Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 1. december 2023

Súd: Okresný súd Poprad
Spisová značka: 20Csp/32/2023
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8723209916

Dátum vydania rozhodnutia: 01. 12. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Koman

ECLI: ECLI:SK:OSPP:2023:8723209916.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Poprad, pred sudcom JUDr. Petrom Komanom, v právnej veci žalobkyne A. B., nar.
XX.X.XXXX, bytom C. D. D., E. XXX, zastúpená JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom so sídlom Svidník,
Sovietskych hrdinov 163/66, IČO: 31 954 448, proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia, s. r.o.,

so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 792 752, zastúpený Advokátka kancelária JUDr. Andrea
Cviková, s. r. o., so sídlom Bratislava, Kubániho 16, IČO: 47 233 516, v spore o primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 1.296,22 eur s prísl., takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 1.296,22 eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Žalobkyňa má voči žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorých súd
rozhodne samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou dňa 14.6.2023 sa žalobkyňa domáhala na žalovanom zaplatenia sumy 1.296,22

eur s príslušenstvom ako primeraného finančného zadosťučinenia zo vzťahu vzniknutého na základe
Zmluvy o úvere zo dňa 22.3.2012.
Dôvodom podania žaloby je skutočnosť, že rozsudkom Okresného súdu Poprad č.k. 11Csp/24/2019-245
zo dňa 30.3.2022 súd určil, že úver poskytnutý žalovaným žalobkyni na základe zmluvy o revolvingovom
úvere č. 8300046324 zo dňa 22.3.2012 je bezúročný a bez poplatkov a súčasne bola žalovanému
uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 996,22 eur, úrok z omeškania 5 % ročne zo sumy 300,--
eur od 15.3.2019 do zaplatenia a úrok z omeškania 5 % ročne zo sumy 696,22 eur od 27.11.2019 do
zaplatenia a žalobkyni bola tiež priznaná náhrada trov konania. Rozsudok nadobudol právoplatnosť

dňa 17.10.2022. Nakoľko uvedeným rozsudkom súd konštatoval zásah do práv spotrebiteľa, žalobkyňa
poukazuje na konštatovania uvedené v predmetnom rozsudku a podanou žalobou sa domáha
primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. Požadovaná výška
plnenia zodpovedá sume 300,- eur z titulu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a sume 996,22 eur,
o ktorú sa chcel žalovaný na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatiť.2. Žalovaný sa k podanej žalobe písomne vyjadril a poprel nárok žalobkyne s tým, že je nedôvodný pre
absenciu skutkových okolností, ktoré by preskúmateľným (a teda aj vecne prejednateľným) spôsobom

odôvodnili základ nároku a jeho výšku, a tiež ako zjavne neprimeraný. Podľa žalovaného žalobkyňa
na zdôvodnenie tvrdeného nároku neuviedla žiadne skutočnosti, ktoré by zodpovedali právnej povahe
uplatňovaného nároku a ktoré by zdôvodnili primeranosť žalovanej sumy. Zadosťučinenie“ je forma
náhrady ujmy v nemajetkovej oblasti. Právny poriadok pozná takúto formou náhrady či odškodnenia v
rôznych prípadoch a situáciách. Požiadavka žalobkyne, ak by bola oprávnená, je zjavne neprimeranou.

Posúdenievýškyfinančnéhozadosťučineniepritomniejemožnénazákladevoľnejúvahy,pretožetakýto
postup neumožňuje ani Civilný sporový poriadok a ani iný právny predpis.
Žalovaný poprel tvrdenie žalobkyne, že „vo veciach, v ktorých je predmetom konania finančná čiastka
je jediným objektívnym kritériom, ktoré by malo byť rozhodujúcim pre určenie výšky PFZ, suma o
ktorú sa dodávateľ na úkor spotrebiteľa obohatil, alebo sa chcel obohatiť.“ Toto tvrdenie je podľa
žalovaného v rozpore s právnou povahu žalovaného nároku. Primerané finančné zadosťučinenie je

nárokom imateriálnej, teda nemajetkovej povahy, a preto jeho výšku môžu určovať len skutočnosti,
ktoré zodpovedajú takejto povahe zadosťučinenia. Označené tvrdenie je súčasne v rozpore aj s § 3
ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z., ktorý nárok na primerané finančné zadosťučinenie nespája so žiadnym
majetkovým nárokom, alebo majetkovou hodnotou. S ohľadom na vyššie uvedené je podľa žalovaného
dôvodné tvrdiť, že žalobkyňa nárok na primerané zadosťučinenie nemá na základe ňou uvádzaných

tvrdení, a ak áno tak len v symbolickej výške 1,- euro.
Podľa žalovaného ide nielen o nedôvodné, ale aj o duplicitné uplatňovanie finančného zadosťučinenia
na základe tej istej skutočnosti, pretože oba výroky súdu vychádzajú z rovnakého záveru. Dôvod, na
základe ktorého žalobca ďalej dospel k tomu, že požaduje za to, že súd „určil, že úver je bezúročný a
bez poplatkov, za čo si uplatňuje PFZ vo výške 300,-- eur“ nemá oporu nielen v celej žalobe, ale ani v

žiadnom právnom predpise. Navrhol žalobu zamietnuť.

3. Súd vo veci vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi založenými v spise, z čoho zistil tento skutkový
stav:

4. Z rozsudku Okresného súdu Poprad sp. zn. 11Csp/24/2019 zo dňa 30.3.2022 súd zistil, že súd určil:
„že úver poskytnutý žalovaným žalobkyni na základe zmluvy o revolvingovom úvere č. 8300046324 zo
dňa 22.3.2012 je bezúročný a bez poplatkov“ a rozhodol, že žalovaný (aj terajší žalovaný) „je povinný
zaplatiť žalobkyni sumu 996,22 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 300,--
eur od 15.3.2019 do zaplatenia a úrok z omeškania 5 % ročne zo sumy 696,22 eur od 27.11.2019 do

zaplatenia, všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.“
Z bodu 23. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva: „Z vykonaného dokazovania súd mal
preukázané, že strany sporu uzavreli dňa 22.3.2012 zmluvu označenú ako zmluva o revolvingovom
úvere, na základe ktorej mal žalovaný poskytnúť žalobkyni úver vo výške 750,- eur pri dohodnutej
úrokovej sadzbe 70,03 % a žalobkyňa mala tento úver splácať v mesačných splátkach po 40,19 eur.

Aj keď podľa zmluvy má ísť o revolvingový úver je zjavné, že žalobkyni bol poskytnutý klasický úver,
pri ktorom bola stanovená fixná výška úveru ako aj výška splátok, v ktorých mal byť úver splatený. V
zmluve bola dohodnutá aj možnosť poskytnutia ďalšieho úveru formou revolvingu, avšak z predložených
dokladov nevyplýva, že by takýto úver bol ešte žalobkyni poskytnutý. Súd dospel k záveru, že zmluva
uzavretá medzi stranami sporu je jednoznačne spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 Obč. zákonníka,

pretože poskytovanie úverov je predmetom podnikateľskej činnosti žalovaného, ktorý spĺňa definíciu
dodávateľa v zmysle § 52 ods. 3 Obč. zákonníka a zároveň nebolo preukázané, že by žalovaná pri
uzatváraní úverovej zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Poskytnutý úver nepochybne spĺňa aj definíciu spotrebiteľského úveru v zmysle § 1 ods. 2 Zák. č.
129/2010 Z. z., preto sa na tento úver vzťahuje právna úprava Zákona o spotrebiteľských úveroch.“

Z bodu 24. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva: „Ust. § 9 ods. 2 Zák. č. 129/2010 Z.
z. upravuje obligatórne náležitosti, ktoré musí obsahovať zmluva o spotrebiteľskom úvere. Absencia
niektorých obligatórnych náležitostí je v zmysle § 11 ods. 1 cit. zákona sankcionovaná bezúročnosťou a
bezpoplatkovosťou úveru. Jednou z obligatórnych náležitostí, ktorá je sankcionovaná aj bezúročnosťou
a bezpoplatkovosťou úveru je v zmysle § 9 ods. 2 písm. h/ cit. zákona aj údaj o ročnej percentuálnej

miere nákladov. V danom prípade žalobkyňa podpísala predtlačený formulár dňa 19.3.2012, pričom
v tom čase vo formulárovej zmluve nebol vypísaný bod 6, ktorý až následne dopĺňal žalovaný, čo
je zrejmé z toho, že bod 6 je vypísaný úplne iným písmom ako bod 5. V zmysle § 44 ods. 1 Obč.
zákonníka zmluva je uzavretá okamihom, keď prijatie návrhu na uzavretie zmluvy nadobúda účinnosť.V zmysle § 44 ods. 2 Obč. zákonníka prijatie návrhu, ktoré obsahuje dodatky, výhrady, obmedzenia
alebo iné zmeny, je odmietnutím návrhu a považuje sa za nový návrh. Údaj o RPMN vyjadruje celkové
náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, teda tento údaj má svoj význam v tom, aby

spotrebiteľ vedel posúdiť výhodnosť poskytovaného úveru. V danom prípade žiadosť, ktorú podpisovala
žalobkyňa, obsahuje iba údaj o predpokladanej RPMN a nie údaj o skutočnej RPMN. Nemožno teda
konštatovať, že v prípade predmetnej úverovej zmluvy došlo k riadnemu dojednaniu RPMN, pretože
žalobkyňavôbecnepodpisovalavyhotoveniezmluvy,ktorébyobsahovaloúdajoskutočnejRPMN.Tento
údaj je obsiahnutý až vbode6zmluvy, ktorý však bol vyplnený až po tom, čo zmluvu podpísala žalobkyňa.

Naviac tento údaj ani nie je zhodný s údajom uvedeným v žiadosti žalobkyne a na tom nemení nič ani
tá skutočnosť, či v bode 6 je uvedená vyššia alebo nižšia RPMN. Za podstatné však súd považuje tú
skutočnosť, že v čase podpisu zmluvy, resp. žiadosti zo strany žalobkyne, v texte vôbec nebol uvedený
údaj o skutočnej RPMN, ale iba o predpokladanej RPMN.“
Z bodu 25. odôvodnenia: „Naviac údaj o RPMN zjavne nebol vypočítaný správne, keď v bode 6 sa
uvádza, že RPMN by mala byť vo výške 69,27 %, avšak len samotná ročná úroková sadzba úveru

bola 70,03 % a podľa zmluvy mala žalobkyňa platiť aj ďalšie poplatky. Navyše žalovaný pri výpočte
RPMN vychádzal z toho, že žalobkyni poskytuje úver vo výške 750,-- eur, avšak reálne jej poskytol iba
sumu 696,18 eur. Súdy už vo viacerých rozhodnutiach konštatovali, že aj nesprávne uvedenie údajov o
RPMN má rovnaký následok ako keby v zmluve údaj o RPMN nebol uvedený vôbec. S poukazom na
tieto skutočnosti ako aj skutočnosti uvedené v bode 24 odôvodnenia súd dospel k záveru, že v zmluve

nebol riadne dojednaný údaj o RPMN, teda v zmluve absentuje jedna z obligatórnych náležitostí zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, preto v zmysle § 11 ods. 1 Zák. č. 129/2010 Z. z. je úver bezúročný a bez
poplatkov, teda v časti o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru je žaloba dôvodná.“
Z bodu 26. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva: „Vzhľadom na bezúročnosť a
bezpoplatkovosť úveru poskytnutého žalovaným žalobkyňa bola povinná vrátiť poskytnutú istinu úveru

a pokiaľ plnila nad rámec istiny, sú takéto plnenia považované za plnenie bez právneho dôvodu, čo
znamená, že na strane žalovaného došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia, ktoré s poukazom na ust.
§ 451 Obč. zákonníka je povinný žalobkyni vydať. Žalovaný v konaní vzniesol námietku premlčania. V
zmysle § 100 ods. 1 Obč. zákonníka sa premlčaním rozumie kvalifikované uplynutie času, pri ktorom
síce nedochádza k zániku nároku, ale nárok sa oslabuje do tej miery, že v prípade vznesenia námietky

premlčania dlžníkom nemôže súd toto právo priznať. V zmysle § 107 ods. 1 Obč. zákonníka právo na
vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie,
že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úrok obohatil. V uvedenom zákonnom ustanovení
je upravená subjektívna premlčacia lehota, avšak zároveň je potrebné skúmať, či nedošlo k uplynutiu
objektívnej premlčacej lehoty upravenej v § 107 ods. 2 Obč. zákonníka, ktorá začína plynúť odo dňa, keď

k bezdôvodnému obohateniu došlo a uplynie za tri roky, resp. pri úmyselnom bezdôvodnom obohatení
za desať rokov.“
Z bodu 29. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva: „Súd mal preukázané, že žalobkyni
bol reálne poskytnutý úver vo výške 696,18 eur a žalovaná uhradila celkovo sumu 1.728,17 eur, teda
nad rámec poskytnutej istiny zaplatila sumu 1.031,99 eur. Z prehľadu úhrad žalovanej vyplýva, že dňa

23.10.2015jejbolavrátenásuma35,77eur,tedavýškabezdôvodnéhoobohatenianastranežalovaného
je 996,22 eur. S poukazom na uvedené skutočnosti súd určil, že úver poskytnutý žalovaným žalobkyni
je bezúročný a bez poplatkov a zaviazal žalovaného vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške
996,22 eur a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.“

5. Rozsudkom Krajského súdu Prešov zo dňa 20.9.2022, č. k. 12CoCsp/26/2022 – 350 bol rozsudok
súdu prvej inštancie vo vyhovujúcich výrokoch potvrdený.

6. Zistený skutkový stav súd nasledovne právne posúdil:

7. Podľa čl. 8 C.s.p. strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci
a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

8. Podľa § 185 ods. 1 C.s.p. súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná.

9. Podľa § 215 ods. 1 C.s.p. súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu.

10. Podľa § 488 a nasl. Obč. zák. záväzkovým vzťahom je právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká
právo na plnenie a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok. Záväzky vznikajú najmä zo zmlúv, zospôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone. Na
záväzky vznikajúce zo zmlúv v zákone neupravených sa použijú ustanovenia zákona, upravujúce
záväzky im najbližšie, ak samotná zmluva neurčuje inak.

11. Podľa § 3 ods. 5 posledná veta zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom
k 22.3.2012, osoba, ktorá na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej
týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, koho
porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi je spôsobilé

privodiť ujmu spotrebiteľovi.

12. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom k 22.3.2012,
predávajúci nesmie a) ukladať spotrebiteľovi povinnosti bez právneho dôvodu, b) upierať práva podľa §
3.

13. Súd v sporovom konaní nemá povinnosť ani právo upozorňovať účastníkov na nedostatočné dôkazy,
prípadne chýbajúce dôkazy a navrhovať im predloženie takých dôkazov, ktoré dostatočne podporia
ich tvrdenia. Takýto postup súdu by bol v rozpore nielen s ustanovením citovaného čl. 8 C.s.p., ale aj
so zásadou rovnosti účastníkov konania.

14. Ako vyplýva z cit ust. § 215 C.s.p., súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu, ktorý
zisťuje procesným postupom podľa cit. zákona. V zmysle týchto ustanovení skutkovým základom
súdnehorozhodnutiajesúhrnskutkovýchzistení,kuktorýmsúddospelvpriebehukonania.Kskutkovým
zisteniam súd dospieva vyhodnotením skutkových poznatkov, ktoré získava viacerými spôsobmi,
predovšetkým v sporovom konaní dokazovaním. Civilný sporový proces sa, okrem iného, zásadne riadi

princípom dispozičným a prejednacím, princípom kontradiktórnosti, princípom koncentrácie a s ním
spojeným princípom formálnej pravdy.
V sporovom konaní, ako v danom prípade, žalobca uplatňuje na základe existujúceho právneho vzťahu
na súde svoje práva, resp. právom chránené záujmy, vyplývajúce z hmotného práva, vo vzťahu k
žalovanému, ktorým sú tieto porušené, resp. ohrozené. Žalovaný v sporovom konaní následne v rámci

procesných ustanovení vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku poskytne rozhodujúce skutočnosti
na svoju obranu, na preukázanie ktorých zároveň pripojí listinné dôkazy, na ktoré sa odvoláva, resp.
navrhne dôkazy.
Pre úspech v sporovom konaní je nevyhnutné, aby strana sporu uniesla svoje dôkazné bremeno, t.j.
dokázala pred súdom pravdivosť svojich tvrdení v relevantných hmotnoprávnych skutočnostiach a to

prioritne žalobca v podanej žalobe a žalovaný v podanom vyjadrení k žalobe. Za výsledok sporového
konania je tak plne zodpovedná sama sporová strana.

15. Súd postupom v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov, hodnotiac ich vo vzájomnej súvislosti,
prihliadajúc na predmet sporu, hospodárnosť konania a ich dôležitosť pre rozhodnutie vo veci samej,

uzavrel, že žalobcovia uniesli dôkazné bremeno, teda nepreukázali existenciu a dôvodnosť uplatneného
nároku.
Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď
určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci nebola alebo nemohla
byť preukázaná. Žalobca má v prvom rade povinnosť tvrdenia. Na podporu svojho tvrdenia v zmysle

ustanovenia § 132 C.s.p. je žalobca povinný označiť dôkazy, ktoré podľa jeho názoru môžu prispieť k
objasneniu veci a zároveň je povinný ich k žalobe pripojiť, ak to ich povaha pripúšťa.
V ustanovení § 185 C.s.p. je zavedený princíp formálnej pravdy, čo znamená, že súd pri rozhodovaní
vychádza výlučne z dôkazov, ktoré mu navrhli strany sporu. Súd sa tak nemusí dostať k úplnému zisteniu
pravdy, vzhľadom na to, že si o spore môže urobiť svoj obraz iba v rozsahu, v akom mu ho vykreslia

strany sporu svojimi tvrdeniami a súvisiacimi dôkazmi. Dôraz sa kladie na procesnú diligenciu strán
sporu, čoho dôsledkom je obmedzenie dôkaznej iniciatívy súdu a jej presun takmer bezvýhradne na
strany sporu.

16. Povinnosťou súdu je v prejednávaných prípadoch postupovať v súlade so zásadou spravodlivosti.

Pri rozhodovaní je nevyhnutnosťou rešpektovanie základných princípov C.s.p. o spravodlivosti ochrany
porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Do
práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný
súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (sp. zn. IV.ÚS 252/04) arovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo
rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkou a právnymi názormi (sp. zn. I. ÚS 50/04).

17. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalovaný a žalobkyňa uzavreli zmluvu
o spotrebiteľskom úvere, v zmysle ktorej bol žalobkyni poskytnutý úver, z titulu ktorého žalobkyňa
žalovanému plnila splátky. Je tiež nepochybné, že zmluva o úvere uzatvorená dňa 22.3.2012 medzi
stranami sporu, na základe ktorej bol žalobkyni poskytnutý úver vo výške 696,18 eur je zmluvou
spotrebiteľskou, a preto možno konštatovať, že zo strany žalovaného došlo v základnom konaní

vedenom na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 11Csp/24/2019 k takému porušeniu spotrebiteľského
práva, ktoré bolo bez ďalšieho spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi, keďže žalovaný ako dodávateľ
prijímal od spotrebiteľky úhrady titulom úveru napriek tomu, že v dôsledku porušenia jeho povinností,
neuvedenia náležitostí upravených v § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., resp. v dôsledku uvedenia
nepravdivých údajov o poskytnutom úvere, bol predmetný úver bezúročný a bez poplatkov. Navyše
z rozsudku Okresného súdu Poprad sp. zn. 11Csp/24/2019 vyplýva, aj tá skutočnosť, že žalovaný v

zmluve o úvere uviedol aj nepravdivé a zavádzajúce informácie (celkové náklady spotrebiteľa, ako
aj výšku RPMN), ktoré boli v zmluve uvedené v nižšej hodnote ako mala žalobkyňa v skutočnosti
uhradiť. Žalovaný uvedeným spôsobom mal navodiť dojem výhodnosti úveru, čím žalovaný porušil svoju
povinnosť nepoužívať nekalé obchodné praktiky podľa § 4 ods. 2 písm. c) z. č. 250/2007 Z.z.

18. Vo vzťahu k vyššie citovanému ustanoveniu § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z., možno uviesť, že ide
o ustanovenie s tzv. relatívne neurčitou hypotézou, ktorá neustanovuje žiadne kritéria na vymedzenie
toho, čo predstavuje primerané finančné zadosťučinenie a ako treba určiť jeho výšku. Zároveň treba
uviesť, že novšie znenie zákona o ochrane spotrebiteľa dokonca ešte zmiernilo podmienky poskytnutia
primeraného finančného zadosťučinenia, pretože toto sa v súčasnosti poskytuje aj bez toho, aby

porušenie práva alebo povinnosti spotrebiteľa ustanovené zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitným
predpisom, bolo spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi.

19. Základným zákonným predpokladom úspešného uplatnenia primeraného finančného
zadosťučinenia v zmysle citovaného zákonného ustanovenia je teda porušenie práva alebo povinnosti

ustanovenejzákonomč.250/2007Z.z.oochranespotrebiteľaalebopodľaosobitnýchpredpisov,ktorými
sú predpisy na ochranu spotrebiteľa. Podľa názoru súdu uvedený nárok je teda daný, ak dodávateľ
porušil osobitnú právnu úpravu predstavujúcu normy na ochranu spotrebiteľov, ktorými sú osobitná
úprava spotrebiteľských zmlúv v § 52 až 54 Občianskeho zákonníka, zákony o spotrebiteľských úveroch,
o finančných službách na diaľku a podobne. Účelom týchto právnych noriem je zvýšená ochrana

spotrebiteľa ako slabšieho účastníka zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou a citované
zákonné ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. má postihnúť nečestného dodávateľa, ktorý
tieto osobitné právne normy nerešpektuje.

20. V prejednávanej veci je zrejmé, že žalobkyňa úspešne uplatnila nárok z titulu porušenia jej

práva ustanoveného osobitným predpisom. Bolo preukázané, že žalovaný nepostupoval s odbornou
starostlivosťou, keď predložil žalobkyni na podpis zmluvu neobsahujúce zákonom predpísané náležitosti
a následne od žalobkyne prijal plnenie s tým, že toto prijal klamaním spotrebiteľa. Žalovaný porušil práva
žalobkyne ako spotrebiteľky aj v zmysle citovaného zákona a žalobkyňa si svoje nároky z porušenia
povinnostiveriteľaaprávaspotrebiteľariadneuplatnilanasúde,pričombolasosvojiminárokmiúspešná,

a preto splnila zákonnú požiadavku na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

21. Výška priznaného finančného zadosťučinenia závisí od úvahy súdu. Súd pri určovaní zohľadňuje
rôzne kritéria, a to intenzitu, časové trvanie závadného konania, satisfakčnú a sankčnú funkciu a
podobne. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom,

ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Hypotéza právnej normy vyžaduje splnenie
predpokladov, ktorými sú úspešné uplatnenie porušenia práv alebo povinností, ustanovených Zákonom
o ochrane spotrebiteľa alebo osobitnými predpismi, a spôsobilosť porušenia práv alebo povinnosti
privodiť spotrebiteľovi ujmu.

22. Účelom poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia je odčinenie útrap, keď sú voči
spotrebiteľovi uplatňované nezákonné nároky alebo je vystavený bezprostrednej hrozbe nezákonných
nárokov, je bezdôvodne sankcionovaný, znevýhodňovaný a diskriminovaný. 19. Odvolací súd uvádza,
že spotrebiteľ nie je povinný preukazovať ujmu, ktorá mu vznikla, pretože Zákon o ochrane spotrebiteľapriznáva právo na finančné zadosťučinenie nie len v prípade vzniku ujmy, ale už aj vtedy, keď mu ujma
v nadväznosti na porušenie práva spotrebiteľa vzniknúť mohla. Samotné vyvolanie stavu žalovaným,
na základe ktorého by žalobcovi ako spotrebiteľovi ujma mohla vzniknúť, je jedným z predpokladov na

priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Spotrebiteľ nie je povinný odôvodňovať vzniknutú
ujmu a stav právnej neistoty, prípadne uvádzať iné skutočnosti, týkajúce sa nároku na primerané
finančné zadosťučinenie bezprostredne v konaní, v ktorom bolo vyslovené porušenie práva na
ochranu spotrebiteľa. Nárok na primerané finančné zadosťučinenie nie je závislý od okamihu uzavretia
spotrebiteľskej zmluvy. Pri posudzovaní predmetného nároku je potrebné podrobiť prieskumu a

vyhodnotiť, či v danom zmluvnom vzťahu existovala už len hrozba vzniku ujmy. Samotná povaha
primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto súdu nemusia byť
predložené dôkazy o existencii ujmy. (rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 3CoCsp/23/2023)

23. Aj bez stanovenia kritérií výšky primeraného finančného zadosťučinenia treba vychádzať z toho, že
totomáplniťjednakfunkciusatisfakčnú,jednakfunkciusankčnútak,abydostatočneodradilododávateľa

od nekalého konania, ktorého sa dopustil voči úspešnej spotrebiteľke a jednak ho treba chápať aj
ako odmenu za to, že sa spotrebiteľka pustila do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším
dodávateľom a svojim úspechom priniesla benefit aj pre ostatných spotrebiteľov v tom, že možno
predpokladať, že dodávateľ sa konania, ktorého sa dopustil voči žalobkyni už voči ďalším spotrebiteľom
nedopustí, prípadne sa ho nedopustí v takej intenzite.

24. Žalobkyňa v dôsledku správania sa žalovaného bola nútená zabezpečiť si právnu pomoc, aby sa
domohlavrátenia,resp.vydaniabezdôvodnéhoobohatenia.Pretobypriznanímprimeranéhofinančného
zadosťučinenia súd mal kompenzovať žalobkyni jej čas, nevyhnutný na zabezpečenie si právnej pomoci,
ako aj čas, po ktorý trvalo súdne konanie o vydanie bezdôvodného obohatenia (viac ako 3 roky), počas

ktorého si žalobkyňa nebola istá výsledkom sporu a zároveň aj skutočnosť. Súd má za to, že žalovaný
musel mať vedomosť o tom, že zmluva neobsahuje zákonom predpísané náležitosti a bol povinný podľa
§ 53a Občianskeho zákonníka zdržať sa použitia neplatnej zmluvnej podmienky.

25. Úspešnosť žalobkyne v spore o vydanie bezdôvodného obohatenia nebola sporná, čím došlo k

naplneniu hypotézy právnej normy viazanej na inštitút primeraného finančného zadosťučinenia. Súd
preto považoval za primeranú výšku finančného zadosťučinenia sumu 1.296,22 eur, a to s ohľadom
na intenzitu zásahu žalovaného do práva žalobkyne ako spotrebiteľa, ktoré nemusí byť v rovnakej
numericky vyjadrenej výške ako ujma, ktorá jej bola spôsobená. Súd preto priznal žalobkyni reflektujúc
zásadu primeranosti a spravodlivosti primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300,- eur z titulu

nerešpektovania následku nedostatku náležitostí upravených v § 9 ods. 2 z. č. 129/2010 Z.z. o
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a sumu 996,22 eur z titulu využívania nekalých obchodných
praktík podľa § 4 ods. 2 písm. c) z. č. 250/2007 Z.z., a to v rozsahu sumy, o ktorú sa chcel žalovaný
na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatiť. Suma priznaného nároku sa javí ako zodpovedajúca svojmu
účelu a poskytuje žalobkyni ako spotrebiteľke satisfakciu, zároveň napĺňa účel predmetného inštitútu

tým, že odradí dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov.

26. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a v konaní úspešnej žalobkyni priznal
náhradu trov konania v rozsahu 100%, o ktorých súd rozhodne samostatným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia na tunajšom
súde.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a)neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné rozhodnutie súdu
prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu vyššie uvedenú, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na
vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie, ktorým bola upravená starostlivosť
o maloletého, styk s maloletým alebo iná ako peňažná povinnosť vo vzťahu k maloletému, oprávnený
môže podať návrh na súdny výkon rozhodnutia.