Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, October 30, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Cdo/97/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8415200387
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:8415200387.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu O.. D. T., narodeného XX. E. XXXX, P., W. XXXX/
XX, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Majerníkom, Košice, Werferova 1, proti žalovanému D. H.,
narodenému XX. D.Á. XXXX, J. R., R. XX, t. č. Ú. P., zastúpenému advokátom JUDr. Michalom Kizákom,
Prešov, Masarykova 2, o náhradu škody 51.200,51 eura s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde
Poprad (pôvodne na Okresnom súde Kežmarok) pod sp. zn. 3C/9/2015, o dovolaní žalovaného proti

rozsudku Krajského súdu v Prešove z 28. septembra 2022 sp. zn. 2Co/11/2022, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Pôvodne Okresný súd Kežmarok (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 26. októbra 2021

č. k. 3C/9/2015-283 návrh žalovaného na prerušenie konania zamietol, žalovanému uložil povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 51.200,51 eura s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo
sumy 12.175,61 eura od 17. 2. 2015 do zaplatenia s úrokom z omeškania zo sumy 5,05 % ročne zo
sumy 39.024,90 eura od 3. 4. 2015 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo
zvyšnej časti žalobu zamietol a vyslovil, že žalobca má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému
v rozsahu 100 %.

1.1. Medzi stranami nebolo sporné, že dňa 08. 01. 2012 došlo k udalosti, kedy žalovaný zaútočil na
žalobcu v jeho obydlí s tým, že na neho niekoľkokrát vystrelil v úmysle ho usmrtiť. V žalobe tvrdené
okolnosti priebehu tohto incidentu nikto nespochybňoval a žalovaný bol uznaný za vinného zo spáchania
zvlášť závažného zločinu vraždy v štádiu pokusu v konaní Okresného súdu Prešov sp. zn. 33T/70/2012.
Z titulu tohto skutku žalobca voči žalovanému uplatňuje nároky na zaplatenie náhrady škody titulom
bolestného, straty na zárobku počas práceneschopnosti a náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia.

Spornou otázkou bolo bodové ohodnotenie tak bolestného, ako aj sťaženie spoločenského uplatnenia
žalobcu. Lekárskym posudkom vypracovaným E.. A., bolo bodové ohodnotenie bolestného určené vo
výške 522,5 bodov a bodové hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 2482,5 bodov.
Ustálil, že bolestné za rok 2012 predstavuje sumu 7.663,50 eura a za rok 2013 sumu 563,50 eura, spolu
bolestné tvorí sumu 8.227 eur. Výšku náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia ustálil rozsahom
39.024,90 eura.

1.2. Pokiaľ ide o stratu na zárobku, žalobca si ju uplatňoval za dve obdobia jeho práceneschopnosti od
08. 01. 2012 do 24. 04. 2013 a od 28. 11. 2013 do 01. 06. 2014. Zdôraznil, že dĺžku trvania jednotlivých
období práceneschopnosti preukazujú potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti, ktoré žalobca v
konaní predložil. Žalovaný aj tieto nároky žalobcu popieral čo do ich výšky bez uvedenia konkrétneho
dôvodu a vo vzťahu k pracovnej neschopnosti trvajúcej od 28. 11. 2013 do 01. 06. 2014 namietal jej
príčinnú súvislosť s daným skutkom. Súd prvej inštancie zdôraznil, že základom žalobcom uplatnených

nárokov na náhradu škody tvorí lekársky posudok ošetrujúceho lekára E.. A.. V tomto posudku je ako
dátum vzniku poškodenia na zdraví uvedený deň 08. 01. 2012, pričom ako príčina sa tam uvádza, žežalobca bol 5x postrelený ručnou zbraňou. Operačný zákrok dňa 28. 11. 2013, v súvislosti s ktorým PN
žalobcu trvala až do 01. 06. 2014. Žalobcovi bola po útoku žalovaného otvorená trieštivá zlomenina
tela vretennej kosti liečená operáciou. Dňa 28. 11. 2013 u žalobcu prebehol zákrok, ktorým došlo k

extrakciidlahyzoblastidolnéhokoncaľavejvretennejkosti.Pretosúdmalpreukázanúpríčinnúsúvislosť
medzi týmito práceneschopnosťami žalobcu v spomínanom období. Zároveň mal za preukázaný nároku
žalobcu na priznanie straty na zárobku počas jeho práceneschopnosti za uvádzané obdobia, kde
žalovaný iba všeobecne popieral nárok žalobcu a zároveň poukázal na predložené potvrdenia Sociálnej
poisťovne,čizamestnávateľovžalobcuvdanomobdobí,zktorýchplynievýškadennéhovymeriavacieho

základu pre výpočet nemocenského v rozhodnom období, ktorý sa vypočítava podobným spôsobom
ako denný vymeriavací základ pre výpočet úrazového príplatku, čím celková výška náhrady straty na
zárobku žalobcu za obdobie práceneschopnosti je daná sumou 3.948,61 eura.
1.3 Súd prvej inštancie sa ďalej zaoberal námietkou premlčania nárokov žalobcu, keďže túto námietku
v konaní uplatnil žalovaný. Z vykonaného dokazovania ustálil, že obdobie od 08. 01. 2012, kedy nastala
udalosť zakladajúca nárok žalobcu na náhradu škody do 10. 12. 2013, kedy došlo k ustáleniu jeho

zdravotného stavu, predstavuje jedno súvislé obdobie, keďže v tomto období sa žalobca okrem operácií
pravidelne podroboval odborným vyšetreniam, zákrokom, či ďalším súvisiacich procedúram s jeho
liečbou a k ustáleniu jeho zdravotného stavu žalobcu došlo dňom 10. 12. 2013. Pokiaľ ide o žalovaným
namietané bodové ohodnotenie bolestného znalca E.. G., súd prvej inštancie zdôraznil, že toto malo
byť vyhotovené pre účely trestného konania ohľadom rozsahu poškodenia zdravia žalobcu v súvislosti

s útokom žalovaného na jeho osobu, keď trestné konanie sa riadi inými procesnými pravidlami a sleduje
iný účel, ako je to v konaní civilnom a naviac, takýto dôkaz znalecký posudok ani v tomto konaní
predložený nebol. K ustáleniu zdravotného stavu žalobcu tak došlo dňom 10. 12. 2013, od tohto dňa
začala žalobcovi plynúť premlčacia doba, ktorá by uplynula 10. 12. 2015 a žaloba z jeho strany bola na
súde podaná dňa 26. 01. 2015 a 04. 05. 2015, teda v rámci plynutia dvojročnej premlčacej doby, pokiaľ

ide o žiadanú náhradu bolestného a náhradu za SSU. Žalovaný tiež namietal premlčanie celého nároku
na náhradu straty na zárobku s tým, že premlčacia lehota by mala plynúť za každý mesiac samostatne. V
tejto súvislosti súd prvej inštancie zdôraznil, že náhrada za stratu na zárobku počas práceneschopnosti
je jedným nárokom, ktorý sa premlčuje ako jeden celok a nie ako nárok na jednotlivé, mesačne sa
opakujúce plnenia. V súvislosti s práceneschopnosťou od 08. 01. 2012 do 24. 04. 2013 posledná časť

nemocenského bola žalobcovi vyplatená dňa 27. 02. 2013, vtedy sa žalobca dozvedel, aká je výška
škody a tohto nároku začala žalobcovi plynúť premlčacia doba a keďže žalobca uplatnil tento nárok na
súde žalobou dňa 26. 01. 2015, stalo sa tak v rámci zákonom určenej premlčacej doby. Rovnako nárok
na náhradu straty na zárobku za čas od 28. 11. 2013 do 01. 06. 2014 sa posudzuje ako jeden celok a
podanou žalobou si aj tento nárok uplatnil žalobca v rámci premlčacej doby. Príslušenstvo pohľadávky

súd prvej inštancie odôvodnil § 517 a nasl. Občianskeho zákonníka v spojení s Nariadením vlády SR č.
87/1995 Z. z. O trovách konania strán sporu rozhodol podľa § 255 a nasl. CSP.

2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovaného rozsudkom z 28. septembra
2022 sp. zn. 2Co/11/2022 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie okrem výroku III a stranám nepriznal

náhradu trov odvolacieho konania.
2.1. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností súd prvej inštancie
vyvodil aj správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových
a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie
rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré odkázal.

2.2. K odvolacím námietkam uviedol, že v priebehu konania posudzujúci lekár dostatočným spôsobom
poskytol stanovisko k otázke zistenia konkrétneho dátumu ustálenia zdravotného stavu žalobcu. V
tejto súvislosti zdôraznil, že poškodenie zdravia žalobcu nastalo dňom 08. 01. 2012, žalobca bol
hospitalizovaný od 08. 01. 2012 do 17. 01. 2012 na traumatologickom oddelení Nemocnice Poprad,
a.s. Bol opakovane operovaný, ďalšia hospitalizácia bola od 30. 01. 2012 do 08. 02. 2012 a v rámci

jednodňovej chirurgie bol opäť žalobca operovaný dňa 28. 02. 2012 a 28. 11. 2012 (podľa priloženého
operačného protokolu č. l. 237 a nasl.). Posudzujúci lekár následne zistil, že žalobca absolvoval
pravidelné kontroly na traumatologickej, neurologickej a rehabilitačnej ambulancii, a to v dňoch 21. 02.
2012, 28. 02. 2012, 13. 03. 2012, 27. 03. 2012, 29. 05. 2012, 16. 08. 2012, 14. 12. 2012, 05. 04. 2013, 12.
11. 2013, 28. 11. 2013, 10. 12. 2013 a 21. 02. 2014 (obsah pripojených lekárskych správ č. l. 237 a nasl.).

Nazákladeklinickéhovyšetreniazodňa10.12.2013takposudzujúcilekárdospelkzáveru,žeužalobcu
došlo k ustáleniu jeho zdravotného stavu týmto dňom podľa priloženej lekárskej správy. V prípade
odškodňovania bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia sa poškodený o škode dozvie vtedy, keď
možno vykonať bodové ohodnotenie bolesti spôsobenej poškodením na zdraví, jeho liečením aleboodstránením jeho následkov, teda v čase, keď liečebný proces je skončený. Vtedy sú známe okolnosti
smerodajné pre vyčíslenie bolestného, ako aj sťaženia spoločenského uplatnenia. Tento ustálený stav
predstavuje dobu (čas), kedy sú už k dispozícii také znalosti škody (ujmy), aby postačovali na podanie

žaloby, a preto je v tomto okamihu potrebné zásadne umiestniť začiatok plynutia premlčacej doby
(napr. rozsudok NS SR sp. zn. 1Cdo/49/2006, rozsudok NS SR sp. zn. MCdo/37/2000).
2.3. Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania žalovaným, odvolací súd sa stotožňuje so závermi
súdu prvej inštancie, že nároky žalobcu boli uplatnené včas so zreteľom na to, že v prípade škôd na
zdraví treba uvažovať len so subjektívnou lehotou týkajúcou sa uplatnenia nárokov v tomto smere,

pričom táto lehota vyplýva z už citovaného ust. § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý správne
odcitoval v napadnutom rozsudku aj prvoinštančný súd. Je nepochybné, že ustálenie zdravotného stavu
žalobcu bolo posudzujúcim lekárom so zreteľom na všetky okolnosti určené dňa 10. 12. 2013. Pokiaľ
žaloby o náhradu bolestného a náhradu sťaženia spoločenského uplatnenia boli žalobcom podané
dňa 26. 01. 2015 a 04. 05. 2015, udialo sa tak v lehote dvoch rokov uvedenej v § 106 ods. 1, 2
Občianskeho zákonníka. Ak žalovaný ďalej v konaní poukazoval na iný lekársky posudok ohľadom

bodového hodnotenia bolestného, ktoré mal vykonať E.. G., tento ním predložený nebol a možno sa
domnievať, že bol vyhotovený len pre účely trestného konania. Podstatné pre prejednávanú vec však
bolo zistené ustálenie zdravotného stavu žalobcu, ktoré posudzujúci lekár vo vypracovaných lekárskych
posudkoch určil dňom 10. 12. 2013.
2.4. Súd prvej inštancie ďalej správnym spôsobom rozhodol aj o uplatnenom nároku žalobcu na

stratu na zárobku v celkovej sume 3.948,61 eura, ktorú stratu si žalobca uplatňoval za dve obdobia
práceneschopnostiod08.01.2012do24.04.2013aod28.11.2013do01.06.2014.Súdprvejinštancie
správne posúdil námietku premlčania aj pri tomto nároku žalobcu na náhradu straty na zárobku počas
jeho práceneschopnosti. V tejto súvislosti správne zdôraznil, že náhrada za stratu na zárobku je jedným
nárokom, ktorý sa premlčuje ako jeden celok, nie iba ako nárok na jednotlivé mesačne sa opakujúce

plnenia, s odkazom na rozhodnutie 1Cz/10/72. Súd prvej inštancie z predložených dôkazov zistil, že
žalobcovi bola posledná časť nemocenského vyplatená dňa 27. 02. 2013. Týmto dňom mu začala plynúť
premlčacia lehota a svoj nárok uplatnil na súde žalobou dňa 26. 01. 2015, teda v rámci premlčacej doby.
Podobne nárok na náhradu straty na zárobku za ďalšie obdobie práceneschopnosti od 28. 11. 2013
do 01. 06. 2014 sa posudzuje ako jeden celok, a preto aj v tejto súvislosti podaná žaloba dňa 26. 01.

2015 znamená uplatnenie tohto nároku v rámci zákonnej dvojročnej premlčacej doby, ako to správne
skonštatoval prvoinštančný súd.

3.Protitomutorozhodnutiuodvolaciehosúdupodalžalovaný(ďalejaj„dovolateľ“)dovolanie,prípustnosť
ktorého vyvodzoval z ust. § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho

súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
3.1. Dovolacídôvod nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 CSP) žalobca vymedzil formulovaním
dvoch otázok. Prvá právna otázka, ktorú odvolací súd podľa žalovaného vyriešil nesprávne, znie
nasledovne : „Je súd bezvýnimočne viazaný konštatovaním súdneho znalca o okamihu ustálenia
zdravotného stavu poškodeného, ak toto konštatovanie nekorešponduje s ostatnými dôkazmi

nachádzajúcimi sa v súdnom spise?“ Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že odvolací
súd uvedenú právnu otázku posúdil takto : „Súd je bezvýnimočne viazaný konštatovaním súdneho
znalca o okamihu ustálenia zdravotného stavu poškodeného a to aj v prípade, ak toto konštatovanie
nekorešponduje s ostatnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v súdnom spise.“ Správne mala byť podľa
žalobcu vyššie uvedená právna otázka vyriešená nasledovne : „Súd nie je viazaný konštatovaním

súdneho znalca o okamihu ustálenia zdravotného stavu poškodeného, ak toto konštatovanie
nekorešponduje s ostatnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v súdnom spise.“ Súčasťou súdneho spisu v
prejednávanej veci bol o. i. tiež súdny spis z trestného konania vedeného na Okresnom súde Prešov pod
č. k. 33 T 70/2012, v ktorom sa o. i. nachádzal aj znalecký posudok E.. G. zo dňa 18. 06. 2012, z obsahu
ktorého nepochybne vyplýva, že bodovo ohodnotiť bolestné žalobcu bolo možné už koncom februára

roku 2012 a to konkrétne ku dňu 28. 02. 2012. Uvedené obdobne platí aj vo vzťahu k právnemu nároku
žalobcu na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, pri ktorom bolo taktiež zo strany odvolacieho
súdu a súdu prvej inštancie nekriticky a predčasne konštatované, že k ustáleniu zdravotného stavu
žalobcu došlo dňom 10. 12. 2013. Žalovaný má za to, že ak by súd prvej inštancie a odvolací súd pri
svojom rozhodovaní riadne vzali do úvahy aj znalecký posudok E.. G. zo dňa 18. 06. 2012, ich právne

posúdenieokamihuzačiatkuplynutiapremlčacejdobybyboloiné.Keďžesižalobcasvojprávnynárokna
náhradu za bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia neuplatnil v tzv. adhéznom trestnom konaní,
je tento jeho právny nárok s prihliadnutím na všetky vyššie uvedené skutočnosti premlčaný, čo malovzhľadom na vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného viesť k zamietnutiu žaloby žalobcu
v celom rozsahu.
3.2. Druhá právna otázka, ktorú odvolací súd podľa žalovaného vyriešil nesprávne, znie nasledovne :

„Plynie premlčacia doba vo vzťahu k právnemu nároku poškodeného na náhradu za stratu na zárobku
spoločne alebo jednotlivo, ak je právny nárok na náhradu za stratu na zárobku tvorený opakujúcimi sa
plneniami?“ Z 35. a 37. bodu odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že odvolací súd uvedenú
právnu otázku posúdil takto : „Právny nárok poškodeného na náhradu za stratu na zárobku je jedným
právnym nárokom, ktorý sa premlčuje ako celok.“ Správne mala byť podľa žalobcu vyššie uvedená

právna otázka vyriešená nasledovne : „Právny nárok poškodeného na náhradu za stratu na zárobku
sa nepremlčuje ako celok, ale premlčacia doba plynie jednotlivo vo vzťahu ku každému opakujúcemu
sa plneniu tvoriacemu tento právny nárok samostatne.“ Žalobca je presvedčený o tom, že ak je právny
nárok poškodeného na náhradu za stratu na zárobku tvorený viacerými opakujúcimi sa plneniami (ako
tomu bolo aj v prejednávanej veci), potom sa tento právny nárok nepremlčuje ako celok, ale premlčacia
doba plynie jednotlivo vo vzťahu ku každému jednotlivému opakujúcemu sa plneniu tvoriacemu tento

právny nárok samostatne.

4. Žalobca v písomnom vyjadrení k dovolaniu žalovaného navrhol dovolanie zamietnuť a priznať mu
náhradu trov dovolacieho konania. K prvej otázke poukázal na to, že dovolateľ v skutočnosti žiada
dovolací súd o preskúmanie skutkového stavu, čo je v dovolacom konaní neprípustné. Druhá dovolacia

otázka je už v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená.

5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427
ods. 1 CSP) strana sporu - žalobca, v neprospech ktorej bolo rozhodnuté, zastúpená v súlade s § 429
ods. 1 CSP, skúmal prípustnosť dovolania bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP); dospel k záveru,

že dovolanie žalovaného je potrebné ako neprípustné odmietnuť.

6. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutiaodvolaciehosúdu,protiktorýmjedovolanieprípustné,súvymenovanév§420a§421CSP.

7. Z hľadiska ústavného aspektu treba rešpektovať právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným
spôsobom vymedzovať si prípustnosť veci v konaní o dovolaní a vychádzať z toho, že v prvom rade
je vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných
prostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv a
slobôd.

8. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných
prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a
dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia
inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z

akýchkoľvek dôvodov a hľadísk.

9. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán,
ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými a jasne čitateľnými
podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže

byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať bezbreho;
namieste je skôr zdržanlivý (uvážený) prístup.

10. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na

opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom
sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých
môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho
konania. Na týchto záveroch zotrváva aj súčasná rozhodovacia prax najvyššieho súdu.

11. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je
poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné
podmienky súdneho konania (viď napr. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 80/09, II. ÚS 79/08,
IV. ÚS 476/2012). Dovolací súd preto pristupuje k podanému dovolaniu tak, že najskôr skúma, či jeprocesne prípustné; k posúdeniu opodstatnenosti dovolania (t. j. posúdeniu, či je v ňom opodstatnene
uplatnený dovolací dôvod) sa dovolací súd dostáva len v prípade prijatia záveru, že dovolanie je
prípustné. Dovolanie je prípustné, ak jeho prípustnosť vyplýva z ustanovenia § 420 CSP alebo § 421

CSP. Dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania treba dôsledne odlišovať od dôvodov, ktoré zakladajú
opodstatnenosť dovolania. Opodstatnené (dôvodné) je také prípustné dovolanie, v ktorom je oprávnene
uplatnený dovolací dôvod. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428
CSP). V prípade dovolania prípustného podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolacím dôvodom nesprávne
právne posúdenie veci (§ 432 ods. 1 CSP).

12. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

13. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

14. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na
nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti
dovolania. Právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP (podobne ako predchádzajúca právna
úprava, pozn.) dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania.

15. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP, musí mať
zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie
o skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že má ísť o
otázkou riešenú odvolacím súdom a to buď o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie

napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), alebo
o procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).

16. V dovolaní, prípustnosť ktorého sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. b) CSP, musí dovolateľ
konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd; vysvetliť, v

čom je riešenie právnej otázky odvolacím súdom nesprávne; uviesť ako by mala byť táto otázka správne
riešená.
16.1. Dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP predpokladá, že právnu otázku
kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej dovolací súd doposiaľ neriešil a je daná potreba, aby dovolací
súd ako najvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil. Základným predpokladom prípustnosti dovolania

je, že dovolací súd vo svojej rozhodovacej praxi doposiaľ neposudzoval právnu otázku vymedzenú
dovolateľom (t. j. právne posúdenie veci odvolacím súdom, s ktorým dovolateľ nesúhlasí). Ak dovolateľ
vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími
dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania závisí od toho,
ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo

od vyriešenia dovolateľom vymedzenej právnej otázky a že sa jedná o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto
ustanovenie.
16.2. Dovolací súd je pritom viazaný iba vymedzením právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie
odvolacieho súdu, ktoré považuje dovolateľ za nesprávne, nie však už určením, pod ktorý prípad
prípustnosti jej riešenia (§ 421 ods. 1 CSP) táto otázka spadá. Z uvedeného dôvodu dovolací súd z

hľadiska prípustnosti dovolania posudzuje (iba) materiálny substrát samotného dovolacieho konania
spočívajúci vo vymedzení právnej otázky a predostretí vlastnej argumentácie dovolateľa v zmysle §
432 ods. 2 CSP, súčasne zohľadňujúc vlastnú rozhodovaciu prax (iura novit curia, 4Cdo/11/2021,
8Cdo/54/2018, I. ÚS 51/2020).

17. Dovolateľ v posudzovanom prípade k dôvodnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. b)
CSP formuloval dve právne otázky. Prvá právna otázka, ktorú odvolací súd podľa žalovaného
vyriešil nesprávne, znie nasledovne : „Je súd bezvýnimočne viazaný konštatovaním súdneho znalca
o okamihu ustálenia zdravotného stavu poškodeného, ak toto konštatovanie nekorešponduje sostatnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v súdnom spise?“ Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu
vyplýva, že odvolací súd uvedenú právnu otázku posúdil takto : „Súd je bezvýnimočne viazaný
konštatovaním súdneho znalca o okamihu ustálenia zdravotného stavu poškodeného a to aj v prípade,

ak toto konštatovanie nekorešponduje s ostatnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v súdnom spise.“
Správne mala byť podľa žalobcu vyššie uvedená právna otázka vyriešená nasledovne : „Súd nie je
viazaný konštatovaním súdneho znalca o okamihu ustálenia zdravotného stavu poškodeného, ak toto
konštatovanie nekorešponduje s ostatnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v súdnom spise.“

18. Rozhodnutie odvolacieho súdu spočívalo na závere, že k ustáleniu zdravotného stavu žalobcu
ako poškodeného došlo dňa 10. 12. 2013, čo malo za následok začatie plynutia premlčacej doby.
Dovolateľ v skutočnosti namieta, že k ustáleniu zdravotného stavu žalobcu došlo už dňa 28. 02. 2012,
nejedná sa teda o otázku právnu ale skutkovú, naviazanú na proces dokazovania a preukazovania
skutkového stavu. Dovolateľ tak naformuloval prvú otázku tak, že z jej formulácie je zjavné, že ňou v
skutočnosti spochybňuje skutkový záver a vyhodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie a odvolacím

súdom vo vzťahu k skutkovej otázke ustálenia zdravotného stavu žalobcu. Dovolací súd však nie
je treťou inštanciou, a preto sa pred ním nemožno domáhať revízie skutkových zistení urobených
súdmi nižšej inštancie a ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Rozhodovacia prax najvyššieho
súdu sa ustálila na názore, podľa ktorého sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo
prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného pri

právnom posudzovaní veci, významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v § 421 ods. 1 CSP, resp.
§ 432 ods. 2 CSP (m. m. 3Cdo/28/2017, 4Cdo/95/2017, 7Cdo/140/2017, 8Cdo/50/2017, 8Cdo/78/2017,
9Cdo/8/2020, 9Cdo/216/2021). Z rozhodnutia odvolacieho súdu naviac ani nevyplýva dovolateľom
namietaný záver, že súd je bezvýnimočne viazaný konštatovaním súdneho znalca o okamihu ustálenia
zdravotného stavu poškodeného a to aj v prípade, ak toto konštatovanie nekorešponduje s ostatnými

dôkazmi nachádzajúcimi sa v súdnom spise. Záver odvolacieho súdu k otázke ustálenia zdravotného
stavu poškodeného vyplýva zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, vychádzajúc z výsledkov
vykonaného dokazovania.

19. Druhá právna otázka, ktorú odvolací súd podľa žalovaného vyriešil nesprávne, znie nasledovne :

„Plynie premlčacia doba vo vzťahu k právnemu nároku poškodeného na náhradu za stratu na zárobku
spoločne alebo jednotlivo, ak je právny nárok na náhradu za stratu na zárobku tvorený opakujúcimi sa
plneniami?“ Takto formulovaná otázka má charakter právnej otázky. Dovolací súd zároveň zistil, že sa
jedná o právnu otázku, ktorá už bola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu opakovane riešená.

20. V rozhodnutí sp. zn. 4MCdo/13/2013 najvyšší súd uvedenú otázku už riešil, keď vyslovil právny
názor, že v prípade náhrady za stratu na zárobku po skočení pracovnej neschopnosti neprichádza do
úvahy premlčanie jednotlivých mesačných plnení, ale premlčanie celého nároku. Tento právny názor bol
zopakovaný aj v ďalších rozhodnutiach sp.zn. 7Cdo/152/2019, 8Cdo/48/2019.

21. Rovnaká právna otázka bola opakovane predmetom prieskumu aj Ústavného súdu SR, ktorý dospel
k rovnakému právnemu záveru (por. II. ÚS 198/2019, II. ÚS 16/2017, I. ÚS 426/2016).

22. Rovnako možno podporne poukázať aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn.
25Cdo/401/2005 (publikované ako judikát R 36/2007), vychádzajúce z rovnakej právnej úpravy a preto

použiteľné aj v našej aplikačnej praxi (hoci ho nemožno považovať za súčasť ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu).

23. Odvolací súd rozhodol vo veci v súlade s vyššie uvedeným právnym názorom, preto nemožno
konštatovať ani danosť dovolacieho dôvodu v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP, t.j. odklon od ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

24. Najvyšší súd na podklade vyššie uvedeného uzatvára, že pokiaľ dovolateľ namietal nesprávnosť
právneho posúdenia a danosť dovolacieho dôvodu v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP, robí tak
neopodstatnene.Dovolacísúd,poznajúcsvojuvlastnújudikatúru,zároveňnezistil,žebyvdanejveciišlo

o naplnenie niektorého z dovolacích dôvodov v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) resp. písm. c) v spojení s §
432 CSP. Dovolanie v posudzovanej veci preto smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné,
v dôsledku čoho najvyšší súd dovolanie žalovaného odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako procesne
neprípustné.25. O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP.

26. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.