Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 12. september 2024

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: PN-4Csp/24/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2522200977
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 09. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Greguš, PhD., LL.M.

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2024:2522200977.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava sudcom JUDr. Jozefom Gregušom, PhD., LL.M., v spore žalobcu: Intrum Slovakia,

s.r.o., IČO: 35 831 154, so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava - Staré Mesto, v zast.: JUDr. Ján
Šoltés, advokát so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava - Staré Mesto, proti žalovanému: R. O., nar.:
XX.XX.XXXX, bytom XXX XX Piešťany, o zaplatenie 1.794,03 EUR s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1.794,03 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške
5,00 % ročne zo sumy 1.794,03 EUR od 31.10.2019 do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.

II. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100,00 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Piešťany dňa 25.05.2022 domáhal voči žalovanému
zaplatenia sumy 1.794,03 EUR s príslušenstvom a náhradou trov konania.

2. Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že žalobca uzatvoril so žalovaným dňa 22.05.2019 zmluvu o
pôžičke č. XXXXXXXX (ďalej len: „zmluva“). Žalobca žalovanému poskytol pôžičku vo výške 1.684,90
EUR na kúpu spotrebného tovaru bližšie špecifikovaného v zmluve. Kúpna cena tovaru bola 1.684,90
Eur. Žalovaný pri podpise zmluvy uhradil akontáciu vo výške 0,00 Eur a na zvyšok kúpnej ceny žalobca

poskytolžalovanémupôžičkupodľauvedenejzmluvyopôžičke.Účelomzmluvyboloposkytnutiepôžičky
na zakúpenie tovaru na základe vlastného výberu žalovaného. Cena na splátky znamená viazaný
spotrebiteľský úver v čiastke poskytnutej žalovanému žalobcom, a to vo výške kúpnej ceny konkrétneho
tovaru zníženej o zaplatenú akontáciu. Akontácia je časťou kúpnej ceny tovaru, ktorú žalovaný zaplatil
pred dodaním tovaru. S podmienkami zmluvy a ich obsahom sa žalovaný oboznámil, čo potvrdil
vlastnoručným podpisom. Podľa zmluvy o pôžičke mal žalovaný splácať pôžičku v pravidelných 15
mesačných splátkach v sume 126,30 EUR, a to až do celkovej sumy pôžičky vo výške 1.894,50 EUR. Do

dnešného dňa uhradil žalovaný z vyššie uvedenej zmluvy sumu 0,00 EUR. Vzhľadom na to, že žalovaný
porušil svoju povinnosť splácať poskytnutú pôžičku resp. jednotlivé povinné splátky riadne a včas t.j. v
súlade so zmluvou a podmienkami k zmluve, žalobca listom z dňa 28.08.2019 - predžalobná upomienka,
vyzval žalovaného k úhrade dlžných splátok, na čo poskytol žalovanému dodatočnú lehotu na plnenie
viac než 30 dní. Súčasne žalobca žalovaného upozornil, že ak nedôjde aspoň k úhrade najstaršej
omeškanej splátky, Žalobca bude oprávnený úver zosplatniť. Žalovaný ani v dodatočne poskytnutej
lehote dlžné splátky neuhradil. Žalobca využil oprávnenie v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia a

dňa 19.10.2019 úver zosplatnil, o čom bol žalovaný informovaný listom z dňa 25.10.2019 - „Oznámenie
o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru“. Ku zosplatneniu samotnému došlo až po márnom uplynutí
dostatočne dlhej dodatočnej lehoty na plnenie, a to vo vzťahu ku splátke splatnej bezprostredne pred
zosplatnením. Splátka uvedená v predžalobnej upomienke je len najstaršou omeškanou splátkou, tátovšak neurčuje začiatok plynutia premlčacej lehoty. Neuhradením aspoň splátky uvedenej v predžalobnej
upomienke sa žalovaný dostal do omeškania viac než 3 mesiace, a teda súčasne žalobcovi vzniklo v
zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka oprávnenie vyhlásiť dlh za splatný v celom rozsahu naraz.

Do dnešného dňa Žalovaný dlžné splátky neuhradil.

3. Žalobca ku svojej žalobe priložil listinné dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, a to notársku
zápisnicu NZ XXXXX/XXXX, zmluvu o spotrebiteľskom úvere zo dňa 22.05.2019, obchodné podmienky,
predžalobnú upomienku zo dňa 28.08.2019, oznámenie o mimoriadnej splatnosti úveru zo dňa

25.10.2019, prehľad splátok a úhrad žalovaného.

4. Na základe skutočností tvrdených žalobcom vo svojej žalobe Okresný súd Piešťany vydal platobný
rozkaz, sp. zn.: 4Csp/24/2022-44 zo dňa 22. júna 2026 (ďalej len: „platobný rozkaz“), ktorým žalobe
žalobcu v celom rozsahu vyhovel. Nakoľko sa však nepodarilo žalovanému platobný rozkaz doručiť do
vlastných rúk, Okresný súd Piešťany na základe svojho uznesenia sp. zn.: 4Csp/24/2022-78 zo dňa 18.

októbra 2026 uvedený platobný rozkaz v celom rozsahu zrušil.

5. Okresný súd Piešťany vydal uznesenie sp. zn.: 4Csp/24/2022-117 zo dňa 14. decembra 2022, na
základe ktorého došlo k zmene subjektu na strane žalobcu z pôvodného žalobcu: Všeobecná úverová
banka, a.s.; skrátený názov: VÚB, a.s., so sídlom Mlynské nivy 1, Bratislava, IČO: 31 320 155, pričom na

jeho miesto vstúpil nový a súčasný žalobca: Intrum Slovakia, s.r.o., IČO: 35 831 154, so sídlom Mýtna
48, 811 07 Bratislava - Staré Mesto.

6. Následne Okresný súd Piešťany vyzval žalovaného, aby sa v stanovenej lehote k žalobe žalobcu
písomne vyjadril. Žaloba spolu s jej prílohami, výzvou na vyjadrenie a príslušným poučením bola

žalovanému doručená postupom podľa § 106 ods. 1 a § 116 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný
sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len: „Civilný sporový poriadok“). Žalovaný sa
v rámci stanovenej lehoty písomne k žalobe žalobcu nevyjadril, skutkové tvrdenia žalobcu v žalobe
nepoprel a neoznačil žiadne dôkazy na preukázanie svojich prípadných tvrdení.

7. Podľa § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku: „v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa
žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil,
ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne
vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,

prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú
rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.“

8. Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: IV. ÚS 115/03 zo dňa 03. júla 2003 a z
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: III. ÚS 209/2004 zo dňa vyplýva, že: „odôvodnenie

rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizovateľné základné právo strany sporu na súdnu ochranu,
resp. právo na spravodlivý proces.“

9. Podľa 204 Civilného sporového poriadku platí, že: „dôkaz listinou sa vykoná tak, že súd listinu alebo

jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí, ak ide o listinu, ktorej odpis bol strane sporu v priebehu
konania doručený a ak listina alebo jej obsah neboli protistranou spochybnené.“

10. Podľa 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku platí, že: „dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy,
a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na

všetko, čo vyšlo počas konania najavo.“

11. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi predloženými žalobcom v
zmysle § 204 Civilného sporového poriadku. Z vykonaného dokazovania si súd ustálil nasledovný
skutkový stav: žalobca uzatvoril so žalovaným dňa 22.05.2019 zmluvu o pôžičke č. XXXXXXX, na

základe ktorej poskytol žalovanému pôžičku vo výške 1.684,90 EUR na kúpu spotrebného tovaru
bližšie špecifikovaného v zmluve. Kúpna cena tovaru bola 1.684,90 Eur. Žalovaný pri podpise zmluvy
uhradil akontáciu vo výške 0,00 Eur a na zvyšok kúpnej ceny žalobca poskytol žalovanému pôžičku
podľa uvedenej zmluvy o pôžičke. Účelom zmluvy bolo poskytnutie pôžičky na zakúpenie tovaru nazáklade vlastného výberu žalovaného. Cena na splátky znamená viazaný spotrebiteľský úver v čiastke
poskytnutej žalovanému žalobcom, a to vo výške kúpnej ceny konkrétneho tovaru zníženej o zaplatenú
akontáciu. Akontácia je časťou kúpnej ceny tovaru, ktorú žalovaný zaplatil pred dodaním tovaru. S

podmienkami zmluvy a ich obsahom sa žalovaný oboznámil, čo potvrdil vlastnoručným podpisom. Podľa
zmluvy o pôžičke mal žalovaný splácať pôžičku v pravidelných 15 mesačných splátkach v sume 126,30
EUR, a to až do celkovej sumy pôžičky vo výške 1.894,50 EUR. Do dnešného dňa uhradil žalovaný z
vyššie uvedenej zmluvy sumu 0,00 EUR. Vzhľadom na to, že žalovaný porušil svoju povinnosť splácať
poskytnutúpôžičkuresp.jednotlivépovinnésplátkyriadneavčast.j.vsúladesozmluvouapodmienkami

k zmluve, žalobca listom z dňa 28.08.2019 - predžalobná upomienka, vyzval žalovaného k úhrade
dlžných splátok, na čo poskytol žalovanému dodatočnú lehotu na plnenie viac než 30 dní. Súčasne
žalobca žalovaného upozornil, že ak nedôjde aspoň k úhrade najstaršej omeškanej splátky, Žalobca
bude oprávnený úver zosplatniť. Žalovaný ani v dodatočne poskytnutej lehote dlžné splátky neuhradil.
Žalobca využil oprávnenie v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia a dňa 19.10.2019 úver zosplatnil, o
čom bol žalovaný informovaný listom z dňa 25.10.2019 - „Oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti

úveru“. Ku zosplatneniu samotnému došlo až po márnom uplynutí dostatočne dlhej dodatočnej lehoty
na plnenie, a to vo vzťahu ku splátke splatnej bezprostredne pred zosplatnením. Splátka uvedená v
predžalobnej upomienke je len najstaršou omeškanou splátkou, táto však neurčuje začiatok plynutia
premlčacej lehoty. Neuhradením aspoň splátky uvedenej v predžalobnej upomienke sa žalovaný dostal
do omeškania viac než 3 mesiace, a teda súčasne žalobcovi vzniklo v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho

zákonníka oprávnenie vyhlásiť dlh za splatný v celom rozsahu naraz. Do dnešného dňa Žalovaný dlžné
splátky neuhradil.

12. Podľa § 491 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len:
„Občiansky zákonník“), platí že: „záväzky vznikajú najmä zo zmlúv týmto zákonom výslovne upravených;

môžu však vznikať aj z iných zmlúv v zákone neupravených (§ 51) a zo zmiešaných zmlúv obsahujúcich
prvky rôznych zmlúv.“

13. Podľa § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len:
„Obchodný zákonník“) platí, že: „zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka

poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté
peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.“

14. Podľa § 499 Obchodného zákonníka platí, že: „za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na
požiadanie peňažné prostriedky možno dojednať odplatu, ak poskytovanie úveru je predmetom

podnikania veriteľa.“

15. Podľa § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka platí, že: „od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je
dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej
zákonom alebo na základe zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky

požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany
dojednajú úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť
úroky v najvyššie prípustnej výške.“

16. Podľa § 503 ods. 1 až 3 Obchodného zákonníka platí, že: „záväzok platiť úroky je splatný spolu

so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky. Ak lehota na vrátenie poskytnutých peňažných
prostriedkov je dlhšia ako rok, sú úroky splatné koncom každého kalendárneho roka. V čase, keď
sa má vrátiť zvyšok poskytnutých peňažných prostriedkov, sú splatné aj úroky, ktoré sa ho týkajú. Ak
sa poskytnuté peňažné prostriedky majú vrátiť v splátkach, sú v deň splatnosti každej splátky
splatné aj úroky z tejto splátky. Dlžník je oprávnený vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky pred

dobou určenou v zmluve. Úroky je povinný zaplatiť len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných
prostriedkov.“

17. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy

o úvere (ďalej len: „zákon o spotrebiteľských úveroch“): „spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona
je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme
pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.
Spotrebiteľský úver podľa tohto zákona možno poskytnúť len bezhotovostným prevodom finančnýchprostriedkov na platobný účet spotrebiteľa alebo na účet stavebného sporiteľa, poštovým poukazom,
ktorého adresátom je spotrebiteľ alebo platobným prostriedkom vydaným na meno spotrebiteľa; tým nie
je dotknuté bezhotovostné poskytnutie viazaného spotrebiteľského úveru podľa § 15 alebo poskytnutie

spotrebiteľského úveru bezhotovostne na splatenie iného úveru alebo úverov úhradou veriteľovi
oprávnenému poskytovať úver podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu. Spotrebiteľským úverom
sú aj mladomanželský úver podľa osobitného predpisu, niektoré stavebné úvery a iné úvery podľa
osobitného predpisu1b) a nezabezpečené úvery poskytované spotrebiteľom na účely rekonštrukcie
nehnuteľnosti určenej na bývanie, pričom ustanovenia osobitných predpisov týkajúce sa poskytovania

týchto úverov tým nie sú dotknuté; obmedzenie hornej hranice výšky úveru podľa odseku 3 písm. f) sa
na tieto úvery nevzťahuje.“

18. Podľa § 9 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch ku dňu podpísania zmluvy platí, že: „zmluva
o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu. Každá zmluvná strana dostane najmenej jedno jej
vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi. Zmluva

o spotrebiteľskom úvere musí byť v záhlaví zreteľne označená názvom zmluvy, ktorý obsahuje slová
„spotrebiteľský úver“ v príslušnom gramatickom tvare.“

19. Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej
len: „Občiansky zákonník“) platí, že: „spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu

formu (pozn. súdu: právny režim), ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.“

20.Podľa§290Civilnéhosporovéhoporiadkuplatí,že:„spotrebiteľskýsporje spor medzi dodávateľom
a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou.“

21. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka platí, že: „ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako
aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy,
ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody,
ktorýchobsahomaleboúčelomjeobchádzanietohtoustanovenia,súneplatné.Navšetkyprávnevzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj

keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.“

22. Súd posúdil právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným ako obchodnoprávny vzťah založený
zmluvou o úvere v zmysle § 497 Obchodného zákonníka. Zmluva o úvere ja ako zmluvný typ
upravená v § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Nakoľko je však právny vzťah medzi žalobcom

a žalovanými spotrebiteľským právnym vzťahom, je nevyhnuté v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho
zákonníka prednostne aplikovať na tento právny vzťah ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by
sa inak mali použiť normy obchodného práva. K uvedenému záveru dospel súd z dôvodu, že uvedená
zmluva o úvere je formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, keďže text zmluvy bol vopred pripravený,
žalovaný ako spotrebiteľ nemal možnosť žiadnym podstatným spôsobom zasahovať do jej

obsahu. Právny predchodca žalobcu pri uzatváraní zmluvy vystupoval ako podnikateľ, ktorý koná
v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a zároveň ako veriteľ, keď poskytol žalovanému
spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikaniaažalovanývystupovalako spotrebiteľ, pretože nekonal
v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, a úver bol žalovanému
poskytnutý za iným účelom, ako za účelom výkonu zamestnania, povolania alebo podnikania.

S poukazom na vyššie uvedené súd na predmetný právny vzťah prednostne aplikoval ustanovenia
Občianskeho zákonníka. Nakoľko si žalovaný riadne a včas nesplácal uvedený úver, dostal sa s jeho
platením do omeškania. Žalobcovi vznikol zákonný a zmluvný nárok na uplatnenie pohľadávky, ktorá
mu vznikla voči žalovanému v dôsledku nesplácania úveru.

23. Podľa 151 ods. 1 Civilného sporového poriadku platí, že: „skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana
výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.“

24. K základnému rozloženiu dôkazného bremena (onus probandi) v civilnom sporovom konaní a k
procesným následkom stavu non liquet sa vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky. Podľa nálezu

Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k.: I ÚS 24/2019 zo dňa 09. júna 2020 platí, že: „civilné
sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s ktorou je úspech procesnej strany
definovanýjejpovinnosťoutvrdeniaanaňounadväzujúcoudôkaznoupovinnosťouaimzodpovedajúcim
korelátom v podobe bremena tvrdenia a dôkazného bremena. Z prejednacej zásady potom následnevyplýva základné procesné pravidlo, podľa ktorého každá strana je povinná dokazovať skutočnosti
zodpovedajúce znakom právnej normy, ktorá je pre ňu priaznivá a ktorej sa domáha. Strana domáhajúca
sa týchto právnych následkov ponesie aj nepriaznivé dôsledky stavu non liquet (neobjasneného určitého

skutkového stavu, resp. určitej relevantnej skutočnosti), teda procesných následkov toho, ako keby bolo
zistené, že k naplneniu skutkových predpokladov hypotézy právnej normy, ktorej účinkov sa domáhala,
nedošlo.“

25. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 8 Cdo/140/2018 zo dňa 11.09.2011

platí, že.: „dôkazné bremeno je inštitútom práva procesného, pretože je nerozlučne spojené s civilným
sporovým konaním a prejavuje sa vo výsledku sporu. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku
náležite uviedol, na základe akých skutočností dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno,
čo malo v danej veci za následok zamietnutie žaloby. Dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu, v ktorého
záujme je preukázanie pravdivosti ním tvrdených skutočností, zakladajúcich ním tvrdené právo. Na
druhej strane žalovaného zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní skutočností, ktoré

vylučujú existenciu uplatňovaného práva, ak jeho existenciu žalobca preukázal (tak napr. rozhodnutia
sp. zn. 2 Cdo 256/2012 a 6 Cdo 95/2011).“

26. Jednou zo základných procesných povinností strán sporu je povinnosť tvrdiť v zmysle § 150
Civilného sporového poriadku. Povinnosť strany sporu tvrdiť má kľúčový význam a predstavuje jeden

zo základných princípov civilného procesu v zmysle článku 8 Civilného sporového poriadku. Skutkové
tvrdenia žalobcu sú prostriedkami procesného útoku a skutkové tvrdenia žalovaného sú prostriedkami
procesnej obrany. Stranu sporu zaťažuje bremeno tvrdenia (onus dicendi). Schopnosť strany sporu
uniesť bremeno tvrdenia s dôkazným bremenom (onus probandi) je predpokladom pre úspech v spore.
Nesplnenie povinnosti tvrdiť, respektíve nesplnenie povinnosti „relevantne tvrdiť“ má pre stranu sporu

procesnoprávnu sankciu. Táto sankcia má podobu prehry v spore. Prejaví sa v rámci meritórneho
rozhodnutia vo veci. Strana sporu je povinná tvrdiť skutočnosti, ktoré sú na základe hmotného práva
spôsobilé privodiť jej úspech v spore. V zásade platí, že každý má tvrdiť najmä tie právne skutočnosti,
ktoré spôsobujú vznik jeho nároku alebo zánik jeho povinnosti. To, že Civilný sporový poriadok chápe
bremeno popretia tvrdení protistrany ako samostatnú procesnú povinnosť, vyplýva z ustanovenia § 151

ods. 1 Civilného sporového poriadku, ktoré upravuje procesné následky, resp. sankciu za jej nesplnenie.
(Bližšie pozri: ŠTEVČEK, M. a kol.: Civilné právo procesné. Úvod do civilného procesu a sporové
konanie. 1 vydanie. Praha: C. H. Beck, 2022, str. 245 a 246, ISBN: 978-80-7400-876-4.)

27. Žalovaný počas celého civilného sporového konania zostal pasívny. Nevyjadril sa k žalobe žalobcu,

skutkové tvrdenia žalobcu v jeho žalobe nepoprel a neuviedol žiadne relevantné skutočnosti a nenavrhol
žiadne dôkazy, ktoré by vylučovali existenciu uplatňovaného práva žalobcu v jeho žalobe. Na základe
týchto skutočností a v zmysle vyššie citovanej rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít v
Slovenskej republike konajúci súd konštatuje, že žalovaný v civilnom sporovom konaní si nesplnil
povinnosť tvrdiť skutočnosti, ktoré vylučujú existenciu uplatňovaného nároku žalobcu v tomto konaní,

pričomžalobcaexistenciusvojhonárokuuplatňovanéhovtomtokonanínáležitepreukázal.Zuvedeného
dôvodu žalovaný neuniesol dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní skutočnosti, ktoré by čo i len
čiastočne vylučovali uplatnený nárok žalobcu v tomto konaní.

28. Podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka platí, že: „dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní,

je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ
právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok
týkať aj len jednotlivých plnení.“

29. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka platí, že: „ak ide o omeškanie s plnením peňažného

dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona
povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje
vykonávací predpis.

30. Podľa § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré

ustanovenia Občianskeho zákonníka (ďalej len: „Nariadenie vlády“): „výška úrokov z omeškania je opäť
percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná
k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.“31. Nakoľko sa žalovaný sa dostal s úhradou svojho dlhu do omeškania, žalobca si v súlade s § 517
ods. 2 Občianskeho zákonníka uplatnil zákonné úroky z omeškania odo dňa nasledujúceho po vzniku
omeškania dlžníka s platením svojho dlhu, pričom ich výška 5,00 % ročne bola žalobcom správne určená

v súlade s § 3 Nariadenia vlády. Je tomu tak preto, pretože v čase začiatku omeškania dlžníka s platením
svojho peňažného záväzku bola základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky vo výške 0,00 %,
ktorá sa v zmysle § 3 Nariadenia vlády zvyšuje celkovo o päť percentuálnych bodov (0,00 % + 5,00%
= 5,00 % úrok z omeškania).

32. Podľa § 251 ods. 1 Civilného sporového poriadku: „lehota na plnenie je tri dni a plynie od
právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.“

33. Súd v tomto prípade uložil žalovanému povinnosť zaplatiť vyššie uvedenú sumu s príslušenstvom
do 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku v súlade s § 232 ods. 3 Civilného sporového
poriadku.

34. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností a po podrobnej právnej analýze súd dospel k
právnemu záveru, že žalobe žalobcu je potrebné vyhovieť a preto súd rozhodol tak, ako je uvedené vo
výroku I. tohto rozsudku. Následne sa súd zameral na rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania.

35. Podľa § 251 ods. 1 Civilného sporového poriadku: „trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené
a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.“

36. Podľa § 255 ods. 1 a ods. 2 Civilného sporového poriadku: „súd prizná strane náhradu trov konania
podľapomerujejúspechuvoveci.Akmalastranavoveciúspechlenčiastočný,súdnáhradutrovkonania

pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.“

37. Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku platí, že: „o nároku na náhradu trov konania
rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.“

38. Podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku platí, že: „o výške náhrady trov konania rozhodne
súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.“

39.Otrováchkonaniasúdrozhodolpostupompodľa§262ods.1Civilnéhosporovéhoporiadkuvzmysle

zásady pomeru úspechu vo veci uvedenej v § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku tak, že ich
náhradu priznal žalobcovi v rozsahu 100,00 % voči žalovanému, pretože žalobca mal vo veci úspech
v plnom rozsahu, nakoľko súd vo výroku č. I. tohto rozsudku vyhovel žalobe žalobcu v plnom rozsahu.
V predmetnom spore mal žalobca hrubý úspech 100,00 % a hrubý úspech žalovaného bol 0,00 %, z
čoho jednoznačne vyplýva konečný čistý úspech žalobcu 100,00 % (100,00 % - 0,00 % = 100,00 %). To

v konečnom dôsledku znamená nárok žalobcu voči žalovanému na náhradu účelne vynaložených trov
celého konania v rozsahu 100,00 %, o čom konajúci súd rozhodol vo výroku II. tohto rozsudku.

40. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového
poriadku v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným

uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

41. Vzhľadom na vyššie uvedené súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Protitomutorozsudkujemožnépodaťodvolanievlehotedo15dníododňajehodoručenianaOkresnom

súde Trnava (§ 355 ods. 1 a § 357 písm. m) Civilného sporového poriadku).

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového
poriadku).V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania, a síce ktorému súdu je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis, spisová značka konania (§ 127 ods. 1 Civilného sporového
poriadku) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa

rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh)
(§ 363 Civilného sporového poriadku).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesúprípustnéďalšieprostriedkyprocesnejobranyaleboďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
Civilného sporového poriadku).

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné súdne rozhodnutie, oprávnený môže podať

návrh na vykonanie exekúcie podľa § 48 a nasl. zákona č. 233/1995 Z. z. zákon o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov.