Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. február 2024

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 5Svk/34/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7020200296
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anita Filová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2024:7020200296.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anity Filovej

(sudkyňa spravodajkyňa), sudkyne Mgr. Kristíny Babiakovej a sudcu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD., v
právnej veci žalobcu (sťažovateľa): X.. N. D., adresa trvalého pobytu XXX XX I. XX, nar. X. V. XXXX, proti
žalovanému: Centrum právnej pomoci, Kancelária Prešov, so sídlom Masarykova 10, 080 01 Prešov, o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. KaPO 4N 23176/2017-4008/2018, ČRZ: 6345/2018
zo 16. januára 2018, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach
č. k. 7S/108/2020-19 z 20. októbra 2021, takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky mení rozsudok Krajského súdu v Košiciach č.

k. 7S/108/2020-19 z 20. októbra 2021 tak, že zrušuje rozhodnutie žalovaného č. KaPO 4N
23176/2017-4008/2018, ČRZ: 6345/2018 zo 16. januára 2018 a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie
konanie.
II. Žalobcovi p r i z n á v a právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov kasačného konania, ako
aj konania pred správnym súdom.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania
1. Žalobca požiadal dňa 12. januára 2018 žalovaného o poskytnutie právnej pomoci v konaní pred
správnym súdom o preskúmanie rozhodnutia mesta I. č. 179152012 z 29. júna 2017 (o vyrubení úroku

z omeškania vo výške 5,02 eur za nezaplatenie druhej splátky dane z nehnuteľností za rok 2012, a to
za obdobie od 2. októbra 2012 do 1. októbra 2016) v spojení s rozhodnutím Finančného riaditeľstva
Slovenskej republiky č. 1416112/2017 z 27. októbra 2017 (potvrdzujúce prvostupňové rozhodnutie
správcu dane).
2. Žalovaný napadnutým rozhodnutím žalobcovi nepriznal nárok na poskytovanie právnej pomoci.
Poukázal na § 6 ods. 1 písm. c) zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v
materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení

zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov
v znení zákona č. 8/2005 Z. z. (ďalej len „zákon o poskytovaní právnej pomoci“), podľa ktorého vznikne
právo na poskytovanie právnej pomoci, o. i. aj vtedy, ak hodnota sporu prevyšuje hodnotu minimálnej
mzdy okrem sporov, v ktorých nie je možné hodnotu sporu vyčísliť v peniazoch. Keďže hodnota sporu, s
ktorým sa žalobca na žalovaného obrátil (vo výške 5,02 eur, teda sumy vyrubenej dane z nehnuteľností),
neprevyšuje hodnotu minimálnej mzdy (v danom čase 480 eur), pre nesplnenie jednej z kumulatívnych
podmienok podľa § 6 zákona o poskytovaní právnej pomoci žalobca nemal právo na poskytnutie právnej

pomoci.
II. Priebeh konania pred správnym súdom a jeho rozhodnutia3. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca správnu žalobu na Krajský súd v Prešove, ktorý ju
uznesením č. k. 5 S 19/2018-13 z 3. apríla 2018 postúpil na Krajský súd v Košiciach (ďalej aj ako „krajský
súd“ alebo „správny súd“).

4. Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 6 S 79/2018-50 z 5. septembra 2019 (prvým v
tejto veci) bolo napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušené a vec bola vrátená žalovanému na ďalšie
konanie. Správny súd uviedol, že výšku vyrubeného úroku z omeškania nie je možné považovať za
hodnotu sporu; predmetom konania je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia, ktorú nie je možné vyčísliť
či posudzovať v peniazoch. Súladnosť rozhodnutia s právnymi predpismi je skutočnosť sama o sebe

peniazmi neoceniteľnou. Správny súd ďalej poukázal na spôsob výpočtu tarifnej odmeny advokáta, ktorá
sa neurčuje podľa hodnoty predmetu sporu, ako aj na spôsob výpočtu súdnych poplatkov v správnom
súdnictve, ktorých suma je fixne daná a nezávisí od hodnoty predmetu konania.
5. Žalovaný podal kasačnú sťažnosť. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 3 Sžk
4/2020 z 26. júna 2019 zrušil v poradí prvý rozsudok č. k. 6 S 79/2018-50 z 5. septembra 2019.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že ustanovením určitých podmienok prístupu k právnej

pomoci zákonodarca nemal za cieľ nejakým spôsobom negatívne zasiahnuť do práva na súdnu a inú
právnu ochranu, práve naopak, prebral na seba pozitívny záväzok vo vzťahu k občanom v núdzi, a
to v rozsahu, ktorý je prijateľný z hľadiska dlhodobej udržateľnosti. Bolo by totiž neúnosné, pokiaľ by
sa právna pomoc v rozsahu, v akom ju garantuje citovaný zákon, poskytovala v absolútne všetkých
prípadoch, t. j. bez stanovenia určitých racionálnych limitov a bez stanovenia rozsahu oblastí, v ktorých

sa poskytuje. Nakoľko preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu možno subsumovať pod
pojem ,,spor“, je potrebné zaoberať sa v každom jednotlivom prípade otázkou, či je možné vyčísliť
hodnotu tohto sporu. Aj napriek tomu, že primárnym predmetom tohto typu ,,sporu“ je posúdenie
zákonnosti ako určitej peniazmi neoceniteľnej kategórie, v konečnom dôsledku nemožno opomenúť ani
sekundárny aspekt tohto sporu, ktorým je vyčíslené peňažné plnenie v rozhodnutí, v danom prípade

úrok z omeškania vo výške 5,02 euro. Pokiaľ by žalobca bol v konaní, pre ktoré žiadal poskytnutie
právnej pomoci, úspešný a rozhodnutie správneho orgánu by bolo zrušené ako nezákonné, nevznikol
by mu úbytok na majetku vo výške 5,02 euro, pričom ak by naopak nebol úspešný, takýto úbytok
vo výške 5,02 euro by mu vznikol. Skutočnosť, že úkon právnej služby v správnom súdnictve je
určený podľa tarify a nepočíta sa z hodnoty sporu, sama o sebe nevyvracia skutočnosť, že posúdenie

hodnoty sporu na účely poskytnutia právnej pomoci nie je možné. Posúdenie hodnoty sporu, ak je táto
vyčísliteľná, je prostriedkom pre zabezpečenie hospodárneho nakladania so štátnymi prostriedkami.
Trovy právneho zastúpenia v prípade tzv. bagateľných sporov totiž spravidla značne prevyšujú hodnotu
sporu tak, ako by tomu bolo v prejednávanom prípade. Uvedené je odrazom určitej racionality, že pri
bagateľných sporoch sa právna pomoc neposkytne. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukázal i na

vec Ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 122/2016, keď ani tento súd takéto spory spravidla nepreskúmava,
pričom uvádza, že: v prípadoch, keď sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, v ktorom
ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytuje ústavný súd ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom
výnimočných prípadoch, ak sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd
v mimoriadne závažnom rozsahu.

6. Viazanúc právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Krajský súd v Košiciach v
poradí druhým rozsudkom správnu žalobu zamietol dôvodiac tým, že predmetom posudzovania je
poskytnutie právnej pomoci týkajúcej sa vyrubeného úroku z omeškania 5,02 eur, čo je menej ako je
výška minimálnej mzdy v roku 2018, 480 eur. Nebola tak splnená podmienka podľa § 6 ods. 1 písm.
c) zákona o poskytovaní právnej pomoci. K ospravedlneniu žalobcu z pojednávania z dôvodu absencie

autobusových a vlakových spojov správny súd uviedol, že vzhľadom na cestovné poriadky, ktoré si
zadovážil, je zrejmé, že žalobca mal k dispozícii viaceré spoje tak, aby stihol prísť na pojednávanie včas.
K ospravedlneniu žalobcu z pojednávania z rodinných dôvodov správny súd uviedol, že žalobca tieto
nekonkretizoval. Preto jeho žiadosti podľa § 115 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v
znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) správny súd nevyhovel a konal v jeho neprítomnosti (ako

aj neprítomnosti žalovaného) podľa § 114 SSP.
7. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, týkajúcu sa porušenia princípu právnej istoty s poukazom na
predchádzajúcu rozhodovaciu prax žalovaného i súdov, túto podľa názoru správneho súdu nebolo
možné akceptovať s poukazom na to, že aj keď je pravdou, že rozhodovacia prax v uvedených
súvislostiach jednotná nebola, postupom času došlo k jej zjednoteniu Najvyšším súdom Slovenskej

republiky. Žalobcov spor je preto možné považovať za spor, ktorého hodnotu možno vyčísliť v peniazoch,
čo je už ustáleným právnym názorom a reprezentuje súčasnú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, resp. Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky.
III. Kasačná sťažnosť a priebeh konania na kasačnom súde8. Proti v poradí druhému rozsudku správneho súdu podal žalobca kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa
§ 440 ods. 1 písm. f), g) a h) SSP a navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť správnemu súdu
na ďalšie konanie.

9. Nesprávne právne posúdenie sťažovateľ vnímal v nesprávnom posúdení pojmu „spor“ a „hodnota
sporu“. Rovnako poukazoval na to, že sa správny súd mal odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe
kasačného súdu a že porušil jeho právo na spravodlivý proces tým, že pojednávanie neodročil.
10. Žalovaný sa vyjadril v tom smere, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

IV. Argumentácia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky
11. Vec bola predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší
správny súd“ alebo „kasačný súd“) dňa 18. júla 2022. Po tom, čo bola vec náhodným spôsobom
pridelená do piateho senátu Najvyššieho správneho súdu, bola v tomto senáte pridelená ako sudkyni
spravodajkyni sudkyni JUDr. Anite Filovej. Na základe § 27a ods. A rozvrhu práce Najvyššieho

správneho súdu Slovenskej republiky na rok 2023 v znení jeho opatrenia č. 5 bola vec prerozdelená
do ôsmeho senátu Najvyššieho správneho súdu, ktorý o nej konal a rozhodol zložení: predsedníčka
senátu JUDr. Anita Filová (sudkyňa spravodajkyňa), sudkyňa Mgr. Kristína Babiaková a sudca JUDr.
Rastislav Dlugoš, PhD.
12. Uznesením sp. zn. 5 Sžk 13/2021 z 10. novembra 2022 kasačný senát č. 3 postúpil vec vedenú

pod sp. zn. 5 Sžk 13/2021 2021 veľkému senátu Najvyššieho správneho na prejednanie a rozhodnutie
o právnej otázke, či je rozhodnutie správneho orgánu ukladajúce povinnosť zaplatiť určitú sumu taký
predmet konania v správnom súdnictve, ktorého hodnotu možno vyčísliť v peniazoch na účely § 6
ods. 1 písm. c) zákona o poskytovaní právnej pomoci. Z uvedeného dôvodu senát konajúci v práve
posudzovanej veci vyčkal na rozhodnutie veľkého senátu o vyššie opísanej právnej otázke, keď podľa

§ 100 ods. 2 písm. a) SSP je prerušenie takéhoto konania fakultatívne.
13. Rozsudkom sp. zn. 19 SVs 3/2022 z 30. januára 2024 veľký senát k prezentovanej otázke uviedol:

„17. Veľký senát v prvom rade v súvislosti s otázkou predmetu sporu v správnom súdnictve ustálil, že
primárnou úlohou správneho súdnictva je poskytovať ochranu právam a právom chráneným záujmom

fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (§ 2 ods. 1 SSP). Túto ochranu však správne
súdnictvo nezabezpečuje tým, že priamo rozhoduje o subjektívnych právach účastníkov súdneho
konania, ale tým, že preskúmava výsledky činnosti orgánov verejnej správy, ktorými dochádza k
zásahom do základných práv a slobôd fyzických a právnických osôb (§ 2 ods. 2 SSP). Predmetom
konania/sporu v rámci správneho súdnictva je teda „zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy,

opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy,“ poskytovanie ochrany pred
nečinnosťou a rozhodovanie v ďalších veciach určených zákonom (§ 6 ods. 1 SSP). Takto formulovaný
predmet sporu/konania v správnom súdnictve nie je možné vyčísliť v peniazoch, hoci sa môže týkať aj
konkrétnej finančnej povinnosti alebo finančného nároku.
18.Predmetom sporu v správnom súdnictve je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu

(hoc aj peňažne neoceniteľné), pričom len sekundárne je správnym súdnym konaním dotknutá aj
konkrétna a vymedzená finančná povinnosť uložená administratívnym rozhodnutím.
19.Podporujúc vyššie prezentované závery veľký senát poukazuje aj na to, že predmet konania v
správnom súdnictve sa považuje bezvýnimočne za neoceniteľný aj na účely výpočtu náhrady trov
konania či súdnych poplatkov. Na účely určenia základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej

služby sa aplikuje § 11 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
o odmenách a náhradách advokátov, a nie § 10 predmetnej vyhlášky, vychádzajúci z hodnoty sporu.
Rovnako sa súdny poplatok určuje v správnom súdnictve pevnou sumou (príloha 1, položka č. 10 zákona
o súdnych poplatkoch) a nie sumou vypočítanou z hodnoty predmetu konania (príloha 1, položka č. 1
písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a o poplatku za výpis z registra trestov v znení

neskorších predpisov, ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“). Obdobne v civilnom sporovom konaní
je pri žalobe na určenie, či tu právo je alebo nie je, stanovený súdny poplatok pevnou sumou, keďže
predmet konania nie je možné oceniť peniazmi, hoci by posudzované právo mohlo znieť na zaplatenie
konkrétnej sumy (príloha 1, položka č. 1 písm. b) zákona o súdnych poplatkoch).

IV.B Úmysel zákonodarcu
20.Veľký senát tiež ustálil, že nebolo cieľom a ani úmyslom zákonodarcu, ktoré boli pretavené do § 6
ods. 1 písm. c) zákona o poskytovaní právnej pomoci, aby bol predmet sporu v správnom súdnictve
vyčísľovaný v peniazoch. Z dôvodovej správy k zákonu o poskytovaní právnej pomoci (osobitná časťk § 6 až 8) možno vyvodiť, že prechod od bezplatného právneho poradenstva k poskytovaniu právnej
pomoci na základe vymedzených podmienok „predstavuje zlepšenie minimálnej právnej ochrany, ktorú
zakotvuje Ústava Slovenskej republiky. Štát žiadnym spôsobom negatívne nezasahuje do práva na

súdnu a inú právnu ochranu. Práve naopak, preberá na seba pozitívny záväzok vo vzťahu k občanom
v núdzi, a to v rozsahu, ktorý je prijateľný z hľadiska dlhodobej udržateľnosti.“ Právo na poskytnutie
právnej pomoci zákonodarca previazal s troma podmienkami (i) stavom materiálnej núdze žiadateľa, (ii)
absenciou zrejmej bezúspešnosti sporu a (iii) hodnotou sporu prevyšujúcou minimálnu mzdu v prípade
sporov s oceniteľnou hodnotou sporu.

21.Pri podmienke hodnoty sporu „návrh predkladateľa vychádza z logickej premisy, aby náklady, ktoré
štátu vzniknú v súvislosti s poskytovaním právnej pomoci neboli v zjavnom negatívnom pomere k
celkovej hodnote sporu. Predpokladá sa, že v takýchto prípadoch by účastník ani inak nevyužil odbornú
právnu pomoc, a to z hľadiska jej ekonomickej neefektívnosti. Vyňaté sú spory, v ktorých nie je možné
hodnotu sporu vyčísliť v peniazoch.“
22.Uvedenú úvahu zákonodarcu je podľa veľkého senátu potrebné vnímať z kontexte princípu

bezrozpornosti právneho poriadku. V občianskoprávnych sporoch totiž zákon v zásade zakotvuje len
fakultatívne právne zastúpenie (§ 24 až § 28 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, ďalej
len „OSP“; čl. 13 ods. 1 a 2 a § 89 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“).
Inými slovami, neposkytnutie právnej pomoci osobe v núdzi v bežných civilných sporoch s ohľadom na
hodnotu sporu nespôsobuje nemožnosť nárok uplatniť na súde, a teda neobmedzuje prístup k súdu.

Ale reflektuje na logickú úvahu, že ide o spor, kde by si bežná fyzická osoba pravdepodobne nezvolila
právne zastúpenie z dôvodu neefektívnosti a svoj nárok by prípadne uplatnila na súde bez využitia
právneho zastúpenia. Právna úprava umožňujúca osobe uplatniť jej nárok nižšej hodnoty na súde i
keď bez právneho zastúpenia, pokiaľ pre nezastúpenú osobu garantuje primerané procesné uľahčenia
(poučovacia povinnosť), nevytvára diskonformitu s čl. 46 ods. 1 Ústavy (OROSZ, L.; SVÁK, J. a kol.:

Ústava Slovenskej republiky. Komentár. Zväzok I. Bratislava: Wolters Kluwer SR s.r.o., 2021, str. 603).
23.V správnom súdnictve je však situácia odlišná, keďže požiadavka právneho zastúpenia je a bola aj
v minulosti vo väčšinovej agende obligatórna (§ 250a OSP; § 49 ods. 1 SSP). Nesplnenie povinnosti
právneho zastúpenia v konaní pred správnym súdom je pritom sankcionované odmietnutím žaloby (§ 98
ods. 1 písm. f) SSP). Osoba v núdzi preto nemá pred sebou voľbu, či svoj nárok uplatní s využitím alebo

bez využitia právnej pomoci. Nejde teda o ekonomickú úvahu či úvahu založenú na princípe efektivity.
Neposkytnutie právnej pomoci pre osobu vo finančnej núdzi v správnom súdnictve de facto znamená
stratu možnosti žalovať - brániť svoje právo a zamedzuje sa jej tým prístup k súdu.
24.Výklad, v zmysle ktorého by bolo možné v správnom súdnictve podmieňovať poskytnutie právnej
pomoci hodnotou sporu a v konečnom dôsledku znemožniť účastníkovi konania aspoň jeden stupeň

súdneho prieskumu, by tak bol v rozpore so zákonodarcom deklarovaným cieľom (i) zlepšenia
minimálnej právnej ochrany osôb v núdzi, (ii) negatívne by zasahoval do práva na súdnu a inú právnu
ochranuosôbvnúdzia(iii)odkazovalbynapredpokladaekonomickúúvahu/rozhodnutie,ktoréúčastníci
konania v správnom súdnictve bez rizika straty sporu (a tým akceptovania zásahu do svojich základných
práv a slobôd) nemajú.

25.Veľký senát skúmal aj z hľadiska proporcionality a racionality, či by náklady, ktoré môžu potenciálne
štátu vzniknúť v súvislosti s poskytovaním právnej pomoci vo veciach správneho súdnictva, neboli
v zjavnom negatívnom pomere k sume, ktorú bol účastník konania zaviazaný zaplatiť na základe
právoplatného rozhodnutia správneho orgánu. Vychádzajúc z ustanovenia § 14a ods. 1 vyhlášky č.
655/2004 Z. z. Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o odmenách a náhradách advokátov je

odmenaadvokátazazastupovanievsprávnomsúdnictvestanovenápaušálnousumou130,-€.Uvedenú
sumu dal veľký senát do pomeru jednak k sumám, ktoré by mohol byť účastník konania povinný zaplatiť
rozhodnutím správneho orgánu (minimálna mzda v roku 2022 predstavovala sumu 646,- €, pričom toto
je aj hranica hodnoty sporu, pod ktorú nemožno priznať bezplatnú právnu pomoc podľa § 6 ods. 1 písm.
c) zákona o poskytovaní právnej pomoci) a tiež k prípadnému následku - zamedzeniu prístupu žalobcu

k súdu, a preto ani z hľadiska proporcionality nevyhodnotil záver o potrebe poskytnúť právnu pomoc aj
v správnom súdnictve za iracionálny.

IV.C Ústavné princípy
26.Veľký senát poukazuje aj na ústavný rozmer predmetnej právnej otázky a požiadavku ústavne

konformného výkladu § 6 ods. 1 písm. c) zákona o poskytovaní právnej pomoci (rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 306/2010 zo dňa 8. decembra 2010, sp. zn. I. ÚS 212/06 zo dňa
28. júna 2006, sp. zn. II. ÚS 142/2015 zo dňa 10. marca 2015, publikované v ZNaUÚS pod č. 58/2015).27.Vychádzajúc z čl. 46 ods. 1 Ústavy má každý právo na prístup k súdu. Toto právo je čl. 46 ods. 2
Ústavy rozšírené a konkretizované ako právo na prístup k súdu oprávnenému preskúmať zákonnosť
rozhodnutia orgánu verejnej správy, pričom z právomoci súdu nemôže byť vylúčené preskúmanie

rozhodnutítýkajúcichsazákladnýchprávaslobôd.Právonaprístupksúduvymedzenévčl.46ods.1a2
Ústavy bližšie vymedzujú osobitné právne predpisy (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 Ústavy). Toto právo môže
podliehať rôznym obmedzeniam, ktoré však musia spĺňať prísne ústavné požiadavky - musia sledovať
legitímny cieľ, musia byť primerané a nesmú odopierať podstatu a zmysel ústavne garantovaných práv
(čl. 13 ods. 4 Ústavy). Podstatou práva na prístup k súdu v rámci správneho súdnictva vymedzeného v

čl. 46 ods. 2 Ústavy je pritom umožniť tomu, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd, ak sa takéto rozhodnutie týka základných práv a slobôd. Teda
umožniť dotknutej osobe brániť sa voči zásahu do svojich základných práv a slobôd výkonom verejnej
moci zo strany orgánov verejnej správy.
28.V právnom poriadku možno nájsť viacero obmedzení týkajúcich sa práva na prístup k súdu. Vo
všeobecnosti ide najmä o súdne a iné poplatky (zákon o súdnych poplatkoch), či právnu úpravu

lehôt (napr. § 181 ods. 1 až 4 SSP). Správne súdnictvo je v porovnaní s inými časťami súdnej
sústavy (civilné a trestné súdnictvo) špecifické aj osobitným obmedzením prístupu k súdu - široko
formulovanou povinnosťou právneho zastúpenia (§ 49 ods. 1 SSP). Obligatórne právne zastúpenie sa
pritom v podstatnej časti súdnych sporov v rámci správneho súdnictva nevzťahuje len na konanie o
kasačnej sťažnosti (ako osobitného opravného prostriedku smerujúceho najvyššej súdnej inštancii v

rámci správneho súdnictva), ale už na konanie pred správnym súdom.
29.Kasačný súd už opakovane judikoval, že požiadavka obligatórneho právneho zastúpenia nie je
samoúčelná, ale „... vyplýva z povahy správneho súdnictva, v ktorom sa preskúmava zákonnosť
rozhodnutí správnych orgánov. V prejednávanej veci je povinnosť kvalifikovaného právneho zastúpenia
daná tak v konaní pred krajským súdom, ako aj v kasačnom konaní, pričom táto legitímna požiadavka

má prispieť k profesionalite konania a sleduje sa ňou v prvom rade ochrana práv žalobcu, resp.
sťažovateľa, ako účastníkov súdneho preskúmavacieho konania, v ktorom sa v rozhodujúcej miere
riešia právne otázky a medzi účastníkmi je často sporným len výklad právnych predpisov“ (rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Asan 29/2019 zo dňa 11. decembra 2019, bod 18,
obdobne tiež rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžfk 28/2019 zo dňa 11.

júla 2019, sp. zn. 5 Sžfk 27/2018 zo dňa 12. septembra 2019 a iné). Uvedený záver veľký senát
nespochybňuje, ale pripomína, že hoci samotná požiadavka právneho zastúpenia v správnom súdnom
konaní, i keď obmedzujúca prístup k súdu, nie je rozporná s čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy a ani s čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), môže sa
takou stať v prípade excesívneho, formalistického uplatňovania bez ohľadu na ňou sledovaný legitímny

cieľ, podmienku primeranosti a požiadavku zachovania podstaty práva na spravodlivý proces (mutatis
mutandis rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci DYLUŚ proti Poľsku zo dňa 23.
septembra 2021, sťažnosť č. 12210/14, body 41 až 42, 45 a 46, ako aj WILLEMS a GORJON proti
Belgicku zo dňa 21. septembra 2021, sťažnosť č. 7420916 a 3 ďalšie, body 85 až 88).
30.Pokiaľ zákonodarca zavádza požiadavku obligatórneho právneho zastúpenia v súdnom konaní, s

ohľadom na podstatu práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy (teda zachovanie efektívnej a reálnej možnosti
prístupu účastníka konania k súdu), vzniká mu pozitívna povinnosť zabezpečiť potrebnú právnu pomoc
osobám, ktoré si ju nemôžu dovoliť. Teda musí zabezpečiť, aby požiadavka právneho zastúpenia
(či právneho vzdelania) nezabraňovala osobám nedisponujúcim dostatkom finančných prostriedkov
domáhať sa svojich práv na súde (HUSSEINI, F.; BARTOŇ, M.; KOKEŠ, M.; KOPA, M. a kol.: Listina

základních práv a svobod. Komentář. 1. vydaní. Praha: C. H. Beck, 2021, str. 1058; OROSZ, L.; SVÁK,
J. a kol.: Ústava Slovenskej republiky. Komentár. Zväzok I. Bratislava: Wolters Kluwer SR s.r.o., 2021,
str. 603-604).
31.Výklad vylučujúci možnosť priznať právnu pomoc osobám v núdzi s ohľadom na tvrdenú nízku
hodnotu predmetu sporu v správnom súdnictve má za následok odmietnutie spravodlivosti vo vzťahu k

týmto osobám a znemožnenie ich prístupu k súdu. A to nie len pri osobitných opravných prostriedkoch v
správnom súdnictve (pri podaní kasačnej sťažnosti), ale odníma im možnosť vôbec žalovať zákonnosť
rozhodnutia pred správnym súdom. Tento stav podľa veľkého senátu zasahuje do podstaty práva na
prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy. A to aj vo vzťahu k takým rozhodnutiam správnych orgánov,
ktorými dochádza k ukladaniu peňažných povinností, a teda aj do zásahu do práva týchto osôb na

majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy.
32.Veľký senát pripúšťa, že veľmi nízka (bagateľná) hodnota finančnej povinnosti tvoriaca predmet
administratívneho rozhodnutia, ktorého zákonnosť sa má preskúmať, môže byť dôvodom pre čiastočné
obmedzenie prístupu dotknutých osôb k súdu, avšak z hľadiska princípu primeranosti o tom možnouvažovať až pri právnej pomoci spojenej s podaním kasačnej sťažnosti, čo nie je prípad posudzovanej
veci.
33.Na základe doteraz uvedenej argumentácie preto veľký senát uzatvára, že na účely § 6 ods. 1

písm. c) zákona o poskytovaní právnej pomoci je potrebné považovať predmet správneho súdneho
konania (sporu) za taký, ktorého hodnotu nie je možné vyčísliť v peniazoch. A to ani v prípade, ak je
predmetomsprávnehosúdnehoprieskumurozhodnutiesprávnehoorgánuukladajúcepovinnosťzaplatiť
určitú sumu. Veľký senát sa stotožnil s predkladajúcim senátom v tom, že je potrebné sa odchýliť pri
riešení nastolenej právnej otázky od doterajšej rozhodovacej činnosti kasačného súdu (bod 11 tohto

rozsudku).“
V. Záver
14. Vychádzajúc z právnych názorov veľkého senátu, ktoré sú pre kasačné senáty záväzné (§ 466 ods.
3 SSP), tu konajúci senát č. 8 kasačného súdu po zistení, že kasačná sťažnosť sťažovateľa bola podaná
včas (§ 443 ods. 1SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP),
po preskúmaní napadnutého rozsudku správneho súdu v medziach sťažnostných bodov uplatnených

sťažovateľom (§ 453 ods. 2 SSP) spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, dospel k záveru,
že kasačná sťažnosť je dôvodná.
15. Keďže napadnutý rozsudok správneho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§
440 ods. 1 písm. g) SSP] a rovnakou vadou [nezákonnosťou] trpí aj rozhodnutie žalovaného [§ 191 ods.
1 písm. c) SSP], no správny súd žalobu sťažovateľa zamietol, kasačný súd postupom podľa § 462 ods. 2

SSP a § 191 ods. 1 písm. c) SSP zmenil napadnutý rozsudok správneho súdu tak, že zrušil rozhodnutie
žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom konaní je žalovaný podľa § 469 SSP viazaný
právnym názorom kasačného súdu obsiahnutým v bode 12 tohto rozsudku.
16. Ďalšia námietka sťažovateľa, týkajúca sa odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe zo strany
správneho súdu, nemôže obstáť, pretože v práve posudzovanej veci bol konajúci správny súd viazaný

zrušujúcim rozhodnutím nadriadeného súdu v zmysle § 469 SSP, a nemal tak možnosť takéto
rozhodnutie nerešpektovať. Naviac, rozchádzajúca sa prax senátov Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky k otázke výkladu § 6 ods. 1 písm. c) zákona o poskytovaní právnej pomoci bola zjednotená
práve vyššie citovaným rozhodnutím veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu.
17. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že pojednávanie pred správnym súdom malo byť odročené (z

dôvodu nedostupnosti spojov a z rodinných dôvodov), kasačný súd sa stotožňuje so závermi správneho
súdu, že rodinné dôvody sťažovateľ nijako bližšie nekonkretizoval a z prehľadu cestovných poriadkov
autobusov a vlakov (č. l. 16-18 spisu Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 S 108/2020) vyplýva, že čas
pojednávania v tejto veci (9:15 h) by sťažovateľ stihol, keď napr. posledný stihnuteľný spoj autobus/vlak
by vyrážal zo I. dňa 20. októbra 2021 - deň pojednávania v tejto veci - o 6:57 h a prišiel by do Košíc

o 8:41 h.
18. Naviac, podľa § 114 SSP, ak sa riadne predvolaní účastníci konania alebo ich zástupcovia na
pojednávanie nedostavia, môže sa vec prejednať a rozhodnúť v ich neprítomnosti; konanie sa nesmie
z tohto dôvodu prerušiť. Správny súd sťažovateľa riadne predvolal, no tento sa na pojednávanie
nedostavil. Súčasne nebola splnená podmienka uvedená v § 115 SSP, teda že nastali dôležité dôvody

pre odročenie pojednávania, pretože dôvody tvrdené sťažovateľom sa nepreukázali, resp. neboli dané.
19. O trovách konania rozhodol Najvyšší správny súd podľa § 467 ods.1, ods. 2 SSP v spojení s § 167
ods. 1 SSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania za konania vedené
pred správnym súdom (sp. zn. 6 S 79/2018 a 7 S 108/2019), ako aj za konania vedené pred kasačným
súdom. O výške náhrady trov konania rozhodne Správny súd v Košiciach samostatným uznesením.

20. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0
(§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.