Rozsudok Judgement was issued on Thursday, June 19, 2024

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/167/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5616208868
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Mária Kašíková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:5616208868.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako odvolací súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Márie Kašíkovej

a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a JUDr. Jany Kotrčovej, v právnej veci žalobkyne: A. A. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom A. C. XXXX/XX, D., právne zastúpená: JUDr. Peter Harakály, advokát, so sídlom
Mlynská 28, Košice, proti žalovanému: E. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. H. XXX, XXX XX F., H. I.
J., právne zastúpený: JUDr. Jiří Martaus, advokát, so sídlom Ul. 1. mája 113/19, Liptovský Mikuláš, za
účasti intervenienta na strane žalovaného HUK-COBURG-Allgemeine Versicherung AG, 96 444 Coburg,
Reg. Gericht Coburg HRB 465, právne zastúpený: JUDr. Gabriela Reichová, advokátka, so sídlom
Pavla Mudroňa 26, Martin, IČO: 42 071 135, o zaplatenie náhrady škody na zdraví s príslušenstvom,

na odvolanie žalobkyne, žalovaného a intervenienta na strane žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Liptovský Mikuláš č.k. 6C/170/2016-550 zo dňa 20. apríla 2023 a dopĺňaciemu rozsudku č.k.
6C/170/2016-658 zo dňa 8. augusta 2023, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie mení tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 16 670,80
eur spolu s 5%-ným úrokom z omeškania zo sumy 15 589,- eur od 29.10.2016 do zaplatenia, a to všetko
do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Vo zvyšku žalobu zamieta.

Žiadna sporová strana a intervenient na strane žalovaného nemá nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 10 664,08
eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 9 582,68 eur od 29.10.2016 do zaplatenia,
a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšnom rozsahu žalobu zamietol. Vyslovil,
že žalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 2,84%. Dopĺňacím rozsudkom
vyslovil, že intervenient na strane žalovaného má voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania vo

rozsahu 2,84%.
Poukázal na to, že civilný súd je podľa § 193 CSP viazaný len odsudzujúcim trestným rozhodnutím,
nie však aj oslobodzujúcim trestným rozhodnutím, či rozhodnutím o zastavení konania. Ku skutočnosti,
že trestné konanie prebiehalo v zahraničí (v Nemecku) poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu
ČR sp.zn. 25Cdo 2365/2007, v ktorom sa uvádza, že civilný súd nie je podľa § 135 Občanského
soudního řádu (obdoba súčasného slovenského § 193 CSP) viazaný odsudzujúcim trestným rozsudkom
cudzozemského súdu, ktoré rozhodnutie nebolo na území Českej republiky uznané podľa Trestného

poriadku a ktoré rozhodnutie bolo vydané ešte pre vstupom Českej republiky do Európskej únie. Podľa
§ 7b ods. 2 slovenského Trestného zákona sa právoplatné odsúdenie súdom iného členského štátu
EÚ v trestnom konaní na účely trestného konania zohľadní rovnako, ako keby bolo vydané súdom
Slovenskej republiky, ak bolo vydané pre čin trestný aj podľa právneho poriadku Slovenskej republiky.Preto podľa § 193 CSP je viazaný aj odsudzujúcim rozhodnutím nemeckého trestného súdu ako súdu
iného členského štátu EÚ, pokiaľ bolo vydané po vstupe SR do EÚ. Navyše, z § 529 ods. 5 Trestného
poriadku a § 228 ods. 2 písm. d), resp. § 215 ods. 2 písm. c) Trestného poriadku vyplýva, že aj

po odovzdaní trestného stíhania do cudziny sa trestné stíhanie v SR nezastavuje, len sa prerušuje
a nie je teda vylúčená možnosť, že sa v ňom bude znova pokračovať na území Slovenskej republiky.
Nakoniec výstupom trestného konania voči žalovanému bolo právoplatné uznesenie nemeckého súdu
o zastavení trestného konania, a nie odsudzujúce rozhodnutie, tunajší civilný súd nebol viazaný týmto
trestným rozhodnutím, ale podľa § 194 ods. 2 CSP bol oprávnený sám si túto otázku posúdiť ako

prejudiciálnu pre účely svojho konania. V zmysle § 194 ods. 2 CSP súd by sa mal vysporiadať
s odôvodnením právoplatného uznesenia Okresného súdu v Kolíne o zastavení trestného konania,
avšak vzhľadom na to, že rozhodnutie neobsahuje žiadne odôvodnenie, nebol takýto postup prakticky
možný. Komentár nemeckého štátneho zastupiteľstva k dôvodom rozhodnutia nemeckého súdu síce
objasnil základné dôvody tohto súdneho rozhodnutia, keď uviedol, že k nemu došlo preto, že nemecký
súd zistil značnú spoluvinu poškodenej a vinu žalovaného vyhodnotil ako zanedbateľnú a prihliadol aj

na to, že žalovaný v priebehu trestného konania uhradil poškodenej bolestné vo výške 2 000,- eur,
že nebol dovtedy odsúdený a sám utrpel pri zrážke vážne zranenia, čím mal za to, že nie je daný
verejný záujem na jeho ďalšom trestnom stíhaní, avšak, považujúc toto odôvodnenie nemeckého súdu
za nedostatočne konkrétne a prispôsobené najmä potrebám trestného konania, sa tunajší súd týmto
posúdenímnemeckéhotrestnéhosúduvyporiadaltak,žesasnímnestotožnil,nakoľkovidelprevažujúce

zavinenie na strane žalovaného, ktoré pritom na rozdiel od nemeckého súdu konkrétne percentuálne
vyčíslil a odôvodnil. Vzhľadom na to, že žalobkyňa v trestnom konaní v Nemecku nevystupovala ako
poškodená, nebola o tomto konaní upovedomená, nemohla sa v ňom vyjadrovať, tak vo vzťahu k tomuto
konaniu nebolo možné uvažovať o prekážke litispendencie, či prekážke právoplatne rozhodnutej veci.
Žalobkyňa sa v žalobe a v replike opakovane odvolávala na znalecký posudok č. 22/2015 Ing.

Stanislava Chomu z 20.08.2015, v rámci ktorého znalec uviedol, že žalobkyňa v čase zrážky stála,
a teda nebola v pohybe a túto verziu potvrdila aj vo svojom písomnom vyjadrení z 29.03.2018, keď
výslovne potvrdila, že v čase zrážky stála na kraji zjazdovky. Dôvodné pochybnosti o tejto zhodnej
skutkovej verzii nezakladali ani dovtedy žalobkyňou zabezpečené dôkazy, keď státie žalobkyne na
svahu v čase nárazu potvrdil aj znalecký posudok, aj zápisnica o výpovedi (jedinej nestrannej a očitej)

svedkyne G. C., vypovedajúcej v trestnom konaní a následne aj obsah jej e-mailovej komunikácie
so sestrou žalobkyne, či aj zápisnica o výpovedi žalobkyne G. K. z trestného konania, a hoci táto
svedkyňa neskôr na pojednávaní 21.06.2021 v civilnej veci vedenej pod sp.zn. 5C/5/2017 zmenila opis
tejto skutkovej okolnosti tak, že žalobkyňa sa v čase zrážky už mala spúšťať dolu svahom, nebolo
možné tento neskorší dôkaz hodnotiť ako dôveryhodný, a to jednak vzhľadom na časový odstup viac

ako 16 rokov a blízky príbuzenský vzťah svedkyne k žalobkyni. Hodnovernosť výpovede samotnej
žalobkyne v trestnom konaní spochybňuje aj jej vyjadrenie na pojednávaní 09.11.2011, že od nehody
vlastne nevie, čo hovorí, má problémy s pamäťou a so sústredením. Navyše, na výpoveď strany sporu
možno prihliadať len pri dôkaznej núdzi, čo však zjavne tento prípad nebol (§ 195 ods. 1 CSP). Preto
nemohol prihliadať na zmenu skutkového tvrdenia žalobkyne, prednesenú na poslednú chvíľu v rámci

záverečnej reči na pojednávaní 09.11.2021. A tak na základe (pôvodnej) zhodnosti tvrdení strán sporu
mal za nesporné, že žalobkyňa nebola v čase zrážky v pohybe, ale že stála na svahu a vo vzťahu
k tejto skutočnosti nevykonával dokazovanie. Z uvedených dôvodov odmietol vykonať dokazovanie
navrhnuté intervenientom na strane žalovaného, ktorý dôkazný návrh bol obsiahnutý v písomnom
podaní z 05.04.2023 a ktorý dôkazný návrh sa týkal zápisu o výpovedi svedkyne C. vo forme zápisu

zabezpečeného cestou tunajšieho súdu v konaní sp.zn. 5C/5/2017.
V zmysle svedeckej výpovede G. K. z 09.04.2015, citovanej v znaleckom posudku Ing. Chomu, dospel
ku skutkovému zisteniu, že k zastaveniu G. K. na kraji svahu nepredchádzal pád, ale išlo o pošmyknutie
na ľade, nespočívajúce v páde. Z ustáleného skutkového stavu, že žalobkyňa v čase zrážky nebola
v pohybe, ale že stála na kraji zjazdovky, poukázal na ust. § 415 Občianskeho zákonníka, podľa

ktorého každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví. Aj porušenie tejto
všeobecnej prevenčnej povinnosti pritom môže byť považované za naplnenie jedného z predpokladov
vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka. Dospel k záveru, že
túto všeobecnú prevenčnú povinnosť porušili ako žalobkyňa, tak aj žalovaný. V tejto súvislosti sú totiž
významné (aj) Pravidlá správania sa lyžiarov vydané Medzinárodnou lyžiarskou federáciou FIS, tzv.

Biely kódex, ktoré obsahujú normy, ktorých dodržiavaním má byť zabezpečená bezpečnosť užívateľov
zjazdovky a slúžia tak na predchádzanie vzniku škôd, s ktorými zákon spája zodpovednosť. Podľa
bodu 2 týchto pravidiel bol žalovaný ako lyžiar povinný mať pred sebou prehľad a prispôsobiť svoj
spôsob jazdy a rýchlosť jazdy terénu, avšak túto povinnosť porušil, keď išiel do neprehľadnej častitrate (do zátačky a terénneho zlomu) neprimerane veľkou rýchlosťou, ktorá mu znemožnila zabrániť
stretu so žalobkyňou, stojacou na zjazdovke v tejto neprehľadnej časti zjazdovky. Zo znaleckého
posudku č. 22/2015 Ing. Chomu vyplýva, že žalovaný išiel neprimerane vysokou rýchlosťou a vzhľadom

na podmienky jeho dohľadu v mieste nehody dané ľavotočivým smerom zjazdovky a jej klesajúcim
sklonom, vytvárajúcim terénny zlom (cca 42 km za hodinu + 10% pri náraze a cca 51 km/hod. + 10%
na začiatku kolízneho deja pred terénnym zlomom). Žalovaný mal správne pred touto neprehľadnou
časťou trate spomaliť natoľko, aby bol schopný zabrániť zrážke so žalovanou, a keďže tak neurobil,
naplnil prvý predpoklad zodpovednosti za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka (protiprávne

konanie). Naproti tomu žalobkyňa podľa bodu 6 Bieleho kódexu bola povinná bezdôvodne nezastavovať
a nestáť na neprehľadnej časti trate. Tento bod ospravedlňuje ako dôvod pre zastavenie a státie,
nielen príkladmo uvádzanú okolnosť pádu lyžiara, ale hovorí aj vo všeobecnosti o neprípustnosti
bezdôvodného zastavenia, či státia bez toho, aby tieto dôvody nejako bližšie konkretizoval, čím možno
mať za to, že pripúšťa zastavenie a státie aj z iných ospravedlniteľných dôvodov, než je pád, napr.
pomoc spolujazdcovi, ktorý predtým spadol alebo pomoc spolujazdcovi v inom potrebnom prípade.

V danom prípade síce uznal, že zastavenie žalobkyne na trati z dôvodu, aby táto zistila, či pred ňou
idúca sestra, ktorá sa pošmykla pri lyžovaní na ľade a následne zastavila na okraji svahu, je v poriadku,
nebolo neospravedlniteľné, keďže uznal argumentáciu žalobkyne z pojednávania 20.04.2023, že aj
pri pošmyknutí sa na ľade pri spúšťaní sa zo svahu môže dôjsť k takému poškodeniu zdravia, ktoré
síce nemusí viesť k pádu lyžiara, ale obmedzuje jeho ďalšiu pohyblivosť a je preto nutné, aby zastavil

a nepokračoval v lyžovaní s tým, že v danom čase žalobkyňa nemohla vedieť, či jej sestra takýto druh
zranenia neutrpela, a bolo preto ospravedlniteľné zastaviť pri sestre a spýtať sa, či je v poriadku. Avšak
minimálne od toho momentu, kedy po položení tejto otázky jej sestra odpovedala, že je v poriadku,
bolo možné považovať správanie žalobkyne, spočívajúce v ďalšom státí na svahu, za porušenie bodu 6
Bieleho kódexu, keďže mala toto miesto čo najrýchlejšie opustiť a tak možno u žalobkyne konštatovať

naplnenie prvého predpokladu vzniku zodpovednosti za škodu podľa § 420 OZ protiprávneho konania,
a to porušenia prevenčnej povinnosti podľa § 415 OZ, konkretizovaného v bode 6 Bieleho kódexu.
Za nesporné bolo možné mať aj naplnenie ďalšieho predpokladu vzniku zodpovednosti za škodu,
spočívajúceho vo vzniku škody na zdraví žalobkyne, a to ťažkého zranenia, ktoré spočívali
v obojstrannom pohmoždení pľúc, zmliaždení srdca, krvácaní v oblasti mozgu, otrase mozgu, poškodení

pečene, viacnásobných zlomeninách lonovej a hrudnej kosti, rebier, lopatky s trvalými následkami,
súvisiaciminajmäsovznikomduševnýchporúchpoťažkomporaneníhlavyasobmedzenímpohyblivosti
bedrového a členkového kĺbu. Tretí predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu, a to príčinná súvislosť,
bolo možné takisto považovať za nesporný.
Pokiaľ ide o posledný predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu (zavinenie), tak tento sa u žalobkyne,

ako aj u žalovaného podľa § 420 ods. 3 Občianskeho zákonníka zo zákona predpokladá, keďže ani
žalobca, ani žalovaná neuniesli dôkazné bremeno opaku. Možno uvažovať iba o nedbanlivostnej forme
zavinenia,atozavinenievoformenevedomejnedbanlivosti.Porovnajúczávažnosťporušenejpovinnosti
žalobkyne (bod 6 Bieleho kódexu) a porušenie povinnosti žalovaného (bod 2 Bieleho kódexu), ako aj
okolností, za ktorých k porušeniu tejto povinnosti žalobkyne došlo (keď G. K. nespadla, ale zatočila

to na kraj svahu z dôvodu, že predtým pri spúšťaní na svahu sa pošmykla na ľade, a následne
zastavila a stála a keď zbadala žalobkyňu, zakývala a tá prišla k nej, pričom sa jej spýtala, či je
v poriadku a čo s obedom a akou lanovkou potom pôjdu, ktorý celý rozhovor trval niekoľko minút,
a po zistení, že G. K. sa nič nestalo, nebol dôvod, aby žalobkyňa naďalej v takto neprehľadnej časti
terénu zotrvávala ešte niekoľko minút a porovnajúc z časového trvania niekoľko sekúnd potrebných

na otázku žalobkyne, či je v poriadku a odpoveď sestry, že je v poriadku, s dobou niekoľko minút –
troch až päť minút, po ktorú dobu sestry udržiavali, stojac na svahu, rozhovor, ako správne namietol
žalovaný vo svojej záverečnej reči, je pritom takisto irelevantné, či žalobkyňa stála na kraji zjazdovky
alebo v jej strede, pretože bod 6, ani bod 2 Bieleho kódexu takéto rozlišovanie zón zjazdovky z hľadiska
zodpovednosti spúšťajúceho sa, resp. stojaceho lyžiara vôbec nepozná) so závažnosťou porušenej

povinnosti žalovaného, ktorý vošiel do neprehľadného úseku neprehľadnou rýchlosťou, dospel k záveru,
že primeraná miera spoluzodpovednosti žalobkyne je 50% a žalovaného 50%. Ani argumentácia
žalobkyne, že aj po pošmyknutí na ľade potrebuje lyžiar určitý čas na upokojenie (ktorého potreba
navyše v tomto prípade ani nebola žalobkyňou preukázaná, naopak, bolo zistené, že sestra v tom čase
bola v poriadku) nebola dôvodná, keďže nebola to žalobkyňa, kto by potreboval upokojenie. Pokiaľ

žalobkyňa citovala neprávoplatný rozsudok sp.zn. 5C/5/2017, poukázal na to, že v žiadnom prípade nie
je viazaný ešte neprávoplatným rozsudkom. Vzhľadom na otázku miery spoluzavinenia sa nestotožnil
so závermi z nemeckého trestného súdu o zanedbateľnom zavinení žalovaného a značnej spoluviny
žalobkyne. Otázku porušenia povinnosti svedkyne G. K. v zmysle, či porušila povinnosť, keď zastavilana neprehľadnej časti zjazdovky a následne, stojac, komunikovala so žalobkyňou, nebolo v tomto
konaní možné, pretože ide o irelevantnú skutočnosť, nakoľko by aj toto porušenie povinnosti nebolo
v bezprostrednej príčinnej súvislosti so vznikom škody.

Pokiaľ ide o určenie výšky náhrady za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia, dospel k záveru,
že za posudzujúceho lekára, ktorý mal vypracovať lekársky posudok v zmysle § 7 ods. 1 prvej vety
zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia
a o zmene a doplnení zákona NR SR. č. 273/1994 Z.z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného
poistenia a o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných odvetvových,

podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej len Zákon
o náhrade za bolesť a SSU), treba považovať lekára Národného rehabilitačného centra v Kováčovej,
ktorý naposledy liečil (ošetroval) žalobkyňu, pretože aj rehabilitačná liečba sa považuje za súčasť liečby
a na odbornosti lekára nezáleží. V danom prípade neexistuje lekársky posudok v zmysle § 7 ods.
1 citovaného zákona, pretože primár A. L. M., D. z Národného rehabilitačného centra v Kováčovej,
ako to vyplýva aj z prepúšťacej správy z 23.09.2015, nebol posudzujúcim lekárom oprávneným na

spracovanie lekárskeho posudku na ohodnotenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia,
keďže nebol lekárom, ktorý naposledy v čase ustálenia zdravotného stavu poškodenej (23.09.2015)
liečil poškodenú, ako to aj správne namietal intervenient, ktorá námietka ušla pozornosti žalobkyne,
keď namietal predbežné právne posúdenie súdu. Pri stanovení výšky náhrady za bolesť a sťaženie
spoločenského uplatnenia musel postupovať diferencovane. V časti náhrady za bolesť nebolo možné

vychádzať z lekárskej správy primára A. L. M., D., keďže nebol ošetrujúcim lekárom žalobkyne v zmysle
§ 7 ods. 1 druhej vety Zákona o náhrade za bolesť a SSU, podľa ktorého v prípade, ak sa pacient
liečil v ústavnom zdravotnom zariadení a bodové hodnotenie prevyšuje výšku 200 bodov, má lekársky
posudok spracovaný posudzujúcim lekárom, následne posudzovať primár daného oddelenia, ktorý
pritom vychádza z tých istých podkladov, z ktorých vychádzal aj posudzujúci lekár pri vyhotovení

lekárskeho posudku, by bolo príliš formalistické vyhodnotiť lekársku správu primára A. M., D., označenú
ako lekársky posudok zo dňa 06.06.2016, v tom zmysle, že nemá žiadnu dôkaznú hodnotu, keďže ju
vypracoval rovnaký odborník ako bol posudzujúci lekár, a navyše taký, ktorý má posudzovať, kontrolovať
správnosť lekárskeho posudku. Preto prihliadol na toto písomné vyjadrenie (lekársku správu) primára M.
ako listinný dôkaz, v rámci ktorého je zachytené odborné posúdenie uvedeného primára, ktoré má svoju

odbornú výpovednú hodnotu. Vo vzťahu k obodovaniu bolesti žalobkyne však súčasne existoval v tomto
konaní aj ďalší dôkaz, a to znalecký posudok MUDr. Letka, znalca z odboru chirurgie z 10.11.2015,
ktorý bol podaný v rámci trestného konania, avšak po ustálení zdravotného stavu poškodenej a ktorý
dôkaz, vzhľadom na svoju formu znaleckého posudku, teda dôkazu vyššej odbornej hodnoty, ktorá
skutočnosť nepriamo vyplýva aj z ustanovenia Zákona o náhrade za bolesť a SSU v § 7 ods. 6, možno

pri konfrontácii rozdielnych záverov týchto dôkazov považovať za dôveryhodnejší dôkaz, a preto, keď
sa musel rozhodnúť medzi jedným z uvedených dôkazov, pokiaľ ide o výšku bodov za vytrpenú bolesť
žalobkyne, priklonil sa na stranu znaleckého posudku chirurga MUDr. Letka. Ak by aj lekárska správa
primára A. M. spĺňala charakteristiku lekárskeho posudku v zmysle Zákona o náhrade za bolesť a SSU,
tak by súd takéto dva vzájomne si odporujúce dôkazy musel vyhodnotiť v prospech znaleckého posudku

MUDr. Letka.
Vo vzťahu k určeniu výšky náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia (vzhľadom na to, že znalecký
posudok MUDr. Letka toto vôbec neposudzoval, keďže sa týkal len bolestného) mohol ako jedinom
možnom dôkaze uvažovať len o písomnom vyjadrení primára A. M., D. zo 07.06.2016, pričom z vyššie
uvedených dôvodov tento dôkaz formalisticky nemohol odmietnuť s tým, že nemá formu lekárskeho

posudku posudzujúceho lekára, ale akceptoval ho ako iný (listinný) dôkaz, majúci svoju odbornú
výpovednú lehotu k predmetu dokazovania, keďže bol vypracovaný odborníkom, ktorý je oprávnený
posudzovať a spolupodpisovať správnosť lekárskeho posudku vyhotoveného posudzujúcim lekárom.
Preto pri výške náhrady za bolesť vychádzal z počtu bodov stanovených v znaleckom posudku chirurga
MUDr. Letka č. 66/2015, a to 930 bodov, keďže k ukončeniu liečby žalobkyne došlo 23.09.2015

a znalecký posudok bol zo dňa 10.11.2015. V zmysle § 5 ods. 2 Zákona o náhrade za bolesť a SSU bola
pre určenie výšky náhrady za bolesť ako rozhodujúca považovaná príslušným opatrením určená suma
17,16 eur za 1 bod za rok 2014 ako rok predchádzajúci vzniku nároku na toto bolestné. Pri stanovených
930bodovbytaknáhradazabolesťspočívalavovýške15958,80euravzhľadomnaspoluvinužalovanej
v rozsahu 50% a to, že žalovaný v prospech žalobkyne uhradil bolestné vo výške 2 000,- eur, zaviazal

žalovaného na náhradu za bolesť vo výške 5 979,40 eur. Vo zvyšku žalobu v tejto časti zamietol. Pri
určení výšky náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia vychádzal z výšky bodov 420, stanovených
primárom A. L. M., D., čo predstavuje celkovú výšku 7 207,20 eur a spolu s poukazom na spoluzavineniežalobkyne v rozsahu 50% zaviazal žalovaného k náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia vo
výške 3 603,60 eur a vo zvyšku v tejto časti žalobu zamietol.
Vovzťahukžalobkyňouuplatnenéhonárokunazvýšenienáhradyzasťaženiespoločenskéhouplatnenia

podľa § 5 ods. 5 Zákona o náhrade za bolesť a SSU zistil jediný dôvod hodný osobitného zreteľa pre
aplikáciu tohto ustanovenia a ktorý dôvod predstavuje invalidita (v tomto prípade u žalobkyne so 70%-
ným poklesom schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť). Neprihliadajúc na ostatné okolnosti tvrdené
žalobkyňou, týkajúce sa dopadu utrpeného poškodenia zdravia na jej osobný a pracovný život, priznal
zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v rozsahu 30%, ktorý považoval za primeraný

kpovaheazávažnostizistenéhodôvoduhodnéhoosobitnéhozreteľa.Okolnostiosobnéhoapracovného
života tvrdené žalobkyňou považoval za okolnosti, ktoré nedosahujú takú intenzitu, aby mohli byť vôbec
považované za dôvody hodné osobitného zreteľa, keďže žalobkyňa napriek tomu, že nie je schopná
získať novú prácu na plný úväzok a prišla o pôvodnú prácu, je schopná určitej pracovnej činnosti
a rovnako tak aj samostatného osobného života, hoci s určitými problémami a obmedzeniami, pričom
zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia až na maximálnu možnú výšku 50% je náležité len pre

tie najzávažnejšie prípady, kedy je imobilný človek úplne odkázaný na pomoc inej osoby a vôbec nie
je u neho možné uvažovať o nejakom pracovnom živote, ani len na čiastočný úväzok na rozdiel od
žalobkyne. Z uvedených dôvodov jej priznal nárok na náhradu zvýšeného sťaženého spoločenského
uplatnenia v sume 1 081,80 eur.

Žalobkyni priznal i nárok na úrok z omeškania z náhrady za bolesť a sťaženia spoločenského uplatnenia,
nakoľko bol viazaný jej žalobným návrhom, a to vo výške 5% ročne (§ 3 nariadenia Vlády SR č. 87/1995
Z.z. a § 517 ods. 2 OZ) za obdobie od 29.10.2016 do zaplatenia, pretože doručenie výzvy žalobkyne na
zaplatenie z 12.10.2016 do dispozičnej sféry žalovaného 28.10.2016 bolo možné mať tento právny úkon
za doručený a až od nasledujúceho dňa bolo možné podľa § 563 OZ žalovaného považovať v omeškaní

so zaplatením priznanej náhrady za bolesť a sťaženia spoločenského uplatnenia. Vo zvyšnom rozsahu
žalobu zamietol, pokiaľ žiadala priznať úroky z omeškania za deň 28.10.2016.
O trovách konania rozhodol s poukazom na kumuláciu výroku o čiastočnom zastavení konania z dvoch
výrokov vo veci samej, a preto vychádzal z princípov ustanovených v § 256 CSP a § 255 CSP. V časti
zaplateniasumy815,-eurzobralažalobkyňačiastočnespäťžalobuzdôvoduvlastnéhoprávnehoomylu,

keďuplatňovalazajedenbodsumu17,66eurasprávnemalauplatniť17,16eur,apretožalobkyňavtejto
častiprocesnezavinilazastaveniekonania.Avšakvtomtokonkrétnomprípaderozhodnutiesúduovýške
plnenia nezáviselo len od znaleckého odborného posúdenia, či od úvahy súdu, pretože žalobkyňa si
pôvodne uplatnila nárok na náhradu škody 39 913,- eur a neskôr zobrala žalobu späť v časti 815,- eur,
ako aj z dôvodu, že bolo zistené, že miera spoluzavinenia žalobkyne na vzniku škody je 50%, ktoré

dve okolnosti nemali nič spoločné so znaleckým (odborným) posúdením alebo výlučnou úvahou súdu,
bolo by nesprávne na to pri rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto prípade neprihliadať. Preto
pri rozhodovaní o náhrade trov konania považoval za správne žalobkyňou pôvodne uplatnenú sumu
39 913,- eur vynásobiť koeficientom 0,50 (ako 50% spoluzavinenie) a pomerom hodnoty bodu, z ktorého
súd nakoniec vychádzal (17,16 eur), k pomeru pôvodne žalobkyňou uplatnenej hodnoty bodu (17,66

eur), na základe čoho dospel k zisteniu o úspechu žalobkyne v rozsahu 48,58% (39 913 x 0,5 x 17,16
eur/17,66 eur), a tým o úspechu žalovaného v rozsahu 51,42%, pričom následne podľa § 255 ods. 2 CSP
pomerne rozdelil náhradu trov konania medzi strany sporu, keď relatívne úspešnejšiemu žalovanému
priznal proti žalobkyni nárok na náhradu v rozsahu 2,84%.
2. Dopĺňacím rozsudkom priznal intervenientovi na strane žalovaného voči žalobkyni nárok na náhradu

trov konania v rozsahu 2,84%, pričom vychádzal z rovnakých dôvodov ako v rozsudku, v ktorom
priznával nárok na náhradu trov konania žalovanému.

3. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku vo výroku I. a III. podal odvolanie žalovaný. Poukázal
na to, že súd prvej inštancie rozhodoval s poukazom na § 441 Občianskeho zákonníka s odôvodnením,

že k nehode lyžiarov, ktorí obidvaja utrpeli vážne zranenia, došlo rovnakou mierou spoluzodpovednosti
50 na 50. Má za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Lyže sa radia medzi dopravné prostriedky, ktoré kĺzavým pohybom po snehu uskutočňujú prepravu
osôb. S poukazom na § 431 Občianskeho zákonníka vznikla žalobkyni a žalovanému ujma na zdraví
pri ich strete ako prevádzateľov dopravného prostriedku (lyží), a preto sa má vykonať ich vzájomné

vyporiadanie na základe zodpovednosti podľa účasti na spôsobení škody. Pokiaľ súd prvej inštancie
dospel k záveru, že miera zodpovednosti sporových strán je rovnaká, tak podľa názoru žalovaného sa
s poukazom na § 431 Občianskeho zákonníka majú vzájomne vyporiadať tak, že ani jedna zo strán nie
je povinná nahradiť druhej strane spôsobenú škodu na zdraví. Zároveň poukázal na to, že žalovaný užuhradil žalobkyni bolestné vo výške 2 000,- eur, preto navrhuje zmeniť napadnutý výrok tak, že žalobu
žalobkyne zamietne.
4. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku podal odvolanie i intervenient na strane žalovaného, a to

vo vzťahu k výroku III. o nároku na náhradu trov konania. Nesúhlasí so spôsobom výpočtu percentuálnej
miery úspech žalobkyne, keď v tejto súvislosti súd postupoval tak, že celkovú žalobkyňou uplatnenú
sumu 39 913,- eur vynásobil koeficientom 0,5 a pomerom hodnoty bodu, z ktorého súd nakoniec
vychádzal, k pomeru žalobkyňou pôvodne uplatnenej hodnoty bodu a na základe toho dospel k úspechu
žalobkyne 48,52%. V zmysle právneho názoru odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení plný úspech

žalobkyne by bolo možné konštatovať aj vtedy, kedy by žalobkyni boli priznané ňou uplatnené nároky
na náhradu, avšak len v prípade, že jej neúspech by bol dôsledkom posúdenia výšky uplatnených
nárokov. V tejto súvislosti za plný úspech žalobkyne by bolo možné považovať priznanie bolestného
a SSU a zvýšenie SSU, ktorá je síce oproti žalovanej istine len čiastočným úspechom, ale výška
priznanej náhrady závisela výlučne od posúdenia výšky. Súd mal teda pre účely posúdenia miery
úspechu vychádzať zo sumy 25 328,16 eur ako sumy plného procesného úspechu, s ktorou je potrebné

porovnať skutočný úspech žalobkyne vo výške 10 664,08 eur, čo predstavuje 42,10% ku 57,90%
úspechu žalovaného predstavuje 15,80% čistého úspechu. Rovnako namietal, že súd nerozhodol o jeho
nároku na náhradu trov konania. Navrhol rozsudok v napadnutej časti zmeniť tak, že žalovanému
a intervenientovi prizná nárok na náhradu trov konania 15,80%.
5. Rovnako v zákonom stanovenej lehote proti rozsudku podala odvolanie žalobkyňa, a to voči výrokom

II. a III. z dôvodov v § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. Skutkový a právny záver súdu prvej inštancie
v tom, že od momentu, kedy po spýtaní sa žalobkyne sestry, či je v poriadku a po odpovedi sestry,
že je v poriadku, je nutné považovať správanie žalobkyne v rozpore s pravidlom bodu 6 tzv. Bieleho
kódexu, považuje za nesprávny, nakoľko súd nemal na takýto záver ani dostatočný skutkový podklad
a napokon tieto okolnosti aj nesprávne právne posúdil. Súd prvej inštancie nezistil, a ani zistiť nemohol,

ako dlho trvala časť dôvodného rozhovoru medzi žalobkyňou a jej sestrou, preto súdu chýbal skutkový
podklad k tomu, aby mohol konštatovať, že práve predĺženie státia žalobkyne o čas podľa súdu
neospravedlniteľnej časti rozhovoru s jej sestrou bolo tou príčinou, ktorá viedla k zrážke so žalovaným
a že v prípade, ak by žalobkyňa odišla z miesta rozhovoru už po jeho prvej časti, k zrážke by nedošlo.
V prvom rade nie je možné zistiť, ako dlho trval celkový čas zastavenia žalobkyne pri jej sestre a celkový

čas rozhovoru. V trestnom konaní, ako aj v konaní vedenom pod sp.zn. 5C/5/2017, žalobkyňa ani
jej sestra buď presný čas neuvádzali, alebo uvádzali rôzne časy tri, päť alebo jednu až dve minúty.
Skôr je nutné vychádzať z obsahu ich rozhovoru, ktorý sa mal týkať krátkej kontroly zdravotného
stavu sestry žalobkyne a uvedenia toho, ak a kam budú ďalej lyžovať a ku ktorej lanovke pôjdu. Ich
rozhovor trval skôr niekoľko sekúnd alebo minút a tento záver podporuje aj vyjadrenie žalobkyne, či

jej sestry. Rovnako svedkyňa G. C. videla žalobkyňu s jej sestrou stáť tiež len krátku, niekoľko sekúnd
trvajúcu chvíľu. Žalobkyňa pritom v momente zrážky už z miesta zastavenia odchádzala, resp. bola na
odchode. Následne nie je možné ani presne zistiť, koľko trvala prvá časť a koľko druhá časť rozhovoru.
Preto je nutné hodnotiť celé zastavenie žalobkyne ako jeden celok, čo by napokon zodpovedalo
i záveru krajského súdu v uznesení č.k. 7Co/96/2022-505, ktorý prikázal zhodnotiť správanie žalobkyne

v kontexte so správaním sa jej sestry. Zároveň poukázala na právne zhodnotenie v rozsudku vo veci
č.k. 5C/5/2017-414. Za nepreskúmateľné považuje i odôvodnenie, pokiaľ ide o zákonný predpoklad
príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti zo strany žalobkyne a následným vznikom
škody. Žalobkyňa rozhodne nepripúšťala, že by zastavením na zjazdovke porušila právnu povinnosť,
čo logicky zahŕňa aj popretie príčinnej súvislosti medzi jej porušením právnej povinnosti a následným

vznikom škody. V danom prípade medzi konaním žalobkyne (či už protiprávnym alebo nie) a vznikom
škody nie je daná príčinná súvislosť. Zo znaleckého posudku Ing. Chomu vyplynulo, že v prípade, ak
aj rýchlo lyžujúci lyžiar prispôsobil svoju jazdu povahe terénu, úsek za terénnym zlomom a miestom,
kde stála žalobkyňa, bol dostatočne dlhý a široký na to, aby mohli urobiť príslušný manéver, ktorým
by prípadnú kolíznu situáciu vyriešili. Škoda teda nevznikla tým, že žalobkyňa stála na neprehľadnom

mieste, ale tým, že žalovaný do žalobkyne vrazil. Na základe uvedeného nesúhlasia s ustálenou mierou
spoluzavinenia žalobkyne v rozsahu 50%. Za nesprávny považuje aj záver, ktorý pri posudzovaní
výšky škody nezohľadnil žalobkyňou predložený lekársky posudok o bolestnom, vydaný A. L. M..
Súd prvej inštancie poňal výklad ust. § 2 ods. 3 písm. d) Zákona o náhrade bolestného a SSU
formalisticky, bez zreteľa na jeho zmysel a účel. Podstatou a zmyslom tohto ustanovenia je, aby

bodové hodnotenie bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia stanovoval lekár, ktorý sa zúčastňoval
na liečbe poškodeného, a preto dobre pozná okolnosti tejto liečby a vie ju primeraným spôsobom
zohľadniť v bodovom hodnotení. Pokiaľ ide o zákonnú podmienku vyjadrenú pojmom „liečil“, tento
je širší ako pojem „ošetrujúci lekár“. Nepochybne sa na liečbe podieľal aj primár oddelenia, ktorý jezodpovedný za liečebný proces u všetkých pacientov daného oddelenia, a navyše, v zmysle § 7 ods.
1 práve primár príslušného oddelenia posudzuje lekársky posudok, ak rozsah následkov v prípade
sťaženia spoločenského uplatnenia presahuje 200 bodov. Lekárske posudky A. L. M. tak spĺňajú

všetky zákonné podmienky v zmysle ustanovení Zákona o náhrade bolestného a SSU. Pokiaľ ide
o znalecký posudok MUDr. Tibora Letka, tento bol podaný len pre účely trestného konania, bez
vyšetrenia žalobkyne a primárne za účelom stanovenia doby liečby. Výrok o náhrade trov konania
napáda predovšetkým s poukazom na jeho závislosť od rozhodnutia vo veci samej. Rovnako považuje
za nesprávne vyhodnotenie, že súd posúdil ako jej neúspech zamietnutie žaloby v rozsahu náhrady za

bolesť v sume 2 000,- eur, keď túto sumu žalobkyňa obdržala, avšak napriek výzve žalovaného tento
jej neoznámil, aký je právny dôvod úhrady tejto sumy. Nemohla urobiť dispozičný úkon a zobrať svoju
žalobu späť, nakoľko si ňou uplatňovala dva relatívne samostatné nároky na náhradu škody na zdraví,
a to náhradu za bolesť a sťaženia spoločenského uplatnenia. Pokiaľ jej žalovaný neoznámil právny
dôvod plnenia, nemohla s istotou predpokladať, ktorého z týchto nárokov sa plnenie týka. Preto táto
skutočnosť by mala byť posudzovaná na ťarchu a neúspech žalovaného. Navrhuje napadnutý rozsudok

v časti zmeniť tak, že žalovaný bude zaviazaný zaplatiť jej náhradu za bolesť 21 991,60 eur s 5%-
ným úrokom z omeškania od 29.10.2016 do zaplatenia, náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia
ešte v sume 3 604,40 eur spolu s 5%-ným úrokom z omeškania od 29.10.2016 do zaplatenia, zvýšenie
náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 1 080,60 eur a priznať jej voči žalovanému právo
na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Zároveň žiada priznať trovy odvolacieho konania.

6. Voči dopĺňaciemu rozsudku ohľadne náhrady trov intervenientovi podal odvolanie intervenient, keď
podáva tie isté odvolacie dôvody ako pri odvolaní voči rozsudku, ktorým bol priznaný nárok na náhradu
trov konania žalovanému v rozsahu 2,84% a žiada, aby bol zmenený rozsudok v tejto časti tak, že
intervenientovi bude priznaný nárok na náhradu trov konania v rozsahu 15,80 %.

7.Žalobkyňapodalaodvolanieprotitomutodopĺňaciemurozsudkujednakzdôvodu,žesajednáozávislý
výrok od rozhodnutia vo veci samej a rozhodnutie vo veci samej napadla odvolaním, aby jej bol priznaný
nárok v celom rozsahu, a napokon poukázala na to, ako už aj vo svojom odvolaní voči rozsudku, že
nesprávne bol posúdený neúspech žalobkyne, keď suma 2 000,- eur bola posúdená v jej neprospech.
Napokon uviedla, že intervenient je osobou, ktorá má v civilnom sporovom konaní zvláštne postavenie,

nie je stranou konania, čo je najpodstatnejší fakt. Ustanovenia CSP intervenienta nedefinujú ako stranu
v konaní, ale len ako osobu, ktorá sa zúčastňuje na konaní, či už popri žalobcovi alebo žalovanom,
a to na základe jeho vlastného právneho záujmu na výsledku konania s tým, že do konania vstupuje
na základe vlastného rozhodnutia, buď z vlastného podnetu alebo z podnetu strany, na ktorej strane
vystupuje. Ustanovenia § 255 a § 256 CSP umožňujú súdu priznať nárok na náhradu trov konania

jedine a výlučne subjektu, ktorý je stranou konania, nie inému subjektu. Žalobca v civilnom sporovom
konaní podáva žalobu voči určitému subjektu, či subjektom, čím zároveň ako dominos litis určuje okruh
žalovaných subjektov a tým berie vedome na seba aj riziko, že v prípade neúspechu bude znášať
náhradu trov konania týchto žalovaných. Intervenienta do postavania v civilnom spore nevnáša samotný
žalobca, na strane žalovaného nevstupuje do konania z podnetu ani na výzvu žalobcu, ale z vlastného

podnetu, či na výzvu samotného žalovaného. Vzhľadom na toto špecifické postavenie intervenienta na
strane žalovaného, ktoré je nezávislé od vôle subjektu žalobcu, ako aj vzhľadom na to, že účasť tohto
intervenienta v konaní je vedená najmä jeho vlastným právnym záujmom, by mal prípadné trovy konania
spojené s jeho účasťou v konaní znášať tento subjekt vždy sám, bez akéhokoľvek nároku na ich náhradu
voči žalobcovi. Navrhuje dopĺňací rozsudok zmeniť tak, že intervenient nemá voči žalobkyni právo na

náhradu trov konania.
8. Intervenient k odvolaniu žalobkyne uviedol, že nesúhlasí s dôvodmi jej odvolania a predovšetkým
uviedol, že informáciu o niekoľkominútovom trvaní rozhovoru mal súd zistenú z vykonaného
dokazovania, a to práve z výsluchov a vyjadrení žalobkyne, jej sestry v pozícii svedka, ktoré sú oba
riadnym dôkazným prostriedkom. V konaní sp.zn. 5C/5/2017 vo svojej výpovedi ohraničila samotná

žalobkyňa rozhovor so sestrou do 5 minút. Jej sestra, vypočutá ako svedok, vypovedala, že rozhovor
trval zhruba 3 minúty. Tieto výpovede sa podstatne nelíšia, preto skutkový záver súdu, že rozhovor
trval niekoľko minút je správny a vychádzajúci z vykonaného dokazovania. Skutočnosť, že rozhovor
trval len niekoľko sekúnd, novo uvádza žalobkyňa až v podanom odvolaní, čo považuje za neprípustné.
Tieto skutkové tvrdenia nereprezentovala vôbec v priebehu konania na súde prvej inštancie. Tvrdenie

žalobkyne, že aj svedkyňa C. videla žalobkyňu stáť len niekoľko sekúnd, považuje za dezinterpretáciu
tejto výpovede. Predovšetkým takéto tvrdenie z výpovede svedkyne vôbec nevyplýva a žalobkyňa
prehliada v tejto súvislosti aj zásadný fakt, že stála za terénnym zlomom, keď bola pre všetkých lyžiarov
rovnako objektívne viditeľná len krátky úsek od tohto miesta. Výpoveď tejto svedkyne k samotnejdĺžke zastavenia žalobkyne je preto nepoužiteľná. Zároveň sa domnieva, že argumentácia žalobkyne
o nemožnosti striktného ohraničenia jednotlivých časových úsekov rozhovoru je čisto formalistickým
aúčelovýmprístupom.Bolonepochybnezistené,žerozhovorviedlažalobkyňasosvojousestrounajskôr

o dôvode jej zastavenia, keď hneď v úvode tohto rozhovoru ju svedkyňa K. informovala, že mala
menšiu kolíziu, ale že sa jej nič nestalo, že ani nespadla. Aj po tejto informácii ich rozhovor plynul ďalej
na nevhodnom mieste, o peknom počasí, obede a výbere lanovky. Pokiaľ žalobkyňa nesúhlasila so
spoluvinou, pre aplikáciu § 441 Občianskeho zákonníka je potrebné zohľadniť, ktoré okolnosti na strane
zúčastnených mali priamy vplyv na vznik škody a v akom rozsahu tieto vplývali na vznik škody, pričom sa

prihliadanacelkovéokolnostivznikuškody.Ajodvolacísúdvosvojomzrušujúcomuzneseníkonštatoval,
že právne povinnosti porušili tak žalobkyňa, ako aj žalovaný s tým, že oba body tzv. Bieleho kódexu majú
rovnakú silu na správanie sa všetkých lyžiarov na svahu. V prípade, že by žalobkyňa na danom mieste
nestála, prípadne toto opustila skôr už po zistení, že jej sestra je v poriadku, ku kolízii a jej následkov
vo forme zranení žalobkyne by nebolo vôbec došlo. Pokiaľ žalobkyňa argumentuje na zohľadnenie
judikatúry pri rozhodovaní o miere spoluzavinenia, keď poukazuje na závery iného rozhodnutia sp.zn.

5C/5/2017, poukazujú na to, že súd je predovšetkým viazaný právnym názorom odvolacieho súdu
v súdenej veci, ktorými závermi sa aj riadil a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil najmä v bodoch 67. až
71. rozsudku. K výhradám o nesprávnom preferovaní znaleckého posudku MUDr. Letka pred lekárskym
posudkom A. M. sa žiada uviesť, že hoci platí, že žiadny dôkaz nemá predpísanú právnu silu, v prípade
znaleckého posudku ide o špecifický, vysoko odborný úkon znalca, ktorý má svoje pevne určené

formálne a obsahové náležitosti. Súčasťou znaleckej úlohy nebolo len stanovenie doby nevyhnutnej
liečby oboch účastníkov kolízie pre potreby kvalifikácie trestného činu, ako tvrdí žalobkyňa, ale rovnako
znaleckou úlohou bolo aj komplexné posúdenie ďalších rozhodujúcich okolností, najmä stanovenie
mechanizmu vzniku poškodenia na zdraví a v neposlednom rade stanovenie hodnotenia bolestného
žalobkyne, ako aj žalovaného. Znalecký posudok je tak z jeho pohľadu komplexnejším hodnotením na

rozdiel od lekárskeho posudku. Za dôležité považuje aj to, že znalec mal pri vypracovaní znaleckého
posudku k dispozícii kompletný vyšetrovací spis aj príslušnú zdravotnú dokumentáciu žalobkyne, ako aj
to, že znalecký posudok bol vypracovaný 10.11.2015, keď už samotná liečba žalobkyne bola ukončená.
Pokiaľ ide o odvolanie voči výroku o trovách konania, zotrval na svojich dôvodoch uvedených v odvolaní
proti rozsudku a takisto aj, pokiaľ ide o zaplatenie istiny 2 000,- eur.

9. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného a k návrhu intervenienta na doplnenie rozsudku
uviedla, že žalovaný mylne a zjavne v rozpore s ustanoveniami Občianskeho zákonníka a ustálenou
súdnou praxou chápe osobitnú zodpovednosť za škodu podľa § 427 OZ, keď žiada vo veci uplatniť ust. §
431 OZ. Ustanovenie § 427 a nasl. OZ upravujú osobitnú objektívnu zodpovednosť za škodu spôsobenú

prevádzkou dopravných prostriedkov, ktorého súčasťou je aj ust. § 431 OZ. Ustanovenie § 427 OZ je
základným ustanovením pre úpravu tejto zodpovednosti a upravuje zároveň okruh prípadov prevádzky
dopravných prostriedkov, na ktoré sa táto osobitná úprava zodpovednosti vzťahuje. Spoločným znakom
týchto dopravných prostriedkov je pohon ich vlastnou silou, resp. jeho prívesným zariadením a na iné
prípady dopravných prostriedkov nemožno túto zodpovednosť aplikovať. Použijúc uvedené závery, je

zrejmé, že zodpovednosť podľa § 427 a nasl. OZ nemožno aplikovať na prípad žalobkyne a žalovaného,
ktorí sa pohybovali na lyžiach. Žalobkyňa ani žalovaný nie sú osobami vykonávajúcimi dopravu,
a zároveň lyže nie sú motorovým vozidlom ani motorovým plavidlom, ani lietadlom, ani iným dopravným
prostriedkom poháňaným vlastnou silou. Odvolanie žalobcu je tak založené na nesprávnom výklade ust.
§ 427 a § 431 OZ a navrhujú, aby rozsudok v žalovaným napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.

S návrhom intervenienta na vydanie dopĺňacieho rozsudku ohľadne priznania mu nároku na náhradu
trov konania nesúhlasí, nakoľko intervenient nie je stranou konania. Ustanovenie § 255 a § 256 CSP
umožňuje súdu priznať nárok na náhradu trov konania jedine a výlučne sporovej strane, čo intervenient
v danom konaní nie je. Vzhľadom na špecifické postavenie intervenienta na strane žalovaného v konaní,
ktoré je nezávislé od vôle subjektu žalobcu, ako aj vzhľadom na tom, že účasť tohto intervenienta

v tomto konaní je vedená najmä jeho vlastným záujmom, by mal prípadné trovy konania spojené s jeho
účasťou v konaní znášať tento subjekt vždy sám, bez akéhokoľvek nároku na ich náhradu voči žalobcovi.
Navrhuje, aby súd návrh intervenienta na doplnenie rozsudku zamietol.
10. Žalobkyňa k odvolaniu intervenienta voči dopĺňaciemu rozsudku uviedla, že rozhodnutie považuje
taktiež za nesprávne, avšak z iných dôvodov. Zotrváva na tom, že uhradenie sumy 2 000,- eur nie je

možné pripísať na ťarchu žalobkyne a taktiež zotrvala na tom, že intervenient nie je stranou konania,
ktorú do konania označila žalobkyňa a tento vstúpil do konania na svoj vlastný podnet. K vyjadreniu
intervenienta voči jej odvolaniu v replike uviedla, že aj napriek tomu, že so svojou sestrou sa mala
rozprávať o viacerých veciach, neznamená, že rozhovor musel trvať niekoľko minút, ako uvádzaintervenient. Polemiku o tom, koľko času skutočne žalobkyňa pri svojej sestre na svahu stála, však
nepovažuje za prínosnú a významnú. Za oveľa podstatnejšie považuje, že súd pri svojom rozdelení
státia žalobkyne na svahu na dve časti nedokáže uviesť, ako dlho tieto časti trvali. Tým pádom nevie

ani skutkovo rozumne zdôvodniť, či medzi zotrvaním žalobkyne na mieste počas druhej časti rozhovoru
malo význam z hľadiska príčinnej súvislosti s následnou zrážkou so žalovaným. Objektívne nie je možné
tietočasovéokamihypresneustáliť,apretoniejemožnéaniustáliťapovažovaťzapreukázané,žepráve
dlhšie zotrvanie žalobkyne v rozhovore s jej sestrou nebolo jednou z príčin vzniku škody. Nebolo preto
preukázané, že žalobkyňa spoluzavinila vznik škody. Pokiaľ ide o znalecký posudok MUDr. Tibora Letka,

nemá dôvod meniť svoje stanovisko, predmetný znalecký posudok znalec vyhotovil pre účely trestného
konania, bez vyšetrenia žalobkyne a primárne za účelom stanovenia doby liečby zranení žalobkyne.
Voči predloženým lekárskym posudkom neboli vznesené žiadne konkrétne relevantné pochybnosti a za
tejto situácie nebol daný žiaden dôvod na to, aby súd ignoroval a nezohľadnil lekárske posudky A. L.
M.. Intervenient sa snaží vytvoriť účelovo dojem, že žalobkyňa chcela plnenie zo strany žalovaného
v sume 2 000,- eur zatajiť, avšak tento spôsob argumentácie nepovažujú za korektný. Nemala dôvod

v konaní uvádzať toto plnenie, pretože nevedela uviesť aj napriek dotazom na žalovaného, čoho sa toto
plnenie týka. Nemala žiaden racionálny dôvod toto plnenie tajiť, len nevedela uviesť, akého nároku sa
má týkať. Pokiaľ jej žalovaný neoznámil právny dôvod plnenia, nemohla s istotou predpokladať, ktorého
z týchto nárokov sa plnenie týka a následne žalobný návrh upraviť. Táto skutočnosť by preto mala byť
posudzovaná na ťarchu a neúspech žalovaného.

11. K odvolaniu žalobkyne vo veci sa vyjadril intervenient a pokiaľ ide o výhrady žalobkyne týkajúce
sa zohľadnenia sumy 2 000,- eur ako neúspechu žalobkyne, trvajú na svojej doterajšej argumentácii
a intervenientovi neprináleží hodnotiť konkrétne vnútorné pohnútky žalobkyne, pre ktoré prijatú platbu
v tejto časti neuviedla v konaní pred súdom prvej inštancie. Faktom ostáva, že túto dôležitú okolnosť
pre rozhodnutie vo veci samej žalobkyňa v opise skutkových tvrdení v žalobe neuviedla vôbec a túto

skutkovú okolnosť potvrdila až následne, v nadväznosti na prednesené skutkové tvrdenia žalovaného
a ním predložené dôkazy. Vo vzťahu k napadnutému výroku o trovách konania nesúhlasí s tvrdením
žalobkyne, že intervenientovi CSP neumožňuje priznať nárok na náhradu trov konania. Hoci intervenient
nie je formálne označený ako strana sporu, je subjektom, ktorý sa za stanovených procesných
podmienok konania zúčastňuje z dôvodu existencie jeho právneho záujmu na výsledku prebiehajúceho

konania. Nesúhlasí ani s tým, že žalobca nemohol počítať s účasťou intervenienta a následnou
povinnosťou prípadnej náhrady jeho trov konania. Žalobkyňa si musela byť vedomá existujúcej právnej
úpravy v tom zmysle, že vstup intervenienta do konania je legálnou možnosťou v civilnom sporovom
konaní. Zároveň poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR č.k. IV.ÚS 442/2022. Tvrdenia žalobkyne
o nemožnosti ustálenia protiprávneho konania žalobkyne ako následku nemožnosti trestného ustálenia

časového okamihu, kedy mala žalobkyňa už neprehľadný priestor na zjazdovke opustiť, považuje za
špekulatívnu konštrukciu. Samotná žalobkyňa pripúšťa, že minimálne časť rozhovoru už na danom
úseku trate nemala viesť a mala tento priestor už skôr opustiť. Z výsledkov vykonaného dokazovania
vyplýva, že rozhovor žalobkyne a jej sestry trval niekoľko minút, nie sekúnd, uvedený časový interval
v bežných životných situáciách nepredstavuje zásadne dlhý časový úsek, ale je potrebné si uvedomiť,

že v tomto prípade išlo o časový interval, ktorý žalobkyňa strávila státím a rozhovorom nie na chodníku,
ale na frekventovanej lyžiarskej trati. Navyše, stála v úseku, kde nebola viditeľná pre prichádzajúcich
lyžiarov zhora, najmä, kde je takéto zastavenie a státie výslovne zakázané. Bez významu nemôže byť
ani to, že sestra žalobkyne nebola zranená, naopak, stála na zjazdovke už určitú dobu pred zastavením
žalobkyne a samotná žalobkyňa jej pokĺznutie, ktoré malo byť dôvodom jej zastavenia, ani nevidela. Vo

vzťahu k argumentácii týkajúcej sa posudku MUDr. Tibora Letka, trvajú na obsahu svojho vyjadrenia
v tomto smere, ktoré predložili v rámci vyjadrenia k odvolaniu žalobkyne z 27.06.2023.
12. V replike žalobkyňa vo vzťahu k vyjadreniu intervenienta ohľadne úhrady sumy 2 000,- eur uviedla,
že aj napriek výzve žalovaný neoznámil, čoho sa toto plnenie týka. Takéto plnenie nijak nezatajovala
a jeho prijatie v súdnom konaní potvrdila. Pokiaľ jej žalovaný neoznámil právny dôvod plnenia, nemohla

s istotou predpokladať, ktorého z týchto nárokov sa plnenie týka. Trvá preto, že vzhľadom na tieto
okolnosti nemôže byť zamietnutie žaloby v tejto časti hodnotené ako neúspech žalobkyne. Vzhľadom
na uvedené je potom možné výsledok konania v tejto časti vo vzťahu k náhrade trov konania hodnotiť
ako dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP. Trvá na tom, že nakoľko intervenient nie je
stranou konania, ale len osobou, ktorá sa zúčastňuje na konaní, súd môže priznať nárok na náhradu

trov konania jedine a výlučne subjektu, ktorý je stranou konania. Nespochybňuje, že intervenient
môže mať na výsledku konania právny záujem, avšak v civilnom sporovom konaní žalobca určuje
len okruh žalovaných subjektov a intervenient vstupuje z vlastného podnetu a opačný postup by bol
navyše v rozpore s princípom rovnosti strán konania, keď intervenient zjavne nemôže byť v civilnomsporovomkonanízaviazanýnanáhradutrovkonaniaprotistranyanadruhejstranebyintervenientmohol
požadovať náhradu trov konania od protistrany. Nepripúšťa, že by časť jej zotrvania na zjazdovke mala
byť nedovolená alebo protiprávna. Tvrdenie o nemožnosti ustálenia časového okamihu, odkedy mala

zotrvať na zjazdovke už protiprávne, čo nie je špekulácia, ale zrejmý fakt, uviedla ako námietku voči
nedostatočnému a nesprávnemu skutkového a právnemu záveru súdu prvej inštancie. Súd by musel
skutkovo ustáliť, kedy presne sa skončila prvá časť rozhovoru a či odvtedy uplynul dostatočne dlhý
časový úsek na to, aby žalobkyňa odišla z priestoru, do ktorého sa vrútil žalovaný vysokou rýchlosťou.
Objektívne však nie je možné tieto časové okamihy presne ustáliť, a preto nie je možné ani ustáliť

a považovať za preukázané, že práve dlhšie zotrvanie žalobkyne v rozhovore s jej sestrou bolo jednou
z príčin vzniku škody. Nie je možné ohľadne dĺžky státia žalobkyne na svahu vychádzať len z ňou
uvedeného odhadovaného časového údaja a je potrebné prihliadnuť i na obsah rozhovoru žalobkyne
s jej sestrou. Pokiaľ ide o to, či sestra žalobkyne bola alebo nebola zranená, nemá to podstatný
význam pre posúdenie veci. Žalobkyňa len išla zistiť dôvod a konala v súlade so zaužívanými pravidlami
lyžovania.

13. Krajský súd v Žiline, ako odvolací súd (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie podali včas sporové
strany a intervenient na strane žalovaného proti rozsudku, proti ktorému je prípustné odvolanie (§ 355
ods. 1, § 359, § 362 ods. 1, § 360 ods. 2, 3 CSP), po zopakovaní dokazovania pred odvolacím súdom,
oboznámením sa s listinnými dôkazmi v zmysle § 384 ods. 1 CSP preskúmal napadnuté rozhodnutie
v intenciách § 379 a § 380 CSP a podľa § 388 CSP zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, ako je

to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

14. Obe sporové strany pred odvolacím súdom zotrvali na svojich doterajších vyjadreniach a tvrdeniach.

15. Za nesporné v konaní možno považovať, že dňa 21.03.2015 došlo na zjazdovke č. 11 (FIS) v jej

spodnej časti „Palmerky“, v lyžiarskom stredisku Nízke Tatry Sever – Jasná, v okrese Liptovský Mikuláš
k zrážke dvoch lyžiarov – žalobkyne a žalovaného, ku ktorej došlo tak, že žalovaný pri spúšťaní sa
po zjazdovke, idúc neprimerane vysokou rýchlosťou a vzhľadom na podmienky jeho dohľadu v mieste
nehody, dané ľavotočivým smerom zjazdovky a jej klesajúcim sklonom, vytvárajúcim terénny zlom (cca
42 km/hod. + 10% pri náraze a cca 51 km/hod. + 10% na začiatku kolízneho deja pred terénnym

zlomom), narazil do žalobkyne, stojacej na ľavom kraji zjazdovky v oblasti zakrytého výhľadu pre zhora
prichádzajúceho lyžiara (žalovaného), ktorá na tomto mieste zastavila, aby zistila, či je jej sestra G. K.
v poriadku a následne, stojac na ľavom kraji zjazdovky, viedli párminútový krátky rozhovor o tom, čo
sa jej stalo a potom aj o tom, akú činnosť budú následne vykonávať (čo s obedom a ktorou lanovkou
následne pôjdu). Neprimeranú rýchlosť jazdy žalovaného a to, že žalobkyňa stála v neprehľadnom

úseku zjazdovky a v čase nárazu stála, nebola v pohybe, bolo jednoznačne preukázané závermi
znaleckého posudku znalca Ing. Stanislava Chomu č. 22/2015 z 20.08.2015. Rovnako nebolo sporné, že
žalobkyňa pri náraze utrpela ťažké zranenia, spočívajúce v obojstrannom pohmoždení pľúc, zmliaždení
srdca, krvácaní v oblasti mozgu, otrase mozgu, poškodení pečene, viacnásobných zlomeninách lonovej
a hrudnej kosti, rebier, lopatky s trvalými následkami, súvisiacimi najmä so vznikom duševných porúch

po ťažkom poranení hlavy a s obmedzením pohyblivosti bedrového a členkového kĺbu s následnou
invaliditou so 70% poklesom schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť, s ktorým poškodením na zdraví
bola spojená bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia v osobnom živote, spoločenskom živote, ako
aj pracovnom živote, keď prišla o svoju prácu a nebola schopná získať novú prácu na plný úväzok.
K ukončeniu jej liečenia došlo dňa 23.09.2015.

16. Uznesením Okresného súdu Kolín z 05.12.2019, ktoré neobsahovalo odôvodnenie, bolo podľa
§ 153 ods. 2 nemeckého Trestného poriadku právoplatne zastavené trestné konanie vedené voči
žalovanému, ktoré konanie bolo pôvodne vedené na Slovensku, pričom v sprievodnom písomnom
stanovisku Štátneho zastupiteľstva v Kolíne z 01.10.2018 sa uvádza, že k zastaveniu trestného konania
došlo preto, že tento nemecký súd zistil značnú spoluvinu poškodenej a vinu žalovaného pritom

vyhodnotil za zanedbateľnú a prihliadol tiež na to, že žalovaný v priebehu tohto trestného konania uhradil
žalobkyni bolestné vo výške 2 000,- eur, že nebol dovtedy odsúdený a že sám pri zrážke utrpel vážne
zranenia, čím mal Okresný súd v Kolíne za to, že tu nie je daný verejný záujem na jeho ďalšom trestnom
stíhaní. Rovnako nebolo sporné medzi žalobkyňou a žalovaným, že žalovaný jej na základe trestného
konania v roku 2019 uhradil po čiastkach v štyroch platbách po 500,- eur, a to na účely odškodnenia

utrpenej bolesti. V tomto trestnom konaní však žalobkyňa nevystupovala v postavení poškodenej. To,
že sa odvolací súd a civilný súd necítil viazaný týmto trestným uznesením Okresného súdu Kolín, súd
prvej inštancie správne vyhodnotil a odvolací súd v plnom rozsahu poukazuje na bod 60. odôvodnenia
tohto napadnutého rozsudku.17. Odvolací súd konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozsudku v závere o spoluzavinení
žalobkyne a žalobcu na vzniku škody, ako aj pomer tohto spoluzavinenia a v tejto súvislosti sa plnene
stotožňuje s odôvodnením tohto rozsudku, pričom v zmysle § 387 ods. 2 CSP na tieto dôvody odkazuje.

Obaja porušili všeobecnú prevenčnú povinnosť upravenú v § 415 Občianskeho zákonníka. Podľa bodu
2 Pravidiel správania sa lyžiarov vydané Medzinárodnou lyžiarskou federáciou FIS, tzv. Biely kódex
týchto pravidiel bol žalovaný ako lyžiar povinný mať pred sebou prehľad a prispôsobiť svoj spôsob jazdy
a rýchlosť jazdy terénu, avšak túto povinnosť porušil, keď išiel do neprehľadnej časti trate (ľavotočivý
smer zjazdovky a terénny zlom) neprimerane veľkou rýchlosťou (cca 42 km za hodinu + 10% pri náraze

a cca 51 km/hod. + 10% na začiatku kolízneho deja pred terénnym zlomom), ktorá mu znemožnila
zabrániť stretu so žalobkyňou, stojacou na zjazdovke v tejto neprehľadnej časti zjazdovky. Žalovaný
mal správne pred touto neprehľadnou časťou trate spomaliť natoľko, aby bol schopný zabrániť zrážke
so žalovanou, a keďže tak neurobil, naplnil prvý predpoklad zodpovednosti za škodu podľa § 420
Občianskeho zákonníka (protiprávne konanie). Naproti tomu žalobkyňa podľa bodu 6 Bieleho kódexu
bola povinná bezdôvodne nezastavovať a nestáť na neprehľadnej časti trate. G. K. nespadla, ale zatočila

to na kraj svahu z dôvodu, že predtým pri spúšťaní na svahu sa pošmykla na ľade, a následne zastavila
a stála. Keď zbadala žalobkyňu, zakývala a tá prišla k nej, pričom sa jej spýtala, či je v poriadku.
Po zistení, že sa G. K. nič nestalo mala žalobkyňa ihneď opustiť neprehľadný priestor a nie viesť
ďalej súkromný rozhovor o tom „čo s obedom a akou lanovkou potom pôjdu“. Samotná žalobkyňa so
svedkyňou G. K. potvrdili, že tento rozhovor trval 3 – 5 minút. Minimálne od momentu, kedy žalobkyňa

zistila, že G. K. je v poriadku, je nutné považovať jej správanie, spočívajúce v ďalšom státí na svahu,
za porušenie bodu 6 Bieleho kódexu a naplnenie prvého predpokladu vzniku zodpovednosti za škodu
podľa § 420 Občianskeho zákonníka protiprávneho konania, a to porušenia prevenčnej povinnosti podľa
§ 415 OZ. Neprimeraná rýchlosť žalovaného a to, že žalobkyňa v čase zrážky stála v neprehľadnom
teréne bolo preukázané zo znaleckého posudku znalca Ing. Stanislava Chomu č. 22/2015, ako aj

z výpovede svedkyne C., ktorá potvrdila, že žalovaný išiel veľmi rýchlo a pravdepodobne dve dámy
stojacenasvahuzbadalnaposlednúchvíľu.Vznikškodynazdravížalobkynebolpreukázanýlekárskymi
správami. Rovnako existuje bezprostredná príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním žalovaného
(porušenie bodu 2 Bieleho kódexu) a žalobkyni (porušenie bodu 6 Bieleho kódexu) a vznikom škody.
Teda k poškodeniu zdravia žalobkyne došlo pri udalosti, ktorú zapríčinili žalobkyňa so žalovaným svojím

správaním, pri ktorom porušili vyššie citované body Bieleho kódexu.
18. Odvolací súd sa nestotožňuje s odvolacou námietkou žalovaného, že na daný prípad sa malo
aplikovať ustanovenie § 431 Občianskeho zákonníka. Ustanovenia § 427 až § 431 Občianskeho
zákonníka upravujú osobitnú zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov.
Zodpovednosť podľa § 427 ods. 1 Občianskeho zákonníka je spájaná s každou osobou, ktorá vykonáva

dopravu, a to bez zreteľa na to, akým dopravným prostriedkom, pričom podmienkou je aby škoda bola
vyvolaná osobitnou povahou prevádzky. V danom prípade tak žalobkyňa ako i žalovaný nevykonávajú
dopravu, keď prevádzkovanie dopravy znamená premiestňovanie osôb, tovaru za využitia dopravného
prostriedku. Podľa § 472 ods. 2 Občianskeho zákonníka nie je pre osobitnú zodpovednosť za škodu
spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov rozhodujúce, či toto prevádzkovanie je súčasne

výkonom dopravy, ale ide o zodpovednosť spôsobenú každým (teda nielen osobou vykonávajúcou
dopravu), kto prevádzkuje motorové vozidlo alebo motorové plavidlo alebo lietadlo, čo taktiež nejde
o daný prípad. Z uvedených dôvodov v preskúmavanej veci nebolo možné na zistený skutkový stav
(osoby pohybujúce sa na lyžiach) aplikovať ustanovenie § 431 Občianskeho zákonníka, upravujúce stret
prevádzok, keď neboli naplnené predpoklady ustanovenia § 427 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka.

19. Podľa § 2 ods. 3 písm. d/ Zákona o náhrade za bolesť a SSU na účely tohto zákona posudzujúci
lekár je lekár, ktorý naposledy liečil poškodeného v súvislosti s poškodením na zdraví; ak ide o chorobu z
povolania, lekár so špecializáciou v odbore klinické pracovné lekárstvo a klinická toxikológia príslušného
oddelenia alebo príslušnej kliniky zdravotníckeho zariadenia.

20. Podľa § 7 ods. 1 Zákona o náhrade za bolesť a SSU lekársky posudok spracúva posudzujúci
lekár a vydáva zdravotnícke zariadenie, ktorého posudzujúci lekár vypracoval lekársky posudok. Ak je
posudzujúcim lekárom lekár zariadenia ústavnej zdravotnej starostlivosti, lekársky posudok posudzuje
primár príslušného oddelenia alebo prednosta príslušnej kliniky zdravotníckeho zariadenia alebo jeho
zástupca, ak rozsah následkov presahuje 200 bodov.

21. Žalobkyňa na preukázanie výšky škody predložila jednak znalecký posudok chirurga MUDr. Letka
č. 66/2015 na obodovanie bolestného a lekárske správy vypracované A. L. M., D., primárom FBLR
v Národnom rehabilitačnom centre v Kováčovej na obodovanie bolestného a sťaženia spoločenského
uplatnenia.22. Oboznámením sa so znaleckým posudkom MUDr. Letka je nutné konštatovať, že tento bol síce
vydaný dňa 10.11.2015 po ustálení zdravotného stavu žalobkyne 23.9.2015 pre účely trestného konania,
avšak z jeho obsahu vyplýva, že znalec vychádzal zo zdravotnej dokumentácie žalobkyne z 21.3.2015

s tým, že hospitalizácia bola ukončená 20.4.2015 a zároveň konštatoval aké zranenia utrpela a dĺžku
liečby. Následne stanovil 930 bodov na bolestnom, pričom zároveň sám konštatoval, že sa jedná
o predbežné bodové hodnotenie, nakoľko poškodená je stále v liečbe. Z uvedeného je nutné prijať záver,
že obsah znaleckého posudku nezodpovedá okolnostiam po ukončení liečby žalobkyne (hoci dátumovo
bol vydaný po 23.9.2015), ale bol vydaný predovšetkým na účely trestného konania ohľadne dĺžky jej

práceneschopnosti. Preto nie je možné vychádzať z predmetného znaleckého posudku pri bodovom
hodnotení bolestného.
23. Z prepúšťacej správy Národného rehabilitačného centra v Kováčovej vyplýva, že žalobkyňu
naposledy liečila lekárka A. N. I., ktorá v zmysle § 2 ods. 3 písm. d/ Zákona o náhrade bolestného a SSU
je posudzujúci lekár. Lekárske posudky o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia vydal primár
FBLR A. L. M., D.. V zmysle § 7 ods. 1 Zákona o náhrade bolestného a SSU v prípade liečby v ústavnom

zdravotnom zariadení vydáva posudzujúci lekár a v prípade, že bodové hodnotenie prevyšuje výšku
200 bodov, tento lekársky posudok následne posudzuje primár daného oddelenia. V preskúmavanej
veci bodové hodnotenie prevyšovalo výšku 200 bodov a vydal ho priamo primár oddelenia, kde bola
žalobkyňa liečená v ústavnom zdravotnom zariadení, ktorý vychádzal z tých istých podkladov, akoby
vychádzal aj posudzujúci lekár. Odvolací súd sa stotožňuje s vysloveným názorom súdu prvej inštancie,

že by bolo príliš formalistické vyhodnotiť lekársku správu, ktorú vyhotovil priamo primár oddelenia
bez posudzujúceho lekára, že nemá žiadnu dôkaznú hodnotu, keďže ju vypracoval rovnaký odborník
ako bol posudzujúci lekár a navyše tento mal posudzovať (potvrdiť) správnosť lekárskeho posudku
vypracovaného posudzujúcim lekárom.
24. Na základe uvedeného odvolací súd vychádzal z lekárskeho posudku o bolestnom A. L. M., D., ktorý

obodoval bolestné na 1630 bodov a v zmysle § 5 ods. 2 Zákona o náhrade bolestného a SSU bola
pre určenie výšky náhrady za bolesť ako rozhodujúca považovaná príslušným opatrením určená suma
17,16 eur/1bod za rok 2014, ako rok predchádzajúci vzniku nároku. S poukazom na bodové hodnotenie
nárok na náhradu za bolesť predstavuje 27.990,80 eur a pri spoluzodpovednosti žalovaného v rozsahu
50% a s prihliadnutím na čiastočnú úhradu bolestného vo výške 2.000,-eur, zaviazal žalovaného na

náhradu za bolesť celkom vo výške 11.985,40 eur (27.990,80auer : 2 – 2.000 eur).
25. Sťaženie spoločenského uplatnenia A. L. M., D. v lekárskom posudku obodoval na 420 bodov,
pričom na jeden bod v zmysle § 5 ods. 2 Zákona o náhrade bolestného a SSU pripadala suma 17,16
eur, teda náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia tak predstavuje sumu 7.207,20 eur a pri
spoluzodpovednostižalovanéhovrozsahu50%bolžalovanýzaviazanýuhradiťžalobkyniistinu3.603,60

eur (7.207,20 eur : 2).
26. K zvýšeniu sťaženia spoločenského uplatnenia tak, ako ho ustálil súd prvej inštancie v bode 83.
napadnutého rozsudku, ani jedna zo sporových strán nepodala žiadne odvolacie námietky. Odvolací súd
sa s týmto v plnom rozsahu stotožňuje a v zmysle § 387 ods. 2 CSP na bod 83. odôvodnenia v plnom
rozsahu odkazuje. Keďže žalobkyni bolo priznané 30% zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského

uplatnenia, čo zo sumy 3.603,60 eur predstavuje sumu 1.081,08 eur, súd zaviazal žalovaného i k tejto
úhrade.
27.Žalovanýtakbolzaviazaný uhradiťžalobkynicelkovúsumu16.670,08euravozvyšnejčastiodvolací
súd žalobu zamietol.

28. Odvolací súd takisto priznal nárok na náhradu úroku z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy
15.589,- eur (bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia) v zmysle ust. § 3 nariadenia Vlády
SR č. 87/1995 v spojení s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keď je z listinných dôkazov
preukázané, že žalobkyňa zaslala žalovanému výzvu na úhradu požadovanej škody, ktorá výzva zo
12.10.2016 sa dostala do sféry žalovaného 28.10.2016, a teda dňom 29.10.2016 sa žalovaný dostal do

omeškania. Žalobkyňa v žalobe žiadala priznať úrok z omeškania z priznaného bolestného a sťaženia
spoločenského uplatnenia od 28.10.2016, preto v tejto časti žalobu zamietol.
29. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP
zmenil tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
30. Pokiaľ ide o trovy konania, určenie výšky náhrady škody za bolestné a sťaženie spoločenského

uplatnenia záviselo od bodového ohodnotenia odborníkom. V Náleze Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp.zn. III. ÚS 475/2018 zo 4. februára 2021 bolo vyslovené, že „zmyslom novej právnej úpravy
Civilného sporového poriadku nebola snaha zákonodarcu sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania
koncepčne celkom odchýliť od pravidla pôvodne vyjadreného v § 142 ods. 3 Občianskeho súdnehoporiadku. Záver súdu absolútne vylučujúci osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov
na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu,
nemožno akceptovať a takáto interpretácia § 255 Civilného sporového poriadku súdom nie je v súlade

s Ústavou Slovenskej republiky“. V preskúmavanej veci pokiaľ ide o základ nároku, a to zodpovednosť
za vznik škody bola ustálená na spoluzavinení tak žalobkyne ako aj žalovaného v rozsahu 50% na
50%, a preto v základe nároku mali obidve sporové strany rovnaký úspech. A samotná výška priznanej
sumy závisela od odborného posúdenia, čím bol súd viazaný a v tejto časti nemožno prihliadať ako na
neúspech žalobkyne. Nárok intervenienta na náhradu trov konania je závislý na rozhodnutí o nároku na

náhradu trov konania strany sporu popri ktorej intervenient vystupuje. Z týchto dôvodov odvolací súd
žiadnej sporovej strane a intervenientovi na strane žalovaného nepriznal právo na náhradu trov konania
v zmysle § 396 ods. 2 CSP aplikujúc ustanovenie § 255 ods. 2 CSP.

31. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

(§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)