Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, July 12, 2023

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/276/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1510216165
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 07. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Halušková

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:1510216165.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Haluškovej

a členov senátu JUDr. Jany Bajánkovej a JUDr. Jozefa Kolcuna, PhD., v spore žalobcu A.. X.. Š. Z.,
P.., narodeného XX. A. XXXX, D., K. X, zastúpeného advokátskou kanceláriou Advokátska kancelária
MULARČÍK a PARTNERI, s. r. o., Bratislava, Nám. M. Benku 15, IČO: 36 860 522, proti žalovanému
News and Media Holding a. s., Bratislava, Einsteinova 25, IČO: 47 256 281, zastúpenému advokátskou
kanceláriou Škubla & Partneri s. r. o., Bratislava, Digital Park II, Einsteinova 25, IČO: 36 861 154, o
ochranu osobnosti, vedenom na bývalom Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 11C/332/2010, o
dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 27. apríla 2021 sp. zn. 8Co/38/2020, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalovanému voči žalobcovi priznáva náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. (Od 01. júna 2023) bývalý Okresný súd Bratislava IV (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný
súd“) rozsudkom z 20. novembra 2019 sp. zn. 11C/332/2010 uložil žalovanému povinnosť v lehote 14
dní od právoplatnosti rozsudku v týždenníku PLUS 7 DNÍ uverejniť text: „Ospravedlnenie A.. X.. Š. Z. P..:
V článku „V pohode“ s podtitulom: Ľudia zodpovední za privatizáciu si môžu vydýchnuť - vyšetrovanie je
už zastavené, zo dňa 23. mája 2008, uverejnené v našom týždenníku Plus 7 dní, konkrétne výrokmi: 1/

Osmička bývalých predstaviteľov Fondu národného majetku, ktorá počas vlády C. K. odklepla doslova
za smiešne ceny štátny majetok a pripravila tak štát o pol druha miliardy korún, už nie je trestne stíhaná.
Po podozrení z brania úplatkov a tiež predaja bytov za symbolickú cenu pre K. ministrov sa tak zmietol zo
stolaďalšíprípadzprostrediafondu,4/NaprieksvedeckejvýpovedibratislavskýkrajskýsúdN.D.aŠ.Z.,
obžalovaných z korupcie, definitívne oslobodil, 6/ Hoci mu polícia počas vyšetrovania zadržala cestovný
pas, nič mu nebránilo v tom, aby sa zúčastnil na jazykovom pobyte v Londýne. Jednoducho vycestoval
do Českej republiky, kde sa preukázal druhým pasom a odletel do Londýna, sme neoprávnene a

hrubým spôsobom vážne zasiahli do práv spojených s právom na ochranu osobnosti pána A.. X.. Š.
Z. P., bývalého prezidenta Fondu národného majetku Slovenskej republiky. Nakoľko uvedené výroky sa
nezakladali na pravde, tie sa stali nedôvodným ponížením jeho dôstojnosti, občianskej cti, profesionálnej
bezúhonnosti a vážnosti pred spoluobčanmi, za čo sa mu redakcia ospravedlňuje“. Vo zvyšku žalobu
zamietol, žalobcovi proti žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % nároku
v časti žalobného návrhu na uloženie povinnosti na ospravedlnenie, ako aj trov dovolacieho konania
a žalovanému proti žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % nároku v časti

žalobného návrhu na zaplatenie sumy 66.000 eur titulom nemajetkovej ujmy, všetko s tým, že o výške
náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným
uznesením vydaným súdnym úradníkom.1.1. Okresný súd právne spor posúdil podľa čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, čl. 26 Ústavy SR, § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka. Konštatoval, že podstatou tohto
súdneho konania bolo posúdenie dopadu obsahu výrokov uvedených v týždenníku PLUS 7 dní v článku

"V pohode ..." na právo na ochranu osobnosti žalobcu. V prípade kolízie práva na slobodu prejavu
a práva na ochranu osobnosti treba vychádzať z požiadavky ich vyváženosti a proporcionality tak,
aby jednému právu nebola daná bezdôvodne prednosť pred druhým. V rámci uvedeného článku s
podtitulom: „Ľudia zodpovední za privatizáciu si môžu vydýchnuť, vyšetrovanie je už zastavené“ bola
čitateľom podaná nosná informácia o ukončení trestných stíhaní bývalých ôsmych predstaviteľov Fondu

národného majetku (žalobcu, piatich členov prezídia a dvoch bývalých členov výkonného výboru), ktoré
súviseli s ich pôsobením v tejto inštitúcii a ktorého prezidentom bol v r. 1994-1998 žalobca.
1.2. Súd prvej inštancie skúmal jednotlivé kritériá testu proporcionality. Pri kritériu Kto hovorí uviedol,
že z hľadiska ochrany slobody prejavu patrí privilegované postavenie žurnalistom a masmédiám,
zvlášť v prípadoch vecí verejného záujmu. Novinárom sa umožňuje do určitej miery aj preháňanie a
provokácie.Posudzovanýčlánokbolzverejnenývjednomznajčítanejšíchprintovýchmédií-týždenníku,

ktorý sa venuje aj odľahčenejším bulvárnejším informáciám. Žalovaný ako masmédium informujúce o
otázke verejného záujmu má privilegované postavenie a jeho slobode prejavu je potrebné poskytnúť
zvýšenú ochranu. Ku kritériu O kom hovorí súd prvej inštancie uviedol, že inkriminovaný článok
obsahoval informácie týkajúce sa o. i. aj osoby žalobcu vo verejnej funkcii, preto je u neho miera
akceptovateľnej kritiky, resp. ochrany súkromia v dôsledku realizácie slobody prejavu aj pri zverejňovaní

informácií súkromného charakteru široká a blíži sa k hraniciam kritiky politika. Pri verejne činnej osobe
platí vyššia miera tolerancie aj pri nepresných a nepravdivých výrokoch. Nielen verejné záležitosti
(nakladanie s majetkom štátu), ale aj činnosť jednotlivých osôb spravujúcich verejné veci môžu byť
verejne posudzované a ak ide o hodnotiace úsudky, t. j. kritiku, ide o kritiku dovolenú; takéto osoby
musia akceptovať väčšiu mieru kritiky v súvislosti so správou vecí verejných. Vo vzťahu k Čo hovorí

súd prvej inštancie dospel k záveru, že zverejnený článok sledoval legitímny záujem informovať o
záležitostiach verejného záujmu (vyšetrovanie činnosti osôb priamo sa podieľajúcich na privatizácii
štátneho majetku). Je ale nutné rozlišovať medzi záverom o vplyve osoby žalobcu na jednotlivé postupy
a procesy privatizácie - pričom rozhodoval kolektívny orgán - a medzi záverom o vplyve žalobcu na
ich výsledok - kde nebolo preukázané napr. branie úplatku zo strany žalobcu, sprenevera, predaj za

podhodnotenécenytak,žebytoviedlokuznaniujehovinyaprávoplatnémuodsúdeniuzatrestnéčiny.Aj
keď autorka pri výrokoch 1/ a 4/ vychádzala zo skutkového základu daného v rozhodnutiach o zastavení
trestných konaní, tento nie je relevantným podkladom pre podsúvanie záverov, že aj tak je žalobca za
nekalé postupy zodpovedný, hoci nebol právoplatne odsúdený za danú trestnú činnosť. Pri hľadisku Kde
hovorí okresný súd uviedol, že dotknutý článok a výroky boli uverejnené vydavateľom prostredníctvom

tlačového média, ktoré dlhodobo patrí medzi najpredávanejší spoločenský týždenník na Slovensku s
vysokým nákladom. Nešlo však o televízne médium, kde všeobecne platí, že čím hromadnejšie sa
tvrdenia,hodnotiaceúsudkyakritikadistribuuje,atýmjeochranaosobnostnýchprávvyššia.Zverejnenie
článku (Kedy hovorí) bolo načasované v období po ukončení trestného stíhania žalobcu, čo možno
považovať za oprávnené a pre spoločnosť za vysoko aktuálne. Ku kritériu Ako hovorí súd prvej inštancie

uviedol, že výroky boli zverejnené v rámci publicistickej témy ponúkajúcej spracovanie aktuálnych tém
v spoločnosti. Použité termíny a výrazy neboli útočné, urážlivé ani neslušné.
1.3. Okresný súd uviedol, že neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti je konanie,
ktoré zasahuje do práv chránených ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“) a je v
rozpore s právami a povinnosťami pôvodcu zásahu, stanovenými právnym poriadkom. Zásadne ide o

každé nepravdivé tvrdenie alebo obvinenie zasahujúce práva chránené ustanoveniami § 11 a nasl. OZ.
Bez významu je vedomosť pôvodcu zásahu o nepravdivosti jeho tvrdenia, aj to, či išlo o neúmyselné
prijímanie a rozširovanie poznatkov. Okresný súd skúmal, či v žalobcom označenom článku ide o
skutkové tvrdenie, o hodnotiaci úsudok alebo o kritiku. Skutkové tvrdenie sa musí opierať o objektívne
existujúcu realitu, ktorá sa dá zistiť dokazovaním, a teda jeho pravdivosť je overiteľná. Oznámenie

pravdivej informácie nezasahuje do práva na ochranu osobnosti, pokiaľ tento údaj nie je podaný tak,
že skresľuje skutočnosť, odporuje na právu na ochranu súkromia či ľudskej dôstojnosti. Z hľadiska
pravdivosti skutkových tvrdení nie je potrebná úplná presnosť, postačuje, aby celkové vyznenie textu
zodpovedalo pravde. Porušenie práva na česť resp. dobrú povesť môže byť spôsobené len skutkovými
tvrdeniami, ktoré sú objektívne spôsobilé privodiť ujmu na cti, resp. dôstojnosti osoby. Či je určité

tvrdenie difamujúce treba posúdiť nielen podľa použitých výrazov a formulácií, ale podľa celkového
dojmu prihliadnuc na všetky súvislosti a okolnosti, za ktorých ku tvrdeniu došlo.
1.4. Skutkové tvrdenie 1/ „Osmička bývalých predstaviteľov Fondu národného majetku, ktorá počas
vlády C. K. odklepla doslova za smiešne ceny štátny majetok a pripravila tak štát o pol druha miliardykorún, už nie je trestne stíhaná. Po podozrení z brania úplatkov a tiež predaja bytov za symbolickú
cenu pre K. ministrov sa tak zmietol zo stola ďalší prípad z prostredia fondu.“ podľa okresného súdu
vyvolalo u čitateľa dojem, že došlo k tunelovaniu štátnych prostriedkov. Žalovaný nepreukázal žiadnym

konkrétnym dôkazom, okrem odvolávania sa na uznesenie Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR, že
bývalí predstavitelia FNM, medzi nimi aj žalobca, „odklepli“ za smiešne ceny štátny majetok a štát tak
prišiel o 1,5 mld. korún. Každý, proti ktorému je vedené trestné stíhanie, je považovaný za nevinného,
pokiaľ právoplatným odsudzujúcim rozsudkom nebola vyslovená jeho vina. Z uvedeného vychádza, že
nikto nemá právo zverejňovať údaje tohto typu, lebo takéto oznámenie navodzuje vo verejnosti dojem,

že daná fyzická osoba je osobou kriminálne závadnou, aj dojem jej nedôveryhodnosti. Informácia v tejto
veci bola zverejnená v súvislosti spôsobením žalobcu a počas jeho funkcie vo FNM SR a vyvolala dojem,
že sú tam závadové osoby, a preto je žalobca nedôveryhodný.
1.5. Skutkovým tvrdením 4/ „Napriek svedeckej výpovedi bratislavský krajský súd N. D. a Š. Z.,
obžalovaných z korupcie, definitívne oslobodil. Súd vlastne rozhodol, že obaja za lacný predaj štátnych
podnikov vopred určeným záujemcom úplatky nebrali.“, autorka spochybňuje právoplatný rozsudok

súdu. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu v danej trestnej veci vyplýva, že sa nepodarilo
preukázať, že sa stali skutky, pre ktoré boli obžalovaní stíhaní. Žiadnymi priamymi ani nepriamymi
dôkazmi sa nepreukázalo, že by sa žalobca ako obžalovaný dopustil trestného činu prijímania úplatku
v zmysle bodov 1/ a 2/ obžaloby. Výpovede svedka K. I., ktorý mal oboch obžalovaných usvedčovať zo
žiadania, resp. prijímania úplatku boli rozporné, protirečivé, nepresvedčivé a neboli potvrdené žiadnym

priamym ani nepriamym dôkazom. K legálnosti privatizácie v tomto období a k postupu na príslušnom
ministerstve a FNM SR podrobne vypovedali ďalší svedkovia, ktorí všetci zhodne potvrdili, že obžalovaní
vôbec nezasahovali do činnosti výberovej komisie. Skutkové tvrdenie uvedené v danom článku preto
významovo odporuje rozhodnutiam súdu prvého aj druhého stupňa v danej trestnej veci, ktoré žalovaný
vlastne spochybňuje odvolávajúc sa na neurčitú svedeckú výpoveď („napriek svedeckej výpovedi“).

Žalovaný tak nerešpektuje komplexné posúdenie konania žalobcu a opäť nerešpektuje prezumpciu
neviny ani právoplatné rozhodnutia súdov. V kontexte celého článku, vrátane ďalších informácií o osobe
žalobcu tak z jeho súkromia - kde býva, kde bývajú jeho dcéry, ako sa mu darí v podnikaní - žalovaný
prezentuje opačný náhľad, z ktorého vychádza akoby žalobca bol korumpovaný a v podstate za lacný
predaj štátnych podnikov získal nekalo nejaké majetkové hodnoty.

1.6.Ajskutkovétvrdenie6/,,Hocimupolíciapočasvyšetrovaniazadržalacestovnýpas,ničmunebránilo
vtom,abysazúčastnilnajazykovompobytevLondýne.JednoduchovycestovaldoČeskejrepubliky,kde
sa preukázal druhým pasom a odletel do Londýna“ vyhodnotil okresný súd ako neoverené a nepravdivé.
Žalovaný nepreukázal, že žalobcovi polícia zadržala počas vyšetrovania cestovný pas a on napriek tomu
vycestoval do Českej republiky, kde sa mal preukázať druhým cestovným pasom a odletel do Londýna.

Zo žalobcom predloženého cestovného pasu s udelenými vízami vyplynuli opačné informácie. Uvedené
tvrdenie ale vyznieva tak, že žalobca nerešpektoval svoje povinnosti počas vyšetrovania. Zadržanie
cestovného pasu počas trestného vyšetrovania môže vyvolať dojem, že je spojené aj so zákazom
vycestovania, hoci táto informácia nebola výslovne podaná. Osoba žalobcu tak bola prezentovaná v
nekorektnom svetle.

1.7. Okresný súd uzavrel, že žalovaný, hoci má pri ochrane slobody prejavu podľa judikatúry ESĽP aj
ústavného súdu privilegované postavenie a zverejnil článok o legitímnych otázkach verejného záujmu,
s výrokmi týkajúcimi sa žalobcu ako osoby verejne činnej, neoprávnene zasiahol do práva na ochranu
osobnosti žalobcu. Vo vyššie uvedených bodoch došlo k nepravdivým skutkovým tvrdeniam, objektívne
spôsobilým znížiť česť a dôstojnosť žalobcu v spoločnosti. Česť ako integrálna súčasť dôstojnosti

človeka, ak bola postihnutá neopodstatneným obvinením vyjadreným verejne - v médiách, môže
byť spolu s povesťou osoby poškodená navždy, zvlášť v situácii, keď nie je možnosť rehabilitácie.
Uverejnenie nepravdivých tvrdení, ktoré môžu vyvolávať dojem, že žalobca je spájaný s trestnou
činnosťou, zasahuje do práva žalobcu na ochranu osobnosti spôsobom nerešpektujúcim hranice
ústavného práva. Žalobca bol ako konkrétna osoba spájaný s odsudzovanou trestnou činnosťou v

celoštátnej tlači, bol nepravdivo obviňovaný a bolo zľahčované a spochybňované jeho oslobodenie
spod trestného stíhania. Takýto spôsob realizácie ústavného práva na poskytovanie informácií nemôže
požívať právnu ochranu a prekračuje slobodu prejavu žalovaného, lebo hoci vychádzal z relevantného
skutkovéhozákladu,tentobolpodanýspôsobom,ktorýposunulcelkovévyzneniedorovinyznevažujúcej
osobnosť žalobcu. Aj keď je žalobca verejne známy a privatizácia nie je v spoločnosti vnímaná práve

pozitívne, nemôže to byť dôvod oprávňujúci zverejňovať nepravdivé a skresľujúce výroky. Súd prvej
inštancie zdôraznil, že sporné tvrdenia nepovažuje za kritiku, lebo ide o spájanie žalobcu s trestnou
činnosťou, ktorá mu nebola preukázaná a ide o spochybňovanie jeho bezúhonnosti, dôveryhodnosti aj v
pracovnom a v rodinnom prostredí. Nebola primeranou, vecnou a konkrétnou. Sankcie za nemajetkovúujmu spôsobenú neoprávneným zásahom do osobnosti fyzickej osoby sú založené na objektívnom
princípe. Žalovanému prináležalo právo informovať verejnosť i o otázkach vyvolávajúcich pochybnosti
o postupe pri spoločensky sledovaných veciach, avšak pravdivo a bez porušovania práv iných osôb.

V súdenej veci neboli zistené skutočnosti, ktoré by vylučovali neoprávnenosť zásahu, najmä, že sám
žalobca k zásahu do svojho práva na ochranu osobnosti dal súhlas, že zásah je dovolený zákonom, že
uvedené informácie sú pravdivé. Žalobe preto v označenej časti okresný súd vyhovel.
1.8. Vo vzťahu k ďalším tvrdeniam uverejneným v spornom článku, za ktoré žalobca žiadal priznať
ospravedlnenie, súd prvej inštancie skonštatoval, že nejde o neoprávnený zásah do osobnostných práv

žalobcu, keď v prípade výrokov 6/ „Napriek roky sa vlečúcim súdnym sporom si 60 - ročný docent Z.
nežije zle a niekedy svojou bezprostrednosťou priam šokuje.“, 7/ „Podľa výpisu z Obchodného registra
sa Z. darí aj v podnikaní.“, 8/ „H., I..W..V..: Bývalému verejnému činiteľovi Z. sa darí v podnikaní“ ide
o hodnotiace úsudky redaktorky, vychádzajúce z pravdivých informácii a tiež skutkové tvrdenia, ktoré
neboli spôsobilé objektívne privodiť ujmu na osobnostných právach žalobcu. Vo zvyšnej časti preto
žalobu zamietol, nakoľko neboli splnené ani podmienky pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, keď

morálne zadosťučinenie sa javí postačujúcim a nebolo preukázané, že došlo k zníženiu dôstojnosti
fyzickej osoby žalobcu alebo jeho vážnosti v spoločnosti v značnej miere.
1.9. O trovách konania v prvom uplatnenom žalobnom návrhu - ospravedlnenie, okresný súd rozhodol
podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“). Žalobca
bol v základe žaloby o ospravedlnenie dôvodný, keď bolo vyhovené niektorým častiam ospravedlnenia.

Neúspech v iných výrokoch preto nepovažoval za čiastočný neúspech vo veci a priznal žalobcovi plný
nárok na náhradu trov konania. Pri zaplatení nemajetkovej ujmy 66.000 eur žalobu zamietol a úspešný
bol žalovaný, preto podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP žalovanému priznal proti žalobcovi
nárok na náhradu trov konania v plnej výške nároku. V dovolacom konaní bol žalobca plne úspešný,
preto mu okresný súd priznal náhradu trov dovolacieho konania v plnej výške.

2. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (ďalej iba „odvolací súd“) rozsudkom z 27. apríla
2021 sp. zn. 8Co/38/2020 rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním žalovaného napadnutej časti
(vyhovujúci výrok) zmenil (§ 388 CSP) tak, že žalobu zamietol a rozhodol, že žalovaný má nárok
na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania v celom rozsahu. Poukázal

na to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 30. mája 2019 sp. zn. 2Cdo/100/2018
predošlý rozsudok Krajského súd v Bratislave z 24. októbra 2017 sp. zn. 8Co/296/2015 v spojení s
rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV z 26. septembra 2014 č. k. 11C/322/2010-272 zrušil a vec
vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie z dôvodu, že konanie je postihnuté vadou zmätočnosti
spočívajúcou v nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu aj rozhodnutia súdu prvej inštancie

intenzity odôvodňujúcej aplikáciu druhej vety stanoviska R 2/2016 a zakladá prípustnosť a dôvodnosť
dovolania. Dovolací súd konštatoval, že pri strete práva na ochranu osobnosti a slobody prejavu je
nutné skúmať a vyhodnocovať kto, o kom, čo, kde, kedy a ako hovorí a na základe odpovedí na dané
otázky možno pomocou testu proporcionality určiť, ktorá sloboda má byť uprednostňovaná. Po vykonaní
testu proporcionality tak bude jednému z dvoch oproti sebe stojacich základných práv a slobôd priznaná

väčšia dôležitosť, v dôsledku čoho však to druhé s menšou dôležitosťou nestráca svoju platnosť.
2.1. Odvolací súd vychádzajúc z čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, z čl.
19 ods. 1 a čl. 26 Ústavy SR, ako aj z § 11 a 13 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka akcentoval, že v
prípade kolízie práva na slobodu prejavu a práva na ochranu osobnosti treba vychádzať z požiadavky
ich vyváženosti a proporcionality pri ich uplatňovaní, teda aby jednému právu nebola daná bezdôvodne

prednosť pred právom druhým. Pre vznik (objektívnej) zodpovednosti za zásah do osobnosti je potrebná
existencia protiprávneho zásahu objektívne spôsobilého vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení alebo
ohrození osobnosti fyzickej osoby; všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Vysvetlil, že k
takémuto zásahu môže dôjsť aj uverejnením hodnotiacich úsudkov (kritiky), ak vybočujú z hraníc
vecnosti, konkrétnosti a primeranosti čo do obsahu a formy. Skutkové tvrdenia majú objektívnu povahu a

akotakéjemožnéich(dajúsa)overiť(dásadokázaťichpravdivosť).Hodnotiaceúsudky(kritika)súvždy
subjektívne, lebo sú výrazom názoru toho, kto hodnotiaci úsudok vynáša. V tomto zmysle neexistuje
a nemôže existovať kritika objektívna, no iba vecná a nevecná. Neoprávnený/nedovolený výkon práva
kritiky môže byť spôsobilý vyvolať neoprávnený zásah do osobnostných práv. V hraničných a sporných
prípadochmôžejedenvýrokobsahovaťtakatribútskutkovéhotvrdenia,akoajatribúthodnotovéhosúdu.

Hodnotiaci úsudok požíva z hľadiska slobody prejavu intenzívnejšiu ochranu ako tvrdenie faktov a pre
jeho akceptovateľnosť je postačujúce, ak má určitý (za daných okolností primeraný) skutkový základ.
2.2. Odvolací súd sa stotožnil so skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie a podľa § 383 CSP pri
posudzovaní správnosti napadnutého rozsudku vychádzal zo skutkového stavu veci ustáleného súdomprvej inštancie. Zdôraznil, že nosnou témou posudzovaného článku bolo ukončenie trestných stíhaní
bývalých predstaviteľov Fondu národného majetku súvisiacich s ich pôsobením v tejto inštitúcii, a preto
článoksledovallegitímnyzáujeminformovaťverejnosťozáležitostiachverejnéhozáujmu.Nielenverejné

záležitosti (nakladanie s majetkom štátu), ale aj činnosť osôb spravujúcich verejné záležitosti môžu byť
verejne posudzované a ak ide o hodnotiace úsudky, t. j. kritiku, ide o kritiku dovolenú a takéto osoby
musia v súvislosti so správou vecí verejných akceptovať aj väčšiu mieru kritiky. Nespochybniteľným
právom verejnosti je prijímať informácie o otázkach verejného záujmu šírené médiami.
2.3. Odvolací súd sa pri posúdení správnosti vyhodnotenia tzv. testu proporcionality súdom prvej

inštancie pri výrokoch 1/, 4/ a 6/ publikovaného článku stotožnil s právnymi závermi súdu prvej inštancie
pri vyhodnotení kritérií kto, o kom, kedy a kde hovorí. Za nesprávne považoval vyhodnotenie kritérií čo
a ako článok hovorí. Okresný súd v rozpore s obsahom článku vychádzal z toho, že autorka článku
podsúvala čitateľom záver, že žalobca, i keď nebol odsúdený, je aj tak zodpovedný za nekalé postupy pri
privatizácii. V tomto smere označil odvolací súd za rozhodujúce, že v článku bolo na viacerých miestach
(v prospech žalobcu) konštatované, že trestné stíhanie bolo voči nemu zastavené a spod obžaloby

bol právoplatne oslobodený vo všetkých jeho veciach, čo bežným čitateľom umožňovalo vytvoriť si
nezaujatý názor na to, či sa žalobca správal v rozpore s právnym poriadkom. Zastavenie trestného
stíhania a oslobodenie spod obžaloby, o ktorom sú informácie v článku uvedené preukazuje, že sa tak
nestalo. Vo vzťahu ku kritériu ako hovorí súd prvej inštancie nesprávne vychádzal z toho, že v prípade
sporných výrokov ide (výhradne) o skutkové tvrdenia. Podľa odvolacieho súdu, ako už konštatoval aj v

rozsudku z 24. októbra 2017, ide v prípade výrokov 1/, 4/ a 6/ o zmiešané, hybridné tvrdenia obsahujúce
skutkové tvrdenia v kombinácii s hodnotiacimi úsudkami (to vyplýva z obsahu výrokov „odklepla doslova
za smiešne ceny“, „Pripravila štát...“), ktoré nie je možné dokazovať, týkajúce sa všetkých bývalých
predstaviteľov FNM, opierajúce sa o uznesenie prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej
prokuratúry SR z 25. apríla 2008 sp. zn. VII Gv 264/04 220 a o uznesenie Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. 1To/40/2007 a majú preukázaný vecný základ, ktorý takéto vyjadrenie umožňuje. Za nesprávny
a nemajúci oporu v (inak správne zistenom) obsahu výrokov treba podľa odvolacieho súdu považovať
aj záver súdu prvej inštancie, že sporné výroky vyvolali dojem, že zo strany žalobcu došlo k tunelovaniu
štátnychprostriedkov,čovkontexteceléhočlánku(výrokynemožnohodnotiťizolovane)zdanéhovýroku
(1/) nevyplýva. Rovnako prvoinštančný súd podľa odvolacieho súdu nesprávne a nenáležite konštatuje,

že nikto nemá právo zverejňovať údaje tohto typu, lebo navodzuje dojem, že daná osoba je kriminálne
závadná a nedôveryhodná. Podľa odvolacieho súdu nie je zrejmé, z čoho súd prvej inštancie vychádzal,
keď o tom, že by žalobca mal byť tzv. kriminálne závadovou osobou v sporných výrokoch nie je žiadna
zmienka; práve naopak, súčasťou článku je informácia, že žalobca bol spod obžaloby oslobodený a
trestné stíhanie proti nemu bolo zastavené. Správne pritom súd prvej inštancie poukázal na to, že

sporné výroky treba hodnotiť aj v súvislosti s ostatným obsahom článku. Práve preto za stavu, keď v
článku bolo konštatované, že žalobca bol spod obžaloby oslobodený, teda žiadny trestný čin nespáchal,
podľa názoru odvolacieho súdu sporné výroky nepredstavujú neprípustný zásah do osobnostných práv
žalobcu, zakladajúci nárok na poskytnutie morálnej satisfakcie vo forme ospravedlnenia. Výrok „Napriek
svedeckej výpovedi bratislavský krajský súd N. D. a Š. Z., obžalovaných z korupcie, definitívne oslobodil“

podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie nesprávne posúdil, keď z jeho obsahu vyvodil, že autorka
významovo spochybňuje rozhodnutia súdov a vyvodil z neho existenciu zásahu do prezumpcie neviny.
Odvolací súd uviedol, že do prezumpcie neviny nemožno zasiahnuť výrokom, ktorého súčasťou je
informácia o oslobodení danej osoby spod obžaloby. S odkazom na rozsudok z 24. októbra 2017
odvolací súd uviedol, že autorka sporného článku v tomto výroku iba konštatovala to, čo vyplýva z

rozhodnutia súdu v trestnej veci žalobcu, nespochybňuje správnosť rozhodnutia súdu a nekonštatuje,
že žalobca mal byť v trestnej veci odsúdený. Aj pri výroku 6/ (vycestovanie žalobcu do zahraničia)
odvolací súd zotrval na záveroch vyslovených v rozsudku z 24. októbra 2017 č. k. 8Co/296/2015-338,
teda že na jeho základe nemožno dospieť k záveru o zásahu do osobnostných práv žalobcu, nakoľko
bez zreteľa na jeho pravdivosť absentuje difamujúci charakter tvrdenia. Pokiaľ súd prvej inštancie

v tejto súvislosti vyvodil, že informácia o zdržaní pasu počas trestného konania mohla u bežného
čitateľa vyvolať dojem, že toto bolo nesporne spojené so zákazom vycestovania, a preto bol žalobca
vykreslený v nekorektnom svetle, hoci informácia o zákaze vycestovania bola podaná, ide zo strany
súdu prvej inštancie o zjavný omyl v úsudku, keď takýto záver nemá základ v (nepochybne ustálenom)
obsahu daného výroku. Odvolací súd zhrnul, že posúdenie otázky čo a ako hovorí vyznieva v prospech

uprednostnenia výkonu práva žalovaného ako predstaviteľa tlače na slobodu šírenia informácií a
názorovozávažnejcelospoločenskejotázke(privatizácii),keďženeboliprekročenéhraniceprimeraných
hodnotiacich úsudkov opierajúcich sa o pravdivé informácie, pri ktorých absentujú znaky neprípustného
skreslenia, či úmyslu poškodiť ich uverejnením osobu žalobcu, a to aj so zreteľom na obsah celéhočlánku, v ktorom bola čitateľom poskytnutá aj (z pohľadu existencie zásahu mimoriadne významná)
informácia o (právoplatnom) oslobodení žalobcu spod obžaloby, teda o tom, že žiadny trestný čin v
tejto súvislosti nespáchal, čo čitateľovi zabezpečilo dostatočný základ pre vytvorenie vlastného úsudku

o skutočnostiach, ktoré sú predmetom článku.
2.4. Vzhľadom na zmenu napadnutého rozsudku rozhodol odvolací súd o trovách celého konania a
v zmysle zásady úspešnosti žalovanému priznal nárok na náhradu trov celého konania ako celku, o
ktorých výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie z dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP.
Na zdôvodnenie dovolania uviedol, že Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací uznesením z
30. mája 2019 sp. zn. 2Cdo/100/2018 zrušil pre nepreskúmateľnosť skorší rozsudok Krajského súdu
v Bratislave z 24. októbra 2017 sp. zn. 8Co/296/2015 aj rozsudok okresného súdu z 26. septembra
2014 sp. zn. 11C/322/2010 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie skonštatujúc absenciu testu
proporcionality, pretože pri strete práva na ochranu osobnosti s právom na slobodu prejavu možno až

na základe odpovedí na otázky kto, o čom, čo, kde, kedy a ako hovorí určiť, ktorá sloboda má byť
uprednostnená. Test proporcionality okresný súd uskutočnil a rozhodol v prospech žalobcu. Odvolací
súd, ktorý zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a žalobu zamietol, sa odklonil od ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu. Žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) doplnil, že odvolací súd nerešpektoval test
proporcionality, a teda ani rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, rozhodol v rozpore s

ustálenou rozhodovacou praxou a odchýlil sa od dôvodov, ktoré vytkol Najvyšší súd Slovenskej republiky
pri jeho rozhodovaní. Odvolaciemu súdu dovolateľ vytkol, že poukázal na svoje staršie rozhodnutie, čo
je v príkrom rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou a s princípom právnej istoty.

4. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu zdôraznil, že dôvodom zrušenia skorších rozsudkov odvolacieho

aj okresného súdu bolo nevykonanie testu proporcionality odvolacím súdom. Odvolací súd potom v
rámci rozsudku (body 25. až 27. odôvodnenia) test proporcionality vykonal, pričom posúdil vykonanie
testu proporcionality súdom prvej inštancie. Žalovaný sa preto nestotožnil s tvrdením žalobcu o
nerešpektovaní uznesenia dovolacieho súdu odvolacím súdom. Odkazy odvolacieho súdu na časti
pôvodného rozsudku odvolacieho súdu nemôžu podľa žalovaného narúšať princíp právnej istoty,

pretože odvolací súd poukázal na závery svojho skoršieho rozsudku iba v častiach skutkových a
právnych záverov, ku ktorým sa dovolací súd nevyjadroval. Ďalej žalovaný poukázal na to, že žalobca
bližšie nedefinuje ustálenú rozhodovaciu prax, v rozpore s ktorou má byť postup odvolacieho súdu.
Žalovaný tiež uviedol: „V súvislosti s namietaným nerešpektovaním záväzného stanoviska sa možno
domnievať, že žalobca má na mysli stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 2/2016 (ďalej

len „Stanovisko“), na ktoré odkazoval i dovolací súd v bode 14. odôvodnenia Uznesenia NS SR,
resp. na ktorého znení (druhá veta stanoviska) založil prípustnosť a dôvodnosť dovolania žalobcu:
„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho
súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie
dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania

podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku“. Uvedené Stanovisko tak iba uvádza, že
riadne neodôvodnené rozhodnutie môže zakladať prípustnosť dovolania, aj to však iba výnimočne“.
Poukázal na to, že žalobca dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f) CSP nešpecifikuje.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP; ďalej aj „najvyšší súd“ event. „dovolací

súd“) po zistení, že dovolanie podala v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v ktorej
neprospech bolo dovolaním napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom (§ 429
ods. 1 CSP), skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti
dovolania.

6. Podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/6/2017 (podobne napríklad v rozhodnutiach
sp. zn. 2Cdo/203/2016, 3Cdo/235/2016, 4Cdo/95/2017 a 7Cdo/140/2017) uviedol, že „v dovolaní,

ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a) CSP by mal dovolateľ: a) konkretizovať
právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b) vysvetliť (a označením
konkrétneho stanoviska, judikátu alebo rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej
otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c) uviesť, akomala byť táto otázka správne riešená“. Dovolací súd napriek starostlivému posudzovaniu obsahu
dovolania konštatuje, že dovolateľ nijakú právnu otázku (procesnú alebo hmotnoprávnu) zásadného
významu (teda takú, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu napadnuté dovolaním)

nevymedzil, a už vôbec nie spôsobom umožňujúcim posúdenie, či sa odvolací súd pri jej riešení odklonil
od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

7. Dovolací súd aplikujúc ustanovenie § 124 CSP posudzoval dovolanie podľa jeho obsahu a v snahe
autenticky porozumieť textu dovolania ako celku (viď nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.

zn. IV. ÚS 15/2021 z 25. mája 2021 alebo jeho nález sp. zn. I. ÚS 336/2019 z 09. júna 2020) dospel k
záveru, že dovolateľ namietol aj nesprávny procesný postup odvolacieho súdu znemožňujúci žalobcovi,
aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, čo je v prípade dovolania smerujúceho proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo
ktorým sa konanie končí dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP. Konkrétne dovolateľ odvolaciemu
súdu vytkol, že poukazuje na svoje staršie rozhodnutie, spochybňuje rozhodnutie súdu prvej inštancie

v časti testu proporcionality a nezohľadňuje záväzné stanovisko najvyššieho súdu.

8. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu
vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na

spravodlivý proces. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických
osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať
všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Ide napr. o právo na verejné
prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo
na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie a na predvídateľnosť rozhodnutia,

na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného
postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). Porušením práva na spravodlivý
proces v zmysle uvedeného ustanovenia zákona teda treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká
nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré zároveň znamená aj porušenie ústavou

zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva.

9. Vzhľadom na obsah dovolania musí dovolací súd upriamiť pozornosť na fakt, že dovolanie
je mimoriadny opravný prostriedok, nie ďalšie odvolanie. Dovolací súd nie je treťou inštanciou, v
rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (viď napr.

rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 2Cdo/165/2017, 3Cdo/14/2017, 4Cdo/157/2017, 5Cdo/155/2016,
8Cdo/67/2017). Dovolací súd tiež pripomína, že dovolací prieskum nespočíva v prehodnocovaní
skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu v procese jeho zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018). V
rámci tejto kontroly má dovolací súd možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi
závažnými deficitmi v dokazovaní (napr. tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady

voľného hodnotenia dôkazov atď.) a či konajúcimi súdmi prijaté závery nie sú svojvoľné, neudržateľné
alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, čím by
mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP.

10. Dovolateľom tvrdené procesné pochybenia tieto atribúty nespĺňajú. Je pravdou, že odvolací súd v

odôvodnení svojho rozsudku konštatuje, že na niektoré skutočnosti už poukazoval v dôvodoch svojho
skoršieho (t. j. dovolacím súdom zrušeného) rozsudku z 24. októbra 2017 sp. zn. 8Co/296/2015, no tieto
skutočnosti v dôvodoch svojho dovolaním napadnutého rozsudku znovu výslovne uvádza. Konkrétne
odvolací súd v bode 26. svojho rozsudku dôvodí: „Ako už odvolací súd konštatoval aj v rozsudku z 24.
októbra 2017, č. k. 8Co/296/2015-338, v prípade výrokov 1/, 4/ a 6/ ide o zmiešané, hybridné, tvrdenia,

ktoré v sebe obsahujú skutkové tvrdenia, avšak v kombinácii s hodnotiacimi úsudkami (to vyplýva z
obsahu výrokov „odklepla doslova za smiešne ceny“, „Pripravila štát...“, ktoré nie je možné dokazovať),
naviac týkajúce sa všetkých bývalých predstaviteľov FNM, opierajúce sa o Uznesenie prokurátora Úradu
špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR zo dňa 25. apríla 2008, sp. zn. VII Gv 264/04 220,
a uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 1To/40/2007, majú preukázaný vecný základ, ktorý

takéto vyjadrenie umožňuje“. Na inom mieste bodu 26. odôvodnenia rozsudku odvolací súd uvádza:
„Ako odvolací súd taktiež konštatoval už v rozsudku z 24. októbra 2017, č. k. 8Co/296/2015-338, autorka
sporného článku v tomto výroku iba konštatovala to, čo vyplýva z rozhodnutia súdu v trestnej veci
žalobcu, pričom v tejto súvislosti nespochybňuje správnosť rozhodnutia súdu a nekonštatuje, že žalobca(správne) mal byť v danej trestnej veci odsúdený“. Takýto spôsob zdôvodnenia rozsudku odvolacieho
súdu nemá vplyv na jeho jasnosť, určitosť alebo zrozumiteľnosť, naopak takýmto spôsobom odvolací
súd zdôrazňuje tam uvedené skutočnosti.

11. V ďalšom dovolacom tvrdení dovolateľ uvádza, že odvolací súd „spochybňuje rozhodnutie súdu prvej
inštancie čo sa týka testu proporcionality“. Dovolací súd musí v tejto súvislosti zdôrazniť, že úlohou
odvolacieho súdu v odvolacom prieskume nie je ne/spochybňovať rozhodnutie súdu nižšej inštancie
napadnuté odvolaním, ale posúdiť správnosť jeho skutkových a právnych záverov, a to len v medziach

vymedzených odvolateľom v odvolaní. Odvolací súd pri zmene rozsudku súdu prvej inštancie (ku
ktorej pristúpil v zmysle § 388 CSP zistiac, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na
jeho zrušenie) preskúmal správnosť postupu okresného súdu pri hodnotení skutkových zistení testom
proporcionality. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich
pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Aktuálna procesná právna úprava vychádza zo zásady voľného
hodnotenia dôkazov, majúcej základ v ústavnom princípe nezávislosti súdov. Táto zásada, vyplývajúca

z čl. 15 základných princípov Civilného sporového poriadku, normatívne rozvinutá v § 191 ods. 1 CSP
znamená,žezáver,ktorýsisudcazvykonanýchdôkazovurobí,jevecoujehovnútornéhopresvedčeniaa
jehologickéhomyšlienkovéhopostupu.Postupsudcualeneznamená,žesudcaniejeviazanýústavnými
princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia. Naopak, konečné meritórne rozhodnutie musí
vykazovaťlogickú,funkčnúateleologickúzhoduspriebehomkonania(vpodrobnostiachviďŠtevček,M.,

Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok.
Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 1540 s., str. 729). Z rozsudku napadnutého dovolaním vyplýva, že
odvolací súd zistil pochybenie súdu prvej inštancie v procese hodnotenia dôkazov, preto pristúpil k jeho
zmene. Dovolací súd je v zmysle § 440 CSP (striktne) viazaný dovolacími dôvodmi, pričom dovolaním sa
nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie, ani prieskumu

nimi vykonaného dokazovania. Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú
povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy.

12. Dovolateľ napokon namietol, že odvolací súd nezohľadnil záväzné stanovisko najvyššieho súdu;
nijaké konkrétne stanovisko najvyššieho súdu nezohľadnené odvolacím súdom však nešpecifikoval. Ak

mal na mysli judikát publikovaný v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky pod č. R 2/2016 ako sa domnieva žalovaný, tento sa týka podmienok prípustnosti dovolania,
o splnení ktorých odvolací súd nerozhodoval. Ak dovolateľ myslel rozhodnutie najvyššieho súdu z 30.
mája 2019 sp. zn. 2Cdo/100/2018, ktorým boli zrušené skoršie rozsudky odvolacieho súdu aj okresného
súdu z procesných dôvodov (nepreskúmateľnosť) a vec bola vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie s pokynom na uskutočnenie testu proporcionality, súdy nižších inštancií v dovolacím súdom
naznačenom smere postupovali.

13. Dovolací súd uzatvára, že na základe dôvodov uvedených dovolateľom dospel k záveru, že nie je
daná prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, čo by zakladalo odmietnutie dovolania.

Vzhľadom na súčasne uplatnený dovolací dôvod spočívajúci v tvrdenej existencii vady zmätočnosti,
ktorá by bola porušením práva dovolateľa na spravodlivý proces [§ 420 písm. f) CSP], naplnenie ktorého
dovolací súd nezistil, však dovolací súd dovolanie ako celok podľa § 448 CSP zamietol.

14. O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku

vychádzajúc z procesného úspechu žalovaného v dovolacom konaní (§ 255 ods. 1 CSP v spojení s §
453 ods. 1 CSP).

15. Tento rozsudok prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.