Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 5, 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 3To/27/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6922010608
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 06. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mário Šulej
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6922010608.2

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mária Šuleja a sudcov Mgr.
Ivany Datlovej a JUDr. Ing. Miroslava Manďáka, na verejnom zasadnutí dňa 5. júna 2024 v trestnej
veci obžalovaného A. B. C. za prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák.,
o odvolaniach obžalovaného a okresného prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota
zo dňa 06.03.2024, sp. zn. 15T/156/2022, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. odvolania obžalovaného A. B. C. a okresného prokurátora z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresného súdu bol obžalovaný A. B. C. uznaný za vinného z prečinu ublíženia
na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. s poukazom na ust. § 138 písm. h) Tr. zák. na
tom skutkovom základe, že
v presne nezistený deň v mesiaci október 2019 na stavbe Inovácia a modernizácia úpravne vody D.

ako stavbyvedúci v zmysle § 46a zákona č. 50/1976 Zb., o územnom plánovaní a stavebnom poriadku
v znení neskorších predpisov (v ďalšom len „Stavebný zákon“), po osadení štítovej steny v rozpore s
ustanovením § 6 ods. 2, ods. 3 zákona č. 138/1992 Zb., o autorizovaných architektoch a autorizovaných
stavebných inžinieroch a v rozpore s ustanovením bodu 2.5 prílohy č. 4 k vyhláške Ministerstva práce,
sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 147/2013 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti
na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri stavebných prácach a prácach s nimi súvisiacich a

podrobnosti o odbornej spôsobilosti na výkon niektorých pracovných činností nevykonal ochranné
opatrenia za účelom zabezpečenia steny tak, aby boli voľne stojace murované steny zabezpečené
proti pádu, ďalej v rozpore s § 46a ods. 1 ods. 2 písm. a), písm. b), písm. d) Stavebného zákona
v nadväznosti na § 6 ods. 2 vyhlášky č. 147/2013 Z. z. v spojení s § 2 písm. q) citovanej vyhlášky
nedal príkaz na prerušenie ani zastavenie stavebných prác, následkom čoho dňa 10.10.2019 v čase
okolo 10.00 hod na streche uvedeného objektu došlo k pádu voľne stojacej priečky vyhotovenej z

pórobetónových tvárnic Porfix a to vzhľadom na jej presah cez atiku v rozsahu 5-7 cm po celej dĺžke,
vzhľadom na vplyv vetra a nezabezpečenie steny, pričom pri páde došlo k zavaleniu poškodeného E. F.,
nar. XX.XX.XXXX, G. H. I. XXX, ktorý v danom čase pri priečke odoberal uvoľnenú krytinu a následkom
pádu priečky poškodený utrpel zlomeninu panvičky vpravo s posunom úlomkov vyžadujúcich operačnú
liečbu, poúrazový rozostúp symphyzy vyžadujúcu operačnú liečbu, poranenie sedacieho nervu vpravo s
parézou pravej dolnej končatiny, zlomeninu krčku ľavej stehennej kosti s posunom úlomkov vyžadujúcou

operačnú liečbu, zlomeninu nosových kostí a spodiny ľavej očnice bez posunu a bez poškodenia zraku,
sériovú zlomeninu III. až IX. rebra vpravo, pomliaždenie pľúc a únik vzduchu do pravej hrudnej dutiny
- pneumothorax vpravo vyžadujúci odsávanie, zlomeninu rebier IV. až VII. vľavo s posunom úlomkov,
vykĺbenie sakroiliakálneho kĺbu, pomliaždenie brušnej steny ťažšieho stupňa so zakrvácaním do pravej
obličky a steny hrubého čreva, crush syndróm s akútnym obličkovým zlyhaním, ktoré závažne sťažili
obvyklý spôsob života poškodeného po dobu viac ako 42 dní.

Za to bol obžalovanému podľa § 157 ods. 2 Tr. zák. s prihliadnutím na § 36 písm. j) Tr. zák., § 38 ods.
2, ods. 3 Tr. zák., § 56 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. uložený peňažný trest vo výmere 1.000,- Eur.Podľa § 57 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. mu bol pre prípad, že by výkon tohto trestu mohol byť úmyselne
zmarený, ustanovený náhradný trest odňatia slobody v trvaní 4 mesiacov.

Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. boli poškodení E. F., nar. XX.XX.XXXX, trvalým H. I. XXX, J. K. L., Sociálna
poisťovňa,Ul.29.augusta8a10,81363 Bratislava,IČO:30807484aVšeobecnázdravotnápoisťovňa,
a.s., Panónska cesta 2, 851 04 Bratislava, IČO: 35 937 874, s ich nárokom na náhradu škody odkázaní
na civilný proces.
Proti tomuto rozsudku podal obžalovaný priamo na hlavnom pojednávaní odvolanie, ktoré odôvodnil

jednak sám písomným podaním doručeným krajskému súdu dňa 03.06.2024 a jednak prostredníctvom
svojho obhajcu písomným podaním doručeným okresnému súdu dňa 11.04.2024, a to proti výrokom
o vine a o treste.
Obžalovaný sám nad rámec odôvodnenia odvolania svojím obhajcom zdôraznil, že síce bol na
predmetnejstavbevedenýakostavbyvedúci,avšaksvojufunkciunemoholvykonávaťprávespoukazom
na tzv. reťazenie zmluvných vzťahov. Objektívne nemal možnosť zasahovať do stavebných prác,

čo potvrdzuje výpoveď svedka M. N., podľa ktorej svojim zamestnancom zadeľoval prácu on sám,
a to vrátane výstavby štítovej steny. Pokyny na jej vybudovanie zadal pracovníkom (murárom)
svojho subdodávateľa, pričom za jej výstavbu bol voči objednávateľovi diela FERMONT, a.s.
zodpovedný zhotoviteľ diela NEOS MK, s.r.o. Zhotoviteľ mal mať podľa zmluvy ustanoveného vlastného
stavbyvedúceho, ktorý mal vykonávať všetky práva a povinnosti vyplývajúce pre túto funkciu zo

všeobecne záväzných právnych predpisov. On sám nemal vo vzťahu k zamestnancom NEOS MK, s.r.o.,
ani vo vzťahu k realizátorom štítovej steny N. O. a N. K. žiadne oprávnenia a nemohol im udeľovať
žiadne pokyny, pričom jeho zamestnávateľ nebol s nimi v žiadnom obchodnom vzťahu. Z týchto dôvodov
sa nemohol dopustiť porušení ustanovení príslušných všeobecne záväzných právnych predpisov.
Z napadnutého rozsudku vôbec nevyplýva, čo konkrétne mal podľa všeobecne záväzných právnych

predpisov urobiť, resp. čo konkrétne neurobil konaním, ktoré by mohlo byť považované za zavinené
a to tak, aby bol jediný trestnoprávne zodpovedný subjekt za poškodenie zdravia E. F., ktorý bol
zamestnancom NEOS MK, s.r.o. Naviac mu je kladené za vinu, že je zodpovedný kvalifikovaným
spôsobom, t.j. porušením dôležitej povinnosti, ktorá však bola kvalifikovaná len citáciou konkrétnych
ustanovení právnych predpisov, čo však nebolo dostatočné, keďže takéto porušenie musí vyplývať aj

zo skutku, ako aj odôvodnenia rozhodnutia. Napriek početnému citovaniu rôznych ustanovení právnych
predpisov nevie, čo konkrétne mal porušiť, napr. podľa § 46a ods. 2 písm. a), b) Stavebného zákona
neurčoval začatie a skončenie jednotlivých stavebných práv a iných činností na stavenisku a na
stavbe, nedával pokyny, týkajúce sa vykonávania stavebných prác, organizácie práce a pohybu osôb
na stavenisku a na stavbe. Len formálne mohol dať príkaz na okamžité zastavenie stavebných prác

a iných činností na stavenisku a na stavbe, ak sa vyskytla prekážka, pre ktorú je ich ďalšie vykonávanie
neprípustné podľa § 46a ods. 2 písm. d) Stavebného zákona. Takýto príkaz však vo vzťahu k výstavbe
štítovej steny nemal dôvod, ale ani právo dať, najmä, ak bola postavená podľa projektovej dokumentácii.
Naviac vôbec nevedel ovplyvniť bod 2.5. prílohy č. 4 k Vyhláške č. 147/2013 Z.z., lebo štítovú stenu
nemuroval.

Dva dni pred pádom štítovej steny bol na danom mieste vykonaný kontrolný deň za účasti projektanta
stavebného dozoru, ktorý nevykonal nič podľa § 46b Stavebného zákona, hoci to mal byť práve tento
subjekt, ktorý mal nariadiť, aby boli vykonané akékoľvek zabezpečovacie opatrenia proti pádu štítovej
steny, čo však nevyužil, nakoľko bola štítová stena vybudovaná podľa projektu.
Konajúce súdy v predchádzajúcich rozhodnutiach nesprávne poukazovali na to, že štítová stena mala

byťzhotovovanáažpoaplikáciistužujúcehovenca.Takátoskutočnosťvšaknevyplývalaanizprojektovej
dokumentácie, ani z technickej správy, a preto v tomto smere nesúhlasí s názorom P. A. C. C.. V tejto
súvislosti poukazuje na záver P. A. O. C., že štítová stena navrhnutá projektantom nespĺňa základný
predpoklad stabilnej a bezpečnej konštrukcie vyplývajúci z technickej normy. Možným porušením § 46
Stavebného zákona sa však prvostupňový súd žiadnym spôsobom nezaoberal.

Ďalej poukázal na rozhodnutia inšpektorátov bezpečnosti práce, ktorými bola za skutkovo totožný
delikt v rámci správneho konania uložená pokuta NEOS MK, s.r.o. a nie FERMONT, a.s., ktorej bol
zamestnancom. Z týchto vyplýva tiež to, že za pracovný úraz poškodeného zodpovedá práve jeho
zamestnávateľ NEOS MK, s.r.o. a to nielen na základe pracovnoprávneho vzťahu, ale najmä preto, že
táto spoločnosť bola jediným skutočným reálne vykonávajúcim subjektom, ktorý štítovú stenu staval,

muroval a ktorý zodpovedal za jej pád. Naviac tejto spoločnosti bolo nariadené vykonať ochranné
opatrenia, zaisťujúce zabezpečenie steny proti pádu, avšak takéto opatrenia inšpektorát bezpečnosti
práce voči jeho zamestnávateľovi neprijal.Aj samotné vyšetrovanie poškodenia zdravia E. F. v trestnom konaní nebolo zo strany OČTK
dostatočné, keďže nebola vykonaná riadna ohliadka miesta pádu štítovej steny, neboli vykonané žiadne
zabezpečovacie opatrenia na zaistenie dôkazov, na základe ktorých by sa dalo zistiť, či pri jej výstavbe

murári(K.aO.)dodržalipríslušnétechnologicképostupy.Nedostatokprvotnýchúkonovmázanásledok,
že bol odsúdený za také porušenie povinností, ktoré ani nemal možnosť porušiť v príčinnej súvislosti
s pádom štítovej steny. Ak by bolo vykonané riadne dokazovanie, tak by bolo možné zistiť, či príčinou
pádu nemohlo byť nedostatočné priľnutie malty k murovaciemu materiálu, prípadne iné zanedbanie
technologického postupu zo strany murárov. Napokon z dôvodu vznesenia obvinenia v neprimerane

dlhom časovom odstupe od začatia trestného stíhania bolo obmedzené jeho právo na obhajobu.
Napadnutý rozsudok bol zároveň pre neho prekvapivý, keďže prvostupňový súd bez vykonania nových
dôkazov rozhodol o jeho vine, hoci bol prvým rozsudkom v poradí spod obžaloby oslobodený a to len
na základe iného hodnotenia dôkazov a skutkových okolností z nich vyplývajúcich.
Aj keď sa necíti vinným, to ešte neznamená, že nemôže prejaviť ľútosť nad tým, že došlo k poškodeniu
zdravia E. F., avšak nemôže zodpovedať za následok, ktorý sa mu stal, keďže objektívne nevedel a ani

nemohol vedieť, že štítová stena, ktorá bola postavená podľa projektovej dokumentácie a technickej
správy, môže spadnúť, nakoľko jej výstavbu nevedel ovplyvniť.
Z vyššie uvedených dôvodov žiadal, aby ho odvolací súd spod obžaloby oslobodil.
Prostredníctvom svojho obhajcu najprv poukázal na výrokovú časť napadnutého rozsudku, s ktorou
sa však nestotožnil. Argumentoval tým, že samosudca svoje rozhodnutie odôvodnil v podstate tým,

že pri skúmaní dôvodnosti obžaloby bolo potrebné v prvom rade skúmať, či sa skutok stal – v tomto
smere súd dospel ku kladnému záveru, pretože k uskutočneniu podstatnej časti skutku – zrúteniu
štítovej steny s následkom vzniku ťažkej ujmy na zdraví poškodeného nepochybne došlo. Taktiež možno
ustáliť, že zanedbanie predpísaných stavebných postupov vyplývajúcich z právneho poriadku možno
považovať za porušenie právnej povinnosti a za takýchto okolností by ujma na zdraví poškodeného

mohla predstavovať trestný čin. K objektívnej stránke skutkovej podstaty súd uviedol, že mal v čase
úrazu na stavbe nepochybne postavenie stavbyvedúceho v intenciách ustanovenia § 46a Stavebného
zákona.TakoutofunkcioubolpoverenýzostranysvojhozamestnávateľaFERRMONTa.s.,ajkeďsamal
snažiť navodiť dojem, že v jeho osobe išlo len o „hlavného stavbyvedúceho“, ktorý bol v právnom vzťahu
len vo vzťahu k objednávateľovi, avšak so svedkami opisovaného pravidelného priebehu výstavby

vyplynulo, že minimálne vo faktickej rovine mal vystupovať ako jediný stavbyvedúci.
Súd súhlasil s argumentáciou prokuratúry, že z hľadiska predpisov živnostenského práva je vykonávanie
činnosti stavbyvedúceho viazanou živnosťou v zmysle prílohy č. 2 k živnostenskému zákonu. Z
hľadiska obsahového vymedzenia ide o činnosť, ktorou sa zabezpečuje uskutočňovanie stavby, riadne
vykonávanie stavebných a montážnych prác v súlade s projektom pre stavebné povolenie, v súlade s

podmienkami stavebných povolení a iných povolení, potrebných pre výstavbu tak, aby nebola ohrozená
bezpečnosť a ochrana zdravia pri práci tak, aby neboli ohrozené iné verejné záujmy, v súlade s
podmienkami zmluvy o dielo na zhotovenie stavby. V tomto smere platí, že verejnoprávny aspekt
právnehopostaveniastavbyvedúcehospočívavgarantovaníochranykvalityuskutočňovanejstavby.On,
kto funkciu stavbyvedúceho zastával ako inžinier, podľa § 6 ods. 2 zák.č. 138/1992 Zb. má povinnosť pri

vykonávaní povolania dbať, aby vytvorené diela nepoškodzovali ľudské zdravie nad mieru ustanovenú
zákonmi.
Z výsluchu svedka N. a jeho ako obžalovaného, mal vyplynúť záver, že svedok N. pred zadaním príkazu
na vybudovanie štítovej steny konzultoval stavebný postup s ním a obaja mali byť uzrozumení s tým, že
stena sa postaví na atiku, ktorá bola užšia ako hrúbka muriva a to ešte pred vyhotovením stužujúceho

venca, ktorý bol projektom predkladaný. Dokazovanie neposkytlo podklad na vyslovenie záveru o tom,
že pokyn na vybudovanie tohto múru zadal on.
Jemu ako stavbyvedúcemu, malo údajne prislúchať aj oprávnenie nariadiť prerušenie stavebných prác
podľa § 46a ods. 2 písm. d) Stavebného zákona v nadväznosti na § 6 ods. 2 vyhlášky č. 147/2013
Z.z. v spojení s § 2 písm. q) citovanej vyhlášky v prípade, ak je ohrozená osoba, stavba, časť stavby

alebo jej okolie v dôsledku zhoršených poveternostných podmienok, nevyhovujúceho technického stavu
konštrukcie, stroja, nástroja alebo prístroja, v dôsledku prírodných živlov alebo iných nepredvídaných
okolností. Vzhľadom na vzniknutú situáciu bolo povinnosťou stavbyvedúceho upozorniť realizátora
stavby na nesprávnosť ich postupu a v krajnom prípade aj nariadiť zastavenie alebo prerušenie prác, ak
si to vyžadovala bezpečnosť osôb alebo stavby, najmä pokiaľ v deň zrútenia steny fúkal silnejší vietor.

Vzhľadom na dimenzie múru a nedostatku podpier, vzhľadom na svoju odbornú spôsobilosť a skúsenosti
muselvedieť,ženáhlyporyvvetramôžeohroziťmúr,nestabilitaktoréhomumalabyťpredtýmavizovaná.
Uvedené oprávnenie s ohľadom na povinnosť chrániť ľudské zdravie (§ 6 ods. 2 zákona č. 138/1992
Zb) je potrebné chápať súčasne ako povinnosť v tom zmysle, že pokiaľ stavbyvedúci takéto okolnostizistí, je povinný využiť svoje oprávnenie na pozastavenie alebo prerušenie stavebných prác. Z hľadiska
presného vymedzenia porušenia právnej povinnosti, ktorej sa mal dopustiť tým, že nevykonal opatrenia
na zabránenie úrazu, súd považoval za potrebné do skutkovej vety rozsudku doplniť ustanovenia, ktoré

stavbyvedúceho oprávňujú na vydanie príkazu na zastavenie alebo prerušenie stavebných prác. V tejto
súvislosti nejde o narušenie jednoty skutku, len o precizovanie oprávnení, ktoré mu, v spojitosti s jeho
postavením stavbyvedúceho, mali prislúchať. Tým, že žiadnu z uvedených možností reagovania na
potenciálne nebezpečnú situáciu nevyužil, mal naplniť objektívnu stránku trestného činu podľa § 157
ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona.

Pokiaľ ide o subjektívnu stránku trestného činu súd má za to, že skutok mal spáchať vo forme vedomej
nedbanlivosti, keďže mal mať vedomosť jednak o okolnostiach, ktoré mohli viesť k nestabilite múru a na
jeho nestabilitu mal byť aj murármi výslovne upozornený, napriek tomu sa mal bez primeraných dôvodov
spoliehať na to, že k zrúteniu múru nedôjde.

Rozhodnutie súdu prvého stupňa nepovažuje za vecne správne a spravodlivé. Zotrváva na svojich
vyjadreniach vykonaných počas celého trestného konania a tvrdí, že nemôže niesť trestnoprávnu
zodpovednosť pre skutok a trestný čin, pre ktorý bol napadnutým rozsudkom uznaný vinným. Skutku
a trestného činu sa zavineným konaním ani podľa § 16 Trestného zákona nedopustil a ani nemohol
dopustiť. Nevedel vzhľadom na projektovú dokumentáciu, že by mal vykonať ochranné opatrenia za

účelom zabezpečenia steny tak, aby boli voľne stojace steny zabezpečené proti pádu. Nevedel, že by
mal dať príkaz na prerušenie a ani zastavenie stavebných prác, keďže tieto boli ukončené a vzhľadom
na všetky okolnosti veci a jeho osobné pomery to vedieť nemal a ani nemohol.

Prvostupňový súd v dôvodoch napadnutého rozsudku síce konštatuje, že konal vo forme vedomej

nedbanlivosti. Samotné odôvodnenie naplnenia subjektívnej stránky prečinu ublíženia na zdraví podľa
§ 157 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 138 písm. h) Trestného
zákona nie je, podľa jeho názoru, žiadnym spôsobom zákonne odôvodnené. Zo žiadneho vykonaného
dôkazu nevyplýva, že mal vedomosť o okolnostiach, ktoré mohli viesť k nestabilite múru, a napriek
tomu sa bez primeraných dôvodov spoliehal na to, že k zrúteniu múru nedôjde. Popieral, že by bol

murármi výslovne upozornený na nestabilitu múru. Pre riadne odôvodnenie jeho zavinenia nepostačuje
všeobecné konštatovanie naplnenia formálnych znakov zavinenia podľa § 16 písm. a) Trestného
zákona, ale je potrebné dať odpoveď na jeho obhajobu o tom, že subjektívnu stránku skutkovej
podstaty prečinu ublíženia na zdraví nenaplnil. Nie je možné poprieť, že súd prvého stupňa podrobným
spôsobom popísal vykonané dôkazy, ale v napadnutom rozsudku, oproti rozsudku sp.zn. 15T/156/2022

zo 7.9.2023, chýba logické vysvetlenie a odôvodnenie, prečo súd prvého stupňa hodnotí skutkové
okolnosti a vykonané dôkazy, po zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, odlišne. Takéto vysvetlenie
a odôvodnenie napadnutého rozsudku potom vníma ako arbitrárne a to nielen vo vzťahu k odôvodneniu
subjektívnej stránky skutkovej podstaty prečinu ublíženia na zdraví, ale aj naplneniu ďalších stránok
skutkovej podstaty tohto trestného činu.

Pre možné spravodlivé posúdenie je nesporne dôležité vyhodnotiť aj objektívnu stránku skutkovej
podstaty prečinu ublíženia na zdraví, najmä ak pri hodnotení jeho postavenia súd poukazuje na
ustanovenie § 46a Stavebného zákona. Súd v skutku napadnutého rozsudku uzatvára jeho konanie
v rozpore „s § 46a ods. 1, ods. 2písm. a), písm. b) písm. d) Stavebného zákona v nadväznosti na

§ 6 ods. 2 Vyhlášky č. 147/2013 Z.z. v spojení s § 2 písm. q) citovanej vyhlášky, keď nedal príkaz
na prerušenie ani zastavenie stavebných prác“, pričom takéto doplnenie skutku obžaloby súd prvého
stupňa hodnotí tak, že „nejde o narušenie jednoty skutku, len o precizovanie oprávnení“, ktoré mu s jeho
postavením stavbyvedúceho prislúchali. S takýmto odôvodnením „precizovania“ a tým aj úpravy skutku
nemôže súhlasiť, považuje to za porušenie jeho práva na obhajobu a to aj v súvislosti s už namietaným

rozdielnym vymedzením skutku, pre ktoré bolo začaté trestné stíhanie, následne vznesené obvinenie
a podaná obžaloba a v neposlednom rade aj skutku napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa. V
rámci svojho práva na obhajobu, najmä práva uvádzať všetky skutočnosti a dôkazy, ktoré obvinenie
zoslabujú alebo vyvracajú, doplnenie zákonných ustanovení ako dôkazu o porušení jeho povinností až
pri vyhlásení odsudzujúceho rozsudku je toto jeho právo negované a zjavne nemal možnosť uvádzať

skutočnosti a dôkazy na svoju obhajobu.

Tvrdí, že súd v odôvodnení napadnutého rozsudku neuvádza, ktorá konkrétna skutočnosť podľa §
46a ods. 1 Stavebného zákona je jeho konaním, ktoré by bolo v príčinnej súvislosti s následkom. Jepreukázané, že viedol o stavebných prácach a iných činností na stavenisku evidenciu v stavebnom
denníkuatotojehokonanietedaniejemožnépovažovaťzakonaniespôsobilénaplniťobjektívnustránku
prečinu ublíženia na zdraví. Tiež nebolo preukázané, že by určoval začatie a skončenie jednotlivých

stavebných prác a iných činností na stavenisku a na stavbe, dával pokyny týkajúce sa vykonávania
stavebných prác, organizácie práce a dával príkazy na okamžité zastavenie stavebných prác. Podľa
jeho názoru je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní a aj súdu precizovať nielen hmotno-
právne ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ale aj ustáliť a popísať jeho konanie, z
ktorého by bolo zrejmé, že je konaním v príčinnej súvislosti s následkom.

Bol uznaný vinným pre prečin ublíženia na zdraví, ktorý mal spáchať závažnejším spôsobom
konania porušením dôležitej povinnosti uloženej mu podľa zákona. Porušenie dôležitej povinnosti, ako
kvalifikačný znak kvalifikovanej skutkovej podstaty prečinu ublíženia na zdraví musí byť aj v skutku
uvedený tak, aby bolo možné jednoznačne kvalifikovať to porušenie povinností, ktoré v konečnom
dôsledku viedli ku spáchaniu skutku a tým aj trestného činu. V skutku napadnutého rozsudku, napriek
precizovaniu zákonných ustanovení, nie je doplnené jednoznačne porušenie jeho povinností. Ak takéto

porušenie jeho povinností nie je v skutku napadnutého rozsudku uvedené, potom nemôže v žiadnom
prípade byť preukázaná príčinná súvislosť medzi jeho údajným porušením povinností a následkom –
ublížením na zdraví. Aj v samotnom odôvodnení napadnutého rozsudku, kde citované ustanovenia
stavebného zákona a vyhlášky poukazujú na jeho oprávnenia ako stavbyvedúceho, a pri takomto len
paragrafovom vymedzení je potom na mieste jeho obhajoba, že ak údajne nevyužil svoje oprávnenia,

tak zároveň nemohol porušiť povinnosti, ktoré sú vo všeobecne záväzných predpisoch formulované ako
jeho oprávnenia. Nemal žiaden dôvod oprávnenia využiť, keďže v čase keď štítová stena spadla boli
stavebnéprácenanejukončenéužuž8.10.2019,kedybolnastavbekontrolnýdeň.Žiadnazprítomných
osôb, ktorá sa podľa prezenčnej listiny kontrolného dňa zúčastnila a teda ani projektant a ani stavebný
dozor neuložili zhotoviteľovi stavby štítovú stenu akýmkoľvek spôsobom zabezpečiť proti pádu.

Popiera, že by sa zavineným trestnoprávnym konaním mohol dopustiť žalovaného prečinu tým, že
nevykonal ochranné opatrenia za účelom zabezpečenia steny. Naďalej tvrdí, že nebol tým subjektom,
ktorý mal povinnosť ochranné opatrenia vykonať. Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku nekriticky
preberá ustanovenia § 12 Vyhlášky číslo 147/2013 Z.z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti na zaistenie
bezpečnosti a ochrany zdravia pri stavebných prácach a prácach s nimi súvisiacich, ako podrobnosti

bezpečnosti a ochrany zdravia pri murárskych prácach. Súd prvého stupňa mal za preukázané, že nedal
pokyn na osadenie štítovej steny tak, ako mu to kládla obžaloba za vinu. Pri vyhodnotení vykonaných
dôkazov potom je nelogický záver súdu prvého stupňa, že mal ochranné opatrenia vykonať, keď je
nesporne preukázané, že štítovú stenu nielenže nestaval a teda nevykonával murárske práce, ale nedal
ani na výkon takýchto prác pokyn.

Súd prvého stupňa prevzal do dôvodov napadnutého rozsudku aj argumentáciu prokuratúry, že z
hľadiska predpisov živnostenského práva je vykonávanie činnosti stavbyvedúceho viazanou živnosťou.
Nevykonával funkciu stavbyvedúceho na stavbe, ako svoju živnosť. Boli to práve svedkovia N. O. a
N. K., ktorí murárske práce vykonávali jednak v rámci svojho živnostenského oprávnenia a jednak v

rámci živnostenského oprávnenia spoločností, ktoré po celom rade reťazenia uzatvorených zmlúv o
dielo boli zhotoviteľmi štítovej steny. Konali teda vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť, za účelom
dosiahnutia zisku tak, ako je to upravené v ustanovení § 2 zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom
podnikaní (Živnostenský zákon) a v § 2 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v platnom
znení.

V rámci svojej obhajoby poukazoval na zodpovednosť jednotlivých zhotoviteľov podľa Obchodného
zákonníka a to v záujme toho, aby súd mohol správne, zákonne a spravodlivo vyhodnotiť jeho trestnú
zodpovednosť. Napriek predchádzajúcemu vyhodnoteniu jeho trestnej zodpovednosti pri nezmenenom
skutkovom stave a nezmenenej dôkaznej situácii prekvapivo súd ustálil, že pri posudzovaní vzniku

trestnej zodpovednosti je bez väčšieho významu, kto a v akej miere zodpovedá za vykonania a
kvalitu diela podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Nemôže sa s takýmto záverom stotožniť. Pri
hodnotení konkrétneho subjektu trestného činu, teda konkrétneho páchateľa, je práve vyhodnotenie
povinností jednotlivých fyzických, či právnických osôb podľa Obchodného zákonníka rozhodujúce aj pre
posudzovanie zodpovednosti za spôsobené ublíženie na zdraví podľa Trestného zákona. Na možnú

súbežnú zodpovednosť viacerých subjektov a jej vyhodnotenie poukázal aj odvolací súd v zrušujúcom
rozhodnutí.
Bez náležitého odôvodnenia zostala jeho argumentácia, že okrem už citovaných ustanovení
živnostenského zákona a obchodného zákonníka jednotliví zhotovitelia, ktorí aj fyzicky štítovú stenubudovali, mali postupovať podľa § 537 Obchodného zákonníka. V súvislosti s týmto ustanovením
zdôrazňuje, že ak by bolo aj pravdivé tvrdenie o tom, že mal vedomosť o okolnostiach, ktoré mohli
viesť k nestabilite múru, tak boli to práve svedkovia K. a O., ktorí neboli pri určení spôsobu vykonania

diela viazaní pokynmi objednávateľa, či už spoločnosti VODOHOSPODÁRSKE STAVBY – ekologický
podnika.s.,alebospoločnostiFERRMONT,a.s.,prektoréspoločnostinastavbeInováciaamodernizácia
úpravne vody Klenovec zastával pozíciu stavbyvedúceho.
Vychádzajúc z takéhoto jeho tvrdenia svedkovia K. a O. neboli pri určení spôsobu vykonania diela
viazaní ani pokynmi spoločnosti ŠTULO s.r.o., Brezno a ani spoločnosti Hypostaving s.r.o. so sídlom

v Michalovej a neboli ani viazaní pokynmi spoločnosti NEOS MK s.r.o. Banská Bystrica. V priebehu
konania totiž zo žiadneho dôkazu nevyplýva, že by sa títo svedkovia, ako koneční zhotovitelia štítovej
steny, ktorí fyzicky vykonávali murárske práce na zhotovení štítovej steny, zaviazali plniť pokyny
spoločnosti VODOHOSPODÁRSKE STAVBY – ekologický podnik a.s., alebo spoločnosti FERRMONT,
a.s., teda v konečnom dôsledku jeho pokynmi, ako stavbyvedúceho. Zdôraznil opakovane, že on žiadne
pokyny K. a O. nebol oprávnený dávať. Tieto pokyny im ani nedával a preto za nezabezpečenie

štítovej steny proti pádu nemôže niesť všeobecnú zodpovednosť podľa Obchodného zákonníka, ani
zodpovednosť podľa Občianskeho zákonníka a preto by nemal niesť trestno-právnu zodpovednosť.

Súd prvého stupňa žiadnym spôsobom nereagoval v tejto súvislosti ani na jeho argumentáciu a poukaz
na ustanovenia § 550 a § 551 Obchodného zákonníka. Ako stavbyvedúci a teda osoba oprávnená

kontrolovať vykonávanie diela za objednávateľov VODOHOSPODÁRSKE STAVBY – ekologický podnik
a.s. a FERRMONT, a.s., nezistil, že by štítová stena bola zhotovovaná v rozpore s povinnosťami svedkov
K. a O.. Nevedel posúdiť, v akom rozsahu boli títo murári oboznámení s projektovou dokumentáciou.
Zo znaleckého Q. A. O. C. totiž vyplynulo, že projekt statiky podrobnejšie neriešil nosné konštrukcie
štítových stien a projektant sa nezaoberal pôsobiacim zaťažením vetrom počas výstavby steny a po jej

ukončení. Stena bola naprojektovaná ako nestabilná stavebná konštrukcia a táto nestabilita bola zistená
aj za predpokladu uloženia steny na vence a teda primárnym dôvodom pádu bol nedostatočný statický
návrh konštrukcie. Vo všeobecnej rovine znalec nepovažoval osadenie muriva hrúbky 30 cm na základ
hrúbky 20 cm za dobré riešenie, ale malo to len mierny vplyv na stabilitu a stena by len v dôsledku
vyosenia nespadla. V konečnom dôsledku znalec popisuje aj možnosť zabezpečenia steny.

Znalec A. C. C. konštatoval, že pri stavaní steny sa postupovalo v súlade s projektovou dokumentáciou,
avšak podľa jeho názoru s murovaním steny sa malo začať až po aplikovaní stužujúceho venca
s dobetovaním atiky. Podľa výpovede znalca stavebný projekt nepočítal so zabezpečením steny
podperami, v takýchto prípadoch je úplne bežné, že takúto otázku rieši zhotoviteľ v spolupráci s

projektantom. Presný vplyv všetkých faktorov, ktoré mohli byť príčinou zrútenia steny podľa znalca nie
je možné spoľahlivo kvantifikovať.

Vychádzajúc aj zo znaleckých posudkov potom vyplýva pre neho záver, že ak by aj konal tak, ako mu
je to kladené za vinu v napadnutom rozsudku, že nekonal, nemal a nemohol vedieť, že štítová stena

je stavaná v rozpore so závermi znaleckých posudkov a výsluchov znalcov, lebo bola stavená podľa
projektovej dokumentácie. Tu musí opakovane zdôrazniť, že ak skutočne svedkovia K. a O. zistili, že sa
štítová stena správa nestabilne, boli to primárne oni a bolo to primárne ich povinnosťou, ako zhotoviteľov
a murárov steny, túto zabezpečiť proti pádu a proti nestabilite. Samotný presah a vyosenie štítovej
steny a ani údajné vybudovanie stužujúcich vencov by nemalo podstatný vplyv na stabilitu tejto štítovej

steny pri jej vybudovaní podľa projektu, ktorý stabilitu tejto štítovej steny neriešil. Súdu prvého stupňa sa
snažil preukázať, že záver, ktorý prijal odvolací súd, že pred výstavbou múru nezrealizoval, resp. nedal
príslušný pokyn na postavenie stužujúceho venca a preto konal v rozpore s projektovou dokumentáciou
nie je z technického hľadiska správny a odôvodnený. Naďalej trvá na tom, že stužujúci veniec nemal byť
vybudovaný pod interiérovou štítovou stenou, pretože stužujúci veniec išiel dookola po obvode stavby

tak, ako sa to snažil súdu vysvetliť.

Zdôraznil, že zodpovedanie obchodnoprávnej zodpovednosti toho ktorého zhotoviteľa za bezvadné
vykonanie diela musí byť rozhodujúcou skutočnosťou pre posúdenie, kto zodpovedá za ublíženie na
zdraví podľa trestného práva.

Bez náležitého odôvodnenia súdu prvého stupňa zostalo aj posúdenie trestnoprávnej zodpovednosti
spoločnosti NEOS MK s.r.o., Banská Bystrica a to Inšpektorátom práce Banská Bystrica v rozhodnutí
č.k.: 73/20-2.00/POK/R.IPBB_KHIP/KON/2020/2966 z 5.8.2020 v nadväznosti aj na rozhodnutie
Národného inšpektorátu práce Košice číslo NIP/NIP_PO/BEZ/2020/5080 zo dňa 14.10.2020. Tietorozhodnutia považuje pri hodnotení objektívnej stránky a aj subjektívnej stránky skutkovej podstaty
prečinu ublíženia na zdraví za podstatné a rozhodujúce. Správne orgány v rámci správneho trestania
totiž uložili právoplatne pokutu spoločnosti NEOS MK s.r.o. Banská Bystrica za skutky takmer totožné

so skutkom, pre ktorý bola podaná obžaloba bez doplňujúceho „precizovania“ súdom prvého stupňa.
Podrobným preštudovaním citovaných rozhodnutí orgánov správneho trestania by súd prvého stupňa
zistil, že tieto orgány prísne posudzovali zodpovedný subjekt za pracovný úraz s ťažkou ujmou na
zdraví E. F. a dospeli jednoznačne k názoru, že zodpovedným subjektom je spoločnosť ENEOS MK
s.r.o. Banská Bystrica. Zaujali pri tom aj názor na subjekt, ktorá osoba bola zodpovedná za stavebnú

činnosť na danom stavenisku. Napriek tomu, že vo veci rozhodoval správny orgán v rámci správneho
trestania, právoplatné rozhodnutie malo byť jednoznačným dôkazom pre záver, kto za ťažkú ujmu na
zdraví poškodenému zodpovedá aj trestnoprávne, keďže ide o právoplatne rozhodnutú vec.
V súvislosti s už uplatnenou námietkou porušenia jeho práva na obhajobu považuje za potrebné
zdôrazniť a poukázať aj na postup Inšpektorátu práce Banská Bystrica pri skúmaní podmienok a
zisťovaní porušenia právnych predpisov v súvislosti s ťažkým pracovným úrazom E. F.. Inšpektori práce

vykonali ohliadku miesta úrazu dňa 18.10.2019. Na druhej strane ohliadka miesta činu bola zo strany
orgánov činných v trestnom konaní vykonaná až 18.2.2020, kedy už bola nanovo vybudovaná štítová
stena na mieste, na ktorom došlo k pádu voľne stojacej priečky. Zo strany súdu prvého stupňa síce
došlo ku konštatovaniu, že sa nepodarilo zistiť, na akom podklade bola umiestnená štítová stena, na
druhej strane však neexistuje jednoznačný dôkaz o skutočnej príčine zrútenia sa štítovej steny. Orgány

činné v prípravnom konaní nezisťovali a ani nezistili, na akom podklade bola štítová stena vybudovaná,
neskúmali príčinu oddelenia sa muriva od podkladu. Toto procesné pochybenie zo strany orgánov
činných v prípravnom konaní sa následne zhmotnilo do jeho obvinenia založeného len na všeobecných
domnienkach o porušení jeho všeobecných oprávnení ako stavbyvedúceho.

Tvrdí teda, že súd prvého stupňa po zrušení predchádzajúceho svojho rozhodnutia, ktorým bol podľa
§ 285 písm. c) Trestného poriadku oslobodený spod obžaloby nedostatočne objasnil vec vykonaním
nových dôkazov v takom rozsahu, aby bolo zrejmé, že sa stal skutok, ktorý tvorí predmet obžaloby,
tento vykazuje všetky znaky skutkovej podstaty prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods.
2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 138 písm. h) Trestného zákona a že

existuje spoľahlivý záver, že skutok spáchal. Súd prvého stupňa tak nepostupoval dôsledne podľa
zásady zistenia skutkového stavu veci bez dôvodných pochybností v zmysle § 2 ods. 10 Trestného
poriadku. Svoje rozhodnutie o vine a treste neoprel o jednoznačne zistené a bezpečne preukázané
fakty. Podľa jeho názoru, vychádzajúc aj z dôvodov tohto odvolania je napadnuté rozhodnutie opreté
len o pravdepodobné skutočnosti a fakty a preto nie je možné napadnutý rozsudok považovať za

spravodlivé rozhodnutie. Súd prvého stupňa po vyčerpaní všetkých dôkazných prostriedkov v čase
rozsudku sp.zn. 15T/156/2022 zo dňa 7.9.2023 náležite odôvodnil svoje pochybnosti o skutkových
okolnostiach dôležitých pre zavinenie a preto s použití zásady v pochybnostiach v prospech obvineného
ho neuznal vinným. Po vrátení veci na nové konanie a rozhodnutie sa dôkazné prostriedky nezmenili,
teda nemohlo dôjsť k odstráneniu pochybností, ktoré súd prvého stupňa mal a rozhodnutie o jeho

vine považuje za neprípustnú zmenu hodnotenia skutkových okolností vecí. Takáto zmena hodnotenia
skutkových okolností veci nie je prípustná ani s poukazom na ustanovenie § 327 ods. 1 Trestného
poriadku, pretože ani odvolací súd nemôže vyslovovať právny názor, ako súd nižšieho stupňa má
vykonané dôkazy hodnotiť. Opačný výklad by znamenal porušenie jeho práva na spravodlivý súdny
proces nezávislým a nestranným súdom.

Potreba riadneho odôvodnenia napadnutého rozsudku a jeho konštatovanie o nedostatočnom
odôvodnení rozsudku je neodmysliteľnou súčasťou zaručenia jeho práva na spravodlivé súdne konanie.
Toto jeho základné právo je podrobne popísané v ustanovení § 168 ods. 1 Trestného poriadku.
Uvedomuje si, že súd nie je povinný do dôvodov rozsudku uviesť všetky ním spochybňované dôkazy
druhejprocesnejstrany,jevšakpresvedčenýotom,žebysúdmaldaťjednoznačnúodpoveďnato,prečo

jeho obhajoba nie je prijateľná a najmä, prečo sa pri hodnotení dôkazov a skutkového stavu odchýlil
od svojho predchádzajúceho rozhodnutia, podľa ktorého mu „nemožno vytknúť ani to, že by svojou
nedbanlivosťou prispel k vzniku škodlivého následku zanedbaním svojej zakročovacej povinnosti“,
vyhodnotenie skutočností, že nebolo „preukázané, že mohol a mal mať vedomosť o nestabilite steny,
ktorá sa zrútila, nebolo preukázané ani to, že by sa dozvedel o tejto okolnosti inak, jeho postavenie

ako stavbyvedúceho ani jeho odborné kvalifikácie sami o sebe nemuseli znamenať, že mal odhaliť
nedostatky v projektovej dokumentácii, resp. v pracovnom postupe pri murovaní štítovej steny“, nie
je vysvetlené iné vyhodnotenie skutkového stavu veci, že „nebol osobou, ktorej prislúchala povinnosť
zabezpečenie steny proti pádu“ a nevykonanie opatrení mu „ako stavbyvedúcemu nevyplývalo zplatného práva“. Zásadnou otázkou je aj to, že súd v napadnutom rozsudku mu nedáva odpoveď, že
nebolo preukázané jeho konanie, ktoré sa mu kládlo obžalobou za vinu a napokon ani príčinná súvislosť
medzi takýmto konaním a vznikom následku.

Odvolaciemu súdu potom navrhol, aby podľa § 321 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c), písm. d) Tr. por.
rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota, sp.zn. 15T/156/2022 zo 6.3.2024 zrušil a podľa § 322 ods.
1 Tr. por. vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
Proti napadnutému rozsudku podal priamo na hlavnom pojednávaní odvolanie aj okresný prokurátor,
ktoré odôvodnil písomným podaním doručeným okresnému súdu dňa 03.04.2024, a to proti výroku

o treste v neprospech obžalovaného.
Poukázal na to, že prvostupňový súd neuloženie ním navrhovaného trestu zákazu činnosti
stavbyvedúceho nepovažoval za potrebné jednak s poukazom na to, že išlo o jediný prípad
nedbanlivostného konania obžalovaného, kde príčinou ťažkej ujmy na zdraví nebolo výlučne jeho
pochybenie. Prihliadol aj na to, že od spáchania skutku uplynulo viac ako štyri a pol roka a následne sa
obdobné nedostatky pri výkone pracovnej činnosti obžalovaného neopakovali.

S takýmito závermi sa však nestotožnil, hoci ukladanie trestu zákazu činnosti bolo v danej trestnej
veci fakultatívne. Obžalovaný trestnú činnosť spáchal pri výkone funkcie stavbyvedúceho, teda išlo
o vykonávanie činností, na ktorú je potrebné osobitné povolenie alebo ktorej podmienky výkonu upravuje
osobitný predpis. Na základe tohto boli splnené hmotnoprávne podmienky na uloženie takéhoto druhu

trestu v zmysle ust. § 61 ods. 1 Tr. zák.

Bolo potrebné zohľadniť aj verejnoprávny aspekt právneho postavenia stavbyvedúceho, ktoré je
špecifické a ktorému platná právna úprava ukladá práva a povinnosti vo verejnom záujme v tom
smere, aby ich prostredníctvom bola garantovaná kvalita uskutočňovania činností v stavebníctve, a to

aj s poukázaním na to, že stavbe ako predmetu právnych vzťahov nemožno niečo prikázať, či nariadiť.
Je to práve funkcia stavbyvedúceho, ktorý má vo verejnom záujme dohliadnuť na spôsob, akým sú
v konkrétnom prípade uskutočňované činnosti vo výstavbe, a to predovšetkým za účelom ochrany
života a zdravia stavebníka, osôb vykonávajúcich práce na stavbe, či tretích osôb pohybujúcich sa v jej
blízkosti. Častokrát ide o zložité a odborné činnosti, pre ktorých účinnú kontrolu sa vo verejnom záujme

vyžadujú odborné znalosti a schopnosti.

Pokiaľ obžalovaný pri výkone odborných činností pochybil, pričom podstata tohto pochybenia
nespočívala v nedostatku jeho odborných znalostí, ale v ľahostajnosti, s ktorou k riešeniu vzniknutej
situácie pristúpil, javí sa ako dôvodné, aby mu práve z dôvodu ochrany verejného záujmu bolo po určitú

dobu vykonávanie uvedenej činnosti zakázané.

Napriek tomu, že ide o nedbanlivostný trestný čin, peňažný trest uložený mu okresným súdom, nemusí
mať na obžalovaného prakticky žiaden dopad, vzhľadom na jeho príjmy z pracovnej činnosti. Práve
naopak, uloženie navrhovaného trestu zákazu činnosti by vytvorilo podmienky na jeho výchovu k tomu,

aby pri vykonávaní funkcie stavbyvedúceho určité situácie nezľahčoval a aby v prospech verejného
záujmuvyužívaljemuprislúchajúceoprávnenia,taktiežabydoprocesuvykonávaniastavebnýchčinností
aktívne zasiahol vecným usmernením, resp. zákazom konkrétneho stavebného postupu tak, aby bol
verejný záujem dostatočne chránený. Mal pochybnosti, či alternatívny peňažný trest, ktorý vzhľadom
na osobu obžalovaného a jeho predchádzajúcu trestnú bezúhonnosť, ako aj nedbanlivostnú povahu

spáchaného trestného činu, nespochybňuje, hoci je otázna jeho výmera, bude sám o sebe spôsobilý
naplniťúčeltrestu.Obžalovanýsíceformálnevyjadrilľútosťnadtým,čosastalo,avšaksvojepochybenie
či zanedbanie vlastných povinností odmietol. Nemožno opomenúť ani vážne poškodenie zdravia
poškodeného E. F., ktoré je prakticky nenapraviteľné.

Takáto argumentácia platí napriek záveru prvostupňového súdu o tom, že u obžalovaného išlo o jediný
prípad nedbanlivostného konania a jeho konanie nebolo jedinou príčinou ťažkej ujmy na zdraví
poškodeného. Obžalovaný nepochybil len v konkrétnom postavení stavbyvedúceho, teda na úseku
stavebného poriadku, ale pochybil aj na úseku slobodného povolania, teda postupoval aj v rozpore
s vlastným stavovským predpisom.

Vzhľadom k tomu navrhol, aby bol obžalovanému uložený aj trest zákazu činnosti vykonávať funkciu
stavbyvedúceho podľa § 46a stavebného zákona v trvaní dva roky.Na verejnom zasadnutí prokurátor krajskej prokuratúry poukázal v plnom rozsahu na dôvody uvedené
v písomnom odôvodnení podaného odvolania v neprospech obžalovaného vo vzťahu k výroku o treste.
Navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok v tomto výroku a sám rozhodol tak, že popri

peňažnom treste uloží obžalovanému aj trest zákazu činnosti vykonávať funkciu stavbyvedúceho.
Odvolanie obžalovaného navrhol zamietnuť ako nedôvodné.

Naproti tomu sa obhajca v plnom rozsahu pridržiaval dôvodov uvedených v písomnom odôvodnení
podaného odvolania, a to jednak ním a jednak samotným obžalovaným. Zdôraznil, že skutok, tak ako

bol koncipovaný v napadnutom rozsudku, nemôže byť posúdený ako uvedený trestný čin, absentuje tam
totiž príčinná súvislosť medzi konaním resp. opomenutím konania zo strany obžalovaného a vzniknutým
následkom. Zmätočné bolo aj to, že najprv mal podľa skutku nevykonať ochranné opatrenia za
účelom zabezpečenia steny proti pádu a až následne nemal dať príkaz na prerušenie resp. zastavenie
stavebných prác, preto nie je zachovaná časová súvislosť skutku. Vzhľadom k tomu navrhol, aby
odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a vec vrátil okresnému súdu, aby ju znovu

prejednal a rozhodol, alternatívne, aby rozhodol sám tak, že obžalovaného oslobodí spod obžaloby
podľa § 285 písm. c) Tr. por. Odvolanie prokurátora navrhol zamietnuť podľa § 319 Tr. por. ako
nedôvodné.

Obžalovaný sa pripojil k návrhu svojho obhajcu a v konečnom dôsledku žiadal, aby bol spod obžaloby

oslobodený. Zdôraznil, že postupoval v zmysle projektovej dokumentácie, preto nemôže byť trestne
zodpovedný za predmetný následok.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací zistil, že odvolania podali obžalovaný a okresný
prokurátor ako oprávnené osoby v zákonnej lehote, proti rozhodnutiu, proti ktorému boli prípustné.

Následne preskúmal v intenciách § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov
o vine a o treste, ako aj výroku o náhrade škody, ktorý mal vo výroku o vine svoj podklad a taktiež
správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, keďže ho obžalovaný čiastočne napadol. Na chyby,
ktoré neboli odvolaním vytýkané, by prihliadol len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa
§ 371 ods. 1 Tr. por., čo však zistené nebolo. Po uvedenom procesnom postupe dospel k záveru, že

odvolania obžalovaného a okresného prokurátora neboli podané dôvodne.
Odvolací súd pripomína, že v tejto trestnej veci už rozhodoval, a to uznesením zo dňa 15.11.2023, sp.zn.
3To/89/2023, ktorým zrušil prvý oslobodzujúci rozsudok okresného súdu zo dňa 07.09.2023, sp.zn.
15T/156/2022 a vec mu vrátil, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
Následne súd prvého stupňa pri dodržaní zákonného procesného postupu a rešpektovaní práva

obžalovaného na obhajobu, rozhodol na hlavnom pojednávaní v súlade s výsledkami vykonaného
dokazovania. V tomto smere vykonané dôkazy správne vyhodnotil a to jednotlivo, ako aj v ich súhrne,
odôvodnenie jeho rozhodnutia zodpovedá všetkým hľadiskám obsiahnutým v § 168 ods. 1 Tr. por.,
prejednávanému prípadu venoval náležitú pozornosť a nemožno mu v tomto smere nič podstatné
vyčítať. Podrobne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia

oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov tiež vtedy, ak si navzájom
čiastočne odporovali. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zároveň zistiteľné, akými právnymi
úvahami sa prvostupňový súd spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušného
ustanovenia zákona v otázke viny obžalovaného a správne postupoval, keď ho v konečnom dôsledku
uznal za vinného z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. s poukazom

na § 138 písm. h) Tr. zák., a to na tom skutkovom základe, ako je predtým uvedený, nakoľko
inému z nedbanlivosti spôsobil ťažkú ujmu na zdraví a čin spáchal závažnejším spôsobom konania –
porušenímdôležitejpovinnostiuloženejmupodľazákona.Zhľadiskazavineniaišlounehootzv.vedomú
nedbanlivosť podľa § 16 písm. a) Tr. zák. Krajský súd v podrobnostiach poukazuje na odôvodnenie
napadnutého rozsudku okresným súdom na stranách č. 3 až 18, vrátane hodnotenia dôkazov na

stranách č. 13 až 17, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožnil a ktoré považoval za logické a presvedčivé.
V rámci odvolacieho konania bola venovaná pozornosť aj odvolacím námietkam obžalovaného
a okresného prokurátora, ktoré však nebolo možné akceptovať v takom rozsahu, ktorý by viedol k inému
meritórnemu rozhodnutiu vo výrokoch o vine, o treste, alebo o náhrade škody, naviac sa s ich podstatnou
časťou náležite vysporiadal už prvostupňový súd.

Pokiaľ ide o výrok o vine, čiastočná zmena skutkového stavu medzi tým, ako bol ustálený v uznesení
o vznesení obvinenia oproti skutkovému stavu uvedenému v obžalobe a následne v napadnutom
rozsudku, na ktorú poukázal vo svojom odvolaní obžalovaný, tak táto bola zrejmá, dôležitým však
bolo to, že podstata skutku ako takého nebola zmenená. Je vecou príslušného konajúceho orgánu, t.j.OČTK, resp. súdu, ako presne zistí a ustáli vo svojom rozhodnutí skutkový stav, pričom nemusí v tomto
smere existovať úplná zhoda, teda niektoré skutočnosti môžu byť doplnené, zmenené alebo naopak
vypustené. Rozhodujúcim je to, aby bola počas celého trestného stíhania zachovaná tzv. totožnosť

skutku. Na splnenie tejto podmienky postačuje, ak bude zachovaná aspoň totožnosť konania alebo
aspoň totožnosť následku. V tejto trestnej veci, napriek určitej zmene popisu a ustálenia konania
obžalovaného, nepochybne totožnosť skutku zachovaná bola, pretože bola úplne zachovaná totožnosť
následku a v podstatnej časti aj totožnosť jeho konania. Naviac okresný súd postupoval správne, keď
časť skutkovej vety oproti obžalobe vypustil a zároveň ďalšiu časť doplnil. Vzhľadom na odôvodnenie

zrušujúceho uznesenia krajského súdu nemohla byť takáto zmena ,,prekvapivá“, teda z tohto dôvodu
ani nedošlo k porušeniu práva obžalovaného na obhajobu, naviac takýto procesný postup sa v trestnom
konaní bežne používa. Napokon, odvolací súd nedával súdu prvého stupňa záväzný právny názor, ako
má vykonané dôkazy hodnotiť, ako to tvrdil obžalovaný, práve naopak, prvostupňový súd ich hodnotil
samostatne, nezávisle, na základe vlastného presvedčenia a na tom nič nemení skutočnosť, že oproti
svojmu prvému rozsudku rozhodol meritórne odlišne.

Po uvedených záveroch odvolací súd konštatuje, že vykonaným dokazovaním bolo nepochybne
preukázané, že skutok kladený obžalovanému za vinu sa ako taký stal, čo pripustil aj samotný
obžalovaný. Jeho obhajoba v podstate spočívala v tom, že nemôže niesť právnu zodpovednosť za
skutok resp. uvedený trestný čin, nakoľko sa ho nedopustil ani zavineným nedbanlivostným konaním
a nezodpovedá ani za jeho následok, keďže medzi jeho konaním, resp. nekonaním a ťažkou ujmou

na zdraví poškodeného neexistovala príčinná súvislosť. Ním produkovanú obhajobu, i keď ju možno
čiastočne akceptovať v tom smere, že sa na vzniku ustáleného následku, ktorý nebol sporný, podieľali aj
ďalšie subjekty, považoval odvolací súd v prevažnej časti za účelovú, vykonanú v snahe zbaviť sa svojej
trestnej zodpovednosti, teda v konečnom dôsledku za nedôvodnú, pretože ju vyvracia súhrn dôkazov,
ktoré vyznievali v jeho neprospech.

Krajský súd zdôrazňuje, že svedkovia N. K. a N. O. počas výstavby štítovej steny informovali
obžalovaného o nevhodnosti, resp. možnom probléme, ktorý by mohol nastať v dôsledku toho, že v celej
dĺžke presahovala podklad, na ktorom bola stavaná a následne ho svedok N. K. informoval tiež o tom, že
sa po výstavbe určitej časti začala kývať. Tvrdenie obžalovaného, že nemal takúto vedomosť, vyvrátili
práve výpovede týchto svedkov, ktorí nemali žiadny relevantný dôvod priťažovať mu, naviac sám sa

v správnom konaní vedenom na Inšpektoráte práce Banská Bystrica vyjadril tak, že mu to chlapi pri
výstavbe spomínali, avšak mal za to, že murivo v tom čase ešte nebolo zviazané a vytvrdnuté. Zhrnúc
uvedené, obžalovaný už počas výstavby štítovej steny vedel o jej nestabilite. Nedôvodnou bola teda
jeho námietka, že okresný súd vychádzal len z pravdepodobnosti a nie z faktov a zároveň dostatočne
nekonkretizoval jeho konanie, ktoré by bolo v príčinnej súvislosti so vzniknutým následkom, pričom

zmätočné mali byť jeho zistenia aj z hľadiska časových súvislostí. Práve naopak, okresný súd správne
v skutkovej vete ustálil opomenutie konania obžalovaného, ktoré spočívalo v tom, že už počas výstavby
štítovej steny, po zistení jej nestability, mohol a mal ako stavbyvedúci na túto skutočnosť reagovať
vykonaním primeraných ochranných opatrení za účelom jej zabezpečenia proti pádu, t.j. minimálne
o tejto skutočnosti informovať oprávnené subjekty napr. zhotoviteľa stavby, projektanta alebo stavebný

dozor a počkať na ich rozhodnutie o ďalšom postupe, prípadne sám dať pokyn na ich vykonanie, napr.
vpodobepodpierštítovejstenyalebojejzavetrania.Aksaužrozhodoltakýmtospôsobomnepostupovať,
mohol a mal dať príkaz minimálne na prerušenie tejto konkrétnej stavebnej práce a nie spoliehať sa na
to, že murivo časom stuhne.
Opomenutie takéhoto konania zo strany obžalovaného, ktorým došlo aj k porušeniu dôležitej povinnosti

uloženej mu podľa zákona, bolo jednou z rozhodujúcich príčin, ktoré sa podieľali na vzniku následku,
t.j. na vzniku ťažkej ujmy na zdraví poškodeného. V tomto smere bolo potrebné vziať tiež do úvahy, že
obžalovaný mal v tejto oblasti nielen odbornú spôsobilosť, ale aj dlhoročné praktické skúsenosti, preto
mal vzniknutej situácii venovať zvýšenú opatrnosť a obozretnosť, prihliadajúc aj na ďalšie súvisiace
dôležité okolnosti. Okresný súd správne ustálil, že k pádu štítovej steny došlo v dôsledku jej presahu

cez atiku po celej dĺžke, ako aj vplyvu vetra, najmä ak nebola stena pred jeho vplyvom vôbec chránená
a bola dlhá viac ako 25 m s výškou v strede cca 4 a 1 m, a taktiež kvôli nevykonaniu primeraných
opatrení ako sú vyššie uvedené.
V tejto trestnej veci odvolací súd nezistil takú dôkaznú situáciu, v ktorej by bolo namieste aplikovať
zásadu v pochybnostiach v prospech obžalovaného, ako sa toho domáhal. Na jeho liberáciu z trestnej

zodpovednosti nepostačoval ani súhrn jeho ďalších odvolacích námietok. Nebolo totiž rozhodujúce, že
štítová stena vydržala bez pádu po jej zhotovení viac dní a pri kontrolnom dni 08.10.2019 neboli voči
jej realizácii vznesené námietky zo strany zúčastnených subjektov, nakoľko projektant a stavebný dozor
nemali vedomosť o jej nestabilite, ktorá bola predtým avizovaná len obžalovanému a M. N., najmä aksa následne nestabilita steny až do jej pádu zreteľne neprejavila. Taktiež skutočnosť, že obžalovaný
nedal príkaz na jej vybudovanie, sama o sebe ešte neznamená, že následne mal prijať opatrenia na
zabezpečenie jej stability, práve naopak, mal tak postupovať a to už dokonca bezprostredne po tom, čo

sa dozvedel o jej nestabilite od osôb realizujúcich jej výstavbu. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že
postupoval podľa projektovej dokumentácii, pretože mohol a mal ako stavbyvedúci primerane reagovať
na vzniknutú situáciu. Možno súhlasiť s tým, že orgány činné v trestnom konaní mali ohliadku miesta
činu vykonať podstatne skôr, kedy by prípadne mohli byť zistené aj ďalšie technické resp. technologické
príčiny, ktoré mohli prispieť k pádu štítovej steny, avšak ani táto okolnosť nemala dostatočný vplyv na

prípadnéodlišnémeritórnerozhodnutie,najmä,akžiadnezozisteníprijejvykonaní,nebolovyhodnotené
v neprospech obžalovaného.
V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na to, že v danom prípade môže prichádzať do úvahy tzv.
súbežná zodpovednosť viacerých subjektov, ktoré sa prípadne mohli podieľať určitým, aj keď rozdielnym
konaním, na vzniku následku, pričom je otázne, u ktorých z nich by mohlo ísť o trestnú zodpovednosť,
resp. o iný druh právnej zodpovednosti. V tomto smere možno uvažovať napríklad aj o NEOS MK

s.r.o. ako zhotoviteľovi stavby, prípadne o M. N. ako konateľovi tejto spoločnosti, s ktorým obžalovaný
konzultoval ďalší postup stavebných prác a ktorý mohol eventuálne taktiež prijať určité opatrenia na to,
aby nedošlo k zraneniam poškodeného. Nemožno opomenúť ani to, že prvotné nedostatky, ktoré sa
mohli taktiež spolupodieľať na vzniku zranení poškodeného, už obsahovala projektová dokumentácia,
relevantným by mohlo byť aj skúmanie postupu osoby vykonávajúcej stavebný dozor.

Napokon NEOS MK s.r.o. ako právnická osoba už dostala pokutu na základe rozhodnutia Inšpektorátu
práce Banská Bystrica v spojení s rozhodnutím Národného inšpektorátu práce za porušenie povinnosti
súvisiacich s pracovným úrazom poškodeného. Otáznym ostáva aj to, či samotný murári N. O. a
N. K., ktorí priamo zhotovovali stenu, dodržali technologický postup. Odvolací súd však zdôrazňuje,
že v trestnom konaní platí tzv. obžalovacia zásada, v dôsledku ktorej konajúci súd skúma prípadnú

trestnú zodpovednosť len toho subjektu, na ktorý bola podaná obžaloba, teda v tejto trestnej veci len
obžalovaného. Naviac prípadné vyvodenie trestnej zodpovednosti ďalšieho subjektu by i tak nemalo
zásadný vplyv na existenciu trestnej zodpovednosti obžalovaného ako takej, ktorého opomenutie
konania bolo jedným článkom reťaze príčin, ktoré spôsobili daný následok.
Krajský súd sa stotožnil aj s právnym názorom okresného súdu ohľadne významu zodpovednosti za

vykonanie diela jednotlivými subjektami v rámci tzv. reťazenia zmlúv podľa príslušných ustanovení
Obchodného zákonníka, ktorá však nie je totožná s prípadnou trestnou zodpovednosťou jednotlivých
osôb a nemá na jej existenciu zásadný vplyv, nakoľko ide o úplne odlišný druh právnej zodpovednosti.
Po komplexnom zhodnotení relevantných skutočností a okolností mal odvolací súd za to, že súhrn
vykonaných dôkazov vyznievajúcich v neprospech obžalovaného, ktoré na seba nadväzovali a dopĺňali

sa, berúc do úvahy ich rozsah, hodnotu a celkovú dôkaznú silu, nielenže vyvracia jeho obhajobu, ale
zároveň spoľahlivo preukazuje, že obžalovaný spáchal skutok tak, ako bol ustálený okresným súdom,
ktorý ho v napadnutom rozsudku náležite právne kvalifikoval, pričom obžalovaný naplnil aj subjektívnu,
aj objektívnu stránku stíhaného prečinu a je zaň trestne zodpovedný.
Pokiaľ ide o výrok o treste, obžalovaný podané odvolanie podrobnejšie neodôvodnil. Odvolací súd sa

však stotožnil aj s týmto výrokom prvostupňového súdu a poukazuje na jeho odôvodnenie na strane
17, s jediným rozdielom, na ktorý bude ďalej poukázané. Okresný súd prihliadal na všetky skutočnosti,
na ktoré bol povinný podľa Trestného zákona prihliadnuť, správne ustálil aj pomer poľahčujúcich
a priťažujúcich okolností na 1:0, pričom poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. j) Tr. zák. pomerne
výrazne vyznievala v prospech obžalovaného. V dôsledku toho mohol po znížení hornej hranici zákonom

ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu podľa § 38 ods. 3, ods. 8 Tr. zák. uložiť obžalovanému trest
odňatiaslobodyna1rokaž3roky a8mesiacov,anieakonesprávneuviedolokresnýsúdna6mesiacov
až 18 mesiacov, toto pochybenie v odôvodnení však nemalo žiadny vplyv na zákonnosť a správnosť
uloženého trestu.
Odvolací súd taktiež dospel k záveru, že na dosiahnutie účelu trestu u obžalovaného nebolo nevyhnutne

potrebné pôsobiť nielen uložením najprísnejšieho druhu trestu, a to trestu odňatia slobody, ale ani
uložením ďalšieho z alternatívnych druhov trestov, a to trestu zákazu činnosti vykonávať funkciu
stavbyvedúceho. Je nesporné, že obžalovaný spáchal uvedený prečin v súvislosti s touto činnosťou
a vzhľadom na prevahu poľahčujúcich okolností by mu bolo možné uložiť aj trest zákazu tejto činnosti od
1 roka do 7 rokov. Uloženie takéhoto druhu trestu, čo aj na dolnej hranici zákonom ustanovenej trestnej

sadzby, však nebolo nevyhnutné, berúc do úvahy všetky skutočnosti vyznievajúce v jeho prospech.
Naviac je zrejmé, že v prípade uloženia trestu zákazu činnosti vykonávať funkciu stavbyvedúceho by
obžalovaný, vzhľadom na jeho pracovnú náplň, prišiel o príjem, z ktorého si zabezpečuje prostriedky
na živobytie pre seba a svoju rodinu a súčasne by tým mohlo dôjsť aj k prípadnému ohrozeniu riadnehovýkonu peňažného trestu. Obžalovaný doposiaľ súdom trestaný nebol a napriek jeho veku 63 rokov bol
len jedenkrát sankcionovaný za menej závažný priestupok, je teda zrejmé, že ide o osobu dlhodobo
žijúcu riadnym životom. V danom prípade išlo o ojedinelé vybočenie, pričom z hľadiska odbornosti

má obžalovaný oprávnenia prislúchajúce stavbyvedúcemu viac ako 20 rokov, súčasne má oprávnenie
vykonávať stavebný dozor. Nemožno prehliadnuť aj to, že od skutku uplynulo viac ako 4 a 1 roka
a obdobné nedostatky sa už v jeho pracovnej činnosti následne neopakovali. Nezanedbateľným bolo
tiež to, že išlo o nedbanlivostný trestný čin a na vzniku následku sa nesporne podieľali aj ďalšie subjekty.
Práve peňažný trest ako ďalší z alternatívnych druhov trestov správne obžalovanému uložil okresný súd

ako trest samostatný, a to v primeranej výmere, keď prihliadol na jeho osobné a majetkové pomery a
taktiež na ďalšie skutočnosti vyplývajúce z § 34 ods. 4 Tr. zák. Zároveň pre prípad úmyselného zmarenia
výkonu tohto trestu obžalovanému odôvodnene ustanovil náhradný trest odňatia slobody vo výmere
4 mesiace.
Takto uložený druh trestu, vrátane jeho výmery, obsahuje v dostatočnom rozsahu prvok represie, ako
aj prvky generálnej a individuálnej prevencie, zároveň postačuje na zabezpečenie dosiahnutia účelu

trestu v zmysle § 34 ods. 1 Tr. zák. a zodpovedá aj všetkým ďalším zákonným ustanoveniam Trestného
zákona, ktoré upravujú zásady pre ukladanie trestov.
Pokiaľ ide o výrok o náhrade škody, ktorým bol poškodený a jeho dvaja právni nástupcovia podľa §
288 ods. 1 Tr. por. (v odôvodnení nesprávne uvedený § 288 ods. 3 Tr. por.) odkázaní s ich nárokmi
na náhradu škody na civilný proces, obžalovaný a ani iná oprávnená osoba ho odvolaním nenapadli,

avšak odvolací súd musel preskúmať zákonnosť a odôvodnenosť aj tohto výroku, keďže mal vo výroku
o vine svoj podklad a jedno z odvolaní bolo podané v prospech obžalovaného (ním) aj proti výroku,
ktorým bol uznaný za vinného. Druhostupňový súd sa stotožnil aj s týmto výrokom prvostupňového
súdu a poukazuje na jeho odôvodnenie na stranách č. 17 a 18. Nad rámec uvedeného dodáva, že
škoda na zdraví poškodeného nebola spôsobená len výlučným konaním obžalovaného, ale na jej

vzniku sa podieľali aj ďalšie subjekty. Okrem toho, akákoľvek zmena tohto výroku by bola v neprospech
obžalovaného, čo by bolo neprípustné vzhľadom na zásadu zákazu zmeny k horšiemu, nakoľko tento
výrok nenapadla v jeho neprospech žiadna z oprávnených osôb.
Krajský súd po preskúmaní zákonnosti a odôvodnenosti napadnutých výrokov o vine, o treste
a o náhrade škody, ako aj správnosti postupu konania, ktoré im predchádzalo, z vyššie uvedených

dôvodov o odvolaniach obžalovaného a okresného prokurátora, považujúc ich za nedôvodné, rozhodol
tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti uznesenia.
Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.