Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 12. september 2024

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: PN-4Csp/61/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119263584
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 09. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Greguš, PhD., LL.M.

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2024:6119263584.13

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava sudcom JUDr. Jozefom Gregušom, PhD., LL.M., v spore žalobcu: Home Credit

Slovakia, a.s., IČO: 36 234 176, so sídlom Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, v zast.: Advokátska
kancelária GOLIAŠOVÁ GABRIELA, s.r.o., IČO: 47 234 679, so sídlom 01. mája 173/11, 911 01 Trenčín,
proti žalovanému: D. Y., P..: XX.XX.XXXX, Y. P. X. D. Č.. X, XXX XX W., o zaplatenie 1.005,67 EUR s
príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1.005,67 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške
5,00 % ročne zo sumy 795,65 EUR od 10.06.2018 do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.

II. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100,00 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa svojou žalobou doručenou Okresnému súdu Trnava dňa 22.08.2019 domáhal zaplatenia
sumy 1.005,67 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 795,65 EUR od
10.06.2018 do zaplatenia ako aj náhrady trov konania.

2. Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že žalobca ako veriteľ uzavrel so žalovaným úverovú zmluvu
č. XXXXXXXXXX, ktorej súčasťou boli aj úverové podmienky. Predmetom úverovej zmluvy bolo

poskytnutie spotrebiteľského úveru vo výške 1.200,00 EUR zo strany žalobcu. Žalovaný sa finančné
prostriedky zaviazal žalobcovi vrátiť v pravidelných 48 mesačných splátkach po 40,86 EUR. Žalovaný
sa dostal do omeškania so splácaním úveru, keď úver riadne a včas nesplácal. Z tohto dôvodu žalobca
pristúpil k zosplatneniu úveru dňa 25.05.2018. List bol žalovanému odoslaný dňa 25.05.2018. Žalovaný
ku dňu podania žaloby dokopy uhradil sumu 903,92 EUR. Dlh žalovaného pozostáva z istiny vo výške
400,71 EUR, úrokov vo výške 210,02 EUR a zosplatnenej istiny vo výške 394,94 EUR. Celkovo vo výške
1.005,67 EUR. Z uvedeného dôvodu žalobca žiada, aby súd jeho žalobe vyhovel.

3. Žalobca v rámci svojej žaloby na preukázanie svojich tvrdení predložil zmluvu o spotrebiteľskom úvere
zo dňa 10.04.2015, úverové podmienky, podacie hárky, predžalobnú výzvu zo dňa 09.01.2019 a výpis
z čerpania úveru, prehľad splátok úveru a úhrad žalovaného.

4. Na základe skutočností tvrdených žalobcom vo svojej žalobe Okresný súd Banská Bystrica vydal
platobný rozkaz, sp. zn.: 34Up/446/2019 zo dňa 06. mája 2019 (ďalej len: „platobný rozkaz“), ktorým

žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel. Žalovaný v zákonom stanovenej lehote podal voči platobnému
rozkazu odpor s vecným odôvodnením.5. Žalovaný svoj odpor voči platobnému rozkazu odôvodnil nasledovne. Žalovaný vo svojom odpore
namietal, že zmluva o pôžičke je neplaným právnym úkonom, je napísaná menším písmom, je zle
uvedenáRPMNaobsahujeneprijateľnézmluvnépodmienky.Žalobcanepreukázalsprávnosťvýškydlhu

a v rámci práva na súdnu ochranu žiada súd, aby preskúmal trovy konania.

6. Žalobca v rámci svojho vyjadrenia k odporu uvádza, že nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že by sa
jednalo o neplatne uzatvorenú zmluvu o úvere, zmluva spĺňa všetky zákonom predpísané náležitosti
zmluvy o spotrebiteľskom úvere a je plne v súlade s rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie zo dňa

09.11.2016 C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia proti Bíróová.

7. Následne Okresný súd Piešťany vyzval žalovaného, aby sa v stanovenej lehote vyjadril k vyjadreniu
žalobcu.Výzvabolažalovanémudoručenádňa23.09.2019.Žalovanýsakvyjadreniužalobcunevyjadril.

8. Podľa § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku: „v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa

žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil,
ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne
vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú

rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.“

9. Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: IV. ÚS 115/03 zo dňa 03. júla 2003 a z
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: III. ÚS 209/2004 zo dňa vyplýva, že: „odôvodnenie
rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na

záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizovateľné základné právo strany sporu na súdnu ochranu,
resp. právo na spravodlivý proces.“

10. Podľa 204 Civilného sporového poriadku platí, že: „dôkaz listinou sa vykoná tak, že súd listinu alebo
jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí, ak ide o listinu, ktorej odpis bol strane sporu v priebehu

konania doručený a ak listina alebo jej obsah neboli protistranou spochybnené.“

11. Podľa 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku platí, že: „dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy,
a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na
všetko, čo vyšlo počas konania najavo.“

12. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi predloženými žalobcom v zmysle
§ 204 Civilného sporového poriadku. Z vykonaného dokazovania si súd ustálil nasledovný skutkový
stav: žalobca ako veriteľ uzavrel so žalovaným úverovú zmluvu č. XXXXXXXXXX, ktorej súčasťou
boli aj úverové podmienky. Uvedené mal súd za preukázané predložením zmluvy o spotrebiteľskom

úvere. Predmetom úverovej zmluvy bolo poskytnutie spotrebiteľského úveru vo výške 1.200,00 EUR zo
strany žalobcu. Žalovaný sa finančné prostriedky zaviazal žalobcovi vrátiť v pravidelných 48 mesačných
splátkach po 40,86 EUR. Žalovaný sa dostal do omeškania so splácaním úveru, keď úver riadne a včas
nesplácal. Z tohto dôvodu žalobca pristúpil k zosplatneniu úveru dňa 25.05.2018. List bol žalovanému
odoslaný dňa 25.05.2018. Žalovaný ku dňu podania žaloby dokopy uhradil sumu 903,92 EUR. Dlh

žalovaného pozostáva z istiny vo výške 400,71 EUR, úrokov vo výške 210,02 EUR a zosplatnenej istiny
vo výške 394,94 EUR. Celkovo dlh žalovaného predstavuje sumu vo výške 1.005,67 EUR, čo má súd
za preukázané z predloženého rozpis platieb a úhrad žalovaného.

13. Podľa § 491 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len:

„Občiansky zákonník“), platí že: „záväzky vznikajú najmä zo zmlúv týmto zákonom výslovne upravených;
môžu však vznikať aj z iných zmlúv v zákone neupravených (§ 51) a zo zmiešaných zmlúv obsahujúcich
prvky rôznych zmlúv.“

14. Podľa § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len:

„Obchodný zákonník“) platí, že: „zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté
peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.“15. Podľa § 499 Obchodného zákonníka platí, že: „za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na
požiadanie peňažné prostriedky možno dojednať odplatu, ak poskytovanie úveru je predmetom
podnikania veriteľa.“

16. Podľa § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka platí, že: „od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je
dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej
zákonom alebo na základe zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky
požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany

dojednajú úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť
úroky v najvyššie prípustnej výške.“

17. Podľa § 503 ods. 1 až 3 Obchodného zákonníka platí, že: „záväzok platiť úroky je splatný spolu
so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky. Ak lehota na vrátenie poskytnutých peňažných
prostriedkov je dlhšia ako rok, sú úroky splatné koncom každého kalendárneho roka. V čase, keď

sa má vrátiť zvyšok poskytnutých peňažných prostriedkov, sú splatné aj úroky, ktoré sa ho týkajú. Ak
sa poskytnuté peňažné prostriedky majú vrátiť v splátkach, sú v deň splatnosti každej splátky
splatné aj úroky z tejto splátky. Dlžník je oprávnený vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky pred
dobou určenou v zmluve. Úroky je povinný zaplatiť len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných
prostriedkov.“

18. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy
o úvere (ďalej len: „zákon o spotrebiteľských úveroch“): „spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona
je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme

pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.
Spotrebiteľský úver podľa tohto zákona možno poskytnúť len bezhotovostným prevodom finančných
prostriedkov na platobný účet spotrebiteľa alebo na účet stavebného sporiteľa, poštovým poukazom,
ktorého adresátom je spotrebiteľ alebo platobným prostriedkom vydaným na meno spotrebiteľa; tým nie
je dotknuté bezhotovostné poskytnutie viazaného spotrebiteľského úveru podľa § 15 alebo poskytnutie

spotrebiteľského úveru bezhotovostne na splatenie iného úveru alebo úverov úhradou veriteľovi
oprávnenému poskytovať úver podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu. Spotrebiteľským úverom
sú aj mladomanželský úver podľa osobitného predpisu, niektoré stavebné úvery a iné úvery podľa
osobitného predpisu1b) a nezabezpečené úvery poskytované spotrebiteľom na účely rekonštrukcie
nehnuteľnosti určenej na bývanie, pričom ustanovenia osobitných predpisov týkajúce sa poskytovania

týchto úverov tým nie sú dotknuté; obmedzenie hornej hranice výšky úveru podľa odseku 3 písm. f) sa
na tieto úvery nevzťahuje.“

19. Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej
len: „Občiansky zákonník“) platí, že: „spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu

formu (pozn. súdu: právny režim), ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.“

20.Podľa§290Civilnéhosporovéhoporiadkuplatí,že:„spotrebiteľskýsporje spor medzi dodávateľom
a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou.“

21. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka platí, že: „ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako
aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy,
ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody,
ktorýchobsahomaleboúčelomjeobchádzanietohtoustanovenia,súneplatné.Navšetkyprávnevzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj

keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.“

22. Zmluva o úvere ja ako zmluvný typ upravená v § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Nakoľko je
však právny vzťah medzi žalobcom a žalovanými spotrebiteľským právnym vzťahom, je nevyhnuté v
zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka prednostne aplikovať na tento právny vzťah ustanovenia

Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. K uvedenému záveru
dospel súd z dôvodu, že uvedená zmluva o úvere je formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, keďže
text zmluvy bol vopred pripravený, žalovaný ako spotrebiteľ nemal možnosť žiadnym podstatným
spôsobom zasahovať do jej obsahu. Právny predchodca žalobcu pri uzatváraní zmluvy o splátkovomúvere vystupoval ako podnikateľ, ktorý koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a
zároveň ako veriteľ, keď poskytol žalovanému spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania a
žalovaný vystupoval ako spotrebiteľ, pretože nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo

inej podnikateľskej činnosti, a úver bol žalovanému poskytnutý za iným účelom, ako za účelom
výkonu zamestnania, povolania alebo podnikania. S poukazom na vyššie uvedené súd na predmetný
právny vzťah prednostne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka.

23. Podľa § 9 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch ku dňu podpísania zmluvy platí, že: „zmluva

o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu. Každá zmluvná strana dostane najmenej jedno jej
vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi. Zmluva
o spotrebiteľskom úvere musí byť v záhlaví zreteľne označená názvom zmluvy, ktorý obsahuje slová
„spotrebiteľský úver“ v príslušnom gramatickom tvare.“

24. Žalovaný v priebehu civilného sporového konania uplatnil prostriedky procesnej obrany len v podobe
podaného odporu. Žalovaný v rámci svojho odporu uviedol, že zmluvu o pôžičke považuje za neplatný
právny úkon. Súd preskúmal predmetnú zmluvu a dospel k právnemu záveru, že uvedená zmluva
o úvere zo dňa 10.04.2015 spĺňa všetky zákonom predpísané náležitosti potrebné v zmysle § 9 a
nasl. zákona o spotrebiteľských úveroch. Je žalovaným riadne podpísaná. Súd neakceptoval tvrdenie

žalovaného, že sa jedná o zmluvu o pôžičke. Súd posúdil právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným
ako spotrebiteľský právny vzťah na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 Obchodného zákonníka, na
ktorý sa prednostne aplikujú právne normy Občianskeho zákonníka.

25. Podľa § 53c Občianskeho zákonníka platí, že: „ak je spotrebiteľská zmluva vyhotovená písomne,

predmet a cena nesmú byť uvedené menším písmom ako iná časť takejto zmluvy s výnimkou názvu
zmluvy a označení jej častí. Ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy, ako aj ustanovenia obsiahnuté vo
všeobecných obchodných podmienkach alebo v akýchkoľvek iných zmluvných dokumentoch, ktoré so
spotrebiteľskou zmluvou súvisia, nesmú byť uvedené pre spotrebiteľa nečitateľným a menším písmom,
ako ustanoví vykonávací predpis. Zmluva uzatvorená v rozpore s týmto ustanovením je neplatná.“

26. Ďalším argumentom žalovaného bolo, že uvedená spotrebiteľská zmluva obsahuje menšie písmo.
Žalovaný neuviedol, akú veľkosť písma zmluva obsahuje a prečo uvedené písmo považuje za menšie.
Súd vykonal dokazovanie prostredníctvom vzhliadnutia zmluvy o spotrebiteľskom úvere a dospel k
právnemuzáveru,žepredmetnáúverovázmluvaniejepísanámenšímpísmompodzákonomstanovené

veľkostné minimum (9). Veľkosť písma použitého v úverovej zmluve je dokonca väčšia ako v priložených
úverových podmienkach.

27. K nesprávne uvedenému RPMN súd uvádza, že žalovaný opätovne neuviedol, prečo údaj uvedený
pri RPMN považuje za nesprávny ani to, akú výšku RPMN by podľa jeho názoru mala zmluva o úvere

obsahovať.SúdajnapriektejtoskutočnostiexoffoprepočítalúdajuvedenýpodRPMNadospelkzáveru,
že údaj uvedený pod RPMN je uvedený správne.

28. Podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka platí, že: „spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v

neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky,
ktorésatýkajúhlavnéhopredmetuplneniaaprimeranosticeny,aktietozmluvnépodmienkysúvyjadrené
určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.“

29. Súčasne žalovaný namietal vo svojom odpore, že uvedená úverová zmluva obsahuje veľké

množstvoneprijateľnýchzmluvnýchpodmienok,avšakopätovneneuviedol,ktorékonkrétneustanovenia
zmluvy o úvere považuje za neprijateľné. Nie je totiž možné, aby žalovaný len blanketovo uviedol, že
zmluva o úvere obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky bez ich bližšej konkretizácie a odôvodnenia.
Súd aj napriek tomu vykonal dokazovanie prostredníctvom analýzy zmluvy o úvere a podrobil ju testu
neprijateľnosti zmluvných podmienok prostredníctvom generálnej klauzuly uvedenej v § 53 ods. 1

Občianskeho zákonníka. Po podrobnej analýze tejto zmluvy súd dospel k právnemu záveru, že uvedená
zmluva neobsahuje ustanovenia, ktoré by boli priamo v rozpore s § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V
úverovej zmluve je jasne a prehľadne uvedená čiastka, ktorá bola predmetom úveru, a to suma 1.200,00
EUR. V tejto úverovej zmluve je jasne a prehľadne uvedené, koľko mal žalovaný žalobcovi zaplatiťv pravidelných mesačných splátkach. Nakoľko si žalobca uplatňuje v tomto konaní len nesplatenú
istinu spolu s úrokmi, súd v úverovej zmluve nenašiel také ustanovenia, ktorý by spôsobovali značnú
nerovnováhuvprávachapovinnostiachžalobcuažalovanéhoprinárokužalobcunavrátenieistinyspolu

s úrokmi. Z uvedeného dôvodu súd argumenty žalovaného v rámci jeho uplatneného práva na súdna
ochranu nemohol vziať do úvahy a vyhodnotil ich ako právne irelevantné.

30. Podľa 151 ods. 1 Civilného sporového poriadku platí, že: „skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana
výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.“

31. K základnému rozloženiu dôkazného bremena (onus probandi) v civilnom sporovom konaní a k
procesným následkom stavu non liquet sa vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky. Podľa nálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k.: I ÚS 24/2019 zo dňa 09. júna 2020 platí, že: „civilné
sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s ktorou je úspech procesnej strany
definovanýjejpovinnosťoutvrdeniaanaňounadväzujúcoudôkaznoupovinnosťouaimzodpovedajúcim

korelátom v podobe bremena tvrdenia a dôkazného bremena. Z prejednacej zásady potom následne
vyplýva základné procesné pravidlo, podľa ktorého každá strana je povinná dokazovať skutočnosti
zodpovedajúce znakom právnej normy, ktorá je pre ňu priaznivá a ktorej sa domáha. Strana domáhajúca
sa týchto právnych následkov ponesie aj nepriaznivé dôsledky stavu non liquet (neobjasneného určitého
skutkového stavu, resp. určitej relevantnej skutočnosti), teda procesných následkov toho, ako keby bolo

zistené, že k naplneniu skutkových predpokladov hypotézy právnej normy, ktorej účinkov sa domáhala,
nedošlo.“

32. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 8 Cdo/140/2018 zo dňa 11.09.2011
platí, že.: „dôkazné bremeno je inštitútom práva procesného, pretože je nerozlučne spojené s civilným

sporovým konaním a prejavuje sa vo výsledku sporu. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku
náležite uviedol, na základe akých skutočností dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno,
čo malo v danej veci za následok zamietnutie žaloby. Dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu, v ktorého
záujme je preukázanie pravdivosti ním tvrdených skutočností, zakladajúcich ním tvrdené právo. Na
druhej strane žalovaného zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní skutočností, ktoré

vylučujú existenciu uplatňovaného práva, ak jeho existenciu žalobca preukázal (tak napr. rozhodnutia
sp. zn. 2 Cdo 256/2012 a 6 Cdo 95/2011).“

33. Jednou zo základných procesných povinností strán sporu je povinnosť tvrdiť v zmysle § 150
Civilného sporového poriadku. Povinnosť strany sporu tvrdiť má kľúčový význam a predstavuje jeden

zo základných princípov civilného procesu v zmysle článku 8 Civilného sporového poriadku. Skutkové
tvrdenia žalobcu sú prostriedkami procesného útoku a skutkové tvrdenia žalovaného sú prostriedkami
procesnej obrany. Stranu sporu zaťažuje bremeno tvrdenia (onus dicendi). Schopnosť strany sporu
uniesť bremeno tvrdenia s dôkazným bremenom (onus probandi) je predpokladom pre úspech v spore.
Nesplnenie povinnosti tvrdiť, respektíve nesplnenie povinnosti „relevantne tvrdiť“ má pre stranu sporu

procesnoprávnu sankciu. Táto sankcia má podobu prehry v spore. Prejaví sa v rámci meritórneho
rozhodnutia vo veci. Strana sporu je povinná tvrdiť skutočnosti, ktoré sú na základe hmotného práva
spôsobilé privodiť jej úspech v spore. V zásade platí, že každý má tvrdiť najmä tie právne skutočnosti,
ktoré spôsobujú vznik jeho nároku alebo zánik jeho povinnosti. To, že Civilný sporový poriadok chápe
bremeno popretia tvrdení protistrany ako samostatnú procesnú povinnosť, vyplýva z ustanovenia § 151

ods. 1 Civilného sporového poriadku, ktoré upravuje procesné následky, resp. sankciu za jej nesplnenie.
(Bližšie pozri: ŠTEVČEK, M. a kol.: Civilné právo procesné. Úvod do civilného procesu a sporové
konanie. 1 vydanie. Praha: C. H. Beck, 2022, str. 245 a 246, ISBN: 978-80-7400-876-4.)

34. Súd k uplatneným prostriedkom procesnej obrany žalovaného uvádza, že žalovaný vo svojom

odpore ako aj v celom priebehu civilného sporového konania neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti,
ktoré by vylučovali uplatnené právo žalobcu z predmetnej úverovej zmluvy. Svoje tvrdenia v podanom
odpore nepreukázal listinnými dôkazmi, nenavrhol žiadne návrhy na doplnenie dokazovania. Z
uvedeného dôvodu sa ďalšie skutočnosti medzi žalobcom a žalovaným stali v zmysle § 151 ods. 1
Civilného sporového poriadku nespornými. K vyjadreniu žalobcu sa písomne žalovaný už nevyjadril

a na pojednávaní konanom dňa 12.09.2024 sa žalovaný osobne nezúčastnil, pričom svoju neúčasť
riadne a včas neospravedlnil. Jediným prostriedkom procesnej obrany bol podaný odpor, ktorý
mal charakter formulárového odporu stiahnutého z internetu, ktorý neobsahoval žiadne konkrétneskutočnosti aplikujúce sa na danú zmluvu o úvere. Z uvedeného dôvodu žalovaný žiadne konkrétne
skutočnosti, ktoré by vylučovali uplatnené právo žalobcu v tomto konaní.

35. Podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka platí, že: „dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní,
je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ
právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok
týkať aj len jednotlivých plnení.“

36. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka platí, že: „ak ide o omeškanie s plnením peňažného
dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona
povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje
vykonávací predpis.

37. Podľa § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré

ustanovenia Občianskeho zákonníka (ďalej len: „Nariadenie vlády“): „výška úrokov z omeškania je opäť
percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná
k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.“

38. Nakoľko sa žalovaný sa dostal s úhradou svojho dlhu do omeškania, žalobca si v súlade s § 517

ods. 2 Občianskeho zákonníka uplatnil zákonné úroky z omeškania odo dňa nasledujúceho po vzniku
omeškania dlžníka s platením svojho dlhu, pričom ich výška 5,00 % ročne bola žalobcom správne určená
v súlade s § 3 Nariadenia vlády. Je tomu tak preto, pretože v čase začiatku omeškania dlžníka s platením
svojho peňažného záväzku bola základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky vo výške 0,00 %,
ktorá sa v zmysle § 3 Nariadenia vlády zvyšuje celkovo o päť percentuálnych bodov (0,00 % + 5,00%

= 5,00 % úrok z omeškania).

39. Podľa § 251 ods. 1 Civilného sporového poriadku: „lehota na plnenie je tri dni a plynie od
právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.“

40. Súd v tomto prípade uložil žalovanému povinnosť zaplatiť vyššie uvedenú sumu s príslušenstvom
do 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku v súlade s § 232 ods. 3 Civilného sporového
poriadku.

41. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností a po podrobnej právnej analýze súd dospel k

právnemu záveru, že žalobe žalobcu je potrebné vyhovieť a preto súd rozhodol tak, ako je uvedené vo
výroku I. tohto rozsudku. Následne sa súd zameral na rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania.

42. Podľa § 251 ods. 1 Civilného sporového poriadku: „trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené
a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.“

43. Podľa § 255 ods. 1 a ods. 2 Civilného sporového poriadku: „súd prizná strane náhradu trov konania
podľapomerujejúspechuvoveci.Akmalastranavoveciúspechlenčiastočný,súdnáhradutrovkonania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.“

44. Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku platí, že: „o nároku na náhradu trov konania
rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.“

45. Podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku platí, že: „o výške náhrady trov konania rozhodne
súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,

samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.“

46.Otrováchkonaniasúdrozhodolpostupompodľa§262ods.1Civilnéhosporovéhoporiadkuvzmysle
zásady pomeru úspechu vo veci uvedenej v § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku tak, že ich
náhradu priznal žalobcovi v rozsahu 100,00 % voči žalovanému, pretože žalobca mal vo veci úspech

v plnom rozsahu, nakoľko súd vo výroku č. I. tohto rozsudku vyhovel žalobe žalobcu v plnom rozsahu.
V predmetnom spore mal žalobca hrubý úspech 100,00 % a hrubý úspech žalovaného bol 0,00 %, z
čoho jednoznačne vyplýva konečný čistý úspech žalobcu 100,00 % (100,00 % - 0,00 % = 100,00 %). Tov konečnom dôsledku znamená nárok žalobcu voči žalovanému na náhradu účelne vynaložených trov
celého konania v rozsahu 100,00 %, o čom konajúci súd rozhodol vo výroku II. tohto rozsudku.

47. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového
poriadku v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

48. Vzhľadom na vyššie uvedené súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Protitomutorozsudkujemožnépodaťodvolanievlehotedo15dníododňajehodoručenianaOkresnom
súde Trnava (§ 355 ods. 1 a § 357 písm. m) Civilného sporového poriadku).

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového
poriadku).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania, a síce ktorému súdu je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis, spisová značka konania (§ 127 ods. 1 Civilného sporového
poriadku) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh)

(§ 363 Civilného sporového poriadku).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesúprípustnéďalšieprostriedkyprocesnejobranyaleboďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
Civilného sporového poriadku).

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné súdne rozhodnutie, oprávnený môže podať

návrh na vykonanie exekúcie podľa § 48 a nasl. zákona č. 233/1995 Z. z. zákon o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov.