Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Monday, August 26, 2024

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/67/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5808899563
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 08. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Mária Kašíková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:5808899563.4

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu
Mgr. Márie Kašíkovej a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a JUDr. Zuzany Krivdovej, v právnej veci
žalobcov: 1/ Urbárski spolumajitelia, pozemkové spoločenstvo Tvrdošín, so sídlom v Tvrdošíne, Trojičné
námestie č. 185/185, IČO: 17 057 302, 2/ A. A. B., bytom C. – D., E. XXX, proti žalovaným: 1/ D. F. G.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom H., B. XXX, zastúpený splnomocneným zástupcom: I. D. G., nar. XX.XX.XXXX,

bytom J. K., F. L., M. XXXX/X, 2/ PROFISTAV-MM, s.r.o., so sídlom Trstená, Osadská 679/15, IČO:
36 399 752, právne zastúpený: JUDr. Peter Vevurka, advokát, so sídlom Námestovo, Mieru 312/13,
o vypratanie pozemku a vydanie bezdôvodného obohatenia, na odvolanie žalobcov v rade 1/ a 2/ proti
rozsudku Okresného súdu Námestovo č. k. 5C/37/2008-626 zo dňa 12.01.2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu v celom rozsahu a zároveň
rozhodol, že o trovách konania súd rozhodne osobitným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo
veci samej. Predmetom konania v zmysle uznesenia č. k. 5C/37/2008-398 zo dňa 24.01.2013 bolo,
že žalovaný v rade 1/ je povinný vypratať pozemky, a to časť PKN parc. č. 6895/a zapísanej v PKN
vložke č. XXX v katastrálnom území M., ktorá je identická s C KN parc. č. 12149/33 – ostatné plochy
o výmere 1515 m2, C KN parc. č. 12149/34 – ostatné plochy o výmere 486 m2, C KN parc. č. 12160/23

– zastavané plochy a nádvoria o výmere 27 m2, C KN parc. č. 12160/17 – zastavané plochy a nádvoria
o výmere 15 m2, C KN parc. č. 12160/18 – zastavané plochy a nádvoria o výmere 82 m2, C KN parc.
č. 12160/19 – zastavané plochy a nádvoria o výmere 43 m2 a C KN parc. č. 12160/20 – zastavané
plochy a nádvoria o výmere 308 m2, ktoré boli zamerané geometrickým plánom Ing. Juraja Lukáčika
č. 33/2005. Vec právne posúdil podľa § 123, § 126 ods. 1 a § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
ako i § 9 zákona č. 2/1958 Sb. n. SNR o úprave pomerov a obhospodarovaní spoločne užívaných

lesov bývalých urbarialistov, komposesorátov a podobných útvarov. Zdôraznil, že žalobca v rade 1/ sa
nedomáhal vypratania pozemku vzhľadom na svoje postavenie pozemkového spoločenstva, v rámci
ktorého je jeho úlohou hospodáriť so spoločnou nehnuteľnosťou a spravovať ju, ale na základe tvrdenia,
že je vlastník, a preto vzhľadom na jeho nedostatok aktívnej vecnej legitimácie nemohol žalobe vyhovieť.
Rovnako vo vzťahu k žalobcovi v rade 2/ konštatoval nedostatok aktívnej vecnej legitimácie, keď
tento svoje vlastníctvo odvodzoval od darovacej zmluvy od svojej matky, ktorú však do vyhlásenia

rozsudku nepredložil, a teda nepreukázal, na základe čoho mal nadobudnúť vlastníctvo k pozemku.
Zo znaleckého posudku mal preukázané, že C KN parcely novovytvorené geometrickým plánom, ktorý
si dali vypracovať žalobcovia, pochádzajú z PKN parcely č. 2689/a zapísanej v PK vložke č. 287 pre
katastrálne územie M.. Právny vzťah k tomuto pozemku je doposiaľ evidovaný v pozemkovej knihe, kde
ako vlastníci sú zapísaní Bývalí urbárski vlastníci spoločného majetku Tvrdošín. Teda žalobca v rade
1/ nie je vlastníkom pozemku, ten vlastnia jeho členovia a žalobca v rade 1/ rovnako nepreukázal,

že by vlastnícke právo k pozemku, ktorý žiadajú vypratať, svedčilo jeho členom, resp. samotnému
pozemkovému spoločenstvu. Z potvrdenia Severoslovenských lesov, štátny podnik, Odštepný lesnýzávod Námestovo zo dňa 03.03.1998 mal zistené, že žalobcovi v rade 1/ boli odovzdané lesné parcely,
pôvodne obhospodarované na základe rozhodnutia okresného úradu č. 1319/58, kde sa uvádza aj
PKN parcela č. 6895/a. Argumentácia žalobcu v rade 1/ sa javí rozporuplná, pretože pokiaľ na jednej

strane žalobca v rade 1/ tvrdí, že pozemnoknižný vlastník a zároveň jeho právny predchodca Bývalí
urbárski vlastníci spoločného majetku Tvrdošín bol zrušený (teda zanikol) zákonom č. 2/1958, na
druhej strane tvrdí, že vlastníctvo tohto (zrušeného) subjektu ostalo zachované pôvodným vlastníkom
– vychádzajúc z interpretácie žalobcu v rade 1/ by to však znamenalo, že vlastnícke právo by ostalo
zachované zrušenému, teda neexistujúcemu subjektu, čo nie je možné, pretože nositeľom hmotného

práva môže byť len existujúca právnická alebo fyzická osoba. Pokiaľ žalobca v rade 1/ argumentuje, že
je ex lege právnym nástupcom pôvodného zrušeného pozemkového spoločenstva a že táto skutočnosť
vyplýva z § 2 ods. 1 písm. a) zák. č. 181/1995 Z. z., ani z tohto nemohol urobiť záver o právnom
nástupníctve žalobcu v rade 1/ po zrušenom útvare Bývalých urbárskych spoluvlastníkov spoločného
majetku Tvrdošín. V zmysle citovaného ustanovenia a ustanovenia § 2 ods. 2 daného zákona je nutné
konštatovať, že interpretácia žalobcu v rade 1/, že je skutočným vlastníkom daného pozemku a nie

jeho členovia, pretože tým podľa žalobcu v rade 1/ patrili len príslušné podiely na spoločnom majetku,
z § 9 ods. 2 zákona č. 2/1958 Sb. n. SNR, podľa ktorého vlastníctvo zrušeného útvaru prechádza na
jeho členov. Z dokazovania nevyplynulo ani to, že jednotliví členovia žalobcu v rade 1/ sú právnymi
nástupcami členov zrušeného útvaru. Totožnosť členov pôvodného a novozaloženého spoločenstva,
prípadne právne nástupníctvo po členoch pôvodného pozemkového spoločenstva, doposiaľ nebola

zisťovaná v rámci reštitučného konania, pretože žalobca v rade 1/, resp. jeho členovia si ani reštitučný
nárok na sporný pozemok neuplatnili. Žalobca v rade 1/ sa nedomáhal vypratania pozemku vzhľadom
na svoje postavenie pozemkového spoločenstva, v rámci ktorého je jeho úlohou hospodáriť
so spoločnou nehnuteľnosťou a spravovať ju, ale na základe tvrdenia, že je vlastník, a preto súd
vzhľadom na jeho nedostatok aktívnej vecnej legitimácie nemohol žalobe vyhovieť.

2. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku podali odvolanie žalobcovia v rade 1/ a 2/ a navrhovali
napadnutýrozsudokzmeniťažalobnémunávrhuvyhovieťvcelomrozsahu,resp.rozsudokzrušiťavrátiť
vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Poukazovali
na judikatúru Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR týkajúcej sa danej problematiky, ktorú aj
citovali. Namietali, že pri posudzovaní vlastníctva evidovaného v pozemkovej knihe katastrálne územie

C. vložka č. 1 a vložka č. 287 katastrálne územie M. (predtým uvádzané ako F.) je potrebné pri
vyhodnotení veci a skutkového právneho stavu vychádzať z dostupných materiálov a najmä prihliadať ku
všetkým historickým danostiam, právnym režimom či platnosti jednotlivých zákonov. V pozemnoknižnej
vložke č. 1, katastrálne územie C. a v pozemnoknižnej vložke č. XXX F. (M.) je vlastníctvo zapísané na
útvar Bývalých urbárskych spolumajiteľov mesta Tvrdošín, a tento spoločný majetok bol zadefinovaný

aj podielmi, ktoré sú zaznamenané v jednotlivých PK vložkách fyzických osôb len ako príslušný
podiel na spoločnom majetku, napríklad 144/29952, z čoho vyplýva, že nešlo o konkrétne vlastníctvo
nehnuteľnosti, ale išlo len o určitý podiel na vlastníctve subjektu práva, ktorý vždy patril vlastníctvu
útvaru Bývalých urbárnikov mesta Tvrdošín. Urbárska dobrovoľná zhoda z decembra 1867 potvrdzuje
základné právo pre vlastníctvo útvaru Bývalých urbárskych spolumajiteľov, kde neskôr v zmysle zák. čl.

XIX/1898 sa tento spoločný majetok aj spravoval, o čom svedčí po celú históriu množstvo dôkazov. Po
zrušení urbárskych záväzkov v roku 1848 do vlastníctva bývalých urbárnikov, resp. vlastníkov k usadlosti
patrili pasienky, lesy a rákosištia. Zápisy spoločných lesov a pasienkov do pozemkovej knihy sa začali
vykonávať podľa Nariadenia ministerstva spravodlivosti č. 2579/1869 I. m. z 08.04.1869, ktoré bolo
pozmenené nariadením č. 40 101/1881 I. m. a ďalšie Nariadenia č. 45 041 z roku 1889 a č. 10 320

z roku 1904 I. M. V pozemnoknižných vložkách č. 1 a č. 287 v časti A Majetkové podstaty pod bodom
1 je zápis z prekladu „Spoločný les a pastvina Bývalých tvrdošínskych urbárnikov v podiele 1/1“,
teda jedná sa o kmeňovú zložku urbárnikov a v časti B Vlastníctvo vychádzajúc z prekladu č. 1 22.
septembra 1890 pod č. 2677 bol zapísaný spoločný les a pastvina Bývalých tvrdošínskych urbárnikov
a z tohto spoločného majetku na jednotlivých urbárnikov pripadajúce podiely boli zapísané k jednotlivým

majetkovým podstatám v časti A. Tieto jednotlivé podiely sú zapísané v pozemkovej knihe vedené od
čísla 1 až po 1450 a rovnako v týchto kmeňových vložkách je vykonaný zápis, aj spoločné užívanie
niže uvedených častí majetku sa vykonáva podľa pravidiel nariadených v zmysle XIX článku zákona
z roku 1898. Urbárske nehnuteľnosti boli jednoznačne vo vlastníctve spoločenstva a nie v podielovom
spoluvlastníctve členov tohto spoločenstva. Uvedené je možné vyvodiť zo zápisu v PKN vložke č. 287

a č.1, ktorý je záväzný a smerodajný. Doterajšie zákony k pozemkovým spoločenstvám umožňovali
nesprávne vydávanie majetku pôvodným vlastníkom či pozemkovým spoločenstvám, ako aj to, že
sám tvorca týchto zákonov sa vyjadril, že išlo o prechodné a najmä nedokonalé riešenia naprávania
krívd, ktoré nie celkom umožňovali vyriešiť základné ústavné právo aj v ponímaní obnovy pôvodnýchspoločenstiev a ich vlastníctva pre rok 1948. Žalobca v rade 1/ je jednoznačným právnym nástupcom
subjektu, pretože jeho činnosť bola obnovená už v roku 1991 v zmysle zákona č. 185/1995 Z. z., bol
tento útvar založený v zmysle § 2 ods. 1 písm. a). Urbárski spolumajitelia tieto nehnuteľnosti zapísané

v uvádzaných PKV vložkách riadne užívali a obhospodarovali už od roku 1990, keď predtým toto
užívanie by malo prináležať štátnym lesom, resp. JRD. Právnym predpisom upravujúcim navrátenie
pozemkov patriacich do poľnohospodárskeho a lesného fondu je zákon č. 229/1991 Zb., v zmysle § 6
ods. 1 písm. d) oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo inú právnickú
osobu v dôsledku odňatia bez náhrady postupom podľa zákona SNR č. 81/1949 Zb. Podľa písmena

e) citovaného ustanovenia oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo inú
právnickú osobu v dôsledku odňatia bez náhrady postupom podľa zák. SNR č. 2/1958 Zb. Avšak na
základe tohto zákona nedošlo k prechodu vlastníctva na štát ani inú právnickú osobu, táto legislatívna
chyba bola napravená republikovým právnym predpisom, ktorý taktiež riešil reštitúcie špecifické pre
podmienky Slovenska, a to zákon SNR č. 330/1991 Zb. Uvedené upravuje ust. § 37 zák. č. 330/1991 Zb.
a § 40 zák. č. 330/1991 Zb. Žalobca v rade 1/ bol založený ešte pred účinnosťou zákona č. 229/1991, ako

i zákona č. 330/1991 Zb.. 01.09.1995 nadobudol účinnosť zákon č. 181/1995 Z. z., keď v zmysle § 31
ods. 1 tohto zákona spoločenstvá fyzických osôb, ktoré doteraz vznikli a boli založené podľa osobitných
predpisov, sa považujú za spoločenstvá založené podľa tohto zákona. Žalobca v rade 1/ napĺňa všetky
zákonné podmienky pozemkového spoločenstva definované v § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 181/1995
Z. z. Všetky doterajšie postupy pri vydávaní urbárskeho majetku prostredníctvom príslušných orgánov

nevenovali v priebehu jednotlivých konaní dostatočnú pozornosť argumentácii a jej právnemu posúdeniu
zhľadiskavšetkýchprávnychnoriem,ktorésanaprávnuvecvzťahujú.Jepovinnosťoukaždéhosubjektu
právne normy na daný prípad aplikovať a nie iba popísať ich obsah a uvažovať vo všeobecnej rovine
nad ich dopadom na typovo určené subjekty a právne vzťahy. Z doterajších tvrdení urbariátu v priebehu
všetkých konaní je zrejmé, že urbariát svoju argumentáciu o svojom vlastníctve k nehnuteľnostiam,

ktoré sú predmetom doterajších tzv. reštitúcií, založil na tvrdení, že subjekt Bývalí urbarialisti obce
Tvrdošín mali právnu subjektivitu a bol pôvodne v období účinnosti zák. čl. XIX/1898 vlastníkom
nehnuteľnostízapísanýchvuvádzanýchPKVvložkách,pretojezrejmé,žeprávnymnástupcomtakéhoto
subjektu a i vlastníkom týchto nehnuteľností nestratil ani subjekt Bývalí urbarialisti obce Tvrdošín a ani
Urbárski spolumajitelia Tvrdošín. Žalobca v rade 2/ do konania vstúpil z opatrnosti poznajúc doterajšiu

rozhodovaciupraxsúdov,ktorévobdobnýchvlastníckychveciachtaktiežodmietliuznaťvlastníckeprávo
pozemkového spoločenstva tvrdiac, že urbárske pozemky môžu vlastniť len členovia pozemkového
spoločenstva. S týmto názorom sa žalobca v rade 1/ nestotožňuje, avšak v snahe dosiahnuť pozitívne
rozhodnutie v tejto veci a docieliť vypratanie predmetu tohto konania sa k žalobe pridal aj žalobca v rade
2/ ako člen žalobcu v rade 1/. Preto prvostupňový súd nepochopiteľne a bez akéhokoľvek právneho

základu uvádza, že nepreukázal právne nástupníctvo po pôvodnom členovi útvaru zrušeného v roku
1958. Žalobca v rade 2/ je zároveň predsedom výboru žalobcu v rade 1/, z čoho logicky vyplýva,
že je členom žalobcu v rade 1/. Každý člen žalobcu v rade 1/ je právnym nástupcom po pôvodných
podielnikoch zrušeného útvaru. To nakoniec konštatoval Ústavný súd SR v náleze sp. zn. II. ÚS 348/08
týkajúcomsaurbárskychpozemkovvC.aM..Samotnéčlenstvovpozemkovomspoločenstveznamená,

že člen je zároveň podielovým spoluvlastníkom pozemkov tvoriacich spoločnú nehnuteľnosť. Žalobca
v rade 2/ titulom svojej funkcie predsedu urbáru, a taktiež napríklad poukazujúc na LV č. XXX kat. úz.
M., na ktorom sú zapísaní v príslušných podieloch ako spoluvlastníci urbárskych pozemkov jednotliví
členovia pozemkového spoločenstva a pod B134 aj žalobca v rade 2/, je bez akýchkoľvek pochybností
člen žalobcu v rade 1/ a je teda oprávnený titulom svojho spoluvlastníctva spoločnej nehnuteľnosti, do

ktorejpatríajpôvodnáPKNparc.č.6895adomáhaťsavyprataniapredmetusporu,ktorýžalovanývrade
2/ užíva bez právneho dôvodu.
3. Žalovaní v rade 1/ a 2/ sa k odvolaniu písomne nevyjadrili.
4. Krajský súd v Žiline vo veci rozhodol rozsudkom 5Co/189/2015-681 zo dňa 27. októbra 2015,
ktorým rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Následne žalobcovia vo veci podali dovolanie, ktoré bolo

uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/96/2018 zo dňa 06. decembra 2018 odmietnuté. Na
základe ústavnej sťažnosti žalobcov Ústavný súd SR nálezom z 18.11.2020 č. k. IV. ÚS 81/2020-55
rozhodol, že základné právo spoločenstva Urbárski spolumajitelia, pozemkové spoločenstvo Tvrdošín
a A. A. B. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na ochranu vlastníctva
podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.

1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4Cdo/96/2018 zo dňa 06.12.2018 boli porušené a preto ho zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšiekonanie. Najvyšší súd v ďalšom konaní uznesením sp. zn. 4Cdo/9/2021 z 25. februára 2021 rozsudok
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/189/2015 z 25. októbra 2015 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Uviedol, že absenciu vyčerpávajúcej odpovede na dovolateľmi riadne uplatnený a pre vec rozhodujúci
podstatný argument týkajúci sa ich aktívnej legitimácie v spore, vrátane prehliadnutia s vecou priamo
súvisiaceho rozhodnutia Ústavného súdu SR (nález sp. zn. III. ÚS 194/2012) nemožno vnímať inak
ako elementárnu vadu, ktorá zakladá zmätočnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. Žalobcovia v odvolaní
rozsiahlo argumentovali v prospech existencie svojej aktívnej legitimácie v konaní tým, že je založená

najmä na právnom nástupníctve žalobcu 1/ po pôvodnom útvare, ale tiež na právnom postavení žalobcu
2/ ako predsedu výboru, t. j. člena žalobcu 1/ a teda aj vlastníka pozemkov, vypratanie ktorých je
predmetom konania. Uvedené podporili právnym názorom ústavného súdu v náleze sp. zn. III. ÚS
194/2012, v ktorom ústavný súd podrobne rozviedol genézu vzniku žalobcu 1/; ústavný súd v tomto
náleze o. i. poznamenal, že skutočnosť, že žalobca 1/ je právnym nástupcom útvaru, má potvrdzovať aj §
2 ods. 1 písm. a) zákona č. 181/1995 Z. z., podľa ktorého pozemkovým spoločenstvom sa rozumie lesné

a pasienkové spoločenstvo vlastníkov podielov spoločnej nehnuteľnosti, na ktoré sa vzťahovali právne
predpisy o úprave právnych pomerov majetku bývalých urbarialistov (urbárnikov), komposesorátov a
podobných právnych útvarov, ktoré sa vydali podľa osobitných právnych predpisov a boli obnovené ku
dňu účinnosti tohto zákona. Mal za to, že k obnoveniu činnosti žalobcu 1/ došlo na „valnej hromade“
28. apríla 1991, a to v súlade s podmienkami podľa zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov,

pričom zo stanov žalobcu 1/ prijatých na ustanovujúcej „valnej hromade“ jednoznačne vyplýva, že cieľom
tohto združenia bolo obnovenie reálneho výkonu vlastníckych práv bývalých urbárskych spolumajiteľov
mesta Tvrdošín a ich právnych nástupcov k predmetu vlastníctva, ktoré bolo zrušené zákonom č.
2/1958 Sb.n. SNR. Ďalej podľa názoru ústavného súdu vysloveného v náleze sp. zn. III. ÚS 194/2012,
právne postavenie pozemkových spoločenstiev s účinnosťou od 1. septembra 1995 upravoval zákon

č. 181/1995 Z. z., ktorý v prechodných a záverečných ustanoveniach (§ 31) ustanovil, že spoločenstvá
fyzických osôb, ktoré doteraz vznikli a boli založené podľa osobitných predpisov, sa považujú za
spoločenstvá založené podľa tohto zákona. Tento zákon v § 2 ods. 1 definoval pojem pozemkové
spoločenstvo. Záver o tom, že postavenie žalobcu 1/, ktorý bol založený 28. apríla 1991, a teda pred
účinnosťouzákonač.229/1991Zb.azákonač.330/1991Zb.jesubsumovateľnépodpísm.a)citovaného

zákonného ustanovenia, majú dosvedčovať zistenia, že ide o lesné spoločenstvo vlastníkov podielov
spoločnej nehnuteľnosti, na ktoré sa vzťahovali právne predpisy o úprave právnych pomerov majetku
bývalých urbarialistov, pričom spoločná nehnuteľnosť bola vydaná na základe § 6 ods. 1 písm. e) zákona
č. 229/1991 Zb. v spojení s § 37 ods. 3 zákona č. 330/1991 Zb. To, že
v prípade žalobcu 1/ nejde o novovytvorený subjekt podľa § 2 ods. 1 písm. c) zákona č. 181/1995 Z. z.,

preukazujú aj jeho stanovy schválené valným zhromaždením 21. marca 1999, ktoré sa odvolávajú na
stanovy z 28. apríla 1991 a z 19. marca 1995. Týmto ústavný súd
v predmetnom náleze uzavrel, že žalobca 1/ je právnym nástupcom pôvodného útvaru.
5. Krajský súd v Žiline, ako odvolací súd (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas sporová
strana proti rozsudku proti ktorému je prípustné odvolanie (§ 355 ods.1, § 359, § 362 ods. 1 CSP), bez

nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) preskúmal rozhodnutie v intenciách
§ 379 a § 380 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b/, c/ CSP zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
6. Súd prvej inštancie žalobu žalobcov zamietol pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcov.
Ako už bolo v bode 4. odôvodnenia tohto rozhodnutia konštatované Najvyšší súd SR uznesením

sp. zn. 4Cdo/9/2021 z 25. februára 2021 rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/189/2015
z 25. októbra 2015 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie poukázal i na nález Ústavného súdu
SR sp.zn. III. ÚS 194/2012, v ktorom bola podrobne rozvedená genéza vzniku žalobcu v rade 1/.
Ústavný súd za právne významné považoval poukázať na viacero historických daností. Za významný
medzník dokazujúci vlastníctvo je potrebné v zmysle vtedy platných zákonov považovať rok 1890.

Vlastníctvo útvaru potvrdzuje PKV č. 1 Tvrdošín, z ktorej vyplýva, že vlastníctvo svedčalo tomuto
útvaru, pričom jeho členom – jednotlivým fyzickým osobám – patrili len príslušné podiely na spoločnom
majetku. V časti B „Vlastníctvo“ pod por. č. 1 je uvedený dátum 22. september 1890 a tento text: „Na
základe projektu úpravy z príležitosti komasácie, sem na A. I. por. čísla 1 – 157 (parcela č. 1693 je
uvedená pod por. č. 66, pozn.) zaznačené nehnuteľnosti, ako spoločný majetok tvrdošínskych bývalých

urbárnikov, z ktorého podiele, pripadajúce na jednotlivých urbárskych majiteľov, sa pripisujú k majetkom
v jednotlivých pozemkovoknižných vložkách.“ Dokumentom, ktorý znamenal potvrdenie vlastníctva
útvaru, je nepochybne Urbárska dobrovoľná zhoda z decembra 1867. K uvedenému je potrebné doplniť,
že ešte v roku 1848, teda zákonným článkom IX/1848, došlo k zrušeniu urbárskych záväzkov (poddanísa stali voči pozemkom v ich užívaní faktickými vlastníkmi) a vydaním tzv. Urbárskeho patentu (1853)
sa niekdajší urbárnici stali právnymi vlastníkmi poddanskej pôdy. Do vlastníctva bývalých urbárnikov
tak patrili pasienky, lesy a rákosištia. Zmena pomerov si na území dnešného Slovenska vynútila aj

založenie pozemkovoknižných protokolov, k čomu došlo roku 1852. Na základe neskorších právnych
aktov z konca šesťdesiatych rokov 19. storočia a začiatku 20. storočia dochádzalo postupne k zmenám
v súvislosti so zápismi do pozemkovej knihy. Za dôležité považuje ústavný súd spomenúť, že na základe
nariadení č. 45 041 z roku 1889 a č. 10 320 z roku 1904 I. M. pri zakladaní pozemkovoknižných vložiek
a pretvorení pozemkovej knihy pri zápisoch spoločných pasienkov a lesa bývalých urbárnikov, ako aj

komposesorátov sa už neuvádzali individuálne jednotliví spoluvlastníci, ale spoločný les a pasienok
sa zapísal do základnej kmeňovej vložky, pričom individuálne podiely jednotlivých spoluvlastníkov sa
zapisovali v ostatných vložkách ako posledný zápis na strane „A“. Suma spoluvlastníckych podielov sa
však rovnala jednej celej z kmeňovej vložky.

Pokiaľ išlo o otázku spravovania spoločných lesov, túto upravoval zákonný článok XIX/1898 o štátnom

spravovaní obecných a niektorých iných lesov a holín, ďalej o upravení hospodárskej správy spoločne
užívaných lesov a holín, ktoré sú nedielnym vlastníctvom komposesorátov a bývalých urbarialistov (ďalej
len „zákonný článok XIX/1898“). Spravovanie spoločných pasienkov bolo upravené zákonným článkom
X/1913 o nedielnych spoločných pasienkoch (ďalej len „zákonný článok X/1913“).

Na základe uvedeného vznikali združovaním vlastníkov niekdajších urbárskych pozemkov urbárske
spoločenstvá (lesné, pasienkové), ktorých základným znakom bolo nedielne spoluvlastníctvo, t. j.
nemožnosť vyčlenenia reálnej parcely zo spoločne „spravovaného“ majetku.

Pozemkové spoločenstvá (urbáre) spravujúce pasienkové pozemky podľa zákonného článku X/1913

boli zrušené zákonom Slovenskej národnej rady č. 81/1949 Zb.n. SNR o úprave právnych pomerov
pasienkového majetku bývalých urbárnikov, komposesorátov a podobných právnych útvarov. Vlastnícke
právo k týmto pozemkom tak na základe zákona prešlo na jednotné roľnícke družstvá (ďalej len
„družstvo“), ktoré boli zriadené zákonom č. 69/1949 Zb. o jednotných pôdohospodárskych družstvách
(ďalej len „zákon č. 69/1949 Zb.“). Zákonom č. 49/1959 Zb. o jednotných roľníckych družstvách (ďalej

len „zákon č. 49/1959 Zb.“) došlo k zrušeniu zákona č. 69/1949 Zb., pričom podľa § 24 ods. 1
citovaného zákona vlastníctvo k pozemkom združeným k spoločnému družstevnému hospodáreniu
zostáva zachované.

Problematiku obhospodarovania spoločného lesa, ako aj pasienkov, ktoré boli súčasťou lesa, upravoval

zákon Slovenskej národnej rady č. 2/1958 Zb.n. SNR o úprave pomerov a obhospodarovaní spoločne
užívanýchlesovbývalýchurbarialistov,komposesorátovapodobnýchútvarov(ďalejlen„zákonč.2/1958
Zb.“). Týmto zákonom boli zrušené urbárske spoločenstvá „spravujúce“ spoločné lesné pozemky a tieto
nehnuteľnosti boli odovzdané obhospodarovateľom (nie vlastníkom), ktorými mohli byť krajské správy
lesov, družstvá alebo užívatelia spoločných pasienkov.

Zo zápisu v PKV protokolu č. 1 a zároveň aj zo stanov útvaru (čl. I., § 1) jednoznačne vyplýva, že bývalý
urbársky majetok je nedeliteľný, spoločne používaný lesný majetok a na vedenie jeho hospodárskych
záležitostí sa vzťahujú tieto stanovy. To znamená, že išlo o nedielne vlastníctvo komposesorátov a
bývalých urbarialistov, ktorého súčasťou neboli len lesné, ale aj pasienkové príslušnosti (§ 2 stanov).

Teda skutočnosť, že žalobca v rade 1/ je právnym nástupcom útvaru, má potvrdzovať aj § 2 ods.
1 písm. a/ zákona č. 181/1995 Z.z. Mal za to, že k obnoveniu činnosti žalobcu 1/ došlo na „valnej
hromade“ 28. apríla 1991, a to v súlade s podmienkami podľa zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní
občanov, pričom zo stanov žalobcu 1/ prijatých na ustanovujúcej „valnej hromade“ jednoznačne vyplýva,

že cieľom tohto združenia bolo obnovenie reálneho výkonu vlastníckych práv bývalých urbárskych
spolumajiteľov mesta Tvrdošín a ich právnych nástupcov k predmetu vlastníctva, ktoré bolo zrušené
zákonom č. 2/1958 Sb.n. SNR. Ďalej podľa názoru ústavného súdu vysloveného v náleze sp. zn.
III. ÚS 194/2012, právne postavenie pozemkových spoločenstiev s účinnosťou od 1. septembra 1995
upravoval zákon č. 181/1995 Z. z., ktorý v prechodných a záverečných ustanoveniach (§ 31) ustanovil,

že spoločenstvá fyzických osôb, ktoré doteraz vznikli a boli založené podľa osobitných predpisov, sa
považujú za spoločenstvá založené podľa tohto zákona. Tento zákon v § 2 ods. 1 definoval pojem
pozemkové spoločenstvo. Záver o tom, že postavenie žalobcu 1/, ktorý bol založený 28. apríla 1991, a
teda pred účinnosťou zákona č. 229/1991 Zb. a zákona č. 330/1991 Zb.je subsumovateľné pod písm. a)citovaného zákonného ustanovenia, majú dosvedčovať zistenia, že ide o lesné spoločenstvo vlastníkov
podielov spoločnej nehnuteľnosti, na ktoré sa vzťahovali právne predpisy o úprave právnych pomerov
majetku bývalých urbarialistov, pričom spoločná nehnuteľnosť bola vydaná na základe § 6 ods. 1 písm.

e) zákona č. 229/1991 Zb. v spojení s § 37 ods. 3 zákona č. 330/1991 Zb. To, že v prípade žalobcu 1/
nejde o novovytvorený subjekt podľa § 2 ods. 1 písm. c) zákona č. 181/1995 Z. z., preukazujú aj jeho
stanovy schválené valným zhromaždením 21. marca 1999, ktoré sa odvolávajú na stanovy z 28. apríla
1991 a z 19. marca 1995. Týmto ústavný súd v predmetnom náleze uzavrel, že žalobca 1/ je právnym
nástupcom pôvodného útvaru.

7. Žalobcovia v odvolaní rozsiahlo argumentovali v prospech existencie svojej aktívnej legitimácie v
konaní tým, že je založená najmä na právnom nástupníctve žalobcu 1/ po pôvodnom útvare, ale tiež na
právnom postavení žalobcu 2/ ako predsedu výboru, t. j. člena žalobcu 1/ a teda aj vlastníka pozemkov,
vypratanie ktorých je predmetom konania. Odvolací súd má za to, že spoločný lesný a pasienkový
majetok bývalých tvrdošínskych urbárnikov je konkretizovaný v pozemnoknižných protokoloch č. 1 a č.
287. Na tento majetok je v pozemkovej knihe zapísaná i poznámka obhospodárovania podľa uhorského

zákonného článku XIX/1898. Žiaden zápis ohľadne spravovania pasienkových náležitostí v zmysle
uhorského zákonného článku X/1913 (ktorý bol prijatý až po založení urbárskeho spoločenstva) nebol
v pozemkovej knihe zapísaný, z čoho vyplýva, že predmetné spoločenstvo nezmenilo charakter lesného
spoločenstva.

8. Podľa § 1 zák.č. 2/1958 Sb.n. SNR,
aby sa zabezpečilo lepšie hospodárenie v lesoch, rozvoj lesnej výroby a plnenie zvýšených úloh nášho
hospodárstva jednotným a plánovitým využitím pokrokových metód, techniky a ekonomiky v lesnom
hospodárení,

a) zrušujú sa útvary bývalých urbarialistov, komposesoráty a podobné spoločenstevné útvary, ktoré
spoločne užívajú lesy, ďalej spoločenstevné útvary vytvorené získaním lesa podľa zákonov o
pozemkových reformách,

b) lesy spoločne užívané (ďalej len "spoločné lesy") zrušenými útvarmi sa odovzdajú do

obhospodarovania krajským správam lesov, prípadne jednotným roľníckym družstvám (ďalej len
"obhospodarovateľ").

Podľa § 3 ods. 1, 2 zák.č. 2/1958 Sb.n. SNR, (1) pasienky zo spoločného lesa vyčlení a odovzdá výkonný

orgán okresného národného výboru do obhospodarovania jednotnému roľníckemu družstvu; ak v obci
nie je založené jednotné roľnícke družstvo, odovzdá ich užívateľom spoločných pasienkov.
(2) V pochybnostiach, či ide o lesné alebo pasienkové plochy, rozhodne rada okresného národného
výboru.

Podľa § 9 ods. 1, 2 zák.č. 2/1958 Sb.n. SNR, (1) odovzdanie spoločných lesov do obhospodarovania
nedotýka sa doterajších vlastníckych pomerov spoločných lesov. Členovia zrušených útvarov ostávajú
spoluvlastníkmi spoločných lesov v pomere podľa svojich podielov. (2) Pokiaľ spoločné lesy vlastnil
zrušený útvar, prechádza vlastníctvo na členov zrušeného útvaru podľa zásad vyslovených v

predchádzajúcom odseku. Ak sa veľkosť podielov jednotlivých členov nedá zistiť, platí, že sú
spoluvlastníkmi každý rovnakým dielom.

Podľa prechodného ustanovenia § 12 zák.č. 2/1958 Sb.n. SNR, súd na návrh obhospodarovateľa

poznamená obhospodarovanie podľa tohto zákona v pozemkových knihách a vymaže prípadnú
poznámku zapísanú podľa § 49 zák. čl. XIX/1898.

Podľa § 13 ods. 1 zák.č. 2/1958 Sb .n. SNR. ustanovenia tohto zákona sa vzťahujú tiež na spoločné

lesy, ktoré v čase nadobudnutia účinnosti tohto zákona už obhospodarujú jednotné roľnícke družstvá.
Toto sa však nevzťahuje na pasienkový majetok, ktorý bol odovzdaný jednotným roľníckym družstvám
do vlastníctva podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 81/1949 Zb. SNR o úprave právnych pomerov
pasienkového majetku bývalých urbárnikov, komposesorátov a podobných právnych útvarov.Podľa § 15 zák.č. 2/1958 Sb.n. SNR, zrušujú sa všetky predpisy odporujúce tomuto zákonu, najmä II.

diel zák. čl. XIX/1898 v znení §§ 9 a 10 zák. čl. XXXIII/1913 o úprave hospodárskej správy spoločne
užívaných lesov a hôľ, ktoré sú v nerozdelenom vlastníctve komposesorátov a bývalých urbarialistov.

9. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že prípade zrušeného útvaru bývalých
urbarialistov, komposesorátov a podobných spoločenstiev došlo iba k strate užívania pozemkových

nehnuteľností, avšak vlastnícke práva zostali v prospech jednotlivých spoluvlastníkov urbárskeho
spoločenstva zachované. Preto je nutné prijať záver, že pokiaľ súčasťou lesa boli i pasienkové súčasti,
tieto v zmysle § 3 ods. 1 citovaného zákona mali byť odovzdané len do obhospodarovania jednotnému
roľníckemu družstvu, čo z právneho hľadiska znamená, že vlastníctvo zostalo zachované. V zmysle
zák.č. 81/1949 Sb.n. SNR prechádzalo vlastníctvo k majetku na jednotné roľnícke družstvá vymedzené
v § 2, a to spoločné nehnuteľnosti bývalých urbárnikov, komposesorátov a podobných právnych

útvarov, ktoré upravuje zákonného článku X/1913 a spoločné nehnuteľnosti pasienkových spoločenstiev
zriadených podľa zákonného článku X/1913, ako aj na príslušenstvo týchto nehnuteľností s právami
spojenými s ich držbou. Avšak z vykonaného dokazovania vyplýva, že právny predchodca žalobcu
v rade 1/ bol zriadený na základe zákonného článku XIX/1898. Z PKN prot.č. 287 a jeho preklad do
slovenčiny (č.l. 128) vyplýva, že spoločné užívanie bývalej parcely č. 6895a sa vykonáva podľa pravidiel

nariadených v zmysle zákonného článku XIX z roku 1898, preto vlastnícke právo nemohlo prejsť na
jednotné roľnícke družstvo.
10. Z PKN prot. č. 287 (č.l. 125) a jeho prekladu (č.l. 128) vyplýva, že spoločné užívané časti majetku
(medzi iným i pkn. parc.č. 6895a – pastvina Pusta Oravica) sa vykonáva podľa pravidiel, nariadených
v zmysle XIX článku zákona z r. 1898. Pod B4 je poznámka z 17.1.1961 čd.35 – podľa rozhodnutia ONV-

lesn.hosp. v Trstenej zo dňa 16. júna 1958 č,j.1319/58 v zmysle § 12 z.č. 2/58 Zb. SNR poznamenáva
sa obhospodarovanie na parc. čís. 6895a, 6974, 7016, 7069, 7114, 7176, 7177, 7221, 6742, 6677/a
a časti parc. 6774, 6796, 6802, 6944.

Z geometrického plánu č. 33/2005 vypracovaného A. I. H. 26.4.2005 (č.l. 300) vyplýva, že z pôvodnej
PKN parc.č. 6895/a boli odčlenené a označené parc.č. 12149/33 o výmere 1515 m2 – ost.pl., parc.č.
12160/20 o výmere 308 m2-ost.pl., parc.č. 12160/23 o výmere 27 m2 – zast.pl. (recepcia), parc.č.
12160/17 o výmere 15 m2 – zast.pl. (odbytové stredisko), parc. č. 12160/18 o výmere 82 m2 – zast.pl.
(odbytové stredisko), parc.č. 12160/19 o výmere 43 m2 – zast.pl. (sklad) a parc.č. 12149/34 o výmere

486 m2 – ost.pl., ku ktorým sa žalobcovia domáhajú vypratania. Zároveň je konštatovaný stav podľa
registra C-KN, a to CKN parc.č. 12149/1 o výmere 2800 m2 orná pôda, o výmere 17504m2 ost.pl.
a o výmere 32463 m2 t.t.p., ktorá je v zmysle GP totožná s novovytvorenými parc.č. 12149/1 o výmere
2800 m2 – orná pôda, o výmere 15442 m2 ost.pl., o výmere 32463 m2 – t.t.p., parc.č. 14149/33 o výmere
1515 m2 – ost.pl., parc.č. 12149/34 o výmere 486 m2 – ost.pl. a parc.č. 12160/23 o výmere 27 m2

– zast.pl. (recepcia). Ďalej C-KN parc.č. 12160/17 o výmere 15 m2 ost.pl. totožná s parc.č. 12160/17
o výmere 15 m2 – zast.pl. (odbytové stredisko). C-KN parc.č. 12160/18 o výmere 82 m2 ost.pl. totožná
s parc.č. 12160/18 o výmere 82 m2 zast.pl. (odbytové stredisko). C-KN parc.č. 12160/19 o výmere 43
m2 ost.pl. totožná s parc.č. 12160/19 o výmere 43 m2 zast.pl.(sklad). C-KN parc.č. 12160/20 o výmere
274 m2 ost.pl. totožná s parc.č. 12160/20 o výmere 308 m2 ost.pl.

Z výpisu parciel registra „C“ vyplýva, že k parc.č. 12149/1/1 o výmere 2800 m2 orná pôda, parc.č.
12149/1/2 o výmere 17504 m2 ostatné plochy, parc.č. 12149/1/3 o výmere 32463 trvalé trávne porasty,
parc.č. 12160/17 o výmere 15 m2 ostatné plochy, parc.č. 12160/18 o výmere 82 m2 ostatné plochy,

parc.č. 12160/19 o výmere 43 m2 ostatné plochy a parc.č. 12160/20 o výmere 274 m2 ostatné plochy,
právny vzťah nie je evidovaný na liste vlastníctva.

Správnosť identifikácie pkn parc.č. 6895/a vykonanej vyššie uvedeným geometrickým plánom bola

potvrdená i Znaleckým posudkom č. 35/2013 znalca Ing. Pavla Krišpinského a znalec svoje závery
potvrdil aj ústne do zápisnice zo dňa 12.5.2014. Rovnako z Odborného stanoviska zo dňa 10.6.2024
A. N. O. – Geoflex Katastrálna zememeračská služba Košice (predloženého žalobcami) uvedené bolo
potvrdené.Z uvedeného je zrejmé, že bol odstránený nedostatok riadneho označenia nehnuteľností, ktorých

vyprataniebolopredmetomkonania,atedajednásaopozemky,kuktorýmnemohloprejsťvlastníctvona
roľnícke družstvo s poukazom na skutočnosti uvedené v predchádzajúcich bodoch odôvodnenia tohto
rozhodnutia.

Zároveň odvolací súd dáva do pozornosti rozhodnutie Okresného úradu Tvrdošín, odbor pozemkový,
poľnohosp. a lesného hospodárstva č. 98/00946-017 z 12.6.1998 (č.l. 174), ktorým nepriznal vlastníctvo
k pozemkom, okrem iného k pkn parc.č. 6895/a/1, 6895/a/2 a 6895/a/4 evidované v PK vl.č. 287 bez
uvedenia výmery z dôvodu, že nehnuteľnosti prešli len do užívania štátu alebo inej právnickej osoby
podľa § 6písm. e/ zák.č. 229/1991 Zb. a podľa § 37 ods. 3 zák.č. 330/1991 Zb. a vlastníctvo zostalo
zachované. Preto je potrebné pri vydávaní nehnuteľností postupovať podľa § 22 zákona o pôde – t.j.

nehnuteľnosti si povinné vydať povinné osoby oprávneným osobám bez rozhodnutia okresného úradu.
Na č.l. 163 a 164 sa nachádza rozhodnutia Okresného úradu Tvrdošín, odbor pozemkový, poľnohosp.
a lesného hospodárstva č. 98/00946-018 z 12.6.1998 v spojení s opravným uznesením z 30.9.1998,
ktorým nebolo okrem iného nepriznané vlastníctvo okrem iného k pozemku pkn č. 6895/a o výmere 748
m2 zapísanej v pkn vl. č. 287 z dôvodu, že je zabratá pod SEVAK (323 m2) a TANAP v Transkej Lomnici

(425m2) a bude priznaná náhrada. Na predmetných rozhodnutiach nie je vyznačená právoplatnosť.
11. K otázke aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v rade 1/ odvolací súd poukazuje i na aktuálny zákon č.
97/2013 Z.z., konkrétne na ust. § 16 a na rozhodovaciu prax súdov. V náleze č. k. III ÚS 425/2023-36 z
08.02.2024 Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj ,,ústavný súd“), konštatoval, že spornou otázkou
v uvedenej veci bola otázka aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, teda otázka či sa môže samotné

pozemkové spoločenstvo domáhať zaplatenia náhrady škody, ktorá bola spôsobená neoprávneným
výrubomdrevazospoločnýchnehnuteľností,sktorýmihospodárižalobca,ajehonáslednýmodpredajom
tretej osobe. Ústavný súd poukázal na to, že ako problematické sa v praxi javí formulácia ,,výbor koná
za členov spoločenstva pred súdmi a orgánmi verejnej správy“, keďže z nej nie je zrejmé, či skutočne
zakladá aktívnu vecnú legitimáciu výboru, resp. pozemkového spoločenstva, alebo má ísť o zákonné

zastúpenie. Pri posudzovaní možnosti podať žalobu musia všeobecné súdy zohľadňovať tieto nejasnosti
a vykladať ich v súlade s právom členov pozemkových spoločenstiev prostredníctvom samotného
pozemkového spoločenstva na prístup k súdu. Podľa ústavného súdu bolo úmyslom zákonodarcu pri
konštrukcii § 16 ods. 2 zákona o pozemkových spoločenstvách zjednodušiť a najmä umožniť jednotlivým
členom pozemkových spoločenstiev prístup k súdnej ochrane, a to prostredníctvom pozemkového

spoločenstva. Bolo by nereálne od jednotlivých spoluvlastníkov žiadať, aby boli spoločne sporovou
stranou, čo je napokon ťažko prekonateľným bremenom aj pre samotný súd. Táto požiadavka je prísna
najmä vzhľadom na riziko neustálej zmeny údajov o trvalom pobyte jednotlivých členov, riziko straty
procesnej subjektivity v priebehu súdneho konania, ako aj vzhľadom na ťažkosti s doručovaním, s čím
je spojená právoplatnosť a vykonateľnosť súdnych rozhodnutí. Hoci zákonodarca v dôvodovej správe

deklaruje, že aktívnu legitimáciu má mať výbor, a nie pozemkové spoločenstvo, toto ustanovenie treba
vykladať nielen teleologicky, ale aj logicky a systematicky. Podľa ústavného súdu zákonodarca tým len
prejavil vôľu pomenovať oprávnenie výboru konať pred súdmi za pozemkové spoločenstvo ako jeho
štatutárny orgán.

Ústavný súd zároveň poukázal na dôvodovú správu k zákonu č. 110/2018 Z. z., ktorým s
účinnosťou od 01. júla 2018 došlo k novelizácii zákona o pozemkových spoločenstvách, ktorá
výslovne hovorí, že ustanovenie § 16 ods. 2 vytvára koncept zákonného zastúpenia, na rozdiel od
predchádzajúcej dôvodovej správy, ktorá konštatuje vytvorenie konceptu aktívnej legitimácie, pričom
zákon o pozemkových spoločenstvách v tejto časti § 16 ods. 2 používa rovnaký text ako pred novelou č.

110/2018 Z. z., a to výbor koná za členov spoločenstva pred súdmi. S touto nekonzistenciou sa musia
vysporiadať všeobecné súdy, avšak konštatovanie o nedostatku vecnej legitimácie, ako to urobil súd v
tejto veci, bez toho, aby mala strana možnosť tento nedostatok odstrániť, je zásahom do práva žalobcu
na prístup k súdu.

Ďalejuviedol,žerozhodnutieNajvyššiehosúduSRsp.zn.8Cdo/31/2018paradoxnevyznievavprospech
žalobcu, keď najvyšší súd v bode 36 až 38 tohto rozhodnutia odmieta formalistický postup a za riešenie
nesprávneho označenia žalobcu považuje odstraňovanie vád žaloby.V tejto súvislosti bolo podľa ústavného súdu potrebné zodpovedať aj otázku, či je predmetná vec takou
vecou, pri ktorej sa predpokladá konanie pozemkového spoločenstva. Ustanovenie § 16 ods. 2 zákona o

pozemkových spoločenstvách v znení účinnom v čase podania žaloby tieto veci vymedzilo tak, že má ísť
o veci podnikania na spoločnej nehnuteľnosti alebo na spoločne obhospodarovaných nehnuteľnostiach,
ich spoločného užívania a obstarávania spoločných vecí vyplývajúcich z ich vlastníctva. Za spoločné
obhospodarovanie možno považovať aj prenechanie (prenajatie) lesného fondu spoločenstva na účely
výrubu dojednaného množstva dreva z neho za odplatu, pričom súčasťou tohto obhospodarovania

je aj následné vymáhanie nezaplatenia dojednaných platieb, ako aj uplatnenie nárokov na náhradu
škody, prípadne iných nárokov, ktoré z týchto zmluvných vzťahov vzniknú. V uvedenej veci bol žalobca
zmluvnou stranou zmluvy o prenájme, ktorá bola porušená nájomcom, ktorý sa nepovoleným výrubom
dreva dopustil trestného činu krádeže a svojím konaním spôsobil pozemkovému spoločenstvu škodu.
Žalobca ako prenajímateľ a osoba, ktorá zo zákona spravuje nehnuteľnosti vo vlastníctve jednotlivých
členov spoločenstva, je osobou oprávnenou sa týchto nárokov domáhať. Hoci v konaní vystupuje

ako žalobca, z podstaty koncepcie pozemkových spoločenstiev je zrejmé, že uplatňovanie nároku na
náhradu škody je v záujme a prospech jednotlivých členov spoločenstva, ktorých majetok spravuje a
s ktorým hospodári.

Pretoakvpreskúmavanejvecižalobcavrade1/akopozemkovéspoločenstvopodalžalobuovypratanie
nehnuteľnosti a vydanie bezdôvodného obohatenia, išlo o postup, ktorý možno od adresáta tejto právnej
normy očakávať, a to najmä vzhľadom na problematickosť znenia textu § 16 ods. 2 zákona č. 97/2013
Z.z. Právo na prístup k súdu môže podliehať rôznym procesnoprávnym obmedzeniam a formalitám,
avšak iba pri zachovaní jeho podstaty a rešpektovaní primeranosti obmedzenia, aby nedošlo k odopretiu

práva na prístup k súdu do takej miery, žeby bol narušený jeho účel.
12. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí sa náležite nevysporiadal so závermi nálezu
Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 194/2012 z 2.7.2013, z akých dôvodov tieto nie je možné uplatňovať
v prejednávanej veci, preto sa s uvedeným bude musieť zaoberať v novom rozhodnutí a taktiež k aktívnej
vecnej legitimácii žalobcu v rade 1/ bude vychádzať z ustanovení zák.č. 97/2013 Z.z. a vyššie citovaného

nálezu Ústavného súdu SR č. k. III ÚS 425/2023-36 z 08.02.2024.
13. Žalobu žalobcu v rade 2/ zamietol pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie, keď nepredložil
darovaciu zmluvu, že nadobudol spoluvlastnícky podiel po svojej matke. Avšak tento svoju aktívnu
vecnú legitimáciu odvoďoval aj z pozície člena a predsedu výboru, a teda aj vlastníka spoluvlastníckeho
podielu. Súd prvej inštancie sa však touto argumentáciou nezaoberal, preto v novom rozhodnutí bude

jeho povinnosťou sa s týmto vyrovnať aj z pohľadu § 9 ods. 1 prvej vety zák.č. 97/2013 Z.z., v zmysle
ktorého členmi spoločenstva podľa § 2 ods. 1 písm. a/ až c/ sú všetci vlastníci podielov spoločnej
nehnuteľnosti, iba vlastník môže byť členom spoločenstva.

14. Pôvodne žalobca v rade 1/ sa domáhal voči žalovanému D. F. G. vypratania nehnuteľnosti, pozemku

zapísaného v pkn prot.č. 287 parc.č. 6895a, k.ú. C. II, predtým k.ú. F. a zaviazať žalovaného k zaplateniu
nájomného za užívanie pozemku od 1.1.1994 až do súdneho rozhodnutia, pričom výška nájomného
bude presne vyčíslená na pojednávaní k rukám žalobcu. Podaním z 14.3.1996 (č.l. 52) upresnil žalobný
návrh, že žalovaný D. F. G. je povinný vypratať nehnuteľnosti, časti pozemku zap. v pkn prot.č. 287
k.ú. F., parc.č. 6895a, ktorá je vyznačená na GP 244-44/3-93 zo dňa 23.3.1993 ako diel a/ parc. KN č.

12160/9 zastavaná plocha o výmere 2328m2 a z titulu neoprávneného užívania pozemku od 1.1.1995
až do dňa upresnenia žalobného návrhu 14.3.1996 celkom 28.000,-Sk (10,-Sk/1m2/rok). Tento návrh
žalobca v priebehu konania viackrát upravoval (napr. č.l. 24, 52). Do zápisnice o pojednávaní zo dňa
9.6.1998 bolo vyhlásené uznesenie o pripustení zmeny návrhu v zmysle podania zo dňa 13.3.1998 (č.l.
143), ktorým sa žalobca domáhal pripustenie zmeny žaloby v tom zmysle, že odporca D. F. G. je povinný

vypratať nehnuteľnosti, časti pozemku zap. v pkn prot.č. XXX k.ú. F., parc.č. 6895a, ktorá je vyznačená
naGP244-44/3-93zodňa23.3.1993akodiela/parc.KNč.12160/9zastavanáplochaovýmere2328m2
tak, že z predmetnej parcely odstráni oplotenie, za oplotením vstupný objekt, unimo bunky s prístreškom
a betónovú garáž s prístreškom všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a v ostatnom zostáva petit
žalobného návrhu nezmenený.

Žalobca v rade 1/ podaním zo dňa 8.3.2006 (č.l. 289) podal návrh na pripustenie do konania ďalšieho
žalovaného - spoločnosť PROFISTAV s.r.o., so sídlom Trstená, IČO: 36399752 s tým, že tento je povinnýoznačené pozemky vypratať. Žalobca v rade 1/ podaním zo dňa 27.3.2006 (č.l. 341) v prípade ak súd
nebude rešpektovať jeho aktívnu vecnú legitimáciu, tak žiadal rozšíriť návrh o ďalšieho žalobcu, A. A. B.,
ktorý je členom pozemkového spoločenstva s podielom v spoločných nehnuteľnostiach. Uznesením č.k.

8C/798/2001-343 z 28.3.2006 súd prvej inštancie pripustil do konania ďalšieho žalovaného PROFISTAV
s.r.o., so sídlom Trstená, IČO: 36399752, ako žalovaného v rade 2/ a tiež ďalšieho žalobcu A. A. B.,
bytom C. – D., E. XXX, ako žalobcu v rade 2/.

Uznesením č.k. 5C/37/2008-398 z 24.1.2013 pripustil zmenu žaloby s tým, že žalovaný v rade 2/ je
povinný vypratať pozemky, a to časť PKN parc.č. 6895a zapis. vo vl.č. 287 k.ú. M., ktorá je identická s C
KN parc.č. 12149/33 ostatné plochy o výmere 1515 m2, C KN parc.č. 12149/34 ostatné plochy o výmere
486 m2, C KN parc.č. 12160/23 zastavané plochy a nádvoria o výmere 27 m2, C KN parc.č. 12160/17
zastavané plochy a nádvoria o výmere 82 m2, C KN parc.č. 12160/19 zastavané plochy a nádvoria
o výmere 43 m2 a C KN parc.č. 12160/20 zastavané plochy a nádvoria o výmere 308 m2, ktoré boli

zametané geometrickým plánom A. I. H. č. 33/2005.

Z takto zisteného obsahu spisu vyplýva, že voči žalovanému v rade 1/ sa domáhajú vydania
bezdôvodného obohatenia, ktoré bolo upravené podaním zo dňa 14.3.1996 (č.l. 52) a voči žalovanému

v rade 2/ vypratania pozemku v zmysle uznesenia č.k. 5C/37/2008-398.

15. Podľa § 126 ods. 1 OZ má vlastník právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníctva neoprávnene
zasahuje, najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neoprávnene zadržuje. Neoprávnený
zásah do vlastníckeho práva k pozemku môže spočívať i v tom, že na pozemku sú umiestnené hnuteľné

veci iného bez právneho dôvodu. V takom prípade sa môže vlastník pozemku domáhať ochrany svojho
vlastníckeho práva k pozemku žalobou o vypratania proti vlastníkovi hnuteľných vecí. Rovnako sa podľa
konštantnej judikatúry môže žalobca domáhať vypratania proti tomu, kto jeho pozemok bez právneho
dôvodu užíva.

Z toho vyplýva, že žaloba o vypratania pozemku je prostriedkom, ktorý poskytuje vlastníkovi pozemku
ochranu proti tomu, kto má neoprávnene na tomto pozemku umiestnené hnuteľné veci, prípadne tento
pozemok užíva. Nedotýka sa vecí nehnuteľných, nachádzajúcich sa na pozemku, patriace tomu, kto má
pozemok vypratať, vtedy sa vlastník pozemku môže domáhať ochrany svojich práv odstránením stavby.

Vlastníkpozemkumôžetiežmaťzáujemnatom,abypozemoksámužíval,beztohoabymuvadilastavba
na pozemku zriadená; tú môže buď naďalej užívať jej vlastník (platné právo mu poskytuje dostatočné
prostriedky k zaisteniu prístupu ku stavbe, pokiaľ by mu v ňom vlastník pozemku bránil) alebo sa strany
môžu potom, čo bude v súdnom konaní rozhodnuté o povinnosti vlastníka stavby pozemok vypratať od

hnuteľných vecí, dohodnúť o predaji stavby vlastníkovi pozemku, prípadne upraviť svoje vzťahy inak.
Nemožnosúhlasiťsprávnymnázorom,žepokiaľsavlastníkpozemkuchcedomôcťvyprataniapozemku,
na ktorom je umiestnená cudzia stavba, neostáva mu iné, len žalovať o odstránenie stavby. Nároky na
vypratanie pozemku a odstránenie stavby je možné uplatniť súčasne, alebo každú samostatne.

Doposiaľ sa súd prvej inštancie nezaoberal skutočnosťou aké veci sa nachádzajú na sporných
pozemkoch, ktorých sa žalobcovia domáhajú vypratať, či sa jedná o hnuteľné veci alebo nehnuteľnosti,
oprávnené/neoprávnené stavby a v tejto súvislosti neboli ani vykonané žiadne dôkazy. Žalobca 1/ v
žalobe (č.l. 12) tvrdil, že sa jedná o dočasné stavby vrátane oplotenia. Žalobca v rade 2/ do zápisnice
(č.l. 100) vypovedal, že na pozemkoch sa nenachádza žiadna pevná stavba, ide o stavby dočasného

charakteru, prenosné garáže, voľné sedenia pre turistov. Žalobcovia na tieto svoje tvrdenia nepredložili
žiadne dôkazy. Žalovaný v rade 1/ tvrdil (č.l. 80), že na pozemku sa nachádzajú stavby, ktoré nadobudol
na dražbe v r. 1991, pričom budovy a príjazdová cesta sú v pôvodnom stave. Žalovaný v rade 2/ (č.l.
614) tvrdil, že ide o pôvodné stavby a navrhol vykonať dôkaz ohliadkou na mieste samom, vyžiadať
správu od obce Vitanová a dokladov, resp. celého spisu k rozhodnutiu č. 1319/1958 ONV Trstená zo

štátneho archívu, ktoré návrhy na dôkazy boli súdom prvej inštancie zamietnuté.

Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude zaoberať sa otázkou či na sporných pozemkoch,
ktorých sa žalobcovia domáhajú vypratania, sa nachádzajú hnuteľné alebo nehnuteľné vecivyhodnotením dôkazov produkovaných sporovými stranami, keď každá strana nesie dôkazné bremeno
ohľadom vlastného tvrdenia. Rovnako sa zaoberať otázkou uplatneného bezdôvodného obohatenia.

16. Odvolací súd v záhlaví predmetného rozsudku neoznačil žiadneho právneho zástupcu žalobcov,
nakoľko v pôvodnom konaní bol žalobca v rade 1/ právne zastúpený advokátkou I. A. L. na základe
plnej moci na č.l. 262. Podaním zo dňa 4.2.2016 (č.l. 696) právna zástupkyňa súdu oznámila ukončenie
právneho zastupovania. Následne žalobca v rade 1/ a 2/ splnomocnili (č.l. 713,714) advokátku I. H.
F. na zastupovanie v dovolacom konaní a z dôvodu jej smrti následne splnomocnili (č.l. 861, 863) na

zastupovanie v dovolacom konaní advokátku D. C. P.. Keďže splnomocnenia boli udelené konkrétne
na zastupovanie v dovolacom konaní vedené na Najvyššom súde SR pod sp.zn. 4Cdo 96/2018,
ukončením dovolacieho konania tieto zanikli. Žalobcovia po zrušení rozsudku Krajského súdu Žilina
sp.zn. 5Co/189/2015 neoznámili súdu, že by niekomu udelili plnú moc na zastupovanie v konaní.

17. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)