Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, December 28, 2023

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/95/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3720200527
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 12. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2023:3720200527.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrenčínevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.ĽubiceBajzovejačlenieksenátu

JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej spore žalobkyne: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom
D. XXXX/X, D., t.č. A. E. XX, F. - D., právne zastúpenej JUDr. Róbert Fatura, advokát, s.r.o., so sídlom
Centrum 18/23, Považská Bystrica, IČO: 46 528 644, proti žalovanému: G. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom
D. XXXX/X, D., právne zastúpenému JUDr. Ivanou Halahijovou, advokátkou, Kalinčiakova 33, Bratislava
– mestská časť Nové Mesto, IČO: 42 263 239, o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva
manželov, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 22. augusta 2023, č.
k. PB-4C/8/2020-325, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým v záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvej inštancie v poradí druhým rozhodnutím
vo veci (po tom, ako prvé rozhodnutie bolo zrušené odvolacím súdom) vyporiadal bezpodielové
spoluvlastníctvo strán sporu tak, že z vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov
do výlučného vlastníctva žalobkyne prikázal dvojizbový byt č. XX, na X. poschodí, vo vchode č. X,
nachádzajúci sa v obytnom dome s. č. XXXX, postavený na parcele KN C XXX zastavaná plocha

a nádvorie o výmere 576 m2, spoluvlastnícky podiel o veľkosti 50/2070-ín na spoločných častiach a
spoločných zariadeniach domu, na príslušenstve a k pozemku, všetko zapísané na LV č. XXXX, k. ú.
D. a spoločný záväzok voči D. H. H., E. zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX X XX zo dňa 07.08.2014
vo výške nesplateného zostatku 45.864,62 eur. Z vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva
manželov do výlučného vlastníctva žalovaného prikázal osobné motorové vozidlo Volkswagen Sharan
v hodnote 2.500,- eur, osobné motorové vozidlo Volkswagen Touran v hodnote 1.500,- eur a hodnotu
podniku E. I. H. vo výške 4.900,- eur. Žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanému na vyrovnanie jeho

podielu z bezpodielového spoluvlastníctva manželov sumu 22.139,29 eur do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa svojou žalobou domáhala vyporiadania
BSM po zániku manželstva tvrdiac, že k tomuto dohodou medzi nimi neprišlo. Navrhla tiež spôsob, ako
veci patriace do BSM žiada vyporiadať. Žalovaný sa k žalobe písomne nevyjadril, v priebehu sporu však
rovnako aj on predniesol svoje požiadavky týkajúce sa vyporiadania BSM.

3. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a jeho doplnení v intenciách daných odvolacím súdom
pochádzajúcichzpredchádzajúcehoodvolaciehokonaniavyhodnotiljehovýsledkyadospelkzáveru,že
žaloba žalobkyne je dôvodná. Konštatoval, že manželstvo účastníkov konania bolo právoplatne súdnymrozhodnutím rozvedené, k uzatvoreniu dohody o vyporiadaní BSM nedošlo a žaloba bola podaná v rámci
trojročnej zákonnej lehoty.

4. V priebehu konania súd ustálil okruh vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov
a ich cenu podľa zhodných tvrdení strán sporu, ako aj znaleckého posudku J. K. F. a tieto rozdelil
medzi strany sporu pričom vychádzal z toho, že podiely oboch manželov sú rovnaké. V priebehu
konania sa strany sporu dohodli na hodnote hnuteľných vecí ku dňu zániku manželstva, a to osobného
automobilu Volkswagen Touran vo výške 1.500,- eur, Volkswagen Sharan vo výške 2.500,- eur. Tieto

hnuteľné veci existujúce ku dňu vyporiadania súd prikázal do výlučného vlastníctva žalovaného v zmysle
návrhu žalobkyne, pretože takýto návrh je aj v súlade so zásadou, že hnuteľná vec má byť spravidla
prikázaná tomu, kto ju užíva a tým aj opotrebúva, a teda tomu, u koho dochádza k amortizácii danej
veci, keďže uvedené motorové vozidlá aktuálne už niekoľko rokov užíva žalovaný. V priebehu konania
sa strany dohodli aj na hodnote podniku E. I. H. vo výške 4.900,- eur, ktorú súd prikázal
žalovanému, nakoľko tento prostredníctvom tejto spoločnosti vykonáva svoju podnikateľskú činnosť. Čo

sa týka motorového vozidla Nissan Patrol, ktoré bolo za trvania manželstva žalovaným predané, súd
pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov nemohol prihliadnuť na sumu, za ktorú bolo
toto vozidlo predané, nakoľko v čase zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov už nepatrilo
do bezpodielového spoluvlastníctva manželov a finančné prostriedky z predaja boli zjavne za trvania
manželstva aj spotrebované, pričom v konaní nebolo preukázané, že tieto finančné prostriedky boli

spotrebované výlučne žalovaným, ktorý predaj realizoval. Náhrada za motorové vozidlo Nissan Patrol
by prichádzala do úvahy jedine vtedy, pokiaľ by toto bolo predané žalovaným až po rozvode manželstva,
čo však nie je tento prípad. Pokiaľ sa týka dvojizbového bytu č. XX, na X. poschodí, vo vchode č.
X, v obytnom dome s. č. XXXX, postaveného na parcele KN C XXX zastavaná plocha a nádvorie o
výmere 576 m2, a spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 50/2070-ín na spoločných častiach a spoločných

zariadeniach domu, na príslušenstve a k pozemku, všetko zapísané na LV č. XXXX, k. ú. D., súd
predmetný byt a spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, na
príslušenstve a k pozemku prikázal do výlučného vlastníctva žalobkyne. Medzi stranami nebolo sporné,
že od rozvodu manželstva v predmetnom byte býva žalovaný, ktorý platí všetky náklady spojené s
užívaním bytu a do konca roka 2021 splácal úver od D. H. H., na zabezpečenie ktorého bolo zriadené

na predmetnom byte záložné právo. Žalovaná v uvedenom byte nebýva, z bytu odišla ešte za trvania
manželstva do prenajatého služobného bytu, kde bývala do februára 2023 spolu s deťmi pochádzajúcimi
z manželstva žalobkyne a žalovaného L. a B.. Vzhľadom na ukončenie Dohody o pracovnej činnosti,
ktorú mala žalobkyňa uzatvorenú so Základnou školou M. XXXX/X D., zanikla aj zmluva o nájme
služobného bytu dňom 31.01.2023, na základe čoho bola žalobkyňa listom ZŠ M. XXXX/X, D. zo

dňa 16.01.2023 požiadaná, aby ukončila spolu s dcérami L. a B. užívanie bytu a jeho odovzdanie
najneskôr do 31.01.2023. V súčasnej dobe žalobkyňa býva u svojho terajšieho partnera aj spolu s už
plnoletou dcérou L.. Tak žalobkyňa ako aj žalovaný žiadali, aby bol predmetný byt prikázaný do ich
vlastníctva tvrdiac, že ani jeden z nich nemá možnosť zabezpečiť si nové bývanie, žalobkyňa tvrdí,
že bývanie u terajšieho partnera je len dočasné a mieni sa do bytu presťahovať aj s dcérou L., ktorá

začne od septembra 2023 študovať na vysokej škole v I.. Súd pri vyporiadaní spoločného bytu žalobkyne
a žalovaného vychádzal z § 150, veta prvá Občianskeho zákonníka a zobral na zreteľ skutočnosť,
že podiely oboch bývalých manželov sú rovnaké. V čase prvého rozhodnutia súdu súd prihliadol
predovšetkým na potreby v tom čase mal. detí, konkrétne v tom čase mal. L., ktorá bola síce rozsudkom
Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 06.06. 2018 sp. zn. 8P/27/2017-101 zverená od striedavej

osobnej starostlivosti oboch rodičov, avšak striedavá starostlivosť sa dlhšiu dobu nerealizovala a v tom
čase mal. L. bývala výlučne s matkou, s otcom mala narušený vzťah a súd mal za to, že je v záujme
mal., aby neboli ohrozené jej potreby a aby zostala bývať v byte spolu s matkou a sestrou, v ktorom
žila s rodičmi a nebola nútená opätovne meniť svoje bydlisko. V súčasnej dobe je spoločná dcéra strán
už plnoletá, preto zohľadnenie predovšetkým potrieb mal. detí v zmysle § 150, veta druhá Občianskeho

zákonníka súd pri svojom rozhodovaní už nepoužil avšak prihliadol na skutočnosť, že dcéra strán L. stále
býva s matkou (žalobkyňou) a pripravuje sa na budúce povolanie. Pokiaľ sa týka ďalších skutočností,
ktoré má súd pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctvo manželov zobrať na zreteľ a to ako
každý z manželov sa staral o rodinu a ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí, súd
síce na ne prihliadol, avšak nezistil také rozhodujúce skutočnosti, ktoré by viedli k úvahe o rozdielnej

starostlivosti o rodinu žalobkyne, alebo žalovaného, prípadne väčšiu mieru zásluh niektorého z bývalých
manželov o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí. V súvislosti s okolnosťami rozhodujúcimi pre
prikázanie nehnuteľnosti - bytu do výlučného vlastníctva bolo potrebné skúmať aj solventnosť v spojitosti
s povinnosťou vyplatenia podielu druhému účastníkovi (rozsudok KS v Nitre z 24. januára2008, sp zn. 7Co 112/2007). Žalovaný, ktorý sa prikázania bytu domáhal v priebehu konania uvádzal,
že finančné prostriedky na vyplatenie podielu žalobkyne (polovice ceny bytu v zmysle znaleckého
posudku)jeschopnývyplatiť,nakoľkosajehorodičiarozhodli,žemufinančnepomôžu.Žalovanémubola

dokonca na jeho žiadosť súdom poskytnutá lehota na predloženie dôkazu o disponovaní s finančnými
prostriedkami na výplatu žalobkyne z bezpodielového spoluvlastníctva manželov vo výške 37.000,- eur.
Žalovaný však hodnoverne nedoložil jednak finančné možnosti svojich príbuzných a ich zámer finančne
mu pomôcť a ani nepredložil žiaden dôkaz o disponovaní v primeranej lehote akoukoľvek finančnou
hotovosťou pripravenou na výplatu žalobkyne, nielen navrhovaných 37.000,- eur ale ani žalovaným

prezentovanou sumou 15.000,- eur. Na druhej strane žalobkyňa v priebehu konania preukázala, že
disponuje finančnými prostriedkami v sume 30.000,- eur, ktoré jej boli poskytnuté na základe uznania
dlhu a dohody o splátkach zo dňa 24.11.2021 a v ten istý deň pripísané na jej účet vedený v I. F. E..
F.. Uvedená suma je dostačujúca na výplatu podielu žalovaného z bezpodielového spoluvlastníctva
manželov, aj napriek zvýšeniu všeobecnej hodnoty bytu patriaceho do BSM od posledného rozhodnutia
súdu zo sumy 74.500,- eur na sumu 92.100,- eur. Vychádzajúc z vyššie uvedeného žalovanému,

ktorý žiadal o prikázanie bytu do výlučného vlastníctva a ktorému môže svedčiť hľadisko účelného
využitia predmetného bytu, nakoľko tento užíva, platí poplatky za bývanie atď., ale nemá prostriedky na
vyporiadanie podielu žalobkyne, resp. hodnoverne nedoložil, že ich bude mať k dispozícií v primeranej
lehote, v zásade súd nemohol uvedený byt prikázať, najmä ak žalobkyňa preukázala svoju solventnosť
a rovnako žiadala, aby jej bol byt prikázaný. Vyporiadaním majú totiž obaja manželia dostať pri rovnosti

podielov zo spoločného majetku rovnakú hodnotu, či už vo forme prikázania veci alebo peňažného
vyrovnania , a to spravidla v rovnakom čase (rozsudok NS ČR z 15. júna 2006, sp. zn. 22Cdo 680/2005).
Pri svojom rozhodovaní, ktorému z bývalých manželov bude prikázaný spoločný byt súd zobral na zreteľ
aj tú rozhodnú skutočnosť, že žalobkyni súd prikázal spoločný záväzok voči D. H. H., E. zo zmluvy o
úvere č. XXXXXXX X XX zo dňa 07.08.2014 vo výške nesplateného zostatku 45.864,62 eur, ktorý úver

sa viaže k predmetnému bytu, prostriedky z neho boli použité na jeho rekonštrukciu a na predmetnom
byte je zriadené záložné právo na zabezpečenie tejto pohľadávky. Okrem toho súd prihliadol aj na tú
skutočnosť, že žalobkyňa od rozvodu manželstva do decembra 2021 splácala tento úver čiastočne a od
januára 2022 spláca úver výlučne sama. Pokiaľ sa týka tvrdenia žalovaného, že žalobkyňa v podanej
žalobe nežiadala prikázať spoločný byt do svojho vlastníctva a toto žiadala až v priebehu konania,

naopak on počas celého konania prikázanie bytu do svojho vlastníctva žiadal, súd poukazuje na to, že v
konaníovyporiadaniebezpodielovéhospoluvlastníctvamanželovsúdniejeviazanýnávrhmistránsporu
pokiaľ ide o spôsob vyporiadania. Okrem toho žalobkyňa zmenu svojho postoja ohľadom prikázania
bytu do svojho vlastníctva logicky zdôvodnila tým, že v čase podania žaloby sa realizovala striedavá
osobná starostlivosť oboch rodičov vo vzťahu k v tom čase mal. Leone a žalobkyňa chcela, aby mala

dcéra zabezpečené bývanie. Okrem toho chcela, aby žalovaný prevzal na seba všetky ťarchy a ona
by si zabezpečila nové bývanie, k čomu však nedošlo. V konaní nebolo sporné, že strany sporu ako
manželia - žalobkyňa ako dlžník, žalovaný ako spoludlžník spoločne počas trvania manželstva uzatvorili
zmluvu o úvere v D. H. H. E.. F., ktorý úver nie je ani ku dňu vyporiadania splatený. Nesplatený zostatok
ku dňu zániku manželstva t.j. ku dňu 25.06.2018 predstavuje sumu vo výške vo výške 45.864,62 eur.

Občiansky zákonník nemá výslovné ustanovenie o tom, ako treba vyporiadať spoločné pohľadávky
a dlhy manželov, ktoré sú spojené s ich bezpodielovým spoluvlastníctvom. Súdna prax však zastáva
stanovisko, že v rámci komplexného riešenia majetkových vzťahov sa zásadne vyporiadavajú aj ďalšie
spoločné majetkové práva a povinnosti, vrátane spoločných pohľadávok a dlhov, analogicky s použitím
ustanovení § 149 a § 150 Občianskeho zákonníka, i keď predmetom BSM podľa § 143 Občianskeho

zákonníka sú len veci, nie spoločné pohľadávky a dlhy (R 42/1972). Preto vyporiadanie neuhradených
spoločných úverov strán sporu je v súlade so súdnou praxou. Vyporiadanie dlhov (záväzkov) manželov
podľa okolností prípadu možno vykonať prikázaním dlhu obom účastníkom, alebo prikázaním dlhu
jednému z účastníkov. Žalobkyňa navrhla, aby splatenie predmetného úveru prevzala ona v prípade
ak jej bude prikázaný byt, ktorý je predmetom vyporiadania do jej výlučného vlastníctva. Rovnako aj

žalovaný navrhol, aby splatenie predmetného úveru prevzal on, nakoľko predmetný úver splácal aj po
rozvode manželstva a spoločný byt žiadal prikázať do svojho výlučného vlastníctva. Keďže predmetný
úver sa viaže k spoločnému bytu, nakoľko prostriedky z neho boli použité na jeho rekonštrukciu a v
neposlednom rade na predmetnom byte je zriadené záložné právo na zabezpečenie pohľadávky v D.
H. H. a keďže súd prikázal predmetný byt do výlučného vlastníctva žalobkyne je dôvodné, aby aj tento

úver v D. H. H. bol prikázaný vlastníkovi bytu, teda žalobkyni. Nebolo sporné a bolo preukázané, že
predmetný úver po rozvode manželstva, od apríla 2018 do decembra 2021 (vrátane) splácal žalovaný
v mesačných splátkach po 260,94 eur, s výnimkou splátok predmetného úveru (do decembra 2021) po
rozvode manželstva žalobkyňou vo výške 1.036,72 eur, pričom žalovaný si uplatnil splátky, ktoré taktosplácal na spoločné záväzky už zo svojich výlučných prostriedkov. Žalovaný po zániku manželstva v
D. H. H., počnúc aprílom 2018 do decembra 2021, po odpočítaní zaplatených splátok žalobkyňou (do
decembra 2021) vo výške 1.036,72 eur zaplatil splátky úveru vo výške 10.705,58 eur. (z vykonaného

dokazovania po vrátení veci z odvolacieho súdu vyplynulo, že v prvom rozhodnutí súdu bolo nesprávne
uvedené 11.224,64 eur). Od januára 2022 spláca predmetný úver žalobkyňa v mesačných splátkach
po 260,94 eur, pričom žalobkyňa si uplatnila splátky, ktoré takto spláca na spoločné záväzky už zo
svojich výlučných prostriedkov vo výške 1 zo sumy 4.957,86 eur t.j. 2.478,93 eur. Žalovaným tak
bolo preukázané platenie úveru od apríla 2018 do decembra 2021 a žalobkyňou od januára 2022 do

júla 2023, pričom strany uvedené nerozporovali a nenamietali tvrdenia a dôkazy preukazujúce tieto
platby. Pokiaľ sa niektorý z účastníkov po rozvode manželstva podieľal na zaplatení spoločného dlhu
už zo svojich výlučných prostriedkov do rozhodnutia o vyporiadaní, má právo na ich náhradu (rozsudok
Najvyššieho súdu ČR z 3.10.2006 sp. zn. 22Cdo/14/2006). Táto skutočnosť sa potom premietne do
výroku o povinnosti jedného z účastníkov zaplatiť určitú finančnú čiastku druhému na vyrovnanie jeho
podielu. Súd preto tieto platby žalovaného a to v polovici sumy 10.705,58 eur (pretože polovicu z

nej hradil žalovaný za žalobkyňu) vo výške 5.352,79 eur a platby žalobkyne a to v polovici sumy
4.957,86 eur (pretože polovicu z nej hradila žalobkyňa za žalovaného) vo výške 2.478,93 eur zohľadnil.
Ďalej si žalovaný uplatnil aj splátky, ktoré od rozvodu zaplatil ako splátky z úveru poskytnutého na
kúpu motorového vozila Volkwagen Sharan. Žalovaný síce zmluvu, na základe ktorej mal úver splácať
nešpecifikoval, z vykonaného dokazovania však vyplýva, že sa jedná o zmluvu o spotrebiteľskom

úvere č. H. zo dňa 26.01.2017 uzatvorenú medzi spoločnosťou N. O. H., E.. Piešťany ako veriteľom a
žalobkyňou ako dlžníkom na nákup vozidla Volkswagen SHARAN. Ako vyplýva zo zhodného tvrdenia
strán tento úver bol už v celom rozsahu splatený a strany sporu predmetný úver nežiadali vyporiadať.
Žalovaný sumu, ktorú žiadal zohľadniť titulom vyššie uvedených splátok nešpecifikoval, ale odkázal
na predložené listinné dôkazy a to žiadosti o vklad hotovosti do inej banky a detaily transakcii. Z

uvedených listinných dôkazov mal súd za preukázané, že žalovaný uhradil po rozvode manželstva
dňa 11.01.2021 sumu 269,70 eur, dňa 30.10.2020 sumu 270,- eur, dňa 10.04.2019 sumu 529,62 eur,
dňa 28.02.2019 sumu 269,70 eur, dňa 30.11.2020 sumu 269,70 eur a dňa 30.09.2019 sumu 269,70,
spolu 1.878,12 eur. Žalovaná splácanie splátok úveru nerozporovala. Súd preto tieto platby
zohľadnil, a to v polovici tejto sumy (pretože len polovicu z nej hradil žalovaný za žalobkyňu), a teda

súd zohľadnil sumu 989,06 eur. Ďalej žalobkyňa od začiatku konania žiadala, aby súd vysporiadal aj
úver poskytnutý na základe zmluvy, ktorú uzatvorila žalobkyňa ako dlžník so spol. I. F. E.. Bratislava ako
veriteľom dňa 23.03.2017 a tiež žiadala pri vyporiadaní zohľadniť sumu, ktorú od rozvodu manželstva
na splátkach zaplatila už zo svojich výlučných finančných prostriedkov vo 9.504,- eur. Súdna judikatúra
dôvodila, že právne úkony týkajúce sa spoločných vecí sa nepovažuje zmluva o pôžičke uzavretá len

jedným z manželov (rozsudok Najvyššieho súdu ČSR z 21.12.1973 sp.zn. 3Cz/57/73 publikovaný v
Zborníku stanovísk správ o rozhodovaní súdov a súdnych rozhodnutí najvyšších súdov ČSSR, alebo
napr. i rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29.06.2011 sp.zn. 4Cdo/234/2010, rozsudok Najvyššieho súdu
SR z 29.09.2009 sp.zn. 4Cdo/132/2008), a preto uzavretím zmluvy o pôžičke len jedným z manželov
nevznikol spoločný záväzok manželov, pretože nešlo o vybavovanie záležitosti týkajúcej sa spoločných

vecí a z tohto dôvodu k takémuto právnemu úkonu ani nikdy nie je potrebný súhlas manžela (tu navyše
by bolo možné mať konštatovať, že súhlas nebol daný, pretože si ho žalobkyňa vopred ani nepýtala).
Zo zmluvy o pôžičke je tak zaviazaný vždy len ten, kto zmluvu uzavrel, teda tu len žalobkyňa, zmluva
predstavuje iba jej individuálny záväzok, keďže len ona sa k plneniu z nej zaviazala (preto napríklad je
aj v prípade vymáhania dlhu z nej pasívna solidarita manželov vylúčená). V prípade, že sa teda jedná o

zmluvu o pôžičke uzavretú len jedným z manželov, len tomu manželovi, ktorý zmluvu o pôžičke uzavrel,
svedčí hmotnoprávna povinnosť predmetnú pôžičku vrátiť. Samotná aj prípadná vedomosť žalovaného
o finančných prostriedkov získaných zo zmluvy o pôžičke, nezakladá existenciu spoločného záväzku
oboch manželov. Uvedená staršia judikatúra je aj v súlade s aktuálnou judikatúrou, napr. rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR z 27.06.2019 sp. zn. 4Cdo/28/2019, podľa ktorého ak si jeden z manželov

požičiava od inej osoby peniaze a v zmluve o pôžičke vystupuje ako dlžník, je zo zmluvy o pôžičke
zaviazaný a oprávnený len ten z manželov, ktorý ju ako dlžník uzavrel. Samotný záväzok jedného z
manželov sa tak netransformuje na spoločný záväzok obidvoch manželov. Na takýto dlh preto podľa
názoru súdu nemožno prihliadať ako na spoločný dlh, a preto nie je možné o ňom rozhodnúť tak, že
by bol prikázaný niektorému z bývalých manželov k zaplateniu. K rovnakému záveru dospel v konaní

o vyporiadanie BSM aj Najvyšší súd ČR sp. zn. 22Cdo/270/2005 z 27.02.2006, kde bolo konštatované,
že síce pri vyporiadaní BSM musí byť zahrnutý majetok, ktorý ku dňu zániku BSM existoval a patril
do BSM a bokom nemožno ponechať ani pohľadávky a dlhy, ktoré vznikli za trvania BSM. Avšak
konštatoval, že do takéhoto tzv. širšieho vyporiadania BSM nemožno zahrnúť tie dlhy, ktoré nie súspoločné. Bolo konštatované, že dlh predstavujúci nedoplatok kúpnej ceny za automobil uzavretej len
jedným z manželov, nie je spoločným dlhom, ale je len dlhom toho účastníka, ktorý bol účastníkom
zmluvy. Nejde teda o spoločný dlh bývalých manželov, a preto ho nemožno v zmysle § 150 Občianskeho

zákonníka vyporiadať tak, že by bol prikázaný niektorému s účastníkov k zaplateniu. To potom platí aj
na prejednávanú vec, keď dlh zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere je len dlhom žalobkyne, pretože len
ona bola zmluvnou stranou zmluvy. Na závere o tom, že sa nejedná o spoločný dlh, potom nemôže nič
zmeniť ani argument žalobkyne, že financie boli použité na kúpu motorového vozidla Nissan Patrol a
na splatenie skorších úverov ( kreditných kariet). Vždy ostáva, je dlžníkom len ten, kto zmluvu uzavrel,

bez ohľadu na to, či z peňazí mal prospech len jeden z manželov, obaja, alebo prípadne tretia osoba.
Ak teda nejde o vyporiadanie spoločného dlhu, potom netreba požičiavateľovi výrokom ukladať, aby
dlh zaplatil (uznesenie NSČR sp.zn. 22Cdo/1151/2007). Súd tak dlh z predmetnej zmluvy neposúdil
ako spoločné pasívum. Tento záver má tak vplyv na posúdenie nároku žalobkyne, ktorá sa v konaní
domáhala, aby súd zohľadnil to, že na tento dlh po rozvode manželstva uhradila sumu 9.504,- eur zo
svojich už výlučných prostriedkov. Ak však dlh z úverovej zmluvy nie je dlhom spoločným, ale výlučným

dlhomžalobkyne,potomskutočnosť,žeporozvodemanželstvaužonazosvojichvýlučnýchprostriedkov
tento jej výlučný dlh splatila, nie je možné zohľadniť. Išlo totiž len o vynaloženie výlučných jej finančných
prostriedkov na jej výlučný dlh, a tak žalobkyňa ani časť z týchto splátok nezaplatila po rozvode za
žalovaného. Súd preto tento dlh nemohol vôbec zohľadniť vo vyporiadaní. Ale záver o tom, že nejde o
spoločný dlh spôsobil, že nie je dôvodný návrh žalobkyne, aby súd zohľadnil sumu, ktorú po rozvode

na jeho dosplácanie vynaložila. Nakoľko vo vyššie uvedenom prípade záväzku nejde o spoločný dlh
bývalých manželov, to však ale podľa súdnej praxe neznamená, že by sa pri vyporiadaní BSM na dlh
vôbec nemalo prihliadať. Je tu totiž možnosť, ako manžel, ktorý za peniaze získané z jeho individuálnej
pôžičky, ak boli použité na vec patriacu do BSM, môže dostať náhradu. Pri vyporiadaní BSM v takom
prípade treba totiž vychádzať z toho, že je zaťažené dlhom, ktorého zaplatením jeden z manželov

vynaložil svoje prostriedky na vec, ktorú manželia nadobudli do BSM. Preto treba v takomto prípade
postupovať podľa § 150 vety druhá Občianskeho zákonníka, ktorý ustanovuje, že každý z manželov je
oprávnený požadovať, aby mu bolo uhradené, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok (rozhodnutie
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo/270/2005 z 27.02.2006). Takto však nemožno postupovať vždy.
V prvom rade platí, že takýto vnos (teda náhradu toho, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok)

možno v tomto konaní zohľadniť iba na návrh dotknutej strany sporu, pričom vnos v naznačenom zmysle
si podľa názoru súdu žalobkyňa uplatnila až v podanom odvolaní ako odvolací dôvod, na ktorom však
následne netrvala. Rovnako súd postupoval v prípade zostatku na účte žalobkyne v I. F., E. , ktorý bol ku
dňu zániku manželstva vo výške mínus 2.007,73 eur. V prípade tohto záväzku taktiež nejde o spoločný
dlh bývalých manželov, pretože majiteľom predmetného účtu bola iba žalobkyňa. Žalobkyňa neuviedla,

na zadováženie akej konkrétnej veci boli rozsahu dlhu použité finančné prostriedky na tomto účte, na čo
konkrétne predmetný úver bol použitý, nenavrhla, aby súd zohľadnil tento vnos, len žiadala vyporiadať
uvedený dlh ako spoločné pasívum a preto ho súd zohľadniť nemohol. Ak by aj nejaké prostriedky boli
použité a spotrebované v rodine na bežné veci počas trvania manželstva (platenie účtov a pod.) ako
tvrdila žalobkyňa, táto časť by ako vnos ani nemohla obstáť (napr. rozhodnutie Krajského súdu Trnava

sp. zn. 24Co/21/2013). V podanom prechádzajúcom odvolaní žalobkyňa namietala jednak nezaradenie
do vyporiadania BSM záväzku z úveru v I. F., E. vo výške cca 9.000,- Eur, ale aj kúpnej ceny z vozidla
NissanPatrolvovýške5.000,-eur,debetnýzáväzokzbežnéhoúčtuvI.F.,E.,anesprávnosťzaradených
uhradených splátok žalovaným v N. O. H., E.. Keďže právny zástupca žalobkyne na pojednávaní dňa
10.08.2023 uviedol, že netrvá na svojich odvolacích dôvodoch a žiadal, aby súd rozhodol v intenciách

pôvodného rozhodnutia so zvýšením sumy na výplatu žalovaného na sumu 22.398,07 eur, ktorá suma
pozostáva z pôvodnej sumy výplaty žalovaného vo výške 16.077,75 eur zvýšenej o 1-icu rozdielu medzi
poslednými dvoma znaleckými posudkami t.j. o sumu 8.000,- eur a poníženú o sumu 2.478,93 eur ako
1-icu hodnoty uhradených splátok na spoločný úver v D. H. H., súd sa preto odvolacími námietkami
žalobkyne ohľadom nezaradenia do vyporiadania BSM záväzku z úveru v I. F., E., kúpnej ceny z vozidla

Nissan Patrol, debetného záväzku z bežného účtu v I. F., E., a správnosťou zaradených uhradených
splátok žalovaným v N. O. H., E. nevysporiadaval. Spolu hodnota bezpodielového spoluvlastníctva
manželov predstavuje hodnotu hnuteľných vecí (motorové vozidlo Volkswagen Touran vo výške 1.500,-
Eur, Volkswagen Sharan vo výške 2.500,- eur) vo výške 4.000,- eur, hodnotu nehnuteľnosti (dvojizbový
byt č. XX, vo vchode č. X, na I. poschodí, v bytovom dome s.č. XXXX na pozemku parc. č. KN C XXXX/

X na ulici D. k. ú. D. s podielom priestoru 50/2070 na spoločných častiach a spoločných zariadeniach
domu, na príslušenstve a spoluvlastnícky podiel 50/2070-ín k pozemku parc. KNC XXXX/X zastavaná
plocha a nádvorie o výmere 576 m2, všetko zapísané na LV č. XXXX, k. ú. D.) vo výške 92.100,- eur,
hodnotu podniku E. I. H. vo výške 4.900,- eur, spolu 101.000,-eur. Z tejto sumy by mal mať každý zmanželov podiel 1, teda každému by malo pripadnúť 50.500,- eur. Pretože súd do výlučného vlastníctva
žalovaného prikázal hnuteľné veci vo výške 4.000,- eur (motorové vozidlo Volkswagen Touran vo výške
1.500,- eur, Volkswagen Sharan vo výške 2.500,- eur) a hodnotu podniku E. I. H. vo výške 4.900,-

eur, spolu vo výške 8.900,- eur a do výlučného vlastníctva žalobkyne prikázal nehnuteľné veci vo výške
92.100,- eur., žalobkyňa by mala zaplatiť žalovanému z titulu vyporiadania spoluvlastníckeho podielu
sumu 41.600,- eur (50.500,- eur – 8.900,- eur), od ktorej súd odpočítal polovicu zostatku úveru v D. H.
H. E. (1 zo sumy 45.964,62) t.j. 22.932,31 eur a polovicu ročného vyúčtovania za rok 2017 (1 zo sumy
782,64 eur) t.j. 391,32 eur a pripočítal polovicu sumy, ktorú žalovaný zaplatil na spoločný záväzok v D.

H. H. po zániku manželstva ( 1 zo sumy 10.705,58 eur) t.j. 5.352,79 eur a polovicu sumy, ktorú žalovaný
zaplatil na záväzok od spol. N. O. po zániku manželstva (1 zo sumy 1.878,12 eur) t.j. 989,06 eur) a
odpočítal polovicu sumy, ktorú žalobkyňa zaplatila na spoločný záväzok v D. H. H. po zániku manželstva,
ktorý si uplatnila vo výške 1 zo sumy 4.957,86 t.j. 2.478,93 eur. Súd teda spolu zaviazal žalobkyňu
zaplatiť žalovanému titulom jeho podielu z bezpodielového spoluvlastníctva manželov sumu 22.139,29
eur. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ust. § 148 ods. 1, § 149 ods. 1, § 150 Občianskeho

zákonníka (ďalej len „OZ“).

5. Konanie o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov je síce návrhovým konaním,
konaním sporovým, ale špecifickosť tohto konania spočíva v tom, že ho môže podať ktorýkoľvek z
bývalých manželov v záujme vyporiadať spoločný majetok a súčasne je konaním, v ktorom súd v otázke

vyporiadanianiejeviazanýnávrhmistrán,bezpodielovýchspoluvlastníkov,alepostupujepodľacitovanej
právnej normy, z ktorej vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi stranami (§ 216 ods. 2 CSP,
§ 150 Občianskeho zákonníka). Nie je rozhodujúce, ktorý z bezpodielových spoluvlastníkov po zániku
BSM podal žalobu vo veci podľa § 149 ods. 3 Občianskeho zákonníka na súd a zaujal tak procesné
postaveniežalobcuvkonaníoprotidruhémunevyhnutnevpostavenížalovaného.Dôležitéje,žerovnako

tak žalobkyňa ako aj žalovaný sa na vyporiadaní BSM dohodnúť nevedeli. Pokiaľ sa bývalí manželia na
vyporiadaní BSM nedohodnú, niet inej cesty než domáhať sa jeho vyporiadania na súde, a teda podanie
žaloby je už len dôsledkom toho, že manželia neboli ochotní (schopní) sa dohodnúť, a teda možno
konštatovať, že obaja rovnako zavinili, že niektorý z nich (mohol to byť ktorýkoľvek z nich) musel podať
žalobu na súd. V konaní súd potom nie je viazaný návrhmi strán, akým spôsobom má BSM vyporiadať,

ale je povinný vyporiadať ho v súlade so zásadami uvedenými v ustanovení § 150 Občianskeho
zákonníka bez ohľadu na návrhy strán, a preto je uplatnenie zásady úspechu pre účely náhrady trov
konania nenáležité. Z tohto dôvodu mal súd za to, že hoci súd vyporiadal BSM na základe žaloby
žalobkyne, a teda v zásade bolo žalobe vyhovené, aj keď nie celkom takým spôsobom, ako žalobkyňa
požadovala, keďže masa sa ustaľovala počas konania, bolo potrebné dokazovať charakter záväzkov,

hodnotu nehnuteľností a ani vyporiadanie neprebehlo presne v žalobe navrhovaným spôsobom, zásada
úspechu žalobkyne podľa § 255 ods. 1 CSP sa nepoužije, pretože je podľa súdu pri rozhodovaní o
trovách daný dôvod na aplikáciu § 257 CSP, a to práve z vyššie uvedených dôvodov - charakteru
konania, osobitného postavenia strán a aj z dôvodu, že súd nie je v tomto konaní viazaný návrhmi strán.
V konaní nemožno konštatovať úspech či neúspech ani jednej strany, pretože súd (bez ohľadu na to,

aké boli návrhy strán) aj tak pristúpi k vyporiadaniu podľa svojho uváženia v zmysle zákonných medzí a
zásad, a práve táto povinnosť súdu a jeho možnosť ísť aj nad rámec návrhov strán, resp. odchýliť sa od
nich, má značný vplyv na to, či a do akej miery bude žalobe vyhovené, preto zásada úspechu niektorej
strany sa nemôže objektívne uplatniť. S poukazom na to potom súd nepriznal žiadnej zo strán právo na
náhradu trov konania, pretože v okolnostiach prípadu videl vyššie opísané dôvody osobitného zreteľa,

na ktoré je podľa názoru súdu nutné prihliadnuť.

6. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol žalovaný
prostredníctvom svojho právneho zástupcu, navrhujúc odvolaciemu súdu jeho zrušenie a vrátenie veci
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uplatňujúc dôvody na odvolanie uvedené

v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP (nesprávne skutkové a právne závery, na ktorých súd prvej
inštancie založil svoje rozhodnutie) v konkrétnosti namietal, že napriek skutočnostiam vyplývajúcim
z dokazovania, súd prvej inštancie pri vyporiadaní BSM prikázal sporný byt do vlastníctva žalobkyne
a zaviazal ju uhradiť mu vyčíslenú sumu, keď prihliadol na skutočnosť, že dcéra L., stále býva so
žalobkyňou a pripravuje sa na budúce povolanie, ktorá skutočnosť nielenže nie je preukázaná, ale

sama žalobkyňa uviedla, že ich dcéra bude študovať v I., a teda je zrejmé, že nebude bývať s matkou.
Podľa jeho názoru neboli zistené také skutočnosti, ktoré by viedli k úvahe o rozdielnej starostlivosti
o rodinu žalobkyne alebo žalovaného, prípadne väčšiu mieru zásluh niektorého z bývalých manželov
o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí. Tento záver súdu je v rozpore s tým, že žalovaný platí všetkynáklady spojené s užívaním bytu a do konca roka 2021 splácal aj úver od D. H. H., na zabezpečenie
ktorého bolo zriadené na byte záložné právo. Podľa názoru súdu bolo potrebné skúmať solventnosť
v spojitosti s povinnosťou vyplatenia podielu druhému účastníkovi. Žalovaný, ktorý sa prikázania bytu

domáhal, uvádzal v konaní, že finančné prostriedky na vyplatenie podielu je schopný vyplatiť, nakoľko
sa jeho rodičia rozhodli mu finančne pomôcť. Žalovanému bola poskytnutá lehota na predloženie
dôkazu o disponovaní s týmito prostriedkami vo výške 37.000,- eur napriek skutočnosti, že táto suma
nezodpovedá reálnej hodnote vyrovnacieho podielu, avšak je to suma, ktorú požadovala žalobkyňa,
hoci sama takúto sumu nebola ochotná uhradiť. Žalobkyňa preukázala, že disponuje finančnými

prostriedkami v sume 30.000,- eur, ktorá suma je síce dostačujúca na výplatu podielu žalovaného,
nepostačuje však na úhradu úveru, na zabezpečenie ktorého viazne na byte záložné právo. Súd
prihliadal aj na to, že žalobkyňa od rozvodu do decembra 2021 splácala tento úver čiastočne a od
januára 2022 spláca úver výlučne sama, čo sa však nezakladá na pravde, nakoľko do decembra v roku
2021 splácal úver žalovaný. Súd teda nepresvedčivo odôvodnil, prečo neprikázal nehnuteľnosť do
výlučného vlastníctva žalovaného, ktorý svoje postoje nezmenil, ktorý výhradne nehnuteľnosť udržiava

a nemá na rozdiel od žalobkyne vyriešenú otázku bývania. Pokiaľ ide o výšku vyrovnacieho podielu,
boli vypracované 3 znalecké posudky, pričom mu nie je zrejmé, prečo súd prvej inštancie považoval
za nesporný posudok č. 5/2023 vypracovaný znalkyňou J. F.. Výšku podielu, ktorý má v zmysle
rozsudku zaplatiť žalobkyňa žalovanému, považuje za neprimeranú a rozsudok v tejto časti (týkajúcej
sa prikázania bytu do vlastníctva žalobkyne) za neodôvodnený (čo indikuje tiež k uplatneniu dôvodu na

odvolanie uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ resp. d/ CSP i keď to priamo takto nekvalifikuje).

7. Žalobkyňa vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu prostredníctvom svojho právneho
zástupcu navrhovala rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a zároveň si uplatnila náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu. Žalobkyňa považuje rozsudok za skutkovo aj právne správny,

vydaný na základe dostatočne zisteného skutkového stavu a úplného dokazovania. Rozhodnutie
považuje za dostatočne odôvodnené, zrozumiteľné a jasné, poukazuje na to, že proces dokazovania
bol časovo zdĺhavý, pričom žalovanému bola viackrát poskytnutá zo strany súdu možnosť preukázať
svoju argumentáciu, čo však neurobil. Tým spôsoboval procesné obštrukcie a za takúto obštrukciu
považuje žalobkyňa tiež jeho odvolanie, aj jeho obsah, keďže žalovaný sa na pojednávaní vyjadril, že

celý proces bude komplikovať, čo je logické, keďže v predmetnom byte býva a čo sa týka automobilov,
žalobkyňa je povinná platiť pokuty, keďže tieto užíva stále žalovaný. Má za to, že preukázala, že je
schopná žalovaného vyplatiť v rámci vyporiadania BSM a tiež, že je schopná hradiť splátky úveru, keďže
tieto dlhodobo uhrádza, a to aj bez toho, že by užívala tento byt, resp. jeho časť. V rozpore s tvrdeniami
žalovaného zasiela potvrdenie o návšteve školy dcéry, z ktorého vyplýva, že školský rozvrh jej dovoľuje

dochádzať do školy, keďže dva dni v týždni má online vyučovanie, takže nebýva na internáte, ani priváte.
Poukazuje na to, že žalovanému bola opakovane poskytnutá lehota na preukázanie solventnosti výplaty
žalobkyne zo strany súdu, avšak bezvýsledne a taktiež mal možnosť namietať posledný vyhotovený
znalecký posudok, z ktorého súd vychádzal pri svojom rozhodnutí, žiadne námietky voči nemu však
nepodal. Čo sa týka bytovej otázky, žalobkyňa poukazuje na to, že podľa jej vedomostí žalovaný stavia

v obci Beluša rodinný dom, a teda nie je a ani nebude odkázaný na bývanie v byte, ktorý je predmetom
vyporiadania a ktorý naopak žalobkyňa spolu s dcérou potrebujú na bývanie viac.

8. Žalovaný nevyužil právo podania písomnej repliky voči vyjadreniu žalobkyne.
9. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana

v spore (žalovaný), v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 CSP, vykonal
preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.

10. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a
dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1

CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP
(a contrario), keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a nariadenie
pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

11. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala vyporiadania BSM po zániku manželstva so žalovaným

tvrdiac, že k tomuto dohodou medzi nimi neprišlo. Navrhla tiež spôsob, ako veci patriace do BSM
vyporiadať.12. Súd prvej inštancie napadnutým, v poradí druhým vo veci vydaným rozhodnutím (prvý rozsudok zo
dňa 10.3.2022 č.k. 4C/8/2020-165 odvolací súd uznesením zo dňa 28.7.2022 č.k. 27Co/50/2022-211
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie ďalšie konanie a nové rozhodnutie) žalobe vyhovel, ustálil okruh

vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov a ich cenu podľa zhodných tvrdení strán
sporu, ako aj znaleckého posudku J. K. F. a tieto rozdelil medzi strany sporu vychádzajúc z toho, že
podiely oboch manželov sú rovnaké. Pokiaľ ide o trovy konania, žiadnej zo strán ich náhradu nepriznal.

13. Odvolateľ (žalovaný) v zmysle odvolacích námietok vznesených prostredníctvom právnej

zástupkyne uplatňuje ťažiskovo dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 pod písm. f/ a h/
CSP (nesprávne skutkové a právne závery na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie),
obmedziac sa vo vzťahu k ich naplneniu výlučne na tvrdenia týkajúce sa súdom prvej inštancie
zvoleného spôsobu vyporiadania spoločného bytu, ktorý považuje za nezodpovedajúci výsledkom
vykonaného dokazovania a posúdiac obsah odvolania vzhľadom k námietkam o nedostatkoch
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia tiež v ust. § 365 ods. 1 písm. b/, príp. d/ CSP (porušenie práva

na spravodlivý proces, príp. existencia inej vady).

14. Odvolací súd za aplikácie ust. § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či
konaniepredsúdomprvejinštancieniejezaťaženévadou/vadami,ktorá/ktorésatýka/týkajúprocesných
podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo

rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd
uvádza, že v konaní pred súdom prvej inštancie nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie
rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP a existenciu takejto vady odvolateľ ani netvrdil.

15. Následne odvolací súd podrobil odvolaciemu prieskumu rozhodnutie z hľadiska jeho správnosti

vo svetle vecných odvolacích námietok žalovaného, teda možného naplnenia ním produkovaných
odvolacích dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP (nesprávne skutkové a právne
závery na ktorých je založené rozhodnutie).

16. Nesprávny skutkový záver (dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP) je

spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov
podľa kritérií daných ust. § 191 CSP, vychádzajúc z ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy,
a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada
na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada
voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie.

Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal
do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli
v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti

alebo vierohodnosti, je logický rozpor.

17. Nesprávne právne posúdenie veci (dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP)
je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne

mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne
interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku
toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).
18. Vyhodnotením rozhodujúcich skutočností vyššie uvedené odvolacie námietky žalovaného vyhodnotil
odvolací súd ako nedôvodné. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie

sa dostatočne zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, vykonal predložené dôkazy v rozsahu
potrebnom pre rozhodnutie, tieto vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v ust. § 191 CSP a zo
správne zistených skutočností, vyvodil tiež správne právne závery na ktorých založil svoje rozhodnutie,
vrátane správneho a výsledkom dokazovania zodpovedajúceho ním zvoleného spôsobu vyporiadania
okruhu vecí patriacich do BSM, vrátane bytu patriaceho do BSM účastníkov a s ním spojených otázok

(zostatku úveru na byte viaznuceho a výšky výplaty žalovaného - § 148 ods. 1 § 149 ods. 1, § 150
Občianskeho zákonníka) posúdiac, že žiadna zo skutočností produkovaných žalovaným s ktorými
spájal odlišný spôsob vyporiadania spoločného bytu k tomuto spôsobilou nebola. Súd prvej inštancie
správne vzal do úvahy výsledky vykonaného dokazovania, preukázané skutkové okolnosti a ich vplyvna nároky strán, vychádzajúc z nich správne žalobe vyhovel a stranám vzhľadom na okolnosti veci
nepriznal náhradu trov konania (§ 262 ods. 1, § 257 CSP). Súd prvej inštancie pri posudzovaní nárokov
strán postupoval v súlade so zákonom, rozhodol o nich poukazom na všetky relevantné skutočnosti, s

následkom nespôsobilosti odvolania k inému, ako potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa
ust. § 387 ods. 1 CSP. Odvolací súd nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a
relevantných právnych záverov, spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v
odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská
pre jeho potvrdenie. Súčasne sa odvolací súd stotožňuje s precíznym odôvodnením napadnutého

rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov a v podrobnostiach naň odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP), aby
nadbytočneneopakovalvšetkyprestranyznámefaktyspolusosprávnoucitáciouzákonnýchustanovení
jednotlivých právnych predpisov. Odvolací súd nezistil, že by tieto závery boli zjavne neakceptovateľné,
nevyplýva z nich ani jednostrannosť, alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Obsah spisového materiálu v
predmetnom súdnom konaní zároveň pripúšťa interpretáciu faktov a posúdenie relevantných právnych

otázok tak, ako sú v posudzovanej veci prezentované súdom prvej inštancie.

19.Nadrámectoho,žesovšetkýmirozhodujúcimivecnýminámietkami,ktoréžalovanývťažiskovejčasti
produkoval už aj pred súdom prvej inštancie sa dostatočne, podrobne, precízne a správne vysporiadal
vosvojomrozhodnutíužsúdprvejinštancie,odvolacísúd považujezapotrebnéuviesťvovzťahuktýmto

námietkam nasledovné:

20. V posudzovanej veci z vykonaného dokazovania vyplýva a medzi stranami nebolo a tiež ani
v odvolacom konaní nie je sporným, že strany sporu boli manželia a ich manželstvo bolo právoplatne
rozvedené súdnym rozhodnutím, a to rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 06.06.2018

č.k. PB-8P/27/2017-101, ktorý sa stal právoplatným dňa 25.06.2018 a rovnako tak nebola sporná
skutočnosť,žežalobabolapodanáv3-ročnejzákonnejlehote,ktorúposkytujezákonbývalýmmanželom
na podanie návrhu na vyporiadanie BSM, či uzavretie dohody, pričom medzi účastníkmi do doby
rozhodnutia súdu prvej inštancie vo veci k dohode o vyporiadaní BSM nedošlo. V priebehu konania
súd prvej inštancie ustálil okruh vecí patriacich do BSM a ich cenu podľa zhodných tvrdení sporu

a v konečnom dôsledku vo vzťahu k bytu podľa znaleckého posudku J. K. F., voči ktorému strany
námietky v priebehu konania pred súdom prvej inštancie neprodukovali, ktoré veci rozdelil medzi strany
sporu,vychádzajúczozásady,žepodielyobochmanželovsúrovnaké,čorovnakoneboloargumentačne
zo strany strán sporu spochybňované. Takto sa strany sporu dohodli na hodnote hnuteľných vecí
ku dňu zániku manželstva, hodnote podniku E. I. H., vo výsledku nespochybňovali ani nezaradenie

finančných prostriedkov za predaj vozidla Nissan Patrol do okruhu vyporiadania veci BSM s poukazom
na skutočnosť, že toto bolo predané a finančné prostriedky zaň spotrebované už počas trvania
manželstva.

21. Prakticky jedinou spornou vecou v rámci okruhu BSM, a to tak v konaní pred súdom prvej inštancie,

ako aj v konaní odvolacom, bol 2-izbový byt č. XX na X. poschodí vo vchode č. X obytného domu súp.
č. XXX, postavený na parcele KNC XXX a spoluvlastnícky podiel k nemu prináležiaci na spoločných
častiach a spoločných zariadeniach domu, všetko zapísané na LV č. XXXX pre k.ú. D., keďže obe strany
žiadali, aby tento bol prikázaný do ich výlučného vlastníctva tvrdiac, že ani jeden z nich nemá možnosť
zabezpečiť si nové bývanie. Nebolo sporným, že v čase rozhodovania súdu prvej inštancie v tomto

byte býval výlučne žalovaný, žalobkyňa býva u terajšieho partnera a to potom, ako musela z dôvodu
skončenia pracovného pomeru opustiť služobný byt, chce sa do spoločného bytu po jeho vyporiadaní
presťahovať spolu s plnoletou dcérou L., ktorá študuje na vysokej škole v I. a ktorá s ňou žije. Aj v prípade
vyporiadania tohto bytu, vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, súd prvej inštancie
zjavnevychádzalzrovnostipodielovobochbývalýchmanželovakeďžepodľajehonázoruzvykonaného

dokazovaniavyplynulo,žetuniesúprítomnétakéskutočnosti,naktoréprioritneprivyporiadavanítakejto
veci je potrebné prihliadnuť (ako sa každý z manželov staral o rodinu, zaslúžil sa o nadobudnutie a
udržaniespoločnýchvecí),keďženezistilväčšiumieruzásluhniektoréhozbývalýchmanželov,ťažiskovo
pri rozhodovaní o tom, komu prikáže túto nehnuteľnosť po vyporiadaní do výlučného vlastníctva, skúmal
solventnosť v spojitosti s povinnosťou vyplatenia podielu druhému účastníkovi, a to poukazom aj na

rozhodnutia súdnej praxe. Žalovaný v priebehu konania pred súdom prvej inštancie svoje tvrdenia
o jeho solventnosti nepreukázal a to napriek poskytnutiu mu lehoty na preukázanie tejto skutočnosti
(poskytnutie mu prostriedkov jeho rodičmi), a to dokonca ani vo vzťahu k tvrdeniu, že disponuje on sám
finančnou hotovosťou cca 15.000,- eur. Bola to len žalobkyňa, ktorá v priebehu konania preukázala,že disponuje finančnými prostriedkami v sume 30.000,- eur, ktorá čiastka, vychádzajúc zo záverov
znaleckého posudku a komplexného vyporiadania v sumáre postačuje na vyplatenie podielu žalovaného
z vecí patriacich do BSM. Za týchto okolností, podporne poukazujúc aj na skutočnosť, že plnoletá

dcéra L. býva so žalobkyňou, i keď t.č. študujúca na vysokej škole v I., prikázal súd prvej inštancie
byt do vlastníctva žalobkyne a zároveň s ním aj spoločný záväzok voči D. H. H. E. zo zmluvy o úvere
vzostatku45.864,62eur,ktorýúversaviažekpredmetnémubytu,prostriedkyznehobolipoužiténajeho
rekonštrukciu a na zabezpečenie tejto pohľadávky viazne na byte aj záložné právo a ktorý úver v čase
rozhodovania súdu prvej inštancie žalobkyňa splácala výlučne sama. Zároveň zohľadnil pri vyporiadaní

tohto bytu súd prvej inštancie tiež platby platené tým-ktorým z účastníkov, ktoré boli spojené s užívaním
tohto bytu, či splátkami predmetného úveru po rozvode manželstva účastníkov konania. V konečnom
dôsledku v rámci širšieho vyporiadania súd prvej inštancie sa zaoberal aj možnosťami vyporiadania v
konaní zistených záväzkov z hľadiska toho, ktorý z nich možno považovať za dlh bývalých manželov,
resp. z hľadiska toho, či aj v prípade, ak by išlo o dlh jedného z manželov, neboli peňažné prostriedky
z neho použité na vec patriacu do BSM, v ktorom prípade by prichádzala do úvahy náhrada v rámci

vyporiadania BSM. V podrobnostiach sú skutočnosti týkajúce sa zvoleného spôsobu vyporiadania bytu
uvedené v bodoch 50/ až 70/ odôvodnenia napadnutého rozhodnutia na ktoré odvolací súd poukazuje,
aby ich nadbytočne v detailoch nereplikoval.

22. Podľa § 148 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zánikom manželstva zanikne i bezpodielové

spoluvlastníctvo manželov.

23. Podľa § 149 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak zanikne bezpodielové spoluvlastníctvo, vykoná sa
vyporiadanie podľa zásad uvedených v § 150.

24.Podľa§150Občianskehozákonníka,privyporiadanísavychádzaztoho,žepodielyobochmanželov
sú rovnaké. Každý z manželov je oprávnený požadovať, aby sa mu uhradilo, čo zo svojho vynaložil
na spoločný majetok, a je povinný nahradiť, čo sa zo spoločného majetku vynaložilo na jeho ostatný
majetok. Ďalej sa prihliadne predovšetkým na potreby maloletých detí, na to, ako sa každý z manželov
staral o rodinu, a na to, ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí. Pri určení miery

pričinenia treba vziať tiež zreteľ na starostlivosť o deti a na obstarávanie spoločnej domácnosti.

25. Vyhodnotením rozhodujúcich skutočností vo svetle odvolacích námietok žalovaného a vyššie
uvedenej na danú problematiku dopadajúcej právnej úpravy, odvolací súd dospel k záveru, že tieto nie
sú argumentačne spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.

26. Predovšetkým odvolací súd v plnom rozsahu súhlasí s názorom žalobkyne, že odvolanie žalovaného
je účelové. Jeho odvolacia argumentácia totiž v ťažiskovej časti nemá vôbec pôvod v skutkových
a právnych záveroch, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie v ním namietanej časti –
týkajúcej sa spôsobu vyporiadania spoločného bytu, a naviac je vo vzťahu k jeho záujmom aj čiastočne

kontraproduktívnou.

27. Ako už bolo uvedené v predchádzajúcej časti tohto rozhodnutia, prakticky všetky námietky
žalovaného sa vzťahujú k spôsobu, akým bol vyporiadaný byt patriaci do BSM účastníkov.

28. Žalovaný v konkrétnosti namieta, že súd prvej inštancie prikázal sporný byt do vlastníctva žalobkyne,
primárne podľa jeho tvrdenia s prihliadnutím na skutočnosť, že ich plnoletá dcéra L. stále býva so
žalobkyňou a pripravuje sa na budúce povolanie, čo podľa jeho názoru jednak nebolo preukázané
v konaní a jednak tu neboli zistené vykonaným dokazovaním také skutočnosti, ktoré by viedli k úvahe
o rozdielnej starostlivosti o rodinu žalobkyne alebo žalovaného, či väčšiu mieru zásluh niektorého

z bývalých manželov o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí.

29. Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, na takýchto skutkových a právnych
záveroch však súd prvej inštancie svoje rozhodnutie v časti, týkajúcej sa spoločného bytu účastníkov,
rozhodne nezaložil. Je pravdou, že byt prikázal do vlastníctva žalobkyne, avšak nie z dôvodov, ktoré

prostredníctvom odvolacích námietok podsúva žalovaný. Naopak, z bodov 53/ až 56/ odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia jasne a zrozumiteľne vyplýva, že súd prvej inštancie pri vyporiadaní
spoločného bytu žalobkyne a žalovaného vychádzal z ust. § 150 veta prvá Občianskeho zákonníka
a premisy, že podiely oboch bývalých manželov sú rovnaké dôvodiac, že z dokazovania nevyplynuližiadne rozhodujúce skutočnosti, ktoré by ho viedli k úvahe o rozdielnej starostlivosti o rodinu žalobkyne
alebo žalovaného, prípadne väčšiu mieru zásluh niektorého z bývalých manželov o nadobudnutie
a udržanie spoločných vecí. Rovnako konštatoval, že na rozdiel od času, kedy po prvýkrát vo veci

rozhodoval, už nebolo možné prihliadnuť na potreby v tom čase maloletých detí, konkrétne maloletej
L., ktorá v tom čase bývala výlučne s matkou (napriek súdom stanovenej striedavej starostlivosti, keďže
s otcom mala narušený vzťah) a kedy v tom čase bolo potrebné prihliadnuť na jej záujem ako maloletého
dieťaťa, aby neboli ohrozené jej potreby a aby zostala bývať v byte spolu s jej matkou a sestrou, v ktorom
žila s rodičmi a nebola nútená opätovne meniť svoje bydlisko, tak súd prvej inštancie jasne konštatoval,

že takéto okolnosti v čase rozhodovania súdu prvej inštancie v poradí druhého, už prítomné neboli,
a preto súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní týkajúcom sa vyporiadania bytu ani nemohol vziať na
zreteľ zohľadnenie potrieb maloletých detí, tak ako to má na mysli ust. § 150 veta druhá Občianskeho
zákonníka. Žalovaný sa takto dožaduje postupu, ktorý práve súd prvej inštancie jednoznačne pri svojom
rozhodnutíaplikovalanamietaskutočnosti,ktorénemajúpôvodvodôvodnenínapadnutéhorozhodnutia,
preto je namieste otázka, či pred formulovaní svojich odvolacích námietok sa vôbec s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia oboznámil.

30. Keďže vyššie uvedené, z hľadiska zákona favorizované kritériá pre vyporiadanie bytu pre
neexistenciu skutkových okolností v čase druhého rozhodovania súdu prvej inštancie neboli
aplikovateľné, ako v celom rozsahu opodstatnene posúdil tiež súd prvej inštancie, správne tento skúmal

ďalšie okolnosti rozhodujúce pre prikázanie nehnuteľnosti – bytu do výlučného vlastníctva toho-ktorého
z účastníkov a v spojitosti s ním aj odkazom na konkretizované rozhodnutie súdnej praxe skúmal
solventnosť účastníkov v spojitosti s následnou povinnosťou vyplatenia podielu druhému účastníkovi.

31. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že o prikázanie bytu do výlučného vlastníctva mali záujem

obaja bývalí manželia. Žalovaný síce tvrdil, že finančné prostriedky na vyplatenie podielu žalobkyne
(polovice ceny bytu v zmysle znaleckého posudku) má, resp. bude mať, nakoľko sa jeho rodičia rozhodli,
že mu finančne pomôžu, v súvislosti s čím, ako súd aj uvádza v odôvodnení svojho rozhodnutia, bola
poskytnutá žalovanému lehota na preukázanie tohto svojho tvrdenia, faktom je, že tento si svoju
dôkaznú povinnosť nesplnil a dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu tohto tvrdenia jednoznačne

neuniesol, pričom odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že ani v rámci odvolacieho konania
nepredložil ani najmenší dôkaz, ktorý by takéto jeho tvrdenie preukazoval. Žalovaný v odvolaní namieta,
že mu bola poskytnutá lehota na predloženie dôkazu o disponovaní prostriedkami vo výške 37.000,-
eur napriek skutočnosti, že táto suma nezodpovedá reálnej hodnote vyrovnacieho podielu, ide len
o sumu, ktorú požadovala žalobkyňa, hoci sama ju nebola schopná uhradiť, ktoré jeho tvrdenie však

vôbec nie je významným, pretože žalovaný, ako súd prvej inštancie uvádza tiež v odôvodnení svojho
rozhodnutia, nepredložil v konaní dôkaz o disponovaní akoukoľvek čiastkou, ktorú by bolo možné použiť
na výplatu, dokonca ani ním prezentovanú sumu 15.000,- eur, ktorá mala byť v jeho dispozícii. Preto
tieto jeho námietky nemajú žiadne opodstatnenie a nie sú spôsobilé privodiť odlišné rozhodnutie vo
veci. Rovnako bez právneho významu sú jeho námietky v tom zmysle, že síce žalobkyňa preukázala,

že disponuje finančnými prostriedkami v sume 30.000,- eur, postačujúcimi na jeho výplatu, to však
nepostačuje podľa jeho názoru na výplatu úveru, ktorý je viazaný na byte, v súvislosti s ktorým na tomto
viazne záložné právo, pretože solventnosť v takomto rozsahu, nie je podmienkou prikázania bytu do
vlastníctva žalobkyne, keďže žalobkyňa spolu s bytom preberá aj úver, ktorý na byte viazne a ktorý
podľanastavenejplatobnejdisciplínybudemusieťsplácaťvdohodnutýchmesačnýchsplátkachamožné

nedodržiavanie jej platobnej disciplíny v tomto smere do budúcnosti už žiadnym spôsobom žalovaného
zaťažovať nebude a aktuálne takéto skutočnosti, ktoré ani nenastali, nie je možné pri rozhodovaní ani
anticipovať.

32. V ďalšom žalovaný namieta, že byt bol prikázaný do výlučného vlastníctva žalobkyne napriek tomu,

že on nemá vyriešenú bytovú otázku.

33. Pravdou je, že v priebehu konania pred súdom prvej inštancie nebolo sporné, že je to žalovaný, ktorý
byt obýva a nebolo tvrdené ani preukazované pred súdom prvej inštancie, že by svoju bytovú otázku
mal vyriešenú inak (v priebehu odvolacieho konania však žalobkyňa tvrdí, že žalovaný stavia rodinný

dom, kde bude mať bytovú otázku vyriešenú, ktoré skutkové tvrdenie v odvolacom konaní žalovaný
nepoprel), faktom však tiež je, že bytovú otázku nemá vyriešenú ani samotná žalobkyňa, ktorá toho času
len dočasne býva u svojho priateľa, pričom podporne (i keď nie ako ťažiskovú skutočnosť, pre ktorú byt
bol prikázaný do vlastníctva žalobkyne) je potrebné prihliadnuť aj na to, že faktom je, že plnoletá dcéraúčastníkov L., študujúca toho času na vysokej škole žije so žalobkyňou, teda so svojou matkou, pričom
je bez právneho významu vo vzťahu k tejto skutočnosti námietka žalovaného, že ich dcéra študuje na
vysokej škole mimo miesta bydliska (v I.), a teda podľa jeho názoru je zjavné, že nebude bývať s matkou.

To, že plnoleté dieťa študuje na vysokej škole, v súvislosti s čím pre potreby štúdia, pokiaľ je miesto
školy vzdialené od miesta jeho bydliska, dočasne počas pracovného týždňa sa zdržuje v mieste, kde
sídli vysoká škola, rozhodne neodôvodňuje záver, že tým dochádza k zmene obydlia plnoletého dieťaťa
a nediskvalifikuje to súd zo záveru, že dieťa trvale býva s matkou. Tendenčné námietky tohto druhu
rovnako nie sú spôsobilé privodiť v prospech žalovaného priaznivejšie rozhodnutie.

34. Sumárne teda nemožno súhlasiť s odvolateľom, že súd prvej inštancie nesprávne rozhodol vo veci
prikázanianehnuteľnostidovýlučnéhovlastníctvažalobkyne,čineuviedolpretakátopostuppresvedčivé
dôvody, keďže tento v bodoch 51/ až 62/ odôvodnenia svojho rozhodnutia na ktoré odvolací súd
v podrobnostiach odkazuje, aby ich nadbytočne nereplikoval, precízne, zrozumiteľne a správne vo svetle
rozhodujúcich, zákonných určujúcich kritérií a v súlade s aplikačnou praxou, sa s otázkou vyporiadania

dotknutého bytu vysporiadal a svoje skutkové a právne závery v tomto smere podrobne, precízne
a presvedčivo odôvodnil a len samotná skutočnosť, že žalovaný sa s jeho závermi nestotožňuje,
neindikuje k odlišnému rozhodnutiu.

35. Pokiaľ v konečnom dôsledku žalovaný ešte vecne namieta, že mu nie je zrejmé, prečo napriek

tomu, že v konaní boli vypracované tri znalecké posudky na ohodnotenie bytu, súd prvej inštancie
považoval za nesporný posudok č. X/XXXX vypracovaný znalkyňou J. F., v súvislosti s čím výšku
podielu, ktorú má zaplatiť žalobkyni, považuje za neprimeranú tak pravdou je, že v konaní naozaj
boli prítomné tri znalecké posudky oceňujúce všeobecnú hodnotu vyporiadavaného bytu. V poradí
prvý znalecký posudok č. XXX/XXXX vypracovaný znalcom J. E. F., ktorý určil všeobecnú hodnotu

vyporiadavaného bytu na sumu 74.500,- eur, sa však snažil zvrátiť žalovaný predložením znaleckého
posudku č. XXX/XXXX zo dňa 06.11.2022 vypracovaného J. P. Q., ktorá všeobecnú hodnotu bytu určila
nasumu122.000,-eur,zčohojezrejmé,ževkonaníbolipredloženédvaposudkyspodstatnerozdielnou
cenou vyporiadavaného bytu, pričom so závermi znaleckého posudku predloženého žalobkyňou zase
nesúhlasil žalovaný. Na návrh žalobkyne preto bola v konaní ustanovená znalkyňa J. K. F., ktorá mala

jednak zodpovedať otázku správnosti postupu vyššie uvedených znalcov pri stanovení hodnoty bytu,
a jednak stanoviť všeobecnú hodnotu nehnuteľnosti – bytu, aktuálnu v čase vypracovania znaleckého
posudku, teda ku dňu oceňovania, ktorú znaleckú úlohu táto aj splnila a znaleckým posudkom č.
X/XXXX zo dňa 02.05.2023 určila všeobecnú hodnotu nehnuteľnosti na sumu 92.100,- eur, pričom
rozdiely v predchádzajúcich znaleckých posudkoch vzhliadla v rozdielne použitej metodike oceňovania

nehnuteľností a tiež v časovom posune. Všetky vyššie uvedené skutočnosti sú obsiahnuté v odôvodnení
rozhodnutia súdu prvej inštancie, a to v bodoch 30/ až 34/ so záverečným konštatovaním, že proti
záverom vyššie uvedeného, v poradí tretieho posudku č. X/XXXX, strany sporu nevzniesli žiadne
námietky (čo odvolateľ ani nespochybnil) a preto podľa názoru odvolacieho súdu okrem účelovosti
námietok produkovaných proti tomuto posudku (tiež len vo všeobecnej nekonkrétnej rovine) nie

je opoznateľný racionálne uchopiteľný dôvod, pre ktorý až v odvolacom konaní je žalovaným tento
znalecký posudok napádaný. V tomto smere však je potrebné uviesť, že tieto jeho námietky vzťahujúce
sa k znaleckému posudku, keďže neboli produkované pred súdom prvej inštancie, predstavujú tzv.
novoty v odvolacom konaní, ktoré však z hľadiska ustanovenia § 366 CSP nespĺňajú zákonné
predpoklady pre ich pripustenie v tom zmysle, že by vo svetle nich bolo možné preskúmavať vecnú

správnosť napadnutého rozhodnutia. K samotnému znaleckému posudku odvolací súd považuje za
potrebné uviesť, že súd znalecký posudok hodnotí ako ktorýkoľvek iný dôkaz, pričom však hodnoteniu
nepodliehajú odborné znalecké závery z hľadiska ich správnosti, hodnotí sa len presvedčivosť posudku,
pokiaľ ide o jeho úplnosť vo vzťahu k zadaniu, k zásadám logického myslenia a jeho súlad s ostatnými
vykonanými dôkazmi a len pokiaľ sa s jeho závermi súd prvej inštancie nestotožňuje, musí to

v rozhodnutí odôvodniť. V okolnostiach posudzovanej veci, ani podľa názoru odvolacieho súdu nebol
dôvod pochybovať o presvedčivosti, či úplnosti znaleckého posudku J. F. a za stavu, že voči jeho
záverom samotní účastníci žiadne námietky nevzniesli (na rozdiel od predchádzajúcich dvoch v konaní
podaných a diametrálne odlišných posudkov), preto nebol dôvod, aby súd prvej inštancie s jeho závermi
v odôvodnení vôbec polemizoval. Pokiaľ žalovaný mal voči jeho záverom výhrady, nepochybne mohol

realizovať svoje procesné právo voči nim namietať, čo však neurobil a konvalidovať v odvolacom konaní
to už nie je možné.
36. Sumárne teda možno konštatovať, že pokiaľ v dotknutej časti bolo vydané rozhodnutie
nevyznievajúce podľa názoru žalovaného na jeho prospech, je to primárne dôsledkom nesplnenia si jehodôkaznej povinnosti, čo nemohlo mať za následok iné, ako v tomto smere v jeho neprospech vydané
rozhodnutie.

37. V sporovom konaní, o ktoré ide aj v posudzovanej veci, platí totiž prejednací princíp, ktorým je
ovládané dokazovanie a ktorý spočíva v tom, že tvrdiť skutočnosti rozhodné pre posúdenie daného
prípadu a navrhovať a predkladať dôkazy pre tieto skutočnosti je zásadne vecou strán sporu, na ktorých
spočíva hlavná zodpovednosť za zhromaždenie skutkového podkladu potrebného pre rozhodnutie
vo veci samej, teda iniciatíva v tomto smere jednoznačne zaťažuje ich. Rozsah dôkazného bremena

vyplýva z hmotného práva, teda z príslušnej hmotnoprávnej normy. V zásade platí, že dôkazné bremeno
má ten, komu je podľa hmotného práva na prospech existencia určitej skutočnosti. Ak tak strany
nevykonajú, potom postihne tú stranu, ktorá je povinná potrebné tvrdenie vykonať, nepriaznivý procesný
následok spočívajúci v tom, že súd rozhodne v jej neprospech k naplneniu čoho aj došlo v posudzovanej
veci, keď žalovaný neprodukoval také tvrdenia a dôkazy, ktoré by boli spôsobilé k odlišnému spôsobu
vyporiadania spoločného bytu a s tým spojenej výšky vzájomnej výplaty.

38. Žalovaný v konečnom dôsledku v odvolaní spochybňuje dodržanie parametrov kladených zákonom
na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v časti týkajúcej sa spôsobu vyporiadania spoločného bytu,
označujúc ho za nedostatočné, čo možno subsumovať (i keď to takto sám nekvalifikuje) pod dôvody
na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces), príp.

d/ CSP (existencia inej vady).

39. Je pravdou, že odôvodňovanie súdnych rozhodnutí je súčasťou práva na spravodlivý súdny proces
v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 46 ods. 1 Ústavy SR,
avšak len v situácii, keď z odôvodnenia rozhodnutia nemožno zistiť dôvody, pre ktoré bolo (ne)vyhovené

uplatnenému nároku, či obrannej argumentácii nemožno vylúčiť, že rozhodnutie, z ktorého nie je možné
aspoň v základných rysoch zistiť, akými úvahami sa súd pri formulovaní výroku spravoval, treba
považovať za nepreskúmateľné.

40. Odôvodnenie rozhodnutia vo vzťahu k uplatnenému nároku však tvorí rámcovo dostatočný podklad

pre uskutočnenie jeho prieskumu v odvolacom konaní, bezo zvyšku spĺňajúc parametre zákonného
rozhodnutia požiadavkami danými ust. § 220 ods. 2 CSP a to nielen v časti vzťahujúcej sa k spôsobu
vyporiadania spoločného bytu, ale v celom rozsahu, vysporiadavajúc sa s rozhodujúcou argumentáciou
tiež žalovaného a prieskumom nebola zistená jeho nekonzistentnosť, či vnútorná rozpornosť. Odvolací
súd v tomto smere poukazuje na to, že aj Európsky súd pre ľudské práva pripomína, že súd v rozsudku

nemusí reagovať na každý argument prednesený v súdnom konaní, vyžaduje sa, aby reagoval na ten
argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia (či jeho časti) považovaný
za významný (napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, obidva z 9.
decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B), čo dopadá v plnej miere tiež na odôvodnenie
rozhodnutiaodvolaciehosúdu.Pretoodôvodnenierozhodnutiavšeobecnéhosúdu,ktoréstručneajasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS
117/05), k naplneniu čoho v posudzovanej veci aj došlo.

41. Skutočnosť, že žalovaný sa so spôsobom posúdenia ním namietanej otázky súdom prvej inštancie,

či dôvodmi na ktorej rozhodnutie založil súd prvej inštancie subjektívne nestotožňuje a považuje ich za
nesprávne, nemôže sama o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, či arbitrárnosti rozhodnutia
súdu prvej inštancie a tiež nemôže byť spôsobilá založiť odlišné rozhodnutie, ak súd prvej inštancie pri
posudzovaní esenciálnych otázok vychádzal z platnej právnej úpravy a názorovej línie majúcej pôvod v
rozhodovacej praxi (tiež vyšších) súdov. Závery súdu prvej inštancie pri posudzovaní nastolených otázok

boli výsledkom procesu komplexného vyhodnotenia skutkových okolností prejednávanej veci, ktoré v
konaní vyšli najavo a ktoré v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov súd viedli k prijatiu napadnutého
rozhodnutia o uplatnenom nároku.

42. Samotná polemika odvolateľa s právnymi závermi súdu prvej inštancie, prosté spochybňovanie

správnosti jeho rozhodnutia, či len kritika toho, ako súd prvej inštancie pristupoval k riešeniu dotknutých
právnych otázok, významovo nie je spôsobilou narušiť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.43. Z uvedených dôvodov tak nebolo možné konštatovať tak naplnenie odvolacieho dôvodu uvedeného
v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, ako ani pod písm. d/ CSP.

44. Žalovaným produkované odvolacie námietky tak neboli spôsobilé privodiť v prospech neho
priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

45. Z vyššie uvedených dôvodov, keďže dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie postupoval
pri posúdení rozhodujúcich otázok správne, za súčasného zistenia o správnosti rozhodnutia tiež v časti

otrováchkonania,rozhodnutiesúduprvejinštancie ako vecnesprávne podľa§387ods.1CSPvcelom
rozsahu potvrdil. Žalovaný v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie neuviedol žiadne rozhodujúce
skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé k zmene, či zrušeniu napadnutého rozhodnutia, či s ktorými by sa
nebol zaoberal a dostatočne tiež vysporiadal už súd prvej inštancie.

46. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255

ods. 1 CSP a § 257 CSP tak, že stranám náhradu trov odvolacieho konania nepriznal stotožňujúc sa
v tejto otázke s názorom súdu prvej inštancie, že v tomto konaní pri rozhodovaní o spôsobe náhrady trov
konania medzi stranami je dôležité, že tak žalobkyňa, ako aj žalovaný sa na vyporiadaní BSM dohodnúť
nevedeli, podanie žaloby tak zapríčinili obaja a ich rozdielne predstavy o spôsobe vyporiadania musel
v zmysle zákonných zásad o vyporiadaní BSM korigovať súd prvej inštancie (následne tiež odvolací

súd), s možnosťou sa aj od týchto ich predstáv odchýliť, čo v princípe dopadá aj na odvolacie konanie,
a preto aj podľa názoru odvolacieho súdu, tiež pre potreby trov odvolacieho konania, zásada úspechu či
neúspechu žalovaného v odvolacom konaní, objektívne uplatniteľná nie je. Odvolací súd identicky ako
súd prvej inštancie na tieto skutočnosti prihliadol a žiadnej zo strán preto náhradu trov konania nepriznal.

47. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh § 428 CSP).