Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 28, 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/4/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122433524
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Dzúriková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6122433524.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a

členov senátu JUDr. Jána Auxta a JUDr. Anny Snopčokovej v právnej veci žalobcu: A. B., nar. X.
XXXXXX XXXX, bytom C., D. X/X, právne zastúpený Mgr. Ivanom Bugri, advokátom, so sídlom Zvolen,
Námestie SNP 23, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo vnútra SR,
Bratislava, Pribinova 2, o zaplatenie 6 586,82 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 7C/75/2022-194 zo dňa 12. októbra 2023, takto

r o z h o d o l :

I.RozsudokOkresnéhosúduBanskáBystricač.k.7C/75/2022-194zodňa12.10.2023 potvrdzuje.

II. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %
v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne o výške náhrady
trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom Okresný súd Banská Bystrica (ďalej aj len „súd prvej inštancie“
aleboaj„okresnýsúd“)výrokomI.uložilžalovanémupovinnosťzaplatiťžalobcovisumu6586,82eur,ato
do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Výrokom II. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
trovy konania v rozsahu 100 %, a to do 15 dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o
určení výšky náhrady trov konania.

1.1 V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca sa žalobou doručenou
okresnému súdu dňa 10. októbra 2022 domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 6 586,82 eur titulom
náhrady škody, spôsobenej porušením smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 4.
novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „Smernica“).
1.2 Po prejednaní veci, po vykonanom dokazovaní a po právnom posúdení veci dospel súd prvej
inštancie k záveru, že žaloba je dôvodná v celom rozsahu. Súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobca
si uplatňuje voči žalovanému nárok titulom náhrady škody z porušenia práva Európskej únie, analogicky

uplatnený podľa ustanovení o nemajetkovej ujme, vo výške 6 586,82 eur za obdobie od septembra
2019 do augusta 2022, a to ako dôsledok nesprávnej implementácie Smernice do zák. č 315/2001 Z.
z. o hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o hasičskom a
záchrannom zbore“). Súd prvej inštancie uviedol, že v konaní nebolo medzi stranami sporu sporné,
že v žalovanom období žalobca odpracoval spolu 1 814,04 hodín služobnej pohotovosti (určenej aj
nariadenej), a že žiadna z týchto odpracovaných hodín služobnej pohotovosti mu nebola započítaná
do pracovného času. Žalobca odslúžil služobnú pohotovosť, za obdobie september 2019 až december

2019 v rozsahu 211,15 hodín (15%-nej určenej služobnej pohotovosti), za obdobie január 2020 až
december 2020 v rozsahu 661,96 hodín, (654,96 hodín 15%-nej určenej služobnej pohotovosti a 7
hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja), za obdobie január 2021 až
december2021vrozsahu501,21hodín(473,21hodín15%-nejurčenejslužobnejpohotovostia28hodín30 %-nej určenej služobnej pohotovosti ) za obdobie január 2022 až august 2022 v rozsahu 439,72
hodín (432,19 hodín 15%-nej určenej služobnej pohotovosti a 7,53 hodín 30%-nej určenej služobnej
pohotovosti). Uvedené skutočnosti boli preukázané tabuľkou odpracovanej pohotovosti za žalované

obdobie 09/2019 – 08/2022. Súd prvej inštancie zdôraznil, že žalovaný žalobcom predložené listinné
dôkazy a z nich vyplývajúce skutočnosti týkajúce sa služobného pomeru žalobcu, počtu odpracovaných
hodín žalobcom, počtu hodín odpracovanej určenej a nariadenej služobnej pohotovosti, o hodinovej
sadzbe a o prítomnosti žalobcu na pracovisku počas služobnej pohotovosti nerozporoval, výslovne ich
nepoprel, a preto tvrdenia žalobcu o uvedených skutočnostiach, s poukazom na § 151 ods. 1 CSP,

považoval súd prvej inštancie za nesporné.
1.3 K otázke pasívnej vecnej legitimácie súd prvej inštancie uviedol, že v danom spore sa jedná
o absolútnu objektívnu zodpovednosť členského štátu Európskej únie, čo znamená, že zodpovednosť
členského štátu platí v prípade každého porušenia práva únie bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa
porušenia dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má, podľa vnútroštátneho práva, povinnosť
škodu nahradiť. Z uvedených dôvodov je preto žalovaný – Slovenská republika, v spore pasívne vecne

legitimovaným subjektom, za ktorý koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako ústredný štátny
orgán, do pôsobnosti ktorého patrí Hasičský a záchranný, ktorého príslušníkom bol žalobca v žalovanom
období. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je zároveň štátny orgán, do kompetencie ktorého spadá
zodpovednosť aj za riadnu transpozíciu smerníc Európskej únie do slovenského právneho poriadku
týkajúce sa úpravy požiadaviek na bezpečnosť a ochranu zdravia pri organizácii pracovného času

príslušníkov Hasičského a záchranného zboru (pozri rozhodnutia Európskeho súdneho dvora C- 429/09,
C-46/93 a C-48/93, C-118/08, C-437/05, C-397/01, C-403/01 a C-524/04).
1.4 Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že samotné znenie Smernice ustanovuje minimálne požiadavky
na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času, pričom podľa ods. 3 sa Smernica
vzťahuje na všetky odvetvia činnosti verejné a súkromné podľa článku 2 smernice 89/391/EHS (ďalej

len „Smernica 89/391/EHS“) bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice.
Už z uvedených ustanovení Smernice 2003/88/ES je zrejmé, že táto smernica upravuje minimálne
požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času a vzťahuje sa na
všetky odvetvia činnosti verejné aj súkromné. Aj keď služba žalobcu ako hasiča, okrem iných úloh
zahŕňa aj úlohy na úseku civilnej ochrany obyvateľstva, za štandardných podmienok, činnosti ktoré sú

s ňou spojené, možno vopred plánovať a to vrátane pracovného času. Výkon služby žalobcu sa tak
podľa názoru súdu nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem
spoločenstva v oblasti zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov pri práci. Aj v zmysle
záverov rozhodnutí Európskeho súdneho dvora (C-52/04, C-397/01, C-403/01), sa na službu žalobcu
Smernica vzťahuje v plnom rozsahu a činnosti vykonávané zásahovými silami verejnej hasičskej služby

patria do pôsobnosti uvedených smerníc. Odchýlky sa môžu týkať len článkov 3, 4, 5, 8 a 16 Smernice,
teda nie čl. 6 a maximálneho 48 hodinového týždenného pracovného času. Na základe uvedených
skutočností prijal súd prvej inštancie záver, že služobná činnosť žalobcu ako hasiča, patrí do pôsobnosti
Smernice.
1.5 Vychádzajúc z vyššie uvedeného súd prvej inštancie skonštatoval, že Slovenská republika bola

vrámcitvorbyZákonaohasičskomazáchrannomzborepovinnázabezpečiťajstanoveniepredpísaného
limitu 48 hodinového maximálneho týždenného pracovného času v súlade s čl. 6 písm. b) Smernice pre
každé obdobie 7 dní v rámci stanoveného referenčného obdobia. Súd prvej inštancie preskúmal znenie
Zákona o hasičskom a záchrannom zbore (§ 85 ods. 1 a 2, § 86 ods. 2, § 92 ods. 1 a 2) a zistil,
že predmetný zákon oddeľuje vykonávanie štátnej služby v rámci služobného času a v rámci určenej

služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na služobný čas. Avšak napriek tomu, že stále ide
o výkon štátnej služby, sa služobná pohotovosť nezapočítava do služobného času (pokiaľ nedochádza
k služobným výjazdom). Smernica, okrem maximálneho 48 hodinového týždenného pracovného času,
aj v článku 2 bod 1 a 2 výslovne ustanovuje, že pracovný čas predstavuje akýkoľvek čas, počas ktorého
pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade

s vnútroštátnymi predpismi a čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Čas
určenej služobnej pohotovosti žalobcu má byť teda súčasťou služobného času (nejde o čas odpočinku).
Z uvedených skutočností tak podľa názoru súdu prvej inštancie vyplynulo, že Zákon o hasičskom a
záchrannom zbore je v rozpore so Smernicou, keď celkom nepochybne čl. 2 bod 1., 2. a čl. 6 písm. b)
Smernice neboli do právneho poriadku Slovenskej republiky prebraté správne, resp. vôbec. Neobstojí

preto tvrdenie žalovaného, že nebolo preukázané nesprávne prebratie Smernice. Súd prvej inštancie
v zmysle vyššie uvedeného skonštatoval, že práva žalobcu v žalovanom období boli porušované.
1.6 Súd prvej inštancie považoval porušenie práva žalobcu za dostatočne závažné a v tomto smere
uviedol, že reálny služobný čas zodpovedajúci času, počas ktorého bol žalobca fyzicky prítomný vmieste výkonu služby, dlhodobo a súvisle prekračoval, spolu s odslúženými služobnými pohotovosťami,
maximálny 48 hodinový týždenný služobný (pracovný) čas (poukázal na rozhodnutia Európskeho
súdneho dvora C-429/09, C-303/98, C-241/99, C-52/04, C-518/15). Súd prvej inštancie prijal záver,

podľa ktorého samotná strata času odpočinku je dôvodom na priznanie škody z porušenia práva
Európskej únie nedodržaním 48 h týždenného pracovného času. Škodu tak predstavuje najmä ujma,
ktorá žalobcovi vznikla v dôsledku straty odpočinku, na ktorý by mal nárok, ak by bol maximálny 48 h
týždenný pracovný čas v súlade s čl. 6 písm. b) Smernice dodržaný. Súd prvej inštancie uviedol, že
nárok žalobcu sa po právnej stránke analogicky subsumuje pod ustanovenia § 11 až 13 Občianskeho

zákonníka o ochrane osobitnosti z dôvodu, že Smernica neobsahuje žiadne ustanovenia o práve
na náhradu škody v prípade jej porušenia a ani právny poriadok SR nemá výslovnú právnu úpravu
vzťahujúcu sa k právu jednotlivca na náhradu škody proti štátu pri porušením práva Európskej únie,
keď ani zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení
neskorších predpisov takúto právnu úpravu neobsahuje.
1.7 Súd prvej inštancie mal za preukázané naplnenie podmienok pre priznanie náhrady ujmy, resp.

škody žalobcovi a uviedol v tomto smere, že pokiaľ ide o priamu príčinnú súvislosť medzi porušením
práva Európskej únie a škodou žalobcu z porušenia tohto práva, bola priama príčinná súvislosť v konaní
preukázaná, pretože v prípade ak by transpozícia čl. 2 ods. 1 a čl. 6 písm. b) Smernice do Zákona
o hasičskom a záchrannom zbore bola správna, žalobcovi by nemohol byť služobný čas, ktorý mal
odslúžiť, plánovaný tak, že už pri jeho plánovaní bolo zrejmé, že bude prekračovaný 48 hodinový

pracovný týždeň. Článok 6 písm. b) Smernice je pritom jasnou a konkrétnou normou Európskej únie,
ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času neponecháva členským
štátom priestor na voľnú úvahu. Žalobcovi tak vznikla škoda z dôvodu, že Smernica nebolo do právneho
poriadku Slovenskej republiky správne transponovaná a dodržiavaná.
1.8 Pokiaľ ide o výšku náhrady, škoda spôsobená jednotlivcovi porušením práva Európskej únie musí

byť nahradená tak, aby bola primeraná vzniknutej škode. Súd prvej inštancie pri posúdení nároku
žalobcu vychádzal analogicky z ustanovení § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a skonštatoval, že
nakoľko došlo k porušeniu práva žalobcu na odpočinok po práci, prišiel žalobca v tomto dôsledku
aj o čas, ktorý by mohol venovať osobným a rodinným aktivitám, fyzickej či psychickej relaxácii.
Vzhľadom na sústavnosť a dlhodobosť porušovania práv žalobcu mal súd prvej inštancie za to,

že iba samotné konštatovanie porušenia práv žalobcu, by nebolo dostatočným zadosťučinením.
Spôsobilá forma odškodnenia porušených práv žalobcu tak bola podľa súdu prvej inštancie peňažná
náhrada. Pokiaľ ide o výšku uplatnenej škody, analogicky vo forme nemajetkovej ujmy, súd prvej
inštancie vychádzal predovšetkým z výpovede žalobcu pokiaľ ide o pociťovanie vzniknutej škody ním
samotným, ďalej z rozpisu jeho pracovnej pohotovosti, z evidencie dochádzky a z výplatných pások

za žalované obdobie. Žalobca sa v konaní domáhal náhrady škody vyčíslenej podľa počtu hodín
služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil, a ktoré mu neboli započítané do služobného času, pričom
za primeranú náhradu považoval finančné odškodnenie rovnajúce sa odmene, ktorú mu priznáva
Zákon o hasičskom a záchrannom zbore, ako pri nariadenej služobnej pohotovosti podľa § 122 ods. 1
predmetného zákona (t. j. mimo určenej služobnej pohotovosti). Súd prvej inštancie stanovený postup

žalobcu pri výpočte náhrady škody považoval za primeraný charakteru a spôsobu, akým k zásahu do
jeho práv došlo, ako aj k následkom v živote žalobcu. Žalobca podľa dochádzkového systému odslúžil v
období od septembra 2019 do augusta 2022, celkom 1 814,04 hodín, za ktoré si uplatnil škodu vo výške
6 586,82 eur. Uvedená suma predstavuje rozdiel medzi odmenou, ktorá sa priznáva za výkon nariadenej
pohotovosti podľa § 122 ods. 2 predmetného zákona, ktorá je vyššia (vo výške 50 % z prináležiacej

hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) a pohotovosti podľa
§ 122 ods. 1 predmetného zákona, za ktorú je odmena nižšia (15% alebo 30 % peňažnej náhrady
z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku).
Výšku škody potom žalobca určil ako súčin počtu odpracovaných hodín služobnej pohotovosti podľa
§ 92 ods. 1 predmetného zákona za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku a

sumy zodpovedajúcej 35% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny
mesiac príslušného kalendárneho roku (50 % - 15 %) a v prípade odpracovanej služobnej pohotovosti
odpracovanej v čase pracovného pokoja ako súčin odpracovaných hodín v čase pracovného pokoja a
sumy zodpovedajúcej 20 % peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej sadzby za príslušný kalendárny
mesiac príslušného kalendárneho roku (50 % - 30 %). Keďže žalovaný nerozporoval doklady predložené

žalobcom, súd prvej inštancie ich považoval za nesporné a vychádzal z nich. Tvrdenie žalovaného, že
žalobca pri výpočte nezohľadnil dovolenku, resp. práceneschopnosť, súd prvej inštancie nepovažoval za
dôvodné, pretože ani podľa čl. 16 Smernice sa tieto do výpočtu maximálneho týždenného pracovného
času v referenčnom období nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru neutrálne.1.9 S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti súd prvej inštancie dospel k záveru, že nemajetková
ujma v zmysle vyššie uvedeného predstavuje za obdobie september 2019 až december 2019 spolu
sumu 659,54 eur (nemajetková ujma za 15%-nú určenú pohotovosť spolu 659,54 eur a za 30%-nú

určenú pohotovosť spolu 0,- eur), za obdobie január 2020 až december 2020 spolu sumu 2 355,79 eur
(nemajetková ujma za 15%-nú určenú pohotovosť spolu 2 341,49 eur a za 30%-nú určenú pohotovosť
spolu 14,30 eur), za obdobie január 2021 až december 2021 spolu sumu 1 859,24 eur (nemajetková
ujma za 15%-nú určenú pohotovosť spolu 1 798,57 eur a za 30%-nú určenú pohotovosť spolu 60,67
eur) a za obdobie január 2022 až august 2022 spolu sumu 1 712,25 eur (nemajetková ujma za 15%-

nú určenú pohotovosť spolu 1 695,49 eur a za 30%-nú určenú pohotovosť 16,76 eur). Celkovú výšku
náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy za žalované obdobie september 2019 až august 2022
pri odpracovaných hodinách služobnej pohotovosti určenej podľa § 92 ods. 1 Zákona o hasičskom
a záchrannom zbore v rozsahu 1 814,04 hodín tak predstavuje súhrnne sumu požadovanú žalobou vo
výške 6 586,82 eur. Uplatnenú sumu súd prvej inštancie považoval za primeranú nemajetkovej ujme,
ktorá žalobcovi vznikla. Súd prvej inštancie žalobcom navrhovanú náhradu považoval za primeranú

charakteru a spôsobu zásahu do práv žalobcu.
1.10 O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd
prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. V konaní bol žalobca úspešný v
celom rozsahu. Súd prvej inštancie mu preto priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V súlade s
ust. § 262 ods. 1 CSP súd rozhodol len o nároku na náhradu trov konania. O výške tejto náhrady bude

rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku (§ 262 ods. 2 CSP).

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný (ďalej aj len „odvolateľ“), a to z dôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. d), f), h) CSP, pričom uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie napáda v celom
rozsahu (výrok I. a II.) a žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu

zamietne v celom rozsahu.
2.1 Žalovaný v odvolaní namietol nedostatok právomoci súdu prvej inštancie vo veci konať a rozhodovať.
Tiež namietol, že súd prvej inštancie nevzal do úvahy potrebu rozlišovania medzi „prebratím smernice“
a „aplikáciou smernice“ a následne nesprávnym právnym posúdením aplikoval tento záver na vznik
zodpovednosti kompetentných orgánov za porušenie predpisov v procese preberania a následnej

aplikácie Smernice. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením, že by Smernica bola do Zákona o hasičskom
a záchrannom zbore prebratá nesprávne. Tvrdil, že v konaní ide o nároky, ktoré vyplývajú z
pracovnoprávneho vzťahu, pričom mzdový nárok sa „skrýva“ za náhradu škody vo forme nemajetkovej
ujmy. Z uvedeného dôvodu podľa názoru žalovaného súd prvej inštancie nesprávne posúdil otázku
pasívnej vecnej legitimácie.

2.2 Podľa žalovaného súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil aj pôsobnosť Smernice, ktorá sa na
služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, vzhľadom na charakter vykonávaných
činností, a s tým spojený rozvrh služobného času nevzťahuje v plnom rozsahu, poukazujúc na čl. 1 ods.
2, 3, a 4 Smernice a čl. 2 ods. 1 a 2 smernice 89/391/EHS. Žalovaný tvrdil, že Smernica sa neuplatňuje
na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany a vzhľadom na

charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času sa Smernica na služobný
pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje v plnom rozsahu. Podľa žalovaného
rozhodnutie vo veci V-429/09 E. F. sa týka „mestského hasiča“ - zamestnanca B., preto ho nie je
možné považovať za smerodajné. Žalovaný tvrdil, že článok 6 Smernice je spomenutý v článku 17 ods.
1 Smernice, ktorý umožňuje členským štátom, aby sa odchýlili od uplatňovania tohto článku, pričom

jedným z dôvodov na neuplatňovanie je situácia (ako to je v posudzovanom prípade), keď sa jedná o
protipožiarne služby a služby civilnej ochrany.
2.3 Žalovaný namietol, že žalobca žiadnym spôsobom neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu
škody. Žalovaný tvrdil, že žalobca veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť
tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť. V tomto smere žalovaný zdôraznil, že žalobca

nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Napriek tomu zamestnávateľ
žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t. j. nie len za vykonanú prácu, ale aj za
takúto neaktívnu časť práce. Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že služobná pohotovosť, ktorú
vykonáva žalobca, a za ktorú je riadne odmeňovaný, je pracovným časom, a teda má sa zarátavať do
pracovného fondu, samo o sebe to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. Žalovaný

v odvolaní poukázal na zásadu, podľa ktorej musí poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude
musieť znášať škodu, vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila rozsah škody.
2.4 Žalovaný ďalej uviedol, že rozhodujúcou skutočnosťou je to, koľko času konkrétny príslušník
skutočne strávil vykonaním štátnej služby za týždeň priemerne v rámci konkrétneho referenčnéhoobdobia.Ztohtodôvodujeprezistenie,čiskutočnedošlokporušeniuprávžalobcunevyhnutnévypočítať
čas, ktorý naozaj strávil vykonávaním štátnej služby, prípadne v služobnej pohotovosti bezprostredne
nadväzujúcej na vykonávanie štátnej služby v rámci rozvrhnutia služobného času, teda služobnej

pohotovosti podľa § 92 ods. 1 Zákona o hasičskom a záchrannom zbore rozvrhnutej podľa § 86 ods.
2 predmetného zákona.
2.5 Žalovanýtvrdil,žečosatýkaposúdenia,čivprípadežalobcudošlokporušeniuprávanadmaximálny
48 hodinový týždenný pracovný čas, je potrebné zo strany žalobcu preukázať, či žalobca skutočne
pracoval nad takýto limit za rozhodné obdobie. Nie všetky hodiny odpracovanej pohotovosti sú totiž

hodinaminadmaximálnylimitpracovnéhočasu.Takistojepotrebnézohľadniťnerovnomernérozvrhnutie
služobného času u hasičov v referenčnom období 4 mesiacov. Pri výpočte týždenného pracovného
času treba teda počítať na základe referenčných období, a nie každý mesiac jednotlivo, tak ako to
počíta a následne uvádza samotný žalobca v žalobe. Súd prvej inštancie nebral do úvahy nerovnomerné
rozvrhnutie služobného času u hasičov v referenčnom období 4 mesiacov, čo podľa žalovaného nie
je v súlade so Smernicou. Žalovaný poukazuje na skutočnosť, že žalobca si pri svojich výpočtoch

stanovil dlhšie referenčné obdobie (teda za každý kalendárny rok, t. j. referenčné obdobia v trvaní až 12
mesiacov), čo je v rozpore so Smernicou. Z uvedeného dôvodu žalovaný považuje žalobcom predložené
údaje o priemernom týždennom pracovnom čase za irelevantné.
2.6 Žalovaný zdôraznil, že žalobca vo svojom písomnou vyjadrení zo dňa 5. júna 2023 akcentoval, že
nežaluje nemajetkovú ujmu vyčíslenú za presný počet hodín odpracovaných nad 48 hodín týždenne.

Z uvedeného dôvodu považoval žalovaný za nepochopiteľne, prečo sa žalobca domáha náhrady
nemajetkovej ujmy, ktorú vyčíslil podľa celkového počtu (súčtu) hodín určenej služobnej pohotovosti,
ktoré mal reálne odslúžiť, a to bez ohľadu na skutočnosť, či tým malo (a ak áno, tak v akom rozsahu)
dôjsť k prekročeniu 48 hodinového týždenného pracovného času. Žalovaný zdôraznil, že relevantným
má byť iba to, či a v akej miere bol prekročený maximálny 48 hodinový pracovný čas, a preto nemôže

žalobca pri výpočte žalovanej sumy vychádzať z počtu hodín služobnej pohotovosti. Žalovaný tvrdil, že
nemajetkovú ujmu nie je možné vypočítať „tabuľkovo“, na základe akéhosi univerzálneho vzorca, ktorý
vo svojom výsledku zodpovedá mzdovým nárokom.
2.7 Žalovaný ďalej namietol primeranosť výšky náhrady škody, resp. nemajetkovej ujmy v sume 6 586,32
eur, ktorú považoval za zjavne neprimeranú, a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná

obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podstatne vyššia.
Žalovaný mal za to, že žalobca v konaní nepreukázal zásah do súkromného, rodinného života a najmä
zásah do medziľudských vzťahov či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom
povolania v takej miere, ktorá by odôvodňovala výšku náhrady nemajetkovej ujmy. Žalovaný dodal, že
žalobca nepreukázal taký neoprávnený zásah do jeho práv, ktorý by odôvodňoval ním požadovanú

výšku priznanej ujmy. Žalobca je povinný na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že zásah
nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal reakciu v jeho súkromnom živote. Žalovaný namietol, že žalobca
bližšienekonkretizovalujmu,ktorámuvznikla.Žalobcasíceapelovalnanedostatokčasu,ktorýbymohol
stráviť s rodinou, avšak bližšie neuviedol akým spôsobom, t. j. neuviedol aké aktivity a aké povinnosti mu
neostal čas v príčinnej súvislosti s nesprávnym prebratím Smernice. Žalovaný, poukazujúc na viaceré

rozhodnutia okresných a krajských súdov tvrdil, že v obdobných prípadoch je primeraná výška priznanej
škody medzi sumou 1 000,- až 2 500,- eur. Tiež namietol, že ak sa žalobca v prvom rade nedomáhal
upustenia od nezákonného zásahu, (ktorý zásah stále pretrváva), nemožno na strane žalobcu hovoriť
o vzniku nemajetkovej ujmy, ktorá by mala byť kompenzovaná v peniazoch.

3. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že napadnutý rozsudok považuje
v celom rozsahu za správny. Zdôraznil, že Smernica bola do vnútroštátnej právnej úpravy, t. j.
Zákona o hasičskom a záchrannom zbore transponovaná len formálne. Porušovanie práv hasičov
nerešpektovanímSmernicejepritomstav,ktorýtrvádlhoročne.Tvrdil,žejeúplnelogickéapochopiteľné,
že sa žalobou domáha náhrady škody (v podobe nemajetkovej ujmy v peniazoch) za tisícky hodín,

počas ktorých boli porušované jeho práva, kde táto ujma už logicky nemá byť ako inak aspoň čiastočne
odškodnená, než poskytnutím peňažnej náhrady. Z hľadiska dôkazného preukázania rozhodujúcich
skutočností dôvodnosti žaloby poukázal na to, že už k samotnej žalobe priložil relevantné listinné dôkazy
- výpisy z dochádzkového systému SAP a výplatné pásky za každý mesiac žalovaného obdobia, pričom
tieto dôkazy, ako ani skutkové tvrdenia ohľadne rozsahu počtu odslúžených hodín určenej služobnej

pohotovosti, ktoré sa mu nezapočítavali do odpracovaných hodín, neboli ani samotným žalovaným
absolútne nijako spochybnené. Dodal, že rovnako listinnými dôkazmi preukázal a na základe týchto
vyčíslil, že priemerný týždenný pracovný čas počas žalovaného obdobia dosiahol 53,78 hodín týždenne.
Táto najpodstatnejšia skutočnosť nebola žalovaným nijakým spôsobom spochybnená či popretá.Vzhľadom na uvedené bol žalobca presvedčený, že svoj nárok odôvodnil a preukázal. K námietke,
žalovaného že mu nie je zrejmé, prečo si žalobca svoju údajnú nemajetkovú ujmu ohodnotil sumou
3,63 eur za každú hodinu, počas ktorej malo dochádzať k porušovaniu jeho práv uviedol, že táto suma

nebola a nie je základom pre výpočet žalovanej sumy, ale je „len“ výsledkom porovnania žalovanej sumy
s počtom hodín žalobcom odpracovanej určenej služobnej pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná
do pracovného času. Odhliadnuc od uvedeného, podľa názoru žalobcu pre posúdenie primeranosti
žalovanej výšky v týchto sporoch ani nie je v konečnom dôsledku rozhodujúce to, aký spôsob výpočtu
či stanovenia výšky nároku žalobca použije, ani to, aké premenné pri prípadnom výpočte zohľadní

(teda napr. aký výpočet hodín či určenie konkrétnej sumy odškodnenia za určitú jednotku času použije),
podstatné je najmä to, aby súdom priznaná výška náhrady bola primeraná ku všetkým okolnostiam,
za ktorých škoda (ujma) vznikla a jej následkom. Žalobca dodal, že aktuálne už žalovaný v odvolaní
namiesto pôvodného skutkového tvrdenia nanovo formálne namieta, že priemerný týždenný pracovný
čas má byť prepočítaný na referenčné obdobie 4 mesiacov. Aj v tomto smere sa žalovaný v prvom rade
dostáva do rozporu s jeho vlastnými tvrdeniami a prechádzajúcou argumentáciou, kedy vo vyjadrení

žalovaného zo dňa 17. marca 2023 opakovanie zdôrazňoval a pri svojom „výpočte“ aplikoval 6 mesačné
„referenčnéobdobia“,pričompoukazovalajnamožnosťpoužitia12mesačného„referenčnéhoobdobia“.
Okrem toho, žalovaný sa síce aktuálne dovoláva práve použitia 4 mesačného referenčného obdobia,
avšak okrem tohto všeobecného tvrdenia ďalej ani len netvrdí, či vôbec v takomto „referenčnom období“
nemalo podľa neho dochádzať k prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného času. A ak áno,

v ktorom konkrétnom referenčnom období a najmä kým, resp. čím presne stanovenom referenčnom
období, pretože Smernica v článku 16 hovorí, že „členské štáty môžu stanoviť“ referenčné obdobia v
rôznej dĺžke. Táto námietka žalovaného je tak zjavne čisto formálna, absolútne ničím nekonkretizovaná,
a ak by ju aj žalovaný v odvolaní konkretizoval a mienil použiť ako prostriedok procesnej obrany, išlo by
o neprípustnú novotu v odvolacom konaní.

4. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný (replika), ktorý uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava
svojho odvolania a všetkých svojich predchádzajúcich vyjadrení a podaní.

5. V dôsledku odvolania podaného žalovaným proti rozsudku súdu prvej inštancie krajský súd ako súd

odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov
- ďalej len „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ust. § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia
pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 CSP „a contrario“ rozsudok súdu prvej inštancie postupom
podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

6. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

7. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. Na základe podaného odvolania žalovaného tak v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 CSP a
dôvodov podaného odvolania podľa § 380 CSP po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie ako aj
konania, ktoré mu predchádzalo dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie vo veci samej na

základe vykonaného dokazovania v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval skutkový stav veci správne,
so skutkovými závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje a v zmysle § 383 CSP je viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie. Súd prvej inštancie dôkazy vykonané v konaní
vyhodnotil podľa § 391 ods. 1 CSP a rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP,
pričom odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie má všetky náležitosti v zmysle § 220 ods. 2 CSP.

Odvolací súd uvádza, že odvolateľ v podanom odvolaní neuviedol žiadne nové relevantné skutočnosti,
ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu či zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie (vo veci samej),
nežiadal ani doplniť dokazovanie za podmienok ustanovených v § 384 ods. 2 a 3 CSP o ďalšie nové
relevantné skutočnosti, ktoré by nemohli bez svojej viny byť prezentované v prvoinštančnom konaní.
Odvolací súd preto pri rozhodovaní o veci vychádzal zo súdom prvej inštancie zisteného skutkového

stavu, pričom v súdenej veci neboli naplnené procesné predpoklady doplňovať dokazovanie, prípadne
nariaďovaťodvolaciepojednávaniezostranyodvolaciehosúdu(§383,§384ods.1,2a3vspojenísust.
§ 366 CSP). S prihliadnutím na rozsah odvolania žalovaného a odvolacie dôvody uvedené v podanom
odvolaní odvolací súd konštatuje, že na základe preskúmania veci dospel k záveru, že podané odvolanienie je dôvodné, nemožno mu vyhovieť. Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za vecne
správne. Po preskúmaní veci nezistil odvolací súd žiadne vady konania v konaní pred súdom prvej
inštancie, ktoré by sa týkali procesných podmienok.

9.Spoukazomnaust.§387ods.2CSP,odvolacísúdpovažujenapadnutýrozsudoksúduprvejinštancie
za vecne správny, ako vo výrokovej časti, tak aj v časti odôvodnenia, a zároveň v podrobnostiach
odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Nad rámec uvedeného k zásadným odvolacím
námietkam žalovaného odvolací súd uvádza.

10. Žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nemal kompetenciu konštatovať, že obsah
Smernice bol do Zákona o hasičskom a záchrannom zbore prebratý nesprávne, takýto záver nemohol
si osvojiť ani ako predbežnú právnu otázku, pričom zároveň namietal v tejto časti arbitrárnosť rozsudku,
keď podľa žalovaného sa súd prvej inštancie nezaoberal otázkou, či do jeho právomoci vôbec patrí
posudzovanie takto nastolenej otázky. Odvolací súd k uvedenému uvádza, že súd prvej inštancie

v danej veci mal právomoc na prejednávanie sporu. S poukazom na ust. § 3 ods. 1 CSP, súdy
prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona
neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. V zmysle § 21 Občianskeho zákonníka, pokiaľ je účastníkom
občianskoprávnych vzťahov štát, je právnickou osobou. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi
porušením práva únie v dôsledku nesprávneho prebratia - transpozície smernice Európskej únie do

vnútroštátneho právneho poriadku, je potrebné zaradiť medzi súkromnoprávne spory, pričom odvolací
súd poukazuje na to, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej
porušením práva únie medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy. Z
týchto dôvodov preto súd prvej inštancie mal právomoc prejednať a rozhodnúť predmetný spor žalobcu
a žalovaného o náhradu škody, ktorej sa domáhal ako nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie pri

posudzovaní veci predmetu sporu musel posudzovať zodpovednosť žalovaného za škodu žalobcovi,
ktorá mu bola spôsobená porušením práva únie, pričom jedným z predpokladov zodpovednosti je
„dostatočne závažné porušenie právnej normy únie, ktorej cieľom je priznanie práv jednotlivcom“, súd
prvej inštancie bol v rámci svojej právomoci v prejednávanom spore oprávnený a povinný skúmať, či
zo strany žalovaného došlo k tvrdenému porušeniu práva únie pri preberaní Smernice do právneho

poriadku Slovenskej republiky, a to konkrétne vo vzťahu k Zákonu o hasičskom a záchrannom zbore,
čo znamená, že v jednotlivostiach bol oprávnený a povinný skúmať, či predmetný zákon zodpovedá
cieľom čl. 6 písm. b) Smernice. Z týchto dôvodov preto argumentácia žalovaného v podanom odvolaní,
že súd prvej inštancie nebol oprávnený, a teda nemal právomoc posudzovať súlad predmetného zákona
so Smernicou, podľa názoru odvolacieho súdu je nedôvodná. S otázkou právomoci súdu Slovenskej

republiky na rozhodnutie o nároku žalobcu sa súd prvej inštancie vysporiadal správne.

11. K námietke žalovaného o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, žalovaný v konaní poukázal na
potrebu rozlišovania medzi „prebratím smernice“ a „aplikáciou smernice“ s tým, že na aplikácii Smernice
sažalovanýnepodieľal.Uvedenánámietkaniejepodľanázoruodvolaciehosúdudôvodná.Odvolacísúd

sa so záverom súdu prvej inštancie o nesprávnom prebratí smernice do právneho poriadku Slovenskej
republiky stotožňuje, pričom skutočnosť, že žalovaný sa priamo nepodieľa na aplikácii Smernice, resp.
Zákona o hasičskom a záchrannom zbore vo vzťahu k žalobcovi, je z hľadiska prejednávaného sporu
bez právneho významu. Odvolací súd poukazuje na to, že podľa čl. 29 Smernice táto smernica je
adresovaná členským štátom, pričom žalovaný ako členský štát Európskej únie a adresát Smernice po

vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení legislatívnej
a aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice; v prípade že štát túto povinnosť nesplní,
je štát, teda žalovaný, zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu Smernice pokiaľ k nesprávnej aplikácii
smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku Slovenskej republiky. Keďže
Smernica je určená štátu, teda žalovanému, ktorý zodpovedá za jej správne prebratie, v konaní o

náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím Smernice do právneho poriadku je pasívne vecne
legitimovaný žalovaný (štát). Z týchto dôvodov preto odvolací súd námietku nedostatku pasívnej vecnej
legitimácie žalovaného v spore považuje za nedôvodnú.

12. Odvolací súd za nedôvodnú považuje aj námietku žalovaného, v ktorej namietal, že súd prvej

inštancie nesprávne právne posúdil aj pôsobnosť Smernice, ktorá sa na služobný pomer príslušníkov
hasičského a záchranného zboru vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený
rozvrh služobného času nevzťahuje v plnom rozsahu, pretože sa neuplatňuje na odvetvia činností,
ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany (čl. 1 ods. 3 Smernice v spojení sčl. 2 Smernice Rady 89/391/EHS zo dňa 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia
bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci), pričom zároveň namietal, že rozhodnutie Súdneho
dvora Európskej únie C 429/09 sa týka „mestského hasiča“, a preto ho nie je možné považovať za

smerodajné, resp., že Smernica sa na žalobcu nevzťahuje v plnom rozsahu, pretože to neumožňuje
charakter vykonávaných činností a rozvrh služobného času, keď činnosť žalobcu patrí medzi odvetvia
a činnosti, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej obrany. Odvolací súd poukazuje na
to, že súd prvej inštancie pri právnom posúdení veci aj v znení Smernice správne pri rozhodovaní
vychádzal aj z príslušnej judikatúry Súdneho dvora, pretože súd je povinný plne uplatňovať výklad práva

únie, ktorý Súdny dvor Európskej únie podal (viď rozsudok C-261/2021 zo dňa 7. júla 2022). Žalovaný
sa bráni v rovine všeobecnej polemiky so závermi súdu prvej inštancie, bez dopadu na záväznosť
rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie, od ktorých niet dôvodu sa odchýliť, vzhľadom na obdobné
skutkové okolnosti prípadu. Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že čl. 6 písm. b) Smernice má priamy
účinok, teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi
súdmi. Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že Smernica sa má uplatniť na činnosti hasičského

zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne, pričom nezáleží na tom, či sú zamerané
na boj proti požiarom, alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za obvyklých
podmienok v súlade s poslaním im zvereným, a to aj v prípade, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto
činnosti viesť, sú svojim charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám; na
účely Smernice pojem pracovníka nemôže byť vykladaný rôzne podľa právnych predpisov toho ktorého

štátu, ktorý je členským štátom Európskej únie, ale má autonómny význam vlastný právu únie, keď
za pracovníka sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa
a právna povaha pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať žiaden
dosah na postavenie pracovníka v zmysle práva únie. Znamená to teda, že skutočnosť, či niekto je
podľa vnútroštátneho práva dobrovoľným hasičom alebo profesionálnym hasičom, nie je vo vzťahu k

posudzovaniu charakteristiky pracovníka relevantná, a na takéhoto pracovníka sa vzťahujú ustanovenia
Smernice (rozsudky C-397/01 až C-403/01, C-429/09, C-518/15). Vzhľadom už na vyššie uvedené je
preto nedôvodná odvolacia námietka žalovaného, že Smernica sa nevzťahuje na žalobcu ako hasiča a
bez právneho významu je skutočnosť, či hasič plní svoje úlohy v pracovnom, resp. služobnom pomere
ako hasič dobrovoľný, mestský alebo štátny. Čl. 6 písm. b) Smernice predstavuje v rozsahu v akom

ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť
ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva únie,
ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke, alebo akémukoľvek obmedzeniu a ktoré jednotlivcom
priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (rozsudok C-429/09 vo
veci F. body 33. až 35.). Členské štáty teda nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6

písm. b) Smernice tak, aby uplatnenie z neho plynúceho nároku viazali na nejakú podmienku, alebo
určitým spôsobom obmedzovali (C-397/01 bod 99., C-429/09 body 35. a 52.). Súdny dvor Európskej
únie judikoval, a to opakovane, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom
rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (C-397/01 bod
95.) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v

zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu skutočne
pracovníkvykonáva(rozsudokC-437/08bod27.).SúdnydvorEurópskejúnieosobitnevprípadehasičov
potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorých je
dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť
maximálny týždenný pracovný čas ustanovený Smernicou (rozsudok C-429/09, C-52/04). Z dôvodu, že

žalobca počas výkonu služobnej pohotovosti musí byť k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, t.
j. v mieste výkonu práce, celý čas služobnej pohotovosti je potom potrebné započítať do pracovného
času žalobcu, pričom skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada v zmysle
§ 122 ods. 1 Zákona o hasičskom a záchrannom zbore nemá vplyv na porušenie článku 6 písm. b)
Smernice. Námietka žalovaného, že Smernica sa na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru v

prípade služobného času, ako aj ich odmeňovania nevzťahuje, je preto z vyššie uvedených dôvodov
nedôvodná. Odvolací súd poukazuje na to, že aj z aktuálnej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie
vyplýva, že v prípade, ak povaha a rozsah povinností a režim zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na
pracovníka vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť na mieste výkonu práce, resp. povinnosť byť pre svojho
zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia uložené tomuto pracovníkovi počas pohotovosti sú takej

povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v
tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon práce nepožaduje a venovať tento čas svojim
vlastným záujmom, predstavuje táto doba služobnej pohotovosti pracovný čas pracovníka (rozsudky vo
veci C-214/20, C-580/19, C-344/19).13.Vovzťahuknárokunanáhraduškodypokiaľžalovanývpodanomodvolaníuvádza,žečlánok17ods.
1Smerniceumožňuječlenskýmštátom,abysaodchýlilioduplatňovaniatohtočlánkuzapredpokladu,že

dodržujú všeobecnú zásadu ochrany, bezpečnosti a zdravia pracovníkov, pričom jedným z dôvodov na
neuplatňovanie je situácia, keď sa jedná o protipožiarne služby a služby civilnej obrany (ako je v súdenej
veci),odvolacísúduvádza,žetútoodvolaciunámietkunemožnopovažovaťzadôvodnú,pričomodvolací
súd sa v plnom rozsahu zhoduje s názorom súdu prvej inštancie vo vzťahu k tejto námietke, ktorý názor
súdu prvej inštancie tento podrobne odôvodnil, pričom správne súd prvej inštancie vyslovil záver, že

hoci v článku 17 Smernice bola daná možnosť členským štátom odchýliť sa za určitých podmienok od
jednotlivých ustanovení smernice podľa článku 17 ods. 3 písm. b) Smernice, v ktorej je uvedené, že v
súlade odstavcom 2 tohto článku sa môžu vykonať odchýlky len od článkov 3,4,5,8 a 16, avšak odchýlku
od článku 2 alebo 6 Smernica nepripúšťa.

14. Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobca žiadnym spôsobom neosvedčil, že by mu vznikol nárok

na náhradu škody, pričom veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť
tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol žalobca v zmysle platnej legislatívy
odmeňovaný, odvolací súd uvádza, že zo žaloby, ako aj z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie
je nepochybne zrejmé, že žalobca uplatnil nárok na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) z dôvodu, že
u žalobcu došlo v príčinnej súvislosti s porušením práva únie zo strany žalovaného k vzniku škody

(nemajetkovej ujmy), v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 Ústavy SR) z
dôvodu, že účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo podľa odôvodnenia
Smernice zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca) v dôsledku vyčerpania, alebo iného
nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a
aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie a súčasne zásahu do práva žalobcu na súkromie

a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy SR), pretože reálne musel odpracovať viac, ako bol povinný v
zmysle Smernice a musel tráviť čas v práci, prichádzal o čas, ktorý by mohol venovať rodine, záľubám,
resp. iných aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením. Je tiež zrejmé, že výšku nároku
žalobca odvodil od počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a neboli mu započítané
do služobného času. Žalobca si žalobou neuplatnil nemajetkovú ujmu podľa počtu odpracovaných

hodín nad limit 48 hodín týždenne, pričom za primeranú náhradu označil žalobca finančné odškodnenie
rovnajúce sa odmene, ktorú mu priznáva Zákon o hasičskom a záchrannom zbore pri nariadenej
služobnej povinnosti podľa § 122 ods. 2 písm. a) predmetného zákona.

15. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru ohľadom splnenia predpokladov zodpovednosti

žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi porušením práva únie, pričom predmetné predpoklady
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú porušením práva únie vyplývajú z judikatúry Súdneho dvora
Európskej únie. Podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu
spôsobenú porušením práva únie, ak porušená norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám
aleboprávnickýmosobám,alebozakladápovinnostiprečlenskýštát,porušenieprávaúniejedostatočne

závažné a medzi porušením práva únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná
súvislosť s tým, že o výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd. Odvolací súd je v súlade s
názoromsúduprvejinštancietohonázoru,ževsúdenejvecibolipredpokladyzodpovednostižalovaného
za škodu spôsobenú žalobcovi v dôsledku porušenia práva únie splnené. Odvolací súd uvádza,
že článok 6 písm. b) Smernice priznáva pracovníkom právo na priemerný týždenný pracovný čas,

vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín. Toto ustanovenie Smernice má priamy účinok, keďže priznáva
jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Ustanovenie článku
6 písm. b) Smernice nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky prebraté správne, pretože
umožňuje, aby priemerný týždenný pracovný čas žalobcu, vrátane nadčasov presiahol 48 hodín, keď do
pracovného času sa v rozpore s čl. 2 ods. 1 Smernice žalobcovi nezapočítava čas služobnej pohotovosti,

pričom v konaní pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, a to listinnými dokladmi, ktoré boli
vypracované zamestnávateľom žalobcu, že za žalované obdobie, ktoré je predmetom sporu, a to tri
roky spätne pred podaním žaloby na súd dňa 10. októbra 2022, opakovane dochádzalo k tomu, že
priemerný týždenný služobný čas žalobcu presahoval hranicu 48 hodín, na čo poukázal v odôvodnení
rozhodnutia súd prvej inštancie. Zároveň je splnená aj podmienka porušenia práva únie dostatočne

závažným spôsobom, keďže porušenie článku 6 písm. b) Smernice vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne
závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu
priemerného týždenného pracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a
súčasne ide o porušenie práva únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora Európskejúnie (rozsudok C-429/09). Splnená je aj podmienka príčinnej súvislosti medzi porušením práva únie
členským štátom a vznikom ujmy u jednotlivca, keď v príčinnej súvislosti s porušením práva únie zo
strany žalovaného došlo u žalobcu k vzniku škody (nemajetkovej ujmy), a to v dôsledku zásahu do jeho

práva na ochranu zdravia v zmysle článku 40 Ústavy SR a tiež v dôsledku zásahu do práva žalobcu na
súkromie a rodinný život v zmysle článku 19 ods. 2 Ústavy SR, keďže žalobca reálne musel odpracovať
viac ako bol povinný v zmysle Smernice, a to na úkor svojich blízkych ako aj seba, pričom musel tráviť
čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať rodine, priateľom, svojim záľubám, resp.
iným aktivitám, ktoré nesúvisia s pracovným zaradením žalobcu. S ohľadom na povahu škody nie je pre

vec relevantné, o aké konkrétne (vyšpecifikované) činnosti či aktivity bol žalobca porušením práva únie
ukrátený, pretože tieto sa z logiky veci – s prihliadnutím na rozmanitosť a nepredvídateľnosť života –
nedajú absolútne konkretizovať. Dôležitým je pre posúdenie ujmy objektívne kritérium, a to, že žalobcovi
bolo v dôsledku porušenia práva únie zasiahnuté do práva na ochranu zdravia a práva na súkromie
a rodinný život.

16. Nie je dôvodná ani odvolacia námietka žalovaného, že medzi porušením práva únie a vznikom
škody žalobcu nie je príčinná súvislosť z dôvodu, že žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa
na porušovanie jeho práva a nepožiadal ho o náhradu škody, a teda nevyvinul primerané úsilie na
zamedzenie vzniku škody. Odvolací súd uvádza, že na postavenie žalobcu ako hasiča sa vzťahuje
judikatúra Súdneho dvora (rozsudky C-429/09 a C-445/06), z ktorej judikatúry vyplýva, že by bolo

v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky
právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od
nich nebolo možné rozumne vyžadovať, výkon práv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými
ustanoveniami práva únie by bol znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by ich návrhy na náhradu
škody založené na porušení práva únie museli byť zamietnuté alebo čiastočne zamietnuté iba z dôvodu,

že sa jednotlivci nedomáhali práva, ktoré im priznáva právo únie, a ktoré im vnútroštátny zákon odoprel.
Pracovníka je potrebné považovať za slabšiu stranu v rámci pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné
zabrániť tomu, aby ho mal zamestnávateľ možnosť v jeho právach obmedzovať, vzhľadom na toto
slabšie postavenie, môže byť takýto pracovník odradený od otvoreného uplatňovania svojich práv
voči zamestnávateľovi, keďže uplatňovanie týchto práv ho môže vystaviť opatreniam zamestnávateľa,

ktoré môžu mať vplyv na pracovnoprávny vzťah v neprospech tohto pracovníka. Vo veci ako je vec
tohto súdneho sporu, ktorá sa týka porušenia ustanovenia práva únie s priamym účinkom zo strany
zamestnávateľa, vyžadovanie splnenia podmienky, aby dotknutí pracovníci najprv požiadali svojho
zamestnávateľa o skončenie porušovania práva únie na účely získania náhrady škody vzniknutej v
dôsledku tohto porušenia by malo za následok, že orgánom dotknutého členského štátu by sa umožnilo,

aby bola povinnosť dbať o dodržiavanie takýchto noriem systematicky prenášaná na jednotlivca, čím sa
týmto orgánom môže umožniť, aby boli v prípade nepodania takejto žiadosti vyňaté z ich dodržovania;
vyžadovanie takejto podmienky by potom znamenalo spochybňovanie práva na náhradu škody, ktorý má
základ v právnom poriadku únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie bez toho,
aby ju mohli preniesť na jednotlivcov. Článok 6 písm. b) Smernice nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci

požiadali svojho zamestnávateľa o dodržanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením,
a preto za týchto podmienok správne dospel súd prvej inštancie k záveru, že nemožno považovať za
primerané požadovať od žalobcu, ktorému vznikla škoda z dôvodu, že boli porušené jeho práva, aby
na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady tejto škody najprv vyvíjal iniciatívu vo vzťahu k svojmu
zamestnávateľovi. Predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu vzniknutú žalobcovi boli splnené.

17. Odvolací súd uvádza, že Smernica neobsahuje ustanovenia o práve na náhradu škody v prípade
jej porušenia. Náhrada škody spôsobená jednotlivcovi (občanovi členského štátu EÚ) porušením práva
únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv jednotlivca.
Vnútroštátne právo členských štátov musí určiť, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektívnosti

bolo stanovené, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného
voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a tiež definovať pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu
tejto náhrady. Právny poriadok SR tiež nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu
škody proti štátu spôsobenej porušením práva únie. Ani zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci takúto právnu úpravu neobsahuje, preto súd prvej inštancie

správne ustálil, že vzhľadom na zistený skutkový stav má ujma žalobcu najbližšie k zásahu do osobnosti
žalobcu (analógia podľa § 11 až 13 Občianskeho zákonníka). Žalovaného odvolacia námietka, že
žalobca nepreukázal spôsobenú ujmu nie je dôvodná, pretože z vykonaného dokazovania v konaní pred
súdom prvej inštancie vyplynulo, že žalobca v žalovanom období od septembra 2019 do augusta 2022odpracoval celkovo 1 814,04 h služobnej pohotovosti, ktoré mu v rozpore s čl. 2 ods. 1 Smernice neboli
započítané do pracovného času a zároveň opakovane dochádzalo u žalobcu k prekračovaniu limitu 48-
hodinového týždenného služobného odpracovaného času. Žalobca na preukázanie svojho tvrdenia o

počte odpracovaných hodín predložil doklady od svojho zamestnávateľa, ktoré žalovaný relevantným
spôsobom nespochybnil a nenavrhol vykonať žiadne dokazovanie.
17.1 Odvolací súd zdôrazňuje, že žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie tvrdil, že v rámci
žalovaného obdobia dosahoval jeho priemerný pracovný čas 53,78 h týždenne a v rámci jednotlivých
období dosahoval jeho priemerný pracovný týždenný čas za: obdobie september 2019 až december

2019 56,63 h, za rok 2020 52,88 h a za rok 2021 48,73 h, za obdobie január 2022 až augusta 2022
56,89 h, čo preukazoval výpismi plánu služieb z dochádzkového systému SAP za obdobie 09/2019 –
08/2022, pričom žalovaný uvedené skutkové tvrdenia a listiny žalobcu účinne nerozporoval. Zároveň
odvolací súd kontrolou počtu odpracovaných hodín služobnej činnosti a služobnej pohotovosti zistil,
že v žalovanom období skutočne dochádzalo k opakovanému prekročeniu maximálneho prípustného
týždenného pracovného času podľa Smernice. Výkazom o služobnej činnosti žalobca preukázal, že

v žalovanom období bolo porušované jeho právo na 48 hodinový maximálny týždenný pracovný čas
vyplývajúci z článku 6 písm. b) Smernice.

18. Žalovaný v odvolaní namietal spôsob, akým žalobca vyčíslil nemajetkovú ujmu. Odvolací súd aj
túto námietku považuje za nedôvodnú a uvádza k nej, že žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia

nemajetkovej ujmy v sume 6 586,82 eur, ktorú vyčíslil ako súčet odpracovaných hodín služobnej
povinnosti za obdobie od septembra 2019 do augusta 2022, vrátane a rozdielu peňažnej náhrady
vyplácanej za určenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 1 Zákona o hasičskom a záchrannom
zbore a náhrady za nariadenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 2 písm. a) Zákona o hasičskom
a záchrannom zbore, pričom v konaní pred súdom prvej inštancie výpoveďou v spojení s listinnými

dôkazmi, ktoré má žalobca k dispozícii od svojho zamestnávateľa preukázal, tak ako to vyhodnotil súd
prvej inštancie, že pri takomto rozvrhnutí pracovného času, ktorý je v rozpore s právom Európskej
únie prichádza o voľný čas, ktorý by inak mohol venovať rozvoju osobných, rodinných, priateľských
vzťahov, fyzickej a psychickej relaxácii. Žalobca sa domáhal náhrady škody vo forme nemajetkovej
ujmy vyčíslenej podľa počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil, a ktoré mu neboli

započítané do služobného času (čo je rozpor s čl. 2 ods. 1 Smernice), nedomáhal sa nemajetkovej ujmy
vyčíslenej za presný počet odpracovaných hodín nad limit 48 hodín týždenne. Z konania pred súdom
prvej inštancie, ako aj z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že žalovaný nerozporoval
dôkazy predložené žalobcom ani výpočet času služobnej pohotovosti a správne preto súd prvej inštancie
dospel k záveru o prekročení maximálneho týždenného pracovného času (nad 48 h) v žalovanom

období. Odvolací súd osobitne k predmetnej námietke žalovaného dodáva, že základnou požiadavkou
pri ustálení výšky nemajetkovej ujmy je zásada jej primeranosti k okolnostiam a následkom (intenzite)
nezákonného zásahu do sféry poškodenej osoby. Pričom neexistuje paušálny vzorec výpočtu, resp.
vyčíslenia nemajetkovej ujmy (nie je objektívne kvantifikovateľná), a preto sa spôsob ustálenia výšky
nemajetkovej ujmy odvíja od konkrétnej povahy posudzovaného prípadu. V predmetnej veci išlo o zásah

do osobnosti žalobcu spôsobený porušením maximálneho limitu týždenného pracovného času, keď do
pracovného času, resp. služobného času žalobcu, neboli zahrnuté hodiny ním odpracovanej určenej
a nariadenej pracovnej pohotovosti. Za posudzovaného stavu je tak podľa názoru odvolacieho súdu
spôsob výpočtu ujmy žalobcom logicky a zákonne udržateľný, ktorý priamo a primerane reflektuje na
nezákonnosť zásahu do jeho práv. Je len logickým vyústením úvah žalobcu, keď ním vyčíslená výška

ujmy predstavuje cca 3,63 eura za každú hodinu odpracovanej služobnej pohotovosti (či už určenej
alebo nariadenej), ktorá v rozpore s právom únie nebola zahrnutá do služobného času, a ktorú tak mohol
žalobca venovať rozvoju rodinného či sociálneho života. S prihliadnutím aj na povahu zásahu do práva
žalobcu, ako významného sociálneho práva únie, je možné výšku ujmy vyčíslenú žalobcom považovať
za dostatočnú a primeranú, v súlade s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie.

18.1 Odvolací súd k vyššie uvedenému poznamenáva, že polemika žalovaného v podanom odvolaní,
keď uvádza, že otáznym zostáva akú činnosť by chcel žalobca vykonávať v čase služobnej pohotovosti,
kedymusíbyťprítomnýnapracovisku,keďtentočaspripadánanočnéhodiny,ktorékaždáfyzickáosoba
využíva na spanie a je objektívne (takmer) vylúčené, aby sa tento čas mohol využívať nejakou inou
zmysluplnou činnosťou, prípadne ho plnohodnotne tráviť s rodinou, neobstojí. Námietka, že pokiaľ nie je

nariadený služobný zákrok, žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, s poukazom na to,
že pri nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený, resp. vymedzený
priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ vytvára podmienky na oddych zamestnanca
a v čase služobnej pohotovosti sa preto od žalobcu nevyžaduje aktívna činnosť, a teda mimo časuskutočného výkonu práce môže žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, rovnako neobstojí, a
to z dôvodu, že žalobca vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom, musí tam byť fyzicky
prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí byť „aktívny“ počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti, a

že má vytvorené podmienky na oddych, resp. spánok, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite
plniť svoje povinnosti, nenachádza sa, a teda je oddelený od svojho vlastného sociálneho, súkromného
prostredia, rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a
program, venovať sa svojim vlastným potrebám, je z týchto dôvodov fakticky vylúčená. Dokonca aj čas
pracovnej pohotovosti strávený v domácom prostredí, či na telefóne predstavuje pracovný čas, nakoľko

zamestnanec musí byť zastihnuteľný a jeho sloboda pohybu a sloboda organizovania času je značne
obmedzená. S ohľadom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že práva žalobcu vyplývajúce zo
Smernice neboli štátom dodržiavané, pričom zároveň bolo pomerne dlhé obdobie porušované právo
žalobcu na odpočinok, a to aj napriek tej skutočnosti, že žalobca v spoločnosti plní zodpovedné úlohy,
a preto bolo dôležité, aby mal možnosť si po práci náležite odpočinúť. Z týchto dôvodov preto odvolací
súd považuje nárok žalobcu za dôvodný a prisúdenú náhradu nemajetkovej ujmy za primeranú, a to

aj v porovnaní s rozhodnutiami súdov v porovnateľných veciach (porovnaj rozhodnutia Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/11/2022 zo dňa 23. februára 2023, sp. zn. 16Co/36/2022 zo dňa 23.
marca 2023, sp. zn. 17Co/47/2022 zo dňa 23. novembra 2022, sp. zn. 14Co/34/2022 zo dňa 24. januára
2023, sp. zn. 14Co/113/2023 zo dňa 27. februára 2024), pričom k porušeniu práv žalobcu dochádzalo
práve výkonom služobnej pohotovosti.

19. Odvolací súd nesúhlasí ani s námietkou žalovaného, že v súdenej veci neboli splnené podmienky pre
uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka
z dôvodu, že žalobca sa mal domáhať upustenia od takéhoto zásahu od svojho zamestnávateľa,
s poukazom na to, že žalobca sa domáha len finančného plnenia, ktoré má slúžiť len ako akási

kompenzácia bez toho, aby tento údajný protiprávny stav bol do budúcna napravený. Súd prvej inštancie
so zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade porušené, a to právo na
ochranu zdravia a právo na súkromie a okolnosti porušovania práva žalobcu správne dospel k záveru, že
v súdenej veci sú splnené podmienky na aplikáciu § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, t. j. na priznanie
zadosťučinenia v peniazoch. Aj podľa názoru odvolacieho súdu vychádzajúc z povahy porušeného

práva a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, keď žalovaný ako členský štát Európskej
únie neprijal opatrenia nevyhnutné za zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna
hranica priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b) Smernice a zároveň za
situácie, že do pracovného času nie sú zarátané nadčasy služobnej pohotovosti je dôvodný záver,
že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov

nie je vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah, ktorým je štát namieste. Rovnako
berúc do úvahy už vyššie uvedené neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa
súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a pod. Z formulácie § 13 ods.
2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osobe v spoločnosti
je len príkladmo uvedené, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch, pričom právna úprava v ust. § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka nevylučuje, aby
fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická
osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené
následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie; týmto zadosťučinením sa
rozumie morálna satisfakcia; peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by satisfakcia podľa §

13 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa nejavila ako postačujúca. Odvolací súd teda uvádza, že je v zhode
s názorom súdu prvej inštancie, že žalobcovi ako fyzickej osobe vzniklo právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Keďže nemajetkovú ujmu nie je možné nahradiť inak z dôvodu uplynutia času, berúc
do úvahy špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva Únie a trvanie tohto
zásahu, nie je primerané porovnávanie s inými obdobnými prípadmi zásahov, ako to namietal žalovaný

v podanom odvolaní. Prisúdená náhrada nemajetkovej ujmy neprevyšuje ani náhrady priznané v
prípadoch zásahov do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena rodiny a ani neprevyšuje
náhrady priznané obetiam trestných činov. K námietke žalovaného o tom, že výška nemajetkovej ujmy
by nemala byť vyššia ako náhrady priznané obetiam trestných činov, odvolací súd osobitne uvádza, že
v predmetnej veci nejde o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy majúci svoj základ v zák. č. 514/2003

Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorý v ustanovení § 17 explicitne
reflektuje na potrebu rešpektovania výšky náhrad priznávaných obetiam trestných činov, a preto je
aj v tomto smere odvolacia námietka žalovaného nedôvodná (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskejrepublikysp.zn.I.ÚS273/2021).Odvolacísúdpovažujevýškunemajetkovejujmyprimeranúkzávažnostinezákonnéhozásahu,spočívajúcvobmedzenížalobcuslobodnenakladaťsvoľnýmčasom
a organizovať sociálny a rodinný život a rovnako považuje odvolací súd výšku nemajetkovej ujmy
primeranú k okolnostiam za ktorých k zásahu došlo, spočívajúc v dlhodobom časovom horizonte, v rámci

ktorého dochádzalo k porušovaniu práv žalobcu. Zároveň neobstojí ani argumentácia žalovaného, že
nemôže byť stranou sporu, nakoľko povaha nároku žalobcu má „mzdový“ charakter, pričom s touto
odvolacou námietkou sa odvolací súd už vysporiadal v bode 11. a 14. odôvodnenia rozsudku.

20.Odvolacísúdpoukazujúcužnavyššieuvedenédôvodyodvolacienámietkyžalovanéhonepovažoval

za dôvodné.

21. Ako výrok závislý odvolací súd preskúmal i druhý výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým
súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % v lehote
troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd rozhodne o ich výške. Vzhľadom na skutočnosť, že
predmetom žalobou uplatňovaného nároku bola nemajetková ujma žalobcom vyčíslená sumou 6 586,82

eur a žalobca bol v celom rozsahu úspešný, keď súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 6 586,82 eur, súd prvej inštancie rozhodol podľa správnych ustanovení CSP, a tieto
aj správne aplikoval. Odvolací súd z dôvodu vecnej správnosti potvrdil i závislý výrok o náhrade trov
prvoinštančného konania.

22. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP, §
262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní iniciovanom odvolaním žalovaného tento
nebol úspešný ani sčasti, keď odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu vecnej správnosti
potvrdil. Celý procesný úspech v odvolacom konaní tak prináleží žalobcovi, ktorý sa k odvolaniu
žalovaného i vyjadroval, a to prostredníctvom právneho zástupcu. V súvislosti s odvolacím konaním

tak žalobcovi trovy preukázateľne vznikli. S poukazom na ustanovenie § 255 ods. 1 CSP odvolací súd
uložil žalovanému, ako procesne neúspešnej strane sporu v odvolacom konaní, povinnosť nahradiť
žalobcovi trovy vzniknuté v súvislosti s odvolacím konaním v rozsahu 100 % v lehote troch dní odo dňa
právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o výške trov.

23. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP).Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).