Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, April 30, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Cdo/207/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2318203201
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Radoslav Svitana

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:2318203201.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Šobichovej a

členov senátu Mgr. Petra Melichera a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD., v spore žalobcu L. B., narodeného
XX. L. XXXX, Š. XXXX, zastúpeného VIA LEGE, s.r.o., Pata, Veterná 1093, IČO: 36 866 415, proti
žalovanej U. Y., narodenej XX. T. XXXX, C. XXX, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Prachová &
Partners, s. r. o., Bratislava, Pribinova 20, IČO: 50 491 300, o zaplatenie 36 000 eur s príslušenstvom,
vedenom na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 8C/11/2018, o dovolaní žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Trnave zo dňa 3. mája 2022 č. k. 11Co/77/2021-385, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalovaná má proti žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Galanta (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo dňa 17. júna 2021 č. k.
8C/11/2018-335 (v poradí druhým) uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 36 000 eur spolu s
úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 36 000 eur od 27. marca 2018 do zaplatenia, všetko
do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi priznal voči žalovanej právo na náhradu trov konania
vo výške 100 %. Rozhodnutie právne posúdil podľa ustanovení § 3 ods. 1, § 31 ods. 1 a ods. 4, § 32 ods.
2 a § 724 Občianskeho zákonníka. Konštatoval, že sporové strany boli manželmi od 20. apríla 2012 a

ich manželstvo bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Galanta sp. zn. 5C/388/2015, právoplatným
dňa 23. novembra 2015. Dňa 18. júla 2013 bola medzi nimi uzavretá dohoda o plnomocenstve, podľa
ktorej je žalovaná ako splnomocnenec oprávnená zastupovať žalobcu ako splnomocniteľa vo všetkých
právnych úkonoch týkajúcich sa predaja nehnuteľností vo vlastníctve žalobcu zapísaných na LV č. XXX
pre katastrálne územie Š. (tam konkrétne uvedených pozemkov a stavieb). Dňa 16. augusta 2013
bola uzatvorená kúpna zmluva k predmetným nehnuteľnostiam, kde ako predávajúci vystupuje žalobca,
zastúpený na základe plnomocenstva žalovanou. Zmluvou dohodnutú kúpnu cenu 50 000 eur zaplatili

kupujúci v dvoch splátkach, a to 15 000 eur a 35 000 eur. Žalovaná z tejto sumy poslala žalobcovi na
jeho pokyn 10 000 eur a sumu 4 000 eur vyplatila matke žalobcu ako úhradu pôžičky.
1.1. Súdprvejinštancieďalejuviedol,ženárokžalobcu,čododôvoduavýškynebolsporný.Spornébolo
len to, či nárok žalobcu je alebo nie je premlčaný. Žalobca bol v čase uzavretia dohody o plnomocenstve
aj v čase prijatia kúpnej ceny vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý trval do 11. septembra 2020.
Počas výkonu trestu žalobcu v novembri 2015 došlo k rozvodu manželstva sporových strán. Keďže
žalobca bol vo výkone trestu, hospodárenie s financiami zabezpečovala žalovaná. Žalobca nemal

dôvod obmedzovať žalovanú v nakladaní s financiami. Vzhľadom na výkon trestu mal obmedzený
prístup k informáciám, ktoré sa týkali možného ďalšieho spolužitia sporových strán po jeho návrate z
výkonu trestu. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že námietka premlčania vznesená žalovanou bola
prostriedkom na to, aby bol žalobca poškodený, a odporovala dobrým mravom. Preto žalobe vyhovel.2. Krajský súd v Trnave (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie žalovanej rozsudkom zo dňa 3. mája
2022 č. k. 11Co/77/2021-385 rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietol. Žalovanej

priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Rozhodnutie zdôvodnil tým,
že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval ustanovenie § 101 Občianskeho zákonníka v spojení s §
563 Občianskeho zákonníka a tiež nesprávne posúdil, že uplatnenie námietky premlčania zo strany
žalovanej je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Dohodu
o plnomocenstve zo dňa 18. júla 2013 posúdil ako príkaznú zmluvu v zmysle § 724 Občianskeho

zákonníkaasúčasneakosplnomocnenievzmysle§31anasl.Občianskehozákonníka.Pokiaľžalovaná
ako splnomocnenec (príkazník) prijala za žalobcu ako splnomocniteľa (príkazcu) kúpnu cenu, nemožno
hovoriť o bezdôvodnom obohatení sa žalovanej na úkor žalobcu, nakoľko išlo o plnenie uzavretej
príkaznej zmluvy.
2.1. Žalovaná na základe dohody o plnomocenstve zo dňa 18. júla 2013 uzavrela kúpnu zmluvu a
prevzala od kupujúcich dňa 16. augusta 2013 kúpnu cenu, ktorú bola povinná odovzdať žalobcovi.

K vznesenej námietke premlčania odvolací súd, aplikujúc ustanovenie § 101 ods. 1 Občianskeho
zákonníka a s odkazom na judikatúru (R 28/1984, R 91/2004, rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn.
1Cdo/197/2009, sp. zn. 3Cdo/174/2016) uviedol, že vzhľadom na to, že doba splnenia nebola dohodnutá
a ani inak ustanovená, začala premlčacia doba plynúť nasledujúcim dňom po vzniku dlhu, teda dňa 17.
augusta 2013 a trojročná premlčacia doba uplynula dňa 17. augusta 2016. Žaloba bola zo strany žalobcu

podaná na súde dňa 5. apríla 2018, teda po uplynutí premlčacej doby.
2.2. K otázke rozporu námietky premlčania s dobrými mravmi odvolací súd poukázal na rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 3Cdo/41/2012, 7Cdo/226/2016, 3Cdo/137/2017, 2Cdo/249/2014,
5Cdo/151/2012, 3Cdo/441/2013, 1Cdo/203/2018), ako aj Ústavného súdu SR (sp. zn. II. ÚS 176/2011,
I. ÚS 33/2012, II. ÚS 176/2011 a IV. ÚS 542/2013) s tým, že postup podľa § 3 ods. 1 Občianskeho

zákonníka má miesto iba vo výnimočných prípadoch, keď voči strane konania by nepriznanie jej nároku
súdomvdôsledkuuplynutiapremlčacejdobyboloneprimeranetvrdýmpostihomvporovnanísrozsahom
a charakterom uplatňovaného práva a dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnila, prípadne kedy
k výkonu práva založeného zákonom dochádza z iných dôvodov, než je dosiahnutie hospodárskych
cieľov, či uspokojenie iných potrieb, kedy hlavnou alebo aspoň prevažujúcou motiváciou je úmysel

poškodiť,čiznevýhodniťpovinnúosobu(tzv.šikanóznyvýkonpráva).Tietookolnostimusiabyťnaplnené
v takej výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty.
Odvolací súd zdôraznil, že pri skúmaní otázky, či je vznesenie námietky premlčania v rozpore s dobrými
mravmi, je potrebné skúmať, či strana, ktorá sa dovoláva rozporu s dobrými mravmi, postupovala s
dostatočnou mierou starostlivosti a opatrnosti v súlade s jednou zo základných zásad súkromného práva

- vigilantibus iura scripta sunt - právo patrí bdelým, ktorá predpokladá, že každý zodpovedá za náležitú
mieru predvídavosti a opatrnosti nielen pri vzniku právneho vzťahu, ale aj pri uplatňovaní svojich práv a
výkone svojich práv a povinností z neho vyplývajúcich. Preto pre odopretie účinkov vznesenej námietky
premlčania z dôvodu ich rozporu s dobrými mravmi sú rozhodujúce individuálne okolnosti, za ktorých
bola námietka premlčania uplatnená.

2.3. Odvolací súd konštatoval, že tvrdenie žalobcu, že nevedel o uzatvorení kúpnej zmluvy a obdržaní
kúpnej ceny žalovanou, je vyvrátené vyhlásením žalobcu zo dňa 8. júna 2015, z ktorého vyplýva, že mu
z prevzatej kúpnej ceny poukázala 10 000 eur a na základe jeho pokynu vyplatila jeho matke 4 000 eur.
Rovnako z návrhu žalobcu na nariadenie predbežného opatrenia doručeného súdu dňa 5. novembra
2015 (vec vedená pod sp. zn. 5C/685/2015) vyplynula vedomosť žalobcu, že žalovaná obdržala kúpnu

cenu za predmetné nehnuteľnosti vo výške 50 000 eur. V návrhu na nariadenie predbežného opatrenia
tiež žalobca uviedol, že žalovanú viackrát osobne vyzval, aby mu zostatok dohodnutej kúpnej ceny
vydala, k čomu však neprišlo. Vzhľadom na uvedené bol odvolací súd toho názoru, že žalobca mal
vedomosť o záväzku žalovanej počas podstatnej časti plynutia premlčacej doby, bol si vedomý neochoty
žalovanej odovzdať mu zvyšok kúpnej ceny za predané nehnuteľnosti a rovnako ešte pred uplynutím

premlčacej doby došlo k právoplatnému rozvodu manželstva so žalovanou. Žalobca teda mal vedomosť
o existencii záväzku žalovanej, nepostupoval však s dostatočnou mierou starostlivosti a opatrnosti pri
uplatňovaní svojich práv, preto nemožno považovať vznesenie námietky premlčania zo strany žalovanej
za rozporné s dobrými mravmi.

3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) z
dôvodov podľa § 421 ods. 1 písm. a), písm. b) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Navrhol,
aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, že potvrdí rozsudok súdu prvej
inštancie. Za právnu otázku, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacejpraxe dovolacieho súdu, označil otázku posúdenia, či sa uplatnenie námietky premlčania pri daných
skutkových okolnostiach ne/prieči dobrým mravom. Ako právnu otázku, ktorá v rozhodovacej praxi
dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, uviedol:

„Či trvanie plnomocenstva je alebo nie je právne relevantný spôsob stanovenia splatnosti záväzku
spočívajúceho v povinnosti splnomocnenca vydať plnenie prijaté pre splnomocniteľa na základe plnej
moci splnomocnencom?
Respektíve či môže dôjsť k premlčaniu práva splnomocniteľa, ktoré má voči splnomocnencovi, na
vydanie veci (peňazí) prevzatej pre neho a v jeho mene a na jeho účet týmto splnomocnencom počas

trvania tohto plnomocenstva, resp. pred zánikom/skončením plnomocenstva?
Či plnomocenstvo na prevzatie veci (peňazí) udelené splnomocnencovi v sebe zo svojej právnej
povahy ne/zahŕňa aj povinnosť splnomocnenca túto vec držať a opatrovať pre splnomocniteľa tak, aby
splnomocniteľovi nevznikala ujma, až do jej vydania splnomocniteľovi, resp. až do zániku/skončenia
plnomocenstva?
Či môže dôjsť k zániku plnomocenstva podľa § 33b ods. 1 písm. a) Občianskeho zákonníka

(teda vykonaním úkonu, na ktorý bolo obmedzené) už tým, že dôjde k prevzatiu veci patriacej
splnomocniteľovi, ktorú mal prevziať pre splnomocniteľa splnomocnenec, a to bez toho, aby došlo k
vydaniu/odovzdaniu tejto veci splnomocniteľovi? Či ide o plnomocenstvo obmedzené na vykonanie
právneho úkonu, za ktorý by sa malo považovať prevzatie kúpnej ceny, keď v danom plnomocenstve je
uvedené, že je udelené na všetky právne úkony týkajúce sa predaja nehnuteľností, a to najmä avšak

nie len na prevzatie kúpnej ceny?“

3.1. Dovolateľ zdôvodnil dovolanie tým, že plnomocenstvo nebolo obmedzené na jediný právny
úkon, ale bolo udelené na všetky právne úkony súvisiace s predajom konkretizovanej nehnuteľnosti
žalobcu a zahŕňalo aj prevzatie kúpnej ceny. Z povahy plnomocenstva vyplýva, že veci (peniaze)

patriace splnomocniteľovi prevzaté na základe plnomocenstva splnomocnencom má splnomocnenec v
oprávnenej držbe a je povinný sa o prevzatú vec (patriacu splnomocniteľovi) starať až do jej vydania
splnomocniteľovi tak, aby tomuto nevznikla ujma. Plnomocenstvo samo o sebe z jeho povahy v sebe
zahŕňa povinnosť splnomocnenca vydať/odovzdať vec prevzatú pre splnomocniteľa splnomocniteľovi.
S uvedeným súhlasil aj odvolací súd v bode 15. rozsudku, avšak opomenul, že oprávnenie prevzatú vec

držať a povinnosť nakladať s ňou tak, aby splnomocniteľ neutrpel ujmu a vydať vec splnomocniteľovi,
má splnomocnenec počas celého trvania plnomocenstva. Plnomocenstvo, ktoré je udelené nie len
na prevzatie veci kúpnej ceny, ale na všetky právne úkony súvisiace s predajom nehnuteľnosti,
nemôže zaniknúť už prevzatím kúpnej ceny, lebo to nie je úkon, na ktorý by bolo toto plnomocenstvo
obmedzené. Podľa dovolateľa plnomocenstvo zaniklo až jeho odvolaním (dňa 23. marca 2018), dovtedy

plnomocenstvo trvalo. Čas plnenia je v danom prípade daný trvaním plnej moci (neplatí, že by nebol
stanovený žiadnym právne relevantným spôsobom).
3.2. Ďalej dovolateľ dôvodil, že počas trvania plnomocenstva nemôže dôjsť k premlčaniu práva
splnomocniteľa na vydanie veci prevzatej za neho a pre neho, lebo počas trvania plnomocenstva trvá
aj oprávnenie splnomocnenca vec pre splnomocniteľa držať a jeho povinnosť vec pre splnomocniteľa

opatrovať, resp. nakladať s ňou tak, aby splnomocniteľovi nevznikla ujma. Až skončením/zánikom
plnomocenstva zanikne oprávnenie a zároveň povinnosť splnomocnenca vec pre splnomocniteľa držať
a nakladať s ňou tak, aby splnomocniteľ neutrpel ujmu. Až vydaním prevzatej veci splnomocniteľovi
možno hovoriť o zániku (právnych účinkov) plnomocenstva vykonaním úkonu, na ktorý bolo obmedzené.
Plnomocenstvo je titul pre oprávnenú držbu a ten musí zaniknúť a až po tom možno hovoriť o vzniku dlhu

splnomocnenca voči splnomocniteľovi a až vtedy (vznikom dlhu) môže začať plynúť premlčacia doba.
Z toho dovolateľ vyvodzoval, že dlh či záväzok žalovanej vznikol až momentom zániku plnomocenstva
(23. marca 2018), kedy prestala byť oprávnená tieto peniaze držať pre žalobcu ako splnomocniteľa.
3.3. Napokon dovolateľ uviedol, že ak sa až 8. júna 2015 preukázateľne dozvedel o záväzku žalovanej
a že ho odmieta plniť, tak svoje právo mohol reálne uplatniť až po tomto dátume, teda žaloba podaná

5. apríla 2018 bola podaná včas. Jeho prípadné omeškanie s výkonom práva je ospravedlniteľné
objektívnymi okolnosťami, keďže výkon jeho práva bol skomplikovaný výkonom trestu odňatia slobody,
kedy navyše objektívne nemal možnosť ani získavať informácie potrebné na výkon jeho práva, lebo
žalovaná mu ich neposkytla a voviedla ho do omylu, keď plnomocenstvo prijala a nevypovedala a
neinformovala ho o tom, že pre neho peniaze prijala. Sekundárne trestanie žalobcu nezohľadnením jeho

sťaženej situácie pri uplatňovaní jeho základného ľudského práva vlastniť majetok počas jeho uväznenia
by spôsobilo ťažkú ujmu na jeho základných ľudských právach, ktorá by nebola prípustná. Žalovaná sa
vočižalobcovimohlasvojímkonanímdopustiťajtrestnéhočinusprenevery,keďžesiponechalafinančnéprostriedky, ktoré jej boli zverené a patrili žalobcovi. Preto je tu namieste uplatnenie korektívu dobrých
mravov a neprihliadnutie na námietku premlčania.
3.4. Pre prípad, že by dovolací súd nevyhovel jeho dovolaciemu návrhu, dovolateľ navrhol, aby zmenil

aspoň výrok rozsudku o trovách konania tak, že ich náhradu žalovanej neprizná vzhľadom na fakt, že
žalobca je nemajetný, má príjem z invalidného dôchodku, žalovaná získala pre seba všetok majetok
žalobcu, pričom porušila dobré mravy voči žalobcovi a bolo len vecou posúdenia súdu, či išlo alebo
nešlo o hrubé porušenie dobrých mravov, alebo porušenie odôvodňujúce rozpor námietky premlčania
s dobrými mravmi, na čo mali súdy rôzny názor a čo žalobca nemohol predpokladať. Tiež navrhol, aby

mu dovolací súd priznal náhradu trov dovolacieho konania. Podľa § 444 CSP dovolateľ navrhol, aby
dovolací súd odložil právoplatnosť napadnutého rozsudku, minimálne, čo do výroku II. o trovách konania
z dôvodu aktuálnej finančnej núdze a choroby žalobcu.

4. Žalovaná k dovolaniu žalobcu uviedla, že rozhodnutie odvolacieho súdu považuje za správne a
dôkladne odôvodnené. V plnomocenstve boli definované jednotlivé úkony, na ktoré bola splnomocnená,

teda splnenie týchto úloh bolo logickým dôvodom zániku oprávnenia zastupovať žalobcu, ako aj zániku
plnomocenstva. Povinnosť vydať kúpnu cenu žalobcovi nie je možné vykladať v tom zmysle, že ide
o právny úkon, na ktorý bola žalovaná v zmysle plnomocenstva oprávnená. Išlo už len o subjektívne
právo žalobcu, ktorý si mal toto právo uplatniť v lehote troch rokov v zmysle zásady vigilantibus iura
scripta sunt. Ďalej žalovaná uviedla, že žalobca opätovne zavádza súd v tom, že o predaji nehnuteľnosti

a prevzatí kúpnej ceny žalovanou nemal vedomosť až odo dňa 8. júna 2015. Žalovaná počas celého
súdneho konania toto rozporovala a nevyplynulo to ani z dokazovania. Nehnuteľnosť bola predaná
necelé dva mesiace od nástupu žalobcu na výkon trestu odňatia slobody. Nelogické je potom tvrdenie
žalobcu, že sa o predaji dozvedel až po niekoľkých rokoch. Zo súdneho spisu vyplýva, že od nástupu
na výkon trestu odňatia slobody žalovaná žalobcu neustále navštevovala a prebiehala medzi nimi aj

rozsiahla korešpondencia a telefonické rozhovory. Neobstojí tak námietka žalobcu, že vzhľadom na
výkon trestu mal obmedzený prístup k informáciám. Dňa 21. augusta 2013, t. j. päť dní po podpise
kúpnej zmluvy a zaplatení kúpnej ceny, žalobca v liste uvádza: „peniaze vyplatili všetky?“, teda už mal
reálnu vedomosť o predaji nehnuteľnosti. Preto podľa žalovanej uplatnenie námietky premlčania v tomto
konaní sa neprieči dobrým mravom. K začatiu plynutia premlčacej doby žalovaná s odkazom na viaceré

súdne rozhodnutia uviedla, že ak má veriteľ možnosť sám vyvolať splatnosť dlhu, má právo aj vykonať
svoje právo vyplývajúce zo záväzku. Pre účely premlčania je preto významný prvý objektívny okamih,
kedy tak môže urobiť a požiadať o plnenie, teda ak nie je čas splnenia dohodnutý, deň bezprostredne
nasledujúci po dni, v ktorom dlh vznikol.

5. Žalobca v písomnej reakcii na vyjadrenie žalovanej uviedol, že plná moc nebola limitovaná na
právny úkon, vykonaním ktorého by mohla zaniknúť, ani nebolo určené, ktorý zo súboru rôznorodých
právnych úkonov má byť posledným. Daná plná moc nezanikla splnením. Keď predávajúci splnomocní
splnomocnenca na všetky právne úkony spojené s predajom nehnuteľnosti a tento plnú moc príjme,
prijíma tým aj záväzok zabezpečiť obdržanie kúpnej ceny predávajúcim. Žalovaná však nevykonala

žiadne úkony smerujúce k tomu, aby žalobca získal kúpnu cenu za ním (v zastúpení žalovanou)
predávanú vec. Naopak, žalobkyňa vykonala úkon smerujúci proti základným právam splnomocniteľa,
porušila svoj záväzok zastupovať žalobcu a konať v jeho prospech, a kúpnu cenu si svojvoľne
ponechala. Žalobca trvá na tom, že kým držala splnomocnenkyňa kúpnu cenu u seba a neodovzdala
ju splnomocniteľovi, nemohlo dôjsť k zániku plnej moci vykonaním úkonu, lebo predaj je zavŕšený až

po tom, ako predávajúci nadobudne/získa kúpnu cenu za predávanú vec. Preto nemohol vykonať právo
skôr, ako zaniklo plnomocenstvo. Za trvania plnomocenstva mal legitímny dôvod sa spoliehať, že trvá
povinnosť splnomocnenkyne opatrovať a držať pre neho kúpnu cenu/peniaze.
5.1. Žalobca zopakoval, že k premlčaniu práva z príkaznej zmluvy (plnomocenstva) nemôže dôjsť
počas plnenia príkaznej zmluvy (počas výkonu splnomocnenia). Navyše ani nevedel, kedy nastal deň,

že žalovaná obdržala platbu kúpnej ceny pre neho od kupujúceho. Z listu, ktorý (oneskorene) predložila
žalovaná, nie je zrejmé ani aké peniaze mali byť vyplatené, ani koho tým myslí, lebo mu dlhovali peniaze
aj osoby, ktorým požičal, a tieto osoby tiež chodili peniaze vracať k rukám žalovanej. Navyše odpoveď
od žalovanej neprišla. Zdôraznil, že nie je sporné, že žalovaná nebola oprávnená si žalovanú sumu
ponechať.Spornéjelento,čidošlokpremlčaniujehoprávažiadaťvydaniežalovanejsumyodžalovanej.

Nemohol žiadať žalovanú o vydanie peňazí už deň po tom, ako ich žalovaná obdržala od kupujúcich
vzhľadom na to, že mu nebol známy deň, kedy žalovaná peniaze obdržala, ani preto, že by to odporovalo
ichvzájomnejdohodeavôližalobcu,abyžalovanáprenehotietopeniazedržala,kýmonbudevoväzení.To, že žalovaná pre neho už záležitosti zariaďovať nebude, mu mohlo byť zrejmé najskôr až v roku 2015,
kedy došlo k rozvodu manželstva.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd príslušný
na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1
CSP)stranasporu,vktorejneprospechbolonapadnutérozhodnutievydané(§424CSP),beznariadenia
pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§
428 CSP) a či sú splnené podmienky podľa § 429 CSP, dospel k záveru, že dovolanie čiastočne nie

je prípustné a je potrebné ho odmietnuť (avšak vzhľadom k tomu, že zamietnutie dovolania ako celku
rozsudkom postačuje, nerozhodoval dovolací súd o tejto časti samostatným odmietajúcim výrokom) a
čiastočne síce je prípustné, ale je nedôvodné a je potrebné ho zamietnuť.

7. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán,
ktorých vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata), musí

byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania,
ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného
rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad. Ak by najvyšší
súdbezohľadunaprípadnúneprípustnosťdovolaniapristúpilkposúdeniuvecnejsprávnostirozhodnutia
odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu

toho, kto stojí na opačnej procesnej strane [porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS 172/03].

8. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu

odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.

9. Podľa § 421 ods. 1 písm. a), písm. b) CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho
súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, (a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, (b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola
vyriešená.

10. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ

uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

11. Pre prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP má mimoriadny význam obsah pojmu „právna
otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v dovolaní. Otázkou relevantnou z

hľadiska citovaného zákonného ustanovenia môže byť pritom len otázka právna (teda nie skutková
otázka). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku
hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného
zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo
na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).

12. Nestačí však, že ide o právnu otázku. Musí ísť o takú právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na
jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo
rozhodnutie odvolacieho súdu, i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná (ale
rozhodnutieodvolaciehosúduspočívalonaodlišnýchdôvodoch),nemôžebyťpovažovanázavýznamnú

z hľadiska tohto ustanovenia. V takom prípade dovolanie v zmysle § 421 ods. 1 nielen, že nie je dôvodné,
ale nie je ani prípustné.

13. Žalobca sa jednou z právnych otázok, ktoré predložil dovolaciemu súdu v rámci dovolacích dôvodov
podľa § 421 ods. 1 CSP, pýtal, či trvanie plnomocenstva je alebo nie je právne relevantný spôsob

stanovenia splatnosti záväzku spočívajúceho v povinnosti splnomocnenca vydať plnenie prijaté pre
splnomocniteľa na základe plnej moci splnomocnencom. Táto otázka je však len akademická. Takto
formulovanou otázkou sa odvolací súd vôbec nezaoberal a od jej riešenia rozhodnutie odvolacieho
súdu nezáviselo. To, že splatnosť záväzku splnomocnenca vydať veci prevzaté za splnomocniteľa jeovplyvnená trvaním plnomocenstva, nebolo sporné. Dovolateľ ani neuviedol, ako podľa neho riešil
odvolací súd túto otázku a v čom považuje jeho právny názor za nesprávny. Ani pri snahe autenticky
porozumieť dovolateľovi a ním položenú otázku vhodne preformulovať teda nebolo možné dospieť k

záveru o naplnení predpokladov prípustnosti dovolania ustanovených v § 421 ods. 1 úvodná veta CSP
a predpokladov vymedzenia dovolacieho dôvodu ustanovených v § 432 ods. 2 CSP, preto bolo potrebné
v tejto časti dovolanie podľa § 447 písm. f) odmietnuť.

14. Podobne formuloval žalobca aj druhú otázku (alebo podotázku, keďže ju uviedol slovom

„respektíve“): Či môže dôjsť k premlčaniu práva splnomocniteľa na vydanie veci od splnomocnenca,
ktorú tento prevzal na základe plnomocenstva, pred zánikom/skončením plnomocenstva. Ani od riešenia
takto formulovanej otázky rozhodnutie odvolacieho súdu nezáviselo. Odvolací súd totiž (v zhode so
súdom prvej inštancie) vychádzal z názoru, že predmetné plnomocenstvo zaniklo vykonaním úkonu,
teda (pokiaľ ide o predmet tohto sporu) prevzatím kúpnej ceny žalovanou od kupujúcich (a začiatok
plynutia premlčacej doby spojil práve so zánikom plnomocenstva vykonaním úkonu). Tento právny záver

spochybnil dovolateľ v štvrtej otázke a dovolací súd sa ním bude zaoberať nižšie. Otázkou, či môže
dôjsť k premlčaniu pred zánikom plnomocenstva, sa odvolací súd nezaoberal a dovolateľ ani v dovolaní
neuviedol, ako podľa neho riešil odvolací súd túto otázku a v čom považuje jeho právny názor za
nesprávny, teda ani tu neboli naplnené predpoklady prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 úvodná
veta CSP a dovolací dôvod nebol vymedzený v súlade s § 432 ods. 2 CSP, preto bolo potrebné v tejto

časti dovolanie podľa § 447 písm. f) odmietnuť.

15. Otázka,čiplnomocenstvonaprevzatieveci(peňazí)vsebezahŕňaajpovinnosťsplnomocnencatúto
vec držať a opatrovať pre splnomocniteľa tak, aby splnomocniteľovi nevznikala ujma, až do jej vydania
splnomocniteľovi, resp. až do zániku/skončenia plnomocenstva, je v istom zmysle zavádzajúca, napriek

tomu dovolací súd považuje za potrebné na ňu odpovedať. Tu aj dovolateľ uviedol, ako túto otázku
(podľa neho) riešil odvolací súd (poukázal na bod 15. odôvodnenia napadnutého rozsudku) a ako ju
navrhuje riešiť on. Táto otázka úzko súvisí s otázkou, či môže dôjsť k zániku plnomocenstva podľa § 33b
ods. 1 písm. a) Občianskeho zákonníka (teda vykonaním úkonu, na ktorý bolo obmedzené) už tým, že
dôjdekprevzatiuvecipatriacejsplnomocniteľovi,ktorúmalprevziaťpresplnomocniteľasplnomocnenec,

a to bez toho, aby došlo k vydaniu/odovzdaniu tejto veci splnomocniteľovi, preto bude dovolací súd
posudzovať obe tieto otázky spoločne.

16. Odvolací súd v bode 15. odôvodnenia uviedol, že už zo samotnej povahy priameho zastúpenia
vyplýva povinnosť splnomocnenca prijaté plnenia odovzdať splnomocniteľovi. Toto vyjadrenie dovolateľ

interpretovaltak,žeplnomocenstvovsebezahŕňapovinnosťsplnomocnencaodovzdaťvecprevzatúpre
splnomocniteľa splnomocniteľovi, a teda pred vydaním veci splnomocniteľovi nemôže plnomocenstvo
zaniknúť. Takáto interpretácia je však nesprávna. Dovolací súd zhodne so súdom odvolacím a
s dovolateľom uvádza, že je povinnosťou splnomocnenca odovzdať plnenie prijaté na základe
plnomocenstva splnomocniteľovi. Tejto povinnosti zodpovedá oprávnenie splnomocniteľa žiadať od

splnomocnenca, aby mu takéto plnenie odovzdal. Tento korelát povinnosti a tomu zodpovedajúceho
oprávnenia naozaj vyplýva zo samotného účelu inštitútu plnomocenstva a bez neho by plnomocenstvo
nemalo význam. Takisto je možné prisvedčiť dovolateľovi v tom, že plnomocenstvo zakladá titul
držby veci splnomocnencom a až do odovzdania veci splnomocniteľovi má splnomocnenec (ak sa
nedohodnú inak) povinnosť túto vec primerane opatrovať. Je však potrebné dôsledne rozlišovať

medzi vykonaním úkonu, na ktorý je splnomocnenie dané, a následným vysporiadaním záväzkov
medzi splnomocnencom a splnomocniteľom. Ustanovenie § 33b ods. 1 Občianskeho zákonníka
stanovuje spôsoby zániku plnomocenstva, pričom písmeno a) obsahuje vykonanie úkonu, na ktorý bolo
obmedzené, ako spôsob zániku plnomocenstva (rovnocenný s jeho odvolaním splnomocniteľom). To, že
(ešte)nedošlokvysporiadaniuzáväzkovmedzisplnomocnencomasplnomocniteľom,niejenaprekážku

zániku plnomocenstva. Práve naopak, k úplnému vysporiadaniu medzi nimi môže dôjsť až po tom, čo
plnomocenstvo zanikne.

17. Nárok splnomocniteľa, aby mu splnomocnenec vydal vec, resp. vyplatil peniaze, ktoré v jeho
mene na základe plnomocenstva prevzal, vzniká práve (až) vykonaním úkonu, teda prevzatím veci

(peňazí) od druhého účastníka právneho vzťahu, v ktorom splnomocnenec zastupoval splnomocniteľa.
Je teda možné súhlasiť s dovolateľom, že s plnomocenstvom je spojená povinnosť splnomocnenca
vec prevzatú na základe plnomocenstva vydať splnomocniteľovi, pričom táto povinnosť trvá aj po
zániku plnomocenstva (presnejšie, táto povinnosť okamihom zániku plnomocenstva iba vzniká). To všakneznamená, že by plnomocenstvo malo zaniknúť až odovzdaním prevzatej veci splnomocnencovi. Je
totiž potrebné rozlišovať medzi účinkami plnomocenstva navonok a jeho účinkami vo vzťahu medzi
splnomocniteľom a splnomocnencom.

18. Plnomocenstvo je v zásade prejav vôle smerujúci k tretím osobám. Splnomocniteľ podpisom
plnomocenstva dáva najavo, že v konkrétnej veci (prípadne vo všeobecnosti, ak ide o generálne
plnomocenstvo) ho bude zastupovať splnomocnenec. Je prirodzené, že tento prejav vôle smerom
navonok (k tretím osobám) zaniká okrem iného vykonaním úkonu, na ktorý bolo plnomocenstvo

obmedzené, keďže po jeho vykonaní už nemá opodstatnenie. Na otázku dovolateľa je teda potrebné
odpovedať tak, že k zániku plnomocenstva podľa § 33b ods. 1 písm. a) Občianskeho zákonníka môže
dôjsť (a dochádza) vykonaním úkonu, na ktorý je plnomocenstvo obmedzené, teda v prípade, ak
predmetom plnomocenstva je prevzatie veci alebo peňazí splnomocnencom v mene splnomocniteľa,
plnomocenstvo zaniká už tým, že dôjde k prevzatiu tejto veci (týchto peňazí) splnomocnencom, aj keď
v tom čase ešte nedošlo k vydaniu tejto veci (týchto peňazí) splnomocniteľovi.

19. Tým však nezanikajú vzájomné práva a povinnosti medzi splnomocniteľom a splnomocnencom.
Ako už bolo uvedené vyššie, ak je predmetom plnomocenstva prevzatie veci, resp. peňazí, vykonaním
tohto úkonu sa vzťah medzi splnomocniteľom a splnomocnencom kvalitatívne mení, práve vtedy vzniká
splnomocnencovi povinnosť vydať splnomocniteľovi predmetnú vec (resp. vyplatiť peniaze) prevzatú

(prevzaté) v jeho mene a splnomocniteľovi vzniká tomu zodpovedajúci nárok na túto vec (peniaze).
Vzťah medzi splnomocniteľom a splnomocnencom sa stáva vzťahom veriteľa a dlžníka. Ak medzi nimi
nebolo dohodnuté niečo iné, môže splnomocniteľ na druhý deň po tom, čo sa stal veriteľom (t. j. na druhý
deň po vykonaní úkonu, na ktorý splnomocnil splnomocnenca) požadovať uspokojenie svojho nároku,
teda vydanie veci (peňazí). Je preto správne, že práve na tento okamih (prevzatie veci, resp. peňazí

splnomocnencom) sa viaže začatie plynutia premlčacej doby podľa § 101 Občianskeho zákonníka.

20. K obrane dovolateľa, že nevedel, kedy kupujúci vyplatili žalovanej kúpnu cenu za predmetnú
nehnuteľnosť, teda v tom čase nemohol požadovať uspokojenie svojho nároku, je potrebné uviesť, že
ustanovenie§101Občianskehozákonníkaneviažezačiatokplynutiapremlčacejdobynačas,keďmohol

po prvý raz vykonať svoje právo veriteľ, ale na čas, keď sa právo (vo všeobecnosti) mohlo vykonať
po prvý raz. Zákonodarca teda neurobil začatie plynutia premlčacej doby závislým od subjektívnych
okolností na strane veriteľa (porov. rozsudok najvyššieho súdu z 15. mája 1997 sp. zn. 3Obo/44/97 - R
1/1998). To, či veriteľ vedel alebo nevedel, prípadne či pri bežnej opatrnosti mal vedieť o vzniku dlhu,
je možné posudzovať v súvislosti s otázkou, či je námietka premlčania v rozpore s dobrými mravmi (viď

nižšie), avšak začiatok plynutia premlčacej doby je daný objektívnou okolnosťou, kedy sa právo mohlo
vykonať po prvý raz. Ak nie je dohodnutý iný čas plnenia, je ním už deň nasledujúci po dni vzniku dlhu.

21. Z vyššie uvedeného vyplýva, že je možné dať za pravdu dovolateľovi, že (v zmysle právnej otázky
nastolenej v dovolaní) je povinnosťou splnomocnenca opatrovať vec, ktorú na základe plnomocenstva

ako zástupca splnomocniteľa prevzal od tretej strany, a vydať ju splnomocniteľovi. Tomu zodpovedá
právo splnomocniteľa, aby mu splnomocnenec vec vydal. Ide však o majetkové právo a tak ako
každé právo (s výnimkou vlastníckeho) aj toto právo podlieha premlčaniu (§ 100 ods. 2 Občianskeho
zákonníka). Začiatok plynutia premlčacej doby stanovil odvolací súd správne na deň nasledujúci po
obdržaní peňazí na účet žalovanej ako splnomocnenkyne, keďže od toho okamihu sa mohlo po prvýkrát

vykonať právo žalobcu požadovať od žalovanej vydanie týchto peňazí (kúpnej ceny, ktorú prevzala
zaňho na základe plnomocenstva).

22. Na otázku predloženú dovolateľom, či v konkrétnej preskúmavanej veci išlo o plnomocenstvo
obmedzené na vykonanie právneho úkonu (prevzatie kúpnej ceny), keď v ňom bolo uvedené, že je

udelené na všetky právne úkony týkajúce sa predaja nehnuteľností, je potrebné odpovedať tak, že
predmetné plnomocenstvo nepredstavovalo generálnu plnú moc (na akékoľvek právne úkony), ale bolo
obmedzené na právne úkony týkajúce sa predaja nehnuteľností, ktoré v ňom boli špecifikované. V
plnomocenstve použité slovné spojenie „a to najmä, avšak nielen...“ uvádzalo demonštratívny výpočet
právnych úkonov (podpísať kúpnu zmluvu, návrh na vklad, prevziať kúpnu cenu, odhlásiť odber

elektrickej energie, plynu a vody). Tento výpočet bol síce len demonštratívny, avšak plnomocenstvo ako
celok bolo obmedzené na právne úkony týkajúce sa predaja konkrétnych nehnuteľností.23. Je zrejmé, že pri predaji nehnuteľností dochádza k viacerým právnym úkonom v rôznom čase.
Vykonaním každého z týchto právnych úkonov samostatne v zmysle § 33b ods. 1 písm. a) Občianskeho
zákonníka zaniká plnomocenstvo na tento konkrétny právny úkon, aj keď ide o spoločné plnomocenstvo

na neurčitý počet právnych úkonov týkajúcich sa toho istého cieľa vymedzeného v plnomocenstve
(predaj nehnuteľností a s tým súvisiace úkony). Teda podpisom kúpnej zmluvy zaniklo plnomocenstvo
na podpis kúpnej zmluvy a prevzatím kúpnej ceny zaniklo plnomocenstvo na prevzatie kúpnej ceny.

24. Keďže odvolací súd správne konštatoval zánik plnomocenstva vykonaním úkonu, na ktorý bolo

obmedzené a tým istým dňom (dňom prevzatia kúpnej ceny žalovanou) stanovil začiatok plynutia
premlčacej doby, bol správny aj jeho záver, že nárok žalobcu voči žalovanej na vydanie kúpnej ceny
(resp. jej nevydanej časti) bol premlčaný. Následne bolo potrebné posúdiť, či nie je námietka premlčania,
vznesená žalovanou, v rozpore s dobrými mravmi.

25. V tejto súvislosti žalobca v dovolaní nastolil otázku, či sa uplatnenie námietky premlčania pri daných

skutkových okolnostiach (ne)prieči dobrým mravom. Túto otázku (tento právny problém) uviedol ako
dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, teda ako odklon odvolacieho súdu
od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Žiadne rozhodnutia najvyššieho súdu alebo iných
súdnych autorít, ktoré by tvorili ustálenú súdnu prax, však neuviedol. Vzhľadom na povahu predloženej
otázky (do ktorej dovolateľ zahrnul „dané skutkové okolnosti“) ani nemôže existovať ustálená judikatúra,

na ktorú by bolo možné poukázať, keďže právny záver o súlade alebo nesúlade výkonu niektorého
(konkrétneho) práva alebo povinnosti s dobrými mravmi nevyhnutne musí vychádzať z konkrétnych
okolností špecifických pre tú - ktorú preskúmavanú situáciu, pričom skutkové okolnosti sú v každej veci
iné, individuálne. Ustálená rozhodovacia prax môže existovať len vo vzťahu k otázkam, ktoré je možné
aspoň v nejakej miere zovšeobecniť, ako napríklad k otázke, či môže byť vznesenie námietky premlčania

v rozpore s dobrými mravmi a aké okolnosti je potrebné pri rozhodovaní o súlade námietky premlčania
s dobrými mravmi brať do úvahy (takto však dovolateľ právnu otázku, od ktorej sa mal odvolací súd
odchýliť neformuloval a nepredložil ani žiadne iné otázky, ku ktorým by existovala ustálená judikatúra).

26. Dovolací súd si je vedomý viacerých rozhodnutí najvyššieho súdu (sp. zn. 8Cdo/54/2018,

4Cdo/93/2022) i Ústavného súdu Slovenskej republiky (sp. zn. I. ÚS 51/2020, III. ÚS 76/2021, najnovšie
nález z 28. septembra 2023 sp. zn. III. ÚS 7/2023), z ktorých vyplýva, že dovolací súd nie je viazaný
tým, o ktorý prípad právnej otázky podľa § 421 ods. 1 CSP oprel prípustnosť dovolania dovolateľ a ani
odkazmi dovolateľa na rozhodnutia, ktoré považuje za súčasť rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
Dovolací súd je viazaný iba vymedzením právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho

súdu, ktoré považuje dovolateľ za nesprávne, nie však už určením, pod ktorý prípad prípustnosti jej
riešenia (§ 421 ods. 1 CSP) táto otázka spadá. Podľa nálezu I. ÚS 51/2020 dovolanie bude prípustné aj
vtedy, ak napríklad dovolateľ prípustnosť odôvodnil odklonom od ustálenej praxe najvyššieho súdu, no
najvyšší súd zistí, že v skutočnosti nejde o odklon, ale o nejednotnosť takejto praxe. Je teda povinnosťou
najvyššieho súdu skúmať aj iné dôvody prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP, aj keď ich

dovolateľ výslovne neoznačil tým - ktorým písmenom citovaného ustanovenia (III. ÚS 7/2023).

27. Dovolací súd však konštantne vo svojich rozhodnutiach uvádza, že pre prípustnosť dovolania
podľa § 421 ods. 1 CSP je podstatné, že musí ísť o takú právnu otázku, ktorá je významná nielen pre
prerokovávanú právnu vec (spor), ale aj zo širších hľadísk, najmä z hľadiska celkovej rozhodovacej

praxe všeobecných súdov (porov. uznesenia najvyššieho súdu z 21. júna 2018 sp. zn. 6Cdo/228/2017,
z 11. októbra 2018 sp. zn. 3Cdo/12/2018, z 27. mája 2020 sp. zn. 1Cdo/65/2018, z 22. júla 2020 sp. zn.
8Cdo/131/2020, z 25. marca 2021 sp. zn. 4Cdo/273/2020, z 29. marca 2021 sp. zn. 7Cdo/24/2020, z 27.
apríla 2021 sp. zn. 1Obdo/17/2021, z 29. apríla 2021 sp. zn. 2Obdo/31/2020, z 29. septembra 2021 sp.
zn. 9Cdo/96/2020, z 31. mája 2022 sp. zn. 9Cdo/28/2020, z 28. júla 2022 sp. zn. 4Obdo/84/2021, z 23.

novembra 2022 sp. zn. 1Cdo/68/2022, z 15. decembra 2022 sp. zn. 4Cdo/263/2020, z 27. septembra
2023 sp. zn. 1Cdo/264/2021, z 25. októbra 2023 sp. zn. 1Cdo/239/2021, z 30. januára 2024 sp. zn.
1Cdo/36/2022).

28. Zákonodarca v ustanovení § 421 ods. 1 CSP nedal dovolaciemu súdu možnosť preskúmavať

akékoľvek (a každé) právne posúdenie veci odvolacím súdom, ale naviazal možnosť preskúmania
právneho posúdenia veci na určitý vzťah tohto právneho posúdenia k judikatúre (ustálenej rozhodovacej
praxi) dovolacieho súdu. Preto pre prípustnosť dovolania nepostačuje, že ide o právnu otázku (od
vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu), ale je potrebné, aby išlo o takú právnu otázku,ktorá má určitý vzťah k rozhodovacej praxi dovolacieho súdu. To platí aj pre prípustnosť dovolania podľa
§ 421 ods. 1 písm. b) CSP, keď právna otázka musí mať potenciál do budúcna založiť rozhodovaciu prax
dovolacieho súdu, teda musí byť aspoň v určitej miere zovšeobecňujúca. Inak by v ustanovení § 421

ods. 1 písm. b) slovné spojenie „v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená“ nemalo
logické opodstatnenie a úplne by stratilo význam rozlišovanie prípustnosti dovolania podľa jednotlivých
písmen ustanovenia § 421 ods. 1 CSP (keďže prakticky vždy je možné tvrdiť, že otázka individuálnej
aplikácie právnej normy na konkrétny, špecifický skutkový stav veci ešte nebola v rozhodovacej praxi
dovolacieho súdu riešená). Ak by bolo úmyslom zákonodarcu umožniť dovolací prieskum akejkoľvek

právnej otázky (každého právneho posúdenia veci), postačovalo by ustanovenie § 432 CSP, zakladajúce
ako dovolací dôvod nesprávne právne posúdenie veci, bez potreby skúmať aj prípustnosť dovolania
podľa § 421 ods. 1 CSP.

29. Otázka,„čiuplatnenienámietkypremlčaniasapridanýchskutkovýchokolnostiach(ne)priečidobrým
mravom“ je síce otázkou právnou, avšak je otázkou aplikácie právnych noriem na konkrétny špecifický

skutkový stav danej veci. Napriek tomu dovolací súd - vzhľadom na vyššie naznačenú nejednoznačnosť
interpretácie§421ods.1CSPvovzťahukprípustnostiprávetakéhototypudovolacíchotázok-považuje
za vhodné k tejto otázke zaujať stanovisko.

30. V súdnej praxi sa pojmom dobré mravy označuje súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných

noriem (pravidiel správania sa), ktoré preukázali počas historického vývoja určitú mieru stálosti
(nemennosti), tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku a stotožňuje sa s nimi podstatná
časť spoločnosti (napr. rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/151/2009, rozhodnutie Ústavného
súdu SR sp. zn. IV. ÚS 55/2011). Dobré mravy sú považované za kritérium, podľa ktorého sa v
najrozmanitejších oblastiach práva posudzuje správanie subjektov práva s tým, že konanie proti dobrým

mravom býva sankcionované. I keď pojem dobré mravy nie je v právnom poriadku Slovenskej republiky
definovaný, viaceré zákony obsahujú priamy odkaz na dobré mravy. Bez odkazu v právnej norme by
dobré mravy zostali len súčasťou mimoprávnych (morálnych) pravidiel. Tým, že zákon sankcionuje
rozpor s dobrými mravmi neplatnosťou právneho úkonu, prípadne odopiera právnu ochranu výkonu
práva, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, sú dobré mravy súčasťou práva a majú právnu záväznosť.

31. O prípad konania v rozpore s dobrými mravmi ide vo všeobecnosti vtedy, keď konajúci síce navonok
postupuje v medziach svojho práva, ale realizáciou tohto práva sleduje poškodenie druhého účastníka
právneho vzťahu. Odvolací súd v bode 21. odôvodnenia napadnutého rozsudku poukázal na judikatúru,
ktorá pripúšťa, že aj vznesenie námietky premlčania môže byť vo výnimočných prípadoch považované

za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, ak druhý účastník konania márne uplynutie premlčacej
doby nezavinil a voči nemu by bolo priznanie účinkov premlčania neprimerane tvrdým postihom v
porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo
neuplatnil včas (porov. napr. nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 176/2011, sp. zn. I. ÚS 33/2012).

32. Jednou z okolností, ktorú je potrebné zohľadniť, je aj blízky príbuzenský pomer medzi účastníkmi
konania (I. ÚS 33/2012). V tomto zmysle žalobca argumentoval tým, že v čase, keď boli so žalovanou
manželmi, pričom on bol vo výkone trestu odňatia slobody, nielenže nemal dôvod požadovať, aby mu
previedla peniaze (keďže s financiami hospodárila ona), ale dalo by sa to považovať za prejav nedôvery
medzi manželmi. S takouto argumentáciou by bolo možné súhlasiť. Avšak v čase, keď už medzi nimi

došlo k podstatnému narušeniu vzťahov v takej intenzite, že to viedlo k rozvodu (dňa 29. mája 2015
žalovaná oznámila žalobcovi, že sa s ním chce rozviesť a 2. júna 2015 podala návrh na rozvod),
nemožno ďalšie nekonanie žalobcu (neuplatňovanie si svojich práv) považovať za ospravedlniteľné
vážnymi dôvodmi a minimálne od toho času je to žalobca, kto zavinil ďalšie plynutie premlčacej doby.

33. Záver odvolacieho súdu vo vzťahu ku konkrétnym okolnostiam preskúmavanej veci, že žalobca
mal vedomosť o záväzku žalovanej počas podstatnej časti plynutia premlčacej doby a bol si vedomý
neochoty žalovanej odovzdať mu zvyšok kúpnej ceny, keďže viac ako rok pred uplynutím premlčacej
doby boli medzi nimi narušené vzťahy, považuje dovolací súd za udržateľný. Bol to žalobca, kto
podpisom plnomocenstva inicioval predaj svojich nehnuteľností v zastúpení žalovanou, teda predaj

predmetných nehnuteľností a prevzatie kúpnej ceny žalovanou vychádzali z prejavu vôle žalobcu
(uskutočneného vo výkone trestu odňatia slobody). Za týchto okolností si žalobca musel byť vedomý
toho, že k predaju a k prevzatiu kúpnej ceny žalovanou (v súlade s plnomocenstvom) dôjde v najbližšom
čase. To, že mu nebol známy presný deň, kedy bola kúpna cena prevedená na účet žalovanej, nieje podstatné, keďže - ako už bolo uvedené vyššie - začiatok plynutia premlčacej doby sa nespája
so subjektívnou znalosťou veriteľa, ale s objektívnou možnosťou vykonať právo po prvý raz. Ak by
žalobca postupoval s dostatočnou mierou obozretnosti v zmysle zásady vigilantibus iura scripta sunt

- právo patrí bdelým, minimálne po podaní návrhu na rozvod žalovanou si mohol a mal uplatňovať
svoj nárok na vyplatenie zostatku kúpnej ceny. Žalobca pritom nepreukázal a ani netvrdil, že by mu v
podaní žaloby po tom, čo žalovaná podala návrh na rozvod, resp. po právoplatnosti rozsudku o rozvode,
bránili výnimočné ťažkosti. Ak teda žalobu nepodal včas, sám zavinil uplynutie premlčacej doby, a preto
nemožno považovať vznesenie námietky premlčania zo strany žalovanej za rozporné s dobrými mravmi.

34. Odvolací súd teda vec správne právne posúdil, keď dospel k záveru, že námietku premlčania,
vznesenú žalovanou, nie je možné považovať za výkon práva, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi.
Preto dovolací súd považoval dovolanie žalobcu za nedôvodné a zamietol ho (§ 448 CSP).

35. Dovolateľ navrhoval, aby dovolací súd zmenil aspoň výrok o trovách tak, že ich náhradu žalovanej

neprizná, pričom argumentoval dôvodmi hodnými osobitného zreteľa (§ 257 CSP). Uviedol, že je
nemajetný, má príjem z invalidného dôchodku, žalovaná získala pre seba všetok jeho majetok a porušila
dobré mravy, pričom bolo len vecou posúdenia súdu, či išlo o porušenie odôvodňujúce rozpor námietky
premlčania s dobrými mravmi a výsledok konania žalobca nemohol predpokladať.

36. K tomu dovolací súd uvádza, že v sporových konaniach sa pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov
konania uplatňuje tzv. zásada úspechu, resp. zásada zodpovednosti za výsledok sporu (§ 255 CSP).
Podľa tejto zásady súd strane, ktorá mala v spore úspech, prizná nárok na náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu v spore, a to proti strane neúspešnej. Hranice sudcovskej úvahy sú tu dané účelom
právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnej strane sporu podľa § 257 CSP

pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporu. Pri
skúmaní existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa je významným charakter konania, okolnosti,
ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde, postoj strán v konaní, ako aj majetkové, sociálne, osobné a
ďalšie pomery strán konania.

37. Ustanovenie § 257 CSP však neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov
medzi stranami a jeho použitie neodôvodňuje len sama skutočnosť, že strana nie je solventná, alebo, že
majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u protistrany. Vždy je potrebné prihliadať
aj na okolnosti, ktoré viedli k uplatňovaniu nároku na súde. V preskúmavanej veci to bol žalobca,
kto neskorým uplatnením svojho nároku na súde zavinil svoju neúspešnosť. Žalovaná sa v priebehu

celého konania len bránila, pričom vznesenie námietky premlčania je súčasťou riadnej procesnej obrany
žalovanej strany sporu (legitímny prostriedok procesnej obrany). Preto dovolací súd dospel k záveru, že
by nebolo spravodlivé, aby trovy konania znášala žalovaná.

38. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 453 ods. 1 CSP

v spojení s § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. Keďže žalovaná bola v dovolacom konaní plne
úspešná, dovolací súd jej proti neúspešnému dovolateľovi priznal nárok na náhradu trov dovolacieho
konania. Vo vzťahu k návrhu žalobcu, aby mu dovolací súd priznal náhradu trov dovolacieho konania,
je potrebné uviesť, že takéto rozhodnutie o trovách by bolo možné iba v prípade procesného úspechu
žalobcu. Vzhľadom na procesný neúspech žalobcu prichádzalo do úvahy jedine nepriznanie náhrady

trov žiadnej zo strán z dôvodov hodných osobitného zreteľa (podľa § 257 CSP). K týmto dôvodom sa
však už dovolací súd vyjadril vyššie a dospel k záveru, že neboli dané.

39. Posúdením návrhu dovolateľa na odklad vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia
najvyšší súd nezistil splnenie podmienok pre vyhovenie návrhu v zmysle ustanovenia § 444 ods.

1, ods. 2 CSP, preto v súlade s ustálenou praxou najvyššieho súdu o tom nevydal samostatné
rozhodnutie. Uvedený procesný postup z ústavnoprávneho hľadiska považoval za udržateľný aj Ústavný
súdSlovenskejrepubliky(m.m.IV.ÚS158/2022,IV.ÚS442/2022).Vzhľadomnavýsledoktohtokonania
ani nebol dôvod na odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.

40. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.