, s.r.o. za
dodanie administratívnych prác, upratovanie skladov a plochy; upratovanie kancelárie, predajne a za

prepravu a vykládku. Na základe výsledkov daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania
bolo daňovými orgánmi oboch stupňov vo vzťahu k preverovaným faktúram vystaveným uvedenými
dodávateľmi konštatované nesplnenie zákonných podmienok na uplatnený odpočet dane podľa § 49
ods. 1 a 2 písm. a) v spojení s § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“), a to z dôvodu spochybnenia dodania predmetných
tovarov a služieb dodávateľmi uvedenými na žalobcom predložených faktúrach, ktorým tak za dodanie

predmetných zdaniteľných plnení žalobcovi nemohla vzniknúť daňová povinnosť podľa § 19 zákona o
DPH.

II. Rozsah a dôvody žaloby

3. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného, s poukazom na
ustanovenia § 191 ods. 1 písm. c), e) a f) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) namietajúc, že rozhodnutie správneho orgánu
vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia, zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy
bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, ako aj, že skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy

za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnymi spismi a nemá v nich oporu,
a v neposlednom rade namietal, že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom
verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. Zároveň
navrhol, aby mu bola priznaná náhrada trov konania.
4.Napodporuoprávnenostinárokužalobcunaodpočetdanezaprijatézdaniteľnéplneniadalžalobcado

pozornosti, že predložil všetky relevantné dôkazy na preukázanie dodania predmetných preverovaných
tovarov a služieb, a to predovšetkým objednávky, faktúry, fotodokumentáciu a iné, pričom bol v rámci
výkonu daňovej kontroly aktívny, vyjadroval sa k úkonom, zúčastňoval sa výsluchov, o ktorých bol
upovedomený a navrhoval ďalšie dôkazy. V tejto súvislosti namietal, že napriek jeho procesnej aktivite
správca dane nevykonal viaceré dôkazy, ktoré navrhoval, napr. výsluchy svedkov, vykonanie miestnej

obhliadky, pričom uvedený postup neodôvodnil. Postupu správcu dane taktiež vytýkal, že žalobcu
opakovane nevyzval k súčinnosti a k vysvetleniu predložených dôkazov a tieto jednostranne spochybnil
bez ich preverenia. V nadväznosti na uvedené žalobca namietal, že ho správca dane neprimerane
zaťažoval požadovaním dôkazov, ktoré boli v dispozícii dodávateľov a ktorými žalobca nedisponoval.
5. Vo vzťahu k podkladom administratívnych rozhodnutí žalobca zastal názor, že správca dane

nedostatočne zistil skutkový stav, namietajúc, že správca dane porušil zásadu voľného hodnotenia
dôkazov (sp. zn. 4Sžf/30/2014 zo dňa 17.02.2015 ), nevyužil vypočutie svedkov, nepreveril údaje
uvedenévkontrolnýchvýkazochzvlastnéhoinformačnéhosystému,nereagovalnajehovýzvyažiadosti
o vysvetlenie rozsahu požadovaných dôkazov. K tomu namietal, že správca dane sa na neho snaží
preniesť dôkazné bremeno v rozsahu, ktoré by nebol schopný uniesť žiaden bežný daňový subjekt.

6. Žalobca ďalej namietal, že správca dane nevykonal výsluch A. B., ktorý viedol účtovníctvo jedného z
dodávateľov v období rokov 2016-2017, ale vykonal výsluch pani C. bez upovedomenia, čím mu bolo
odopreté právo zúčastniť sa jej vypočutia a klásť jej otázky (s poukazom na rozsudok NS SR sp. zn.
6 Sžf 28/2011). Uviedol, že pri spoločnosti AUTOSERVIS QUATRO, s.r.o. boli vykonané výsluchy len
formou písomného svedectva, teda tiež nemal možnosť klásť otázky týmto svedkom. Žalobca pri svojej

argumentácii poukázal na viaceré rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší
súd“, príp. „NS SR“), napr. sp. zn. 3 Sžf 1/2011, sp. zn. 4 Sž 68/98, sp. zn. 4 Sž 74/98, sp. zn. 4 Sž
75/98, sp. zn. 4 Sž 65/2001 zo dňa 30.10.2001, uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. I.ÚS 377/2018-53 zo 14. novembra 2018, rozhodnutie Nejvyššího správního soudu sp. zn. 5 Afs
131/2004 zo dňa 25.03.2005.

7. K preverovaným zdaniteľným plneniam uviedol, že všetky sa uskutočnili, dodali ich deklarovaní
dodávatelia, preto žalobcovi vznikol nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty. V tejto súvislosti dôvodil,
že správca dane je oprávnený požadovať od žalobcu iba taký rozsah dokumentov na preukázanie
realizácie zdaniteľného plnenia, ktorý je bežne dostupný u väčšiny podnikateľských subjektov. Žalobcamal za to, že preukázal dodanie služieb a tovarov prostredníctvom objednávok, došlých faktúr, dodacích
listov a ďalšími listinnými dokladmi, a preto nie je možné od neho vyžadovať ďalšie dokumenty. Pokiaľ
sa na faktúre alebo súvisiacich dokumentoch nachádza dostatočný opis predmetu plnenia, dôkazné

bremeno na preukázanie opaku prechádza na správcu dane. V tejto súvislosti namietal, že vo väčšine
prípadov správca dane spochybnil relevantnosť predložených dokladov, ale nevysvetlil, aké ďalšie
doklady by boli relevantné.

III. Vyjadrenia žalovaného a žalobcu

8.Žalovanývpísomnomvyjadreníkpodanejžalobenavrholžalobuakonedôvodnúzamietnuťanáhradu
trov konania účastníkom konania nepriznať.
9. Zopakoval skutkové závery a dôvody dodatočného určenia rozdielu dane za kontrolované zdaňovacie
obdobie júl 2017 v dôsledku neuznania žalobcom uplatneného odpočtu dane z faktúr vystavených
dodávateľmi Salanci – LMS s.r.o., Adept School, s.r.o. a AUTOSERVIS QUATRO, s.r.o. za dodanie

predmetných tovarov a služieb.
10. K obsahu žaloby uviedol, že žalobca neuvádza nové skutočnosti, ktoré by neboli už predmetom
odvolania. Zistenia správcu dane a závery z týchto zistení sú vyčerpávajúco uvedené v protokole
z daňovej kontroly, v rozhodnutí správcu dane aj v rozhodnutí žalovaného, na ktorých obsah sa žalovaný
odvolal.

11. Žalovaný zdôraznil, že dodávatelia deklarovaní na žalobcom predložených faktúrach nepotvrdili
dodania fakturovaných tovarov a služieb a taktiež odmietli vystavenie sporných faktúr pre žalobcu.
Žalobca v priebehu daňovej kontroly, vyrubovacieho konania a odvolacieho konania nepreukázal, že
tovar a služby deklarované na sporných faktúrach dodali dodávatelia uvedení na týchto sporných
faktúrach. Pokiaľ nedošlo k dodaniu tovaru a služieb v zmysle § 8 ods. 1 a § 9 ods. 1 zákona o DPH,

jednotlivým dodávateľom nevznikla daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1, resp. § 19 ods. 2 zákona o
DPH, a preto žalobcovi ako odberateľovi, nemohlo vzniknúť právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1
zákonaoDPH.Správcadane,anižalovanýnespochybniliexistenciuzdaniteľnýchplnení,alevykonaným
dokazovanímbolozistené,žedodávateliadeklarovanínaspornýchfaktúrachnepotvrdilidodaniatovarov
a služieb na sporných faktúrach. Žalovaný s poukazom na rozsudok NS SR č. k. 1Sžfk/16/2017 zo

dňa 24.04.2018, bod. 38 dôvodil, že pre odpočet dane je nevyhnutné splniť nie len formálne, ale aj
vecné podmienky, a to na vstupe musia byť tovary a služby poskytnuté inou zdaniteľnou osobou. Ďalšou
podmienkou, kedy vzniká právo na odpočítanie dane, je vznik daňovej povinnosti u zdaniteľnej osoby,
t. j. u dodávateľa poskytujúceho zdaniteľné plnenia a nemenej významnou podmienkou je skutočnosť,
že tovary a služby zakladajúce toto právo, musia byť využité zdaniteľnou osobou na výstupe pre potreby

svojich vlastných zdaniteľných plnení, t. j. musia existovať a vykazovať úžitkovú majetkovú hodnotu pre
zdaniteľnú osobu. V danom prípade na základe dôvodov uvedených v rozhodnutiach správcu dane aj
žalovaného, nebola splnená prvá a druhá vecná podmienka. Správca dane vykonaným dokazovaním
zistil, že spoločnosti Salanci – LMS s.r.o., Adept School, s.r.o. a AUTOSERVIS QUATRO, s.r.o., uvedené
v sporných faktúrach ako dodávatelia žalobcu, nepotvrdili dodania tovarov a služieb na preverovaných

faktúrach a odmietli vystavenie sporných faktúr pre žalobcu. Žalovaný zotrval na skutkovom závere,
že žalobca nepreukázal, že prijaté (fakturované) tovary a služby mu boli poskytnuté zdaniteľnými
osobami, spoločnosťami Salanci – LMS s.r.o., Adept School, s.r.o. a AUTOSERVIS QUATRO, s.r.o.,
deklarovanými na sporných faktúrach.
12.Žalovanýtiežzdôraznil,žesprávcadaneanižalovanýnevyčítaližalobcovidôkaznúnúdzuvsúvislosti

s inými subjektami. Žalovaný vyjadril súhlas s tým, že dôkazné bremeno žalobcu nesmie byť absolútne.
Tak, ako v danom prípade, sekundárne dôkazné bremeno znášal správca dane. Žalovaný pripomenul,
že sekundárne dôkazné bremeno spočíva vo verifikácii tvrdení a dôkazov predkladaných žalobcom.
Žalobca v rámci daňovej kontroly poskytol doklady a svoje tvrdenia a správca dane ich v priebehu
dokazovania verifikoval. Dokazovaním však bola vecná opodstatnenosť týchto listinných dokladov

spochybnená.
13. K námietkam, že napadnuté rozhodnutie nespĺňa obligatórne požiadavky predpokladané zákonom,
žalovaný uviedol, že námietky sú len všeobecného charakteru a vo vzťahu ku skutkovým okolnostiam
sú nepreskúmateľné. Žalobca nekonkretizuje, ktoré obligatórne požiadavky predpokladané zákonom
napadnuté rozhodnutie nespĺňa. Žalovaný mal za to, že dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky

právne a skutkové relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré žalobca v konaní
nastolil.Zaoberalsajednotlivoižalobcomuplatnenýmiargumentamiapresvedčivosasnimivysporiadal.
14. Na vyjadrenie žalovaného reagoval žalobca replikou, v ktorej zotrval na dôvodoch a petite žaloby,
doplniac však aj nové žalobné body. Konkrétne týmito namietal, že mu žalovaný neumožnil nahliadnuťdo celého spisového materiálu, časť spisu nebola v čase vydania rozhodnutia o odvolaní žurnalizovaná,
účtovníctvo žalobcu nebolo do 10.03.2021 súčasťou spisu, keďže sa nachádzalo na Kriminálnom úrade
finančnejsprávy,žalovanýibaautomatickyprevzalzáveryKÚFSatietonepodrobilžiadnemuhodnoteniu

ani overeniu, či sú skutočne založené na účtovníctve žalobcu. Ďalej namietal, že správca dane nekriticky
prebral do daňového konania hodnotenie dôkazov prostredníctvom inej súčasti finančnej správy bez
disponovania originálmi dôkazov, pričom tento postup je podľa názoru žalobcu v rozpore so zákonom,
pretože žalobca ako daňový subjekt nebol účastníkom konania v rámci vyšetrovania KÚFS.
15. Žalovaný sa k replike žalobcu v lehote stanovenej súdom nevyjadril.

IV. Relevantná právna úprava

16.Podľa§6ods.1SSPsprávnesúdyvsprávnomsúdnictvepreskúmavajúnazákladežalôbzákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach

ustanovených týmto zákonom.

17. Podľa § 493e SSP konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona
v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.

18. Podľa § 62 ods. 1 SSP žalobca môže meniť rozsah a dôvody žaloby len do uplynutia lehoty určenej
zákonom na podanie žaloby na správny súd.

19. Podľa § 134 ods. 1 SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej
ustanovené inak.

20. Podľa § 135 ods. 1 SSP na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti
rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.
21. Podľa § 1 ods. 1 daňového poriadku tento zákon upravuje správu daní, práva a povinnosti daňových
subjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so správou daní.

22. Podľa § 2 písm. a), c) daňového poriadku, na účely tohto zákona sa rozumie
a) správou daní postup súvisiaci so správnym zistením dane a zabezpečením úhrady dane a ďalšie
činnosti podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov
c) daňovým konaním konanie, v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov.

23. Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných
právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
24. Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s
daňovýmsubjektomainýmiosobamiaposkytujeimpoučenieoichprocesnýchprávachapovinnostiach,

ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom
správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky,
ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
25. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe

daní vyšlo najavo.
26. Podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa
berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie,
vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti
uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú

realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého
daňovéhozvýhodnenia,naktorébyinakneboldaňovýsubjektoprávnený,saprisprávedaníneprihliada.
27. Podľa § 24 ods. 1 písm. a) až c) daňového poriadku daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,

b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.28. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.

29. Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných
voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať
skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
30. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so

všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom
zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
31. Podľa § 44 ods. 1 daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov.
Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

32. Podľa § 45 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej
len „kontrolovaný daňový subjekt“), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo
a) na predloženie
1. písomného poverenia zamestnanca správcu dane na výkon daňovej kontroly,
2.služobnéhopreukazuzamestnancasprávcudane,okremzamestnancasprávcudane,ktorýmjeobec,

b) byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami,
c) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy
dostupné správcovi dane, ktoré sám nemôže predložiť, najneskôr do dňa jej ukončenia,
d) nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového subjektu v súvislosti
s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu,

e) klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní,
f) vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo
navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim,
g) nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe.

33. Podľa § 45 ods. 2 daňového poriadku kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi
správcu dane tieto povinnosti:
a) umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú kontrolu,
b) zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly,
c) poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou,

d) predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, a iné
doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom
dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo
správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia,
e) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia,

f) umožňovať vstup do sídla, miesta podnikania kontrolovaného daňového subjektu a do jeho
prevádzkových priestorov a umožňovať rokovanie s jeho zamestnancom,
g) zapožičať doklady a iné veci mimo sídla, miesta podnikania alebo prevádzkových priestorov
kontrolovaného daňového subjektu, poskytnúť výpisy, alebo ich kópie,
h) umožniť prístup k softvéru a informačno-komunikačným prostriedkom, ktoré daňový subjekt používa

na prevádzkovanie podnikateľskej činnosti, a k výstupným dátam z týchto softvérov.

34.Podľa§46ods.5daňovéhoporiadku,akvzniknúpochybnostiosprávnosti,pravdivostialeboúplnosti
dokladovpredloženýchkontrolovanýmdaňovýmsubjektomaleboopravdivostiúdajovvnichuvedených,
oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim

vyjadril,najmäabyneúplnéúdajedoplnil,nejasnostivysvetlilanepravdivéúdajeopravilalebopravdivosť
údajov riadne preukázal.
35. Podľa § 46 ods. 8 daňového poriadku zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví
protokol, ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov; protokol sa
nevyhotovuje, ak je daňová kontrola ukončená podľa odseku 9 písm. b) a c). Ak sa daňovou kontrolou

zistil rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo
vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, zašle správca dane kontrolovanému
daňovému subjektu protokol, ktorého súčasťou je výzva na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v
protokole, ak tento zákon neustanovuje inak. Vo výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 30pracovných dní od doručenia takého protokolu, v ktorej sa má kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k
zisteniam uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v
priebehu daňovej kontroly. Ak je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy. Zmeškanie lehoty

nemožnoodpustiť.Aksadaňovoukontrolourozdielvsume,ktorúmalkontrolovanýdaňovýsubjektpodľa
osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov
nezistí, výzva na vyjadrenie k protokolu sa nezasiela. Rovnako sa výzva nezašle, ak daňový subjekt
neumožní vykonanie daňovej kontroly, v dôsledku čoho mu zanikne nárok na vrátenie nadmerného
odpočtu podľa osobitného predpisu.

36. Podľa § 63 ods. 5 daňového poriadku rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon
neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia,
vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov
a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.
37. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o DPH predmetom dane je dodanie tovaru za protihodnotu v
tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.

38. Podľa § 2 ods. 1 písm. b) zákona o DPH predmetom dane je poskytnutie služby (ďalej len
„dodanie služby“) za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení
zdaniteľnej osoby.
39. Podľa § 19 ods. 1 prvej a druhej vety zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru.
Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.

40. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
41. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v
deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
42. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3

a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
43. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

VI. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom

44. Na základe § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov začal od 1. júna 2023 činnosť
Správny súd v Bratislave a súčasne výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Bratislave, Krajského

súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave vo všetkých veciach, v ktorých
je od 1. júna 2023 daná právomoc správnych súdov. Predmetná vec bola preto zo zákonných
dôvodov podľa predchádzajúcej vety, v súlade s platným a účinným rozvrhom práce Správneho súdu
v Bratislave na rok 2023 a podľa § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov dňa 6. júna 2023 náhodným výberom

pridelená pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) na prejednanie a rozhodnutie do senátu
1S Správneho súdu v Bratislave (ďalej v texte rozsudku aj „správny súd“, príp. „súd“). Pred Správnym
súdom v Bratislave je prejednávaná vec vedená pod sp. zn. NR-11S/125/2021.
45. Správny súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a administratívneho spisu,

preskúmal v medziach žalobného návrhu a podstatných žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP, § 183 SSP)
napadnuté rozhodnutia daňových orgánov oboch stupňov, ako aj postup predchádzajúci ich vydaniu,
vychádzajúc zo stavu existujúceho v čase právoplatnosti rozhodnutia (§ 135 ods. 1 v spojení s §
493e SSP), vec prejednal na pojednávaní za účasti právneho zástupcu žalobcu a v neprítomnosti
ospravedlneného žalovaného (§ 114 SSP) a dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby.

46. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní zotrval na dôvodoch a petite žaloby.
47. Zároveň vzniesol námietku napádajúcu nezákonné zloženie aktuálne zostaveného senátu 1S
tunajšieho súdu, ktorý rozhoduje v tejto veci. S poukazom na právne závery vyplývajúce z nálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) č. k. IV. ÚS 479/2013-101 z 25. novembra
2014 argumentoval, že po začatí činnosti Správneho súdu v Bratislave v júni 2023 bol súdny spis

v prejednávanej veci náhodným výberom pridelený senátu 1S Správneho súdu v Bratislave, ktorého
členom bol JUDr. Michal Davala, Ph.D., LL.M. a tento sudca by mal byť do rozhodnutia veci členom
senátu 1S. Skutočnosť, že na základe zmeny Rozvrhu práce Správneho súdu na rok 2024 jeho
Dodatkom č. 4, účinným od 21.05.2024, sudca JUDr. Michal Davala, Ph.D., LL.M. už nie je členomsenátu 1S, nie je podľa názoru žalobcu dôvodom na zmenu zákonného sudcu, teda že o predmetnej
veci rozhoduje senát 1S v inom zložení, ako keď bola predmetná vec v júni 2023 pridelená náhodným
výberom na rozhodnutie senátu 1S. Mal za to, že týmto postupom by došlo k porušeniu ústavného práva

žalobcu nebyť odňatý jeho zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky;
ďalej aj „ústava“), teda senátu v pôvodnom zložení, v ktorom bol v čase, keď mu bola predmetná vec
náhodným výberom pridelená.
48. Vo vzťahu k žalobným námietkam napádajúcim porušenie procesných práv žalobcu daňovými
orgánmi v preskúmavanom administratívnom konaní, predovšetkým práva navrhovať vykonanie

dôkazov a byť prítomný pri výsluchu svedkov a klásť im otázky (§ 25 ods. 4 daňového poriadku, §
45 ods. 1 písm. c/ a e/ daňového poriadku) právny zástupca žalobcu poznamenal, že mu je známa
rozhodovacia prax správneho súdu v tejto otázke, preto argumentoval, že pre účely získania podkladov
daňovými orgánmi pre rozhodnutie v predmetnej veci nepostačovalo vychádzať z listinných dôkazov
vyžiadaných správcom dane od KÚFS, získaných v rámci činnosti iného orgánu finančnej správy,
ako orgánu vykonávajúceho daňovú kontrolu. V tejto súvislosti vyslovil nesúhlas s takým konštruktom

výkladu procesných práv účastníka daňového konania a získavania podkladov pre rozhodnutie, že
osobami podané vysvetlenia pred KÚFS je možné akceptovať namiesto realizácie výsluchov svedkov
v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, pretože uvedeným postupom sa obchádza účel
inštitútu dokazovania výsluchom svedkov, v rámci ktorého môže daňový subjekt uplatňovať a brániť
svoje procesné práva a zároveň má nad priebehom uvedeného procesného úkonu kontrolu. Naproti

tomu, v listinách obsahujúcich výpovede alebo vysvetlenia tretích osôb, ktoré boli získané pred KÚFS,
nemá daňový subjekt záruku, že sú pravým obsahom zaznamenaného priebehu úkonu (uvedený
argument použil právny zástupca pri prednese na pojednávaní pred senátom 1S toho istého dňa vo veci
sp. zn. NR-11S/120/2021, týkajúcej sa rovnakých účastníkov konania s obdobným predmetom konania
– určenie rozdielu dane len za iné zdaňovacie obdobie, za použitia rovnakej právnej argumentácie

k totožným žalobným bodom). Preto opakovane vyslovil nesúhlas s tým, že daňové orgány na návrh
žalobcu nedoplnili dokazovanie, a mal za to, že navrhovaní svedkovia mali byť v preskúmavanom
správnom konaní vypočutí.
49. Predmetom konania pred správnym súdom bolo preveriť zákonnosť namietaného procesného
postupu správcu dane v súvislosti s výkonom daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania,

namietaný neprimeraný prenos dôkazného bremena na žalobcu a v neposlednom rade zákonnosť
aplikácie hmotnoprávnych ustanovení zákona o DPH v nadväznosti na vyhodnotenie zisteného
skutkového stavu pri posudzovaní splnenia zákonných podmienok vzniku nároku žalobcu na odpočet
dane za prijaté zdaniteľné plnenia (tovary a služby) v kontrolovanom zdaňovacom období júl 2017 od
dodávateľov Salanci – LMS s.r.o., Adept School, s.r.o. a AUTOSERVIS QUATRO, s.r.o., uvedených na

žalobcom predložených faktúrach.
50. Pokiaľ ide o námietku nezákonného zloženia senátu 1S, vznesenú právnym zástupcom žalobcu na
pojednávaní v tejto veci, správny súd uvádza, že v zmysle ustanovenia § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, resp. v znení
účinnom od 01.06.2023 (ďalej len „zákon o súdoch“), je zloženie senátu správneho súdu viazané na

rozvrh práce. Podľa citovaného ustanovenia zákonným sudcom je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu
na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie
o prejednávanej veci. V prípade senátneho rozhodovania sa uplatňuje druhá veta § 3 ods. 3 zákona
o súdoch, v zmysle ktorej, ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení
podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte, pričom účastník konania alebo strana v

konaní, v ktorom rozhoduje súd v senáte, nemá právo na vopred určeného sudcu spravodajcu (in fine
citovaného ustanovenia zákona o súdoch). Pre prípad zmeny v zložení senátu zákon o súdoch pripúšťa
aj možnosť, aby bol zákonným sudcom aj sudca určený podľa odseku 4 (posledná veta § 3 ods. 3
citovaného zákona), v zmysle ktorého zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať len v súlade
so zákonom a s rozvrhom práce (§ 3 ods. 4 zákona o súdoch).

51. Ohľadom právnych záverov vyplývajúcich z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV.
ÚS 479/2013-101 z 25. novembra 2014, ktorými právny zástupca žalobu podporil námietku vznesenú
proti nezákonnému zloženiu senátu 1S, správny súd uvádza, že namietaná situácia v tejto veci nemá
ani právny (odlišné znenie ustanovenia § 51 ods. 4 písm. b/ zákona o sudcoch) ani skutkový základ
totožný, príp. obdobný s prípadom, ktorý bol predmetom rozhodovania ústavného súdu v poukazovanej

veci. Vo vyššie uvedenom náleze ústavný súd konštatoval, že z opatrenia predsedu najvyššieho súdu z
24. septembra 2009 (ktorým mala byť realizovaná zmena Rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky na rok 2009 z 24. septembra 2009, č. Spr. 162/200920, s účinnosťou od 1. októbra 2009 -
poznámka správneho súdu) nie je zrejmý dôvod vykonania uvedených zmien v rozvrhu práce vyplývajúciz§50ods.1písm.d)ae)zákonaosúdoch,ktorýmidošloknahradeniuzákonnýchsudcovinýmisudcami
najvyššieho súdu, a rovnako tieto dôvody nie sú uvedené ani vo vyjadrení predsedu obchodnoprávneho
kolégia najvyššieho súdu k sťažnosti sťažovateľky. Tieto konštatované skutočnosti prispeli k záveru

ústavného súdu o porušení práva sťažovateľky zakotveného v čl. 48 ods. 1 ústavy a spornú zmenu
v zložení senátu vyhodnotil ako vykonanú v rozpore so zákonom.
52. Vo vzťahu k prejednávanej veci správny súd dáva do pozornosti aj podstatné právne a judikatúrne
východiská, ktoré ústavný súd v odôvodnení predmetného nálezu uvádzal:
„V nadväznosti na citované ústavný súd ďalej v súlade so svojou ustálenou judikatúrou (okrem III.

ÚS 212/2011 pozri tiež IV. ÚS 116/2011, IV. ÚS 459/2012, IV. ÚS 170/2014) zdôrazňuje, že z obsahu
základnéhoprávanazákonnéhosudcu(čl.48ods.1ústavyačl.38ods.1listiny)avnadväznostinatozo
základných zásad činnosti súdov ustanovených zákonom o súdoch, osobitne zohľadňujúc účel a zmysel
zakotvenia zásady uvedenej v § 3 ods. 3 druhej vete zákona o súdoch, podľa ktorej ak rozhoduje súd v
senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie
v senáte, je nevyhnutné konštatovať, že vydaním zmien a doplnkov v rozvrhu práce nemožno bez

zákonom predpokladaných dôvodov meniť personálne zloženie senátov v už pridelených veciach. To by
bolo v rozpore so zásadou prideľovania vecí sudcom podľa vopred daných pravidiel určených v rozvrhu
práce tak, aby bol vylúčený svojvoľný a účelový výber sudcov.
Hoci pravidlo o zákaze zmeny personálneho obsadenia senátu vo veciach už pridelených na
prerokovanie a rozhodnutie bolo v zákone o súdoch explicitne zavedené až s účinnosťou od 1. mája

2011 (§ 51a ods. 3 zákona o súdoch „zmenami v rozvrhu práce sa nesmie zmeniť personálne obsadenie
senátu vo veciach už pridelených na prejednanie a rozhodnutie...“), toto pravidlo vyplývalo, resp. bolo
vyvoditeľné zo zásady vyjadrenej v § 3 ods. 3 zákona o súdoch, z podmienok vykonávania zmien v
rozvrhu práce a napokon aj zo zmyslu a účelu základného práva na zákonného sudcu aj pred účinnosťou
zákona č. 33/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a

o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú
niektoré zákony.“
53. Pokiaľ ide o ústavným súdom poukazovaný explicitný zákaz zmeny personálneho obsadenia senátu
vo veciach už pridelených na prerokovanie a rozhodnutie v zmysle ústavným súdom citovaného § 51a
ods. 3 zákona o súdoch („zmenami v rozvrhu práce sa nesmie zmeniť personálne obsadenie senátu vo

veciach už pridelených na prejednanie a rozhodnutie...“), tu dáva správny súd do pozornosti, že citovaný
zákaz bol v ustanovení § 51a ods. 3 zákona o súdoch účinne upravený od 01.05.2011 do 31.08.2014,
pričom aktuálne účinné znenie ustanovenia § 51a ods. 3 zákona o súdoch upravuje výnimky na možnosť
prideliť sudcovi rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie veci patriace do inej agendy nasledovne:
„Ustanovenia odsekov 1 a 2 sa nepoužijú, ak ide o hosťujúceho sudcu alebo dočasne prideleného

sudcu.“ Teda v čase tvorby Dodatku č. 4 k Rozvrhu práce Správneho súdu na rok 2024 explicitný zákaz
zmeny personálneho obsadenia senátu po pridelení veci na rozhodnutie už opäť (ako v ústavným súdom
prejednávanom prípade z roku 2009) nebol v ustanovení § 51a ods. 3 zákona o súdoch upravený.
54. V súvislosti s inštitútom tvorby rozvrhu a zmeny zákonného sudcu dáva správny súd do pozornosti
aktuálne aplikované relevantné znenie ustanovení § 51 ods. 1 vety prvej zákona o súdoch v aktuálnom

znení v spojení s § 51 ods. 4 písm. b) a c) citovaného zákona, v zmysle ktorých, ak tento zákon
neustanovuje inak, veci určené podľa predmetu konania sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú
jednotlivým senátom alebo samosudcom náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a
programových prostriedkov schválených ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania
pridelenia vecí. Ak odsek 5 neustanovuje inak, náhodným výberom pomocou technických prostriedkov

a programových prostriedkov schválených ministerstvom sa podľa rozvrhu práce alebo jeho zmeny
prerozdeľujú už pridelené veci aj v prípade b) zmeny v obsadení súdu sudcami, a to vrátane
zmeny v dôsledku dočasného pridelenia sudcu; pri zmene v zložení senátu sa vec ponecháva v
pôvodnom senáte, alebo sa prerozdelí do iného senátu, kde sa zaraďuje sudca spravodajca tak,
aby prerozdelením veci bola zabezpečená rovnomerná zaťaženosť senátov na súde, c) výraznej

nerovnomernosti zaťaženosti sudcov.
55. V nadväznosti na uvedené právne závery ústavného súdu možno vyabstrahovať základné ústavno-
konformné požiadavky, ktoré musia byť naplnené pri personálnej zmene v zložení senátu po pridelení
veci, a síce, musí sa tak udiať na základe zmeny rozvrhu práce súdu, tieto zmeny môžu byť robené
v súlade so zákonom, teda za podmienok predpokladaných zákonom, resp. za účelom stanovených

zákonom a s prihliadnutím na najvýznamnejšiu ústavnú požiadavku, tieto zmeny musia byť realizované
v súlade so zásadou prideľovania vecí sudcom podľa vopred daných pravidiel určených v rozvrhu práce
tak, aby bol vylúčený svojvoľný a účelový výber sudcov.56. Zmena v zložení senátu 1S s účinnosťou od 21.05.2024 sa realizovala na základe platného
a účinného Rozvrhu práce Správneho súdu na rok 2024 v znení jeho Dodatku č. 4, z ktorého obsahu
je zrejmé, že sa „...vytvárajú nové súdne oddelenia (i) 7S, 7Shs, 7Sf, 7Svo, 7Sps, 7Sd, 7Scud, (ii)

8S, 8Shs, 8Sf, 8Svo, 8Sps, 8Sd, 8Scud“, pričom je taktiež z dodatku zrejmé, že sudca JUDr. Michal
Davala, Ph.D., LL.M., pôvodne zaradený ako člen senátu 1S, bol ustanovený do funkcie predsedu
novozriadeného senátu 7S. Rovnako je z obsahu predmetného dodatku zrejmé, akým spôsobom sa
budúveci,pôvodnepridelenénáhodnýmvýberomskôrvytvorenýmšiestimsenátomsprávnehosúdu(na
základe Rozvrhu práce Správneho súdu v Bratislave na rok 2023 v znení jeho Dodatku č. 1 s účinnosťou

od 1. júna 2023) náhodným výberom prideľovať, resp. prerozdeľovať podľa rozvrhom stanovených
pomerových čísiel medzi novozriadené senáty správneho súdu s účinnosťou od 21.05.2024. V tejto
súvislostisprávnysúddodáva,žedôvodomzmenyrozvrhuprácesprávnehosúdubolizmenyvobsadení
súdu sudcami, jednak v dôsledku vymenovania ďalších sudcov na tunajší súd prezidentom Slovenskej
republiky a jednak v dôsledku funkčného postupu členov senátov na predsedov senátov, čo sú legitímne
dôvody v zmysle § 51a ods. písm. b) zákona o súdoch na prerozdelenie už pridelených vecí náhodným

výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom
podľarozvrhuprácealebojehozmeny,pričomuvedenéustanoveniezabodkočiarkouexplicitneupravuje
fakultatívnemožnostipostupupriprerozdelenívecítak,že„prizmenevzloženísenátusavecponecháva
v pôvodnom senáte, alebo sa prerozdelí do iného senátu, kde sa zaraďuje sudca spravodajca tak, aby
prerozdelením veci bola zabezpečená rovnomerná zaťaženosť senátov na súde,...“.

57. V tomto ohľade nemožno konštatovať, že by zmeny v zložení v tejto veci rozhodujúceho senátu
1S boli vykonané v rozpore so zákonom o súdoch alebo že by týmto bola porušená ústavná zásada
práva účastníka konania nebyť odňatý jeho zákonnému sudcovi. Predmetná zmena rozvrhu práce
správnehosúdubolavykonanázozákonompredpokladanýchdôvodov,zasúčasnéhonaplneniapotreby
zabezpečiť riadny výkon súdnictva (§ 52 ods. 1 zákona o súdoch), ako aj požiadavky rovnomernej

zaťaženosti senátov na súde (§ 51 ods. 4 písm. b/ a c/ zákona o súdoch) a v neposlednom rade za
dôsledného dodržania zásady prideľovania vecí sudcom podľa vopred daných pravidiel určených v
rozvrhu práce, čím bol vylúčený svojvoľný a účelový výber sudcov. Správny súd dáva do pozornosti
všeobecné pravidlo aplikované od počiatku existencie tunajšieho správneho súdu pri prideľovaní a
prerozdeľovanísúdnychspisovprevzatýchztrochkrajskýchsúdovnáhodnýmvýberom,atosozreteľom

na rovnomerné prerozdeľovanie vecí medzi jednotlivé senáty aj so zohľadnením doby nápadu vecí,
aby sa predišlo nerovnomernému zaťaženiu senátov (a tým aj znevýhodňovaniu účastníkov konania).
S prihliadnutím na uvedené skutočnosti, členovia namietaného senátu 1S nemajú pri rozhodovaní
predmetnej veci vnútornú výhradu, že by vedome, súc viazaní aktuálnym rozvrhom práce, porušovali
ústavné právo žalobcu nebyť odňatý jeho zákonnému sudcovi, a to o to viac, že pôvodnému členovi

senátu JUDr. Michalovi Davalovi, Ph.D., LL.M. prejednávaná vec ani nebola pridelená riadiacou
predsedníčkou senátu na referovanie ako sudcovi spravodajcovi. Na tomto mieste správny súd
podotýka, že účastník konania alebo strana v konaní, v ktorom rozhoduje súd v senáte, nemá právo na
vopred určeného sudcu spravodajcu (§ 3 ods. 3 veta tretia zákona o súdoch).
58. S prihliadnutím na uvedený kontext nemožno prisvedčiť formalistickej požiadavke právneho

zástupcu žalobcu, aby v predmetnej veci rozhodol senát 1S v pôvodnom zložení, pretože by sa tým
poprel hlavný účel tvorby rozvrhu práce sledovaný zákonom, ktorým je predovšetkým zabezpečiť
výkon súdnictva a rovnomernú zaťaženosť senátov na súde. Neprerozdeľovaním vecí v závislosti od
zmien v zložení správneho súdu by dochádzalo k nerovnomernému zaťaženiu senátov a ich členov
najstaršími vecami oproti služobne mladším sudcom a rovnako tak by nebolo možné zriaďovať nové

senáty za účelom zabezpečenia plynulejšieho rozhodovania vo veciach podľa doby ich nápadu a tým
aj napĺňaniu ústavného práva účastníkov konania na rozhodnutie ich veci bez zbytočných prieťahov,
resp. v primeranej lehote.
59. Vo vzťahu k meritu prejednávanej veci správny súd dáva do pozornosti predchádzajúce rozhodnutia
Krajského súdu v Nitre sp. zn. 11S/75/2021, sp. zn. 11S/130/2021 a sp. zn. 11S/135/2021, ktorými

v čase rozhodovania ako príslušný správny súd rozhodol v uvedených veciach, ktoré sa týkajú totožných
účastníkov konania, obdobného predmetu súdneho prieskumu zákonnosti (nepriznanie odpočtu dane,
len za iné mesačné zdaňovacie obdobia), pričom išlo o rovnaké skutkové okolnosti a totožné žalobné
dôvody ako v prejednávanej veci. Keďže ide o skutkovo a právne takmer totožné veci (rozdiel spočíva
len v odlišnom zdaňovacom období, príp. odlišnom druhu obchodovaného tovaru/služby bez toho, aby

uvedená skutočnosť mala za následok neaplikovateľnosť uvedených skorších rozhodnutí krajského
súdu na prejednávanú vec), správny súd bude primerane vychádzať aj zo záverov uvedených v týchto
rozhodnutiach.60. Vo vzťahu k hmotnoprávnym podmienkam vzniku nároku na odpočet dane správny súd uvádza, že
právo na odpočítanie dane si môže uplatniť v zásade len platiteľ dane (platiteľ DPH), pričom samotný
vznik tohto práva je determinovaný dňom, kedy pri tomto zdaniteľnom plnení, resp. dodaní tovaru alebo

služby vznikla daňová povinnosť (na vstupe, teda u dodávateľa platiteľa). Z uvedeného je zrejmé, že
základným predpokladom pre to, aby mal platiteľ dane vôbec možnosť uplatniť si svoje právo na odpočet
dane je, že dodávateľovi vznikla daňová povinnosť (§ 19 - § 21 zákona o DPH). Pokiaľ teda nedôjde ku
vzniku daňovej povinnosti dodávateľa, nevzniká ani právo na odpočítanie dane u nadobúdateľa tovaru
alebo služby (a contrario § 49 ods. 1 zákona o DPH). Vzhľadom na vyššie uvedené je tak potrebné

poukázať na to, že daňové orgány v prvom rade spochybňovali samotný vznik daňovej povinnosti podľa
§ 19 zákona o DPH u dodávateľov deklarovaných žalobcom, pretože v rámci správy daní následnou
verifikáciou deklarovaných zdaniteľných plnení nebolo preukázané, že predmetné tovary a služby dodali
žalobcovi dodávatelia uvedení na ním predložených faktúrach.
61. Zákon o DPH v ustanovení § 19 upravuje vznik daňovej povinnosti a deň dodania osobitne pri
dodaní tovaru, ako aj pri dodaní služby. Daňová povinnosť podľa § 19 zákona o DPH vzniká z dôvodu

dodania tovaru, dodania služby alebo z dôvodu prijatia platby pred dodaním tovaru alebo služby, ak
ide o dodanie s miestom dodania v tuzemsku. Daňová povinnosť znamená, že štátu vzniká právo
žiadať daň z pridanej hodnoty od osôb, ktorým to zákon o DPH vymedzuje. Určenie dňa, ktorým sa
považuje tovar alebo služba za dodanú, je dôležité nielen pre určenie dňa vzniku daňovej povinnosti,
ale od tohto dňa sa odvíja aj plnenie iných povinností vyplývajúcich zo zákona o DPH (napr. lehota na

vyhotovenie faktúry, uvedenie uskutočneného zdaniteľného obchodu do daňového priznania, súhrnného
výkazu, kontrolného výkazu, atď.). Daňové orgány konštatovali, že skutočné dodanie tovaru a služieb v
súlade s § 8 ods. 1 a § 9 ods. 1 zákona o DPH od dodávateľov, ktorí mali vystaviť preverované daňové
doklady–faktúry,savdeklarovanýchobchodnýchvzťahochnepotvrdilo,zčohovyplynulo,žeaknedošlo
k dodaniu tovaru a služieb v zmysle ustanovenia § 8 ods. 1 a § 9 ods. 1 zákona o DPH tvrdenými

dodávateľmi, tak týmto jednotlivým dodávateľom nevznikla daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1, resp.
§ 19 ods. 2 cit. zákona, a preto žalobcovi ako odberateľovi nemohlo vzniknúť právo na odpočítanie
dane zaplatenej za dodanie predmetných zdaniteľných plnení. Zo zistení získaných pri preverovaní
(verifikovaní) žalobcom predložených daňových dokladov a z vyhodnotenia skutkového stavu daňovými
orgánmi oboch stupňov vyplýva, že k záveru o absencii vzniku daňovej povinnosti u dodávateľov žalobcu

pri deklarovaných obchodoch daňové orgány dospeli na základe toho, že deklarovaní priami dodávatelia
žalobcu (Salanci – LMS s.r.o., Adept School, s.r.o. a AUTOSERVIS QUATRO, s.r.o.) nepotvrdili
uskutočnenie zdaniteľných obchodov pre žalobcu, resp. popreli uskutočnenie obchodov tak, ako to
malo vyplývať z dokladov predložených žalobcom, čo nebolo v logickom rozpore s nemenej významnou
skutočnosťou, že fakturované tovary a služby uvedení dodávatelia podľa vyjadrení ich konateľov

nedodávali a nevykonávali, pričom uvedené tvrdenia korešpondovali aj s ich registrovaným predmetom
činnosti. V predmetnej veci nebola sporná existencia zdaniteľného plnenia (resp. vzhľadom na dôkaznú
situáciu z akceptovateľných dôvodov nebola predmetom preverovania zo strany správcu dane, ktorý ani
existenciupredmetnýchzdaniteľnýchplnenínespochybňoval),načovnapadnutomrozhodnutípoukázal
aj žalovaný, ale prioritne spornou bola skutočnosť, či boli tovar a služby žalobcovi dodané na faktúrach

deklarovanými dodávateľmi, pričom zo spisu a rovnako ani zo žalobnej argumentácie nevyplynulo, že
by malo ísť o dodanie tovaru či služieb, ktoré by tvrdení dodávatelia zabezpečovali subdodávateľsky,
ba práve naopak, žalobca konzistentne tvrdil, že zdaniteľné plnenie bolo dodané priamo dodávateľmi
uvedenými na preverovaných faktúrach, ktorí mali tieto za dodané zdaniteľné plnenia vystaviť.
62. Správny súd vo vzťahu k žalobným námietkam napádajúcim nedostatočné zistenie skutkového

stavu poukazuje na to, že dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa
poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie.
Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť
skutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva,
že je to práve správca dane (ktorý vedie dokazovanie, súc pritom neviazaný len návrhmi daňových

subjektov; § 24 ods. 2 daňového poriadku), kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom
a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa
uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad
sú príslušné správne orgány povinné postupovať. V tejto súvislosti dáva správny súd do pozornosti
právne závery vyplývajúce z uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 14. novembra 2018, sp. zn. I.

ÚS 377/2018-53: ,,Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a
povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt
podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane
písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňovýsubjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri
preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo
úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil

svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo
navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto
spôsobomdochádzavprocesedokazovaniavdaňovomkonaníkpresúvaniudôkaznéhobremenamedzi
správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania
zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej“. Vyššie uvedené však neznamená, že dôkazné bremeno

daňového subjektu je neobmedzené (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Sžfk 40/2018 z
3. septembra 2019, bod 54). Nepostačuje však predložiť faktúru, či dodacie listy alebo podobné
formálne doklady, a ak správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov dôvodnú pochybnosť
o uskutočnení deklarovaného zdaniteľného plnenia, vyzýva daňový subjekt na predloženie ďalších
dôkazov a týmto naň prenáša dôkazné bremeno za účelom rozptýlenia identifikovaných pochybností
správcu dane (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 705/2017 z 15. novembra

2017, č. 71/2017 ZNaU). K otázke rozloženia dôkazného bremena ďalej možno poukázať na stabilnú
rozhodovaciu prax kasačného súdu (napr. rozsudky vo veciach sp. zn. 1Sžf/10/2015 z 03.02.2016, sp.
zn. 6Sžfk/7/2016 z 27.09.2018, sp. zn. 5Sžfk/15/2018 z 30.04.2019, sp. zn. 5Sfk/8/2022 z 27.09.2023
a i.).
63. Správny súd s poukazom na zistenia správcu dane uvádza, že žalobca nevedel preukázať realizáciu

fakturovaných plnení, ani predložiť doklady, ktoré by vyvrátili pochybnosti správcu dane o tom, že
sa zdaniteľné plnenia reálne uskutočnili tak, ako deklaroval žalobca. Priami deklarovaní dodávatelia
žalobcu popreli uskutočnenie zdaniteľných obchodov, tak ako deklaroval žalobca, resp. výslovne
popreli vystavenie sporných faktúr pre žalobcu, pričom okrem iného preukázateľne viedli účtovníctvo
avystavovalifaktúryvinýchúčtovnýchprogramochakopredložilžalobca.Faktúryvystavenéprežalobcu

sa nenachádzali medzi vystavenými faktúrami deklarovaných dodávateľov, resp. ich existenciu nebolo
možné overiť z dôvodu nemožnosti predloženia účtovníctva, ktoré viedol pán D. B., ktorý ako fyzická
osoba v mnohých ohľadoch prepája, resp. sa spomína v kontexte preverovaných dodávok zdaniteľných
plnení a ktorá mala dispozičné právo k bankovým účtom, na ktoré boli poukazované a smerované platby
za prijaté zdaniteľné plnenia. Žalobca v súvislosti s odpočítaním dane za dodávky tovarov a služieb

od obchodných spoločností Salanci – LMS s.r.o., Adept School. s.r.o. a AUTOSERVIS QUATRO, s.r.o.
predložil dôkazy, ktoré správca dane nepovažoval za hodnoverné, pretože v kontexte ostatných zistení
nepreukazujú, kto vykonal jednotlivé zdaniteľné obchody ani to, že došlo k dodaniu služieb tak a v takom
rozsahu, ako je to uvedené na sporných faktúrach (napr. pri všeobecne pomenovaných dodávkach
služieb „preprava + vykládka“ od dodávateľa Salanci – LMS s.r.o. daňové orgány identifikovali rozpor

vystavených faktúr s ustanovením § 74 ods. 1 písm. f/ zákona o DPH, pretože predmet dodania nebol
špecifikovanýrozsahomadruhomdodanejslužby,čobolovpodstatenepreveriteľnézdaniteľnéplnenie).
64. Správny súd konštatuje, že z dokazovania správcu dane vyplynulo, že realizáciu preverovaných
obchodov iným platiteľom dane potvrdzujú v zásade jedine predložené faktúry a tvrdenia žalobcu.
Vzhľadom na uvedené preto z pohľadu správneho súdu daňové orgány po vykonanom dokazovaní

dôvodne spochybnili, že zdaniteľné plnenia dodali žalobcovi ním deklarovaní dodávatelia, u ktorých by
v súvislosti s týmto dodaním vznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 zákona o DPH. Daňové orgány
prenieslidôkaznébremenoohľadomsplneniajednejzhmotnoprávnychpodmienokprávanaodpočítanie
dane opätovne na žalobcu. Žalobcovi boli pochybnosti správcu dane v priebehu konania zrejmé,
kedy bol preukázateľne opakovane vyzývaný na predloženie dokladov na preukázanie svojich tvrdení

deklarovaných na faktúrach a na vysvetlenia. Správca dane písomne ešte pred vydaním protokolu
podrobne oboznámil žalobcu s kontrolnými zisteniami spolu s špecifikovanými pochybnosťami a výzvou
na predloženie dôkazov (výzva č. 101108750/2020 z 01.07.2020). Aj napriek svojmu vyjadreniu, žalobca
nepredložil žiadne dôkazné prostriedky, preukazujúce skutočné naplnenie zákonných podmienok
uvedených v § 49 zákona o DPH. V písomnom oznámení o kontrolných zisteniach a aj v protokole

správca dane podrobne špecifikoval nepresnosti a nezhody, ktoré zistil, najmä vyplývajúce z faktúr
predkladaných žalobcom v porovnaní s faktúrami získanými od subjektov označovaných žalobcom
za dodávateľov (Salanci – LMS s.r.o., Adept School s.r.o., AUTOSERVIS QUATRO, s.r.o.), ako aj
pochybnosti vyplývajúce z vyjadrení konateľov predmetných dodávateľov ako A. E. F. konajúceho za
dodávateľa Salanci – LMS s.r.o., ďalej D. G. a H. F. zo spoločnosti AUTOSERVIS QUATRO, s.r.o. a Mgr.

Márie Hlozákovej zo spoločnosti Adept School s.r.o., a to v porovnaní s obsahom faktúr predložených
žalobcom. Ďalej správca dane poukázal na informácie získané prostredníctvom Kriminálneho úradu
finančnej správy, či informácie získané z daňovej kontroly vykonanej v spoločnosti Adept School
s.r.o. Ďalej spolu s protokolom zaslal správca dane žalobcovi výzvu na vyjadrenie sa k zisteniam vprotokole, ku ktorému sa žalobca vyjadril až po lehote, pričom relevantné dôkazy nedoložil. Súd má
za to, že správca dane v oznámení o kontrolných zisteniach ako aj v protokole jasne uviedol, že
nie len že má pochybnosti, ale aj v čom spočívajú a že nemá preukázanú reálnosť uskutočnených

zdaniteľných obchodov, čím preniesol dôkazné bremeno na žalobcu. Žalobca ani dodatočne ďalšími
dôkazmi neodstránil pochybnosti správcu dane. Správny súd, vychádzajúc z vyššie uvedeného a zo
zistení správcu dane konštatuje, že žalobca nepreukázal, že mu boli tovary a služby dodané inými
zdaniteľnými osobami (registrovanými platcami DPH), pričom žalobca ani iných (možných) dodávateľov
vpozíciizdaniteľnejosobynetvrdilaninepreukazoval,atedavdanomprípadenebolopotrebnézaoberať

sa otázkou, či deklarované plnenia nemohli byť zabezpečené subdodávateľsky, resp. či boli dodané,
napr. miestnym zisťovaním u žalobcu. V posudzovanej veci bolo, aj s poukazom na vyššie popísané
aspekty a mechanizmus prenosu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, na
žalobcovi, aby relevantným spôsobom (nielen formálnymi dokladmi - faktúrou) preukázal oprávnenosť
ním uplatneného nároku na odpočítanie dane v príslušnom zdaňovacom období, t. j. že deklarované
zdaniteľné plnenia, ktorých existencia nebola spochybňovaná ani preverovaná, dodal žalobcovi iný

platiteľ dane. Dôkazné bremeno, ktorým bol žalobca v predmetnom daňovom konaní zaťažený, preto
správny súd považuje za primerané, pretože pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na dopočet dane, možno
od neho spravodlivo požadovať, aby vedel vysvetliť, preukázať (či už predložením alebo označením
dôkazov) podstatu ním realizovaného obchodného vzťahu a kumulatívne splnenie všetkých podmienok
podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona o DPH. V nadväznosti na vyššie uvedené správny súd

vyhodnotil ako nedôvodnú námietku žalobcu, napádajúcu neprimeraný prenos dôkazného bremena zo
správcu dane na žalobcu tým, že podľa názoru žalobcu nesplnil povinnosť opakovane vyzvať žalobcu
k súčinnosti a k vysvetleniu predložených dôkazov a na odstránenie pochybností. V tejto súvislosti
správny súd dodáva, že zo strany daňových orgánov nejde o svojvoľné alebo nezákonné zaťažovanie
daňovéhosubjektudôkaznýmbremenom,ktorémuneprislúcha,aleozotrvanienalegitímnejpožiadavke

preukázania skutočností majúcich vplyv na správne určenie dane v zmysle § 24 ods. 1 daňového
poriadku daňovým subjektom, ktorý si odpočítanie dane uplatnil a ktorý pri primeranej obozretnosti mal
priestor na zabezpečenie hodnoverných dôkazov súvisiacich s realizáciou deklarovaných zmluvných
plnení, keďže práve platcu DPH uplatňujúceho si odpočet dane zaťažuje dôkazné bremeno aj vo
vzťahu k vierohodnosti ním predkladaných daňových dokladov a ním vedených evidencií (§ 24 ods.

1 písm. c/ daňového poriadku). Pokiaľ ide o dôkaznú povinnosť daňového subjektu v rámci výkonu
daňovej kontroly, daňový poriadok na jednej strane priznáva kontrolovanému daňovému subjektu právo
predkladaťvpriebehudaňovejkontrolydôkazypreukazujúcejehotvrdeniaanavrhovaťdôkazydostupné
správcovi dane, ktoré sám nemôže predložiť, najneskôr do dňa jej ukončenia (§ 45 ods. 1 písm. c/
daňového poriadku), čomu na strane druhej korešponduje aj povinnosť kontrolovaného daňového

subjektu predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia (§ 45 ods. 2 písm. e/
daňového poriadku), resp. na výzvu správcu dane pravdivosť predkladaných údajov riadne preukázať
(§ 46 ods. 5 in fine daňového poriadku).
65. Rovnako tak námietku žalobcu napádajúcu nedostatočne zistený skutkový stav správcom dane
správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Správca dane viedol dokazovanie v zmysle zásady objektívnej

pravdy, snažil sa čo najúplnejšie zistiť skutkový stav veci tým, že si zaobstaral podklady a dôkazy
nevyhnutné pre rozhodnutie, použil aj vyjadrenia konateľov iných daňových subjektov, ktorý boli
získané v rámci činnosti iného orgánu finančnej správy, príp. v rámci výsluchu pred iným príslušným
daňovým úradom. Správny súd má za to, že žalobca v daňovom konaní a ani v žalobe neuviedol
také dôkazy a argumenty, ktoré by boli spôsobilé vyvrátiť závery správcu dane o tom, že žalobca

nepreukázal nadobudnutie tovarov a služieb od dodávateľov (Salanci – LMS s.r.o., Adept School s.
r. o. a AUTOSERVIS QUATRO, s.r.o.) v kontrolovanom zdaňovacom období. Námietka žalobcu o
nedostatočnom zistení skutkového stavu pre nevypočutie ním navrhovaných svedkov je nedôvodnou,
rovnako ako aj námietka ohľadom nevypočutia svedkyne H. H. C. v jeho prítomnosti. Z obsahu
administratívneho spisu vyplýva, že menovaná nebola v preskúmavanom administratívnom konaní

vypočúvaná ako svedok, ale správca dane použil dokumenty získané v súvislosti s inou daňovou
kontrolou ohľadom iného daňového subjektu (Adept School s.r.o.), v ktorom bola menovaná konateľkou.
Správca dane použil tieto dokumenty – zápisnice z výsluchu svedka ako dôkaz a so zistenými
skutočnosťami oboznámil aj žalobcu. Obdobne správca dane postupoval aj pri spoločnosti Salanci –
LMSs.r.o.aAUTOSERVISQUATRO,s.r.o.Uvedenýpostupjevsúlades§24ods.4daňovéhoporiadku.

Námietku žalobcu o nevypočutí A. B. ako svedka ohľadom jeho vedenia účtovníctva v spoločnosti
Adept School s.r.o vyhodnotil správny súd tiež ako nedôvodnú. Správca dane pri preverovaní vychádzal
z výpovedí konateľov deklarovaných dodávateľov, pričom A. B. nebol v rozhodnom čase osobou
splnomocnenou zastupovať niektorého z deklarovaných dodávateľov. Pokiaľ A. B. mal vystupovať akokonateľ spoločnosti ENVIRO s.r.o., s ktorou mal žalobca spolupracovať v iných zdaňovacích obdobiach,
správny súd poukazuje na to, že v prípade preverovaného zdaňovacieho obdobia júl 2017 neboli
preverovanéžalobcoveobchodysospoločnosťouENVIROs.r.o.Zadministratívnehospisuvyplynulo,že

pánB.využilprávonepodaťvysvetlenieužpredKÚFSzdôvodu,žebysimoholprivodiťnebezpečenstvo
trestného stíhania, ako aj tá skutočnosť, že pán B. sa už v rámci daňovej kontroly spoločnosti ENVIRO,
s.r.o. nedostavil ako jej konateľ k správcovi dane. Okrem uvedeného správca dane vzal do úvahy
čestné vyhlásenie pána B. o vytopení účtovníctva v prípade dodávateľa AUTOSERVIS QUATRO,
s.r.o. a taktiež daňové orgány vo svojich rozhodnutiach poukázali aj na okolnosti vedenia účtovníctva

touto osobou v spoločnosti Adept School s.r.o – s pánom B. spoločnosť nemala žiadnu zmluvu,
spolupracovali na základe odporúčania jeho priateľky, ktorá bola žiačkou Adept School s.r.o. Rovnako
tak v prípade obchodnej spoločnosti Salanci – LMS s.r.o. konateľ tohto dodávateľa, A. I. F. vypovedal,
že účtovníctvo viedol a archivoval účtovník D. B., ktorý toto z dôvodu jeho zničenia vytopením nevydal,
hoci napriek uvedenej výpovedi zo strany uvedeného dodávateľa bola predložená evidencia vydaných
faktúr a pokladničné doklady bez číselného označenia k obdobiam od decembra 2016 do októbra 2017,

z ktorých obchodná činnosť so žalobcom nebola potvrdená. Nevykonanie výsluchu pána B. z pohľadu
súdneho prieskumu zákonnosti nemalo vplyv na zákonnosť rozhodnutia správcu dane v spojení
s napadnutým rozhodnutím žalovaného, pretože nešlo o svedka spôsobilého vypovedať k relevantným
skutočnostiam, keďže za dodávateľov označených na preverovaných faktúrach nevystupoval ani
nekonal.

66. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní zdôraznil a bližšie odôvodnil námietku napádajúcu
porušenie práva žalobcu navrhovať vykonanie dôkazov a byť prítomný pri výsluchu svedkov a klásť
im otázky, argumentujúc nesúhlas s takým postupom získavania podkladov pre rozhodnutie vo veci,
v rámci ktorého sa pre účely daňového konania použijú ako listinný dôkaz vyjadrenia a výsluchy svedkov
získanévrámciinýchdaňových,správnychalebotrestnýchkonaní,majúczato,žesatakýmtopostupom

marí účel prítomnosti dotknutého daňového subjektu pri výsluchu, ktorým je kontrola realizovaného
procesného úkonu. Ani takto koncipovaným dôvodom k žalobnému bodu, brojacemu proti porušeniu
procesných práv žalobcu, nemožno prisvedčiť.
67. Postup daňových orgánov, v rámci ktorého využívajú svedecké výpovede daňových subjektov alebo
fyzických osôb z iných konaní v rámci dokazovania ako listinný dôkaz (§ 24 ods. 4 daňového poriadku

v spojení s ods. 2 citovaného ustanovenia), je v súlade s daňovým poriadkom, pričom správnosť tohto
postupu je potvrdená aj rozhodovacou činnosťou súdov vyššej inštancie (napr. rozsudok NS SR sp.
zn. 8Sžf/70/2015, rozsudky kasačného súdu sp. zn. 8Sžfk/76/2020, sp. zn. 1Sfk/63/2022, či rozsudok
Krajského súdu v Prešove č. k. 1S/39/2019-80). V tejto súvislosti správny súd uvádza, že pri správe daní
a v daňovom konaní možno použiť aj svedecké výpovede získané orgánmi činnými v trestnom konaní

ako listinný dôkaz, pretože v zmysle § 24 ods. 4 daňového poriadku možno ako dôkaz použiť všetko,
čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je
získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových
subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách,
zápisnice o miestnom zisťovaní, o ohliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi

a doklady k nim. Zákon vymenúva dôkazy len demonštratívne. Použité svedecké výpovede alebo
zaprotokolované podania vysvetlení fyzických osôb získané od orgánov činných v trestnom konaní, príp.
v inom správnom konaní alebo aj pri činnosti iného orgánu finančnej správy, akým je Kriminálny úrad
finančnej správy, nemožno považovať za dôkaz použitý v rozpore s daňovým poriadkom, príp. za a priori
získaný v rozpore so zákonom alebo obchádzajúci inštitúty daňového poriadku. K uvedenému správny

súd dodáva, že tieto listinné dôkazy musia byť súčasťou administratívneho spisu a daňový subjekt musí
mať možnosť oboznámiť sa s ich obsahom a k tomuto sa aj vyjadriť. V danom prípade má správny
súd z administratívneho spisu preukázané, že tento obsahoval uvedené listinné dôkazy a žalobcovi nič
nebránilo oboznámiť sa s ich obsahom a k tomuto sa vyjadriť, čo mohol urobiť taktiež na základe výzvy
správcu dane na predloženie dôkazov a na základe výzvy na vyjadrenie sa k obsahu protokolu, keďže

tieto výzvy použité zistenia, získané z listinných dôkazov, obsahovali. Pokiaľ právny zástupca žalobcu
na pojednávaní tvrdil, že môže byť zmarený účel kontroly, resp. procesného úkonu, o aký ide v prípade
možnosti daňového subjektu zúčastniť sa výsluchu svedka, tak v tejto súvislosti správny súd uvádza, že
ak aj mal žalobca prípadnú pochybnosť o hodnovernosti obsahu týchto dôkazov, že nezaznamenávajú
verný priebeh toho-ktorého úkonu, tak v priebehu daňovej kontroly ako aj daňového konania mal

možnosť oboznámiť sa s ich obsahom a vyjadriť sa k nemu, teda mohol namietať pochybnosti ohľadom
ich hodnovernosti, čím by bol naplnený žalobcom tvrdený ,,kontrolný účel“. Vzhľadom k tomu, že žalobca
takéto pochybnosti v priebehu daňového konania nepomenoval ani nenamietal, rovnako tak v žalobe len
všeobecnými tvrdeniami namietal nevykonanie ním navrhnutých dôkazov, pričom neuviedol, aké novéa podstatné informácie alebo odstránenie rozporov by malo doplnenie dokazovania výsluchmi (alebo aj
miestnym zisťovaním) priniesť, uvedenú žalobnú námietku, prednesenú na pojednávaní, správny súd
vyhodnotil ako nedôvodnú.

68. Čo sa týka žalobcom navrhovaného miestneho zisťovania v jeho sídle, správny súd dáva za
pravdu daňovým orgánom pri ich zdôvodnení, prečo nevykonali žalobcom navrhované doplnenie
dokazovania formou miestneho zisťovania. V tejto súvislosti možno prisvedčiť dôvodom daňových
orgánov, že v preskúmavanom administratívnom konaní bolo spochybnené dodanie tovaru a služieb
od deklarovaných dodávateľov, nie existencia plnenia, preto miestne zisťovanie u žalobcu v tomto

smere nebolo a ani nie je spôsobilé zmeniť doterajšie zistenia vo vzťahu k podmienkam nároku na
odpočet dane. Miestne zisťovanie by prípadne mohlo potvrdiť len existenciu tovaru, resp. služby (ak
by to vzhľadom na odstup času bolo možné), ale nie tú relevantnú skutočnosť, že tieto boli dodané
konkrétnymi dodávateľmi, uvedenými na preverovaných faktúrach.
69. Námietka žalobcu, že sa správca dane nezaoberal ním predloženými dôkazmi, je taktiež nedôvodná.
Z obsahu administratívneho spisu ako aj z preskúmavaných rozhodnutí je zrejmé, že správca dane

sa podrobne zaoberal dôkazmi, ktoré mu boli v rámci daňového a vyrubovacieho konania predložené,
vyhodnocoval ich jednotlivo aj vo vzájomných súvislostiach a porovnával jednotlivé získané dôkazy. To,
že dôkazy správca dane nevyhodnotil podľa predstáv žalobcu, nemôže byť hodnotené ako vada konania
správcu dane.
70. Súd má za to, že správna úvaha daňových orgánov ohľadom vyhodnotenia dokazovania

vpredmetnejvecijedostatočneodôvodnená,logickáaudržateľná.Rovnakojeodôvodnenýaudržateľný
záver, že žalobca neuniesol svoje zákonné dôkazné bremeno a nepreukázal uskutočnenie zdaniteľných
obchodov deklarovanými dodávateľmi. Namietaný postup daňových orgánov nepredstavuje porušenie
procesných ustanovení a práv žalobcu, ktoré by mali za následok vydanie nezákonného rozhodnutia.
71. S poukazom na vyššie uvedené správny súd konštatuje, že žalobné námietky neboli spôsobilé

spochybniť zákonnosť a vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného. Rozhodnutia daňových
orgánov vychádzajú z riadne zisteného skutkového stavu, sú jasné, zrozumiteľné a obsahujú všetky
zákonné náležitosti. Daňové orgány v odôvodnení svojich rozhodnutí jasne a výstižne vysvetlili, ktoré
skutočnosti nepovažovali za preukazné, z ktorých dôkazov vychádzali a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadili a ako vec hmotnoprávne posúdili. Správny súd sa stotožnil so záverom žalovaného,

že v danom prípade žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keďže nepreukázal reálne uskutočnenie
zdaniteľných obchodov, osobitne vo vzťahu k splneniu hmotnoprávnej podmienky spočívajúcej v tom, že
zdaniteľné plnenie mu bolo dodané iným platiteľom dane – osobou registrovanou pre DPH. V dôsledku
uvedeného možno taktiež konštatovať, že u osôb, ktoré boli žalobcom označené ako dodávatelia,
nevznikla daňová povinnosť podľa § 19 zákona o DPH a tým nebola splnená ani základná podmienka

pre vznik práva na odpočet dane. Správny súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutia sú vydané
v súlade so zákonom o DPH v spojení s daňovým poriadkom a z obsahu administratívneho spisu je
zrejmé, že dokazovanie bolo vykonané dostatočne pre účely preverenia daňovej povinnosti žalobcu za
kontrolované zdaňovacie obdobie, v nadväznosti aj na vznik nároku na uplatnený odpočet dane.
72. Pre úplnosť správny súd uvádza, že žalobca po uplynutí lehoty na podanie správnej žaloby doplnil vo

svojej replike nové žalobné body (14. bod odôvodnenia tohto rozsudku), na ktoré správny súd v zmysle
§ 62 ods. 1 SSP v spojení s § 134 ods. 1 SSP neprihliadal.
73. Správny súd, po vykonaní súdneho prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia ako aj postupu
predchádzajúceho jeho vydaniu, nezistil pochybenia namietané žalobcom ako majúce za následok
nezákonnosť rozhodnutia žalovaného, a vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností a citovaných

ustanovení zákonov, žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.
74. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a v konaní úspešnému žalovanému trovy
konania nepriznal, pretože z obsahu spisu nevyplýva, že by mu trovy konania vznikli, pričom orgánu
štátnej správy, ktorým žalovaný nepochybne je, možno priznať trovy konania iba výnimočne.
75. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

NR-11S/125/2021
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom
Správneho súdu v Bratislave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote 30 dní od jeho
doručenia (§ 443 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 493e SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej

sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).Kasačná sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a/ SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“),

d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP)
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2
SSP).

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,

e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,

i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. (§ 440 ods. 1 SSP)

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývodseku1písm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho

posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred krajským súdom (§ 440 ods. 2 SSP).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho

zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je
žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).