Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 17, 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/77/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7216210271
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Koščová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7216210271.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Koščovej a sudcov

JUDr. Jozefa Maruščáka a JUDr. Viktórie Midovej v spore žalobcu: TURKON s.r.o., so sídlom
v Košiciach, Popradská 58/D, IČO: 36 589 560, zastúpeného JUDr. Ladislavom Scholczom, advokátom,
so sídlom v Košiciach, Krmanova 16, proti žalovaným: 1/ A. B., narodený XX.XX.XXXX, bytom v C., D.
X, zastúpeného JUDr. Tomášom Čverčkom, advokátom, so sídlom v Košiciach, Čajakova 5, 2/ C. E.,
narodená XX.XX.XXXX, bytom v C., F. X, 3/ G. C., narodená XX.XX.XXXX, bytom v F., H. XX, 4/ G. I. J.,
narodený XX.XX.XXXX, bytom G. K. XXXX, L. M., C., XXX XXX, 5/ L. M., narodený XX.XX.XXXX, bytom
XXXXX M. N., J., M., L. XXX, C., 6/ C. K. J., narodená XX.XX.XXXX, bytom XXX-XXX O. XXX J., P. L.,

M., L. XXX, C., 7/ C. M., narodená XX.XX.XXXX, bytom M. N. XXXXX, J. M., L. XXX Q., žalovaní 2/ až 7/
zastúpení JUDr. JCLic. Tomáš Majerčák, PhD., s.r.o., so sídlom v Košiciach, Kováčska 28, IČO: 52 858
774, za účasti intervenienta na strane žalobcu: Technická univerzita v Košiciach, so sídlom v Košiciach,
Letná 9, Košice, IČO: 00 397 610, zastúpeného JUDr. Ladislavom Scholczom, advokátom, so sídlom
v Košiciach, Krmanova 16, o určenie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu nadobudnutého
vydržaním a zdržania sa zásahov do výkonu tohto práva, o odvolaní žalobcu a intervenienta na strane
žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Košice zo dňa 12. júla 2023 sp. zn. K2-11C/205/2016

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok Mestského súdu Košice zo dňa 12. júla 2023 č.k. K2-11C/205/2016-1136.

Žalovaný 1/ a žalovaní 2/ až 7/ majú proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

Intervenientovi sa nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej len súd prvej inštancie alebo súd) rozsudkom zo dňa 12. júla 2023 č.k.
K2-11C/205/2016-1136 žalobu zamietol (výrok I.) a uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovaným trovy

konania v rozsahu 100% (výrok II.). Intervenientovi náhradu trov konania nepriznal (výrok III.).

2.Rozhodoltakožalobe(právnehopredchodcu)žalobcu,ktorousadomáhalurčenia,žežalobca(právny
predchodca žalobcu) nadobudol právo zodpovedajúce vecnému bremenu vydržaním, ktoré pozostáva z
práva umiestnenia stavieb vo vlastníctve žalobcu, č. súp. XXXX na parc. č. XXXX/XX o výmere 188m2,
stavby č. súp. XXXX na parc. č. XXXX/XX o výmere 750 m2, stavby č. súp. XXXX na parc. č.XXXX/XX
o výmere 640 m2 a stavby č. súp. XXXX na parcele č. XXXX/XXX o výmere 3 m2, parcelách registra „C“

v spoluvlastníctve žalovaných ako aj práva prechodu cez pozemok žalovaných a to parc. č. XXXX/XXX
v celkovej výmere 5754 m2 a parc. č. XXXX/XXX o výmere 276 m2, ktoré sú súčasťou areálu „vojenskej
katedry“ na A. R. XX. Súčasne, aby súd uložil povinnosť žalovaným trpieť výkon tohto práva žalobcu po
dobu existencie týchto stavieb na tom skutkovom základe, že žalobca (právny predchodca žalobcu) jevlastníkom nehnuteľností v areáli na A. S. R. XX, nachádzajúcich sa v okrese C. T., obec C. - U., k.ú. V.,
zapísaných na LV č. XX. Uvedené nehnuteľnosti prešli do vlastníctva žalobcu na základe § 112 zákona
č. 131/2020 Z.z. o vysokých školách ku dňu 01.01.2003. Do uvedeného termínu boli vo vlastníctve

štátu a v správe žalobcu (predchodcu žalobcu). Areál bol vybudovaný v 80.rokoch minulého storočia
ako Vojenská katedra Vysokej školy technickej. Súčasťou areálu sú aj pozemky v spoluvlastníctve
žalovaných zapísané na LV č. XXXXX. Všetky okrem parcely č. XXXX/XXX sú zastavené stavbami
žalobcu. Žalobca tento komplex budov a pozemkov vrátane pozemkov žalovaných, ktoré boli už v čase
výstavby v roku 1980 oplotené, nerušene a dobromyseľne užíval až do roku 2008, kedy žalovaní

1/ a 5/ a právny predchodca žalovaných 2/ až 4/ písomne vyzvali žalobcu na uzatvorenie nájomnej
zmluvy za užívanie pozemku. Toto užívanie žalobcu nebolo narušené ani v roku 1992, kedy sa vlastníci
pozemkov, resp. ich dedičia mohli na základe vydaných reštitučných zákonov domáhať náhrady za
zastavané pozemky podľa zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému
poľnohospodárskemu majetku, ktorý ako lex specialis riešil majetkové krivdy predchádzajúceho režimu.
ŽalobcaakovlastníkareáluA.XXmázato,žezatotoobdobiejenepochybnedanájehodobromyseľnosť

o tom, že mu toto právo užívania nehnuteľnosti - pozemkov a budov tam postavených patrí, čo malo za
následok vznik práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, a to výkonom tohto práva - vydržaním.

3. Súd prvej inštancie uznesením č.k. 11C/205/20216-806 zo dňa 14.07.2021 pripustil zmenu na strane
žalobcu, v zmysle ktorej žalobca Technická univerzita v Košiciach, so sídlom Letná 9, Košice, IČO: 00

397610 vystupuje z konania a na jeho miesto vstupuje do konania nový žalobca, ktorým je TURKON
spol. s r.o. so sídlom Popradská 58/D, Košice, IČO: 36 589 560; uznesenie nadobudlo právoplatnosť
dňa 07.04.2022.

4. Súd uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 12.10.2022, na základe návrhu žalobcu zo dňa

11.12.2018, pripustil zmenu žalobného petitu nasledovne: Žalobkyni patrí časovo neobmedzené vecné
bremeno na ťarchu pozemku vedených na LV č. XXXXX pre k.ú. V. KMC č. XXXX/XX vo výmere 700
m2 druh pozemku zastavaná plocha nádvorie, parc. č. XXXX/XX vo výmere 188 m2 druh pozemku
zastavaná plocha nádvorie, parc. č. XXXX/XX vo výmere 640 m2 druh pozemku zastavaná plocha
nádvorie, parc. č. XXXX/XXX vo výmere 276 m2 druh pozemku zastavaná plocha nádvorie, parc.

č. XXXX/XXX vo výmere 4613 m2 druh pozemku zastavaná plocha nádvorie, spočívajúcej v práve
neobmedzeného užívania. Žalovaní sú povinní zdržať sa akéhokoľvek zásahu do výkonu tohto práva
žalobkyňou. Žalobkyni patrí časovo neobmedzené vecné bremeno na ťarchu pozemku vedeného na LV
č. XXXXX, pre k.ú. V. parc. č. XXXX/XXX vo výmere 80 m2 druh pozemku zastavaná plocha nádvorie,
spočívajúcej v práve neobmedzeného užívania. Žalovaní sú povinní zdržať sa akéhokoľvek zásahu do

výkonu tohto práva žalobkyňou.

5. Po vykonanom dokazovaní právne vec posúdil podľa ust. § 151n, § 151o ods. 1,2,3, § 130, § 134
Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ).

6. Súd konštatoval, že ust. § 151o ods. 1 druhá veta OZ umožňuje nadobudnutie vecného bremena
(práva zodpovedajúce vecnému bremenu) aj jeho výkonom (vydržaním) za obdobného použitia
ustanovenia § 134 OZ. Predpoklady na vydržanie vecného bremena sú teda rovnaké ako pri vydržaní
vlastníckeho práva, a to, že ten, kto vykonáva právo pre seba v dobrej viere o tom, že mu právo patrí,
využíva toto právo nepretržite po dobu desať rokov. Do zmienenej doby sa započítava i doba, po ktorú

mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca. Vydržaním nemožno nadobudnúť právo zodpovedajúce
vecnému bremenu k nehnuteľnostiam vo vlastníctve štátu alebo zákonom určených právnických osôb,
či v prípade porušení právneho poriadku iným spôsobom.

7. Za nesporné súd považoval to, že pozemky zapísané na LV č. XXXXX pre k.ú. V.: parcely KN „C“ č.

XXXX/XX, č. XXXX/XX, R. XXXX/XX, R. XXXX/XXX, R. XXXX/XXX a na LV č. XXXXX pre k.ú. V. č.
XXXX/XXX patria žalovaným v ich spoluvlastníckych podieloch ako aj to, že na predmetných pozemkoch
vo vlastníctve žalovaných sa nachádzajú stavby, ktorých vlastníkom bol intervenient, ktorý v priebehu
sporu previedol vlastnícke právo k týmto stavbám a nehnuteľnostiam na aktuálneho žalobcu, a to na
základe kúpnej zmluvy.

8. V rámci dokazovania súd skúmal, či žalobca resp. jeho právny predchodca preukázal v spore
všetky zákonom prezumované požiadavky na platné nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu, ktorými sú predmet vydržania, subjekt vydržania, oprávnená držba a vydržacia doba. Sohľadom na námietky žalovaných súd svoju pozornosť sústredil na posúdenie posledných dvoch
zákonných predpokladov a síce oprávnenosť držby predmetných nehnuteľností a uplynutia zákonom
stanovenej desaťročnej doby v prípade nehnuteľnosti.

9. Pri posudzovaní oprávnenosti držby a k uplynutiu zákonom predpísanej desaťročnej doby súd
uviedol, že jedným z viacerých predpokladov vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu
je skutočnosť, že ten, kto určitú nehnuteľnosť užíva (napríklad za účelom prechodu alebo prejazdu),
je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že koná ako oprávnený z vecného bremena.

Rozhodujúcimi tu nie sú subjektívne predstavy alebo domnienky konajúceho; jeho dobromyseľnosť musí
byť, podobne ako v prípade vydržania vlastníckeho práva, posudzovaná z objektívneho hľadiska, to
znamená z hľadiska, či pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti
konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že vykonáva
právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Sama skutočnosť, že nehnuteľnosť užíva nerušene po dobu
presahujúcu 10 rokov, nezakladá dobrú vieru o tom, že ide o výkon práva zodpovedajúci vecnému

bremenu.

10.1 S poukazom na ust. § 151r OZ účinného od 01.01.1992 uviedol, že vznik a zánik vecného bremena
sa vyznačí v evidencii nehnuteľností. Mal za to, že vecné bremená, ktoré sú predmetom tohto sporu
neboli po celú dobu zapísané v evidencii nehnuteľnosti katastri nehnuteľnosti a nie sú tam zapísané

dodnes (nesporná skutočnosť)
10.2 Súčasne z množstva listín predložených stranami sporu súd zistil, že žalobca si bol dlhodobo
vedomý toho, že užíva nehnuteľnosti patriace žalovaným 1/ až 7/ bez akékoľvek právneho titulu.
Uvedené vyplynulo nielen z rozsudkov všeobecných súdov (tak prvoinštančných ako aj potvrdených
odvolacím súdom), v rámci ktorých žalovaní ako žalobcovia (strana sporu) si uplatňovali nárok na

vydanie bezdôvodného obohatenie za užívanie ich pozemkov bez právneho titulu (bez nájomnej
zmluvy alebo iného zmluvného záväzku), ale aj z dôkazov, ktoré predkladal samotný žalobca resp.
intervenient v priebehu sporu, ako napríklad „vyjadrenie k vyjadreniu žalobcu zo dňa 28.11.2019
k spisovej značke 27C/29/2019 Okresný súd Košice I“, v rámci ktorého sa uvádza, že žalovaný (v
danom spore Technická univerzita v Košiciach) uzatvoril Nájomnú zmluvu č. XX/XXXXXX/XXXX-XXX,

predmetom ktorej je nájom užívaných pozemkov, ktorý zodpovedá spoluvlastníckemu podielu všetkých
pozemkov v spoluvlastníctve žalobcov v uvedenom areáli A. XX, C.. Súčasne súd uviedol, že medzi
stranamisporunebolosporné,žeodobromyseľnúaoprávnenú držbuuvedenýchpozemkovsa nemôže
jednať najneskôr po roku 2008, kedy už bol žalobca (Technická univerzita v Košiciach) preukázateľne
žalovanými vyzvaný na uzatvorenie nájomnej zmluvy.

10.3 Z uvedeného dôvodu súd skúmal obdobie pred rokom 2008 a uviedol, že právnym predchodcom
pôvodného žalobcu, t.j. Technickej univerzity v Košiciach bola Slovenská republika (nesporná
skutočnosť). Technická univerzita ako pôvodný žalobca sa stala vlastníkom budov s účinnosťou od
01.01.2003 (čo by znamenalo 5 ročný nerušený výkon práv zodpovedajúci vecnému bremenu do
roku 2008). Súd mal za to, že na základe predložených listín tak zo strany žalobcu ako aj žalovaných

vyplynulo, že zo strany štátu sa v danom prípade nejednalo o oprávnený výkon práva. Nikdy nedošlo
k vyvlastneniu predmetných pozemkov a v prospech Slovenskej republiky nesvedčil preukázateľne
žiaden právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva k pozemkom. Uvedené vyplýva aj z nálezu
Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 295/2012) Voči žalovaným ani ich právnym predchodcom nebol
urobený žiadny právny úkon, ktorý by zakladal právo na umiestnenie sporných stavieb na pozemkoch

žalovaných. Právny predchodca žalobcu - Slovenská republika postavila stavby na cudzích pozemkoch,
a to bez súhlasu vlastníkov resp. bez akéhokoľvek informovania vlastníkov o predmetnej výstavbe.
Žalobca v konaní nijako nepreukázal, že mal dôvod sa domnievať, že mu svedčí právny titul, ktorý
by jemu respektíve jeho právnemu predchodcovi zakladal oprávnenie pre výkon práva, o ktorý ide
v prejednávanom spore. Ani vnútorné presvedčenie žalobcu prípadne jeho právneho predchodcu

samo o sebe nezaloží dobromyseľnosť a ani oprávnenosť takejto držby. Žalobca tak v prejednávanom
spore nepreukázal, že by žalovaní prípadne ich právni predchodcovia ako vlastníci pozemkov udelili
súhlas na výstavbu predmetných budov prípadne iných stavieb a rovnako nepreukázal súhlas
žalovaných ani so samotnou výstavbou na ich pozemkoch. Zo zápisov predložených samotným
žalobcom vyplýva, že stavby sa mali realizovať na pozemkoch, ktoré má Vysoká škola technická vo

svojom vlastníctve (teda nie vo vlastníctve tretích osôb). Žalobca podľa názoru súdu mohol a mal vedieť,
že vlastníkmi nehnuteľností sú právni predchodcovia žalovaných, nakoľko sám žalovaný (správne
žalobca – poznámka odvolacieho súdu) ešte ako Vysoká škola technická uzatváral Kúpnu zmluvu
v roku 1978 (č.l.362 a nasl.) na časť pozemku, ktorý odkúpil od právnych predchodcov žalovaných.Vlastníkom odkúpeného pozemku nie sú žalovaní ale žalobca. Teda žalobca už pri výstavbe vedel, kto
je vlastníkom pozemku a mohol stavať iba na svojom pozemku. Žalobca súhlas s výstavbou zo strany
žalovaných alebo ich právnych predchodcov v zmysle § 34 ods. 1 a § 58 ods. 1 zák. č. 50/1976 Zb.

v prejednávanom spore nepredložil. Z uvedeného vyplynulo, že ak žalobca vedome postavil stavby na
pozemkoch žalobcov bez ich súhlasu a bez súhlasu ich právnych predchodcov, tak uvedené stavby sú
stavbami neoprávnenými. (rozhodnutie NS SR sp. zn. 6MCdo 44/2012 zo dňa 23.04.2014).
10.4 Z ustálenej judikatúry vyplýva, že štát, ktorý postupoval v rozpore so zákonom nikdy nemohol byť
dobromyseľný pri posudzovaní jeho dobromyseľnosti v rámci naplnenia dôvodov pre vydržanie. Žalobca

si v danom prípade nemôže započítať obdobie predchádzajúce r. 2008 resp. 2003. Posúdenie tohto,
či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z
posúdenia subjektívnych predstáv samotného držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná
aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti
konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal a mohol mať pochybnosti, že užíva
nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o

existujúci právny dôvod, stačí ak tu bol i domnelý tzv. putatívny dôvod, teda ide o to, aby držiteľ bol so
zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu takýto právny titul svedčí.
10.5 Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že pod stavbami, ktorých vlastníkom je žalobca, nikdy
nebolo zriadené vecné bremeno ani zákonom ani zmluvou (absentuje v príslušnej evidencii takýto
zápis), preto zo žaloby nie je zrejmé, v čom má spočívať dobromyseľnosť samotného žalobcu, že mu

vecné bremeno patrí. Rovnako tak z vykonaného dokazovania vyplynulo, že právny predchodca žalobcu
vedel (minimálne mohol a mal) vedieť, že uvedené pozemky sú vo vlastníctve žalovaných v rámci ich
spoluvlastníckych podielov, napriek tomu na predmetných pozemkoch umiestnil stavby (bez ohľadu na
to, či dočasného alebo trvalého charakter - pozn. súdu), teda nekonal podľa názoru súdu so zreteľom
na všetky okolnosti ako dobromyseľný.

10.6 Na základe uvedeného uzavrel, že v prejednávanom prípade neboli splnené zákonom požadované
podmienky pre platné nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, ktoré spočívajú v
preukázaní oprávnenosti držby a jej dobromyseľnosti a rovnako tak v uplynutí zákonom stanovenej
desaťročnej doby, po ktorú má byť toto právo nerušene vykonávané. Z uvedených dôvodov súd prvej
inštancie žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol.

11. K námietke žalobcu, že žalovaní ako vlastníci pozemkov si uvedený nárok neuplatňovali v rámci
reštitúcie, uviedol, že žalovaní boli a aj sú vlastníkmi predmetných pozemkov a to na základe osvedčení
o dedičstve, preto nemali dôvod žiadať o reštitúciu.

12. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 155 ods. 1,2 a § 262 ods. 1,2 CSP a žalovaným, ktorí boli
v konaní úspešní v rozsahu 100%, priznal v tomto rozsahu aj náhradu trov konania. Súd neúspešnému
intervenientovi nepriznal právo na náhradu trov konania, keďže v prípade rozhodovania o jeho nároku
na náhradu trov konania sa berie na zreteľ úspech tej strany sporu, na ktorej intervenient vystupoval.

13.1 Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote (spoločné) odvolanie žalobca
a intervenient z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/, h/ CSP a navrhli, aby odvolací súd napadnuté
rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
13.2 Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP odôvodnili tým, že dňa 28.11.2022 navrhli
doplnenie petitu žaloby, v dôsledku čoho žiadali, aby súd určil, že žalobcovi ako výlučnému vlastníkovi

nehnuteľnostístavbač.XXXX,súp.č.XXXXač.XXXX,vedenýchOkresnýmúradomKošice,katastrálny
odbor, k.ú. V., na LV č. XX, patrí časovo neobmedzené vecné bremeno in rem na ťarchu pozemkov toho
času vo vlastníctve žalovaných, vedených na LV č. XXXXX k.ú. V., parcela č. XXXX/XX, R. XXXX/XX, R.
XXXX/XX, R. XXXX/XXX a č. XXXX/XXX, spočívajúce v práve ich neobmedzeného užívania, prechodu
peši aj motorovými vozidlami. Žalovaní sú povinní zdržať sa akýchkoľvek zásahov do výkonu tohto práva

žalobcom. Žalobcovi patrí časovo neobmedzené vecné bremeno in rem na ťarchu pozemku vedeného
na LV č. XXXXX k.ú. V., parcela č. XXXX/XXX, spočívajúce v práve ich neobmedzeného užívania
prechodu peši aj motorovými vozidlami. Súd tento návrh posúdil ako zmenu žaloby a návrh zamietol.
Odvolatelia zastávajú názor, že sa jednalo len o zmenu formulácie žaloby. Odvolatelia sú presvedčení,
že výsledky doterajšieho dokazovania mohli byť podkladom na konanie o zmenenej žalobe, ak by za

zmenu považoval návrh odvolateľov zo dňa 28.11.2022. Uznesenie vyhlásené na pojednávaní, ktoré sa
konalo dňa 23.01.2023 v jeho relevantnej časti bolo odôvodnené iba citáciou zákonných ustanovení,
nie sú z neho zrejmé dôvody, na základe ktorých súd dospel k názoru, že by výsledky doterajšieho
dokazovania nemohli byť podkladom aj pre konanie o údajne rozšírenom žalobnom návrhu. Predmetnéskutočnosti je možné zistiť zo zvukového záznamu z pojednávania, ktoré sa konalo dňa 23.01.2023.
Odvolatelia sa nestotožňujú s postupom súdu v tomto smere, považujú ho za nesprávny a poukázali aj
na nález ÚS SR I. ÚS 472/2014, ktoré sa týka práva na spravodlivý proces a náležitého odôvodnenia

rozhodnutia.
13.3 K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP poukázali na odôvodnenie napadnutého
rozsudku v bode 61. a 62., ktoré následne citovali. Uviedli, že právnym predchodcom žalobcu pri výkone
práva vecného bremena nebol štát v tom zmysle ako štát chápe súd prvej inštancie. Súd totiž štát
stotožňuje so štátnym orgánom, ktorý vydával rozhodnutia v pôvodnom stavebnom konaní. Odvolatelia

poukázali na to, že právo vecného bremena vykonávali právni predchodcovia žalobcu, ktorými boli
Vysoká škola Technická v Košiciach a následne Technická univerzita v Košiciach. Vysoká škola
Technická vykonávala správu štátneho majetku, bola však právnickou osobou s právnou subjektivitou.
Po citácii § 5 zákona č. 172/1990 Zb. účinného od 01.07.1990 uviedli, že v zozname vysokých škôl
bol uvedený aj právny predchodca žalobcu Technická univerzita v Košiciach. Odvolatelia považujú za
skutkové zistenie súdu, že právnym predchodcom Technickej univerzity v Košiciach bola pri výkone

práva vecného bremena Slovenská republika za vecne správne, avšak pri tomto skutkovom tvrdení
súd nedostatočne zohľadnil to, že správu majetku štátu vykonávali vedúci pracovníci Vysokej školy
Technickej v Košiciach a Technickej univerzity v Košiciach, a nie štátne orgány, ktoré vznik situácie, keď
pravdepodobne výstavba nehnuteľností prebehla aj na pozemkoch, ktoré neboli úplne vo vlastníctve
štátu, zavinili. Aj pri štáte sa dobromyseľnosť viaže na vedúcich pracovníkov tých subjektov, ktoré

v príslušnom rozsahu vykonávajú správu majetku štátu. S ohľadom na to, že pri pochybnostiach sa
predpokladá, že držba je oprávnená, odvolatelia poukázali na to, že v konaní neboli produkované žiadne
dôkazy, ktoré by spochybnili dobromyseľnosť vedúcich predstaviteľov právnych predchodcov žalobcu
pri výkone práva vecného bremena. Skutkové zistenie súdu, že právni predchodcovia žalobcu pri
výkone práva vecného bremena neboli dobromyseľní, je nesprávne. Tvrdenie súdu uvedené v bode 61.

odôvodnenia nevyplýva z vykonaného dokazovania. Z predložených dôkazov je zrejmé, že z dokladov
existujúcich pri výstavbe a kolaudácii stavieb vôbec neplynie to, čo tvrdí súd, teda, že vtedajší
právny predchodca, v podstate vtedajší vedúci predstavitelia Vysokej školy Technickej v Košiciach
vedeli, že stavby majú byť umiestnené čiastočne na cudzích pozemkoch. Vysoká škola Technická
v Košiciach, ktorá v príslušnom rozsahu vykonávala správu majetku štátu a následne od 01.07.1990 aj

Technická univerzita v Košiciach, boli pri výkone práva vecného bremena dobromyseľné. Žiaden právny
predchodca žalobcu, teda ani Vysoká škola Technická v Košiciach, ani Technická univerzita v Košiciach,
nevydával stavebné a ani iné povolenia a rozhodnutia v stavebnom konaní. Preto je záver súdu, podľa
ktorého právny predchodca žalobcu vedel, minimálne mohol a mal vedieť, že uvedené pozemky sú vo
vlastníctvežalovanýchvrámciichspoluvlastníckychpodielov,napriektomunapredmetnýchpozemkoch

umiestnil stavby, teda nekonal podľa názoru súdu so zreteľom na všetky okolnosti ako dobromyseľný,
je nesprávny a v rozpore s obsahom vykonaného dokazovania. Tým boli naplnené odvolacie dôvody
podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP.
13.4 Ďalší odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je naplnený z dôvodu, že súd správne
zvolenú právnu normu § 151o ods. 1 druhá veta OZ za použitia § 130 a § 134 OZ nesprávne aplikoval. To

plynie z argumentov uvedených odvolateľmi v časti odvolania, kde odôvodňujú existenciu odvolacieho
dôvodu podľa písmena f/.

14.1 Žalovaní 2/ až 7/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu a intervenienta uviedli, že nesúhlasia s dôvodmi
odvolania, lebo sú v rozpore so zákonom, skutočnosťou, judikatúrou a tvrdeniami uvádzanými v konaní.

Zastávajú názor, že súd rozhodol správne a stotožnili sa s výrokmi a odôvodnením rozsudku. K návrhu
žalobcu na zmenu žaloby žalovaní 2/ až 7/ uviedli, že súd nemohol vzhľadom na prebiehajúce súdne
konanie od roku 2016 a na výsledky doterajšieho konania, ktoré nemohli byť podkladom na konanie
o zmenenej žalobe pripustiť zmenu žaloby, takže postupoval v súlade so zákonom. Súd na pojednávaní
aj riadne odôvodnil, prečo nepripustil zmenu žaloby. Nebolo povinnosťou súdu v odôvodnení rozsudku

vo veci samej ešte raz odôvodňovať, prečo nepripustil zmenu žaloby, ak to urobil na pojednávaní, keď
rozhodol uznesením o nepripustení zmeny žaloby. Je rozdiel, či pôvodný žalobca žaluje, že jemu ako
osobe patrí vecné bremeno, alebo, že jemu ako vlastníkovi určitých nehnuteľností patrí vecné a nie ako
osobe. Ak by mu patrilo ako osobe, tak nemá to vzťah na prevod nehnuteľností – budov, ale ak mu to
patrí ako vlastníkovi budov, tak má to vzťah aj na prevod budov. Poukázali na to, že v kúpnej zmluve,

ktorou nový žalobca kúpil stavby od pôvodného žalobcu, a tak vstúpil do konania namiesto pôvodného
žalobcu, nie je žiadna zmienka o vecnom bremene. Teda nový žalobca nemá žiaden právny základ
pre aktívnu legitimáciu na podanie tejto žaloby, na základe kúpnej zmluvy nenadobudol žiadne vecné
bremeno, nakoľko v kúpnej zmluve nie je ani zmienka o vecnom bremene. To ani nemohol nadobudnúť,pretože vecné bremeno nemal ani pôvodný žalobca, a to ani ako právnická osoba, ani ako vlastník
nehnuteľností, teda stavieb.
14.2 Pokiaľ žalobca uviedol, že sa súd zameral iba na jeden z viacerých predpokladov vydržania

práva vecného bremena, a to predpoklad dobromyseľnosti žalobcu a jeho právnych predchodcov,
uviedli, že takéto tvrdenie nie je pravdou. Predmetom súdneho sporu je preukázanie žalobcu, že
na jeho strane došlo k originálnemu nadobudnutiu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu a to
jeho výkon a síce vydržaním. Z toho dôvodu súd v rámci dokazovania sa správne sústredil na tú
skutočnosť, či žalobca resp. jeho právny predchodca preukázal v spore všetky zákonom prezumované

požiadavky na platné nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. V prípade, že súd
by dospel k záveru, že preukázal uvedené, rozhodol by následne rozsudkom o tom, že takéto právo
žalobcovi prislúcha a žalovaným by uložil povinnosť zdržať sa akýchkoľvek zásahov do výkonu práva
žalobcom. Súd preto skúmal zákonné požiadavky, ktoré je nutné zo strany žalobcu preukázať, pokiaľ
ide o preukázanie nadobudnutia práva zodpovedajúceho vecnému bremenu vydržaním. S ohľadom na
námietky žalovaných sa súd sústredil na posúdenie zákonných predpokladov, a to oprávnenosti držby

predmetných nehnuteľností a uplynutia zákonom stanovenej 10 ročnej doby v prípade nehnuteľností. Ak
by sa aj súd sústredil iba na jednu podmienku a dospel by k záveru, že nebola splnená, musel by žalobu
zamietnuť, lebo podmienky musia byť splnené kumulatívne. Oprávneným držiteľom nehnuteľnosti, ktorý
je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že je jej vlastníkom, nemôže byť ten, kto do jej
držby vstúpil za účinnosti OZ v znení do 31.12.1991 na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá

nebola uzatvorená v písomnej forme. Per analogiam nemôže byť dobromyseľnou osoba, ktorá tvrdí, že
vydržala vecné bremeno k nehnuteľnostiam, ak vecné bremeno nebolo dohodnuté písomne.
14.3 K tvrdeniu žalobcu, že súd nesprávne stotožnil štát so štátnym orgánom uviedli, že toto
konštatovanie je absurdné, účelové, nemožno sa s ním stotožniť. Je nepochybné, že z množstva listín
predložených stranami sporu súd zistil, že žalobca si bol dlhodobo vedomý toho, že užíva nehnuteľnosti

patriace žalovaným bez akéhokoľvek právneho titulu. Uvedené vyplýva nielen z rozsudkov všeobecných
súdov, v rámci ktorých žalovaní ako žalobcovia si uplatňovali nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia za užívanie ich pozemkov bez právneho titulu (bez nájomnej zmluvy alebo iného zmluvného
záväzku), ale aj z dôkazov, ktoré predkladal samotný žalobca resp. intervenient v priebehu sporu. Týmito
skutočnosťami sa žalobca vôbec nezaoberá, aj keď sú relevantné. Je nepochybné, že pozemky, o ktoré

v tomto konaní ide, boli po celý čas vo vlastníctve žalovaných a súhlas od žalovaných na výstavbu nikdy
nebol daný. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že sa mal dôvod domnievať, že mu svedčí právny
titul, ktorý by jemu a jeho právnemu predchodcovi zakladal oprávnenie pre výkon práva, o ktoré ide
vo veci samej. V žiadnom prípade žalobcovi nemôže svedčiť dobromyseľnosť ohľadom výkonu takých
vecných práv, pri ktorých počas celého času existoval rozpor faktického výkonu práva s údajmi v katastri

nehnuteľností. Zároveň u žalobcu nebola splnená ani podmienka uplynutia 10-ročnej lehoty nerušeného
výkonu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, čo správne konštatoval aj súd. Dobromyseľnosť
držby je vylúčená u toho, kto sa vedome zmocní veci protiprávne (NS SR sp.zn. 2Cdo 271/2007).
V konkrétnom prípade štát vzal a užíval pozemky žalovaných bez akéhokoľvek titulu, voči žalovaným
a ich právnym predchodcom nebol urobený žiaden právny úkon, ktorý by zakladal právo pre umiestnenie

stavieb na týchto pozemkoch. Zo strany štátu došlo samotným umiestnením stavieb a výstavbou
k protiprávnemu zásahu. Žalovaní majú za to, že právnym predchodcom žalobcu ako vlastníka budov
bola Slovenská republika. Uvádzajú, že Slovenská republika bola vlastníkom stavieb do roku 2003,
nikdy netvrdila, že má pod stavbami právo zodpovedajúce vecnému bremenu, preto ani žalobca, ani
Slovenská republika nemôže mať titul preto, aby mohli povedať, že ide o oprávnenú držbu. Samotný

fakt užívania pozemkov naviac nezakladá v žiadnom prípade dobromyseľnosť. Žalobca opomína fakt,
ktorý v konaní bol preukázaný, že stavby boli dočasné do 31.12.1989. V súlade s judikatúrou NS SR
po 01.01.1990 stavby mali byť odstránené a ak neboli odstránené, tak sú neoprávnené a nepovolené,
a teda nelegálne. Zároveň poukázali na to, že žaloba mala byť zamietnutá aj z dôvodu res judikata,
keďže žaloba kde žalobcami boli práve žalovaní z tohto konania, išlo o konanie sp.zn. 23C/192/2009

vedenom na Okresnom súde Košice I, rozsudok zo dňa 09.09.2010, potvrdený rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach sp.zn. 11Co 103/2011 a následne konanie na Najvyššom súde sp.zn. 3Cdo 288/2013,
následne konanie na Krajskom súde v Košiciach a Okresnom súde Košice I, ktorý právoplatne rozhodol
rozsudkom zo dňa 14.11.2016 o tom, že žalovaná (TUKE) je povinná zaplatiť žalobcom, v tomto
konaní žalovaným úrok z omeškania, nakoľko istinu žalovaná zaplatila po právoplatnosti rozsudku

Krajského súdu v Košiciach zo dňa 27.06.2012 sp.zn. 11Co 103/2011. V týchto konaniach bola riešená
aj predbežná otázka, a to otázka vecného bremena, kde súdy povedali, že vecné bremeno žalovaná
nenadobudla, preto zaviazali žalovanú na zaplatenie istiny, teda vydanie bezdôvodného obohatenia.
V tejto súvislosti odkázali na vyššie uvedené rozhodnutia súdov. Navrhli preto, aby odvolací súdnapadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil a priznal žalovaným náhradu trov odvolacieho
konania. Do prílohy k vyjadreniu predložili uvedené rozsudky.

15. Žalovaný 1/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu a intervenienta uviedol, že odvolatelia neuvádzajú
žiadne nové skutočnosti na preukázanie svojich tvrdení. Napadnutý rozsudok považuje za vecne
správny a má za to, že na rozhodné obdobie sa má vzťahovať zákon č. 19/1966 Zb. o vysokých
školách, ktorý nadobudol účinnosť 01.05.1966 a platil až do roku 1980, nakoľko v tomto období sa
začala realizovať výstavba bývalej vojenskej katedry. Žalobca preto nesprávne poukazuje na ust. § 5

zákona č. 172/1990 Zb., ktorý nadobudol účinnosť 01.07.1990. Z ustanovenia § 5 vyplýva, že VŠ nemali
samostatnú právnu subjektivitu a neboli právnickými osobami, ale rozpočtovými organizáciami. Taktiež
neobstojí tvrdenie žalobcu, že z predložených dôkazov je zrejmé, že z dokladov existujúcich pri výstavbe
a kolaudácii stavieb vôbec neplynie to čo tvrdí súd, teda že vtedajší právny predchodca v podstate
vtedajšívedúcipredstaviteliaVŠTechnickejvKošiciachvedeli,žestavbymajúbyťumiestnenéčiastočne
na cudzích pozemkoch. Uvedené tvrdenie sa nezakladá na pravde. Dôkazom toho je list, žiadosť

o povolenie terénnych úprav pre dočasné umiestnenie Katedry vojenskej prípravy zo dňa 04.10.1977,
kde sa v texte uvádza „parcely, ktoré majú byť pre stavbu použité v súkromnom vlastníctve niekoľkých
majiteľov“. Uvedenú žiadosť pre vtedajší Obvodný národný výbor, odbor výstavby podpísal vedúci útvaru
investičnej výstavby VŠT Košice T. Q. C.. Súčasťou tejto žiadosti sú všetky objekty vojenskej katedry,
pre ktoré sa podávala žiadosť, vrátane oplotenia. Podľa všetkých rozhodnutí stavebné povolenie zo

dňa 20.06.1978, kolaudačné rozhodnutie trafostanice zo dňa 09.01.1979, ako aj posledné kolaudačné
rozhodnutie zo dňa 31.10.1980 sa všetky objekty povolili ako provizórium do dočasného užívania.
Poukázal na to, že od 90-tych rokov minulého storočia je nielen všeobecne známou skutočnosťou, ale aj
súčasťou tuzemského právneho poriadku konštatovanie, že v rokoch 1948 – 1989 komunistický režim
porušoval ľudské práva, i svoje vlastné zákony (§1 zákona č. 480/1991 Zb. o dobe neslobody). Na

základeuvedenéhonavrhol,abyodvolacísúdnapadnutýrozsudokakovecnesprávnypotvrdilazaviazal
odvolateľov na náhradu trov konania.

16. Odvolatelia v odvolacej replike zotrvali na dôvodoch odvolania. Odvolacia replika odvolateľov
bola žalovaným 2/ - 7/ prostredníctvom právneho zástupcu doručená 15.03.2024, odvolacia replika

odvolateľov bola žalovanému 1/ prostredníctvom právneho zástupcu doručená dňa 22.04.2024.

17. Žalovaný 1/ v odvolacej duplike zotrval na dôvodoch uvedených vo vyjadrení k odvolaniu. Odvolacia
duplika žalovaného 1/ bola odvolateľom prostredníctvom právneho zástupcu doručená dňa 21.05.2024.
Ďalšie podanie odvolateľov zo dňa 28.05.2024 ako reakcia na odvolaciu dupliku žalovaného 1/, bola

žalovanému 1/ prostredníctvom právneho zástupcu doručená dňa 24.06.2024. Ďalšie vyjadrenia v spore
doručené neboli.

18. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP)
prejednalodvolaniežalobcuaintervenienta(ďalejajodvolatelia)akopodanévčasoprávnenýmiosobami

proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v
zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 a § 380
CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. b/, f/, h/ CSP a podľa obsahu
odvolania aj § 365 ods. 2 CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu odvolateľov nie je možné vyhovieť.

19. Rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd, v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1
CSP potvrdil.

20. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 17.09.2024 o 09.15 hod.
v pojednávacej miestnosti č. dverí 207, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia

rozhodnutia boli zverejnené dňa 10.09.2024 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle
ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario.

21.1 Odvolatelia namietali odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b/ f/, h/ CSP, t. j. súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v

takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (b/), súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f/), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (h/).21.2 Podľa ust. § 365 ods. 2 CSP, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým,
že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v ods. 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

22. Odvolací súd dospel k záveru, že odvolacie dôvody uplatnené odvolateľmi v odvolaní nie sú
naplnené.

23. Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do

úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli a ani
nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok
jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192, §
193 a § 205 CSP alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo
použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená

ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

24. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového
stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné. Vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ustanovenia §
191 ods. 1,2 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového

stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil, preto odvolací súd jeho
rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

25. Správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací súd
stotožňuje a na tieto odkazuje. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré

by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. Ani odvolacie námietky odvolateľov nemali vplyv na vecnú
správnosť rozsudku a nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku.

26. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že neboli naplnené podmienky pre
nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu vydržaním.

27. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva úvaha súdu, na základe ktorej dospel
k svojmu záveru s poukazom na zistený skutkový stav, príslušné zákonné ustanovenia, ktoré aplikoval
v prejednávanej veci a odôvodnenie rozsudku dáva odpoveď na všetky odvolacie námietky odvolateľov,
keďže boli už uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie.

28. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam odvolateľov
odvolací súd uvádza nasledovné:

29.1 Predmetom tohto konania je nárok žalobcu na určenie, že mu patrí časovo neobmedzené vecné

bremeno na ťarchu pozemku vedených na LV č. XXXXX pre k.ú. V. KMC č. XXXX/XX, parc. č. XXXX/
XX, parc. č. XXXX/XX, parc. č. XXXX/XXX, parc. č. XXXX/XXX, spočívajúcej v práve neobmedzeného
užívania; žalovaní sú povinní zdržať sa akéhokoľvek zásahu do výkonu tohto práva žalobcom, ako aj
určenie, že žalobcovi patrí časovo neobmedzené vecné bremeno na ťarchu pozemku vedeného na LV
č. XXXXX, pre k.ú. V. parc. č. XXXX/XXX spočívajúcej v práve neobmedzeného užívania; žalovaní sú

povinní zdržať sa akéhokoľvek zásahu do výkonu tohto práva žalobcom.
29.2 Podaním zo dňa 28.11.2022 žalobca a intervenient navrhli doplnenie petitu žaloby, a žiadali
o určenie, že žalobcovi ako výlučnému vlastníkovi tam špecifikovaných stavieb zapísaných na LV č. XX,
k.ú. V. patrí časovo neobmedzené vecné bremeno in rem na ťarchu pozemkov vo vlastníctve žalovaných
zapísaných na LV č. XXXXX a č. XXXXX, k.ú. V., ktorému návrhu súd nevyhovel.

30. Predpoklady vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu sú podobné predpokladom
vydržania vlastníckeho práva.

31. Odvolací súd poznamenáva, že tieto podmienky musia byť splnené kumulatívne aj pre nadobudnutie

vecného bremena vydržaním in personam aj in rem. V prípade, ak súd dospeje k záveru, že nie je
naplnený čo i len jeden predpoklad, je dôvodné zamietnutie žaloby.32. Súd s poukazom na ust. § 134 OZ správne skúmal predpoklady vydržania a to predmet, subjekt,
oprávnenosť držby a vydržaciu dobu.

33. Z dôvodu, keďže súd dospel ku svojim záverom o nesplnení predpokladov nadobudnutia vecného
bremena vydržaním, nepripustenie zmeny žaloby na pojednávaní dňa 23.01.2023 nemožno považovať
za takú vadu, ktorá by mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej a smerovala k zrušeniu napadnutého
rozsudku pre nesprávny postup súdu, ktorým znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

34. Bez ohľadu na to, či by sa v spore jednalo o určenie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu in
personam alebo in rem, nesplnením čo i len jedného z predpokladov, ktoré sú rovnaké pre oba druhy
vecných bremien, nemožno totiž žalobe o určenie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu vyhovieť.

35. Problematika nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním je v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu

konštantne ustálená.

36.1 NS SR v rozhodnutí z 22. februára 2018 sp. zn. 3 Cdo 147/2016 publikovanom v Zbierke stanovísk
NS a rozhodnutí súdov SR pod č. 62/2018, ktorého právna veta znie „Dobrú vieru určitého subjektu v to,
že vykonáva právo zodpovedajúce vecnému bremenu, nemôže v zásade zakladať zmluva uzatvorená

od 1. januára 1992, na základe ktorej nebol povolený vklad do katastra nehnuteľností“, uviedol, že: 14.
k predpokladom vydržania vlastníckeho práva zaujal už právne závery v mnohých rozhodnutiach (na
niektoré z nich, aplikovateľné aj na vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, poukazuje
ďalej). 14.1. V rozhodnutí sp. zn. 2 Cdo 271/2007 najvyšší súd uviedol, že "predpokladom vydržania
je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo

patrí. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí,
nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť
ale posudzovaná z objektívneho hľadiska, t.j. či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno
s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol
mať pochybnosti, že užíva veci, ktorých vlastníctvo nenadobudol". 14.2. V súlade s tým najvyšší súd

v rozhodnutí sp. zn. 5 Cdo 49/2010 konštatoval, že "dobromyseľnosť, ako vnútorný psychický stav, je
potrebné objektivizovať s prihliadnutím na všetky okolnosti, za ktorých došlo k faktickému nakladaniu s
vecou, resp. vykonávaniu práva pre seba. Z týchto okolností potom možno usúdiť, či držiteľ mohol, alebo
nemohol rozpoznať, že mu vec alebo právo skutočne patrí. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver
o existencii dobrej viery, sú aj okolnosti týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia práva (právneho

titulu), teda tzv. uchopenia sa držby. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám osebe podkladom
pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti
držby práva". 14.3. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 12/2010 na vyššie uvedené nadviazal
konštatovaním, podľa ktorého "posúdenie, či držiteľ v dobrej viere je alebo nie je, treba vždy hodnotiť
objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka, a vždy treba

brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu
daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné
pochybnosti o tom, že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za
ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva.
14.4. Aj v ďalších rozhodnutiach (viď napríklad 4 Cdo 287/2006 a 5 Cdo 234/2009) najvyšší súd vysvetlil,

že medzi základné okolnosti, ktoré budú svedčiť o oprávnenosti držby veci patrí aj okolnosť, ako vec
(držiteľ) nadobudol, či mu svedčí nejaký nadobúdací titul. 15. Nadväzujúc na vyššie uvedené dovolací
súd konštatuje, že jedným z viacerých predpokladov vydržania práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu je skutočnosť, že ten, kto určitú nehnuteľnosť užíva (napríklad za účelom prechodu alebo
prejazdu),jesozreteľomnavšetkyokolnostidobromyseľný,žekonáakooprávnenýzvecnéhobremena.

Rozhodujúcimi tu nie sú subjektívne predstavy alebo domnienky konajúceho; jeho dobromyseľnosť musí
byť, podobne ako v prípade vydržania vlastníckeho práva, posudzovaná z objektívneho hľadiska, to
znamená z hľadiska, či pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti
konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že vykonáva
právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Sama skutočnosť, že nehnuteľnosť užíva nerušene po dobu

presahujúcu 10 rokov, nezakladá dobrú vieru o tom, že ide o výkon práva zodpovedajúci vecnému
bremenu.
36.2 Dovolací súd v uvedenom rozhodnutí poukázal aj na rozhodnutie sp. zn. 4 Cdo 283/2009, ktoré bolo
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky publikované ako R 73/2015, podľaktorého "oprávneným držiteľom nehnuteľnosti, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o
tom, že je jej vlastníkom, nemôže byť ten, kto do jej držby vstúpil za účinnosti Občianskeho zákonníka
v znení do 31. decembra 1991 na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola registrovaná

štátnym notárstvom v zmysle zákona č. 95/1963 Zb. o štátnom notárstve a o konaní pred štátnym
notárstvom (notársky poriadok)".
36.3 Uzavrel, že: 17.2. Nadväzujúc na vyššie uvedené a so zreteľom na celkom jednoznačné a
zrozumiteľné ustanovenie § 150o ods. 1 Občianskeho zákonníka (podľa ktorého sa pre nadobudnutie
práva zodpovedajúceho vecnému bremenu vyžaduje vklad do katastra) zastáva najvyšší súd názor,

že od 1. januára 1992 nemôže dobrú vieru určitého subjektu v to, že vykonáva právo zodpovedajúce
vecnému bremenu, zakladať zmluva, na základe ktorej nebol povolený vklad do katastra nehnuteľností.

37. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie NS SR zo dňa 13. mája 2024 sp. zn.
1VCdo/1/2024, publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov SR 2/2024 pod č. 15 (R 15/2024),
s nasledujúcou právnou vetou: „Právny titul je len jedným z dôkazov preukazujúcich dobromyseľnosť

držiteľa a oprávnenosť držby, preto jeho nedostatok pre účely vydržania sám o sebe nemôže zapríčiniť
neoprávnenosť držby. Rozhodujúcim vždy bude, či držiteľ konal poctivo, teda napr. či za držanú vec
zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie alebo preukázateľne išlo o dar ako
bezodplatné plnenie.“

38. Uvedené rozhodnutie dovolacieho súdu rieši právnu otázku, či môžu byť splnené podmienky
vydržania (aj) bez existencie písomného nadobúdacieho úkonu.

39. Veľký senát Najvyššieho súdu SR v súvislosti s riešením vyššie uvedenej otázky interpretoval
ustanovenia § 129 ods. 1, § 130 ods. 1 a § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka tak, že držba je historicky

chápaná ako faktický stav, ktorý spočíva vo vykonávaní faktickej reálnej moci nad vecou s úmyslom
mať vec pre seba. Držba preto predpokladá existenciu dvoch zložiek. Prvou je corpus possesionis, ako
faktická moc nad vecou, ku ktorej musí pristúpiť animus possidendi, ktorý vyjadruje vôľu držiteľa mať
vec (právo) pre seba a nakladať s ňou ako vlastnou. Vznik držby sa však na rozdiel od vzniku vlastníctva
nemusí de lege lata nutne opierať o existujúci právny dôvod. Inak povedané, na vznik oprávnenej

držby postačí naplnenie zákonných predpokladov držby, medzi ktorými sa existencia právneho dôvodu
nenachádza. Držiteľ je dobromyseľný o tom, že mu vec patrí vtedy, keď je poctivý, čestný o tom, že
svojou držbou vykonáva vlastné právo, a teda, že svojou držbou nerobí inému zle, že nezasahuje do
práva iného, že nekoná bezprávne. Pri vydržaní nejde o to, či je držiteľ dobromyseľný s ohľadom na
právny poriadok ako taký, ale či ho môžeme považovať za nedobromyseľného vo vzťahu k vlastníkovi,

ktorý má stratiť svoje vlastníctvo, teda, či na jeho správaní k vlastníkovi je niečo odsúdeniahodné,
čo spôsobuje, že spoločnosť nechce poskytnúť ochranu jeho dlhodobej a vlastníkom nerušenej
držbe. Súd sa v rámci skúmania otázky dobromyseľnosti zameriava na skúmanie poctivosti konania
držiteľa z objektívneho hľadiska a nie na skúmanie (ne)existencie právneho titulu. Z vyššie uvedeného
vyplýva, že na vznik držby nie je nevyhnutná existencia právneho dôvodu jej uchopenia a právny

dôvod jej uchopenia je/môže byť len jedným z dôkazných prostriedkov, osvedčujúcich oprávnenosť
držby. Pokiaľ platnosť právneho dôvodu uchopenia držby nie je rozhodujúcim kritériom pre skúmanie
dobromyseľnosti držiteľa o oprávnenosti jeho držby, potom ani právny omyl nie je z hľadiska platnosti
a existencie právneho dôvodu uchopenia držby rozhodujúci bez ohľadu na to, či je ospravedlniteľný
alebo neospravedlniteľný. Neexistencia alebo neplatnosť právneho titulu teda sama o sebe nevylučuje

poctivosť konania konajúceho a jeho dobromyseľnosť v tom, že mu vec alebo právo patrí, a teda, že
vzhľadom na jeho presvedčenie objektívne vzaté koná v dobrej viere, t.j. v ospravedlniteľnom omyle
o poctivosti nadobudnutia držby. Na základe uvedeného je možné aj naďalej zotrvať na názore, že na
rozdiel od preukazovania vlastníctva, nebude treba, aby nadobúdateľ preukazoval platný právny dôvod
nadobudnutia – riadny prechod vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia. V tom

je základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby (R 45/1986). Poctivosť konajúceho
účastníka občianskoprávneho vzťahu má pri skúmaní dobromyseľnosti držiteľa nepochybne zásadnejší
význam, ako neexistencia právneho titulu, ktorý právny predpoklad vydržania zákon de lege lata
nestanovuje.

40. Veľký senát sa takto priklonil k tým súdnym rozhodnutiam, ktoré reflektujú staršiu judikatúru,
vychádzajúc pritom z interpretácie § 134 ods. 1 v spojení s § 130 ods. 1 OZ, z ktorých ustanovení
platný právny titul ako predpoklad pre dobromyseľnosť držiteľa resp. oprávnenosť držby nevyplýva.
Zároveň pritom rešpektoval účel vydržania, ktorým je uvedenie do súladu dlhodobého faktického stavunepretržitej držby oprávneným držiteľom so stavom vlastníckym. Nedostatok právneho titulu (napríklad
ústna kúpna zmluva ohľadne nehnuteľnosti) preto pre účely vydržania nemôže zapríčiniť neoprávnenosť
držby resp. nedobromyseľnosť držiteľa; keď tak, môže byť iba jedným z dôkazov preukazujúcich

oprávnenosť držby resp. dobromyseľnosť držiteľa. Pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti
držby treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec poctivým
spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý
spôsob nadobudnutia treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla
je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté

plnenie alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.

41. Predpokladom dobrej viery u oprávneného držiteľa veci je jeho presvedčenie, že mu vec patrí ako
vlastníkovi, preto predpokladom dobrej viery oprávneného držiteľa práva zodpovedajúcemu vecnému
bremenu je presvedčenie, že mu právo zodpovedajúce vecnému bremenu prináleží. Toto presvedčenie
musí byť podložené konkrétnymi skutočnosťami, ktoré ho k tomu oprávňujú. Posúdenie, či držiteľ je v

dobrej viere alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného
presvedčenia) samého účastníka a vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej normálnej opatrnosti,
ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo
nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu takéto právo patrí. Dobrá viera
vyjadruje vnútorný (psychický) stav držiteľa, ktorý sám osebe nemôže byť predmetom dokazovania, no

toto vnútorné presvedčenie, že nekoná bezprávne sa navonok prejavuje jeho konkrétnym správaním, čo
už ale predmetom dokazovania a posudzovania byť môže. V prípade práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu, ktoré spočíva neobmedzenom užívaní cudzieho pozemku, treba k vydržaniu tohto práva,
aby držiteľ bol objektívne presvedčený o tom, že mu výkon tohto práva patrí. Aj pri nadobudnutí práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu vydržaním na základe ústnej zmluvy je potrebné pri ústavne

konformnom výklade dobromyseľnosti držby skúmať, či držiteľ objektívne mohol byť presvedčený o
tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky II.
ÚS 484/2015). Podľa ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (sp. zn. 5 Cdo 210/2019) platí,
že „posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí,
nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť

posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, t. j., či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s
prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať
pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol.“

42. Podľa právneho názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie vyvodil zo skutkových zistení

nadobudnutých v procese dokazovania správne právne závery.

43. Odvolací súd sa stotožnil v celom rozsahu so záverom súdu prvej inštancie, že na základe
dôkazov vykonaných v priebehu sporu pred súdom nemožno uznať tvrdenie žalobcu o vzniknutom
práve zodpovedajúcom vecnému bremenu za preukázané. Odvolací súd konštatuje, že z vykonaného

dokazovania, okrem subjektívneho presvedčenia žalobcu o jeho práve vykonávať vecné bremeno na
základe vydržania, nebola preukázaná existencia objektívnej skutočnosti, a to so zreteľom na všetky
okolnosti, že žalobca, resp. jeho právny predchodcovia nemohli mať pochybnosti o tom, že im právo
zodpovedajúce vecnému bremenu patrí. Ani v prípade právnych predchodcov žalobcu totiž nebol
nielenže preukázaný ale ani tvrdený právny titul vzniku práva zodpovedajúceho vecnému bremenu

práva neobmedzeného užívania pozemkov, ktoré patria do spoluvlastníctva žalovaných a rovnako nebol
preukázaný ani výkon vecného bremena užívaním nadobudnutý poctivým spôsobom.

44. V konaní bolo predložené množstvo listinných dôkazov, ktoré súviseli s výstavbou vojenskej katedry
VŠT, z ktorých však vyplynulo, že pozemky, ktoré sú v podielovom spoluvlastníctve žalovaných, neboli

od žalovaných nadobudnuté ani kúpou ani vyvlastnením. Stavba vojenskej katedry VŠT sa realizovala
aj na pozemkoch žalovaných, teda na cudzích pozemkoch, bez toho, aby žalovaní resp. ich právny
predchodcovia k stavbe udelili súhlas, a navyše sa malo jednať o stavbu dočasnú do roku 1989.

45. Pokiaľ štátny orgán pochybil a postupom v rozpore s právnymi predpismi (t.j. protiprávne) umožnil,

aby sa štát stal detentorom veci, nie je možné o zásade, že v pochybnostiach sa má za to, že držba je
oprávnená (§ 130 ods. 1 veta druhá OZ) ani uvažovať (rozsudok NS SR sp. zn. 5Cdo/107/2008 z 24.
marca 2010 a rozsudok NS ČR sp. zn. 22 Cdo/469/2004 z 19.mája 2004).46. V konaní nebolo tvrdené a ani preukázané, že by zo strany žalovaných resp. ich právnych
predchodcov došlo k udeleniu súhlasu k neobmedzenému užívaniu predmetných pozemkov a ani k
zriadeniuvecnéhobremena,kuktorémunedošlozákonompredpísanýmspôsobom(domnelýtitulvzniku

vecného bremena). Prípadný konkludentný súhlas právnych predchodcov žalovaných nemohol vyvolať
presvedčenie o nadobudnutí práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Rovnako užívanie sporných
pozemkov iba z dôvodu ich oplotenia nezakladá záver o dobromyseľnom užívaní sporných pozemkov
a o poctivom výkone vecného bremena.

47. V danej veci žalobca teda nepreukázal také okolnosti, ktoré by svedčili záveru o existencii dobrej
viery, čo sú spravidla okolnosti týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia práva a svedčiace o
poctivosti nadobudnutia, tzv. titul uchopenia sa držby. Vznik vecného bremena výkonom práva jeho
vydržanímnastranežalobcutotižnemožnovyvodiťlenztejskutočnosti,žežalobcoviresp.jehoprávnym
predchodcom nikto nebránil v užívaní predmetných pozemkov, a že preto bol dobromyseľný, že mu
právo neobmedzeného užívania patrí od momentu výstavby daného objektu.

48. Žalobca nepreukázal ani objektívnu skutočnosť a to, že so zreteľom na všetky okolnosti nemohol
mať pochybnosti o tom, že mu právo neobmedzeného užívania sporných nehnuteľností patrí. Právne
významnou skutočnosťou v danom prípade nemohlo byť to, že sa na daných pozemkoch stavba
zrealizovala, keď z predložených listín vyplynulo aj to, že pozemky, ktoré mali byť použité pre stavbu,

boli aj v súkromnom vlastníctve niekoľkých majiteľov (nejednalo sa iba o vyvlastnené pozemky resp.
pozemky nadobudnuté kúpou).

49. Na preukázanie dobrej viery žalobcu nestačilo len preukázanie skutočnosti, že mu nikto nebránil
užívať dané pozemky, pokiaľ nebola súčasne preukázaná aj existencia právnej povinnosti vlastníka

pozemku (tvoriacej spolu s vykonávaným právom obsah domnelého právneho vzťahu) a to povinnosti
trpieť výkon nimi tvrdeného práva. Samotný výkon činnosti, inak tvoriaci obsah výkonu vecného
bremena, nie je dostačujúci pre vznik vecného bremena.

50. Odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou odvolateľov, že VŠ technická v Košiciach, ktorá

vpríslušnomrozsahuvykonávalasprávumajetkuštátuanásledneod01.07.1990ajTechnickáuniverzita
v Košiciach, boli pri výkone práva vecného bremena dobromyseľné a že nevydávali stavebné a ani iné
povolenia a rozhodnutia v stavebnom konaní, preto je záver súdu o ich dobromyseľnosti nesprávny.

51. Súd prvej inštancie netvrdil, že VŠ technická v Košiciach ako správca majetku štátu vydávala

stavebné resp. iné povolenia a rozhodnutia.

52. Skutočnosť, že stavby, ktorých vlastníkom je teraz žalobca, boli pri výstavbe vo vlastníctve štátu
a v správe VŠT, nebola sporná a vyplynula z obsahu samotnej žaloby.

53. VŠ technická v Košiciach na základe hospodárskej zmluvy D. XXX/XXXX a D. XXX/X/XXXX ku
dňu 01.01.1978 ako preberajúca organizácia prevzala správu národného majetku od odovzdávajúcej
organizácie Čsl. Štát – Mestský národný výbor Košice, predmetom ktorej boli pozemky v k.ú. C.
parc. č. XXXX a č. XXXX, ktoré boli vyvlastnené v prospech Čsl. Štátu – MsNV v Košiciach vyvl.
rozhodnutím MsNV č. výst. XXXX/XXXX-XX. a č. XXXX/XXXX/XXX zo dňa 20.10.1964 a o zápis

vlastníctva v evidencii nehnuteľností bolo požiadané v rámci usporiadania sídliska W. T. /viď položku výk.
zmienXX/XX/XXačastineknihovanýchparcielč. XXXXaXXXX(tedapozemky,ktorýchužívanietitulom
vecného bremena nie je predmetom sporu). Z uvedeného dôvodu VŠT bola účastníkom stavebného
konania a všetkých konaní, ktoré vydaniu stavebného ako aj kolaudačného rozhodnutia predchádzali.
Z listín týkajúcich sa uvedených konaní vyplynul rozsah pozemkov, na ktorých sa dočasná stavba mala

zriadiť, tieto pozemky mali byť oplotené, napriek tomu boli do výstavby zabraté aj pozemky žalovaných,
a to bez ich súhlasu.

54. Na základe uvedeného možno vyvodiť, že VŠT chýbal aj domnelý titul na užívanie sporných
nehnuteľností, ktorý by svedčil v prospech dobrej viery a poctivé v užívanie sporných nehnuteľností

právnym predchodcom žalobcu.55. Odvolací súd zdôrazňuje, že v spore nebol predložený žiaden dôkaz, ktorým by bola preukázaná
existencia objektívnej skutočnosti, že so zreteľom na všetky okolnosti právny predchodca žalobcu
nemohol mať pochybnosti o tom, že mu právo zodpovedajúce vecnému bremenu patrí.

56. Nakoľko nebola preukázaná existencia objektívnej skutočnosti, že so zreteľom na všetky okolnosti
právny predchodca žalobcu (VŠT) nemohol mať pochybnosti o tom, že mu právo zodpovedajúce
vecnému bremenu patrí, právo zodpovedajúce vecnému bremenu titulom vydržania nemohla
nadobudnúťaniTechnickáuniverzitaKošice(akonástupcaVŠT),anietožalobca,naktoréhobolistavby,

nachádzajúce sa na sporných pozemkoch prevedené na základe kúpnej zmluvy XX/XXXX-XX, vklad
ktorej bol povolený dňa 21.01.2021.

57. Nedôvodné sú preto všetky odvolacie námietky odvolateľov, týkajúce sa nesprávnych skutkových
zistení, ku ktorým súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania ako aj týkajúce sa
nesprávneho právneho posúdenia veci.

58. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP ako
vecne správny potvrdil.

59. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení

s ust. § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol žalobca neúspešný, nemá preto
nárok na náhradu trov odvolacieho konania a vznikla mu povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania
úspešnýmžalovaným.Odvolacísúdpretopriznalžalovanýmnároknanáhradutrovodvolaciehokonania
voči žalobcovi v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto
rozhodnutia.Nakoľkointervenientvystupujenastranežalobcu,ktorývodvolacomkonaníúspešnýnebol,

súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

60. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).