Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 6. august 2024

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 5Stk/16/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7021200124
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 08. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Dlugoš

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2024:7021200124.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anity

Filovej, zo sudkyne Mgr. Kristíny Babiakovej a zo sudcu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD. (sudca
spravodajca), vo veci žalobcu (sťažovateľa): V.. M. C., nar. XX. Q. XXXX, trvale bytom N. R. XXXX/
X, XXX XX U., právne zastúpeného: ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Peter Szárszoi, s.r.o. IČO:
47 236 183, so sídlom Štefánikova 8, 071 01 Michalovce, proti žalovanému: Okresný úrad Košice,
odbor opravných prostriedkov, so sídlom Komenského 52, 041 26 Košice, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. OU-KE-OOP1-2020/051372-002 z 23. decembra 2020, o kasačnej sťažnosti
žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 6 Sa 5/2021-53 z 11. mája 2022, takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta.
II. Účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania
1. Z administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že po postúpení veci Okresným riaditeľstvom
Policajného zboru v Trebišove vydal Okresný úrad Trebišov, odbor všeobecnej vnútornej správy (ďalej
len „prvostupňový správny orgán“) rozhodnutie č. OU-TV-OVVS-2020/005524 z 20. augusta 2020
(ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým uznal žalobcu vinným zo spáchania priestupku proti
občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“) na tom skutkovom základe, že 9. augusta 2019
v čase okolo 8:40-8:50 hod. pri bytovom dome č. XXXX na ul. H. fyzicky napadol W. Q. (ďalej aj
„poškodený“) a to tak, že ho udrel jedenkrát rukou do oblasti pravého oka, čím mu spôsobil zranenie,
a to pomliaždenie pravej očnej gule s krvnou podliatinou na hornej a dolnej mihalnici pravého oka
s podráždením spojovky pravého oka s dobou liečby a práceneschopnosti 5-6 dní a týmto úmyselne
narušil občianske spolunažívanie drobným ublížením na zdraví. Na základe tohto mu prvostupňový
správny orgán podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o priestupkoch uložil pokutu vo výške 50 eur a podľa

§ 79 ods. 1 zákona o priestupkoch mu uložil povinnosť uhradiť trovy konania spojené s prejednávaním
priestupku vo výške 16 eur.
2. V odôvodnení prvostupňový správny orgán uviedol, že má za to, že nepochybne došlo k fyzickému
stretu medzi žalobcom a poškodeným W. Q.. Svedkovia N. R., I. T. a oznamovateľ - poškodený W. Q.
zhodne a nezávisle na sebe vypovedali, že ako prvý a jediný udrel žalobca W. Q. rukou do oblasti tváre,
keď sa mu W. Q. snažil rukou zakryť mobilný telefón, s ktorým žalobca natáčal. I. T. a N. R. tiež uviedli,
že hneď po napadnutí mal W. Q. zakrvavené a napuchnuté oko. W. uviedol, že hneď po napadnutí podal

na žalobcu trestné oznámenie na polícii a vyhľadal lekárske ošetrenie, kde mu bolo zistené zranenie oka
a vystavené potvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti. Sám žalobca vo svojej výpovedi na ústnom
pojednávaní o priestupku uviedol, že udrel W. Q. rukou do oblasti jeho krku, ale svoje konanie odôvodnil
tým, že W. Q. najprv svojou rukou vrazil do jeho pravej ruky, aby mu zabránil v natáčaní na mobil, ale ničsa nestalo a on mobil stále držal v ruke. Potom ho W. Q. sotil do oblasti hrudníka a následne ho udrel
svojou pravou rukou a to päsťou do ľavej strany jeho tváre.
3. Prvostupňový správny orgán poukázal na rozpor vo výpovediach žalobcu, ktorý dňa 09.08.2019 do

zápisnice o trestnom oznámení na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru v Trebišove vypovedal, že
W. Q. najprv svojou rukou vrazil do jeho pravej ruky, aby mu zabránil v natáčaní na mobil a následne ho
udrelsvojoupäsťoupravejrukydoľavejstranyjehotváreavzápisniciovýsluchusvedkadňa25.10.2019
vypovedal už aj to, že W. Q. ho okrem iného aj udrel oboma rukami do oblasti hrudníka. Na ústnom
pojednávaní o priestupku žalobca poprel, že W. Q. fyzicky napadol tak, ako to poškodený popísal vo

svojej výpovedi. Prvostupňový správny orgán dodal , že tvrdenie žalobcu nie je podložené žiadnymi
dôkazmi, nakoľko žalobcovi týmto úderom nebolo spôsobené žiadne zranenie a vypočutí svedkovia jeho
verziu nepotvrdili, teda nikto z nich nevidel, že by W. Q. fyzicky útočil na žalobcu, tak ako to žalobca
popísal vo svojej výpovedi. Prvostupňový správny orgán pokračoval, že žalobca svoje konanie zároveň
obhajoval tým, že proti nemu stáli tri zdatné osoby, a preto konal v dôsledku strachu, obavy a preľaknutia
o svoju bezpečnosť a zdravie, keďže podľa žalobcu bolo preukázané, že svedok I. T. do neho najprv

hádzal zrejme šišky a poškodený W. Q. sa dostal do jeho tesnej blízkosti a zaútočil na neho ako prvý.
On tak len odvracal priamo hroziaci útok na jeho osobu.
4. Prvostupňový správny orgán k tomu poznamenal, že skutočnosť, že proti žalobcovi stáli tri zdatné
osoby, sama o sebe nezakladá predpoklad existencie nebezpečenstva priamo hroziaceho útoku a
následne zacitoval ustanovenie § 2 ods. 2 zákona o priestupkoch. Pokračoval, že obrana nesmie byť

celkom zjavne neprimeraná útoku, najmä k jeho spôsobu, miestu a času, okolnostiam vzťahujúcim sa
na osobu útočníka alebo na osobu obrancu. Podmienkou obrany je odvrátenie útoku, ktorý priamo hrozí
alebo trvá. Trvanie útoku sa posudzuje dovtedy, dokiaľ sa neskončilo nebezpečenstvo pre napadnutý
chránený záujem a ukončenie útoku musí byť definitívne.
5. Prvostupňový správny orgán ďalej poukázal na to, že svedkovia I. T., N. R. a W. Q. ako zamestnanci

MD Stav, s.r.o. (pozn. kasačného súdu správne mala byť uvedená obchodná spoločnosť STAV MD s.r.o.)
mali so žalobcom v minulosti viacero konfliktov, a preto by sa ich výpovede mohli javiť ako zaujaté.
Len z uvedeného dôvodu však nie je možné podľa prvostupňového správneho orgánu ich výpovede
vyhodnotiť ako zaujaté, keďže tak v trestnom, ako aj v priestupkovom konaní boli riadne poučení o
dôležitosti pravdivej svedeckej výpovede a o možných následkoch v prípade nepravdivej a neúplnej

svedeckej výpovedi. Poučeniu porozumeli a riadne ho pred vypočutím podpísali. Prvostupňový správny
orgán ďalej uviedol, že do úvahy bral aj výpoveď svedkyne H. M., ktorá hodnoverne opísala dej skutku
tak, že mala dostatočný výhľad na konflikt prebiehajúci medzi žalobcom a W. Q.. Uviedla, že keď W.
Q. došiel k žalobcovi, spýtal sa ho niečo v tom zmysle, prečo ich žalobca natáča a W. Q. sa mu snažil
rukou zakryť telefón. Vtedy ho žalobca jednou rukou udrel do oblasti oka. Prvostupňový správny orgán

dodal, že nevedela uviesť, či dlaňou alebo päsťou. V tejto časti svedkyňa vypovedala zhodne v trestnom,
ako aj priestupkovom konaní, pričom na ústnom pojednávaní o priestupku ešte doplnila, že žalobca sa
zľakol a nastavil ruku v obrane, keď sa mu W. Q. snažil zakryť telefón. Takže netvrdí, že žalobca bol
hneď agresívny a že W. Q.myselne napadol, ale nevidela žiaden fyzický útok W. Q. voči žalobcovi. K
tomu prvostupňový správny orgán uviedol, že to či žalobca konal z pohľadu svedkyne úmyselne nie je

na hodnotení svedkyne, ale správneho orgánu.
6. Podľa prvostupňového správneho orgánu hodnoverným dôkazom je aj znalecký posudok č. 92/2019
MUDr. U. znalca v odbore zdravotníctvo a farmácia, odvetvie chirurgia a úrazová chirurgia, z ktorého
vyplýva, že poškodenému W. Q. boli spôsobené ľahké zranenia a to pomliaždenie pravej očnej gule
s krvnou podliatinou na hornej a dolnej mihalnici pravého oka s podráždením spojovky pravého oka

s dobou liečenia a práceneschopnosti 5-6 dní. Záverom znalec konštatoval, že spôsobené zranenie
u poškodeného W. Q. mohlo vzniknúť tak, ako to sám uviedol vo svojej výpovedi, čomu zodpovedá
mechanizmus vzniku úrazu v podobe tupého úderu alebo nárazu do oblasti pravého oka.
7. Prvostupňový správny orgán tiež uviedol, že súčasťou spisového materiálu sú videozáznamy
zachytené žalobcom, avšak na týchto záznamoch nie je zachytený presný čas incidentu ani samotný

incident medzi ním a W. Q.. Na jednom zázname je vidieť, ako I. T. pristúpi do vzdialenosti 3-5 m
od žalobcu, zohne sa, zo zeme zdvihne nejaký premet a hodí ho smerom k menovanému. Záznam
zachytáva aj telefonické oznámenie skutku I. T..
8. Prvostupňový správny orgán tak záverom skonštatoval, že vina žalobcu bola v priestupkovom konaní
preukázaná aj napriek tomu, že žalobca popiera, že by ku skutku došlo tak, ako vo svojej výpovedi

uviedol W. Q. a tvrdí, že menovaného udrel jedenkrát do oblasti krku, čo však vôbec nekorešponduje
so zranením poškodeného uvedeným v lekárskych správach a znaleckom posudku MUDr. U.. Ten
skonštatoval, že mechanizmus zranení zodpovedá vyjadreniu W. Q., ako k napadnutiu došlo. Žalobcovibola vina preukázaná aj výpoveďami svedkov I. T., N. R. a H. M., ktorí konanie žalobcu popísali ako
fyzické napadnutie rukou do oblasti tváre W. Q..
9. Žalobca podal proti prvostupňovému rozhodnutiu odvolanie, v ktorom primárne namietal, že

prvostupňový správny orgán sa nesprávne zameral na dokazovanie vzniku zranenia poškodeného a na
skúmanie fyzického kontaktu medzi ním a poškodeným, avšak takmer vôbec sa nezaoberal právnymi
argumentamiooprávnenostipoužitianutnejobranyžalobcomvzmysle§2ods.2zákonaopriestupkoch.
Taktiežžalobcaargumentovaltým,ženekonalúmyselne,tedanenaplnilpovinnýznakskutkovejpodstaty
uvedenej v § 49 ods. 1 písm. d) zákona o priestupkoch. Skutok bol podľa neho nesprávne právne

kvalifikovaný.
10. Napriek odvolaniu žalobcu, žalovaný rozhodnutím č. OU-KE-OOP1-2020/051372-002 z 23.
decembra 2020 prvostupňové rozhodnutie potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol. Žalovaný zopakoval
doterajší priebeh konania a argumentáciu prvostupňového správneho orgánu, s ktorou sa stotožnil. V
odôvodnení žalovaný odkázal na ustanovenia § 49 ods. 1 písm. d) a § 4 ods. 2 zákona o priestupkoch.
V nadväznosti na to skonštatoval, že žalobca vedel, že svojím konaním - úderom poškodeného rukou

do oblastí tváre, môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom a pre prípad, že ho poruší alebo
ohrozí, bol s tým uzrozumený. Bol teda preukázaný minimálne nepriamy úmysel, ktorý je postačujúci
pre uznanie žalobcu vinným zo spáchania priestupku, u ktorého sa vyžaduje úmyselné zavinenie.
11. Ďalej žalovaný pokračoval odkazujúc na ustanovenie § 2 ods. 2 zákona o priestupkoch a dodal,
že tvrdenie žalobcu, že konal v nutnej obrane, považuje za účelové, v snahe vyhnúť sa zodpovednosti

za spáchaný priestupok. Mal za to, že odvracanie útoku zo strany žalobcu v žiadnom prípade nebolo
primerané a jeho konaním nebol spôsobený zrejme rovnako závažný následok ako ten, ktorý hrozil.
Z vykonaného dokazovania bolo podľa žalovaného totiž zrejmé, že vzhľadom na predchádzajúce
dlhodobé konflikty žalobcu so zamestnancami spoločnosti STAV MD s.r.o., žalobca natáčaním týchto
zamestnancov na mobilný telefón inicioval predmetný incident. Podľa žalovaného, ak aj mal žalobca

podozrenie, že zamestnanci uvedenej spoločnosti svojím konaním ohrozujú bezpečnosť osôb, mal v
danejsituáciimožnosťkonaťinak,napr.privolaťpolicajnúhliadku,resp.inýorgán,ktorýbyboloprávnený
posúdiť konanie zamestnancov tejto spoločnosti. Konanie poškodeného, ktoré bolo preukázané
vykonanýmdokazovaním(zakrytiemobilnéhotelefónužalobcurukoubezďalšiehofyzickéhonapadnutia
žalobcu), nemožno považovať za taký útok, voči ktorému by bol primeraný následný útok žalobcu (úder

päsťou do oblasti tváre s následným vznikom zranenia s dobou liečenia 5-6 dní). Záverom žalovaný
uviedol, že žalobca nepredložil žiaden dôkaz o tom, že by následkom konania poškodeného utrpel
minimálne zranenie takého rozsahu ako poškodený. Obrana tak bola zjavne neprimeraná, a preto podľa
neho nebolo možné pri rozhodovaní v predmetnej veci použiť inštitút nutnej obrany, o ktorý sa žalobca
opiera.

II. Konanie na správnom súde
12. Žalobca podal proti rozhodnutiu žalovaného správnu žalobu, ktorú Krajský súd v Košiciach
(ďalej len „správny súd“) rozsudkom č. k. 6 Sa 5/2021-53 z 11. mája 2022 (ďalej len „napadnutý
rozsudok“) ako nedôvodnú zamietol, pretože sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia žalovaného, ako
aj prvostupňového správneho orgánu.

13. Správny súd skonštatoval, že je nepochybné, že v hodnotenej situácii v uvedený deň došlo ku
konfliktu, výsledkom ktorého bolo nevhodné správanie všetkých aktérov konfliktu. Podstatné podľa
správneho súdu je, že k spáchaniu uvedeného a posudzovaného skutku došlo a ten bol posúdený ako
priestupok spáchaný vo forme nepriameho úmyslu žalobcom ako - páchateľom, ktorý sa spoliehal na to,
že dopad jeho správania a útoku nebude mať na objekt chránený zákonom o priestupkoch taký účinok,

akým sa ukázalo zranenie poškodeného. Je potrebné konštatovať, že v priamej príčinnej súvislosti s
atakom žalobcu na integritu poškodeného došlo k ublíženiu na jeho zdraví, čo bolo charakterizované
v znaleckom posudku a je to teda zrejmé ako dej, ktorý sa odohral spôsobom zisteným aj podľa
svedeckých výpovedí. Výhrada žalobcu, že si preložil telefón z ľavej do pravej ruky, aby mal ruku voľnú,
a teda že pravou rukou by útočil do ľavého a nie do pravého oka poškodeného, je slabou výhradou,

ktorou nemožno zvrátiť vyššie uvedené zistenia správneho orgánu.
14.Ďalejsprávnysúduviedol,žezákladposúdeniaúmyselnéhospáchaniapriestupkužalobcomspočíva
v hodnotení orgánu verejnej správy, ktorý konanie žalobcu posúdili ako nepriamy úmyselne spáchaný
skutok, za ktorý zodpovedá žalobca, pretože vedel, že konaním, ktoré vykonal môže narušiť alebo
ohroziť záujem chránený zákonom a pre prípad, že ho poruší alebo ohrozí bol s týmto uzrozumený.

Postačuje teda nepriamy úmysel, nemusí to byť vôľa, teda priamy úmysel, teda vedomosť, že svojim
konaním ublíži poškodenému na zdraví. Z obsahu výpovede W. Q. vyplynulo, že už v minulosti mal so
žalobcom konflikt pre jeho výhradu smerujúcu k nesúhlasu s natáčaním na pracovisku, a preto sa snažil
zakryť jeho telefón rukou, načo ho mal žalobca udrieť päsťou do tváre. Toto potvrdila i svedkyňa H. M.,ktorá uviedla, že sa nachádzala na mieste, kde došlo k incidentu, pričom popísala, že to bolo na H. ul.
v U.. Počula konflikt medzi aktérmi a mala za to, že pri konflikte sa žalobca bránil, aby si kryl tvár, keď
sa mu snažil poškodený zobrať telefón a tiež videla, že žalobca úmyselne udrel poškodeného.

15. Preto správny súd pokračoval konštatovaním, že súčasťou hodnotenia skutku orgánmi verejnej
správy boli aj otázky, kde sa nachádzali svedkovia a či teda mohli potvrdiť takúto skutočnosť, to znamená
kto, akým spôsobom inicioval konflikt a fyzické strety, či to bol poškodený alebo žalobca. Správny súd
nevidel dôvod spochybňovať správnosť záverov a hodnotení orgánov verejnej správy pokiaľ išlo o ich
skutkové a právne závery, a to aj pokiaľ išlo o vyhodnotenie námietok žalobcu, ktoré sa týkali nejasnosti

výpovedí svedkov o útoku, nesprávnom hodnotení nutnej obrany, to ktorou rukou žalobca útočil, ani to
či jeho námietky možno podriadiť pod namietané porušenie zásad trestného konania. Ani história ich
vzájomného konfliktu, za situácie výpovede svedkov nenasvedčuje, že príčina útoku bola nutná obrana
žalobcu.
16. Správny súd mal za to, že z rozhodnutia prvostupňového orgánu vyplýva, že zástupca žalobcu
prednášalprávnehodnotenieskutkužalobcutak,žeuňhoišlookrajnúnúdzualebonutnúobranuatotak,

že sa vlastne bránil útokom, ktorým došlo alebo malo dôjsť k zásahu do telesnej integrity poškodeného.
Tomuto z hľadiska elementárnej logiky podľa správneho súdu nie je možné uveriť. Človek, ktorý má
obavy odíde. Žalobca pokračoval v natáčaní a až odňatie mobilu vyústilo do situácie jeho reakcie -
neprimeranej. Na tom nič nemení ani žalobcom tvrdená obava z atakov ostatných zamestnancov, ktorí
mali po ňom hádzať predmety. Napokon motivácia žalobcu chrániť verejné priestranstvo pred ohrozením

mohla skončiť aj oznamom na kompetentnom úrade, napríklad príslušnom inšpektoráte práce.
17. Preto podľa správneho súdu došlo k správnemu právnemu posúdeniu skutku ako policajnými
orgánmi, orgánmi verejnej správy pri prejednaní priestupku a tieto správne a zákonne uložili sankciu za
skutok spáchaný v nepriamom úmysle proti občianskemu spolunažívaniu, ktorý bol naplnený úderom
ruky žalobcu do tváre poškodeného, čo potvrdila aj svedkyňa H. M.. Jeho konanie bolo konaním

úmyselným, ktoré vykonal neadekvátnym spôsobom, pretože úder vo vzťahu k poškodenému spôsobil
zranenie. Žalobca zranený nebol a podľa správneho súdu nešlo o nutnú obranu.
III. Argumentácia účastníkov konania v kasačnom konaní
18. Žalobca (ďalej len „sťažovateľ“) podal proti napadnutému rozsudku správneho súdu kasačnú
sťažnosť, v ktorej žiadal zmeniť tento rozsudok z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. f), g) a h) zákona č.

162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) tak, že kasačný
súd zruší rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu a vec vráti žalovanému na
ďalšie konanie alternatívne žiadal zrušiť tento rozsudok a vec vrátiť správnemu súdu na ďalšie konanie.
19. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietal, že správny súd sa nevysporiadal s obligatórnymi znakmi
priestupku a so zásadou in dubio pro reo, pretože neodôvodnil, z akého dôvodu sťažovateľ bol bez

všetkých pochybností uznaný za vinného. Sťažovateľ v odvolacom konaní, ako aj v správnej žalobe
poukázal na viacero pochybností a má za to, že skutkový stav, najmä vo vzťahu k oprávnenosti
použitia nutnej obrany, nebol zistený v takej kvalite, aby bolo možné konštatovať, že sťažovateľ
úmyselným konaním naplnil všetky znaky priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods.
1 písm. d) zákona o priestupkoch. Podľa sťažovateľa nie je pravda, že konal úmyselne, pretože svojím

konaním nenaplnil vedomostnú a vôľovú zložku úmyselného zavinenia, a keďže skutková podstata tohto
priestupku vyžaduje na spáchanie úmyselné zavinenie, nie je naplnený jeden z obligatórnych znakov.
Správny súd len skonštatoval, že orgány verejnej správy sa dostatočne vysporiadali s argumentmi
sťažovateľa, podľa sťažovateľa však bez bližšieho zdôvodnenia.
20. Rovnako tak namietal, že prvostupňový správny orgán, ako aj správny súd, sa argumentom ohľadne

oprávnenosti použitia nutnej obrany voči poškodenému venovali minimálne a sťažovateľ výpoveďami
svedkov preukázal, že v čase fyzického útoku pociťoval obavu, strach a preľaknutie a nemal v
úmysle poškodeného napadnúť. Vzhľadom k dlhodobým sporom medzi zúčastnenými osobami bolo
podľa sťažovateľa pochopiteľné, že predpokladal fyzické napadnutie, a tak to aj pociťoval. Sťažovateľ
opakovane zdôraznil, že len odvracal priamo hroziaci útok a všetci svedkovia potvrdili, že ako prvý

úkon voči sťažovateľovi urobil poškodený. Podľa sťažovateľa išlo preukázateľne o nutnú obranu, ktorá
je okolnosťou vylučujúcou protiprávnosť činu. Navyše na videozázname vyhotovenom po obrannom
zákroku nie je vidieť, žeby poškodený mal akékoľvek zranenie oka (resp. že ho bezprostredne po útoku
zaliala krv), čím sa správne orgány vôbec nezaoberali. Správny súd sa tiež týmto videozáznamom
nezaoberal a neuviedol ako, tento dôkaz vykonal a aké závery z neho plynú. Sťažovateľ následne

podrobne analyzuje ním vyhotovený videozáznam, ktorý predložil do konania na svoju obranu. Podľa
sťažovateľa nie je predsa zakázané vyhotovovať videozáznam, obzvlášť na verejnom priestranstve s
úmyslom zdokumentovať konanie, ktoré ohrozuje bezpečnosť osôb a porušuje stavebný zákon alebo
iné právne predpisy.21. Sťažovateľ pokračoval a uviedol teoretické východiská pre dôvodné použitie nutnej obrany. Je
názoru, že žalovaný si zjavne neuvedomuje rozdiel medzi nutnou obranou a krajnou núdzou, pretože
v rozhodnutí vyžaduje zachovanie princípov proporcionality a subsidiarity aj pre nutnú obranu. Názor

správneho súdu, že intenzita obrany nemôže byť silnejšia ako intenzita útoku, nie je správny. Taktiež
podľa neho nie je správny názor správneho súdu, že o nutnú obranu ide iba vtedy, ak by bol aj sťažovateľ
sám nejakým spôsobom zranený. Správny súd tak len zhojil nezrozumiteľné rozhodnutie žalovaného,
ktorému chýba vysporiadanie sa so všetkými relevantnými argumentami sťažovateľa a dôkazmi.
22. Záverom sťažovateľ skonštatoval, že správny súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

kasačného súdu. Konkrétne uviedol rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„Najvyšší súd SR“) sp. zn. 10 Asan 15/2017 z 30. mája 2018, ktoré sa týkalo dodržiavania základných
zásad správneho konania a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Sžo 55/2008 z 12. apríla 2009
týkajúce sa naplnenia obligatórnych znakov skutkovej podstaty priestupku a zásady in dubio pro reo.
Tiež poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sž/17-23-24-25/2011 všetky zhodne z 15.
decembra 2011, ktoré zdôrazňovali, že trestanie za správne delikty musí podliehať rovnakému režimu

ako postih za trestné činy s dôrazom na všetky záruky, ktoré sa obvinenému poskytujú.
23. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadril.
IV. Argumentácia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky
24.VecbolapredloženáNajvyššiemusprávnemusúduSlovenskejrepubliky(ďalejlen„Najvyššísprávny
súd“ alebo „kasačný súd“) 24. októbra 2022 a náhodným výberom pridelená senátu č. 5, v tom

čase sudkyni spravodajkyni JUDr. Anite Filovej. Na základe § 27c ods. B rozvrhu práce Najvyššieho
správnehosúdunarok2023vzneníjehoopatreniač.6bolavecprerozdelenádosenátuč.8Najvyššieho
správneho súdu. Riadiaca predsedníčka senátu č. 8 vec následne 20. februára 2024 pridelila JUDr.
Rastislavovi Dlugošovi, PhD. ako sudcovi spravodajcovi, a to s poukazom na rovnomerné zaťaženie
všetkých členov senátu v zmysle § 15 ods. B a C rozvrhu práce Najvyššieho správneho súdu na rok

2024. Senát č. 8 rozhodol o veci v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozsudku pod pôvodnou spisovou
značkou.
25. Najvyšší správny súd po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP),
oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustná (§ 439
SSP) a má predpísané náležitosti (§ 57 SSP a § 445 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok ako aj

konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.
26. Kasačný súd má za to, že nosná časť kasačných bodov sťažovateľa sa týka toho, či (i) skutkový stav
bol v prejednávanej veci zistený dostatočne, najmä vzhľadom na (ii) sťažovateľom namietanú absenciu
jeho úmyselného zavinenia ako nevyhnutného obligatórneho znaku skutkovej podstaty priestupku v
zmysle § 49 ods. 1 písm. d) zákona o priestupkoch a (iii) použitia nutnej obrany voči poškodenému.

27. Kasačný súd po preštudovaní administratívneho spisu a napadnutého rozsudku správneho súdu
nenadobudol pochybnosť, že by skutkový stav v prejednávanej veci nebol správnymi orgánmi zistený
riadne. Správne orgány nevychádzali len z výpovedí zamestnancov spoločnosti STAV MD s.r.o.,
konkrétne N. R., I. T. a samotného poškodeného W. Q., ale aj z výpovede svedkyne H. M.. Všetci
zhodne konanie sťažovateľa opísali ako fyzické napadnutie W. Q. rukou sťažovateľa do oblasti tváre

poškodeného s tým, že nikto z nich nevidel, že by samotný poškodený bezprostredne predtým fyzicky
útočil na sťažovateľa. Rovnako tak žiadny zo svedkov neuviedol, že by sťažovateľ fyzicky napadol
poškodeného útočiac do oblasti krku tak, ako to sťažovateľ popisoval vo svojich viacerých výpovediach.
28. Znalecký posudok, ako aj lekárske správy založené v administratívnom spise potvrdzujú v rozsahu
relevantného následku konanie sťažovateľa voči poškodenému ako drobné ublíženie na zdraví. Znalec

v znaleckom posudku konkrétne konštatoval pomliaždenie pravej očnej gule s krvnou podliatinou na
hornej a dolnej mihalnici pravého oka s podráždením spojovky pravého oka, ktoré u poškodeného
vzniklo následkom úderu alebo nárazu tupého predmetu do oblasti pravého oka v menšej intenzite.
Záverom znalec uviedol, že zranenie poškodeného mohlo byť spôsobené tak, ako to uvádza poškodený,
teda následkom jedného úderu útočníka päsťou alebo otvorenou dlaňou do pravého oka poškodeného.

Kasačný súd sa zameral aj na výpovede svedkov a poškodeného, pričom zistil, že žiadny z nich vo svojej
výpovedi neuvádzal, že by poškodeného bezprostredne po útoku zaliala krv, čo sa sťažovateľ snažil vo
svojej kasačnej sťažnosti vyvrátiť. Svedok I. T. v konaní pred orgánmi činnými v trestnom konaní dňa
25.10.2019 vypovedal, že sťažovateľ „určite trafil poškodeného do oka, lebo krátko na to mu pri oku
začalo červenať“ a v konaní pred správnym orgánom dňa 20.08.2020 vypovedal, že poškodenému sa po

útoku „hneď zakrvavilo oko“. Uvedené nepresnosti vo výpovedi dotyčného svedka môžu byť spôsobené
aj značným časovým odstupom, avšak ani jeden zo štylisticky odlišných opisov tej istej udalosti, ktorú
svedok vnímal vlastnými zmyslami, nezodpovedá námietke sťažovateľa, že poškodeného mala zaliať
krv. Laické konštatovanie svedka o zranení poškodeného podľa kasačného súdu možno podradiť podzáver znaleckého posudku o krvnej podliatine očnej gule, k čomu dospel znalec na základe lekárskych
správ.
29. S vyššie uvedeným súvisí aj následná právna kvalifikácia skutku správnymi orgánmi, vo vzťahu

ku ktorej nemá kasačný súd výhrady. Sťažovateľ poškodenému spôsobil poranenie na tvári, čo je
možné hodnotiť ako drobné ublíženie na zdraví v zmysle príslušnej skutkovej podstaty ustanovenia
§ 49 ods. 1 písm. d) zákona o priestupkoch. Na naplnenie uvedenej skutkovej podstaty sa vyžaduje
úmyselné zavinenie toho, kto sa priestupku dopustí, či už vo forme priameho alebo nepriameho úmyslu.
Pokiaľ obvinený v konaní o priestupku formu zavinenia popiera, dôkazné bremeno zaťažuje správny

orgán, ktorý priestupok prejednáva a ktorý musí páchateľovi zavinenie preukázať. Zavinenie a jeho
forma sa posudzuje zo všetkých konkrétnych okolností, za ktorých bol skutok spáchaný a zo všetkých
dôkazov, ktoré má správny orgán k dispozícii. V prejednávanej veci sa správne orgány dostatočným
spôsobom vysporiadali s formou zavinenia sťažovateľa, keď konštatovali, že sťažovateľ vedel, že svojím
konaním,tedaúderomrukoudooblastitvárepoškodeného,môžeporušiťaleboohroziťzáujemchránený
zákonom, a pre prípad, že ho poruší alebo ohrozí, bol s tým uzrozumený. Kasačný súd odkazujúc na

body 13 a 14 tohto rozsudku má za to, že rovnako dostatočne sa s otázkou formy zavinenia sťažovateľa
vysporiadal aj správny súd.
30. V predmetnom prípade bol teda preukázaný prinajmenšom nepriamy úmysel, ktorý je postačujúci
pre uznanie sťažovateľovej viny zo spáchania priestupku, pri ktorom sa vyžaduje úmyselné zavinenie.
Podľa kasačného súdu je tak možné považovať existenciu úmyslu sťažovateľa za ustálenú poukazujúc

na priebeh útoku voči poškodenému, ako aj objektívny sled okolností a udalostí, do ktorých bol tento
útok časovo, miestne a tiež z hľadiska konania jednotlivých aktérov a ich motivácie vsadený. Na
uvedenom závere nemení nič ani sťažovateľovou obranou zdôrazňovaná časť výpovede svedkyne H.
M. v konaní pred správnym orgánom dňa 16.07.2020, ktorá uviedla, že „netvrdí, že sťažovateľ bol hneď
agresívny a že poškodeného úmyselne napadol“. Kasačný súd konštatuje, že preukazovanie úmyslu je

otázkou právnou, pričom posudzovanie ne/prítomnosti úmyslu v určitom ľudskom konaní prislúcha práve
správnym orgánom, ktorých úlohou je náležite vyhodnotiť, či došlo alebo nedošlo k naplneniu všetkých
znakov skutkovej podstaty priestupku.
31. V súvislosti s námietkou sťažovateľa o použití nutnej obrany voči hroziacemu útoku poškodeného,
čo by vylučovalo protiprávnosť jeho konania v zmysle ustanovenia § 2 ods. 2 písm. a) zákona

o priestupkoch, kasačný súd v zhode so správnym súdom uvádza, že sťažovateľ nepostupoval
primeraným spôsobom, keď na zakrytie mobilného telefónu a odtlačenie ruky sťažovateľa rukou
poškodeného (iné konanie poškodeného voči sťažovateľovi pred útokom nebolo dokazovaním zistené)
reagovalfyzickýmútokomvpodobenapadnutiarukoudooblastitvárepoškodeného,čobolopreukázané
vykonaným dokazovaním správnych orgánov. Kasačný súd sa stotožňuje so sťažovateľom, že na rozdiel

od krajnej núdze podmienka subsidiarity a proporcionality pri nutnej obrane neplatí, pretože je logické,
že ak intenzita obrany má byť spôsobilá odvrátiť útok, musí byť silnejšia než intenzita útoku, aby obrana
bola schopná nielen útok spoľahlivo odvrátiť, ale aj odradiť útočníka v jeho ďalšom pokračovaní. Tu
je však dôležitým kritériom pre posúdenie, či o nutnú obranu ide alebo naopak nejde, to, že obrana
nesmie byť nepochybne neprimeraná spôsobu a povahe samotného útoku (a contrario § 2 ods. 2

zákona o priestupkoch), pretože vtedy by už o nutnú obranu nešlo (porov. Srebalová, M. a kol. Zákon o
priestupkoch. Komentár. 2. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2020, s. 12). Kasačný súd pritom poukazuje
aj na názory autorov komentára k Trestnému zákonu, ktorí uvádzajú, že aj voči tzv. bagateľným útokom
(napr. drobné postrčenia) je nutná obrana prípustná. Ich intenzita je však natoľko slabá, že aj intenzita
obrany voči nim musí byť extrémne slabá, inak by bola celkom zjavne neprimeraná, a teda o nutnú

obranu by už nešlo (Burda, E., Čentéš, J., Kolesár, J., Záhora, J. a kol. Trestný zákon. Všeobecná časť.
Komentár I. diel. 1. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2010, 177 s.).
32. Predmetný fyzický útok sťažovateľa voči poškodenému však nielenže nebol primeraný, čo
konštatovalajžalovaný,alevzhľadomnavšetkyokolnostizjavnenebolanipotrebný.Priebehsamotného
skutku skôr naznačuje, že išlo o odvetu sťažovateľa voči poškodenému, ktorá ale protiprávnosť činu

v zmysle § 2 ods. 2 zákona o priestupkoch nevylučuje. Na uvedenom nemení nič ani to, že proti
sťažovateľovi stáli tri zdatné osoby, pretože samo o sebe táto skutočnosť ešte nezakladá predpoklad
existencie nebezpečenstva priamo hroziaceho útoku. Kasačný súd tiež poznamenáva, že konanie
svedka I. T., ktorý do sťažovateľa hádzal neidentifikovateľný predmet (zrejme šišky, ako uviedol v
odôvodnení prvostupňový správny orgán), nebolo pri posudzovaní dôvodnosti a oprávnenosti nutnej

obrany voči poškodenému W. Q. relevantnou skutočnosťou, pretože vo vzťahu k fyzickému útoku
sťažovateľa na poškodeného už nemohlo ísť o odvracanie priamo hroziaceho útoku (obrana sťažovateľa
voči hádzaniu daného predmetu) a naviac fyzický útok sťažovateľa smeroval voči úplne odlišnej osobe,
ako bola osoba I. T., ktorý podľa výpovedí stál obďaleč.33. Sťažovateľ vo svojej kasačnej sťažnosti tiež namietal, že videozáznam, ktorý si z incidentu
vyhotovil na vlastný mobilný telefón, slúži aj ako dôkaz v tomto konaní na preukázanie intenzity
útoku na sťažovateľa a primeranosti jeho obrany, čím sa však žalovaný, ani správny súd nezaoberali.

Prvostupňový správny orgán vo svojom rozhodnutí uviedol, že videozáznam zachytený sťažovateľom
je síce súčasťou spisového materiálu, avšak na záznamoch nie je zachytený presný čas incidentu a ani
samotný incident medzí ním a poškodeným. Na zázname vidieť len to, ako I. T. pristúpi k sťažovateľovi
do vzdialenosti 3-5 m, zohne sa, zo zeme zdvihne nejaký predmet a hodí ho smerom k sťažovateľovi.
Fotografie, ktoré toto konanie I. T. dokumentujú, sú súčasťou aj priloženého vyšetrovacieho spisu

Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Trebišove (príloha č. 28, s. 87-88), z ktorého správne orgány
pri prejednávaní a objasňovaní priestupku vychádzali. Pokiaľ však na uvedenom videozázname nebol
zachytený samotný priebeh incidentu medzi sťažovateľom a poškodeným, nebolo pre preskúmanie
zákonnosti napadnutého rozhodnutia nevyhnutné, aby správny súd takýto dôkaz vykonal. Kasačný
súd má tak za to, že v prejednávanej veci bol priebeh skutku, ako aj konanie sťažovateľa dostatočne
preukázané svedeckými výpoveďami s tým, že následok konania sťažovateľa v podobe ublíženia na

zdraví bol preukázaný práve lekárskymi správami a znaleckým posudkom znalca v odbore zdravotníctvo
a farmácia, odvetvie chirurgia a úrazová chirurgia.
34. Kasačný súd v aplikačnom postupe správneho súdu pri rozhodovaní o merite sporu nezistil
nedostatky právneho posúdenia, ani odklon od ustálenej rozhodovacej praxe, ktorý bol namietaný
sťažovateľom v kasačnej sťažnosti, pretože rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, na ktoré sťažovateľ

poukázal, boli založené na inom skutkovom základe, ako tu posudzovaná vec. Kasačný súd porušenie
základných zásad správneho konania v prejednávanej veci nezistil a so sťažovateľom namietaným
posúdením úmyselného zavinenia ako obligatórnym znakom skutkovej podstaty priestupku v zmysle §
49 ods. 1 písm. d) zákona o priestupkoch, sa kasačný súd vysporiadal v bodoch 29. a 30. tohto rozsudku.
Ostatné obligatórne znaky skutkovej podstaty predmetného priestupku sporné neboli. Kasačný súd tak

má za to, že námietky, ktorými sťažovateľ v kasačnej sťažnosti spochybňuje napadnuté rozhodnutie
správneho súdu, boli obdobné ako tie, ktoré sťažovateľ uvádzal už v konaní pred správnym súdom a s
ktorými sa správny súd náležite vysporiadal vo svojom odôvodnení.
V. Záver
35. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd uzatvára, že nezistil dôvodnosť kasačných

námietok sťažovateľa a nezistil ani iné dôvody uvedené v § 195 SSP, na ktoré musí z úradnej moci
prihliadať, a ktoré by odôvodňovali iný výrok tohto rozsudku. Rozsudok správneho súdu považuje za v
postačujúcej miere odôvodnený a vychádzajúci zo správneho právneho posúdenia veci. Preto kasačnú
sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.
36. O nároku na náhradu trov kasačného konania kasačný súd rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov

konaniaprávonanáhradutrovkonanianepriznal.Kasačnýsúdurobiltakzdôvodu,žesťažovateľúspech
v kasačnom konaní nemal a kasačný súd súčasne nezistil výnimočné dôvody, pre ktoré by žalovaný
mohol spravodlivo požadovať náhradu trov konania.
37. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.