Uznesenie Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 11. jún 2024

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 9C/74/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8122210076
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 06. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Sikorjak
ECLI: ECLI:SK:OSPO:2024:8122210076.4

Uznesenie

Okresný súd Prešov v spore žalobcov: 1) A. B. C., nar. XX.X.XXXX, bytom D. XX, XXX XX E., 2) E. C.,
nar. X.X.XXXX, bytom F. XXX, XXX XX G., 3) H. I., nar. XX.X.XXXX, bytom J. X, XXX XX E., 4) K. F.
I., nar. XX.X.XXXX, bytom G. XX, XXX XX E., 5) L. I., nar. X.XX.XXXX, bytom E. M. XX, XXX XX E. a
6) I. N., nar. X.X.XXXX, bytom J. XX, XXX XX E., všetci pr. zast.: JUDr. Lýdia Farbakyová, advokát, so
sídlom Svätoplukova 12, 080 01 Prešov, proti žalovanému: Xylo Machinery SK, s.r.o., IČO: 31 733 085,

sídlom Bardejovská 24, 080 06 Prešov, pr. zast.: BDO Legal s.r.o., so sídlom Carlton-Savoy 2, Mostová
2, 811 02 Bratislava, IČO: 51 803 330 o obnovu konania, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu žalovaného o povolenie obnovy konania vedeného na Okresnom súde Prešov pod sp. zn.
28C/113/2011 odmieta.
II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcom ako oprávneným spoločne a nerozdielne náhradu trov konania
v rozsahu 100% a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu 1. inštancie o výške týchto trov.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalovaný v žalobe na obnovu konania doručenej súdu dňa 21.11.2022 uviedol:
Žaloba na obnovu konania smeruje voči rozsudku Okresného súdu Prešov sp.zn. 28C 113/2011-793 zo
dňa 25.10.2017 v znení opravného uznesenia Okresného súdu Prešov sp.zn. 28C 113/2011-968 zo dňa
27.04.2020, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp.zn. 16 Co 15/2018-856 zo dňa
21.01.2019 v znení opravného uznesenia Krajského súdu v Prešove sp.zn. 16 Co 15/2018-982 zo dňa

29.06.2020. Žalovaný napáda touto žalobou na obnovu konania označený rozsudok v celom rozsahu.

Skutočnosti, ktoré svedčia o tom, že žaloba je podaná včas
Rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 16Co/15/2018-856 zo dňa 21.01.2019 v spojení s
rozsudkom Okresného súdu Prešov č.k. 28C/113/2011-793 zo dňa 25.10.2017 (v znení opravných
uznesení) nadobudli právoplatnosť dňa 20.08.2020. Dôvod prečo označené rozhodnutia nadobudli

právoplatnosť až 20.08.2020 je v tom, že tesne pred vydaním rozsudku Krajského súdu v Prešove č.k.
16Co/15/2018-856 zo dňa 21.01.2019 pôvodná žalobkyňa v 1) rade H. I., nar. XX.XX.XXXX zomrela.
Na túto skutočnosť musel súd reagovať ex post a teda k pokračovaniu v konaní s právnymi nástupcami
pôvodnej žalobkyne v 1) rade došlo až po vydaní rozsudku vo veci samej.
O dôvodoch pre podanie žaloby na obnovu konania sa žalovaný dozvedel po nahliadnutí do spisu
vedeného pred Okresným súdom Prešov sp.zn. 29C/56/2021, resp. do spisu Obvodného pozemkového

úradu Prešov (terajší Okresný úrad Prešov, pozemkový a lesný odbor) vo veci reštitučného nároku
žalobcov, a to dňa 13.10.2022.

Prípustnosť žaloby na obnovu konania a dôkazy, ktoré preukazujú dôvodnosť obnovy konania
Žalovaný odvodzuje prípustnosť žaloby na obnovu konania podľa § 397 písm. a) CSP, nakoľko sú tu
skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy týkajúce sa strán a predmetu pôvodného konania, ktoré ten, kto

podal žalobu na obnovu konania, bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť
pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci.Súdy v konaní vedenom pred Okresným súdom Prešov pod sp.zn. 28C/113/2011 vo vzťahu k existencii
reštitučného nároku žalobcov vyhodnotili, že „sporné pozemky právnym predchodcom žalobcov nikdy
neboli skonfiškované, odobraté, resp. znárodnené. Právni predchodcovia žalobcov sa stali vlastníkmi

sporných pozemkov na základe Výmeru o vlastníctve pozemkov. Po vydaní tohto aktu im predmetné
pozemky neboli odňaté žiadnym autoritatívnym rozhodnutím. Právni predchodcovia žalobcov boli ako
vlastníci sporných pozemkov zapísaný v katastri nehnuteľnosti na LV. č. XXXX k.ú. B.. Preto podľa
názoru odvolacieho súdu boli žalobcovia oprávnení podať žalobu o určenie vlastníckeho práva“ (viď bod
26. rozsudku Krajského súdu v Prešove č.k. 16Co/15/2018-856 zo dňa 21.01.2019). Uvedený záver

súdu je však v zmysle dôvodov, ktoré zakladajú opodstatnenosť podania tejto žaloby o obnovu konania
skutkovo nesprávny, nakoľko ako vyplýva zo skutočností uvedených nižšie, v skutočnosti žalobcovia
mali priznaný reštitučný nárok a boli vyhodnotení ako oprávnené osoby podľa zák. č. 503/2003 Z.z.
Rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu Prešov bolo zrušené súdom iba z dôvodu, že Obvodný
pozemkový úrad Prešov nedostatočne odôvodnil svoj záver o tom, že súčasný vlastník nie je povinnou
osobou podľa zák. č. 503/2003 Z.z. Navyše aj Krajský súd v Prešov jednoznačne konštatoval (rozsudok

č.k. 6Sp/2/2010-44 zo dňa 14.10.2010) správnosť rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu v
Prešove, pokiaľ ide o určenie, že žalobcom reštitučný nárok patrí.
Dňa 17.10.2022 sa vo veci vedenej pred Okresným súdom Prešov sp.zn. 29C/56/2021 uskutočnilo
pojednávanie, na ktorom Okresný súd Prešov oboznamoval spis Obvodného pozemkového úradu vo
veci uplatnenia reštitučného nároku žalobcov vo vzťahu k nehnuteľnostiam vedeným na LV č. XXXX

pôvodne v pozemno-knižnej zápisnici č. XX, kat. úz. B. a to k parcelám XXX/XXX, XXX/XXX, XXX/
XXX H. XXX/XXX. Tu uvádzame, že ide o nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom konania vedeného pred
Okresným súdom Prešov pod sp.zn. 28C/113/2011, a ktoré sú toho času evidované na LV č. XXXX pre
k.ú. B..
V konaní pred Okresným súdom Prešov sp.zn. 29C/56/2021 vystupoval ako žalobca F. I., pričom

predmetom konania bol spoluvlastnícky podiel 1-ina k celku k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č.
XXXX.
Z obsahu reštitučného spisu vyplýva, že Obvodný pozemkový úrad v Prešove rozhodnutím zo dňa
04.12.2009 pod č. OPÚ-2009/00290-23/ŠK rozhodol, že žalobcovia (resp. ich právni predchodcovia)
podľa § 5 ods. 2 zák. č. 503/2003 Z.z. sú oprávnenými osobami v zmysle § 2 ods. 2 písm. c) zák. č.

503/2003 Z.z. na priznanie práva na náhradu za pozemky v katastrálnom území B. označené vo výmere
o vlastníctve pôdy č. 3 kat. úz. O. ako vložka č. 49 časť parcely XXX/X, grafické označenie 228, roľa o
výmere 17.264 m2, časť parcely XXX/X, grafické označenie 222, 221/a roľa o výmere 11.510 m2, časť
parcelyXXX/X,grafickéoznačenie221,roľavovýmere11.510m2ačasťparcelyXXX/X,XXX/X,grafické
označenie 229, roľa vo výmere 5.755 m2, ktoré prešli do vlastníctva štátu prevzatím nehnuteľností bez

právneho dôvodu. Obsahom uvedeného rozhodnutia bol aj popis stavu uvedených nehnuteľností v čase
prechodu na štát, ako aj terajšieho stavu podľa katastra nehnuteľnosti na základe identifikácie parciel zo
dňa 19.05.2009. Z dôvodu, že pozemky predmetu reštitučného nároku, alebo ich častí sú vo vlastníctve
právnických osôb, ktoré nemajú postavenie povinných osôb podľa § 4 ods. 1 zákona a niektoré boli po
prevode a prechode do vlastníctva štátu, alebo inej právnickej osoby zastavané, nie je možné vlastníctvo

k pôvodným pozemkom, alebo ich častiam navrátiť. Oprávneným osobám sa za pozemky uvedené v
bode 1 výroku tohto rozhodnutia priznáva právo na náhradu z celkovej zabranej výmere 46.002 m2
v podiele 1 pre každú oprávnenú osobu. Vo vzťahu k uvedenému rozhodnutiu Krajský súd v Prešove
rozsudkom zo dňa 14.06.2010 pod sp.zn. 6Sp/2/2010 s dátumom právoplatnosti 19.10.2010 zrušil
rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu a vrátil na ďalšie konanie.

Z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Prešove č.k. 6Sp/2/2010-44 zo dňa 14.10.2010 vyplýva,
že Obvodný pozemkový úrad správne a úplne zistil skutkový stav a na základe toho aj správne
rozhodol, že navrhovatelia, teda žalobcovia sú oprávnenými osobami podľa § 2 ods. 1 zák. a
nehnuteľnosti prešli na štát v období od 25.02.1948 do 10.01.1990 spôsobom uvedeným v § 3
ods. 1 písm. o) zákona č. 503/2003 Z.z., teda prevzatím bez právneho dôvodu. Správne uviedol,

že pri uzatvorení hospodárskej zmluvy zo dňa 30.06.1971 neboli dostatočne preskúmané prídely 2.
pozemkovejreformyaneboldostatočnezistenýprávnystavvlastníctvakprevádzanýmnehnuteľnostiam
v dôsledku čoho sa nehnuteľnosti vo vlastníctve právnych predchodcov navrhovateľov považovali za
vlastníctvo Československého štátu v správe ONV. ONV Prešov preto v čase uzatvorenia hospodárskej
zmluvy prevádzal na Piloimpregnu, n.p. Košice viac práv, než mu v danom čase patrilo. V tomto

prípade k prechodu nehnuteľností, ktoré sú predmetom reštitučného nároku žalobcov došlo na základe
hospodárskej zmluvy zo dňa 30.06.1971 uzatvorenej v rozpore so zákonom, pričom nehnuteľnosti
zastavaním objektov Piloimpregny, n.p. Košice ostali vo faktickej držbe a užívaní štátu, čím bol daný
dôvod pre posúdenie prechodu vlastníctva na štát podľa § 3 ods. 1 písm. o) zákona č. 503/2003Z.z. Stotožnil sa však s námietkou navrhovateľov, že Obvodný pozemkový úrad pri posudzovaní, kto
je povinnou osobou neuviedol všetky skutočnosti, ktoré tvorili podklad rozhodnutia a nevyhodnotil
nadobudnuté dôkazy v súlade s hmotno-právnymi predpismi.

Z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Prešove č.k. 6Sp/2/2010-44 zo dňa 14.10.2010 vyplýva, že
jediný dôvod pre zrušenie rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu Prešov č. OPÚ-2009/00290-23/
ŠK zo dňa 04.12.2009 bolo nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, pokiaľ ide o určenie povinnej osoby
podľa zák. č. 503/2003 Z.z.
Obvodný pozemkový úrad po zrušení rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu Prešov

č. OPÚ-2009/00290-23/ŠK zo dňa 04.12.2009 rozhodnutím zo dňa 28.07.2011 pod č.
OPÚ-2011/00240-46/ŠK prerušil správne konanie vo veci uplatneného reštitučného nároku na dobu do
rozhodnutiaopredbežnejotázke.Zodôvodneniarozhodnutiavyplýva,žedňa28.07.2011splnomocnená
zástupkyňa navrhovateľov správnemu orgánu doložila fotokópie žalôb o určenie vlastníckeho práva k
parcelám EKN, konkrétne XXX/XXX, XXX/XXX, XXX/XXX a XXX/XXX katastrálne územie B..
Z označených dôkazov (rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu Prešov č. OPÚ-2009/00290-23/

ŠK zo dňa 04.12.2009 a rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 6Sp/2/2010-44 zo dňa 14.10.2010)
vyplýva, že u žalobcov bol daný reštitučný nárok podľa zák. č. 503/2003 Z.z. (bol im už raz priznaný) a
rovnako, že reštitučné konanie aj v čase rozhodovania súdu bolo vedené (hoc malo byť prerušené).
Žalobcovia v konaní vedenom pred Okresným súdom Prešov pod sp.zn. 28C/113/2011 odvodzovali
naliehavý právny záujem, ad toho, že ani oni ani ich právni predchodcovia predmetné nehnuteľnosti

nepreviedli na iné právne subjekty a teda ani na žalovaného, a že ako vlastník nehnuteľnosti je zapísaná
iná osoba, ktorá v skutočnosti vlastníkom nie je. Z dôkazov, ktoré predkladáme však vyplýva, že u
žalobcov bol (a stále je) daný reštitučný nárok, ktorý predchádza (má prednosť) určovacej žalobe podľa
§ 137 písm. c) CSP. Z uvedeného vyplýva, že žalobcovia nemohli mať na požadovanom určení naliehavý
právny záujem, nakoľko (i) žalobcovia sú oprávnenými osobami podľa § 2 ods. 1 zák. č. 503/2003 Z.z.

a (ii) sporné nehnuteľnosti prešli na štát v období od 25.02.1948 do 10.01.1990 spôsobom uvedeným v
§ 3 ods. 1 písm. o) zákona č. 503/2003 Z.z. (viď str. 6 odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Prešove
č.k. 6Sp/2/2010-44 zo dňa 14.10.2010).
Podľa konštantnej judikatúry (R 26/2002), spôsobilým dôvodom obnovy konania je nový listinný dôkaz,
ktorý nemohol účastník bez svojej viny použiť v pôvodnom občianskom súdnom konaní, ak ním možno

preukázať skutočnosť, ktorá môže pre účastníka privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Povoleniu
obnovy pritom nebráni, ak už v pôvodnom konaní účastník neúspešne navrhoval súdu vykonať listinný
dôkaz, ktorého obsah v tom čase ešte nepoznal.
Podľa konštantnej judikatúry (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Obo 57/2009), dôvodom
obnovy konania môžu byť len tie skutočnosti, ktoré nastali do vyhlásenia rozhodnutia súdu. Pre záver,

či nové skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy môžu privodiť pre účastníka priaznivejšie rozhodnutie vo
veci, stačí, ak sa javí pravdepodobné, že môže pre účastníka privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci.
Podľa konštantnej judikatúry (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 18/2010), nový dôkaz je
spôsobilým dôvodom obnovy konania vtedy, ak je ním možné preukázať právne spôsobilú skutočnosť,
ktorá môže privodiť pre navrhovateľa (obnovy) priaznivejšie rozhodnutie vo veci, a ktorý bez svojej viny

nemohol použiť v pôvodnom konaní. Pri novom dôkaze nie je rozhodujúce, že sa týka skutočnosti,
ktorá je súdu už známa. Nemožnosťou použiť dôkaz bez svojej viny v pôvodnom konaní nie je mienená
len možnosť označiť dôkaz, ale aj nemožnosť predložiť ho účastníkom konania súdu. Nový dôkaz je
spôsobilým dôvodom obnovy konania vtedy, ak je ním možné preukázať právne spôsobilú skutočnosť,
ktorá môže privodiť pre navrhovateľa (obnovy) priaznivejšie rozhodnutie vo veci, a ktorý bez svojej viny

nemohol použiť v pôvodnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/115/2016 a obdobne viď:
4Cdo/130/2007, 5MCdo/4/2009, 4Cdo/300/2008), to znamená, že tam, kde existuje špeciálna právna
úprava, nemožno použiť úpravu všeobecnú. Ak sa možno domáhať ochrany práva postupom podľa
reštitučného predpisu ako špeciálneho, teda ak je daný reštitučný nárok, nemožno uplatniť nárok na

ochranu vlastníctva podľa všeobecných právnych predpisov. Oprávnená osoba, prípadne jej právny
nástupca sa preto nemôže domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov,
najmä podľa § 126 ods. 1 OZ, a to ani formou určenia vlastníckeho práva, či už svojho alebo svojho
predchodcu ku dňu jeho smrti podľa § 80 O.s.p. Reštitučné predpisy majú povahu lex specialis vo
vzťahu k OZ, ktorý predstavuje lex generalis. Z povahy reštitučných zákonov ako predpisov špeciálnych

vyplýva, že nároky nimi upravené nie je možné riešiť inak než podľa ich ustanovení v zmysle všeobecnej
zásady o zákone všeobecnom a osobitnom (lex specialis derogat legi generali). Ak stanoví reštitučný
predpis určité podmienky pre uplatnenie reštitučného nároku, nie je možné ten istý nárok uplatňovať
podľa iného predpisu (podľa OZ). Pokiaľ by i naďalej bolo možné sa domáhať vydania veci (vypratanianehnuteľnosti) podľa § 126 OZ, ktoré bolo možné uplatniť si podľa reštitučného predpisu, prípadne
požadovať určenie vlastníctva k tejto veci, bola by hromadne narušená právna istota osôb, ktoré až
potom, čo bolo zrejmé, že k vydaniu nehnuteľnosti podľa reštitučného predpisu už nedôjde, na základe

riadnych právnych skutočností túto nehnuteľnosť získali od povinnej osoby (od štátu alebo jeho právnych
nástupcov), ako aj právna istota budúcich nadobúdateľov tohto majetku.
Podľa konštantnej judikatúry (nález Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 460/2017-73 zo dňa 20.12.2017),
Ústavný súd sa aj v tomto prípade v zásade stotožňuje so závermi predchádzajúceho nálezu ústavného
súdu (II. ÚS 249/2011), ktorý výnimočne pripustil použitie určovacej žaloby v konkurencii s reštitučnými

predpismi, ale dopĺňa, že tento nález nebolo možné interpretovať tak, akoby v tejto veci taxatívne
a navždy stanovil výnimky, kedy je možné využitie určovacej žaloby, a pokiaľ určitý prípad pod
ne podradiť nemožno, musí byť návrh zamietnutý. Nález obsahuje i všeobecné pasáže, ktoré sa
netýkajú len poľnohospodárskych reštitúcii, a vyplýva z neho aj to, že v každom jednotlivom prípade
sa môžu vyskytovať okolnosti, ktoré odôvodňujú použitie určovacej žaloby ako jediného možného
prostriedku nápravy krívd. Výnimočnosť tohto postupu u žalobcov sa však z odôvodnenia rozsudkov

všeobecných súdov nijako nepodáva, preto ich hoci aj vyše 10-ročný procesný postup treba považovať
za nepreskúmateľný a arbitrárny, teda v rozpore s citovanými článkami ústavného poriadku.
V naznačenom smere sa mali všeobecné súdy po kasačnom náleze predovšetkým zamerať na
otázku, či existujú v súdenom prípade konkrétne okolnosti, pre ktoré žalobcovia nemohli reálne využiť
jednoduchšie uplatniteľné reštitučné predpisy [v danom prípade zákon č. 229/1991 Zb. o úprave

vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej
len ,,zákon č. 229/1991 Zb.)], alebo či im nezostalo nič iné, než sa majetku po svojich rodičoch domáhať
určovacou žalobou. Zatiaľ sa javí, že formálne včasnému uplatneniu reštitučného nároku podľa zákona
č. 229/1991 Zb. nebránila žiadna objektívna skutočnosť, bola to skôr zrejme iba ich subjektívna okolnosť,
ktorou sa však nedá obchádzať reštitučný predpis, ktorý počítal aj s možnosťou riešiť reštitučný nárok

v prípade, keď nemožno pozemok vrátiť „in natura“ (pre jeho zastavanosť), preto nemali mať otvorenú
cestu na uplatnenie určovacej žaloby; v takomto prípade skutočne mala prevážiť zásada „vigilantibus
iura“ nad nedbanlivosťou a laxnosťou žalobcov.
Zistené skutočnosti vychádzajúce z dostupných listín týkajúcich sa majetko-právneho osudu predmetnej
parcely (predmetných parciel) veľmi neodôvodňujú záver všeobecných súdov o existencii vlastníckeho

práva žalobcov, a to buď na základe výmeru zo 7. apríla 1948 - ktorý však nikdy nebol intabulovaný do
pozemkovej knihy, hoci pre derivátny spôsob nadobúdania vlastníckeho práva intabulácia bola potrebná
(porov. § 424, § 431 VOZ a zákon č. 90/1947 Zb. o vykonaní knihového poriadku) - či na základe
vydržania, pretože vydržacia doba bola nesporne prerušená uznesením Ľudového súdu Prešov z 22.
septembra 1958 čd. 10 89/58, ktorým opätovne predmetnú nehnuteľnosť na základe konfiškácie získal

Československý štát, ktorý 13. júla 1960 zriadil na nej právo stavby v prospech hydinárskych závodov.
V tejto situácii na strane žalobcov bola zjavná absencia legitímneho očakávania, v dôsledku čoho
nemohla byť naplnená preventívna funkcia ich žaloby podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho
poriadku, a teda nie je daná ani naliehavosť právneho záujmu na jej podaní.
S poukazom na konštantnú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky označenú v bodoch 19. až 23. tejto žaloby na obnovu konania je zrejmé, že dôkaz,
ktorý spoľahlivo preukazuje, že (i) žalobcovia mali priznaný reštitučný nárok a (ii) reštitučné konanie
malo prebiehať a bolo v rozpore so zákonom prerušené (Obvodný pozemkový úrad Prešov mal už iba
zistiť či je žalovaný povinnou osobou podľa zák. č. 503/2003 Z.z.), je spôsobilý privodiť pre žalovaného
priaznivejšie rozhodnutie vo veci, a to zamietnutie žaloby pre nedostatok naliehavého právneho záujmu

na strane žalobcov. Žalovaný v pôvodnom konaní nemal možnosť preukázať, že žalobcom patril a bol
priznaný (hoc nie právoplatne avšak odobrený rozhodnutím krajského súdu) reštitučný nárok a konajúce
súdy nárok žalobcov hodnotili skutkovo nesprávne.
Žalovaný zároveň súdu predkladá aj ďalšie dôkazy svedčiace o okolnostiach konfiškácie majetku H.
H. ml. v rokoch 1945 – 1948. Podľa rozhodnutia Konfiškačnej komisie Okresného národného výboru

v Prešove zo dňa 26.8.1946 č. Kom. 35/46-III. bol majetok H. H. ml. skonfiškovaný z dôvodu, že mal
byť maďarskej národnosti. H. H. však mal Československé občianstvo. K. H. voči konfiškácii namietala,
a proti rozhodnutiam podávali opravné prostriedky a sťažnosti. K. H. rovnako nemohla byť zapojená
do kolaborácie s nacistickým Nemeckom, nakoľko boli židia. H. I. a manž. ako miestni tieto skutočnosti
určite museli veľmi dobre vedieť (H. I. bol navyše aj členom roľníckej komisie, ktorá rozhodovala

o prerozdeľovaní skonfiškovaných nehnuteľností). Žalovaný je toho názoru, že rozhodnutie súdu v
prospech právnych nástupcov osôb, ktoré nadobudli majetok po neoprávnenej konfiškácii presahuje až
do morálneho rozmeru. Žalovaný si je vedomý, že od konfiškácie odvodzuje aj svoje vlastnícke právo,
treba však podotknúť, že na krivdách spôsobených socialistickým spoločenským zriadením sa žiadnymspôsobom nepodieľal, čo však nie je možné hovoriť o právnych predchodcoch žalobcov. V nadväznosti
na tieto dôkazy žalovaný poukazuje na istú vedomosť konajúcich orgánov o nulite konfiškačného
rozhodnutia voči H. H. ml. Rovnako tieto dôkazy nemal žalovaný k dispozícii a rovnako neboli predložené

v konaní vedenom pred Okresným súdom Prešov pod sp.zn. 28C/113/2011, pričom tieto sú spôsobilé
žalovanémuprivodiťpriaznivejšierozhodnutievovecispoukazomnajednoznačnúvedomosťkonajúcich
orgánov o nulite ich rozhodnutia.

2. Žalobcovia sa k návrhu na obnovu konania vyjadrili nasledujúco:

Žalovaný Xylo Machinery SK, s.r.o. odvodzuje prípustnosť žaloby na obnovu konania podľa § 397 písm.
a/ CSP, nakoľko sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy týkajúce sa strán a predmetu pôvodného
konania, ktoré ten kto podal žalobu na obnovu konania bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom
konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci.
Na strane 4 pod bodom 12 žalovaný uvádza, že vo veci vedenej pred Okresným súdom pod
č.k. 29C/56/2021 sa dňa 17.10.2022 uskutočnilo pojednávanie, na ktorom súd oboznamoval spis

Obvodného pozemkového úradu Prešov vo veci uplatnenia reštitučného nároku, z ktorého vyplýva, že
Obvodný pozemkový úrad vydal rozhodnutie č.k. OPÚ-2009/00290-23/ŠK dňa 4.12.2009 a súčasne sa
v spise nachádza aj rozhodnutie Krajského súdu v Prešove č.k. 6Sp/2/2010 ( bod 13 návrhu ).
Aj keď v žalobe žalovaný jasne nedefinoval, ktoré skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy týkajúce
sa strán a predmetu pôvodného konania, by mali byť tými, ktoré žalovaný bez svojej viny nemohol

použiť v pôvodnom konaní, možno sa len domnievať, že má na mysli ním uvedené rozhodnutie č.k.
OPÚ-2009/00290-23/ŠK zo dňa 4.12.2009 a rozhodnutie Krajského súdu v Prešove č.k. 6Sp/2/2010.
V mene žalobcov uvádzam, že žalovaný v konaní č.k. 28C/113/2011 predložil súdu písomnú žiadosť zo
dňa 9.3.2012 doručenú súdu dňa 9.3.2012, ktorou navrhoval doplniť dokazovanie oboznámením sa so
všetkými reštitučnými spismi žalobcov na Pozemkovom úrade v Prešove a konkrétne žiadal „ ako dôkaz

vyžiadať a pripojiť všetky spisy žalobcov, ktorými si uplatnili svoje reštitučné nároky .“
Zo súdneho spisu č.k. 28C/113/2011 (strany označenej ako zoznam pripojených spisov) sa dá zistiť, že
dňa 23.3.2012 boli pripojené spisy Obvodného pozemkového úradu Prešov č. 1447/92 a č. 2012/00195
( a to na žiadosť žalovaného ), ktoré boli správnemu orgánu vrátené spolu so sprievodným listom dňa
22.3.2023.

V žiadnom prípade sa teda nemôžem stotožniť s tým, čo uviedol žalovaný a to, že sú tu skutočnosti ,
rozhodnutia alebo dôkazy týkajúce sa strán a predmetu pôvodného konania, ktoré ten kto podal žalobu
na obnovu konania, bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, ak môžu pre neho privodiť
priaznivejšie rozhodnutie vo veci.
Ak teda majú byť skutočnosťou, rozhodnutím alebo dôkazom, ktoré žalovaný bez svojej viny nemohol

použiť v pôvodnom konaní rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu v Prešove zo dňa 4.12.2009
a Krajského súdu Prešov v konaní č.k. 6Sp/2/2010, na ktoré poukázal žalovaný v bode 4 žaloby, tak
tieto boli súčasťou súdneho spisu od 23.3.2012. Myslím si , že žalovaný mal minimálne od 24.3.2012
možnosť až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej oboznámiť sa s uvedenými rozhodnutiami a
tieto ako dôkaz mohol kedykoľvek v priebehu konania použiť a poukázať na ne.

Je nesporné, že dva spisy Obvodného pozemkového úradu Prešov boli v predmetnom konaní č.k.
28C predložené konajúcemu súdu dňa 23.3.2012 a to aj s rozhodnutiami, na ktoré žalovaný v návrhu
na obnovu konania poukazuje a teda nemôže obstáť, to čo uvádza žalobca v tomto konaní, že ide o
skutočnosti..., ktoré bez svojej viny nemohol v pôvodnom konaní použiť. Sám žalobca ( v pôvodnom
konaní žalovaný ) pripojenie všetkých spisov Obvodného pozemkového úradu v Prešove navrhol, súd

jeho návrhu vyhovel a teda kedykoľvek sa s obsahom spisov mal možnosť zoznámiť a tieto v konaní
použiť.
Skutočnosti, rozhodnutia a dôkazy v zmysle ust. § 397 písm. a/ CSP môžu byť dôvodom obnovy konania
len v tom prípade, ak sú pre stranu, ktorá sa domáha obnovy konania v porovnaní v pôvodným konaním
nové, čo znamená, že ich strana nemohla včas použiť v pôvodnom konaní bez svojej viny a to z

dôvodu, že o nich nevedela. Ide teda o skutočnosti a dôkazy, ktoré sú v porovnaní s pôvodným konaním
nové, teda v dobe pôvodného konania objektívne existujúce, ale z pohľadu účastníka konania vtedy
nepoužiteľné bez toho, aby niesol vinu na tom, že o nich nevedel, prípadne nesplnil si povinnosť tvrdenia
alebo povinnosť dôkaznú povinnosť. Nemožnosťou použiť skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy bez
svojej viny v pôvodnom konaní sa rozumie nemožnosť vykonať dokazovanie v súdnom konaní alebo

nemožnosť označiť, či predložiť tieto skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy účastníkom konania voči
súdu, pričom nejde o prípady nevykonania možného dokazovania súdom o tých skutočnostiach,
rozhodnutiach a dôkazoch, ktoré účastníci konania označili, avšak súd ich nepokladal za rozhodujúce,
a preto sa k ich dokazovaniu neprikročilo (R19/1975).Podľa môjho názoru žalobca ako žalovaný v pôvodnom konaní mohol vedieť o rozhodnutiach, na ktoré v
žalobe poukazuje, ak by si bol býval nahliadol do súdneho spisu a mohol tieto rozhodnutia v pôvodnom
konaní kedykoľvek voči súdu použiť a ako dôkaz označiť a uplatniť. Nemôže preto obstáť tvrdenie

žalobcu , že o týchto rozhodnutiach nevedel a bez svojej viny ich nemohol v konaní použiť. Toto nie
sú a ani nemohli byť pre žalobcu skutočnosti nové a nepoznané, mohol o nich vedieť a mohol ich aj v
konaní kedykoľvek ako dôkaz použiť.
Bolo na žalovanom ako účastníkovi konania 28C, aby dbal na ochranu svojich práv a teda aby sa v
pôvodnom konaní dostatočne oboznámil s pripojenými spismi Obvodného pozemkového úradu Prešov

obsahujúcimi aj rozhodnutia, ktoré sa zdajú byť pre neho „ novými „ , avšak takto sa zdajú len preto, že
do súdneho spisu žalovaný resp. jeho právny predchodca alebo jeho právny zástupca nenahliadol, hoci
sám tieto spisy a dôkazy navrhoval dňa 12.3.2012 pripojiť k spisu č.k. 28C/113/2012. Tieto po celú dobu
súdneho konania až do ich vrátenia dňa 22.3.2023 boli súčasťou pôvodného súdneho spisu t.j. 11 rokov.
Jednou z podmienok povolenia obnovy konania je včasné podanie návrhu na obnovu konania. Podľa §
403 ods. 1 CSP žaloba na obnovu konania sa podáva v lehote troch mesiacov, odkedy sa ten, kto podal

žalobu na obnovu konania, mohol dozvedieť o dôvode obnovy, alebo odo dňa keď ho mohol uplatniť.
Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia žaloba na obnovu konania sa podáva najneskôr v lehote troch
rokov od právoplatnosti rozhodnutia.
Na to, aby bol takýto návrh prípustný je zachovanie lehôt predpísaných Civilným sporovým poriadkom v
ust. § 403 na podanie návrhu na obnovu konania. Toto ustanovenie stanovuje subjektívnu lehotu v ods. 1

citovaného ustanovenia, ktorej začiatok plynutia je stanovený subjektívnym okamihom resp. momentom,
od ktorého sa mohol ten kto podáva návrh na obnovu konania dozvedieť o dôvode obnovy, alebo od
ktorého sa mohol dôvod obnovy uplatniť. Objektívna lehota podľa ods. 2 začína plynúť od právoplatnosti
napádaného rozhodnutia.
Žalobca uviedol, že dňa 17.10.2022 oboznamoval konajúci súd v inej veci rozhodnutia Obvodného

pozemkového úradu Prešov a Krajského súdu Prešov tvoriace súčasť spisu od 23.3.2012. Domnievam
sa však , že 3 – mesačná subjektívna lehota na podanie návrhu na obnovu konania začala žalovanému v
konaníč.k.28C/113/2011plynúťpodstatneskôr,minimálnedňomdoručeniapotvrdzujúcehorozhodnutia
Krajského súdu v Prešove č.k. 16Co/15/2018, ktoré žalovaný prevzal dňa 11.3.2019. Od toho momentu
sa mohol žalovaný dozvedieť o tom, že konajúci súd žiadnym spôsobom nevyhodnotil žalobcom v tomto

konaní uvádzané rozhodnutia. Subjektívna lehota na podanie žaloby o obnovu konania 28C uplynula
žalobcovi dňa 11.6.2019.
Rozhodujúcim okamihom pre začiatok plynutia trojročnej objektívnej lehoty na podanie žaloby na
obnovu konania je právoplatnosť rozsudku. Rozsudok Okresného súdu Prešov č.k. 28C/113/2011
v spojení s rozsudkom Krajského súdu Prešov č.k. 16Co/15/2018 nadobudol právoplatnosť dňa

22.3.2019. Nič na tom nemôže zmeniť ani to, že vo veci boli vydané opravné uznesenia OS PO č.k.
28C/113/2011-968 zo dňa 27.4.2020 a KS PO č.k. 16Co/15/2018 – 982 zo dňa 29.6.2020 týkajúce sa
opravyzrejmejnesprávnostivzmysle§224CSP.Týmitoopravnýmiuzneseniami,ktorýmidošlokoprave
záhlavia rozsudku č.k. 28C/113/2011 a č.k. 16Co/15/2018 však nemohlo dôjsť k zmene nadobudnutia
právoplatnosti rozsudku vo veci samej.

Keďže rozsudok č.k. 28C/113/2011 nadobudol právoplatnosť dňa 22.3.2019 a žalovaný podal žalobu na
obnovu dňa 21.11.2022, podal ju po uplynutí trojročnej objektívnej lehoty stanovenej v § 403 ods. 2 CSP.
V mene mojich klientov navrhujem žalobu žalobcu na obnovu konania zamietnuť a priznať mojim
klientom náhradu trov konania.

3. Žalovaný v replike uviedol:
Vo Vyjadrení Žalobcovia v zásade namietajú že:
a) Dôkazy označené Žalovaným mohol Žalovaný použiť v pôvodnom konaní 28C/113/2011,
b) Žaloba na obnovu konania mala byť podaná po uplynutí ako subjektívnej, tak aj objektívnej lehoty.
Úvodom Žalovaný poukazuje, že rozsudok Okresného súdu Prešov č.k. 28C/113/2011-793 zo dňa

25.10.2017 v znení opravného uznesenia č.k. 28C/113/2011-968 zo dňa 27.04.2020 neobsahuje ani
správne označenie strán sporu (žalobca 2b) A. E. C. s nesprávnou adresou „F. XXX“ a žalobca 3)
H. I. bez dátumu narodenia). Aktuálne je na LV č. XXXX pre k.ú. B. dokonca aj zapísaný H. I. bez
dátumu narodenia. Nehľadiac na formálne nedostatky samotnej žaloby v konaní 28C/113/2011, ktoré
boli ponechané bez povšimnutia a prenesené do rozhodnutí vo veci samej, Žalovaný pristúpi k obhájeniu

dôvodnosti žaloby na obnovu konania.
Vo svojom Vyjadrení žalobcovia namietajú, že Žalovaný nemal jasne definovať ktoré skutočnosti,
rozhodnutia alebo dôkazy týkajúce sa strán a predmetu pôvodného konania, by mali byť tými, ktoré
žalovaný bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, avšak domnieva sa skutočne správne,že ide o rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu v Prešove č.k. OPÚ-2009/00290-23/ŠK zo dňa
4.12.2009 a rozhodnutie Krajského súdu v Prešove č.k. 6Sp/2/2010, nakoľko to zo žaloby na obnovu
konania aj vyplýva.

Žalovaný vyjadruje pochybnosti či spisy Obvodného pozemkového úradu Prešov č. 1447/92 a č.
2012/00195 vôbec boli pripojené k súdnemu spisu sp.zn. 28C/113/2011, nakoľko v rozsudku Okresného
súdu Prešov sp.zn. 28C/113/2011-793 zo dňa 25.10.2017 sa taká skutočnosť vôbec nespomína. Skôr
sa javí, že súd prvej inštancie v konaní sp.zn. 28C/113/2011 vychádzal z výpovedí svedkov (viď bod
33. odôvodnenia). Rovnako ani Krajský súd v Prešove v rozsudku sp.zn. 16Co/15/2018 – 856 zo

dňa 21.01.2019 neodkazuje na pripojené spisy. V tomto svetle sa javí tvrdenie Žalovaných, že spisy
Okresného úradu mali byť pripojené v súdnom spise 28C/113/2011 od 23.03.2012 ako pochybné,
napriek tomu, že spisový obal túto informáciu obsahuje. Reštitučné spisy navrhoval Žalovaný pripojiť v
konaní29C/56/2021pričomtietobolipodlhúdobunedohľadateľné.Reštitučnéspisyvšakboliminimálne
v čase nahliadania do spisu 29C/56/2021 dňa 13.10.2022 pripojené v spise 29C/56/2021, pričom o
vylúčení reštitučných spisov (Obvodný pozemkový úrad Prešov č. 1447/92 a č. 2012/00195) nie je na

obale spisu evidovaný žiadny záznam. Žalovaný týmto spochybňuje správnosť záznamov evidovaných
na obale spisu 28C/113/2011 (keďže je zrejmé, že sú minimálne neúplné a chybné) a je toho názoru,
že aj keď súdu mohli byť reštitučné spisy zo strany Obvodného pozemkového úradu Prešov doručené
už dňa 23.03.2012, tieto v skutočnosti pripojené k spisu sp.zn. 28C/113/2011 neboli. A rovnako z
fotografie spisového obalu spisu 28C/113/2011, ktorú predložili Žalobcovia nevyplýva ani, že by spisy

mali byť vrátené správnemu orgánu dňa 22.03.2023. Žalovaný preto dôvodne vyjadruje pochybnosti o
správnosti a úplnosti záznamov vedených Okresným súdom Prešov v konaní sp.zn. 28C/113/2011, hoci
fotografia zaslaná Žalobcami (označená ako „Dokument 9C_742022“) mohla byť vyhotovená najneskôr
04.04.2023.
Rovnako uvádzame, že z rozhodnutí vo veci sp.zn. 28C/113/2011 ani nevyplýva, že by sa súd

vysporiadal s akýmkoľvek dokumentom nachádzajúcim sa v spisoch Obvodného pozemkového úrad
Prešov č. 1447/92 a č. 2012/00195.
S odkazom na vyššie uvedené preto nie je pravdou, že by Žalovaný mal možnosť použiť predmetné
dôkazy v konaní vedenom pred tunajším súdom pod sp.zn. 28C/113/2011. Pre Žalovaného bolo ako
rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu Prešov č.k. OPÚ-2009/00290-23/ŠK zo dňa 4.12.2009,

tak aj rozhodnutie Krajského súdu v Prešove č.k. 6Sp/2/2010-44 zo dňa 14.10. 2010 dôkazom novým, o
ktorého existencii sa dozvedel až po nahliadnutí do súdneho spisu tunajšieho súdu sp.zn. 29C/56/2021
dňa 13.10.2022.
Žalovaný má za to, že Žalobcovia konali vyslovene účelovo a zištne, keď súdu od počiatku neuviedli
podstatnú skutočnosť pre rozhodnutie, a síce, že im bol priznaný nárok na reštitúciu. Vo vzťahu k

reštitučnému konaniu sa obmedzovali výlučne len na skutočnosť, že reštitučné konanie je prerušené (k
čomu došlo na ich vlastný podnet). Ak by totiž súdu predložili rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn.
6Sp/2/2010, nemusel súd vykonávať rozsiahle dokazovanie a vyporiadavať sa početnými argumentmi
strán sporu.
Žalovaný je toho názoru, že keby súd vykonal uvedené dôkazy osvedčujúce, že Žalobcom patril

reštitučný nárok, musel by súd žalobu Žalobcov zamietnuť v celom rozsahu, nakoľko by bolo zrejmé, že
z ich strany došlo k obchádzaniu reštitučného zákonodarstva. Právne inštitúty ako žiadosť o priznanie
reštitučného nároku podľa reštitučných zákonov, alebo určovaciu žalobu nie je možné využívať len
tak „pre istotu“ popri podaní určovacej žaloby a vyčkávať, ktorá alternatíva dopadne pre žalobcov
výhodnejšie.

Žalobcovia ďalej namietajú, že subjektívna lehota na podanie žaloby na obnovu konania mala
Žalovanému začať plynúť dňom doručenia rozsudku Krajského súdu v Prešove č.k. 16Co/15/2018-856
zo dňa 21.01.2019, z ktorého sa mal Žalovaný dozvedieť, že konajúci súd nemal vyhodnotiť označené
rozhodnutia.Subjektívnalehotavšakzačínaplynúťdňom,kedysalegitimovanýsubjektmoholdozvedieť
o dôvode obnovy, alebo odo dňa, keď ho mohol uplatniť. Tento deň však nastal až momentom

oboznámenia sa Žalovaného s existenciou rozhodnutí Obvodného pozemkového úradu v Prešove a
Krajského súdu v Prešove. Navyše, subjektívna lehota nemohla začať plynúť skôr ako lehota objektívna,
ktorá je naviazaná na právoplatnosť napádaného rozhodnutia.
Objektívna lehota v danom prípade začala plynúť dňa 20.08.2020, t.j. momentom právoplatnosti
napádaného rozhodnutia. Nie je pravdou, že by „oneskorenie“ vyznačenia právoplatnosti na napádanom

rozhodnutí bolo spôsobené vydaním opravného uznesenia, ako sa domnievajú Žalobcovia ale
skutočnosťou, že súd musel doručovať rozhodnutia vo veci samej všetkým stranám sporu. Skôr ako
20.08.2020 nemohli rozsudok Okresného súdu Prešov sp.zn. 28C/113/2011-793 zo dňa 25.10.2017 a
Krajského súdu v Prešove sp.zn. 16Co/15/2018 – 856 zo dňa 21.01.2019 nadobudnúť právoplatnosť.Odhliadnuc od toho, že rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 16Co/15/2018 – 856 zo dňa
21.01.2019 bol vydaný voči mŕtvemu a ide podľa teórie práva o paakt, nie je prípustné, aby akékoľvek
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť skôr, ako bolo doručené všetkým stranám sporu.

Nakoľko právoplatnosť nadobudlo napadnuté rozhodnutie dňa 20.08.2020, trojročná objektívna lehota
na podanie žaloby na obnovu konania uplynie až 20.08.2023. Žalovaný je toho názoru, že žaloba na
obnovu konania je podaná včas, je dôvodná a preto by jej súd mal vyhovieť.

4. Žalobcovia v duplike uviedli:

Hneď v úvode, vzhľadom k namietaným pochybnostiam žalovaného o pripojení, či nepripojení
reštitučných spisov príslušným správnym orgánom k spisovej značke 28C a jeho nemožnosti sa s
príslušnými spismi a dôkazmi oboznámiť a následnej pochybnosti o navrátení spisov správnemu orgánu
dňa 22.03.2023, predkladám listinné dôkazy, ktoré sa nachádzajú v súdnom spise č.k. 28C/113/2011, s
ktorými sa samozrejme žalovaný mal možnosť dávno zoznámiť, keďže sa v spise nachádzajú od roku
2012.

Písomnú žiadosť žalovaného Xylo Machinery SK, spol. s r.o. ( resp. jeho právneho predchodcu ) zo
dňa 9.3.2012 som už súdu predložila, avšak predkladám ju opätovne, aby bolo zrejmé, že požiadavke
žalovaného na vykonanie dôkazov bolo bezodkladne dňa 22.03.2012 vyhovené.
Ako dôkaz súdu predkladám písomné podanie Obvodného pozemkového úradu Prešov zo dňa
22.03.2012, ktoré je taktiež súčasťou spisu č.k. 28C/113/2011, ktorým správny orgán predložil súdu k

vyššie uvedenej spisovej značne spis č. 1447/92 v rozsahu 32 listov a spis č. 2012/00195 v rozsahu
230 listov.
Z predložených listín je nesporné a nespochybniteľné, že na žiadosť samotného žalovaného boli
reštitučné spisy správnym orgánom predložené a že boli súčasťou súdneho spisu č.k. 28C/113/2012.
Zároveňpredkladámsúdupísomnépodaniekonajúcehosúduzodňa22.3.2023adresovanéOkresnému

úradu Prešov, odboru pozemkovému a lesnému týkajúce sa vrátenia spisov č. 1447/92 v rozsahu 32
listov a spis č. 2012/00195 v rozsahu 230 listov.
Ak sa podľa žalovaného javilo pochybným, že by mali byť uvedené spisy č. 1447/92 v rozsahu 32 listov a
spis č. 2012/00195 v rozsahu 230 listov pripojené k spisu 28C, tak sa domnievam, že teraz už žalovaný
nemôže poprieť existenciu týchto podaní a ani nemôže spochybňovať to, že by uvedené spisy neboli

súčasťou spisu č.k. 28C/113/2011.
Považujem za potrebné zdôrazniť, že žalovaný už v pôvodnom konaní musel mať a aj mal vedomosť
o tom, že súd vyhovel jeho návrhu na pripojenie reštitučných spisov príslušným správnym orgánom,
ktoré následne tvorili súčasť spisu 28C a s ktorým sa mohol oboznámiť. Preto jeho tvrdenie, že sa
až po nahliadnutí do súdneho spisu č. 29C/56/2021 dňa 13.10.2022 dozvedel o existencii rozhodnutia

Obvodného pozemkového úradu Prešov a rozhodnutia Krajského súdu Prešov č.k. 6Sp/2/2010 nemôže
obstáť a ani nemôže byť pravdivé a je tvrdením zavádzajúcim.
Aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení č.k. 6Cdo 169/2020 zo dňa 28.10.2020, ktorým bolo
dovolanie žalovaného zamietnuté, na strane 22 konštatuje : ...“ Jeho originál sa nachádza v pripojenom
spise Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 6Sp/2/2010 (v rámci príloh uplatneného reštitučného nároku na

ObvodnompozemkovomúradePrešo),načopoukazovalaprávnazástupkyňažalobcovnapojednávaní
dňa 3. apríla 2017 „.
Pozornosti žalovaného zrejme uniklo (tak ako jeho pozornosti unikli aj iné listinné dôkazy nachádzajúce
sa v spise 28C), že na ústnom pojednávaní konanom dňa 3.4.2017 vypočúvaná svedkyňa uvádzala, že
správny orgán vo veci reštitučného nároku konanie začal, vo veci bolo aj rozhodnuté, ale Krajský súd

v Prešove toto rozhodnutie zrušil a tak správny orgán konanie prerušil, vzhľadom na súdne konanie o
určenievlastníckehopráva.Následnesámžalovanýpredložilnávrhnaprerušeniesúdnehokonania,súd
však jeho návrh uznesením zo dňa 26.4.2017 zamietol, keď mal za to, že doposiaľ neskončené konanie
vedené na správnom orgáne, nebráni súdu pokračovať v konaní a poukázal na nález Ústavného súdu
SR č.k. II. ÚS 249/2011.

Pokiaľideodôvodobnovykonaniapodľa§397písm.a/CSPmusíísťodôkaz,ktorýjeprestranusporuv
porovnaní s pôvodným konaním „nový „. Možno povedať, že v danej veci dôkazy, o ktoré opiera žalovaný
návrh na obnovu konania t.j. rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu v Prešov zo dňa 4.12.2009
a rozhodnutie Krajského súdu v Prešove č.k. 6Sp/2/2010 nie sú a ani nemôžu byť pre žalovaného
„ novými „ dôkazmi, v porovnaní s pôvodným konaním a to jednak z dôvodu, že tieto boli predložené

do súdneho spisu už v roku 2012 a boli oboznamované aj na ústnom pojednávaní dňa 3.4.2017 za
prítomnosti právneho zástupcu žalovaného. Teda žalovaný svoju vedomosť o týchto dôkazoch skôr ako
dňa 13.10.2022 nemôže poprieť.Ak by bol býval nahliadol do súdneho spisu, isto by bol objavil listiny, na ktoré poukázali žalobcovia,
ktorých existenciu žalovaný popiera a to žiadosť žalovaného zo dňa 09.03.2012 a písomné podanie
Obvodného pozemkové úradu v Prešove zo dňa 22.3.2012, na zápisnicu z pojednávania zo dňa

3.4.2017, na uznesenie konajúceho súdu na č.l. 739, ktorým zamietol návrh žalovaného na prerušenie
konania, na uznesenie NS SR č.k. 6Cdo 169/2020 a upozornenie na strane 22 na pripojený reštitučný
spis a v neposlednom rade na písomné podanie súdu zo dňa 22.3.2023 a nebol by musel svojimi
vyjadrenia skresľovať skutočnosti a spochybňovať niečo , čo je nespochybniteľné a dostatočne listinnými
dôkazmi preukázané.

Dovoľujem si poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu SR č.k. 3Cdo 98/2011, ktorom dovolací
súd uviedol: Jedným z predpokladov procesnej prípustnosti návrhu na obnovu konania, na ktoré sa
zameriava súd v prvej z uvedených fáz , je medziiným existencia skutočností, rozhodnutí alebo dôkazov ,
ktoré ten, kto navrhuje obnovu konania, bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, a ďalej
možnosť vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní. V oboch prípadoch je procesná
prípustnosť tohto mimoriadneho opravného poriadku podmienená tým, že ten kto navrhuje obnovu

konania , nemal žiaden podiel na tom, že sa v konaní nemohli použiť skutočnosti, rozhodnutia alebo
dôkazy, prípadne, že sa nemohli vykonať dôkazy. Táto podmienka nie je splnená, ak určitá skutočnosť,
rozhodnutie alebo dôkaz existoval už v pôvodnom konaní a ten, kto navrhuje obnovu konania, o ich
existencii vedel a mal aj dostatok podkladov potrebných na ich označenie a na splnenie svojej dôkaznej
povinnosti„.Ďalejsúduviedol,ževzmysleuvedenéhojezpohľadudovolaciehosúduplneopodstatnená

argumentácia súdov nižších stupňov, že žalovaný už v pôvodnom konaní mal vedomosť o konaní pred
Okresným úradom v Poprade. Vedel , ktorý orgán v akej veci, s akými účastníkmi a pod akou spisovou
značkou vedie toto konanie... Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je v tomto zmysle rozhodujúca
sama existencia spisu a procesná možnosť označiť ho za dôkaz, nie konkrétne rozhodnutie tvoriace
jeho súčasť a otázka, či žalovaný o tomto rozhodnutí vedel alebo nie.

Aj vo veci 28C je nesporná existencia spisov správneho orgánu – Obvodného pozemkového úradu
PrešovajspisuKrajskéhosúduvPrešoveakosúčastireštitučnýchspisov,ktorésámžalovanýakodôkaz
označil, súd tento dôkaz zabezpečil, aj sa týmto dôkazom venoval a z tohto pohľadu nie je podstatné a
dôležité či žalovaný o rozhodnutiach tvoriacich súčasť spisu správneho orgánu vedel alebo nevedel.
To, že sa žalovaný dozvedel o rozhodnutiach správneho orgánu a Krajského súdu v Prešove na

pojednávaní konanom dňa 17.10.2022 (ako uviedol v žalobe pod bodom 12 resp. dňa 13.10.2022 )
vo veci vedenej pod č.k. 29C/56/2021 je len jeho tvrdením, avšak skutočnosť je iná, pretože súd prvej
inštancie otázke uplatneného reštitučného nároku venoval pozornosť, vec právne posúdil s prihliadnutím
na túto skutočnosť, odvolací súd taktiež vo veci vyslovil právny názor k otázke reštitučného nároku a
preto nie je naplnené ust. § 397 písm. a/ CSP pre povolenie obnovy konania.

V zmysle § 403 ods. 1 CSP žaloba na obnovu konania sa podáva v lehote troch mesiacov, odkedy
sa ten, kto podal žalobu na obnovu konania mohol dozvedieť o dôvode obnovy , alebo odo dňa, keď
ho mohol uplatniť. Zákonom stanovená subjektívna lehota začala plynúť od okamihu zistenia dôvodu,
keďže o skutočnostiach významných pre povolenie obnovy konania žalovaný mohol dozvedieť a mohol
ich uplatniť od okamihu doručenia rozhodnutia Krajského súdu v Prešov č.k. 16Co/15/2018, pretože už

v tom čase mu mohlo byť zrejmé, že konajúce súdy neprihliadali na rozhodnutia ( podľa jeho názoru ),
ktoré boli súčasťou reštitučných spisov tvoriacich súčasť súdneho spisu č. k. 28C/113/2011. Nemožno
začiatok plynutia 3 – mesačnej subjektívnej lehoty odvodzovať od okamihu, kedy sa žalovaný dozvedel o
rozhodnutiach správneho orgánu Obvodného pozemkového úradu Prešov a Krajského súdu v Prešove,
ale od okamihu keď sa o ňom mohol dozvedieť ( znenie § 403 ods. 1 CSP ).

Považujem za dôležité uviesť aj to, že pôvodní žalobcovia žiadali v konaní 28C určiť, že sú
podielovýmispoluvlastníkminehnuteľnostíkaždývpodiele1kcelku.Každýzožalobcovakopodielových
spoluvlastníkov sa domáhal podanou žalobou určenia svojho (relatívne samostatného ) vlastníckeho
práva v podiele 1 k celku, mohol tak urobiť každý samostatnou žalobou, alebo spôsobom ako to urobili
žalobcovia t.j. že podali jednu žalobu. Každý spoločník v takomto spoločenstve je činný alebo nečinný

len sám za seba a účinky jeho procesnej činnosti alebo nečinnosti sa týkajú len jeho samotného. Každý
zo samostatných žalobcov môže žalobu zmeniť alebo zobrať späť. Preto vo vzťahu ku každému môže
ten istý rozsudok nadobudnúť právoplatnosť v iný deň. Objektívna lehota žalovanému začala plynúť odo
dňa 22.3.2019 t.j. nadobudnutia právoplatnosti rozsudku Krajského súdu č. 16Co/15/2018.
Teda tak ako som uviedla v prvom vyjadrení žalovaný podal žalobu na obnovu konania voči mojim

klientom ( nepodal žalobu na obnovu konania proti žalobcovi v 7. rade F. I. ) po uplynutí 3 – ročnej
objektívnej lehoty, ktorá začala plynúť dňom nadobudnutia právoplatnosti rozsudku vo veci samej t.k.
dňom 22.3.2019 ( kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok voči žalobcom v 1 . až 6. rade ) a súčasne
nebola dodržaná ani zákonom stanovená trojmesačná subjektívna lehota.Ak by som aj pripustila to, čo uviedol žalovaný vo svojom vyjadrení na strane 4 , že objektívna
lehota začala plynúť dňom 20.8.2020 t.j. momentom právoplatnosti ( podľa jeho názoru ) napádaného
rozhodnutia, v rámci ktorej by mala plynúť subjektívna lehota, tak k tomu uvádzam, že žalovaný už z

uznesenia Najvyššieho súdu SR č.k. 6Cdo 169/2020 zo dňa 28.10. 2020 právoplatného dňa 3.12.2020
mohol mať vedomosť o pripojených reštitučných spisoch a teda najneskôr od právoplatnosti uznesenia
NS SR č.k. 6Cdo 169/2020 mu začala plynúť subjektívna 3 – mesačná lehota. Táto mu však uplynula
dňa 03.03.2021.
Nezdieľam však právny názor vyslovený žalovaným o plynutí subjektívnej lehoty v rámci 3 – ročnej

objektívnej lehoty.
K plynutiu subjektívnej 3 – mesačnej lehoty považujem za potrebné uviesť aj to, že lehota nezačína
plynúť od momentu kedy sa žalovaný dozvedel o skutočnostiach, rozhodnutiach alebo dôkazoch, ktoré
bez svojej viny v pôvodnom konaní nemohol použiť, ale začína plynúť od momentu, kedy sa mohol o
týchto skutočnostiach dozvedieť.
Žalovanému však začala plynúť tak 3 – ročná objektívna lehota ako aj 3 – mesačná subjektívna lehota

podstatne skôr ako uvádza v žalobe žalovaný . Objektívna lehota začala plynúť dňa 22.3.2019, dňom
právoplatnosti rozsudku KS Prešov č.k. 16Co/15/2018 a subjektívna lehota mu začala plynúť momentom
prevzatia tohto rozsudku t.j. dňa 11.3.2019.
V súvislosti s vyššie uvedeným upriamujem pozornosť súdu na uznesenie Ústavného súdu SR č. III.
ÚS 285/2015 z 10. júna 2015, ktorý uviedol: „ Ak dôvodom obnovy občianskoprávneho konania je

rozhodnutie odvolacieho súdu, na vyhlásení ktorého sa sťažovateľ zúčastnil, tak subjektívny moment
„ dozvedenia sa „ o dôvode obnovy civilného konania nastáva v momente vyhlásenia rozhodnutia
odvolacieho súdu. Od tohto momentu sa počíta začiatok plynutia subjektívnej lehoty na podanie návrhu
na obnovu konania . Podstatou subjektívnosti lehoty totiž je, že sa začiatok jej plynutia odvodzuje od
subjektívneho momentu t.j. od momentu , kedy subjekt, na ktorý sa právna norma viaže , subjektívne

vnímal určitú skutočnosť vonkajšieho sveta. Zákonodarca v znení právnej normy ani v prípade, že
dôvodom obnovy konania je rozhodnutie , neviaže začiatok jej plynutia na moment nadobudnutia
právoplatnosti rozhodnutia , ktoré môže byť dôvodom obnovy, na rozdiel od lehoty objektívnej, ktorú
jednoznačne v znení ustanovenia § 230 ods. 2 OSP na moment právoplatnosti viaže .“
Podobneust.§403ods.2CSPviažemomentplynutiaobjektívnejlehotynanadobudnutieprávoplatnosti

rozhodnutia, ktoré je dôvodom obnovy, avšak v ods. 1 to tak nie je, zvlášť to zvýrazňuje konkrétne znenie
„ mohol sa dozvedieť „, pričom v danom prípade sa mohol žalovaný dozvedieť o dôvodoch uvedených
v § 397 písm. a / CSP dňom prevzatia rozsudku Krajského súdu v Prešove a to dňa 11.3.2019.
Nemožnosť použiť skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy bez svojej viny v pôvodnom konaní ( § 228
ods. 1 písm. a OSP ) sa rozumie nemožnosť vykonať dokazovanie v súdnom konaní alebo nemožnosť

označiť či predložiť tieto skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy účastníkom konania voči súdu. Nejde o
prípadynevykonaniamožnéhodokazovaniasúdomotýchtoskutočnostiach,rozhodnutiachadôkazoch,
ktoré účastníci konania označili, avšak súd ich nepokladal za rozhodujúc, a preto sa k ich dokazovaniu
neprikročilo ( R 19/1975 ).
Na záver uvádzam, že ani rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu v Prešove zo dňa 4.12.2009

a ani rozhodnutie Krajského súdu v Prešove č.k. 6Sp/2/2010 nie sú ani novými skutočnosťami, ani
novými rozhodnutiami a ani novými dôkazmi, tieto rozhodnutia boli súdu konajúcemu v pôvodnom
konaní známe, boli súčasťou súdneho spisu, do ktorého boli správnym orgánom predložené na žiadosť
samotného žalovaného, takže žalovaný nemôže tvrdiť, že nadobudol o nich vedomosť až v konaní č.k.
29C/56/2021 a teda pre povolenie obnovy konania nie je naplnené znenie zákonného ustanovenia §

397 písm. c/ CSP.

5. Podľa § 397 písm.a) C.s.p. - Proti právoplatnému rozsudku je prípustná žaloba na obnovu konania,
ak sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy týkajúce sa strán a predmetu pôvodného konania, ktoré
ten, kto podal žalobu na obnovu konania, bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, ak môžu

privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci.
5.1. Skutočnosti, rozhodnutia a dôkazy nemohla strana oprávnená na podanie žaloby na obnovu
konania v zmysle § 400 CSP bez svojej viny použiť v pôvodnom konaní. Otázka viny sa v tomto prípade
posudzuje zo striktne procesného hľadiska. Napriek tomu, že skutočnosti a dôkazy objektívne v čase
pôvodného konania existovali, strana z procesného hľadiska nezavinila, že sa súd s nimi nemohol

oboznámiť. Spravidla pôjde o prípady, keď strana o existencii skutočností alebo dôkazov nevedela.
Aby bola obnova konania prípustná, musí ísť vždy o skutočnosti a dôkazy, ktoré tu existovali už počas
pôvodného konania, v zmysle judikatúry do vyhlásenia rozsudku. Pri rozhodnutiach, ktorých existencia
bude dôvodom obnovy konania, pôjde o dve skupiny rozhodnutí. Jednak to budú rozhodnutia, ktoréstrana bez svojej procesnej viny nemohla použiť v pôvodnom konaní, napriek tomu, že reálne existovali,
a jednak rozhodnutia nové, také, ktoré boli prijaté až po právoplatnom rozhodnutí veci. Druhý prípad
predstavuje neskoršie rozhodnutie o prejudiciálnej otázke, ktorú súd v pôvodnom konaní posúdil inak.

Ak súd prejudiciálne posúdi otázku, o ktorej nemôže sám rozhodovať, a po právoplatnom skončení tohto
konania orgán, do ktorého právomoci prejudiciálna otázka patrí, túto otázku posúdi odchylne, pôjde
o typický prípad dôvodu obnovy konania podľa § 397 písm. a).
6. Relevantná judikatúra
Podľa R 19/1975 - Nemožnosťou použiť skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy bez svojej viny

v pôvodnom konaní [§ 228 ods. 1 písm. a) OSP] sa rozumie nemožnosť vykonať dokazovanie v súdnom
konaní alebo nemožnosť označiť či predložiť tieto skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy účastníkom
konania voči súdu. Nejde o prípady nevykonania možného dokazovania súdom o tých skutočnostiach,
rozhodnutiach a dôkazoch, ktoré účastníci konania označili, avšak súd ich nepokladal za rozhodujúce,
a preto sa k ich dokazovaniu neprikročilo.
Podľa NS SR sp. zn. 2 Cdo 96/2008 - Súd musí v konaní o návrhu na obnovu konania prihliadať aj na to,

prečo účastník nesplnil v pôvodnom konaní povinnosť tvrdenia. Pokiaľ účastník zo svojej viny neuplatnil
určitú skutočnosť v pôvodnom konaní, je vylúčený aj s dôkazmi, ktoré majú túto skutočnosť preukázať.
Podľa NS SR sp. zn. 4 Cdo 18/2010: Obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým
možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu prvého stupňa alebo odvolacieho súdu. Skutočnosti,
rozhodnutia a dôkazy môžu byť dôvodom obnovy konania v zmysle citovaného ustanovenia len vtedy,

ak ich účastník, ktorý obnovu navrhuje, nemohol bez svojej viny použiť v pôvodnom konaní (sú pre
účastníka v porovnaní s pôvodným konaním „nové“) a súčasne môžu preňho privodiť priaznivejšie
rozhodnutie vo veci.
Je predpokladom obnovy konania podľa ustanovenia § 228 ods. 1 písm. a) OSP, aby dôkazy, ktoré tu
v dobe pôvodného rozhodovania už existovali, nemohol účastník bez svojej viny použiť. Použitie dôkazu

zo strany účastníka spočíva v tom, či účastník splnil zákonom mu uloženú povinnosť (§ 101 ods. 1
O.s.p.) prispieť k tomu, aby bol dosiahnutý účel konania predovšetkým tým, že pravdivo a úplne označí
všetky potrebné dôkazné prostriedky.
Okolnosť, či súd tieto dôkazy vykonal a či z nich vyvodil zistenie skutkového stavu pre svoje rozhodnutie,
neznamená možnosť alebo nemožnosť účastníka použiť dôkazy v konaní.

Pri inom výklade znenia, obsahu a účelu ustanovenia § 228 ods. 1 písm. a) OSP by sa totiž cestou
obnovy konania mohol domáhať revízie právoplatne skončeného súdneho konania každý účastník,
ktorého dôkazným návrhom nebolo vyhovené, hoci súd tieto dôkazy (právom či neprávom) nepovažoval
za rozhodujúce a preto ich nevykonal. Takto by obnova konania plnila účel dovolacieho konania.
Každý z týchto mimoriadnych opravných prostriedkov je však Občianskym súdnym poriadkom upravený

odlišne, i keď ich spoločným účelom je náprava nesprávneho právoplatného rozhodnutia.

7. Podľa § 403 C.s.p.
(1) Žaloba na obnovu konania sa podáva v lehote troch mesiacov, odkedy sa ten, kto podal žalobu na
obnovu konania, mohol dozvedieť o dôvode obnovy, alebo odo dňa, keď ho mohol uplatniť.

(2) Žaloba na obnovu konania sa podáva najneskôr v lehote troch rokov od právoplatnosti rozhodnutia.
Podľa § 413 ods.1 C.s.p.
Súd uznesením odmietne žalobu na obnovu konania, ak
a) bola podaná oneskorene,
e) je zjavne nedôvodná.

8. V podanej žalobe na obnovu konania žalovaný tvrdí, že sú tu skutočnosti, rozhodnutia a dôkazy,
ktoré bez svojej viny nemohol použiť v predchádzajúcom konaní a ktoré by mohli pre neho privodiť
priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Vychádzajúc však z obsahu podanej žaloby na obnovu konania treba
upresniť, že tvrdením o existencii reštitučného spisu, v ktorom sa nachádza rozhodnutie pozemkového

úradu, ktorým bolo reštitúcii žalobcov vyhovené a o existencii rozhodnutia Krajského súdu v Prešove
(ktorý v správnom konaní síce toto rozhodnutie zrušil, ale jeho podstatu spočívajúcu v tom, že
právni predchodcovia žalobcov sú oprávnení reštituenti v odôvodnení odobril) sa žalovaný snaží
presadiť nesprávnosť rozhodnutia, ktoré napáda dôvodom obnovy a to z hľadiska jeho právneho
posúdenia pri riešení otázky stretu reštitučných predpisov so všeobecnými normami na ochranu

vlastníckehopráva.Takýtodôvodobnovykonaniavšakzákonnepripúšťa,pretožeidevlastneonesúhlas
s právnym posúdením veci a tento nesúhlas mal byť pretavený do inak formulovaného odvolania
a dovolania čo koniec koncov vyplýva aj z rozhodnutia Ústavného súdu SR č.k. III. ÚS/96/2022-23
zo dňa 24.02.2022, ktorým bola ústavná sťažnosť žalovaného odmietnutá, pričom ústavný súdv bode 25. odôvodnenia uviedol, že výsledok civilného sporu musí zodpovedať jej spôsobu akým
si strany sporu svoje práva uplatňujú alebo bránia. Výsledok sporu nemusí byť vždy správny
v rovine materiálnej, keďže musí zodpovedať aj rovine formálnej – procesnej, ktorej súčasťou je aj

to akým spôsobom je v priebehu procesu prostredníctvom tvrdení, návrhov a opravných prostriedkov
prezentovaná skutková a právna podstata sporu. V bode 25. odôvodnenia ústavný súd ďalej dodal, že:
„Sťažovateľka právne otázky v súvislosti s nadobudnutím časti pozemkov z konkurzu so skutočnosťou,
že žalobcom patril reštitučný nárok a predovšetkým s možnosťou nadobudnutia vlastníckeho práva
v dôsledku dlhodobej dobromyseľnej držby však predmetom dostatočne substancovanej procesnej

obrany sťažovateľky v dovolaní neurobila. K tomu došlo nielen v dôsledku toho, že niektoré z týchto
otázok vôbec v dovolaní nezazneli, ale aj tým, že ich podstatná časť nebola predmetom dovolania
z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia, ale z dôvodu znemožnenia uskutočňovania procesných
práv nedostatočným odôvodnením súdneho rozhodnutia. Dostatočnosť odôvodnenia rozhodnutia
všeobecného súdu nemožno stotožňovať s jeho správnosťou. Toto zistenie však ústavnému súdu
neumožňuje, aby tie právne otázky, ktoré neboli predmetom dovolacej námietky nesprávneho právneho

posúdenia rozhodol namiesto najvyššieho súdu a tak sa stal neobmedzenou štvrtou inštanciou
všeobecného súdnictva.“
8.1. Aj z citovanej časti uznesenia Ústavného súdu SR, teda považuje súd za nesporné, že žalobou na
obnovukonaniasažalovanýsnažízvrátiťprávneposúdenieprávoplatneskončenejvecizdôvodov,ktoré
nedostatočne substancoval a nedostatočne razantne uplatňoval v rámci opravných prostriedkov. Takýto

prístup však nemožno tolerovať, pretože by sa ním obchádzala podstata obnovy konania a naopak
robilo by sa z obnovy konania akési ďalšie dovolacie konanie v réžií okresného súdu, čo civilný sporový
poriadok žiadnym spôsobom neumožňuje.
8.2. Nespokojnosť s rozhodnutím okresného a krajského súdu ako aj s rozhodnutím Najvyššieho
súdu SR a Ústavného súdu SR pri riešení otázky stretu reštitučného nároku žalobcov resp. ich

právnych predchodcov a všeobecnej úpravy ochrany vlastníckeho práva prostredníctvom Občianskeho
zákonníka, tak žalovaný nemôže prekrývať tým, že tvrdí, že v rámci iného konania sa dozvedel
o dôkazoch, ktoré mu neboli zrejme v pôvodnom konaní a ktoré by, teda v jeho prospech ako nové
a zásadné mali priniesť priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

9. Súd sa najprv zaoberal otázkou splnenia subjektívnej a objektívnej lehoty na podanie návrhu na
obnovu konania. Pokiaľ ide o objektívnu lehotu táto plynie od právoplatnosti rozsudku, ktorým bola
právna vec medzi stranami sporu skončená. Súd súhlasí s právnym zástupcom žalobcov, že rozsudok
Krajského súdu v Prešove č.k. 16Co/15/2018-856 zo dňa 21.01.2019 nadobudol právoplatnosť dňa
11.03.2019 s výnimkou žalobcu F. I., ktorý bol zastúpený PaeDr. G. M. a voči ktorému rozsudok vo veci

samej nadobudol právoplatnosť dňa 20.08.2020.
9.1. Tento záver robí súd na základe toho, že konanie o určenie spoluvlastníckeho práva je konaním,
kde žalobcovia, z ktorých sa každý domáha určenia vlastníctva k určitému spoluvlastníckemu podielu
sú samostatnými účastníkmi. Nejde u nich o nerozlučné spoločenstvo a preto rozsudok môže dopadnúť
rôzne voči každému z nich a na základe uvedeného aj rozsudok nadobúda právoplatnosť voči každému

z nich osobitne, pretože u každého zo žalobcov išlo o samostatnú vec spojenú do jedného konania,
pričom odvolanie podané niektorých zo žalobcov by nemalo vplyv na právne postavenie žalobcu, ktorým
by odvolanie podané nebolo. Každý zo žalobcov mohol teda žalobu podať samostatne.
Užztoho,žeozaloženíprocesnéhospoločenstvamedzisolidárnymidlžníkmirozhodujeibavôľaveriteľa
(pôjde o tzv. dobrovoľné spoločenstvo), vyplýva záver o samostatnosti spoločníkov (NS SR sp. zn.

6Cdo/544/2015).
9.2. Vyššie uvedené znamená, že vo vzťahu k lehote 3 rokov od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku,
ktorý sa napáda, uplynula objektívna lehota s výnimkou terajších žalobcov 4., 5., 6, ktorí sú právnymi
nástupcami práve po pôvodnom žalobcovi P. I., voči ktorému sa rozsudok stal právoplatný až dňa
20.08.2020. Žaloba o obnovu konania voči žalobcom 1., 2. a 3. je tak odmietnutá pre jej oneskorenosť.

9.3. Pokiaľ ide o otázku subjektívnej lehoty, táto do úvahy ani neprichádza, pretože dôkazy, o ktorých
žalovaný tvrdí, že sú novými dôkazmi, ohľadne ktorých mu nebolo nič známe v pôvodnom konaní,
takýmito nie sú a súd teda uvedie z pôvodného spisu viacero listín, z ktorých je zrejmé, že žalovanému
bolo resp. muselo byť zrejmé, že okrem súdneho konania tykajúceho sa určenia vlastníctva k sporným
pozemkom prebieha resp. je dočasne prerušené aj reštitučné konanie a mal sa tak viac zamerať na

to, aby dostal úplnú odpoveď na vyriešenie stretu reštitučného a všeobecného zákonodarstva. Súd
nesúhlasí so žalovaným v tom zmysle, že otázku vzťahu reštitúcie a všeobecného zákonodarstva
zužuje na oboznámenie sa s rozhodnutím Pozemkového úradu a Krajského súdu v Prešove, ktoré vosvojom návrhu uviedol, pretože podstata tejto otázky je všeobecnejšia a to aký vplyv mohlo mať vedené
reštitučné konanie na konanie o určenie vlastníckeho práva.
9.4. Z pôvodného spisu sp. zn. 28C/113/2011 vyplynulo

Ř č.l. 43 - právny zástupca žalovaného uviedol: ,,Ja len chcem uviesť, že navrhovatelia si uplatnili svoje
nároky na pozemkovom úrade podľa zákona č. 229/91 Zb. Chceme poukázať na to, že sa tu opomína
to, že tieto pozemky prešli na štát, či už bez právneho dôvodu alebo nie, ale ak bez právneho dôvodu,
tak bol dôvod postupovať podľa reštitučných zákonov, podľa špeciálneho zákona nie podľa občianskeho
zákonníka, tak ako to ustálila judikatúra.“

Ř č.l. 48 - prípis právneho zástupcu žalovaného adresovaný Okresnému súdu Prešov s názvom
„Doplnenie návrhu na dokazovanie“, v ktorom sa uvádza ,, Po preštudovaní zápisnice z pojednávania
som sa dozvedel, že vraj na pozemkovom úrade je vedené reštitučné konanie navrhovateľov, ktoré je
prerušené do skončenia tohto konania. Vzhľadom k tomu, že uplatnenie reštitučných nárokov prebiehalo
v roku 1991 a následne nie je nám známe o aké konanie ide a prečo je z dôvodu tohto súdneho sporu
prerušené až teraz, preto navrhujeme doplniť dokazovanie oboznámením sa so všetkými reštitučnými

spismi žalobcov na Pozemkovom úrade v Prešove z dôvodu, že si uplatňujú aj reštitúciu aj vlastnícke
právo. Je nám z korešpondencie známe, že tieto nároky si uplatnili ešte v roku 1991 a nasl. Je potrebné
ustáliť, že čo je predmetom reštitúcie a čo je predmetom žaloby. Preto ako dôkaz navrhujeme vyžiadať
a pripojiť všetky spisy žalobcov, ktorými si uplatnili svoje reštitučné nároky. “
Ř č.l. 53 - výzva Okresného súdu Prešov adresovaná Obvodnému pozemkovému úradu Prešov, ktorým

je tento žiadaný, aby súdu v lehote do konca marca 2012 predložil všetky reštitučné spisy žalobcov a to
od roku 1991 doposiaľ.
Ř č.l. 69 - prípis Obvodného pozemkového úradu Prešov adresovaný Okresnému súdu Prešov, v ktorom
sa uvádza ,,V prílohe listu Vám na základe žiadosti zo dňa 14.03.2012 zasielame úplné žurnalizované
spisy vo veci uplatnených reštitučných nárokov žiadateľov H. I., P. I., F. I., H. I. a C. C. K. I. na pozemky

v k. ú. B. a to :
1. Spis č. 1447/92 v rozsahu 32 listov – nárok uplatnený podľa zákona o pôde č. 229/91 Zb
2. Spis č. 2012/00195 v rozsahu 230 listov - nárok uplatnený podľa zákona NR SR č. 503/2003 Z.z.
Ř č.l. 74 - rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu Prešov o prerušení konania podľa § 29 ods. 1
zákona č. 71/1967 Z.z. o správnom konaní zo dňa 28.07.2011 pod č. OPU – 2011/00240 – 46 – ŠK,

z ktorého vyplýva, že žalobcovia (resp. ich právni predchodcovia) si podaním zo dňa 03.03.2024 uplatnili
podľazákonač.503/2003Z.z.reštitučnýnárok.Následneichprávnazástupkyňadoložilafotokópiežalôb
o určenie vlastníckeho práva, preto sa toto správne konanie prerušuje.
Ř č.l. 109 - podanie P. I. zo dňa 01.03.2004 adresované Obvodnému pozemkovému úradu Prešov
s názvom „Uplatnenie nároku na navrátenie vlastníctva v zmysle zákona č. 503/2003 Z.z.“, kde si

ako oprávnená osoba spolu s ďalšími príbuznými uplatňujú reštitučný nárok na pozemky, ktoré boli
predmetom konania a ktoré nadobudli ich právni predchodcovia prídelom od bývalého vlastníka H. H..
Ř č.l. 483 - odvolanie žalovaného voči rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 28C/13/2011 zo dňa
19.11.2024, v ktorom sa uvádza ,, Žalobcovia, t.j. dedičia ako oprávnené osoby si uplatnili reštitučný
nárok v súlade s ust. § 229/1991 Zb. V odôvodnení rozhodnutia sa nenachádza ani veta ohľadom

reštitúcie žalobcov. Prvostupňový súd sa vôbec nezaoberal otázkou, či je možné takýto nárok si uplatniť
mimo reštitučných predpisov. Vo svojom odôvodnení sa nezaoberal otázkou, či určenie vlastníckeho
práva fyzických osôb, ktoré stratili držbu v rozhodnej dobe v súlade s reštitučnými predpismi bez udania
právneho dôvodu nepodlieha reštitučným predpisom. Vôbec, napriek poukázaniam stretu všeobecného
a špeciálneho zákona. Existencia špeciálneho zákona vylučuje použitie zákona všeobecného. Riešenie

vo všeobecnom predpise je možné iba vtedy, ak chýba špeciálna úprava v špeciálnom zákone. Nárok na
reštitúciu, ktorý bol v rozhodnom období štátom prevzatý bez právneho dôvodu, bol priznaný zákonom
o pôde a to konkrétne ust. § 6 ods.1 písm.p.) Tento predpis treba použiť hlavne tam, kde došlo
k zastavaniu nehnuteľnosti. Žalovaný poukazuje na to, že nie je možné v danom prípade obchádzať
zmysel a účel reštitučného zákonodarstva. “

Ř č.l. 531 - uznesenie Krajského súdu v Prešove č.k. 16Co/2/2015-528 zo dňa 25.01.2016, ktorým bol
zrušený rozsudok Okresného súdu Prešov č.k. 28C/113/2011-475 zo dňa 19.11.2014, pričom v rámci
jeho odôvodnenia sa uvádza ,, Naviac v odôvodnení rozhodnutia chýbajú úvahy vo vzťahu k tomu ako
sa súd prvého stupňa vysporiadal so skutočnosťou, že si navrhovatelia k predmetným nehnuteľnostiach
uplatnili reštitučný nárok podľa zákona č. 229/1991 zbierky a neskôr aj podľa zákona č. 503/2003 Z.z.

a to v kontexte zásady lex specialis derogat legi generali.“
Ř č.l. 536 – 540: vyjadrenie žalobcov, ktorí okrem iného uvádzajú ,,Z rovnakých dôvodov neobstojí
ani argumentácia krajského súdu podľa, ktorého s ohľadom na princíp, že tam kde existuje špeciálna
právna úprava nemožno použiť úpravu všeobecnú a preto žaloba o určenie vlastníckeho práva nemožnoobchádzať účel a zmysel reštitučného zákonodarstva. Navrhovatelia sa podaním žaloby o ochranu
vlastníckeho práva nepokúsili obchádzať reštitučné zákonodarstvo, ale iba využili zákonom ponúkanú
možnosťdomáhaťsaochranynimitvrdenéhovlastníckehoprávaprocesneakceptovateľnýmspôsobom.

Konanie pred správnym orgánom Okresným úradom Prešov je prerušené do vyriešenia predbežnej
otázky týkajúcej sa určenia vlastníckeho práva navrhovateľa k predmetu sporu.“
Ř č.l. 656 – 658: vyjadrenie žalovaného, v ktorom okrem iného uvádza ,,Žalovaný v súlade so závermi
zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Prešove zo dňa 25.01.2016 upozorňuje, že v odôvodnení
rozhodnutia chýbala úvaha vo vzťahu k tomu, ako sa prvoinštančný súd vysporiadal so skutočnosťou,

že si navrhovatelia k predmetným nehnuteľnostiach uplatnili reštitučné nároky a to v kontexte zásady
lex specialis derogat legi generali, preto žalovaný súhlasí so závermi odvolacieho súdu a preto navrhuje
prerušiť vyššie uvedené konanie až do rozhodnutia okresného úradu - pozemkový a lesný odbor,
ohľadom žiadosti žalobcov o reštitúcie.“
Ř č.l. 683 - uznesenie Okresného súdu Prešov č.k. 28C/113/2011 – 683, ktorým tento zamietol návrh
žalovaného na prerušenie konania z dôvodu vedeného reštitučného konania Okresným úradom Prešov,

pozemkovým a lesným odborom ohľadne žiadosti žalobcov.
Ř č.l. 711 – 714: zápisnica o pojednávaní zo dňa 03.04.2017, na ktorej bol prítomný právny zástupca
žalovaného a na ktorom svedkyňa O. J. zamestnaná na Okresnom úrade Prešov, odbore pozemkovom
a lesnom uviedla ,,V zmysle zákona o reštitúcií č. 503/2003 Z.z. si žalobcovia resp. žiadatelia
uplatnili reštitúciu legitímnym spôsobom v zákonnej lehote, ktorá bola aj preskúmaná a bolo vydané aj

rozhodnutie, kedy bola priznanáštyrom deťom pôvodných vlastníkov náhrada s tým, že bolo rozhodnuté
o pridelení náhradného pozemku. Ďalej uviedla čo sa týka tohto reštitučného nároku, tak mi sme začali
vo veci, bolo aj rozhodnuté s tým, že im náhrada patrí. Krajský súd, ale zrušil toto rozhodnutie a my
sme ďalej vo veci nekonali, keďže sa koná toto konanie vo veci samej a my sme svoje konanie prerušili.
“ Ďalej svedkyňa uviedla, že na ich úrade bol uplatnený reštitučný nárok aj podľa zákona z roku 2003

a preto sa v reštitúcií pokračovalo a že v súčasnosti je u nich reštitučné konanie prerušené.
Ř č.l. 739 - uznesenie Okresného súdu Prešov, ktorým návrh žalovaného na prerušenie konania zamieta
s tým, že sa v ňom uvádza, že na pojednávaní dňa 03.04.2017 žalovaný žiadal konanie prerušiť do
rozhodnutia Okresného úradu Prešov, pozemkového a lesného odboru ohľadom žiadosti žalobcov
o reštitúcie. V danom prípade mal súd za to, že toto nie je prekážka, ktorá by bránila v konaní pokračovať.

Ř č.l. 779 – 783: zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 25.09.2017 vyplýva, že v záverečnej reči právny
zástupca žalovaného poukázal na to, že žalobcovia si uplatňujú reštitučné nároky spolu s vlastníckou
žalobou súdnou cestou. Rovnako aj z odvolania žalovaného na č.l. 806 - 825 podaného voči rozsudku
Okresného súdu Prešov zo dňa 25.10.2017 vyplýva, že tento poukazuje na to, že popri žalobe o určenie
vlastníckeho práva prebieha aj neskončené reštitučné konanie a zároveň poukazuje na nezrovnalosti

týkajúce sa smrti H. H. ml.
Ř v rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 28C/113/2011-793 sa v odôvodnení na č.l. 797 v bode 32
odôvodnenia výslovne uvádza ,,že vo veci bola vypočutá svedkyňa A. O. J. zamestnankyňa Okresného
úradu Prešov, pozemkového a lesného odboru, ktorá k veci uviedla, že v zmysle zákona o reštitúciách
č. 503/2003 si žiadatelia (žalobcovia) uplatnili reštitúciu legitímnym spôsobom v zákonnej lehote, ktorá

bola preskúmaná a bolo vydané aj rozhodnutie, kedy bola priznaná štyrom deťom pôvodných vlastníkov
náhrada s tým, že bolo rozhodnuté o pridelení náhradného pozemku. Robí sa to vtedy, keď sú tam
zákonné prekážky o pridelení tohto pôvodného pozemku. Svedkyňa rovnako potvrdila skutočnosť, že
H. H. ml. zomrel už v januári 1945 a ku konfiškácii jeho majetku došlo až v roku 1948. Ďalej z bodu 33
odôvodnenia vyplýva, že svedkyňa J. uviedla ,,Čo sa týka reštitučného konania, tak začali konanie a bolo

rozhodnuté, že náhrada im patrí. Krajský súd však toto rozhodnutie zrušil a vo veci sa ďalej nekonalo,
pretože konanie prerušili a to práve do ukončenia tohto sporu.
Ř z rozhodnutia dovolacieho súdu a to Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/169/2022 zo strany 22.
odôvodnenia vyplýva, že súčasťou spisu bol aj pripojený spis Krajského súdu v Prešove sp. zn.
6Sp/2/2010, čiže spis tykajúci sa uplatneného reštitučného nároku žalobcami.

10. Na základe vyššie uvedeného, tak súd návrh žalovaného na obnovu konania odmieta vo vzťahu
k žalobcom s výnimkou právnych nástupcov po zomrelom P. I. ako oneskorene podaný a teda podaný po
uplynutí 3 rokov od právoplatnosti rozsudku, ktorý sa návrhom na obnovu konania napáda a rovnako (vo
vzťahu k všetkým žalobcom) žalobu žalovaného odmieta ako zjavne nedôvodnú, pretože tu neexistuje

nový dôkaz, skutočnosť alebo rozhodnutie, ktoré by nebolo známe v pôvodnom konaní a ktoré by
mohlo viesť k priaznivejšiemu rozhodnutiu pre žalovaného. Z oboznámeného spisu pôvodného konania
považuje súd za nesporné, že tento obsahuje množstvo listín svedčiacich o tom, že žalovanému bolo
zrejmé, že v rámci konania je potrebné riešiť (a možno sa ním aj viac sústrediť) stret reštitučnýcha všeobecných právnych predpisov a zároveň mu muselo byť zrejmé, že na Obvodnom pozemkovom
úrade Prešov neskôr Okresnom úrade Prešov, odbore lesnom a pozemkovom sa vedie reštitučné
konanie, ktorého prvé rozhodnutie bolo pozitívne v prospech žalobcov, avšak toto bolo zrušené

rozhodnutím Krajského súdu v Prešove v rámci jeho preskúmania v správnom súdnictve s tým, že
pokiaľ kladie žalovaný dôraz na to, že v samotnom tomto rozhodnutí krajského súdu bolo uvedené,
že reštitučný dôvod je daný, tu treba zdôrazniť, že to bolo uvedené v rámci odôvodnenia zrušujúceho
uznesenia, pričom záväzným je iba výrok. De lege lata stav vyplývajúci z tohto rozhodnutia bol teda taký,
že zrušuje rozhodnutie Pozemkového úradu Prešov a vracia mu vec na nové konanie a rozhodnutie.

Ak aj o konkrétnom znení uznesenia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Sp/2/2010 žalovaný nevedel,
jeho obsah poznal z a) výpovede svedkyne J., b) zo zápisnice z pojednávania, na ktorom vypovedala,
c) z rozsudku a pod., a potom to, že si toto rozhodnutie neprečítal alebo jeho kópiu nezabezpečil hoci
bola súčasťou spisu resp. jeho príloh bol subjektívny nedostatok na jeho strane a preto toto rozhodnutie
k dispozícií nemal z dôvodu jeho viny.

11. Vo vzťahu k bodu 25. žaloby týkajúcu sa okolností konfiškácie majetku H. H. ml. súd uvádza,
že žalovaný sa vyhol tvrdeniam kedy tieto doklady získal a prečo ich nepredložil v pôvodnom konaní.
Priaznivosť žalovaným predložených listín by mala spočívať v tom, že majú preukazovať nulitu
rozhodnutia o konfiškácii. Žalovaný však sám uvádza, že rozhodujúce orgány mali istú vedomosť o nulite
konfiškačného rozhodnutia.

10.1. Skutočnosti smrti H. H. mal. už v čase pred vydaním konfiškačného rozhodnutia však v pôvodnom
konaní známe boli (str. 19 a 22 rozsudku OS Prešov č.k. 28C/113/2011 – 793), a preto nejde o nové
skutočnosti, ktoré by mohli viesť k povolaniu obnovy konania a aj v tejto časti je žaloba minimálne
nedôvodná, ak nie aj oneskorená.
10.2. Už len na okraj súd uvádza, že aj prípadná nulita konfiškačného rozhodnutia by nespôsobovala

nulitu „Výmeru o vlastníctve pôdy“ ale nanajvýš jeho nezákonnosť, čo súd v civilnom konaní oprávnený
preskúmavať nie je.

12.Podľa§251C.s.p.-Trovykonaniasúvšetkypreukázané,odôvodnenéaúčelnevynaloženévýdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

Podľa § 255 ods.1 C.s.p. - Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods.1 C.s.p. - O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
12.1. Žalobcovia boli v konaní úspešní a keďže všetci boli zastúpení rovnakým právnym zástupcom,
rozhodol súd, že im patrí plná náhrad trov konania ako oprávneným spoločne a nerozdielne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Podľa § 359 C.s.p. - Odvolanie môže podať strana, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na Okresnom súde Prešov v dvoch (2)
vyhotoveniach.

Podľa § 363 C.s.p. - V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 C.s.p. - Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 C.s.p. - (1) Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.(2) Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu
prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto
vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

(3) Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.
Podľa § 366 C.s.p. - Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.