Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 18. apríl 2024

Súd: Špecializovaný trestný súd
Spisová značka: 3T/10/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 9519100082
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 04. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Hrubala

ECLI: ECLI:SK:SSPK:2024:9519100082.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Špecializovaný trestný súd, pracovisko Banská Bystrica v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr.

Jána Hrubalu a členov senátu JUDr. Jána Giertliho a Mgr. Beaty Medveďovej, na hlavnom pojednávaní
konanom dňa 18. apríla 2024 v Banskej Bystrici, v trestnej veci proti obžalovanému F.. F. G. pre
pokračovací zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, vedenej pod sp. zn.
BB-3T/10/2019, takto

r o z h o d o l :

obžalovaný F.. F. G., nar. XX.XX.XXXX v I., trvale bytom G. - H. I., J. X. XXXX/XX,

sa podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku

o s l o b o d z u j e

spod obžaloby prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
Bratislava, sp. zn. VII/2 Gv 170/17/1000 zo dňa 9. apríla 2019 pre skutok obžalobou kvalifikovaný ako

pokračujúci zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, ktorý mal spáchať tak,

ž e

1. ako generálny riaditeľ odboru dohľadu nad trhom cenných papierov, poisťovníctvom a dôchodkovým
sporením Národnej banky Slovenska (ďalej len „NBS“) v presne nezistenej dobe v roku 2015 na presne
nezistenom mieste v Bratislave žiadal a následne v presne nezistenom období niekedy v mesiaci
december 2015 v reštaurácii Hokejka Pub v Košiciach so sídlom Košice, Kavečianska cesta č. 3, prijal

úplatok vo výške 1.000,- Eur od V.. K. Y., ako predsedu predstavenstva spoločnosti Rapid Life životná
poisťovňa, a.s. so sídlom Košice, ul. Garbiarska č. 2, IČO: 31690904 (ďalej len „spoločnosť Rapid Life“)
a úplatok vo výške 1.000,- Eur od F.. K. P., ako člena predstavenstva spoločnosti Rapid Life, za to,
že v súvislosti s dohľadom NBS nad spoločnosťou Rapid Life neuloží najprísnejšie sankcie v zmysle
§ 139 zák. č. 39/2015 Z.z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zák.
č. 39/2015 Z.z.“),

2. ako generálny riaditeľ odboru dohľadu nad trhom cenných papierov, poisťovníctvom a dôchodkovým
sporením NBS v presne nezistenej dobe, niekedy v mesiaci mája alebo jún 2016, na presne nezistenom
mieste v Bratislave žiadal a následne dňa 24. februára 2017 v presne nezistenom čase v reštaurácií
Hokejka Pub v Košiciach so sídlom Košice, Kavečianska cesta č. 3, prijal úplatok vo výške 2.000,- Eur
od V.. K. Y., ako predsedu predstavenstva spoločnosti Rapid Life a následne dňa 24. februára 2017
v presne nezistenom čase pred reštauráciou Hokejka Pub so sídlom Košice, Kavečianska cesta č. 3,
žiadal od V.. K. Y. úplatok vo výške 10.000,- Eur za to, že v súvislosti s dohľadom NBS nad spoločnosťou

Rapid Life neuloží najprísnejšie sankcie v zmysle § 139 zák. č. 39/2015 Z.z.pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.

o d ô v o d n e n i e :

Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR v Bratislave (ďalej „prokurátor“) ešte

dňa 09.04.2019 podal obžalobu na v tom čase obvineného F.. F. G. na tom skutkovom základe ako je
uvedené vo výroku tohto rozsudku. Podľa názoru prokurátora v čase podania obžaloby obvinený G.
mal spáchať pokračovací zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona.

Po doručení obžaloby prvostupňový súd dňa 16.04.2019 nariadil doručiť rovnopisy obžaloby všetkým
osobám uvedeným v § 240 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku a súčasne v zmysle ods. 3 toho istého

ustanovenia Trestného poriadku obvinenému a jeho obhajcovi doručil výzvu, aby bez meškania súdu
písomne oznámili návrhy na vykonanie dôkazov vo veci. Pokiaľ ide o chronologický vývoj situácie
relatívne dlho trvajúcej veci, pre pochopenie aj tohto odôvodnenia je vhodné ho stručne sumarizovať
a aj použiť opis viacerých doterajších úvah súdu - najmä tých, ktoré, ako vyplynie z ďalšieho, nestratili
na aktuálnosti.

Už na tomto mieste odôvodnenia tohto rozsudku je vhodné uviesť, že hneď v úvodných fázach
prejednania veci sa súd rozhodol vyžiadať si základné referencie k niektorým preskúmavaným
súvislostiam. Informoval sa o postupe Národnej banky Slovenska (ďalej aj „NBS“) v súvislosti s podaným
rozkladomprotirozhodnutiuNBSozavedenínútenejsprávyč.sp.NBS1-000-012-201zodňa14.06.2017

a do spisu zabezpečil i rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 14C 1/2016 zo dňa 17.10.2018,
z ktorého vyplýva na návrh NBS viacnásobné konštatovanie neprijateľnosti zmluvných podmienok
spoločnosti Rapid Life v rámci jej činnosti (dožiadania súdu i odpovede s prílohami a rozhodnutia sú
žurnalizované v spise na č.l. 286 - 344.

Po úvodnom v konečnom dôsledku neúspešnom pokuse prvostupňového súdu o vrátenie veci do
prípravného konania tento súd dňa 11.09.2019 vo veci určil termín hlavného pojednávania na dni 10.
a 11.10.2019. V rámci tohto úkonu v zmysle návrhov prokurátora a v konečnom dôsledku, s výnimkou
výsluchu navrhnutého svedka O. a zabezpečenia aktualizácie trestného stíhania za podplácanie v
podstate identickej veci (tieto dôkazy súd v tom čase považoval za nadbytočné) i v zmysle návrhov

obhajoby, vykonal dôkazy výsluchmi obžalovaného, svedkov a oboznámením všetkých listín zahrnutých
do spisového materiálu. Po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení vo veci rozhodol oslobodzujúcim
rozsudkom v zmysle §-u 185 písm. a) Trestného poriadku, nakoľko nebolo dokázané, že sa vôbec stal
skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.

Voči tomuto rozsudku podal odvolanie prokurátor, odvolací súd prvostupňový rozsudok zrušil a
prvostupňovému súdu vec vrátil na opätovné konanie. Je však potrebné uviesť, že odvolací súd v
podstate nekonštatoval žiadne chyby konania, prvostupňovému súdu nevytkol ani kvalitu ani kvantitu
dokazovania, bol však toho názoru, že vykonané dôkazy prvostupňový súd nevyhodnotil správne. Vo
svojom uznesení uviedol nasledovné:

... prvostupňový súd v napadnutom rozsudku nevysvetlil z akého dôvodu považoval výpovede
obžalovaného F. G. a svedka N. I. v tej časti, že išlo o regulérne uzatvorenú stávku za vierohodnejšie
než výpovede svedkov K. Y., K. P. a Z. S. a tým spochybňoval verziu nasvedčujúcu trestnoprávnemu
konaniu obžalovaného

Chronologicky vzaté, najvyšší súd považoval vytrhnutie z kontextu niektorých tvrdení obžalovaného a
svedkaI.,bezoporyvďalšíchdôkazoch,zanedostatočnéprepoužitiezásadyindubioproreo,akvoveci
vykonané ďalšie dôkazy tvoria ucelenú reťaz ničím nenarušovaných a logicky odôvodniteľných dôkazov
a nasvedčujú použitiu opačného princípu než v pochybnosti v prospech.

Z dokazovania, najmä z listinných dôkazov vyplynulo, že poisťovňa Rapid Life viedla a vedia niekoľko
súdnych i mimosúdnych sporov jednak s poistencami, ale najmä s Národnou bankou Slovenska ohľadne
výkonu dozoru nad jej činnosťou. Po čiastkovom úspech v jednom zo súdnych sporov medzi Rapid
Life životná poisťovňa a.s. (žalobcom) a Národnou Bankou Slovenska (žalovaným v 1. rade) vedenom

na Okresnom súde Bratislava I pod zn. 22C/372/2009 bolo medzitýmnym rozsudkom z 12. októbra2015 vyslovené, že právny základ nároku žalobcu na náhradu škody voči žalovanému v 1. rade je
daný. Tento rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 10 Co 25/2016 z
21. júla 2016 a napadnutý dovolaním 16. júna 2017, odkedy je spis na Najvyššom súde Slovenskej

republiky. Vzťahy uvedených subjektov v tomto období do vyhlásenia nútenej správy zo 14. júna 2017 a
neskôr vyhlásenia konkurzu na majetok tejto poisťovne začiatkom roka 2018, boli poznačené mnohými
rozpormi, ktoré zasiahli i vzťahy obžalovaného a svedkov v tejto veci a bez ich bližšieho vyhodnotenia,
aby tak boli objasnené okolnosti skutkov uvedených v obžalobe, nie je možné urobiť záver o vine, či
nevine obžalovaného. Napriek tomu, že prvostupňový súd sa o to pokúsil, aj to len veľmi okrajovo,

tvrdiac, že to nie je jeho úlohou v tomto konaní, nepodarilo sa mu to presvedčivo.

Rovnako tak prvostupňový súd presvedčivo neuviedol, z akého dôvodu oprel svoje rozhodnutie o
výpovede obžalovaného, ktoré odvolací súd považuje pre ich obsah za nekonzistentné, rozporuplné,
nepresvedčivé.

V prvej výpovedi poprel uzatvorenie stávky o zjedenie steaku, priznal stretnutie so svedkami Y., P. a
S. za prítomnosti svedka I. v roku 2015 v Bratislave i Košiciach a pripustil, že v Košiciach to mohlo
byť v reštaurácii Hokejka Pub. Žiadny úplatok tam neprijal. Ku skutku pod bodom 2) obžaloby uviedol,
že stretnutie v Košiciach v roku 2017 prebehlo podobne ako to prvé. Zjedol steak, ale neprijal žiadny
úplatok. Od nikoho, ani od svedka V.. Y., nežiadal 10.000,- Eur za to, že neuvalí sankcie na poisťovňu

Rapid Life.

Vo výpovedi na hlavnom pojednávaní poprel stretnutie v Košiciach v roku 2015, predložil na potvrdenie
knihu jázd svojho vozidla, ktoré používal nielen na služobné, ale aj súkromné účely. Z tej nevyplynula
jazda do Košíc v decembri 2015. V roku 2017 priznal návštevu Hokejka Pubu v Košiciach i jedenie

steaku, ale na podrobnosti si už nespomínal a stávku o tom poprel. Bavili sa výlučne o problémoch NBS
a Rapid Life.

Okrem toho a napriek tomu, že poznal obsah sťažnosti podanej obhajcom Z.. I. proti uzneseniu o
vznesení obvinenia jeho osobe z 11. augusta 2017, z ktorej vyplynula zas iná verzia týkajúca sa

uzatvárania stávok o zjedení steakov a priznal v nej prijatie peňazí za ich zjedenie, ale za úplne iných
okolností ako je uvedené v uznesení o vznesení obvinenia, sťažnosť na obhajcu nepodal.

Z takýchto troch verzií, si celkom nepresvedčivo vybral súd prvého stupňa tú najpriaznivejšiu pre
obžalovaného a oslobodil ho. Vyhodnotil ich tak, že skutok, či skutky opísaného v obžalobe sa dokonca

nestali.

Proti výpovedi obžalovaného stoja výpovede svedkov Y., S. a P., ktoré takmer zhodne popisujú, kto
bol iniciátorom stretnutia v Košiciach v Hokejka Pube v roku 2015 i v roku 2017, čo bolo predmetom
stretnutia.

Z ich výpovedí i z výpovede svedka I. vyplynulo, že nebol žiaden dôvod na stretávanie sa mimo
Bratislavu, že bol dostatok priestoru na vyjasňovanie si rozporných stanovísk na profesionálnej pôde
Národnej banky Slovenska, kde boli zástupcovia Rapid Life často volaní. Potvrdili, že stretnutie v
reštaurácií v Bratislave v roku 2015 inicioval obžalovaný F.. F. G. a nie oni, že on navrhol stávku o

zjedenie kilového steaku za 1 hodinu za 2.000,- Eur. Svedkovia nemali dôvod takú stávku iniciovať. V
snahe ochrániť zdravie F.. G. v roku 2015 v Košiciach stávku skrečovali a zaplatili obžalovanému 1.000,-
Eur, avšak ten bol nespokojný a žiadal aj druhých 1.000,- Eur, ktoré mu svedkovia S.a a Y. vyplatili. Tak
to bolo aj v roku 2017, keď obžalovaný steak aj reálne zjedol.

To, že ide o úplatok, vyhodnotili z toho, že obžalovaný v súvislosti so stávkou opakovane hovoril, že sú
na neho tlaky na NBS a že on sa ich pokúsi zastaviť a zvrátiť uvalenie nútenej správy na poisťovňu.

Navyše svedok Y. uviedol, že pri fajčiarskej prestávke žiadal od neho obžalovaný F.. G. 10.000,- Eur za
zmiernenie tlakov na poisťovňu zo strany NBS, čo svedok odmietol a informoval o tom kolegov P. a S.,

ktorí to vo svojich výpovediach potvrdili.

Dokonca i svedok I. potvrdil obe stretnutia v Košiciach v rokoch 2015 a 2017, vyplatenia 2 x po 2.000,-
Eur za prvý nezjedený a druhý zjedený steak, ako aj to, že iniciátorom stávok bol výhradne obžalovanýa nepamätal si na podobnú stávku medzi obžalovaným a zástupcom iného dohliadaného subjektu.
Nepotvrdil súvis stávky s ochranou Rapid Life pred tlakom zo strany funkcionárov NBS obžalovaným.
Vyvodil z toho, že pri stávke o zjedenie kilového steaku obžalovaným za 1 hodinu išlo o regulérnu stávku.

Nevidel však dôvod na uzatvorenie takej (najmä nie opakovanej) stávky zo strany svedkov Y., S., či P.
v roku 2017.

Odvolacísúd,akbybolvpostaveníprvostupňovéhosúdu,byzvykonanýchdôkazovmalzapreukázané,
že:

1) Obžalovaný F.. F. G. napriek tomu, že vedel o rozporoch a sporoch NBS a Rapid Life, nadviazal
mimopracovný kontakt so zástupcami tejto poisťovne V.. K. Y., F.. K. P. a F.. Z. S..

2) Na nadviazanie kontaktu použil známosť spolupracovníka F.. N. I. a V.. K. Y., ktorý v snahe ochrániť
ním riadenú poisťovňu taký kontakt využil a s obžalovaným sa spoločne s kolegami z Rapid Life

niekoľkokrát stretol a to i v dvoch prípadoch v roku 2015 a 2017 v Hokejka Pube v Košiciach.

3) Obžalovaný v snahe vylákať úplatok za ochranu Rapid Life pred nemenovanými zástupcami NBS (ak
taký vôbec existovali), aby títo nepostupovali prísne voči poisťovni, vymyslel stávku o zjedenie kilového
steaku za 1 hodinu. Dôkazom toho, že nešlo o regulérnu stávku, je okrem iného zistenie, že po nezjedení

steaku obžalovaným v roku 2015 mu muselo byť zrejmé, že svedok Y. a spol. na uzatvorení takej stávky
záujem nemajú a sú k tomu obžalovaným fakticky nútení za prísľub ochrany pred prísnym prístupom
zo strany NBS.

4) Vzťahy obžalovaného a zástupcov Rapid Life dokumentuje aj ich vykonanie a stály odstup - nešlo teda

o blízkych kamarátov, či dokonca priateľov, ktorí by sa pri spoločných posedeniach bavili uzatváraním
stávok, akú opakovane vymyslel obžalovaný F.. G.. Mierne nepriateľský postoj dokumentujú aj neustále
nezhody ohľadne výkladu práva na dozor NBS na poisťovňu, a ako vypovedal svedok F.. I.: „trochu sme
na seba nakričali“, ale každý odišiel so svojim názorom.

Z týchto preukázaných okolností by nemalo v závere rezultovať oslobodenie spod obžaloby podľa § 285
písm. a) Trestného poriadku, pretože podľa názoru odvolacieho súdu niet pochybností o tom, že skutok
sa stal. Z tohto dôvodu Špecializovaným trestným súdom uvádzané rozhodnutie (2To/13/2018) nie je
možné v celosti tomto prípade použiť.

A rovnako ak možno konštatovať, že rozsudok opretý len o pravdepodobné zistenie viny nemá náležitú
morálnu váhu a nie je spoločnosťou hodnotený ako akt spravodlivosti, možno z opaku (per analogiam)
konštatovať, že rovnako ako akt spravodlivosti nemôže byť spoločnosťou takto hodnotený oslobodzujúci
rozsudok a nemá náležitú morálnu váhu, ak sa napriek jasným a presvedčivým dôkazom o vine opiera
len o pravdepodobné zistenie neviny.

Za takto odvolacím súdom definovanej situácie za najdôležitejšie odkazy, ktoré tento súd zanechal
prvostupňovému súdu, súd považoval skutočnosti uvedené pod jednotlivými citovanými (spolu štyrmi)
bodmi na strane 12 odvolacieho rozhodnutia. Z nich jednoznačne vyplývalo, že prvostupňový súd
pochybil, keď jeho analýza veci rezultovala do oslobodenia obžalovaného. Odvolací súd v podstate

jednoznačne uvádza, že niet pochybností o tom, že skutok sa stal.

Nazákladevyššieuvedenéhorozhodnutiaodvolaciehosúduprvostupňovýsúd-vpodstatebezďalšieho
doplnenia dokazovania, keďže ani situácia ani odvolací súd takýto krok nevyžadoval - vo veci rozhodol
odsudzujúcim rozsudkom, v rámci ktorého upravil skutkovú vetu presnejším a aj explicitne vyjadreným

spôsobom „zabalenia“ úplatku a uložil trest odňatia slobody na dolnej hranici zákonom stanovenej
sadzby. V odôvodnení tohto odsudzujúceho rozsudku súd doslova uviedol, že

„debata, či môže odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku napadnutý rozsudok
zrušiť len preto, že sám na základe svojho presvedčenia hodnotí tie isté dôkazy s iným do úvahy

prichádzajúcim výsledkom, je potom debatou v podstate už len akademickou, nakoľko odvolací súd
si zrejme nemyslí, že súd prvého stupňa postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods.
12 Trestného poriadku, to znamená, že tieto hodnotil podľa vnútorného presvedčenia založeného na
starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo a ich súhrne a spravil logicky odôvodnenéúplné skutkové zistenia“, a v ďalšom odôvodnil zmenu svojho názoru smerujúcu k akceptácii toho, čo
uviedli svedkovia P., S. a najmä Y..

Prvostupňový súd ďalej v odsudzujúcom rozsudku uvádza, že nemôže byť sporu o tom, že právny
názor odvolacieho súdu je pre prvostupňový súd záväzný a to aj v smere ako to učinil odvolací súd.
Preto prvostupňový súd vo veci opätovne nariadil hlavné pojednávanie ktoré vykonal dňa 10. decembra
2020 a v zmysle pokynov odvolacieho súdu postupoval veľmi jednoducho - predvolal obžalovaného,
ktorému opätovne dal priestor na vyjadrenie a spôsobom, ktorý je už opísaný a ktorý odvolacím súdom

nebol nijako vytknutý a v súvislosti s prípadným ďalším dokazovaním zamietol návrh obhajoby na
vypočutie svedka O. (jeho výpoveď sa nijak netýkala udalostí v Košiciach, pričom k eventuálnej možnosti
„kamuflovania“ sily a intenzity vplyvu obžalovaného na vec sa súd už vyjadril). Obžalovaný aj v rámci
tohto konania nevyužil svoje právo vo veci nevypovedať, uviedol však len toľko, že v plnom rozsahu
trvá na všetkom čo uvádzal doteraz a nemá k veci čo dodať. Skutok sa stal tak ako uviedol predtým na
hlavnom pojednávaní. Naďalej sa cíti byť nevinný pričom v tomto duchu koncipoval aj svoju záverečnú

reč. V rámci nej obhajca spochybnil postup odvolacieho súdu, ktorý v podstate prikázal prvostupňovému
súdu ako mal rozhodnúť, na čo podľa názoru obhajoby nemá právo. S uvedenou problematikou sa
prvostupňový súd vysporiadal spôsobom ako to vyplýva z vyššie uvedeného.

Súd tak v danom čase akceptoval priebeh udalostí tak ako to vysvetľujú a opisujú svedkovia Y., P. a

S. (v pôvodnom rozsudku „verzia č. 1“ priebehu udalosti). Za takejto situácie potom odvolávajúc sa na
vysvetlenia, ktoré prvostupňový súd učinil už v rámci svojho prvého rozhodnutia vo veci, nebolo sporu
o tom, že vo všetkých vymenovaných prípadoch išlo o úplatok ako ho definuje § 131 ods. 3 Trestného
zákona. Na rozdiel od obžalobného návrhu, však takéto „zabalenie“ úplatku do vskutku netypickej formy
stávky (pôvodne v rozsudku nazvanej „mimikry stávka“, na analýze ktorej sa nič nemení a súd tak prebral

odvolacím súdom nijak nenapadnutý spôsob svojho právneho rozmýšľania v rámci prvého prejednania
veci na hlavnom pojednávaní) súd premietol aj do znenia skutkovej vety. Samozrejme, učinil to len
vysvetľujúcim spôsobom a tak, aby totožnosť skutku ostala zachovaná.

Za takejto situácie už potom vec podľa vtedajšieho názoru prvostupňového súdu neponúkala na riešenie

žiadne rébusy, nakoľko šlo o vec z hľadiska jej právneho posúdenia o relatívne jednoduchú. Žalovaný
totiž v obidvoch prípadoch žiadal a prijal vec - peniaze, na ktoré nemá právny nárok, pričom naozaj
len formálne a fiktívne deklaroval, že ide o stávku. V zmysle § 1 ods. 1, 2 zákona číslo 566/1992
Zb. o Národnej banke Slovenska je potom Národná banka Slovenska nezávislou centrálnou bankou
Slovenskej Republiky ktorá je právnickou osobou so sídlom Bratislave, nezapisuje sa do obchodného

registra a v prípadoch svojho rozhodovania nie je subjektom súkromného práva. Jej zamestnanci s
rozhodovacími právomocami potom spĺňajú definíciu štátnych zamestnancov ako ich má na mysli § 128
ods. 1 Trestného zákona a ide o verejných činiteľov. Obžalovaný G. sa potom z titulu svojej funkcie
jednoznačne podieľa na plnení úloh spoločnosti a štátu a používa pritom právomoc, ktorá mu bola v
rámci zodpovednosti za plnenie týchto úloh zverená. Nemožno (podľa vtedajšieho názoru súdu, čo

však „akademicky“ v danej situácii za akceptácie viny platí všeobecne) mať pochybnosti ani o tom, že
trestný čin bol spáchaný v súvislosti s právomocou a zodpovednosťou obžalovaného ako osoby, ktorá
rozhodovacou právomocou obdarená je (viď aj rozhodnutia, ktoré sú obsahom spisu).

Odsudzujúci rozsudok bol odvolacím súdom akceptovaný a k inému hodnoteniu situácie nedospel ani

dovolací súd. Vyššie uvedené úvahy všetkých troch súdov však z hľadiska garantovania práva na
spravodlivý proces „neprešli testom ústavnosti“ a boli výrazne spochybnené rozhodnutím Ústavného
súdu SR sp.zn. II.ÚS 245/2023, ktorý síce prioritne ako arbitrárnu spochybnil úroveň „odsudzujúcich“
odôvodnení rozhodnutí vo veci konajúcich súdov, ale okrem iného koncipoval i nasledujúce vety :

... nemožno si samozrejme nevšimnúť, že najvyšší súd v odôvodnení zrušujúceho uznesenia okrem
záväzného právneho názoru (o potrebe vysporiadať sa s relevantnými otázkami dôveryhodnosti proti
sebestojacichvýpovedí)naformulovalaktivisticky,nadrámec,spomínanéštyribodyskutkovýchzáverov
(„ako by on sám hodnotil skutkový stav, ak by bol v postavení prvostupňového súdu“), tieto však nemohli
nahradiť a ani nenahrádzali povinnosť prvostupňového súdu prezentovať vlastné právne úvahy týkajúce

sa hodnotenia dvoch skupín proti sebe stojacich dôkazov. Prevzatie hodnotiacich záverov kreovaných
(nad rámec) odvolacou inštanciou, pred ktorou dokazovanie vykonané nebolo, je totiž v rozpore so
zásadou bezprostrednosti, v zmysle ktorej môže súd pri rozhodovaní prihliadať len na tie dôkazy, ktorév súdnom konaní aj vykonal, t. j. súd má rozhodnúť na základe vytvorenia si bezprostredného názoru
z vykonaného pojednávania.

Po doručení predmetného rozhodnutia Ústavného súdu SR Najvyššiemu súdu SR (jeho rozhodnutie
bolo zrušené a vec mu bola vrátená na opätovné konanie) tento právoplatne odsúdeného F.. F. G.
prepustil z výkonu trestu odňatia slobody a vo veci nariadil neverejné zasadnutie na deň 21. novembra
2023. Na tomto neverejnom zasadnutí podľa § 321 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku odsudzujúci
rozsudok Špecializovaného trestného súdu z 10. decembra 2020 zrušil a vec mu v zmysle § 322

ods. 1 Trestného poriadku vrátil na ďalšie konanie, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a
rozhodol. Oprel sa pritom o argumentáciu Ústavného súdu Slovenskej republiky a stručne uviedol,
že úlohou Špecializovaného trestného súdu po vrátení veci na nové prejednanie a rozhodnutie v
zmysle záväzného právneho názoru uvedeného v uznesení Najvyššieho súdu z 25. augusta 2020 ako
aj vyššie citovaného nálezu Ústavného súdu bude náležitým spôsobom sa vysporiadať so všetkými
skutočnosťami významnými pre rozhodnutie a svoju úvahu týkajúcu sa hodnotenia skutkového stavu

veci náležitým spôsobom v rozhodnutí odôvodniť tak, aby rozhodnutie zodpovedalo kritériám uvedeným
v § 168 ods. 1 Trestného poriadku.

Medzitým v rámci Trestného poriadku v znení účinnom od 15.03.2024 nadobudol účinnosť § 567t ods.
1 Trestného poriadku, v zmysle ktorého prokurátor doplnil náležitosti obžaloby podľa ostatnej novely

Trestného poriadku a predložil súdu uznesenie VII/2GV 15/23 z 8. februára 2023, v zmysle ktorého
podľa § 215 ods. 3 Trestného poriadku bolo zastavené trestné stíhanie proti obvineným K. Y. a K. P. za
skutky, ktoré sú v podstate „obráteným garde“ obžaloby, ktorú súd prejednáva v tomto konaní, nakoľko
menované osoby sa významnou mierou podieľali na objasnení korupcie a usvedčení páchateľa tohto
trestného činu a záujem spoločnosti na objasnení takého trestného činu prevyšuje záujem na trestnom

stíhaní týchto obvinených. Súd následne na neverejnom zasadnutí dňa 27. marca 2024 rozhodol o
tom, že po tomto kroku prokurátora obžaloba spĺňa náležitosti podľa § 235 Trestného poriadku. Voči
tomuto rozhodnutiu strany v konaní nepodali opravný prostriedok a rozhodnutie sa stalo právoplatným
a vykonateľným dňa 12.04.2024

Za takejto situácie bolo povinnosťou súdu prvého stupňa vykonať „návrat v čase“ a keďže novo
nariadené hlavné pojednávanie v konečnom dôsledku na deň 18. apríla 2024 do stavu a hodnotenia
dokazovania neprinieslo žiadne zmeny (obžalovaný aj na tomto hlavnom pojednávaní zotrval na
všetkých svojich dovtedajších tvrdeniach, nové dôkazy neboli ani navrhované ani vykonané), senát
Špecializovaného trestného súdu (konal v novom zložení, čo strany konania akceptovali) mal len dve

možnosti - „popracovať“ na lepšom a podrobnejšom zdôvodnení odsudzujúceho rozsudku nespoliehajúc
sa len na „právnu záväznosť rozhodnutia súdu vyššej inštancie“ alebo vrátiť sa v úvahách do polohy,
kedy, podľa názoru senátu nie arbitrárne, ale zrozumiteľne a v zmysle ústavne konformných požiadaviek
na odôvodnenie rozsudku riadiac sa kritériami uvedenými v § 168 ods. 1 Trestného poriadku vysvetlil
svoj postoj vedúci k oslobodeniu obžalovaného.

Na úvod tejto časti odôvodnenia tohto rozsudku je potrebné uviesť, že v zmysle rozhodnutia Ústavného
súdu SR možno jednoznačne konštatovať, že odvolací súd nemá právo oktrojovať prvostupňovému
súdu spôsob hodnotenia dôkazov. Má právo konštatovať jedine chyby v napadnutých výrokoch
rozsudku pričom demonštratívne zákon v ustanovení § 321 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku

vymenúva nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení alebo stav, že sa súd nevysporiadal
so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie. Zjednodušene povedané, odvolací súd má
právo konštatovať arbitrárnosť odôvodnenia rozsudku, nejasnosť a neúplnosť skutkových zistení alebo
nevysporiadanie sa so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie (teda nie „zlé vysporiadanie
sa“, ale „nevysporiadanie sa“ a skutkové zistenia musia byť „nejasné a neúplné“, nie „zlé a nesúladné

s predstavami odvolacieho súdu“). Vo všetkých prípadoch musí ísť o reálnu absenciu úvah, prípadne
ich totálnu „alogičnosť“ (o nič neopretú a len predstieranú „logičnosť“, zjavnú malígnosť, tendenčnosť
- najmä, ak smeruje proti právom chráneným záujmom subjektov ochrany základných práv a slobôd),
pričom len na základe takéhoto stavu veci možno konštatovať nevysporiadanie sa so všetkými
okolnosťami významnými pre rozhodnutie. Inak povedané - ak prvostupňový súd v rozsudku jednoducho

ničneopomenie,vysvetlí,ktorýmidôkazmisazaoberalaakoichhodnotil,jehovysvetleniemásvojerácio
a nie je prvoplánovým zjednodušením ani arbitrárnym počinom, odvolací súd nemôže prvostupňovému
súdu prikázať zmenu týmto súdom produkovaných logických konštrukcií a musí akceptovať hodnotenia
prvostupňového súdu. Boli to totiž členovia jeho senátu, ktorý bezprostredne vnímali priebeh niekoľkohodín trvajúceho dokazovania a oni aj na základe bezprostredných dojmov a verbalizovaných i
neverbalizovaných k prejavov povedali, ako dôkazy chápu, respektíve hodnotia.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že úvahy formulované v predchádzajúcom odseku sú dlhodobo
pretrvávajúcim názorom členov senátu, ktorý vo veci rozhodovali a diskusia na danú tému kontinuálne
prebieha. Vo veci rozhodujúci členovia senátu týmto svojím stanoviskom nechcú spochybniť právo
odvolacieho súdu na iný názor, v zmysle vyššie uvedeného ho však spôsobom akým to učinili v
odsudzujúcom rozsudku, vysloviť nemôžu. Minimálne nepriamo to vyplýva aj z citovaného nálezu

Ústavného súdu Slovenskej republiky, pričom však v prípade tak jasne formulovaných návodov ako boli
koncipované v rozhodnutí najvyššieho súdu, ktorým zrušil oslobodzujúci rozsudok, prvostupňový súd
rozhodujúc ešte bez stanoviska Ústavného súdu Slovenskej republiky nemal inú možnosť ako tento
návod akceptovať a rozhodnúť v intenciách toho, ako by rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
„keby bol v pozícii prvostupňového súdu„. Nesprávnosť takéhoto podvolenia sa názoru odvolacieho
súdu bola ústavným súdom jasne vyslovená, pričom áno - Ústavný súd SR v predmetnom rozhodnutí

prioritne namietal nedostatočné odôvodnenie odsudzujúceho rozhodnutia tak u prvostupňového ako aj
druhostupňového súdu.

Pokiaľ však ide o senát prvostupňového súdu nemožno nekonštatovať, i keď ide opäť o zjednodušenie,
nasledovné: prvostupňový súd jednoducho odsudzujúci rozsudok primerane odôvodniť nevie, nakoľko

sa „s ním“ stotožnil len na základe názorov odvolacieho súdu a naďalej si stojí za úvahami,
ktoré pertraktoval v rozsudku oslobodzujúcom. Inak povedané, súd nevylučuje relatívne vysokú
pravdepodobnosť toho, že stávka bola zakrytím úplatku, ako to však vysvetľoval už predtým v rámci
svojhochronologickyprvéhorozsudku,nejdeanemôžeísťojedinúlogickýmiúvahamipodopretúčasovú
a skutkovú následnosť deja.

V rámci analýzy výsledku konania je potrebné aj v prípade tohto rozsudku uviesť nasledovné (od
vykonania dokazovania vo veci sa nič nezmenilo a analýzu z prvého rozsudku, ktorá nevykazuje
znaky ani arbitrárnosti ani svojvôle, možno považovať za aktuálnu i dnes, takže z veľkej miery pôjde

o opakovanie častí tohto rozsudku, pričom úvahy súdu budú doplnené o ďalšie analýzy a závery ako
aj nové zistenia súvisiace s benefitmi spolupracujúcich osôb, ktorých rozsah tiež nie je v neprospech
obžalovaného, skôr naopak) :

Podstata posúdenia tejto veci, ako to bolo uvedené už v rámci prvého rozhodnutia súdu vyhodnocujúc

v tom čase len výsledky prípravného konania, spočíva vo vyriešení dvoch v zásade navzájom si
odporujúcich skutočností. Na jednej strane sú v podstate už v rámci prípravného konania predbežne
usvedčujúce výpovede svedkov Y., P., S. hovoriace o akomsi „zabalení“ úplatku do stávky, ktorá v
podstate stávkou nebola a slúžila len ako zásterka pre úplatok, „medzi stranami“ je nejednoznačná
výpoveď svedka I. a na druhej strane v spise dokumentovaný naozaj striktný postoj NBS i

obžalovaného a trestnú činnosť popierajúceho G. voči spoločnosti Rapid Life spočívajúci najmä v
zavedení nútenej správy nad spoločnosťou (vyššie uvedení prví traja svedkovia sú fundamentálnymi
osobami tejto spoločnosti), pričom tieto dva fakty sú ťažko zlučiteľné s konštatovaním eventuálneho
úmyslu obvineného G. ako pracovníka NBS konať v prospech spoločnosti Rapid Life na základe
akceptovaného podplácania. Tu však treba uviesť, že posledne uvedená skutočnosť sama o sebe

prípadnú trestnoprávnu zodpovednosť obžalovanej osoby nevylučuje a, zjednodušene povedané,
obžalovaný G. mohol naozaj hrať v tomto prípade akúsi hru dvojitého agenta - teda na jednej strane pred
členmi predstavenstva spoločnosti Rapid Life hrať úlohu osoby, ktorá za úplatok „neuloží najprísnejšie
sankcie“ a na druhej strane v rámci výkonu svojej pozície v NBS podporovať viacerými listinami
dokumentované striktné stanovisko tejto inštitúcie voči tejto spoločnosti.

V tejto súvislosti treba tiež zdôrazniť, že prípadné zavinenie v zmysle § 329 Trestného zákona
nevyžaduje prijatie, žiadanie alebo nechanie si sľúbenia úplatku preto, aby páchateľ konal alebo sa
zdržal konania tak, že poruší svoje povinnosti. Postačí konštatácia prijatia, žiadania alebo nechania si
sľúbenia úplatku bez ďalšieho. V praxi to znamená, že ak sa preskúmava korupčná schéma v súvislosti

s obstarávaním veci všeobecného záujmu, v zásade neplatí eventualita skúmania prípadného podvodu,
ako je to pri skúmaní znakov skutkovej podstaty trestného činu podľa § 336 Trestného zákona. Tu na
uznanie viny v zmysle § 329 Trestného zákona postačí konštatácia tu opísaného konania bez ohľadu
na to, či za poskytnutím úplatku nasleduje skutočné alebo predstierané, prípadne žiadne porušeniepovinností uplácaného, skutočné alebo predstierané využitie jeho vplyvu a pod. a je teda jedno, či
podplácaná osoba koná v intenciách zákonom a inými normatívnymi a individuálnymi aktmi stanovenými
povinnosťami alebo mimo takto vymedzený rámec.

Posledne uvedená okolnosť vzhľadom k dokumentovanej dôkaznej situácii predbežne „hrala“ v
neprospech obžalovaného G., nakoľko súd už v rámci prvého rozhodovania vo veci (odmietnutie
obžaloby) predbežne nespochybňoval eventualitu, že obžalovaný záujem na pomoci členom
predstavenstva spoločnosti Rapid Life len formálne predstieral vyvolávaním viac menej spoločenských

stretnutí a v skutočnosti vo veci nič neurobil. Obsah tvrdení niektorých svedkov je totiž naozaj závažný,
a to aj za situácie, kedy modus operandi poskytnutia úplatku formou stávky o zjedení steaku (viď ďalej)
je vskutku neobvyklý a zvláštny. Nemohlo a nemôže však ujsť pozornosti súdu, že rovnako zvláštne je
i postavenie proti obvinenému vypovedajúcich svedkov, ktorí z hľadiska skúmanej veci majú evidentný
záujem napádať a „znemožniť“ akýkoľvek postup akýchkoľvek pracovníkov NBS ako inštitúcie, s ktorou
sú vo vážnom právnom spore v rámci viacerých konaní (viď ďalej aj časť o benefitoch spolupracujúcich

svedkov).

V tejto veci svedkovia a sčasti i obžalovaný dokumentujú spolu štyri vzájomné stretnutia na ktorých
malo dôjsť k „stávke/nestávke“ ohľadne zjedenia steaku, pričom na poslednom štvrtom stretnutí dňa
24.02.2017 mal pri fajčení obžalovaný od svedka Y. pýtať aj úplatok vo výške 10.000,- Eur. Svedok I.

tieto skutočnosti ako s obžalovaným sa pohybujúci pracovník NBS a jeho podriadený potvrdzuje len
sčasti, pričom v tomto smere je zaujímavá aj argumentácia NBS, ktorá spochybňuje vierohodnosť tohto
svedka (viď podanie NBS zo dňa 06.03.2018, č.l. 238-240), ktorého obsah orgánmi činnými v trestnom
konaní nebol nijak skúmaný.

V tejto súvislosti súd i v rámci tohto rozhodnutia podobne ako v uznesení o odmietnutí veci a v
„prvom“ oslobodzujúcom rozsudku považuje za potrebné zdôrazniť i to, že viaceré dôkazné prostriedky
dokumentujú existenciu viacerých listín (rôznych podaní, trestných oznámení a pod.), ktorých reálna
existencia nebola skúmaná, pričom komplexnosť dokumentovania priebehu udalostí tejto veci je
nevyhnutnou podmienkou posúdenia existencie či neexistencie rôznych typov zavinení (aj pohnútok) vo

veci konajúcich osôb. Len námatkovo možno z potenciálne dôležitých listín uviesť napríklad podanie
označené ako generálna námietka zaujatosti (viď č.l. 143 spisu), prípadne listina dokumentujúca začaté
konanie o uložení sankcie (viď č.l. 27 spisu). Tu treba dodať, že nie je vylúčené, že takéto listiny ani
neexistujú a sporiace strany ich uvádzajú účelovo. Podľa pôvodného názoru vec prejednávajúceho
senátu v rámci neakceptácie obžaloby bolo v tejto veci potrebné vyvinúť maximálne úsilie smerujúce k

zabezpečeniu komplexnosti spisového materiálu, vrátane komplexnosti komunikácie medzi sporiacimi
sa stranami.

Protiargumentom v tomto prípade môže byť tvrdenie, že takéto listiny pre posúdenie merita veci nie
sú potrebné, podobne ako napríklad nie je potrebné s definitívnou platnosťou vyriešiť problém, či na

spoločnosť (poisťovňu) Rapid Life sa vzťahuje alebo nevzťahuje postup podľa § 196 zákona č. 39/2015
Z.z. o poisťovníctve (ďalej „Zákon o poisťovníctve“), teda či vôbec poisťovňa v postavení, v akom sa v
relevantnom čase nachádzala, podliehala bankovému dohľadu NBS. Reagujúc na argumenty uvedené v
predchádzajúcom odseku možno tiež uviesť, že jediné, lepšie povedané najdôležitejšie, čo je v tejto veci
potrebné posúdiť, je to, či majú pravdu svedkovia Y., S. a P., svedok I. alebo obžalovaný resp. posúdenie

dôveryhodnosti jednotlivých verzií priebehu udalostí, teda v konečnom dôsledku zaujať stanovisko k
tomu, či možno niektorú z prezentovaných verzií s absolútnou platnosťou vylúčiť.

Akceptujúc zákonom predpísanú kontradiktórnosť konania, ktorá minimalizuje (hoci úplne nevylučuje)
aktivity súdu smerujúce k rozšíreniu dokazovania, sa súd po vyššie opísanom „minimalistickom“

doplnení spisu rozhodol aplikovať v predchádzajúcom odseku opísaný modus operandi riešenia veci.
Konštatuje, že formou riešenia predbežných otázok mu s výnimkou právoplatne skončených čiastočne
s vecou súvisiacich konaní (ich výsledok musí akceptovať) neprináleží riešiť status viacerých vec
sprevádzajúcich právnych otázok. Síce už vyššie opísanú podstatu sporu medzi spoločnosťou Rapid
Life a NBS reflektoval, avšak v konečnom dôsledku sa zameral výhradne na posúdenie kredibility vo

veci vypovedajúcich osôb.

Obžalovaný G. na prvom hlavnom pojednávaní po tom, čo nevyužil možnosť konať o dohode o vine a
treste, urobil vyhlásenie o tom, že je nevinný. V rámci svojho výsluchu chronologicky pripomenul vývojudalostí týkajúcich sa vzťahu NBS a spoločnosti Rapid Life. Už koncom roku 2014 túto spoločnosť
upozorňoval na finančné riziká, ktoré vyplývajú z jej činnosti, pričom na základe výsledkov tzv. dohľadu
na mieste uložil spoločnosti finančnú pokutu vo výške 20.000 Eur. So spoločnosťou a jej zástupcami sa

nevedeli dohodnúť na interpretácií § 196 Zákona o poisťovníctve, ktorý sa týka možnosti dohľadu NBS
a najmä možnosti ukladania sankcií voči subjektu, nad ktorým sa vykonáva dohľad (ide o v tom čase
nové ustanovenie tohto zákona, ktoré sa týka poisťovní alebo zaisťovní, ktoré do 01.01.2016 zastavili
uzatváranie nových poistných zmlúv a spravujú výlučne svoje existujúce portfólio s cieľom ukončiť
svoju činnosť - pozn. súdu). NBS presadzovala proti poisťovni reštriktívny výklad, ktorý bol potvrdený aj

rozhodnutím Krajskej prokuratúry Bratislava a ktorý umožňoval okrem iného kontrolovanému subjektu
ukladať aj sankcie vrátane rozhodnutia o nútenej správe. Naopak zástupcovia spoločnosti v podstate
tvrdili, že bankový dohľad sa ich ako spoločnosti, ktorá ukončovala svoju činnosť netýka. Na takomto
prezentovaní relevantných súvislostí zotrval aj v ďalších fázach konania.

Obžalovaný ďalej uviedol, že inicioval konania voči spoločnosti z dôvodu neprimeraných zmluvných

podmienok a tiež podal trestné oznámenie za podozrenie zo spáchania trestného činu poškodzovania
veriteľa, nakoľko poisťovňa sa začala zbavovať majetku. Preukazoval, že jeho celá činnosť smerovala
k tomu, aby ochránil práva štátu a klientov poisťovne, čo vylučuje prijatie úplatku.

Pokiaľ ide o prvé stretnutia so zástupcami spoločnosti v roku 2015, na toto si nespomína. Tak isto si

nespomína ani na stretnutie v roku 2015 v Košiciach, pričom on v tomto období v Košiciach ani nebol. K
tomuto predložil kópiu výkazu jázd auta, ktoré mal v tom čase od NBS pridelené aj na súkromné účely.
Takáto jazda tu evidovaná nie je, pričom z predloženého dokladu jednoznačne vyplýva skutočnosť, že
vzhľadomkvzdialenostizBratislavydoKošíctakátojazdaanivykonanánemohlabyť,pričompredložený
dokument eviduje stav tachometra na začiatku mesiaca i na konci mesiaca.

Pokiaľ ide o ďalšie stretnutie v máji alebo júni roku 2016 toto sa tiež neuskutočnilo a nie sú mu známe
okolnosti v tejto súvislosti uvedené v obžalobe. V podstate celý mesiac máj sa obžalovaný nachádzal
v štáte Peru o čom predložil doklad - fotokópiu svojho cestovného pasu. Pokiaľ ide o stretnutie dňa
24.02.2017 v ten deň odoslal poisťovni výzvu na splnenie povinností súvisiacich s ukončovaním jej

činnosti a popoludní vycestoval do Košíc, o čom je aj záznam v predloženej knihe jázd. Nepopieral
teda, že toto stretnutie sa uskutočnilo, pričom svojho vtedajšieho kolegu I. tam viezol autom (táto
jazda, posudzujúc počty kilometrov, ako jazda súkromná v predloženej knihe jázd dokumentovaná je).
Uskutočnila sa práve na popud tohto svedka a mohlo to byť z toho dôvodu, že sestra pána I. v tom čase
pracovala pre poisťovňu Rapid Life (ide o O. N., pričom túto okolnosť nikto z vypočutých nespochybňoval

- pozn. súdu). Pokiaľ ide o stávku súvisiacu s jedením steaku, už si nepamätá ako v rámci rozhovoru
k uzavretiu tejto stávky došlo. (Inak nikto z vypočutých osôb nespochybňoval, že malo dôjsť ku stávke
spočívajúcej v zjedení jedného kilogramu steaku v rámci jednej hodiny, výpovede sa však líšili v popise
akéhosi motívu stávky i popise toho, „o čo“ stávka bola.). Obžalovaný tiež nespochybňoval, že okrem
tohto stretnutia v Košiciach sa stretol so zástupcami spoločnosti aj pred tým, stretnutie inicioval tak

isto pán I., pričom predmetom stretnutia bolo zoznámenie sa. Všetky stretnutia považoval za stretnutia
súkromného charakteru, čo korešponduje aj s výpoveďami ostatných vypočutých osôb.

Na tomto mieste odôvodnenia rozsudku je vhodné uviesť, že stanoviská obžalovaného z prípravného
konania posudzujúc aj stanovisko jeho vtedajšieho obhajcu v rámci podanej sťažnosti voči uzneseniu

o vznesení obvinenia, neboli konzistentné, pričom na hlavnom pojednávaní prokurátor žiadal odstrániť
rozpory vo výpovediach len pokiaľ ide o časť rozporov. Išlo o rozpory relatívne podstatné, ktoré sa týkali
počtu stávok a stretnutí, pričom v prípravnom konaní obžalovaný síce len nepriamo, ale nespochybňoval
stretnutie v Košiciach aj v roku 2015. Výpovede obžalovaného sú však konzistentné v tom, že v rámci
všetkých svojich vyjadrení odmietal tvrdenia, že by účelom stretnutia mala byť stávka, ktorá mala zakryť

nejaké prijatie úplatku. Stávku v rámci prípravného konania i na hlavnom pojednávaní opisoval ako
„stávku o nič“, čiže to nebola stávka s eventualitou materiálnej výhry. V rámci druhého stretnutia jeden
kilogram steaku aj objednali a on ho do jednej hodiny zjedol. Pamätá si, že ho pri tom fotil pán Y., on sa
nechal odfotiť dobrovoľne, pán Y. chcel mať odfotený ten steak.

Súd z vlastnej iniciatívy riešil aj s prezentovanou verziou obžalovaného evidentne nekonzistentný
obsah sťažnosti jeho vtedajšieho obhajcu zo dňa 11.08.2017, nakoľko v rámci tejto písomnosti obhajca
obžalovaného uznáva, že „je pravdou, že obžalovaný od V.. K. Y. prevzal peniaze, ale toto prevzatie
peňazí nemá súvis s obstarávaním veci všeobecného záujmu“. Toto obžalovaný vysvetľoval tým,že obsah tohto podania so svojím vtedajším obhajcom nekonzultoval a všetky aj vyššie spomenuté
nezrovnalosti pripisoval stresu, v ktorom sa v tom čase ako na niekoľko hodín zadržaná osoba
nachádzal. Na hlavnom pojednávaní už jednoznačne prezentoval názor, že k stretnutiu v Košiciach v

reštaurácií Hokejka Pub došlo iba vo februári roku 2017 a v súvislosti so stávkou žiadne peniaze neprijal.
Ako dôvod stretnutí s predstaviteľmi spoločnosti Rapid Life uvádzal potrebu konzultácií vzniknutej
situácie súvisiacej s touto spoločnosťou.

Svedok V.. K. Y. okrem iného zdôrazňoval, že v tomto prípade dohľad nad nimi vykonával niekto,

kto na základe právoplatného medzitýmneho rozsudku je v podstate dlžníkom ich spoločnosti (ide o
v spise sa nachádzajúci tzv. medzitýmny rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 12.10.2015,
ktorý bol neskôr potvrdený odvolacím súdom a ktorým sa uznáva právny základ nároku žalobcu -
spoločnosti Rapid Life na náhradu škody voči žalovanému v prvom rade - NBS, pričom v súčasnej dobe
sa predmetný spis nachádza na Najvyššom súde SR z dôvodu podaného dovolania NBS o ktorom
doteraz nebolo rozhodnuté - pozn. súdu). Tento svedok tiež vysvetľoval, že NBS je z podstaty všetkých

sporov motivovaná konať proti ich spoločnosti, nakoľko legislatíva Slovenskej republiky nezaviedla tzv.
refundačnú povinnosť štátu voči NBS ak by NBS bola zaviazaná k plateniu finančných úhrad napr. v
rámci súdnych sporov, čo je fakt aj podľa názoru súdu vyplývajúci zo súčasnej legislatívy.

Pokiaľ ide o meritum veci svedok Y. priebeh relevantných udalostí opisoval v zásade tak, ako je to sčasti

(bez uvedenia stávky a jej opisu) opísané v rámci skutkovej vety obžaloby, pričom úplatok bola výhra v
stávke, ktorá sa týkala zjedenia jednokilogramového steaku v rámci jednej hodiny, s ktorou stávkou oni
ako predstavitelia spoločnosti súhlasili len „akože“. Stávka bola o 2.000 Eur a jej realizovanie navrhol
ešte v Bratislave obžalovaný G., pričom stretnúť sa mali niekde mimo Bratislavy, napríklad v Košiciach.
V rámci prípravného konania túto stávku nazýval „akože stávkou“, pričom na hlavnom pojednávaní

sa vyjadril, že konanie G. považoval za „také jemné vydieranie“. Podľa jeho názoru podstata konania
obžalovaného sa dala vyrozumieť z kontextu, i keď vyslovenie benefitov v prospech ich poisťovne v
prípade výhry stávky nezaznelo.

Ani tento svedok nespochybnil viackrát vyššie konštatované napäté vzťahy medzi NBS a spoločnosťou

Rapid Life, pričom voči rozhodnutiu o nútenej správe zo dňa 14.06.2017 podali rozklad o ktorom doteraz
nebolo rozhodnuté s tým, že rozkladová komisia má údajne čakať na výsledky tohto trestného stíhania,
ktoré podľa jeho názoru s rozhodnutím o rozklade nesúvisí. Svedok nespochybnil ani to, že trestné
oznámenie na obžalovaného vo veci podal niekoľko dní po rozhodnutí o nútenej správe, pričom k tomuto
priložil doklad dosvedčujúci výber 2.000 Eur zo dňa 24.02.2017, doklad o zaplatení účtu v reštaurácií

Hokejka Pub tesne po polnoci dňa 25.02.2017 i dve fotky obžalovaného, ktoré vyhotovil po zjedení
steaku obžalovaným.

Svedok potvrdil, že v súčasnej dobe je trestne stíhaný za zneužívanie právomoci pri správe cudzieho
majetku, pričom trestné stíhanie súvisí s prevodom aktív spoločnosti Rapid Life na jeho syna. Spoločne

so svedkom P. aj jemu bolo vznesené obvinenie za trestný čin podplácania v súvislosti s touto vecou,
trestné stíhanie podľa vyjadrení obidvoch týchto svedkov je v súčasnej dobe (v dobe ich výsluchu -
neskôr, ako vyplynie z ďalšieho, bolo zastavené) prerušené. To, prečo trestné oznámenie podal až
zhruba jeden a pol roka, resp. štyri mesiace po ním opisovaných skutkoch vysvetľoval tým, že „vtedy to
nebral ako korupciu a myslel si, že apelovať na niekoho, aby dodržiaval zákon je možné“.

V zmysle tejto výpovede išlo o spolu o dve stávky v decembri roku 2015 a vo februári roku 2017 v
obidvoch prípadoch išlo o zjedenie jednokilogramového steaku v priebehu jednej hodiny a stávka bola
o 2.000 Eur. V rámci prvého stretnutia obžalovaného prehovorili, aby stávku nerealizovali, nakoľko je to
zdravotne nebezpečné, uznali jeho „kontumačnú výhru“ a vyplatili mu spolu 2.000 Eur. 1.000 Eur dal on a

1.000EursvedokFiala.Vdruhomprípadekrealizáciístávkydošloavýhru2.000Eurvyplatilonzpeňazí,
ktoré pred tým vybral z bankomatu. Pokiaľ ide o úplatok 10.000 Eur, tieto peniaze vypýtal obžalovaný
len za jeho prítomnosti v rámci fajčiarskej prestávky pri druhom stretnutí, pričom obžalovaný uviedol,
že „za 2.000 Eur sa veľa toho urobiť nedá, ale keby dali 10.000 ...?“ On však túto ponuku odmietol a
neskôr ju tlmočil svojim kolegom.

Možno konštatovať, že obdobne ako svedok Y. vypovedali i ďalší predstavitelia spoločnosti Rapid Life,
svedokF..Z.S.asvedokF..K.P..Ajtítosvedkoviahovoriliotom,žeobžalovanýprezentovalvsúvislostis
ichspoločnosťouakésitlakyzostranyjehonadriadenýchsmerujúcichvočispoločnostiaajtítosvedkoviauviedli, že obžalovaný výslovne nepodmieňoval „zastavenie tých tlakov“ tým, že vyhrá stávku. Im sa
obžalovaný javil ako človek, ktorý im môže pomôcť čo sa však nakoniec nestalo.

Možno konštatovať, že títo svedkovia opisovali v podstate štyri stretnutia, ktoré sa týkali predmetu tohto
konania. Prvé stretnutie prebehlo niekedy v roku 2015 v Bratislave a mali sa ho zúčastniť Y., P., I. a
G.. Už vtedy bola navrhnutá stávka na zjedenie steaku za sumu 2.000 Eur. K druhému stretnutiu došlo
niekedy v decembri roku 2015 v Košiciach v reštaurácií Hokejka Pub. Tohto stretnutia sa zúčastnili Y.,
P., S., I. a obžalovaný G.. Tu mala byť realizovaná stávka, obžalovaný však steak nejedol a P. a Y.

mu dali po 1.000 Eur (ako už bolo uvedené malo ísť o akúsi kontumačnú výhru). K tretiemu stretnutiu
malo dôjsť niekedy v máji alebo júni roku 2016 a okrem svedka S. sa ho zúčastnili všetky uvedené
osoby. Tu malo dôjsť k navrhnutiu zopakovania stávky, nakoľko G. bol nespokojný, že prvýkrát nemohol
steak jesť. V decembri roku 2016 a januári 2017 mala prebehnúť sms komunikácia o tejto stávke so
svedkom I. a dňa 24.02.2017 opäť v reštaurácií Hokejka Pub došlo k druhému stretnutiu v Košiciach.
Tento krát bol steak objednaný a aj zjedený, pričom pri tomto stretnutí mal obžalovaný G. od Y. pýtať

10.000 Eur. V ďalšom priebehu udalostí pokračovali rôzne aktivity zo strany NBS, ktoré všetky možno
hodnotiť ako aktivity zamerané proti tejto spoločnosti. V spise sú dokladované niektoré z týchto aktivít,
napr. list zo dňa 10.05.2017 - žiadosť o predloženie správy za rok 2016, na ktorý spoločnosť Rapid
Life reagovala dňa 31.05.2017 s tým, že splnenie takejto povinnosti im zákon neukladá. Okrem rôznych
výziev a uloženia finančných sankcií za najvážnejší zásah zo strany NBS možno považovať zavedenie

nútenej správy nad spoločnosťou dňa 14.06.2017. Na majetok dlžníka Rapid Life - životná poisťovňa,
a.s. bol tiež uznesením Okresného súdu Košice I. zo dňa 23.01.2018 na návrh nútenej správkyne
JUDr. Ireny Sopkovej vyhlásený konkurz, pričom bol ustanovený tiež správca konkurznej podstaty. Za
zmienku stojí tiež rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 18.10.2018, ktorým súd konštatuje, že
viaceré zmluvné podmienky žalovanej spoločnosti Rapid Life sú neprijateľné. O sporoch nie len medzi

predstaviteľmi spoločnosti Rapid Life a NBS, ale aj o sporoch medzi predstaviteľmi tejto spoločnosti
a konkrétne obžalovaným G. svedčí i na hlavnom pojednávaní oboznámené a obhajobou predložené
uznesenie prokurátora Krajskej prokuratúry Bratislava zo dňa 18.06.2019, ktorým bol zrušený výrok
uznesenia vyšetrovateľa PZ v časti vznesenia obvinenia okrem iného aj obvinenému F.. G. za obzvlášť
závažný zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a), ods. 4 písm. b)

Trestného zákona, ktoré sa týka jeho činnosti v súvislosti s uvalením nútenej správy na spoločnosť Rapid
Life. Tu treba uviesť, že aj toto trestné konanie bolo iniciované svedkom Y., pričom prokurátor v súvislosti
s touto vecou v tomto uznesení uvádza, že „nemožno považovať konanie F.. G. za rozporné so zákonom,
keď obvinený neoznámil svoju zaujatosť pri rozhodovaní o uvalení nútenej správy s prihliadnutím na
jeho trestné stíhanie v inej veci, a to vzhľadom na skutočnosť, že trestné oznámenie proti obžalovanému

G. pre jeho údajné korupčné správanie bolo podané K. Y. 19.06.2019, pričom nútená správa bola na
spoločnosť Rapid Life uvalená rozhodnutím zo dňa 14.06.2019, to znamená päť dní pred tým ako bolo
vôbec podané trestné oznámenie, pričom ako uvádza obvinený vo svojej sťažnosti o svojom pomere k
danému trestnému oznámeniu sa dozvedel až 08.08.2017, kedy mu bolo vznesené obvinenie pre daný
trestný čin, za ktorý a to zvýrazňujem doposiaľ nebol právoplatne odsúdený“.

Pokiaľ ide o výpoveď svedka F.. N.M. táto sa v relatívne podstatných detailoch líši tak od výpovedí
svedkov Y., S. a P. ako aj od výpovede obžalovaného G.. Tento svedok opisuje spolu dve stretnutia v
reštaurácií Hokejka Pub v Košiciach, ktoré sa mali udiať v časoch ako je to uvedené v skutkovej vete
obžaloby, pričom v obidvoch prípadoch malo dôjsť ku stávke. V rámci prvého stretnutia však hovoril len

o prevzatí 1.000 Eur obžalovaným G. od svedka Y. a neregistroval, že by mu peniaze mal vyplatiť aj
svedok P.. V rámci druhého stretnutia za výhru v stávke bolo obžalovanému G. vyplatených 2.000 Eur.
O vyplatení, resp. ponuke vyplatenia 10.000 Eur nič nevie, nepočul o tom, i keď registroval fajčiarsku
prestávku, po ktorej tak svedok Y. ako i obžalovaný G. vyzerali ako keby sa pohádali.

Obidve stretnutia považoval za stretnutia spoločenského charakteru, v rámci ktorých sa požíval aj
alkohol, pričom primárne malo ísť o realizáciu stávky. Popri realizácií tejto stávky sa však na stretnutiach
prítomní rozprávali aj o nezhodách týkajúcich sa výkladu právnych predpisov súvisiacich s ukončením
činnosti poisťovne. Podľa jeho názoru obžalovaný G. postupoval proti spoločnosti Rapid Life až príliš
prísne, pričom NBS sa tejto spoločnosti venovala naozaj „veľmi intenzívne“. Pokiaľ ide o vysvetlenie

účelu stávky, na rozdiel od svedkov Y., P. a S. túto stávku vnímal ako „stávku regulárnu“. Išlo teda
o stávku, ktorú jej iniciátor mohol tak vyhrať ako ak prehrať, pričom v rámci jej realizácie obžalovaný
položil na stôl mobilný telefón so stopkami a spustil časomieru. On nevedel vysvetliť prečo svedok Y.
súhlasil s touto stávkou, vedel však, že obžalovaný chcel stávku realizovať, nakoľko „chcel dokázať, žeto dokáže“. Aj tento svedok sa vyjadril k výkladovým nezhodám ohľadne realizácie § 196 i 139 (ten sa
týka uloženia sankcií - pozn. súdu) Zákona o poisťovníctve, pričom ako už bolo uvedené, potvrdil, že
NBS voči spoločnosti postupovala po celý čas naozaj tvrdo.

Obidve cesty do Košíc mali absolvovať obžalovaného služobným motorovým vozidlom, ktoré aj podľa
jeho názoru mohol používať aj na súkromné účely. V súlade s predloženou listinou - výkazom jázd
potvrdil, že do evidencie sa zapisoval stav tachometra, súkromné jazdy sa evidovali zvlášť a za pohonné
hmoty za takéto jazdy platil užívateľ vozidla. Svoj vzťah k obžalovanému svedok charakterizoval ako

neutrálny, poznali sa dlhšie a boli kolegovia v práci, spoločne absolvovali jednu dovolenku.

Pokiaľ ide o listinné dôkazy vo veci, väčšina z nich už bola spomenutá vyššie, pričom už bolo zdôraznené
i to, že takmer všetky v spise sa nachádzajúce listiny dokumentujú kontroverzný až nepriateľský vzťah
medzi spoločnosťou Rapid Life a NBS.

V súvislosti s doplnením analýzy stavu veci súd ešte uvedie niekoľko všeobecných i konkrétnych na vec
sa vzťahujúcich úvah. Najvyšší súd v trestnej veci vedenej pod. č. 2To 13/2018 v rámci odôvodnenia
svojho uznesenia k spôsobu hodnotenia dôkazov (výrazne relevantné je to aj v tejto veci) uviedol, že je
potrebné vychádzať z nasledovných všeobecných východísk :

Platí, že ak je možné v trestnej veci dospieť na základe vykonaného dokazovania k niekoľkým, čo
do pravdepodobnosti rovnocenným skutkovým verziám, má súd povinnosť prikloniť sa k tej z nich,
ktorá je pre obvineného najpriaznivejšia, tzn. povedie k oslobodeniu spod obžaloby. Nedodržaním tejto
povinnosti porušuje súd princíp rozhodovania in dubio pro reo a tým aj prezumpcie neviny podľa čl.
40 ods. 2 Listiny práv a slobôd. Prezumpcia neviny vyžaduje, aby to bol štát, kto nesie v trestnom

konaní konkrétne dôkazné bremeno, pričom je to nakoniec súd, na ktorom spočíva zodpovednosť za
náležité objasnenie veci. Súhrn nepriamych dôkazov k preukázaniu viny obvineného musí tvoriť logickú
a ničím nenarušenú sústavu vzájomne sa dopĺňajúcich dôkazov, ktorá vo svojom celku nie len spoľahlivo
preukazuje všetky okolnosti žalovaného skutku a usvedčuje z jeho spáchania obvineného, ale súčasne
vylučuje možnosť akéhokoľvek iného záveru. Súd môže oprieť výrok o vine aj o nepriame dôkazy, ale len

za predpokladu, že tvoria vo svojom súhrne logickú, ničím nenarušenú a uzavretú sústavu nepriamych
dôkazov vzájomne sa dopĺňajúcich a na seba nadväzujúcich, ktoré vcelku zhodne a spoľahlivo dokazujú
skutočnosť alebo skutočnosti, ktoré sú v takom príčinnom vzťahu k dokazovanej skutočnosti, že z
ich možno vyvodiť len jediný záver a súčasne vylúčiť možnosť iného záveru. Ak súd prvého stupňa
postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr.por., tzn. že tieto hodnotil podľa

vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo a v
ich súhrne a spravil logicky odôvodnené úplné skutkové zistenia, nemôže odvolací súd podľa § 321 ods.
1 písm. b) Tr.por. napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že sám na základe svojho presvedčenia hodnotí
tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom.

Odôvodnenie výroku o vine musí byť výrazom úplne jednoznačného, žiadne dôvodné pochybnosti
nevzbudzujúceho záveru, že sa práve obžalovaný dopustil skutku, uvedeného vo výroku rozsudku, že
tento skutok vykazuje znaky niektorého trestného činu uvedeného vo zvláštnej časti Trestného zákona v
spojení so znakmi všeobecnej časti (to isté sa musí vzťahovať i na to, či sa vôbec skutok ako je opísaný
v obžalobe stal - pozn. súdu).

Za dôvodnú pochybnosť možno pritom považovať takú pochybnosť, ktorá by spôsobila, že sudca alebo
orgán činný v trestnom konaní po dôkladnom, nestrannom zhodnotení všetkých dostupných dôkazov
by bol tak nerozhodný, že by nemohol povedať, že získal ustálené presvedčenie o vine obžalovaného.
Je to teda taká pochybnosť, ktorá by u rozumnej osoby zapríčinila, aby zaváhala alebo zastala pri

vybavovaní dôležitej životnej záležitosti. Nízke požiadavky na istotu zvyšuje nebezpečenstvo justičných
omylov a naopak požiadavka istoty skutkového zistenia bez dôvodných pochybností potom podstatne
zvyšuje autoritu práva, pretože rozsudok opretý len o pravdepodobné zistenie viny nemá náležitú
morálnu váhu a nie je spoločnosťou hodnotený ako akt spravodlivosti. Preto požiadavku bezpečného
skutkového zistenia bez dôvodných pochybností nie je možné zamieňať s nebezpečnou teóriou, že stačí

pravdepodobné usvedčenie páchateľa.

V konkrétnostiach vo vzťahu k tejto veci možno tieto všeobecne platné úvahy, vzťahujúce sa na
posúdenie každej veci, doplniť nasledovne :V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že obžalovaný F. G. nebol postavený pred súd pre porušenie
etických, služobných, či pracovnoprávnych predpisov. Obžalobou bol obvinený za to, že v súvislosti s

obstarávaním všeobecného záujmu mal priamo pre seba žiadať a prijať úplatok, pričom taký čin mal
spáchať ako verejný činiteľ. Za úplatok v zmysle zákona pri tom možno považovať všetko (majetkové
i nemajetkové plnenia), na čo obžalovaný nemá právny nárok. Možno tiež uviesť, že ak by súd dospel
k záveru o žiadaní, či prijatí úplatku, išlo by o naozaj závažné konanie a trest by zrejme za situácie
primerane rýchleho konania štátu ako viniaceho subjektu nebol ukladaný pri dolnej hranici zákonom

stanovenej sadzby.

V tomto prípade zrejme nemôže byť sporu o tom, a to aj za prijatia verzie poskytnutej obžalovaným, že
F. G. sa vo vzťahu k predstaviteľom spoločnosti Rapid Life nesprával profesionálne ako vysoký bankový
úradník, ktorého povinnosťou je obmedziť styk so subjektmi, nad ktorými NBS vykonáva dohľad, na
styk výhradne úradný. Takýto styk nevylučuje aj menej formálne stretnutia, na ktorých sa preberajú

eventuálne problémy súvisiace s výkonom dohľadu, v žiadnom prípade však nemôže ísť o akceptáciu
spoločenských udalostí typu večera a popíjanie alkoholu, kde účet platí subjekt, nad ktorým sa vykonáva
dohľad. Uzatváranie takých či onakých stávok s „klientmi“ banky je už tak isto absolútne za hranicou
všeobecne uznávaných i kodifikovaných etických pravidiel správania sa osôb, ktoré musia konať v
záujme štátu a tomuto podriadiť všetku svoju činnosť, nezadávajúc žiadne dôvody na spochybnenie

morálnej, či profesionálnej integrity. Ako však už bolo uvedené, obžalovaný nestál pred súdom za takéto
konanie,bolomukladenézavinuto,žestávkaozjedeniečinezjedeniekilogramovéhosteakuvpriebehu
jednej hodiny nebola stávkou, ale úplatkom za to, že voči poskytovateľovi úplatku zvolí benevolentnejší
postoj.

Zrejme netreba tiež zvlášť zdôrazňovať, že výhra zo stávky ako forma úplatku nie je bežný jav, s ktorým
sa orgány činné v trestnom konaní vyšetrujúce korupciu a súdy stýkajú každý deň (iná je, samozrejme,
situácia s 10 000 Eurami, kde vetu „za 2 000 sa toho urobiť veľa nedá, ale za 10 000...“ vskutku nemožno
vyhodnotiť inak ako pýtanie úplatku). V tejto súvislosti však súd uvádza, že si vie predstaviť situáciu, že
„úplatok je zabalený do stávky“, pričom stávka je len zástupným manévrom na odovzdanie nenáležitej

výhody a akýmsi mimikry (ochranným sfarbením slúžiacim na krytie) - teda kamuflovaním podstaty
úkonu. Inak povedané, stávka nemusí byť stávkou a výhra z takejto „akože“ stávky môže byť úplatkom.
Súd je teda toho názoru, že aj stávka môže byť kamuflážou úplatku. Ak je to však takto, túto kamufláž je
potrebné v skutkovej vete či už rozsudku alebo obžaloby opísať. Tu len možno dodať, že ak by súd vinu
obžalovaného uznal, opis tejto kamufláže by určite zahrnul do skutkovej vety rozsudku, ako sa to aj v

rámci odsudzujúceho rozsudku udialo. Predmetnú kamufláž je však potrebné dokázať, pričom dôkazné
bremeno, ako v každej trestnej veci, je na prokurátorovi. Ak je však stávka reálnou stávkou, hoci by
bola uzavretá akokoľvek výrazne v rozpore s etickými, či právnymi predpismi, teda ak zo stávky vyplýva
možnosť výhry i prehry, pričom táto možnosť je reálnou a nie kamuflovanou, uzavretie takejto stávky
nemôže mať trestnoprávny rozmer v zmysle uznania viny za korupčné správanie sa (stávka ako taká je

inštitútom právne upraveným, teda „uznaným“, akurát podľa § 845 ods. 1 Občianskeho zákonníka výhry
zo stávok a hier nemožno vymáhať; vymáhať nemožno ani pohľadávky z pôžičiek poskytnutých vedome
do stávky alebo hry a také výhry a pohľadávky nemožno ani platne zabezpečiť - viď aj ďalej).

V súvislosti s vysvetlením svojich postojov členovia senátu zdôrazňujú i to, že zásadu „v pochybnostiach

v prospech obžalovaného“ neinterpretujú otrocky a netvrdia, že ak sa v rámci prejednania veci
vyskytne „tvrdenie proti tvrdeniu“, automaticky nastupuje verzia najvýhodnejšia pre osobu postavenú
pred súd. Tvrdia však, že ak existuje viacero verzií priebehu udalostí, z ktorých existenciu žiadnej
nemožno v intenciách rozumnej pravdepodobnosti vylúčiť a líšia sa len v mierach reálne existujúcej
pravdepodobnosti, súd sa musí rozhodnúť pre akceptovanie tej verzie, ktorá je pre osobu postavenú

predsúdnajpriaznivejšia.Vtomtoprípadebezakýchkoľvekpochybnostíverzievylučujúcetrestnoprávnu
zodpovednosť obžalovaného nemožno vylúčiť, i keď ako vyplynie z ďalšieho, javia sa byť menej
pravdepodobné.

V rámci tohto prípadu existujú v podstate tri verzie opisu udalostí. Verzia svedkov Y., S. a P., potom

verzia svedka I. a verzia obžalovaného. Zjednodušene, zhrnúc doteraz uvedené, svedkovia Y., S. a P. z
kontextu situácie vyvodili záver, že nešlo o stávku, ale o úplatok, ktorý spočiatku považovali za „jemné
vydieranie“. Jeden a pol roka, resp. štyri mesiace po skutku, už sú presvedčení, že išlo o úplatok a päť
dní po vyhlásení nútenej správy nad ich spoločnosťou podávajú trestné oznámenie. Svedok I. chápalstávku ako stávku a nie ako úplatok, tobôž nie ako nenáležitú výhodu za to, že budú v prospech tých ktorí
prehrajú stávku uplatnené benefity. Obžalovaný pripúšťal len jedno stretnutie, svoje počínanie považuje
za uzavretie stávky, na rozdiel od všetkých štyroch vyššie uvedených osôb však uvádza, že dokonca

ani nešlo o stávku o peniaze.

V tejto súvislosti nemožno neuviesť, že prvá verzia, teda verzia predstaviteľov spoločnosti Rapid Life
napriek ich nespornej zainteresovanosti do veci v neprospech NBS a jej predstaviteľov sa javí byť ako
verzia reálne prichádzajúca do úvahy. Logika hodnotenia tejto vskutku nie každodennej príhody, resp.

možno príhod dvoch a modus operandi prípadného korupčného hodnotenia situácie totiž „príhodu“ káže
hodnotiť v jej kontexte. Aj preto súd tento kontext zisťoval, pričom niektoré už spomenuté detaily tohto
kontextusúvprospechobžalovanéhoaniektorévjehoneprospech.Vskutkumnohénaznačujemožnosť
naviazania stávky/nestávky na sľúbenie protislužby. Tejto verzii okrem kontextu situácie nasvedčujú i
viaceré nezrovnalosti v prezentácii zažitých faktov najmä v úvodných fázach obhajoby obžalovaného,
rozdiely v jeho výpovediach a i už spomenutý obsah sťažnosti jeho vtedajšieho obhajcu voči uzneseniu

o vznesení obvinenia. Stres, ktorý každá zadržaná osoba bezpochyby zažíva, môže byť vysvetlením
niektorých nezrovnalostí v jeho postojoch, sám o sebe však v žiadnom prípade nevylučuje relevantnosť
toho čo sa v týchto fázach trestného konania vystresovaná osoba uvádza. Inak povedané presvedčivosť
obrany obžalovaného je relatívne jednoducho napadnuteľná, nie však až do takej miery, ako vyplynie z
ďalšieho, aby ním prezentovanú verziu priebehu udalostí bolo možné s absolútnou istotou vylúčiť.

Tým súd kontinuálne prechádza k popisu tretej z verzií priebehu udalostí prezentovanej obžalovaným,
pričom za menej pravdepodobnú, avšak tak isto v žiadnom prípade úplne nie vylúčenú považuje i
druhú verziu popisu udalostí prezentovanú svedkom I.. Tu stojí za pozornosť najmä to, že tento svedok
neregistroval v rámci prvého stretnutia poskytnutie ďalších 1.000 Eur po „kontumačnej výhre“, pričom

tento svedok na rozdiel od svedkov Y., P. a S., ani kontext situácie nevyhodnocoval tak, že by malo ísť
o nejaký úplatok - podľa jeho názoru išlo o síce nie typickú, ale regulárnu stávku.

Vyjadrené športovou terminológiou teda stav výpovedí bol 3:1:1. Ako už bolo uvedené číslovku
3 predstavuje skupina svedkov okolo K. Y.. Výpovede týchto svedkov boli podrobné a relatívne

konzistentné a i keď priamo a výslovne nenaväzovali výsledok stávky na poskytnutie benefitov (robili
tak „len“ implicitne), možno konštatovať, že pokiaľ by toto bol jediný do úvahy prichádzajúci variant
priebehu udalostí, súd by zrejme dospel k záveru o trestnoprávnom následku konania obžalovaného a
vinu by v zmysle obžaloby s príslušnou úpravou skutkovej vety uznal. Ďalšie číslovky 1 a 1 predstavujú
verziu, ktorú predostrel svedok I. a obžalovaný. Aj k eventuálnej pravdepodobnosti priebehu udalostí

týchto osôb sa súd už vyjadril, pričom dodáva, že ak by priebeh udalostí ustálil tak, ako ich opisoval
svedok I., trestnoprávny následok by vo vzťahu ku korupčnému konaniu u obžalovaného G. nenastal. Za
akceptovania takéhoto opisu priebehu udalostí by totiž stávka zostala stávkou a išlo by o stav, z ktorého
mohli profitovať obidve stávku uzatvárajúce strany. (Treba ešte zopakovať, že stávky uzavreté medzi
fyzickými osobami nie sú postavené mimo zákon, výhry z nich nemožno považovať za bezdôvodné

obohatenie, len sa plnení zo stávok nemožno domáhať na súde - viď aj § 455 Občianskeho zákonníka,
kdejeuvedené,žezabezdôvodnéobohateniesanepovažujeprijatieplneniazhryalebostávkyuzavretej
medzi fyzickými osobami a vrátenie peňazí požičaných do hry alebo stávky; na súde sa však týchto
plnení nemožno domáhať). Samozrejme, ak by udalosti prebehli tak ako ich opisoval obžalovaný G.,
zrejme by nebolo sporu o tom, že trestnoprávny následok z takéhoto typu konania nemožno vyvodzovať.

Zhrnúc uvedené verzie prezentované pod číslovkami „1“ vo vyššie uvedenom „športovom výsledku“ nie
je možné s absolútnou istotou vylúčiť. Na úplný záver odôvodnenia súd uvedie ešte niekoľko faktov,
ktoré sú tiež v prospech obžalovaného a tiež narúšajú niť a sústavu dôkazov, ktorej vyhodnotenie
by umožňovalo nespochybniteľný záver o vine a jednoznačne by k takémuto záveru viedlo (sčasti

ide o zopakovanie už uvedeného a sčasti o argumenty nové, doplňujúce a pôvodný názor súdu
„dovysvetľujúce“).

Razantnosť postupu NBS a obžalovaného voči spoločnosti Rapid Life už bola spomenutá a pri hodnotení
situácie tento fakt nemožno opomenúť a je potrebné ho zaradiť medzi fakty, ktoré sú v prospech

obžalovaného. V prospech obžalovaného je i „stratégia manažovania prípadu“ zo strany predstaviteľov
spoločnosti Rapid Life, ktorí sa rozhodnú podať trestné oznámenie až po vyhlásení nútenej správy ako
najrazantnejšieho kroku voči spoločnosti a až po uplynutí jeden a pol roka, resp. štyroch mesiacov
od skutku, ktorý „zrazu“ považujú za trestnoprávne postihnuteľný. V tejto súvislosti nemožno nevidieť izainteresovanosť proti obžalovanému vypovedajúcich svedkov na výsledku tohto konania, nakoľko sami
uznali, že (hoc aj podľa názoru vec rozhodujúceho súdu zrejme nesprávne) v rámci konania o rozklade
voči rozhodnutiu o zavedení nútenej správy nad ich spoločnosťou ako veľmi dôležitému aktu majúcemu

vplyv na podstatu riešenia komplexu ich problémov, sa čaká na to ako dopadne toto trestnoprávne
konanie (viď už spomínaný tzv. medzitýmny rozsudok).

Inak, zjednodušene, ale najvýstižnejšie povedané, v osobách svedkov Y., P. S., ale i I., ide vo všetkých
prípadochoosoby,ktorémajúzáujemnavyriešenítrestnoprávnehorozmerutohtoprípaduvneprospech

obžalovaného. Ak ich cieľom je úspešnosť trestnoprávne stíhanie obžalovaného G., pričom takýto cieľ
vzhľadom k vyššie uvedenému nie je možné absolútne vylúčiť, ich záujem na úspechu cieľa (odsúdenie
vysokého bankového úradníka) prevyšuje nad záujmom na svojom „nestíhaní“. Naviac, ako vyplynulo z
vyššie uvedeného, orgány činné v trestnom konaní boli voči oznamovateľom ústretové a dňa 8. februára
2023 prokurátor rozhodol o zastavení trestného stíhania pôvodne obvinených K. Y. a K. P. v zmysle §
215 ods. 3 Trestného poriadku. Inak a ešte jednoduchšie - úspech udania stojí za „štrapácie“ spojené

s vlastným trestným stíhaním.

V prospech verzie obžalovaného svedčí i predložená kniha jázd, z ktorej evidentne vyplýva, že v
decembri v roku 2015 obžalovaný nemohol absolvovať tak dlhú jazdu akou je jazda z Bratislavy do
Košíc. Toto je dokonca v rozpore aj verziou svedka I. (ten tvrdil, že obidve jazdy G. absolvoval služobným

vozidlom), u ktorého mimochodom tak isto nemožno nevidieť jeho spriaznenosť so spoločnosťou Rapid
Life z dôvodu existujúceho vzťahu jeho sestry k tejto spoločnosti. Samozrejme, možnosť uskutočnenia
jazdy vlastným vozidlom vylúčiť ani teoreticky ani prakticky nemožno, nič však nenasvedčuje, že by táto
jazda nemala byť vykonaná vozidlom služobným, ktoré mal obžalovaný plne k dispozícii.

Za takejto situácie potom už len doplňujúco vyznievajú niektoré ďalšie detaily prípadu - napr. samotným
svedkom Y. predložený dôkaz o šťastnom úsmeve obžalovaného na fotografii po zjedení steaku. Je
evidentné, že aj svedkom Y. predložené dve fotografie skôr dokumentujú reálnosť toho, že išlo o
klasickú stávku, v rámci ktorej všetky zainteresované strany môžu vyhrať i prehrať. Len na margo možno
dodať, že podobne ako neobvyklým je i samotný skutok, ktorý obžaloba kladie obžalovanému za vinu,

neobvyklým je i dokumentovaný stav, že páchateľ korupčného deliktu sa pri jeho páchaní nechá fotiť...
Špecializovaný trestný súd naozaj ešte neriešil prípad, kedy by sa prijímateľ úplatku nechal v podstate
pri priebehu skutku odfotiť.

Knihu jázd a zainteresovanosť I. ako okolnosť svedčiacu v prospech obžalovaného spomínal aj jeho

obhajca, pričom možno sa stotožniť aj s ďalšími dvomi jeho spôsobmi hodnotenia veci. Obhajca v rámci
záverečnej reči uviedol, že odvolací súd nevzal do úvahy, že zástupcovia Rapid Life podali trestné
oznámenie až po tom, čo došlo k zavedeniu nútenej správy nad touto poisťovňou, ktorú podpísal F.. F.
G. s časovým odstupom 5 dní od relevantných udalostí a až po uplynutí 1 a pol roka, respektíve štyroch
mesiacov od skutku (skutkov), ktoré zrazu oni už považovali za postihnuteľné trestným právom, pričom

predtým si toho neboli vedomí a na hlavnom pojednávaní dňa 10.10.2019 dokonca svedok Y. v tejto
súvislosti uviedol doslovne, že to vtedy nebral ako korupciu. Obhajca tiež poukázal na to, že absentujú
akékoľvek dôkazy o tom, že obžalovaný ako generálny riaditeľ odboru pre dohľad nad poisťovníctvom
Národnej banky Slovenska v inkriminovanom období zvýhodňoval životnú poisťovňu Rapid Life - on ju
nezvýhodňoval, zo žiadneho listu, žiadnej písomnosti to nevyplýva a naopak, ešte v deň skutku v bode 2

obžaloby, teda dňa 24.02.2017 odoslal tejto životnej poisťovni výzvu na plnenie zákonných povinností a
dňa 26.04.2017 podal trestné oznámenie na jedného zástupcu poisťovne pre podozrenie z porušovania
povinností pri správe cudzieho majetku. Čiže - celé posudzované konanie má svoje pozadie, a to je spor
Národná banka Slovenska a spoločnosť Rapid Life, pričom toto pozadie dostatočne podrobne opísané
vyššie má evidentný význam pri hodnotení kredibility prezentovaného zo strany svedkov spôsobom ako

to súd učinil.

Pokiaľ ide o vierohodnosť svedka Y. z hľadiska posúdenia eventuálnej „záujmovosti jeho postoja“ a
výkladu toho, čo zažil, pozornosti súdu neušli ešte dva fakty. Prvým je aj v spise dokumentovaný
intenzívny záujem tohto svedka o priebeh konania a druhým - oveľa dôležitejším, dokumentovaná

chronológia vývoja jeho postojov k veci najmä pokiaľ ide o vývoj toho, ako udalosti interpretoval
„sám v sebe“. V osobe tohto svedka ide o vysokoškolsky vzdelanú osobu, ktorá nejavila známky
„dezinterpretácie zažitého“ z hľadiska všeobecnej spôsobilosti „vnímať zažité“, pričom ak takáto
osoba povie, že spočiatku nechápala konanie obžalovaného ako žiadosť o uplácanie a išlo o „jemnévydieranie“, je vskutku minimálne zvláštne nepovažovať sumu 10 000 Eur v kontexte ako bola zo strany
obžalovaného podľa tohto svedka údajne interpretovaná, za žiadosť o úplatok. Ak niekto naznačí, že „za
10 000 by sa dalo niečo urobiť“, o čo iné, než o žiadanie úplatku ide... ? (samozrejme, žiadanie, nemusí

byť explicitne formulované a môže vyplynúť z kontextu situácie). Kontext, že zmena interpretácie „v sebe
samom“ nastáva až po preukázanej doslova neústretovosti NBS pri riešení vyššie opísaných problémov,
má potom tiež svoju výpovednú hodnotu naznačenú vyššie.

Na základe vyššie uvedených dôkazov a ich vyhodnotení spôsobom ako je to podrobne vyššie opísané

súd preto rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia a obžalovaného oslobodil,
nakoľko nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný. Verzia zakladajúca trestnú
zodpovednosť totiž nie je mimo rozumnú pochybnosť do úvahy prichádzajúcou jedinou verziou, a tak
mimo rozumnú pochybnosť nebola preukázaná ani vina.

Pre oslobodenie z dôvodu nepreukázania skutku (jednotlivé dôvody oslobodenia ako sú vymenované v

§ 285 Trestného poriadku sa skúmajú postupne od písmena a) po písmeno g) chronologicky postupne)
sa súd rozhodol nielen z dôvodu spôsobu konštrukcie skutkovej vety obžaloby (tá hovorí o žiadaní a
prevzatí úplatku bez podľa názoru súdu nevyhnutnej špecifikácie situácie, čiže zjednodušene povedané
- takto skutok neprebehol ani v prípade prijatia verzie svedkov zo spoločnosti Rapid Life), ale hlavne z
dôvodu nepreukázania toho, čo prokurátor v skutkovej vete tvrdí. Súd nemal za preukázané žiadanie

10.000 Eur ako úplatku v rámci stretnutia dňa 27. februára 2017, nemal za preukázané žiadanie úplatku
„vôbec“ a tiež nemal za preukázané, že prípadná výhra z uzatvorenej stávky mala byť úplatkom „za to,
že sa neuložia najprísnejšie sankcie (to dokonca netvrdí ani skupina svedkov okolo K. Y.). Za takejto
situácie musel dôjsť k záveru, že nebolo dokázané, že sa stal skutok opísaný v obžalobe v podobe ako
to obžaloba tvrdí, a nie že obžalobou opísaný skutok nie je trestným činom (ak by sa takto formulovaný

skutok preukázal, trestným činom by bol).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva na súde, proti ktorého rozsudku smeruje
v lehote 15 dní od jeho oznámenia. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho,
komu treba rozsudok doručiť. Prokurátor môže podať odvolanie pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku,

obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo dotýka. Poškodený môže podať odvolanie len
pre nesprávnosť výroku o náhrade škody. Osoba oprávnená podať odvolanie proti niektorému výroku
rozsudku môže ho napadnúť aj preto, že taký výrok nebol urobený. O odvolaní rozhodne Najvyšší súd
Slovenskej republiky.