Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, April 30, 2024

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11CoCsp/6/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5723201998
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Topoľančík

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:5723201998.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Vladimíra Topoľančíka a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v spore
žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/XX, D. D., právne zastúpeného Mgr. Matejom Balašom,
advokátom so sídlom Robotnícka 11591/1J, Martin, IČO: 42 434 335 proti žalovanému: PROFI CREDIT
Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava – Staré Mesto, IČO: 35 792 752, právne zastúpenému
Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava,
IČO: 47 233 516, o určenie neplatnosti právneho úkonu a o zaplatenie 1.590,- Eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 11Csp/47/2023-99 zo dňa 30.

novembra 2023, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. mení tak, že žalobu v časti o určenie, že zmluva o
revolvingovom úvere č. 8500024835 zo dňa 09.05.2013 je neplatná, zamieta.

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. potvrdzuje čo do zaplatenia sumy istiny vo výške 1.218,-
Eur a vo zvyšnej časti (o zaplatenie sumy istiny vo výške 372,-Eur a o zaplatenie úroku z omeškania)
rozsudok zrušuje a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch III. a IV. zrušuje a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom č. k. 11Csp/47/2023 zo dňa 30.11.2023 Okresný súd Martin ako súd prvej inštancie určil,
že zmluva o revolvingovom úvere č. 8500024835 zo dňa 09.05.2013 je neplatná (výrok I.), uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1 590,- Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku
(výrok II.), priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok III.) s tým, že o výške
náhrady trov konania žalobcu rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným

uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (výrok IV.).

1.1. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že medzi žalobcom ako dlžníkom a žalovaným ako
veriteľom bola dňa 09.05.2013 uzavretá písomná Zmluva o revolvingovom úvere č. 8500024835, na
základe ktorej žalobca požiadal žalovaného o revolvingový úver a žalovaný schválil revolvingový úver
v úverovom limite 1.500,- Eur, ktorý bol žalobca povinný splácať v 42 mesačných splátkach po 80,37
Eur vždy do 24. dňa v mesiaci, pričom celková čiastka, ktorú mal povinný zaplatiť bola stanovená vo

výške 3.375,54 Eur pri RPMN 67,08 %, ročnej úrokovej sadzbe 70,01 %, priemernej RPMN 47,29 %.
Žalovaný však na základe zmluvy o úvere žalobcovi poskytol úver vo výške 1.248,25 Eur, pretože si
z celkovej výšky úveru 1.500,- Eur jednostranne stiahol poplatky. Právny vzťah medzi stranami sporu
založený predmetnou úverovou zmluvou posúdil ako vzťah spotrebiteľský.1.2. Námietku žalovaného ohľadne neprípustnosti určovacieho žalobného petitu popri žalobnom petite
na plnenie súd vyhodnotil ako nedôvodnú, majúc za to, že domáhať sa určenia neplatnosti zmluvy o

spotrebiteľskomúverepredsúdomvyplývazustanovenia§11ods.4zákonač.129/2010Z.z.,atedasúd
môže samostatným výrokom rozhodnúť o neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere a samostatným
výrokom zaviazať aj žalovaného na plnenie, čo v tomto prípade urobil.

1.3. Na odôvodnenie výroku I. o neplatnosti zmluvy o úvere súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný

si hneď pri poskytnutí úveru započítal voči pohľadávke žalobcu z úveru pohľadávku vo výške 215,75
Eur titulom odplaty v zmysle Dodatku o poskytnutí služby. Táto dohoda je obsiahnutá v bodoch 8.1
až 8.6 Zmluvy o úvere. V bode 8.1 Dohody je uvedené: „predmetom tejto Dohody o poskytnutí služby
je záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi na jeho žiadosť a po splnení nižšie uvedených podmienok
službu spočívajúcu v možnosti odkladu maximálne troch akýchkoľvek splátok úveru resp. revolvingu
poskytnutého na základe žiadosti/zmluvy uzavretej medzi veriteľom a dlžníkom a záväzok dlžníka

zaplatiť veriteľovi odplatu za a) poskytnutie služby spočívajúcej v možnosti odkladu splatnosti splátok
úveru vo výške 215,75 Eur, za b) za poskytnutie služby spočívajúcej v možnosti odkladu splatnosti
splátok revolvingu vo výške 112,08 Eur v prípade, ak bude dlžníkovi revolving poskytnutý. Odplatu je
veriteľ oprávnený na základe vlastného uváženia jednostranne znížiť, k čomu dlžník udeľuje veriteľovi
svoj súhlas. Veriteľ je povinný písomne oznámiť dlžníkovi stanovenú zníženú výšku odplaty, pričom

písomné oznámenie bude tvoriť prílohu tejto Dohody o poskytnutí služby“. Ďalej v bode 8.4 je uvedené:
„odplata za poskytnutie odkladu splatnosti úveru je splatná dňom uzavretia tejto Dohody o poskytnutí
služby. Veriteľ a dlžník sa dohodli na započítaní vzájomných pohľadávok, a to pohľadávky dlžníka voči
veriteľovi za poskytnutie schválenej výšky úveru podľa článku 2.3 zmluvných dojednaní žiadosti/zmluvy
oproti pohľadávke veriteľa voči dlžníkovi na zaplatenie odplaty podľa odseku 8.1 písm. a) tejto Dohody

o poskytnutí služby (resp. zníženej výšky odplaty), a to ku dňu poskytnutia úveru dlžníkovi článok 2.3
zmluvných dojednaní žiadosti/zmluvy. Odplata za poskytnutie odkladu splatnosti splátok revolvingu je
splatná dňom poskytnutia revolvingu dlžníkovi. Veriteľ a dlžník sa dohodli na započítaní vzájomných
pohľadávok, a to pohľadávok dlžníka voči veriteľovi, na poskytnutie schválenej výšky revolvingu podľa
článku 4.1 zmluvných dojednaní žiadosti/zmluvy oproti pohľadávke veriteľa voči dlžníkovi na zaplatenie

odplaty podľa odseku 8.1 písm. b) tejto Dohody o poskytnutí služby (resp. zníženej výšky odplaty),
a to ku dňu uskutočnenia revolvingu podľa článku 4.3 zmluvných dojednaní žiadosti/zmluvy. Rozdiel
bude uhradený na účet dlžníka uvedený v článku 2 žiadosti/zmluvy.“ Žalovaný v konaní neuniesol
dôkazné bremeno, že zmluvné podmienky obsiahnuté v Dohode o poskytovaní služby boli so žalobcom
individuálne dojednané. Na unesenie dôkazného bremena žalovaného v tomto smere totiž nestačí

len to, že v dohode je vopred predtlačený text, že je uzavretie dobrovoľné a že nie je podmienkou
uzavretia úverovej zmluvy. Obzvlášť ak je súdu z jeho úradnej činnosti známe, že spotrebitelia takýto
druh služby reálne nežiadali, avšak keby predpripravenú formulárovú žiadosť o uzavretie takejto dohody
nepodpísali, úver by im nebol poskytnutý, a teda nemali by možnosť takejto služby odmietnuť. V
súvislosti s vnucovaním takýchto dohôd spotrebiteľom poukázal aj na argumentáciu uvedenú v rozsudku

Krajského súdu v Bratislave z 24.08.2022 sp. zn. 7CoCsp/32/2020. Zároveň dal do pozornosti, že
zmluvné podmienky uvedené v bodoch 8.1 a 8.4 (len s odlišnými odplatami) už súdy vyhlásili za
neprijateľné (napr. Okresný súd Prešov v rozsudku z 30.01.2018 č.k. 12C/255/2016-54 v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 21.08.2018 sp. zn. 22Co/44/2018). Zmluvné dojednania v
bodoch 8.1 a 8.4 boli žalovaným vopred zakomponované do textu formulárovej zmluvy v takom znení, že

bez ohľadu na to, či žalobca možnosť odkladu splátok niekedy v budúcnosti využije, žalovaný si odplatu
vyúčtuje už v čase uzavretia zmluvy resp. poskytnutia revolvingu. Takéto zmluvné dojednania, ktoré
oprávňujú žalovaného na neprimerane vysokú odplatu za poskytnutie služby so splatnosťou ihneď po
poskytnutíúveruajjednostrannézapočítaniesúverovýmiprostriedkaminavyplateniespôsobujúznačnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a preto predstavujú

neprijateľné zmluvné podmienky v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré sú absolútne
neplatnépodľa§53ods.5Občianskehozákonníka.Žalovanémupretonevzniklovočižalobcoviprávona
odplatu. Na základe uvedeného uzavrel, že žalovaný poskytol žalobcovi úver len vo výške, ktorú reálne
čerpal, a to 1.284,25 Eur, čo nebolo sporné a žalovaný túto výšku úveru nenamietal. Najvyšší súd SR
v odôvodnení judikátu R 49/2022 okrem iného uviedol, že na to, aby bolo možné konštatovať splnenie

povinnostiveriteľavyplývajúcejzustanovenia§9ods.2ZoSÚmusiabyťúdajeuvedenévspotrebiteľskej
zmluve nielen formálne, ale zároveň musia byť aj úplne, určité, zrozumiteľné a správne. Súd sa stotožnil
aj s tvrdením žalobcu, že pokiaľ ide o dohodu o poskytnutí služby, táto síce formálne predstavuje
samostatnú zmluvu, ale z pohľadu posúdenia jej platnosti ako aj posúdenia, či prípadne neobsahujeneprijateľnú zmluvnú podmienku ide o akcesorickú zmluvu nadväzujúcu na zmluvu o spotrebiteľskom
úvere, keďže jej obsahom je len spôsob splácania dohodnutého úveru, či poskytovanie súvisiacich
služieb. Táto dohoda podľa súdu bola neoddeliteľnou súčasťou formulára, do ktorého žalobca nemal

možnosť akýmkoľvek spôsobom zasiahnuť a nič na nich ovplyvniť. Na základe uvedeného súd prvej
inštancie uzavrel, že žalovaný poskytol žalovanému úver len vo výške 1.284,25 Eur, a nie vo výške
1.500,- Eur. Za týchto okolností ako dôvodnú vyhodnotil námietku žalobcu o nesprávne uvedenej výške
úveru v úverovej zmluve a z toho sa odvíjajúcej nesprávne uvedenej výške RPMN, keďže výška
„strhnutej“ odplaty nebola žalovaným započítaná do vzorca pre výpočet RPMN. Naviac súd zistil, že

v zmluve bol uvedený úrok z úveru vo výške 70,01 % ročne, pričom z informácií Národnej banky
Slovenska zverejnených na webovej stránke je zrejmé, že priemerná úroková miera v mesiaci máj
2013 pre spotrebiteľské úvery od 1 do 5 rokov bola 11,22 % ročne. V zmluve dojednaný úrok 70,01
% teda viac ako šesťnásobne prevyšuje priemerne porovnateľné úroky pri spotrebiteľských úveroch. Z
uvedeného dôvodu súd zmluvu uzavretú medzi žalobcom a žalovaným považoval za neplatnú podľa §
39 Občianskeho zákonníka, keď ustanovenia o výške úrokovej sadzby a v nadväznosti na ne aj výške

RPMN odporujú dobrým mravom, a preto sú neplatné podľa § 39 v spojení s § 53 ods. 5 Občianskeho
zákonníka, a keďže túto časť zmluvy nemožno oddeliť od jej zvyšnej časti, je neplatnou celá zmluva o
spotrebiteľskom úvere. V tomto smere poukázal na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn.
1MCdo/1/2009, že ak zákonu alebo dobrým mravom odporuje zmluva v časti odplaty (úrokov), je nutné
tento dôvod neplatnosti vzhliadnuť na celú zmluvu a neplatnou je v tomto prípade celá zmluva o úvere

ako celok.

1.4. Ďalej súd prvej inštancie dôvodil, že žalobca preukázal, že uhradil žalovanému celkovo sumu
3.334,84 Eur, a tým reálne zaplatil žalovanému o 2.050,59 Eur viac ako žalobcovi poskytol žalovaný.
Z celkovej čiastky zrážok z dôchodku žalobcu Sociálna poisťovňa poukázala na účet exekútora v

období od 30.06.2021 do 19.02.2023 čiastku vo výške 1.590,- Eur. Sám žalovaný potvrdil, že v tomto
období mu exekútor vyplatil čiastku vo výške 1.218,- Eur. Podľa ust. § 199g zákona č. 233/1995
Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti „oprávnený zodpovedá za škodu, ktorá povinnému
vznikne v súvislosti s exekučným konaním, ak nebol oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie“.
Toto vyššie uvedené ustanovenie podľa súdu predstavuje osobitnú skutkovú podstatu zodpovednosti

za škodu. Predpokladom vzniku tejto osobitnej zodpovednosti oprávneného je skutočnosť, že nebol
oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie. Hypotéza tejto právnej normy dopadá na všetky
prípady,keďneexistenciuoprávneniaoprávnenéhopodaťnávrhnavykonanieexekúciemožnoajspätne
identifikovať už v čase podania tohto návrhu. Neprípustnosť návrhu na vykonanie exekúcie môže byť z
dôvodovnesplneniaprocesnýchpodmienokexekučnéhokonaniaalebozdôvodunedostatkuosobitných

(vecných) podmienok exekučného konania, ktorým je aj nespôsobilosť predložená z exekučného titulu.
Súd mal v konaní preukázané, že uznesením Okresného súdu Martin sp. zn. 17Er/4749/2016 zo dňa
06.09.2022 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 3CoE/16/2022 zo dňa 12.01.2023
bolo rozhodnuté tak, že exekúciu vedenú proti žalobcovi na Exekútorskom úrade Bratislava, JUDr.
Patriciusa Baďuru pod sp. zn. EX 1015/16 súd zastavil z dôvodu, že rozhodcovská zmluva č. 850024835

zo dňa 09.05.2013 obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré sú v rozpore so zákonom, čo má
za následok materiálnu nevykonateľnosť exekučného titulu, pretože predmetný rozhodcovský rozsudok
je nulitný a ako exekučný titul je neúčinný. Z tohto jednoznačne vyplýva, že žalovaný podal návrh na
začatie exekúcie na základe nulitného rozhodcovského rozsudku, ktorý nebol spôsobilý byť exekučným
titulom ako podklad na vymoženie plnenia v rámci exekučného konania. Ak teda z predmetnej čiastky

1.590,- Eur odvedené sociálnou poisťovňou na účet exekútora poukázal exekútor žalovanému len
čiastku 1.218,- Eur, tak zvyšná čiastka vo výške 372,- Eur, ktorú si exekútor JUDr. Patricius Baďura
ponechal ako trovy exekútora, predstavuje škodu, ktorá bola žalobcovi spôsobená žalovaným tým,
že začal exekučné konanie na základe nulitného rozhodcovského rozsudku. Žalovaný teda v rámci
predmetného exekučného konania nebol oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie, pretože nikdy

nedisponoval vykonateľným exekučným titulom na začatie exekučného konania proti žalovanému. Súd
prvej inštancie konštatoval, že keby žalovaný nepodal predmetný návrh na vykonanie exekúcie, žalobca
by nemusel platiť trovy exekúcie a nevznikla by tak ujma na majetku žalobcu vo výške 372,- Eur. Z
uvedeného dôvodu súd nárok žalobcu posúdil ako oprávnený a dôvodný v celom rozsahu.

1.5. Na základe vyššie uvedeného súd výrokom II. zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi
titulom bezdôvodného obohatenia sumu 1.218,- Eur a titulom náhrady škody sumu 372,- Eur. Zároveň
priznal žalobcovi uplatnený úrok z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo žalovanej a priznanej sumy, a
to od 30.06.2023 tak, ako si ho žalobca uplatnil.1.6. Výroky III. a IV. o trovách konania odôvodnil ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2 CSP
konštatujúc, že žalobca mal vo veci plný úspech.

Proti tomuto rozsudku podal žalovaný (ďalej aj „odvolateľ“) v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa
§ 365 ods. 1 písm. b), f) a h) Civilného sporového poriadku, napádajúc v prvom rade závery súdu o
prípustnosti určovacieho výroku (výrok I. napadnutého rozsudku) popri výroku na plnenie. Poukázal
na to, že ustanovenie § 11 ods. 4 bolo do zákona o spotrebiteľských úveroch doplnené na základe

zákonač.279/2017Z.z.,pričompodľadôvodovejsprávy:„Sohľadomnazavedenieobsahužalobypodľa
Civilného sporového poriadku, v zmysle ktorého sa medzi iným rozhoduje o určení právnej skutočnosti,
ak tak vyplýva z osobitného predpisu, sa zavádza novým ustanovením možnosť spotrebiteľa podať
žiadosť o určenie neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere.“ Cieľom zavedenia § 11 ods. 4 zákona
o spotrebiteľských úveroch teda nebolo zaviesť osobitnú prípustnosť určovacej žaloby popri žalobe na
plnenie z toho istého skutkového základu, ale upraviť predpoklady pre situáciu podania samostatnej

určovacej žaloby zakotvením takejto možnosti preto, aby bola splnená podmienky prípustnosti podľa
§ 137 písm. c) CSP. Uvedené ustanovenie teda nerieši otázku prípustnosti súčasného uplatňovania
určovacieho výroku a výroku na plnenie, ak tieto vychádzajú z rovnakého skutkového základu a
nezavádza osobitné pravidlá ohľadne uplatnenia § 214 CSP. Ani žiadne z ustanovení zaradených do
§ 290 a nasl. CSP neupravuje osobitnú prípustnosť súčasného podania určovacej žaloby a žaloby o

plnenie. Otázku prípustnosti určovacieho návrhu preto súd vyhodnotil nesprávne.

2.1. Ďalej žalovaný namietal, že súd rozhodol o neplatnosti zmluvy o revolvingovom úvere preto, lebo
úrok dojednaný v zmluve má byť v rozpore s § 39 Občianskeho zákonníka a toto súd zistil porovnávaním
úrokovej sadzby s priemernou úrokovou sadzbou bánk. Rozhodnutie súdu je nezákonné z viacerých

dôvodov, predovšetkým v rozpore s ustanovením § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Nikde z rozsudku
nevyplýva, prečo sa súd s týmto ustanovením nevyporiadal, hoci išlo o jeho ex offo povinnosť. Podľa §
53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu 09.05. 2013 „Ak predmetom spotrebiteľskej
zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle
požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní

obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia
jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti.“ Finančným trhom
sa rozumie „sústava subjektov finančného trhu, jeho nástrojov a transakcií (finančných investícií)
s týmito nástrojmi a medzi týmito subjektmi. Pritom ide o nepriame sprostredkované financovanie,
ktorého rizikom je návratnosť finančných prostriedkov. resp. „je hmotne motivované, inštitucionálne

organizované nakupovanie a predávanie peňazí.“ (Sidak, M., Ďuračinská, M. a kol. Finančné právo.
1 vydanie. Bratislava. C. H. Beck. 2012) Zákonodarca v čase uzavretia zmluvy reguloval celkovú
odplatu v súvislosti so spotrebiteľským úverom, nie iba jej jednu zložku – ročnú úrokovú sadzbu úveru.
Logicky to vyplýva aj z tej skutočnosti, kedy pri dvoch rôznych poskytovateľoch úverov - bankových a
nebankových subjektoch - síce môže byť úroková sadzba (jej výška) výrazne odlišná, avšak napríklad pri

bankových poskytovateľoch celková odplata je tvorená aj správou úverového účtu, rôznymi poplatkami
za vyhotovenia výpisov a pod. Zákonodarca preto výslovne stanovil, že sa bude právne regulovať
celková odplata za poskytnutie finančných prostriedkov – uvedené teda nenachádza oporu v oblasti
komparácie s úrokovými sadzbami bankových subjektov. V zákone bolo teda výslovne určené, že pri
porovnávanísamázobraťnielenhodnotaobvyklejodplaty,aleajspôsobamierazabezpečeniazáväzku,

objem poskytnutých prostriedkov a lehota splatnosti. Žalobca toto vôbec nerešpektuje, rovnako ako
fakt, kedy aplikáciu ním označeného ustanovenia vylučuje práve hore citované ustanovenia podľa §
53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Porovnávanie s údajmi bánk je samo o sebe nesprávne – banka
si svoj „zisk“ účtovala v danom období aj za vedenie úverového účtu, spracovanie platieb a pod.,
čiže úrok nebol pre ňu jediný výnos za požičanie peňazí, ale bol tam celý rad ďalších položiek, ktoré

musel dlžník zo spotrebiteľského vzťahu platiť. Za podstatné prevýšenie sa pritom považuje také, ktoré
je viac ako o 25 %. Uvedené podporuje napríklad aj uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici,
č.k. 14Co/1016/2014, zo dňa 30.03.2016, v ktorého odôvodnení sa uvádza, cit.: „...Z novelizovaného
ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka vyplýva, že referenčné kritérium, podľa ktorého sa
má posudzovať primeranosť, sa preniesla zo sektoru bánk na sektor finančného trhu ako taký, a teda

na všetky spoločnosti poskytujúce peňažné prostriedky spotrebiteľom ...“ Súd prvej inštancie v konaní
ani nevychádzal z odplaty obvyklej na finančnom trhu v čase uzavretia, a ani nemal preukázané jej
podstatné prevýšenie. Ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka má pritom aplikačnú prednosť
pred § 39 Občianskeho zákonníka, z dôvodu pomeru špeciality medzi týmito ustanoveniami. Na základeuvedených skutočností preto žalovaný tvrdí, že rozsudok v časti výroku I. je nezákonný a vecne
nesprávnym.

2.2. Odvolanie proti výroku II. žalovaný odôvodnil nezákonnými a nesprávnymi predpokladmi súdu
o vzniku „bezdôvodného obohatenia“ a súčasne aj z dôvodu nesprávneho a nezákonného určenia
tvrdeného nároku žalobcu. V prvom rade, hoci žalovaný vo vyjadrení k žalobe tvrdil že sa do žiadneho
omeškania dňa 30.06.2023 nedostal, súd bez odôvodnenia priznal úrok z omeškania od tohto dňa. Hoci
je povinnosťou súdu odôvodniť rozhodnutie spôsobom predvídaným v § 220 ods. 2 CSP, toto súd prvej

inštancie nespravil (ani na základe námietky žalovaného). Súd sa nevyporiadal s procesnou obranou
žalovaného aj v ďalších smeroch, napríklad s tým, že žalovaná suma 1590,-Eur je v zjavnom rozpore
s listom Sociálnej poisťovne zo dňa 06.04.2023, z ktorého vyplýva, že suma zrazená dňa 19.02.2023
vo výške 29,70 Eur bola žalobcovi vrátená. Zo žaloby nevyplýval a v konaní preukázaný nebola teda
taký dôvod, na základe ktorého žalobca do žalovanej sumy zahrnul uvedenú čiastku hoci mu už bola
vrátená (viď strana 2 listu Sociálnej poisťovne zo dňa 06.04.2023). Žalovanému bola v období od

30.06.2021 – 19.02.2023 poukázaná suma 1.218,-Eur. Žalobcom tvrdený nárok potom je minimálne
v časti 372,-Eur zjavne nedôvodným; uvedená suma nebola žalovanému nikdy poskytnutá. Žalovaný
napáda ako nesprávne a bez opory vo vykonanom dokazovaní aj závery súdu o tom, že čiastka 372,-
Eur predstavujúca náhradu trov exekúcie súdneho exekútora je škodou, za ktorú zodpovedá žalovaný
ako nesprávne a vecne nedôvodné. Aplikácia § 199g zákona č. 233/1995 Z.z. je neprípustná nielen

kvôli porušeniu zákazu retroaktivity (dané ustanovenie nadobudlo účinnosť dňa 01.04.2017, pričom v
zmysle prechodných ustanovení sa toto ustanovenie neaplikuje spätne na exekučné konania začaté
pred jeho účinnosťou - § 243h ods. 1 Exekučného poriadku), ale súčasne aj kvôli tomu, že do dnešného
dňa nebolo vydané a neexistuje žiadne rozhodnutie, na základe ktorého by boli splnené hmotnoprávne
podmienky podľa daného ustanovenia. Ďalej, z vykonaného dokazovania a ani z napádaného rozsudku

nie je možné zistiť splnenie zákonných predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu. Súd v
rozsudku neidentifikoval porušenie povinnosti žalovaného – podanie návrhu na vykonanie exekúcie nie
je porušením práva. Na základe podania návrhu žiadna exekúcia neprebiehala. Tá začala až vtedy, kedy
Okresný súd Martin ako exekučný súd predsa postupom podľa Exekučného poriadku a preskúmaním
všetkých aspektov (vrátane platnosti exekučného titulu) vydal poverenie na vykonanie exekúcie. Ak

neskôr súd zmenil svoj postoj, potom táto zmena je dôkazom nie o porušení povinnosti žalovaného, ale
o porušení zákona zo strany exekučného súdu. V konaní teda nebol preukázaný základný predpoklad
pre zodpovednosť žalovaného za škodu. V konaní nebol preukázaný ani ďalší predpoklad – priama
príčinná súvislosť a spojitosť (kauzálny nexus). Ak podľa exekučného súdu má žalovaný zodpovedať
za vznik škody 372,- Eur, potom je nutné povedať, že táto nevznikla ako priamy dôsledok podania

návrhu na vykonanie exekúcie. Vznikla ako priamy dôsledok postupu exekútora na základe poverenia,
ktoré mu vydal exekučný súd. V konaní neboli preukázané predpoklady zodpovednosti za škodu v
sume 372,- Eur, a preto závery súdu sú v tomto ohľadne nesprávnymi. V súvislosti so závermi súdu o
vzniku zodpovednosti za škodu je nutné poukázať na podstatnú skutočnosť, a to je fakt, kedy žalobca
v podanej žalobe neuvádzal a netvrdil vznik zodpovednosti za škodu. Nárok na zaplatenie sumy 372,-

Eur si žalobca uplatňoval na základe tvrdení o bezdôvodnom obohatení, čo je po skutkovej stránke
úplne iná situácia, ako odôvodnil priznanie tohto nároku súd. Bez príslušnej zmeny žaloby (ktorá by bola
nevyhnutná) súd nebol oprávnený ani posudzovať uplatnený nárok ohľadne sumy 372,- Eur ako škodu,
a preto žalovaný tvrdí, že súd prvej inštancie prekročil rozsah podanej žaloby a priznal nárok, ktorý
nikdy nebol uplatnený ako náhrada škody. Preto navrhol, aby odvolací súd zmenil napádaný rozsudok a

podanú žalobu zamietol a žalovanému priznal právo na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie
a náhradu trov odvolacieho konania.

Žalobca sa vo vyjadrení k odvolaniu stotožnil s napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie
považujúc ho za vecne správne čo do zisteného skutkového stavu, ako aj jeho právneho posúdenia.

Poukázal na jeho dostatočné, zrozumiteľné a presvedčivé odôvodnenie. S argumentáciou odvolateľa
o procesnej neprípustnosti určovacieho žalobného petitu nesúhlasil, poukazujúc na § 11 ods. 4 ZoSÚ,
ktoré umožňuje súdu samostatným výrokom rozhodnúť o neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom a
samostatným výrokom zaviazať žalovaného na plnenie. Rozhodnutie súdu prvej inštancie o neplatnosti
zmluvy považuje za správne aj s poukázaním na bod 33. rozsudku – kedy v zmluve dojednaný úrok

70,01 % viac ako šesťnásobne prevyšuje priemerne porovnateľné úroky pri spotrebiteľských úveroch.
Pokiaľ žalovaný v odvolaní namieta správnosť výroku II., žalobca odmieta tvrdenia, že žalovaná suma
1.590,- Eur je v rozpore s listom Sociálnej poisťovne zo dňa 06.04.2023. Z listu Sociálnej poisťovne zo
dňa 06.04.2023 jednoznačne vyplýva, že suma vo výške 29,70 eur, ktorá bola vrátená žalobcovi, bolazrazená z dôchodku žalobcu za obdobie 20.02.2023 – 19.03.2023, teda tvrdenie žalovaného, že suma
zrazená dňa 19.02.2023 vo výške 29,70 Eur bola žalobcovi vrátená, je nepravdivá. Žalobca nesúhlasil
ani s argumentáciou žalovaného k neprípustnosti aplikácie § 199g zák. č. 233/1995 Z.z. Vyššie

uvedené ustanovenie predstavuje osobitnú skutkovú podstatu zodpovednosti za škodu. Predpokladom
vzniku tejto osobitnej zodpovednosti oprávneného je skutočnosť, že nebol oprávnený podať návrh
na vykonanie exekúcie. Hypotéza tejto právnej normy dopadá na všetky prípady, keď neexistenciu
oprávnenia oprávneného podať návrh na vykonanie exekúcie možno aj spätne identifikovať už v čase
podania tohto návrhu. Zopakoval svoju argumentáciu, že žalovaný podal návrh na začatie exekúcie na

základe nulitného rozhodcovského rozsudku, ktorý nebol spôsobilý byť exekučným titulom ako podklad
na vymoženie plnenia v rámci exekučného konania. Ak z predmetnej čiastky 1.590,- Eur odvedenej
Sociálnou poisťovňou na účet exekútora exekútor poukázal na účet žalovaného len čiastku 1.218,-
Eur (ktorej prijatie žalovaný v rámci svojho vyjadrenia k žalobe potvrdil), tak ostatná čiastka vo výške
372,- Eur, ktorú si exekútor JUDr. Patricius Baďura v rámci exekúcie sp. zn. EX 1015/16 ponechal
ako trovy exekútora, predstavuje škodu, ktorá bola žalobcovi spôsobená žalovaným tým, že začal

exekučné konanie na základe nulitného rozhodcovského rozsudku. Žalovaný teda v rámci predmetného
exekučného konania, nebol oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie, pretože nikdy nedisponoval
vykonateľným exekučným titulom na začatie exekučného konania proti žalovanému. Keby žalovaný
nepodal predmetný návrh na vykonanie exekúcie, žalobca by nemusel platiť nijaké trovy exekúcie a
nevznikla by tým ujma na majetku žalobcu vo výške 372,- Eur, čím sú naplnené všetky zákonné znaky

zodpovednosti za škodu. Neobstojí ani výhovorka žalovaného, že exekučný súd vydal poverenie na
vykonanie exekúcie. K námietke žalovaného, že súd prvej inštancie prekročil rozsah podanej žaloby,
žalobca uviedol, že si uplatnil čiastku 1.590,- Eur, pričom nikdy netvrdil, že celá čiastka pozostáva z
bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného. Súčasťou práva na riadny proces je aj povinnosť
súdu riadne a presvedčivo vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť. V odôvodnení

napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie dal odpovede na všetky podstatné nastolené otázky. Nie je
však povinný dať odpovede na všetky, iba na tie, ktoré majú podstatný význam a dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Podľa žalobcu je napadnuté rozhodnutie vecne správne, pričom z
odôvodnenia jednoznačne vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov
na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd

napadnutý rozsudok ako vecne správne potvrdil a priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania
v plnom rozsahu.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie na
základe podaného odvolania žalovaným v rozsahu danom § 379 CSP a § 380 CSP a bez nariadenia

odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I.
podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalobu zamietol, vo výroku II. čiastočne (o zaplatenie sumy 1.218,-
Eur) ako vecne správny potvrdil a vo zvyšnej časti výroku II. (o zaplatenie sumy 372,-Eur a úrokoch z
omeškania), ako aj v závislých výrokoch III. a IV. podľa § 389 ods. 1 písm. a) a b) CSP rozsudok súdu
prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Odvolateľ svojím odvolaním napáda nesprávne právne posúdenie veci (námietka procesnej
neprípustnosti určovacej žaloby popri žalobe na plnenie), nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku
a jeho nedostatočné odôvodnenie a nevysporiadanie sa s námietkami žalovaného (čo do určenia
neplatnosti zmluvy podľa § 39 OZ, priznania sumy 29,70 Eur, ktorá bola žalobcovi už vrátená a priznania

úroku z omeškania od dátumu 30.06.2023), ako aj prekročenie žalobného petitu bez pripustenia zmeny
žaloby (čo do priznania sumy 372,-Eur titulom náhrady škody), a teda uvedené námietky napĺňajú
odvolacie dôvody vymedzené § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP. Krajský súd posúdil relevantnosť
týchto konkrétnych odvolacích dôvodov, teda to, či súd prvej inštancie na správne a v úplnosti zistený
skutkový stav aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, a či sa v konaní

nedopustil takého procesného postupu, ktorým by došlo k porušeniu práva strany na spravodlivý proces,
to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, prislúchajúceho obsahu spisového materiálu a
vyhodnotením toho, čo uviedol v rámci odvolacieho konania odvolateľ – žalovaný, dospel k nasledovným
záverom: v konaní niet pochybností, že zmluva, ktorú súd posudzoval v predmetnej veci, je
spotrebiteľskou zmluvou a právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným je vzťahom spotrebiteľským, kdežalobca vystupuje v postavení spotrebiteľa ako slabšej strany v zmluvnom vzťahu a v súdnom konaní
a žalovaný vystupuje v postavení dodávateľa ako strany v zmluvnom vzťahu a v spore silnejšej. Preto
súd bol povinný postupovať v konaní tak, aby bola spotrebiteľovi poskytnutá zvýšená ochrana tak, ako

to vyžaduje aj zákonná úprava.

Argumentáciu odvolateľa o procesnej neprípustnosti žalobného petitu o určenie neplatnosti
spotrebiteľskej zmluvy si súd neosvojil. Hoc stotožniť sa možno s tvrdením žalovaného, že vo
všeobecnosti platí, že žaloba na plnenie fakticky konzumuje žalobu o určenie (pretože ak je právnym

dôvodom žaloby na plnenie porušenie práva, ktoré má byť deklarované určovacou žalobou, je určovací
žalobný nárok prejudiciálnou otázkou pre žalobný nárok na plnenie), uvedené nemožno vztiahnuť na
prejednávanú vec, pretože v danom prípade súd neskúma existenciu naliehavého právneho záujmu na
určovacom petite požadovanom žalobcom. Nejde totiž o určovaciu žalobu podľa § 137 písm. c/ CSP,
ale žalobcom požadovaný určovací petit je žalobou o určenie právnej skutočnosti, ktorá je prezumovaná
ustanovením § 137 písm. d/ CSP. V takom prípade záujem na požadovanom určení musí vyplývať

z osobitného predpisu. V prejednávanej veci je týmto osobitným predpisom zákon č. 129/2010 Z. z.
o ochrane spotrebiteľa, ktorý v ust. § 11 ods. 4 priznáva spotrebiteľovi právo domáhať sa žalobou
určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere (alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti
poskytnutého spotrebiteľského úveru). Prípustnosť určovacej žaloby - žaloby o určenie neplatnosti
zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako celku (bez potreby skúmania právneho záujmu na požadovanom

určení) tu teda vyplýva priamo zo zákona. Preto súd nemohol určovaciu žalobu zamietnuť z formálnych
dôvodov - pre nedostatok naliehavého právneho záujmu - ako to tvrdil a žiadal žalovaný. Možno potom
konštatovať, že hoc fakticky žalobný petit o vydanie bezdôvodného obohatenia (z titulu neplatného
právneho úkonu podľa § 39 OZ a povinnosti účastníkov takého právneho úkonu vydať si navzájom
plnenia) pokrýva žalobcom uplatňovaný a požadovaný určovací petit, v prípade žaloby týkajúcej sa

spotrebiteľskej zmluvy je prípustné konštatovať (samostatným výrokom) aj neplatnosť spotrebiteľskej
zmluvy, a aj priznať právo na vydanie bezdôvodného obohatenia z tejto neplatnej zmluvy. Vzhľadom
na uvedené potom súd prvej inštancie procesne nepochybil, pokiaľ sa zaoberal určovacím žalobným
petitom a meritórne o ňom rozhodol.

Nestotožnil sa však už odvolací súd so samotným právnym záverom okresného súdu, ktorý konštatoval
neplatnosť spotrebiteľskej zmluvy ako celku z dôvodu neprimerane vysokej úrokovej sadzby, ktorú
považoval za rozpornú s dobrými mravmi, pričom zároveň poukázal aj na existenciu neprijateľnej
zmluvnej podmienky (dohody o poplatku za odklad splatnosti splátok) spôsobujúcej nesprávnosť údaja
o skutočnej výške poskytnutého úveru a od nej sa odvíjajúcej hodnoty RPMN. Na tomto mieste odvolací

súd uvádza, že v žiadnom prípade nie je zástancom „zneplatňovania“ zmlúv, ale naopak, zástancom
zachovania platnosti zmlúv v záujme právnej istoty sporových strán. Preto vždy je potrebné posúdiť,
či z objektívneho hľadiska je úverová zmluva z dôvodu neplatnosti jednotlivých klauzúl ako celok ešte
udržateľná. Neprihliada sa pritom na výhodnosť neplatnosti zmluvy pre toho-ktorého účastníka zmluvy,
ale na objektívne hľadisko, či je zmluva ako celok neplatná resp. ďalej možná (cieľ zakotvený v čl.

6 ods. 1 in fine smernice Rady 93/13/ EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách).
Za dôležité sa tiež považuje, či by zmluvné strany mali vôľu zotrvať na kontrakte aj bez neplatných
klauzúl. V rámci interpretačného pravidla sa vychádza aj z dobromyseľnosti spotrebiteľa, ktorému bola
predložená vopred naformulovaná zmluva (§ 35 Občianskeho zákonníka). Uvedený záver nachádza
m.m. vyjadrenie aj v rozhodnutí Súdneho dvora EÚ č. C-321/22 , Provident Polska, podľa ktorého

„Článok 6 ods. 1 smernice 93/13 v spojení so zásadami efektivity, proporcionality a právnej istoty sa má
vykladať v tom zmysle, že: nebráni tomu, aby bola zmluva o úvere, uzavretá medzi predajcom alebo
dodávateľom a spotrebiteľom, vyhlásená za neplatnú v prípade, že sa určí, že iba podmienka tejto
zmluvy stanovujúca konkrétne spôsoby splácania súm dlžných v pravidelných splátkach je nekalá a že
uvedená zmluva nemôže ďalej existovať bez tejto podmienky. Ak však podmienka obsahuje ustanovenie

oddeliteľné od ostatných ustanovení tejto podmienky, ktoré môže byť predmetom individuálneho
preskúmania jej nekalej povahy, ktorej odstránenie by umožnilo obnoviť skutočnú rovnováhu medzi
zmluvnými stranami bez toho, aby bola dotknutá podstata dotknutej zmluvy, toto ustanovenie vykladané
s prihliadnutím na tieto zásady neznamená, že uvedená podmienka, či dokonca táto zmluva, sú ako
celok vyhlásené za neplatné.“.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom. Ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje
len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo zjeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od
ostatného obsahu. V danom prípade sa potom odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že
úroková sadzba dojednaná v spotrebiteľskej zmluve je v rozpore s dobrými mravmi, čo však spôsobuje

len neplatnosť tohto dojednania samotného, a nie neplatnosť úverovej zmluvy ako celku, ktorá môže
existovať (zostať zachovaná) aj pri konštatovaní neplatnosti dojednania o úrokoch.

9.1 K argumentácii odvolateľa a na podporu právnych záverov súdu prvej inštancie ohľadne rozporu
dojednaných úrokov s dobrými mravmi odvolací súd vo všeobecnosti poukazuje na to, že úroky

dohodnuté pri poskytovaní úveru predstavujú odmenu za užívanie požičanej istiny. Občiansky zákonník
a ani iné právne predpisy výslovne nestanovujú, do akej výšky je možné dojednať úroky; z tejto
skutočnosti však nemožno vyvodzovať, že by výška úrokov závisela len od dohody účastníkov zmluvy,
nakoľko i tu platí ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Aplikáciu § 3 OZ v otázke výšky
odplaty nevylučuje ani ust. § 53 ods. 6 OZ účinného v čase uzatvorenia zmluvy, v zmysle ktorého ak
predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne

prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných
prípadoch. Uvedené ustanovenie ale nemožno vykladať tak, aby do odplaty obvykle požadovanej na
finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch sa zahrňovali i údaje od tých subjektov
finančného trhu, ktoré poskytujú neprimerané až úžernícke úroky. Pripustenie takejto možnosti rozhodne
nebolo vôľou zákonodarcu a preto pre účely zistenia výšky obvyklej odplaty sa musí vychádzať z

údajov finančných inštitúcii poskytujúcich spotrebiteľské úvery za primerané odplaty riadiac sa zásadou
dobrých mravov upravenou v ustanovení § 3 ods. 1 OZ. Podľa názoru odvolacieho súdu ani zo žiadneho
ustanovenia osobitného zákona upravujúceho poskytovanie úverov nemožno vyvodiť, že ust. § 53 ods.
6 OZ by malo predstavovať špeciálnu normu voči § 39 OZ a že by malo vylučovať prípadné skúmanie
rozporu úrokovej sadzby s dobrými mravmi podľa § 39 OZ. Naopak, ustanovenie § 53 ods. 6 OZ dopĺňa

iné normy obmedzujúce výšku odplaty (odmeny) veriteľa pri poskytovaní úverov a pôžičiek. Súčasťou
odplaty je totiž nielen samotný úrok, ale aj ďalšie poplatky a plnenia pri uzavretí zmluvy alebo počas
jej trvania. Aj prípadný súlad celkovej odplaty s odplatami na bankovom finančnom trhu podľa § 53
ods. 6 OZ preto nebráni súdu skonštatovať nemravnosť úrokovej sadzby podľa § 39 OZ a vysloviť jej
neplatnosť, keďže súd je pri neexistencii zákonného obmedzenia výšky úrokovej sadzby oprávnený a

povinný skúmať jej súlad s dobrými mravmi v zmysle § 39 OZ.

9.2 Odvolací súd v týchto intenciách dodáva, že súd je povinný v každom jednotlivom prípade posúdiť,
či konanie účastníka občianskoprávneho vzťahu je v súlade alebo v rozpore s dobrými mravmi, pričom
má za to, že pri dojednávaní úrokov zo spotrebiteľského úveru koná v súlade s dobrými mravmi len

ten veriteľ, ktorý sa pri poskytnutí peňažných prostriedkov uspokojí (bez ohľadu na to, v akej situácii
sa nachádza dlžník, t.j. nezneužívajúc jeho prípadnú finančnú tieseň) s primeranou výškou odplaty za
užívanie poskytnutých finančných prostriedkov, a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni zhodnotiť
obvyklým (trhu primeraným) spôsobom. Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom, je taká
výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s

prihliadnutím k úrokovým sadzbám uplatňovanými bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek, ako
to už ustálila i doterajšia rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Podľa údajov Národnej banky Slovenska priemerná úroková miera obchodných bánk pri
spotrebiteľských úveroch od 1 do 5 rokov (zmluva bola uzatvorená na 42 mesiacov) poskytovaných

domácnostiam (nové obchody) za obdobie 05/2013 bola na úrovni 11,22 % ročne. V zhode so
súdom prvej inštancie potom aj odvolací súd poukazuje na to, že dohodnutá výška úrokov 70,01 %
ročne uvedená v zmluve podstatne – viac ako šesťnásobne - prekračuje priemernú úrokovú mieru
obchodných bánk pri spotrebiteľských úveroch poskytovaných domácnostiam v mesiaci máj 2013. Aj
keď výška úrokov pri nebankových spotrebiteľských úveroch nemusí dôsledne kopírovať výšku úrokov

priporovnateľnýchbankovýchúveroch,dohodnutávýškaúrokov,ajkeďvyššiaakopribankách,musíbyť
stále súladná s požiadavkou dobrých mravov a nesmie vykazovať znaky nepoctivého úžerného úroku.
Dlžníkuzatvárazmluvuoúvereadohoduoúrokochprevažnezdôvodusvojejinakneriešiteľnejfinančnej
situácie. Nezodpovedá preto dobrým mravom, ak veriteľ v takejto situácii poskytuje dlžníkovi úver za
neprimerané až úžernícke úroky. Je pravdou, že nebankový subjekt pri poskytovaní úverov podstupuje

vyššiu mieru rizika, preto vo všeobecnosti možno akceptovať aj vyššie úroky, rozhodne nie však viac
ako o 100 % oproti priemeru bánk. Odvolací súd potom v zhode so záverom súdu prvej inštancie
uvádza, že pokiaľ v zmluve dohodnutá úroková sadzba úveru vo výške 70,01 % viac ako šesťnásobne
prevyšuje priemernú úrokovú sadzbu uplatňovanú bankami pri poskytovaní obdobných úverov alebopôžičiek, v takom prípade podstatne a neprimerane prevyšuje obvyklú úrokovú mieru, a preto zmluvné
úroky za poskytnutý úver dojednané v posudzovanej zmluve o úvere a RPMN sú pre neprimeranosť
v rozpore s dobrými mravmi, čo má za následok neplatnosť tohto zmluvného dojednania a povinnosť

dlžníka splatiť (v dohodnutých mesačných splátkach) zo zmluvy len skutočne poskytnuté peňažné
prostriedky (bez úroku). V kontexte vyššie uvedených skutkových zistení odvolací súd posudzoval aj
námietku žalovaného o „prednosti“ aplikácie § 53 ods. 6 OZ v znení účinnom v čase uzatvorenia
predmetnej úverovej zmluvy, keď má za to, že výška dojednanej odplaty súčasne prevyšuje odplatu
obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch, čo spôsobuje

neplatnosť predmetnej zmluvnej podmienky ohľadne výšky odplaty. Z uvedeného dôvodu predmetná
odvolacia námietka ipso facto nebola spôsobilá mať za následok iné rozhodnutie vo veci.

Iba nad rámec vyššie uvedených záverov, vychádzajúc z obsahu samotnej žaloby odvolací súd
poukazuje na to, že žalobca sa domáhal určenia neplatnosti spotrebiteľskej zmluvy pre rozpor s dobrými
mravmi podľa § 39 OZ, pričom poukazoval na existenciu „viacerých neprijateľných podmienok“ a celkovú

praktiku žalovaného pri uzatváraní zmlúv a dohôd, ktoré považoval za nekalú praktiku, resp. klamlivé
konanie v zmysle § 8 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z. z. Konkrétne žalobca uvádzal neprijateľnosť, teda
neplatnosť dohody o poskytovaní služieb v čl. 8 zmluvy a na ňu nadväzujúci nesprávny údaj o celkovej
výške úveru a RPMN, tak ako to vyžaduje § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z., pričom s predmetnou
argumentáciou žalobcu sa stotožnil aj súd prvej inštancie. Za uvedeného stavu by bolo dôvodné tieto

skutkové závery vyhodnotiť aj v kontexte súdom prvej inštancie citovaného ust. § 11 ods. 1 písm. b/
zákona č. 129/2010 Z. z. a posúdiť úver ako bezúročný a bezpoplatkový.

11.1 Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku okrem neprimeranej úrokovej sadzby poukázal práve
na neprijateľnú, a teda neplatnú zmluvnú podmienku, a to Dohodu o poskytnutí služby uvedenú v

bodoch 8.1 až 8.6 zmluvy o úvere. Odvolateľ uvedené právne závery súdu prvej inštancie v odvolaní
nenapadol, preto odvolací súd len v stručnosti a v zhode so súdom prvej inštancie konštatuje, že
táto „dohoda“ bola žalobcovi predložená vo formulárovej (vopred žalovaným pripravenej) podobe k
podpisu spolu so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, sám si ju osobitne nevymienil, samotná zmluva
o spotrebiteľskom úvere v časti sankcií pre prípad omeškania dlžníka odkazuje na túto dohodu a

neumožňuje spotrebiteľovi prejaviť vôľu túto dohodu neuzavrieť. Získanie spotrebiteľského úveru za
ponúkaných podmienok bolo teda podmienené tým, že žalobca uzatvorí aj Dohodu o poskytovaní
služieb. Odplata za tieto služby dojednané v dohode preto spadá do celkových nákladov žalobcu ako
spotrebiteľa spojených s predmetným spotrebiteľským úverom a mala byť preto zahrnutá do výpočtu
RPMN úveru. Ak sa tak nestalo, je údaj o RPMN úveru v predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere

uvedený nesprávne v neprospech spotrebiteľa. V tomto kontexte odvolací súd podotýka, že nie je vôbec
rozhodné, či dodávateľ zmluvnú podmienku voči spotrebiteľovi reálne použil (či ju uplatnil), právne
posúdenie neprijateľnosti zmluvných podmienok sa sústreďuje na objektívne posúdenie neprijateľnej
zmluvnej podmienky vo vzťahu k spotrebiteľovi, teda aj test neprijateľnej zmluvnej podmienky musí mať
objektívny ráz, preto nie je významné, či dodávateľ zmluvnú podmienku skutočne použije (či na základe

nej prijme plnenie alebo zlepší svoje zmluvné postavenie a pod.). Nie je preto v prejednávanej veci
právne významné, že k využitiu „služby“ skutočne došlo, pri súdnom prieskume je potrebné vychádzať z
objektivizácie zmluvnej podmienky, t.j. posudzuje sa, či zmluvná podmienka je z objektívneho hľadiska
spôsobilá negatívne zasiahnuť do práv spotrebiteľa, bez ohľadu na to, či dodávateľ voči spotrebiteľovi
túto zmluvnú podmienku aj reálne použil. V danom prípade, kedy dodávateľ ako tvorca formulárovej

spotrebiteľskej zmluvy „nanútil“ de facto každému spotrebiteľovi, s ktorým tento typ spotrebiteľskej
zmluvy uzavrel, aj dohodu o povolení odkladu splátok obsahujúcu aj poplatok za takúto „službu“ (bez
ohľadu na to, či si spotrebiteľ takúto službu skutočne želal a v priebehu zmluvného vzťahu aj využil,
alebo nie), je potrebné na túto zmluvnú podmienku nahliadať ako na neprijateľnú. V nadväznosti na to
by aj údaj o RPMN úveru v predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere musel byť uvedený nesprávne

v neprospech spotrebiteľa, s čím platné právo spája následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru.

Uvedené právne posúdenie má potom v podmienkach prejednávanej veci prakticky rovnaký
následok ako žalobcom požadované (avšak odvolacím súdom neuznané) určenie neplatnosti (celej)
spotrebiteľskej zmluvy, a to v podobe nároku žalobcu domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia

t.j. vrátenia finančných prostriedkov, o ktoré „preplatil“ istinu úveru.

Pokiaľ ide o výrok II. napadnutého rozsudku, odvolací súd vo všeobecnosti uvádza, že základným
predpokladom vzniku bezdôvodného obohatenia je vznik majetkového prospechu u obohateného,pričom k zväčšeniu jeho majetku došlo v rozpore s právom uznanými dôvodmi. Dôvod o existencii
bezdôvodného obohatenia na strane obohateného musí ponúknuť postihnutý, ktorý žalobou na súde
žiada o vydanie bezdôvodného obohatenia, resp. jeho peňažnú náhradu. Na vznik záväzkovo-právneho

vzťahu z bezdôvodného obohatenia sa nevyžaduje existencia zavinenia, ani existencia protiprávneho
úkonu. Zákon vyžaduje len to, aby k bezdôvodnému obohateniu došlo v dôsledku právom uznávaných
dôvodov.

Žalobca si v konaní uplatňoval voči žalovanému nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške

1.590,- Eur poukazujúc na to, že táto suma zodpovedá výške zrazených súm z jeho dôchodku Sociálnou
poisťovňou v rámci exekučného konania, a to za obdobie od 30.06.2021 do 19.02.2023. Žalovaný
v konaní pred súdom prvej inštancie, aj v tomto odvolacom konaní však namietal, že jemu bola vyplatená
lensuma1.218,-Eur(t.j.sumaponíženáoodmenuexekútora),pretonárokžalobcupovažovalminimálne
v časti sumy 372,-Eur za nedôvodný. Tiež poukazoval na to, že časť uplatneného nároku vo výške 29,70
Eur, ktorá bola zrazená dňa 19.02.2023, bola žalobcovi vrátená (čo vyplýva z listu Sociálnej poisťovne

zo dňa 06.04.2023), preto aj v tejto časti je nárok žalobcu nedôvodný.

Ohľadne priznanej sumy bezdôvodného obohatenia vo výške 1.218,-Eur považuje odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny. Pokiaľ žalovaný v odvolaní tvrdil, že sa súd nijako
nevysporiadal s jeho námietkami ohľadne sumy 29,70 Eur, ktorá bola žalobcovi vrátená, odvolací súd

na doplnenie a potvrdenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku v tejto časti uvádza, že z listinného
dôkazu, na ktorý sa žalovaný odvoláva (list Sociálnej poisťovne zo dňa 06.04.2023), jasne vyplýva,
že suma 29,70 Eur, ktorá bola žalobcovi vrátená, bola z dôchodku žalobcu zrazená za obdobie
od 20.02.2023 do 19.03.2023, t.j. za iné obdobie, než sa žalobca domáha vydania bezdôvodného
obohatenia v tomto konaní (za obdobie od 30.06.2021 do 19.02.2023). Preto nejde zo strany žalobcu

o duplicitné uplatňovanie nároku na plnenie, ktoré mu už bolo vrátené, ako tvrdí žalovaný. Túto odvolaciu
námietku preto odvolací súd nepovažoval za dôvodnú. V konaní žalovaný sám potvrdil, že mu exekútor
vyplatil sumu 1.218,-Eur, preto odvolací súd konštatuje, že v tejto časti bol nárok žalobcu na vydanie
bezdôvodného obohatenia dôvodne uplatnený a súdom správne priznaný.

Avšak stotožnil sa odvolací súd s argumentáciou odvolateľa, pokiaľ namietal priznanie sumy 372,-Eur
súdom prvej inštancie titulom náhrady škody. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že žalobca
sa podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy 1.590,-Eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia.
Na pojednávaní zo dňa 30.11.2023 však žalobca (jeho právny zástupca) v reakcii na procesnú obranu
žalovaného uviedol, že ak žalovaný dostal od exekútora z vymoženej sumy 1.590,-Eur len sumu 1.218,-

Eur a suma 372,-Eur bola trovami exekúcie, potom suma 372,-Eur je škoda spôsobená žalobcovi v rámci
exekučného konania. V konaní teda došlo k zmene skutkových okolností, na základe ktorých sa žalobca
domáhal priznania sumy 372,- Eur. Hoc teda petit žaloby sa po formálnej stránke nijako nezmenil, bolo
potrebné, aby súd procesne správnym spôsobom zareagoval na skutočnosť, že sa žalobca domáha
peňažného plnenia z úplne iného právneho titulu, než pôvodne uvádzal v žalobe, keď uvedené so

sebou nevyhnutne prináša aj posudzovanie iných predpokladov dôvodnosti nároku, aplikáciu iných
právnych predpisov a vykonanie dokazovania iným smerom. Pokiaľ potom súd prvej inštancie bez
ďalšieho (bez pripustenia zmeny žaloby uznesením súdu) konal o zmenenej žalobe a na pojednávaní
dňa 30.11.2023 (ktoré sa konalo bez prítomnosti žalovaného, resp. jeho právneho zástupcu) aj vo veci
rozhodol, dopustil sa postupu v konaní vadného do takej miery, že došlo k porušeniu práva žalovaného

na spravodlivý proces, pretože mu týmto spôsobom uprel možnosť procesne reagovať na zmenenú
žalobu a produkovať relevantnú procesnú obranu (túto mohol žalovaný učiniť až v odvolacom konaní),
čo napĺňa odvolací dôvod prezumovaný ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP.

Navyše, neuniklo pozornosti odvolacieho súdu, že odôvodnenie súdu prvej inštancie v tejto časti je

iba jednostranným prevzatím skutkových a právnych tvrdení žalobcu bez toho, aby ich súd podrobil
vlastnému prieskumu a vyhodnoteniu v súvislosti s príslušnými právnymi predpismi. V tomto smere
je odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nedostatočné a arbitrárne, keď z neho nevyplýva, z akého
dôvodu súd napr. vôbec pripustil aplikáciu § 199g Exekučného poriadku, ktoré ustanovenie nadobudlo
účinnosť až po začatí exekučného konania vedeného žalovaným proti žalobcovi (k tomu pozri § 243h

ods. 1 Exekučného poriadku). Úlohou okresného súdu bude preto (v prípade, že bude pripustená zmena
žaloby) dôsledne posúdiť dôvodnosť nároku žalobcu v tejto časti a vysporiadať sa s procesnou obranou
žalovaného ohľadne zákazu retroaktivity, ako aj splnenia všetkých zákonných predpokladov pre vznik
zodpovednosti za škodu, vrátane posúdenia, kto za tvrdenú škodu žalobcovi zodpovedá. V uvedenomsmere odôvodnenie odvolateľom nastolenej problematiky v rozhodnutí prvostupňového súdu skutočne
absentuje. Súd prvého stupňa svoje závery náležité nezdôvodnil, ani ich nepodložil ustanoveniami
príslušných právnych predpisov, o ktoré svoje rozhodnutie oprel. Za porušenie práva na spravodlivý

proces sa považuje v zmysle rozhodovacej činnosti ústavného súdu aj skutočnosť, keď všeobecný
súd svoje rozhodnutie riadne neodôvodní a nevysporiada sa so všetkými relevantnými námietkami
uplatnenými sporovými stranami, a to spôsobom zodpovedajúcim miere ich závažnosti. V takom prípade
všeobecný súd svojim postupom založí nepreskúmateľnosť ním vydaného rozhodnutia a spravidla aj
jeho protiústavnosť. Ak nie sú zrejmé dôvody rozhodnutia, svedčí to o ľubovôli v súdnom rozhodovaní,

pričom zásada právneho štátu ľubovôľu v rozhodovaní orgánov verejnej moci zakazuje.

Pokiaľ ide o priznaný úrok z omeškania, odvolací súd taktiež akceptoval námietky odvolateľa,
preto aj v tejto časti rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil ako nedostatočne odôvodnené, a teda
nepreskúmateľné. Žalobca nijako neodôvodnil dátum, od ktorého sa domáha priznania úroku
z omeškania, keď za tento deň označil deň podania žaloby na súd. Nepredložil žiadnu výzvu, ktorou

by žalovaného vyzýval na plnenie pred podaním žaloby na súd a súd prvej inštancie bez bližšieho
odôvodnenia priznal uplatnený úrok z omeškania „tak ako si ho žalobca uplatnil“. V tejto časti musí preto
odvolací súd konštatovať absenciu riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, čo má za následok
jeho nepreskúmateľnosť v inštančnom postupe. Žalovaný pritom v konaní výslovne namietal, že by
sa do omeškania dostal už odo dňa uvedeného v žalobe (a prevzatého do výroku napadnutého

rozsudku), pričom súd prvej inštancie na túto námietku nijako nereagoval a v napadnutom rozhodnutí
neposkytol odpoveď na túto špecifickú námietku žalovaného, iba stroho konštatoval priznanie úroku
z omeškania od dátumu požadovaného žalobcom, čo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia
rozhodne nepostačuje. V tomto kontexte súd do pozornosti súdu prvej inštancie dáva, že pokiaľ žalobca
nepreukáže, že žalovaný bol vyzývaný na vydanie bezdôvodného obohatenia už pred podaním žaloby

na súd (žalobca uvedené ani len netvrdil, pozn.), dôvodným by bolo priznanie úrokov z omeškania
v zákonnej výške až odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby žalovanému v súdnom konaní.

V kontexte vyššie uvedeného odvolací súd zdôrazňuje, že v konaní na súde prvej inštancie treba
dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia

odvolacieho súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa súd musí vysporiadať so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený
nielen s poukazom a všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na
právne závery, ktoré prijal. Právne závery súdu prvej inštancie môžu byť dostatočne preskúmateľné
len vtedy, ak súd po skutkovom vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z

ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod
tieto ustanovenia podriadil, prípadne nepodriadil zistený skutkový stav. Aj najvyšší súd už v minulosti
vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu, zaujal
stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jej práv a
právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces, a že za porušenie tohto

práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné
a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými
dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva
strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva

dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj
právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych
opravných prostriedkov.

Pre vyššie identifikované nedostatky odvolací súd výrok II. napadnutého rozsudku v časti o zaplatenie

sumy 372,-Eur a o zaplatenie úroku z omeškania zrušil a vec v zrušenom rozsahu vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP). Povinnosťou súdu prvej inštancie,
súc pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa ustanovenia § 391 ods. 2 CSP, bude
opätovne vec prejednať a rozhodnúť, vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania, ktoré je
nevyhnutné vyhodnotiť v súlade s ustanovením § 191 CSP z hľadiska všetkých na vec vzťahujúcich

sa zákonných ustanovení (t.j. adekvátne regulovanej právnej úprave v náležitom znení), pričom svoje
rozhodnutie náležite - v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP - odôvodní. Odvolací súd považuje
za potrebné uviesť, že nemôže byť žiadnej pochybnosti o tom, že nahrádzanie faktickej pasivity súdu
prvej inštancie v uvedenom smere činnosťou odvolacieho súdu neprichádza do úvahy, nakoľko úlohouodvolacieho súdu je len prieskum správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie s prípadným menej
náročným doplnením alebo zopakovaním dokazovania, čo v danom prípade nebolo – pre závažné
procesné pochybenia okresného súdu - možné.

V nadväznosti na čiastočné zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie rozhodol odvolací súd aj o zrušení
závislého výroku o práve na náhradu trov konania, rovnako napadnutého odvolaním. Povinnosťou súdu
prvejinštanciebudevzávislostiodvýrokuvovecisamejrozhodnúťnanovoajotomtonároku,zohľadniac
celkový pomer úspechu strán sporu a rozhodnúť aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 396 ods.

3 CSP).

2. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sarozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)