Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. september 2024

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-6S/24/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1018200172
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 09. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lucia Tóth

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2024:1018200172.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lucie Tóth a sudcov Mgr.

Milady Artnerovej a JUDr. Martina Hraboša, v právnej veci žalobcu: FactoFin Plus, spol. s r.o., so sídlom
Šamorínska 10, 821 06 Bratislava, IČO: 46 335 021, právne zastúpený: Advokátska kancelária DE IURE
s. r. o., so sídlom Šamorínska 10, 821 06 Bratislava – mestská časť Podunajské Biskupice, IČO: 55
792 031, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01
Banská Bystrica, za účasti: ERS Holding, spol. s r.o., so sídlom Šamorínska 10, 821 06 Bratislava –
mestská časť Podunajské Biskupice, IČO: 35 702 982, právne zastúpený: Advokátska kancelária DE
IURE s. r. o., so sídlom Šamorínska 10, 821 06 Bratislava – mestská časť Podunajské Biskupice, IČO: 55

792 031, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1492196/2017 zo dňa 07.12.2017, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd žalobu z a m i e t a.

II. Správny súd žalovanému a osobe zúčastnenej na konaní právo na náhradu trov konania n e p r
i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Mesto Senec ako správca dane (ďalej „správca dane“, „prvostupňový orgán“) rozhodnutím č.
2017/26151/02/3 zo dňa 21.08.2017 (ďalej „prvostupňové rozhodnutie“) postupom podľa § 99e ods. 1
zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné
stavebné odpady v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej „zákon o miestnych daniach“) v spojení
s § 48 a § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej „daňový poriadok“) vyrubil
žalobcovi (ďalej „žalobca“, „daňový subjekt“, „zabezpečovací veriteľ“) daň z nehnuteľností na rok 2017

v sume 1.443,82 eura. V odôvodnení správca dane poukázal na stav, keď sa žalobca v roku 2014
stal vlastníkom pozemkov a stavieb (predmetu dane) a za zdaňovacie obdobia rokov 2015 a 2016
nepodal daňové priznanie, následkom čoho mu bola miestna daň z dotknutých nehnuteľností vyrubená
podľa pomôcok na podklade protokolu č. 4/2016 zo dňa 20.12.2016 (ďalej „protokol“). Pre účely určenia
dane z nehnuteľností na rok 2017 vychádzal správca dane podľa § 48 ods. 3 daňového poriadku z
relevantných listov vlastníctva č. XXXX, XXXX, XXXX, XXXX A. XXXX, kat. úz. B., na ktorých boli
dotknuté nehnuteľnosti zapísané a ako vlastník bol uvádzaný žalobca.

2. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie. Žalovaný ako odvolací správny orgán
rozhodnutím č. 1492196/2017 zo dňa 07.12.2017 (ďalej „napadnuté rozhodnutie“) prvostupňové
rozhodnutie správcu dane podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku potvrdil. V rámci odôvodnenia žalovanýuviedol, že žalobcovi bola vyrubená daň z nehnuteľností týkajúca sa pozemkov a stavieb zapísaných
na listoch vlastníctva, na ktorých je zároveň ako vlastník vedený žalobca so zapísaným titulom
nadobudnutia - zmluva o zabezpečovacom prevode č. V-7844/13, zapísaná na list vlastníctva dňom

21.01.2014 (ďalej „zmluva“). Žalobca sa v rámci podaného odvolania nestotožnil so správcom dane
vykonaným posúdením hmotnoprávnej podmienky týkajúcej sa zapísaného vlastníka ako určeného
daňovníka, ktoré posúdenie správca dane vykonal už aj vo vzťahu k vyrubeniu dane z nehnuteľností za
zdaňovacie obdobia rokov 2015 a 2016. Aj keď bol žalobca zapísaný na listoch vlastníctva ako vlastník
nehnuteľností tvoriacich predmet vyrubenej dane, jednalo sa o zápis vlastníctva dočasného charakteru

bez následku faktickej zmeny vlastníka dotknutých nehnuteľností, ktorým je aj naďalej spoločnosť ERS
Holding, spol. s.r.o (ďalej „osoba zúčastnená na konaní“, „zabezpečovací dlžník“). Žalovaný však dospel
k záveru, že daňovníkom podľa § 5 ods. 1 písm. a) v spojení s § 9 ods. 1 zákona o miestnych daniach
je, aj vzhľadom na úpravu zabezpečovacieho prevodu práva podľa § 553 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej „OZ“), žalobca ako zapísaný vlastník,
pričom dočasný charakter zápisu vlastníctva nie je pre účely určenia daňovníka relevantnou okolnosťou.

Zároveň bol žalovaný toho názoru, že daňovníka nebolo možné určiť podľa § 5 ods. 3 a § 9 ods.
3 zákona o miestnych daniach, keďže daňovníkom je známy vlastník predmetu dane. Argumentáciu
žalobcu týkajúcu sa dočasnosti prevodu vlastníckeho práva ako aj zmluvné dojednanie žalobcu ako
zabezpečovacieho veriteľa s osobou zúčastnenou na konaní ako zabezpečovacím dlžníkom, považoval
žalovaný vo vzťahu k správe daní za irelevantnú, a to s poukazom na zákonnú úpravu obsiahnutú

v § 55 ods. 15 daňového poriadku. Vo vzťahu k argumentácii žalobcu o tom, že daň z rovnakých
nehnuteľností na rok 2016 vyrubil správca dane rozhodnutím č. 2016/20178/02/1 zo dňa 19.02.2016
(ďalej „rozhodnutie zo dňa 19.02.2016“) zabezpečovaciemu dlžníkovi, avizoval žalovaný uplatnenie
mimoriadneho opravného prostriedku podľa § 77 daňového poriadku s tým, že nesprávne vyrubená a
zaplatená daň bude zabezpečovaciemu dlžníkovi vrátená.

II.
Správna žaloba (žalobné body)

3. Všeobecnou správnou žalobou zo dňa 05.02.2018 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti

napadnutého rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového rozhodnutia správcu dane. Namietal, že
predmetné rozhodnutia boli vydané v rozpore s § 553 a nasl. OZ a rovnako tak v rozpore s § 5
ods. 1 písm. a) a § 9 ods. 1 zákona o miestnych daniach. V procesnej rovine došlo podľa žalobcu
v administratívnom konaní k porušeniu zásady zákonnosti, zásady súčinnosti a zásady materiálnej
pravdypodľa§3daňovéhoporiadku.Napadnutéaprvostupňovérozhodnutiežiadalžalobcazrušiťpodľa

§ 191 ods. 1 písm. c), d), e), f) a g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení účinnom
do 30.06.2023 (ďalej „SSP“).

4. V konkrétnostiach žalobca poukázal na uzatvorenie zmluvy o zabezpečovacom prevode práva medzi
ním a osobou zúčastnenou na konaní, na základe ktorej bolo na žalobcu ako zabezpečovacieho veriteľa

dočasne prevedené vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré sú v prejednávanej veci predmetom
dane. V tejto súvislosti poukázal žalobca aj na dojednanie obsiahnuté v čl. III bod 10 zmluvy, podľa
ktorého „Dane z nehnuteľností, ktoré tvoria predmet zabezpečenia znáša dlžník“. Správne orgány
podľa názoru žalobcu nesprávne interpretovali inštitút zabezpečovacieho prevodu práva podľa § 553
a nasl. OZ a vec tak nesprávne právne posúdili. V danom prípade nedošlo a ani nemohlo dôjsť k

trvalej zmene vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam, keďže to vylučuje samotný charakter
uplatnenéhozabezpečovaciehoinštitútu.Napriektomu,žežalobcajenapredmetnýchlistochvlastníctva
evidovaný ako vlastník, nemá k nehnuteľnostiam absolútne a výlučné vlastnícke právo v plnom rozsahu,
pretože zabezpečovací dlžník využitím tohto zabezpečovacieho prostriedku zo svojho vlastníctva trvalo
nestratil právo s nimi nakladať a ani právo ich užívať a brať z nich plody a naproti tomu zabezpečovací

veriteľ ich nemôže scudzovať bez porušenia povinnosti dlžníka, nemôže ich ani priamo nadobudnúť do
trvalého vlastníctva a ani ich nemôže užívať a brať z nich plody. Tvrdenie správcu dane, že žalobca
sa stal v priebehu roka 2014 výlučným vlastníkom predmetných nehnuteľností, a preto mu vznikla
daňová povinnosť je podľa žalobcu nepravdivé a nezodpovedá reálnemu stavu veci, pričom je v rozpore
s § 553 OZ. V danom prípade zabezpečovací veriteľ nezískava predmetné právo natrvalo ani pri

absenciiriadnehoavčasnéhoplneniazáväzkuzostranydlžníka.Vlastníckeprávozapísanénapodklade
zabezpečovacieho prevodu práva sa tak považuje len za určitú záruku. Veriteľov status dočasného
vlastníka je málo významný, keďže sa jeho postavenie zo zákona mení v momente, keď dlžník splní
svoj záväzok alebo sa dostane do omeškania. Správne orgány dané atribúty vyplývajúce z dočasnostiuplatneného inštitútu odignorovali a nevysporiadali sa s nimi napriek tomu, že žalobca ich v odvolacom
konaní namietal. Správca dane mal v danom prípade postupovať podľa § 5 ods. 3 a § 9 ods. 3
zákona o miestnych daniach, keďže prevod vlastníckeho práva na základe zmluvy o zabezpečovacom

prevode práva podľa § 553 OZ je výnimočným prípadom. Žalobca taktiež poukázal na skôr vydané
rozhodnutie správcu dane zo dňa 19.02.2016, v ktorom sám potvrdil, že daňovníkom je iný subjekt –
zabezpečovacídlžníkakoreálnyvlastníknehnuteľností.Správneorgánysanevysporiadalisnamietanou
absenciou legitimity žalobcu k povinnosti podať daňové priznanie k dani z nehnuteľností na roky 2015
a 2016 a zaplatiť vyrubenú daň. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí taktiež bližšie neodôvodnil, v

čom vidí argumentáciu žalobcu za neopodstatnenú, skutočnosti ním uvádzané za nedôvodné a právne
irelevantné a z akých dôvodov na ne neprihliadol, následkom čoho žalobca považoval napadnuté
rozhodnutie za nepreskúmateľné.

5. Značnú časť podanej správnej žaloby venoval žalobca opakovaným odkazom na rozhodnutie správcu
dane č. 2016/20178/02/01 zo dňa 19.02.2016, ktorým vyrubil daň z rovnakých nehnuteľností na

rok 2016 osobe zúčastnenej na konaní, t. j. zabezpečovaciemu dlžníkovi. S týmto rozhodnutím, vo
vzťahu k prejednávanému administratívnemu konaniu týkajúcemu sa vyrubenia dane z nehnuteľností
na rok 2017, spájal žalobca viacero následkov, napr. nemožnosť začatia tohto administratívneho
konania, nemožnosť správcu dane zasielať žalobcovi výzvu na podanie daňového priznania, určenie
zabezpečovacieho dlžníka za daňovníka priamo správcom dane a podobne. Ako podstatnú skutkovú

okolnosť žalobca uviedol, že zabezpečovací dlžník vyrubenú daň z nehnuteľností na roky 2015 a 2016
v plnej výške uhradil a ako prílohu podanej žaloby predložil súdu výpisy z účtu osoby zúčastnenej na
konaní.

6. K pochybeniu na strane žalovaného malo podľa žalobcu dôjsť aj v tom, že sa pred vydaním

napadnutého rozhodnutia nijakým spôsobom nezaoberal konkrétnymi rozhodnutiami iného správcu
dane, ktorý v totožnej situácii prevodu vlastníckeho práva na základe zmluvy o zabezpečovacom
prevode práva, vyrubil daň z nehnuteľností zabezpečovaciemu veriteľovi a nie zabezpečovaciemu
dlžníkovi. Ako prílohu podanej žaloby predložil žalobca, v úmysle preukázania svojich tvrdení,
rozhodnutie Hlavného mesta SR Bratislava č. 1/15/239030-36/56/818267 zo dňa 05.12.2015 o

vyrubení dane z nehnuteľností na rok 2015, rozhodnutie Hlavného mesta SR Bratislava č.
1/16/236242-36/56/818267 zo dňa 03.04.2017 o vyrubení dane z nehnuteľností na rok 2016 a
rozhodnutie Hlavného mesta SR Bratislava č. 1/17/014001-36/818267 zo dňa 06.04.2017 o vyrubení
dane z nehnuteľností na rok 2017. Keďže sa podľa tvrdení žalobcu jednalo o skutkovo totožný prípad,
rozdielne určenie daňovníka je tak v rozpore s § 3 daňového poriadku.

7. Vo vzťahu k námietke nedostatočného odôvodnenia prvostupňového ako aj napadnutého rozhodnutia
žalobca upresnil, že z obsahu rozhodnutí správnych orgánov nie je zrejmé, na základe akých
konkrétnych skutočností správca dane dospel k záveru, že žalobcovi vznikla daňová povinnosť. Celkovo
považoval rozhodnutia správnych orgánov za nezrozumiteľné, nejasné a nedostatočné, v ktorých

obsahu absentuje akékoľvek skutkové a právne zhodnotenie veci.

8. Žalobca v rámci podanej žaloby namietal aj nezákonnosť vydaného protokolu č. 4/2016 zo dňa
20.12.2016, ktorý nespĺňa náležitosti vymedzené daňovým poriadkom - preukázané kontrolné zistenia,
vyhodnotenie dôkazov a vyjadrenia kontrolovaného daňového subjektu, vlastnoručný podpis a súpis

dokladov.

III.
Vyjadrenie žalovaného

9. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 31.05.2018 navrhol žalobu zamietnuť ako nedôvodnú
a žalobcovi nepriznať náhradu trov konania.

10. Uviedol, že správca dane vyrubil žalobcovi daň podľa pomôcok v zmysle relevantných ustanovení

daňového poriadku, zákona o miestnych daniach a Všeobecne záväzného nariadenia mesta Senec č.
3/2016 o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady.
Vo vzťahu k žalobcom uvádzanému rozhodnutiu správcu dane zo dňa 19.02.2016 uviedol, že správca
dane po tom, ako zistil pochybenie pri vyrubení dane z nehnuteľností nesprávnemu subjektu (osobezúčastnenej na konaní), podal dňa 07.12.2017 podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho
konania. Žalovaný následne podľa § 77 ods. 3 daňového poriadku zrušil nielen rozhodnutie správcu
dane zo dňa 19.02.2016 týkajúce sa dane z dotknutých nehnuteľností na rok 2016, na ktoré opakovane

odkazoval žalobca v podanej žalobe, ale aj rozhodnutie o vyrubení dane z nehnuteľností osobe
zúčastnenej na konaní na rok 2015.

11. Žalovaný sa nestotožnil s právnymi úvahami žalobcu týkajúcimi sa inštitútu zabezpečovacieho
prevodu práva podľa § 553 a nasl. OZ a jeho dopadu na daňovú povinnosť zmluvných strán.

V danom prípade sa stáva záložný veriteľ, hoci len dočasne, zapísaným vlastníkom nehnuteľností
s konsekvenciami k tomu prislúchajúcimi, ktoré pri správe daní z nehnuteľností vyplývajú z jeho
postavenia zapísaného vlastníka.

12. Napokon sa žalovaný nestotožnil ani s námietkami žalobcu týkajúcimi údajného porušenia § 3
daňového poriadku.

IV.
Ďalšie vyjadrenia

13. Žalobca v rámci žalobnej repliky zo dňa 11.06.2018 zotrval na vznesenej žalobnej argumentácii
a vyjadrenie k žalobe považoval za svojvoľný a direktívny výklad zákona bez prihliadnutia na okolnosti
prejednávanej veci. Rozhodnutia správcu dane, ktorými boli postupom podľa § 77 ods. 3 daňového
poriadku zrušené pôvodne vydané rozhodnutia správcu dane o vyrubení dane z nehnuteľností na roky
2015a2016osobezúčastnenejnakonaní,považovalžalobcazanulitné,vydanénepríslušnýmorgánom

v svojvoľnom a nezákonnom konaní.

14. Osoba zúčastnená na konaní sa podaním zo dňa 09.04.2024 vyjadrila vo veci. Uviedla v zásade
obdobnú argumentáciu akú v konaní prezentoval žalobca a napadnuté rozhodnutie považovala za
nezákonné a nesprávne. Napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím

správcu dane žiadala zrušiť a zároveň žiadala priznanie trov súdneho konania.

V.
Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov

15. Správny súd v Bratislave uvádza, že s odkazom na zákon č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych
súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o správnych súdoch“) sa okrem iného
zriadil aj Správny súd v Bratislave. § 3 ods. 1 Zákona o správnych súdov uvádza, že správne súdy
začnú svoju činnosť 1. júna 2023. V § 3 písm. b) Zákona o správnych súdov je ďalej uvedené, že „ak §

4 ods. 1 neustanovuje inak, výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne
súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského
súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave.“
Predmetná právna vec, pôvodne vedená na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 6S/24/2018 tak
prešla na Správny súd v Bratislave, bola pridelená senátu 4S a je vedená pod sp. zn. BA-6S/24/2018.

16. Správny súd v Bratislave (ďalej „správny súd“) ako súd vecne a miestne príslušný na konanie
vo veci podľa § 10 a § 13 ods. 1 SSP preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj
prvostupňové rozhodnutie správcu dane jemu predchádzajúce, vrátane postupu správnych orgánov
v administratívnom konaní v rozsahu žalobných bodov tak ako vyplývali z obsahu žaloby (§ 134 ods. 1

SSP) a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

17. O podanej žalobe rozhodol správny súd na pojednávaní konanom dňa 11.09.2024, keďže bola
splnená podmienka jeho nariadenia podľa § 107 ods. 1 písm. a) SSP (žiadosť aspoň jedného z
účastníkov konania o nariadenie pojednávania). Účastníci konania boli na pojednávanie riadnym

spôsobom predvolaní v súlade s § 108 ods. 2 a 3 SSP. Žalovaný svoju neúčasť na pojednávaní
ospravedlnil mailovým podaním zo dňa 09.09.2024, na pojednávaní bol osobne prítomný právny
zástupca žalobcu a osoby zúčastnenej na konaní. Správny súd vec prejednal a rozhodol v súlade s §
114 SSP.18. Podľa § 493e zák. č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení účinnom od 01.07.2023,
konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30.

júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.

19. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

20. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli
porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,
nečinnosťouorgánuverejnejsprávyaleboinýmzásahomorgánuverejnejsprávy,samôžezapodmienok
ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

21. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

22. Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona o miestnych daniach, daňovníkom dane z pozemkov, ak v odseku
2 nie je ustanovené inak, je vlastník pozemku.

23. Podľa § 5 ods. 3 zákona o miestnych daniach, ak nemožno určiť daňovníka podľa odsekov 1 a 2,
je daňovníkom osoba, ktorá pozemok skutočne užíva.

24. Podľa § 9 ods. 1 zákona o miestnych daniach, daňovníkom dane zo stavieb je vlastník stavby alebo

správca stavby vo vlastníctve štátu, alebo správca stavby vo vlastníctve obce, alebo správca stavby vo
vlastníctve vyššieho územného celku (ďalej len „vlastník stavby“).

25. Podľa § 9 ods. 3 zákona o miestnych daniach, ak nemožno určiť daňovníka podľa odsekov 1 a 2,
daňovníkom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá stavbu skutočne užíva.

26. Podľa § 553 ods. 1 OZ, splnenie záväzku možno zabezpečiť dočasným prevodom práva dlžníka
alebo tretej osoby v prospech veriteľa (ďalej len „zabezpečovací prevod práva“). Pri zabezpečovacom
prevode vlastníckeho práva sa dočasne prevádza vlastníctvo k prevádzanej veci podľa všeobecných
ustanovení o nadobudnutí vlastníctva zmluvou (§ 133).

27. Podľa § 553b ods. 1 OZ, až do zániku zabezpečovacieho prevodu práva veriteľ nie je oprávnený
prevedené právo previesť ďalej na inú osobu ani ho inak zaťažiť v prospech inej osoby. Ak je predmetom
zmluvy o zabezpečovacom prevode práva nehnuteľnosť, okresný úrad túto skutočnosť vyznačí v katastri
nehnuteľností

28. Podľa § 55 ods. 15 daňového poriadku, dohody uzatvorené o tom, že povinnosť podľa tohto zákona
alebo osobitného predpisu znáša namiesto daňového subjektu úplne alebo čiastočne iná osoba, nie sú
pre správu daní právne účinné, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

29. Predmetom súdneho prieskumu bolo v danom prípade rozhodnutie žalovaného potvrdzujúce
rozhodnutie správcu dane, ktorým bola žalobcovi vyrubená daň z nehnuteľností na rok 2017 v sume
1.443,82 eura.

30. Kardinálnou otázkou v konaní bolo posúdenie dopadu inštitútu zabezpečovacieho prevodu práva

k nehnuteľnostiam tvoriacim predmet dane z pozemkov a stavieb vo vzťahu k správnemu určeniu
daňovníka pre účely § 5 a § 9 zákona o miestnych daniach. V tejto súvislosti správny súd hneď úvodom
odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia tunajšieho súdu vo veci vednej pod sp. zn. BA-5S/167/2017
zo dňa 18.12.2023 (odseky 57., 59. až 62. odôvodnenia predmetného rozhodnutia), týkajúcej sa
rovnakých účastníkov konania a rovnakej problematiky týkajúcej sa obdobných skutkových okolností,

s tým rozdielom, že v prípade odkazovaného rozhodnutia bolo predmetom prieskumu zákonnosti
napadnuté rozhodnutie žalovaného potvrdzujúce prvostupňové rozhodnutie správcu dane týkajúce sa
zdaňovacieho obdobia roku 2016.31. Základnou premisou pre posúdenie nastolenej právnej otázky sú ústavnoprávne limity konania
štátnych orgánov v zmysle čl. 2 ods. 2 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky (ďalej
„Ústava“) a limity ukladania daní podľa čl. 59 ods. 2 Ústavy, dovoľujúce konať štátnym orgánom len

na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, a dane ukladať len
zákonom alebo na jeho základe. Zákonom, ktorým sa ustanovujú miestne dane je zákon o miestnych
daniach ako hmotnoprávny predpis, vymedzujúci okrem iného aj vznik daňovej povinnosti, jej predmet
a rozsah, osobu daňovníka a jeho povinnosti. Konanie daňových orgánov potom upravuje procesný
predpis, ktorým je daňový poriadok.

32. Správny súd sa v danom prípade stotožnil so závermi žalovaného o tom, že daňovníkom určeným
podľa § 5 ods. 1 písm. a) a § 9 ods. 1 zákona o miestnych daniach je žalobca ako dočasný nositeľ
vlastníckeho práva podľa § 553 ods. 1 OZ, ktorý bol v rozhodnom čase zapísaný ako vlastník predmetu
dane na relevantných listoch vlastníctva, slúžiacich v administratívnom konaní ako podklad pre správne
vyrubenie dane.

33. Aj napriek tomu, že prioritným cieľom zabezpečovacieho prevodu práva je ochrana práv veriteľa a
zabezpečenie jeho pohľadávky, teda jedná sa o právny inštitút majúci zabezpečovaciu a uhradzovaciu
funkciu a akcesorický charakter (viaže sa na hlavný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom), nemožno
opomínať jeho podstatu, ktorou je nadobudnutie vlastníckeho práva ako práva vecného, umožňujúceho

právne panstvo nad vecou (úplné alebo čiastočné právne ovládanie veci), a to na základe písomnej
zmluvy (§ 553a ods. 1 Občianskeho zákonníka). Občiansky zákonník expressis verbis zakotvuje,
že pri zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva sa dočasne prevádza vlastníctvo k prevádzanej
veci podľa všeobecných ustanovení o nadobudnutí vlastníctva zmluvou (§ 553b ods. 1 veta druhá
OZ). Napriek dočasnosti a obmedzeniam jednotlivých zložiek vlastníckych oprávnení vo vzťahu

k nadobúdateľovi, nestráca prevedené vlastnícke právo svoju vecno-právnu podstatu, pričom dopad
rôznych aspektov daného stavu je determinovaný aj právnou úpravou tej-ktorej riešenej problematiky
(rozmer občianskoprávny, obchodný, administratívny, daňový a podobne).

34. Pre účely vedeného daňového konania, účelom ktorého je správne vyrubenie miestnej dane

z nehnuteľností, je v zmysle účinnej právnej úpravy irelevantné, že prevod vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam tvoriacim predmet dane má charakter dočasnosti. V tomto kontexte treba podotknúť,
že zákonodarca pri koncipovaní právnej úpravy daňovníka dane z nehnuteľností podľa § 5 a § 9 zákona
o miestnych daniach nepovažoval za potrebné rozlišovať medzi osobou „trvalého“ vlastníka a vlastníka
„dočasného“, ako je tomu pri uplatnení inštitútu podľa § 553 OZ. Rovnako tak právna úprava týkajúca

sa dane z nehnuteľností neurčuje žiadne výnimky vo vzťahu k rozdielnemu obsahu či obmedzeniam
vlastníckych oprávnení subjektu označeného za daňovníka podľa § 5 ods. 1 písm. a) a § 9 ods. 1
zákona o miestnych daniach. Inými slovami, zákon o miestnych daniach pri určovaní osoby daňovníka
nerozlišuje, či sa jedná o vlastníka plnohodnotného, disponujúceho všetkými vlastníckymi oprávneniami
v zmysle § 123 OZ alebo o vlastníka, pri ktorom došlo k prevodu vlastníckeho práva ako následku

zabezpečenia pohľadávky podľa relevantných ustanovení OZ a jeho práva disponovať s predmetom
zábezpeky sú limitované. Z hľadiska zákona o miestnych daniach je rozhodujúcou len tá skutočnosť,
že nehnuteľnosť má vlastníka zapísaného na liste vlastníctva s tým, že vlastníctvo sa pri prevode
nehnuteľností na základe zmluvy nadobúda vkladom do katastra nehnuteľností (§ 133 ods. 2 OZ), teda
konštitutívnou skutočnosťou je samotný vklad.

35. Je výlučne na slobodnej vôli zmluvných strán vstúpiť do záväzkových zmluvných vzťahov a následne
aj to, či pristúpia k zabezpečeniu záväzku, resp. akú zákonom aprobovanú formu bude mať dané
zabezpečenie. Inštitút zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva je zabezpečovacím inštitútom sui
generis a má špecifický charakter, pričom jeho následkom vo vzťahu k zabezpečovaciemu veriteľovi

je aj znášanie konsekvencii s tým spojených. Zmluvná sloboda pri zabezpečovacom prevode práva
umožňuje zmluvným stranám upraviť si obsah práv a povinností k predmetu práva podľa vlastnej vôle
(s výnimkou kogentných ustanovení), táto sloboda je však limitovaná normami verejného práva, ktorými
sú aj daňové zákony.

36. Pokiaľ žalobca v rámci podanej žaloby namietal potrebu aplikácie § 5 ods. 3 a § 9 ods. 3 zákona
o miestnych daniach na rozdiel od správnymi orgánmi aplikovaných ustanovení § 5 ods. 1 písm. a) a §
9 ods. 1 predmetného zákona, s týmto názorom sa správny súd nestotožnil. Zákonné znenia odsekov
3 predmetných zákonných ustanovení riešia problematiku určenia daňovníka v prípade, ak ho nie jemožné určiť podľa pravidiel obsiahnutých v odsekoch 1 a 2 a daňovníkom sa v tom prípade „stáva“
subjekt, ktorý predmet dane (nehnuteľnosti – pozemku či stavby) skutočne užíva. V prejednávanom
prípade však existuje zistiteľný daňovník podľa § 5 ods. 1 písm. a) a taktiež podľa § 9 ods. 1 zákona

omiestnychdaniach,ktorýmjevlastníknehnuteľnostítvoriacichpredmetdanezapísanýnarelevantných
listoch vlastníctva.

37. Na správnosť právnej úvahy a záverov žalovaného ohľadne uvádzanej problematiky nemali bez
ďalšieho vplyv kvantitatívne rozsiahle úvahy žalobcu uvádzané v podanej žalobe, majúce svoju podstatu

v nestotožnení sa s právnym záverom správnych orgánov. Do práva žalobcu na spravodlivý proces
nepatrí absolútne stotožnenie sa správneho orgánu s jeho argumentáciou, podstatnou je tá skutočnosť,
že žalovaný sa s danou problematikou relevantným spôsobom vysporiadal a svoje úvahy riadnym
spôsobom odôvodnil.

38. Neúčinným vo vzťahu k daňovej povinnosti daňovníka určeného zákonom je v zmysle § 55 ods. 15

daňového poriadku zmluvné dojednanie účastníkov zabezpečovacej zmluvy o tom, kto znáša daňovú
povinnosť, v tomto prípade dojednanie obsiahnuté v čl. III. bod 10 zmluvy, na ktoré žalobca v rámci
podanej žaloby poukázal. Predmetné zákonné ustanovenie totiž predstavuje kogentnú normu verejného
práva ako súčasť noriem, na ktoré poukázal správny súd v odseku 35. odôvodnenia tohto rozhodnutia,
od ktorej sa aj pri zmluvnej voľnosti účastníkov zmluvného vzťahu nemožno platne odchýliť.

39. Žalobca v rámci podanej žaloby opakovane poukazoval na rozhodnutie správcu dane zo dňa
19.02.2016, ktorý za totožné nehnuteľnosti vyrubil daň aj zabezpečovaciemu dlžníkovi, pričom
konzekvencie danej skutočnosti žalobca prezentoval ako nesprávne právne posúdenie, nesprávne
záveryzistenéhoskutkovéhostavučiporušeniezásadydvojitéhozdanenia.Anisuvedenýmkomplexom

žalobných argumentov sa správny súd nestotožnil, primárne z dôvodu, že žalobca poukazoval na
rozhodnutie správcu dane týkajúce sa totožného predmetu dane, avšak za zdaňovacie obdobie roku
2016, t. j. za zdaňovacie obdobie rozdielne od zdaňovacieho obdobia roku 2017, ktoré je predmetom
rozhodnutia v tomto konaní. Z obsahu administratívneho spisu zároveň nevyplynulo a ani žalobca
nijakým spôsobom správnemu sudu neosvedčil, že by žalovaný za zdaňovacie obdobie roka 2017

pristúpil k vyrubeniu dane z totožných nehnuteľností aj vo vzťahu k zabezpečovaciemu dlžníkovi – osobe
zúčastnenej na konaní.

40. Len na doplnenie správny súd uvádza, že riešenie vzniknutej situácie nesprávneho uloženia daňovej
povinnosti za zdaňovacie obdobia rokov 2015 a 2016 zabezpečovaciemu dlžníkovi, na ktoré poukázal aj

žalovaný v napadnutom rozhodnutí, bolo logickým vyústením zistení správcu dane ohľadne nesprávne
vyrubenej dane a nejedná sa o ničím nepodložené zmeny či postup zakladajúci dvojité zdanenie tak,
ako to v rámci podanej žaloby namietal žalobca. Súčasťou predloženého administratívneho spisu sú
aj rovnopisy rozhodnutí žalovaného, ktorý postupom podľa § 77 ods. 3 daňového poriadku po zistení
vyrubovania daňovej povinnosti k predmetu dane z nehnuteľností na roky 2015 a 2016 nesprávnemu

subjektu (zabezpečovaciemu dlžníkovi) pristúpil k zrušeniu pôvodne vydaných rozhodnutí správcu dane,
vrátane žalobcom opakovane poukazovaného rozhodnutia správcu dane č. 2016/20178/02/1 zo dňa
19.02.2016. Konkrétne rozhodnutie správcu dane č. 2015/20178/02/1 zo dňa 10.02.2015 o vyrubení
dane osobe zúčastnenej na konaní na rok 2015 zrušil žalovaný rozhodnutím č. 52162/2018 zo dňa
24.01.2018 (dokument č. 6 predloženého administratívneho spisu) a rozhodnutie správcu dane č.

2016/20178/02/2 zo dňa 19.02.2016 o vyrubení dane osobe zúčastnenej na konaní na rok 2016 zrušil
žalovanýrozhodnutímč.52129/2018zodňa24.01.2018(dokumentč.7predloženéhoadministratívneho
spisu).

41. Žalobné námietky žalobcu týkajúce sa nezákonnosti protokolu zo dňa 20.12.2016 nepovažoval

správny súd za dôvodné a relevantne vznesené. Predmetom daného protokolu bolo určovanie dane
podľa pomôcok za zdaňovacie obdobie rokov 2015 a 2016, teda okolností týkajúcich sa iných
zdaňovacích období, než v prípade prejednávanej veci. Napriek uvedenému však správny súd v
okolnostiach vznesených námietok poukazuje na odseky 65. a 66. odôvodnenia už spomínaného
rozsudku tunajšieho súdu sp. zn. BA-5S/167/2017 zo dňa 18.12.2023, pričom uvádzané závery sú

totožné so závermi senátu v tejto prejednávanej veci. Pri postupe daňových orgánov podľa § 48 a
nasl. daňového poriadku, na ktorý musia byť splnené zákonom stanovené podmienky, dochádza k
určeniu dane alternatívnym spôsobom (na základe pomôcok), keďže riadne určenie dane z dôvodu
absencie vstupných údajov (zapríčinenej spravidla nekonaním daňového subjektu) nie je možné. Tátoosobitosť sa potom prejavuje aj v protokole o určení dane podľa pomôcok, na ktorý sa ustanovenia o
náležitostiach riadneho protokolu vzťahujú len primerane (§ 47 ods. 1 veta druhá daňového poriadku),
teda s ohľadom na okolnosti daného konania. Keďže v prejednávanej veci neprebehla daňová kontrola

a žalobca nepredložil žiadne dôkazy vo vzťahu k svojej daňovej povinnosti, a to ani dodatočne, dotknutý
protokol č. 4/2016 zo dňa 20.12.2016 logicky nemohol obsahovať preukázané kontrolné zistenia ani
vyhodnotenie dôkazov. Daň bola vyrubená podľa pomôcok, ktoré boli v protokole presne špecifikované
(relevantné listy vlastníctva), pričom tieto boli jediným možným a súčasne zákonným podkladom pre
takúto formu určenia dane. Dotknutý protokol obsahuje nielen súpis pomôcok (dokladov), na základe

ktorých správca dane určil daň, ale aj spôsob zistenia dane, určenie jej výšky, a to osobitne pre konkrétne
zdaňovacie obdobie a konkrétnu daň. Formálne pochybenia vo vzťahu k dotknutému protokolu boli
odstránené pri prerokovaní protokolu dňa 01.03.2017.

42. Možno sa stotožniť s tvrdením žalobcu o tom, že v podanom odvolaní proti prvostupňovému
rozhodnutiu správcu dane poukázal na viacero rozhodnutí iného správcu dane (podľa žalobcu bola

v uvádzaných rozhodnutiach totožná problematika určovania daňovníka po prevode vlastníckeho práva
na základe zmluvy o zabezpečovacom prevode práva vyriešená rozdielne), s ktorými sa žalovaný
relevantným spôsobom nevysporiadal, resp. v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nie je zachytená
skutočnosť, či a s akým výsledkom žalovaný danú argumentáciu vyhodnotil. Uvedené pochybenie
žalovaného však správny súd neposúdil ako také, ktoré by bez ďalšieho zakladalo nezákonnosť

napadnutého rozhodnutia. Je tomu tak preto, že žalobca v rámci administratívneho konania ako
ani v rámci podanej správnej žaloby ani len nepreukázal, že v prípade postupu iného správcu
dane bol skutkový stav totožný, t. j. došlo k zmene v zápise vlastníka na základe uzatvorenej
zmluvy o zabezpečovacom prevode práva. Žalobca síce predložil listinné vyhotovenia konkrétnych
rozhodnutí iného správcu dane (bližšie špecifikované v odseku 6. odôvodnenia tohto rozhodnutia),

avšak ani z ich obsahu nebolo možné ustáliť, že skutkový stav je podobný stavu vo vedenej veci,
teda že na predmete dane v rozhodnom čase viazol zápis o prevode vlastníckeho práva práve na
základe zmluvy o zabezpečovacom prevode práva. Zároveň je nutné dodať, že aj v prípade zistenia
postupu iného správcu dane tak, že tento vyrubil daň z nehnuteľností nesprávnemu subjektu, by
bezbrehézabezpečovanieprávnejistotyúčastníkaadministratívnehokonaniavyplývajúcejzprípadného

nesprávneho či nezákonného rozhodovania správneho orgánu v inom administratívnom konaní bolo z
pohľaduaplikácieprávavpodmienkachprávnehoporiadkuSlovenskejrepublikyneudržateľné.Napokon
aj správca dane v administratívnom konaní tvoriacim predmet tohto súdneho prieskumu zistil svoje
pochybenie pri určovaní daňovníka až neskôr, čomu zároveň relevantným spôsobom prispôsobil svoj
následný procesný postup.

43. V súvislosti s námietkami o porušení základných zásad správy daní podľa § 3 daňového poriadku
správny súd uvádza, že tieto kopírujú argumentáciu žalobcu vo vzťahu k otázke nesprávneho právneho
posúdenia veci. Pokiaľ ide o zásadu súčinnosti, je potrebné poznamenať, že správnemu súdu je
z obsahu predloženého administratívneho spisu ako aj z popisu okolností uvádzaných žalobcom,

žalovaným a osobou zúčastnenou na konaní zrejmé, že správca dane v celom priebehu okolností
nasledujúcich po zistení nesprávne určeného daňovníka za zdaňovacie obdobia rokov 2015 a 2016
a následne aj 2017 vykonal maximum pre to, aby dosiahol súčinnosť žalobcu pri plnení jeho povinnosti
podať daňové priznanie. Žalobca síce na výzvy správcu dane týkajúce sa zdaňovacích období rokov
2015 a 2016 reagoval, svoju povinnosť si však nesplnil, súčinný nebol a neposkytol správcovi dane

ani podklady, z ktorých by pri určovaní dane mohol vychádzať, pričom daný stav sa preniesol aj do
rozhodovania o dani z nehnuteľností za zdaňovacie obdobie roka 2017. Nesúčinnosť žalobcu mala
za následok postup správcu dane podľa § 48 a nasl. daňového poriadku, ktorý bol vzhľadom na
danú situáciu nevyhnutný a správca dane nemal inú zákonnú možnosť dosiahnuť splnenie zákonom
stanovenej daňovej povinnosti zisteného daňovníka.

44. Ako nedôvodnú vyhodnotil správny súd námietku žalobcu o nepreskúmateľnosti napadnutého
rozhodnutia. Napadnuté rozhodnutie, ktoré žalovaný vydal po zistení a ustálení skutkového stavu
a po právnom posúdení podľa názoru správneho súdu spĺňa parametre dostatočne odôvodneného
rozhodnutia po formálnej aj materiálnej stránke. Obsahuje nielen formálne zákonné náležitosti, ale z

hľadiska materiálneho dáva odpoveď na všetky zásadné otázky, ktoré boli v predmetnom konaní riešené
a ktoré sú základom jeho skutkových a právnych záverov s ohľadom na použitý osobitný postup v
daňovom konaní. Pokiaľ žalobca namietal, že žalovaný v rámci odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
nereflektoval na niektoré jeho námietky, je potrebné uviesť, že konkrétne vznesené námietky v danejsúvislosti vyhodnotil správny súd ako také, ktoré bez ďalšieho nezakladajú nezákonnosť napadnutého
rozhodnutia a ktoré, vzhľadom na celkové zistenia správcu dane a následne aj žalovaného, neboli bez
ďalšieho relevantné (napr. odsek. 42. odôvodnenia tohto rozhodnutia).

45. Vzhľadom na uvedené správny súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení
s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane boli vydané v súlade so zákonom, vychádzajú z dostatočne
zisteného skutkového stavu veci, sú riadne odôvodnené a v súlade s obsahom administratívneho spisu,
pričom nevykazujú rozpor s ustanoveniami § 553 a nasl. OZ, s § 5 a § 9 ods. 1 zákona o miestnych

daniach ako ani s § 3 daňového poriadku. Správny súd po vykonaní prieskumu zákonnosti nezistil
žalobcomnamietanédôvodyprezrušeniepreskúmavanýchrozhodnutí,následkomčohosprávnužalobu
ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.

46. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 168 a § 169 SSP, keď žalovanému ani osobe
zúčastnenej na konaní právo na náhradu trov konania nepriznal. Aj napriek úspechu v konaní právo

na náhradu trov konania žalovanému v zmysle § 168 SSP nepriznal, keďže nevzhliadol existenciu
výnimočných okolností, za ktorých by bolo možné orgánu verejnej správy danú náhradu priznať. Pokiaľ
ide o osobu zúčastnenú na konaní, tej nebola v súvislosti s predmetným konaním uložená žiadna
povinnosť, ktorá by priznanie náhrady v zmysle § 169 SSP odôvodňovala.

47. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Správneho
súdu v Bratislave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote 30 dní od jeho doručenia /§
439 ods. 1 v spojení s § 443 ods. 2 písm. a), § 145 ods. 2 písm. a) a § 493e SSP/.

Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

Kasačná sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a/ SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“),

d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods. 1 SSP).

Sťažnostnébodymožnomeniťlendouplynutialehotynapodaniekasačnejsťažnosti(§445ods.2SSP).

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil

zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,

h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývodseku1písm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne

posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právnehoposúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je
žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).