Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, August 27, 2024

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Co/6/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3819205282
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Sopková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2024:3819205282.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Sopkovej a členiek senátu
JUDr. Dariny Legerskej a Mgr. Ivany Šlesarovej v spore žalobcu
BC REALITY SERVIS s.r.o., IČO: 50 946 978, so sídlom Štefana Závodníka 510/49, Prievidza,
zastúpený JUDr. Samuelom Baránikom, advokátom, so sídlom Podjavorinskej 7, Bratislava, IČO:
42 175 381, proti žalovaným: 1/ Slovenská republika, v mene ktorej koná Úrad pre územné plánovanie

a výstavbu Slovenskej republiky, IČO: 54 669 464, so sídlom Lakeside park 2, Tomášikova 14366/64A,
Bratislava - mestská časť Nové Mesto, zastúpený
BADUCCI legal s.r.o., IČO: 35 872 900, so sídlom Mostová 2, Bratislava,
2/ A. B. C. D., nar. XX.X.XXXX, bytom E. A. XXXX/XX, F.,
3/ RIKU, s.r.o., IČO: 44 372 205, so sídlom Clementisa 24, Prievidza, za účasti intervenienta na
strane žalovaného 1/ Mesto Prievidza, IČO: 00 318 442, so sídlom Námestie slobody 14, Prievidza, o

náhradu škody, o odvolaní žalobcu, žalovaného 1/, 2/, 3/ proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č.
k. 14C/33/2019-479 zo dňa 20. júla 2023, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku I., vo výroku II. čo do
zamietnutia žaloby voči žalovaným 1/, 2/ v časti o zaplatenie 7.200,- Eur s úrokom z omeškania 5 %
ročne zo sumy 7.200,- Eur od 12.10.2019 do zaplatenia, vo výroku III. a IV. z r u š u j e a vec v rozsahu

zrušenia v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. uložil žalovaným 1/, 2/ zaplatiť spoločne
a nerozdielne žalobcovi sumu 16.288,19 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy
16.288,19 Eur od 12.10.2019 do zaplatenia a výrokom II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Výrokom
III. určil, že žalobca má proti žalovaným 1/, 2/ nárok na náhradu 100 % trov konania. Výrokom IV.
žalovanému 3/ voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznal.

1.1. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie popísal skutkové okolnosti, zistené z vykonaného
dokazovania. Vec právne posúdil podľa § 3 ods. 1 písm. a/, § 3 ods. 2, § 4
ods. 1 písm. d/, § 5 ods. 2, § 6 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 420 ods. 1, 2, § 438 ods. 1, § 442 ods.
1 Občianskeho zákonníka, § 88 ods. 1, 3, § 117 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb.

o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (Stavebný zákon) a konštatoval na základe záverov
vykonaného dokazovania, že bola zbúraná časť stavby vo vlastníctve žalobcu a to
v rozpore s vôľou žalobcu. Aj napriek tomu, že žalobca vedel od pôvodného vlastníka, že tento mal
v úmysle zbúrať časť budovy, žalobca nechcel búrať budovu až v takom rozsahu. Búranie realizovala
osoba, ktorú tým žalobca nepoveril. Pred začatím búrania žalobca
s búraním nevyjadril predchádzajúci súhlas. Ani v jeho priebehu, hneď ako sa o búraní dozvedel, s

týmto búraním nesúhlasil a dostupnými prostriedkami žiadal o jeho okamžité zastavenie. Podľa názoru
súdu, zbúraním časti budovy vo vlastníctve žalobcu tak nastal úbytok v majetkovej sfére žalobcu.Budova ako celok mala určitú hodnotu a zbúraním časti tejto budovy žalobca časť tejto majetkovej
hodnoty stratil. Zo strany súdu teda nie sú pochybnosti o tom, že škoda žalobcovi vznikla. Túto škodu
si nespôsobil sám a to ani prípadnou nedbanlivosťou. Nemožno hovoriť ani o jeho prípadnej pasivite

v stavebnom konaní, keďže nebol účastníkom stavebného konania. Rozhodnutie stavebného úradu
zo dňa 08.12.2017 nadobudlo právoplatnosť dňa 11.12.2017. Žalobca však nemal o tomto stavebnom
konaní vedomosť. Nemožno ani hovoriť o tom, že by bolo búracie povolenie pre žalobcu ako právneho
nástupcu predchádzajúceho vlastníka a účastníka stavebného konania, spoločnosti Petrochémia, a.s.
záväzné v tom, že by bol musel odstrániť časť budovy v rozsahu búracieho povolenia alebo, že by

nebodaj musel strpieť odstránenie stavby v jeho vlastníctve treťou osobou. Nie je správny ani ten názor,
že žalovaný už kupoval budovu s tým, že jej časť sa bude búrať a že teda preto musel toto búranie aj
strpieť. Nikto okrem vlastníka stavby nemal právo účinne prejaviť vôľu na zbúranie časti stavby v súlade
s povolením na odstránenie stavby. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s argumentáciou žalovaných
o tom, že žalobca mal byť uzrozumený s tým, že sa budova bude búrať; že žalobca vstúpil do záväzku
inej osoby, ktorá sa predtým voči predchádzajúcemu vlastníkovi budovy, spoločnosti Petrochémia, a.s.

zaviazala časť budovy zbúrať a že búranie preto žalobca musel akceptovať. Žalobca kúpou budovy
vstúpil do práv a povinností spoločnosti Petrochémia, a.s., vždy sa však mohol sám rozhodnúť, či stavbu
(jej časť) naozaj zbúra alebo nie. Žiaden zmluvný záväzok o zbúraní časti budovy ani neexistoval. Súd
zdôraznil, že stavbu je možné odstrániť buď na základe vôle vlastníka alebo na základe nariadenia
správneho orgánu, z dôvodov presne vymedzených

v zákone. V tomto prípade bolo rozhodnutie stavebného úradu rozhodnutím o povolení odstránenia
stavby podľa § 88 ods. 3 Stavebného zákona a nie rozhodnutím, ktorým sa nariaďuje (aj proti vôli
vlastníka stavby) odstránenie stavby v zmysle § 88 ods. 1 Stavebného zákona (tu ide o stavby, ktoré
ohrozujú život alebo zdravie alebo nepovolené stavby). Uvedené dva typy rozhodnutí stavebného úradu
je potrebné dôrazne rozlišovať. V prípade budovy patriacej žalobcovi išlo o povolenie odstránenia časti

stavby, t.j. o rozhodnutie, ktoré umožňuje vlastníkovi dispozíciu s jeho stavbou (podľa vôle vlastníka)
a nie mu autoritatívne nariaďuje stavbu odstrániť. Súd nesúhlasil ani s tvrdeniami žalovaných, že by
žalobca mal mať nejaký úžitok, zisk, či výhodu z toho, že búranie za neho uskutočnila iná osoba, t.j.
ako keby za žalobcu splnila niečo, čo mal v zmysle rozhodnutia stavebného úradu splniť sám. Súd
prvej inštancie sa u každého zo žalovaných musel zaoberať, či sa svojim konaním alebo opomenutím

konať na vzniknutej škode nejakým spôsobom podieľal, či je preto daná jeho zodpovednosť za škodu
a či je zároveň aj povinný žalobcovi škodu nahradiť. Porušenie právnej povinnosti nemusí byť jedinou
príčinou vzniku škody. Stačí, že je jednou z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom následku, a to
príčinou dôležitou, podstatnou a značnou. Ani škodlivý následok nemusí vzniknúť len z jednej príčiny.
Rozhodujúce je, že či by ku škode nedošlo nebyť tejto skutočnosti, alebo naopak, či by škodlivý následok

nastal aj bez tejto skutočnosti. Ak existuje viac príčin, ktoré pôsobia súbežne alebo následne, je pre
existenciu príčinnej súvislosti nevyhnutné, aby reťazec postupne nastupujúcich príčin
a následkov bol vo vzťahu k vzniku škody natoľko prepojený (prvotná príčina bezprostredne vyvolala ako
následok inú príčinu a tá postupne prípadne ďalšiu príčinu), že už z pôsobenia prvotnej príčiny možno
dôvodne vyvodzovať vecnú súvislosť so vznikom škodlivého následku. Príčinou vzniku tej istej škody

môže byť viac skutočností. Môže to byť najbližšia alebo vedľajšia príčina. V takom prípade je potrebné
zisťovať dôležitosť týchto príčin na samotný vznik škody u poškodeného. Z dokazovania vyplynulo, že
všetci traja žalovaní sa nejakým spôsobom zúčastnili na skutkovom deji v dôsledku ktorého bola zbúraná
časť budovy patriacej žalobcovi. Išlo o komplexný skutkový dej. Niet pochýb o tom, že prvotnou príčinou
bolo rozhodnutie vydané stavebným úradom - búracie povolenie. Po jeho vydaní

a nadobudnutí právoplatnosti toto rozhodnutie spôsobilo ďalší reťazec rôznych udalostí, ktoré boli
navzájom v príčinnej súvislosti a tento reťazec vyvrcholil konečným následkom, ktorým bolo zbúranie
časti budovy vo vlastníctve žalovaného. Žalovaný 1/ sa na spomínanom skutkovom deji podieľal tým,
že vydal rozhodnutie v stavebnom konaní, ktorým povolil zbúranie časti budovy patriacej žalobcovi.
Žalovaný 2/ na základe tohto rozhodnutia, avšak bez predchádzajúceho súhlasu žalobcu ako vlastníka

budovy búranie realizoval, teda vykonával úkony, ktorými prejavoval vôľu aby bola časť budovy zbúraná
a na búranie „použil“ žalovaného 3/ ako právnickú osobu (obchodnú spoločnosť vykonávajúcu stavebné
práce), ktorej pracovníci na popud žalovaného 2/ vykonali samotné búranie.

1.2. Vo vzťahu k žalovanému 1/ súd prvej inštancie uviedol, že Slovenská republika je žalovaná

preto, že Mesto Prievidza ako stavebný úrad v stavebnom konaní nevystupovalo ako subjekt územnej
samosprávy, ale vykonávalo prenesený výkon štátnej správy na úseku územného plánovania a
stavebného poriadku v zmysle zákona (§ 117 Stavebného zákona). Podmienkami vzniku zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nezákonným úradným postupom orgánuverejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z.z. sú: 1. vydanie nezákonného rozhodnutia štátneho orgánu
alebo nesprávny úradný postup štátneho orgánu, 2. vznik škody ako majetkovej ujmy a 3. existencia
príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo nesprávnym úradným

postupom
a vzniknutou škodou. Súd prvej inštancie skúmal i formálne podmienky uplatnenia náhrady škody
a uzavrel, že boli splnené a žalobca si mohol uplatniť svoj nárok na náhradu škody voči žalovanému 1/
na súde v zmysle ustanovenia § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. Žalobca zároveň v žalobe označil
správny ústredný orgán štátnej správy, ktorý v spore vystupuje

v mene štátu. Žalobca ako nezákonné rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda označil
Rozhodnutie Mesta Prievidza Č.sp.2.4.2-06-7048-2017 zo dňa 08.12.2017, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 11.12.2017, ktoré povoľuje vlastníkovi stavby odstrániť časť stavby - Prevádzková
budova s.č. XXXX na pozemku p.č. XXXX/X v k.ú. F., podľa projektovej dokumentácie. Zároveň
rozhodnutie vymedzuje podmienky, ktoré má vlastník pri odstraňovaní stavby rešpektovať. V zmysle
ustanovenia § 88 ods. 3 Stavebného zákona

o povolenie na odstránenie stavby môže požiadať vlastník stavby a povolenie sa aj vlastníkovi (ako
adresátovi rozhodnutia) udeľuje. Niet teda žiadnych pochybností o tom, že vlastník stavby je v zmysle
Stavebného zákona účastníkom konania o povolenie odstránenia stavby. Keďže stavebný úrad nekonal
so žalobcom ako vlastníkom predmetnej prevádzkovej budovy, hoci s ním konať mal, rozhodnutie
stavebného úradu z 08.12.2017 je v zmysle ustanovenia

§ 5 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. nezákonným rozhodnutím. Tu súd len na okraj pripomína materiálnu
publicitu katastra nehnuteľností v zmysle katastrálneho zákona s tým, že bolo povinnosťou stavebného
úradu si v priebehu konania z katastra zistiť, kto je vlastníkom stavby a konať s ním ako s účastníkom
konania. Toto nezákonné rozhodnutie stavebného úradu bolo zrušené na základe protestu prokurátora
rozhodnutím zo dňa 21.08.2018. Vo vzťahu k § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý na vznik práva

na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vyžaduje aj to, aby poškodený podal proti
rozhodnutiu riadny opravný prostriedok súd uviedol, že žalobcovi bolo znemožnené podávať riadne
opravné prostriedky tým, že s ním nebolo konané ako s účastníkom konania a neboli mu doručované
rozhodnutia prvostupňového orgánu. Preto možno konštatovať, že tu ide o prípad hodný osobitného
zreteľa tak, ako to má na mysli druhá veta citovaného ustanovenia. Prvotnou príčinou celého škodového

deja bolo rozhodnutie stavebného úradu. Keďže súd dospel k záveru, že toto rozhodnutie je nezákonné
a že bolo príčinou škody, ktorá vznikla žalobcovi, možno konštatovať, že žalobca má proti žalovanému
1/ právo na náhradu škody.

1.3.Čosatýkažalovaného2/,súdprvejinštancievychádzalztoho,žetentosatiežpodieľalnaškodovom

deji, t.j. na reťazci udalostí, ktoré viedli ku škode, ktorá vznikla žalobcovi. Najprv si ale musel vyriešiť
otázku,čivôbecprichádzadoúvahy,abypopriSlovenskejrepublike,ktorázodpovedázaškoduvzmysle
zákonač.514/2003Z.z.bolzaškoduspoločnezodpovednýeštenejakýinýsubjektvzmysleustanovenia
§ 483 Občianskeho zákonníka, pričom na uvedenú otázku neexistuje v právnej teórii či judikatúre
jednotný názor. Názory sú jednotné v tom, že štát nemôže zodpovedať za škodu spôsobenú nesprávnym

úradným postupom spolu so subjektom, voči ktorému má poškodený nárok z titulu porušenia zmluvy
(rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR z 23.02.2005 sp.zn. 25Cdo/1704/2004). Nárok na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom teda môže byť úspešne uplatnený voči štátu iba vtedy,
ak poškodený nemôže úspešne dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky voči dlžníkovi, ktorý je
mu povinný plniť, pokiaľ nárok poškodeného vyplýva zo zmluvného záväzku alebo z bezdôvodného

obohatenia. Na druhej strane, za dlžníka však nemožno považovať iného škodcu v situácii, keď okrem
štátu, ktorý by mohol byť uznaný zodpovedným za vzniknutú škodu, existujú ďalší škodcovia, ktorí
sa rôznou mierou podieľali na vzniku tejto škody, avšak žiadny z nich nezodpovedá žalobcovi z titulu
bezdôvodného obohatenia ani nejde v danom prípade o plnenie vyplývajúce zo zmluvy. V takom
prípade je potrebné aplikovať aj ustanovenie § 438 Občianskeho zákonníka (rozhodnutie Najvyššieho

súdu ČR zo 04.04.2013 sp.zn. 28Cdo/1702/2012). Žalovaný 2/ v rámci svojej argumentácie predložil
súdu názor uznávaného slovenského ústavného právnika A. A. G., ktorý okrem iného konštatuje, že
povinnosť nahradiť škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím nezaťažuje subjekt súkromného práva.
Predpokladom vzniku tejto zodpovednosti je právomoc. Kto ju nemá, nemôže znášať zodpovednosť za
jej zneužitie vydaním nezákonného rozhodnutia. V materiálnom právnom štáte musí byť neprijateľné,

aby sa nad rámec platného právneho poriadku konštruovala povinnosť oprávnenej osoby preskúmať,
či je rozhodnutie zakladajúce jej právo vydal orgán verejnej moci v medziach zverenej právomoci a
spôsobom súladným so zákonom. Subjekt súkromného práva svoje právne postavenie vyvodzuje
z domnienky súladu rozhodnutia orgánu verejnej moci s platným právnym poriadkom.V príčinnej súvislosti so škodou spôsobenou pri výkone verejnej moci môže iná nadväzujúca právna
zodpovednosť vzniknúť len celkom výnimočne a ojedinele, v neštandardných situáciách, akú by mohla
na seba prevziať aj súkromná osoba. Najčastejšie by mohlo ísť

o trestnoprávnu zodpovednosť, ak by bolo bez pochybnosti zrejmé, že zákonným rozhodnutím ukladá
orgán verejnej moci adresátovi rozhodnutia povinnosť spáchať zločin. Súd prvej inštancie sa priklonil
k právnemu názoru, že v ojedinelých prípadoch je možné uplatniť ustanovenie § 438 Občianskeho
zákonníka a popri štáte môže byť celkom výnimočne, vzhľadom na konkrétne okolnosti daného prípadu,
zaviazaný na náhradu škody

aj iný subjekt. Prejednávaný spor je podľa jeho názoru takýmto výnimočným prípadom.
V prvom rade poukázal na charakter rozhodnutia stavebného úradu: nejednalo sa
o rozhodnutie, ktorým by sa autoritatívne niekomu ukladala povinnosť odstrániť stavbu resp. jej časť,
teda nekonštatovalo sa, že stavba nespĺňa určité zákonom stanovené kritéria, resp. že nebola povolená
alebo, že ohrozuje život alebo zdravie osôb. V takomto prípade niet pochýb o tom, že stavba odstránená
byť musí. Preto by mohla nastať situácia, že aj iný subjekt, odlišný od vlastníka stavby, by v dobrej viere

a v úprimnom presvedčení, že sa rozhodnutia štátnych orgánov musia za každých okolností dodržiavať,
takúto stavbu zbúral. Osoba konajúca týmto spôsobom by vlastne transformovala vôľu štátneho orgánu
prejavenú
v rozhodnutí. V prejednávanom prípade však nešlo o príkaz štátneho orgánu, že sa niečo musí vykonať.
Išlo o iný druh rozhodnutia, o vyjadrenie súhlasu, t.j. „privolenie“ štátneho orgánu

k tomu, že niekto niečo urobiť môže, pokiaľ chce, čo vyplýva zo samotného výroku rozhodnutia, kde
je uvedené, že sa vlastníkovi „povoľuje odstránenie časti stavby“. K vôli štátneho orgánu prejavenej
v rozhodnutí mohol ale nemusel pristúpiť ďalší právne relevantný prejav vôle vlastníka nehnuteľnosti.
Nebolo bezprostredne nevyhnutné postupovať v súlade
s týmto rozhodnutím, nevyhovenie rozhodnutiu nebolo sankcionované a neprichádzal do úvahy ani

nútený výkon takéhoto rozhodnutia. Napokon iba vlastník nehnuteľnosti sa mohol rozhodnúť, či takýto
súhlas využije. A podľa tohto rozhodnutia mohol postupovať v súlade
s právom iba vlastník stavby, ktorý jediný má do tejto stavby legálny prístup. Stavebný úrad
v danom prípade vydal nesprávne rozhodnutie, pretože v ňom neuviedol skutočného vlastníka stavby,
ktorej zbúranie sa povoľuje. Za normálnych okolností by takéto rozhodnutie bolo nulitné, pretože aj keby

určitá fyzická či právnická osoba odlišná od vlastníka stavby (nie štátny orgán) disponovala právom
búrať cudziu stavbu, pokiaľ by sa riadila platným právom búranie by nemohla uskutočniť, pretože by bez
súhlasu vlastníka nemohla do tejto stavby vstúpiť. Pokiaľ by žalovaný 2/ bol konal, ako sám uvádzal
dobromyseľne,nemohlokuškodedôjsť,pretožebynebolvstúpildostavbyžalobcu.Bezsúhlasužalobcu
totiž do stavby nemohol vstúpiť a ani sa tam zdržiavať. Nebolo pochýb o tom, že žalovaný 2/- hoci

mohol byť presvedčený, že má právo časť budovy v súlade s búracím povolením zbúrať-, od počiatku
vedel, že nie je vlastníkom budovy. Pokiaľ teda chcel vykonávať akúkoľvek činnosť, ktorá mala nejako
súvisieť s budovou vo vlastníctve žalobcu, musel si na to od žalobcu vypýtať súhlas. Súd zároveň
poukazuje aj na ustanovenie § 120 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého stavba nie je
súčasťou pozemku. Vlastník pozemku (pozemku pod časťou tejto stavby) teda nemá zároveň vlastnícke

právo k stavbe postavenej na tomto pozemku. Žalovaný 2/ nepostupoval v súlade so zákonom, pokiaľ
vstúpil na pozemok vo vlastníctve žalobcu a do budovy vo vlastníctve žalobcu bez súhlasu žalobcu.
Možno teda konštatovať, že ak by bol žalovaný 2/ dodržal svoje povinnosti a rešpektoval vlastnícke
právo žalobcu k budove, nebolo by, aj napriek existencii nezákonného rozhodnutia došlo ku škode
na budove žalovaného. Žalovaný 2/ teda svojou činnosťou aktívne vstúpil do škodového deja a jeho

konanie prispelo k reťazcu príčin a následkov, ktoré viedli ku škode, ktorá vznikla žalobcovi. Podľa
názoru súdu prvej inštancie je teda aj žalovaný 2/ zodpovedný za škodu a to podľa § 420 Občianskeho
zákonníka, v zmysle ktorého predpokladmi zodpovednosti za škodu podľa citovaného ustanovenia
sú: 1. porušenie právnej povinnosti (existencia protiprávneho úkonu), 2. vznik škody ako majetkovej
ujmy, 3. existencia príčinnej súvislosti medzi protiprávnym úkonom škodcu a vzniknutou škodou a 4.

zavinenie toho, kto škodu svojím protiprávnym úkonom spôsobil (ide o zodpovednosť za predpokladané
zavinenie). Žalovaný 2/ porušil svoju právnu povinnosť tým, že zasiahol do vlastníckeho práva žalobcu.
Už vstupom do budovy, ktorá je vo vlastníctve žalobcu bez súhlasu vlastníka konal v rozpore
s právom. Žalovaný 2/ porušil právnu povinnosť aj tým, že v budove vo vlastníctve žalobcu vykonával
činnosť - búracie práce bez súhlasu žalobcu, resp. na vykonanie týchto búracích prác použil žalovaného

3/. Žalovaný 2/ svojim správaním škodu zapríčinil, resp. že popri nezákonnom rozhodnutí, ktoré vydal
stavebný úrad bolo ďalšou udalosťou z reťazca udalostí vedúcich ku škode ako jedna z čiastkových
príčin aj konanie žalovaného 2/. Pokiaľ ide o zavinenie, žalovanému 2/ sa nepodarilo preukázať, že
by škodu nezavinil a podľa názoru súdu prvej inštancie má zavinenie žalovaného 2/ minimálne formunevedomej nedbanlivosti. Žalovaný 2/ mal vzhľadom na okolnosti a na svoje osobné pomery vedieť,
že môže žalobcovi škodu spôsobiť. Súd teda konštatuje, že je daná aj zodpovednosť žalovaného 2/ za
škodu spôsobenú žalobcovi. Zároveň je daná aj spoločná zodpovednosť žalovaných 1/, 2/ podľa

§ 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka; je daná príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím
žalovaného 1/, následným protiprávnym konaním žalovaného 2/ a škodou, ktorá vznikla žalobcovi.
Jednoducho možno konštatovať, že ak by niektorý zo žalovaných 1/, 2/ bol býval dodržal svoje
povinnosti, nemuselo dôjsť ku škode na majetku žalobcu.

1.4. V prípade žalovaného 3/ súd prvej inštancie dospel k záveru, že tento nie je zodpovedný
(spoluzodpovedný) za škodu, ktorá vznikla žalobcovi. Búracie práce bezprostredne vykonávali
pracovníci žalovaného 3/, ale nebola preukázaná existencia právne účinnej vôle zo strany žalovaného
3/,ktorábysmerovalakvznikuškody.Vprípadežalovaného3/ideosituáciu,ktorúupravujeustanovenie
§ 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žalovaný 3/ ako osoba, ktorá bola na predmetnú činnosť (búranie)
použitá za škodu nezodpovedá. Zodpovedá ten, kto žalovaného 3/ na túto činnosť použil, t.j. žalovaný

2/. Z tohto dôvodu bola žaloba v časti, v ktorej smerovala proti žalovanému 3/ nedôvodná.

1.5. Ďalej sa súd prvej inštancie zaoberal výškou škody. Žalobca v žalobe žiadal priznať náhradu
škody vo výške 26.430,35 Eur. Uplatnená škoda pozostávala zo škody spôsobenej odstránením časti
budovy patriacej žalobcovi, z nákladov vynaložených na nevyhnutné zabezpečenie (stabilizovanie)

zvyšnej časti stavby, z nákladov na vypracovanie znaleckého posudku a z nákladov na vypracovanie
rozpočtu stavby. Žalovaní okrem toho, že nepripúšťali svoju zodpovednosť za škodu namietali aj výšku
uplatnenej škody. Žalovaný 3/ predložil vlastný súkromný znalecký posudok, podľa záverov ktorého bola
všeobecná hodnota prevádzkovej budovy s.č. 1850, časť kotolňa vo výške 4.900 Eur. Súd na návrh
žalobcu naradil znalecké dokazovanie na kontrolné znalecké posúdenie výšky škody. Vypracovaním

znaleckého posudku bol poverený znalecký ústav: Slovenská technická univerzita
v Bratislave. Zo záverov znaleckého posudku, z ktorého súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal,
vyplynulo, že: všeobecná hodnota znehodnotenia stavby k termínu ukončenia búracích prác 05.06.2018
je 13.000 Eur. Všeobecná hodnota znehodnotenia stavby k termínu ukončenia stavebných prác
žalobcom (opravné práce) k termínu 28.10.2019 je 5.800 Eur. Búracie práce na predmetnej časti objektu

(prevádzkovej budove) sa nerealizovali vo
väčšom rozsahu ako bolo uvedené v projekte pre búracie povolenie, vypracovanom
B. G. H.. Všeobecná hodnota vykonaných stavebných prác vrátane zabudovaného materiálu na
predmetnej časti stavby kotolne, budovy s.č. XXXX v k.ú. F. je spolu 10.048,19 Eur bez DPH. Stenová
konštrukcia, priečka vybudovaná žalovaným 2/ ešte pred zbúraním časti budovy nebola vybudovaná v

súlade s projektovou dokumentáciou
k búraciemu povoleniu, keďže nebola vybudovaná na betónovom základe. Znalecký ústav sa zaoberal
aj porovnaním súhrnného listu stavby vypracovaného B. D. so skutočne vynaloženými nákladmi zo
strany žalobcu, potrebnými na odstránenie havarijného stavu po odporúčaní statika. Dospel k záveru,
že celkový rozdiel medzi fakturovanou cenou

11.005,50 Eur v porovnaní s celkovou kalkulovanou cenou z vypracovaného rozpočtu 12.927,84 Eur je
1.922,34 Eur. Celková fakturovaná cena bola teda oproti celkovej cene uvedenej v rozpočte nižšia o
14,87 %. Celkový rozdiel medzi sumárom jednotlivých cien stavebných prác v objednávkach (faktúrach),
ktoré sú porovnávané s prácami podľa rozpočtu (9.395 Eur) v porovnaní so sumárom jednotlivých cien
stavebných prác v rozpočte, ktorú sú porovnávané s prácami podľa objednávok (11.702 Eur) je -2.307

Eur. Fakturovaná cena oproti cene uvedenej v rozpočte je nižšia o 19,71 %. Súd prvej inštancie dospel
k názoru, že žalobcovi je ako náhradu škody dôvodné priznať sumu 16.288,19 Eur, ktorá pozostáva zo
sumy 5.800 Eur, čo je znaleckým ústavom zistená všeobecná hodnota znehodnotenia stavby
ktermínuukončeniastavebnýchprácžalobcom.Otoľkojeaktuálnenižšiahodnotaprevádzkovejbudovy
oproti stavu, ak by budova nebola poškodená a o toľko teda bol žalobca ukrátený na svojom majetku

v dôsledku vzniknutej škody. Ďalej náhrada škody pozostáva zo sumy 10.048,19 Eur, čo je znaleckým
ústavom zistená hodnota zabudovaného materiálu
a vykonaných prác, ktoré bolo potrebné vykonať na odstránenie havarijného stavu, ktorý nastal po
zbúraní časti budovy. Túto sumu teda musel žalobca vynaložiť na zmiernenie následkov vzniknutej
škody. Napokon pozostáva náhrada škody aj zo sumy 440 Eur,

t.j. z nákladov žalobcu vynaložených na vypracovanie súkromného znaleckého posudku znalcom B. I.
F.. Tieto náklady považoval súd za oprávnené, pretože znalecký ústav nevyjadril k tomto posudku žiadne
zásadné odborné výhrady. Súd prvej inštancie do náhrady škody nezahrnul náklady žalobcu vynaložené
na rozpočet stavby vypracovaný B. J. D. vo výške 200 Eur, pretože zo záverov znaleckého posudkuvyplynulo, že rozpočet sa v podstatnej miere odlišoval od konečnej fakturovanej ceny stavebných prác
a aj od celkovej fakturovanej ceny v porovnaní s cenami kalkulovanými
v rozpočte. Súd preto nepovažoval za dôvodné priznať náhradu za takýto neodborne vypracovaný

rozpočet. V zmysle ustanovenia § 438 Občianskeho zákonníka sa v prípade spoločnej zodpovednosti
za škodu zodpovedné subjekty zásadne zaväzujú, aby poškodenému nahradili škodu spoločne a
nerozdielne. V prejednávanej veci nebolo možné určiť, ktorý zo subjektov zodpovedných za škodu mal
akú percentuálnu zodpovednosť na vzniku škody
a nebolo tak možné uvažovať o tzv. delenej zodpovednosti podľa § 438 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

Ich pochybenia boli navzájom podmienené a žiaden z nich neprispel ku vzniku škody viac alebo menej.
Z tohto dôvodu zaviazal žalovaných 1/, 2/, aby žalobcovi nahradili škodu spoločne a nerozdielne. Súd
priznal žalobcovi aj úrok z omeškania proti žalovaným 1/, 2/ vo výške 5 % z priznanej sumy náhrady
škody od 12.10.2019 až do zaplatenia, t.j. odo dňa nasledujúceho po tom, čo boli žalobcom vyzvaní na
dobrovoľnú náhradu škody.
U žalovaného 1/ je zároveň zohľadnené ustanovenie § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z.,

v zmysle ktorého ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok
z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr. Súd prvej inštancie nevykonal dôkazy: výsluch B.
K. L., ktorý navrhol žalobca, v jeho prípade sa súd uspokojil s čestným vyhlásením; výsluchy svedkov

B. G. H. a pána C. D. K., pretože ich žalovaní 2/, 3/ navrhovali vypočuť ku skutočnostiam, ktoré medzi
stranami neboli sporné. Súd nevykonal ani výsluch deviatich osôb, ktoré žalovaný 2/ navrhol vypočuť
ako svedkov vo svojom vyjadrení zo dňa 07.02.2020, ktorí sa mali vyjadriť
k morálnemu nastaveniu žalovaného 2/, pretože vykonanie tohto dôkazu nepovažoval za hospodárne,
s tým, že si súd robí úsudok o morálnom nastavení strán sám v priebehu konania.

1.6. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 1, 2 CSP. Súd
vyhovel žalobcovi v časti, v ktorej sa domáhal náhrady škody proti žalovaným 1/, 2/, teda v tomto rozsahu
žalobného nároku bol žalobca úspešný. Je pravdou, že súd
priznal žalobcovi nižšiu sumu, než akej sa domáhal v žalobe. V základe nároku však

bol žalobca úspešný a pri určení výšky škody súd vychádzal zo záverov znaleckého dokazovania. V
Civilnom sporovom poriadku nie je ustanovenie, ktoré by svojou
povahou zodpovedalo ustanoveniu § 142 ods. 3 OSP účinného do 30.06.2015. S poukazom na Čl. II.
ods. 2 CSP poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 56/2017 a na nález sp.zn. II. ÚS
225/2020, v ktorých ústavný súd dospel k zhodnému záveru, že aj naďalej je možné strane, ktorej bola

priznaná náhrada škody priznať plnú náhradu trov konania, pokiaľ výška priznaného plnenia závisela
od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu. Prejednávaná vec je práve takýmto prípadom, a preto v
súlade s citovanou rozhodovacou praxou priznal žalobcovi proti žalovaným 1/, 2/ náhradu trov konania
v rozsahu 100 %. O konkrétnej výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením, ktoré po
právoplatnosti rozsudku vydá vyšší súdny úradník. Žalovanému 3/, hoci bol v spore úspešný, náhradu

trov konania nepriznal. Žalovaný 3/ si náhradu trov neuplatnil a vynaloženie žiadnych trov žalovaným
3/ nevyplýva ani zo súdneho spisu.

2. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie všetky strany sporu.

2.1. Žalobca v odvolaní, ktoré smerovalo proti výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola
žaloba zamietnutá v časti o zaplatenie 7.200,- Eur s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 7.200,-
Eur od 12.10.2019 do zaplatenia, namietal odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP a žiadal,
aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že mu prizná i sumu 7.200,- Eur s úrokom
z omeškania 5 % ročne zo sumy 7.200,- Eur od 12.10.2019 do zaplatenia. Uviedol, že súd pri určení

výšky náhrady škody vychádzal zo znaleckého posudku znaleckého ústavu Slovenskej technickej
univerzity, Stavebnej fakulty
č. 8/2023, ktorého závery súd prevzal a o ktorého správnosti nevznikli žiadne pochybnosti. Podľa
bodu 88. rozsudku súd stanovil výšku škody na sumu 5.800 Eur ako znaleckým ústavom stanovenú
všeobecnú hodnotu znehodnotenia stavby k termínu dokončenia stavebných prác žalobcom a sumu

10.048,19 Eur ako nákladov vynaložených žalobcom na odstránenie havarijného stavu (aby sa škoda
ešte nezväčšovala) a napokon sumu 440 Eur ako nákladov na vyhotovenie znaleckého posudku pred
podaním žaloby. Súd prvej inštancie však vec nesprávne právne posúdil, keď opomenul aplikovať §
443 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa pri určení výšky škody na veci vychádza z ceny v časepoškodenia. Znalecký ústav vyčíslil výšku znehodnotenia stavby žalobcu ku dňu ukončenia búracích
prác žalovaného dňa 05.06.2018 na sumu 13.000 Eur, pričom práve táto suma mala byť podľa § 443
Občianskeho zákonníka tou sumou, ktorá je rozhodujúca pre určenie výšky náhrady škody na veci.

Správne teda malo byť žalobcovi oproti rozsudku priznané o 7.200 Eur viac. Zdôraznil, že do 28.10.2019,
teda do času, ku ktorému určil súd výšku škody v rozsudku, žalobca neuviedol predmetnú stavbu do
pôvodného stavu, ale investoval iba za účelom odstránenia havarijného stavu, ktorý vznikol na jeho
majetku zásahom žalovaného 2/, aby nedošlo k ešte väčším škodám. V ostatných sumách, ktoré súd
zarátal do výšky škody, právne posúdenie nenamietal.

2.2. Žalovaný 1/ v odvolaní, ktoré z hľadiska obsahu (§ 124 ods. 1 CSP) smeroval len proti výroku I.
rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bol spoločne so žalovaným 2/ zaviazaný plniť žalobcovi 16.288,19
Eur s úrokom z omeškania a proti výroku III. rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania (a nie aj
proti výroku II., ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá, ako deklaruje v odvolaní) namietal odvolacie
dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP a žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v

napadnutej časti zmenil tak, že žalobu voči nemu zamietne alebo aby rozsudok súdu prvej inštancie
v tejto časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uviedol, že
nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že prvotnou príčinou vzniku škody bolo rozhodnutie vydané
stavebným úradom - búracie povolenie. Poukázal na § 88 ods. 3 stavebného zákona, v zmysle ktorého o
povolenie na odstránenie stavby môže žiadať vlastník stavby. Príslušnému stavebnému úradu bol návrh

na vydanie povolenia na odstránenie časti stavby doručený 19.09.2017, navrhovateľmi bola spoločnosť
Petrochémia, a s. – v tom čase nesporný vlastník predmetnej stavby a žalovaný 2/. Dňa 08.12.2017
vydal príslušný stavebný úrad rozhodnutie, ktorým povolil odstránenie časti budovy, pričom v rozhodnutí
označil ako vlastníkov budovy spoločnosť Petrochémia, a.s. a žalovaného 2/. Z okruhu účastníkov
tohto sporu bol žalovaný 2/ jediný, kto mal na búraní stavby eminentný záujem, pretože predstavovala

prekážku realizácie jeho stavebných zámerov. Prvotnou príčinou vzniku škody žalobcu nebolo vydanie
búracieho povolenia, ale konanie žalovaného 2/, ktorý aj napriek absencii titulu na podanie žiadosti na
odstránenístavbyvystupovalvdanomkonaníakovlastníkstavby,nanezrovnalosťneupozornilpríslušný
stavebný úrad ani v čase vydania búracieho povolenia ani v čase vzdania sa práva podať odvolanie
proti rozhodnutiu. Príčinná súvislosť vzniku škody nebola začatá momentom vydania rozhodnutia o

povolení odstránenia stavby zo strany stavebného úradu, ale už podaním samotnej žiadosti o vydanie
povolenia zo strany žalovaného 2/ ako neoprávneného subjektu, majúceho záujem na jej odstránení.
Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu sp.zn. 3Cdo 32/2007 zo dňa 29.03.2007. Z postupného
sledu jednotlivých skutkových okolností veci je zrejmé, že vydanie rozhodnutia o povolenie odstránenia
stavby bolo významným článkom reťazca príčin a následkov. Napriek tomu ale

z tohto sledu relevantných príčin a následkov vyplýva, že vznik škody na majetku žalobcu nebol
spôsobený priamo vydaním nezákonného rozhodnutia, ale konaním žalovaného 2/ pred jeho vydaním a
následnesasamotnourealizácioubúraniapredmetnejstavbyžalovaným2/prostredníctvomžalovaného
3/. Vzhľadom na toto nie priame, ale sprostredkované pôsobenie nezákonného rozhodnutia má
žalovaný 1/ za to, že nebola daná príčinná súvislosť medzi vydaním nezákonného rozhodnutia

a zmenšením majetku žalobcu. Keďže podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím sú kumulatívne a v prípade nesplnenia čo i len jednej z nich nie je daná
zodpovednosť, má za to, že rozsudok súdu prvej inštancie vychádzal vo vzťahu k priamej príčinnej
súvislosti medzi vydaným nezákonným rozhodnutím a vznikom škody z nesprávnych skutkových zistení
a vo veci nie sú splnené podmienky pre zodpovednosť žalovaného 1/ za škodu v zmysle zákona č.

514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Žalobca ako vlastník predmetnej stavby
sa o existencii rozhodnutia o povolení odstránenia stavby dozvedel najneskôr 26.02.2018, teda 2
mesiace pred začatím búracích prác a v tomto období nevyužil žiadnu zo zákonných možností na
napadnutie uvedeného rozhodnutia riadnym opravným prostriedkom - odvolaním podľa § 54 ods. 3

Správneho poriadku alebo v rámci preskúmania rozhodnutia mimo odvolacieho konania. Preto sa
nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca nebol uzrozumený s tým, že sa budova bude
búrať. Žalobca napriek tomu, že mal vedomosť o existencii rozhodnutia o odstránení stavby a mal
možnosť voči jeho vydaniu podniknúť právne kroky, tak to neurobil, nakoľko ho považoval v tom čase za
správne, zákonné a reflektujúce jeho vôľu odstrániť predmetnú časť stavby. Toto potvrdzujú aj rokovania

so žalovaným 2/, v rámci ktorých nevznikol rozpor o samotnom búraní časti stavby, ale o spôsobe jeho
vykonania. To vyplýva z písomných návrhov dohôd, predložených v konaní a z existencie zmluvy o
zriadení vecného bremena zo dňa 29.09.2017. Ak by žalobca v čase podpisu kúpnej zmluvy nebol býval
mal vedomosť o potrebe alebo zámere búrať časť stavby, nebolo by zo strany spoločnosti Petrochémia,a.s. ako pôvodného vlastníka uzavretie kúpnej zmluvy podmieňované uzavretím zmluvy o zriadení
vecného bremena, aby mala spoločnosť Petrochémia, a.s. aj naďalej zabezpečený prístup k svojim
nehnuteľnostiam. Konateľ žalobcu v rámci rokovaní so žalovaným 2/ podľa žaloby pripustil, že z dôvodu

zachovania dobrých susedských vzťahov by jednou z alternatív riešenia mohlo byť zbúranie budovy, ale
za iných podmienok, ako si to búracím povolením vymáhal žalovaný 2/.

2.3. Žalovaný 2/ v odvolaní, ktoré z hľadiska obsahu (§ 124 ods. 1 CSP) smeroval len proti výroku I.
rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bol spoločne so žalovaným 1/ zaviazaný plniť žalobcovi 16.288,19

Eur s úrokom z omeškania a proti výroku III. rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania namietal
odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP a žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu voči nemu zamietne zrušil alebo aby rozsudok súdu prvej
inštancie v tejto časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Uviedol, že v konaní vzniesol námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie na jeho strane, po
vznesení ktorej súd prvej inštancie vyslovil predbežné právne posúdenie veci a stotožnil sa s obsahom

jeho námietky. Rozsudok súdu prvej inštancie je však v absolútnom rozpore s týmto predbežným
právnym posúdením. Poukázal na nález Ústavného súdu ČR sp.zn. II. ÚS 1955/15 zo dňa 08.12.2015 a
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo 185/2007 zo dňa 21.08.2008. Podľa rozsudku najvyššieho
súdu štát ako zodpovedný subjekt nezodpovedá za seba, ale za subjekt, ktorý škodu či nemajetkovú
ujmu zapríčinil. Tým je orgán štátu alebo orgán spoločenskej organizácie, na ktorú sa preniesli úlohy

štátneho orgánu; pretože štát zodpovedá za tieto orgány, oni sami nie sú subjektmi zodpovednostného
vzťahu. Ak žalobca podal žalobu proti iným subjektom štátu, nemôžu byť tieto iné subjekty nositeľmi
právnych povinností vyplývajúcich zo zodpovednosti za škodu vzniknutú z nezákonného rozhodnutia
alebo nesprávneho úradného postupu podľa zákona č. 58/1969 Zb., a teda nemajú pasívnu vecnú
legitimáciu v tomto konaní. Na podporu tvrdení požiadal o stanovisko ústavného právnika A. A. G.,

G., ktorý okrem iného konštatuje, že povinnosť nahradiť škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
nezaťažuje subjekt súkromného práva. Predpokladom vzniku tejto zodpovednosti je právomoc. Kto ju
nemá, nemôže znášať zodpovednosť za jej zneužitie vydaním nezákonného rozhodnutia. V materiálnom
právnom štáte musí byť neprijateľné, aby sa nad rámec platného právneho poriadku konštruovala
povinnosť oprávnenej osoby preskúmať, či rozhodnutie zakladajúce právo vydal orgán verejnej moci

v medziach zverenej právomoci a spôsobom súladným so zákonom. Subjekt súkromného práva svoje
právne postavenie vyvodzuje z domnienky súladu rozhodnutia orgánu verejnej moci s platným právnym
poriadkom. V príčinnej súvislosti so škodou spôsobenou pri výkone verejnej moci môže iná nadväzujúca
právna zodpovednosť vzniknúť len celkom výnimočne
a ojedinele, v neštandardných situáciách, akú by mohla na seba prevziať aj súkromná osoba.

Najčastejšie by mohlo ísť o trestnoprávnu zodpovednosť, ak by bolo bez pochybností zrejmé, že
zákonným rozhodnutím ukladá orgán verejnej moci adresátovi rozhodnutia povinnosť spáchať zločin.
Súd prvej inštancie v bode 65. odôvodnenia sám spochybnil svoje rozhodnutie tým, že uviedol, že na
otázku či popri Slovenskej republike, ktorá zodpovedá za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. bol za
škodu spoločne zodpovedný ešte nejaký iný subjekt podľa

§ 483 Občianskeho zákonníka, neexistuje v právnej teórii či judikatúre jednotný názor. Opomenutie
žalovaným 2/ uvádzanej judikatúry v odôvodnení rozsudku považuje za porušenie princípu právnej
istoty a práva účastníka na súdnu ochranu. Žalobca si bol vedomý existencie právoplatného búracieho
povolenia a následkov, ktoré z takéhoto povolenia plynú
a napriek tomu nevyvinul žiadne úsilie na odstránení neželaného stavu. Až po zbúraní predmetnej

budovy začal oficiálne kontaktovať kompetentné úrady, čím svojou nečinnosťou zapríčinil vznik škody
sám, s poukazom na § 420 Občianskeho zákonníka.

2.4. Žalovaný 3/ v odvolaní proti výroku IV. rozsudku súdu prvej inštancie žiadal, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti zmenil tak, že mu prizná nárok na náhradu trov konania

voči žalobcovi v rozsahu 100 %. Uviedol, že dokazovanie vo veci bolo vykonané aj prostredníctvom
znaleckého posudku B. M. N. č. 216/2021, ktorý si dal vypracovať žalovaný 3/ na vlastné náklady a
je súčasťou spisu. Zdôraznil, že trovy konania nie je nevyhnutné vyčísliť ihneď pri každom procesnom
úkone. Pokiaľ strana
v priebehu sporu neuplatnila svoje trovy alebo ich nepreukázala, pri určení výšky súd prihliada na

údaje známe z konania; dodatočné účtovanie nie je prípustné (nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS
563/2020 z 25.02.2021).

3. Strany sporu podali v odvolacom konaní nasledovné vyjadrenia:3.1. Žalobca sa k odvolaniam žalovaných 1/, 2/ a 3/ vyjadril písomne podaním zo dňa 09.10.2023.
K odvolaniu žalovaného 1/ uviedol, že je zodpovednosťou stavebného úradu preveriť skutkový stav

vydávaných povolení a nie je mysliteľné, aby sa spoľahol na tvrdenia účastníkov konania bez toho, aby
zisťoval skutočný stav veci. V konaní pred súdom nebolo sporné, že stavebný úrad vydal nezákonné
búracie povolenie, ktoré bolo zrušené na základe protestu prokurátora. Mal za to, že medzi vydaním
nezákonného rozhodnutia a škodou existuje príčinná súvislosť, ktorá je zložená z viacerých čiastkových
skutkov, ktoré by však jeden bez druhého nenastali. Vydaním nezákonného rozhodnutia stavebným

úradom sa pochopiteľne stavba žalobcu sama nezbúrala, prikročil k tomu ďalší zodpovednostný subjekt
- žalovaný 2/, ktorý nezákonné rozhodnutie sám realizoval. Bez podielu žalovaného 2/ by zrejme
nezákonné rozhodnutie stavebného úradu nespôsobilo žiadnu škodu. Na druhú stranu však treba
povedať, že z dokazovania je zrejmé, že bez vydania nezákonného rozhodnutia stavebným úradom
by žalovaný 2/ neprikročil k búraniu stavby žalobcu, pretože by buď nemal na búranie zámienku alebo
by žalovaného 2/ zastavila žalobcom privolaná policajná hliadka. Pokiaľ žalovaný 1/ vyčíta žalobcovi,

že nevyužil právne prostriedky na odvrátenie škody, zdôraznil, že opakovane dôrazne upozorňoval
žalovaného 2/ pred začatím búrania, že ide o jeho stavbu a že so zbúraním nesúhlasí. Dňa 17.04.2018,
teda pred začatím búrania, žalobca upozornil stavebný úrad na nezákonné búracie povolenie a uviedol,
že ako vlastník
s búraním nesúhlasí. Stavebný úrad však nekonal. Aj po začatí búrania žalobca aktívne bránil búraniu,

na miesto samé opakovane privolal políciu, ktorá však v konečnom dôsledku pri prvom výjazde odmietla
búranie zastaviť s odkazom na búracie povolenie. Pri druhom výjazde žalobca zdôrazňoval, že žalovaný
2/ chodí po pozemku so stavebnými strojmi, voči čomu sa žalovaný 2/ bránil tvrdením, že síce nie
je vlastník pozemku, ale právoplatné búracie povolenie ho oprávňuje užívať týmto spôsobom majetok
žalobcu, čo polícia akceptovala. Nič z uvedeného však neprinieslo efekt a žalovaného 2/ v búraní

nezastavilo. Žalobca sa však snažil nepochybne škodu odvrátiť a rozhodne nemal vôľu nechať stavbu
zbúrať. K odvolaniu žalovaného 2/ uviedol, že rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/185/2007 zo
dňa 21.08.2018 nie je skutkovo ani právne totožný s prejednávanou vecou a citát z rozsudku, ktorý je
základom odvolania žalovaného 2/, je vytrhnutý z kontextu. V citovanom spore išlo
o spor, keď náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci žalobca nevymáhal od štátu, ale priamo

od dvoch orgánov verejnej moci, ktorých činnosťou mala škoda vzniknúť. Je preto pochopiteľné, že
dovolací súd zdôraznil, že za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci môže byť pasívne legitimovaný
jedine štát. V súdenom prípade však k vydaniu nezákonného rozhodnutia pristúpil ďalší nezákonný
čiastkový skutok - zbúranie stavby osobou, ktorá vedela, že ide o cudzí majetok. Teda išlo súbežne o
škodu spôsobenú v rámci súkromnoprávnych vzťahov. Čo sa týka odvolania žalovaného 3/, znalecký

posudok
č. 216/2021 považuje v celom rozsahu za skreslený a nepravdivý, znalecký ústav v posudku
č. 8/23 konštatoval, že znalec použil nevhodnú oceňovaciu metódu a jeho závery boli v celom rozsahu
vyvrátené. Tento dôkaz neviedol k zlepšeniu či zhoršeniu procesného postavenia žalovaného 3/, išlo
o zavádzajúci a nadbytočný dôkaz. Trovy takéhoto dôkazu, nech si znáša žalovaný 3/ sám. Odvolania

žalovaných 1/ a 2/ sú čiastočne subjektívne neprípustné, pretože smerujú aj voči výroku rozsudku súdu
prvej inštancie, kde boli žalovaní 1/ a 2/ procesne úspešní. Vo vyhovujúcej časti rozsudok súdu prvej
inštancie obsahuje vecne správne
a presvedčivé odôvodnenie. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I, II.
a IV. potvrdil a vo výroku II. zmenil tak, že žalovaní 1/ a 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť

žalobcovi aj sumu 7.200 Eur a úrok z omeškania. Uplatnil si voči žalovaným nárok na náhradu trov
odvolacieho konania.

3.2. Žalovaný 1/ sa k odvolaniam žalobcu a žalovaných 2/ a 3/ vyjadril písomne podaním zo dňa
10.10.2023. Uviedol, že čo sa týka odvolania žalobcu, stotožňuje sa s právnym záverom súdu, ktorý

žalobcovi priznal v zmysle znaleckého posudku všeobecnú hodnotu znehodnotenia stavby do termínu
ukončenia stavebných prác žalobcom, 28.10.2019, vo výške 5800 Eur, predstavujúcu sumu, o ktorú
bol žalobca ukrátený na svojom majetku v dôsledku vzniknutej škody. Žalobcom požadované zvýšenie
sumy náhrady škody nie je dôvodné.
Kodvolaniužalovaného2/uviedol,žesvojeodvolanieodôvodňujeokolnosťami,ktoréužbolipredmetom

súdneho konania, a s ktorými sa súd riadne vyporiadal. K odvolaniu žalovaného 3/ uviedol, že v
konaní boli predložené 2 súkromné znalecké posudky - znalecký posudok č. 15/2018 vypracovaný B.
F., predložený žalobcom a znalecký posudok č. 216/2021, vypracovaný B. N., predložený žalovaným
3/, a preto súd nariadil vypracovanie tretieho znaleckého posudku – č. 8/2023 znaleckým ústavomSlovenskou technickou univerzitou. Znalecký posudok č. 216/2021 vykazoval závažné chyby, a preto
súd postupoval správne, keď predmetný znalecký posudok nevykonal a žalovanému 3/ nárok na
náhradu trov konania nepriznal, keďže nešlo o odôvodnený a účelne vynaložený výdavok. Navrhol, aby

odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie alebo aby odvolaniu
žalovaného 1/ v celom rozsahu vyhovel a rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu voči
žalovanému 1/ zamietne.

3.3. Žalovaný 1/ sa ďalej písomne vyjadril podaním zo dňa 07.11.2023 k vyjadreniu žalobcu zo dňa

09.10.2023 tak, že zdôraznil, že zo skutkových okolností prípadu je zrejmé, že žalobca ako vlastník
predmetných častí stavby sa o existencii rozhodnutia o odstránení časti stavby dozvedel najneskôr 2
mesiace pred začatím búracích prác a v uvedenom období neoznámil stavebnému úradu zmenu vo
vlastníctve predmetnej budovy a nevyužil žiadnu zo zákonných možností na napadnutie uvedeného
rozhodnutia mimoriadnym opravným prostriedkom, prípadne žalobou opomenutého účastníka konania.
Žalobca bezprostredne po oboznámení sa s existenciou rozhodnutia nepodnikol žiadne opatrenie ani

právne kroky vo vzťahu k stavebnému úradu a iným štátnym orgánom alebo súdu. Má za to, že žalobca
bol uzrozumený so zbúraním časti stavby, ale až v dôsledku nezhôd medzi ním a žalovaným 2/ upozornil
stavebný úrad na nezrovnalosti v búracom povolení a podal podnet na podanie protestu prokurátora.
Opätovne zdôraznil, že v konaní nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi zrušeným rozhodnutím
o odstránení časti stavby a vzniknutou škodou, pretože príčinou vzniknutej škody bolo konanie iných

osôb než Slovenskej republiky.

3.4. Žalovaný 2/ sa písomne vyjadril podaním zo dňa 14.11.2023, s tvrdeniami žalobcu
a žalovaného 1/ nesúhlasil a zotrval na doterajších vyjadreniach a na podanom odvolaní. Ďalšiu
argumentáciu považoval za duplicitnú, v spise sú dostatočne zistené skutkové okolnosti veci.

3.5. Žalobca podaním zo dňa 13.12.2023 poukázal na všetky svoje doterajšie tvrdenia
s tým, že reakcia na doručené vyjadrenia by bola len opakovaním už predneseného.

4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec v intenciách ustanovení

§ 379 a § 380 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“),
t. j. v medziach podaných odvolaní a jeho dôvodov.

5. Predmetom odvolacieho konania bol výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým boli žalovaní 1/,
2/ spoločne a nerozdielne zaviazaní zaplatiť žalobcovi 16.288,19 Eur s úrokom z omeškania, a ktorý

odvolaním napadli žalovaní 1/ a 2/. Žalobca napadol odvolaním výrok II., ktorým bola vo zvyšnej časti
žaloba zamietnutá čo do sumy 7.200,- Eur s 5 % ročným úrokom z omeškania od 12.10.2019 do
zaplatenia. Odvolaním žalobcu i žalovaných 1/, 2/ bol dotknutý i výrok III. o trovách konania. Žalovaný
3/ napadol odvolaním výrok IV., ktorým mu nebol priznaný nárok na náhradu trov konania.

6. Odvolaním nedotknutý a právoplatný ostal výrok II. súdu prvej inštancie, ktorým bola vo zvyšnej časti
žaloba zamietnutá čo do sumy 2.942,16 Eur s 5 % ročným úrokom z omeškania od 12.10.2019 do
zaplatenia.

7. V zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP nebolo potrebné na prejednanie odvolaní nariaďovať

pojednávanie, pretože nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a ani to nevyžadoval
dôležitý záujem.

8. Podľa § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní
pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

9. Odvolací súd je v zásade viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380
ods. 1 CSP).

10. Strany sporu v odvolaniach zhodne namietali odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP.

11. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom
postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd beriedo úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkovézisteniamôžubyťajvýsledkomlogickýchrozporovprihodnotenídôkazovsosobitnýmzreteľom

na závažnosť, zákonnosť
a pravdivosť získaných poznatkov.

12. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu

právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

13. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd z úradnej povinnosti, či konanie
pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných

podmienok. Vychádzajúc z obsahu súdneho spisu odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie
dodržal v konaní procesné predpisy upravujúce procesný postup o povinnom poučení strany v spore
o procesných právach a o procesných povinnostiach, o predvolávaní na nariadené pojednávania za
účelom prejednania veci, pri vykonávaní dokazovania a procesný postup pred skončením dokazovania.

14. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktorý
strany sporu v odvolaniach nerozporovali: Mestu Prievidza ako stavebnému úrad bol dňa 19.9.2017
doručený návrh na vydanie povolenia na odstránenie časti stavby (ďalej aj „stavebné konanie“) s.č.
XXXX, postavenej na pozemkoch v k.ú. F. parc. č. KN-C XXXX/X a KN-C XXXX/XX. Navrhovateľmi
boli žalovaný 2/ a spoločnosť Petrochémia, a.s. Dňa 29.09.2017 uzatvoril žalobca kúpnu zmluvu a

zmluvu o zriadení vecného bremena so spoločnosťou Petrochémia, a.s., na základe ktorej žalobca
ako kupujúci nadobudol do svojho výlučného vlastníctva (okrem iného) aj uvedené nehnuteľnosti.
Vklad vlastníckeho práva žalobcu bol povolený rozhodnutím katastrálneho úradu dňa 31.10.2017.
Predchádzajúci vlastník neupovedomil žalobcu o stavebnom konaní, ktoré sa ohľadom predanej budovy
viedlo. Mesto Prievidza vydalo dňa 02.11.2017 oznámenie o začatí stavebného konania, s ktorým

žalobca ako vlastník budovy nebol oboznámený. Stavebný úrad nariadil a vykonal ústne pojednávanie
spojené s miestnym zisťovaním, ktoré sa uskutočnilo bez prizvania
a účasti žalobcu a dňa 08.12.2017 vydal rozhodnutie pod číslom 2.4.2-06-7048-2017, právoplatné
11.12.2017, ktorým povolil odstránenie časti budovy s.č. XXXX podľa pripojenej projektovej
dokumentácie. V rozhodnutí Stavebný úrad označil ako vlastníkov budovy žalovaného 2/ a spoločnosť

Petrochémia, a.s. Toto rozhodnutie nebolo doručené žalobcovi. Žalovaný 2/ a spoločnosť Petrochémia,
a.s. sa dňa 11.12.2017 vzdali práva podať odvolanie proti tomuto rozhodnutiu. Žalobca sa o existencii
povolenia na odstránenie časti budovy dozvedel v januári 2018. Žalobca nesúhlasil s búraním časti
budovy a so žalovaným 2/ komunikoval v mesiacoch marec a apríl 2018. Listom zo dňa 17.04.2018
podal na stavebnom úrade žiadosť o obnovu konania o povolení odstránenia stavby. Žalovaný 2/

prostredníctvom žalovaného 3/ začal dňa 23.04.2018 búrať časť budovy s.č. XXXX, pričom začatie
búracích prác žalobcovi neoznámil. Žalobca sa hneď po tom, čo sa o búraní dozvedel, obrátil na
stavebnýúrad,požiadalookamžitévykonanieštátnehostavebnéhodohľadu,aprivolalpolicajnúhliadku.
Po príchode policajnej hliadky boli búracie práce prerušené. Žalovaní 2/, 3/ oboznámili hliadku s
právoplatným búracím povolením, načo hliadka z miesta odišla. Na miesto sa dostavili aj pracovníci

stavebného úradu. Žalobca pracovníkom stavebného úradu uviedol, že nesúhlasí s búracími prácami.
Stavebný úrad poučil žalovaného 2/ do zápisnice, aby sa zdržal akejkoľvek činnosti, ktorá by viedla
ku škodám. Žalovaný 2/ napriek tomu búracie práce dokončil prostredníctvom žalovaného 3/. Žalobca
podal dňa 18.05.2018 na Okresnej prokuratúre Prievidza podnet na podanie protestu prokurátora proti
rozhodnutiu

o povolení odstránenia stavby. Okresná prokuratúra Prievidza v rozhodnutí číslo
Pd 68/18/3307 - 12 zo dňa 18.07.2018 vyhovela podnetu žalobcu a protestom prokurátora napadla
rozhodnutie stavebného úradu číslo 2.4.2-06-7048-2017, zo dňa 18.07.2018, ktorým povolil zbúranie
budovy. Rozhodnutím zo dňa 21.08.2018, právoplatným dňa 10.09.2018, stavebný úrad protestu
prokurátora v celom rozsahu vyhovel a napadnuté búracie povolenie zrušil. Žalobca vykonal následne

na prevádzkovej budove stavebné práce s cieľom odstrániť havarijný stav a zabezpečiť budovu.
Začatie prác oznámil stavebnému úradu listom zo dňa 09.10.2018. Žalobca v rámci stavebných
prác zbúral priečku, ktorú dal počas búrania postaviť žalovaný 2/, keďže táto priečka nespĺňala
požadované technické parametre a postavil novú priečku s betónovým základom. Stavebné práceboli dokončené dňa 28.10.2019. V časti pozemku, kde pôvodne stála zbúraná časť budovy, sa v
súčasnosti nachádza spevnená plocha. Žalobca listom zo dňa 21.02.2019 požiadal žalovaného 1/
prostredníctvomMinisterstvadopravyavýstavbySlovenskejrepublikyopredbežnéprerokovanienároku

žalobcu na náhradu škody; žalovaný 1/ listom zo dňa 08.07.2019 nárok žalobcu odmietol. Listami zo
dňa 23.09.2019, doručenými žalovaným 2/, 3/ vyzval žalobca týchto žalovaných na náhradu škody do
15 dní od doručenia výzvy; žalovaní 2/, 3/ nárok žalobcu písomne odmietli.

15. Na základe takto dokazovaním zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie vo vzťahu

k žalovanému 1/ nárok žalobcu správne právne posúdil podľa ust. zákona č. 513/2004 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len „zákon
č.513/2004Z.z.“)avovzťahukžalovanému2/podľaust.zákonač.40/1964Zb.Občianskehozákonníka
(ďalej len „Občiansky zákonník“) o zodpovednosti za škodu.

K odvolaniu žalovaného 1/:

16. Vo vzťahu k žalovanému 1/ treba uviesť, že zodpovednosť štátu v zmysle zákona
č. 513/2004 Z.z. má charakter objektívnej zodpovednosti (bez ohľadu na zavinenie). Štát za škodu
zodpovedá vtedy, ak sú súčasne splnené podmienky zodpovednosti: 1/ nezákonné rozhodnutie alebo
nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody, 3/ príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím alebo

nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Ak nie je splnená čo i len jedna z týchto podmienok,
štát zodpovednosť nenesie. Z uvedeného možno vyvodiť, že samotné nezákonné rozhodnutie alebo
nesprávny úradný postup nemusí vždy a za každých okolností viesť k zodpovednosti štátu za ujmu na
majetku fyzickej či právnickej osoby.

17. V súdenej veci súd prvej inštancie správne ustálil existenciu nezákonného rozhodnutia tak, ako ho
predpokladá § 3 ods. 1 zákona č. 513/2004 Z.z. - rozhodnutie Mesta Prievidza Č.sp.2.4.2-06-7048-2017
zo dňa 08.12.2017, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 11.12.2017 (ďalej aj „rozhodnutie stavebného
úradu“), a ktoré bolo na základe protestu prokurátora rozhodnutím stavebného úradu zo dňa 21.08.2018,
právoplatným dňa 10.09.2018, v celom rozsahu zrušené. Taktiež správne v ods. 55 až 62 konštatoval

splnenie formálnych zákonných predpokladov pre podanie žaloby na súd a následne sa správne
zaoberal dôvodnosťou žaloby.

18. Zákon č. 514/2003 Z.z. bližšie nedefinuje pojem škody a ani neupravuje rozsah jej náhrady, a tak
treba aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy (Občiansky zákonník), podľa ktorej škodu

treba vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, je objektívne
vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného.

19. Súd prvej inštancie správne vychádzal z toho, že žalobcovi preukázateľne vznikla škoda, t.j. úbytok
v jeho majetkovej sfére, keď bola treťou osobou zbúraná časť stavby v jeho vlastníctve. Túto škodu si

preukázateľne nespôsobil sám a súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že v prípade žalobcu nemožno
hovoriť ani o nedbanlivosti, či pasivite a rovnako správne vyhodnotil, že argumentácia žalovaných o tom,
že žalobca mal vedomosť
od pôvodného vlastníka, že tento mal v úmysle zbúrať časť budovy, resp. že mal
vedomosť o existencii rozhodnutia o odstránení stavby a mal možnosť voči jeho vydaniu podniknúť

právne kroky, a neurobil to, nakoľko ho považoval v tom čase za zákonné a reflektujúce jeho
vôľu odstrániť predmetnú časť stavby, nebola v konaní preukázaná. Naopak, v konaní pred súdom
prvej inštancie bolo zistené, že žalobca, hoci vlastník stavby, nebol účastníkom stavebného konania,
rozhodnutie zo dňa 08.12.2017 Mesta Prievidza Č.sp.2.4.2-06-7048-2017 zo dňa 08.12.2017 mu
doručované nebolo. Búranie realizovala osoba, ktorú tým žalobca nepoveril, s búraním nevyjadril

predchádzajúci súhlas a v jeho priebehu opakovane vyjadril svoj nesúhlas s búracími prácami a za týmto
účelom komunikoval so žalovaným 2/ a opakovane sa obrátil i na štátne orgány (polícia, stavebný úrad),
avšak bezúspešne.

20. Treťou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu je podmienka existencie príčinnej

súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody.

21. Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) ako jeden zo základných predpokladov zodpovednosti za
škodu vyžaduje, aby protiprávne konanie a vznik škody boli v logickom slede, teda aby protiprávnekonanie bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Rozhodujúca je vecná
súvislosť príčiny a následku a túto je nevyhnutné riešiť vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku
škody teda môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol.

Základom je úvaha (test conditio sine qua non), či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak
by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola.

22. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že v súdenej veci bola škoda spôsobená viacerými škodcami
(žalovaným 1/, 2/), reťazcom udalostí, ktoré vyvolali v konečnom dôsledku následok- vznik škody na

strane žalobcu. Žalovaný 1/ vydal rozhodnutie
v stavebnom konaní, ktorým povolil zbúranie časti budovy, patriacej žalobcovi. Žalovaný 2/ na základe
tohto rozhodnutia, avšak bez predchádzajúceho súhlasu žalobcu ako vlastníka budovy, búranie
realizoval.

23. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na to, že ak sa na vzniku škody podieľa viacero príčin, súdna

prax stanovuje, že príčinnú súvislosť ako vzťah príčiny a následku je potrebné v prípade pôsobenia
viacerýchpríčin(aznichvyplývajúcichnásledkov)chápaťakoreťazeniepríčinanásledkovvpostupnosti
vecnej a časovej. Je pritom podstatné určiť, či pôvodná skutočnosť je tou skutočnosťou, bez ktorej
by nedošlo ku škodlivému následku, alebo či k tejto skutočnosti pristúpila nová skutočnosť, ktorá, bez
ohľadu na pôvodné skutočnosti, samostatne pôsobila ako príčina škody. Ak je príčin vzniku škody viac,

pôsobia z časového hľadiska buď súbežne alebo následne, pričom sa časove neprekrývajú. V takomto
prípade je pre existenciu príčinnej súvislosti nevyhnutné, aby reťazec postupne nastupujúcich príčin
a následkov bol vo vzťahu k vzniku škody natoľko prepojený, že už z pôsobenia prvotnej príčiny
možno vyvodiť vecnú súvislosť so vznikom škodlivého následku (uznesenie Najvyššieho súdu SR,
sp. zn. 1Cdo 105/2012 publikované pod R 31/2013). Treba tiež rozlíšiť, či v konkrétnom prípade viac

skutočností v jednom okamihu spolupôsobilo na vzniku toho istého škodlivého následku (konkurenčná
kauzalita) alebo či jedna skutočnosť vylučuje druhú, prípadne či novou skutočnosťou došlo k prerušeniu
pôvodného dejového sledu. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti príčinná súvislosť je daná
vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom
protiprávneho úkonu (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Csdo/89/2011 zo dňa 31.07.2012).

24. Odvolací súd zdôrazňuje, že zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
stavebného úradu bude daná len vtedy, ak nezákonné rozhodnutie je podstatnou a rozhodujúcou
príčinou, pre ktorú žalobca utrpel majetkovú ujmu, z čoho však nemožno vyvodiť absolútnu
zodpovednosť štátu za akékoľvek porušenie povinností. Náhrada škody

z výkonu verejnej moci proti štátu nemá povahu všeobecného inštitútu, ktorý by ako jediný reparoval
všetky potenciálne škody vzniknuté poškodenému subjektu. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou
poškodeného a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne), prípadne inou skutočnosťou, sa zisťuje
príčinná súvislosť. Príčinou vzniku škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím tak môže byť len také
nezákonné rozhodnutie, bez ktorého by škodný následok nevznikol. Zodpovednosť totiž nemožno robiť

neobmedzene závislou na kauzalite, pretože to by mohlo viestˇ k bezbrehému ukladaniu povinnosti
nahradiť škodu (viď napr. DULAK, Anton. § 420 [Zodpovednosť za zavinenie]. In: ŠTEVČEK, Marek,
DULAK, Anton, BAJÁNKOVÁ, Jana, FEČÍK, Marián, SEDLAČKO, František, TOMAŠOVIČ, Marek a kol.
Občiansky zákonník I. 2. vydání. Praha: C. H. Beck, 2019, s. 1453, marg. č. 5.)

25. S poukazom na popísané závery právnej teórie a súdnej praxe, odvolací súd po preskúmaní
veci mal za to, že súd prvej inštancie - na základe skutkových zistení vyplývajúcich z dokazovania-,
rozporne a teda nepreskúmateľne vyhodnotil otázku existencie príčinnej súvislosti medzi nezákonným
rozhodnutím žalovaného 1/, a vznikom škody na strane žalobcu (spočívajúcej v majetkovej ujme
v súvislosti so zbúraním časti budovy).

26. V ods. 63 súd prvej inštancie konštatuje, že rozhodnutie stavebného úradu zo dňa 08.12.2017 bolo
prvotnou príčinou vzniku škody, pretože stavebný úrad konal so žalovaným 2/ a pôvodným vlastníkom
budovy, hoci po začatí stavebného konania bolo vlastnícke právo k predmetnej budove prevedené na
žalobcu. V rozhodnutí dokonca okrem tejto spoločnosti označil za vlastníka prevádzkovej budovy aj

žalovaného 2/, čo bola evidentne zrejmá nesprávnosť.

27. V tejto súvislosti treba uviesť, že súd prvej inštancie sa v ods. 70-71 rozsudku správne zaoberal
charakterom rozhodnutia stavebného úradu v tom zmysle, že nešlo o rozhodnutie, ktorým by saautoritatívne niekomu ukladala povinnosť odstrániť stavbu resp. jej časť, ale išlo o iný druh rozhodnutia,
o vyjadrenie súhlasu, „privolenia“ štátneho orgánu k tomu, že niekto niečo urobiť môže, pokiaľ chce. K
vôli štátneho orgánu, prejavenej v rozhodnutí, tak i podľa názoru odvolacieho súdu mohla ale nemusela

pristúpiť ďalšia právna skutočnosť, v tomto prípade ďalší právne relevantný prejav vôle vlastníka
nehnuteľnosti. Sú správne úvahy súdu prvej inštancie, že nevyhovenie spornému rozhodnutiu nebolo
sankcionované, jeho nútený výkon nebol možný. V ods. 72 súd prvej inštancie, v súlade s vyššie
popísanou teóriou adekvátnej príčinnej súvislosti dokonca uzavrel, že za normálnych okolností by takéto
rozhodnutie bolo nulitné (podľa názoru odvolacieho súdu obsolétne), pretože aj keby určitá fyzická či

právnická osoba odlišná od vlastníka stavby (nie štátny orgán) disponovala právom búrať cudziu stavbu,
pokiaľ by sa riadila platným právom, búranie by nemohla uskutočniť
a bez súhlasu vlastníka by nemohla do tejto stavby ani vstúpiť.

28. V súlade s týmito predchádzajúcimi úvahami, v ods. 74-75 súd prvej inštancie ďalej uvádza, že ak by
žalovaný 2/ konal dobromyseľne, v súlade so zákonom, nemohlo ku škode dôjsť, pretože žalovaný 2/

od počiatku vedel, že nie je vlastníkom budovy, bez súhlasu žalobcu ako vlastníka do budovy nemohol
vstúpiť, ani sa tam zdržiavať a ak by bol žalovaný 2/ dodržal svoje povinnosti a rešpektoval vlastnícke
právo žalobcu k budove, nebolo by - aj napriek existencii nezákonného rozhodnutia - došlo ku škode
na budove žalovaného.

29. V odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie však absentuje jasné vyhodnotenie následnej
relevantnej otázky, či – vzhľadom na tieto popísané úvahy súdu prvej inštancie - nezákonné rozhodnutie
stavebného úradu bolo alebo nebolo podstatnou a rozhodujúcou príčinou, pre ktorú podľa názoru súdu
žalobca utrpel majetkovú ujmu a či šlo alebo nešlo
o rozhodnutie, bez ktorého by škodný následok nevznikol. V tomto kontexte vyznieva rozporuplne,

že napriek úvahám súdu prvej inštancie o tom, že za normálnych okolností by takéto nezákonné
rozhodnutie bolo nulitné a ak by žalovaný 2/ konal zákonným spôsobom, nemohlo ku škode dôjsť,
je nezákonné rozhodnutie stavebného úradu súdom prvej inštancie označované za prvotnú príčinu
škody, ktorá vznikla žalobcovi (ods. 51, 63 odôvodnenia napadnutého rozsudku). V prejednávanej
veci otázka existencie príčinnej súvislosti medzi zrušeným nezákonným rozhodnutím a nárokom na

náhradu žalobcom špecifikovanej náhrady škody vyžaduje porovnať výsledok vyplývajúci pre žalobcu
ako vlastníka stavby zo (zrušeného) nezákonného rozhodnutia s výsledkom, ktorý by nastal bez
existencie takéhoto rozhodnutia za súčasného ustálenia si, či konanie žalovaného 2/ možno alebo
nemožno vnímať ako novú skutočnosť, ktorá by (bez ohľadu na pôvodnú právnu skutočnosť, nezákonné
rozhodnutie stavebného úradu) mohla samostatne pôsobiť ako príčina škody alebo nie.

30. Keďže súd prvej inštancie nevyhodnotil otázku existencie príčinnej súvislosti medzi vznikom škody
a nezákonným rozhodnutím stavebného úradu v dostatočnom rozsahu a svoje rozhodnutie v tejto časti
nedostatočne odôvodnil, založil tým dôvod pre zrušenie napadnutého rozhodnutia v tejto časti podľa §
389 ods. 1 písm. b/ CSP.

K odvolaniu žalovaného 2/:

31. Odvolacia námietka žalovaného 2/ smerovala výlučne voči právnemu názoru súdu prvej inštancie
o tom, že v ojedinelých prípadoch je možné uplatniť ustanovenie § 438 Občianskeho zákonníka a

popri štáte môže byť výnimočne, vzhľadom na konkrétne okolnosti daného prípadu, zaviazaný na
náhradu škody aj iný subjekt. Žalovaný 2/ mal za to, že ak žalobca podal žalobu proti štátu, nemôžu
byť iné subjekty nositeľmi právnych povinností vyplývajúcich zo zodpovednosti za škodu vzniknutú z
nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu podľa zákona č. 513/2004 Z.z., a teda
nemá pasívnu vecnú legitimáciu v tomto konaní.

32. Odvolací súd má za to, že na základe dokazovaním zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie
vo vzťahu k žalovanému 1/ nárok žalobcu správne právne posúdil podľa
ust. zákona č. 513/2004 Z.z. a vo vzťahu k žalovanému 2/ podľa ust. Občianskeho zákonníka
o zodpovednosti za škodu, ako je uvedené vyššie. Odvolací súd sa pritom stotožňuje s názorom súdu

prvej inštancie, podporeným napokon i argumentáciou samotného žalovaného 2/, že v ojedinelých,
špecifických prípadoch môže byť popri štáte, celkom výnimočne a len vzhľadom na konkrétne okolnosti
daného prípadu, zaviazaný na náhradu škody aj iný subjekt (zodpovedajúci podľa ust. Občianskeho
zákonníka o škode).33. Vzhľadom na to, ako i na skutočnosť, že bol daný dôvod pre zrušenie rozhodnutia súdu prvej
inštancie vo vzťahu k žalovanému 1/, tak ako odvolací súd konštatoval v ods. 31 tohto uznesenia,

nezostávalo odvolaciemu súdu nič iné, len bez ďalšieho zrušiť rozsudok súdu prvej inštancie i čo do
uloženia povinnosti plniť žalovanému 2/. Len po jasnom a jednoznačnom zodpovedaní otázky existencie
zákonných predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu u oboch žalovaných subjektoch (vo vzťahu
k žalovanému 3/ bola žaloba právoplatne zamietnutá – pozn.) možno ustáliť, či za škodu, vzniknutú
celkom nepochybne žalobcovi, zodpovedá len štát (žalobca 1/), len fyzická osoba (žalovaný 2/) alebo ide

o ojedinelý výnimočný prípad spoločnej zodpovednosti oboch subjektov (i keď podľa odlišných právnym
noriem).

K odvolaniu žalobcu:

34. Odvolacia námietka žalobcu smerovala voči zamietavému výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie

v časti o zaplatenie 7.200,- Eur s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 7.200,- Eur od 12.10.2019 do
zaplatenia a spočívala v tom, že súd prvej inštancie v dôsledku nesprávnej aplikácie § 443 Občianskeho
zákonníka nesprávne určil výšku škody, ktorú žalobca utrpel.

35. Podľa § 442 ods. 3 Občianskeho zákonníka škoda sa uhrádza v peniazoch; ak však o to poškodený

požiada a ak je to možné a účelné, uhrádza sa škoda uvedením do predošlého stavu.

36. Podľa § 443 Občianskeho zákonníka pri urcˇení výšky škody na veci sa vychádza z ceny v cˇase
poškodenia.

37. Skutočnou škodou treba rozumieť majetkovú ujmu, ktorá spočíva v zmenšení majetku poškodeného.
Ide v podstate o rozdiel v hodnote poškodeného majetku pred spôsobením škody a po spôsobení škody
na majetku. Tento rozdiel v hodnote majetku treba nahradiť či už peňažným plnením, alebo uvedením
veci do predošlého stavu.

38. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca si uplatnil nárok na náhradu škody v celkovej výške 26.430,35
Eur, pozostávajúcej zo škody, spôsobenej odstránením časti budovy patriacej žalobcovi (hodnota
zbúranej časti budovy podľa znaleckého posudku znalca B. F. č. 150/2018 ku dňu 23.04.2018), z
nákladov vynaložených na nevyhnutné zabezpečenie (stabilizovanie) zvyšnej časti stavby, z nákladov
na vypracovanie znaleckého posudku

a z nákladov na vypracovanie rozpočtu stavby. V priebehu súdneho konania znalecký ústav, ustanovený
vkonanísúdom,vypracovalznaleckýposudok,podľaktoréhovšeobecnáhodnotaznehodnoteniastavby
žalobcu k termínu ukončenia búracích prác dňa 05.06.2018 je
13.000 Eur; všeobecná hodnota znehodnotenia stavby k termínu ukončenia stavebných prác žalobcom
(opravné práce) k termínu 28.10.2019 je 5.800 Eur. Všeobecná hodnota vykonaných stavebných prác,

vrátane zabudovaného materiálu na predmetnej časti stavby kotolne, budovy s.č. XXXX v k.ú. F. je spolu
10.048,19 Eur bez DPH. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uvádza, že žalobcovi
je ako náhradu škody dôvodné priznať sumu 16.288,19 Eur, ktorá suma pozostáva zo sumy 5.800
Eur, čo je znaleckým ústavom zistená všeobecná hodnota znehodnotenia stavby k termínu ukončenia
stavebných prác žalobcom (teda suma, o ktorú je aktuálne nižšia hodnota prevádzkovej budovy oproti

stavu ,ak by budova nebola poškodená); zo sumy 10.048,19 Eur, čo je znaleckým ústavom zistená
hodnota zabudovaného materiálu a vykonaných prác, ktoré bolo potrebné vykonať na odstránenie
havarijného stavu, ktorý nastal po zbúraní časti budovy (teda ktorú sumu musel žalobca vynaložiť na
zmiernenie následkov vzniknutej škody) a zo sumy 440 Eur, t.j. z nákladov žalobcu vynaložených na
vypracovanie súkromného znaleckého posudku znalcom B. I. F.. Súd prvej inštancie nepriznal žalobcovi

sumu 200,- Eur titulom nákladov žalobcu vynaložených na rozpočet stavby vypracovaný
B. J. D., pretože zo záverov znaleckého posudku vyplynulo, že rozpočet sa
vpodstatnejmiereodlišovalodkonečnejfakturovanejcenystavebnýchprácaajodcelkovejfakturovanej
ceny v porovnaní s cenami kalkulovanými v rozpočte a šlo teda o neodborne vypracovaný rozpočet.

39. Po preskúmaní veci odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku neodôvodnil,
prečo žalobcovi ako náhradu škody nepriznal hodnotu znehodnotenia stavby žalobcu ku dňu vzniku
škody, t.j. k termínu ukončenia búracích prác dňa 05.06.2018, vyčíslenú znaleckým ústavom na sumu
13.000 Eur, ale vychádzal z hodnoty znehodnotenia stavby žalobcu až ku dňu ukončenia následnýchstavebných prác, ktoré bolo potrebné vykonať na odstránenie havarijného stavu, ktorý nastal po zbúraní
časti budovy, t.j. ku dňu 28.10.2019, nevysvetlil, či a z akého dôvodu predmetné stavebné práce
považoval za práce, smerujúce k (čiastočnému) uvedeniu stavby žalobcu do pôvodného stavu a ako

sa vysporiadal s argumentáciou žalobcu o tom, že stavebné práce len odstránili havarijný stav stavby
a neviedli k uvedeniu veci do pôvodného stavu. Nevysporiadal sa tak so zásadnou námietkou žalobcu
vznesenou v konaní a jeho rozhodnutie je i v tomto smere minimálne predčasné a odvolací súd pristúpil
k zrušeniu napadnutého rozsudku i v tejto časti podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP.

K odvolaniu žalovaného 3/:

40. Napokon sa odvolací súd zaoberal odvolaním žalovaného 3/, ktoré smerovalo proti výroku IV.
napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie nepriznal žalovanému 3/ nárok na náhradu trov
konania voči žalobcovi s odôvodnením, že žalovaný 3/, hoci bol v spore úspešný, si náhradu trov
neuplatnil a vynaloženie žiadnych trov žalovaným 3/ nevyplýva ani zo súdneho spisu.

41. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

42. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodne aj bez návrhu, a to v rozhodnutí, ktorým sa konanie
končí (§ 262 ods. 1 CSP). Súdna prax prijala názor, že ak úspešnej strane sporu alebo strane, ktorá

procesne nezavinila zastavenie konania, preukázateľne v konaní žiadne účelne vynaložené výdavky
ako trovy konania nevznikli, súd jej nárok na náhradu trov konania neprizná (rozhodnutie Najvyššieho
súdu sp.zn. 7Cdo/14/2018 z 28.02.20218).

43. Keďže žaloba bola proti žalovanému 3/ v plnom rozsahu zamietnutá, je zrejmé, že bol v konaní

plne úspešný a patrila by mu náhrada trov konania voči žalobcovi. Z obsahu spisu pritom vyplýva, že
žalovaný 3/ v priebehu konania predložil súdu súkromný znalecký posudok znalca B. N. č. 216/2021 zo
dňa 14.07.2021, týkajúci sa hodnoty zbúranej stavby, teda výšky škody, uplatňovanej v konaní žalobcom
i proti žalovanému 3/ (č.l. 184-190). Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie i oboznámením tohto
znaleckého posudku (ods. 18 napadnutého rozsudku). Z tohto dôvodu rozhodnutie súdu prvej inštancie

o nepriznaní náhrady trov konania úspešnému žalovanému 3/ voči žalobcovi s odôvodnením, že mu
z obsahu spisu vynaloženie žiadnych trov konania nevyplýva, nie je vecne správne a bolo potrebné ho
taktiež zrušiť podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP.

44. Z popísaných dôvodov odvolací súd zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP rozsudok súdu prvej

inštancie v napadnutej časti vo výroku I., vo výroku II. čo do zamietnutia žaloby voči žalovaným 1/, 2/
v časti o zaplatenie 7.200,- Eur s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 7.200,- Eur od 12.10.2019
do zaplatenia, vo výroku III. a IV. a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie, v ktorom je súd prvej inštancie viazaný názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 1,
2 CSP).

45. V ďalšom konaní súd prvej inštancie na základe zisteného skutkového stavu opätovne posúdi
splnenie všetkých zákonných predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu u žalovaného 1/
a žalovaného 2/ v zmysle popísaných záverov odvolacieho súdu, vo veci rozhodne, a svoje rozhodnutie
odôvodní v súlade s požiadavkami § 220 CSP, pričom sa vysporiada komplexne s argumentáciou strán

v konaní.

46. Podľa § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

47. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393
ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP):- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP)

- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)

- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).