Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 13, 2024

Súd: Mestský súd Košice
Spisová značka: 36C/46/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7122211210
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 03. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Mazúrová

ECLI: ECLI:SK:MSKE:2024:7122211210.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Košice sudkyňou JUDr. Alenou Mazúrovou v spore žalobcu: Mesto Košice, IČO: 00 691

135, proti žalovanému: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. D. XX, XXX XX E., zastúpený JUDr. JCLic. F.
G., H., D., so sídlom Južná trieda 28, 040 01 Košice, IČO: 52 858 774, o určenie vlastníckeho práva

r o z h o d o l :

I. Žalobu zamieta.

II. Priznáva žalovanému nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca žalobou žiadal, aby súd určil, že je spoluvlastníkom pozemku – parcela registra E-KN č.
2656, druh : orná pôda, evidovaná na LV č. XXXX, okres: E. I., obec: E. – D. J., katastrálne územie C.
J., vo výške spoluvlastníckeho podielu 1/24 v časti B pod por. č. 1, pozemku – parcela registra E-KN

č. XXXX, druh: orná pôda, evidovaná na LV č. XXXX, okres: E. I., obec: Košice – Sídlisko Ťahanovce,
katastrálne územie C. J., vo výške spoluvlastníckeho podielu 1/9 v časti B pod por. č. 11, pozemku –
parcela registra E-KN č. XXXX/X, druh: orná pôda, evidovaná na LV č. XXXX, okres: E. I., obec: E. – D.
J., katastrálne územie C. J., vo výške spoluvlastníckeho podielu 1/24 v časti B pod por. č. 34, pozemku –
parcela registra E-KN č. XXXX/X, druh: orná pôda, evidovaná na LV č. XXXX, okres: E. I., obec: E. – D.
J., katastrálne územie C. J., vo výške spoluvlastníckeho podielu 15/360 zapísaného 3 v časti B pod por.
č. 37, pozemku – parcela registra E-KN č. 2848/501, druh: orná pôda, evidovaná na LV č. XXXX, okres:

Košice I, obec: E. – D. J., katastrálne územie C. J., vo výške spoluvlastníckeho podielu 3/30 v časti B pod
por. č. 18, pozemku – parcela registra E-KN č. 1347, druh: orná pôda, evidovaná na LV č. XXXX, okres:
Košice I, obec: E. – D. J., katastrálne územie C. J., vo výške spoluvlastníckeho podielu 1/12 v časti B
pod por. č. 10, pozemku – parcela registra E-KN č. XXXX, druh: orná pôda, evidovaná na LV č. XXXX,
okres: E. I., obec: E. – D. J., katastrálne územie C. J., vo výške spoluvlastníckeho podielu 1/108 v časti
B pod por. č. 29 a žiadal priznať náhradu trov konania.

2. V žalobe uviedol, že žalovaný je súčasne evidovaný ako vlastník, resp. podielový spoluvlastník
vyššie uvedených pozemkov (ďalej len „sporné nehnuteľnosti alebo pozemky“). Uviedol, že
vyvlastňovacími rozhodnutiami č. Výst. 3200/88/89 – Go zo dňa 9.2.1989, č. Výst. 11521/84/85 – Go
zo dňa 10.4.1985, č. Výst. 1754/86 – Go zo dňa 17.10.1986, č. Výst. 1753/86- Go zo dňa 20.10.1986
(ďalej len „vyvlastňovacie rozhodnutia“) boli za účelom komplexnej bytovej výstavby – výstavby
sídliska Ťahanovce – výstavba bytových domov, kanalizácie, rozvodov elektrickej energie a plynu,
parkovísk, miestnych komunikácií, objektov služieb a obchodu, verejného osvetlenia či tzv. sídliskovej

zelene, vyvlastnené pozemky v katastrálnom území pôvodne označovanom ako Košice – Ťahanovce,
v súčasnosti nazývanom Nové Ťahanovce a to v prospech Československého štátu – Stavoinvesty,
i.i.o. Medzi vyvlastňované pozemky boli zahrnuté aj sporné pozemky vo vlastníctve žalovaného.
Dodal, že aj napriek skutočnosti, že vyvlastňovacie rozhodnutia boli doručované Štátnemu notárstvuKošice – Mesto a tiež stredisku Geodézie Košice – Mesto, k zápisu vlastníckeho práva v prospech
Československého štátu nedošlo, a to z dôvodu notorického administratívneho zanedbávania evidencie
práv k nehnuteľnostiam v danom období. Uviedol, že hospodárskou zmluvou o prevode vlastníctva

majetku č. Z-41-425/91 zo dňa 29.12.1990 a hospodárskou zmluvou o prevode vlastníctva majetku č.
Z-41-473/91 zo dňa 29.12.1990 Československý štát - Stavoinvesta, i.i.o. previedol ku dňu 1.1.1991 na
žalobcu vlastnícke právo aj k pozemkom, ktoré sú predmetom tejto žaloby. Poukazujúc na § 2 ods. 5
zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí tvrdil, že osobitným predpisom, na ktorého účinnosť odkazuje
citované ustanovenie, je zákon č. 369/1990 Zb. v znení účinnom od 24. 11. 1990. Dodal, že všetky

nehnuteľnosti, ktoré boli k uvedenému dátumu vo vlastníctve štátu s právom hospodárenia patriacim
Stavoinveste, za účelom zabezpečenia systému komplexnej bytovej výstavby, a túto skutočnosť
preukazujú hospodárske zmluvy a vyvlastňovacie rozhodnutia, prešli podľa § 2 ods. 7 zákona č.
138/1991 Zb. ku dňu jeho účinnosti do vlastníctva obce, na ktorej území sa nachádzali; v tomto
prípade to bol žalobca. Teda žalobca nadobudol vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti priamo
zákonom bez nutnosti vykonania akýchkoľvek ďalších právnych úkonov, napr. evidenčných, keďže v

zmysle § 34 ods. 1 zákona č. 162/1995 Zb. sa vlastnícke právo, ktoré vznikne na základe zákona,
zapisuje do katastra nehnuteľností záznamom, pričom záznam nemá konštitutívne účinky, ale má iba
deklaratórny charakter. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení žalobca odôvodnil tým, že
v katastri nehnuteľnosti nie je zapísaný žalobca ako skutočný vlastník sporných nehnuteľnosti, v katastri
nehnuteľnosti vlastníkom sporných nehnuteľnosti je žalovaný, a teda údaj o vlastníkovi evidovaný v

katastri nehnuteľností je nesprávny. Uviedol, že v prípade, ak by sa súd nestotožnil s touto vyššie
uvedenou argumentáciou, bez akýchkoľvek pochybnosti nadobudol vlastnícke právo vydržaním. K
tomuto titulu nadobudnutia vlastníctva argumentoval, že žalobca po prechode investorskej funkcie
Stavoinvesty, i.i.o. na obce a mestá na sporných nehnuteľnostiach dokončil komplexnú bytovú výstavbu
vrátane výstavby infraštruktúry a do dnešného dňa vykonáva ich opravy a údržbu, pričom, na rozdiel od

žalovaného, prípadne jeho právnych predchodcov, sa vždy správal ako vlastník spornej nehnuteľnosti.
Dodal,žehospodárskezmluvyoprevodevlastníctvamajetkuanáslednénadobudnutieúčinnostizákona
č. 138/1991 Zb. žalobcu utvrdilo v tom, že je nespochybniteľným vlastníkom sporných nehnuteľností.

3. Na preukázanie svojich skutkových tvrdení doručil hospodársku zmluvou č. Z-41-425/91 o

prevode vlastníctva majetku podľa § 349 Hospodárskeho zákonníka uzavretú medzi odovzdávajúcou
organizáciou: Československý štát - Stavoinvesta, i.i.o. Košice a preberajúcou organizáciou: Magistrát
mesta Košice zo dňa 29.12.1990, prílohu č. 1 k tejto hospodárskej zmluve, hospodársku zmluvu
č. Z-41-473/91 o prevode vlastníctva majetku podľa § 349 Hospodárskeho zákonníka uzavretú
medzi odovzdávajúcou organizáciou: Československý štát Stavoinvesta, i.i.o. Košice a preberajúcou

organizáciou: Magistrát mesta Košice zo dňa 29.12.1990, vyvlastňovacie rozhodnutia odboru výstavby
ÚPaA ObNV Košice I zo dňa 20.10.1986, č. Výst. 0/1753/86-Go, odboru výstavby ÚPaA ObNV Košice
I zo dňa 9.2.1989 č. Výst. 3200/88-89-Go, verejnú vyhlášku, resp. rozhodnutie odboru výstavby ÚPaA
ObNV Košice I zo dňa 10.4.1985 č. Výst. 11521/84/85-Go.

4. K žalobe sa vyjadril žalovaný písomným podaním zo dňa 13. 2. 2023, v ktorom namietol
nezrozumiteľnosť skutkových tvrdení žalobcu, najmä, že žaloba neobsahuje komu mali byť vyvlastnené
nehnuteľnosti, nie je uvedené po kom žalovaný dedil. Uviedol, že všetky nehnuteľnosti, ktoré sú
predmetom konania, zdedil po svojom otcovi A. B., nar. X.XX.XXXXXXX, zomr. X.X.XXXX. Dodal, že
tento jeho právny predchodca zdedil parcelu KN-E č. XXXX o výmere XXXX m2, pôvodne zapísanej

v PKV č. XXX E. - Ťahanovce po svojej matke K. B., L. M., zomrelej v roku 1944. Táto bola v čase
vyvlastňovania mŕtvou osobou a poukazujúc na vyvlastňovacie rozhodnutie č. Výst. 11521/84/85- Go zo
dňa 10.4.1985, v ktorom právny orgán s K. B., L. M. konal ako so živou osobou, ktorá sa má zdržiavať
na neznámom mieste, pričom táto v roku XXXX zomrela, správny orgán konal s osobou, ktorá nemala
právnu subjektivitu a teda nekonal s osobou, s ktorou konať mal, teda s vlastníkom nehnuteľnosti.

Vo vzťahu k parcele KN-E č. XXXX o výmere XXXX m2, pôvodne zapísanej v PKV č. XXX Košice -
Ťahanovce uviedol, že aj túto parcelu jeho právny predchodca A. B., zomr. X. X. XXXX dedil v podiele
X/XX po svojej matke K. B., L. M., zomrelej v roku XXXX, v PKV zapísanej pod 14a a tiež po svojom
otcovi A. B. nar. XXXX, zomr. XXXX podiel vo veľkosti X/XX, v PKV zapísanej pod 5a. Poukazujúc na
vyvlastňovacie rozhodnutie č. Výst. 11521/84/85-Go zo dňa 10. 4. 1985, v ktorom správny orgán konal s

A. B. (Amerikán), bytom J. XXX ako so živou osobou, ktorá sa má zdržiavať na známom mieste J. XXX,
aj napriek tomu, že v tom čase evidentne menovaná osoba bola mŕtva. Dodal, že vo vyvlastňovacom
rozhodnutí nie je ani uvedené, aký podiel sa mu mal vyvlastňovať, nakoľko pri jeho mene nie je uvedený
žiaden podiel, ktorý by sa mal vyvlastniť. Teda správny orgán konal s osobou, ktorá nemala právnusubjektivitu a nekonal s osobou, s ktorou konať mal, teda s vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti. K
uvedenému ešte poznamenal, že A. B., zomr. X.X.XXXX, ktorý bol v pozemkovej knihe evidovaný ako
vlastník pod 14a, nie je vo vyvlastňovacom rozhodnutí uvedený a teda jeho podiel X/XX vyvlastnený ani

nebol a ten sa zdržiaval na známej adrese L. XX. K parcelám KN-E č. XXXX/X o výmere XXXX m2 a KN-
E č. XXXX/X o výmere XXX m2 ,pôvodne zapísaných v PKV č. 507 Košice - Ťahanovce ako parc. XXXX/
X o výmere XXXX m2 uviedol, že predmetnú parcelu zdedil jeho otec A. B., zomr. X. X. XXXX po svojej
matke K. B., zapísanej v PKV č. XXX pod 2c, zomr. v roku XXXX. Teda v čase vyvlastňovacieho konania
menová osoba bola evidentne mŕtva, pričom správny orgán, tak ako to vyplýva z vyvlastňovacieho

konania Výst. 3200/88/89-Go zo dňa 9.2.1989, s ňou konal ako s osobou živou, ktorá sa má zdržiavať na
neznámom mieste, teda opätovne správny orgán konal s osobou, ktorá nemala právnu subjektivitu, ktorá
nebola vlastníčkou a nekonal s osobou s ktorou konať mal, teda so skutočným vlastníkom. K parcele
KN-E č. XXXX o výmere XXX m2, pôvodne zapísanej v PKV č. XXX E. - J. uviedol, že túto parcelu
jeho otec zomrelý X. X. XXXX zdedil po svojom otcovi A. B., zomr. XXXX. Teda v čase vyvlastňovania
A. B., zomr. XXXX, ktorý bol v PKV č. XXX vedený ako vlastník pod bodom 5a v podiele X/XX, v čase

vyvlastňovacieho konania bol mŕtvou osobou. Jeho otec zomrel X. X. XXXX a bol uvedený ako vlastník
v PKV č. XXX pod bodom 14a v podiele X/XX a bol na známom mieste, a teda opätovne správny orgán
poukazujúc na vyvlastňovacie rozhodnutie č. Výst. 0/1753/86-Go zo 20. 10. 1986 obe osoby uvedené
v PKV č. XXX pod 5a a 14a stotožnil ako jednu osobu, avšak išlo o dve rôzne osoby. K uvedenému
poznamenal, že nie je mu zrejmé, s ktorou osobou správny orgán konal, a teda, či s mŕtvou osobou

A. B. zomr. v roku XXXX alebo s A. B., zomr. X. X. XXXX. Ak konal s mŕtvou osobou, táto nemala
právnu subjektivitu, a ak konal s osobou živou, tak táto sa zdržiavala na známom mieste. Dodal, že
pokiaľ správny orgán konal s osobou A. B., zomr. X. X. XXXX, tento bol stále na známom mieste, pričom
žiadne rozhodnutie o vyvlastnení mu doručené nebolo. K parcele KN-E č. XXXX/XXX o výmere XXX m2,
pôvodne zapísanej v PKV č. XX E. - J. uviedol, že jeho otec A. B., zomr. X. X. XXXX zdedil predmetný

pozemok po svojom otcovi A. B., zomr. v roku 1956, ktorý bol vedený v PKV č. XX pod B4, a teda v
čase vyvlastňovania bol evidentne mŕtvou osobou. Poukazujúc na vyvlastňovacie rozhodnutie č. Výst.
0/1753/86-Go zo dňa 20. 10. 1986, v ktorom správny orgán uvádzal neznámych dedičov po nebohom
A. s. 11 bod 76 vyvlastňovacieho rozhodnutia, a keďže dedičia po ňom boli známy, lebo prebehlo
dedičské konanie v roku 1971, kde predmetom dedenia bola aj predmetná parcela, správny orgán

nekonal s osobou, s ktorou konať mal. Skutočným vlastníkom predmetnej parcely bol A. B., zomr. X. X.
XXXX, v čase vyvlastňovacieho konania bol živou osobou, bol známym dedičom po A. B., zomr. v roku
XXXX, s ktorým v skutočnosti mal správny orgán konať a s ktorým nekonal. Zhrnul, že vyvlastňovacie
rozhodnutia tak nikdy nenadobudli právoplatnosť ani vykonateľnosť a štát sa nestal vlastníkom sporných
nehnuteľností. Tiež zaujal stanovisko k nemožnosti doručovania vyvlastňovacieho rozhodnutia verejnou

vyhláškou poukazujúc na to, že rozhodnutie o vyvlastnení je dôležitým rozhodnutím, s ktorým zákon
spája prevod vlastníckeho práva. Uviedol, že právny predchodca žalovaného A. B. zomrel X. X. XXXX,
bytom J. XXX, nebol osobou zdržujúcou sa na neznámom mieste tak ako to vyplýva z vyvlastňovacích
rozhodnutí, pričom v niektorých sa uvádza, že táto osoba sa zdržiava na adrese J. XXX, v iných,
že je na neznámom mieste. K uvedenému poznamenal, že štátny orgán porušoval vlastné zákony,

vykonštruoval si systém osôb zdržujúcich sa na neznámom mieste, pričom pobyt osôb bol a musel im
byť známy z evidencie obyvateľov. K titulu vydržania uviedol, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno
na preukázanie splnenia podmienok vydržania. Tento objektívne nemohol byť dobromyseľný, pričom z
evidencie nehnuteľnosti jednoznačne vyplýva, že ani žalobca a ani jeho právny predchodca- štát nikdy
nebol zapísaný ako vlastník sporných nehnuteľností a žalobca ani následne v priebehu ďalších rokov

nepodal návrh na zápis vlastníckeho práva a nepostupoval s obvyklou mierou opatrnosti.

5. Žalovaný ako dôkaz predložil výpis z návrhu registra obnovenej evidencie pozemkov v katastrálnom
území C. J. vo vzťahu k sporným nehnuteľnostiam, uznesenie Štátneho notárstva v Košiciach mesto
sp. zn. D 325/1971 zo dňa 31. 12. 1971, osvedčenie o dedičstve sp. zn. 38D 625/98, Dnot 143/1998

zo dňa 22. 2. 2000, výpis z PKV č. 67 pre katastrálne územie J., výpis z PKV č. XXX pre katastrálne
územie J., výpis z PKV č. XXX pre katastrálne územie J., výpis z PKV č. XXX pre katastrálne územie J.,
potvrdenie o trvalom pobyte A. B., nar. X. XX. XXXX, z ktorého vyplýva, že menovaný, ktorý je právnym
predchodcom žalovaného a ktorý zomrel X. X. XXXX, býval na ulici L. XX, E. od 4. 4. 1951 do 6. 2. 1989,
rozhodnutie správy katastra Košice zo dňa 2. 12. 2008 č. ROEP XX/XXXX-XXX, uznesenie Štátneho

notárstva v Košiciach mesto sp. zn. D 326/71 zo dňa 31. 12.1971, uznesenie Štátneho notárstva Košice
sp. zn. D1572/53, Dnot 436/53, výzva na zaplatenie príspevku na finančné zabezpečenie nákladov
konania o obnove evidencie pozemkov a právnych vzťahov v katastrálnom území C. J. zo dňa 12. 5.
2004, č. 1893/2004/ROEP - Nové Ťahanovce.6. Žalobca k vyjadreniu žalovaného, resp. k obrane nezaujal ďalšie stanovisko.

7. Je nepochybné, že žalobca sa domáha svojho nároku určovacou žalobou podľa ust. § 137 písm. c)
CSP.
8. Podľa ust. § 137 písm. c) CSP, žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu
právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné
preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.

9. Súd sa v prvom rade zaoberal existenciou naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom
určení vlastníckeho práva v jeho prospech. V tomto prípade nevyplýva naliehavý právny záujem z
osobitného predpisu, preto bolo na žalobcovi preukázať, že na požadovanom určení je daný naliehavý
právny záujem. V zmysle ustálenej súdnej rozhodovacej praxe, ak zo zápisu vo verejnom registri práv
vyplýva, že tvrdené právo patrí žalovanému, je vždy daný naliehavý právny záujem na požadovanom
určení vlastníckeho práva (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 2 Cdo 163/2015). Žalobca sa domáhal a aj

skutkovo a právne odôvodnil, že nie je zapísaný ako vlastník spornej parcely do evidencie nehnuteľností,
nemôže riadne vykonávať svoje vlastnícke právo a jeho postavenie vlastníka je neisté, a preto má
naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Keďže v prejednávanom prípade ide o nesúlad medzi
právnym a skutkovým stavom, žalobca v katastri nehnuteľnosti nie je zapísaný ako vlastník a namiesto
neho je zapísaná iná osoba, ako nevlastník v pozícii vlastníka, žalobca má naliehavý právny záujem na

požadovanom určení (R 4 Cdo 49/2003).
10. Z výpisu z LV č. XXXX pre katastrálne územie C. J., obec E. - D. J., okres Košice I vyplýva,
že žalovaný je H. spoluvlastníkom pozemku registra E - parcelného č. XXXX o výmere XXXX,
druh pozemku: orná pôda vo výške spoluvlastníckeho podielu X/XX, titul nadobudnutia: osvedčenie
o dedičstve 38D/625/98, Z-447/2000-PVZ/173/2000, LV XXXX. Z výpisu z LV č. XXXX pre katastrálne

územie C. J., obec E. - D. J., okres Košice I vyplýva, že žalovaný je podielovým spoluvlastníkom parciel
registra E č. XXXX o výmere XXX m2, druh: orná pôda, č. XXXX o výmere XXXX m2, druh: orná
pôda, č. XXXX/X o výmere XXX m2, druh: trvalý trávny porast, číslo XXXX/X o výmere XXX m2, druh:
trvalý trávny porast vo výške spoluvlastníckeho podielu X/X, titul nadobudnutia: osvedčenie o dedičstve
38D/625/98, Z- 447/2000-PVZ/173/2000, LV č. XXXX, Z-6971/08, zápis ROEP Nové Ťahanovce – pvz.

1391/08, B5a, 14a, iné údaje: PKV XXX pre parcely registra E-KN XXXX, XXXX, XXXX/X, XXXX/X. Z
výpisu z LV č. XXXX pre katastrálne územie C. J., obec E. – D. J., okres Košice I vyplýva, že žalovaný je
podielovým spoluvlastníkom nehnuteľnosti parcely registra E č. XXXX/X o výmere XXXX m2, druh: orná
pôda, vo výške spoluvlastníckeho podielu X/XX, titul nadobudnutia: osvedčenie o dedičstve 38D/625/98,
N.- XXX/XXXX - PVZ 173/2000, LV č. XXXX, N./XX, zápis ROEP Nové Ťahanovce – H..XXXX/XX,

M.. Z výpisu z LV č. XXXX pre katastrálne územie C. J., obec E. – D. J., okres Košice I vyplýva, že
žalovanýjepodielovýmspoluvlastníkomparcelyregistraEč.XXXX/XovýmereXXXm2,druh:ornápôda
vo výške spoluvlastníckeho podielu XX/XXX, titul nadobudnutia: osvedčenie o dedičstve 38D/625/98,
Dnot XXX/XX-X-447/2000 – pol. v.z. 173/00. Z výpisu z LV č. XXXX pre katastrálne územie C. J.,
obec E., D. J., okres Košice I vyplýva, že žalovaný je podielovým spoluvlastníkom parcely registra

E č. XXXX/XXX o výmere XXX m2, druh: orná pôda vo výške spoluvlastníckeho podielu X/XX, titul
nadobudnutia: osvedčenie o dedičstve 38D/625/98, Dnot 143/98, N./XXXX, O. XXX/XXXX. N. výpisu
z LV č. XXXX pre katastrálne územie C. J., obec E., D. J., okres Košice I vyplýva, že žalovaný je
podielovým spoluvlastníkom parcely registra E č. XXXX o výmere XXXX m2, druh: orná pôda vo výške
spoluvlastníckeho podielu 1/12, titul nadobudnutia: osvedčenie o dedičstve 38D/625/98, Z - 447/2000 –

PVZ 173/2000, LV č. XXXX, N./XX, zápis ROEP Nové Ťahanovce – pvz. 1391/08, B14a.

11. Vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam nadobudol titulom dedenia v zmysle osvedčenia o
dedičstve sp. zn. 38D/625/98, Dnot 143/98 zo dňa 22. 2. 2000 po právnom predchodcovi A. B., nar.
X. XX. XXXX K. N. X. X. XXXX, t. j. svojom otcovi. Právnymi predchodcami A. B., N. X. X. XXXX boli jeho

matka K. B., L. M., ktorá zomrela X.X.XXXX a jeho otec A. B., nar. XXXX, zomr. XX.X.XXXX, po ktorých
predmetné nehnuteľnosti dedil. Uvedené vyplýva z dedičských spisov po menovaných poručiteľoch ( D
1572/53, D 326/71, 38D/625/98).

12. Podľa ust. § 108 ods. 1 zákona č. 50/1976 Z. z. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (ďalej

len „stavebný zákon“), pozemky, stavby a práva k ním potrebné na uskutočnenie alebo užívanie stavieb,
prác a zariadení (ďalej len stavby) uvedených v ods. 2 možno získať a práva k pozemkom stavbám, ktoré
bránia uskutočneniu alebo užívaniu týchto stavieb, možno zrušiť, odňať alebo obmedziť rozhodnutím
stavebného úradu (ďalej len vyvlastniť).13. Podľa ust. § 113 ods. 2 stavebného zákona, stavebný úrad oznámi účastníkom konania termín
uskutočneniaústnehokonaniapísomnenajmenej15dnívopred.Prilíniovýchstavbách,vodôvodnených

prípadoch aj pri zvlášť rozsiahlych stavbách, s veľkým počtom účastníkov konania môže stavebný úrad
upovedomiť účastníkov o ústnom konaní verejnou vyhláškou.
14. Podľa ust. § 114 ods. 1 stavebného zákona, na základe výsledkov vyvlastňovacieho konania vydá
stavebný úrad rozhodnutie o vyvlastnení.
15. Podľa ust. § 116 ods. 1, 2 stavebného zákona, na žiadosť účastníka, ktorému bol pozemok alebo

stavba vyvlastnená, zruší stavebný úrad úplne alebo čiastočne rozhodnutie o vyvlastnení pozemku so
stavbou v osobnom vlastníctve, ak sa v určenej lehote nezačalo s užívaním pozemku na účel, na ktorý
sa vyvlastnilo. Za rovnakých podmienok môže stavebný úrad zrušiť aj rozhodnutie o vyvlastnení práv
k ostatným pozemkom alebo stavbám. Žiadosť o zrušenie rozhodnutia o vyvlastnení sa musí podať do
troch mesiacov po uplynutí lehoty ustanovenej podľa § 115 ods. 2. Ak rozhodnutie o vyvlastnení bolo
celkom alebo čiastočne zrušené, má ten, kto poskytol náhradu za vyvlastnenie, nárok na jej vrátenie

a ten, komu sa vyvlastnilo, nárok na náhradu spôsobenej ujmy. Náhradu poskytne podľa všeobecných
predpisov o náhrade škody ten, v prospech ktorého sa vyvlastnilo. Ak nedôjde k dohode o týchto
nárokov a ich výške, rozhodujú súdy alebo orgány hospodárskej arbitráže príslušné podľa všeobecných
predpisov.
16. Podľa ust. § 140 stavebného zákona, ak nie je výslovne ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie

podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.
17. Podľa ust. § 14 ods.1 zákona č.71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok), v
znení účinnom v čase vyvlastnenia, t.j. v znení účinnom do 30.2.2002, účastníkom konania je ten,
o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva,
právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom konania

je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo
povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak.
18. Podľa ust. § 15 Správneho poriadku, účastník môže samostatne konať v takom rozsahu, v akom má
spôsobilosť vlastnými úkonmi nadobúdať práva a brať na seba povinnosti.
19. Podľa ust. § 16 ods. 1 Správneho poriadku, účastníka konania, ktorý nemôže konať samostatne,

zastupuje zákonný zástupca; ak nemá zákonného zástupcu a ak je to potrebné na obhajovanie jeho
práv, správny orgán mu ustanoví opatrovníka.
20. Podľa ust. § 16 ods. 2 Správneho poriadku, správny orgán ustanoví opatrovníka aj účastníkovi
konania, ktorého pobyt nie je známy alebo ktorému sa nepodarilo doručiť písomnosť na známu adresu v
cudzine a ktorý si neustanovil zástupcu, ako aj účastníkovi konania, ktorý je postihnutý duševnou alebo

inou poruchou, pre ktorú nemôže konať, a nemá zákonného zástupcu.

21. Podľa ust. § 18 ods. 3 Správneho poriadku, o začatí konania správny orgán upovedomí všetkých
známych účastníkov konania; ak mu účastníci konania alebo ich pobyt nie sú známi, alebo pokiaľ to
ustanovuje osobitný právny predpis, upovedomí ich o začatí konania verejnou vyhláškou.

22. Podľa ust. § 24 ods. 1 Správneho poriadku, dôležité písomnosti, najmä rozhodnutia, sa doručujú
do vlastných rúk.

23. Podľa ust. § 26 ods. 1 Správneho poriadku, doručenie verejnou vyhláškou použije správny orgán

v prípade, keď účastníci konania alebo ich pobyt nie sú mu známi, alebo pokiaľ to ustanovuje osobitný
právny predpis.

24. Podľa ust. § 26 ods. 2 Správneho poriadku, doručenie verejnou vyhláškou sa vykoná tak, že sa
písomnosť vyvesí po dobu 15 dní spôsobom v mieste obvyklým. Posledný deň tejto lehoty je dňom

doručenia.

25. V prvom rade žalobca odvodzoval svoj nárok titulom vyvlastňovacích rozhodnutí č. č. Výst.
3200/88/89 – Go zo dňa 9.2.1989, č. Výst. 11521/84/85 – Go zo dňa 10.4.1985, č. Výst. 1754/86 – Go
zo dňa 17.10.1986, č. Výst. 1753/86- Go zo dňa 20.10.1986.

26. V tejto súvislosti žalobca v žalobe sa obmedzil iba na všeobecný poukaz vo vzťahu k vyvlastňovacím
rozhodnutiam, absentujú akékoľvek tvrdenia ohľadom vyriešenia otázky vo vzťahu, ku ktorým právnym
predchodcom žalovaného malo byť vedené vyvlastňovacie konanie.27. Z vyvlastňovacieho rozhodnutia č. 0/1753/86-Go zo dňa 20. 10. 1986 vyplýva, že predmetom
vyvlastňovania v prospech Československého štátu v zastúpení Stavoinvesta i. i. o. Košice boli aj

parcely č. XXXX K. XXXX, v ktorom na strane 8 pod bodom 54 bolo vo vzťahu k parc. 2966 ( PKV. č. 530)
vyvlastňovacie konanie vedené voči vlastníkovi zdržujúcom sa na neznámom mieste a je tam uvedené
meno A. B., veľkosť vyvlastňovacieho podielu 5/36. Toto vyvlastňovacie rozhodnutie bolo doručované
Stavoinveste i.i.o, H. E., B. C. X, E., Štátnemu notárstvu Košice – Mesto, Stredisku geodézie Košice –
Mesto a doručovanie bolo vykonané aj podľa § 26 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. Bolo vyvesené dňom

12.12.1986, zvesené dňa 27.12.1986, s vyznačením právoplatnosti a vykonateľnosti dňom 12.1.1987.
Pri mene A. B. nie sú uvedené žiadne iné údaje, t. j. z uvedeného nie je možné jednoznačne vyvodiť,
o ktorú osobu sa v danom prípade jedná, t. j., že či bolo vyvlastňovacie konanie vedené voči otcovi
žalovaného, ktorý zomrel v roku 1998, pritom by išlo o osobu v čase vyvlastňovacieho konania živú,
zdržujúcu sa na známom mieste, prípadne či išlo o A. B., zomrelého v roku 1956, ktorý evidentne v
čase vyvlastňovacieho konania bol osobou mŕtvou.

28. Žalobca súdu nevysvetlil, voči ktorej osobe (právnemu predchodcovi žalovaného) sa v danom
prípade viedlo vyvlastňovacie konanie.

29.Kuvedenémusúdpoznamenáva,žepokiaľbysajednalooA.B.,zomr.X.X.XXXX–otecžalovaného,

ako vlastníka parc. XXXX vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu X/XX, v čase vyvlastňovacieho konania
bol tento osobou žijúcou, nebol na neznámom mieste, pričom vyvlastňovacie rozhodnutie sa mu osobne
nedoručovalo, toto sa doručovalo formou verejnej vyhlášky. Pokiaľ by malo ísť o osobu A. B., zomr.
XX.X.XXXX, v čase vyvlastňovacieho konania išlo o osobu mŕtvu, správny orgán tak konal s osobou
nemajúcou právnu subjektivitu.

30. Z vyvlastňovacieho rozhodnutia č. Výst. 3200/88/89-Go zo dňa 9. 2. 1989 nepochybne vyplýva, že
predmetom vyvlastňovania boli okrem iného aj parc. č. XXXX/X, P. XXXX a parcely zapísané v PKV
č. XXX K. P. XX. Vyvlastňovacie konanie bolo vedené voči K. B., L. M. vo veľkosti spoluvlastníckeho
podielu k parcelám vedených v PKV č. XXX, ako parc. XXXX, XXXX/X, XXXX ako vlastníčke zdržujúcej

sa na neznámom mieste, pričom táto bola evidentne v čase vyvlastňovacieho konania osobou mŕtvou,
pretože zomrela v roku 1944. Z vyvlastňovacieho rozhodnutia vyplýva, že toto bolo doručované podľa
§29ods.1zákonač.71/1967Zb.,bolovyvesenédňa13.2.1989,zvesenédňa1.3.1989asvyznačením
právoplatnosti a vykonateľnosti dňom 16. 3. 1989. Aj vo vzťahu k tomuto vyvlastňovaciemu rozhodnutiu
je potrebné uzavrieť, že správny orgán konal s osobou, ktorá v čase vyvlastňovacieho konania bola

osobou mŕtvou, t.j. nemala právnu subjektivitu.

31. Z vyvlastňovacieho rozhodnutia č. 11521/84/805-Go zo dňa 10. 4. 1985 nepochybne vyplýva,
že predmetom vyvlastňovania boli okrem iného aj parc. č. XXXX K. XXXX, vyvlastňovacie konanie
bolo vedené vo vzťahu k parcele č. XXXX voči neznámym dedičom po A. B. (Amerikán), J. XXX,

pričom opätovne nie je zrejmé, o akú osobu sa jednalo, nie je uvedené ani v akom podiele sa
predmetná parcela mala vo vzťahu k tejto osobe vyvlastňovať. Pokiaľ by sa malo jednať o osobu
starého otca žalovaného, zomrelého v roku 1956, po ktorom dedil otec žalovaného A. B., zomr. v
roku XXXX, v čase vyvlastňovacieho konania bol teda dedič známy, dedičské konanie prebehlo ešte
v roku 1971 a správny orgán nemohol viesť vyvlastňovacie konanie po neznámych dedičov. Žalobca

opätovne neposkytol v tomto smere žiadne vysvetlenie na ozrejmenie zistených nedostatkov, vád
vyvlastňovacieho rozhodnutia. Vo vzťahu k parc. XXXX sa viedlo vyvlastňovacie konanie voči vlastníkovi
zdržujúcom sa na neznámom mieste, kde je uvedené meno K. B. (D.), L. M., vyvlastňovaným podielom
mal byť podiel 5/60 a pokiaľ by sa malo jednať o starú matku žalovaného, táto zomrela v roku XXXX a po
ktorej dedil právny predchodca žalovaného, t j. jeho otec A. B., zomr. X.X.XXXX. Teda evidentne, pokiaľ

by sa tak ako súd uviedol, malo jednať o túto osobu, v čase vyvlastňovacieho konania bola táto osoba
mŕtva a teda vyvlastňovacie konanie sa viedlo voči osobe nemajúcej právnu subjektivitu. Aj z tohto
vyvlastňovacieho rozhodnutia vyplýva, že sa malo doručovať podľa § 26 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb.,
bolo vyvesené dňa 14. 8. 1985 a zvesené 30. 8. 1985 s vyznačením právoplatnosti dňa 16. 9. 1985.

32. Žalobca, aj keď poukazoval na vyvlastňovacie rozhodnutie č. Výst. 1754/86- Go zo dňa 17.10.1986,
toto nedoručil.33. Súd, vzhľadom na námietky žalovanej, skúmal, či vyvlastňovacie rozhodnutie je nulitným aktom
(ničotným), ktorý nikdy nenadobudol účinky, ako aj to, či toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť.
Posúdenie tejto otázky bolo otázkou prejudiciálnou a všeobecný súd môže preskúmavať správne akty

mimo správneho súdnictva, len so zreteľom na to, či sa jedná o akty nulitné, t. j. má také vady, ktoré sú
tak závažné, že sa neuplatňuje prezumpcia ich správnosti. U ostatných platí prezumpcia ich správnosti
(rozsudokNajvyššiehosúduSRz29.4.2008sp.zn.2Cdo/24/2007,I.ÚS419/2014-týmitorozhodnutiami
bol prekonaný právny názor vyjadrený v uznesení Najvyššieho súdu SR 5Cdo/107/2008 z 24.3.2010).
Povahaúčinkovsprávnychrozhodnutí(aktov)tedazávisíodrozlišovaniachybných(vadných)anulitných

správnych aktov, hlavne s dôrazom na dôvody vedúce k nulite a na zásadu prezumpcie správnosti
správneho aktu. Pokiaľ pôjde o akt nulitný (ničotný alebo tzv. paakt), nevznikajú z neho žiadne právne
následky, na rozdiel od neplatného aktu, pri ktorom sa uplatní prezumpcia jeho správnosti, až do doby
zrušenia jeho účinkov.

34. Zároveň súdna prax už ustálila, že všeobecné súdy sú oprávnené skúmať, či správny akt nadobudol

právoplatnosť a vykonateľnosť.

35. NS SR v rozsudku sp. zn. 5Cdo/157/2007 zo dňa 14.10.2008 okrem iného vyslovil: „K
preskúmateľnosti správnych aktov Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné, okrem

dôvodov uvádzaných odvolacím súdom, uviesť, že všeobecné súdy nie sú oprávnené skúmať ich
platnosť či zákonnosť (nejde totiž o právny úkon) mimo rámca správneho súdnictva, ale zásadne len
so zreteľom na to, či išlo o akty nulitné (ničotné), teda o akty, ktorých vady sú tak závažné (čo do
zápornej kvality vady), že sa neuplatní prezumpcia ich správnosti. Také akty nevyžadujú zvláštny proces
na odstránenie vady (alebo aktov samých), ale nikto ich nemusí rešpektovať a od začiatku sa na ne hľadí

ako na akty neexistujúce. Mimo povinnosť skúmať, či predpokladaný správny akt vôbec je správnym
aktom (či nie je paaktom) a či ide o akt vydaný v medziach právomoci príslušného orgánu, sú súdy
rovnako povinné zaoberať sa tým, či správny akt nadobudol právoplatnosť a či je vykonateľný. Pri
kategóriiaktov,ktorésúlenvecnechybnéalebonezákonnéplatíprezumpciaichsprávnosti,pokiaľniesú
vymedzeným postupom opravené alebo zrušené a musia byť považované za bezchybné, majú právne

účinky a sú pre súdy v zmysle § 135 ods. 2 O.s.p. záväzné.“

36. Platný právny poriadok vo všeobecnosti (Civilný sporový poriadok, Civilný mimosporový poriadok,
Správny súdny poriadok, Zákon o správnom konaní a iné) pojem nulitný (ničotný) správny akt vôbec
nedefinoval, na rozdiel od ČR, kde zákonodarca uvádza povahu, znaky ničotného rozhodnutia v

správnom konaní a upravuje aj postup, t.j. kedy a za akých podmienok po zistení ničotnosti z dôvodov
stanovených v zákone, vyhlasuje ničotnosť príslušný správny orgán, resp. vyslovuje súd.

37. Na základe procesnej teórie a niekoľkých rozhodnutí všeobecných súdov či ÚS SR, ktoré kvalifikovali
vlastnosti nulitného správneho aktu, súd má za to, že nulita rozhodnutia nie je iba dôsledkom toho, že akt

vydal orgán, ktorý na to nemal právomoc, ale môže byť aj dôsledkom iných obzvlášť závažných vád, ako
nedostatku právneho základu, najťažších vád príslušnosti, absolútneho nedostatku formy, absolútneho
omylu v osobe adresáta, neexistencie skutkového základu spôsobujúceho bezobsažnosť, požiadavky
nedovoleného (trestného) plnenia, požiadavky plnenia fakticky nemožného, neurčitosti a nezmyselnosti,
neexistencie vôle a podobne (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžr/52/2016).

38. Výstižné je aj rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/263/2018, v ktorom Najvyšší súd SR konštatoval,
že napriek viacerým odlišnostiam aj vo veci určenia vlastníctva možno zohľadniť závery vyslovené v
konaní sp. zn. 3Cdo/96/1998, že právne účinky, ktoré zákon s vyvlastnením spája, nemôže privodiť
vyvlastňovacie konanie, ktoré prebehlo v rozpore so zákonom; teda že v prípade protizákonného

vyvlastňovacieho konania alebo rozhodnutia nemožno týmto priznať potrebné právne účinky len s
poukazom na nevyužitie opravných prostriedkov, ktorými by sa prípadne šlo proti stavu nezákonnosti
brániť a že rozhodnutím správneho orgánu o vyvlastnení, ktorému (s poukazom na uvedené vyššie)
nejde priznať potrebné právne účinky, nie je súd viazaný a nie je z neho ani (bez ďalšieho) povinný
vychádzať, resp. naň prihliadať. Dovolací súd považoval za odklon od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu pokiaľ súdy nižšej inštancie vychádzali z možnosti priznania účinkov aj rozhodnutiu
o vyvlastnení s pochybnou právoplatnosťou. Dovolací súd považoval za použiteľný aj na rozhodnutia
správnych orgánov prinajmenšom za pomoci argumentu právnej logiky „a maiori ad minus“ (od väčšieho
k menšiemu) uznesenie Veľkého senátu zo 7. októbra 2020 sp.zn. 1 V Cdo/6/2019 s právnou vetou „súdjeoprávnenýposúdiť,kedy“(rozumejtedaaj,či)„nadobudlosúdnerozhodnutievinejveciprávoplatnosť;
pri posúdení tejto otázky nie je viazaný vyznačenou doložkou právoplatnosti. Pri posudzovaní správnosti
údajov vyznačených v doložke nie je obmedzený žiadnou lehotou“.

39.Z predmetnýchvyvlastňovacíchrozhodnutíjezrejmé,žetietobolivydanéodboromvýstavby,ÚPAaD
Obvodného národného výboru Košice I, ako stavebným úradom prvého stupňa, ktorého príslušnosť
bola založená podľa ust. § 117 ods. 4 zákona č. 50/1976 Zb. a právomoc podľa ust. § 112 ods. 1 zákona
č. 50/1976 Zb. Predmetné vyvlastňovacie rozhodnutia boli vydané formou verejnej vyhlášky a v danom

prípade boli vydané vo vzťahu k osobe, ktorá v tom čase bola osobou žijúcou, boli vydané aj voči osobám
v tom čase mŕtvym a tiež voči neznámym dedičom. Tiež je zrejmé, že doručovanie vykonal v súlade s
§ 26 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb.

40. Zásada nadobúdania dedičstva okamihom smrti poručiteľa je zakotvená v prvom ustanovení siedmej
časti Občianskeho zákonníka v § 460. Okamihom, keď prechádza majetok poručiteľa na dedičov, je

moment smrti poručiteľa. Tento prechod, ktorý si nevyžaduje žiadny právny akt zo strany dediča, sa
nazýva delačný systém. Princíp nadobúdania dedičstva okamihom smrti poručiteľa má za následok, že
úkony, ku ktorým dochádza neskôr, napríklad dedičská dohoda alebo odmietnutie dedičstva, majú vždy
spätné účinky (pôsobia ex tunc), t.j. pôsobia spätne ku dňu smrti poručiteľa. Práva dedičov, ktoré je
potrebné obligatórne potvrdiť rozhodnutím súdu, sa posudzujú podľa práva platného v čase poručiteľov

smrti. Z právnych úkonov týkajúcich sa dedičstva až do právoplatného skončenia dedičského konania sú
oprávnení i povinní voči tretím osobám všetci dedičia poručiteľa, a to spoločne a nerozdielne (solidárne).
41. Teda, pokiaľ v čase smrti právni predchodcovia žalovaného – poručitelia vlastnili sporné
nehnuteľnosti, ich smrťou (1944, 1956, 1998) – ich dedičia vstúpili do všetkých práv a povinností
poručiteľov, okrem tých, ktoré zanikajú smrťou poručiteľa (§ 460 Občianskeho zákonníka). Až do

vyporiadania dedičstva ohľadom sporných parciel všetci dedičia po poručiteľoch sú považovaní za
vlastníkov tejto parcely; z právnych úkonov týkajúcich sa tejto veci sú oprávnení a povinní voči iným
osobám spoločne a nerozdielne, pričom ich dedičský podiel vyjadruje mieru, akou sa navzájom podieľajú
na týchto právach a povinnostiach. Rozhodnutie o dedičstve o tom, ktoré práva a veci prešli z majetku
poručiteľa na toho konkrétneho z dedičov, má iba deklaratórnu povahu, ktorým sa deklaruje, že dedičia

nadobudli dedičstvo smrťou poručiteľa. len deklaruje rozsah vecí a práv, ktoré prechádzajú z majetku
poručiteľa na dediča, ktoré ku dňu smrti poručiteľa existovali.
42. Súd poukazuje na všeobecné zásady dedenia, najmä na to, že dedičstvo sa nadobúda smrťou
poručiteľa, preto k zmene vlastníka dochádza dňom smrti pôvodného vlastníka. Keďže správny orgán
opomenul svoju povinnosť spoľahlivo zistiť okruh právnych nástupcov po pôvodných vlastníkoch a

pribrať ich do vyvlastňovacieho konania, nekonal s vlastníkmi predmetných nehnuteľností - právnymi
nástupcami po pôvodných vlastníkoch, ktorí dedičstvo nadobudli okamihom smrti poručiteľa (ktorí jediní
prichádzali do úvahy ako účastníci vyvlastňovacieho konania).

43. Keďže v danom prípade príslušný správny orgán konal ako s vyvlastňovaným s niekým iným

ako vlastníkom a vlastnícke právo k veci, ktorá je predmetom sporu, patrilo subjektom odlišným
od vyvlastňovaných poručiteľoch – jej dedičom, ktorý v čase vyvlastňovania žili, nemohli nastať
právne účinky, ktoré zákon s vyvlastňovaním spája. Vyvlastňovacie rozhodnutie nemohlo nadobudnúť
právoplatnosť, keďže nebolo doručené vlastníkom – dedičom pôvodného vlastníka, ktorí mali byť aj
účastníkmi vyvlastňovacieho konania.

44. Súd má zato, že bez akýchkoľvek pochybností možno konštatovať, že správnemu orgánu
konajúcemu vo vyvlastňovacom konaní bol známy zákon č. 95/1963 Zb. o štátnom notárstve a o konaní
pred štátnym notárstvom (notársky poriadok), teda musel mať vedomosť, že štátne notárstvo rozhoduje
v konaní o dedičstve. Štátne notárstvo v tom čase malo v úschove aj pozemkové knihy, v obvode ktorého

sú zapísané nehnuteľnosti. Ak bola predmetom dedičského konania nehnuteľnosť, štátne notárstvo
zasielalo orgánu geodézie svoje právoplatné rozhodnutie, ktorým bolo skončené dedičské konanie, a
zároveňmuoznamovalo,ktoréobmedzeniaviaznúcenanehnuteľnostimajúsavevidenciinehnuteľností
zapísať. Len čo štátne notárstvo zaslalo orgánu geodézie takéto rozhodnutie, uzavrelo príslušnú vložku
pozemkovejknihy.Ministerstvospravodlivostiustanoviloajvšeobecnezáväznýprávnypredpisnabližšiu

úpravu činnosti a organizácie štátnych notárstiev, najmä na uľahčenie styku s organizáciami a s občanmi
a na zjednodušenie a zhospodárnenie práce, ďalej bližšiu úpravu postupu na jednotlivých úsekoch
činnosti štátneho notárstva včítane priznávania náhrad svedkom, znalcom a tlmočníkom, osvedčovaniea overovanie, spisovanie notárskych zápisníc, návrhov a iných písomností, ustanoví spôsob tvorby a
úschovy spisov a manipulácie s nimi a postup súvisiaci s vyrubovaním notárskych poplatkov.

45. Súd je toho názoru, že v čase vyvlastňovacieho konania nič nebránilo príslušnému správnemu
orgánu si zabezpečiť potrebné informácie vo vzťahu k v tom čase mŕtvym vlastníkom dotknutých
nehnuteľností, o úmrtí ktorých mal evidentne vedomosť. Správny orgán, bez toho, aby zrealizoval
šetrenie k poskytnutiu okruhu dedičov, vyvlastňovacie konanie viedol voči neznámym dedičom, ktorí
však v čase vyvlastňovacieho konania boli známi. Takýto postup správneho orgánu je (bol) nedbanlivý,

povrchný.

46. Súd v danom prípade má za to, že Obvodný národný výbor vo vyvlastňovacom konaní konal s
osobami, ktoré v tom čase nemali právnu subjektivitu, a teda nemohli byť účastníkmi konania. Správny
orgán v danom prípade vydal rozhodnutie proti zomrelej osobe (právnym predchodcom žalovaného),
a tým rozhodol o právach a povinnostiach zomrelej osoby, ktorá nemala v čase vydania rozhodnutia

procesnú subjektivitu. Z uvedeného dôvodu nemohlo rozhodnutie nadobudnúť právoplatnosť, došlo
k vade, ktorá je tak závažná, že vyvlastňovacie rozhodnutie je potrebné považovať za nulitný akt a
nemohlo nadobudnúť účinky.

47. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení stavebného zákona vyplýva, že na vyvlastňovacie

konanie sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, pokiaľ stavebný zákon výslovne
neustanovuje inak. Keďže stavebný zákon pre účely vyvlastňovacieho konania neustanovuje špeciálnu
úpravu pre doručovanie vyvlastňovacieho rozhodnutia, na doručovanie je potrebné aplikovať základný
procesný predpis, na ktorý odkazuje stavebný zákon v ust. § 140 – t.j. zákon č. 71/1967 Zb. o správnom
konaní (Správny poriadok).

48.Vsprávnomkonanísauplatňujezákladnýprincíp,podľaktoréhosadôležitépísomnosti–medziktoré
nepochybne patrí aj rozhodnutie o vyvlastnení – doručujú zásadne do vlastných rúk účastníka konania.
Ustanovenie§26Správnehoporiadkusíceumožňujedoručenierozhodnutiaajformouverejnejvyhlášky,
avšak podmienkou je, že: a) ide o doručenie účastníkovi, ktorý nie je známy alebo pobyt ktorého nie je

známy, alebo b) tak ustanovuje osobitný predpis.

49. Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 8Sžr/52/2016 vychádzal z úvahy, že pojem účastník konania
patrí ku kľúčovým pojmom správneho poriadku, pretože prostredníctvom tohto subjektu dochádza v
správnom konaní k individualizácii abstraktných vzťahov upravených v hmotnoprávnych predpisoch.

Legálna definícia účastníkov konania v správnom poriadku je formulovaná relatívne široko, tak aby
postihla čo najširší okruh subjektov, ktorých sa môže správne konanie dotknúť. Správny orgán je potom
povinný počas celého konania skúmať, či všetky subjekty spĺňajú podmienky na priznanie účastníka
konania. Účastník správneho konania, na to aby sám mohol konať pred správnym orgánom, musí
disponovať procesnou subjektivitou a procesnou spôsobilosťou. Procesnú subjektivitu - spôsobilosť byť

účastníkom správneho konania má každý, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti, teda ten, kto
je subjektom práva podľa hmotného práva, ako aj ten, komu ju zákon výslovne priznáva. Procesná
spôsobilosť je potom schopnosť vlastnými úkonmi nadobúdať práva a povinnosti v správnom konaní.

50. S doručovaním sa v práve spájajú významné dôsledky. Doručovanie rozhodnutí v správnom konaní

má vplyv na splnenie procesných podmienok odvolacieho konania, ako aj konania následného súdneho
prieskumu správnych rozhodnutí v správnom súdnictve. Ak nebolo rozhodnutie správne doručené podľa
zákonných predpisov, s takouto vadou sú spojené závažné procesnoprávne následky, nemôže začať
plynúť lehota na podanie odvolania alebo žaloby a rozhodnutie nemôže nadobudnúť právoplatnosť,
pretože doručenie rozhodnutia vo veci samej je nevyhnutným predpokladom právoplatného skončenia

veci. Kvalifikovanou formou doručovania je doručovanie do vlastných rúk, pri ktorom písomnosť môže
prevziať len adresát a možnosť doručiť písomnosť náhradnému prijímateľovi je vylúčená, okrem
splnomocnenca na preberanie zásielok. Ak písomnosť prevzal niekto iný ako osoba oprávnená podľa
zákona na prevzatie písomnosti určenej do vlastných rúk, písomnosť nie je možné považovať za
doručenú a takéto doručenie inej osobe, nemôže mať účinky riadneho doručenia, a to ani v prípade,

keby sa jej prostredníctvom písomnosť do rúk účastníka dostala. Správnosť doručenia preukazuje
správny orgán, spravidla doručenkami (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. septembra 2011, sp. zn.
3 Sžo/13/2011).51. Súd dospel k záveru, že právny predchodca žalobcu pri doručovaní vyvlastňovacieho rozhodnutia
právnym predchodcom žalovaného, keď toto im doručoval verejnou vyhláškou, nepostupoval správne.
Nebolo preukázané, aby pobyt právneho predchodcu žalovaného, ak bol účastníkom vyvlastňovacieho

konania (viď. odseky 24, 26), v čase doručovania vyvlastňovacieho rozhodnutia bol neznámy alebo
žeby bol neznámym účastníkom konania. V prípade, ak právny predchodca žalobcu konal s právnym
predchodcom žalovaného – jeho otcom – ako s účastníkom konania, pochybil pri doručovaní
vyvlastňovacieho rozhodnutia, pretože toto mal doručovať právnemu predchodcovi žalovaného do
vlastných rúk v súlade s § 24 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb.; tento bol v čase vyvlastňovacieho konania

osobou žijúcou.

52. Na základe vyššie uvedeného súd uzatvoril, že v danom prípade nemohlo dôjsť k účinnému
doručeniu vyvlastňovacieho rozhodnutia verejnou vyhláškou v zmysle ust. § 26 ods. 1 zákona
o správnom konaní, pretože nebola splnená podmienka, že by účastníci konania alebo ich pobyt neboli
správnemu orgánu známi. To znamená, že týmto osobám malo byť vyvlastňovacie rozhodnutie riadne

doručené, nie však verejnou vyhláškou.

53. Zhrnúc vyššie uvedené, súd dospel k záveru, že rozhodnutia o vyvlastnení sú ničotným (nulitným)
aktom a aj po jeho vydaní ostalo zachované vlastnícke právo dedičov zomrelých pôvodných vlastníkov.

54. Na základe neúčinného vyvlastňovacieho rozhodnutia nemohlo dôjsť k prechodu vlastníctva na
štát, v prospech ktorého bola nehnuteľnosť vyvlastnená. Československý štát (a následne Slovenská
republika) nikdy nenadobudol vlastnícke právo na základe rozhodnutia o vyvlastnení.

55. Vzhľadom k tomu, že súd uzavrel, že nedošlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva k predmetným

spoluvlastníckym podielom do vlastníctva žalobcu titulom vyvlastnenia, následne posudzoval splnenie
podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním v zmysle tvrdenia žalobcu.

56. Podľa ust. § 123 Občianskeho zákonníka, vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho
vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s nimi.

57. Podľa ust. § 132a ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.1991, kto s vecou zaobchádza
ako so svojou a so zreteľom na všetky okolnosti je dobromyseľný, že mu vec patrí, má – pokiaľ nie je
ustanovené inak - obdobné práva na ochranu, ako má vlastník.
58. Podľa ust. § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vlastníctvo k veci možno nadobudnúť kúpnou,
darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných

skutočnosti ustanovených zákonom.
59. Podľa ust. § 132 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak sa vlastníctvo nadobúda rozhodnutím štátneho
orgánu, nadobúda sa vlastníctvo dňom v ňom určeným a ak určený nie je, dňom právoplatnosti
rozhodnutia.
60. Podľa ust. § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka, oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má

nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu 10 rokov, ak ide o nehnuteľnosť.
61. Podľa ust. § 134 ods. 3 Občianskeho zákonníka, do doby podľa ods. 1 sa započítava aj doba, po
ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca.
62. Predpokladmi pre nadobudnutie vlastníctva vydržaním sú: a) oprávnenosť držby, b) uplynutie
zákonom stanovenej doby oprávnenej držby, c) predmet, ktorého vlastníctvo má vydržiteľ nadobudnúť,

je spôsobilý na vydržanie, d) ten, kto je držiteľom je subjektom spôsobilým na vydržanie.

63. Vydržanie je jeden zo spôsobov pôvodného nadobudnutia práva, pri ktorom sa na základe splnenia
zákonom stanovených podmienok priznávajú právne účinky aj len domnelému právu vyplývajúcemu z
domneléhoprávnehovzťahumedzijehourčitýmisubjektmi,aktotoprávobolovykonávanépostanovenú

dobu nerušene a nepretržite v dobrej viere, že nejde o právo len domnelé.

64. Jednou z podmienok nadobudnutia vlastníctva vydržaním je teda oprávnenosť držby, pričom otázku,
či držiteľ je v dobrej viere (že mu vec patrí) alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo
subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka, a vždy treba brať do úvahy, či

držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu
od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom,
že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera zaniká v okamžiku, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré
objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec právom patrí. Na tom nič nemení skutočnosť, žedržiteľbolajnaďalej(subjektívne)vdobrejviere.Dobrávieradržiteľasamusívzťahovaťajkokolnostiam,
za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva.

65. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej
opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte
požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol.
Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba teda vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je
presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Vo všeobecnosti platí,

že dobromyseľnosť zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne
museli vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec právom patrí alebo že je subjektom práva, ktorého
obsah vykonáva. Pre zánik dobromyseľnosti a následné prerušenie vydržacej doby je teda rozhodujúca
vedomosť držiteľa o takýchto skutočnostiach (napr. rozsudok NS SR sp.zn. 2Cdo/119/2007).

66. Problematika nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním je v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu

konštantne ustálená a k predpokladom vydržania vlastníckeho práva NS SR zaujal právne závery už
v mnohých rozhodnutiach, napr. v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/49/2010 konštatoval, že dobromyseľnosť,
ako vnútorný psychický stav, je potrebné objektivizovať s prihliadnutím na všetky okolnosti, za ktorých
došlo k faktickému nakladaniu s vecou, resp. vykonávaniu práva pre seba. Z týchto okolností potom
možno usúdiť, či držiteľ mohol, alebo nemohol rozpoznať, že mu vec alebo právo skutočne patrí.

Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú aj okolnosti týkajúce sa právneho
dôvodu nadobudnutia práva (právneho titulu), teda tzv. uchopenia sa držby. Subjektívny pocit držiteľa
nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne
nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva.

67. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/12/2010 na vyššie uvedené nadviazal konštatovaním, podľa
ktorého posúdenie, či držiteľ v dobrej viere je alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba
zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka, a vždy treba brať do úvahy, či
držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu
od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom,

že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo
vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva.

68.Súdnajprvupriamujepozornosťnapredchádzajúcukonštatáciu,žeprávnypredchodcažalobcu-štát
-nikdynenadobudolvlastníckeprávonazákladerozhodnutiaovyvlastnení.Takétorozhodnutienemohlo

ani zakladať dobromyseľnú držbu zo strany štátu. Keďže štát spôsobil nezákonnosť vyvlastňovacieho
rozhodnutia, nemožno toto rozhodnutie považovať za právne akceptovateľný titul vstupu do držby.
69. Žalobca tvrdil, že hospodárskou zmluvou o prevode vlastníctva majetku č. Z-41-425/91 zo dňa
29.12.1990 a hospodárskou zmluvou o prevode vlastníctva majetku č. Z-41-473/91 zo dňa 29.12.1990
Československý štát - Stavoinvesta, i.i.o. previedol ku dňu 1.1.1991 na žalobcu vlastnícke právo aj

k pozemkom, ktoré sú predmetom tejto žaloby.

70. Z hospodárskych zmlúv súd zistil, že tieto boli uzavreté podľa § 349 Hospodárskeho zákonníka
medzi odovzdávajúcou organizáciou: Československý štát - Stavoinvesta, i.i.o. Košice a preberajúcou
organizáciou: Magistrát mesta Košice dňa 29.12.1990.

71. Podľa ust. § 349 Hospodárskeho zákonníka v znení účinnom do 30.4.1990, pre hospodársku zmluvu
o prevode vlastníctva národného majetku mimo obvyklého hospodárenia (§ 69 ods. 3) obdobne platí
ustanovenie § 347.

72. Toto ustanovenie bolo zrušené od 1.5.1990.

73. Žalobca v nadväznosti na vyvlastňovacie rozhodnutia (ktorým mal nadobudnúť vlastnícke právo Čsl.
štát) a hospodárske zmluvy odvodzoval svoje vlastnícke právo z ustanovenia § 2 ods. 5, ods. 7 zákona
č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, majúc za to, že na neho prešlo vlastnícke právo k žalovaným pozemkom

ku dňu účinnosti tohto zákona (išlo o prechod majetku štátu na obec ex lege), t.j. k 01.05.1991 nadobudol
priamo zo zákona vlastnícke právo k žalovaným pozemkom v žalovanom podiele (bez potreby vykonať
ďalšie právne úkony).74. Podľa ust. § 2 ods. 5 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení účinnom do 24.6.1992,
nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu, ku ktorým patrilo ku dňu účinnosti osobitného predpisu právo
hospodárenia Stavoinveste a bývalým okresným národným výborom za účelom zabezpečenia systému

komplexnej bytovej výstavby, účelovej investičnej výstavby a individuálnej bytovej výstavby, prechádzajú
do vlastníctva obce, na území ktorej sa nachádzajú, okrem časti majetku, ktorý sa podľa § 3 písm. e)
a f) tohto zákona nestáva majetkom obce.

75. Podľa ust. § 2 ods. 7 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, v znení účinnom do 24.6.1992, veci a

majetkové práva podľa odsekov 1, 2 a 5 nadobúda obec dňom účinnosti tohto zákona.

76.Ustanovenie§2ods.5citovanéhozákonaodkazujenaosobitnýpredpis,ktorýmjezákonč.369/1990
Zb. o obecnom zriadení, ktorý nadobudol účinnosť dňom volieb do orgánov samosprávy obcí v roku
1990, t.j. 24.11.1990.

77. Súd poukazuje na zásadu, v zmysle ktorej „z nepráva nemôže vzniknúť právo“, t.j. platne nemôže
nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje svoje vlastnícke právo
k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol. Vzhľadom na to, že štát nebol v čase nadobudnutia
účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí vlastníkom uvedenej parcely, nemohol ich ani žalobca
podľa uvedeného zákona od neho, ako nevlastníka, platne nadobudnúť.

78. Súd je názoru, že žalobca nemohol vstúpiť do dobromyseľnej držby na základe zákona č. 138/1991
Zb.

79. Dôkazné bremeno o dobrej viere, že žalobcovi svedčí nadobúdací titul (a teda nadobudol vlastnícke

právo) v danom prípade zaťažovala žalobcu, ako osobu, ktorej je dobrá viera na prospech. Súd
pritom vychádza z úvahy, že kým vo všeobecnosti dobrá viera musí byť hodnotená veľmi prísne,
kedy poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti
posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé, tak v prípade, ak nadobudnutie vlastníckeho práva
na základe vydržania tvrdí štát alebo obec, je nevyhnutné okolnosti vstupu do držby a dobrú vieru

posudzovať ešte prísnejšie.

80. Súd vychádzal z úvahy, že kým vo všeobecnosti dobrá viera musí byť hodnotená veľmi prísne,
kedy poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti
posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé, tak v prípade, ak nadobudnutie vlastníckeho práva na

základe vydržania tvrdí štát (resp. orgán štátu) je nevyhnutné okolnosti vstupu do držby a dobrú vieru
posudzovať ešte prísnejšie. Bez takéhoto sprísneného posúdenia dobrej viery by došlo k neprípustnej
strate vlastníckeho práva fyzických osôb v prospech štátu. Zánik vlastníckeho práva pôvodného
vlastníka (najmä v situácii, keď štátu na rozdiel od pôvodného vlastníka nesvedčí žiaden nadobúdací
titul k nehnuteľnosti) by zásadne popieral základné právo na vlastníctvo, tak ako to je garantované v

čl. 20 ods. 1 Ústavy SR.

81.Takakojetovyššieuvedené,odobrúvieruidevtedy,aknadobúdateľnehnuteľnostianiprivynaložení
potrebnej opatrnosti, ktorú možno od neho s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu požadovať,
nemohol mať (z hľadiska kritéria priemerne obozretného jedinca) dôvodné pochybnosti o tom, že v

skutočnosti subjektu, z ktorého naň malo prejsť vlastnícke právo, takéto právo nesvedčí.

82.Vdanomprípadejepotrebnépodbežnúopatrnosť(ktorúbolomožnéodžalobcupožadovať)zahrnúť
požiadavku aktívneho zisťovania konkrétnych skutočností, vedúcich (z hľadiska kritéria priemernej
obozretnosti) k presvedčeniu, že štát na neho platne previedol vlastnícke právo. Pre nadobudnutie

takéhoto presvedčenia je pritom nevyhnutné poznanie, že štát bol v čase nadobudnutia účinnosti zákona
č. 138/1991 Zb. vlastníkom sporných nehnuteľností a disponoval platným nadobúdacím vlastníckym
titulom k týmto nehnuteľnostiam a zároveň či boli splnené všetky podmienky stanovené uvedeným
zákonom.

83. Uvedené je nevyhnutné aj s poukazom na to, že Ústavný súd SR už ustálil, že Ústava SR
neumožňuje, aby k vyvlastneniu alebo nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva došlo priamom
zákonom (napr. nález ÚS SR sp.zn. PL. ÚS 38/95 z 3.4.1996).84. U žalobcu jednoznačne absentuje dobromyseľnosť a posúdenie, či držiteľ bol so zreteľom na
všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec patrí, nemôže vychádzať iba zo subjektívnych predstáv
držiteľa. Z hľadiska dobromyseľnosti držby ako podmienky nadobudnutia vlastníctva veci vydržaním je

právne relevantnou len tá skutočnosť, ktorá má objektívne znaky titulu (prípadne aj len domnelého)
nadobudnutia vlastníctva.

85. Keďže štát v čase uzavretia hospodárskych zmlúv nebol vlastníkom sporných pozemkov, nemal ani
oprávnenie na prevod vlastníctva na základe týchto zmlúv.

86. Hospodárske zmluvy nepreukazujú dobromyseľnosť žalobcu, a to z dôvodu, že objektívna
skutočnosťspočívajúcavofaktickomužívanínehnuteľnostititulomhospodárskychzmlúveštenezakladá
dobromyseľnosť.

87. Z logiky veci vyplýva, že žalobca by nepoukazoval na inštitút vydržania, ak by bol sám presvedčený

o tom, že hospodárske zmluvy sú legitímnym titulom nadobudnutia vlastníckeho práva k sporným
pozemkom.

88. Napokon, súd poukazuje aj na názor, ktorý zaujal Krajský súd v Košiciach v rozhodnutí sp.zn.
11Co/126/2020, kde vychádzal z úvahy, že presvedčenie žalobcu (Mesta Košice) o vlastníckom práve

ku konkrétnej veci nemohol založiť len zákonom č. 138/1991 Zb. všeobecne upravený inštitút prechodu
vlastníctva na obce z majetku štátu, ale len na jeho základe deklarovaná skutočnosť, že na neho
z majetku štátu prechádza konkrétne určená vec tak, ako to predpokladá ust. § 14 ods. 1 a 2
uvedenéhozákona.Povahutakéhotourčeniavpodobeprotokoluoprechodevlastníctva,ktorýmalpodľa
prechodných ustanovení zákona o majetku obcí predstavovať podklad pre zápis vlastníckeho práva v

evidencii nehnuteľností, nemožno pripísať ani hospodárskej zmluve o prevode vlastníctva. Jednak preto,
že tento právny úkon bol urobený ešte pred prijatím zák. č. 138/1991 Zb. a jednak tiež z dôvodu, že
svojím obsahom táto zmluva evidentne smerovala ku kreovaniu právneho vzťahu medzi žalobcom a
štátom a nie k realizácii týmto zákonom určeného usporiadania medzi nimi.

89. Žalobca pri preberaní majetku v zmysle hospodárskych zmlúv zo dňa 29.12.1990 nepostupoval
s náležitou opatrnosťou a neoveril si všetky okolnosti vzťahujúce sa k vlastníctvu predmetných
nehnuteľností. Žalobca už pri vstupe do držby si neoveril existenciu takého nadobúdacieho titulu, ktorý
jeho vnútorné presvedčenie, že sa stal vlastníkom veci, dostatočne opodstatňuje. Hospodárske zmluvy
by mohli predstavovať samostatný nadobúdací titul za predpokladu, že štát, teda právny predchodca

žalobcu,bybolvlastníkomajspornýchpozemkov.Žalobcamalamoholmaťvedomosť,atonajneskôrku
dňu 1.5.1991 (nadobudnutie účinnosti zákona č. 138/1991 Zb.), že jeho právnemu predchodcovi – štátu
nesvedčí v katastri nehnuteľnosti vlastnícke právo k sporným pozemkom. Už uvedené by malo v ňom
a podľa názoru súdu muselo vzbudiť pochybnosť v otázke oprávneného, riadneho prevodu sporných
pozemkov v zmysle hospodárskych zmlúv. Teda pokiaľ vlastníctvo nesvedčalo v zmysle evidencie v

katastri nehnuteľností v prospech štátu, nemohol sa žalobca dôvodne domnievať, že došlo k riadnemu
prevodu.

90. Okolnosť, či sa žalobca skutočne ujal kvalifikovanej držby predmetných pozemkov, začal vykonávať
faktickú moc nad vecou a nakladať s ňou ako vlastnou po uzavretí hospodárskej zmluvy, resp. po

nadobudnutí účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. a aj jeho dobromyseľnosť je spochybnená aj tým, že
sa nesprával ako vlastník nehnuteľnosti, čomu nasvedčuje napr. okolnosť, že ani nedal zapísať svoje
vlastnícke právo k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností.

91. Pri posudzovaní dobromyseľnosti je totiž potrebné prihliadať aj na povahu žalobcu ako právnickej

osoby. Nejde o súkromnoprávny, ale o verejnoprávny subjekt, ktorý vo svojich štruktúrach má odborne
zrelé zázemie schopné kompetentne posúdiť právnu situáciu, stav, okolnosti ako aj možné dôsledky
určitého konania resp. nekonania. Mesto Košice ako subjekt, na ktorý malo prejsť vlastnícke právo
k predmetnej nehnuteľnosti zo štátu na základe zákona, malo vedomosť o tom, že pri vyvlastňovaní
nehnuteľností dochádzalo k vážnym procesným pochybeniam (napr. konanie s mŕtvymi, a pod.), a že

vyvlastňovacie rozhodnutia boli z tohto dôvodu ničotné. Uvedené súviselo s politickou dobou, počas
ktorej boli tieto konania vedené a ako i zo spôsobu ako bolo v tom období nazerané na systém
vlastníckych vzťahov. Po zmene politickej situácie (ako i právnej) bolo a dosiaľ je nevyhnutné, aby sa
určitou ľahostajnosťou “neprikrývali“ takto spôsobené nedostatky či krivdy.92. Žalobca pri vstupe do držby nepostupoval s náležitou opatrnosťou a od prevzatia majetku nepodal
v zákonom stanovenej lehote návrh na zápis vlastníckeho práva vo svoj prospech ohľadom sporného

pozemku. V podstate takto neučinil ani doposiaľ.

93. V danom prípade vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam v čase nadobudnutia účinnosti zákona
o majetku obcí, vlastnícke právo Slovenskej republiky nevyplývalo ani zo zápisu v katastri nehnuteľností,
čoho dôsledkom je možné očakávať od žalobcu zvýšenú opatrnosť (ak nie povinnosť) pri posudzovaní

možnosti prevodu (prechodu) vlastníctva zo štátu.

94. Podľa názoru súdu pri zvýšenej obozretnosti žalobca mal (a mohol) sám dospieť k záveru o
neúčinnosti rozhodnutia o vyvlastnení a teda, mal vedieť už v čase vstupu do držby, že sporné
nehnuteľnosti nepatrili do vlastníctva Slovenskej republiky a pôvodní vlastníci nikdy nestratili vlastnícke
právo k týmto nehnuteľnostiam.

95. Súd preto uzatvára, že žalobca pri bežnej opatrnosti nemohol nadobudnúť presvedčenie, že štát
v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. bol vlastníkom nehnuteľností a že disponoval
platným nadobúdacím vlastníckym titulom k sporným nehnuteľnostiam, nemohol teda nadobudnúť
presvedčenie, že na neho prešlo vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, resp. mohol mať

aspoň pochybnosti o nadobudnutí vlastníckeho práva.

96. Vychádzajúc z uvedeného, dobromyseľnosť žalobcu pri nadobudnutí a užívaní predmetných
nehnuteľností bola vylúčená najmä vzhľadom na okolnosti prechodu majetku štátu na mesto v zmysle
zákona č. 138/1991 Zb., ale zároveň ju spochybnili aj ďalšie individuálne okolnosti v posudzovanej veci.

97. Zákon č. 138/1991 Zb. uložil povinnosť obciam spísať o prechode vlastníctva vecí písomné
protokoly a vypracovať zoznamy nehnuteľností potvrdené obecným zastupiteľstvom, ktoré mali byť
podkladomnazápisprechoduvlastníckehoprávaštátunaobec.Žalobcavypracovanietýchtoprotokolov
a zoznamov potvrdených obecným zastupiteľstvom nepreukázal. Rovnako si žalobca nesplnil týmto

zákonom uloženú povinnosť (§ 14 ods.4) podať do 12 mesiacov od účinnosti zákona, t.j. do 01.05.1993
návrh na zápis do evidencie nehnuteľností. Pri vynaložení potrebnej starostlivosti od dobromyseľného
držiteľa by potom žalobca mohol a mal zistiť nesúlad medzi právnym a reálnym stavom.

98. Nemožno totiž opomenúť ani tie nesporné skutočnosti, že vlastnícke právo žalovaného bolo

zapísané na listoch vlastníctva v katastri nehnuteľností titulom rozhodnutí o dedičstve po jeho právnom
predchodcovi, ktorý zomrel v roku 1998, teda ešte v priebehu prípadnej vydržacej doby žalobcu.

99. V spore medzi pôvodným (skutočným) vlastníkom a dobromyseľným nadobúdateľom vlastníckeho
práva prichádza do úvahy aj prípadná aplikácia všeobecne uznávanej právnej zásady „vigilantibus iura

scripta sunt". Ako v tejto súvislosti konštatoval napríklad Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsud-
ku sp. zn. 5 Sžf 65/2011, podľa uvedenej právnej zásady, ktorá platila už v rímskom práve, „práva pa-
tria len bdelým" (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o
ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou sta-
rostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby

svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením či zanedbaním môžu strácať svoje práva ma-
jetkové, osobné, satisfakčné a pod.

100. V prejednávanej veci žalobca, resp. jeho právny predchodca nesplnili pri svojom vstupe do držby
veci základnú podmienku, ktorú inštitút vydržania ako originárneho nadobudnutia vlastníctva vyžaduje,

a to dobromyseľnosť. Túto totiž nebolo možné vyvodzovať z právneho úkonu, ktorého účinky nikdy
nenastali. K vydržaniu vlastníckeho práva v prospech žalobcu teda nedošlo.

101. Právni predchodcovia žalovaného teda nestratili vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam
a tieto sa titulom dedenia na základe dedičských rozhodnutí stali vlastníctvom žalovaného, tak ako o tom

svedčí právny stav, evidovaný v katastri nehnuteľností.

102. Zhrnúc vyššie uvedené súd žalobu o určenie vlastníckeho práva v celom rozsahu ako nedôvodnú
zamietol.103. Podľa ust. § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

104. Podľa ust. § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.

105. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP s poukazom na ust. § 262 ods. 1 CSP

a priznal žalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech, náhradu trov konania v rozsahu jej úspechu, t. j.
v rozsahu 100 % voči žalobcovi, ktorý v konaní úspech nemal.

106. O výške trov konania rozhodne súd samostatným uznesením v súlade s ust. § 262 ods. 2 CSP,
ktoré vydá súdny úradník po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Mestský súd Košice
v dvoch písomných vyhotoveniach.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)

a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) úd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo
nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany

alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada

mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b)
sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní
došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez
svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa tohto zákona, ak povinný dobrovoľne
nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie ( § 38 Exekučného poriadku ).