Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, July 31, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/167/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121444204
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Halušková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:6121444204.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne S. D., narodenej XX. S. XXXX, D. D., J. XXX/X,
zastúpenej Advokátska kancelária Krnáč s. r. o., Banská Bystrica, Námestie slobody 2, IČO: 47 232 293,
proti žalovanému: I. Z., narodenému XX. K. XXXX, D. D., K. XXXX/XX, zastúpeného advokátkou JUDr.
Luciou Fabriciusovou, Banská Bystrica, J. A. Komenského 18B, o vypratanie nehnuteľnosti, vedenom
na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 14C/55/2021, o dovolaní žalovaného proti uzneseniu

Krajského súdu v Banskej Bystrici z 26. apríla 2023 sp. zn. 15Co/5/2023 takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalobkyni voči žalovanému p r i z n á v a náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) uznesením z 21.

novembra 2022 sp. zn. 14C/55/2021 podľa § 144, § 145 a § 146 ods. 1 Civilného sporového poriadku
(v ďalšom texte aj „CSP“) zastavil konanie (I. výrok) a rozhodol, že žalobkyňa má nárok na náhradu
trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, ktoré je žalovaný povinný zaplatiť žalobkyni v lehote 3
dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o ich výške (II. výrok). Urobil tak po tom, čo
žalobkyňa dňa 15. 11. 2022 zobrala žalobu o vypratanie nehnuteľnosti (kotolne) v jej vlastníctve späť z
dôvodu, že žalovaný túto vypratal, odstránil visiaci zámok, ktorým bola uzamknutá, vypratal aj vnútorný

priestor, ktorý využíval na uskladnenie rôznych vecí. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol
podľa § 256 ods. 1, 2 CSP zistiac, že zastavenie konania procesne zavinil žalovaný, preto právo na
náhradu trov prvoinštančného konania priznal žalobkyni.

2. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací (ďalej len „odvolací súd“) uznesením z 26. apríla 2023
sp. zn. 15Co/5/2023 uznesenie okresného súdu vo výroku II. potvrdil a rozhodol, že žalovaný je povinný

zaplatiť žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti
uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.
3. Žalovaný podal proti uzneseniu odvolacieho súdu dovolanie tvrdiac existenciu vady zmätočnosti (§
420písm.f)CSP).Podstatoudovolacejargumentáciebolotvrdeniežalovaného,žesúdyprirozhodovaní
o náhrade trov konania neposudzovali zavinenie na zastavení konania procesne, ale posudzovali
ho meritórne bez toho, aby žalovaný mohol dokazovať nedôvodnosť žaloby. Rozhodnutie súdu prvej

inštancie žalovaný označil za nedostatočne odôvodnené a arbitrárne, neobsahujúce úvahy, ktorými sa
súd riadil pri ustálení zavinenia na zastavení konania. Odvolací súd porušil princíp dvojinštančnosti
rozšírením dôvodov, pre ktoré žaloba bola podaná dôvodne a ktoré odstránil žalovaný, čím konal nie
ako odvolací, ale ako prvoinštančný súd. Vo vytvorenom nerovnoprávnom procesnom prostredí (čl. 6
ods. 1 CSP) žalovanému nebolo umožnené vyjadriť sa k žalobkyňou požadovanej náhrade trov konania,
pričom sa odvolací súd nevysporiadal s návrhom žalovaného v odvolacom konaní na výsluch strán

sporu. Súdom žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“) tiež vytkol, že mu neumožnili oboznámiť sa s vyjadrením
žalobkyne v odvolacom konaní zo dňa 02. 03. 2023, o existencii ktorého sa dozvedel až z napadnutéhorozhodnutia a z rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým bolo rozhodnuté o výške náhrady trov konania,
hoci toto vyjadrenie bolo formulované ako právna a skutková argumentácia v rozhodnutí odvolacieho
súdu. Dovolateľ ďalej tvrdil, že nebol splnený ani jeden z predpokladov priznania náhrady trov žalobkyni

ako ich uvádza nález Ústavného súdu SR z 20. marca 2018 sp. zn. II. ÚS 569/2017 (žalovaný nezavinil
späťvzatie nedôvodnej žaloby - visiaci zámok na dvere neosadil a nebol jeho). Odvolací súd porušil
podľa dovolateľa jeho právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia založeného na dôkazoch, ktoré neboli
v konaní vykonané, čo je v rozpore s § 383, 384, 385 CSP.

4. Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že rozhodnutie odvolacieho súdu je vecne správne
a nenesie znaky arbitrárnosti, odvolací súd sa vysporiadal so všetkými podstatnými tvrdeniami
žalovaného. Procesný postup odvolacieho súdu označila za zákonný a spravodlivý. V dovolaní
žalovaného nie je uvedený nijaký zákonný dôvod, dovolanie nie je ďalším odvolaním. Žalovaný
v dovolaní opakovane uvádza argumenty obsiahnuté v jeho odvolaní. Dovolateľ nereagoval na
predžalobné výzvy žalobkyne, čím zavinil vznik súdneho konania. V konaní bol preukázaný nedovolený,

nezákonný zásah žalovaného do vlastníckeho práva žalobkyne. Po podaní žaloby žalovaný stavbu
vypratal a sprístupnil ju žalobkyni, čím zavinil zastavenie konania. Žalobkyňa si uplatnila náhradu trov
dovolacieho konania.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa konanie končí, podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1
CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté
rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), dospel k záveru, že dovolanie je prípustné, ale nie dôvodné a je
potrebné ho zamietnuť.

6. Podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.
7.1. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej

v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
7.2. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty
a záruky poskytované právnym poriadkom; jeho integrálnou súčasťou je právo na relevantné, zákonu

zodpovedajúce súdne konanie. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti jeho strán,
právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo
na predvídateľnosť rozhodnutia a na jeho riadne odôvodnenie, zachovanie rovnosti strán v konaní, na
relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae
(odmietnutie spravodlivosti).

7.3. Porušením práva na spravodlivý proces v zmysle uvedeného ustanovenia zákona treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré zároveň
znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva.

8. Dovolateľ videl tzv. vadu zmätočnosti v nedostatočnom odôvodnení uznesenia odvolacieho súdu, jeho
arbitrárnosti, v nedoručení vyjadrenia žalobkyne z 02. 03. 2023, v nevykonaní navrhnutého dokazovania
vypočutím strán sporu a v doplnení ďalších dôvodov rozhodnutia bez vykonania dokazovania.

9. K tvrdeniu dovolateľa o arbitrárnosti dovolaním napadnutého uznesenia považuje dovolací súd za

potrebné uviesť, že aj z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 245/2022 zo
dňa 20. septembra 2022 vyplýva, že „arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných
súdov sú najčastejšie dané rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností
prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných
odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.

j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené
nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá
porušiťniektorézprávuvedenýchvčl.127ods.1ústavy(m.m.II.ÚS336/2019).“Svojvôľa(arbitrárnosť)
sa v zásade môže prejavovat' vo dvoch podobách: ako procesná svojvôľa, teda hrubé alebo opakovanéporušenie zásadných ustanovení právnych predpisov upravujúcich postup orgánu verejnej moci,
alebo ako hmotnoprávna (meritórna) svojvôľa, teda extrémny nesúlad medzi právnym základom pre
rozhodovanie veci a závermi orgánu verejnej moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu

neobhájiteľné všeobecne akceptovateľnými výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012). O arbitrárnosť
súdneho rozhodnutia ide aj vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany súdu,
ktorázásadnepopieraúčelavýznamaplikovanejprávnejnormy,aleboakdôvody,naktorýchjezaložené
súdne rozhodnutie absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky,
prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III.

ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

10.1. Podľa konštantnej judikatúry najvyššieho súdu nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania
v zmysle § 420 písm. f) CSP paušálne tvrdenie o nedostatočne zistenom skutkovom stave, nevykonanie
všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (3Cdo/26/2017,
4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 8Cdo/187/2017). Súlad tohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej

republiky posudzoval ústavný súd napríklad v uznesení sp. zn. II. ÚS 465/2017, nedospel však k
záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti. Na druhej strane Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojich
rozhodnutiach vyslovil názor, že nevykonanie navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na
posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno
kvalifikovať ako porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (III. ÚS

332/09). Zásadám spravodlivého procesu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd totiž zodpovedá požiadavka, aby súdmi urobené skutkové
zistenia a prijaté právne závery boli riadne (dostatočne) a zrozumiteľne (logicky) odôvodnené. V práve
na spravodlivý proces je obsiahnutá aj ďalšia ústavná zásada (čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 6 CSP), a
to „rovnosť zbraní“ v civilnom konaní, ktorá všeobecne zahŕňa tiež rovnosť bremien, ktoré sú na strany

sporu kladené a ktoré nesmú byť neprimerané (IV. ÚS 468/2018).
10.2. V súlade s vyššie uvedenou judikatúrou ústavného súdu najvyšší súd vo viacerých veciach
napr. sp. zn. 4Cdo/100/2018, 5Cdo/202/2018, 5Cdo/138/2018, 5Cdo/122/2019 vyslovil, že procesnému
právu strany sporu navrhovať dôkazy zodpovedá povinnosť súdu nielen o vznesených návrhoch (a
dôkazoch) rozhodnúť, ale tiež, pokiaľ im nevyhovie, vo svojom rozhodnutí odôvodniť, z akých dôvodov

tak neurobil. Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno odôvodniť len tromi dôvodmi. Prvým
je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ku overeniu alebo vyvráteniu ktorej je navrhnutý dôkaz,
je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania; ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/
nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou.
Tretím je nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorého overeniu alebo

vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, už bolo doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo
vyvrátené. Ak tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje v rozpore s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
SR, garantujúcimi strane sporu právo na spravodlivý proces, čiže táto dôkazná vada (tzv. opomenuté
dôkazy) takmer vždy založí nielen nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia pre nedostatok dôvodov,
ale súčasne tiež jeho protiústavnosť.

11. K námietkam žalovaného týkajúcim sa nedostatkov odôvodnenia dovolaním napadnutého uznesenia
odvolacieho súdu treba uviesť, že jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý
proces a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu svoje rozhodnutie náležite
odôvodniť (§ 220, § 236, § 393 ods. 2 CSP, I. ÚS 243/2007), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo

vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany sporu. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia
musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a právnymi závermi. Všeobecný súd musí súčasne
vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a
oprávnených záujmov účastníkov - od 01. 07. 2016 strán sporu (IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS
117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu

zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, Séria A, č. 254-
B, str. 49, § 30). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na každý argument
strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.
Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na

tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro
Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).12. Odvolací súd dospel k záveru, že uznesenia súdov nižších inštancií spĺňajú vyššie uvedené kritériá
pre odôvodňovanie rozhodnutí, preto ich nemožno považovať za nepreskúmateľné, neodôvodnené,
či zjavne arbitrárne (svojvoľné). Súslednosti jednotlivých častí odôvodnení a ich obsahové náplne

zakladajú v súhrne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z odôvodnenia
uznesení vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami aj právnymi závermi. V hodnotení skutkových
zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Argumentácia okresného aj
odvolacieho súdu je koherentná a ich rozhodnutia konzistentné, logické a presvedčivé, premisy v nich
zvolené aj závery, ku ktorým na ich základe súdy dospeli sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť.

13. Podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

14. Z citovanej právnej normy vyplýva povinnosť súdu zistiť pri rozhodovaní o zastavení konania, ktorá
strana sporu zastavenie konania zavinila. Pretože nárok na náhradu trov konania je nárokom procesným

(vyplývajúcim z procesného práva), aj zavinenie na zastavení konania je nutné skúmať iba z hľadiska
procesného(zhľadiskavzťahusprávaniasažalovanéhokpožiadavkámžalobcu).Pokiaľžalobcažalobu
zobral späť pre správanie žalovaného, potom je to žalovaný, kto procesne zavinil zastavenie konania.
Ak by žalobca žalobu zobral späť bez udania dôvodu alebo bez toho, aby týmto spôsobom reagoval na
správanie žalovaného, procesné zavinenie na zastavení nemožno pričítať žalovanému, ale žalobcovi.

15. Pre zistenie zavinenia na zastavení konania je teda rozhodujúce, či sa žalobca domohol uplatneného
nároku, alebo nie. Pri skúmaní procesného zavinenia netreba vychádzať iba zo žalobného petitu, ale
žalobu treba vnímať ako celok. Nielen petit, ale aj žalobné tvrdenia (dôvody žaloby) vyjadrujú, prečo
sa žalobca domáha práve toho plnenia, ktoré uplatňuje (Drápal, L., Bureš, J. a kol. Občanský soudní

řád I. § 1 až 200za. Komentář. 1. vydání. Praha: C. H. Beck, 2009, 1600 s., str. 990). V prípadoch, ak
nejde o priame splnenie požadovanej povinnosti, musí byť daná príčinná súvislosť medzi chovaním sa
žalovaného a uplatneným nárokom (tamtiež str. 991).

16. Dovolací súd zistil, že žalobkyňa v dôvodoch žaloby tvrdila, že žalovaný neoprávnene užíva jej

nehnuteľnosťanežiadúcimkonanímznemožňujejejužívaniežalobkyni.Žalovanývovyjadrenízo04.10.
2021 k žalobe nepoprel, že na kotolňu viackrát osadil dvere a uzavrel ju, dokonca uviedol, že žalobkyňu
žiada o vydanie dverí, ktoré na kotolňu založil. V odvolaní proti výroku o trovách konania vydanému
súdom prvej inštancie po späťvzatí žaloby dovolateľ na jednej strane argumentoval, že do vlastníckych
práv žalobkyne ku kotolni žiadnym spôsobom nezasahoval a kotolňu neužíval, na druhej strane uviedol,

že vstup do kotolne z jeho strany pozemku zaistil ľahko odstrániteľným drôtom. Odvolací súd v tejto
súvislosti poukázal na to, že žalovaný nemal žiaden dôvod ani právo zasahovať do nehnuteľnosti
vlastnícky patriacej inej osobe, teda ani na nej osádzať dvere a túto akýmkoľvek spôsobom uzamykať
a že „Je nepochybné, že žalovaný zasiahol do vlastníctva žalobkyne, hoci aj tým spôsobom, že dvere
zatvoril pomocou drôtu“, keď žalobkyňa už so žalobou predložila fotodokumentáciu preukazujúcu, že

kotolňa bola uzamknutá. Odvolací súd tiež dôvodil, že „Hoci žalovaný sa bráni, že on na kotolňu visiaci
zámok neumiestnil, resp. tento neodstránil, vzhľadom na priloženú fotodokumentáciu mu odvolací súd
neuveril“. Porovnajúc odôvodnenie odvolacieho súdu s odôvodnením súdu prvej inštancie dovolací súd
konštatuje, že odvolací súd využil svoje právo dané mu v § 387 ods. 2 CSP a na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia uviedol ďalšie dôvody vyplývajúce zo súdneho spisu.

17. Dovolací súd zároveň v zmysle zistení uvedených v bode 16 konštatuje, že odvolací súd, hoc to tvrdí
dovolateľ, neposudzoval zavinenie na zastavení konania meritórne, ale iba procesne, vychádzajúc z
obsahu žalobného petitu a žalobných tvrdení a (rovnovážne) aj z obsahu vyjadrenia žalovaného k žalobe
a z jeho odvolania. Žalobkyňa tvrdila zásah do svojho vlastníckeho práva ku kotolni zabránením vstupu,

ktorý žalovaný (v podobe osadenia dverí a upevnenia drôtu) nepoprel (poprel iba uzamknutie kotolne
visiacim zámkom). Žalovaný objasnil motív svojho konania (snaha zabrániť vstupu do kotolne cez vchod
umiestnený zo strany jeho pozemku resp. zo strany ním prevádzkovaného pohostinstva) nepovolaným
osobám, ale ani tento ho neoprávňoval konať bez súčinnosti s vlastníčkou stavby. Odvolací súd výslovne
uviedol, že žalovaný sa mal obrátiť na vlastníčku tejto nehnuteľnosti, aby danému stavu zabránila.

18. Dovolateľ tiež vo vzťahu k nedostatočnému odôvodneniu uznesenia odvolaciemu súdu vytkol, že
sa nevysporiadal s návrhom dovolateľa na vykonanie dokazovania výsluchom strán sporu. Dovolací
súd konštatuje, že v odôvodnení uznesenia odvolacieho súdu skutočne absentuje jeho postoj ktomuto návrhu žalovaného, no nejde o nedostatok odôvodnenia ani o nedostatok procesného postupu
odvolacieho súdu znamenajúci zásah do práva žalovaného na spravodlivý proces. Z odôvodnenia
uznesenia odvolacieho súdu ako celku je zrejmé, že vychádza zo žaloby, z vyjadrenia žalovaného k nej,

z odvolania a vyjadrenia žalobkyne k nemu, ktoré poskytujú dostatočný podklad pre ustálenie zavinenia
na zastavení konania.

19. Zhrnúc uvedené, dovolací súd považuje odôvodnenie uznesenia odvolacieho súdu za dostatočné a
nevybočujúce z limitov spravodlivého procesu.

20. Ako porušenie svojho práva na spravodlivý proces dovolateľ vnímal aj nedoručenie vyjadrenia
žalobkyne z 02. 03. 2023, podaného v odvolacom konaní.

21. Podľa § 374 ods. 1 CSP súd prvej inštancie doručí odvolateľovi vyjadrenie k odvolaniu a umožní mu
vyjadriť sa k nemu najneskôr v lehote desať dní od doručenia.

Podľa § 374 ods. 2 CSP k vyjadreniu odvolateľa podľa odseku 1 môže protistrana podať vyjadrenie v
lehote desať dní od jej doručenia.

Podľa § 374 ods. 3 CSP podania podľa odsekov 1 a 2 doručí súd prvej inštancie ostatným subjektom.

Ďalšie podania strán sa doručujú, len ak je to potrebné na zachovanie práva na spravodlivý proces.

22. Z uvedenej právnej úpravy vyplýva povinnosť súdu prvej inštancie doručiť odvolateľovi vyjadrenie
k odvolaniu tak, aby mal možnosť vyjadriť sa k nemu najneskôr v lehote desať dní od doručenia.
Následne, ak sa odvolateľ k vyjadreniu protistrany vyjadrí (v tzv. odvolacej replike), súd prvej inštancie

umožní protistrane podať vyjadrenie (§ 374 ods. 2 CSP) v lehote desať dní od doručenia vyjadrenia (tzv.
odvolacia duplika). Tretí odsek uvedenej právnej úpravy hovorí, že podania podľa odsekov 1 a 2 (t. j.
odvolaciu repliku a odvolaciu dupliku) doručí súd prvej inštancie ostatným subjektom a ďalšie podania
strán sa doručujú, len ak je to potrebné na zachovanie práva na spravodlivý proces.

23.Priskúmaní,čiodvolacísúdnedoručenímvyjadreniažalobkynez02.03.2023žalovanémuneporušil
zásadu kontradiktórnosti podľa maximy audiatur et altera pars dovolací súd vychádzal zo záverov, ku
ktorým dospel Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze zo 16. decembra 2020 sp. zn. I. ÚS 155/2020,
v ktorom posudzoval porušenie práva na spravodlivý proces sťažovateľa, ktorému nebolo doručené
vyjadrenie k odvolaniu proti uzneseniu o neodkladnom opatrení. Ústavný súd dospel k záveru, že

postup krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu (ktorý dovolanie odmietol), ktorý postup krajského súdu
aproboval, ústavne obstoja. Iná by bola situácia, keby podkladom rozhodnutia krajského súdu boli práve
tvrdenia žalovaného, ktoré boli uvedené v jeho vyjadrení a ku ktorým nemal žalobca právo sa vyjadriť,
a tak úvahu súdu o ich relevantnosti zmeniť. Táto situácia však nenastala. K uvedenému záveru dospel
ústavný súd zastávajúc názor, že ochrana základných ľudských práv a slobôd by mala byť praktická,

účinná a funkčná, nie len teoretická a iluzórna. Ústavný súd sa priklonil, vychádzajúc aj z judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva, k materiálnemu, menej rigidnému výkladu zásady kontradiktórnosti,
hoci sa uplatňuje len vo výnimočných prípadoch, keď nedoručenie vyjadrení neznamenalo porušenie
práva na spravodlivý proces. Ide o prípady, ak vzhľadom na zvolené právne riešenie alebo na obsah
vyjadrenia nemohla mať prípadná replika vplyv na výsledok konania (pozri Čičmanec proti Slovenskej

republike, § 60).

24.1. Dovolací súd z obsahu (žalovanému nedoručeného) podania žalobkyne z 02. 03. 2023 zistil,
že zopakovala závery prezentované žalovaným aj to, že predloženou fotodokumentáciou zhotovenou
pred podaním žaloby preukázala, že nehnuteľnosť bola zo strany od prevádzky žalovaného uzamknutá

visiacou zámkou, ktorú žalovaný po podaní žaloby odstránil a zároveň vypratal vnútorný priestor.
Ústavnýsúdvnálezesp.zn.I.ÚS155/2020zdôraznilpožiadavkuurčiťkritériá,kedyjepotrebné,abysúd
strane doručil podanie protistrany na prípadné vyjadrenie. Zaradil medzi ne aj situáciu, ak je vyjadrenie
bezobsažné, ak sa v ňom len opakujú už uvedené argumenty alebo ak v danej veci do úvahy prichádza
len určité súdom zvolené riešenie, na ktoré vyjadrenie strany nemôže mať žiadny vplyv. Takýto prístup

zvolil aj ESĽP v rozhodnutí Sarkocy proti Slovensku z 22. 09. 2020 (sťažnosť č. 36446/17) a rovnaké
závery prijal aj ústavný súd v rozhodnutí z 15. 12. 2020 sp. zn. IV. ÚS 660/2020.
24.2. Dovolací súd v prejednávanom spore dospel k záveru, že toto kritérium je aplikovateľné aj v štádiu
rozhodovania všeobecných súdov o náhrade trov zastavovaného konania. Relevantné je, že žalovanýani v dovolaní neuviedol, aké (do vyhotovenia nedoručeného vyjadrenia žalobkyne neprednesené)
relevantné skutočnosti by tvrdil alebo aké dôkazy by predložil na vyvrátenie tvrdení žalobkyne. Dovolací
súd dospel k záveru, že nedošlo k porušeniu práva dovolateľa na spravodlivý proces, pretože s ohľadom

na súdmi nižších inštancií zvolené právne riešenie by ďalšie vyjadrenie žalovaného nemohlo výsledné
rozhodnutie o náhrade trov konania ovplyvniť.

25. V kontexte dôvodov dovolateľom vymedzeného dovolacieho dôvodu (§ 420 písm. f) CSP) dovolací
súd uzatvára, nezistiac porušenie práva žalovaného na spravodlivý proces, že dovolanie nie je dôvodné,

preto ho zamietol podľa § 448 CSP.

26. O náhrade trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 453 ods. 1 v spojení s § 255
ods. 1 CSP. V dovolacom konaní bola plne úspešná žalobkyňa, ktorej vznikli trovy dovolacieho konania.
Dovolací súd jej preto voči žalovanému priznal ich náhradu v plnom rozsahu nezistiac dôvod na prípadnú
aplikáciu § 257 CSP. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti

rozhodnutia dovolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

27. Toto uznesenie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.