Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 12, 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/135/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7222206385
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Koščová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7222206385.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Koščovej a sudcov

JUDr. Jozefa Maruščáka a JUDr. Viktórie Midovej v spore žalobcu: A. B., narodený XX.XX.XXXX, bytom
C. XX, C., D., zastúpeného JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Štúrova 20,
proti žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR, so sídlom v Bratislave,
Pribinova 2, v konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, o odvolaní žalovanej proti
rozsudku Mestského súdu Košice zo dňa 12. marca 2024 sp. zn. K2-22C/32/2022

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok Mestského súdu Košice zo dňa 12. marca 2024 č.k. K2-22C/32/2022-148,
okrem výroku II., ktorým súd v prevyšujúcom rozsahu žalobu zamietol.

Žalobca má proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej len súd prvej inštancie alebo súd) rozsudkom zo dňa 12. marca 2024
č.k. K2-22C/32/2022-148 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.284,29 € z titulu náhrady
trov právneho zastúpenia a sumu 2.000 € z titulu nemajetkovej ujmy spolu s úrokom z omeškania vo
výške 5% ročne zo sumy 1.284,29 € od 08.06.2022 do zaplatenia, a to do 30 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku (výrok I.) a v prevyšujúcom rozsahu žalobu zamietol (výrok II.). Vyslovil, že žalobca má nárok
na náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 100%, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným

uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku (výrok III.).

2. Rozhodol tak o žalobe žalobcu, ktorou sa domáhal, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť mu
sumu 1.284,29 € z titulu náhrady trov právneho zastúpenia a sumu 5.000 € z titulu nemajetkovej ujmy
spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 1.284,29 € od 08.06.2022 do zaplatenia,
ako aj náhradu trov konania na tom skutkovom základe, že v dôsledku nezákonného rozhodnutia mu
vznikli náklady na trovy právneho zastúpenia v konaní, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie vydané

a vydaním daného rozhodnutia došlo k zásahu do jeho nemajetkovej sféry.

3. Vykonaným dokazovaním vzal za preukázané, že:
- Rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Košice, Riaditeľstva hraničnej a
cudzineckej polície Prešov, Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru (ďalej
„orgán verejnej správy prvého stupňa“) sp. zn. PPZ - HCP - PO6 -ZVC-104-43/2016 zo dňa 04.11.2016
(č.l. 17-20) bol žalobca administratívne vyhostený na územie Švédskeho kráľovstva z dôvodu vážnej

hrozby pre bezpečnosť štátu podľa ust. § 82 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov a zároveň mu
uložil zákaz vstupu na územie SR na dobu 10 rokov s tým, že lehota zákazu vstupu začína plynúť dňom
vykonania administratívneho vyhostenia.- Dňa 01.12.2016 bol žalobca na základe uvedeného rozhodnutia administratívne vyhostený na územie
Švédskeho kráľovstva a odovzdaný tamojším orgánom.
- na základe odvolania žalobcu Rozhodnutím o odvolaní Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície

Prešov sp. zn. PPZ- HCP-PO2-13/2017 zo dňa 04.01.2017 (č.l. 27-34) bolo rozhodnutie orgánu verejnej
správy prvého stupňa zrušené a vrátené mu na nové prejednanie a rozhodnutie.
- Dňa 31.03.2017 bolo vydané Oddelením cudzineckej polície Policajného zboru Košice, Riaditeľstva
hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru
rozhodnutie sp. zn. PPZ - HCP - PO6 -1 - 085/2017 - ZVC (č.l. 21-26), ktorým správny orgán rozhodol

tak, že administratívne vyhostil žalobcu na územie Švédskeho kráľovstva z dôvodu vážnej hrozby pre
bezpečnosť štátu v zmysle § 82 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, uložil mu zákaz vstupu na
územie Slovenskej republiky po dobu 10 rokov, ktorá začala plynúť dňom vykonania administratívneho
vyhostenia, neurčil lehotu na vycestovanie z územia Slovenskej republiky.
- na základe odvolania žalobcu zo dňa 24.04.2017 (č.l. 12-15) Rozhodnutím o odvolaní Riaditeľstva
hraničnej a cudzineckej polície Prešov sp. zn. PPZ-HCP-PO2-108-003/2017 zo dňa 26.06.2017 (č.l.

46-52) bolo zamietnuté odvolanie žalobcu a potvrdené rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého
stupňa sp. zn. PPZ-HCP-PO6-1-085/2017 zo dňa 31.03.2017.
- Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 2Sa/18/2017 zo dňa 06.05.2019 zamietol žalobu žalobcu,
ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia druhostupňového správneho orgánu - RHCP
PO zo dňa 26.06.2017.

- Rozsudkom NS SR sp. zn. 1Sžak/11/2019 zo dňa 22.10.2019 (č.l. 53 - 58) bol zmenený rozsudok
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Sa/18/2017 zo dňa 06.05.2019 tak, že rozhodnutie Riaditeľstva
hraničnej a cudzineckej polície Prešov sp. zn. PPZ-HCP-PO2-108-003/2017 zo dňa 26.06.2017 bolo
zrušenéavecmuvrátenánaďalšiekonanie.PredmetnýrozsudokNSSRbolprávnejzástupkynižalobcu
doručený dňa 14.11.2019.

- Rozhodnutím Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Úradu hraničnej a cudzineckej
polície Prezídia Policajného zboru sp. zn. PPZ-HCP-PO2-62-004-2020 zo dňa 17.07.2020 (č.l. 35-45)
bolo rozhodnutie správneho orgánu č. PPZ-HCP- PO6-3-118/2020-AV zo dňa 08.04.2020 zrušené a
konanie o vyhostení žalobcu zastavené.
- Dňa 08.03.20217 bolo podané právnou zástupkyňou žalobcu v mene žalobcu vyjadrenie vo veci sp.zn.

PPZ-HCP-PO6-1-083/2017-ZVC v konaní vo veci administratívneho vyhostenia žalobcu (č.l. 59-60).
- Zápisnicami o vyjadrení účastníka konania zo dňa 04.11.2016 vo veci sp.zn. PPZ-HCP-PO6-
ZVC-104/038/2016 (č.l. 61-67) je preukázané zastupovanie žalobcu v konaní o jeho administratívnom
vyhostení jeho právnou zástupkyňou a jej účasť pri jeho výsluchu pred správnymi orgánmi.
- Listom zo dňa 08.12.2021 (č.l. 68) požiadal žalobca Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky o

predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v celkovej výške 1.284,29 € z titulu náhrady účelne
vynaložených trov právneho zastúpenia a náhradu škody vo výške 5.000 € z titulu nemajetkovej ujmy.
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky listom zo dňa 06.06.2022 (č.l. 7) posúdilo žiadosť žalobcu ako
nedôvodnú.
- Potvrdením o úhrade (č.l. 16) bola preukázaná úhrada sumy vo výške 2.000 € dňa 07.11.2016 právnej

zástupkyni žalobcu sestrou žalobcu za zastupovanie v konaní o administratívnom vyhostení žalobcu.

4. Právne vec posúdil podľa ust. § 151 ods. 1 CSP, § 3 ods. 1 písm. a/, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 15
ods. 1, § 17 ods. 1,2,3, § 18 ods. 1,3, § 19 ods. 1,2,3 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len zák. č. 514/2003 Z.z.), čl. 5 ods.1 písm. f/ zák. č. 209/1992

Zb. o Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

5. Súd prvej inštancie konštatoval, že nárok bol predbežne prerokovaný v zmysle ust. § 15, 16 zák. č.
514/2003 Z.z..

6. K vznesenej námietke premlčania nároku súd vychádzajúc z ust. § 19 zák. č. 514/2003 Z.z. uviedol, že
rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžak/11/2019 zo dňa 22.10.2019 bol právnej zástupkyni žalobcu doručený dňa
14.11.2019, čo považoval za nesporé. Premlčacia doba začala plynúť od 15.11.2019, teda nasledujúci
deň po doručení rozsudku. Táto spočívala v čase od podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku
žalobcom žalovanej, teda od 08.12.2021 do odpovede žalovanej, ktorou žiadosti žalobcu nevyhovela,

t.j. do 07.06.2022 (doručenie odpovede právnej zástupkyni žalobcu). Žaloba bola doručená súdu dňa
21.07.2022, teda včas.7. Súd konštatoval, že predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu je kumulatívne splnenie troch
základných predpokladov, a to 1. nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup, 2. vznik škody
ako majetkovej či nemajetkovej ujmy a 3. príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím alebo

nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Všetky tieto podmienky musia byť splnené súčasne,
preto o vzniku zodpovednosti nemožno hovoriť, ak chýba ktorýkoľvek z týchto predpokladov. Zákon
zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť.

8. Súd poukázal na to, že nie je oprávnený skúmať ako predbežnú otázku zákonnosť rozhodnutia,

ktorým mala byť spôsobená škoda, pričom poukázal na rozsudok NS SR, sp. zn. M Cdo 58/2001.
Pokiaľ rozhodnutie, ktorým mala byť spôsobená škoda, nie je príslušným orgánom zrušené, platí
prezumpcia jeho správnosti. Ako sa vyjadril NS SR, vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím orgánu štátu "predpokladá zistenie, že rozhodnutie bolo nezákonné, a
odstránenie (zrušenie) nezákonného rozhodnutia, lebo inak by sa súčasnou existenciou nezákonného
rozhodnutia a rozhodnutia priznávajúceho zodpovednostný nárok na základe jeho nezákonnosti vytvoril

nekonsolidovaný právny stav" (rozsudok NS SR z 31. mája 2011, sp. zn. 6 Cdo 115/2010). Súd v konaní
o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu taktiež nie je oprávnený skúmať
zákonnosť rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené rozhodnutie orgánu štátu, ktorým mala byť
škoda spôsobená.

9. V prejednávanej veci NS SR rozsudkom sp. zn. 1Sžak/11/2019 zo dňa 22.10.2019 rozhodol tak, že
zmenil rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Sa/18/2017 zo dňa 06.05.2019 a Rozhodnutie o
odvolaní Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Prešov sp. zn. PPZ-HCP-PO2-108-003/2017 zo
dňa 26.06.2017 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení rozsudku NS SR uviedol, že
ustanovenie§120ods.2zákonaopobytecudzincov,podľaktoréhožalovaný(RHCPPrešov)postupoval

tak, že neodôvodnil rozhodnutie, ktoré bolo vydané na základe ustanovenia § 82 ods. 2 písm. a) zákona
o pobyte cudzincov (hoci ustanovenie § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, účinné v čase vydania
rozhodnutia žalovaným, takéto odôvodnenie nevyžadovalo), stratilo účinnosť dňom zverejnenia Nálezu
Ústavného súdu SR PL.ÚS 8/2016-131 zo dňa 12. decembra 2018 v zbierke zákonov a bolo možné tak
ustáliť, že jeho rozpor s ústavným poriadkom nepochybne existoval už počas jeho platnosti. Najvyšší

súd Slovenskej republiky ako kasačný súd vychádzajúc z uvedeného dospel k záveru, že preskúmavané
rozhodnutie správneho orgánu nie je v súlade so zákonom. Z uvedeného vyplynulo, že Rozhodnutie
o odvolaní Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Prešov sp. zn. PPZ-HCP-PO2-108-003/2017
zo dňa 26.06.2017 bolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžak/11/2019
zo dňa 22.10.2019 zrušené pre nezákonnosť, a teda jeho rozpor s právnym poriadkom Slovenskej

republiky (§ 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov), možno teda konštatovať existenciu
nezákonného rozhodnutia.

10. V tejto súvislosti súd poukázal aj na uznesenie NS SR z 20. marca 2012, sp. zn. 7 Cdo 27/2011, ktoré
sa venovalo definovaniu pojmu nezákonnosť rozhodnutia ako aj uznesenie NS SR z 30. mája 2011, sp.

zn. 4 M Cdo 20/2009.

11. Opierajúc sa o prezentovanú ustálenú súdnu prax a právne názory vyjadrené v rozhodovacej
činnosti najvyšších súdnych autorít, mal súd za preukázané splnenie prvej z podmienok pre určenie
zodpovednosti štátu za škodu - existenciu nezákonného rozhodnutia. Námietky žalovanej týkajúce sa

absencie nezákonného rozhodnutia považoval za formalistické a odporujúce zmyslu i účelu zákonnej,
aj ústavnej ochrany práva na náhradu škody pri výkone verejnej moci.

12. Pri skúmaní existencie škody a príčinnej súvislosti sa súd venoval samostatne nároku žalobcu na
náhradu nemajetkovej ujmy a nároku na náhradu škody.

13.1 Vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy súd uviedol, že u žalobcu došlo k závažnému
zásahu do jeho osobnej slobody, a to konkrétne slobody pohybu, vyhostením žalobcu proti jeho vôli
z územia Slovenskej republiky ako aj zákazom vstupu na územie Slovenskej republiky. Vyhostený
z územia Slovenskej republiky bol v sprievode policajnej eskorty komerčnou leteckou linkou s

medzipristátim v Prahe, do Švédskeho kráľovstva. Minimálne počas tejto doby bol ostatnými pasažiermi
vnímaný ako osoba nebezpečná, ktorá si vyžaduje policajnú eskortu. Takýto spôsob vyhostenia je sám
osebe spôsobilý, bez potreby ďalšieho dokazovania, hrubo zasiahnuť do jeho ľudskej dôstojnosti, do
jeho osobnej cti, do jeho slobody pohybu, do jeho osobných práv, do jeho povesti a do náhľadu, ktorýmsa na žalobcu nazeralo širokou verejnosťou. Žalobca bol počas celej doby trvania konania až do jeho
skončenia spájaný s nebezpečenstvom pre Slovenskú republiku, ako aj s označením „teroristu“. Žalobcu
toto označenie prenasledovalo po dobu troch rokov a siedmych mesiacov.

13.2 Berúc do úvahy povahu konania o administratívnom vyhostení, dlhú dĺžku tohto konania 3 roky a
7 mesiacov, mieru a závažnosť zásahu do osobnej slobody, predovšetkým do slobody pohybu žalobcu,
ako aj následky spočívajúce v ponižujúcom spôsobe vyhostenia do Švédskeho kráľovstva komerčnou
linku v sprievode policajnej eskorty, súd ustálil ako dôvodnú, primeranú a zodpovedajúcu všeobecnej
predstave spravodlivosti, náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2.000 €.

13.3 Pokiaľ žalobca tvrdil, že informácia o jeho administratívnom vyhostení, dôvode jeho vyhostenia
a dĺžke zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky, bola zaznamenaná do evidencie nežiaducich
osôb, aj do Schengenského informačného systému, čo nepochybne malo spôsobilosť výrazne obmedziť
slobodu pohybu žalobcu v rámci Schengenského priestoru a rovnako malo spôsobilosť závažne
znížiť vážnosť a spoločenské postavenie žalobcu v krajinách majúcich prístup do Schengenského
informačného systému, súd poukázal na to, že žalobca v tomto smere nenavrhol žiadne dokazovanie

a ničím nepreukázal existenciu ani rozsah kvalifikovaných nepriaznivých následkov, ktoré mu mali
vzniknúť. Podstata nemajetkovej ujmy nespočíva v ohrození práva, resp. spôsobilosti privodiť ujmu, ale
vo vzniku ujmy, tzn. vzniku reálnej ujmy na právach ku ktorej už došlo. Zákon nepozná pojem „hrozba“/
“predpoklad“ vzniku škody, ale hovorí o vzniku škody, pričom tá musí vzniknúť buď na majetku fyzickej
osoby (majetková škoda) alebo na iných jej právach (nemajetková škoda). V tomto rozsahu žalobca

neuniesol dôkazné bremeno ohľadom ním tvrdenej skutočnosti. Súd preto v zostávajúcom rozsahu
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy (3.000 €), žalobu ako nedôvodnú zamietol.

14. Pri uplatnenom nároku na náhradu majetkovej ujmy (škody) v peniazoch, ktorá žalobcovi vznikla
v dôsledku úhrady trov konania v konaní o administratívnom vyhostení, mal súd za to, že tento nárok

je dôvodný v plnej výške 1.284,29 €. Žalovaná nerozporovala, že žalobca bol v správnom konaní
právne zastúpený JUDr. Ivetou Rajtákovou, preto túto skutočnosť mal súd za nespornú. Nerozporovala
ani realizáciu špecifikovaných úkonov právnych služieb, uskutočnených v rámci právneho zastúpenia
žalobcu právnou zástupkyňou žalobcu, ich účelnosť a výšku. Preto súd aj tieto skutočnosti považoval za
nesporné. Išlo pritom o tieto úkony právnych služieb: dňa 04.11.2016 prevzatie a príprava zastupovania

v sume 143 €, dňa 04.11.2016 zastupovanie pred správnym orgánom 2 úkony 11:13-14:55 v sume 286
€, dňa 04.11.2016 zastupovanie pred správnym orgánom 15:55-16:35 v sume 143 €, dňa 21.11.2016
odvolanie v sume 143 €, dňa 08.03.2017 vyjadrenie k podkladom rozhodnutia v sume 147,33 €, dňa
24.04.2017 odvolanie v sume 147,33 €, režijný paušál 5 x 8,58 € + 2 x 8,84 € = 60,58 €, spolu základ
dane 1.070,24 € + 20 % DPH (214,05 €).

15.1 K námietke žalovanej, že trovy v správnom konaní si každý účastník znáša sám (§ 31 ods. 1
zákona č. 71/1967 Zb.) súd zdôraznil, že konanie o administratívnom vyhostení žalobca neinicioval
sám, ale ho začala žalovaná, pričom podľa jeho výsledku, takéto konanie nemalo ani začať. Zákon č.
514/2003 Z.z. v § 18 ods. 1 priamo priznáva náhradu škody vo forme účelne vynaložených trov konania,

ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie. Tento zákon je
lex specialis vo vzťahu ku zákonu č. 71/1967 Zb.. Žalovaná rozporovala preukázanie výšky ich reálnej
úhrady žalobcom, keďže suma uvedená na potvrdení o úhrade nekorešponduje s ich výškou uplatnenou
v tomto spore a nie je zrejmé, za aké právne služby bola suma na potvrdení o úhrade hradená.
Súd vychádzal zo zhodného tvrdenia žalobcu a jeho právnej zástupkyne, ktorí ako účastníci zmluvy

o poskytovaní právnych služieb v správnom konaní tvrdili, že úhradou dňa 07.11.2016 (potvrdenie o
úhrade na č.l. 16) došlo zo strany žalobcu k úhrade právnych služieb jeho právnej zástupkyni za úkony
v konaní o administratívnom vyhostení. To, že žalobca reálne uhradil právnej zástupkyni vyššiu čiastku,
ako si uplatňuje v tomto spore, nemá vplyv na dôvodnosť ním uplatnenej čiastky v tomto spore, nakoľko
tá je nižšia ako ním vykonaná reálna úhrada. Problémom by bol opačný prípad, a to ak by reálne

uhradená čiastka bola nižšia ako suma uplatnená v tomto spore.
15.2 Na základe uvedeného súd vyhodnotil všetky úkony vykonané právnou zástupkyňou žalobcu v
konaníoadministratívnomvyhostenížalobcu,ktoréboliuplatnenévtomtospore,zaúčelné.Pretožalobe
v časti nároku na náhradu vo výške 1.284,29 € vyhovel.

16.1 Po citácii ust. § 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., § 517 ods. 1 veta prvá, ods. 2 Občianskeho
zákonníkaa§3nar.vládySRč.87/1995Z.z. aspoukazomnarozhodnutiaNSSRsp.zn.4Cdo/48/2017
z 30.07.2019, sp. zn. 2Cdo/48/2010, sp. zn. 2Cdo/155/2011, a sp. zn. 7Cdo/253/2013 priznal žalobcovi
aj nárok na príslušenstvo z priznanej náhrady škody.16.2 Súd vychádzal z toho, že pokiaľ si štát nesplní svoju povinnosť škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím nahradiť poškodenému včas, dostáva sa do omeškania s plnením tohto dlhu od okamihu,
kedy si žalobca môže svoj nárok uplatniť na súde (t.j. po šiestich mesiacoch, resp. v prípade negatívneho

rozhodnutia o žiadosti aj od skončenia prejednania). Keďže žalovaná reagovala na žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku žalobcu zo dňa 08.12.2021 oznámením, že ju považuje za nedôvodnú listom zo
dňa 06.06.2022, ktorý bol právnej zástupkyni žalobcu doručený dňa 07.06.2022, štát si nesplnil svoju
povinnosť škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím nahradiť poškodenému (žalobcovi) včas, dostala
sa žalovaná do omeškania s plnením tohto dlhu od 08.06.2022 (t.j. dňom nasledujúcim po oznámení

žalobcovi, že jeho nárok neuspokojí).
16.3 Nakoľko žalobca žiadal priznať úroky z omeškania len zo sumy náhrady škody z titulu trov právneho
zastúpenia v správnom konaní vo výške 1.284,29 € a odo dňa 08.06.2022, pričom súd v súlade s § 216
ods. 1 CSP je viazaný žalobným návrhom, preto žalobcovi priznal úroky z omeškania z ním žiadanej
sumy odo dňa 08.06.2022 vo výške 5% zodpovedajúcej základnej úrokovej sadzbe ECB platnej k tomuto
dňu ako prvému dňu omeškania žalovanej (0%) zvýšenej o 5 percentuálnych bodov.

17.1 O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. Pri posudzovaní
procesného úspechu strán sporu súd zohľadnil, že rozhodnutie o výške nemajetkovej ujmy v peniazoch
je stanovené na základe voľnej úvahy súdu, a preto sporová strana, ktorá uspeje pri posudzovaní tohto
nároku, sa v súlade s ustálenou súdnou praxou považuje za plne úspešnú, a to v rozsahu priznaného

plnenia (uznesenie ÚS SR sp.zn. I. ÚS 56/2017).
17.2 Žalobca bol v konaní plne procesne úspešnou stranou, preto mu vznikol voči žalovanej nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100%. O výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (§ 262 ods.2 CSP).

18.1 Proti tomuto rozsudku vo výroku I. a III. podala v zákonnom stanovenej lehote odvolanie žalovaná
z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/, h/ CSP a navrhla, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie
zmenil tak, že žalobu zamietne alebo napadnutý rozsudok zrušil a vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie
konanie.

18.2 Žalovaná sa nestotožnila so záverom súdu o existencii nezákonného rozhodnutia, ktorým bolo
podľa žalobcu a podľa súdu rozhodnutie Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Úradu
hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru sp.zn. PPZ-HCP-PO2-108-003/2017 zo
dňa 26.06.2017. Uviedla, že v deň vydania napadnutého rozhodnutia bolo ust. § 120 ods. 2 zákona
č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov platné a účinné. Účinnosť stratilo až dňom zverejnenia nálezu

Ústavného súdu SR sp.zn. PL.ÚS 8/2016-131 zo dňa 12.12.2018. Zároveň podotkla, že dôvody vydania
rozhodnutia o administratívnom vyhostení nemohli byť v odôvodnení uvedené, nakoľko tieto podliehali
utajeniu. Krajský súd v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia o administratívnom vyhostení sa
priklonil na stranu žalovanej a žalobu zamietol. Z uvedeného je zrejmé, že súd nesprávne vyhodnotil
existenciuprvéhopredpokladu,nakoľkorozhodnutiežalovanejbolozrušenéažvkasačnomkonaní,teda

na základe mimoriadneho opravného prostriedku a až po tom, ako v dôsledku nálezu Ústavného súdu
SR došlo k zmene zákona, podľa ktorého bolo napadnuté rozhodnutie o administratívnom vyhostení
vydané.
18.3 Žalovaná sa nestotožnila ani so záverom súdu, keď priznal žalobcovi náhradu škody - trovy
právneho zastúpenia, ktoré vynaložil v správnom konaní. Uviedla, že správny poriadok výslovne

ustanovuje, že tieto trovy znáša účastník. Uplatnenie takýchto trov titulom ustanovení zákona č.
514/2003 Z.z. je podľa názoru žalovanej neprípustné, nemá oporu v právnom systéme SR a súd v tejto
časti vec nesprávne právne posúdil a vyhodnotil. Žalobca nepreukázal úhradu trov konania právnej
zástupkyni, doložil len výpis z účtu v banke, z ktorého nie je zrejmé, za čo predmetná úhrada bola
vykonaná, nakoľko uhradená suma nezodpovedá uplatnenej náhrade škody. Platba mohla byť vykonaná

na základe akejkoľvek spolupráce medzi žalobcom a jeho právnou zástupkyňou. Žalobca teda vznik
škody riadne nepreukázal.
18.4 Čo sa týka priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, súd na základe voľnej úvahy túto odôvodnil dĺžkou
trvania konania, povahou rozhodnutia o administratívnom vyhostení, mierou a závažnosťou zásahu
do osobnej slobody a ponižujúcim spôsobom vykonania administratívneho vyhostenia. Súd nevykonal

výsluch žalobcu, tento nebol žalobcom ani navrhnutý na preukázanie ním tvrdených skutočností. Súd
nevykonal a ani žalobca nenavrhol žiadne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení ohľadom zásahu do
práv žalobcu, ktoré by odôvodňovalo priznanie nemajetkovej ujmy. Súd sa nevysporiadal ani s ust.
§ 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., v zmysle ktorého v prípade, ak iba samotné konštatovanieporušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch,
ak nie je možné uspokojiť ju inak. Čiže nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je podmienený tým,

že nestačí konštatovanie porušenia práva, nárok je potrebné preukázať. Žalobca neuniesol dôkazné
bremeno ohľadom ním tvrdenej skutočnosti týkajúcej sa uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy. V tejto
časti je rozsudok nedostatočne odôvodnený a arbitrárny. Podotkla, že dĺžka konania pred správnym
súdom nebola a nie je zo strany žalovanej žiadnym spôsobom ovplyvniteľná, preto ak súd poukázal na
dĺžku konania od vydania rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ktoré je predmetom tohto konania,

do rozhodnutia o kasačnej sťažnosti, v tomto období prebiehalo konanie pred správnymi súdmi, teda
dĺžka trvania konania, od ktorej konajúci súd odvodil priznanú výšku nemajetkovej ujmy nie je a nebola
spôsobená len žalovanou.
18.5 Následne poukázala na vadu konania spočívajúcu v nesprávnom a nepreskúmateľnom odôvodnení
rozsudku, voči ktorému odvolanie smeruje a poukázala na náležitosti odôvodnenia rozhodnutia v súlade
s ust. § 220 CSP a judikatúrou vyšších súdnych autorít.

19. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že odvolanie žalovanej nie je spôsobilé vyvolať
pochybnosti o správnosti napadnutého rozsudku. Žalobca zdôraznil, že v predmetnom konaní bol
opakovane, ako v podaniach žalobcu, aj v napadnutom rozsudku, ustálený záver o nezákonnosti
administratívneho rozhodnutia podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a o jeho zrušení rozsudkom

NS SR sp.zn. 1Sžak/11/2019 zo dňa 22. októbra 2019 ako nezákonného, čo predstavuje splnenie
podmienok sine qua non nároku žalobcu na náhradu škody ním spôsobenej. Najvyšší súd v danom
rozhodnutí v odôvodnení bod 32. uviedol, že rozhodnutie bolo zrušené pre nezákonnosť a bolo zrušené
príslušným orgánom, ktorým bol v tomto prípade nesporne NS SR. Žalobca poukázal na to, že ak by
najvyšší súd vo svojom rozsudku nevyjadril svoj záver o nezákonnosti administratívneho rozhodnutia,

je nesporné, že s poukazom na § 6 ods. 1 Správneho súdneho poriadku najvyšší súd preskúmaval
administratívne rozhodnutie práve vo vzťahu k jeho zákonnosti a k zrušeniu administratívneho
rozhodnutia teda mohlo dôjsť výlučne z dôvodu jeho nezákonnosti. V tejto súvislosti poukázal na
rozhodnutie NS SR sp.zn. 7Cdo/27/2011 z 20. marca 2012, v ktorom je definovaný pojem nezákonnosti
rozhodnutia. Možno bez akýchkoľvek pochybností konštatovať, že k naplneniu základného predpokladu

pre vyvodenie zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci došlo a záver súdu, že ide
o nezákonné administratívne rozhodnutie možno označiť za správny. Žalobca okrajovo uviedol, že súd
v predmetnom konaní sám konštatoval, že mu neprináleží oprávnenie preskúmavať rozhodnutie orgánu,
ktorý administratívne rozhodnutie zrušil (bod 37. rozhodnutia). Žalobca už vo svojich vyjadreniach
opakovane poukázal na kogentnosť ust. § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý s náhradou škody

neoddeliteľne spája aj náhradu účelne vynaložených trov konania vzniknutých v konaní, v ktorom bolo
nezákonné rozhodnutie vydané. Za absurdnú konštrukciu žalovanej považuje to, že žalobca by mal
znášať trovy konania, ktoré žalovaná vyvolala svojím vlastným nezákonným postupom a ktoré tak,
ako uviedol súd v odôvodnení rozsudku podľa jeho výsledku nemalo ani začať. Žalobca považoval za
nesporné, že skutočná úhrada trov právneho zastúpenia ním bola v konaní dostatočne preukázaná.

Nemožno prikladať akúkoľvek vážnosť námietke žalovanej, ktorá spochybňuje preukázanie jej úhrady
skutočnosťou, že žalobca preukázal úhradu vyššej čiastky, než si v konaní uplatňuje. Čo sa týka
námietky nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti odôvodnenia rozhodnutia, žalobca uvádza, že v žiadnom
mieste v konaní nebolo žalovanou popreté, že žalobca bol na základe nezákonného administratívneho
rozhodnutia skutočne vyhostený z územia SR, že bol eskortovaný komerčnou aerolíniou v policajnom

sprievode zo SR cez Českú republiku až do Švédskeho kráľovstva a že mu bol uložený zákaz
vstupu na územie SR počas doby 10 rokov. Žalovaná nepoprela, že jej nezákonným administratívnym
rozhodnutím bol žalobca označený za osobu, ktorá predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť SR, a to
aj napriek tomu, že ako bolo neskôr ustálené samotnou žalovanou, skutočnosti, z ktorých žalovaná
pri vydaní administratívneho rozhodnutia vychádzala, v žiadnom prípade na vyvodenie takého záveru

nepostačovali. Z vyššie uvedených dôvodov má za to, že preukázal existenciu nemajetkovej ujmy a jej
výšku. Rovnako bolo nesporné, že vyhostenie žalobcu bolo zásahom do jeho osobnej slobody a slobody
pohybu,akoajdojehodôstojnostiaosobnejcti.Kdĺžkesprávnehokonaniažalobcauviedol,žežalovaná
svojím nezákonným postupom priamo spôsobila potrebu správneho súdneho konania v záujme ochrany
porušených práv žalobcu, a preto možno celú dĺžku konania pripísať výlučne na jej ťarchu. Vzhľadom

na uvedené navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

20.Žalovanávodvolacejreplikezotrvalanaargumentáciiuvedenejvodvolaníažalobunaďalejpovažuje
za nedôvodnú a skutočnosti žalobcom tvrdené za nepreukázané.21. Žalobca v odvolacej duplike zotrval na svojom vyjadrení k odvolaniu. Odvolacia duplika žalobcu bola
žalovanej doručená dňa 09.09.2024. Ďalšie vyjadrenia v spore doručené neboli.

22. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP)
prejednal odvolanie žalovanej ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ustanovenia § 385 ods. 1
CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených

odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/, h/ CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovanej
nie je možné vyhovieť.

23. Odvolaním žalobcu ako osoby oprávnenej podať odvolanie nebol napadnutý rozsudok vo výroku
II., ktorým súd žalobu v prevyšujúcom rozsahu zamietol, v tomto rozsahu rozsudok nadobudol
právoplatnosť a nebol predmetom odvolacieho prieskumu.

24. Rozsudok je vo výroku v napadnutom rozsahu (výrok I. a III.) vecne správny, preto ho odvolací súd
v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

25. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 12. novembra 2024 o 9.10

hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 207, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia
rozhodnutia boli zverejnené dňa 05.11.2024 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle
ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario.

26. Žalovaná namietala odvolacie dôvody podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/, h/ CSP, t.

j., súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (b/), že konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d/), súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f/), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (h/).

27. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

28.Rozhodnutiusúduvnapadnutomrozsahunemožnovytknúťnedostatočnézistenieskutkovéhostavu,
ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán

nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že
byvýsledokjehohodnoteniadôkazovnezodpovedaltomu,čomalobyťzistenéspôsobomvyplývajúcimz
§192,§193a§205CSPalebožebynazistenýskutkovýstavaplikovalnesprávnezákonnéustanovenia
alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok v napadnutom rozsahu nie je ani

nepreskúmateľný a nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci.

29. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového
stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné. Vykonané dôkazy vyhodnotil podľa svojej úvahy

v súlade s ust. § 191 ods. 1,2 CSP, teda každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti, pritom prihliadol na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Z týchto dôkazov dospel k
správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom
rozsudok aj náležite odôvodnil, preto odvolací súd jeho rozsudok v napadnutom rozsahu ako vecne
správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

30. Správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací súd
stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods.2 CSP).

31. Žalovaná v odvolaní argumentuje skutočnosťami, ktoré uvádzala už v konaní pred súdom prvej

inštancie a s ktorými sa súd náležite a správne vysporiadal pri rozhodovaní daného sporu, preto jej
odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neumožňujú
prijať iné závery.32.Súdprvejinštanciesprávneprávnekvalifikovalžalobouuplatnenýnárokakonároknanáhraduškody
spôsobenej pri výkone verejnej moci v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. a skúmal splnenie jednotlivých
predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu v zmysle tohto právneho predpisu.

33. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že boli splnené všetky predpoklady pre
vyvodenie zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím.

34. Súd svoje úvahy, ako dospel ku skutkovým a právnym záverom, podrobne uviedol v odôvodnení

napadnutého rozsudku s poukazom na zistený skutkový stav a právne predpisy, ktoré aplikoval
a odôvodnenie rozsudku dáva odpoveď na odvolacie námietky žalovanej, preto súdu nemožno vytýkať,
že by jeho rozhodnutie bolo arbitrárne.

35. Podstatou odvolacích námietok žalovanej bolo nesprávne ustálenie existencie nezákonného
rozhodnutia, nedôvodnosť nároku na náhradu škody za odmenu advokáta za zastupovanie

v administratívnom konaní, ustálenie výšky nemajetkovej ujmy a nepreskúmateľnosť rozhodnutia.

36. K odvolacej námietke žalovanej, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nesprávne a
nepreskúmateľné, odvolací súd uvádza, že aj keď právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorého
súčasťou je aj právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jedným z aspektov práva

na spravodlivý proces, v danom prípade rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa kritéria pre odôvodnenie
rozhodnutí podľa ust. § 220 ods. 2 CSP a nemožno ho považovať za nepreskúmateľný. Súd prvej
inštancie dostatočne vysvetlil svoje úvahy, na základe ktorých dospel k záveru, že žalobcom uplatnený
nárok je dôvodný. Odvolaním napadnutý rozsudok má všetky náležitosti, odôvodnenie rozsudku je
presvedčivé, je v ňom jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom uvedené, ako sa súd

vyrovnalsovšetkýmiskutkovýmiaprávnymiskutočnosťami,ktorésúprerozhodnutiepodstatnéaprávne
významné. Stranám sporu súd ozrejmil svoje myšlienkové pochody, spôsob hodnotenia dôkazov,
ako aj úvahy, na základe ktorých vyvodil zo skutkových zistení svoje právne závery. Odôvodnenie
spĺňa účel, ktorým je preukázať správnosť rozsudku a zároveň je dostatočné preto, aby mohlo byť
prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu, či už pri preskúmaní odvolacím súdom alebo aj

v prípade mimoriadneho opravného prostriedku pre následné preskúmanie. V danom prípade tak
nedošlo k naplneniu odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP ako sa domnievala
odvolateľka.

37. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalovanej

odvolací súd uvádza nasledovné:

38. Pre vznik nároku na náhradu škody treba preukázať existenciu základných predpokladov vzniku
zodpovednosti, teda samotná existencia škody ešte takúto zodpovednosť nezakladá.

39. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je objektívna zodpovednosť (bez
ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť. Je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení
troch podmienok: 1. existencii nezákonného rozhodnutia, 2. vzniku škody, 3. príčinnej súvislosti medzi
nezákonným rozhodnutím a vznikom škody.

40.Predpokladomkvalifikácierozhodnutiaako„nezákonného“je,žesajednáoprávoplatnérozhodnutie,
ktorým bola škoda spôsobená a ktoré bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným
orgánom. Rozhodnutím tohto orgánu (ktorý vyslovil nezákonnosť), je súd rozhodujúci o náhrade škody
viazaný (§ 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.).

41. V prejednávanom spore žalobca označil ako nezákonné Rozhodnutie Riaditeľstva hraničnej
a cudzineckej polície Prešov, Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. PPZ-HCP-PO2-108-003/2017 zo dňa 26.06.2017, ktorým
bolo zamietnuté odvolanie a potvrdené prvostupňové rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície
Policajného zboru Košice č. PPZ-HCP-PO6-1-085/2017-ZVC zo dňa 31.03.2017, ktorým bol žalobca

administratívne vyhostený na územie Švédskeho kráľovstva a zároveň mu bol uložený zákaz vstupu na
územie Slovenskej republiky na dobu 10 rokov v zmysle ustanovenia § 82 ods. 2 písm. a) a ustanovenia
§ 82 ods. 3 písm. a) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov.42. Súd prvej inštancie sa stotožnil s tvrdením žalobcu, že sa jednalo o rozhodnutie nezákonné, a
konštatoval, že bola splnená prvá základná podmienka pre záver o zodpovednosti štátu. Žalovaná však

namietala, že súd nesprávne vyhodnotil existujúci skutkový a právny stav.

43. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že vyššie uvedené rozhodnutie možno
považovať za nezákonné, v dôsledku čoho je splnený prvý predpoklad pre zodpovednosť štátu za škodu
spôsobenú žalobcovi.

44. V konaní nebolo sporné, že predmetné Rozhodnutie o odvolaní Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej
polície Prešov, Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky č. PPZ-HCP-PO2-108-003/2017 zo dňa 26.06.2017 bolo zrušené rozsudkom
NS SR sp. zn. 1Sžak/11/2019 zo dňa 22.10.2019, ktorý rozhodol, že mení rozsudok Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 2Sa/18/2017 zo dňa 06.05.2019 tak, že rozhodnutie (žalovaného) PPZ-HCP-

PO2-108-003/2017 zo dňa 26.06.2017 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

45. Bez právneho významu je tvrdenie žalovanej, že predmetné (nezákonné) rozhodnutie bolo zrušené
až v kasačnom konaní.

46. Pre posúdenie toho, či sa jedná o nezákonné rozhodnutie je v zmysle ust. § 6 ods. 1 zák. č.
514/2003 Z.z. totiž podstatné, že predmetné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, keďže Rozhodnutím
o odvolaní Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Prešov sp. zn. PPZ-HCP-PO2-108-003/2017
zo dňa 26.06.2017 (č.l. 46-52) bolo zamietnuté odvolanie žalobcu a potvrdené rozhodnutie orgánu
verejnej správy prvého stupňa sp. zn. PPZ-HCP-PO6-1-085/2017 zo dňa 31.03.2017 a proti uvedenému

rozhodnutiu nebolo možné podať odvolanie (iba správnu žalobu na Krajský súd v Košiciach podľa
Správneho súdneho poriadku). Následne dané rozhodnutie bolo zrušené rozsudkom NS SR sp.
zn. 1Sžak/11/2019 zo dňa 22.10.2019 ako príslušným orgánom. Samotný najvyšší súd vo svojom
rozhodnutí konštatoval nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, a preto pre toto konanie je irelevantné,
že napadnuté rozhodnutie bolo možné v čase jeho vydania považovať za zákonné. Súd v tomto konaní

totiž nie je oprávnený skúmať ani ako otázku predbežnú (ne)zákonnosť rozhodnutia, ktorým bola škoda
spôsobená, ako správne poznamenal súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí (bod 37 odôvodnenia).

47. Zákon bližšie nedefinuje pojem škody a ani neupravuje rozsah jej náhrady. Preto treba aj v
tomto smere aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy (§ 442 Občianskeho zákonníka) a

škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá a/ nastala v majetkovej sfére poškodeného, b/ je
objektívne vyjadriteľná v peniazoch a c/ je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým
peňažného. Pre posúdenie zodpovednosti je významné, že škoda ako predpoklad vzniku zodpovednosti
štátu spôsobenej nezákonným rozhodnutím, je daná len vtedy, ak vznikla v príčinnej spojitosti
s nezákonným rozhodnutím.

48. K odvolacej námietke žalovanej týkajúcej sa neprípustnosti priznania trov právneho zastúpenia
z dôvodu, že tieto vznikli v správnom konaní odvolací súd uvádza, že táto námietka nie je dôvodná.

49. Podľa ust. § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. (ďalej len zák. č. 514/2003 Z.z.), uhrádza sa skutočná

škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

50. Podľa ust. § 18 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených
trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo
rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení

osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo
trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.

51. Podľa ust. § 18 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z., súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia,
ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná

odmena advokáta. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody pred príslušným orgánom.52. V prejednávanom spore nebolo spornou skutočnosťou, že uplatnené trovy právneho zastúpenia
vznikli žalobcovi v súvislosti so zastupovaním jeho osoby v správnom – administratívnom konaní
(ohľadne vyhostenia žalobcu).

53. Podľa názoru odvolacieho súdu nemožno nepriznať žalobcovi titulom náhrady škody náhradu účelne
vynaložených trov konania, ktoré mu vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie iba
preto, že sa jednalo o správne konanie podľa osobitného predpisu.

54. Zák. č. 514/2003 Z.z. totiž v ust. § 1 písm. a/ reguluje predmet úpravy ako zodpovednosť štátu za
škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci.

55. Zároveň v ust. § 2 cit. zák. definuje pojmy: a) výkon verejnej moci je rozhodovanie a úradný
postup orgánov verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, a b) orgán verejnej moci je 1. štátny orgán, 2. orgán územnej samosprávy,

verejnoprávna inštitúcia, orgán záujmovej samosprávy, fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorým
zákon zveril výkon verejnej moci.

56. Z uvedeného je zrejmé, že ustanovenia zákona sa vzťahujú aj na orgán verejnej moci – Riaditeľstvo
hraničnej a cudzineckej polície resp. Oddelenie cudzineckej polície PZ, vrátane výkonu ich verejnej

moci, a teda rozhodovania o administratívnom vyhostení podľa zák. č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov
v spojení s ustanoveniami správneho poriadku.

57. Niet preto dôvodu, aby súd realizoval iný výklad ust. § 18 ods. 1,3 zák. č. 514/2003 Z.z. a nepriznal
žalobcovi náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré mu vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané

nezákonné rozhodnutie, bez ohľadu na to, že samotný správny poriadok výslovne ustanovuje, že tieto
trovy znáša účastník. V prejednávanom prípade sa totiž nejedná o náhradu trov konania, ktoré vznikli
účastníkovi správneho konania (podľa správneho poriadku), ale o náhradu vynaložených trov konania,
ktoré vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie.

58. Súd prvej inštancie preskúmal vyčíslené trovy právneho zastúpenia, ktorých náhrada bola uplatnená
v tomto konaní a dospel k záveru, že za účelne vynaložené trovy právneho zastúpenia možno považovať
trovy v celkovej výške 1.284,29 €.

59. Nenáležitá je odvolacia námietka žalovanej týkajúca sa tvrdenia, že žalobca nepreukázal úhradu

trov konania právnej zástupkyni, keď doložil výpis z účtu na sumu 2.000 €, pričom si uplatňuje náhradu
trov právneho zastúpenia iba vo výške 1.284,29 €.

60. Zo špecifikácie jednotlivých účelne vynaložených úkonov vyplynulo, že boli uskutočnené v období od
04.11.2016 až 24.04.2017. Z výpisu z účtu vyplýva, že suma 2.000 € bola právnej zástupkyni uhradená

dňa 07.11.2016, t.j. po vykonaných prvotných úkonoch. Pri prevzatí právneho zastúpenia v akomkoľvek
(správnom, civilnom či trestnom) konaní nie je možné hneď na začiatku s presnosťou určiť počet úkonov,
ktoré bude potrebné vykonať v rámci právneho zastúpenia, preto je bežnou praxou, že ako preddavok
sa právnemu zástupcovi uhradí vyššia suma, ktorá pri ukončení poskytovania právnych služieb podlieha
konečnému vyúčtovaniu.

61. Pokiaľ teda žalobca preukázal, že právnej zástupkyni uhradil sumu 2.000 €, z ktorej bola uhradená
náhrada trov právneho zastúpenia iba v sume 1.284,29 €, nemožno považovať za nesprávny záver
súdu, ak za náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané
nezákonné rozhodnutie, považoval sumu 1.284,29 €.

62. Odvolací súd sa nestotožňuje ani s odvolacou námietkou žalovanej, že žalobca nepreukázal
dôvodnosť priznanej nemajetkovej ujmy.

63. V danom prípade si žalobca uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.000 €, pričom

mu súd priznal náhradu vo výške 2.000 €.

64. Určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu v súlade
s požiadavkou spravodlivosti. Úvaha však nemôže byť svojvoľná a nepreskúmateľná. Súd musí maťpreukázanú najmä skutočnosť, pre ktorú dospel k záveru, že zadosťučinenie podľa prvého odseku §
17 zákona č. 514/2003 Z.z. nie je postačujúce, predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu
nepriaznivých následkov vzniknutých žalobkyni vzhľadom na jej postavenie v rodine, v spoločnosti a

podobne (pozri R 21/1995, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 12. decembra 2012 sp.
zn. 7Cdo/145/2011).

65. Odvolací súd dospel k záveru, že s prihliadnutím na vykonané dokazovanie súdom prvej inštancie
súd správne posúdil nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy, ak dospel k záveru, že výška

peňažného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu žalobcovi vo výške 2.000 € za nezákonné
rozhodnutie a s ním spojeným zásahom do osobnej slobody, a to najmä s poukazom na odôvodnenie
uvedené v bodoch 44-46 zodpovedá zákonným kritériám podľa § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z., keď
nepochybne odzrkadľuje aj najnovší vývoj súčasnej judikatúry.

66. Kritériá, ktoré viedli súd k priznaniu nemajetkovej ujmy žalobcovi, odvolací súd považoval za

podstatné v časti týkajúcej sa toho, že jednoznačne došlo k závažnému zásahu do osobnej slobody
žalobcu, konkrétne slobody pohybu, vyhostením žalobcu proti jeho vôli z územia Slovenskej republiky
ako aj zákazom vstupu na územie Slovenskej republiky. Vyhostený z územia Slovenskej republiky bol
v sprievode policajnej eskorty komerčnou leteckou linkou s medzipristátim v Prahe, do Švédskeho
kráľovstva. Minimálne počas tejto doby bol ostatnými pasažiermi vnímaný ako osoba nebezpečná, ktorá

si vyžaduje policajnú eskortu. Takýto spôsob vyhostenia je sám osebe spôsobilý, bez potreby ďalšieho
dokazovania, hrubo zasiahnuť do jeho ľudskej dôstojnosti, do jeho osobnej cti, do jeho slobody pohybu,
dojehoosobnýchpráv,dojehopovestiadonáhľadu,ktorýmsanažalobcunazeraloširokouverejnosťou.
Žalobca bol počas celej doby trvania konania až do jeho skončenia spájaný s nebezpečenstvom pre
Slovenskú republiku, ako aj s označením „teroristu“. Žalobcu toto označenie prenasledovalo po dobu

troch rokov a siedmych mesiacov.

67. K námietke žalovanej, že súd nevykonal ani výsluch žalobcu odvolací súd uvádza, že na preukázanie
zásahudoslobodypohybužalobcunebolpotrebnýjehovýsluch.Žalovanánespochybnilaskutočnosť,že
žalobca bol obmedzený vo svojom pohybe, keďže bol vyhostený proti jeho vôli a v doprovode policajnej

eskorty musel opustiť územie SR.

68. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu, že každé vyhostenie z konkrétnej krajiny a
niekoľkoročný zákaz vstupu osoby do tejto krajiny, ovplyvňuje život a osobnú slobodu človeka, ktorého
sa vyhostenie týka a predstavuje závažný zásah do základných ľudských práv fyzickej osoby, preto

iba samotné konštatovanie porušenia práva nebolo postačujúce. Vedené konanie o administratívnom
vyhostení žalobcu zároveň znamenalo pre neho aj neistotu v jeho právnom postavení. Náhrada
nemajetkovej v peniazoch má byť znakom a prostriedkom spravodlivej nápravy a nemá predstavovať
prostriedok na obohacovanie sa.

69. Pokiaľ žalovaná poukázala na to, že samotný súd konštatoval v bode 47, že žalobca neuniesol
dôkaznébremenoohľadomnímtvrdenejskutočnostitýkajúcejsauplatnenejnáhradynemajetkovejujmy,
odvolací súd konštatuje, že tento záver súdu sa týkal časti nároku žalobcu o tom, že informácia o
jeho administratívnom vyhostení, dôvode jeho vyhostenia a dĺžke zákazu vstupu na územie Slovenskej
republiky, bola zaznamenaná do evidencie nežiaducich osôb, aj do Schengenského informačného

systému, čo nepochybne malo spôsobilosť výrazne obmedziť slobodu pohybu žalobcu v rámci
Schengenského priestoru a rovnako malo spôsobilosť závažne znížiť vážnosť a spoločenské postavenie
žalobcu v krajinách majúcich prístup do Schengenského informačného systému.

70. Odvolací súd poznamenáva, že z dôvodu neunesenia dôkazného bremena v tejto časti súd nároku

žalobcu nevyhovel, a žalobu v rozsahu časti uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo
výške 3.000 € zamietol. Rozsudok však v tomto rozsahu nebol predmetom odvolacieho prieskumu.

71. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu v zmysle ust.
§ 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

72. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Žalovaná nebola v odvolacom konaní úspešná,
nemá preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania a vznikla jej povinnosť nahradiť trov odvolaciehokonania úspešnému žalobcovi. Odvolací súd preto priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho
konania proti žalovanej v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
tohto rozhodnutia.

73. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).