Rozsudok – Ostatné ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. november 2024

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-7Sa/43/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019200828
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Filip Hudec

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2024:1019200828.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Filipom Hudecom v právnej veci žalobcu: A. B. C.,

D. XX.XX.XXXX, bytom E. XXX, XXX XX E., zast. JUDr. Jana Berecová Titková, advokátka so sídlom
Dubová 2, 949 01 Nitra, IČO: 42 367 611, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom ul. 29.
augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava, IČO: 30 807 484, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej
(generálneho riaditeľa) č. XXX XXX XXXX X zo dňa 03. mája 2019 spolu s prvostupňovým rozhodnutím
č. XXX XXX XXXX X zo dňa 08. februára 2019 vo veci priznania starobného dôchodku, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd v Bratislave rozhodnutie Generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne č. XXX XXX XXXX X
zo dňa 03. mája 2019 v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne - ústredie č. XXX XXX XXXX X zo dňa

08. februára 2019 z r u š u j e a vec v r a c i a prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie.
II. Správny súd v Bratislave priznáva žalobcovi voči žalovanej právo na úplnú náhradu trov konania,
o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným rozhodnutím vyšší súdny
úradník.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Administratívne konanie

1. Rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa 08. februára 2019 Sociálna poisťovňa, ústredie (ďalej aj

„prvostupňový orgán“ alebo „Sociálna poisťovňa“) podľa ust. § 65 ods. 1, § 82 a § 293dx zákona č.
461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej aj „ZSP“) a podľa čl. 52 ods. 1 písm. a) a ods. 4 nariadenia
(ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia
v znení nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 988/2009 (ďalej aj „Základné nariadenie“),
priznala žalobcovi od 03.11.2018 starobný dôchodok v sume 708,60 Eur mesačne a podľa § 82 a § 293
dx ZSP žalobcovi od 01.01.2019 zvýšila starobný dôchodok na sumu 727,10 Eur mesačne (ďalej len
„prvostupňové rozhodnutie“).

2. Sociálna poisťovňa v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia (v spojení s Oznámením č. XXX XXX
XXXX X zo dňa 19.03.2019) uviedla, že žalobca k 03.11.2018, t. j. ku dňu, od ktorého mu bol
priznaný starobný dôchodok, získal 9347 dní obdobia dôchodkového poistenia (t. j. 25 rokov a 222
dní) – presný výpočet počtu dní obdobia dôchodkového poistenia je obsahom prílohy prvostupňového
rozhodnutia (osobného listu dôchodkového poistenia). Konštatovala, že z osobného listu dôchodkového
poistenia vyplýva, že pri výpočte žalobcovho starobného dôchodku zohľadnila obdobie dôchodkového

poistenia od 01.04.1993 do 02.11.2018, čomu zodpovedá 9347 dní obdobia dôchodkového poistenia
od vzniku nároku na starobný dôchodok. Ďalej uviedla, že žalobcovi nezohľadnila doby dôchodkového
zabezpečenia dosiahnuté od 01.09.1971 do 31.12.1992 s poukazom na čl. 20 ods. 1 Zmluvy medzi ČR
a SR o sociálnom zabezpečení a s poukazom na čl. 15 Správnej dohody, ktorou sa vykonáva Zmluvamedzi ČR a SR o sociálnom zabezpečení. Poukázala na to, že podľa čl. 20 ods. 1 Zmluvy medzi ČR
a SR o sociálnom zabezpečení doby zabezpečenia získané pred dňom rozdelenia ČSFR sa považujú
za doby zabezpečenia toho štátu, na území ktorého mal zamestnávateľ občana sídlo ku dňu rozdelenia

ČSFR alebo naposledy pred týmto dňom. V predmetnom oznámení zo dňa 19.03.2019 uviedla, že ku
dňu rozdelenia ČSFR bol žalobca zamestnaný v Českej republike u zamestnávateľa Digital Equipment
France, Praha, a preto všetky doby zabezpečenia, ktoré žalobca získal pred 01.01.1993 považuje za
doby zabezpečenia Českej republiky a teda za ne je príslušná žalobcovi poskytnúť starobný dôchodok
Česká správa sociálneho zabezpečenia. Konštatovala taktiež, že žalobcovi vznikol nárok na starobný

dôchodok podľa § 65 ods. 1 ZSP v znení zákona č. 555/2007 Z.z., pričom dôchodkový vek žalobca
dosiahol podľa § 65 ods. 2 a § 65a ZSP dovŕšením 62 rokov a 139 dní, t. j. 03.11.2018 – dôchodkový
vek bol ustanovený opatrením Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č.
227/2017 Z.z. o úprave dôchodkového veku a referenčného veku na rok 2018. Ďalej uviedla, že suma
žalobcovho starobného dôchodku bola určená podľa § 66 ods. 1 ZSP a podľa čl. 52 ods. 4 písm. i)
a prvej časti prílohy VIII nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 v znení nariadenia

EurópskehoparlamentuaRady(ES)č.988/2009.Kvýpočtusumystarobnéhodôchodkužalobcuuviedol
nasledovné:

„Priemerný osobný mzdový bod je určený ako podiel úhrnu osobných mzdových bodov za jednotlivé
kalendárne roky rozhodujúceho obdobia a obdobia dôchodkového poistenia v rozhodujúcom období

vyjadreného v rokoch. Rozhodujúce obdobie sa určilo v súlade s § 63 ods. 6 zákona č. 461/2003 Z. z. v
znení neskorších predpisov ako kalendárne roky pred rokom, v ktorom boli splnené podmienky nároku
na dôchodok, sú to kalendárne roky 1984 až 2017. Do rozhodujúceho obdobia nepatria kalendárne roky
pred 1. januárom 1984 a ani kalendárne roky, počas ktorých poistenec získal 365 (366) dní náhradnej
doby,dobyštúdia,dobyvýkonucivilnejslužby,obdobiapoberaniainvalidnéhodôchodkupo31.decembri

2007 priznaného a vyplácaného Sociálnou poisťovňou alebo obdobia dôchodkového poistenia, za ktoré
nemožno určiť osobný mzdový bod.
Osobné mzdové body v týchto kalendárnych rokoch sa zisťujú osobitne za každý kalendárny rok, a
to ako podiel úhrnu vymeriavacích základov, z ktorých sa platí poistné na dôchodkové poistenie, a
všeobecného vymeriavacieho základu. Sumy všeobecných vymeriavacích základov za kalendárne roky

1949 až 2002 sú uvedené v prílohe č. 3 k zákonu č. 461/2003 Z. z., za kalendárne roky 2003 až 2013 sú
uvedené v príslušných opatreniach Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky,
ktorými boli ustanovené sumy všeobecných vymeriavacích základov za jednotlivé kalendárne roky, a
po kalendárnom roku 2013 sú stanovené Sociálnou poisťovňou podľa § 11 ods. 1 zákona č. 461/2003
Z. z. v znení zákona č. 413/2012 z, z. ako 12 - násobok priemernej mesačnej mzdy v hospodárstve

Slovenskej republiky zistenej štatistickým úradom Slovenskej republiky za príslušný kalendárny rok.
Sumu všeobecného vymeriavacieho základu za príslušný kalendárny rok je Sociálna poisťovňa povinná
podľa § 226 ods. 1 písm. o) druhého bodu zákona č. 461/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov
zverejniť na svojom webovom sídle. Všeobecný vymeriavací základ za kalendárny rok 2017 sa podľa §
11 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. rovná všeobecnému vymeriavaciemu základu za rok 2016.

Osobný mzdový bod môže mať podľa § 62 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení zákona č. 555/2007
Z. z. najviac hodnotu 3.
Úhrn osobných mzdových bodov za jednotlivé kalendárne roky rozhodujúceho obdobia je 68,8459.
V rozhodujúcom období ste úhrnom získali 9 041 dní dôchodkového poistenia, to znamená 24,7699
rokov dôchodkového poistenia podľa § 63 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.

Podiel úhrnu osobných mzdových bodov a rokov dôchodkového poistenia v rozhodujúcom období,
priemerný osobný mzdový bod je 2,7795. Podľa § 63 ods. 3 písm. d) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení
neskorších predpisov sa priemerný osobný mzdový bod v hodnote nižšej ako 1,25 započítava v plnej
výške, z hodnoty od 1,25 do hodnoty neprevyšujúcej hodnotu 3 sa v roku 2018 započítava 68 %.
V súlade s uvedeným je hodnota priemerného osobného mzdového bodu 2,2901.

Ku dňu vzniku nároku na starobný dôchodok, k 3. novembru 2018, ste získali 9 347 dní obdobia
dôchodkového poistenia, čo na účely výpočtu starobného dôchodku je 25,6083 rokov dôchodkového
poistenia.
Aktuálna dôchodková hodnota platná k 3. novembru 2018 je 11,9379 EUR, a je určená ako súčin
dôchodkovej hodnoty na rok 2017 11,3505 EUR a indexu 1,05174353, zaokrúhlená na štyri desatinné

miesta nahor.
Suma starobného dôchodku účastníka konania patriaca za obdobie dôchodkového poistenia do vzniku
nároku na starobný dôchodok je 700,20 EUR mesačne. Je určená ako súčin priemerného osobného
mzdového bodu, obdobia dôchodkového poistenia a aktuálnej dôchodkovej hodnoty. Priemerný osobnýmzdový bod 2,2901 x 25,6083 rokov obdobia dôchodkového poistenia x aktuálna dôchodková hodnota
11,9379 = 700,20 EUR mesačne.
Suma starobného dôchodku sa ďalej podľa § 82 a § 293dx zákona č. 461/2003 Z. z. v znení neskorších

predpisov zvyšuje odo dňa priznania dôchodku o 8,40 EUR mesačne na 708,60 EUR mesačne.
Podľa § 82 a § 293dx zákona č. 461/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov sa starobný dôchodok v
roku 2018 zvyšuje o percento medziročného rastu spotrebiteľských cien za domácnosti dôchodcov, teda
o 0,8 % mesačnej sumy dôchodku, najmenej však o pevnú sumu zvýšenia určenú ako 2 % z priemernej
mesačnej sumy starobného dôchodku vykázanej Sociálnou poisťovňou k 30. júnu 2017, to znamená

najmenej o 8,40 EUR mesačne.
Váš starobný dôchodok je zvýšený o pevnú sumu zvýšenia, o 8,40 EUR mesačne, pretože táto suma
je vyššia ako suma zvýšenia o percento medziročného rastu spotrebiteľských cien za domácnosti
dôchodcov, čo predstavuje 5,70 EUR mesačne.
Suma starobného dôchodku sa ďalej podľa § 82 a § 293dx zákona č. 461/2003 Z. z. v znení neskorších
predpisov zvyšuje od 1. januára 2019 o 2,6 %, čo je o 18,50 EUR mesačne na 727,10 EUR mesačne.

Podľa § 82 a § 293dx zákona č. 461/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov sa starobný dôchodok v
roku 2019 zvyšuje o percento medziročného rastu spotrebiteľských cien za domácnosti dôchodcov, teda
o 2,6 % mesačnej sumy dôchodku, najmenej však o pevnú sumu zvýšenia určenú ako 2 % z priemernej
mesačnej sumy starobného dôchodku vykázanej Sociálnou poisťovňou k 30. júnu 2018, to znamená
najmenej o 8,70 EUR mesačne.

Váš starobný dôchodok je zvýšený o percento medziročného rastu spotrebiteľských cien za domácnosti
dôchodcov, čo je o 18,50 EUR mesačne, pretože táto suma je vyššia ako pevná suma zvýšenia 8,70
EUR mesačne.“

3. V odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu žalobca uviedol, že mu nebolo zohľadnené obdobie

dôchodkového poistenia dosiahnuté do 31.12.1992. Tvrdil, že za obdobie od 01.09.1971 do 31.12.1992,
mu malo byť uznaných 7883 dní dôchodkového poistenia a celkovo za obdobie od 01.09.1971 do
02.11.2018 mu malo byť započítaných 17230 dní dôchodkového poistenia, čo predstavuje 47,2055
roka. Nesúhlasil s aplikáciou nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004. Poukázal
na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 9Sa/124/2013 zo dňa 25.02.2015, č. k.

9So/203/2011 zo dňa 30.01.2013, č. k. 1So/66/2013 zo dňa 19.01.2016 a č. k. 10So/43/2016 zo
dňa 18.07.2017. Tvrdil, že podľa jeho názoru mu mala Sociálna poisťovňa zistiť sumu starobného
dôchodku, ktorá by mu patrila, ak by sa aj obdobie poistenia získané podľa právnych predpisov
Českej republiky považovalo za obdobie dôchodkového poistenia získané podľa právnych predpisov
Slovenskej republiky, následne mala po vydaní rozhodnutia o priznaní starobného dôchodku v Českej

republike rozhodnúť tak, aby súčet jeho starobných dôchodkov z oboch krajín, po zohľadnení menového
kurzu nebol nižší ako dôchodok, ktorý by mu patril keby všetky doby poistenia získal podľa právnych
predpisov Slovenskej republiky. Zdôraznil, že čo sa týka použitia čl. 20 ods. 1 Zmluvy medzi ČR a SR
o sociálnom zabezpečení č. 318/1994 Z.z. pri výpočte jeho starobného dôchodku, tak má za to, že
takýto postup prvostupňového orgánu bol voči nemu diskriminačný v porovnaní s inými žiadateľmi

o priznanie starobného dôchodku, ktorí rovnako ako on počas svojho produktívneho obdobia pracovali
na území Slovenskej republiky a dosahovali v zamestnaní rovnaké príjmy ako on. Zdôraznil taktiež to,
že nikdy nepracoval na území Českej republiky a že prvostupňový orgán pri výpočte jeho starobného
dôchodku postupoval v rozpore s čl. 12 a čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Poukázal na
to, že rozdiel výšky starobného dôchodku, na ktorý by mal nárok v Slovenskej republike ku dňu

dovŕšenia dôchodkového veku (ak by sa aj obdobie poistenia získané podľa právnych predpisov Českej
republiky považovalo za obdobie dôchodkového poistenia získané podľa právnych predpisov slovenskej
republiky) a súčtu starobného dôchodku priznaného mu prvostupňovým orgánom a predpokladaného
starobného dôchodku, ktorý by mu mal byť priznaný Českou správou sociálneho zabezpečenia, je
183,07 Eur v jeho neprospech (1.191,67 Eur – 1.008,60 Eur).

Druhostupňové administratívne rozhodnutie

4. Rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa 03.05.2019 Generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne

ako odvolací orgán (ďalej aj „žalovaná“) podľa § 218 ods. 2 ZSP odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu
prvostupňového orgánu č. XXX XXX XXXX X zo dňa 08.02.2019 v celom rozsahu zamietol a predmetné
prvostupňové rozhodnutie potvrdil (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). V odôvodnení napadnutého
rozhodnutia uviedol, že k 03.12.2018 žalobca získal 9347 dní obdobia dôchodkového poistenia, pričompri posúdení nároku na dôchodok a určení jeho sumy boli zhodnotené všetky preukázané obdobia
dôchodkového poistenia (získanie ďalšieho obdobia dôchodkového poistenia nebolo preukázané).
Konštatoval, že žalobca získal 25 rokov a 222 dní obdobia dôchodkového poistenia, čím splnil

podmienky nároku na starobný dôchodok dňa 03.12.2018. Konštatoval, že suma starobného dôchodku
bola určená podľa § 66 ods. 1 ZSP. Zopakoval podrobnú špecifikáciu výpočtu sumy starobného
dôchodku žalobcu z prvostupňového rozhodnutia. Uviedol, že vzhľadom na to, že v osobnom liste
dôchodkového poistenia za rok 2017 bol nesprávne uvedený vymeriavací základ 51 613,21 Eur a
správne má byť 56 919,58 Eur, tak v prílohe zasiela nový osobný list dôchodkového poistenia so

správnou sumou za rok 2017 – konštatoval, že uvedená skutočnosť však nemá vplyv na výšku
starobného dôchodku žalobcu, nakoľko žalobca v roku 2017 má osobný mzdový bod zhodnotený v
najvyššej možnej hodnote 3,0000. Uviedol, že žalobcovi bol priznaný starobný dôchodok v súlade s § 65,
§ 82 a § 293dx ZSP a v súlade s čl. 52 ods. 1 písm. a) a ods. 4 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu
a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia. K žalobcom namietanému
nezapočítanému obdobiu od 01.09.1971 do 31.12.1992 uviedol, že ku dňu rozdelenia Českej a

Slovenskej Federatívnej Republiky bol žalobca zamestnaný u zamestnávateľa Digital Equipment
France, Praha so sídlom v Českej republike a pretože zamestnávateľ žalobcu mal ku dňu rozdelenia
Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, 31.12.1992, sídlo na území Českej republiky, hoci miesto
výkonu práce bolo na území Slovenskej republiky, všetky doby zabezpečenia, ktoré žalobca získal pred
01.01.1993 sa podľa článku 20 Zmluvy medzi SR a ČR o sociálnom zabezpečení považujú za doby

zabezpečenia Českej republiky a dôchodok je za ne príslušná poskytnúť Česká správa sociálneho
zabezpečenia. Poukázal na to, že v žiadosti o starobný dôchodok zo dňa 03.12.2018 bolo v oddiely 5
uvedené sídlo zamestnávateľa k 31.12.1992 v Českej republike a súčasne v oddiely 9 požiadal žalobca
o uplatnenie nároku na starobný dôchodok aj z poistenia Českej republiky. Tvrdil, že o nároku žalobcu
na starobný dôchodok za obdobie dôchodkového poistenia získaného pred 01.01.1993 rozhodne Česká

správa sociálneho zabezpečenia v Prahe. K poukazovaniu žalobcu na rozsudky Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky uviedol, že toto nie je dôvodné, pretože uvedené rozsudky sú rozhodnutiami v
individuálnych prípadoch. Konštatoval, že pri posudzovaní nároku žalobcu postupoval rovnako ako
u iných poistencov v obdobných prípadoch. Uviedol, že na nárok žalobcu na starobný dôchodok a
určenie jeho sumy boli započítané všetky preukázané obdobia dôchodkového poistenia získané podľa

právnych predpisov Slovenskej republiky a vymeriavacie základy dosiahnuté v rozhodujúcom období sú
správne započítané, a to na základe údajov uvedených v žiadosti o dôchodok, priložených dokladov a
údajov nachádzajúcich sa v informačnom systéme Sociálnej poisťovne. Mal za to, že suma starobného
dôchodku žalobcu (708,60 Eur mesačne) zodpovedá preukázanému obdobiu dôchodkového poistenia
a dosiahnutým vymeriavacím základom podľa preukázaných podkladov nachádzajúcich sa v Sociálnej

poisťovni.

II.
Žaloba

5. Správnou žalobou doručenou správnemu súdu dňa 13.06.2019 sa žalobca pre nesprávne
právne posúdenie veci domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovanej zo dňa
03.05.2019 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím zo dňa 08.02.2019, obe rozhodnutia navrhol zrušiť
a vec vrátiť prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie a súčasne žiadal priznanie náhrady

trov konania. Uviedol, že čo sa týka použitia čl. 20 ods. 1 Zmluvy medzi ČR a SR o sociálnom
zabezpečení č. 318/1994 Z.z. pri výpočte jeho starobného dôchodku, tak má za to, že takýto postup
prvostupňového orgánu a žalovanej bol voči nemu diskriminačný v porovnaní s inými žiadateľmi
o priznanie starobného dôchodku, ktorí rovnako ako on počas svojho produktívneho obdobia pracovali
na území Slovenskej republiky a dosahovali v zamestnaní rovnaké príjmy ako on. Zdôraznil taktiež to,

že nikdy nepracoval na území Českej republiky a že prvostupňový orgán pri výpočte jeho starobného
dôchodku postupoval v rozpore s čl. 12 a čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Poukázal na to,
že súčet jeho starobného dôchodku, ktorý mu bol priznaný prvostupňovým orgánom od 03.11.2018
prvostupňovým rozhodnutím (708,60 Eur) a starobného dôchodku, ktorý mu bol priznaný Českou
správou sociálneho zabezpečenia rozhodnutím č. E./XXX XXX XXXX zo dňa 03.05.2019 od 23.12.2018

(9.389,00 CZK = 363,14 Eur) predstavuje 1.071,74 Eur a suma starobného dôchodku, ktorá by mu
patrila, ak by sa aj obdobie poistenia získané podľa právnych predpisov Českej republiky považovalo za
obdobie dôchodkového poistenia získané podľa právnych predpisov Slovenskej republiky predstavuje
1.183,63 Eur (bez valorizácie). Mal teda za to, že rozdiel výšky jeho starobného dôchodku, na ktorý bymal nárok v Slovenskej republike ku dňu dovŕšenia dôchodkového veku (ak by sa aj obdobie poistenia
získané podľa právnych predpisov Českej republiky považovalo za obdobie dôchodkového poistenia
získané podľa právnych predpisov Slovenskej republiky) a súčtu čiastkových dôchodkov priznaných

mu Sociálnou poisťovňou a Českou správou sociálneho zabezpečenia je 111,89 Eur mesačne v jeho
neprospech (1.183,63 EUR - 1.071,74 EUR = 111,89 EUR) a to odo dňa priznania „českého“ starobného
dôchodku, t.j. od 23.12.2018. Poukázal na to, že odo dňa priznania „slovenského“ starobného dôchodku,
t.j. od 03.11.2018 do dňa priznania „českého“ starobného dôchodku t.j. do 23.12.2018 strata na jeho
starobnom dôchodku predstavuje 475,03 Eur mesačne (1.183,63 Eur - 708,60 Eur = 475,03 Eur).

Konštatoval, že nespĺňa podmienku nároku na vyrovnávací príplatok uvedenú v § 69b ods. 1 ZSP,
ktoroujezískaniedo01.01.1993najmenej25rokovčeskoslovenskéhoobdobiadôchodkovéhopoistenia
- získal len cca 22 rokov federálneho obdobia dôchodkového poistenia a nie je preto možné, aby si
dorovnanie rozdielu starobných dôchodkov riešil podaním žiadosti o vyrovnávací príplatok - túto by
mu Sociálna poisťovňa z uvedeného dôvodu zamietla. Poukázal na to, že všetky doby dôchodkového
poistenia získal v mieste výkonu práce, ktoré sa nachádza na území Slovenskej republiky, pričom

okolnosť, že dňom 01.01.1993 došlo k rozdeleniu ČSFR mu nemôže byť ako občanovi ČSFR a teraz
občanovi Slovenskej republiky na ujmu, keď Slovenská republika je nástupcom ČSFR. Tvrdil, že doby
poistenia, ktoré získal do 31.12.1992 za existencie spoločného štátu na území Českej republiky (podľa
čl. 20 ods. 1 Zmluvy o sociálnom zabezpečení uzatvorenej medzi ČR a SR doby zabezpečenia získané
pred dňom rozdelenia ČSFR sa považujú za doby zabezpečenia toho štátu, na území ktorého mal

zamestnávateľ občana sídlo ku dňu rozdelenia ČSFR alebo naposledy pred týmto dňom), nemožno
považovať len za doby odpracované v cudzine (ako ich posudzujú prvostupňový orgán a žalovaná) a
preto nie je možné s ním ako občanom zaobchádzať inak ako s občanmi, ktorých zamestnávatelia mali
za existencie spoločného štátu do 31.12.1992 sídlo na území Slovenskej republiky. Bol toho názoru,
že takýto postup je v rozpore s čl. 12 a čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Konštatoval, že

na tom nič nemení okolnosť, že zo žiadneho právneho predpisu zatiaľ nevyplýva povinnosť Sociálnej
poisťovne priznať mu a vyplácať dorovnanie rozdielu medzi výškou dôchodku, na ktorý by mal nárok v
Slovenskej republike ku dňu dovŕšenia dôchodkového veku a výškou dôchodku, na ktorý má k tomuto
dňu nárok v Českej republike. Konštatoval, že podľa čl. 39 ods. l Ústavy Slovenskej republiky občania
majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate

živiteľa - okolnosť, že spôsob výpočtu teoretickej výšky starobného dôchodku v Slovenskej republike
je v zmysle nariadenia (ES) č. 883/2004 a čl. 20 zmluvy medzi ČR a SR o sociálnom zabezpečení
odvodený od priemerných príspevkov a dôb hodnotiteľných iba v Slovenskej republike, nie je z pohľadu
čl. 39 ods. l Ústavy SR podstatná. Tvrdil, že z článku 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky totiž
vyplýva právo občana na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a v kontexte s týmto článkom

a zákazom diskriminácie, uvedeným v čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky je potrebné si uvedomiť,
že Slovenská republika je jedným z dvoch nástupníckych štátov Českej a Slovenskej federatívnej
republiky ako jedného štátu a teda v prípade zamestnania na území ČSFR u zamestnávateľa, ktorý mal
sídlo na území ČSFR, nejde o klasické zamestnanie v cudzine (inom členskom štáte Európskej únie).
Zdôraznil, že do 31.12.1992 sa doby zamestnania na území Českej republiky i na území Slovenskej

republiky ako členských štátov československej federácie hodnotili jednotne ako zamestnanie v tom
istom štáte (naposledy podľa zákona č. 100/1988 Zb.). Ďalej uviedol, že z hľadiska čl. 39 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky zamestnanie v Českej republike je možné považovať za zamestnanie v cudzine
až po 31.12.1992, resp. po 30.04.2004 za zamestnanie v inom členskom štáte únie - z toho pohľadu je
potrebné nazerať aj na starobný dôchodok, priznaný podľa nariadenia a čl. 20 zmluvy medzi ČR a SR o

sociálnom zabezpečení tak, že v intenciách uplatnených ustanovení nariadenia a zmluvy ide iba o nárok
na základnú výšku starobného dôchodku v každom z uvedených dvoch nástupníckych štátov ČSFR.
Mal za to, že v prípade, že takto určená základná výška dôchodkov ku dňu vzniku nároku na dôchodok
v ich súčte po prepočítaní kurzu mien oboch štátov nedosahuje výšku, ktorá by mu patrila, ak by sa pre
výšku jeho starobného dôchodku započítali nielen všetky doby dôchodkového poistenia získané tak na

území Slovenskej republiky ako aj na území Českej republiky (pred 01.01.1993), ale aj všetky priemerné
príspevky od 01.01.1984 do 31.12.1992 (resp. pri použití § 63 ods.7 ZSP aj pred 01.01.1984), potom
tento dôchodok musí byť priznaný v sume rovnajúcej sa rozdielu medzi výškou starobného dôchodku
priznaného Českou správou sociálneho zabezpečenia a takou výškou dôchodku, ktorá by mu patrila,
ak by mu všetky doby poistenia a príspevky do 31.12.1992 boli hodnotené podľa slovenských právnych

predpisov. Pokiaľ ide o obdobie medzi dňom priznania „slovenského“ starobného dôchodku a dňom
priznania „českého“ starobného dôchodku, t.j. obdobie od 03.11.2018 do 23.12.2018 uviedol, že za toto
obdobie by mu mal byť dôchodok priznaný vo výške rovnajúcej sa fiktívnej sume starobného dôchodku,
t.j. dôchodku, na ktorý by mal nárok pri zohľadnení obdobia dôchodkového poistenia získaného po31.12.1992 podľa predpisov Slovenskej republiky a československého obdobia dôchodkového poistenia
získaného do 31.12.1992. Zdôraznil, že okolnosť, že ZSP ani iný právny predpis taký postup doteraz
priamo neupravujú, je z hľadiska jeho nároku na primerané zabezpečenie v starobe nepodstatná; ak

taká úprava chýba, resp. je neúplná, lebo zákonodarca pri tvorbe právneho predpisu opomenul možné
dopady výpočtu dôchodkov podľa medzinárodnej zmluvy, resp. pokiaľ nereagoval na také dopady,
resp, na ne reagoval nedostatočne (iba u časti dôchodcov), potom pri posudzovaní jeho dôchodkových
nárokov mala žalovaná, resp. i prvostupňový orgán, vychádzať priamo z čl. 12 a čl. 39 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky ako základného zákona Slovenskej republiky. Tvrdil, že v čase rozdelenia ČSFR a

v čase prijatia Zmluvy medzi ČR a SR o sociálnom zabezpečení platila na území Slovenskej republiky
i na území Českej republiky jednotná právna úprava - zákon č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení
v znení neskorších predpisov, takže v prípade výpočtu dôchodkov v ich súčte z oboch republík v
prvopočiatkochsanepredpokladalo,žebydošlokmínusovýmrozdielomnastraneslovenskýchobčanov
s bydliskom na území Slovenskej republiky - výrazná zmena nastala v dôsledku zmien predpisov,
upravujúcich sociálne zabezpečenie v Českej republike a sociálne poistenie v Slovenskej republike v

neskoršom období. Bol toho názoru, že prvostupňový orgán mal správne postupovať tak, že mu mal
starobný dôchodok priznať v takej výške, aby súčet jeho starobných dôchodkov z Českej republiky a
Slovenskej republiky po zohľadnení menového kurzu nebol nižší ako dôchodok poistenca, ktorý počas
svojho produktívneho života získal rovnakú dobu poistenia a rovnaké príjmy len u zamestnávateľov,
ktorí mali sídlo na území Slovenskej republiky - keďže prvostupňový orgán pri výpočte jeho starobného

dôchodku týmto spôsobom nepostupoval, pričom žalovaná jeho postup a rozhodnutie považovala
za vecne správne, tak považuje napadnuté rozhodnutie za nezákonné. Poukázal na judikatúru -
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v analogických veciach starobných dôchodcov,
ktorí rovnako ako on po celý svoj produktívny život pracovali výlučne na území Slovenskej republiky,
mali rovnako ako on k 31.12.1992 sídlo zamestnávateľa v Českej republike a v dôsledku rozdelenia

ČSFR sú rovnako ako on „ukrátení“ na dôchodkových dávkach - konkrétne sa uvedenou problematikou
dôchodkových nárokov tzv. „federálnych dôchodcov“ Najvyšší súd Slovenskej republiky zaoberal napr.
v rozsudkoch sp. zn. 9So/124/2013 zo dňa 25.02.2015, sp. zn. 1So/66/2013 zo dňa 19.01.2016.
Zdôraznil, že za dôležitý pre túto vec považuje právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
vyjadrený v rozsudku sp. zn. 10So/43/2016 zo dňa 18.07.2017 v úplne obdobnom prípade - Najvyšší

súd Slovenskej republiky v predmetnom rozsudku okrem iného uviedol: „Navrhovateľka považuje prístup
odporkyne za diskriminačný a odvolací súd, vychádzajúc aj z ustálenej judikatúry k tejto otázke, sa
s jej názorom stotožňuje. Tu nejde o diskrimináciu v tom zmysle, ako ju vníma odporkyňa, že u
všetkých poistencov v rovnakej situácii postupuje pri výpočte dôchodku rovnako, ale ide o to, že s
občanmi, ktorí získali dôchodkové poistenie do 31.12.1992 na území ČR, nie je možné zaobchádzať

inak, ako s občanmi, ktorých zamestnávatelia mali za existencie spoločného štátu do 31.12.1992 sídlo
na území SR. Navrhovateľke, ako bývalému občanovi ČSFR a teraz občanovi Slovenskej republiky,
nemôže byť na ujmu okolnosť, že došlo k rozdeleniu ČSFR, ktorej právnym nástupcom je i Slovenská
republika.“ Poukázal na to, že ak by mu Sociálna poisťovňa priznala starobný dôchodok aj za doby
zabezpečenia získané pred 01.01.1993, ktoré sa považujú za doby zabezpečenia Českej republiky,

nedošlo by k dvojnásobnému zhodnoteniu týchto dôb; a ak by v súlade s vyššie uvádzanou judikatúrou
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol dôchodok priznaný v sume rovnajúcej sa rozdielu medzi
výškou starobného dôchodku priznaného Českou správou sociálneho zabezpečenia a takou výškou
dôchodku, ktorá by mu patrila, ak by mu všetky doby poistenia a príspevky do 31.12.1992 boli hodnotené
podľa slovenských právnych predpisov, rozhodne by nedošlo k dvojnásobnému zhodnoteniu týchto

dôb. V tejto súvislosti dal do pozornosti Rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci F./09 G. H. proti Českej
správe sociálneho zabezpečenia, v ktorom sa uvádza: „Ako uvádza Európska komisia, Ústavní soud len
stanovuje, že je nevyhnutné upraviť výšku českej dávky v starobe, priznanej podľa článku 20 zmluvy, na
úroveň dávky, ktorú by poistenec poberal, keby jej výška bola vypočítaná len na základe vnútroštátnych
pravidiel, ak je výška tejto dávky vyššia ako dávka priznaná podľa ustanovení zmluvy. Nejde teda o

priznanie súbežnej českej dávky v starobe ani o dvojité zohľadnenie jednej a tej istej doby poistenia, ale
len o odstránenie objektívne zisteného rozdielu medzi dávkami rôzneho pôvodu. Je nutné konštatovať,
že takýto prístup umožňuje vylúčiť „prekrývanie uplatňovaných právnych predpisov rôznych členských
štátov“ v súlade s cieľom vyjadreným v ôsmom odôvodnení nariadenia č. 1408/71 a nie je v rozpore
s kritériom rozdelenia právomocí stanoveným v článku 20 zmluvy, teda kritériom zachovaným podľa

článku 7 ods. 2 písm. c) nariadenia č. 1408/71 v spojení s časťou A bodom 6 prílohy 111 uvedeného
nariadenia. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy je na prvú položenú otázku potrebné odpovedať v tom
zmysle, že ustanovenia časti A bodu 6 prílohy III nariadenia č. 1408/71 v spojení s článkom 7 ods. 2
písm. c) tohto nariadenia nebránia takému vnútroštátnemu pravidlu, akým je pravidlo, ktorého sa týkakonanie vo veci samej, podľa ktorého sa vypláca vyrovnávací príspevok k dávke v starobe v prípade, že
výška tejto dávky priznaná podľa článku 20 zmluvy je nižšia než dávka, ktorá by bola priznaná, ak by bol
starobný dôchodok vypočítaný podľa právnych noriem Českej republiky.” (v jeho prípade podľa právnych

noriem Slovenskej republiky). Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti bol toho názoru, že napadnuté
rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie sú nezákonné a boli nimi porušené jeho práva a to právo
na primerané hmotné zabezpečenie v starobe vyplývajúce z čl. 39 ods. l Ústavy Slovenskej republiky,
ako aj práva vyplývajúce z čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý zakotvuje zákaz diskriminácie. Žiadal
o nariadenie pojednávania.

III.
Vyjadrenia účastníkov

6. V písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 19.08.2019 žalovaná žiadala, aby súd správnu žalobu ako

nedôvodnú zamietol. Opätovne zopakovala všetky argumenty, ktoré uviedla v napadnutom rozhodnutí.
Konštatovala, že Česká správa sociálneho zabezpečenia v Prahe rozhodnutím č. XXX XXX XXXXXXX
zo dňa 03.05.2019 priznala žalobcovi starobný dôchodok od 23.12.2018 v sume 9927 Kč mesačne.
Mala za to, že suma starobného dôchodku žalobcu bola určená správne v súlade s príslušnými právnymi
predpismi o sociálnom poistení a koordinačnými nariadeniami (ES) Európskeho parlamentu a Rady

o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia. K poukazovaniu žalobcu na rozsudky Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky opätovne uviedla, že nie je dôvodné, pretože uvedené rozsudky nie sú
zovšeobecnené ale bolo nimi rozhodnuté v individuálnych prípadoch. Nariadenie pojednávania vo veci
nežiadala.

7. V písomnom vyjadrení zo dňa 23.09.2020 žalobca zotrval na všetkých svojich argumentoch
uvedených v správnej žalobe. Uviedol, že s názorom žalovanej, že právne závery, ktoré sú uvedené
v rozsudkoch, na ktoré poukazoval v správnej žalobe, neboli zovšeobecnené, resp. ide o rozhodnutia
v individuálnych prípadoch, nemožno súhlasiť. V tejto súvislosti opätovne poukázal na rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10So/43/2016 zo dňa 18.07.2017. V súvislosti s

otázkou relevantnej súdnej judikatúry vo veciach nárokov „federálnych dôchodcov“ poukázal aj na
Dôvodovú správu k zákonu č. 105/2019 Z.z., ktorým bol s účinnosťou od 01.01.2020 novelizovaný ZSP.
Konštatoval, že z obsahu predmetnej dôvodovej správy je zrejmé, že Najvyšší súd Slovenskej republiky
rozhodoval konštantne o nárokoch „federálnych dôchodcov“ tak pred prijatím úpravy vyrovnávacieho
príplatku ako aj po ňom, teda po dlhšie časové obdobie a teda tvrdenie žalovanej, že právne

závery z rozsudkov, na ktoré poukázal v správnej žalobe, nie sú zovšeobecnené, sa nezakladá
na pravde. Doložil aj ďalšie rozsudky v obdobných právnych veciach, kde už v rozsudkoch z
30.01.2013 sp. zn. 9So/200/2011 a 9So/203/2011 Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že s
„federálnymi dôchodcami“ nemožno zaobchádzať inak ako s dôchodcami, ktorí mali ku dňu 31.12.1992
sídlo zamestnávateľa v Slovenskej republike. Uviedol, že viaceré rozhodnutia Sociálnej poisťovne v

obdobných právnych veciach z rovnakých dôvodov boli zrušené aj krajskými súdmi - napr. rozsudok
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 28Sa/5/2017, rozsudky Krajského súdu v Nitre sp. zn.
23Sd/280/2015, 23Sd/413/2015. Mal teda za to, že súdy Slovenskej republiky konštantným spôsobom
o nárokoch „federálnych dôchodcov“ rozhodovali minimálne od roka 2013. Žiadal rozhodnúť v zmysle
petitu žaloby.

8. Žalovaná dupliku nepodala.

9. Podaním zo dňa 14.10.2024 žalobca oznámil správnemu súdu, že na nariadení pojednávania
netrvá. Zároveň konštatoval, že po nadobudnutí účinnosti novely ZSP – zákona č. 105/2019 Z.z.

si podal na Sociálnu poisťovňu, ústredie žiadosť o určenie sumy starobného dôchodku v zmysle §
68a a § 293ej ZSP, pričom Sociálna poisťovňa, ústredie jeho žiadosti vyhovela rozhodnutím zo dňa
15.06.2020 a od 01.01.2020 mu zvýšila starobný dôchodok na sumu 861,20 Eur - suma zvýšenia teda
predstavuje o 152,60 Eur mesačne viac v porovnaní s pôvodne priznanou sumou starobného dôchodku
v prvostupňovom rozhodnutí z 08.02.2019 (708,60 Eur). Zdôraznil, že k „strate“ na jeho starobnom

dôchodku nedochádzalo len od 01.01.2020, odkedy mu v zmysle novely ZSP (účinnej od 01.01.2020)
vznikol nárok na prepočítanie československého dôchodku, ale už aj pred účinnosťou tejto novely, t. j. v
období od vzniku nároku na starobný dôchodok t. j. od 03.11.2018 do 31.12.2019. Bol toho názoru, že
za toto obdobie mu mal byť priznaný starobný dôchodok v sume rovnajúcej sa rozdielu medzi výškoustarobného dôchodku priznaného Českou správou sociálneho zabezpečenia a takou výškou dôchodku,
ktorá by mu patrila, ak by mu aj všetky doby poistenia a príspevky do 31.12.1992 boli hodnotené podľa
slovenských právnych predpisov. Poukázal aj na ďalší rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. 7Sk/41/2019 zo dňa 24.06.2020. Bol toho názoru, že rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, ako aj rozsudky krajských súdov, na ktoré poukazoval v doterajších písomných podaniach, je
potrebné analogicky aplikovať aj na jeho osobu. V tejto súvislosti poukázal aj na Uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011 č. k. IV. ÚS 499/2011-25. Uviedol, že napadnuté a prvostupňové
rozhodnutie považuje za nezákonné, keď nimi boli porušené jeho práva a to právo na primerané hmotné

zabezpečenie v starobe vyplývajúce z čl. 39 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva vyplývajúce
z čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý zakotvuje zákaz diskriminácie. Navrhol rozhodnúť v zmysle
petitu žaloby.

10. Vyjadrenie žalobcu zo dňa 14.10.2024 bolo doručené žalovanej na vedomie.

IV.
Relevantné právne predpisy

11. Podľa § 2 ods. 1, 2 zák. č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej aj „SSP“), v správnom
súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a

právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté
rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej
správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto
zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

12. Podľa § 6 ods. 1, 2 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb
zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov
orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú
v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych

žalobách v sociálnych veciach.

13. Podľa § 199 ods. 1 písm. a/ SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie
Sociálnej poisťovne.

14. Podľa článku 1 Ústavy SR, Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

15. Podľa článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy,
v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

16. Podľa článku 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, výklad a uplatňovanie ústavných zákonov,
zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

17. Podľa článku 7 ods. 2 druhej vety Ústavy Slovenskej republiky, právne záväzné akty Európskych
spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.

18. Podľa článku 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v
právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

19. Podľa článku 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základné práva a slobody sa zaručujú

na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a
náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať,
zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

20. Podľa článku 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, občania majú právo na primerané hmotné
zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.21. Podľa § 65 ods. 1 ZSP v znení zákona č. 555/2007 Z.z., nárok na starobný dôchodok vzniká získaním
15 rokov obdobia dôchodkového poistenia a dosiahnutím dôchodkového veku.

22. Podľa § 66 ods. 1 ZSP, suma starobného dôchodku sa určí ako súčin priemerného osobného
mzdového bodu, obdobia dôchodkového poistenia získaného ku dňu vzniku nároku na starobný
dôchodok a aktuálnej dôchodkovej hodnoty.

23. Podľa § 60 ods. 10 ZSP, rok dôchodkového poistenia je 365 dní dôchodkového poistenia.

24. Podľa článku 2 ods. 1 Základného nariadenia, toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych príslušníkov
členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a
podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov, ako aj na ich
rodinných príslušníkov a ich pozostalých.

25. Podľa článku 52 ods. 1 Základného nariadenia, príslušná inštitúcia vypočíta výšku dávky, ktorá bude
náležať:
a/ podľa právnych predpisov, ktoré táto inštitúcia uplatňuje, iba ak podmienky nároku na dávky boli
splnené výlučne podľa vnútroštátneho práva (nezávislá dávka);
b/ vypočítaním teoretickej výšky a následne skutočnej výšky (paušálna dávka) takto:

i/ teoretická výška dávky je rovná dávke, na ktorú by si daná osoba mohla uplatňovať nárok, ak by všetky
doby poistenia a/alebo bydliska, ktoré boli dosiahnuté podľa právnych predpisov iných členských štátov,
boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje deň priznania takejto dávky. Ak podľa týchto
právnych predpisov výška nezávisí na trvaní dosiahnutých dôb, táto výška sa považuje za teoretickú
výšku;

ii/ príslušná inštitúcia následne stanoví skutočnú výšku paušálnej dávky na základe teoretickej výšky
podľa pomeru trvania dôb dosiahnutých pred vznikom poistnej udalosti podľa právnych predpisov,
ktoré uplatňuje, k celkovému trvaniu dôb dosiahnutých pred vznikom poistnej udalosti podľa právnych
predpisov všetkých daných členských štátov.

26. Podľa článku 20 ods. 1 Zmluvy medzi Slovenskou a Českou republikou o sociálnom zabezpečení
(ďalej len „Zmluva“), doby zabezpečenia získané pred dňom rozdelenia Českej a Slovenskej
Federatívnej Republiky sa považujú za doby zabezpečenia toho zmluvného štátu, na ktorého území
mal zamestnávateľ občana sídlo ku dňu rozdelenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky alebo
naposledy pred týmto dňom.

27. Podľa článku 15 ods. 1 Správnej dohody o vykonávaní Zmluvy medzi Slovenskou republikou a
Českou republikou o sociálnom zabezpečení č. 175/1995 Z. z., sa sídlom zamestnávateľa rozumie
adresa, ktorá je ako sídlo zapísaná v obchodnom registri. Ak je zamestnávateľom fyzická osoba, sídlom
je adresa, ktorá je v obchodnom registri uvedená ako miesto podnikania; ak je zamestnávateľom

odštepný závod alebo iná organizačná zložka zapísaná v obchodnom registri, sídlom zamestnávateľa
sa rozumie adresa tohto odštepného závodu alebo organizačnej zložky.

V.
Právne posúdenie veci správnym súdom

28. Správny súd v Bratislave v prvom rade uvádza, že s odkazom na zákon č. 151/2022 Z.z. o zriadení
správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o správnych súdoch“) sa
okrem iného zriadil aj Správny súd v Bratislave. Ustanovenie § 3 ods. 1 zákona o správnych súdov
uvádza, že správne súdy začnú svoju činnosť 1. júna 2023. Citované ustanovenie zároveň uvádza: „ak

§ 4 ods. 1 neustanovuje inak, výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne
súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu
v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave.“ Výkon
súdnictva prešiel z krajských súdov na novozriadené správne súdy odo dňa 1. júna 2023 vo všetkých
veciach, v ktorých je od tohto dátumu daná právomoc správnych súdov.

29. Predmetná vec bola pôvodne iniciovaná a následne prejednávaná Krajským súdom v Bratislave pod
pridelenou spisovou značkou 7Sa/43/2019. Od 1. júna 2023 je na konanie v tejto veci príslušný Správnysúd v Bratislave. Vec bola náhodným výberom pridelená samosudcovi do oddelenia 15Sa, ktorý o nej
rozhodol pod spisovou značkou BA-7Sa/43/2019.

30. Správny súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) ako vecne a miestne príslušný podľa § 10, §
13 ods. 3 SSP v konaní o správnej žalobe v sociálnej veci preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutia
oboch stupňov podľa § 199 až § 205 SSP, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho
spisu žalovanej, preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovanej a priebeh administratívneho konania, ktorý
predchádzal vydaniu napadnutých rozhodnutí, posúdil správnu žalobu neformálne neviazaný pri svojom

rozhodovaní žalobnými bodmi podľa § 202 ods. 2 SSP v spojení s § 203 ods. 2 SSP, podľa stavu veci
v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa § 135 ods. 1 SSP a dospel k záveru,
že správna žaloba je dôvodná, nakoľko napadnuté rozhodnutia trpia vadou nesprávneho právneho
posúdenia veci. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania, nakoľko boli splnené podmienky podľa
§ 137 ods. 4 SSP.

31. Predmetom konania v danej veci je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej (generálneho
riaditeľa) č. XXX XXX XXXX X zo dňa 03. mája 2019, ktorým táto podľa § 218 ods. 2 ZSP zamietla v
celom rozsahu odvolanie žalobcu a potvrdila prvostupňové rozhodnutie č. XXX XXX XXXX X zo dňa 08.
februára 2019. Uvedeným rozhodnutím prvostupňový orgán podľa § 65 ods. 1, § 82 a § 293dx ZSP a
podľa čl. 52 ods. 1 písm. a) a ods. 4 Základného nariadenia priznal žalobcovi od 03.11.2018 starobný

dôchodok v sume 708,60 Eur mesačne a podľa § 82 a § 293 dx ZSP žalobcovi od 01.01.2019 zvýšil
starobný dôchodok na sumu 727,10 Eur mesačne.

32. Nebolo sporné, že žalobca ku dňu rozdelenia ČSFR, t. j. k 31.12.1992 pracoval u zamestnávateľa,
ktorý mal sídlo na území Českej republiky, preto prvostupňový orgán (aj následne žalovaná) pri

výpočte sumy jeho starobného dôchodku postupoval podľa článku 20 ods. 1 Zmluvy medzi Českou
republikou a Slovenskou republikou o sociálnom zabezpečení a zohľadnila iba dobu poistenia získanú
podľa predpisov Slovenskej republiky. Rovnako nebolo sporné, že všetky doby poistenia žalobca získal
v mieste výkonu práce, ktoré sa nachádza na území Slovenskej republiky, a že súčet čiastkových
dôchodkov z dôchodkového zabezpečenia priznaného mu Českou správou sociálneho zabezpečenia a

zo sociálneho poistenia priznaného Sociálnou poisťovňou predstavuje nižšiu sumu ako dôchodok, na
ktorý by žalobcovi vznikol nárok z dôchodkového poistenia v Slovenskej republike so zohľadnením celej
doby zamestnania. Spornou je otázka nároku žalobcu na vyrovnanie rozdielu medzi takto vypočítaným
starobným dôchodkom v súčte so starobným dôchodkom z Českej republiky a výškou starobného
dôchodku, ktorý by bol vypočítaný len podľa ZSP, ak by všetky doby poistenia boli hodnotené ako doby

získané u zamestnávateľa so sídlom na území Slovenskej republiky, keďže žalobca nespĺňa podmienky
nároku na vyrovnávací príplatok podľa § 69b ZSP.

33. Základom interpretácie a aplikácie článku 1 ods. 1 Ústavy SR je zabezpečenie materiálneho a nie
formálneho právneho štátu. Základnou premisou materiálneho právneho štátu sa prezentuje všeobecná

záväznosť práva pre všetkých. To znamená, že štátne orgány, orgány územnej samosprávy, právnické
osoby s právomocou rozhodovania o právach a povinnostiach, ako aj každý jednotlivec musí konať tak,
ako určuje právny poriadok. Ústavný súd SR princíp materiálneho právneho štátu prezentoval v právnom
názore: ,,V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené princípy, ako
sú právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z

čl. 1 ústavy, sa osobitný dôkaz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou
všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorými boli
priznané“ (ÚS 7/1999, Nález z 22. septembra 1999. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR
1999, s. 365; zhodne I. ÚS 44/1999, Nález z 13. októbra 1999. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného
súdu SR 1999, s. 382.) Judikatúra ústavného súdu tiež kladie dôraz na to, že v súlade s článkom 1 ods.

1 Ústavy SR s uplatňovaním princípu právnej istoty v právom štáte sa spája požiadavka všeobecnosti,
platnosti, trvácnosti, stability, racionálnosti a spravodlivého obsahu právnych noriem; medzi ústavné
princípy vlastné právnemu štátu patrí aj zákaz svojvôle v činnosti štátnych orgánov, ako aj zásada
primeranosti, resp. proporcionality (m. m. PL. ÚS 1/04).

34. Z článku 152 ods. 4 Ústavy SR vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych
predpisov musí byť v súlade s ústavou. Vplyvom ústavy dochádza k vsunutiu jej obsahovo - hodnotových
vlastností do všeobecných pojmov zákona tak, aby bol zabezpečený ústavne konformný výklad.
Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je súčasťou zákonnosti rozhodnutia akoindividuálneho správneho aktu. Dikcia zákona nemôže byť interpretovaná izolovane, mimo zmyslu a
účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Orgány štátu, ako aj iné právnické subjekty
realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v zmysle článku

2 ods. 2 Ústavy SR, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou v
medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (článok 7 Ústavy SR), a po vstupe
Slovenskej republiky do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne
záväznými predpismi Európskeho spoločenstva, Európskej únie.

35. Správny súd z obsahu súdneho, ako aj pripojeného dávkového spisu žalovanej mal preukázané, že:
- Sociálna poisťovňa, ústredie (prvostupňový orgán) rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa 08.
februára 2019 podľa § 65, § 82, § 293dx ZSP a podľa čl. 52 ods. 1 písm. a) a ods. 4 Základného
nariadenia priznala žalobcovi od 03. novembra 2018 starobný dôchodok v sume 708,60 Eur mesačne;
zároveň prvostupňový orgán predmetným prvostupňovým rozhodnutím podľa § 82 a § 293dx ZSP od
01. januára 2019 zvýšil starobný dôchodok žalobcu na sumu 727,10 eur mesačne

(podľa Osobného listu dôchodkového poistenia tvoriaceho neoddeliteľnú súčasť predmetného
rozhodnutia Sociálna poisťovňa, ústredie zhodnotila obdobie dôchodkového poistenia za roky od 01.
apríla 1993 do 31. decembra 2017 v počte 9.347 dní (25 rokov a 222 dní), t.j. 25,6083 roka; dôvod
zvýšenia starobného dôchodku spočíval v zákonnej každoročnej valorizácii)
- na odvolanie žalobcu žalovaná (generálny riaditeľ) ako odvolací správny orgán napadnutým

rozhodnutím odvolanie žalobcu zamietla a v celom rozsahu potvrdila prvostupňové rozhodnutie zo dňa
08. februára 2019
- Česká správa sociálneho zabezpečenia v Prahe rozhodnutím z 3. mája 2019 č. XXX XXX XXXX-XXX
priznala žalobcovi starobný dôchodok od 23.12.2018 v sume 9.927,- Kč mesačne
- po nadobudnutí účinnosti novely ZSP – zákona č. 105/2019 Z.z. žalobca podal Sociálnej poisťovni,

ústredie žiadosť o určenie sumy starobného dôchodku v zmysle § 68a, § 293ej ZSP, pričom Sociálna
poisťovňa, ústredie žalobcovej žiadosti vyhovela a rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa 15.06.2020
od 01.01.2020 žalobcovi zvýšila starobný dôchodok na sumu 861,20 Eur – suma zvýšenia teda
predstavuje o 152,60 Eur mesačne viac v porovnaní s pôvodne priznanou sumou starobného dôchodku
v prvostupňovom rozhodnutí.

36.Žalobcapovažujeprístupžalovanejaprvostupňovéhoorgánuuvedenývnapadnutýchrozhodnutiach
za diskriminačný, pričom vychádzajúc aj z ustálenej judikatúry k tejto otázke, sa s jeho názorom
správny súd stotožňuje. Tu nejde o diskrimináciu v tom zmysle, ako ju vníma žalovaná (respektíve
aj prvostupňový orgán), že u všetkých poistencov v rovnakej situácii postupuje pri výpočte dôchodku

rovnako, ale ide o to, že s občanmi, ktorí získali dôchodkové poistenie do 31.12.1992 na území
ČR, nie je možno zaobchádzať inak, ako s občanmi, ktorých zamestnávatelia mali za existencie
spoločného štátu do 31.12.1992 sídlo na území SR. Žalobcovi, ako bývalému občanovi ČSFR a teraz
občanovi Slovenskej republiky, nemôže byť na ujmu okolnosť, že došlo k rozdeleniu ČSFR, ktorej
právnym nástupcom je i Slovenská republika. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na ustálenú

rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky – napr. rozsudok sp. zn. 9So/124/2013 zo
dňa 25.02.2015 v odôvodnení ktorého je uvedené nasledovné: „Podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na
prácu, ako aj pri strate živiteľa. Okolnosť, že spôsob výpočtu teoretickej výšky starobného dôchodku
v Slovenskej republike je v zmysle čl. 47 ods. 1 písm. g) nariadenia a čl. 20 zmluvy o sociálnom

zabezpečení odvodený od priemerných príspevkov a dôb, hodnotiteľných iba v Slovenskej republike,
nie je z pohľadu čl. 39 ods. 1 Ústavy SR podstatná. Z článku 39 ods. 1 Ústavy SR totiž vyplýva
právo občana na primerané hmotné zabezpečenie v starobe. V kontexte s týmto článkom a zákazom
diskriminácie, uvedeným v čl. 12 Ústavy SR je potrebné si uvedomiť, že Slovenská republika je
jedným z dvoch nástupníckych štátov Českej a Slovenskej Federatívnej republiky ako jedného štátu,

a teda v prípade zamestnania na území ČSFR u zamestnávateľa, ktorý mal sídlo na území ČSFR,
nejde o klasické zamestnanie v cudzine (inom členskom štáte Európskej únie). Do 31.12.1992 sa
doby zamestnania na území Českej republiky i na území Slovenskej republiky ako členských štátov
československej federácie hodnotilo jednotne ako zamestnanie v tom istom štáte (naposledy podľa
zákona č. 100/1988 Zb.). Z hľadiska čl. 39 ods. 1 Ústavy zamestnanie v Českej republike je možné

považovať za zamestnanie v cudzine až po 31.12.1992, resp. po 30.04.2004 za zamestnanie v inom
členskom štáte únie. Z toho pohľadu je potrebné nazerať aj na starobný dôchodok, priznaný podľa
nariadenia a čl. 20 zmluvy o sociálnom zabezpečení tak, že v intenciách uplatnených ustanovení
nariadenia a zmluvy ide iba o nárok na základnú výšku starobného dôchodku v každom z uvedenýchdvoch nástupníckych štátov ČSFR. V prípade, že takto určená základná výška dôchodkov ku dňu
vzniku nároku na dôchodok v ich súčte po prepočítaní kurzu mien oboch štátov nedosahuje výšku,
ktorá by navrhovateľovi patrila, ak by sa pre výšku jeho starobného dôchodku započítali nielen všetky

doby dôchodkového poistenia získané tak na území Slovenskej republiky ako aj na území Českej
republiky (pred 01.01.1993), ale aj všetky priemerné príspevky od 01.01.1984 do 31.12.1992 (resp.
pri použití § 63 ods. 7 zákona o sociálnom poistení aj pred 01.01.1984), potom tento dôchodok musí
byť priznaný v sume, rovnajúcej sa rozdielu medzi výškou starobného dôchodku, priznaného Českou
správou sociálneho zabezpečenia, a takou výškou dôchodku, ktorá by navrhovateľovi patrila, ak by

mu všetky doby poistenia a príspevky do 31.12.1992 boli hodnotené podľa slovenských právnych
predpisov. Okolnosť, že zákon o sociálnom poistení ani iný právny predpis taký postup doteraz priamo
neupravujú, je z hľadiska nároku navrhovateľa na primerané zabezpečenie v starobe nepodstatná;
ak taká úprava chýba, resp. je neúplná, lebo zákonodarca pri tvorbe právneho predpisu opomenul
možné dopady výpočtu dôchodkov podľa medzinárodnej zmluvy, resp. pokiaľ nereagoval na také
dopady, potom pri posudzovaní dôchodkových nárokov navrhovateľa treba vychádzať priamo z čl. 12

a čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako základného zákona Slovenskej republiky. Zákon o
sociálnom poistení je všeobecným predpisom v oblasti sociálneho poistenia zamestnancov v Slovenskej
republike. Z jeho pôsobnosti sú čiastočne vyňatí iba policajti, profesionálni vojaci, hasiči a záchranári v
rozsahu, upravenom zákonom č.328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Dôchodkové poistenie, teda aj starobné poistenie

ako poistenie na zabezpečenie príjmu v starobe a pre prípad úmrtia, vykonáva Sociálna poisťovňa
(§ 120 ods. 1 v spojení s § 2 písm. b/ bod 1. zákona o sociálnom poistení). Iný orgán, ktorý by
vykonával všeobecné sociálne poistenie, v Slovenskej republike nie je. Práve z toho dôvodu podľa
názoru odvolacieho súdu je Sociálna poisťovňa v zmysle vyššie uvedeného povinná vypočítať starobný
dôchodok poistencovi aj podľa zákona č.461/2003 Z.z. samostatne a priznať mu ho v takej výške, aby

súčet jeho starobných dôchodkov z Českej republiky a Slovenskej republiky po zohľadnení menového
kurzu nebol nižší ako dôchodok poistenca, ktorý počas svojho produktívneho života získal rovnakú dobu
poistenia a rovnaké príjmy len u zamestnávateľov, ktorí mali sídlo na území Slovenskej republiky. Taký
postup je podľa názoru odvolacieho súdu v súlade s ústavne konformným výkladom právnych predpisov
upravujúcich sociálne poistenie v rámci a v súlade s Ústavou SR. V kontexte s vyššie uvedeným odvolací

súd považuje za potrebné uviesť, že v čase rozdelenia ČSFR a v čase prijatia Zmluvy o sociálnom
zabezpečení platila na území Slovenskej republiky i na území Českej republiky jednotná právna úprava -
zákon č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov, takže v prípade výpočtu
dôchodkov v ich súčte z oboch republík v prvopočiatkoch sa nepredpokladalo, že by došlo k mínusovým
rozdielom na strane slovenských občanov s bydliskom na území Slovenskej republiky. Výrazná zmena

nastala v dôsledku zmien predpisov, upravujúcich sociálne zabezpečenie v Českej republike a sociálne
poistenie v Slovenskej republike v neskoršom období.“

37. S občanmi, ktorých zamestnávatelia mali do 31. decembra 1992 sídlo na území Českej republiky
nie je teda možné zaobchádzať inak ako s občanmi, ktorých zamestnávatelia mali do 31. decembra

1992 sídlo na území Slovenskej republiky, a to aj v tom prípade, že nespĺňajú podmienky pre priznanie
nároku na vyrovnávací príplatok podľa § 69b ZSP. Pri posudzovaní dôchodkových nárokov je potrebné
vychádzať priamo z Ústavy SR ako základného zákona Slovenskej republiky, konkrétne zo zákazu
diskriminácie podľa článku 12 Ústavy SR a práva občana na primerané hmotné zabezpečenie v
starobe, plynúceho z článku 39 ods. 1 Ústavy SR. Samotná okolnosť, že prejednávanú právnu vec

príslušné právne predpisy nepokrývali, je z hľadiska nároku žalobcu na primerané zabezpečenie v
starobe nepodstatná; ak taká úprava absentuje, respektíve je neúplná, lebo zákonodarca pri tvorbe
právneho predpisu opomenul možné dopady výpočtu dôchodkov podľa medzinárodnej zmluvy (Zmluva
publikovaná pod č. 318/1994 Z.z. – dvojstranná medzinárodná zmluva koordinačného charakteru,
prostredníctvom ktorej sa okrem iného rozdelila medzi SR a ČR zodpovednosť za nároky vyplývajúce

z účasti na dôchodkovom systéme zaniknutej ČSFR – kľúčové ustanovenie čl. 20), prípadne pokiaľ
nereagoval na také dopady, potom pri posudzovaní dôchodkových nárokov žalobcu treba vychádzať
priamo z článku 12 a článku 39 ods. 1 Ústavy SR ako nielen základného zákona Slovenskej republiky,
ale aj ako prameňa základných hodnôt spoločnosti. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje aj na
ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a to napríklad na rozsudky sp. zn.

9So/200/2011 zo dňa 30.01.2013, sp. zn. 9So/203/2011 zo dňa 30.01.2013, sp. zn. 9So/124/2013 zo
dňa 25.02.2015, sp. zn. 1So/66/2013 zo dňa 19.01.2016, sp. zn. 10So/43/2016 zo dňa 18.07.2017, sp.
zn. 7Sk/41/2019 zo dňa 24.06.2020.38. Dôchodkové poistenie, teda aj starobné poistenie ako poistenie na zabezpečenie príjmu v starobe
a pre prípad úmrtia, vykonáva Sociálna poisťovňa (§ 120 ods. 1 v spojení s § 2 písm. b/ bod 1. ZSP).
Iný orgán, ktorý by vykonával všeobecné sociálne poistenie, v Slovenskej republike nie je. Práve z

toho dôvodu podľa názoru správneho súdu je Sociálna poisťovňa v zmysle vyššie uvedeného povinná
vypočítať starobný dôchodok poistencovi aj podľa ZSP samostatne a priznať mu ho v takej výške, aby
súčet jeho starobných dôchodkov z Českej republiky a Slovenskej republiky po zohľadnení menového
kurzu nebol nižší ako dôchodok poistenca, ktorý počas svojho produktívneho života získal rovnakú dobu
poistenia a rovnaké príjmy len u zamestnávateľov, ktorí mali sídlo na území Slovenskej republiky. Taký

postup je podľa názoru správneho súdu v súlade s ústavne konformným výkladom právnych predpisov
upravujúcich sociálne poistenie v súlade s Ústavou SR.

39. V tomto kontexte správny súd poukazuje aj na princíp rovnosti, ktorý vo svetle prejednávanej
veci úzko súvisí s princípom sociálneho štátu (Sozialstaat), ktorý zaväzuje štát, aby konal s cieľom
vytvorenia spravodlivého sociálneho poriadku. Zatiaľ čo právny štát je vyjadrením zákazu svojvôle

štátnej moci, či defenzívnej zložky ochrany práv jednotlivca pred svojvôľou štátu, a vnímaný v užšom
zmysle ako negatívne formulovaný zákaz diskriminácie, princíp rovnosti predstavuje materiálny základ
celej pozitívnej zákonodarnej činnosti i kontrolnej právomoci súdnictva. Ak právny sociálny štát požaduje
od verejnej moci zaistenie rovnakého zaobchádzania pred zákonom a na základe zákona, tak rovnako
požaduje jej viazanosť ústavným princípom rovnosti ľudí v dôstojnosti a právach. Tento pozitívny

záväzok má zákonodarca uskutočňovať v oblasti regulácie nárokov osobitne zraniteľných skupín osôb
prostredníctvom aktívnych opatrení, ktoré zaistia nediskriminačné zaobchádzanie s nimi, t.j. princíp
rovnosti sa zasadzuje o zaistenie materiálnej spravodlivosti [BOUČKOVÁ, P.: Rovnost a sociální práva.
Nakladatelství Auditorium s.r.o., Praha 2009, s. 198. ISBN 978-80-87284- 02-5, s. 81-82].

40. Ústavné sociálne práva, i keď sú súčasťou katalógu základných práv a slobôd, vykazujú na
rozdiel od iných ústavných základných práv inú právnu povahu. Táto odlišnosť je daná predovšetkým
inou kvalitatívnou pozíciou štátu, keď základom sociálnych práv je rovnosť, sociálna bezpečnosť a
spravodlivosť, na rozdiel od základných ústavných slobôd, základnou substanciou ktorých je sloboda
[BARANCOVÁ, H. Slovenské a európske pracovné právo (slovenská a česká judikatúra európskych

súdov), Žilina: Eurokodex, 2004, s. 987, ISBN 80-88931-32-0, s. 39].

41. Možno tiež v tejto súvislosti poukázať na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 08. decembra
2010, sp. zn. I. ÚS 306/2010, podľa ktorého cit.: „ (...) Orgánom verejnej moci a predovšetkým súdom
nemožno tolerovať pri interpretácii zákonných ustanovení prílišný formalistický postup, ktorý vedie k

zjavnej nespravodlivosti. Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže
a musí sa od neho odchýliť pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť
alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov teda nemožno
opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách toho-ktorého zákonného
predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu.“, prípadne aj uznesenie Ústavného súdu

Slovenskej republiky z 11. októbra 2007, sp. zn. III. ÚS 274/07, podľa ktorého cit.: „Orgány aplikujúce
správne právo a spomedzi nich osobitne sudcovia pri rozhodovaní v správnom súdnictve sú oprávnení
nedostatky zákonnej právnej úpravy svojím výkladom odstraňovať. Takéto odstraňovanie však nemožno
považovať za legislatívnu činnosť, ktorá by narúšala ústavný princíp trojdelenia štátnej moci. Sudca
pri interpretácii normy správneho práva nesmie tvoriť, ale môže odhaľovať a formulovať vzťahy medzi

jednotlivými právnymi normami vychádzajúc z účelu a zmyslu právnej úpravy.“ Rovnako správny súd
odkazuje na závery plynúce z nálezu Ústavného súdu Českej republiky z 21. januára 1999, sp. zn. III. ÚS
257/98,podľaktoréhocit.:„(...)JednouzfunkcíÚstavy,zvláštěústavníúpravyzákladníchprávasvobod,
je její "prozařování" celým právním řádem. Smysl Ústavy spočívá nejen v úpravě základních práv a
svobod, jakož i institucionálního mechanizmu a procesu utváření legitimních rozhodnutí státu (resp.

orgánů veřejné moci), nejen v přímé závaznosti Ústavy a v jejím postavení bezprostředního pramene
práva, nýbrž i v nezbytnosti státních orgánů, resp. orgánů veřejné moci, interpretovat a aplikovat právo
pohledem ochrany základních práv a svobod.“

42. S prihliadnutím na všetky vyššie uvedené skutočnosti, správny súd napadnuté rozhodnutie žalovanej

(Generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne) podľa ust. § 191 ods. 1 písm. c) SSP a aj prvostupňové
rozhodnutie prvostupňového orgánu v zmysle ust. § 191 ods. 3 SSP zrušil a vec podľa § 191 ods. 4 prvá
veta SSP vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie.43. V ďalšom konaní vychádzajúc z vyššie uvedeného, bude úlohou prvostupňového orgánu (v prípade
potreby aj žalovanej) opätovne rozhodnúť o nároku žalobcu na starobný dôchodok a jeho výške a priznať
mu ho v takej výške, aby súčet jeho starobných dôchodkov z Českej republiky a Slovenskej republiky

po zohľadnení menového kurzu nebol nižší ako dôchodok poistenca, ktorý počas svojho produktívneho
života získal rovnakú dobu poistenia a rovnaké príjmy len u zamestnávateľov, ktorí mali sídlo na území
Slovenskej republiky.

44. Podľa § 191 ods. 6 SSP, právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je

orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval
v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej
správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v
zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu.

45. Podľa § 167 ods. 1 SSP, správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo

čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti
úspech.

46. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP, a žalobcovi, ktorý bol v konaní
úspešný v celom rozsahu priznal voči žalovanej právo na úplnú náhradu trov konania. O výške trov

konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia vyšší súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť.
Prípadná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia a
podáva sa na Správnom súde v Bratislave v počte vyhotovení, zodpovedajúcom počtu účastníkov

konania. (§ 443 SSP)
Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o
dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté
rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu. (§ 439
ods. 3 SSP)

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva
(ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec
alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je

žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).