Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, September 5, 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 5To/16/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2321011209
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 09. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Kristína Ferencziová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:2321011209.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kristíny Ferencziovej a sudcov

JUDr. Martina Žovinca a Mgr. Michala Polláka, v trestnej veci proti obžalovanému A. B. pre zločin
poškodzovanie a ohrozovanie prevádzky všeobecne prospešného zariadenia podľa § 286 ods. 1 písm.
a), ods. 2 písm. a) Tr. zák., o odvolaní prokurátora Okresnej prokuratúry Galanta proti rozsudku
Okresného súdu Galanta zo dňa 20.9.2023, č.k. 1T/88/2021 - 151, na verejnom zasadnutí konanom
dňa 5.9.2024 takto

r o z h o d o l :

I. Podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 2 Trestného poriadku sa napadnutý rozsudok zrušuje vo výroku
o treste a spôsobe jeho výkonu.

II. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalovaný
A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom C. XX, t.č. vo výkone trestu v inej veci,
odsudzuje:

Podľa § 286 ods. 2, § 37 písm. m), § 38 ods. 2, § 42 ods. 1, § 41 ods. 2 Trestného zákona účinného od
6.8.2024 na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyroch) rokov.
Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona účinného od 6.8.2024 sa pre výkon trestu odňatia slobody

zaraďuje do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
Podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona účinného od 6.8.2024 sa ruší výrok o treste uloženom
obžalovanému trestným rozkazom Okresného súdu Galanta sp. zn. 5T/3/2021 zo dňa 16.12.2021,
právoplatným dňa 25.02.2022 ako i všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak
vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Galanta (ďalej aj len ako „okresný súd“ alebo „prvostupňový súd“) napadnutým
rozsudkom zo dňa 20.9.2023, č.k. 1T/88/2021 – 151 rozhodol tak, že ob-žalovaného A. B. uznal
za vinného zo spáchania zločinu poškodzovanie a ohrozovanie prevádzky všeobecne prospešného

zariadenia podľa § 286 odsek 1 písmeno a), odsek 2 písmeno a) Trestného zákona na tom skutkovom
základe, že
dňa 15.05.2021 v čase o 03.53 hod. v Šoporni na ulici Mlynskej, prekonal oplotenie areálu so súpisným
číslom XXXX, v ktorom je umiestnený vysielač číslo 1114 BR, kde na vysielači následne kliešťami
odstrihol koaxiálny kábel pre mikrovlnnú linku o dĺžke asi 3ma poškodil multioptický kábel pre pripojenie
rádiových modulov, čím spôsobil výpadok telekomunikačných služieb spoločnosti ORANGE Slovensko
a.s., až do opätovného spustenia prevádzky vysielača v čase o 12.47 hod. dňa 15.05.2021, čím

poškodenej spoločnosti ORANGE Slovensko a.s., so sídlom Bratislava, Metodova 8, IČO: 35 697 270,
spôsobil škodu spolu vo výške 1.819,79 Eur podľa vyčíslenia škody. .
2. Za to podľa § 286 ods. 2, § 37 písm. m, § 38 ods. 2, ods. 7, § 42 ods. 1 Tr. zák. uložil obžalovanému
súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyroch) rokov, so zaradením do ústavu na výkon trestuso stredným stupňom stráženia. Podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. zároveň zrušil výrok o treste trestného
rozkazu Okresného súdu Galanta sp. zn. 5T/3/2021 zo dňa 16.12.2021, právoplatný dňa 25.02.2022
ako i všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej

došlo zrušením, stratili podklad. Obžalovanému uložil povinnosť uhradiť spôsobenú škodu poškodenej
spoločnosti vo výške 1.819,79 Eur.
3. Proti tomuto rozsudku podal prokurátor odvolanie a to čo do výroku o treste. Uviedol, že (citácia): „S
takýmto záverom súdu sa nestotožňujem, uvedený rozsudok vo výrokovej časti týkajúcej sa uloženia
trestu odňatia slobody obžalovanému na dolnej hranici trestnej sadzby nepovažujem za zákonný a mám

za to, že aplikácia ustanovenia § 38 odsek 7 Tr. zákona v danom prípade neprichádzala do úvahy
z nasledujúcich dôvodov:
V prvom rade poukazujem na výkladové stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované
pod TN 47/2020, v rámci ktorého došlo k formulovaniu nasledovne znejúcej právnej vety: „Po
nadobudnutí účinkov nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2012, sp. zn. PL.
ÚS 106/2011, o nesúlade § 41 ods. 2 Trestného zákona v texte za bodkočiarkou s čl. 1 Ústavy SR, už

nemôže nastať situácia, že by súčasné použitie § 38 ods. 4, ods. 5 alebo ods. 6 Trestného zákona a § 41
ods. 2 Trestného zákona bolo pre páchateľa neprimerane prísne. Inými slovami, keďže po zrušení časti
tzv. asperačnej zásady o zvyšovaní dolnej hranice trestnej sadzby už nedochádza k interakcii medzi §
41 ods. 2 Trestného zákona, ktorý zvyšuje (už len) hornú hranicu trestnej sadzby s § 38 ods. 4 až 6
Trestného zákona, ktoré z tam uvedených dôvodov zvyšujú dolnú hranicu trestnej sadzby, je a priori

vylúčené, aby súčasné použitie týchto ustanovení mohlo byť pre páchateľa neprimerane prísne.
Ustanovenie § 38 ods. 7 Trestného zákona je tak po zverejnení označeného nálezu v Zbierke zákonov
pod č. 428/2012 Z. z. od 21. decembra 2012 obsolétne. Výklad zvolený v citovanej právnej vete nie je
v rozpore s doslovným znením § 38 ods. 7 Trestného zákona (ktorý v zásade umožňuje preskúmavať
neprimeranú prísnosť trestu), ale ide o výklad, ktorý sa tohto znenia, rovnako ako účelu dotknutého

ustanovenia pridržiava (keďže takýto prieskum podmieňuje súčasným pôsobením účinkov podľa § 38
ods. 4 až 6 Trestného zákona a § 41 ods. 2 Trestného zákona). Ide tiež o jediný ústavne akceptovateľný
výklad, keďže ďalšia aplikácia § 38 ods. 7 Trestného zákona by po náleze Ústavného súdu SR bola v
rozpore s čl. 1 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 Ústavy SR. V opačnom prípade by súdy umožnili preskúmavať
a prípadne modifikovať prísnosť ukladaného trestu u tých recidivistov, ktorí sa už v minulosti dopustili

zločinu/obzvlášť závažného zločinu a u ktorých sa s ohľadom na ostatnú zbiehajúcu trestnú činnosť
má postupovať aj podľa tzv. asperačnej zásady, kým u tých recidivistov (prípadne páchateľov, u ktorých
prevažuje pomer priťažujúcich okolností podľa § 38 ods. 4 Trestného zákona), ktorí sa ďalšej trestnej
činnosti nedopustili, by to nebolo možné. Pri takomto výklade by vlastne ďalšie páchanie trestnej činnosti
(odôvodňujúce postup podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona) bolo páchateľovi na prospech, čo je v

zjavnom rozpore s ústavnoprávnou požiadavkou dbať na podstatu a zmysel obmedzenia základných
práv a slobôd - v danom prípade práva na osobnú slobodu (k prednosti ústavno-konformného výkladu
pred derogáciou práva viď nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 15/98, z 11. marca1999).“ V danom
prípade súd pri určovaní trestnej sadzby síce použil ustanovenie § 42 ods.1 Tr. zákona, ktorým sa zvýšila
horná hranica trestnej sadzby o jednu tretinu, avšak dolná hranica ostala nezmenená, teda nie je možné

sa stotožniť s názorom súdu, že takto zvýšená trestná sadzby je pre páchateľa neprimerane prísna.
Súd tak pri aplikácii ustanovenia § 42 ods. 1 Tr. zákona a ustanovenia § 38 ods. 7 Tr. zákona mohol
uložiť trest odňatia slobody v trvaní od 4 rokov do 10 rokov a 8 mesiacov, avšak ho uložil na samej
dolnej hranici, teda okolnosť, že súd ukladal trest za viac trestných činov nebola pri takto uloženom
treste vôbec reflektovaná. Tu mi nedá poukázať na modelovú situáciu, kedy by súd v prípade ukladania

samostatného trestu ani nemohol uložiť trest na dolnej hranici trestnej sadzby, pretože by obligatórne
musel aplikovať ustanovenie § 37 písm. m), § 38 ods. 2, ods. 4 Trestného zákona, teda by sa dolná
hranica trestnej sadzby zvyšovala o jednu tretinu na 5 rokov a 4 mesiace. V danom prípade uvedeným
postupom súdu tak paradoxne pri ukladaní súhrnného trestu bola použitá miernejšia trestná sadzba ako
by bola použitá pri ukladaní samostatného trestu. Podotýkam že aplikácia ustanovenia § 37 písm. m)

Trestnéhozákonajeodôvodnenátým,žeobžalovanýboldoposiaľ17-krátsúdnetrestaný.Mámzato,že
uloženie trestu odňatia slobody na dolnej hranici trestnej sadzby je tak neprimerane nízke a nezákonné s
poukazom na to, že obžalovaný spáchal viac trestných činov (ukladanie súhrnného trestu) a súčasne bol
v minulosti viac krát súdne trestaný. S poukazom na vyššie uvedené je možné konštatovať, že použitie
ustanovenia § 38 ods. 7 Tr. zákona by bolo odôvodnené len podľa v minulosti účinnej právnej úpravy

použitia tzv. asperačnej zásady, ktorá tak mala za následok zvýšenie tak hornej ako aj dolnej hranice
zákonom stanovenej trestnej sadzby. Podľa súčasnej platnej právnej úpravy však dochádza len k úprave
hornej hranice trestnej sadzby, preto neprichádza k dvojnásobnej úprave tej istej (dolnej) hranice trestnej
sadzby, ktorá by tak odôvodňovala použitie ustanovenia § 38 odsek 7 Trestného zákona.Zároveň mám zato, že súd pochybil i pokiaľ neaplikoval ani ustanovenie § 37 písm. h) Trestného zákona.
Stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky S 1/2011 o nemožnosti súčasného použitia § 37
písm. h) a § 41 ods. 2 Trestného zákona malo svoje opodstatnenie len do prijatia nálezu Ústavného súdu

SR, sp. zn. PL. ÚS 106/2011, z 28. novembra 2012, ktorým Ústavný súd SR rozhodol, že ustanovenie
§ 41 ods. 2 Trestného zákona slová v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad jednu
polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ dňom vyhlásenia nálezu v Zbierke zákonov
stráca účinnosť. Podľa súčasnej platnej právnej úpravy § 41 ods. 2 Trestného zákona dochádza len k
úprave hornej hranice trestnej sadzby, preto neprichádza k dvojnásobnej úprave tej istej (dolnej) hranice

trestnej sadzby tak, ako má na mysli predmetné Stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky. Ak potom súd priznal priťažujúcu okolnosť v zmysle ustanovenia § 37 písm. h)
Trestného zákona jedná sa o pochybenie. V tejto súvislosti možno poukázať aj na stanovisko NS SR
Tpj 47/2020, či rozhodnutie NS SR č. 1Tdo/36/2021 z 02.02.2022. Súd pri určovaní výmery trestu teda
neaplikoval ustanovenie § 37 písm. h), písm. m) a § 38 ods. 4 Trestného zákona, podľa ktorých sa
zvyšuje dolná hranica trestnej sadzby o jednu tretinu na 5 rokov a 4 mesiace a uložil tak trest v trvaní 4

roky, ktorý považujem za nezákonný, v rozpore s ustanovením § 38 ods. 2, ods. 4 Trestného zákona.
Z uvedených dôvodov preto navrhujem, aby Krajský súd v Trnave ako odvolací súd s poukazom na
ust. § 321 ods. 1 písm. e), ods. 2 Tr. poriadku napadnutý rozsudok vo výroku o treste zrušil a v zmysle
ustanovenia § 322 ods. 3 Tr. poriadku vo veci sám rozhodol rozsudkom a uložil obžalovanému za
spáchaný trestný čin primeraný, zákonný a spravodlivý trest, a to trest odňatia slobody, ktorý bude

uložený pri zvýšenej dolnej hranici trestnej sadzby.“
4. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd (ďalej aj len ako „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) rozhodoval
o odvolaní na verejnom zasadnutí. Prokurátor zotrval na podanom odvolaní. Obhajca obžalovaného mal
za to, že odvolanie nie je dôvodné, okresný súd bol oprávnený využiť uvedené ustanovenia Trestného
zákona, vždy je povinný prihliadať na prísnosť trestu. Obžalovaný sa pridržal toho, čo povedala jeho

obhajkyňa.
5. Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O
odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd.
Podľa § 316 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku:
1) Odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou,

ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým
výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné.
2) Odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého stupňa, aby ju v po-trebnom rozsahu
znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že
a) súd rozhodol v nezákonnom zložení,

b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo
c)hlavnépojednávaniebolovykonanévneprítomnostiobžalovaného,hocinatoneboli splnenézákonné
podmienky.
Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť na-padnutých

výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.
Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.
Podľa § 321 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj

d) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, naj-mä preto, že
boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo prá-vo obhajoby,
e) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových
zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie,
f) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých ob-jasnenie

treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy,
g) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona,
h) ak je uložený trest neprimeraný, alebo
i) ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody v rozpore so zákonom.
Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno

nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne
zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže
odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podanév neprospech obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania
poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody.
6. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd podľa § 315 Trestného poriadku preskúmal napadnutý

rozsudok v zmysle § 316 Trestného poriadku a zistil, že nie je dôvod na zamietnu-tie odvolania v zmysle
§ 316 ods. 1 Trestného poriadku, ani na zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Trestného
poriadku. Odvolanie podal prokurátor ako oprávnená osoba, v zákonnej lehote a proti výroku o treste,
proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný. Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku odvolací
súd preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, ako aj správnosť postupu

konania, ktoré im predchádzalo a dospel k týmto zisteniam a záverom.
7. V prvom rade je potrebné uviesť, že odvolací súd sa (vzhľadom na odvolanie prokurá-tora čo do
výroku o treste) meritórne zaoberal len preskúmaním napadnutého výroku o treste.
8. Odvolací súd konštatuje, že napadnutým rozsudkom bol obžalovanému uložený súhrnný trest odňatia
slobody, pri zohľadnení priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. m) Trestného zákona, a s použitím §
38 ods. 7 Trestného zákona, čo okresný súd odôvodnil tým, že uloženie trestu vo výmere, ktorá je

určená zvýšením trestnej sadzby z dôvodu prevyšujúceho pomeru priťažujúcich okolností a ukladaním
zvýšeného súhrnného trestu, je pre obžalovaného neprimerane prísne.
9. Vo vzťahu k rozhodnutiu o treste uviedol prokurátor dve námietky, a to prvú ohľadom obsolétnosti
ustanovenia § 38 ods. 7 Trestného zákona účinného v čase, kedy bolo rozhodované okresným súdom
o ukladaní trestu, a druhú ohľadom nepriznania priťažujúcej okolnosti podľa § 37 psím. h) Trestného

zákona.
10. K zisteniu existencie a pomeru poľahčujúcich a priťažujúcich okolností sa prvostupňový súd v
odôvodnení napadnutého rozsudku vyjadril len vo vzťahu k ustanoveniu § 37 ods. 7 Trestného zákona
(účinného v čase, kedy bolo rozhodované okresným súdom o ukladaní trestu), a to len v rozsahu ako
je uvedené vyššie, v odseku 8 odôvodnenia tohto rozhodnutia.

11. Postup prvostupňového súdu pri „nepoužití“ ustanovenia § 37 písm. h) Trestného zákona, teda pri
nezohľadnení priťažujúcej okolnosti spáchania viac trestných činov, bol správny. Keďže obžalovanému
je ukladaný súhrnný trest aj za použitia tzv. asperačnej zásady v zmysle § 41 ods. 2 Trestného zákona,
je vylúčené priznanie uvedenej priťažujúcej okolnosti, nakoľko obžalovanému je už spáchanie viacerých
trestných činov (zločinu a prečinu) „zohľadnené“ v tom, že jeupravovaná trestná sadzba a to zvyšovaním

jej hornej hranice. V opačnom prípade by prišlo k porušeniu zásady ne bis in idem, ktorá vylučuje
ukladanie trestu za opätovného pričítania tej istej okolnosti v neprospech obžalovaného.
12. Čo sa týka námietky prokurátora k nesprávnemu použitiu ustanovenia § 38 ods. 7 Trestného zákona
(účinného v čase, kedy bolo rozhodované okresným súdom o ukladaní trestu), táto je dôvodná, pričom
s argumentáciou prokurátora v podanom odvolaní v tejto časti je možné sa stotožniť.

13. Dôvodom na zrušenie napadnutého rozsudku v napadnutej časti je však v prvom rade tá skutočnosť,
že od 06.08.2024 nadobudol účinnosť zákon č. 40/2024 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005
Z.z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, v znení
uznesenia Ústavného súdu SR, uverejneného pod č. 41/2024 Z.z..
14. Novelizácia Trestného zákona sa dotkla aj ustanovení, ktoré bolo potrebné v tomto prípade aplikovať

pri rozhodovaní o treste pre obžalovaného. Podľa § 2 ods. 1 Trestného zákona trestnosť činu sa
posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi
spáchanímčinuavynesenímrozsudkunadobudnúúčinnosťviacerézákony,trestnosťčinusaposudzuje
a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší.
15. Postupujúc podľa vyššie uvedeného ustanovenia § 2 ods. 1 Trestného zákona odvolací súd dospel k

záveru, že použitie ustanovení Trestného zákona v znení účinnom od 06.08.2024, je pre obžalovaného
ako páchateľa trestnej činnosti priaznivejšie, ako použitie Trestného zákona účinného v čase, keď
spáchal trestný čin.
16. V prípade obžalovaného bolo vykonaným dokazovaním zistené, že pri rozhodovaní o treste je
potrebné zohľadniť mu jednu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písmeno m) Trestného zákona, teda,

že už bol za trestný čin odsúdený. Poľahčujúcu okolnosť súd nenašiel. Pri prevahe priťažujúcich
okolností nad poľahčujúcimi okolnosťami bol povinný súd podľa Trestného zákona v znení účinnom do
06.08.2024 uplatniť ustanovenie § 38 ods. 4 Trestného zákona a na základe neho upraviť dolnú hranicu
zákonom ustanovenej trestnej sadzby, v tomto prípade trestnej sadzby uvedenej v ustanovení § 286
ods. 2 Trestného zákona, tak, že túto dolnú hranicu zvýši o jednu tretinu. Zároveň mal súd zohľadniť,

že odsudzuje páchateľa za trestný čin, ktorý spáchal skôr, ako bol súdom prvého stupňa vyhlásený
odsudzujúci rozsudok za iný jeho trestný čin, teda ukladať súhrnný trest, pričom mal postupovať podľa
zásad na uloženie úhrnného trestu. Vzhľadom na ukladanie trestu za zločin (v prejednávanej trestnej
veci) a za prečin (skoršie odsúdenie za prečin v súbehu), mal postupovať podľa § 41 ods. 2 Trestnéhozákona podľa ktorého ak súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných
trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami,
zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného

o jednu tretinu.
17. Podľa ustanovenia Trestného zákona v znení účinnom od 06.08.2024, aplikujúc ustanovenia § 36 až
38 Trestného zákona, sa obžalovanému síce rovnako zohľadňuje iba jedna priťažujúca okolnosť podľa
§ 37 písm. m) Trestného zákona (toto ustanovenie nebolo novelizáciou Trestného zákona dotknuté),
avšak neaplikuje sa vyššie uvedené ustanovenie Trestného zákona, ktoré prikazuje zvýšiť dolnú hranicu

trestnej sadzby o jednu tretinu. Prevaha priťažujúcich okolností nad poľahčujúcimi okolnosťami, nemá v
prípade posudzovania trestného činu, ktorý je zločinom (§ 11 ods. 2 Trestného zákona) podľa Trestného
zákona v znení účinnom od 06.08.2024 žiaden vplyv na určenie výšky dolnej hranice trestnej sadzby, v
rámci ktorej súd ukladá trest. Trestný zákon v znení účinnom od 06.08.2024 neobsahuje ustanovenie,
ktoré by v prípade spáchania zločinov (prípadne zločinu a prečinu) prikazovalo zvýšiť dolnú hranicu
trestnej sadzby o jednu tretinu ak prevažuje pomer priťažujúcich okolností.

18. Z vyššie uvedeného vyplýva, že pokiaľ by odvolací súd postupoval podľa znenia Trestného zákona
účinného v čase, keď bol čin spáchaný, postupoval by na rozdiel od okresného súdu tak, že by uplatnil
by ustanovenie § 38 ods. 4 Trestného zákona a dolnú hranicu trestnej sadzby uvedenú v ustanovení
§ 286 ods. 2 Trestného zákona vo výške 4 roky by zvýšil o jednu tretinu z rozdielu hornej a dolnej
hranice zákonom ustanovenej sadzby. Následne by upravoval hornú hranicu v zmysle ustanovenia § 41

ods. 2 a 42 ods. 1 Trestného zákona. Trest by potom ukladal v trestnej sadzbe so spodnou hranicou
5 rokov a 4 mesiace. Podľa znenia Trestného zákona účinného od 06.08.2024 súd obžalovanému
ukladá trest v rámci sadzby uvedenej v § 286 ods. 2 Trestného zákona, resp. v rámci trestnej sadzby
so spodnou hranicou 4 roky, pretože – ako už bolo uvedené vyššie - neobsahuje ustanovenie, ktoré
by v prípade spáchania zločinov prikazovalo zvýšiť dolnú hranicu trestnej sadzby o jednu tretinu ak

prevažuje pomer priťažujúcich okolností. Pri konkurencii dvoch znení ustanovení Trestného zákona,
ktoré rôznym spôsobom upravujú stanovenie trestnej sadzby, v rámci ktorej súd ukladá trest, je pre
páchateľa priaznivejšie to ustanovenie Trestného zákona, ktoré súdu umožňuje páchateľovi trestnej
činnosti uložiť trest odňatia slobody, ktorého dolná hranica je nižšia.
19.Pretoodvolacísúdzrušilnapadnutýrozsudokvcelomrozsahuasámrozhodolvovšetkýchvýrokoch,

nakoľko boli na takýto postup splnené zákonné podmienky uvedené v ustanovení § 322 ods. 3 Trestného
poriadku.
20. O treste pre obžalovaného rozhodol s použitím ustanovení § 36 až 38 Trestného zákona v znení
účinnom od 6.8.2024. Pokiaľ ide o druh trestu a spôsob jeho výkonu, v týchto otázkach odvolací súd
napriek okolnostiam správne zisteným už okresným súdom, a teda že obžalovaný je niekoľkonásobný

špeciálny recidivista (majetkovej trestnej činnosti), vo vzťahu k výške trestu vychádzal z toho, že
trestná sadzba, v rámci ktorej ukladá obžalovanému trest odňatia slobody, sa oproti napadnutému
rozsudku zmenila v prospech obžalovaného, keď dolná hranica trestnej sadzby určená podľa ustanovení
Trestného zákona v znení účinnom od 06.08.2024 je 4 roky. Aj keď je upravená horná hranica trestnej
sadzby 10 rokov a 8 mesiacov, rozhodol odvolací súd o uložení trestu odňatia slobody v rovnakej výmere

ako bol uložený napadnutým rozsudkom. Na dosiahnutie účelom trestu, ktoré sleduje ustanovenie §
34 ods. 1 Trestného zákona, považoval za zákonné uložiť obžalovanému trest odňatia slobody vo
výmere 4 roky, ktoré podľa názoru súdu je spôsobilý naplniť účel ochrany spoločnosti pred obžalovaným,
ako recidivujúcim páchateľom trestnej činnosti tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti.
Sekundárne má uložený trest aj účel takzvanej generálnej prevencie, teda ambíciu odradiť iných od

páchania trestných činov.
21. V prejednávanom prípade dospel krajský súd k záveru, že u obžalovaného na jeho potrestanie
postačí ukladanie trestu vo výmere zodpovedajúcej dolnej hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby.
Táto v prípade trestného činu poškodzovania a ohrozovania prevádzky všeobecne prospešného
zariadenia podľa § 286 ods. 2 Trestného zákona (ako kvalifikovaná skutková podstata) vyjadruje svojou

výškou význam chráneného záujmu, ktorým je záujem spoločnosti na ochrane prevádzky všeobecne
prospešných zariadení uvedených v Trestnom zákona v ustanovení § 286 ods. 1 pod písmenami a) až g)
a iných podobných všeobecne prospešných zariadení pod písmenom h). Zásady ukladania sankcií však
spočívajú v tom, že tieto sa ukladajú nielen s prihliadnutím na povahu a závažnosť trestného činu alebo
činu inak trestného ale aj na osobu páchateľa a jeho pomery. A v rámci individualizácie trestu krajský

súd zohľadnil, že obžalovaný sa doposiaľ nedopustil zločinu, ani majetkového. Represívna funkcia trestu
bude splnená, teda obžalovanému bude zabránené v páchaní ďalšej trestnej činnosti nie zanedbateľnú
dobu štyroch rokov.22. Zároveň v rámci ukladania súhrnného trestu zrušil výroky o treste uloženom obžalova-nému vyššie
uvedeným rozsudkom Okresného súdu Galanta, kedže bol v uvedenom konaní uložený trest za skutky
spáchané v súbehu s prejednávaným skutkom.

23. Krajský súd zaradil obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody do ústavu so stredným stupňom
stráženia, nakoľko obžalovaný bol v predchádzajúcich desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu
vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin.
Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.