Rozsudok · Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov · Rozhodnutie

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: 25Sas/2/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0823106391
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 06. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Marián Štulajter

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2024:0823106391.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici v konaní pred sudcom Mgr. Mariánom Štulajterom v právnej veci žalobcu:

A. B., nar. XX. XXXXXXXX XXXX, bytom C. XX/XX, XXX XX D. E., občan Slovenskej republiky, konajúci
prostredníctvom zákonnej zástupkyne F. B., nar. XX. XXXXXXXX XXXX, bytom C. XX/XX, XXX XX D. E.,
občianka Slovenskej republiky, zast.: h&h PARTNERS, advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Hollého
3, 040 01 Košice, IČO: 44 323 760, proti žalovanému: Union zdravotná poisťovňa, a. s., so sídlom
Karadžičova 10, 814 53 Bratislava, IČO: 36 284 831, o preskúmanie zákonnosti stanoviska žalovaného
zo dňa 25. septembra 2023, takto

r o z h o d o l :

Stanovisko žalovaného označené ako „Stanovisko k odvolaniu“ zo dňa 25. septembra 2023 v spojení

so stanoviskom žalovaného označeným ako „Stanovisko k žiadosti o schválenie úhrady liečby liekom
Voxzogo“ zo dňa 21. augusta 2023 z r u š u j e a v e c v r a c i a orgánu verejnej správy prvého
stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaný je p o v i n n ý v plnom rozsahu nahradiť žalobcovi dôvodne vynaložené trovy konania a
zaplatiť ich v lehote 20 dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bude určená ich výška.

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie

1. Poskytovateľ zdravotnej starostlivosti žalobcu – Detská klinika Národného ústavu detských chorôb
prostredníctvom navrhujúcej lekárky A. G. H., I. požiadal Žiadosťou o schválenie lieku zo dňa 26. júla
2023 (ďalej ako „Žiadosť“) podľa § 88 ods. 9 zákona č. 363/2011 Z. z. o rozsahu a podmienkach úhrady
liekov, zdravotníckych pomôcok a dietetických potravín na základe verejného zdravotného poistenia a
o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Zákon o rozsahu a
podmienkach úhrady liekov“ alebo „zákon č. 363/2011 Z. z.“) žalovaného o úhradu lieku Voxzogo plv iol
10x0,7 ml/0,56 mg, ŠUKL kód 8536D (ďalej ako „Liek“) na liečbu achondroplázie u pacientov vo veku 2

rokov a starších z prostriedkov verejného zdravotného poistenia.

2. O Žiadosti poskytovateľa zdravotnej starostlivosti žalobcu rozhodol žalovaný stanoviskom zo dňa 21.
augusta 2023 označenom ako „Stanovisko k žiadosti o schválenie úrady liečby liekom Voxzogo“ (ďalej
ako „Stanovisko 1“) tak, že Žiadosť zamietol. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný uviedol, že Liek nie je
zaradený v platnom zozname kategorizovaných liekov Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky
a podľa § 3 ods. 2 Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov nevzniká nárok na úhradu tohto

lieku z prostriedkov verejného zdravotného poistenia. Žalovaný neeviduje návrh držiteľa rozhodnutia
o registrácii Lieku na jeho zaradenie do systému úhrad.3. O odvolaní poskytovateľa zdravotnej starostlivosti žalobcu proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy
prvého stupňa, ktoré bolo podané so súhlasom žalobcu (jeho zákonnej zástupkyne), rozhodol žalovaný
ako orgán verejnej správy druhého stupňa stanoviskom zo dňa 25. septembra 2023 označenom ako

„Stanoviskokodvolaniu“(ďalejako„Stanovisko2“)tak,žezotrvalnaStanovisku1anesúhlasilsúhradou
Lieku. V odôvodnení predmetného stanoviska žalovaný uviedol, že poskytovateľ zdravotnej starostlivosti
žalobcu v odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti vo vzťahu k medicínskej indikácii, ktoré by
žalovanému neboli známe v čase prvého posúdenia Žiadosti. Žalovaný poukázal na charakter tzv.
výnimkových liekov podľa § 3 Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov, medzi ktoré patrí

Liek, o úhradu ktorého žiadal poskytovateľ zdravotnej starostlivosti žalobcu, a ďalej na skutočnosť,
že súhlas s úhradou je možnosťou zdravotnej poisťovne. Zo systematického začlenenia právnej
úpravy výnimkových liekov v Zákone o rozsahu a podmienkach úhrady liekov je zrejmé, že inštitút
výnimkových liekov je doplnkovým inštitútom, ktorý môže byť využívaný v individuálnych, výnimočných
a riadne medicínsky zdôvodnených prípadoch, pri ktorých je preukázaný nepochybný a dlhodobý
prínos požadovanej liečby a kedy neexistuje iná vhodná možnosť liečby. Úhrada nekategorizovaných

liekov má v čo najvyššej možnej miere pokývať výnimočné a relevantné prípady, kedy je podanie
výnimkovéholiekujedinoumožnosťou,azároveňposkytujeobjektívnyaklinickýmskúšanímpreukázaný
zdravotný benefit. Žalovaný zároveň poukázal na to, že pri vynakladaní prostriedkov verejného
zdravotného poistenia je povinný postupovať efektívne, hospodárne a účelne. Musí zohľadňovať
celkovú efektivitu a dlhodobý prínos navrhovanej liečby. Vzhľadom na predpokladanú dĺžku liečby

Liekom v indikácii achondroplázie je prirodzené, že sa hodnotí očakávaný dlhodobý klinický prínos
liečby. Výsledky dlhodobých štúdií podľa žalovaného stále nie sú k dispozícii. Argumentácia zo
strany poskytovateľa zdravotnej starostlivosti o prídavných benefitoch liečby Liekom v zmysle redukcie
zdravotných komplikácií alebo zvýšenia kvality života je zavádzajúca. Klinické dáta sú toho času len
v rovine predpokladov a očakávaní. Zdokladovanie inej efektivity ako zlepšenie ročnej rýchlosti rastu

stále nie je k dispozícii.

Žaloba

4. Žalobca sa správnou žalobou zo dňa 23. novembra 2023 podanou v zákonom stanovenej lehote
domáhal preskúmania zákonnosti Stanoviska 2 žalovaného spolu so Stanoviskom 1. Žalobca v správnej
žalobe stručne popísal priebeh administratívneho konania a uviedol, že Stanovisko 1 a Stanovisko
2 považuje za nezákonné z dôvodov, že vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, sú
nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu orgánom

verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej
správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi
alebo v nich nemá oporu a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej
správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.

5. Žalobca v správnej žalobe poukázal vo vzťahu ku svojej aktívnej legitimácii na podanie žaloby,
že Zákon o rozsahu a podmienkach úhrady liekov v § 88 ods. 9 a 10 stanovuje povinné zákonné
zastúpenie poistencov v konaní o odsúhlasení úhrady pred zdravotnou poisťovňou. Žalobca mal za to,
že prostredníctvom poskytovateľa zdravotnej starostlivosti podal Žiadosť a následne aj odvolanie proti
Stanovisku1.Žalobcaboltakakoúčastníkadministratívnehokonaniarozhodovanímžalovanéhopriamo

ukrátený na svojich subjektívnych právach, v dôsledku čoho považuje podmienky aktívnej žalobnej
legitimácie za splnené. Žalobca bol toho názoru, že za účastníkov administratívneho konania je potrebné
považovať tie subjekty, ktorých subjektívne práva boli rozhodnutím orgánu verejnej správy priamo
dotknuté, a to bez ohľadu na to, či sú tieto subjekty osobitný predpisom formálne za účastníkov konania
označené alebo nie. Správnou žalobou napadnuté Stanovisko 2, ktorému predchádzalo Stanovisko

1, považoval žalobca za individuálne správne akty vydané v administratívnom konaní, ktorými bolo
negatívnym spôsobom zasiahnuté do jeho subjektívnych práv. Stanovisko 1 a Stanovisko 2 podľa
žalobcu nepatria medzi správne akty vylúčené zo súdneho prieskumu podľa § 7 zákona č. 162/2015 Z.
z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej ako „SSP“).

6. Žalobca popísal prejavy ochorenia achondroplázia a jej zdravotné, sociálne a emocionálne dôsledky.
Predmetný Liek považuje za jediný vhodný spôsob liečby pre pacientov trpiacich achondropláziou a
poukázal na benefity liečby. Liek je od 27. augusta 2021 registrovaný Európskou liekovou agentúrou
(EMA) a je jediným kauzálnym liekom, ktorým sa dajú liečiť kostné zmeny a porucha rastu u pacientovtrpiacich achondropláziou, avšak nie je zaradený v Zozname kategorizovaných liekov podľa § 8 Zákona
o rozsahu a podmienkach úhrady liekov.

7. Podľa žalobcu vydal žalovaný Stanovisko 1 a Stanovisko 2 bez náležitého odôvodnenia, keďže z nich
nie je zrejmé, akými úvahami sa žalovaný riadil, ako použil správnu úvahu a ako sa vysporiadal do
Žiadosťou. Žalovaný vôbec neodôvodnil, na základe akých skutočností vydal Stanovisko 1 a Stanovisko
2 a v čom vidí nesplnenie zákonných podmienok a kritérií stanovených žalovaným. Žalobca následne
v správnej žalobe vo všeobecnosti poukázal na viaceré rozhodnutia súdov Slovenskej republiky a závery

právnej doktríny týkajúce sa arbitrárnosti rozhodovania orgánov verejnej moci. Žalobca uviedol, že
arbitrárnosť rozhodovania znamená porušenie ústavne garantovaného práva na súdnu a inú právnu
ochranu a žalobcovi sa arbitrárnym rozhodnutím odníma možnosť skutkovo a právne argumentovať proti
jeho záverom.

8. Žalobca namietal, že Stanovisko 1 a Stanovisko 2 vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia

veci, pričom svoju námietku odôvodnil tým, že žalobca splnil hmotnoprávne podmienky určené Zákonom
o rozsahu a podmienkach úhrady liekov a žalovaným, a ďalej tým, že podmienky určené žalovaným
sú v rozpore s právnymi predpismi. Splnenie hmotnoprávnej podmienky stanovenej v § 88 ods. 9
Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov žalobca vyvodil z tvrdenej skutočnosti, že aktuálne
neexistuje iný spôsob liečby ako Liek, ktorý nemá alternatívu a je jediným liekom svojho druhu na

svete. Zároveň žalobca tvrdil, že splnil aj „Kritériá posudzovania žiadosti o súhlas s úhradou lieku,
zdravotníckej pomôcky alebo dietetickej potravy podľa § 88 ods. 7 a nasl. zákona č. 363/2011 Z. z. Union
zdravotnej poisťovne, a.s.,“ ktoré žalobca zverejnil podľa § 88 ods. 11 Zákona o rozsahu a podmienkach
úhrady liekov na svojom webovom sídle (ďalej len „Kritériá“), a to tak procesné kritériá a aj medicínske
podmienky v časti „B“ Kritérií, pričom žalobca je presvedčený, že žalovaný bol povinný vydať kladné

rozhodnutie o súhlase s úhradou liečby. Žalovaný podľa žalobcu konštatoval, že priznanie úhrady Lieku
je jeho možnosť a nie zákonná povinnosť, pričom nesúhlasil s úhradou Lieku napriek skutočnosti,
že na jeho úhradu sú splnené podmienky, čo žalobca považoval za prejav svojvôle. Pokiaľ žalovaný
v Stanovisku 2 uviedol, že úhrada liekov v režime osobitnej úhrady je možná len v individuálnych,
výnimočných, riadne medicínsky zdôvodnených prípadoch, keď je dokázaný dlhodobý a nepochybný

prínos požadovanej liečby, pričom neexistuje iná vhodná liečby, žalobca mal za to, že práve jeho
prípad spĺňa uvedené požiadavky. Podľa žalobcu ani skutočnosť, že žalovaný je povinný pri úhradách
liekov postupovať efektívne, hospodárne a účelne, neoprávňuje žalovaného nepriznať žalobcovi nárok
na úhradu Lieku. Ustanovenie § 88 ods. 18 v spojení s § 98h ods. 6 písm. a) Zákona o rozsahu a
podmienkach úhrady liekov síce stanovuje, že zdravotná poisťovňa neodsúhlasí úhradu lieku, avšak len

v prípade, ak by prevýšila 3,9 % z výšky verejných prostriedkov určených na úhradu liekov za príslušný
kalendárny rok, čo nie je dané v prípade žalobcu.

9. Žalobca ďalej v rámci námietky nesprávneho právneho posúdenia veci namietal, že Kritériá sú v
rozpore so Zákonom o rozsahu a podmienkach úhrady liekov a Ústavou Slovenskej republiky, pričom

navrhol, aby správny súd preskúmal ich zákonnosť podľa § 27 ods. 1 SSP (v správnej žalobe žalobca
uviedol „§ 27 ods. 2,“ avšak je zrejmé, že sa jedná o chybu v písaní, nakoľko ustanovenie § 27 ods.
2 SSP upravuje rozsah súdneho prieskumu pri zákonom povolenej správnej úvahe orgánu verejnej
správy, ktorú žalovaný v predmetnej veci neaplikoval, pozn. správneho súdu). Návrh odôvodnil tým, že
jeho právo na ochranu zdravia a na bezplatnú zdravotnú starostlivosť podľa čl. 40 Ústavy Slovenskej

republikybudenaplnenéažvydanímsúhlasnéhostanoviskakŽiadosti,pričomneoprávnenénepriznanie
úhradyzaLiekpredstavujezásahdoosobnostnejsféryžalobcuajehoprávanasúkromiegarantovaného
čl. 16 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej ako „Dohovor“) a ďalej aj do práva na život a práva na zabránenie neľudskému zaobchádzaniu.
Slovenská republika ako signatár Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím (ďalej ako

„Dohovor o PZP“) je povinná v rámci rozhodovania o dostupnosti liečby rešpektovať čl. 25 písm. b)
Dohovoru o PZP. Žalobca následne všeobecne poukázal na viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre
ľudské práva týkajúce sa otázok poskytovania zdravotnej starostlivosti v kontexte porušovania práva na
život a práva na zamedzenie neľudského zaobchádzania. Žalobca ďalej poukázal aj na čl. 12 ods. 1 a 2
ÚstavySlovenskejrepublikyaústavnúzárukuochranyosôbprotidiskrimináciizostranyorgánovverejnej

moci. Žalobca mal za to, že kritériá pre schvaľovanie úhrady výnimkových liekov kreované zdravotnými
poisťovňami by mali byť garanciou spravodlivého rozhodovania a mali by rešpektovať legitímne
očakávané pravidlá. Účelom úpravy podľa § 88 ods. 11 Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov
jepodľažalobcuzabezpečiťtransparentnosťvproceserozhodovaniaojednotlivýchžiadostiachscieľompredchádzať neodôvodneným zamietnutiam žiadostí a arbitrárnosti rozhodovania zdravotných poisťovní
pri zachovaní princípu právnej istoty. Podľa žalobcu je za spravodlivé možné považovať len také kritériá,
ktoré zohľadňujú skutočnosť, že daný liek je jedinou vhodnou možnosťou liečby s ohľadom na zdravotný

stav pacienta, rešpektujú princípy lekárskej etiky a morálky, dodržiavajú princíp právnej istoty a sú
transparentné. Žalobca následne v správnej žalobe tieto požiadavky podrobnejšie rozviedol. Kritériá
žalovaného nie sú podľa žalobcu spravodlivé a nezohľadňujú uvedené princípy, pričom zároveň žalobca
tvrdil, že žalovaný v dôsledku zle nastavených pravidiel nekoná spravodlivo a zákonne a mal za to, že
do jeho práv nemôže byť zasiahnuté pre zlyhanie žalovaného. Podľa žalobcu síce žalovaný zdanlivo

postupoval podľa Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov, avšak podmienky nastavil tak, že
nimi nie je možné dosiahnuť účel a zmysel sledovaný daným zákonom, čo sa javí ako možné zneužitie
právazostranyžalovaného.Žalobcajepresvedčený,žejenapr.nespravodlivépožadovať,abykžiadosti
o schválenie úhrady výnimkového lieku boli doložené minimálne dve odborné publikácie, nie staršie
ako 5 rokov, ktoré potvrdzujú účinnosť a bezpečnosť lieku. Takto stanovená podmienka je objektívne
nesplniteľná, najmä s ohľadom na časovú náročnosť jej materiálneho naplnenia, čo neprimerane

zaťažuje pacienta. Žalovaný sa vydaním Kritérií podľa žalobcu dopustil porušenia povinnosti podľa § 25
ods. 2 písm. a) zákona č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002
Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej ako
„Zákon o zdravotnom poistení“), podľa ktorého je príslušná zdravotná poisťovňa povinná zabezpečiť
poistencovi zdravotnú starostlivosť v rozsahu ustanovenom v osobitnom predpise.

10. Žalobca tiež poukázal na povinnosť zdravotnej poisťovne podľa ustanovenia § 88 ods. 12 Zákona
o rozsahu a podmienkach úhrady liekov, v zmysle ktorého zdravotná poisťovňa na svojom webovom
sídle zverejňuje štatistické informácie o rozhodnutiach o schválení výnimkového lieku v rozsahu podľa
§ 88 ods. 13 Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov vždy k 15. dňu kalendárneho mesiaca

nasledujúceho po skončení každého kalendárneho štvrťroka. Žalovaný tvrdil, že tieto informácie nie sú
zo strany žalovaného zverejnené a ich dohľadanie je objektívne nemožné. Takýto postup žalovaného je
v rozpore so zákonom a zásadou transparentnosti, právnej istoty a etiky.

11. Žalobca ďalej namietal, že zistenie skutkového stavu žalovaným bolo nedostatočné pre riadne

posúdenie veci. Tvrdil, že žalovaný v konaní nezisťoval a ani sa nezaoberal skutkovým stavom
opísaným v Žiadosti a vydal správnou žalobou napadnuté stanoviská bez toho, aby riadne posúdil všetky
dokumenty predložené žalobcom.

12. Žalobca taktiež namietal, že skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutých stanovísk,

je v rozpore s administratívnym spisom a nemá v ňom oporu. Podľa žalobcu z administratívneho spisu
vyplýva, že žalobca splnil všetky podmienky na priznanie úhrady Lieku, keďže splnil zákonné podmienky
podľa Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov a aj Kritérií určených žalovaným, pričom žalovaný
napriek tomu vydal nesúhlasné stanovisko s úhradou Lieku.

13. Žalobca vzhliadol v konaní žalovaného podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom
verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci, a to v tom, že
Stanovisko 1 a ani Stanovisko 2 neobsahujú podstatné náležitosti rozhodnutia podľa § 81 ods. 1 Zákona
o rozsahu a podmienkach úhrady liekov, najmä označenie účastníkov konania, výrok a ani odôvodnenie.
Žalovanýmalaplikovaťzásaduanalogialegisavkonanípostupovaťpodľa§81anasl.Zákonaorozsahu

a podmienkach úhrady liekov. Podľa žalobcu taktiež ani pri aplikovaní zásady analogia iuris Stanovisko
1 a ani Stanovisko 2 neobsahujú podstatné náležitosti rozhodnutia podľa § 47 zákona č. 71/1967 Zb. o
správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Správny poriadok“).

14. Vzhľadom na uvedené žalobca žiadal, aby správny súd zrušil Stanovisko 2 spolu so Stanoviskom

1 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

Vyjadrenie žalovaného k žalobe

15. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe žalobcu zo dňa 12. januára 2024 uviedol, že sa nepovažuje
za pasívne legitimovaného v danej veci. Žalobca podal správnu žalobu v sociálnych veciach podľa
§ 199 a nasl. SSP. Sociálnymi vecami sa rozumie aj rozhodovanie zdravotných poisťovní, avšak
tento pojem je potrebné vykladať v nadväznosti na § 6 zákona č. 581/2004 Z. z. o zdravotnýchpoisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Zákon o zdravotných poisťovniach“), ktorý definuje činnosť
zdravotnej poisťovne. Posudzovanie žiadosti o schválenie úhrady výnimkového lieku podľa § 88 ods.

7 a násl. Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov nie je činnosťou zdravotnej poisťovne podľa
§ 6 Zákona o zdravotných poisťovniach. Podľa žalovaného je účelom správnych žalôb v sociálnych
veciach preskúmavanie rozhodnutí orgánov štátu alebo iných verejnoprávnych korporácií, pri ktorých
je daný záujem štátu na možnosti zachovať sociálne istoty a nadobudnuté práva jednotlivcov aj svojím
pôsobením. Právo poistenca na tzv. výnimkové lieky nie je nárokom, ktorý zaručuje alebo garantuje

štát zákonom a posudzovanie žiadosti o úhradu výnimkového lieku nie je činnosťou podľa § 6 Zákona
o zdravotných poisťovniach. Ak je liek v súlade s podmienkami Zákona o úhradách liekov zaradený
do zoznamu kategorizovaných liekov, poistencovi vzniká priamy nárok na jeho úhradu z prostriedkov
verejného zdravotného poistenia. V § 88 Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov zákonodarca
upravuje tzv. osobitné prípady úhrad a dáva zdravotným poisťovniam možnosť využiť podľa vlastného
uváženia inštitúty v tomto zákone určené, mimo iného možnosť udeliť súhlas s úhradou výnimkového

lieku. Zákonodarca teda určil okruh určitých „benefitov“, ktoré zdravotné poisťovne môžu poskytovať
svojim poistencom v medziach zákona nad rámec toho, čo garantuje v § 3 Zákona o rozsahu a
podmienkach úhrady liekov. V prípadoch osobitnej úhrady podľa § 88 Zákona o rozsahu a podmienkach
úhrady liekov však nejde o priamy nárok poistenca na takýto benefit a ani o záväzok alebo garanciu štátu
prostredníctvom zdravotných poisťovní takúto výhodu poistencom poskytovať. Úhrada výnimkového

lieku tak nie je základnou činnosťou zdravotnej poisťovne a v tomto prípade nejde o prenesený výkon
štátnej správy. Keďže úhrada výnimkového lieku nie je priamym nárokom poistenca a nespadá medzi
základné činnosti zdravotnej poisťovne podľa § 6 Zákona o zdravotných poisťovniach, ktorými sa
realizuje záväzok štátu voči občanom Slovenskej republiky na bezplatnú zdravotnú starostlivosť, podľa
žalovaného je preto vylúčené, aby jeho schvaľovanie úhrady výnimkového lieku podliehalo súdnemu

prieskumu podľa § 199 a nasl. SSP.

16. Žalovaný ďalej namietal splnenie podmienok pre aktívnu žalobnú legitimáciu žalobcom v konaní
pred správnym súdom. Inštitút úhrady výnimkových liekov je osobitným typom úhrady, pri ktorom
zohráva dôležitú rolu hlavne medicínska otázka a odborné posúdenie žiadosti. O indikácií liečby

rozhoduje poskytovateľ zdravotnej starostlivosti ako súčasť poskytovania zdravotnej starostlivosti.
Úhradu následne posudzuje revízny lekár, resp. revízny farmaceut zdravotnej poisťovne. Zákonodarca
ponechal tento proces podávania a posudzovania žiadosti na účastníkoch, ktorými sú odborne
erudované osoby (poskytovateľ zdravotnej starostlivosti a zdravotná poisťovňa) a nie na poistencoch /
pacientoch. Pacient, resp. poistenec nie je oprávnený ani samostatne podať opravný prostriedok proti

zamietavému stanovisku. S ohľadom na charakter tohto konania potom podmienka účastníctva žalobcu
nie je podľa žalovaného naplnená.

17. K splneniu hmotnoprávnych a procesnoprávnych podmienok pre úhradu výnimkových liekov
žalobcom žalovaný uviedol, že inštitút výnimkových liekov je doplnkovým inštitútom, ktorý môže byť

využívaný v individuálnych, výnimočných, riadne medicínsky zdôvodnených prípadoch, pri ktorých
je preukázaný nepochybný a dlhodobý prínos požadovanej liečby a kedy neexistuje iná vhodná
možnosť liečby, rešpektujúc obmedzenosť zdrojov v systéme verejného zdravotného poistenia. Na
úhradu výnimkového lieku nevzniká poistencovi priamy nárok. To, či úhrada bude schválená alebo nie,
ponecháva zákonodarca na posúdení zdravotnej poisťovne. Pokiaľ žalovaný ako zdravotná poisťovňa

nechválil úhradu výnimkového lieku z dôvodov nesplnenia podmienok učených žalovaným podľa §
88 ods. 11 Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov, nemohli byť naplnené ani hmotnoprávne
podmienky určené týmto zákonom. Žalovaný poukázal na Kritériá platné k dňu vydania oboch správnou
žalobou napadnutých stanovísk, najmä na časť upravujúcu medicínske kritériá.

18. Skutočnosť, že Liek je jedinou terapeutickou alternatívou pre žalobcu, nie je jediným predpokladom
pre udelenie súhlasu s jeho úhradou. Podľa žalovaného je z odôvodnenia Stanoviska 2 zrejmé,
že žalobca nesplnil podmienku uvedenú v Kritériách v časti „B“ pod bodom v), v zmysle ktorej pri
požadovanej liečbe musí byť zdokladovaný očakávaný klinický prínos na základe medicíny doloženej
na dôkazoch. Cieľom tohto kritéria je overiť, že ak žalovaný udelí súhlas s úhradou, použitie lieku bude

bezpečné, účinné a aj nákladovo efektívne a nedôjde tak k porušeniu základnej zásady, ktorou sa musí
zdravotná poisťovňa pri vykonávaní verejného zdravotného poistenia riadiť, t. j. vynakladať prostriedky
verejného zdravotného poistenia efektívne, hospodárne a účelne. Keďže v súčasnosti neexistujú dôkazyodlhodobompozitívnomúčinku(klinickomprínose)Lieku,žalovanýnemoholpristúpiťkudeleniusúhlasu
s jeho úhradou.

19. Žalovaný poukázal aj na ďalšiu skutočnosť uvedenú v Stanovisku 2, a to na povinnosť žalovaného
nakladať s prostriedkami verejného zdravotného poistenia efektívne, hospodárne a účelne. Aj samotný
zákonodarca sa snaží potláčať využívanie inštitútu výnimkových liekov legislatívnymi zmenami v
uplynulých rokoch. Novelou účinnou od 1. augusta 2022 stanovil maximálny limit úhrady schváleného
lieku, v roku 2022 zase zákonodarca zaviedol maximálny finančný limit úhrad za všetky výnimkové

lieky na kalendárny rok, ktorý zdravotná poisťovňa nemôže prekročiť. Na podporu dosiahnutia tohto
cieľa a v záujme napĺňania vlastnej povinnosti pri vynakladaní prostriedkov verejného zdravotného
poistenia žalovaný stanovil také kritériá, ktorými chce dosiahnuť, že schválená úhrada liečby bude
naozaj jediná terapeutická alternatíva a že použitý liek bude bezpečný a účinný a jeho použitie bude
ako-tak nákladovo efektívne. Nakoľko v prípade žalobcu neboli naplnené uvedené predpoklady, teda
preukázanie dlhodobého prínosu liečby, čím by sa naplnil predpoklad pre efektívne využívanie zdrojov

verejného zdravotného poistenia, žalovaný súhlas s úhradou Lieku neudelil.

20. Žalovaný považoval skutkový stav za dostatočne zistený. Žalovaný pri posudzovaní Žiadosti čerpal
jednak z informácií uvedených v Žiadosti, z vlastných zdravotných záznamov o žalobcovi evidovaných
v jeho informačnom systéme, z odborných publikácií a výsledkov klinických štúdií. Na základe týchto

zistení žalovaný vyhodnotil nedostatočne preukázaný dlhodobý prínos Lieku. Žiadosť podľa žalovaného
nenapĺňala Kritériá. Ak by žalovaný súhlas s úhradou Lieku udelil, postupoval by v rozpore s Kritériami,
teda aj so zákonom, a rovnako aj s povinnosťou vynakladať prostriedky verejného zdravotného poistenia
efektívne a účelne. Ročná liečba Liekom stojí 264 996,21 eur pre jedného poistenca. Táto liečba
sa podáva do uzavretia epifýzy pacienta, t. j. niekoľko rokov. Za stavu nedostatočne preukázaného

dlhodobého klinického prínosu Lieku by jeho schválenie znamenalo neúnosné zaťaženie rozpočtu
verejného zdravotného poistenia. Ak sa obmedzené zdroje verejného zdravotného poistenia vynaložia
na úhradu zdravotnej starostlivosti niekoľkých pacientov postihnutých napr. svalovou atrofiou, aby sa
časti z nich, u ktorých liečba zaberie (nie u všetkých je účinná), čiastočne zlepšila kvalita ich života, bude
sa takýto postup z ich pohľadu javiť ako spravodlivý, avšak v dôsledku toho nebude možné zdroje použiť

na úhradu zdravotnej starostlivosti pacientov s inou vážnou diagnózou.

21. Žalovaný taktiež nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že by Kritériá boli v rozpore s právnymi predpismi,
či dokonca s Ústavou Slovenskej republiky a ani s tým, že zákonnosť Kritérií má podliehať súdnemu
prieskumu. Žalobca podľa žalovaného v správnej žalobe všeobecne rozoberá rôzne princípy, ktoré sa

podľa jeho názoru majú aplikovať pri tvorbe kritérií podľa § 88 ods. 11 Zákona o rozsahu a podmienkach
úhrady liekov, avšak nekonkretizuje, v čom sú Kritériá v rozpore s týmito princípmi. Žalovaný tvrdil, že
medicínske kritériá určil tak, aby boli čo najvšeobecnejšie a pokryli čo najväčšie množstvo prípadov,
pričomvšakdbalnazásadystanovenéprevynakladanieprostriedkovverejnéhozdravotnéhopoisteniaa
medicínsku opodstatnenosť použitia požadovaného lieku. Každé jedno medicínske kritérium považoval

žalobca za relevantné, dôvodné a zákonné a stručne popísal ich dôvodnosť. Procesné kritériá sú
stanovené plne v súlade so zákonom, pretože presne odzrkadľujú zákonné požiadavky na lehoty
a postup žalovaného pri posudzovaní žiadosti o súhlas s úhradou výnimkového lieku. Zákon podľa
žalovaného nestanovuje žiadne medze pre tvorbu kritérií a ich kreovanie ponecháva výlučne na
zdravotné poisťovne. Tvorba kritérií je aplikáciou § 88 ods. 11 Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady

liekov, nejde ale o vydávanie normatívnych správnych aktov a ani individuálnych správnych aktov.
Kritériá sú podľa žalovaného opodstatnené, logické a dôvodné, pričom neodporujú platným právnym
predpisom Slovenskej republiky.

22. Tvrdenie žalobcu v správnej žalobe, že žalovaný nezverejňuje štatistické informácie o rozhodnutiach

o úhrade výnimkových liekov, žalovaný považoval za nepravdivé. Žalovaný pravidelne a v rozsahu
stanovenom v § 88 ods. 12 a 13 Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov uverejňuje
prehľad schválených a zamietnutých žiadostí o súhlas s úhradou výnimkového lieku na svojom
webovom sídle. Rovnako žalovaný považoval na nepravdivé tvrdenie žalobcu v správnej žalobe, že
v zmysle Kritérií požadoval žalovaný doloženie minimálne dvoch odborných publikácií nie starších

ako päť rokov potvrdzujúcich účinnosť a bezpečnosť lieku, čo žalobca považuje za objektívne
nesplniteľné. Podľa žalovaného je subjekt, ktorý žiada o úhradu výnimkového lieku, poskytovateľ
zdravotnej starostlivosti, ktorý pri indikovaní výnimkového lieku musí mať dostatok informácií o účinnosti
a bezpečnosti indikovaného lieku. Je potom legitímne požadovať od indikujúceho poskytovateľazdravotnej starostlivosti doplňujúce informácie o lieku, na ktorého úhradu žiada súhlas. V tomto procese
pretonemôžedochádzaťk„zaťažovaniu“pacienta.Žalovanýodmieta,žebyvytváralprostredie,vktorom
bráni pacientom domáhať sa svojich práv. Ak by to tak bolo, žalovaný by neschválil žiadnu úhradu

výnimkového lieku, pričom v roku 2023 žalovaný schválil spolu 1076 žiadostí o úhradu výnimkových
liekov a zamietol len 128 žiadostí, t. j. len 11% žiadostí bolo zamietnutých.

23. K žalobnej námietke absencie podstatných náležitostí rozhodnutia žalovaný uviedol, že aplikácia
analogie legis je vylúčená. Posudzovanie žiadosti o súhlas s úhradou výnimkového lieku je iný proces

ako kategorizácia liekov, ktorou Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky rozhoduje o zaradení
lieku do zoznamu kategorizovaných liekov a tým aj o úhrade z prostriedkov verejného zdravotného
poistenia. V prípade posudzovania úhrady výnimkového lieku ide o individuálne konanie vzťahujúce sa
len na jedného poistenca, pričom zákon stanovuje základný rámec tohto procesu. V žiadnom z odsekov
§ 88 Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov nie je odkaz na proces kategorizácie. Aj keď zákon
neustanovuje náležitosti stanoviska zdravotnej poisťovne k žiadosti o súhlas s úhradou výnimkového

lieku, žalovaný má za to, že zo stanovísk vydaných žalovaným je jednoznačne zrejmé, kto Žiadosť
podal, koho sa Žiadosť týka, čoho sa Žiadosťou žiadateľ domáhal, podľa akého zákonného ustanovenia
žalovaný postupoval a prečo Žiadosť zamietol.

24. Vzhľadom na uvedené mal žalovaný za to, že správna žaloba nie je dôvodná a žiadal, aby správny

súd žalobu v celom rozsahu zamietol.

Replika žalobcu

25. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného zo dňa 8. februára 2024 uviedol, že sa nestotožňuje
s názorom žalovaného, že rozhodovanie zdravotnej poisťovne o schválení úhrady výnimkového lieku
nepodlieha súdnemu prieskumu z dôvodu, že nie je uvedené v § 6 Zákona o zdravotných poisťovniach.
Činnosť zdravotnej poisťovne je vymedzená nielen v danom ustanovení Zákona o zdravotných
poisťovniach, ale aj v osobitných predpisoch, ktorým je aj Zákon o rozsahu a podmienkach úhrady

liekov. Z ustanovení § 2 ods. 1 písm. a) a § 2 ods. 2 Zákona o zdravotnom poistení podľa žalobcu
vyplýva, že zákonodarca považuje výkon verejného zdravotného poistenia za činnosť vo verejnom
záujme. Žalovaný ako subjekt vykonávajúci verejné zdravotné poistenie má pri výkone svojej činnosti
postavenieorgánuverejnejsprávyamedzižalobcomažalovanýmvznikolverejnoprávnyvzťah,vktorom
má žalovaný autoritatívne postavenie voči žalobcovi. Konanie o schválení úhrady Lieku má charakter

administratívneho konania, ktoré výsledkom sú správnou žalobou napadnuté stanoviská predstavujúce
individuálne správne akty. Podľa žalobcu je preto daná právomoc správneho súdu podľa § 6 ods. 1 SSP.
Predmetom správneho súdneho konania je rozhodovanie žalovaného ako zdravotnej poisťovne, pričom
podľa § 199 ods. 1 písm. e) sa jedná o konanie o správnej žalobe v sociálnych veciach.

26. Žalobca má za to, že Stanovisko 1 a Stanovisko 2 majú charakter individuálneho správneho aktu,
keďže z § 88 ods. 9 a 10 Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov výslovne vyplýva, že zdravotná
poisťovňa odsúhlasuje úhradu výnimkového lieku formou rozhodnutia. Žalobca poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžak/3/2017, podľa ktorého je pojem „rozhodnutie“
technickým označením a je potrebné pristupovať k nemu vždy z hľadiska jeho obsahu a nie formy.

Za spôsobilý predmet súdneho prieskumu sa považujú aj listy s charakterom rozhodnutia vydané
príslušnýmorgánomverejnejsprávy.ĎalejžalobcapoukázalnarozhodnutieÚstavnéhosúduSlovenskej
republiky sp. zn. III. ÚS 91/2016, podľa ktorého v zmysle princípu generálnej klauzuly s negatívnou
enumeráciou vyplýva, že súdy v zásade preskúmavajú všetky rozhodnutia a postupy orgánov verejnej
správy okrem tým, ktoré zákon z prieskumu výslovne vylučuje, a na rozhodnutie Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 21/2008, podľa ktorého nie je podstatné to, ako je príslušný právny
akt formálne označený, ale to, či svojimi účinkami smeruje ku konkrétnym adresátom práva a zakladá
im priamo alebo aj sprostredkovane práva alebo povinnosti. Žalobca v tomto ohľade poukázal aj na
Stanovisko verejného ochrancu práv k dodržiavaniu práv pacientov a poistencov na inú právnu ochranu
podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky v rozhodovacej činnosti Všeobecnej zdravotnej poisťovne, a.s.

V prípade, ak by napadnuté rozhodnutia žalovaného neboli individuálnymi správnymi aktmi, neexistoval
by žiadny prostriedok procesnej ochrany žalobcu. Napadnuté rozhodnutia žalovaného tiež nepatria
medzi správne akty vylúčené zo súdneho prieskumu podľa § 7 SSP.27. K vyjadreniu žalovaného ohľadom nedostatku aktívnej žalobnej legitimácie žalobcu žalobca uviedol,
že Zákon o rozsahu a podmienkach úhrady liekov stanovuje v § 88 ods. 9 a 10 povinné zákonné
zastúpenie poistencov (teda aj žalobcu) v konaní pred zdravotnou poisťovňou o odsúhlasení úhrady

výnimkového lieku. Žalobca preto podal Žiadosť a aj odvolanie proti Stanovisku 1 prostredníctvom
poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Poskytovateľ zdravotnej starostlivosti podáva žiadosť o úhradu
lieku, prípadne odvolanie, v mene a na účet poistenca. Žalovaný však predmetné ustanovenia
Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov vykladá reštriktívne a bez ohľadu na ich účel. Podľa
žalobcu zákonodarca predpokladal, že poistenec (žalobca) bude účastníkom konania, čo vyplýva z

§ 88 ods. 1 Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov, podľa ktorého „Zdravotná poisťovňa
poskytnepoistencovipríspevoknaúhraduliekov,zdravotníckychpomôcokalebodietetickýchpotravín...“
Skutočnosť, že zákonodarca upravil v § 88 ods. 9 a 10 Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady
liekov povinné zákonné zastúpenie poistencov v konaniach o schválení úhrady výnimkových liekov,
neznamená, že je vylúčené, aby žalobca bol oprávnený podať správnu žalobu na príslušný správny súd.
V opačnom prípade by bolo žalobcovi odňaté jeho ústavné právo na súdnu ochranu. Podľa žalobcu za

účastníka administratívneho konania v materiálnom zmysle a aktívne vecne legitimovaného v súdnom
konaní o správnej žalobe je potrebné považovať ten subjekt, ktorého subjektívne práva boli rozhodnutím
orgánu verejnej správy priamo dotknuté bez ohľadu na formálne označenie za účastníka konania
podľa osobitného predpisu. Žalobca preto považoval podmienku svojej aktívnej žalobnej legitimácie za
splnenú.

28. Žalobca v replike ďalej uviedol, že z § 88 ods. 9 Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady
liekov síce vyplýva, že žalovaný môže rozhodnutím odsúhlasiť úhradu Lieku, avšak pri rozhodovaní
nemôže postupovať svojvoľne. Žalobca je presvedčený, že ak boli splnené všetky zákonné požiadavky
na priznanie úhrady Lieku a boli splnené aj podmienky stanovené žalovaným v Kritériách, žalobcovi

vznikol právny nárok na schválenie úhrady Lieku. Ak by žalovaný pri vydávaní napadnutých rozhodnutí
aj nezohľadnil skutočnosť, že žalobca splnil požadované podmienky, podľa žalobcu bolo dôvodné
očakávať, že žalovaný odklon od zákonnej úpravy náležite odôvodní. V napadnutých rozhodnutiach
žalovaného chýba riadne odôvodnenie, a preto je žalobca toho názoru, že žalovaný konal svojvoľne
a žalovaný zasiahol do práv žalobcu, predovšetkým do práva na ochranu zdravia, práva na bezplatnú

zdravotnústarostlivosťaprávanasúkromie.Zákonodarcazverilžalovanémuprávomocprostredníctvom
posudzovania žiadosti o schválenie úhrady výnimkového lieku „materializovať“ právo pacienta na
ochranu jeho zdravia a právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť, avšak rozhodovanie zdravotnej
poisťovne „nie je výrazom akéhosi blahosklonného zvažovania „dám/nedám,“ ale má byť postavené
na transparentných a spravodlivých kritériách umožňujúcich eticky a citlivo určiť, v akom rozsahu budú

vyššie uvedené ústavné práva naplnené.“ Žalobca mal za to, že po splnení zákonných podmienok
a Kritérií mu vznikol právny nárok na schválenie úhrady Lieku, pričom tým, že žalovaný jeho nárok
neuznal, porušil práva žalobcu.

29. Vo vzťahu k procesnej úprave konania žalovaného pri schvaľovaní úhrady výnimkového lieku

žalobca zotrval na svojich záveroch uvedených v správnej žalobe a doplnil, že zákonodarca vynechal v
§ 88 Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov komplexnú procesnú úpravu, avšak pri určovaní
podstatných náležitostí rozhodnutia je potrebné uplatniť prístup podľa analógie legis, prípadne analógie
iuris.

30. Žalobca v replike ďalej uviedol, že v ustanovení § 88 ods. 9 Zákona o rozsahu a podmienkach
úhrady liekov zákonodarca ako jedinú zákonnú podmienku explicitne stanovil, že požadovaná liečba
je s ohľadom na zdravotný stav jedinou vhodnou liečbou. Zákon žiadne iné podmienky nestanovuje,
pričom zdravotné poisťovne sú oprávnené doplniť ďalšie kritériá. Predmetný Liek je jediným kauzálnym
liekom, ktorým je možné liečiť achondropláziu. Žalobca je tiež toho názoru, že v dôsledku toho, že

zákonodarca použil v ustanovení § 88 ods. 9 Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov časticu
„najmä,“ je potrebné dané ustanovenie vykladať tak, že zdravotná poisťovňa má pri rozhodovaní o
súhlase s úhradou výnimkového lieku prihliadať na „stanovenú podmienku“ a nakláňať sa v prospech
vydania kladného stanoviska. Žalobca trval na závere, že spĺňa hmotnoprávne a procesné podmienky
na vydanie rozhodnutia o súhlase s úhradou Lieku podľa § 88 ods. 9 Zákona o rozsahu a podmienkach

úhrady liekov.

31. K tvrdeniu žalovaného, že žalobca nesplnil podmienku podľa časti „B“ bod v) Kritérií, žalobca
uviedol, že klinický prínos Lieku zdokladoval v rámci Žiadosti (príloha č. 1, ktorá v bode 4 sumarizovalaodkazy na odbornú literatúru, štúdie, výsledky klinických skúšaní a vedecké zdôvodnenia prínosu liečby
Liekom u pacientov trpiacich achondropláziou). Liek prešiel zložitým registračným procesom Európskej
agentúry pre lieky (EMA), ktorému predchádzalo klinické skúšanie. Žalobca preto vzhľadom na uvedené

považoval podmienku podľa časti „B“ bod v) Kritérií za splnenú. Podľa žalobcu sám žalovaný vo
vyjadrení k správnej žalobe pripúšťa, že Liek má pozitívny vplyv na rýchlosť rastu pacientov trpiacich
achondropláziou. Zo strany žalovaného však došlo k svojvoľnému rozširovaniu podmienky podľa časti
„B“ bod v) Kritérií v neprospech žalobcu, ktorá je stanovená veľmi vágne, pričom žalobca (a ani žiadny
iný pacient) nemá šancu vedieť, v akom rozsahu je potrebné preukázať klinický prínos lieku na základe

medicíny doloženej dôkazmi. Žalobca taktiež namietal, že žalovaný Stanovisko 1 a ani Stanovisko 2
neodôvodnil tým, že žalobca nesplnil podmienku podľa časti „B“ bod v) Kritérií.

32. Žalobca sa v časti „G“ repliky vyjadril k skutkovým otázkam ohľadom ceny Lieku a dosiahnutia
finančných limitov úhrad z verejného zdravotného poistenia.

33. V časti „H“ repliky žalobca tvrdil, že žalovaný neschválením liečby významným spôsobom zasiahol
doprávažalobcunasúkromie,ktoréjechránenéčl.8Dohovoru,pričompoukázalnaviacerérozhodnutia
Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach práva na súkromie vo vzťahu k poskytovaniu zdravotnej
starostlivosti. Podľa žalobcu neoprávnené nepriznanie liečby ovplyvnilo jeho právo na osobný rozvoj
a právo nadväzovať a rozvíjať vzťahy s inými ľudskými bytosťami a vonkajším svetom. Žalobca poukázal

na pozitívny záväzok štátu prijať primerané opatrenia na ochranu života a zdravia osôb a okolnosti liečby
achondroplázie prostredníctvom Lieku.

34. Žalobca v replike navrhol vykonanie dokazovania výsluchom ošetrujúcej lekársky žalobcu A. G. H., I.
k časti Žiadosti „Alternatívne lieky pre dané ochorenie a odôvodnenie nevhodnosti ich podania“ a k časti

„Epikríza a odôvodnenie žiadosti.“

35. Žalovaný nevyužil právo podať dupliku k replike žalobcu.

Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov

36. Správny súd v Banskej Bystrici ako vecne a miestne príslušný súd vec prejednal na nariadenom
pojednávaní dňa 7. júna 2024, na ktoré boli účastníci konania riadne a včas predvolaní v súlade s §
108 ods. 2 SSP. Po preskúmaní napadnutých rozhodnutí v celom rozsahu (§ 203 ods. 2 SSP) a po

prejednaní veci na nariadenom pojenávaní dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.

37. Správna žaloba žalobcu je osobitným druhom správnej žaloby a to žalobou v sociálnych veciach,
ktorá je upravená v tretej časti SSP. K správnym žalobám fyzických osôb v sociálnych veciach správne
súdy pristupujú v zásade neformálne. Podľa § 134 ods. 1 SSP je správny súd viazaný rozsahom a

dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak. Výnimky z tohto všeobecného pravidla sú vymedzené
v § 134 ods. 2 SSP, pričom medzi tieto výnimky patrí aj správna žaloba v sociálnych veciach podľa §
6 ods. 2 písm. c) SSP, ak je žalobcom fyzická osoba. Keďže pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je
správnysúdviazanýžalobnýmibodmi(§203ods.2SSP)správnysúdjeoprávnenýpreskúmaťsprávnou
žalobou napadnuté rozhodnutia žalovaného a postup, ktorý predchádzal ich vydaniu, v celom rozsahu,

t. j. aj v prípade, ak žalobca v správnej žalobe konkrétnu nezákonnosť rozhodovania a postupu žalobcu
nenamieta.

38. Splnomocnená zástupkyňa žalobcu na pojednávaní popísala ochorenie žalobcu a jeho komplikácie
v osobnom živote a stručne predniesla podstatný obsah správnej žaloby a repliky žalobcu. Navrhla, aby

správny súd Stanovisko 1 a Stanovisko 2 zrušil a zároveň požadovala priznanie náhrady trov konania
žalobcu v plnom rozsahu.

39. Zástupkyňa žalovaného na pojednávaní uviedla, že sa v plnom rozsahu pridržiava vyjadrenia, ktoré
je obsahom súdneho spisu, pričom zhrnula podstatný obsah vyjadrenia žalovaného k správnej žalobe

a doplnila, že v prípade rozhodovania o žiadosti o schválenie úhrady výnimkového lieku sa nejedná o
formalizovaný spôsob rozhodovania a žalovaný nevystupuje v postavení orgánu verejnej moci. Takisto
sa nejedná o prenesený výkon štátnej moci. Zástupkyňa žalovaného poukázala, že v zmysle dôvodovej
správy k Zákonu o zdravotných poisťovniach je zdravotná poisťovňa súkromnoprávnym subjektom, ateda ako subjekt súkromného práva nemôže byť zdravotná poisťovňa považovaná za orgán verejnej
moci. Vo vzťahu k aktívnej legitimácii žalobcu na podanie správnej žaloby zdôraznila, že žalobca nie
je oprávnený ani na podanie žiadosti úhrady výnimkového lieku a ani na podanie odvolania, nakoľko

tieto inštitúty zo zákona je oprávnený uplatňovať len poskytovateľ zdravotnej starostlivosti a nie samotný
poistenec. Takisto úhrada výnimkového lieku v prípade, ak je poskytnutá, sa poskytuje nie poistencovi,
ale poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti. Zástupkyňa žalovaného podotkla, že poistenec môže
požiadať Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ďalej ako „Úrad“) o vykonanie dohľadu podľa
osobitného predpisu. Vo vzťahu k cenovej kalkulácii predmetného výnimkového lieku poukázala na

skutočnosť, že kalkulácia, ktorá je obsahom vyjadrenia žalovaného, zahŕňa aj maržu a DPH, čo žalobca
nezohľadnil pri svojej kalkulácii. Takisto žalovaný je povinný zohľadňovať finančnú náročnosť daného
výnimkového lieku, pričom poukázala na skutočnosť, že sa jedná o pokračujúcu liečbu a nie jednorazové
preplatenie lieku. Zástupkyňa žalovaného taktiež poukázala na to, že v prípade Lieku sa nejedná o život
zachraňujúci liek. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že došlo k zásahu do jeho práva na súkromie podľa
čl. 8 Dohovoru, uviedla, že tento zásah žalobca nekonkretizoval a podotkla, že žalovaný neodoprel

žalobcovi liečbu, ale predmetom jeho rozhodovania boli len prostriedky na úhradu lieku z prostriedkov z
verejnéhozdravotnéhopoistenia.Vzhľadomnauvedenézástupkyňažalovanéhožiadalasprávnužalobu
zamietnuť a priznať žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

40. Zástupkyňa žalobcu k vyjadreniu zástupkyne žalovaného uviedla, že sa nestotožňuje s

argumentáciou žalovaného a poukázala na skutočnosť, že Úrad neposudzuje zákonnosť rozhodnutí
zdravotnej poisťovne a takisto nepredstavuje účinný prostriedok ochrany, nakoľko zákonnosť
rozhodnutia môže posúdiť len správny súd. Vo vzťahu k porovnávaniu úhrady tzv. výnimkových liekov
s benefitmi poskytovanými zdravotnými poisťovňami zástupkyňa žalobcu uviedla, že tieto nemožno
ani analogicky porovnávať, nakoľko žalobca má právo na prístup k nekategorizovaným liekom, a to v

zmysle § 88 ods. 9 a nasl. zákona č. 363/2011 Z. z. Takisto žalobca nemá žiadne prostriedky na to, aby
donútil výrobcu lieku ku kategorizácii ním vyrábaného lieku. Poukázala na to, že skutočnosť, že úhrada
výnimkového lieku nie je poskytovaná priamo žalobcovi, ale poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti,
nie je relevantná, nakoľko aj v prípade kategorizovaných liekov je úhrada vyplácaná poskytovateľovi
zdravotnej starostlivosti a nie priamo poistencovi.

41. Zástupkyňa žalovaného k vyjadreniu zástupkyne žalobcu podotkla, že Úrad v danom prípade koná,
nakoľko žalobca podal podnet, pričom aktuálne ešte nie je známy výsledok tohto konania. Vo vzťahu
k porovnaniu benefitov s úhradou kategorizovaného lieku uviedla, že úhrada kategorizovaných liekov
je predmetom politiky štátu, pričom v žiadnom prípade nemožno porovnávať úhradu tzv. výnimkových

liekov s nárokom na úhradu kategorizovaných liekov z verejného zdravotného poistenia.

42. Podľa § 2 ods. 1, 2 SSP (1) V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo
právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje
v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. (2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom

chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením
orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej
správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

43.Podľa§6ods.1SSPsprávnesúdyvsprávnomsúdnictvepreskúmavajúnazákladežalôbzákonnosť

rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.

44. Podľa § 134 ods. 1, 2 SSP (1) správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej

ustanovené inak.
(2) Správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak
a) rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy bolo vydané na základe
neúčinného právneho predpisu,
b) rozhodnutie alebo opatrenie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený,

c) ide o veci podľa § 192,
d) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. c), ak je žalobcom fyzická osoba,
e) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d),
f) vec súvisí s ochranou práv spotrebiteľa.45. Podľa § 135 ods. 1 SSP na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo
vydania rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.

46.Podľa§191ods.1SSPsprávnysúdrozsudkomzrušínapadnutérozhodnutieorgánuverejnejsprávy
alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak
a) bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu,
b) ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený,

c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci,
d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov,
e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci,
f) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia,
je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu,
g) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať

za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.

47. Podľa § 199 ods. 1 písm. e) a ods. 2 a 3 SSP (1) sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona
rozumie rozhodovanie zdravotných poisťovní.
(2) V konaní podľa tejto hlavy správny súd zohľadňuje špecifické potreby vychádzajúce zo zdravotného

stavu a sociálneho postavenia účastníka konania - fyzickej osoby a poskytuje jej poučenie o jej
procesných právach a povinnostiach.
(3) Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o
konaní o všeobecnej správnej žalobe.

48. Podľa § 202 ods. 2 SSP správnu žalobu fyzickej osoby správny súd posudzuje neformálne. Ak je
žalobcom právnická osoba, správna žaloba musí obsahovať všetky náležitosti uvedené v odseku 1 a
§ 182 ods. 1.

49. Podľa § 203 ods. 2 SSP pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými

bodmi.

50. Podľa § 3 ods. 1, 2, 4 a 5 Správneho poriadku (1) (1) Správne orgány postupujú v konaní v súlade
so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy
fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.

(2) Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania,
zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka, a dať im vždy príležitosť, aby mohli
svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje
návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka, musia
správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní

ujmu.
(4) Správne orgány sú povinné svedomite a zodpovedne sa zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom
konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú
k správnemu vybaveniu veci. Ak to povaha veci pripúšťa, má sa správny orgán vždy pokúsiť o jej
zmierne vybavenie. Správne orgány dbajú na to, aby konanie prebiehalo hospodárne a bez zbytočného

zaťažovania účastníkov konania a iných osôb.
(5) Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne
orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali
neodôvodnené rozdiely.

51. Podľa § 88 ods. 9, 10, 11 a 12 Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov (9) Úhradu
podľa odsekov 7 a 8 môže zdravotná poisťovňa odsúhlasiť rozhodnutím v odôvodnených prípadoch
najmä vtedy, ak je poskytnutie lieku, zdravotníckej pomôcky alebo dietetickej potraviny s prihliadnutím
na zdravotný stav poistenca jedinou vhodnou možnosťou; úhradu odsúhlasuje zdravotná poisťovňa
vydaním stanoviska na základe písomnej žiadosti poskytovateľa. Zdravotná poisťovňa rozhodne o

žiadosti do 15 pracovných dní od doručenia úplnej žiadosti zdravotnej poisťovni alebo do 10 pracovných
dní od doručenia úplnej žiadosti zdravotnej poisťovni, ak ide o opakovanú žiadosť; žiadosť je úplná, ak
obsahuje všetky náležitosti a prílohy, ktoré zdravotná poisťovňa zverejňuje na svojom webovom sídle.(10) Ak zdravotná poisťovňa úhradu podľa odseku 9 rozhodnutím neodsúhlasí, poskytovateľ môže do 15
dní od doručenia nesúhlasu podať zdravotnej poisťovni odvolanie proti nesúhlasu zdravotnej poisťovne
s úhradou liečby. Poskytovateľ môže podať odvolanie podľa predchádzajúcej vety výlučne s písomným

súhlasom poistenca, ktorý je uvedený v odvolaní alebo je jeho súhlas k odvolaniu priložený. O odvolaní
proti nesúhlasu zdravotnej poisťovne s úhradou lieku rozhodne priamy nadriadený zamestnanca
zdravotnej poisťovne, ktorý nesúhlas vydal, a to najneskôr do 15 pracovných dní od doručenia odvolania
zdravotnej poisťovni. Ak zdravotná poisťovňa odvolaniu nevyhovie, poistenec je oprávnený požiadať
Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou o vykonanie dohľadu podľa osobitného predpisu.

(11) Zdravotná poisťovňa zverejňuje kritériá rozhodovania podľa odseku 9 na svojom webovom sídle.
(12) Zdravotná poisťovňa na svojom webovom sídle zverejňuje štatistické informácie o rozhodnutiach
podľa odseku 9 v rozsahu podľa odseku 13 vždy k 15. dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po
skončení každého kalendárneho štvrťroka.

52. Predmetom súdneho prieskumu podľa správnej žaloby žalobcu zo dňa 23. novembra 2023 sú

Stanovisko 1 a Stanovisko 2 žalovaného, ktoré žalovaný vydal v konaní o schválení úrady Lieku
z prostriedkov verejného zdravotného poistenia podľa § 88 ods. 9 a 10 Zákona o rozsahu a podmienkach
úhrady liekov na základe Žiadosti poskytovateľa zdravotnej starostlivosti žalobcu. Žalobca považoval
správnou žalobou napadnuté stanoviská žalovaného za nezákonné, a to z dôvodov podľa § 191 ods.
1 písm. c) až g) SSP a žiadal, aby ich správny súd zrušil a vec vrátil orgánu verejnej správy prvého

stupňa na ďalšie konanie.

K právomoci správneho súdu a žalobnej legitimácii účastníkov správneho súdneho konania

53. Správny súd veci skúmal, či je daná jeho právomoc na konanie a rozhodovanie v predmetnej
veci, pričom dospel k záveru, že správnou žalobou napadnuté stanoviská žalovaného sú spôsobilým
predmetom súdneho prieskumu a je daná právomoc správneho súdu na konanie a rozhodnutie
o správnej žalobe žalobcu. Účelom správneho súdnictva je vonkajšia kontrola orgánov verejnej
správy v prípadoch, keď došlo k zásahu do verejných subjektívnych práv jednotlivcov nezákonným

rozhodovaním a postupom orgánov verejnej správy. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom
súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení
orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou
orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom, pričom uvedené
platí za predpokladu, že napadnutý akt orgánu verejnej správy alebo jeho postup nie je vylúčený

zo súdneho prieskumu podľa § 7 SSP. Ustanovenie § 6 ods. 1 SSP je zákonným rozvedením tzv.
princípu generálnej klauzuly, ktorý je vyjadrený v čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle
ktorého sa môže každý, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej
správy, obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.
Princíp generálnej klauzuly zakotvený v čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ďalej rozvádza SSP

v ustanovení § 2 ods. 2, v zmysle ktorého každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy
boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej
správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za
podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. Z ústavných základov
správneho súdnictva vyplýva, že právomoc správneho súdnictva je poňatá široko a je daná vždy, keď

rozhodovaním a postupmi orgánov verejnej správy došlo k nezákonnému zásahu do subjektívnych práv
jednotlivca (generálna klauzula), za predpokladu, že zákon výslovne súdny prieskum činnosti orgánov
verejnej správy nevylučuje (princíp tzv. negatívnej enumerácie ako obmedzenie generálnej klauzuly).
Zákonné obmedzenie prieskumu rozhodovania a postupov orgánov verejnej správy správnym súdom
sa nachádza predovšetkým v ustanovení § 7 SSP, ale aj v osobitných predpisoch, ktoré vylučujú súdny

prieskum konkrétnych rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, pričom takéto obmedzenie môže
byť stanovené len zákonom.

54. Z uvedeného vyplýva, že správnou žalobou napadnuté Stanovisko 1 a Stanovisko 2 žalovaného
sú spôsobilými predmetmi súdneho prieskumu v správnom súdnictve a právomoc správneho súdu na

preskúmanie ich zákonnosti je daná v prípade, ak sa jedná o (1) rozhodnutia vydané (2) orgánom
verejnej správy, ktorými (3) došlo k zásahu do subjektívnych práv žalobcu, pričom ich súdny prieskum
(4) nie je výslovne zákonom vylúčený.55. SPP definuje pojem „rozhodnutie orgánu verejnej správy“ v ustanovení § 3 ods. 1 písm. b), v zmysle
ktorého sa na účely tohto zákona rozumie „rozhodnutím orgánu verejnej správy správny akt vydaný
orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorý je formálne označený ako rozhodnutie alebo

jezarozhodnutiepovažovanýpodľaosobitnéhopredpisuazakladá,mení,zrušujealebodeklarujepráva,
právomchránenézáujmyalebopovinnostifyzickejosobyaprávnickejosoby,alebosajejpriamodotýka.“
Zákon o rozsahu a podmienkach úhrady liekov v ustanovení § 88 ods. 9 a 10, ktoré upravuje základný
procesný rámec konania o schválení úhrady výnimkového lieku z prostriedkov verejného zdravotného
poistenia, neukladá povinnosť zdravotnej poisťovni jej akt, ktorým rozhoduje o žiadosti o schválenie

úhrady výnimkového lieku, výslovne označiť ako rozhodnutie, keďže v tejto súvislosti používa nie celkom
jednoznačne tak pojem „rozhodnutie“ ako aj „stanovisko“, avšak z predmetnej procesnej úpravy je
zrejmé, že zákon takýto akt zdravotnej poisťovne za rozhodnutie považuje, čo vyplýva z formulácie
„Úhradu podľa odsekov 7 a 8 môže zdravotná poisťovňa odsúhlasiť rozhodnutím v odôvodnených
prípadoch...,“ ako aj z formulácie „Zdravotná poisťovňa rozhodne o žiadosti do 15 pracovných dní
od doručenia úplnej žiadosti zdravotnej poisťovni...“ Skutočnosť, že žalovaný pre správnou žalobou

napadnuté rozhodnutia použil označenie „stanovisko“ (čo vzhľadom na predmetnú procesnú úpravu
v Zákone o rozsahu a podmienkach úhrady liekov mohol urobiť), neznamená, že tieto akty žalovaného
niesúrozhodnutiamiorgánuverejnejsprávy.Vzmyslecitovanéhoustanovenia§3ods.1písm.b)SPPje
ďalej potrebné, aby daný akt zakladal, menil, zrušoval alebo deklaroval práva, právom chránené záujmy
alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby, alebo sa jej priamo dotýkal. Správnou žalobou

napadnuté stanoviská (rozhodnutia) žalovaného sa priamo dotýkajú postavenia žalobcu, keďže ich
predmetom je posúdenie Žiadosti poskytovateľa zdravotnej starostlivosti žalobcu o schválenie úhrady
Lieku z prostriedkov verejného zdravotného poistenia. To, či úhrada ceny Lieku z prostriedkov verejného
zdravotného poistenia bude schválená alebo nie, má zásadný a priamy vplyv na postavenie žalobcu,
keďže je to práve žalobca, ktorému má byť Liek z indikácie jeho poskytovateľa zdravotnej starostlivosti

podaný, pričom skutočnosť, či jeho cena bude uhradená z prostriedkov verejného zdravotného poistenia
má bezprostredný vplyv na jeho finančnú dostupnosť pre žalobcu a tým aj na spôsob a priebeh jemu
poskytovanej zdravotnej starostlivosti. Keďže osobitný predpis (Zákon o rozsahu a podmienkach úhrady
liekov) Stanovisko 1 a Stanovisko 2 za rozhodnutia nepochybne považuje a tieto stanoviská sa zároveň
žalobcu priamo dotýkajú, prvá podmienka v zmysle vyššie uvedeného je splnená.

56.ĎalšoupodmienkouprespôsobilosťStanoviska1aStanoviska2byťpredmetomsúdnehoprieskumu
správnym súdom je skutočnosť, že tieto správne akty (rozhodnutia) sú vydané orgánom verejnej správy.
Pojem „orgán verejnej správy“ definuje na účely správneho súdneho konania SSP v ustanovení § 4,
vzmyslektoréhosaorgánmiverejnejsprávy„naúčelytohtozákonarozumejúa)orgányštátnejsprávy,b)

orgányúzemnejsamosprávy,ktorýmisúobce,mestá,avhlavnommesteSlovenskejrepublikyBratislave
a v meste Košice mestské časti a samosprávne kraje, c) orgány záujmovej samosprávy, ktorým osobitný
predpis zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzickej osoby
a právnickej osoby v oblasti verejnej správy, d) právnické osoby a fyzické osoby, ktorým osobitný
predpis zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzickej osoby a

právnickej osoby v oblasti verejnej správy, e) štátne orgány, iné orgány alebo subjekty, ktorým osobitný
predpis zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzickej osoby a
právnickej osoby v oblasti verejnej správy.“ Žalovaný je zdravotnou poisťovňou podľa § 2 ods. 1 Zákona
o zdravotných poisťovniach, v zmysle ktorého „Zdravotná poisťovňa je akciová spoločnosť so sídlom na
území Slovenskej republiky založená na účely vykonávania verejného zdravotného poistenia na základe

povolenia na vykonávanie verejného zdravotného poistenia (ďalej len „povolenie“).“ Z citovanej úpravy
vyplýva, že účelom založenia zdravotnej poisťovne je vykonávanie verejného zdravotného poistenia,
ktorým sa podľa § 2 ods. 1 Zákona o zdravotnom poistení rozumie „a) povinné verejné zdravotné
poistenie, na základe ktorého sa poskytuje poistencom verejného zdravotného poistenia (ďalej len
„poistenec“) za podmienok ustanovených týmto zákonom zdravotná starostlivosť a služby súvisiace

s poskytovaním zdravotnej starostlivosti (ďalej len „zdravotná starostlivosť“) v rozsahu ustanovenom
osobitným predpisom, b) individuálne zdravotné poistenie, na základe ktorého sa poskytuje poistencom
individuálneho zdravotného poistenia zdravotná starostlivosť v rozsahu určenom v zmluve podľa
osobitného predpisu.“ Podľa § 2 ods. 2 Zákona o zdravotnom poistení „Vykonávanie verejného
zdravotného poistenia je činnosť vo verejnom záujme, pri ktorej sa hospodári s verejnými prostriedkami.

Verejné zdravotné poistenie vykonávajú zdravotné poisťovne za podmienok ustanovených v osobitnom
predpise.“ Zákon o zdravotných poisťovniach je verejnoprávnym predpisom, ktorý žalovanému ako
zdravotnej poisťovni v § 2 ods. 1 výslovne ukladá povinnosť vykonávať verejné zdravotné poistenie,
ktoré je činnosťou vo verejnom záujme a pri ktorej sa hospodári s verejnými prostriedkami. Podľasprávneho súdu je preto vykonávanie verejného zdravotného postenia potrebné považovať za oblasť
verejnej správy, keďže zdravotná poisťovňa na základe zákona rozhoduje o používaní nie jej vlastných
súkromných prostriedkov, ale verejných prostriedkov povinného verejného zdravotného poistenia, ktoré

sú poistencami povinne na základe Zákona o zdravotnom poistení uhrádzané. Zákon o rozsahu
a podmienkach úhrady liekov umožňuje uhradiť z prostriedkov verejného zdravotného poistenia aj cenu
lieku, ktorý nie je zaradený v zozname kategorizovaných liekov, a za týmto účelom zveruje zdravotnej
poisťovni v § 88 ods. 9 a 10 rozhodovaciu právomoc. Možno teda skonštatovať, že rozhodovanie
zdravotnej poisťovne o žiadosti poskytovateľa zdravotnej starostlivosti o úhradu tzv. výnimkového lieku

z prostriedkov verejného zdravotného poistenia je verejnoprávnym vzťahom a týka sa rozhodovania
zdravotnej poisťovne v oblasti verejnej správy. Rozhodovanie zdravotnej poisťovne podľa § 88 ods.
9 a 10 Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov je rozhodovaním v oblasti verejnej správy,
pričom toto rozhodovanie sa týka práv a právom chránených záujmov fyzickej osoby, v danom prípade
poistenca, ktorému má byť podaný výnimkový liek, o ktorého úhradu žiada poskytovateľ zdravotnej
starostlivosti poistenca, na riadne posúdenie žiadosti jeho poskytovateľa zdravotnej starostlivosti

v súlade s podmienkami stanovenými Zákonom o rozsahu a podmienkach úhrady liekov. Vzťah
medzi zdravotnou poisťovňou a poistencom, ktorému má byť podľa indikácie poskytovateľa zdravotnej
starostlivosti podaný výnimkový liek, o ktorého úhradu žiada, je vzťahom verejnoprávnym, v ktorom
zdravotná poisťovňa na základe zákonného zmocnenia autoritatívne rozhoduje o právach a právom
chránených záujmoch poistenca. Predmetný vzťah nemožno považovať za vzťah súkromnoprávny,

v ktorom sú jeho subjekty navzájom rovné, keďže zdravotná poisťovňa rozhoduje o schválení úhrady
výnimkového lieku na základe zákona a nie na zmluvnom základe, pričom jej rozhodnutie je po využití
riadneho opravného prostriedku záväzné pre každého, koho sa rozhodnutie týka. Keďže žalovaný je
právnickou osobou, ktorej osobitný predpis (Zákon o rozsahu a podmienkach úhrady liekov spolu so
Zákonom o zdravotnom poistení a Zákonom o zdravotných poisťovniach) zveril rozhodovanie o právach,

právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzickej osoby (žalobcu ako poistenca žalovaného) v
oblasti verejnej správy, žalovaný je podľa § 4 písm. d) SSP v predmetnej veci orgánom verejnej správy.

57. Ďalšou podmienkou pre spôsobilosť správnou žalobou napadnutých stanovísk/rozhodnutí
žalovaného byť predmetmi súdneho prieskumu v správnom súdnictve je, že ich prostredníctvom

došlo k zásahu do subjektívnych práv žalobcu. Ustanovenie 88 Zákona o rozsahu a podmienkach
úhrady liekov upravuje tzv. osobitné prípady úhrad, pričom v ods. 9 a 10 stanovuje možnosť
zdravotnej poisťovne na základe osobitnej žiadosti poskytovateľa zdravotnej starostlivosti poistenca
za zákonom stanovených podmienok uhradiť aj cenu tzv. výnimkového lieku, resp. lieku, ktorý nie
je zaradený v zozname kategorizovaných liekov vedenom Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej

republiky. Žiadosť o úhradu takéhoto lieku z prostriedkov verejného zdravotného poistenia podáva
v zmysle predmetného ustanovenia zákona poskytovateľ zdravotnej starostlivosti poistenca, avšak zo
zmyslu a účelu predmetnej úpravy je zrejmé, že poskytovateľ zdravotnej starostlivosti prostredníctvom
danej žiadosti neuplatňuje svoje práva a právom chránené záujmy, ale práva a právom chránené záujmy
poistenca,ktorémumábyťpodanýliek,oktoréhoúhraduzprostriedkovverejnéhozdravotnéhopoistenia

žiada. Ako bolo uvedené vyššie, finančný dopad zaplatenia ceny lieku, ktorý nie je zaradený v zozname
kategorizovaných liekov, zaťažuje v konečnom dôsledku poistenca. Rozhodnutie zdravotnej poisťovne
o úhrade daného lieku z prostriedkov verejného zdravotného poistenia tak ovplyvňuje postavenie
poistenca, ktorý v prípade, ak nemá vlastné finančné prostriedky na úhradu nekategorizovaného lieku
a jeho zaplatenie z prostriedkov verejného zdravotného poistenia mu nie je jeho zdravotnou poisťovňou

schválené, nedostane zdravotnú starostlivosť, ktorú mu jeho poskytovateľ zdravotnej starostlivosti
indikuje. Keďže ale indikácia určitého lieku je odbornou medicínskou otázkou, ktorú neposudzuje
samotný poistenec, ale jeho poskytovateľ zdravotnej starostlivosti ako odborne spôsobilá osoba podľa
zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch,
stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov, je logické, že Zákon o rozsahu a podmienkach úhrady liekov zveruje podanie žiadosti
o úhradu výnimkového, resp. nekategorizovaného lieku „do rúk“ poskytovateľa zdravotnej starostlivosti
poistenca. Neznamená to však, že poskytovateľ zdravotnej starostlivosti pri podaní žiadosti o osobitnú
úhradu nekategorizovaného lieku podľa § 88 Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov uplatňuje
svoje práva. Táto skutočnosť je zrejmá aj z výslovnej úpravy v ustanovení § 88 ods. 10 prvá a druhá

veta Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov, v zmysle ktorého „Ak zdravotná poisťovňa úhradu
podľa odseku 9 rozhodnutím neodsúhlasí, poskytovateľ môže do 15 dní od doručenia nesúhlasu podať
zdravotnej poisťovni odvolanie proti nesúhlasu zdravotnej poisťovne s úhradou liečby. Poskytovateľ
môže podať odvolanie podľa predchádzajúcej vety výlučne s písomným súhlasom poistenca, ktorýje uvedený v odvolaní alebo je jeho súhlas k odvolaniu priložený.“ Z citovanej právnej úpravy je
zrejmé, že opravný prostriedok proti rozhodnutiu zdravotnej poisťovne o nesúhlase s úhradou liečby
nemôže poskytovateľ podať sám, ale musí disponovať súhlasom poistenca, keďže je to práve samotný

poistenec, o ktorého právach a právom chránených záujmoch zdravotná poisťovňa rozhoduje. Niet
žiadneho opodstatnenia domnievať sa, že v prípade podania samotnej žiadosti o úhradu výnimkového /
nekategorizovaného lieku by poskytovateľ zdravotnej starostlivosti bez toho, aby zákon výslovne
požadoval súhlas poistenca aj v tomto prípade, na rozdiel od podania opravného prostriedku podľa §
88 ods. 10 Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov, uplatňoval svoje práva a právom chránené

záujmy.Zákonsícenehovorí,ževprípadepodaniažiadostioúhraduvýnimkového/nekategorizovaného
lieku ide o povinné zákonné zastúpenie poistenca jeho poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, avšak
z materiálneho hľadiska zákonná konštrukcia podávania žiadosti o úhradu lieku a prípadného odvolania
proti rozhodnutiu zdravotnej poisťovne o nesúhlase s úhradou tomu zodpovedá a preto možno prisvedčiť
argumentácii žalobcu v tomto ohľade, ktorú uviedol v replike k vyjadreniu žalovaného.

58. Súdny prieskum Stanoviska 1 a Stanoviska 2 nie je zákonom vylúčený, keďže predmetné stanoviská
žalovaného nezodpovedajú žiadnemu z prípadov podľa § 7 písm. a) až h) SSP, a ich súdny prieskum
nevylučuje ani žiadny osobitný právny predpis.

59. Vzhľadom na uvedené správny súd konštatuje, že správnou žalobou napadnuté Stanovisko 1

a Stanovisko 2 podliehajú súdnemu prieskumu správneho súdu, ktorého právomoc je tak daná. Žalobca
bol preto oprávnený vo vlastnom mene podať predmetnú správnu žalobu, pričom podľa § 6 ods. 2 písm.
c) sa jedná o správnu žalobu v sociálnych veciach, keďže správnou žalobou napadnuté stanoviská
žalovaného sú výsledkom jeho rozhodovania v zmysle § 199 ods. e) SSP.

60. Správny súd má za to, že žalobca je aktívne legitimovaný na podanie predmetnej správnej žaloby.
Žalobca v správnej žalobe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bol rozhodnutím orgánu
verejnej správy ukrátený na svojich právach alebo právom chránených záujmoch, pričom zároveň využil
riadny opravný prostriedok proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy prvého stupňa. Administratívne
konanie vedené žalovaným ako orgánom verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti

verejnej správy sa týkalo práv a právom chránených záujmov žalobcu napriek skutočnosti, že
v zmysle osobitnej právnej úpravy § 88 Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov nevystupoval
v administratívnom konaní vedenom žalovaným priamo, ale prostredníctvom jeho poskytovateľa
zdravotnej starostlivosti. Žalovaný je pasívne legitimovaný v správnom súdnom konaní vedenom na
podklade správnej žaloby žalobcu, keďže ako orgán verejnej správy druhého stupňa Stanoviskom 2

rozhodol o riadnom opravnom prostriedku proti Stanovisku 1 ako rozhodnutiu orgánu verejnej správy
prvého stupňa. Námietka žalovaného vo vyjadrení k správnej žalobe, že sa nepovažuje za pasívne
legitimovaného v danej veci, vzhľadom na uvedené nie je dôvodná. Tvrdenie žalovaného, že pod pojem
sociálne veci v zmysle § 199 ods. 1 písm. e) SSP možno zaradiť len také rozhodovanie zdravotnej
poisťovne, ktoré je jej základnou činnosťou podľa § 6 Zákona o zdravotných poisťovniach, je nesprávne

a je výsledkom neprimerane zužujúceho výkladu. Rozhodovanie zdravotnej poisťovne je upravené
nielen v Zákone o zdravotných poisťovniach, ale aj v osobitnom predpise, ktorým je Zákon o rozsahu
a podmienkach úhrady liekov. Ustanovenie § 88 tohto zákona výslovne predpokladá rozhodovanie
zdravotnej poisťovne o schválení úhrady výnimkového / nekategorizovaného lieku a teda nemožno
konštatovať, že rozhodovanie zdravotnej poisťovne sa týka len nárokov poistencov na bezplatnú

zdravotnú starostlivosť. Skutočnosť, že Zákon o rozsahu a podmienkach úhrady liekov nezakladá
nárok poistenca na úhradu nekategorizovaného lieku, nič nemení na tom, že zdravotná poisťovňa
v postavení orgánu verejnej správy autoritatívne a na základe zákona rozhoduje o žiadosti poskytovateľa
zdravotnej starostlivosti poistenca o úhradu takéhoto lieku. Zákon o rozsahu a podmienkach úhrady
liekov neukladá zdravotnej poisťovni povinnosť priznať poistencovi úhradu nekategorizovaného lieku

z prostriedkov verejného zdravotného poistenia, avšak zdravotná poisťovňa je podľa výslovnej úpravy
v zákone povinná rozhodnúť o žiadosti o takú úhradu. Rovnako je nesprávny názor žalovaného, že
nemôže v predmetnej veci vystupovať v podstavení orgánu verejnej správy, keďže je súkromnoprávnym
subjektom. Ako už správny súd uviedol v odseku 56. tohto rozsudku, skutočnosť, že žalovaný je
obchodnou spoločnosťou s právnou formou „akciová spoločnosť,“ neznamená, že je vylúčené, aby

žalovaný v zákonom predpokladaných prípadoch vystupoval v postavení orgánu verejnej správy. Podľa
§ 4 písm. d) SSP sa za orgán verejnej správy považuje aj akákoľvek právnická osoba (teda aj
obchodná spoločnosť založená podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka akou je žalobca),
ktorej osobitný predpis (Zákon o rozsahu a podmienkach úhrady liekov) zveril rozhodovanie o právach,právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzickej a právnickej osoby v oblasti verejnej správy
(rozhodovanie o žiadosti o úhradu výnimkového / nekategorizovaného lieku z prostriedkov verejného
zdravotnéhopoistenia).Rovnakonapasívnejžalobnejlegitimáciižalovanéhoničnemeníaniskutočnosť,

že žalobca má podľa § 88 ods. 10 štvrtá veta Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov v prípade,
ak žalovaný ako zdravotná poisťovňa odvolaniu nevyhovie, právo požiadať Úrad o vykonanie dohľadu
podľa osobitného predpisu. Konanie Úradu nie je konaním o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu
zdravotnej poisťovne o odvolaní podľa § 88 ods. 10 štvrtá veta Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady
liekov a Úrad nemá podľa Zákona o zdravotných poisťovniach ani právomoc preskúmavať zákonnosť

takého rozhodnutia zdravotnej poisťovne, nakoľko túto právomoc má len správny súd, ktorý v prípade
zistenia nezákonnosti rozhodnutia zdravotnej poisťovne je oprávnený rozhodnutie zdravotnej poisťovne
zrušiť. Dohľad Úradu nie je efektívnym prostriedkom právnej ochrany proti nezákonnosti rozhodovania
zdravotnej poisťovne ako orgánu verejnej správy, ktorý predpokladá čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky. Ani prebiehajúci dohľad Úradu na základe žiadosti žalobcu tak nemôže vylúčiť žalobcu z práva
na súdnu ochranu proti nezákonným rozhodnutiam orgánu verejnej správy.

K procesnej úprave rozhodovania žalovaného

61. Zákon o rozsahu a podmienkach úhrady liekov v ustanovení § 84 ods. 1 vylučuje použitie Správneho

poriadku na konania podľa tohto zákona okrem konania podľa § 97 a § 98i, teda aj na konanie
o žiadosti poskytovateľa zdravotnej starostlivosti poistenca o schválenie úhrady nekategorizovaného
lieku z prostriedkov verejného zdravotného poistenia. Ustanovenia § 88 ods. 9 a 10 Zákona o rozsahu
a podmienkach úhrady liekov obsahujú len stručnú procesnú úpravu konania, pričom Zákon o rozsahu
a podmienkach úhrady liekov nemá takú vlastnú komplexnú procesnú úpravu, ktorá by sa vzťahovala

na všetky konania podľa tohto zákona. Uvedené však neznamená, že konanie zdravotnej poisťovne
o žiadosti poskytovateľa zdravotnej starostlivosti poistenca o schválenie úhrady nekategorizovaného
lieku z prostriedkov verejného zdravotného poistenia je ponechané na uváženie konajúcej zdravotnej
poisťovne. Z rozhodovacej praxe správnych súdov (rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
5S/150/2015 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžk/10/2016)

vyplýva, že aj v prípade vylúčenia aplikácie Správneho poriadku za situácie, keď osobitný predpis nemá
komplexnú procesnú úpravu rozhodovania orgánu verejnej správy, je potrebné aplikovať minimálne
procesné štandardy, ktoré upravuje Správny poriadok v ustanoveniach § 3 a 4 (Základné pravidlá
konania), a to v kontexte ochrany základných práv účastníka konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky
taktiež v obdobnej veci v rozhodnutí sp. zn. 1Sžr/68/2011 uviedol, že „Napriek právnej skutočnosti, že

samotný zák. č. 326/2005 Z. z. priamo vylúčil aplikáciu Správneho poriadku na rozhodovací proces
týkajúci sa vydania súhlasu, Najvyšší súd nielen v zmysle čl. 1 ods. 1 veta prvá ústavy Slovenskej
republiky, ale aj v zmysle Rezolúcie č. (77)31 Výboru ministrov Rady Európy o správnom konaní
zastáva názor, že zásady správneho konania sa musia vzťahovať aj na osobitné správne konania,
ktoré subsidiárne pôsobenie Správneho poriadku výslovne vylúčili.“ Rozhodovanie zdravotnej poisťovne

ožiadostioschválenieúhradynekategorizovanéholiekuzprostriedkovverejnéhozdravotnéhopoistenia
je aj napriek absencii komplexnej procesnej úpravy v Zákone o rozsahu a podmienkach úhrady
liekov aplikovateľnej na dané konanie, rozhodovaním o právach, právom chránených záujmoch alebo
povinnostiach účastníka konania, a teda ide o správne konanie v najširšom zmysle, v rámci ktorého je
daná pôsobnosť Správneho poriadku v rozsahu základných pravidiel konania, samozrejme v rozsahu,

ktorý to povaha veci pripúšťa. Žalovaný vzhľadom na uvedené mal povinnosť v konaní dodržať v
primeranom rozsahu predovšetkým zásadu legality (§ 3 ods. 1 Správneho poriadku), zásadu súčinnosti
s účastníkmi konania (§ 3 ods. 2 Správneho poriadku) a zásadu spoľahlivého zistenia skutkového stavu
(§ 3 ods. 5 Správneho poriadku). Žalovaný bol preto povinný zadovážiť si pre rozhodnutie dostatok
podkladov tak, aby mohol bez dôvodných pochybností rozhodnúť o Žiadosti a tieto podklady vyhodnotiť

v súlade so zásadami logického uvažovania tak, aby jeho rozhodnutia boli preskúmateľné.

K jednotlivým dôvodom nezákonnosti napadnutých rozhodnutí žalovaného

62. Žalobca v správnej žalobe namietal, že napadnuté stanoviská žalovaného sú nezákonné z dôvodu,
že sú zaťažené vadou nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov, keďže žalovaný ich vydal bez
náležitého odôvodnenia. Správny súd po preskúmaní napadnutých stanovísk žalovaného dospel
k záveru, že daná žalobná námietka žalobcu je dôvodná. Podľa § 3 ods. 2 prvej vety Správneho poriadku„Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými
osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka, a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva
a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy.“

Žalovanému zákon neukladá povinnosť vydať rozhodnutie s konkrétnymi formálnymi náležitosťami,
avšak z citovanej úpravy § 3 ods. 2 prvej vety Správneho poriadku vyplýva, že žalovaný je povinný konať
tak, aby účastníkovi konania dal vždy príležitosť, aby mohol svoje práva a záujmy účinne obhajovať.
Žalobca môže svoje práva v konaní o schválení úhrady nekategorizovaného lieku z prostriedkov
verejného zdravotného poistenia účinne obhajovať len vtedy, ak rozhodnutia žalovaného obsahujú

také odôvodnenie, z ktorého bude zrejmé aké podklady si žalovaný pre svoje rozhodnutia zadovážil,
ako tieto podklady vyhodnotil, ako na zistený skutkový stav aplikoval relevantné právne predpisy,
resp. kritériá vydané na základe zákona a ako sa tak vysporiadal so žiadosťou o schválenie úhrady
nekategorizovaného lieku z prostriedkov verejného zdravotného poistenia. Bez riadneho odôvodnenia
rozhodnutí žalovaného nemôže žalobca náležite zhodnotiť svoje postavenie, realizáciu svojich práv
a v prípade, ak rozhodnutia vykazujú vady, adekvátne reagovať využitím opravných prostriedkov

a prostriedkov súdnej ochrany jeho práv.

63. Žalovaný v Stanovisku 1 uviedol len to, že Liek nie je zaradený v platnom zozname kategorizovaných
liekov Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky a žalobcovi nevzniká nárok na úhradu Lieku
z prostriedkov verejného zdravotného poistenia. Žalovaný doplnil len to, že neeviduje návrh držiteľa

rozhodnutia o registrácii Lieku na jeho zaradenie do systému úhrad. Takéto odôvodnenie z hľadiska
zákonnosti vôbec neobstojí, keďže žalovaný sa obmedzil len na všeobecné konštatovania, ktoré
nijako nerozviedol a nezdôvodnil vo vzťahu k skutkovému stavu, ktorý bol povinný zistiť. Žalovaný
neuviedol ako na zistený skutkový stav aplikoval relevantné ustanovenia zákona spolu s Kritériami, ktoré
je povinný pri svojom rozhodovaní zohľadniť a aj náležite vyhodnotiť ich splnenie.

64. Nezákonnosť Stanoviska 1 žalovaný neodstránil ani po odvolaní žalobcu prostredníctvom jeho
poskytovateľa zdravotnej starostlivosti a vydal Stanovisko 2, ktoré je rovnako zaťažené vadou
nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia. Žalovaný sa aj v Stanovisku 2 opäť obmedzil len na v zásade
všeobecné konštatovania, ktoré neindividualizoval na konkrétne skutkové okolnosti zdravotného

stavu žalobcu a charakter jeho liečby. Žalovaný v Stanovisku 2 konštatoval, že žalobca v odvolaní
neuviedol žiadne nové skutočnosti vo vzťahu k medicínskej indikácii, avšak nekonkretizoval, ako sa
vysporiadal s tvrdeniami žalobcu v odvolaní proti Stanovisku 1 a prečo ich nepovažuje za relevantné.
Podľa konštatovania žalovaného v Stanovisku 2 môže byť inštitút úhrady nekategorizovaných liekov
z prostriedkov verejného zdravotného poistenia využívaný len vo výnimočných a riadne medicínsky

zdôvodnených prípadoch, pri ktorých je preukázaný nepochybný a dlhodobý prínos požadovanej liečby
a kedy neexistuje iná vhodná možnosť liečby. Žalovaný však neuviedol, prečo podľa jeho záveru prípad
žalobcu tomu nezodpovedá a na základe akých konkrétnych skutočností, ktoré z pokladov rozhodnutia
zistil, k svojmu záveru dospel. Konštatovanie žalovaného, že úhrada nekategorizovaných liekov má
v čo najvyššej možnej miere pokývať výnimočné a relevantné prípady, kedy je podanie výnimkového

lieku jedinou možnosťou, a zároveň poskytuje objektívny a klinickým skúšaním preukázaný zdravotný
benefit, je rovnako len všeobecným tvrdením bez toho, aby žalovaný riadne zdôvodnil, prečo prípad
žalobcu nepovažuje za „výnimočný a relevantný.“ Taktiež žalovaný riadne neodôvodil svoje tvrdenie
o efektivite vynakladania finančných prostriedkov, keďže v Stanovisku 2 absentuje vyhodnotenie danej
efektivity vzhľadom ku konkrétnym okolnostiam navrhovanej liečby žalobcu. Záver žalovaného, že

argumentácia zo strany poskytovateľa zdravotnej starostlivosti žalobcu o prídavných benefitoch liečby
Liekom v zmysle redukcie zdravotných komplikácií alebo zvýšenia kvality života žalobcu je zavádzajúca,
rovnako neobstojí bez konkretizácie v čom argumentácia poskytovateľa zdravotnej starostlivosti žalobcu
nie je správna a aké dôvody viedli žalovaného k jeho záveru.
65. Správny súd ďalej podotýka, že Stanovisko 1 a ani Stanovisko 2 neobsahujú riadne odôvodnenie

ako žalovaný vyhodnotil jednotlivé podmienky v zmysle Kritérií, predovšetkým časti „B. Medicínske
kritériá.“ Žalovaný v danej časti Kritérií stanovil 6 medicínskych podmienok pre posudzovanie žiadosti
poskytovateľa zdravotnej starostlivosti o schválenie úhrady nekategorizovaného lieku z prostriedkov
verejného zdravotného poistenia. Zákon o rozsahu a podmienkach úhrady liekov nestanovuje ani
rámcovo obsah kritérií rozhodovania podľa § 88 ods. 9 zákona, ktoré je zdravotná poisťovňa povinná

podľa § 88 ods. 11 vydať a zverejniť ich na svojom webovom sídle, a teda je na úvahe žalovaného,
aké konkrétne podmienky zvolí, avšak po zverejnení týchto podmienok zdravotná poisťovňa musí pri
rozhodovaní stanovené kritériá zohľadňovať, čomu zodpovedá aj náležité odôvodnenie ich splnenia
vo vydanom rozhodnutí. Žalovaný sa v napadnutých stanoviskách nezaoberal splnením jednotlivýchpodmienok v zmysle Kritérií zo strany žalobcu, pričom bez takéhoto vyhodnotenia nemožno napadnuté
stanoviská považovať za riadne odôvodnené. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe čiastkovo
uviedol, že žalobca nesplnil podmienku podľa časti „B bod v)“ Kritérií, avšak v samotných napadnutých

stanoviskách žalovaného dané vyhodnotenie a jeho riadne zdôvodnenie chýba. Žalovaný musí dôvody
pre svoj záver uviesť vo svojich rozhodnutiach a nie až následne v konaní pred správnym súdom.

66. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že napadnuté stanoviská žalovaného trpia vadou neprávneho
právneho posúdenia veci, správny súd uvádza, že vzhľadom na absenciu riadneho odôvodnenia

napadnutých stanovísk žalovaného je ich posúdenie v tomto ohľade predčasné. Námietka
nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nedostatok dôvodov a súčasne uplatnená námietka nesprávneho
právneho posúdenia veci popri sebe neobstoja, keďže arbitrárne rozhodnutie už zo svojej podstaty
vylučuje posúdenie jeho zákonnosti pre nesprávne právne posúdenie veci, ak v ňom právne úvahy
orgánu verejnej správy absentujú. Vo všeobecnosti však možno uviesť, že žalobca sa mýli, keď
tvrdí, že po splnení podmienky podľa § 88 ods. 9 Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov

a súčasnom splnení Kritérií mu vzniká právny nárok na úhradu Lieku z prostriedkov verejného
zdravotného poistenia. Takémuto záveru bráni výslovné znenie § 88 ods. 9 prvej vety pred bodkočiarkou
Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov, podľa ktorého „Úhradu podľa odsekov 7 a 8 môže
zdravotná poisťovňa odsúhlasiť rozhodnutím v odôvodnených prípadoch najmä vtedy, ak je poskytnutie
lieku, zdravotníckej pomôcky alebo dietetickej potraviny s prihliadnutím na zdravotný stav poistenca

jedinou vhodnou možnosťou.“ Zákonodarca neukladá v citovanom ustanovení zákona povinnosť uhradiť
cenunekategorizovanéholiekuzprostriedkovverejnéhozdravotnéhopoistenia,čojezrejmézpoužitého
slovesa „môže.“ Ak by zákonodarca chcel zvoliť takú úpravu, v zmysle ktorej po splnení stanovených
podmienok vzniká poistencovi právny nárok na úhradu nekategorizovaného lieku z prostriedkov
verejného zdravotného poistenia, zvolil by formuláciu „Úhradu podľa odsekov 7 a 8 zdravotná poisťovňa

odsúhlasí rozhodnutím v odôvodnených prípadoch ...,“ čo však neurobil. Nemožno preto prisvedčiť
argumentácii žalobcu v správnej žalobe a v replike, že úhrada nekategorizovaných liekov z prostriedkov
verejného zdravotného poistenia je po splnení stanovených podmienok právne nárokovateľná. Uvedené
však neznamená, že rozhodovanie zdravotných poisťovní o žiadostiach o úhradu nekategorizovaných
liekov z prostriedkov verejného zdravotného postenia môže byť svojvoľné. Svojvôli pri rozhodovaní

zdravotnej poisťovne má zabrániť povinnosť riadneho odôvodnenia jej rozhodnutia na podklade riadne
zisteného skutkového stavu s aplikáciou zásady správneho konania podľa § 3 ods. 5 druhej vety
Správneho poriadku, v zmysle ktorej „Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo
zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.“

67. Námietka žalobcu, že zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce pre
riadne posúdenie veci, je dôvodná. Žalobca v správnej žalobe tvrdil, že žalovaný v konaní nezisťoval
a ani sa nezaoberal skutkovým stavom opísaným v Žiadosti a vydal správnou žalobou napadnuté
stanoviská bez toho, aby riadne posúdil všetky dokumenty predložené žalobcom. Správny súd zistil,
že žalovaný v napadnutých stanoviskách vôbec nepopísal skutkový stav, ktorý vzal za základ daných

rozhodnutí, pričom zo žalovaným predloženého administratívneho spisu nevyplýva, že by žalovaný
vôbec skutkový stav akokoľvek zisťoval. Obsahom administratívneho spisu žalovaného je len Žiadosť,
Stanovisko 1, odvolanie poskytovateľa zdravotnej starostlivosti žalobcu proti Stanovisku 1, písomný
súhlas žalobcu udelený jeho poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti s podaním odvolania, Stanovisko
2 a kópia odborného článku v anglickom jazyku s názvom „Literature review and expert opinion on the

impact of achondroplasia on medical complications and health-related quality of life and expectations
for long-term impact of vosoritide: a modified Delphi study,“ ktorá je zrejme prílohou k Žiadosti.
Z obsahu administratívneho spisu nevyplýva, že by žalovaný zisťoval skutkové okolnosti potrebné
pre posúdenie Žiadosti a náležité vyhodnotenie splnenia podmienok pre schválenie úhrady Lieku
z prostriedkov verejného zdravotného poistenia tak v zmysle Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady

liekov ako aj v zmysle Kritérií. V prípade, keď Žalovaný na základe zákonného zmocnenia stanovil
konkrétne kritériá pre posúdenie žiadostí poskytovateľov zdravotnej starostlivosti jeho poistencov
o schválenie úhrady nekategorizovaných liekov z prostriedkov verejného zdravotného poistenia, musí
pri svojom rozhodovaní aj riadne zistiť skutkový stav pre posúdenie splnenia jednotlivých konkrétnych
kritérií, pričom podklady pre rozhodnutie žalovaného zabezpečené v konaní musia byť súčasťou

administratívneho spisu, aby z neho bolo zrejmé, aké skutočnosti boli v konaní zistené. Bez náležitého
zistenia skutkového stavu žalovaný nemôže pristúpiť k právnemu posúdeniu veci, teda k vyhodnoteniu
splnenia podmienok pre úhradu Lieku z prostriedkov verejného zdravotného poistenia a vydaniu
rozhodnutia. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe uviedol, že pri posudzovaní Žiadosti vychádzalz informácií uvedených v Žiadosti, z vlastných zdravotných záznamov o žalobcovi evidovaných v jeho
informačnomsystéme,zodbornýchpublikáciíavýsledkovklinickýchštúdií,avšakžalovanýmpredložený
administratívny spis neobsahuje žiadne také dokumenty, resp. podklady, z ktorých by vyplynulo, že

žalovaný zisťoval zdravotný stav žalobcu a aké konkrétne skutočnosti zistil z „vlastných zdravotných
záznamov o žalobcovi evidovaných v jeho informačnom systéme, z odborných publikácií a výsledkov
klinických štúdií.“ Vzhľadom na uvedené dospel správny súd k záveru, že predmetná žalobná námietka
žalobcu je dôvodná.

68. Správny súd nevyhodnotil námietku žalobcu v správnej žalobe, že skutkový stav, ktorý vzal žalovaný
za základ napadnutých stanovísk, je v rozpore s administratívnym spisom a nemá v ňom oporu, ako
dôvodnú,keďžezadministratívnehospisužalovanéhovôbecnevyplýva,akýskutkovýstavvzalžalovaný
za základ napadnutých stanovísk. Pri absencii riadneho zistenia skutkového stavu žalovaným je preto
posúdenie tejto otázky predčasné. Rovnako je predčasné posúdenie zákonnosti napadnutých stanovísk
žalovaného pre vytýkanú vadu podľa § 191 ods. 1 písm. f) SSP aj pre absenciu náležitého odôvodnenia

napadnutých stanovísk, keďže žalovaný v nich nepopisuje skutkový stav, z ktorého pri rozhodovaní
vychádzal, tak, aby bolo možné posúdiť súlad tohto skutkového stavu s obsahom administratívneho
spisu. Pre absenciu riadneho odôvodnenia rozhodnutí žalobcu by nebolo možné posúdiť ich zákonnosť
pre vadu podľa § 191 ods. 1 písm. f) SSP ani v prípade, ak by administratívny spis žalovaného obsahoval
podklady, z ktorých by skutkový stav veci vyplýval.

70. Správny súd nevyhodnotil ako dôvodnú ani námietku žalobcu, že napadnuté stanoviská žalovaného
trpia vadou podstatného porušenia ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za
následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci, a to v tom, že Stanovisko 1 a ani Stanovisko 2
neobsahujú podstatné náležitosti rozhodnutia podľa § 81 ods. 1 Zákona o rozsahu a podmienkach

úhrady liekov. Ako už správny súd uviedol v odseku 61 tohto rozsudku, Zákon o rozsahu a podmienkach
úhrady liekov má vlastnú procesnú úpravu v § 70 až 83, avšak táto sa vzťahuje len na konania
vo veciach kategorizácie a úradného určenia cien liekov, zdravotníckych pomôcok a dietetických
potravín. Konanie žalovaného o schválení úhrady nekategorizovaného lieku z prostriedkov verejného
zdravotného poistenia podľa § 88 daného zákona takýmto konaním nie je, pričom zákon neobsahuje

žiadne ustanovenie, v zmysle ktorého by sa na konanie podľa § 88 použili procesné ustanovenia v §
70 až 83 aspoň primerane (analogia legis). Primeraná (analogická) aplikácia predmetných procesných
ustanoveníZákonaorozsahuapodmienkachúhradyliekovtedaneprichádzadoúvahy.Zákonorozsahu
apodmienkachúhradyliekovpatrídoskupinynoriemverejnéhopráva.Akbyorgánverejnejmoci,ktorým
jeajžalovaný,aplikovalanalogickyustanoveniaprávnehopredpisu,ktorésanaurčitýprípadnevzťahujú,

išlo by fakticky o dotváranie práva orgánmi verejnej moci, čo je podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky neprípustné. Vo verejnoprávnych vzťahoch je použitie analógie v zásade vylúčené. Výnimku
prestavuje prípad, keď zákon primerané použitie iných procesných noriem výslovne ustanovuje, čo však
nie je dané v predmetnom prípade. Žalovaný nemá zákonné zmocnenie na to, aby pri rozhodovaní
v konaní o žiadosti o schválenie úhrady nekategorizovaného lieku z prostriedkov verejného zdravotného

poistenia postupoval analogicky ako v prípade konaní vo veciach kategorizácie a úradného určovania
cien liekov, zdravotníckych pomôcok a dietetických potravín. Rovnako žalovaný nemohol postupovať
pri vydávaní napadnutých stanovísk ani podľa § 47 Správneho poriadku, keďže podľa § 84 ods. 1
Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov je použitie Správneho poriadku na konania podľa
tohto zákona výslovne vylúčené. Použitie analógie rovnako neprichádza do úvahy ani tam, kde takéto

použitie zákon výslovne vylučuje. Podrobnosti k procesnej úprave konania o schválení úhrady ceny
nekategorizovaného lieku z prostriedkov verejného zdravotného poistenia sú uvedené v odseku 61 tohto
rozsudku. Správny súd preto vyhodnotil predmetnú žalobnú námietku žalobcu ako nedôvodnú.

71. Vzhľadom na skutočnosť, že pri správnej žalobe fyzickej osoby v sociálnych veciach správny súd

nie je viazaný žalobnými bodmi, správny súd v rámci prieskumu zákonnosti napadnutých stanovísk
žalovaného nad rámec žalobcom uplatnených žalobných bodov zistil, že žalovaný zaťažil svoje
rozhodovanie vadou nezákonnosti spočívajúcou v porušení ustanovení o konaní pred orgánom verejnej
správy, keď Stanovisko 1 a rovnako aj Stanovisko 2 vydala tá istá zamestnankyňa žalovaného (A. J.
K. ako senior riaditeľka revíznych a zdravotných činností žalovaného). Podľa § 88 ods. 10 tretej vety

Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov „O odvolaní proti nesúhlasu zdravotnej poisťovne s
úhradou lieku rozhodne priamy nadriadený zamestnanca zdravotnej poisťovne, ktorý nesúhlas vydal,
a to najneskôr do 15 pracovných dní od doručenia odvolania zdravotnej poisťovni.“ Stanovisko 2
ako rozhodnutie o odvolaní poskytovateľa zdravotnej starostlivosti žalobcu proti Stanovisku 1 takv zmysle zákona môže vydať len priamy nadriadený toho zamestnanca žalovaného, ktorý vydal
Stanovisko 1. Keďže obe napadnuté stanoviská vydal ten istý zamestnanec žalovaného, aj bez toho,
aby správny súd skúmal organizačnú štruktúru zamestnancov žalovaného, je zrejmé, že žalovaný

týmto porušil ustanovenie § 88 ods. 10 tretej vety Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov.
Účelom danej zákonnej úpravy je zabezpečiť aj v špecifických podmienkach konania o schválení
úhrady nekategorizovaného lieku z prostriedkov verejného zdravotného poistenia dvojinštančnosť
rozhodovania a materiálny obsah procesného inštitútu odvolania proti nesúhlasnému stanovisku
k úhrade ceny nekategorizovaného lieku. V prípade, ak by o odvolaní poskytovateľa zdravotnej

starostlivosti poistenca proti nesúhlasnému stanovisku k úhrade ceny nekategorizovaného lieku
rozhodoval ten istý zamestnanec zdravotnej poisťovne, je nepochybné, že procesný inštitút odvolania
by sa stal len formálnym, keďže na jeho základe by skôr vydané stanovisko opätovne posudzoval
zamestnanec, ktorý ho aj sám vydal, čo je v rozpore nielen so zákonnou úpravou, ale aj s elementárnou
logikou. Žalovaný tým, že Stanovisko 2 vydal ten istý zamestnanec žalovaného ako Stanovisko 1, porušil
zákonné právo žalobcu na dvojinštančnosť rozhodovania o jeho Žiadosti. Správny súd má za to, takýto

zásah do procesných práv žalobcu je podstatný, keďže ním došlo k faktickému odopretiu práva žalobcu
využiť zákonom predpokladaný opravný prostriedok proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy a tým
aj k znemožneniu riadneho bránenia práv žalobcu v konaní. Správny súd preto vzhliadol dôvod pre
zrušenie Stanoviska 2 aj z dôvodu podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP.

K ostatným námietkam a návrhom účastníkov konania

72. Žalobca v správnej žalobe žiadal správny súd, aby preskúmal zákonnosť Kritérií, keďže mal za to,
že tieto sú v rozopre so Zákonom o rozsahu a podmienkach úhrady liekov a s Ústavou Slovenskej

republiky. V konaní pred správnym súdom o správnej žalobe je možné preskúmať aj zákonnosť iného
aktu orgánu verejnej správy ako je správnou žalobou napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy,
avšak len za splnenia podmienok podľa § 27 ods. 1 prvej vety SSP, v zmysle ktorého „Pri preskúmavaní
zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy správny súd na
návrh žalobcu posúdi i zákonnosť skôr vydaného rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia

orgánu verejnej správy, z ktorého preskúmavané rozhodnutie alebo opatrenie vychádza, ak bolo preň
skôr vydané rozhodnutie alebo opatrenie záväzné a ak skôr vydané rozhodnutie alebo opatrenie nebolo
samostatne možné preskúmať správnym súdom podľa § 6 ods. 2.“ Z uvedeného vyplýva, že na to,
aby správny súd mohol preskúmať zákonnosť Kritérií, musia byť súčasne splnených päť podmienok,
a to: a) musí ísť o rozhodnutie alebo opatrenie orgánu verejnej správy, b) musí byť daný návrh žalobcu,

b) preskúmavané rozhodnutie, ktoré je napadnuté správnou žalobou, musí vychádzať z predmetného
skôr vydaného rozhodnutia / opatrenia orgánu verejnej správy, c) predmetné skôr vydané rozhodnutie /
opatrenie orgánu verejnej správy musí byť pre preskúmavané rozhodnutie záväzné a d) nie je možné
ho samostatne preskúmať správnym súdom.

73. Žalovaný vydal Kritériá pre rozhodovanie o schválení úhrady nekategorizovaných liekov
z prostriedkov verejného zdravotného poistenia ako osobitný a špecifický správny akt, keďže túto
povinnosť mu ukladá ustanovenie § 88 ods. 11 Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov.
Zákon v predmetnom ustanovení bližšie nešpecifikuje formálne a obsahové náležitosti daných kritérií
rozhodovania, avšak aj z tejto stručnej zákonnej úpravy je zrejmé, že sa nejedná o rozhodnutie orgánu

verejnej správy (§ 3 ods. 1 písm. b) SSP) a ani opatrenie orgánu verejnej správy (§ 3 ods. 1 písm. c)
SSP), keďže práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby nie sú
v dôsledku takýchto kritérií priamo dotknuté. Kritériá rozhodovania zdravotnej poisťovne vydané podľa
§ 88 ods. 11 Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov nemajú povahu individuálneho správneho
aktu, ktorý by bol výsledkom aplikácie práva na konkrétne skutkové okolnosti v jednotlivom prípade, ale

majú povahu aktu všeobecnej povahy vzťahujúceho sa na vopred neobmedzený počet prípadov, teda
ide skôr o akt normatívnej povahy sui generis vydaný na základe zákona. Samotné Kritériá sa tak priamo
nedotýkajú práv, právom chránených záujmov alebo povinností žalobcu a nemôžu byť považované ani
za rozhodnutie orgánu verejnej správy a ani za opatrenie orgánu verejnej správy. Keďže nie je splnená
ani prvá z vyššie uvedených podmienok preskúmateľnosti zákonnosti Kritérií podľa § 27 ods. 1 SSP,

pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne, je skúmanie ďalších podmienok bezpredmetné.
Správny súd však pre úplnosť uvádza, že nie je splnená ani podmienka, že Kritériá musia byť pre
preskúmavané rozhodnutie záväzné, keďže zdravotná poisťovňa nemá povinnosť ani v prípade splnenia
ňoustanovenýchkritériíschváliťúhradunekategorizovanéholiekuzprostriedkovverejnéhozdravotnéhopoistenia, čo vyplýva z výslovnej úpravy § 88 ods. 9 Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov
(„Úhradu podľa odsekov 7 a 8 môže zdravotná poisťovňa odsúhlasiť rozhodnutím v odôvodnených
prípadoch...“). Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že žalovaný návrh na preskúmanie zákonnosti

Kritérií v správnej žalobe výslovne uplatnil, ďalej skutočnosť, že preskúmavané stanoviská žalovaného
musia z Kritérií vychádzať (čo predpokladá Zákon o rozsahu a podmienkach úhrady liekov, ktorý
ich výslovne označuje ako „kritériá rozhodovania podľa odseku 9,“ teda rozhodovania o schválení
úrady nekategorizovaného lieku z prostriedkov verejného zdravotného poistenia) a ani skutočnosť, že
zákonnosť Kritérií nie je možné samostatne preskúmať správnym súdom na základe osobitnej žaloby.

Vzhľadom na uvedené preto správny súd zákonnosť Kritérií žalovaného nemohol preskúmať.

74. Pre doplnenie tiež správny súd uvádza vzhľadom na obsah argumentácie žalobcu, ktorý napádal
vhodnosť, správnosť a morálnosť Kritérií, že prieskum správneho súdu v zásade nezasahuje do
vlastnej činnosti orgánov verejnej správy a nemôže ju ani nahrádzať. Právomoc správneho súdu je
vymedzená § 6 ods. 1 SSP, pričom správny súd nie je oprávnený posudzovať, či orgán verejnej správy

aplikoval svoju diskrečnú právomoc (v danom prípade vydávanie kritérií rozhodovania podľa § 88 ods.
9 Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov) vhodným a správnym, resp. morálnym spôsobom.
Len tam, kde je správny súd oprávnený v rámci konaní v tzv. plnej jurisdikcii priamo vstupovať do
administratívneho rozhodovacieho procesu, môže byť predmetom posudzovania účelnosť, vhodnosť
a správnosť rozhodovania a postupu orgánu verejnej správy. Predmetné konanie o správnej žalobe

žalobcu takým konaním nie je.

75. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že žalovaný na svojom webovom sídle nezverejňuje štatistické
informácie o rozhodnutiach o schválení výnimkového lieku v rozsahu podľa § 88 ods. 13 Zákona o
rozsahu a podmienkach úhrady liekov a ich dohľadanie je objektívne nemožné, správny súd uvádza, že

nemohol vykonať súdny prieskum v rozsahu predmetnej žalobnej námietky, jednak pre jej všeobecnosť
a jednak z dôvodu, že žalobca nekonkretizoval, akým spôsobom namietaný postup žalovaného zasiahol
dojehokonkrétnychprávaprávomchránenýchzáujmov.Musípritomísťosubjektívneprávavyplývajúce
z právneho predpisu. Nestačí iba všeobecné tvrdenie, že zákon bol porušený, resp. že žalobca sa
so záverom alebo postupom orgánu verejnej správy nestotožňuje. Žalobca je povinný poukázať na

konkrétneskutočnosti,zktorýchvyvodzujeporušeniezákonaaakékonkrétnesubjektívneprávožalobcu
bolo porušené. Rovnako správny súd nemohol vykonať súdny prieskum zákonnosti napadnutých
stanovísk žalovaného a postupu, ktorý ich vydaniu predchádzal, vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu
v správnej žalobe a najmä v replike, že žalovaný zasiahol do jeho práva na súkromie podľa čl. 8
Dohovoru, a to pre všeobecnosť a nedostatočnú konkretizáciu daných tvrdení.

76. Vo vzťahu k viacerým skutkovým tvrdeniam žalobcu a žalovaného, ktoré sú súčasťou ich
písomných podaní, ako aj prednesov na pojednávaní pred správnym súdom (skutkové otázky ohľadom
kategorizácie Lieku, jeho ceny, dosiahnutia finančných limitov úhrad z verejného zdravotného poistenia,
zdravotného stavu žalobcu a pod.) správny súd uvádza, že v zmysle § 135 ods. 1 SSP „Na rozhodnutie

správneho súdu je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo vydania rozhodnutia orgánu verejnej
správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy,“ čo znamená, že správny súd nemôže
v konaní sám skúmať skutkové otázky, ktoré sú predmetom konania pred orgánom verejnej správy
a ani skutkový stav zistený orgánom verejnej správy dopĺňať a akokoľvek korigovať. Účelom správneho
súdnictva je poskytovať ochranu fyzickým a právnickým osobám pred nezákonnosťou v rozhodovaní

a postupoch orgánov verejnej správy, teda správny súd sa pri svojom prieskume obmedzuje, pokiaľ
zákon výslovne neustanoví inak, na právnu stránku veci (ujma na subjektívnych právach účastníka
konania nezákonným rozhodnutím a postupom orgánu verejnej správy) a nevystupuje ako ďalšia
inštancia v administratívnom konaní, v rámci ktorého je potrebné dostatočne zistiť skutkový stav veci
konajúcim orgánom verejnej správy. V prípade, ak by správny súd skúmal skutkové otázky, zistenie

ktorých je predmetom administratívneho konania, nahrádzal by činnosť orgánov verejnej správy ako
zložiek výkonnej moci, čo by predstavovalo z ústavnoprávneho hľadiska neprípustný zásah súdnej moci
do moci výkonnej.

77. Správny súd vzhľadom na uvedené nevykonal žalobcom navrhovaný výsluch svedka - ošetrujúcej

lekársky žalobcu A. G. H., I., keďže žalobca výsluch navrhoval k časti Žiadosti „Alternatívne lieky pre
dané ochorenie a odôvodnenie nevhodnosti ich podania“ a k časti „Epikríza a odôvodnenie žiadosti,“
teda k skutkovým otázkam, ktoré správny súd nie je oprávnený skúmať a hodnotiť. Rovnako správny súd
nie je oprávnený hodnotiť odborné otázky týkajúce sa zdravotného stavu žalobcu. Medicínske aspektypredmetnej veci môže posúdiť len odborne kvalifikovaná osoba a to v konaní pred orgánom verejnej
správy.

78. Keďže správny súd po preskúmaní zákonnosti Stanoviska 1 a Stanoviska 2 na základe správnej
žalobyžalobcuaajnadrámecuplatnenýchžalobnýchbodovzistil,žesprávnažalobajedôvodná,pričom
Stanovisko 1 a Stanovisko 2 trpia vadami nezákonnosti podľa § 191 ods. 1 písm. d), e) a g) SSP spolu
s § 191 ods. 3 písm. a) SSP, správny súd napadnuté stanoviská žalovaného zrušil a vec vrátil orgánu
verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie.

79. V ďalšom konaní orgán verejnej správy prvého stupňa opätovne posúdi Žiadosť poskytovateľa
zdravotnejstarostlivostižalobcu,pričomriadneadostatočnezistískutkovýstavpotrebnýprerozhodnutie
vo veci tak, aby zistený skutkový stav mal oporu v administratívnom spise a svoje rozhodnutie riadne
odôvodní v súlade s aplikovateľnými procesnými predpismi. Právnym názorom, ktorý vyslovil správny
súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný (§ 191 ods. 6 SSP).

80. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP, podľa ktorého správny súd prizná
žalobcovivočižalovanémuprávonaúplnúalebočiastočnúnáhradudôvodnevynaloženýchtrovkonania,
ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Žalobca bol v konaní úspešný, a preto mu správny
súd priznal úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania a zaviazal žalovaného na ich náhradu.

O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo
rozhodnutévjehoneprospech,pričomjumusípodaťvlehotejednéhomesiacaoddoručeniarozhodnutia

správneho súdu (§ 443 ods.2 písm. a) SSP).

Kasačná sťažnosť sa podáva na Správnom súde v Banskej Bystrici.

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil

zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,

h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývyššiepodpísm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne

posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred správnym súdom.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť:

a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi
doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov
podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí

byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom(§ 449 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť a inépodania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosti podľa ods. 1 neplatia, ak má sťažovateľ
alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná,
alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 449 ods. 2 písm. a) SSP).

Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden
rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden
rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie
podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Sťažovať alebo opomenutý sťažovateľ v prípade konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c)
(správne žaloby v sociálnych veciach) nemusí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom
(§ 449 ods. 2 písm. b) SSP).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 30. 6. 2026. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.

Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… , Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 7. jún 2024

Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 7. jún 2024