Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 6, 2024

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/62/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3823218722
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denis Vékony

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2024:3823218722.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudcov JUDr.

Beáty Čupkovej a Mgr. Mareka Anovčina v spore žalobcu A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., D. E.
XX, zastúpeného Advokátska kancelária OLŠOVSKÝ, spol. s r. o., so sídlom Prievidza, G. Švéniho 6,
Prievidza,
IČO: 50 595 652 proti žalovanej F. G., zastúpenej H. I. F. G., so sídlom A., J. X, IČO: XX XXX XXX o
zaplatenienáhradynemajetkovejujmy,naodvolaniežalovanejprotirozsudkuOkresnéhosúduPrievidza
č. k. 8C/12/2024-232 zo dňa 30. mája 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výrokoch

I. a III. p o t v r d z u j e .

II. Žalobca m á voči žalovanej n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %,
ktorú náhradu trov odvolacieho konania j e žalovaná p o v i n n á
zaplatiť žalobcovi v sume určenej rozhodnutím súdu prvej inštancie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 2.000,- eur
v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku /výrok I./, vo zvyšnej časti žalobu žalobcu zamietol /výrok II./
a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 83 % /výrok III./.

2. Na odôvodnenie tohto rozsudku súd uviedol, že žalobca podanou žalobou žiadal, aby súd uložil
žalovanej povinnosť zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 6.207,53 eur spolu s príslušným
úrokom z omeškania, čo odôvodnil tým, že dlhodobo bol nútený pracovať ako hasič-vedúci technik
špecialista nad rámec týždenného pracovného času 48 hodín
v dôsledku porušenia práva Európskej únie /ďalej len EÚ/, smernice 2003/88/ES. Nemajetkovú ujmu
si žalobca určil ako súčin počtu odpracovaných hodín pracovnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 zákona

o Hasičskom zbore a sumy zodpovedajúcej 15% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny
za príslušný kalendárny mesiac daného roka. Nemajetkovú ujmu za čas pracovného pokoja si určil
žalobca ako súčin odpracovaných hodín v čase pracovného pokoja a sume zodpovedajúcej 30%
náhrady z prináležiacej hodinovej sadzby príslušného mesiaca v danom roku. Žalovaná namietala
dôvodnosť žalobcovho nároku a neprimeranosť uplatňovanej výšky nemajetkovej ujmy. Podľa nej
smernica 2003/88/EHS /ďalej aj ako Smernica/ nemá vymedzenú pôsobnosť spadajúcu
na osobu žalobcu a okruh jeho činností, nakoľko podľa názoru žalovaného sa smernica nevzťahuje

na príslušníkov hasičského zboru. Navyše pokiaľ žalobca mal za to, že mu zamestnávateľ určoval
pohotovosť nad smernicou povolený limit, mal na túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného a
žiadať, aby mu táto nebola určovaná. Takisto namietala premlčanie predmetného nároku. Výpočetnáhrady nemajetkovej ujmy žalobcu je podľa nej mätúci a maskuje mzdové nároky, a preto sa javí ako
špekulatívny. Nakoniec namietala, že
v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/185/2011 ustáliť omeškanie

žalovanej je možné až po rozhodnutí súdu a uplynutím paričnej lehoty na plnenie.

3. Súd v spore vykonal dokazovanie, z ktorého zistil, že žalobca pracoval u žalovaného ako hasič vo
funkcii vedúci technik strojník v žalovanom období od 01.07.2020
do 31.03.2023. Podľa prehľadu odpracovaných hodín predložených žalovanou súd zistil, že žalobca v

rozhodnom období u žalovaného odpracoval 7398 hodín. Podľa smernice 2003/88/ES v zmysle článku
6 písm. b) priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmych dní vrátane nadčasov neprekročí
48 hodín. ESD vo veci C-429/09 rozhodol, že predmetná smernica má priamy účinok, keďže priznáva
jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Svedok H. K. H.
uviedol, že každý príslušník vykonáva službu buď v rovnomerne rozvrhnutom čase alebo nerovnomerne
rozvrhnutom čase. Takéto rozvrhnutie je na obdobie 6 mesiacov na to, aby každý príslušník odrobil

rovnaký fond služobného času, existuje funkcia plánovača, ktorá zabezpečuje, aby každý príslušník
odrobil takú časť ako má. Svedok uviedol, že je zamestnaný ako denný príslušník
v Dubnici nad Váhom a počas pracovného času sa stretáva s jemu podriadenými príslušníkmi, má
prehľad o ich činnosti na stanici. Pokiaľ je to potrebné je prítomný na zásahovej činnosti spolu s
príslušníkmi a plánuje im služobný čas na obdobie 1 až nasledujúceho mesiaca. Zabezpečuje v prvom

rade akcie schopnosť hasičskej stanice, aby bol na stanici požadovaný počet príslušníkov, ktorí budú
vykonávať zásah a pokiaľ príslušníci musia vykonávať iné činnosti, školenia atď., zabezpečuje, aby
mali svoj fond služobného času rozvrhnutý tak, aby boli zabezpečené všetky právne náležitosti, ktoré
vyplývajú zo zákona č. 315/2001. Stále sa dopredu určí plán a príslušníci vykonávajúci službu v daný
deň sa riadia stanoveným plánom vzdelávania, starajú sa o hasičskú techniku, vykonávajú športovú

činnosť, samoštúdium
a podobne. Vo všeobecnosti k nočnej pohotovosti uviedol, že príslušníci majú dennú miestnosť, kde
prebiehajú školenia a všetky akcie počas dňa tam určené, je tam spálňa alebo niekoľko spálni,
kde príslušníci počas nočnej pohotovosti spia. Pokiaľ je pohotovosť prerušená výjazdom odchádzajú
príslušníci na výjazd, po návrate sa vykonáva znovu spánok. Čo sa týka nadčasov funguje to tak, že

nadčas, ktorý vznikne počas nočnej pohotovosti príslušníkovi sa automaticky prepláca, ďalší nadčas,
ktorý môže vzniknúť je nadčas počas zásahu, ktorý trvá po skončení služobného dňa, po 7 hodine
nasledujúceho dňa, takýto nadčas sa tiež prepláca. Ďalší nadčas, ktorý môže vzniknúť, pri vedení
služobnéhomotorovéhovozidlapredaleboposkončeníslužobnéhodňa,čosatýkavedeniamotorového
vozidla, tie sa dohadujú s krajským riaditeľom, ktorý podpisuje nadčas prípadne sa dohodne o vybraní

náhradného voľna, svedok uviedol, že vie, že na 99% sa to prepláca. Služobný čas a jeho fond
odzrkadľujevšetkyčinnosti,ktorévykonávadanýpríslušníkvovzťahukzamestnávateľovi.Jetamzásah,
pobytnastanici,školenia,rekondičnépobyty,dovolenky,PN.Výhody,čosatýkazdravotnejstarostlivosti,
tak po 10 rokoch odslúženia má príslušník nárok na 2 týždne kúpeľnej starostlivosti - rekondičný pobyt,
alebo 2 týždne aktívneho odpočinku doma. Takisto môže čerpať návštevy lekára v rozsahu 57,5 hodín,

môže sprevádzať rodinného príslušníka
k lekárovi tiež 57,5 hodiny a takisto po odslúžení určitého počtu rokov má benefit, že môže dostať
výsluhový dôchodok. Ďalší benefit, každý rok absolvuje lekársku prehliadku a raz
za 5 rokov špeciálnu prehliadku v Nemocnici Sv. Michala v Bratislave. Záver lekárskej prehliadky je či
je príslušník spôsobilý vykonávať funkciu alebo či to lekár neodporučí,

resp. je poslaný na ďalšie doplňujúce vyšetrenia. V prípade zmeny zdravotného stavu príslušníka mal
by tieto zmeny hlásiť nadriadenému alebo svojmu ošetrujúcemu lekárovi.
Po predložení tabuľky svedkovi svedok uviedol, že 4. údaj v danom prípade júl 2020 uvedený počet
hodín 187 je celkový čas, ktorý sa zarátava príslušníkovi do fondu služobného času, ďalej sú to celé
odslúžené zmeny, ďalej sú tam odslúžené hodiny mimo týchto zmien v danom prípade 63 hodín, môže

sa stať, že počas zmeny príslušník čerpá dovolenku alebo napríklad navštívi lekára, alebo neodslúži
celú 24 hodinovú zmenu tak pre takéto účely sa dané hodiny zarátavajú do 6. stĺpca. 7. stĺpec sú OČR,
keď bol na dovolenke príslušník alebo keď bol mimo služby, napríklad na darovaní krvi. V ďalšom sa
uvádza nočná pohotovosť
bez odslúžených výjazdov počas pohotovosti. Suma hodín výjazdu je v ďalšom stĺpci, ďalej celkový

čas zásahu po ukončení služobného času po 7 hodine, ďalej je percentuálne vypočítané, aký čas
strávil príslušník na výjazde počas nočnej pohotovosti, 12. stĺpec skutočný počet odslúžených hodín v
danom mesiaci, ktorý je vypočítaný ako súčet všetkých zmien v 5. stĺpci vynásobený 24-kou, plus počet
odslúžených hodín mimo zmien v 6. stĺpci plus odslúžený čas zásahu po 7 hodine nasledujúceho dňauvedený v 10. stĺpci. Čiže je to hodnota kedy príslušník strávil na pracovisku počas daného mesiaca.
Ďalej sú tam započítané dni, to sú dni kalendárne bez OČR, PN, dovolenky, darovanie krvi uvedených
v stĺpci 7. Ďalší stĺpec je to isté ako stĺpec 7., predposledný stĺpec je priemerný počet týždňov v

sledovanom období, ktorý sa vypočíta tak, že suma započítaných dní za dané obdobie sa vydelí číslom
7. Posledný stĺpec je priemerný počet skutočne odslúžených hodín za týždeň v sledovanom období,
ktorý sa vypočíta, počet skutočne odslúžených hodín v danom období, ktoré sú uvedené v stĺpci 12 sa
vydelí priemerným počtom týždňov v sledovanom období, ktoré sú vypočítané v stĺpci 15. Ani v jednom
zo sledovaných období to nevychádza podľa daných výpočtov na viac ako 48 hodín. Tu je započítaný

celý čas, ktorý pracovník strávil
na pracovisku. Vyčíta sa to zo stĺpca 5 napríklad počet odslúžených celých zmien, tento stĺpec sa
prepočítačíslom24,jetamajnočnápohotovosť.Stĺpec6jepočetodslúženýchcelýchzmienavprípade,
že príslušník čerpal počas takejto zmeny voľno tak daný služobný deň je tu zarátaný ako 24 mínus ten
čas, ktorý nebol na pracovisku, čiže aj v tomto prípade je zarátaný čas nočnej pohotovosti. Na každej
stanici sa takéto tabuľky v trenčianskom kraji používajú. Svedok neplánuje pracovný čas žalobcovi v

Prievidzi ani jeho kolegom. Keď sa takto plánuje pracovný čas či sa takto vykoná alebo vznikajú odchýlky
uviedol, že tam odchýlky nevznikajú. Ako plánovať pracovný čas riadi zákon č. 315/2001. Smernicu
2003/88 rady svedok uviedol, že nepozná. Nevie či žalobca pracuje ako denný hasič alebo ako hasič
na zmeny. Tým, že príslušník s nerovnomerne rozvrhnutým pracovným časom má inak rozvrhnutý svoj
služobný čas ako denný príslušník, jeho mesačný fond služobného času je samozrejme odchylný a

vznikajú rozdiely, kvôli tomu, je zákonom ustanovené toto 6 mesačné obdobie a tieto odchýlky, ktoré
tam počas 6 mesačného obdobia vzniknú je nadriadený povinný toho príslušníka rozplánovať tak, aby
jeho fond bol na konci tohto 6 mesačného obdobia vynulovaný, to znamená, aby nemal hodiny naviac
v podstate, a aby mu nechýbali hodiny. Stáva sa, že ten zmenový hasič po tom referenčnom období
musí ešte nejaké hodiny odslúžiť. Vo vzťahu k žalobcovi uviedol, že vo všeobecnosti 8 hodinová nočná

pohotovosť sa do fondu služobného času nezarátava zo zákona. U nich na stanici funguje režim 16/8,
býval aj iný režim 17 a 7 a v minulosti bolo aj 18 a 6. Ak by sa zahrnula 8 hodinová pohotovosť
do pracovného času stalo by sa to, v rámci napríklad jedného mesiaca, tak pokiaľ by hasičský zbor
fungoval v režime ako teraz na tri zmeny a v prípade, že by sa do fondu služobného času zarátala celá
24 hodinová služba môže nastať v prípade, že jedna zmena v danom týždni odslúži viac ako 48 hodín,

pretože vždy jedna zmena v danom týždni odslúži v jednom týždni 3 zmeny. Riešením na takúto situáciu
je doplnenie ďalšej zmeny. Počas 48 hodinového voľna môžu stiahnuť hasiča ak je to nevyhnutné a
potrebné na zásah, stáva sa to za splnených podmienok, a to mal by byť minimálne po 8 hodinovom
odpočinku alebo by nemal byť zavolaný do pohotovosti tak, aby nemal minimálne 8 hodinový odpočinok
do nasledovnej zmeny. Je to na konkrétnej hasičskej stanici či je možné počas 48 hodín vôbec nezavolať

hasiča na zásah. Čo sa týka spánku na stanici, je to umožnené zamestnávateľom.

4. Zistené skutočnosti súd posúdil podľa čl. 7 ods. 2, čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1 ods.
1 až 3, čl. 2 ods. 1 a 2, čl. 6 písm. b) smernice Európskeho parlamentu
a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, smernica

ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času,
podľa § 85 ods. 1 a 2, § 86 ods. 1 a 2, § 91 ods. 1 až 3, § 92 ods. 1 a 2,
§ 103 ods. 5, § 122 ods. 1, § 122 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, § 11,
§ 13 ods. 1 až 3, § 100 ods. 1, § 101, § 853 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník. Uviedol,
že v prvom rade preskúmal námietku žalovanej o nedostatku právomoci súdu konať v danej veci. Podľa

súdu spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva EÚ v dôsledku nesprávneho
prebratia, resp. uplatňovania smernice vo vnútroštátnom právnom poriadku je nutné zaradiť medzi
súkromnoprávnesporyazjudikatúrySúdnehodvoraEÚjednoznačnevyplýva,žesporyonáhradyškody
spôsobenej porušením práva EÚ medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne
súdy. Súdny dvor vo veci C-429/09 rozhodol, že predmetná smernica má priamy účinok, keďže priznáva

jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Právomoc súdu
na konanie a rozhodovanie v prejednávanej veci je daná s poukazom na § 3 zákona č. 160/2015 Z.
z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov /ďalej len CSP/, keďže neexistuje žiadny
iný orgán disponujúci kompetenciou zverenou ústavnými normami, resp. zákonom na rozhodnutie o
práve žalobcu na náhradu škody voči štátu z titulu porušenia práva EÚ. Čo sa týka Ďalšej námietky

žalovanej o nedostatku jej pasívnej vecnej legitimácie, mal súd za to, že podľa čl. 288 Zmluvy o
fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, avšak voľba
foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Podľa čl. 29 smernice 2003/88/ES táto smernica je
adresovanáčlenskýmštátomažalovanáakočlenskýštátaadresátsmernice2003/88/ESjezodpovednýza prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice, pričom
vprípadenesplneniatejtopovinnostiještátzodpovednýajzanesprávnuaplikáciusmernice2003/88/ES,
pokiaľ k nesprávnej aplikácii smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku.

Pokiaľ je teda smernica 2003/88/ES určená žalovanej/štátu, ktorá zodpovedá za jej správne prebratie, v
konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím smernice 2003/88/ES do právneho poriadku
je pasívne vecne legitimovaná sama žalovaná. Čo sa týka námietky žalovanej, že smernica 2003/88
ES sa nevzťahuje na žalobcu, súd v danom smere uplatňoval výklad práva EÚ, ktorý podal Súdny
dvor, kedy z jeho judikatúry vyplýva, že čl. 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS nevylučuje z jej pôsobnosti

služby civilnej ochrany ako také, ale len „určité osobitné činnosti“ týchto služieb, ak charakteristiky
vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto smernice. Uvedená výnimka bola
prijatá len na účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti,
zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu - napríklad
katastrofa - pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné
tímy (rozsudok v spojených veciach C-397/01 až C-403/01 Pfeiffer). Súd argumentuje obdobne ako

vo veci C-52/04, podľa ktorej Súdny dvor uviedol, že smernica 89/391/EHS sa musí uplatňovať na
činnosti hasičskej služby, aj keď tieto činnosti zásahové sily v teréne vykonávajú bez ohľadu na to,
či sú zamerané na boj proti požiarom alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané
za obvyklých podmienok v súlade s poslaním, ktoré bolo zverené príslušnej službe, a to aj vtedy, keď
zásahy, ktoré môžu byť spojené s týmito činnosťami, sú vzhľadom na svoju povahu nepredvídateľné a

môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitému riziku, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo
zdravie. Súd má potom za to, že
na činnosti zásahových síl verejnej hasičskej služby sa v zásade nevzťahuje výnimka uvedená v čl. 2
ods. 2 prvého pododseku smernice 89/391/EHS, ale tieto činnosti naopak patria
do pôsobnosti tejto smernice, pokiaľ sú vykonávané za obvyklých podmienok. Podľa rozsudku SDEÚ

vo veci C-518/15 Súdny dvor dospel k záveru, že na uvedené činnosti hasičského zboru, pokiaľ sú
vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním zvereným príslušnej službe, sa má uplatniť
aj smernica 2003/88/ES. V konaní žiadnou
zo strán sporu nebolo tvrdené a preukázané, že by v rozhodnom období výkon práce žalobcu, vrátane
služobnej pohotovosti zahŕňal výkon takej činnosti, ktorá by sa vymykala obvyklým podmienkam a bolo

by ju možné považovať za osobitne vážnu situáciu alebo situáciu osobitného rozsahu (dosahujúcu
intenzitu katastrofy), kedy by nebolo možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy. Čo
sa týka otázky či vnútroštátna právna úprava v podobe zákona č. 315/2001 Z. z. a na ňu nadväzujúca
aplikačná prax rešpektuje požiadavku vyplývajúcu z čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, súd uviedol, že
čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským štátom maximálnu

hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná
každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek
podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu
dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi. Súdny dvor vo viacerých svojich rozhodnutiach ako
napr. C-397/01 Pfeiffer a C-437/05 Vorel opakovane zdôrazňoval, že čas pracovnej pohotovosti na

pracovisku je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného
pracovného času a pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v
zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu skutočne
pracovník vykonáva. Osobitne v prípade hasičov Súdny dvor potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci
pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný

na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný
čas ustanovený smernicou 2003/88/ES (C-429/09, C-52/04). Nakoľko žalobca musí byť počas výkonu
služobnej pohotovosti k dispozícii zamestnávateľovi
na pracovisku, súd mal za to, že celý čas služobnej pohotovosti je potrebné započítať
dopracovnéhočasužalobcu,ateda bezvplyvunaporušeniečl.6písm.b)smernice2003/88/ESjepreto

aj skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada. Cieľ čl. 6 písm. b) smernice
2003/88/ES (t. j. neprekročenie priemerného týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48
hodín vrátane nadčasov) nebol v prípade zákona
č. 315/2001 Z. z. naplnený. Vnútroštátna právna úprava v podobe zákona č. 315/2001 Z. z.
umožňuje rozvrhnúť príslušníkovi HaZZ nerovnomerný pracovný čas, avšak takýto pracovný čas nesmie

presiahnuť maximálnu hranicu stanovenú smernicou v zmysle čl. 6 písm. b). Neaktívnu časť služobnej
pohotovosti zákon explicitne nezaraďuje do výkonu štátnej služby, práve naopak, z § 86 zákona č.
315/2001 Z. z. pri nerovnomernom rozvrhnutí služobného času vyplýva, že zákon rozlišuje medzi dĺžkou
vykonávania štátnej služby a na ňu nadväzujúcou služobnou pohotovosťou v mieste vykonávania štátnejslužby. Rozlíšenie je zreteľné aj z ohodnotenia výkonu štátnej služby a výkonu služobnej pohotovosti v
§ 103 ods. 5 zákona, keď zákon jednoznačne rozlišuje služobný príjem na jednej strane, ktorého zložky
sú uvedené v § 103 ods. 1, vrátane napr. platu za štátnu službu nadčas a na druhej strane peňažnú

náhradu za služobnú pohotovosť v štátnej službe ako osobitný mzdový nárok upravený v § 122 zákona,
kde sa uvádza na jednej strane neaktívna časť služobnej pohotovosti (a to vrátane určenej služobnej
pohotovosti na pracovisku v zmysle § 92 ods. 1 zákona), za ktorú patrí príslušníkovi náhrada za služobnú
pohotovosť,anadruhejstranevýkonštátnejslužby,kuktorémudôjdepočastrvaniapohotovosti,zaktorý
už uvedená náhrada príslušníkovi nepatrí, ale patrí mu služobný príjem (konkrétne jeho zložka - plat

za štátnu službu nadčas). Na základe uvedeného je teda zrejmé, že zákon rozlišuje na jednej strane
výkon štátnej služby, ktorý sa započítava do služobného času v zmysle § 85 ods. 1
a na druhej strane neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, kde len v prípade, že sa zmení
na aktívnu časť, teda v prípade výjazdu sa potom považuje takto vykonaná práca za súčasť výkonu
štátnej služby a potom sa zarátava ako služobný čas. Súd mal za to, že zákon
o hasičskom zbore nie je v súlade so smernicou 2003/88/ES, nakoľko

zo služobného/pracovného času hasiča vyčleňuje neaktívnu časť určenej služobnej pohotovosti, ktorú
je pritom príslušník povinný tráviť na pracovisku. Čo sa týka rozhodného obdobia, od 01.07.2020 do
31.03.2023, v tomto období mal žalobca rozvrhnutý pracovný čas nerovnomerne tak, že týždenný
pracovný čas pozostával zo 16 hodinovej pracovnej zmeny ako výkon služby a na ňu nadväzovala 8
hodinová služobná pohotovosť na pracovisku,

t. j. na pracovisku žalobca strávil sústavne 24 h. Výkon služobnej pohotovosti bol rozdelený na aktívnu
časť služobnej pohotovosti, ktorá bola odmeňovaná ako nadčasová práca
a neaktívnu časť služobnej pohotovosti. Posudzované obdobie tvorí 1003 dní, čo predstavuje
143,29 týždňov. Pri dodržaní obmedzenia vyplývajúceho z čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, teda
maximálneho týždenného pracovného času 48 hodín, na uvedené rozhodné obdobie pripadá maximálny

pracovný čas 6877,92 hodín (143,29 týždňov x 48 hod.).
Z dokazovania vyplynulo, že žalobca v posudzovanom období po zohľadnení služobného pracovného
času a služobnej pohotovosti realizoval výkon práce v rozsahu cca 7398 hodín,
t. j. 520 hodín navyše oproti maximálnemu prípustnému času za dané obdobie vyplývajúcemu zo
smernice, čo zodpovedá v priemere 3,63 hodiny týždenne navyše oproti stanovenému maximu (520

hodín : 143,29 týždňov). Jedná o maximálny prípustný čas stanovený právom EÚ. Žalobca pritom
realizoval výkon práce nielen zjavne nad rámec zákonom určeného služobného času 40 hodín týždenne,
ale aj nad rámec maximálneho prípustného pracovného času 48 hodín týždenne vyplývajúceho zo
smernice. Súd v tomto smere nevidel dôvod osobitne sa zaoberať žalovanou uvádzanými referenčnými
obdobiami pre posudzovanie priemerného odpracovaného času, keďže rozhodné obdobie viac ako 3

rokov, z ktorého súd
v tomto konaní vychádzal na základe predložených dokladov, je dostatočne dlhé na to, aby bolo možné
konštatovať, že vo vzťahu k žalobcovi požiadavka vyplývajúca z čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nie
je dodržiavaná a takýmto porušovaním práva EÚ dochádza
k zásahom do sféry jeho oprávnených záujmov. Súd má za nesporné, že článok 6 písm. b) smernice

2003/88/ES priznáva pracovníkom právo na priemerný týždenný pracovný čas, vrátane nadčasov v
rozsahu 48 hodín. Toto ustanovenie smernice má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva,
ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Ustanovenie článku 6 písm. b/ smernice
2003/88/ESnebolodoprávnehoporiadkuSlovenskejrepublikyprebratésprávne,pretožeumožňuje,aby
priemerný týždenný pracovný čas žalobcu, vrátane nadčasov presiahol 48 hodín, keď do pracovného

času sa v rozpore s čl. 2 ods. 1 smernice žalobcovi nezapočítava čas služobnej pohotovosti, pričom
v konaní
pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, a to listinnými dokladmi, ktoré boli vypracované
zamestnávateľom žalobcu, že za sporné obdobie, ktoré je predmetom sporu, a to tri roky spätne pred
podaním žaloby na súd, dochádzalo k tomu, že priemerný týždenný služobný čas žalobcu presahoval

hranicu 48 hodín. Celkovo súd prvej inštancie vyhodnotil, že za celkové obdobie od 01.07.2020 do
31.03.2023 žalobcov priemerný týždenný pracovný čas presahoval priemerný týždenný pracovný čas
stanovený v čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES.
K námietke žalovaného, že stanovený limit týždenného pracovného času mal byť počítaný aj pre
jednotlivé referenčné obdobia a nielen každých 7 dní, súd poukázal na rozsudok Súdneho dvora

Európskej únie vo veci C-254/18, z ktorého vyplýva, že čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nebráni
vnútroštátnej právnej úprave, ktorá na účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času
stanovuje aj v rámci určitých referenčných období výpočet priemerného pracovného času, ak táto úprava
obsahuje mechanizmy, ktoré umožňujú zabezpečiť, že priemerný maximálny pracovný čas v rozsahu48 hodín bude rešpektovaný počas každého obdobia 6 mesiacov zapadajúceho do rámca 2 po sebe
nasledujúcich pevných referenčných období. Súd mal za to, že zákon č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a
záchrannom zbore neupravuje mechanizmy, ktoré by zabezpečili, že priemerný pracovný čas v rozsahu

48 hodín bude rešpektovaný počas stanovených 6 mesačných referenčných období, preto bol názoru,
že pri výpočte priemerného pracovného času a jeho prekročenia nemožno vychádzať z referenčných
období v trvaní 6 mesiacov ako to požadovala žalovaná a je možné vychádzať len z čl. 6 písm.
b) smernice 2003/88/ES a priemerný pracovný čas počítať len za každé obdobie 7 dní vrátane
nadčasov. Na základe opísaného skutkového stavu podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora zásada

zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné,
je súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia založená (rozsudky C-6/90 a C-9/90 Francovich a
i., C-46/93 a C-48/93 Brasserie du pecheur a Factortame), čím poškodení jednotlivci majú právo
na náhradu, za súčasne splnených troch podmienok - a) cieľom porušenej právnej normy Únie je
priznať jednotlivcom práva, b) porušenie je dostatočne závažné a c) medzi týmto porušením a škodou
spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť (rozsudok

C-118/08). V konaní mal súd za preukázané, že u žalobcu došlo k porušeniu čl. 6 písm. b) smernice
2003/88/ES tým, že právna úprava v zákone č. 315/2001 Z. z. a na ňu nadväzujúca aplikačná prax
nerešpektuje maximálny priemerný prípustný pracovný čas 48 hodín týždenne. Článok 6 písm. b)
smernice 2003/88/ES predstavuje právnu normu Únie, ktorá jednotlivcom priznáva práva okrem iného
judikovaných aj v rozsudku C-429/09 a nedodržanie požiadaviek upravených v uvedenom článku počas

dotknutého obdobia je zjavným porušením judikatúry Súdneho dvora, a preto sa musí považovať za
dostatočne závažné porušenie práva Únie. Škodou je vo všeobecnosti akákoľvek ujma v majetkovej
sfére poškodeného
resp. nemajetkovou ujmou je vo všeobecnosti ujma v nemajetkovej sfére poškodeného vyjadriteľná
v peniazoch a napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, v prípade nemajetkovej ujmy za

predpokladu, že ju nemožno uspokojiť inak. Súd v zmysle zásad ekvivalencie a efektivity v danej veci
aplikoval ustanovenia slovenského právneho poriadku
o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej fyzickým osobám v prípade zásahu
do ich osobnostných práv v zmysle § 13 v spojení s § 11 Občianskeho zákonníka a pri určení výšky
náhrady prihliadal na kritéria stanovené zákonom, ako aj súdmi v obdobných prejednávaných veciach.

So zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade porušené ako právo na
ochranu zdravia, právo na odpočinok a právo na súkromie
a rodinný život a jeho okolnosti nemožno v danom prípade podmieňovať možnosť uplatnenia peňažnej
satisfakcie požadovaním následku, ktorým by bolo zníženie dôstojnosti,
resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc z

povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo (žalovaná ako členský štát EÚ
neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby
u žalobcu nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času podľa čl. 6
písm. b) smernice 2003/88/ES) je dôvodný záver, že žaloba na upustenie
od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je namieste vzhľadom na

subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát). Rovnako neprichádza
do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie,
odvolanie výrokov a podobne. Súd mal napokon preukázané i splnenie podmienky priamej príčinnej
súvislosti medzi porušením práva Európskej únie a škodou spôsobenou žalobcovi. V príčinnej
súvislosti s porušením práva EÚ zo strany žalovaného došlo u žalobcu k vzniku nemajetkovej

ujmy v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia a práva na odpočinok, pretože účelom
stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo podľa odôvodnenia smernice 2003/88/
ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby žalobca v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného
rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám, a aby si krátkodobo
alebo dlhodobo nepoškodil zdravie. Súčasne súd dospel aj k záveru o zásahu do práva žalobcu

na súkromie a rodinný život (čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), pretože musel reálne odpracovať
viac, ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES a tým na úkor svojich blízkych musel tráviť čas v
práciaprichádzaločas,ktorýbymoholvenovaťrodine,deťom,priateľom,záľubám,resp.inýmaktivitám,
ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením.
V dôsledku pracovného zaťaženia žalobcovi neostával dostatok času, ktorý by mohol venovať rodine.

Žalobca uviedol, že je pracovne zaradený ako technik strojník. Počas 48 hodinového odpočinku
žalobca uviedol, že musí byť nepretržite dostupný na telefóne, nakoľko pociťuje istú zodpovednosť voči
zamestnávateľovi a nemôže sa naplno venovať tak svojej rodine.
Po 24 hodinách práce následne má 8 hodín kedy by nesmel byť zavolaný do služby avšak jev podstate stále v pohotovosti na telefóne a keď sa stane, že potrebujú strojníka na bager, traktor alebo
odtiahnutie nejakého kontajnera a pretože je zaradený v povodňovom systéme
a lesných požiaroch, tak musí nastúpiť. Keď volá zamestnávateľ, žalobca uviedol, že vždy telefón

zodvihne.Žalobcajeotecdvochdcér voveku17rokov,ktorýmnemôževenovaťsvojvoľnýčas,väčšinou
sa stará o ne manželka či chodí s nimi po súťažiach a žalobca to potom vníma akoby rodina bola bez
otca. Z výsluchu žalobcu vyplynulo, že v dôsledku nadčasov
sa nemôže dostatočne venovať svojim záľubám ako lyžovanie, horský bicykel, túry. Takisto sa nemôže
naplno venovať svojím starším rodičom, tí majú chalupu, chodí im pomáhať

v starostlivosti. Uvedené skutočnosti pociťuje žalobca ako psychickú ujmu. Súd mal preukázané
výsluchom žalobcu, že pri nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby
určený resp. vymedzený priestor na odpočinok, kde žalobca musí byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na
to,ženemusíbyť„aktívny“počascelejdĺžkytrvaniaslužobnejpohotovosti,ažemávytvorenépodmienky
na oddych, resp. spánok, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť svoje povinnosti. Žalobca
sa tak počas pohotovosti nenachádza s rodinou, a teda je oddelený od svojho vlastného sociálneho,

súkromnéhoprostredia,rodinnýchaspoločenskýchväziebajehomožnosťorganizovaťsisvojsúkromný
čas a program, venovať sa svojim vlastným potrebám je z týchto dôvodov fakticky vylúčená. K námietke
premlčania uplatneného nároku súd konštatoval, že porušením práva EÚ
zo strany žalovaného vznikla žalobcovi ujma, ktorú súd analogicky posúdil podľa § 11 a nasl.
Občianskeho zákonníka vzťahujúcich sa na ochranu osobnosti. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v

peniazoch je právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje
vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka a začiatok plynutia
premlčacej doby pri náhrade za nemateriálnu ujmu je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému
zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby. K ujme na právach žalobcu pritom dochádzalo kontinuálne
počasceléhoobdobia,kedyneboldodržanýlimitpracovnéhočasupodľačl.6písm.b)smernice2003/88/

ES, teda k premlčaniu celého uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nemôže dôjsť jedným
okamihom. Súd má za to, že
s poukazom na dátum podania žaloby (19.07.2023) je premlčaný nárok žalobcu na náhradu
nemajetkovej ujmy v dôsledku zásahov do jeho osobnostných práv, ku ktorým došlo
pred 19.07.2020, čo sa odrazilo aj v tom, že súd v konaní skúmal dôvodnosť žalovaného nároku v

rozhodnom období, ktoré bolo po 19.07.2020. Čo sa týka samotnej nemajetkovej ujmy a jej výšky,
peňažná satisfakcia za neoprávnený zásah do osobnosti sa určuje odhadom, je závislá od úvahy
súdu, nemožno ju vyjadriť presným matematickým výpočtom vzhľadom na špecifickosť neoprávneného
zásahu do nemajetkovej sféry - osobnosti jednotlivca.
Je určovaná základnými kritériami, a to predovšetkým závažnosťou vzniku nemajetkovej ujmy, ako i

okolnosťami, za ktorých k porušeniu práva došlo. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická
osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, trvanie takéhoto
zásahu alebo dopady a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom nie sú rozhodujúce subjektívne
pocity, ale objektívne kritériá, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala i každá
iná fyzická osoba. Súd

pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy zohľadnil, že žalobca je príslušníkom Hasičského
a záchranného zboru, vykonáva fyzicky i psychicky náročnú prácu a bol preukázaný zásah
do osobnosti žalobcu spôsobený tým, že v rozhodnom období pracoval priemerne viac ako
48 hodín týždenne (a súčasne viac ako 40 hodín týždenne podľa § 85 ods. 2 zákona
č. 315/2001 Z. z.), keďže v rozpore s čl. 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES mu odpracované hodiny určenej

služobnej pohotovosti neboli započítané do odpracovaného času, to všetko
v dôsledku zanedbania povinnosti žalovaného štátu riadne transponovať smernicu
do relevantnej vnútroštátnej právnej úpravy. V dôsledku porušovania práva EÚ na strane žalobcu nebol
vytváraný dostatočný priestor na odpočinok, oddych a relax, dochádzalo
k zásahu do jeho práva na súkromie a rodinný život, keď, ako už bolo uvedené vyššie, mal obmedzenú

možnosť udržiavať, rozvíjať priateľské, resp. rodinné vzťahy a venovať sa svojím záľubám v záujme
zlepšenia kvality života a zdravia. K takýmto zásahom pritom dochádzalo u žalobcu dlhodobo a z
výpovede žalobcu vyplýva, že aj naďalej dochádza.
Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že za primeranú výšku vzniknutej nemajetkovej ujmy je
možné považovať sumu 2.000,- eur vzhľadom na povahu, intenzitu, trvanie

a následky zásahov do osobnostnej sféry žalobcu ako to súd vyššie opísal. Z dokazovania nevyplynula
taká intenzita, resp. trvanie negatívnych zásahov do osobnostných práv žalobcu, v dôsledku ktorých by
došlo k takému narušeniu medziľudských vzťahov, rodinného života, resp. jeho zdravotného stavu, že
by to odôvodňovalo priznanie náhrady nemajetkovej ujmyvo vyššom rozsahu. Pokiaľ teda žiadal žalobca priznať vyššiu nemajetkovú ujmu, súd žalobu
v prevyšujúcej časti nepovažoval za dôvodnú, a zamietol ju. Požadované úroky z omeškania súd
žalovanému nepriznal s poukazom na rozhodnutie najvyššieho súdu

sp. zn. 6Cdo/185/2011, podľa ktorého v prípade nemajetkovej ujmy vzniká povinnosť túto uhradiť až
dňom právoplatného rozhodnutia príslušného súdu, a teda povinný sa môže dostať do omeškania až
v prípade nesplnenia súdom uloženej povinnosti. Rozhodnutie o povinnosti zaplatiť nemajetkovú ujmu
v peniazoch má konštitutívne účinky, a preto sa pred uplynutím paričnej lehoty určenej súdnym
rozhodnutím žalovaný nemôže dostať do omeškania.

Z uvedených dôvodov súd žalobcovi úrok z omeškania nepriznal a žalobu v danej časti zamietol.

5. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd odôvodnil podľa § 255 ods. 1 a 2, § 262
ods. 1 CSP na základe zásady úspechu. Pokiaľ sa jedná o uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy, výška plnenia, ktoré bolo žalobcovi priznané, závisela od úvahy súdu.
V zmysle rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 56/2017 ani úprava CSP

nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov
v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to
z hľadiska výsledku v zásade zhodne ako podľa dovtedajšej úpravy (§ 142 ods. 3 Občianskeho súdneho
poriadku). Žalobca bol v konaní úspešný čo do základu uplatneného nároku a pokiaľ mu súd na základe
vlastnej úvahy nepriznal náhradu nemajetkovej ujmy

v celej uplatnenej výške a takisto nepriznal v nepatrnej časti požadovaných úrokov
z omeškania 7,5% ročne zo sumy 6.207,53 eur od 05.03.2023 do zaplatenia, nemožno to
z procesného hľadiska považovať za jeho neúspech v konaní. Z uvedených dôvodov súd priznal
žalobcovi nárok na náhradu trov konania o zaplatenie nemajetkovej ujmy voči žalovanému v rozsahu 83
% s tým, že výška nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu zdôvodnenej vyššie a čo sa týka úrokov

z omeškania jednalo sa o neúspech v nepatrnej časti (7,5 % z 2.000,- eur od 05.03.2023 do 30.05.2024
= 186,16 eur), teda úspech žalobcu bol
91,5 % (2.000,- eur úspech z celkovo požadovanej sumy 2186,16 eur), neúspech 8,5% (úroky z
omeškania vo výške 186,14 eur) a celkový úspech žalobcu tak predstavuje rozsah 83 %.

6. Proti tomuto rozsudku do výrokov I. o uloženej povinnosti zaplatiť žalobcovi
2.000,- eur a výroku III. o náhrade trov konania podala včas odvolanie žalovaná. Podľa nej došlo k
porušeniu jej práva na spravodlivý proces, z dôvodu nedostatku riadneho
a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Absencia jasného a zrozumiteľného
odôvodnenia vedie k neúplnosti, nepresvedčivosti a nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a vedie

k porušeniu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces priznaných čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky,čl.36ods.1Listinyzákladnýchprávaslobôdačl.6ods.1Dohovoruoochraneľudskýchpráva
základných slobôd. Žalovaná od počiatku konania rozsiahlo argumentačne vyvracala jednotlivé tvrdenia
žalobcu a svoj právny názor podporila vlastnými dôkazmi, ktorých existenciu, ako ani obsah žalobca
nijakým spôsobom nespochybnil. Sám žalobca v rámci konania neprodukoval a nepredložil žiaden

dôkaz spôsobilý preukázať dôvodnosť ním uplatneného nároku vo vzťahu k žalovaným vzneseným
námietkam, vzhľadom na čo žalovaná opakovane dôvodne namietala neunesenie bremena tvrdení, ako
aj bremena dôkazu zo strany žalobcu. Žalovaná má za to, že žalobcovi sa v rámci konania nepodarilo
preukázať existenciu porušenia práva Európskej únie, nakoľko svoje tvrdenia žiadnym spôsobom
nepreukázal. Ani samotné nesprávne alebo nedostatočné prebratie Smernice do právneho poriadku

Slovenskej republiky a prípadný presah alebo presahy nad 48 hodinový priemerný týždenný pracovný
čas samo o sebe bez ďalšieho, automaticky nezakladajú nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Existenciu ujmy v morálnej sfére jedinca je vždy nevyhnutné preukázať, a to
hodnoverným spôsobom tak, aby táto bola nezameniteľná s akoukoľvek inou ujmou spôsobenou v
inej súvislosti. Uvedené zaťažuje žalobcu. Súd prvej inštancie sa žalovanou dôvodne vznesenými

námietkami nezaoberal, nijakým spôsobom ich nevyhodnotil a vo svojom rozhodnutí ich nezohľadnil,
pričom v prípade nestotožnenia sa s nimi žalovanému, resp. stranám konania neposkytol náležité
zdôvodnenie, z akého dôvodu námietky žalovaného nepovažuje
za dôvodné, resp. relevantné. Žalovaná od počiatku konania poukazovala na celkovú zmätočnosť
žaloby a tiež charakteru, resp. povahy uplatneného nároku, pričom, ako to vyplýva z jednotlivých

podaní žalobcu, predmetnú námietku žalovaného nijakým spôsobom nevyvrátil a opakovane namietanú
zmätočnosť a nejasnosť obsahu podaní neodstránil. Žalobca v žalobe k právomoci súdu v tejto veci
uviedol, že táto je daná podľa § 25 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej mocia o zmene niektorých zákonov v spojení s § 3 CSP. Z toho žalovaná vyvodila, že nárok
na náhradu škody bol žalobcom uplatnený práve podľa zákona č. 514/2003 Z. z.. Súd prvej inštancie
potom nezohľadnil žalovanou špecifikované zákonné kritériá ktorých splnenie tento lex specialis

expressis verbis vyžaduje na to, aby bolo možné nárok na náhradu škody a/alebo nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy subsumovať pod literu predmetného zákona. Splnenie týchto podmienok pritom nie
je na úvahe strán konania ani konajúceho súdu, ale vyplývajú
ex lege. Žalovaná vzniesla námietku nesplnenia podmienky pre riadne uplatnenie nároku
na náhradu škody na súde, ktorou je predbežné prerokovanie tohto nároku s príslušným orgánom podľa

§ 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.. Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
je svojou podstatou vyjadrením snahy o mimosúdne vyriešenie sporu. Zákon č. 514/2003 Z. z. potom
stanovuje, že dotknutá osoba sa môže domáhať svojich práv na vecne a miestne príslušnom súde
Slovenskej republiky až po predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody s orgánom oprávneným
konať v mene štátu. Ďalej žalovaná poukázala na to, že zákon č. 514/2003 Z. z. stanovuje, že štát
zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi

verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci: nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo nesprávnym úradným postupom.
Ak sa teda žalobca domáha náhrady škody titulom zákona č. 514/2003 Z. z. spočívajúcom
v údajnom nesprávnom úradnom postupe pri transpozícii Smernice Európskeho parlamentu

a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej
len ako ,,Smernica“ či „Smernica 2003/88/ES“), bolo podľa žalovanej potrebné
zo strany žalobcu preukázať, že ním tvrdený nesprávny úradný postup bol na to príslušným orgánom
konštatovaný. Predchádzajúca konštatácia nezákonnosti napádaného právneho úkonu je v prípadoch
žalôb na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. jednou

zprvoradýchanevyhnutnýchpodmienoknauplatnenienáhradyškodynasúde,zktorýchnáslednetento
súd konajúci o náhrade škody vychádza. V danej veci nebol žiadnym príslušným orgánom konštatovaný
nesprávny úradný postup v súvislosti s transpozíciou Smernice, na ktorú sa žalobca odvoláva. Okrem
toho žalobca doposiaľ jasne
a nezrozumiteľne neuviedol, v čom konkrétne vidí chyby v úradnom postupe, kým boli vykonané, aký mal

byť podľa žalobcu správny postup pri transpozícii Smernice a kedy a kým bol tento nesprávny úradný
postup konštatovaný. V tomto prípade prvý predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu nebol
naplnený. Medzi stranami sporu je tiež nesporné, že žalobcovi bola vyplatená mzda za všetky služby,
ktoré v služobnom úrade Ministerstva vnútra Slovenskej republiky vykonal. Z uvedeného je zrejmé, že
žalobcovi nemohla vzniknúť škoda, nakoľko všetky služby mal zhodnotené vo svojej mzde. Za každú

hodinu výkonu štátnej služby, určenej pohotovosti, ako aj za nadčas, boli žalobcovi riadne vyplatené
príslušné zložky služobného príjmu, resp. poskytnuté náhradné voľno v súlade s predmetným zákonom.
Napokon podľa žalovanej nebol naplnený ani tretí predpoklad vzniku zodpovednosti štátu
za škodu, keď má žalovaná za to, že medzi neexistujúcim nesprávnym úradným postupom, ktorý mal
spočívať v údajnej nesprávnej transpozícii Smernice a neexistujúcou škodou

v podobe náhrady časti mzdy, nemôže existovať ani priama príčinná súvislosť. Ďalej žalovaná uviedla,
že súd prvej inštancie sa podľa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia osobitne nezaoberal žalovanou
uvádzanými referenčnými obdobiami pre posudzovanie priemerného odpracovaného času, keďže
rozhodné obdobie viac ako 3 rokov, z ktorého súd v tomto konaní vychádzal na základe predložených
dokladov, je dostatočne dlhé na to, aby bolo možné konštatovať, že vo vzťahu k žalobcovi požiadavka

vyplývajúca z čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nie je dodržiavaná a takýmto porušovaním práva EÚ
dochádza k zásahom
dosféryjehooprávnenýchzáujmov.Totožalovanánepovažujezaprávnesprávne.Žalobcomstanovené,
resp. ohraničené obdobie, v rámci ktorého sa domáha svojho nároku v tomto konaní, nekorešponduje
s referenčným obdobím podľa Smernice, jedná sa totiž o dve samostatné obdobia, ktoré nepredstavujú

jeden celok, pričom tieto nie je žiaduce si vzájomne zamieňať. Za predpokladu pripustenia stotožnenia
referenčného obdobia so žalovaným obdobím by dochádzalo k absurdným situáciám, kedy by sám
žalobca v konaní ustanovil referenčné obdobie, ktoré by bolo pre súd smerodajné, čím by sa dochádzalo
k nereálnym výpočtom reálne odslúžených hodín. Takýto postup však nevyplýva zo Smernice, dokonca
je s ňou v priamom rozpore, pričom uvedený prístup podľa názoru žalovaného je spôsobilý narúšať aj

právnu istotu účastníkov právnych vzťahov. Smernica 2003/88/ES jasne vymedzuje, čo je to pracovný
čas a zároveň ho oddeľuje od času odpočinku. Cieľom smernice nie je, aby sa do maximálneho
týždenného pracovného času započítaval aj čas odpočinku, inak by ho nerozlišovala. Práve naopak,
Smernica 2003/88/ES považuje za potrebné, aby mal pracovník dostatočný čas na odpočinku a zároveňstanovuje hranicu maximálneho priemerného týždenného pracovného času. V zmysle uvedeného má
žalovaná za to, že vypočítať priemerný týždenný pracovný čas žalobcu nemožno z fondu pracovného
času. Pojem „maximálny týždenný priemerný pracovný čas“ je treba ďalej rozdeliť a definovať.

„Maximálny“ nám definuje určitú hornú hranicu počtu hodín, ktorú nemožno prekročiť.
V tomto prípade ide o hranicu 48 hodín „týždenne“, čo predstavuje 7 dní. Zároveň nejde
o striktne 7 dní kalendárneho týždňa (t. j. pondelok – nedeľa), čo vyplýva z článku 6 písm. b)
Smernice 2003/88/ES, ktorý hovorí o období siedmich dní a teda ide o určité obdobie siedmich po sebe
nasledujúcich dní, ktoré nemusia začínať pondelkom kalendárneho týždňa. Článok 6 Smernice 2003/88/

ES zároveň pojednáva o „priemernom“ čase, teda nemožno hovoriť o doslovnom výklade, že každých
7 po sebe nasledujúcich dní musí byť striktne dodržaná horná hranica 48 hodín. Smernica pojednáva
o priemere za určité obdobie
a v článku 16 písm. b) pojednáva o referenčnom období nepresahujúcom štyri mesiace. Smernica
zároveň v ods. 15 preambuly prezumuje potrebu zabezpečiť pružnosť
pri uplatňovaní určitých ustanovení tejto smernice a súčasne zabezpečiť dodržiavanie zásad ochrany

zdravia a bezpečnosti pracovníkov. Zároveň v ods. 16 preambuly smernica ustanovuje, že je treba
ustanoviť, že členské štáty alebo sociálni partneri môžu uplatniť odchýlky z určitých ustanovení. Ako
všeobecné pravidlo v prípade odchýlky, musia príslušní pracovníci dostať rovnocennú náhradnú dobu
odpočinku;“. Požiarna ochrana musí byť
v pohotovosti 24/7, nakoľko nie je možné predpokladať kedy a kde vypukne požiar alebo nastane iná

situácia vyžadujúca si zásah príslušníkov Hasičského a záchranného zboru.
Je preto nevyhnutné, aby boli prijaté určité odchýlky od ustanovení Smernice 2003/88/ES
pre účinné a efektívne zabezpečenie chodu hasičských staníc. Ustanovenie článku 17 ods. 3 písm. b)
bodu iii) Smernice povoľuje, aby sa členské štáty odchýlili od ustanovenia článku 16 Smernice a upravili
si referenčné obdobie v zmysle článku 19 u protipožiarnych službách,

pod ktoré žalobca, ako príslušník Hasičského a záchranného zboru nepochybne spadá.
Spoukazomna§86ods.1zákonač.315/2001Z.z.nerovnomernerozvrhnutýslužobnýčaspríslušníkov
Hasičského a záchranného zboru je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov.
Na toto referenčné obdobie šiestich mesiacov je nutné prihliadať. To vyplýva aj z logiky tvorby fondu
pracovného času, na ktorý sa odvoláva samotný žalobca, keďže tento je tvorený v zmysle § 86 ods.

1 zákona č. 315/2001 Z. z. na obdobie šiestich mesiacov. V zmysle vyššieho uvedeného má žalovaná
za to, že pojem „priemerný“ je nutné vykladať ako priemerný maximálny týždenný čas v referenčnom
období šiestich mesiacov a teda
v priemere nemôže tento čas prekročiť 48 hodín každých 7 po sebe nasledujúcich dní. Okrem toho s
poukazom na čl. 2 ods. 1 a 2 Smernice má žalovaná za to, že do výpočtu, či teda bola Smernica 2003/88/

ES porušená vo vzťahu k žalobcovi, je nutné započítavať len skutočne odpracované hodiny, počas
ktorých žalobca buď pracoval na mieste výkonu práce alebo pracoval podľa pokynov zamestnávateľa.
S poukazom na článok 2 ods. 2 Smernice nemožno do pracovného času zarátavať čas, ktorý spadá
pod definíciu času odpočinku. Z uvedeného hľadiska je preto irelevantné, že žalobca poukazuje na fond
pracovného času, ktorý odzrkadľuje na výplatných páskach výšku mzdy a nie pracovný čas v zmysle

Smernice 2003/88/ES. Žalobca pri svojich výpočtoch (tabuľka) mylne vychádza z fondu pracovného
času, pri ktorom na jednej strane ani neuniesol dôkazné bremeno, keďže nepredložil žiadny dôkaz
včas, ktorý by preukazoval jeho tvrdenia, a na strane druhej takýto ukazovateľ neodzrkadľuje skutočne
odpracované hodiny. Smernica jasne čas odpočinku a pracovný čas od seba oddeľuje, zatiaľ čo žalobca
mylne zamieňa pojem pracovný čas s pojmom fond pracovného času. Žalovaná zároveň poukazuje na

rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-742/19 (bod 98), z ktorého vyplýva, že článok 2
Smernicesamávykladaťvtomzmysle,ženebránitomu,abysadoba,ktorúpríslušníkstrávizdržiavaním
sa na svojom útvare počas služobnej pohotovosti bezprostredne nadväzujúcej na vykonávanie štátnej
služby
v rámci rozvrhnutia služobného času, pričom nevykonáva skutočnú prácu, odmeňovala iným spôsobom

ako doba štátnej služby, počas ktorej tento príslušník plní služobné úlohy. Smernica v článku 16 písm.
b) upravuje aj tzv. „neutralizáciu“, ktorá hovorí o „preskočení“ určitých dní v referenčnom období, ako
keby neexistovali. Predmetným spôsobom sa poskytuje pracovníkom zvýšená ochrana, pretože sa z
referenčných období „vymazávajú“ dni času odpočinku, čím sa počet odpracovaných dní nezmení, ale
zníži sa počet dní

v referenčnom období a teda sa zvyšuje priemerný týždenný pracovný čas žalobcu. Inak povedané,
delenec zostáva nezmenený, deliteľ sa znižuje, čím sa podiel zvyšuje. Avšak, nemožno neutralizovať
všetky dni voľna, pretože by to vytvorilo situáciu ad absurdum a teda to, že čím viac dní voľna na oddych
a regeneráciu by žalobca dostal a využil, tak tým viac by bolo zasiahnuté do jeho práva na oddycha regeneráciu. Zákonodarca pri tvorbe smernice prezumoval predmetnú situáciu a neutralizoval iba
dni riadnej dovolenky, v plachtách služieb označené ako „DOV“, a dni práceneschopnosti, v plachtách
označené ako „PN“ a „PNK“

(v iných prípadoch aj „OČR“), čím vytvoril priestor na zvýšenú ochranu pracovníkov.
Na účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času žalobcu žalovaná neutralizuje všetky dni
riadnej platenej dovolenky „DOV“, ako aj všetku práceneschopnosť „PN“
a „PNK“, tiež „OČR“ a dni voľna z dôvodu všeobecného občianskeho záujmu „VSZ“.
V zmysle Smernice, ako aj právneho poriadku Slovenskej republiky, sú referenčné obdobia príslušníkov

Hasičského a záchranného zboru rozvrhnuté do 6-mesačných období, ktoré
v zmysle Smernice 2003/88/ES nie sú viazané na kalendárne mesiace, t. j. napríklad
od januára do júna a od júla do decembra. Na základe uvedeného máme za to, že tieto referenčné
obdobia treba počítať od momentu, od ktorého si žalobca uplatňuje svoj nárok.
Vovzťahukžalobcompredloženejtabuľke,ktorouodôvodňujenímuplatnenýnárok,žalovanánamietala,
že samotný odkaz na tabuľku ako dôkaz presahu nad 48 hodinový pracovný čas neobstojí a tento

nepostačuje. Z predmetnej tabuľky nie je zrejmé, ako žalobca
k svojim výsledkom dospel, na základe akých skutočností, ktoré faktory, resp. skutočnosti bral do úvahy,
čo presne zohľadňoval. Žalobca celkom zjavne nezohľadnil šesť mesačné referenčné obdobie, ale svoje
výpočty viaže na obdobie kalendárneho roka, t. j. 12 mesiacov, na čo v zmysle Smernice nie sú splnené
podmienky. Tieto námietky žalovaná uplatnila už v konaní pred súdom prvej inštancie, ale súd sa s nimi v

odôvodnenísvojhorozhodnutianijakonevysporiadal.Žalobcanijakýmspôsobomnešpecifikoval,presne
v akých obdobiach dochádzalo k presahom nad 48 hodinový týždenný pracovný čas. V konaní neboli zo
strany žalobcu jednoznačne preukázané presahy nad 48 hodín v konkrétnych obdobiach, avšak tvrdenie
žalobcu o pravidelných presahoch vo výške 53 hodín týždenne boli pre konajúci súd postačujúce. Súd
prvej inštancie pri zisťovaní presahov nad 48 hodín nesprávne vychádzal

z údaja 7.398 hodín, ktoré súd prvej inštancie považoval za žalobcom odslúžené hodiny
v rámci žalovaného obdobia. Žalovaná v konaní predložil dôkaz – prehľad plánu žalobcu
za žalované obdobie, v ktorom sú detailne uvedené jednotlivé dni v príslušných mesiacoch
s príslušným popisom podľa toho, čo sa v daný deň dialo. Inak povedané, jednotlivé dni sú popísané
s poznámkou a z uvedeného možno vyčítať, kedy mal žalobca 24 hodinovú službu, či ju mal plnú

alebo prerušenú nejakou neprítomnosťou v práci a v akom časovom rozsahu, tiež prípadné školenia
a tiež všetky výjazdy a rovnako aj akúkoľvek neprítomnosť v práci spolu s jej presným časovým
vymedzením. Číslo na úplnom konci tabuľkového prehľadu plánu však neznamená celkový počet
žalobcom odslúžených hodín v rámci žalovaného obdobia, ale sčítaný počet hodín jednotlivo uvedených
v stĺpci 3 (počet hodín). Tento údaj však započítava aj príplatky za výjazdy, a preto je dôležité si všimnúť,

že viaceré dni
za uvedené obdobie sú v tomto dôkaze uvedené duplicitne, t. j. ide o duplicitu časových údajov
žalobcu, z dôvodu ktorého nemožno súčet hodín považovať za údaj o súčte odslúžených hodín žalobcu.
Žalovaná sa taktiež nemôže stotožniť s názorom súdu prvej inštancie, že v predloženej tabuľke výpočtu
priemerného týždenného služobného času

v sledovaných referenčných obdobiach nie je započítavaný údaj o pohotovosti žalobcu, čím sa
v konečnom dôsledku ešte navýši celkový presah nad 48 hodín. Tabuľka (výpočet priemerného
týždennéhoslužobnéhočasuvsledovanýchreferenčnýchobdobiach)obsahuje15stĺpcov,pričomkaždý
z nich je presne vymedzený, pomenovaný tak, aby bol nezameniteľný s iným a zároveň aby bolo z neho
zrejmé, čo ktorý stĺpec preukazuje.

V štvrtom stĺpci zľava (počet odslúžených celých zmien) figuruje údaj, ktorý preukazuje počet žalobcom
odslúžených celých 24 hodinových zmien (denná + nočná časť). 24 hodinová zmena v sebe zahŕňa aj
tzv. nočnú časť, resp. pohotovosť, počas ktorej sa žalobca nachádza na stanici, avšak okrem prípadu
výjazdu (vtedy sa pohotovosť zmení na nadčas, ktorý je aj odlišne finančne ohodnotený), kedy tento čas
slúži na oddych. Uvedené potvrdil aj žalobca

v rámci svojho výsluchu na pojednávaní. Z tabuľky je možné tiež vyčítať, koľko času žalobca strávil
v rámci nočnej pohotovosti, koľko času predstavovali výjazdy, koľko času žalobca strávil v práci aj po
skončení 24 hodinovej zmeny, t. j. po 07.00 hod. (v prípade žalobcu
za sledované žalované obdobie k takejto situácii neprišlo vôbec). Žalovaná v tabuľke uviedla aj počet
skutočne odslúžených hodín v mesiaci, tiež započítané dni (zohľadňujúc neutralizáciu, ak sa žalobcu

v danom období týkala), percentuálne vyjadrenie aktívnej časti služobnej pohotovosti (výjazdy) a
priemerný počet týždňov v mesiaci (počet skutočne odslúžených hodín v mesiaci / priemerný počet
týždňov v sledovanom období = priemerný počet skutočne odslúžených hodín za týždeň). Z uvedeného
je zrejmé, že žalovaná do svojich tabuliek zahrnula aj nočné pohotovosti, nakoľko žalobcovi zaúčelom zistenia počtu skutočne odpracovaných hodín zarátaval celé 24hodinové zmeny, ako to vyplýva
z predložených tabuliek. Vzhľadom na uvedené nemožno tvrdiť, že žalovaným uvádzané hodnoty
priemerného počtu skutočne odslúžených hodín za týždeň je potrebné navýšiť ešte

opohotovosti,atedacelovýpriemernýpočetodslúženýchhodínbymalbyťeštevýraznevyšší.Žalovaná
sa nestotožňuje ani s posúdením splnenia podmienok priznania práva
na náhradu škody z dôvodu porušenia práva Únie, zo strany súdu prvej inštancie. Žalobca neosvedčil,
že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym spôsobom. V prvom rade žalovanej nie je zrejmé
ako žalobcovi mohla vzniknúť ním uplatnená škoda. Sám žalobca veľmi nejasným spôsobom stanovil

„škodu“, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol žalobca
v zmysle platnej legislatívy odmeňovaný. V čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu nevyžaduje
„aktívna činnosť“
a teda mimo času skutočného výkonu práce môže žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti.
Počas služobnej pohotovosti žalobca nemusí uskutočňovať žiaden výkon práce
z vlastnej iniciatívy, len na základe pokynu svojho zamestnávateľa. V zhrnutí to znamená, že žalobca

nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Napriek tomu zamestnávateľ
žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t. j. nie len za vykonanú prácu, ale aj za
takúto neaktívnu časť práce. Žalobca dostáva za takto stanovený čas pracovnú odmenu, ktorou mu
zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade potreby (zásahu) bude k dispozícií. Pokiaľ aj súd prvej
inštancie, napriek všetkým doteraz uvedeným skutočnostiam, dospel k záveru, že služobná pohotovosť,

ktorú vykonáva žalobca, a za ktorú je riadne odmeňovaný, je pracovným časom, a teda má sa zarátavať
do pracovného fondu, samo o sebe to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody.
Sám žalobca veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával
nariadenú služobnú pohotovosť. Súd prvej inštancie právny nárok na náhradu škody subsumoval pod
ustanovenia Občianskeho zákonníka v podobe nemajetkovej ujmy. Žalovaná považuje výšku náhrady

nemajetkovej ujmy, ktorú súd vo svojom rozhodnutí žalobcovi priznal, za neprimeranú, a to aj s
porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní
s údajnou ujmou žalobcu podľa názoru žalovanej podstatne vyššia. Žalovaná opätovne zdôraznila, že
Európsky súd pre ľudské práva vyjadril názor, podľa ktorého „výška náhrady v konkrétnom prípade
musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa

poškodenia dobrej povesti“ (napr. Público-Comunicacáo Social, S. A. v. Portugalsko). Napokon sám
Európsky súd pre ľudské práva zdôrazňuje, že pri určovaní výšky „náhrady za porušenie osobnostných
práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je
priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala
bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú

za telesné zranenia alebo násilné činy“ (napr. Iltalehti
a Karhuvaara v. Fínsko). Okrem toho náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch môže súd podľa § 13
ods. 2 Občianskeho zákonníka priznať len ako sekundárnu kompenzáciu vtedy,
ak by iná náprava nebola (vôbec) možná v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
resp. ak by sa takáto satisfakcia nezdala postačujúca, avšak vždy len vtedy, ak bola v značnej

miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, čo v prípade žalobcu nebolo
preukázané. V konaní v podobe nemajetkovej ujmy nesie žalobca bremeno tvrdenia
v tom, a to tak, že žalovaný by spôsobil žalobcovi škodu, resp. zasiahol do jeho osobnosti a že tento
zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na jeho právach, pričom žalobca musí nielen uviesť (tvrdiť),
ale aj preukázať aká ujma mu vznikla. Z tohto bremena tvrdenia

pre žalobcu vyplýva dôkazné bremeno preukázať skutočnosti svedčiace o existencii škody
a zásahu. Keď sa žalobca domáha v zmysle žaloby náhrady nemajetkovej ujmy, žalobca musí na
konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal
následnú reakciu v jeho súkromnom živote, rodinnom prostredí, profesionálnej sfére, či v inom prostredí.
Zo strany žalobcu nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by utrpel ujmu, ktorá by v značnej miere

znížila jeho dôstojnosť resp. vážnosť v spoločnosti. Súčasne žalovaný poukazuje aj na skutočnosť, že
žalobca sa žalobou nedomáha aby sa „upustilo
od neoprávneného zásahu“ do jeho práva na ochranu jeho osobnosti, ani aby sa odstránili následky
takéhoto zásahu. Podaná žaloba tak vôbec nerieši (údajný protiprávny) stav
do budúcnosti, ale naopak vytvára priestor pre opätovné čiastkové žaloby. V konaní nebolo podľa

žalovanej na základe výpovede žalobcu ani iným dôkazným prostriedkom preukázané ako súčasný stav
zasahuje do osobnostnej sféry žalobcu ako základný predpoklad pre vznik nemajetkovej ujmy. Z obsahu
podanej žaloby vyplýva skutočnosť, že žalobca vidí problémvo svojom (nedostatočnom) finančnom ohodnotení počas služobnej pohotovosti, keď sa žalobou
domáha len (sekundárneho) finančného plnenia od Slovenskej republiky. Žalovaná dôvodne opakovane
namietala, že žalobca v rámci konania pred súdom prvej inštancie neodôvodnil výšku požadovanej

peňažnej náhrady, pretože neuviedol, v čom tento „údajný neoprávnený“ zásah spočíval. Nestačí totiž,
aby zásah mohol vyvolať určitú reakciu, ale musí aj konkrétnu reakciu v živote fyzickej osoby, čo v
prípade žalobcu nie je žiadnym spôsobom preukázané. Chýbajúce skutkové tvrdenia nie je možné
nahradiť odvolávaním sa
na rozhodovaciu činnosť iných súdoch v obdobných prípadoch. Vzhľadom na to, že ide

o osobnostné práva, je potrebné nemajetkovú ujmu posudzovať v každom jednom prípade individuálne.
Skutočnosť, že žalobca nemôže venovať toľko času, koľko by si predstavoval rodine, priateľom a/alebo
voľnočasovýmaktivitámakoníčkom,niejeargumentomutrpenejujmyvdôsledkunesprávnehoprebratia
Smernice; medzi uvedeným neexistuje priama
a bezprostredná príčinná súvislosť. Je úplne bežné (predovšetkým v súčasnej dobe), že dospelí ľudia
majúci vlastné rodiny, ktoré živia svojou prácou, prirodzene nemajú toľko voľného času na priateľov

a voľnočasové aktivity, ktorým sa venovali napríklad v mladosti počas štúdií a pod.. Uvedené ale
nepredstavuje podľa žalovaného argument spôsobilý preukázať dôvodnosť uplatneného nároku na
náhradunemajetkovejujmyvpeniazoch.Tabuľkupriloženúžalobcomvjehožalobenemožnopovažovať
za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku ujmy, ktorú žalobca požaduje. Záverom žalovaná uviedla, že vo
vzťahu

k žalobcovi Smernica 2003/88/ES nebola porušená ani len v jednom referenčnom období počas celého
žalovaného obdobia a preto má za to, že v tomto prípade nie je žiadny dôvod priznať žalobcovi náhradu
za nemajetkovú ujmu v peniazoch za porušenie práva Európskej únie, nakoľko k žiadnemu porušeniu
v prípade žalobcu ani len nedošlo. Tiež podľa žalovanej nedošlo k nesprávnej transpozícii relevantných
článkov Smernice 2003/88/ES do slovenského právneho poriadku. Žalobca tvrdil, že malo dôjsť k

nesprávnej transpozícii malo dôjsť tým, že sa doba služobnej pohotovosti nezapočítava do týždenného
pracovného času hasičov.
V zmysle článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES je teda pracovným (služobným) časom akýkoľvek čas,
počas ktorého zamestnanec pracuje podľa pokynov zamestnávateľa
a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade so vnútroštátnymi právnymi predpismi. Do

služobného času teda spadá samotný výkon pracovných úloh na pracovisku na základe pokynov
zamestnávateľa ako aj zdržiavanie sa na pracovisku k dispozícii zamestnávateľa
na základe jeho nariadenia, napr. vo forme pracovnej pohotovosti. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho
dvora Európskej únie je totiž rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické
znaky pojmu „pracovný čas“ aj v pohotovostnej službe, ktorú pracovník vykonáva na svojom pracovisku,

skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k
dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané služby. Tieto povinnosti je preto
potrebné považovať za výkon činnosti tohto pracovníka. Pracovný čas teda v sebe zahŕňa riadny
pracovný čas, prácu nadčas
a pracovnú pohotovosť na pracovisku. V prípade domácej pohotovosti Súdny dvor rozhodol, že

do maximálneho týždenného pracovného času sa zarátava iba čas skutočného výkonu práce pre
zamestnávateľa. Podľa Smernice 2003/88/ES teda priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní
nesmie prekročiť 48 hodín vrátane nadčasov, pričom týždenný pracovný čas pre každého zamestnanca
musí byť ustanovený zákonom, správnym opatrením alebo kolektívnou zmluvou. Smernica 2003/88/
ES tiež umožňuje ustanoviť odlišne referenčné obdobie iné ako 7 dní, čo prichádza do úvahy najmä

pri nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. Článok 16 Smernice 2003/88/ES stanovuje na účely
uplatnenia maximálneho týždenného pracovného času referenčné obdobie na 4 mesiace. Článok 17
ods. 3 Smernice 2003/88/ES poskytuje protipožiarnym službám možnosť uplatnenia výnimky a určiť
dlhšie referenčné obdobie prípadne na 6 mesiacov, alebo ak je to uvedené
v Kolektívnych zmluvách, tak na celých 12 mesiacov. Podmienkou uplatnenia takéhoto iného

referenčného obdobia navyše je, že príslušným pracovníkom sa poskytne rovnocenný náhradný čas
odpočinku alebo (vo výnimočných prípadoch), kde z objektívnych dôvodov nie je možné poskytnúť taký
čas odpočinku, sa príslušným pracovníkom poskytne primeraná ochrana. Ako vyplýva z ustanovenia
§ 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. môže byť služobný čas hasičov rozvrhnutý aj nerovnomerne.
Pri nerovnomernom rozvrhnutí však nesmie byť dĺžka riadneho služobného času v jednotlivých

služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne
nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín
v služobnom dni podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. V zmysle Kolektívnej zmluvy 2019 –2020 ako aj Kolektívnej zmluvy 2021, či Kolektívnej zmluvy 2022 hasiči vykonávajúci štátnu službu s
nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom majú výkon štátnej služby v rámci
12 hodinového riadneho služobného času alebo služobný čas rozvrhnutý na 17 hodín / 16 hodín

vykonávaniaštátnejslužbyačasťslužobnejpohotovosti,ktorábezprostrednenadväzujenavykonávanie
štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby v trvaní 7 / 8 hodín
v jednej 24 hodinovej zmene v zmysle vyššie citovaného čl. 3 ods. 1 Kolektívnej zmluvy 2019 – 2020,
čl. 3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2021, čl. 3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2022
a čl. 3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2023. Napriek tomu, že vnútroštátne právo neupravuje explicitne

maximálny priemerný týždenný služobný čas uvedený konkrétnym počtom hodín, tak ako je tomu v
Smernici 2003/88/ES, zákon č. 315/2001 Z. z. a Kolektívne zmluvy dostatočne ustanovujú počty hodín
služobného času hasičov, počas ktorého hasiči vykonávajú štátnu službu, ako aj rozsah hodín služby
nadčas za príslušný rok. Z uvedeného vyplýva, že dotknuté právne predpisy sú transponované v článku
6 Smernice 2003/88/ES správne. Okrem toho ani samotná prípadná nesprávna transpozícia smernice
ešte sama osebe žiadny nárok

na náhradu škody nezakladá, ku vzniku škody sú potrebné aj negatívne dôsledky v príčinnej súvislosti
s porušením pravidiel obsiahnutých v Smernici. Vzhľadom na uvedené žalovaná navrhla, aby odvolací
súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu žalobcu zamietne a žalovanému
prizná nárok na náhradu trov konania.
7. K odvolaniu žalovanej sa vyjadril žalobca. Žalovaná v odvolaní podľa neho len opakuje argumenty

zo všetkých svojich písomných vyjadreniach a ústnych prednesov. To, že tieto argumenty žalovanej súd
prvej inštancie nevyhodnotil ako dôvodné, nie je nevyhodnotením, resp. nezdôvodnením argumentov
žalovanej, ale naopak. Činnosť súdu prvého stupňa práve spočívala v tom, že súd posúdil argumenty
žalobcu a žalovaného
a žalobe čiastočne vyhovel. Žalovaná vzniesla námietku pre riadne neuplatnenie nároku

na náhradu škody, ďalej uvádzala referenčné obdobia pre priemerný týždeň služobného času, spôsob
ako ho vypočítava s tým, že žalobca nijak nevysvetlil, v čom spočívajú presahy v služobnom čase,
niekedy až 53 hodín týždenne, pričom u každého žalobcu sa tento čas líši. Žalovaná ďalej uvádza,
že náhrada nemajetkovej ujmy nebola osvedčená, lebo žalobca nejasným spôsobom stanovil škodu,
lebo za nariadenú služobnú pohotovosť bol odmeňovaný. Škoda podľa nej nevznikla aj preto, že

keď má žalobca služobnú pohotovosť, môže aj nemusí byť na pracovisku, musí však byť pripravený
na výkon práce na požiadanie žalovaného, ale môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti.
Teda nežiada sa od neho výkon inej práce. Dokonca môže žalobca oddychovať, spať. Okrem toho
žalobca nepreukázal podľa žalovanej, aká ujma mu vznikla. Za osobitne znevažujúcu a kontroverznú
argumentáciu žalovaného považuje žalobca tvrdenie, že čo vlastne žalobca chce, o akej ujme hovorí,

ak v noci
v služobnej pohotovosti je na pracovisku, kde môže spať, pričom každá fyzická osoba využíva nočné
hodiny na spanie a je objektívne a vylúčené, aby tento čas mohol žalobca „využívať nejakou inou
zmysluplnou činnosťou, prípadne ho plnohodnotne tráviť s rodinou". Žalovaný vlastne uvádza, že
žalobca nemá žiadnu ujmu, pretože keď trávi noci na pracovisku, ide o noc, kedy každá fyzická osoba

spí a je objektívne (takmer vylúčené), aby tento čas mohol tráviť zmysluplne inak. Je úplne neprípustné,
aby takýmto spôsobom žalovaná argumentovala. Ide o hrubý zásah do súkromia žalobcu. Žalovaná
namiesto toho, aby sa sústredila na to, čím porušuje právne predpisy EÚ a SR, uvádza, že na jednej
strane žalobca musí byť na pracovisku, áno aj v noci, ale na druhej, čo by vlastne chcel, veď je noc a
môže na pracovisku spať. Žalovaný opäť špekulatívnym spôsobom vykladá Smernicu a hovorí,

že hasiči sú v podstate pracovníci osobitných činností osobitných služieb civilnej ochrany. Samostatne
sa žalovaná venuje z jeho pohľadu správnemu prevzatiu dotknutej Smernice.
Kodvolacímnámietkamžalovanejpotomžalobcauvádza,ževkonanísapreukázalo,žežalobcapracuje
nad rámec týždenného služobného času ustanoveného v Smernici 2003/88/ES. Referenčné obdobie
žalovaná zaviedla preto, aby mohol zdanlivo legálne donucovať žalobcu, ale aj iných jeho kolegov,

pracovať nad rámec týždenného služobného času. Podstatou referenčného obdobia je, že žalovaná
nezapočítava pracovnú pohotovosť trávenú na pracovisku do takéhoto pracovného času. Samotní
svedkovia žalovaného, ktorých navrhla vypočuť, priamo na pojednávaní potvrdili, že týždenný služobný
pracovný čas žalobca a jeho kolegovia prekračujú. Argumenty, že žalobca môže spať, sú právne
bezvýznamné, až urážlivé a dokonca sú nepravdivé. V konaní sa preukázalo, že žalobca má presne

žalovaným nariadené, čo musí robiť (kontrolovať techniku, fyzické cvičenia, vzdelávanie, prípravu na
nástup na zásah). Napokon samotná zástupkyňa žalovaného uvádza, že v čase služobnej pohotovosti
musí byť žalobca prítomný na pracovisku, byť pripravený vykonávať prácu. Napriek práci nad rámec
takto stanoveného času, po pol roku vyhodnocovania „referenčného času žalovanou", žalobca musí eštenadrábať pracovné hodiny. Pokiaľ ide o tvrdené neosvedčenie nemajetkovej ujmy, žalobca konkrétne
uviedol,
v čom spočíva jeho ujma. Nemajetková ujma žalobcu nespočíva v tom, že ide o neprimerané

odmeňovanie (odmena za služobnú pohotovosť tvorí zlomok riadne plateného služobného času), ale
spočíva v tom, že žalobcu musí pracovať nad rámec Smernicou upraveného služobného pracovného
času. Tvrdenie žalovaného, že nárok na peňažnú kompenzáciu má žalobca len v prípade, že škodu nie
je možné nahradiť inak, je úplne správna. Žalovaný nevie žiadnym iným spôsobom zhojiť, kompenzovať
vzniknutú ujmu. V prvom rade preto, že ide

o dlhotrvajúce niekoľkoročné, v mnohých prípadoch aj viac ako desaťročné obdobie,
v ktorom žalobca pracoval nad rámec týždenného služobného pracovného času. Tento strávený čas na
pracovisku nie je možné inak nahradiť ako finančnou kompenzáciou.
Ani skutočnosť, že žalobca vedel pri nástupe do zamestnania, že bude mať nerovnomerne rozvrhnutý
týždenný pracovný služobný čas, nemá nič s porušovaním Smernice a nariaďovaním týždenného
služobného času nad ustanovený rámec a vznikom nemajetkovej ujmy. Výkon práce hasiča a

záchranára logicky z podstaty veci zakladá aj dôvod, že takáto osoba za splnenia zákonných podmienok
musí pracovať vo viaczmennej prevádzke, resp. nepretržitom režime. Neoprávňuje to však žalovanú
porušovať právny poriadok EÚ a SR. Žalovaná sa v odvolaní aj rozsiahlo zaoberá transpozíciou
Smernice do právneho poriadku SR, pričom jej závery sú výsledkom nesprávnym právnych úvah.
Viaceré rozhodnutia odvolacích súdov sa touto otázkou zaoberali, pričom prijali záver, že došlo k

nesprávnej transpozícii Smernice 2003/88/ES. Na základe uvedeného žalobca navrhol, aby odvolací
súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie.
8. K vyjadreniu žalobcu na jej odvolanie sa vyjadrila žalovaná. Podľa nej žalobca neuviedol žiadne nové
skutočnosti, iba zhrnul svoju právnu a skutkovú argumentáciu
z doterajšieho súdneho konania. Žalobca zlieva denný výkon štátnej služby a služobnú pohotovosť

do jedného tak, aby účelovo vytváral dojem, že v noci počas služobnej pohotovosti musí kontrolovať
techniku, robiť fyzické cvičenia, vzdelávať sa či pripravovať
na nástup na zásah. Uvedené bezpochyby nie je pravdou, nakoľko predmetné úkony žalobca robí počas
výkonu služby a teda v čase služobnej pohotovosti nie je od neho vyžadovaná žiadna úloha (bezpochyby
okrem času v prípade výjazdu, ktorý čas sa mení na prácu nadčas). K rozporovaniu odkazu žalovanej na

rozsudku okresných, resp. mestských súdov žalovaná uviedla, že predmetnými odkazmi len poukazuje
iba na právne názory súdov v obdobných veciach. Neoznačuje ich za judikatúru ani za záväzný názor.

9. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal v zmysle § 379 a § 380
ods. 1 CSP v rozsahu a z dôvodov odvolania žalovanej, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa

§ 385 CSP a contrario a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej
časti vo výrokoch I. a III. potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny.

10. Odvolací súd preskúmaním veci v rozsahu a z dôvodov vymedzených odvolaním žalovanej dospel
k záveru, že súd prvej inštancie vzal pri svojom rozhodovaní do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z

vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov
zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej
inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne
aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a

z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne
poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam žalovanej dodáva nasledovné:

11. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku správne poukázal na rozsudok Súdneho dvora
C-429/09 z 25.11.2010 vo veci Günter Fuss, ktorý sa zaoberal práve otázkou výkladu Smernice

Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie
pracovnéhočasuvsúvislostisporušenímčl.6Smernice,ustanovujúcehomaximálnytýždennýpracovný
čas. Uvedené konanie sa týkalo pracovníka, ktorý bol ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby
spadajúcej do verejného sektora
a jeho rozpis služieb stanovoval v priemernej dĺžke 54 hodín týždenne a zahŕňal 24 hodinové zmeny,

pričom každá takáto 24 hodinová zmena, v rámci ktorej musel byť hasič prítomný
na pracovisku, pozostávala z aktívnej služby a pohotovostnej služby, ktorá môže byť prerušená
zásahovou činnosťou.12. Slovenská právna úprava - zákon o hasičskom a záchrannom zbore č.315/2001 Z. z.
vzneníneskoršíchpredpisov(ďalejlen„zákon“)v§85až§94upravujepodmienkyvýkonuštátnejslužby
so zameraním na pojmy: týždenný služobný čas, nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, prestávky

v štátnej službe, nepretržitý odpočinok medzi služobnými dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni,
dni služobného pokoja, štátna služba nadčas, služobná pohotovosť a dovolenka. Podľa prílohy č. 4 bod
6 zákona do jeho znenia bola prebratá Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa
4.11.2002 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (bod 6 prílohy č.4). Z ustanovení zákona
ale nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná

za súčasť ich služobného času a práve v tejto skutočnosti spočíva rozpor slovenskej právnej úpravy
s právom Európskej únie. Súdny dvor opakovane konštatoval, že pojem „pracovný čas“ uvedený v
smernici 2003/88 je autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych vlastností
s odkazom na systém a účel tejto smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok
pracovníkov.Článok2ods.1a2smernice2003/88vymedzuje„pracovnýčas“ako„akýkoľvekčas,počas
ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti…“

a „čas odpočinku“ ako „akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom“. Ako Súdny dvor zdôraznil vo
svojej judikatúre, rozlišovanie je binárne: buď je určitý čas pracovným časom, alebo nie je. Normotvorca
teda nepovažoval za vhodné stanoviť nijakú ďalšiu kategóriu alebo kategórie, pomocou ktorých by
umožnil určité rozlišovanie alebo nuansy. Súdny dvor v rozsudku
vo veci C-518/15 Ville de Nivelles/Rudy Matzak predovšetkým zdôraznil, že členské štáty

sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských služieb, odchýliť
od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení smernice vrátane pojmov „pracovný čas“ a „čas
odpočinku“. Smernica neumožňuje ani to, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú
definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená v tejto smernici. Smernica síce stanovuje
možnosť členských štátov uplatňovať alebo prijímať ustanovenia, ktoré sú priaznivejšie pre ochranu

bezpečnosti a zdravia pracovníkov, ale táto možnosť sa neuplatňuje na definíciu pojmu „pracovný čas“.
Toto konštatovanie potvrdzuje aj účel tejto smernice, ktorý má zabezpečiť, aby sa definície v nej uvedené
nemohli vykladať rôzne v závislosti od vnútroštátneho práva. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88
predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý
pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia,

ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-hodinovú hranicu
pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa tak
nadčasy ako aj pracovnú pohotovosť a od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide
o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého
pracovníka. Ako už Súdny dvor viac krát rozhodol, členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah

pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice 2003/88 tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to,
aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú
podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia.

13. Slovenská právna úprava v zákone č. 315/2001 Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore umožňuje

zamestnávateľovi, resp. služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný (pracovný) čas
tak, že tento presiahne maximálnu hranicu, stanovenú v čl. 6 písm. b) cit. Smernice Európskeho
parlamentu a rady 2003/88/ES zo 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času.
Je potrebné zdôrazniť, že povinnosť členských štátov vyplývajúca zo smernice, ktorou je dosiahnuť
výsledok stanovený smernicou, ako aj ich povinnosť prijať všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej

povahy na zabezpečenie splnenia tejto povinnosti, sa vzťahuje na všetky orgány členských štátov.
Vychádzajúc
z vyššie uvedených skutočností, je potrebné konštatovať, že Slovenská republika ako členský štát EÚ
v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov, konkrétne príslušníkov Hasičského
a záchranného zboru, neprijala opatrenia nevyhnutné

na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného
pracovného času, stanovenej v čl. 6 písm. b) cit. Smernice.
14. Vo vzťahu k pôsobnosti Smernice na žalobcu, t. j. na hasiča, resp. príslušníka Hasičského a
záchranného zboru, treba poukázať na rozsudok Súdneho dvora v spojených veciach C-397/01 až
C-403/01 z 5.10.2004 Pfeiffer a i., ako aj v uznesenie Súdneho dvora

vo veci C-52/04 zo 14. júla 2005 Personalrat der Feuerwehr Hamburg. Čl. 1 ods. 3 Smernice definuje
svoj rozsah pôsobnosti na všetky odvetvia činností, verejné i súkromné, pričom výslovne odkazuje na
článok 2 smernice 89/391/EHS. Smernica 89/391 sa v zmysle čl. 2ods. 1 uplatňuje na „na všetky odvetvia činnosti a to verejné aj súkromné“, ku ktorým okrem iného patria
všeobecne uvedené činnosti služieb (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratíva, služby,
vzdelávanie, kultúra, voľný čas atď.) Ako vyplýva z ods. 2 prvého pododseku tohto čl., neuplatňuje sa

uvedená smernica tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné
činnosti verejných služieb, napríklad v oblasti služieb civilnej ochrany. Na činnosť vykonávanú žalobcom
sa ale táto výnimka nevzťahuje. Výnimky z pôsobnosti uvedené v čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku
Smernice je potrebné s ohľadom na cieľ Smernice /podpora zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia
pracovníkov pri práci/ vykladať zužujúco. Táto výnimka bola prijatá len na účel zabezpečiť riadne

fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku,
ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu /napríklad prípady živelných
pohrôm/, pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas
pre zásahové a záchranné tímy. Takáto služba civilnej ochrany sa jasne odlišuje
od štandardnej, základnej obsahovej náplne činnosti a plnenia úloh žalobcu ako príslušníka Hasičského
a záchranného zboru. Aj zo záverov uznesenia Súdneho dvora vo veci

C-52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg vyplýva, že čl. 2 smernice Rady 89/391/EHS
o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov
pri práci, ako aj čl. 1 ods. 3 smernice Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného
času, sa majú vykladať v tom zmysle, že činnosti vykonávané zásahovými silami takej verejnej požiarnej
služby, ako je verejná služba, o ktorú ide v konaní vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených

smerníc, takže článok 6 bod 2 smernice 2003/88/ES v zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice
48 hodín určenej ako maximálny týždenný pracovný čas, vzťahujúci sa aj na služby hliadky. Jeho
prekročenie je však možné v prípade výnimočných okolností takej závažnosti a rozsahu, ktoré dočasne
prevážia cieľ smerujúci
k zabezpečeniu riadneho fungovania služieb nevyhnutných pre ochranu takých verejných záujmov, ako

sú verejný poriadok, zdravie a bezpečnosť, nad cieľom spočívajúcim
v zabezpečení bezpečnosti a zdravia pracovníkov pridelených do zásahových a záchranných jednotiek;
aj v takejto výnimočnej situácii však musia byť v čo najväčšom rozsahu zachované ciele smernice
89/391. Súdny dvor aj v tomto rozhodnutí dospel k záveru, že jediným cieľom výnimky, ktorá je uvedená
v článku 2 ods. 2 prvom pododseku smernice 89/391, bolo zabezpečenie riadnej činnosti služieb

nevyhnutných na účely ochrany bezpečnosti, zdravia, ako aj verejného poriadku v prípade závažných
a svojim rozsahom mimoriadnych
okolností - napríklad v prípade katastrofy - pre ktoré je charakteristická najmä tá skutočnosť, že môžu
pracovníkov vystaviť rizikám, ktoré nie sú zanedbateľné, pokiaľ ide
o ich bezpečnosť a/alebo zdravie, a ktoré, vzhľadom na ich povahu nie je možné zohľadniť

pri rozvrhu pracovného času zásahových a bezpečnostných zložiek. Uvedená výnimka však určite
neodôvodňuje to, že členský štát by považoval všetky činnosti vykonávané
v príslušných odvetviach za činnosti, na ktoré sa táto výnimka vzťahuje. Kritérium zákonodarcu na
určenie pôsobnosti smernice 89/391 sa totiž nezakladá na príslušnosti pracovníkov k takým rozličným
odvetviam činnosti uvedeným v článku 2 ods. 2 prvom pododseku tejto smernice, akými sú vo

všeobecnosti ozbrojené sily, polícia a civilná ochrana, ale vyplýva výlučne z osobitnej povahy určitých
osobitných úloh vykonávaných zamestnancami v týchto odvetviach, čo odôvodňuje výnimku z pravidiel
stanovených
v uvedenej smernici, a to z dôvodu absolútnej nevyhnutnosti zabezpečenia účinnej ochrany spoločnosti.
Vzhľadom na to uvedené činnosti, ktoré sa v ozbrojených silách a záchranných službách vykonávajú za

zvyčajných okolností, patria v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia do pôsobnosti smernice 89/391.
V tomto prípade sa teda táto smernica musí uplatňovať
na činnosti hasičskej a záchrannej služby, aj keď tieto činnosti zásahové sily v teréne vykonávajú bez
ohľadu na to, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom, ak
sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním, ktoré bolo zverené príslušnej službe, a

to aj vtedy, keď zásahy, ktoré môžu byť spojené s týmito činnosťami, sú vzhľadom na svoju povahu
nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitému riziku, pokiaľ ide o ich
bezpečnosť a/alebo zdravie. Zhrnúc vyššie uvedené je možné konštatovať, že služobná činnosť žalobcu
patrí do pôsobnosti Smernice 2003/88/ES.

15. V súvislosti s meritom veci je ďalej potrebné uviesť, že Súdny dvor tiež rozhodol, že článok 6
písm. b) Smernice 2003/88 má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo
uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že v prípade, ak
by nebolo možné vykladať a uplatňovať vnútroštátnu právnu úpravu v súlade s požiadavkami právaÚnie, vnútroštátne súdy a správne orgány majú povinnosť uplatňovať právo Únie v celom rozsahu
a chrániť práva, ktoré toto právo Únie priznáva jednotlivcom, pričom v prípade potreby neuplatnia
nijaké vnútroštátne ustanovenie, ktoré by bolo v rozpore s právom Únie. Je potrebné vziať na zreteľ

aj ustálenú judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené
jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých
je Únia založená. Z uvedenej judikatúry vyplýva, že táto povinnosť platí v prípade každého porušenia
práva Únie členským štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil, a bez
ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu

v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. Uplatnenie podmienok dovoľujúcich konštatovať zodpovednosť
členských štátov za škody spôsobené jednotlivcom porušeniami práva Únie musia vnútroštátne súdy
v zásade vykonať podľa usmernení Súdneho dvora na ich vykonanie. Je potrebné uviesť, že v
súlade s judikatúrou Súdneho dvora môže náhradu takejto škody spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť
nielen verejnoprávny subjekt, ale aj štát a že právo Únie nebráni ani tomu, aby mohla zodpovednosť
verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má

samotný členský štát. Súdny dvor rozhodol, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody, keď
sú splnené tri podmienky, t. j. 1) že cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva
a porušenie je dostatočne závažné, 2) existencia škody a 3) priama príčinná súvislosť medzi týmto
porušením a škodou, spôsobenou poškodeným jednotlivcom. Tu je potrebné si rovnako uvedomiť,
že nárok poškodeného jednotlivca na náhradu škodu je nárokom sui generis, ktorý má svoj základ

v záväzkoch žalovanej voči Európskej únii a nie v zákone č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov,
a v tomto zmysle nemožno akceptovať požiadavku žalovanej, že žalobca mal povinnosť v spore
jednak preukázať predžalobnú výzvu na prerokovanie svojho nároku adresovanú príslušnému orgánu
štátu a jednak konaniu predchádzajúce konštatovanie nesprávneho úradného postupu pri transpozície

príslušnej smernice zo strany žalovanej. Samotný zákon č. 514/2003 Z. z. tak možno v danom prípade
použiť len analogicky /keďže neexistuje osobitný vnútroštátny predpis, ktorý by explicitne stanovoval
podmienky vzniku takéhoto nároku a konania o ňom/, pričom toto použitie nemôže viesť k obmedzeniu
hmotnoprávnych oprávnení založených unijným právom a podmienky vyžadované
pre uplatnenie tohto nároku nesmú byť menej priaznivé ako podmienky platné pre obdobné nároky,

ktoré vznikli na základe vnútroštátneho práva /zásada ekvivalencie alebo rovnocennosti/ a nesmú byť
takej povahy, aby v praxi znemožnili alebo nadmerne sťažili získanie náhrady škody /zásada efektivity/.
V tomto zmysle možno založiť právomoc všeobecného súdu na konanie a rozhodovanie o nároku
žalobcu na náhradu škody
za nesprávnu transpozíciu smernice do vnútroštátneho právneho poriadku /analogicky ako je to pri

nárokoch na náhradu škody, ktoré vznikli z nezákonného rozhodnutia, nesprávneho úradného postupu
a podobne podľa zákona č. 514/2003 Z. z./. Na druhej strane ale nemožno od žalobcu požadovať, aby
disponoval predchádzajúcou konštatáciou o nesprávnom úradnom postupe pri transpozícii smernice,
keď ani pri nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom nemusí poškodení
pre uplatnenie svojho práva na náhradu škody na súde takýmto prostriedkom disponovať a otázku, či

k nesprávnemu úradnému postupu došlo si vyrieši v konaní o nároku na náhradu škody sám konajúci
súd. Pokiaľ ide o predbežné prerokovanie nároku žalobcu príslušným orgánom žalovanej, takúto
podmienkuuplatnenianárokužalobcunanáhraduškodynasúdebybolomožnépodľaodvolaciehosúdu
analogicky zo zákona č. 514/2003 Z. z. odvodiť, avšak v tomto konkrétnom prípade by to bolo v rozpore
so zásadou efektivity, keď je zrejmé, že proti žalovanej sú na súdoch Slovenskej republiky uplatnené

príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru obdobné pohľadávky na náhradu škody za nesprávnu
transpozíciu Smernice v desiatkach až stovkách prípadov a žalovaná podľa vedomosti odvolacieho súdu
žiadnemu žalovanému nároku dobrovoľne nevyhovela.

16. Čo sa týka samotných podmienok vzniku nároku žalobcu na náhradu škody

za nesprávnu transpozíciu Smernice do slovenského právneho poriadku, ako konštatoval v odôvodnení
napadnutého rozsudku už súd prvej inštancie, poškodení jednotlivci majú právo na náhradu, za
súčasného splnenia troch podmienok: a) cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom
práva, b) porušenie je dostatočne závažné a c) medzi týmto porušením a škodou spôsobenou
poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť.

17. Pokiaľ ide o prvú podmienku, súd prvej inštancie správne konštatoval, že táto podmienka je v
danom prípade splnená, pretože článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho
práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnoupožiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom
povinnosť stanoviť
48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené,

že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia čl. 22 ods. 1 tejto smernice do vnútroštátneho
práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú
ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. Uvedené
dôležité pravidlo sociálneho práva nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek
obmedzeniuaktoréjednotlivcompriznávapráva,ktorýchsamôžudovolávaťpriamopredvnútroštátnymi

súdmi.

18. V prejednávanom spore nebolo sporné, že žalobcovi sú rozvrhované služby takým spôsobom, že
na 16 hodinovú riadnu službu v služobný deň nadväzuje určená 8 hodinová služobná pohotovosť na
pracovisku, že služobné povinnosti sú určované na čas nočných hodín, že v prípade, že je počas
služobnej pohotovosti vyhlásený poplach a hasiči sú vyslaní na zásah, mení sa služobná pohotovosť

na prácu nadčas, že hasiči strávia na pracovisku počas jednej zmeny minimálne 24 hodín. Keďže sa
striedajú tri hasičské zmeny, každý tretí deň odslúžia hasiči v jednotlivých hasičských zmenách 24 hodín
a následne majú dva dni voľna, že celkovo žalobca za žalobou vymedzené obdobie od 01.07.2020 do
31.03.2023 /1003 dní, teda 143,29 týždňov/ po zohľadnení služobného pracovného času a služobnej
pohotovostirealizovalvýkonprácevrozsahucca7.398hodín,t.j.520hodínnavyšeoprotimaximálnemu

prípustnému času za dané obdobie vyplývajúcemu zo smernice /maximálny týždenný pracovný čas 48
hodín x 143,29 týždňov = 6.877,92 hodín/, čo zodpovedá v priemere
3,63 hodiny týždenne navyše oproti stanovenému maximu /520 hodín : 143,29 týždňov/.

19. Tu odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora z 3. októbra 2000 Simap

(C-303/98, Zb. s. I-7963), uznesenie z 3. júla 2001, CIG (C-241/99, Zb. s. I-5139) a rozsudok z 9.
septembra 2003, Jaeger (C-151/02, Zb. s. I-8389). Z uvedených rozhodnutí jasne vyplýva, že pracovný
čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník
fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas“
v zmysle smernice 2003/88 a teda, že tento pojem bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej

priemernýtýždennýpracovnýčas,ktorývzhľadomnato,žezahŕňatakétoobdobiapracovnejpohotovosti
a pohotovostnej služby, prekračuje maximálnu týždennú hranicu upravenú v článku 6 písm. b) uvedenej
smernice. Súdny dvor, o. i., v už cit. rozsudku C-397/01 až C-403/01 vo veci Pfeiffer a i. potvrdil uvedenú
judikatúru týkajúcu sa období pracovnej pohotovosti, ktoré odpracovali pracovníci spadajúci do oblasti
civilnej obrany. Keďže Súdny dvor navyše zastával názor, že táto otázka, súvisiaca s pojmom „pracovný

čas“ v zmysle smernice 2003/88 neponecháva priestor na akékoľvek rozumné pochybnosti, prijal
s prihliadnutím na vyššie spomenutú judikatúru uznesenie Personalrat der Feuerwehr Hamburg, v
ktoromrozhodol,žečinnostivykonávanézásahovýmislužbamiverejnejhasičskejslužby-okremprípadu
výnimočných okolností - patria do rozsahu pôsobnosti smernice 2003/88, takže článok 6 písm. b) tejto
smernice v zásade bráni prekročeniu

48-hodinovej hranice stanovenej pre maximálny týždenný pracovný čas vrátane zásahových služieb.

20. Pokiaľ ide o ďalšiu podmienku, podľa judikatúry Súdneho dvora dostatočne závažné porušenie
práva Únie zahŕňa zjavné a závažné prekročenie hraníc voľnej úvahy členským štátom, pričom zložky,
ktoré majú byť v tejto súvislosti zohľadnené, sú predovšetkým stupeň jasnosti a presnosti porušenej

právnej normy, ako aj rozsah miery voľnej úvahy, ktorý porušená norma ponecháva vnútroštátnym
orgánom. V každom prípade je porušenie práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore
s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti. Tu sa odvolací súd plne stotožňuje so závermi súdu prvej
inštancie uvedenými v odôvodnení jeho rozsudku, najmä s poukazom na ciele Smernice, ktoré mali byť
dosiahnuté stanovením maximálneho týždenného pracovného času – právo pracovníkov na primeranú

dobu odpočinku a tým ochrana zdravia a bezpečnosti pracovníkov.

21. Čo sa týka tretej podmienky, vzťah príčinnej súvislosti medzi porušením právnej normy Únie a
škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom, treba v prvom rade uviesť, že je potrebné sa stotožniť
so záverom súdu prvej inštancie, že v posudzovanej veci vznikla žalobcovi nemajetková ujma, ktorú je

možné posúdiť podľa zásad upravených v § 11
a nasl. Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa na právo na ochranu osobnosti. Podľa § 11
Občianskeho zákonníka má fyzická osoba právo na ochranu svojej osobnosti, najmä životaa zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.
Predmetom ochrany podľa tohto ustanovenia sú také rýdzo osobnostné práva človeka, ktoré ovplyvňujú
rozvojjehoosobnostiasúsnímúzkospäté.Jednásaonehmotnéhodnotyľudskejosobnostivjejfyzickej

(telesnej), ako aj psychicko - morálno - sociálnej integrite. Jedným z najvýznamnejších osobnostných
práv je aj právo na súkromný a rodinný život, ako aj právo na ochranu zdravia. Tieto práva žalobcu
boli podľa záverov súdu prvej inštancie, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje, porušené. Žalobcovi tak
nepochybne vznikla nemajetková ujma.

22. K spochybňovaniu existencie vzniknutej ujmy žalovanou, resp. jej intenzity
s poukazom na to, že pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, môže žalobca odpočívať alebo sa venovať
inej činnosti, že pri nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený, resp.
vymedzený priestor na odpočinok (spánok) zamestnanca a teda,
sa od neho nevyžaduje aktívna činnosť, že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania
služobnej pohotovosti, je potrebné odkázať na opakované konštatovanie Súdneho dvora, že pojem

„pracovný čas“ treba definovať podľa objektívnych vlastností
s odkazom na systém a účel smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok
pracovníkov. Vyžaduje si splnenie troch podmienok. Po prvé pracovník musí byť „v práci“, po druhé
musí byť zamestnávateľovi k dispozícii a po tretie musí vykonávať svoju činnosť alebo svoje povinnosti.
Rozhodujúcim faktorom pri určovaní toho, čo je a čo nie je pracovný čas, je teda požiadavka prítomnosti

na mieste určenom zamestnávateľom
a okamžitého poskytovania príslušných služieb. Dôležité je aj zohľadnenie kvality času, ktorý pracovník
môže tráviť počas plnenia tohto typu povinností, napríklad to, či sa môže venovať vlastným záujmom
a rodine. Z judikatúry Súdneho dvora dokonca vyplýva, že aj čas pracovnej pohotovosti, strávený
v domácom prostredí na telefóne (teda mimo priestorov zamestnávateľa), jednoznačne predstavuje

pracovný čas, pretože pracovník musí byť neustále k dispozícii zamestnávateľovi a zastihnuteľný, a jeho
sloboda pohybu a sloboda organizovať si vlastný program je preto výrazne obmedzená. Z uvedených
dôvodovsúajtietonámietkyžalovanejbezprávnehovýznamu.Jepotrebnévziaťnazreteľtúskutočnosť,
že žalobca vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom (služobný úrad), musí tam byť fyzicky
prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí byť „aktívny“ počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a

že má vytvorené podmienky na oddych resp. spánok, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite
poskytnúť príslušné služby a plniť si svoje povinnosti. Je oddelený
od svojho vlastného sociálneho súkromného prostredia a rodinných a spoločenských väzieb
a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim vlastným potrebám, je
nielen výrazne obmedzená, ale priam vylúčená. Ďalej je potrebné prihliadnuť

na to, že právo na odpočinok u žalobcu je permanentne niekoľko rokov porušované, že žalobca plní
v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života, že je o to
viac dôležité, aby mal možnosť si po práci aj odpočinúť, venovať sa svojím záľubám, rodine, resp. aj
vykonávaniu aktivít, ktoré priamo, či nepriamo súvisia
s výkonom jeho povolania. Jeho pracovná pozícia je vysoko zodpovedná, riziková, náročná

a nenahraditeľná. O to väčšia sa javí potreba, aby žalobca ako hasič mal dostatok času
na odpočinok, regeneráciu, súkromie, rodinný život.

23. Čo sa týka peňažnej satisfakcie za porušenie práva žalobcu, zo Smernice potom nemožno vyvodiť,
že by právo EÚ uprednostňovalo niektorú z foriem náhrady škody, keďže neobsahuje nijaké ustanovenie

týkajúce sa náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. Z európskej judikatúry však vyplýva, že
náhrada škôd spôsobených jednotlivcom porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode,
aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu ich práv. Je pritom na vnútroštátnom práve členských štátov,
aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektivity určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme
udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a jednak definovali

pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. K výhradám žalovanej ohľadne peňažnej náhrady
nemajetkovej ujmy žalobcu je potrebné uviesť, že občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti
vymenované v § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka sú uvedené len príkladmo a že právna úprava
nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany. Ktoré z týchto právnych prostriedkov
dotknutá osoba použije, závisí predovšetkým na jej vôli, ktorá bude ovplyvnená povahou a intenzitou

neoprávneného zásahu. Z § 13 ods. 1 Obč. zák. vyplýva, že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať,
aby sa upustilo
od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané
zadosťučinenie, pričom týmto zadosťučinením sa rozumie morálna satisfakcia. Peňažná satisfakciaprichádza do úvahy tam, kde by sa satisfakcia podľa ods. 1 nejavila ako postačujúca. Vychádzajúc z
povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo, t. j., že žalovaná ako členský štát
Únie neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna

hranica priemerného týždenného pracovného času, resp. prijala vnútroštátnu právnu úpravu v zmysle
zákona č. 315/2001 Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore, ktorý umožňuje zamestnávateľovi resp.
služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu
hranicu, stanovenú
v článku 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES, je v prejednávanom spore

potrebné urobiť záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, ako aj žaloba na odstránenie
trvajúcich následkov, nie je na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti
za neoprávnený zásah (štát). Vzhľadom na tieto špecifiká, rovnako neprichádza do úvahy ani morálna
satisfakcia,ktorousapodľasúdnejpraxerozumiepredovšetkýmospravedlnenie,odvolaniedifamujúcich
výrokov a podobne. Uvedené prostriedky nápravy podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka za takýchto
okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť

a v takomto prípade súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť finančné zadosťučinenie.

24. V tomto konkrétnom prípade odvolací súd súdom prvej inštancie priznanú výšku peňažnej náhrady
považuje za primeranú, a to vzhľadom na špecifickosť uplatňovaného nároku, subjekt zodpovedný
za zásah do osobnostných práv žalobcu, ktorým je štát, dĺžku trvania zásahu a aj s prihliadnutím na

skutočnosť, že priznaná peňažná satisfakcia predstavuje vyčíslenie ujmy za čas 520 hodín počas 143,29
týždňov, ktorý žalobca nestrávil odpočinkom, nevenoval sa svojím záľubám, rodine.

25. Na základe týchto záverov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP
vo výroku I. ako vecne správny potvrdil.

26. Rovnako tak potvrdil odvolací súd aj rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku
III. o náhrade trov konania, keď v tejto časti rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza zo správneho
právneho posúdenie pomerného procesného úspechu strán sporu v konaní /§ 255 ods. 2 CSP/.

27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1
v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalobca, ktorý tak má
nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd preto rozhodol, že žalobca má voči žalovanej
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, ktorú náhradu trov odvolacieho konania
je žalovaná povinná žalobcovi zaplatiť v sume určenej rozhodnutím súdu prvej inštancie.

28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n édovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).