Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, June 19, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Cdo/69/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4121210818
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:4121210818.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ N. C., nar. XX. S. XXXX, R., Š. XX/XX, 2/ W. Č.,
nar. XX. O. XXXX, Q., C. XXX/XX, obaja zastúpení splnomocnencom Sidor a partneri, s. r. o., Hlohovec,
Železničná4/A,IČO:52635970,protižalovanejO.J.E.,nar.XX.V.XXXX,Q.,C.XXXX/XXA,zastúpenej
advokátom JUDr. Ondrejom Brlášom, Nitra, Štefánikova trieda 52, o určenie, že suma 33.000 eur patrí
do dedičstva, vedenom na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 8C/35/2021, o dovolaní žalovanej proti

rozsudku Krajského súdu v Nitre z 19. januára 2023 sp. zn. 9Co/85/2022, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobcovia 1 a 2 majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nitra (ďalej „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 28. marca 2022 č.k. 8C/35/2021-153

určil, že finančné prostriedky vo výške 33.000 eur, ktoré boli pred smrťou poručiteľky S. Č., rod. T., nar.
XX. S. XXXX, zomr. XX. K. XXXX, naposledy bytom C. XXX/XX, XXX XX Q., prevedené z jej účtu na
účet žalovanej, patria do dedičstva po poručiteľke S. Č., rod. T., nar. XX. S. XXXX, zomr. XX. K. XXXX,
naposledy bytom C. XXX/XX, XXX XX Q. (I.). O trovách konania rozhodol tak, že žalobcovia 1/ a 2/ majú
proti žalovanej nárok na náhradou trov konania v plnej výške (II.). Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami
§ 137 písm. a), b), c), d), § 149, § 150 ods. 1, § 153 ods. 1 až 3, § 215 ods. 1, 2, § 255 ods. 1 CSP, §

628 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka. Vykonaným dokazovaním zistil, že je nesporným, že k prevodu
sumy 33.000 eur z účtu poručiteľky, pani S. Č., nar. XX. S. XXXX, pred jej úmrtím došlo, ako aj to, že
prevod realizovala žalovaná, ktorá mala dispozičné právo k jej účtu. Sporným bolo, na základe čoho k
prevodu finančných prostriedkov došlo, keďže žalobcovia namietajú, že by k tomuto úkonu malo dôjsť
na základe darovacej zmluvy medzi poručiteľkou a žalovanou tak, ako to tvrdí žalovaná. Vzhľadom na
to, že ide o žalobu podľa § 137 písm. c) CSP, musel súd preskúmať, či existuje na jej podanie naliehavý

právnyzáujem,pričomdospelkzáveru,žejednoznačneáno.Súdsastotožnilsargumentácioužalobcov,
že naliehavosť právneho záujmu je v tomto prípade daná tým, žalobcovia sú právnymi nástupcami po
poručiteľke a majú právo dediť z toho, čo patrilo do dedičstva po poručiteľke. Konaním žalovanej bolo
porušené dedičské právo žalobcov, pričom nie je možné sa domáhať ochrany práv iným spôsobom
ako určením, že finančné prostriedky, ktoré žalovaná previedla na svoj účet z účtu poručiteľky, majú
patriť do dedičstva po poručiteľke a na základe takéhoto určenia požiadať príslušný súd o dodatočné

konanie o dedičstve. Predmetom sporu, od jeho začiatku, jednoznačne bola existencia, čo i len ústnej,
darovacej zmluvy medzi žalovanou a poručiteľkou. Je zodpovednosťou žalovanej, že v rámci skutkových
tvrdení sa takmer výlučne obmedzila na okolnosti jej starostlivosti o poručiteľku, vzťahov medzi ňou,
žalobcami,poručiteľkouaďalšímipríbuznými,prípadnekpohnútkamporučiteľkyaibavýlučnevovzťahu
ktýmtotvrdeniamnavrhovalavykonaťdokazovanievýsluchmistránsporuasvedkov,prípadnelistinnými
dôkazmi. Žalovaná, do prvého pojednávania, neuviedla súdu vo vzťahu k uzavretiu spornej darovacej

zmluvy takmer žiadne skutkové tvrdenia, okrem toho, že išlo o darovaciu zmluvu uzavretú ústne, a
že k prevedeniu finančných prostriedkov došlo bezprostredne po príkaze poručiteľky dňa 24. apríla2020. Toto sú jediné skutkové tvrdenia žalovanej vo vzťahu k existencii darovacej zmluvy, uvedené
v jej písomných vyjadreniach, vo vzťahu ktorým nenavrhla vykonať žiadne dokazovanie, a to ani jej
výsluchom na pojednávaní. Pokiaľ bola žalovaná v presvedčení, že v rámci jej procesnej obrany stačí, ak

poprie skutkové tvrdenia žalobcov, takýto právny názor nie je správny, pretože ako žalobcovia správne
podotkli, nie je možné, aby títo preukazovali neexistenciu darovacej zmluvy. V tomto prípade sa dôkazné
bremeno prenáša na stranu sporu, ktorá tvrdí, že jej právo je odvodené od konkrétneho titulu. Ak by
aj došlo k uzavretiu darovacej zmluvy, žalovaná neuviedla žiadne relevantné skutkové tvrdenia k tejto
skutočnosti.

1.1. Druhou dôležitou okolnosťou pre rozhodnutie súdu bolo, že skutkové tvrdenia sú prostriedkami
procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany, pričom strany majú povinnosť nielen úplne a
pravdivo uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu, ale navyše ich majú
povinnosť uvádzať včas, sporové konanie sa spravuje zásadou koncentrácie konania, ktorej účelom je
zabrániť tomu, aby strany zdržiavali spor neskoro vykonanými procesnými úkonmi. Súd bol názoru, že
subjektívne dôvody v tomto prípade neprichádzajú do úvahy, keďže žalovaná je zastúpená advokátom

a čo sa týka objektívnych kritérií, spor nie je právne zložitý na to, aby bolo problémom posúdiť, kedy a
ktoré skutkové tvrdenia a návrhy na vykonanie dokazovania podporujúce tieto skutkové tvrdenia bolo
potrebné uviesť a označiť. Súd na predbežné prejednanie sporu nepredvolával strany sporu, ako ani
navrhnutých svedkov, pretože dokazovanie v smere, v akom boli dôkazy navrhnuté, nepovažoval za
potrebné. Žalovaná mala dostatočný časový priestor na poskytnutie relevantných skutkových tvrdení

k existencii darovacej zmluvy, pričom k nej mohla navrhnúť vykonať dokazovanie. Výsluchy žalovanej,
ani svedkov k medziľudským vzťahom alebo k opatrovaniu poručiteľky nepovažoval súd po realizácii
všetkých písomných vyjadrení a po skoncentrovaní strán sporu, za potrebné. Keďže zástupca žalovanej
nebol schopný súdu vysvetliť, prečo k okolnostiam uzavretia darovacej zmluvy navrhol vypočuť žalovanú
a jej manžela až priamo na predbežnom prejednaní sporu, pristúpil súd k otvoreniu pojednávania s tým,

že tieto návrhy neakceptoval, a to aj z dôvodu, že pojednávanie by muselo byť odročené. Z vykonaného
dokazovania napokon vyplynulo, že k uzavretiu darovacej zmluvy medzi žalovanou a poručiteľkou
neprišlo. Toto nevyplynulo ani z uznesenia o dedičstve, ani z e-mailovej alebo SMS komunikácie medzi
žalovanou a žalobcami. Z tejto komunikácie a z výzvy na zaplatenie podielu z dedičstva z 12. mája
2021 vyplýva, že žalobcovia mali po ukončení dedičského konania vedomosť o tom, že žalovaná si z

účtu poručiteľky, pred jej úmrtím, poukázala vyššiu finančnú čiastku, avšak rozhodne z týchto dôkazov
nevyplýva, že by žalobcovia mali mať pred alebo počas dedičského konania vedomosť o existencii a
uzavretí darovacej zmluvy. Ďalšie listinné dôkazy súd z dôvodu irelevantnosti vo vzťahu k predmetu
sporu nevykonal. Keďže súdu neostávalo iné, ako rozhodnúť na podklade skutkových tvrdení a dôkazov,
ktoré mal k dispozícii, a ktoré mu boli včas predložené a navrhnuté, nemohol rozhodnúť inak, ako

žalobu zamietnuť. Neplatnosť darovania napokon spôsobila, že tomuto právnemu úkonu nikdy nedošlo
a finančné prostriedky boli v čase smrti poručiteľky jej majetkom, ktorý je potrebné prejednať v rámci
príslušného dedičského konania.

2. Krajský súd v Nitre (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 19. januára 2023 sp. zn. 9Co/85/2022 na

základe odvolania žalovanej rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1
CSP) a žalobcom 1/ a 2/ priznal voči žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (§
396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP). Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu a z dôvodov uvedených
žalovanou v odvolaní dospel k záveru, že súd prvej inštancie, vychádzajúc zo zisteného skutkového
stavu vec správne právne posúdil, pričom v odôvodnení rozhodnutia dal odpovede a riadne odôvodnil

všetkypreposúdenievecipodstatnéskutočnosti,pretoodvolacísúdrozsudoksúduprvejinštanciepodľa
§ 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil, a keďže s odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa
stotožňuje, na tieto dôvody podľa § 387 ods. 2 CSP odkázal.
2.1. V priebehu konania na súde prvej inštancie zostala medzi stranami sporu spornou otázka
naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Otázkou naliehavého právneho záujmu sa vo

svojom rozhodnutí podrobne zaoberal Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 2ObdoV/11/2019 z 11.
decembra 2019, pričom v tomto svojom rozhodnutí poukázal na judikatúru NS SR v tejto otázke, a
to rozhodnutia sp. zn. 4Cdo/136/2009, R 17/1972, sp. zn. 5Cdo/31/2011 a sp. zn. 4Cdo/89/2007, sp.
zn. 3Cdo/112/2004 publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 81/2006 a obdobne aj sp. zn.
4Cdo/49/2003 publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 75/2003, sp. zn. 3Cdo/53/2007, sp.

zn. 1Cdo/26/2007, sp. zn. 5Cdo/136/2007, sp. zn. 5Obdo/51/2011, sp. zn. 6Cdo/392/2013. Naliehavý
právnym záujmom sa zaoberal aj NS SR v rozhodnutí zo dňa 20. marca 2019 sp. zn. 8Cdo/156/2018,
v ktorom uviedol, že určovacou žalobou môže byť určené len jestvovanie práva, prípadne právneho
vzťahu, existujúceho ku dňu vyhlásenia rozsudku, obsahom žaloby nemôže byť určenie práva zadobu minulú a ani do budúcnosti (pozri rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2Cdo/32/98, 2Cdo/131/06). Z tohto pravidla judikatúra pripúšťa výnimky, a to v podobe žalôb o určenie,
že určitá osoba bola ku dňu smrti vlastníkom veci, resp. žaloba, že určitá vec patrí do dedičstva (pozri

rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/26/07, 3Cdo/44/08). Rozhodujúcim okamihom pre určenie
naliehavého právneho záujmu je deň smrti poručiteľa.
2.2. Podanou žalobou sa žalobcovia domáhali práve takéhoto určenia, teda určenia, že finančné
prostriedky vo výške 33.000 eur, ktoré boli pred smrťou poručiteľky S. Č. prevedené z jej účtu na účet
žalovanej, patria do dedičstva po poručiteľke. Takéhoto určenia sa domáhali z dôvodu, že táto suma

nebola predmetom dedičského konania po poručiteľke S. Č., ktorá bola matkou žalobcov a žalovanej.
Potrebné bolo posúdiť i to, či je pre posúdenie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení
podstatné, či žalobcovia o tejto skutočnosti vedeli už v čase dedičského konania a pokiaľ by o tejto
skutočnosti boli vedeli, či mali túto skutočnosť uviesť už v dedičskom konaní a pokiaľ tak neurobili,
či to má vplyv na posúdenie ich naliehavého právneho záujmu v tomto konaní. Súčasťou dedičského
konania je zisťovanie majetku a dlhov poručiteľa. Majetkové zistenia v dedičskom konaní nemusia byť

vždy konečné, plné a ani úplne správne, nepredstavujú teda komplexné riešenie majetkových pomerov
poručiteľa a tým menej riešenie iných majetkových otázok vzniknutých v súvislosti s úmrtím poručiteľa
až po jeho smrti. Toto vyplýva z právnej úpravy, ktorá počíta so situáciou, kedy sa po právoplatnom
ukončení dedičského konania objaví ďalší majetok, ktorý v pôvodnom konaní nevyšiel najavo. Konaniu
o dedičstve ako mimosporovému konaniu neprináleží, aby sa zaoberal majetkom a dlhmi poručiteľa,

ktoré sú medzi dedičmi sporné, preto súdny komisár iba konštatuje ich spornosť a viac na ne neprihliada
a pokračuje v dedičskom konaní. To však neznamená, že nemožno podať žalobu (i mimo dedičského
konania) o určenie, že poručiteľ v čase smrti bol vlastníkom veci, s cieľom vyriešiť spornosť v tejto
otázke. Aktívne legitimovaní na podanie žaloby sú účastníci dedičského konania, ktorí tak môžu urobiť
počas prebiehajúceho konania o dedičstve, ako aj po jeho skončení. Pasívne legitimovaní sú všetci

ostatní dedičia. Ak následne v sporovom konaní súd rozhodne, že určitá vec do dedičstva patrí, prejedná
v sa v dodatočnom dedičskom konaní.
2.3. Vychádzajúc z uvedeného, dospel odvolací súd k záveru, že podaná žaloba je prípustnou určovacou
žalobou podľa § 137 písm. c) CSP, na ktorej žalobcovia majú naliehavý právny záujem, pričom
pre posúdenie naliehavého právneho záujmu na tejto určovacej žalobe nie je rozhodujúce ani to, či

žalobcoviaoskutočnostiach,odktorýchsvojeprávouplatňujú,užvedelivčasededičskéhokonaniaaani
to, či ich, pokiaľ o nich vedeli, v dedičskom konaní aj skutočne uplatnili. Z vykonaného dokazovania tiež
vyplýva, že v priebehu dedičského konania neboli tieto skutočnosti sporné (nevyplýva to z dedičského
rozhodnutia), preto notárka ani nemala dôvod odkázať niektorého z dedičov na uplatnenie spornej
skutočnosti žalobou na súde. Ak teda na strane žalobcov vznikla potreba určiť následne, po skončení

dedičského konania, sporné skutočnosti, mohli tak urobiť len podaním žaloby podľa § 137 písm.
c) CSP, pri ktorej je už potrebné v konaní skúmať naliehavý právny záujem, ktorý aj podľa názoru
odvolacieho súdu je v danej veci daný. Skutočnosť, že neboli vykonané žalovanou navrhované dôkazy,
na preukázanie toho, že žalobcovia o týchto skutočnostiach vedeli už v čase dedičského konania, potom
nie je pre posúdenie tejto veci rozhodujúca, a pokiaľ súd prvej inštancie tieto dôkazy nevykonal, nedošlo

tým k porušeniu práva žalovanej na spravodlivý súdny proces.
2.4. Pokiaľ žalovaná namietala to, že vo svojich podaniach navrhovala vypočuť svedkov v súvislosti
s rodinnými vzťahmi, preukázaním starostlivosti o poručiteľku, avšak na žiadnom mieste neuviedla,
že navrhuje vypočutie svedkov výlučne v súvislosti s uvedenými skutočnosťami, k tomu odvolací
súd uviedol, že výsluch svedka sa realizuje na návrh strany, pretože strana má povinnosť tvrdenia,

dôkaznú povinnosť, povinnosť vyjadrovať sa k veci, k dôkazom. Ak strana navrhne výsluch svedka,
zabezpečí jeho prítomnosť na pojednávaní a ak takto nemožno postupovať, požiada strana súd o
predvolanie svedka. V návrhu na výsluch svedka uvedie meno, priezvisko, prípadne dátum narodenia
svedka, adresu, z ktorej možno svedka predvolať a označenie skutočností, ktoré majú byť výsluchom
svedka preukázané. Súd v rámci prípravy pojednávania musí vytriediť skutkové okolnosti tak, aby vedel

určiť, ktoré skutkové tvrdenia sú relevantné a následne určiť, ktoré z relevantných tvrdení sú medzi
stranami sporné, a ktoré považuje za nesporné. Tiež je potrebné vyhodnotiť také skutkové tvrdenia,
ktoré dokazovať netreba. Následne musí súd zhodnotiť, vychádzajúc zo skutočností, ktoré je potrebné
v konaní preukazovať, aké dôkazy je potrebné vykonať. Pri určení predmetu dokazovania a toho,
ktoré dôkazy vykoná, súd vychádza zo skutkových tvrdení strán sporu a pri vyhodnotení toho, ktorého

svedka v konaní vypočuje tiež z tvrdení strany, ktorá ho navrhla vypočuť a tiež z toho, čo uviedla
ohľadne toho, na aké okolnosti má byť takýto svedok vypočutý. Vychádzajúc z uvedeného, ak žalovaná
vo svojich podaniach navrhovala vypočuť svedkov v súvislosti s rodinnými vzťahmi a s preukázaním
starostlivosti o poručiteľku a neuviedla, že týchto svedkov navrhuje vypočuť aj na iné okolnosti, napríkladna okolnosti uzatvorenia darovacej zmluvy medzi žalovanou a poručiteľkou, nie je možné následne
súdu prvej inštancie vytknúť to, že ak súd nepovažoval za potrebné vypočuť svedkov na okolnosti
rodinných vzťahov a starostlivosti o poručiteľku, výsluch takýchto svedkov nevykonal. Z písomných

podaní žalovanej totižto nevyplývalo, že by mali byť vypočutí aj na iné okolnosti, pričom, ak ich na takéto
okolnosti chcela vypočuť, mala to uviesť už v podaní, v ktorom žiadala ich výsluch. V uvedenom postupe
súdu prvej inštancie preto odvolací súd nevidel porušenie práva na spravodlivý súdny proces.
2.5. Následne žalovaná namietala aj postup súdu prvej inštancie v tom, že na predbežnom prejednaní
sporu neakceptoval návrh právneho zástupcu žalovanej na vykonanie dokazovania v súvislosti s

existenciou darovacej zmluvy prostredníctvom výsluchu žalovanej a jej manžela z dôvodu koncentrácie
konania, v čom tiež videla porušenie práva na spravodlivý súdny proces a odňatie jej možnosti konať
pred súdom. K tomu je tiež potrebné dodať, že strany sú v zmysle ustanovenia § 153 CSP povinné
uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného
útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr,
ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Na prostriedky procesného

útoku prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak
by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Žalovaná a
jej právny zástupca v priebehu konania návrh na vykonanie dokazovania výsluchom manžela žalovanej
navrhli len v súvislosti s objasnením ich vzťahov vo vzťahu k darovaniu pozemku (v duplike) a
následne návrh na vykonanie výsluhu manžela žalovanej predniesol až právny zástupca žalovanej

počas predbežného prejednania sporu dňa 28. marca 2022, avšak len v súvislosti s tým, že mal byť
prítomný pri realizácii bankového prevodu finančnej čiastky 33.000 eur žalovanou z účtu poručiteľky
na jej účet. Skutkové okolnosti, na ktoré ho navrhli vypočuť, neboli za danej situácie pre posúdenie
veci rozhodujúce, pričom mu muselo byť zrejmé, že by to viedlo k odročeniu predbežného prejednania
sporu, respektíve nariadeniu pojednávania, teda vykonanie ďalších úkonov súdu. Za takých okolností

možno skonštatovať, že žalovaná prostriedky procesnej obrany neuplatnila včas, a preto súd prvej
inštancie nebol povinný na ne prihliadať, pretože sa riadil zásadou sudcovskej koncentrácie konania
a zásadou hospodárnosti konania vyjadrenou v článku 17 základných princípov, na ktorých je Civilný
sporový poriadok založený. Ohľadne ostatných dôkazov platí to, čo odvolací súd už konštatoval vyššie,
teda to, že vykonanie výsluchov svedkov na okolnosti rodinných vzťahov a starostlivosti o poručiteľku

nepovažoval pre posúdenie danej veci za podstatné, a preto ich nevykonal. Ani v takomto postupe súdu
odvolací súd nevidel porušenie práva žalovanej na spravodlivý súdny proces a to, že by jej bola odňatá
možnosť konať pred súdom.
2.6. Ďalšou odvolacou námietkou žalovanej bolo to, že prevod finančných prostriedkov vo výške 33.000
eur z účtu poručiteľky nebol počas celého konania žalobcami preukázaný a súd napriek uvedenému v

rozhodnutíuviedol,žetátoskutočnosťjepreukázanáanesporná,pričomneodkázalnažiadnekonkrétne
skutočnosti.Ktomujepotrebnéuviesť,žežalobcoviaužvžalobeuvádzali,žežalobkyňa1/sadozvedela,
že žalovaná v čase, keď bola poručiteľka umiestnená do domova sociálnych služieb, ešte pred smrťou
poručiteľky, previedla z osobného účtu poručiteľky sumu 33.000 eur na svoj osobný účet. Uviedli, že
žalovaná prevod žalobkyni 1/ odôvodnila tak, že sa chcela vyhnúť poplatkom za dedičské konanie a vo

vzťahu k žalobkyni 1/ sa vyjadrila tak, že jej vyplatí tretinu tejto sumy. Žalobcovia tiež uvádzali, že sa
snažili so žalovanou prediskutovať dôvody, pre ktoré tak urobila, ako aj docieliť zmierne vyporiadanie
nárokov žalobcov, avšak žalovaná poprela, že by svojím úkonom chcela ukrátiť ostatných dedičov a
uviedla, že konala na príkaz poručiteľky, ktorá jej sumu 33.000 eur dala do správy, pričom časť si mala
žalovaná ponechať ako dar a časť mala využiť podľa vlastného uváženia. Uviedli tiež, že nemajú žiadnu

vedomosť o existencii darovacej zmluvy, týkajúcej sa uvedených finančných prostriedkov, a preto sa
domnievajú, že darovacia zmluva neexistuje. Žalobcovia už v návrhu uvádzali, že ich nárok závisí od
dôkazu, ktorý sami nedokážu zabezpečiť z dôvodu, že počas života poručiteľky nemali dispozičné právo
k účtu poručiteľky, ktoré mala len žalovaná. Preto navrhli, aby súd vykonal za nich dôkaz, a to vyžiadaním
výpisu z osobného účtu poručiteľky, ktorým by sa osvedčili tvrdenia žalobcov v tom, že žalovanú sumu

33.000 eur previedla žalovaná na svoj osobný účet z účtu poručiteľky v čase krátko pred jej smrťou a v
čase,keďbolaumiestnenávsociálnomzariadení,prípadneabybolipreukázanéajinéprevody,oktorých
žalobcovia nemajú doposiaľ vedomosť. Žalovaná v odpovedi na výzvu na zaplatenie podielu z dedičstva
uviedla, že s tvrdením ohľadne jednostranného výberu úspor poručiteľa s úmyslom ukrátenia ostatných
dedičov sa nestotožňuje, pretože sa jednalo o vykonanie príkazu poručiteľa a za jeho života, ktorý tieto

prostriedky dal do správy žalovanej, aby si časť ponechala (darovanie), a aby časť bola použitá podľa
ich uváženia a to z dôvodu, že žalovaná sa o poručiteľa starala až do jeho smrti. Nakoľko predmetné
peňažné prostriedky neboli predmetom dedičského konania, podľa žalovanej sa nejedná ani o dedičstvo
po poručiteľke. Napriek tomu, že o tom, či bola medzi poručiteľkou a žalovanou nejaká darovacia zmluvauzavretá a v akom znení, sa mohla vyjadriť len samotná žalovaná, pretože žalobcovia o nej nemohli
mať vedomosť, k okolnostiam uzavretia darovacej zmluvy sa vôbec nevyjadrila. Keďže však žalobcovia
objektívne nemajú k dispozícii informácie o skutočnostiach, súvisiacich s uzavretím darovacej zmluvy,

tým, že otvorili otázku uzavretia darovacej zmluvy a jej platnosti, nastúpila vysvetľovacia povinnosť
žalovanej ako protistrany, pričom nesplnenie si tejto povinnosti môže mať za následok neúspech v spore.
Žalovaná mala možnosť sa k týmto skutočnostiam vyjadriť vo vyjadrení k žalobe, pričom v nej uviedla, že
so skutkovými tvrdeniami žalobcov nesúhlasí a odporuje im v celom rozsahu. V tomto vyjadrení okrem
skutkových tvrdení týkajúcich sa starostlivosti o poručiteľku žalovaná tiež uviedla, že zabezpečovanie

bankových výpisov poručiteľky nepovažuje za potrebné, nakoľko suma, ktorá podľa žalobcov má patriť
dodedičstvapoporučiteľke,sanapredmetnombankovomúčtenenachádzala.Vzáveretohtovyjadrenia
žalovaná uviedla, že medzi ňou a poručiteľkou bola platne uzatvorená darovacia zmluva za života
poručiteľky, pričom zo strany žalobcov nebol predložený akýkoľvek dôkaz alebo skutočnosť, že by
sa malo jednať o neplatnú darovaciu zmluvu, ktorá spĺňala všetky zákonom vyžadované náležitosti a
obligatórne nevyžadovala písomnú formu. Z tohto dôvodu, že došlo k platnému darovaniu, tak sumu

vo výške 33.000 eur v čase svojho úmrtia poručiteľka už nevlastnila, a preto sa ani nemohlo jednať
o časť dedičstva po poručiteľke. Napriek tomu, že žalovaná ako účastníčka ňou tvrdenej darovacej
zmluvy s poručiteľkou ako jediná mohla mať vedomosti o skutkových okolnostiach, kedy, z akého účtu,
aká suma bola v prospech žalovanej prevedená, sa ku konkrétnym skutkovým okolnostiam uzatvorenia
darovacej zmluvy nevyjadrila, iba skonštatovala platnosť darovacej zmluvy. Takéto vyjadrenie zo strany

žalovanej nemožno považovať za účinné popretie skutkových tvrdení žalobcov, ktorí majú ohľadne
žalovanou tvrdenej darovacej zmluvy informačný deficit, preto práve žalovaná, ktorá mala takúto
darovaciu zmluvu uzavrieť, mala uviesť svoje skutkové tvrdenia a preukázať ich aj dôkazmi, čo však
neurobila. Neurobil to ani jej právny zástupca na predbežnom prejednaní sporu, keď len uviedol, že
má za to, že tvrdenie o existencii ústnej darovacej zmluvy ohľadom skutkových tvrdení si splnili, keď

mal za to, že žalobcovia namietali iba existenciu písomnej darovanej zmluvy a na preukázanie ich
skutkových tvrdení navrhovali výsluch svedkov a strán sporu. V priebehu konania pri tom nebola sporná
len forma darovacej zmluvy, ale predovšetkým jej existencia, čo žalobcovia v priebehu celého konania
popierali. Skutkové tvrdenia k existencii darovacej zmluvy mala žalovaná podľa odvolacieho súdu uviesť
už vo vyjadrení k žalobe a v duplike, čo však neurobila a výsluch strán navrhovala k okolnostiam

starostlivosti o poručiteľku (iné z jej vyjadrenia nevyplýva), pričom treba tiež dodať, že ak by aj výsluch
strán bol uskutočnený, súd by sa rozhodné skutočnosti dozvedel až pri takomto výsluchu a druhá strana
by mala možnosť sa k tomu vyjadriť až po takomto výsluchu, čo je v rozpore so zásadami civilného
sporového konania, keď spornosť skutkových tvrdení sa má zistiť práve vo fáze pred predbežným
prejednaním sporu alebo pojednávaním, a to tak, že ich strany uvedú v žalobe, vyjadrení, v replike

a duplike. Od spornosti skutkových tvrdení v tejto fáze potom záleží ďalší postup súdu, ktorý si zvolí
a tiež to, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Ak teda žalovaná vo vyjadrení k žalobe a v duplike
neuviedla konkrétne skutkové tvrdenia, ktorými by poprela skutkové tvrdenia žalobcov, ani jej výsluch
nebol potrebný, a pokiaľ súd prvej inštancie za takéhoto stavu nepredvolal na predbežné prejednanie
sporu aj strany sporu, ale len ich právnych zástupcov, vychádzal práve z postoja žalovanej, ktorá už

vo vyjadrení k žalobe a duplike nevyvrátila skutkové tvrdenia žalobcov právne účinným spôsobom a
jej neskorší výsluch by už bolo možné vyhodnotiť tak, že k popretiu skutkových tvrdení nedošlo včas.
Odvolací súd nesúhlasí s tvrdením žalovanej, ktorá uviedla, že samotná skutočnosť, že žalovaná bola
oprávnená disponovať s finančnými prostriedkami poručiteľky, a to ako jediná z poručiteľkiných detí,
preukazuje záujem poručiteľky prenechať finančné prostriedky žalovanej. Takýto záver zo samotného

oprávnenia nakladať s účtom poručiteľky nevyplýva. V duplike žalovaná tiež uviedla, že k prevzatiu
daru, t. j. prevedeniu finančných prostriedkov došlo bezprostredne po príkaze poručiteľky, a to dňa 24.
apríla 2020. V uvedenom čase poručiteľka žila a bola pri vedomí, teda darovacia zmluva nemusela mať
písomnú formu. Žalovaná poprela vôľu poručiteľky, ktorou by bolo prenechať jednu tretinu finančných
prostriedkov žalobkyni 1/ a dve tretiny žalovanej. Uviedla, že vôľa poručiteľky bola, aby všetky peňažné

prostriedky dostala žalovaná, a aby s týmito mohla naložiť podľa vlastnej vôle.
2.7.Ktvrdeniužalovanej,žeprevodfinančnýchprostriedkovvovýške33.000eurzúčtuporučiteľkynebol
počas celého konania žalobcami preukázaný, odvolací súd zdôraznil, že skutkové okolnosti k tomu,
kedy, z akého účtu, v akej sume došlo k uzavretiu darovacej zmluvy medzi poručiteľkou a žalovanou sa v
konaní mohla vyjadriť len žalovaná, ktorá v priebehu celého konania takéto skutkové tvrdenia neurobila,

preto je potrebné vychádzať z toho, že nedošlo k účinnému popretiu skutkových tvrdení žalobcov, a
teda v konaní nebola preukázaná existencia darovacej zmluvy. Až keby žalovaná uviedla svoje skutkové
tvrdenia k darovacej zmluve a navrhla na ich preukázanie výsluch svedkov, až v takom prípade by
súd mal takýchto svedkov vypočuť, avšak bez skutkových tvrdení žalovanej by ich výsluch bol v tejtofáze konania nadbytočný. Zo skutkových tvrdení žalovanej pritom vyplýva len to, že podľa nej došlo k
platnému darovaniu, tak sumu vo výške 33.000 eur poručiteľka v čase svojho úmrtia nevlastnila, a preto
sa ani nemohlo jednať o časť dedičstva po poručiteľke (vyjadrenie k žalobe) a k vyjadreniu, že nakoľko

k prevzatiu daru, t.j, k prevedeniu finančných prostriedkov došlo bezprostredne po príkaze poručiteľky,
a to dňa 24. apríla 2020, keď poručiteľka žila a bola pri vedomí, takže darovacia zmluva nemusela mať
písomnú formu (duplika). Žalovaná teda v priebehu konania sumu, ktorú mala poručiteľka žalovanej
darovať, nevyvrátila a neuviedla ani k výške prevedenej sumy svoje vlastné skutkové tvrdenia, preto
potom, ak súd prvej inštancie mal za preukázané, že došlo k prevodu finančných prostriedkov vo výške

33.000 eur z účtu poručiteľky na žalovanú, aj podľa názoru odvolacieho súdu je tento záver správny, čo
však nevylučuje, že prevedená suma, bez preukázania darovania mohla byť aj iná, čo však v konaní
nebolo preukázané.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná (ďalej aj „dovolateľka“), navrhujúc
zrušiť napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Dovolací dôvod podľa

ust. § 420 písm. f) CSP - napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces
žalovanej v takej miere, že dovolanie je prípustné, pretože žalobcovia sa domáhali určenia, že vec
patrí do dedičstva po poručiteľovi napriek tomu, že nešlo o vec, ktorá bola v dedičskom konaní
sporná. Odvolací súd sa s uvedenou skutočnosťou vo svojom odôvodnení náležite nevysporiadal,
v dôsledku čoho na strane žalovanej k porušeniu práva na spravodlivý proces spočívajúce v

nedostatočnom odôvodnení súdneho rozhodnutia. Ďalším procesným pochybením bolo nevykonanie
dôkazovnavrhnutýchžalovanouanedostatočnezistenýskutkovýstav.Žalovanáužpočassvojhoprvého
písomného podania zo dňa 30. novembra 2021, ktorým sa vyjadrila k podanej žalobe, navrhla vykonanie
viacerých dôkazov v konaní, bol navrhnutý výsluch strán sporu, výsluchy svedkov, zo strany žalovanej
bol daný návrh na pripojenie súvisiacich administratívnych spisov. Napriek skutočnosti, že žalovaná

predložila výpisy z bankového účtu poručiteľky od 01. januára 2020 - 21. mája 2020 (poručiteľka zomrela
XX. K. XXXX), z ktorých bolo evidentné, že tam nebol žiaden bankový prevod peňažných prostriedkov,
ktorému by zodpovedala žalovaná suma 33.000 eur, ktorá má patriť do dedičstva, súd prvej inštancie
(bez vykonania dokazovania navrhnutého žalovanou) považoval skutkový stav prejednávanej veci za
zistenýspôsobom,žemalodôjsťkprevodupeňažnýchprostriedkov,ktorévšaknebolivôbecpreukázané

a rovnako aj absenciou relevantného odôvodnenia v tejto časti, došlo k porušeniu práva žalovanej
na spravodlivý proces. Nesprávny procesný postup súdu, ktorým bolo žalovanej znemožnené, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, spočíval aj v tom, že po predbežnom právnom posúdení súdu prvej inštancie podľa § 181 ods.
2 CSP jej bola odopretá možnosť uviesť ďalšie skutočnosti, ku ktorým mali byť ňou navrhnutí svedkovia

(ako aj strany sporu) vypočutí, napriek tomu, že z ustanovení CSP nevyplýva povinnosť uviesť konkrétne
skutočnosti, ku ktorým bude svedok vypočúvaný, pričom takýmto reštriktívnym postupom bolo žalovanej
znemožnené preukazovať ňou tvrdený skutkový stav.
3.1. Podanie dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP žalovaná odôvodnila tým, že rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu

ešte nebola vyriešená. Právne otázky formulovala nasledovne: „1. Existoval u žalobcov naliehavý právny
záujem na určení, že peňažné prostriedky patria do dedičstva po poručiteľovi, keď v rozpore so zásadou
„Vigilantibus iura sripta sunt“ túto skutočnosť nenamietali už počas prejednania dedičského konania
po poručiteľovi ako tzv. sporný majetok, napriek tomu, že o nej preukázateľne mali vedomosť pred
vyporiadaním dedičstva po poručiteľovi? 2. Predstavujú peňažné prostriedky, ktorých prevod nevyplýva

zo žiadneho vykonaného dôkazu majetok patriaci poručiteľovi, aj keď tento ich ku dňu svojej smrti
nemal vo svojej držbe a ani zo žiadnej skutočnosti nevyplýva vlastníctvo poručiteľa? 3. Je v súlade s
princípom právnej istoty domáhanie sa určenia, že poručiteľ bol vlastníkom peňažných prostriedkov v
konaní podľa § 137 písm. c) CSP, pokiaľ účastníkmi súdneho konania (stranami sporu) sú účastníci
totožní s účastníkmi v konaní o dedičstve po poručiteľovi a žalobcovia spornú skutočnosť spočívajúcu

v existencii alebo neexistencii darovacej zmluvy nenamietali pri prejednaní dedičstva a ani takúto vec
neoznačili ako sporné dedičstvo po poručiteľovi?“

4. Žalobcovia sa k podanému dovolaniu písomne vyjadrili, navrhli ho odmietnuť, resp. zamietnuť a
priznať im náhradu trov konania, považujúc ho za nedôvodné. Odvolací súd dostatočne odôvodnil svoj

záver o preukázaní naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe (body 10-24). neobstojí ani
námietka nedostatočného zistenia skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov či
nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu, nakoľko ani takéto prípadné vady nezakladajú prípustnosť
dovolania. Súdy nižších inštancií dostatočne odôvodnili záver o nadbytočnosti vykonania dôkazovnavrhnutých žalovanou, ako aj záver o preukázaní prevodu sporných finančných prostriedkov z účtu
poručiteľky. Dovolanie nemôže byť prípustné ani na základe dovolacích dôvodov podľa § 421 ods. 1
písm. a), resp. b) CSP, pre absenciu formulovania prípustných právnych otázok.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že
dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429
ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), skúmal prípustnosť
dovolania bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) a dospel k záveru, že dovolanie je potrebné ako

neprípustné odmietnuť.

6. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Dovolací súd nesmie byť vnímaný ako tretia inštancia,
v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (por.
9Cdo/72/2020, 9Cdo/260/2021).

7. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na
opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom
konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania. Otázka

posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie,
patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (por. 9Cdo/72/2020, 9Cdo/260/2021).

8. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty
strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami

prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne
prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je
skôr reštriktívny výklad (por. 9Cdo/72/2020, 9Cdo/260/2021).

9. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je

poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné
podmienky súdneho konania (I. ÚS 80/09, II. ÚS 79/08, IV. ÚS 476/2012). Dovolací súd preto pristupuje
k podanému dovolaniu tak, že najskôr skúma, či je procesne prípustné; k posúdeniu opodstatnenosti
dovolania (t. j. posúdeniu, či je v ňom opodstatnene uplatnený dovolací dôvod) sa dovolací súd dostáva
len v prípade prijatia záveru, že dovolanie je prípustné. Dovolanie je prípustné, ak jeho prípustnosť

vyplýva z ustanovenia § 420 CSP alebo § 421 ods. 1 CSP. Dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania
treba dôsledne odlišovať od dôvodov, ktoré zakladajú opodstatnenosť dovolania.

10. Vyššie naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti.
V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon

pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

11. Dovolateľka prípustnosť dovolania s poukazom na § 420 písm. f) CSP videla v nesprávnom
procesnom postupe súdu, vedúcemu k porušeniu práva na spravodlivý proces z dôvodu, že odvolací
súd dostatočne neodôvodnil svoj záver o prípustnosti žalobcami požadovaného určenia, že vec patrí do
dedičstva po poručiteľovi napriek tomu, že nešlo o vec, ktorá bola v dedičskom konaní sporná. Namietala
tiež nevykonanie dôkazov navrhnutých žalovanou a nedostatočne zistený skutkový stav.

11.1. Dovolací súd už konštantne uvádza, že hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu
uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny
procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala
jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej intenzite, v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických

osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne
inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na
relevantné,zákonuzodpovedajúcesúdnekonanie.Podporušenímprávanaspravodlivýprocesvzmysle
citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým vzjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj
z ústavnoprávneho rámca a ktoré porušenie tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených
procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Za znemožnenie strane uskutočňovať jej

patriace procesné práva v takej miere, že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle
§ 420 písm. f) CSP, treba považovať aj taký postup súdu, ktorým sa strane odmieta možnosť domáhať
sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a ktorým dochádza k odmietnutiu spravodlivosti,
keď súdom prijaté závery nemajú svoj racionálny základ v interpretácii príslušných ustanovení právnych
predpisov, a teda sú svojvoľné a neudržateľné.

11.2. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa
účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý
proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018,
bod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10, 9Cdo/248/2021) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď

odvolací súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci
predvídať, čím bola strane odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke,
ktorá sa s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie,
či rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie
zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.).

11.3. Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 245/2022 z 20. septembra 2022
vyplýva, že „arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov sú najčastejšie
dané rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov
s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom
musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré
z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 336/2019).“ Svojvôľa (arbitrárnosť) sa v
zásade môže prejavovať v dvoch podobách: ako procesná svojvôľa, teda hrubé alebo opakované
porušenie zásadných ustanovení právnych predpisov upravujúcich postup orgánu verejnej moci,

alebo ako hmotnoprávna (meritórna) svojvôľa, teda extrémny nesúlad medzi právnym základom pre
rozhodovanie veci a závermi orgánu verejnej moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu
neobhájiteľné všeobecne akceptovateľnými výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012). O arbitrárnosť
súdneho rozhodnutia ide aj vtedy, ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie absentujú, sú
zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne

jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS
301/06).

12.Dovolacísúddospelkzáveru,žerozsudoksúduprvejinštancieajrozsudokodvolaciehosúduspĺňajú
kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2 CSP a § 393 CSP, preto ich nemožno

považovať za neodôvodnené či zjavne arbitrárne (svojvoľné). Potrebné je zdôrazniť, že prvoinštančné
a odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu jeden celok (m. m. IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09)
a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú
(kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej
inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne

zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke
aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Pritom platí, že súd v opravnom konaní nemusí dať
odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (podľa názoru
súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom konaní (II.

ÚS 78/05).

13.Odôvodnenierozsudkovsúduprvejinštancieajodvolaciehosúduvposudzovanomsporezodpovedá
základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnení a
ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú

presvedčivosť. Z odôvodnenia rozsudkov vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri
hodnotenídôkazovnajednejstraneaprávnymizáverminastranedruhej.Vhodnotenískutkovýchzistení
neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, súdy ich náležitým spôsobom v celom súhrne
posúdili a náležite vyhodnotili. Ich argumentácia je koherentná a rozhodnutia konzistentné, logickéa presvedčivé, zvolené premisy aj závery, ku ktorým na ich základe súdy dospeli, sú prijateľné pre
právnickú aj laickú verejnosť.

14. Súd prvej inštancie a rovnako aj odvolací súd postupovali pri prejednaní sporu veľmi precízne
a dôsledne, svoje závery podrobne a presvedčivo odôvodnili a podporili ich aj odkazom na ustálenú
rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít vyjadrenú v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR.
Odvolací súd sa v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozhodnutia veľmi podrobne zaoberal s odvolacou
námietkou žalovanej, ktorá namietala prípustnosť určovacej žaloby žalobcov, dovolací súd odkazuje na

body 10. - 24. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, bez potreby ich opakovania. Odvolací súd jasne
a presvedčivo odôvodnil svoj záver o prípustnosti určovacej žaloby v danom spore, zohľadniac pritom
všetky relevantné špecifiká tohto sporu, keď uzavrel, že podaná žaloba je prípustnou určovacou žalobou
podľa § 137 písm. c) CSP, na ktorej žalobcovia majú naliehavý právny záujem, pričom pre posúdenie
naliehavého právneho záujmu na tejto určovacej žalobe nie je rozhodujúce ani to, či žalobcovia o
skutočnostiach, od ktorých svoje právo uplatňujú, už vedeli v čase dedičského konania a ani to, či ich,

pokiaľ o nich vedeli, v dedičskom konaní aj skutočne uplatnili.

15. V súvislosti s uplatnenou námietkou dovolateľky o pochybení súdu prvej inštancie v procese
dokazovania je súdna prax najvyššieho súdu jednotná v názore, podľa ktorého nedostatočné zistenie
skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie

niektorého dôkazu nie je vadou konania v zmysle § 420 písm. f) CSP (porovnaj sp.
zn. 1Cdo/41/2017, 2Cdo/232/2017, 3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 7Cdo/11/2017,
8Cdo/187/2017, 9CdoPr/8/2023). Súlad tohto právneho názoru s ústavou posudzoval Ústavný súd SR,
nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti (II. ÚS 465/2017, III. ÚS 40/2020).

16. Na druhej strane ústavný súd vo svojich rozhodnutiach tiež vyslovil názor, že nevykonanie
navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz
vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno kvalifikovať ako porušenie práva na spravodlivé
súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (III. ÚS 332/09). Zásadám spravodlivého procesu v
zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd

totiž zodpovedá požiadavka, aby súdmi konštatované skutkové zistenia a prijaté právne závery boli
riadne (dostatočne) a zrozumiteľne (logicky) odôvodnené. V práve na spravodlivý proces je obsiahnutá
ajďalšiaústavnázásada(čl.47ods.3ÚstavySRačl.6ZákladnýchprincípovCSP),ato„rovnosťzbraní“
v civilnom konaní, ktorá všeobecne zahŕňa tiež rovnosť bremien, ktoré sú na strany sporu kladené a
ktoré nesmie byť neprimerané (IV. ÚS 468/2018). Z práva na spravodlivý súdny proces vyplýva aj podľa

Európske súdu pre ľudské práva povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi
na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29.
apríla 1993, II. ÚS 410/06).
16.1.DovolacísúdvdanejsúvislostipoukazujeajnanálezÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikysp.zn.I.
ÚS 350/08 zo dňa 30. septembra 2010, podľa ktorého skutočnosť, že okresný súd a ani následne krajský

súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené sťažovateľkou, nemôže sama osebe
viesť k záveru o porušení jej práv. Zásah do základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé
súdne konanie by v tejto súvislosti podľa ústavného súdu bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver
všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala
by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu

dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do
podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní. Konanie všeobecných súdov v právnej veci
sťažovateľky však takéto vady nevykazuje“
16.2. Dovolací súd v uznesení z 28. októbra 2020, sp. zn. 7Cdo/205/2019, vychádzajúc z vyššie
uvedenej judikatúry Ústavného súdu SR, ako aj z uznesenia NS SR zo 16. mája 2019 sp. zn.

4Cdo/100/2018poukázalnato,žeprocesnémuprávuúčastníkanavrhovaťdôkazyzodpovedápovinnosť
súdu nielen o vznesených návrhoch (a dôkazoch) rozhodnúť, ale tiež, pokiaľ im nevyhovie, vo svojom
rozhodnutí odôvodniť, prečo a z akých dôvodov tak neurobil. Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany
sporu možno odôvodniť len tromi dôvodmi. Prvým je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť,
ktorú má navrhnutý dôkaz overiť alebo vyvrátiť, je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania.

Ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto
tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou. Nakoniec tretím argumentom je nadbytočnosť dôkazu, t.j.
argument,podľaktoréhourčitétvrdenie,kuktorémuovereniualebovyvráteniujedôkaznavrhovaný,bolo
už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené. Ak tieto dôvody zistenéneboli, súd postupuje v rozpore s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ktoré garantujú pre stranu
sporu ústavné právo na spravodlivý proces, čiže táto dôkazná vada (tzv. opomenuté dôkazy) takmer
vždy založí nielen nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, ale súčasne tiež

jeho protiústavnosť (5Cdo/151/2019).

17. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd by svojím
postupom nevykonaním navrhnutého dokazovania založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420
písm. f) CSP. Odvolací súd sa dostatočne jasne a presvedčivo vysporiadal s odvolacou námietkou

žalovanej o nevykonaní ňou navrhnutého dokazovania a odôvodnil svoj záver o jeho nadbytočnosti (por.
bod 38. a 39. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu) z dôvodu, že žalovanou navrhované dôkazy, tak
ako ich formulovala, neboli spôsobilé overiť, resp. vyvrátiť tvrdené skutočnosti, čiže vo väzbe na tieto
tvrdenia nedisponovali vypovedacou potenciou. Dovolací súd odkazuje na bod 38. a 39. odôvodnenia
rozsudku odvolacieho súdu, kde odvolací súd precízne vysvetlil, že dovolateľkou navrhované dôkazy
sa netýkali podstatných skutočností o preukázaní existencie darovacej zmluvy medzi poručiteľkou a

žalovanou, ako aj následne predložený návrh bol v rozpore so zásadou koncentrácie konania v zmysle
§ 153 CSP. Dovolací súd považuje za prijateľný a logický záver odvolacieho súdu, podľa ktorého
vykonanie výsluchov svedkov na okolnosti rodinných vzťahov a starostlivosti o poručiteľku nepovažoval
pre posúdenie danej veci za podstatné, a preto ich nevykonal. Rovnako prijateľný a logický záver prijal
odvolací súd aj vo vzťahu k negatívnym procesným dôsledkom vyplývajúcim pre žalovanú z dôvodu

aplikácie princípov koncentrácie konania v zmysle § 153 CSP (por. napr. aj I. ÚS 535/2023).
17.1. Odvolací súd postupoval procesne správne, keď argumentoval, že pri určení predmetu
dokazovania a toho, ktoré dôkazy vykoná, súd vychádza zo skutkových tvrdení strán sporu a pri
vyhodnotení toho, ktorého svedka v konaní vypočuje tiež z tvrdení strany, ktorá ho navrhla vypočuť a
tiež z toho, čo uviedla ohľadne toho, na aké okolnosti má byť takýto svedok vypočutý. Vychádzajúc

z uvedeného, ak žalovaná vo svojich podaniach navrhovala vypočuť svedkov súvislosti s rodinnými
vzťahmi a s preukázaním starostlivosti o poručiteľku a neuviedla, že týchto svedkov navrhuje vypočuť aj
na iné okolnosti, napríklad na okolnosti uzatvorenia darovacej zmluvy medzi žalovanou a poručiteľkou,
nie je možné následne súdu prvej inštancie vytknúť to, že ak súd nepovažoval za potrebné vypočuť
svedkov na okolnosti rodinných vzťahov a starostlivosti o poručiteľku, výsluch takýchto svedkov

nevykonal.
17.2.Odvolacísúdpostupovalprocesnesprávne,keďargumentoval,žežalovanáajejprávnyzástupcav
priebehu konania návrh na vykonanie dokazovania výsluchom manžela žalovanej navrhli len v súvislosti
s objasnením ich vzťahov vo vzťahu k darovaniu pozemku (v duplike) a následne návrh na vykonanie
výsluchu manžela žalovanej predniesol až právny zástupca žalovanej počas predbežného prejednania

sporu dňa 28. marca 2022, avšak len v súvislosti s tým, že mal byť prítomný pri realizácii bankového
prevodu finančnej čiastky 33.000 eur žalovanou z účtu poručiteľky na jej účet. Skutkové okolnosti, na
ktoré ho navrhli vypočuť, neboli za danej situácie pre posúdenie veci rozhodujúce, pričom mu muselo byť
zrejmé,žebytoviedlokodročeniupredbežnéhoprejednaniasporu,respektívenariadeniupojednávania,
teda vykonanie ďalších úkonov súdu. Za takých okolností možno skonštatovať, že žalovaná prostriedky

procesnej obrany neuplatnila včas, a preto súd prvej inštancie nebol povinný na ne prihliadať, pretože
sa riadil zásadou sudcovskej koncentrácie konania a zásadou hospodárnosti konania.

18. Rovnako nedôvodná je námietka dovolateľky, ktorá namietala skutkový záver súdov nižších inštancií
o preukázaní sporného prevodu sumy 33.000 eur z účtu poručiteľky v prospech žalovanej. Odvolací súd

sa aj tejto otázke venoval veľmi podrobne v bodoch 41. a 42. odôvodnenia svojho rozsudku, v ktorom
dovolateľka dostala vyčerpávajúcu odpoveď na všetky jej podstatné námietky, v dovolaní neuvádza
žiadnu novú či podrobnejšiu argumentáciu, na ktorú by bolo potrebné špecificky reagovať.

19. Odvolací súd postupoval procesne správne, keď argumentoval, že napriek tomu, že žalovaná ako

účastníčka ňou tvrdenej darovacej zmluvy s poručiteľkou ako jediná mohla mať vedomosti o skutkových
okolnostiach, kedy, z akého účtu, aká suma bola v prospech žalovanej prevedená, sa ku konkrétnym
skutkovým okolnostiam uzatvorenia darovacej zmluvy nevyjadrila, iba skonštatovala platnosť darovacej
zmluvy. Takéto vyjadrenie zo strany žalovanej nemožno považovať za účinné popretie skutkových
tvrdení žalobcov. Odvolací súd správne poukázal na to, že skutkové tvrdenia k existencii darovacej

zmluvy mala žalovaná uviesť už vo vyjadrení k žalobe a v duplike, čo však neurobila a výsluch strán
navrhovala k okolnostiam starostlivosti o poručiteľku (iné z jej vyjadrenia nevyplýva). Ak teda žalovaná
vo vyjadrení k žalobe a v duplike neuviedla konkrétne skutkové tvrdenia, ktorými by poprela skutkové
tvrdenia žalobcov, ani jej výsluch nebol potrebný, a pokiaľ súd prvej inštancie za takéhoto stavunepredvolal na predbežné prejednanie sporu aj strany sporu, ale len ich právnych zástupcov, vychádzal
právezpostojažalovanej,ktoráužvovyjadreníkžalobeaduplikenevyvrátilaskutkovétvrdeniažalobcov
právne účinným spôsobom a jej neskorší výsluch by už bolo možné vyhodnotiť tak, že k popretiu

skutkových tvrdení nedošlo včas. V duplike žalovaná tiež uviedla, že k prevzatiu daru, t. j. prevedeniu
finančných prostriedkov došlo bezprostredne po príkaze poručiteľky, a to dňa 24. apríla 2020. K tvrdeniu
žalovanej, že prevod finančných prostriedkov vo výške 33.000 eur z účtu poručiteľky nebol počas celého
konania žalobcami preukázaný, odvolací súd správne zdôraznil, že skutkové okolnosti k tomu, kedy, z
akého účtu, v akej sume došlo k uzavretiu darovacej zmluvy medzi poručiteľkou a žalovanou sa v konaní

mohla vyjadriť len žalovaná, ktorá v priebehu celého konania takéto skutkové tvrdenia neurobila, preto
bolo potrebné vychádzať z toho, že nedošlo k účinnému popretiu skutkových tvrdení žalobcov, a teda v
konaní nebola preukázaná existencia darovacej zmluvy. Žalovaná teda v priebehu konania sumu, ktorú
mala poručiteľka žalovanej darovať, nevyvrátila a neuviedla ani k výške prevedenej sumy svoje vlastné
skutkovétvrdenia,pretopotom,aksúdprvejinštanciemalzapreukázané,žedošlokprevodufinančných
prostriedkov vo výške 33.000 eur z účtu poručiteľky na žalovanú, aj podľa názoru dovolacieho súdu je

tento záver logický a dostatočne odôvodnený.

20. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti
a dôležitosti pre rozhodnutie. Aktuálna procesná právna úprava vychádza (rovnako ako právna úprava
Občianskeho súdneho poriadku účinná do 30. júna 2016) zo zásady voľného hodnotenia dôkazov,

vyplývajúcej z ústavného princípu nezávislosti súdov. Táto zásada, vychádzajúca z čl. 15 základných
princípov CSP a normatívne rozvinutá v § 191 ods. 1 CSP znamená, že záver, ktorý si sudca z
vykonaných dôkazov urobí, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového
postupu. Postup sudcu ale neznamená, že sudca nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti
a zákonnosti rozhodnutia. Naopak, konečné meritórne rozhodnutie musí vykazovať logickú, funkčnú a

teleologickú zhodu s priebehom konania (porov. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová,
S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. Beck, 2016,
1540 s., str. 729). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod zakladajúci prípustnosť
dovolania podľa § 237 OSP (viď R 42/1993), resp. § 420 písm. f) CSP. Porušením práva na spravodlivý
procesniejeinéhodnotenievykonanýchdôkazovsúdom,nežakésúpredstavystrany,resp.stránsporu.

21. Súdna prax je jednotná v názore, že ak aj súd niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť prípadne
k nesprávnym skutkovým zisteniam a v konečnom dôsledku aj k vecne nesprávnemu rozhodnutiu,
nie však k zmätočnosti rozhodnutia v zmysle § 420 písm. f) CSP. Postup súdu, ktorý v priebehu
konania nevykonal všetky procesnou stranou navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie

skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 420
písm. f) CSP (porovnaj R 37/1993, R 125/1999 a R 6/2000).

22. Preskúmaním obsahu spisu podľa názoru dovolacieho súdu súdy nižších inštancií správne, v
súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, vykonané dôkazy vyhodnotili jednotlivo a v ich

vzájomnej súvislosti (§ 191 ods. 1 CSP), ako aj náležite rozhodnutie odôvodnili v súlade s náležitosťami
vyplývajúcimi z § 393 ods. 2 CSP. Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným
úspechom strany sporu, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým
a právnym názorom strany sporu vrátane ich dôvodov a námietok (porovnaj II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I.
ÚS 204/2010).

23. Podstata dovolacej argumentácie dovolateľky spočívala v rozsiahlej polemike so závermi súdov
nižších inštancií a nesúhlase s ich skutkovými zisteniami, namietajúc, že odvolací súd mal súdom
prvej inštancie zistený skutkový stav prehodnotiť. V tejto súvislosti dovolací súd pripomína, že
dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri

ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové
závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení už len z
toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej
inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie, je viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). Dovolaním sa preto nemožno úspešne

domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného
dokazovania.
23.1. Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a
druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorého prieskum skutkových zistení nespočíva vprehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porovnaj
I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie
je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz,

porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.), a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery
nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva
na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f)
CSP, avšak tieto vady v preskúmavanej veci dovolací súd nezistil.

24. V preskúmavanej veci odvolací súd dospel k záveru, že skutkové zistenia súdu prvej inštancie majú
oporu vo vykonanom dokazovaní, keď súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti,
ktoré z vykonaných dôkazov, z prednesov sporových strán, resp. ich zástupcov a z obsahu spisu
vyplynuli najavo, následne tieto; v súlade so zásadou voľného hodnotenie dôkazov (čl. 15 CSP v spojení
s § 191 CSP), správne vyhodnotil a dospel tak k správnym skutkovým záverom. Doposiaľ vykonané
dokazovanie aj podľa názoru dovolacieho súdu dostatočne odôvodňuje závery prijaté odvolacím súdom,

viazaným skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP). Dovolací súd v hodnotení
dôkazov súdmi nižších inštancií nezistil pochybenie, ktoré by bolo v extrémnom rozpore s obsahom
spisu.Ibatakétopochybeniebytotižpredstavovaloodňatieprávanaspravodlivésúdnekonanievzmysle
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

25. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že
žalovaná sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňuje a do práva na spravodlivý proces nepatrí
právo na to, aby bol účastník konania (v súčasnosti strana sporu) pred všeobecným súdom úspešný,
teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa
ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a

požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I.
ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

26. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd uzatvára, že dovolateľkou namietané vady konania v

zmysle § 420 písm. f) CSP nezistil.

27. Dovolateľka v dovolaní namietala tiež nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom, uplatniac
dovolacie dôvody v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP.

28. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

29. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

30. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na
nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti
dovolania. Právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP (podobne ako predchádzajúca právna
úprava, pozn.) dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania.

31. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP, musí mať
zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie
o skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že má ísť o
otázkou riešenú odvolacím súdom a to buď o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie

napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), alebo
o procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).32. Ak dovolateľ v dovolaní, prípustnosť ktorého vyvodzuje z § 421 ods. 1 CSP, nevymedzí
právnu otázku, dovolací súd nemôže uskutočniť meritórny dovolací prieskum, hranice ktorého nie sú
vymedzené. V takom prípade nemôže svoje rozhodnutie založiť na predpokladoch alebo domnienkach;

ak by postupoval inak, rozhodol by bez relevantného podkladu. V prípade absencie vymedzenia právnej
otázky nemôže najvyšší súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych
otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s tým „suplovať“ aktivitu
dovolateľa; v opačnom prípade by dovolací súd uskutočnil procesne neprípustný bezbrehý dovolací
prieskum, priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho

konania zvolenej v CSP, ale aj (konkrétne) účelu ustanovenia § 421 ods. 1 CSP (pozri Števček M., Ficová
S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár,
Praha: C. H. BECK 2016, str. 1382). Pokiaľ v dovolaní absentuje vyššie uvedené vymedzenie, súd
nevyvíja procesnú iniciatívu smerujúcu k doplneniu dovolania.

33. Dovolateľka právne otázky formulovala nasledovne: „1. Existoval u žalobcov naliehavý právny

záujem na určení, že peňažné prostriedky patria do dedičstva po poručiteľovi, keď v rozpore so zásadou
„Vigilantibus iura sripta sunt“ túto skutočnosť nenamietali už počas prejednania dedičského konania
po poručiteľovi ako tzv. sporný majetok, napriek tomu, že o nej preukázateľne mali vedomosť pred
vyporiadaním dedičstva po poručiteľovi? 2. Predstavujú peňažné prostriedky, ktorých prevod nevyplýva
zo žiadneho vykonaného dôkazu majetok patriaci poručiteľovi, aj keď tento ich ku dňu svojej smrti

nemal vo svojej držbe a ani zo žiadnej skutočnosti nevyplýva vlastníctvo poručiteľa? 3. Je v súlade s
princípom právnej istoty domáhanie sa určenia, že poručiteľ bol vlastníkom peňažných prostriedkov v
konaní podľa § 137 písm. c) CSP, pokiaľ účastníkmi súdneho konania (stranami sporu) sú účastníci
totožní s účastníkmi v konaní o dedičstve po poručiteľovi a žalobcovia spornú skutočnosť spočívajúcu
v existencii alebo neexistencii darovacej zmluvy nenamietali pri prejednaní dedičstva a ani takúto vec

neoznačili ako sporné dedičstvo po poručiteľovi?“

34. Vo vzťahu k otázkam 1 a 3 dovolací súd konštatuje, že sa o jedná o otázky, ktoré už boli
v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu opakovane riešené, preto z hľadiska uplatnenej dovolacej
argumentácie prichádza do úvahy posúdiť len to, či sa odvolací súd pri ich riešení neodklonil od ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (dovolací dôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP).

35. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí zo 16. decembra 2010 sp. zn. 3Cdo/154/2010 (ktoré
bolo uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R
32/2011) a tiež v rozhodnutí z 11. augusta 2011 sp. zn. 3Cdo/29/2010 uviedol, že súdna prax akceptuje

žaloby, ktorými sa dedič domáha určenia, že tá - ktorá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi. V konaní o
takých žalobách ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Požadované určenie
sa tu vzťahuje ku dňu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto dni, nemôžu mať vplyv na
rozhodnutie súdu. V súlade s touto rozhodovacou praxou sú aj novšie rozhodnutia dovolacieho súdu
(por. napr. 1Cdo/207/2018, 6Cdo/90/2019). Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z

30. mája 2011, sp. zn. 1Cdo/183/2009, ak sa v konaní o dedičstve vyskytne rozpor o tom, čo patrí do
dedičstvapoporučiteľovi,procesnýmnástrojomnajehoodstránenieježalobanaurčenie,žetá-ktorávec
(právo) patrí do dedičstva po poručiteľovi. O takejto žalobe rozhodne súd v sporovom konaní, účastníkmi
ktorého (buď ako žalobcovia, alebo žalovaní) sú všetci dedičia. Žaloba na určenie predmetu dedičstva
je rozhodovacou praxou súdov považovaná za prípustný prostriedok riešenia sporov o tom, či určitá vec

(právo) patrí do dedičstva (obdobný právny názor zaujal už Najvyšší súd Slovenskej republiky napr. v
uznesení z 28. septembra 2006, sp. zn. 3Cdo/178/2006). Pritom pre takéto sporové občianske súdne
konanie treba všetkých účastníkov konania o dedičstve považovať za nerozlučných spoločníkov podľa
§ 91 ods. 2 OSP (pozri tiež R 49/82 alebo R 65/2003).

36. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 20. novembra 2012, č.k. III. ÚS 369/2012-35
konštatoval, že navrhovateľ nie je časovo obmedzený podať návrh podľa § 175x OSP na dodatočné
prejednanie dedičstva o majetku, ktorý nebol počas (základného) konania o dedičstve známy a teda
nebol predmetom tohto prejednania. Predmetom dodatočného prejednania dedičstva podľa § 175x OSP
môže byť aj pohľadávka poručiteľa, avšak jej existencia musí byť preukázaná (§ 79 ods. 2 OSP). Jedným

z dôkazných prostriedkov preukazujúcich existenciu takejto pohľadávky je právoplatné rozhodnutie súdu
ktorýmurčí,žepohľadávkapatrídodedičstvapoporučiteľovi.Podanienávrhunadodatočnéprejednanie
dedičstva predtým, ako je nárok (resp. druh nároku a jeho výška) žalobkyni súdom právoplatne priznaný,
je však predčasné.37. Vyššie uvedená rozhodovacia prax najvyššieho súdu vychádza zo všeobecného záveru, že dedenie
predstavuje všeobecný prechod práv a povinností po zomretej osobe na iný subjekt okrem prípadov,

o ktorých zákon ustanovuje inak; dedičstvo sa nadobúda okamihom poručiteľovej smrti. Rozhodujúcou
právnou skutočnosťou je teda okamih smrti poručiteľa, a preto tak ako dedičské konanie, rovnako
aj sporové konanie o určenie, či vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, posudzuje otázku existencie
majetku poručiteľa k okamihu jeho smrti. Predmetom dedičského konania je výlučne majetok patriaci
poručiteľovi ku dňu jeho smrti. Ak teda súd v sporovom konaní rozhodne, že určitá vec patrí do dedičstva

po poručiteľovi, ipso facto i ipso iure tým rozhodne, že toto určenie vlastníctva sa vzťahuje k okamihu
smrti poručiteľa a je podkladom pre dedičské konanie.

38. Zároveň z rozhodovacej praxe dovolacieho súdu vyplýva, že žalobca pri podaní žaloby, že určitá
vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, nie je obmedzený časovo, takúto žalobu môže podať kedykoľvek,
keď nastane spor o tom, či určitá vec do dedičstva patrí alebo nie, a to aj bez ohľadu na to, či táto

spornosť bola alebo nebola známa už počas základného dedičského konania. Dedičské konanie má
charakter mimosporového konania a jeho účelom je prejednanie zisteného majetku poručiteľa, preto
akonáhle vznikne spor o tom, či určitá vec do dedičstva patrí alebo nie, tento spor nie je možné vyriešiť
v rámci dedičského konania, ale je nevyhnutné podať samostatnú určovaciu žalobu. V prejednávanom
spore preto odvolací súd správne konštatoval, že pre posúdenie prípustnosti určovacej žaloby nebolo

rozhodujúce, či žalobcovia už v čase dedičského konania vedeli o spornosti predmetného majetku
poručiteľky. Ak by aj žalobcovia o tejto spornosti vedeli už počas prebiehajúceho dedičského konania, aj
takbyneprichádzaldoúvahyinýpostupakopodaniesamostatnejurčovacejžaloby.Pretoaksažalovaná
snaží argumentovať, že určovacia žaloba žalobcov je neprípustná z dôvodu, že už v dedičskom konaní
nenamietali spornosť majetku patriaceho do dedičstva, hoci o tom mali vedomosť, takáto argumentácia

nemá oporu v zákone ani v rozhodovacej praxi súdov. Rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorý zhodne so
súdom prvej inštancie považoval žalobcami podanú určovaciu žalobu v zmysle § 137 písm. c) CSP za
prípustnú, nepredstavuje odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

39. Vo vzťahu k otázke 2 dovolací súd konštatuje, že táto by mohla byť prípustná len za predpokladu,

že rozhodnutie odvolacieho súdu by bolo založené na riešení tejto otázky. Potvrdzujúce rozhodnutie
odvolacieho súdu však vychádzalo zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, ktorý dospel
k záveru o preukázaní prevodu predmetných peňažných prostriedkov z účtu poručiteľky v prospech
žalovanej. Je logické, že ak by tento prevod nebol preukázaný, nebolo by možné dospieť k záveru,
že peňažné prostriedky patria do dedičstva po poručiteľke. Námietka dovolateľky preto v skutočnosti

smeruje k okolnostiam zistenia skutkového stavu a hodnotenia dokazovania v skutkovej otázke, či došlo
alebo nedošlo k prevodu finančných prostriedkov z účtu poručiteľky v prospech žalovanej, čo nemôže
tvoriť predmet dovolacieho prieskumu na základe dovolacieho dôvodu podľa § 421 CSP.

40. Z dôvodov vyššie uvedených dospel najvyšší súd k záveru, že je nevyhnutné odmietnuť podané

dovolanie podľa § 447 písm. f) CSP, v zmysle ktorého dovolací súd odmietne dovolanie, ak nie je
odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom
uvedeným v § 431 až § 435 CSP.

41. O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255

ods. 1 CSP.

42. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.