Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 30, 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/42/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6623203015
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ama Odalošová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6623203015.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Amy Odalošovej a

sudcov Mgr. Martina Štubniaka (sudca spravodajca) a Mgr. Kataríny Katkovej, v spore žalobcu A. B.
C., narodeného XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom D. XX/XXXX, E., právne zastúpeného Advokátska
kancelária BUGRI s. r. o., so sídlom Námestie SNP 14/23, 960 01 Zvolen, proti žalovanej Slovenskej
republike, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 71
Bratislava – mestská časť Staré Mesto, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 7.329,25 Eur, o odvolaní žalovanej
proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 11C/54/2023-198 zo 14. februára 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

II. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do
troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Lučenec (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“)
napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 7.329,25 Eur do 15 dní
od právoplatnosti rozsudku (I. výrok). Žalovanej tiež uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania
v rozsahu 100 % v lehote 15 dní od právoplatnosti uznesenia o určení ich výšky (II. výrok).

2. Súd prvej inštancie v celom rozsahu vyhovel žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia náhrady
nemajetkovej ujmy (škody) spôsobenej mu porušením komunitárneho práva žalovanou Slovenskou
republikou, ktorá podľa neho nesprávne implementovala do vnútroštátneho právneho poriadku smernicu
Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES zo dňa 04. 11. 2003 o niektorých aspektoch organizácie
pracovného času (ďalej len „smernica č. 2003/88/ES“, resp. „smernica“). V dôsledku toho mu čas
výkonu služobnej pohotovosti nebol služobným úradom započítavaný do jeho služobného času hasiča
vykonávajúceho štátnu službu na OR HaZZ v E. a to viedlo k tomu, že fakticky mal v období júla 2020

až mája 2023 priemerný týždenný služobný (pracovný) čas 49,79 hodín, ktorý tak prekročil maximálny
týždenný pracovný čas 48 hodín určený článkom 6 písm. b) smernice.

3. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca sa podanou žalobou domáhal
zaplatenia sumy 7.329,25 Eur z titulu nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku výkonu
služby hasiča v rozsahu priemerného týždenného služobného času presahujúceho limit stanovený
v článku 6 písm. b) smernice v spornom období od 01. júla 2020 do 31. mája 2023, a to z

dôvodu nesprávnej transpozície smernice 2003/88/ES do vnútroštátneho poriadku Slovenskej republiky.
Žalobca uplatnil nárok na náhradu škody, ktorá vznikla žalobcovi ako jednotlivcovi porušením úniového
práva Slovenskou republikou ako členským štátom Európskej únie. Žalobca je od 01. 12. 1998
príslušníkom Hasičského a záchranného zboru, pričom štátnu službu vykonáva v služobnom pomerepodľa zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon č. 315/2001 Z. z.“). V žalovanom období od júla 2020 do mája 2023 odpracoval
spolu 1770,88 hodín služobnej pohotovosti (určenej a nariadenej služobnej pohotovosti), ktoré neboli

započítané do fondu pracovného (služobného) času a jeho priemerný týždenný pracovný čas v tomto
období predstavoval 49,79 hodín týždenne. V období od júla 2020 do mája 2023 pracoval na zmeny
rozvrhnuténa17hodínvýkonuslužbya7hodínurčenejslužobnejpohotovosti(od01.01.2022nazmeny
rozvrhnuté na 16 hodín výkonu služby a 8 hodín určenej služobnej pohotovosti), počas ktorej bol stále
fyzicky prítomný na hasičskej stanici a pripravený na prípadný výjazd. Žalobca podrobne argumentoval,

že smernica 2003/88/ES bola nesprávne prebratá do zákona č. 315/2001 Z. z., v dôsledku čoho sa
služobná pohotovosť hasičov nezapočítava do ich služobného času. Za nesprávne prebratie smernice
podľa neho zodpovedá žalovaná, v dôsledku čoho mu vznikla škoda v podobe nemajetkovej ujmy. Výšku
nemajetkovej ujmy žalobca vyčíslil analogicky podľa § 122 ods. 1 a 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z.
ako rozdiel medzi peňažnou náhradou uvedenou v § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. a peňažnou
náhradou podľa § 122 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. v súčine s počtom odpracovaných hodín

určenejslužobnejpohotovostipodľa§92ods.1zákonač.315/2001Z.z.zapríslušnýkalendárnymesiac
príslušného kalendárneho roka a sumy zodpovedajúcej 35 % peňažnej náhrady z hodinovej odmeny za
príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roka (50 % mínus 15 %) a v prípade určenej
služobnej pohotovosti odpracovanej v čase pracovného pokoja ako súčin odpracovaných hodín v čase
pracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej 20 % peňažnej náhrady z hodinovej sadzby za príslušný

kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roka (50 % mínus 30 %).

4. Žalovaná so žalobou nesúhlasila majúc za to, že žalobca si nesprávne vykladá pôsobnosť smernice
2003/88/ES. Namietala, že nie je pasívne vecne legitimovaná, poukázala na kolektívne zmluvy a
výhody z nich pre hasičov plynúce, upozornila na skutočnosť, že pokiaľ nie je žalobca odvolaný na

zásah, môže aj počas pohotovosti odpočívať, na čo má vytvorené podmienky a aj napriek neaktívne
strávenej služobnej pohotovosti mu zamestnávateľ vypláca dohodnutú odmenu. Podľa žalovanej
žalobca nepreukázal výšku uplatneného nároku, vznik závažnej ujmy a uplatnená náhrada nemajetkovej
ujmy nie je podľa primeraná. Zároveň vzniesla námietku premlčania, keď mala za to, že žalobca si svoj
nárok uplatnil po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby.

5. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania zistený skutkový stav posúdil podľa čl. 7
ods. 2 a 5 a čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky, článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, § 11, § 13 ods.
1, 2, 3, § 853 ods. 1, § 100 ods. 1, 2 a § 101 Občianskeho zákonníka konštatujúc, že v žalovanom
období odpracoval žalobca spolu 1.770,88 hodín služobnej pohotovosti (určenej a nariadenej služobnej

pohotovosti),ktorénebolizapočítanédofondupracovného(služobného)časuajehopriemernýtýždenný
pracovný čas v tomto období predstavoval 49,79 hodín týždenne. Pracoval na zmeny rozvrhnuté na 17
hodín výkonu služby a 7 hodín určenej služobnej pohotovosti (od 01. 01. 2022 na zmeny rozvrhnuté na
16 hodín výkonu služby a 8 hodín určenej služobnej pohotovosti), počas ktorej bol stále fyzicky prítomný
na hasičskej stanici a pripravený na prípadný výjazd. Na pracovnú zmenu nadväzuje určená služobná

pohotovosť, teda v rámci jednej zmeny je na pracovisku sústavne 24 hodín. Služobné pohotovosti sú
určované na čas nočných hodín. Aj počas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti sa musí zdržiavať
na pracovisku, byť ustrojený na vykonanie zásahu a pripravený opustiť pracovisku do jednej minúty
od vyhlásenia pohotovosti. Ak je počas pohotovosti nariadený výkon služby, mení sa čas strávený v
pohotovostnej službe na prácu nadčas, ale neaktívna časť pracovnej pohotovosti sa žalobcovi, ani iným

príslušníkom Hasičského a záchranného zboru nezapočítava do fondu pracovného času.

6. Okresný súd konštatoval, že v súlade s čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie je smernica
2003/88/ES záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má
dosiahnuť, pričom voľbu foriem a spôsobov transpozície ponecháva vnútroštátnym orgánom. Smernica

2003/88/ES je uvedená v Zozname preberaných právne záväzných aktov Európskej únie, ktorý je
prílohou č.4 zákona č. 315/2001 Z. z. od 01. 01. 2006. Slovenská republika je zodpovedná za prijatie
všetkých opatrení s cieľom dosiahnutia účelu smernice. V prípade, že si štát, ktorý je členom EU túto
povinnosť nesplní, je právne zodpovedný za nesprávnu aplikáciu smernice, pokiaľ k nesprávnej aplikácii
smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku. Zásada priameho účinku

smernice umožňuje žalobcovi, aby sa dovolal aplikácie nerešpektovanej smernice a následkov s tým
spojených priamo pred orgánom verejnej moci, ktorým je súd, lebo v našom právnom poriadku nie je pri
uplatňovaní náhrady škody a nemajetkovej ujmy iný orgán verejnej moci, ktorý by mal právomoc konať.
Z uvedeného okresný súd vyvodil svoju právomoc vo veci konať a rozhodnúť, a teda námietka žalovanejo nedostatku právomoci, aj s poukazom na čl. 1 a § 3 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej
len „CSP“) bola nedôvodná, nakoľko spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva
EÚ v dôsledku nesprávneho prebratia (transpozície) smernice do vnútroštátneho právneho poriadku

možno zaradiť medzi súkromnoprávne spory. Keďže smernica 2003/88/ES je určená členskému štátu –
žalovanej, ktorá zároveň aj zodpovedá za jej správne prebratie, v konaní o náhradu škody spôsobenej
nesprávnym prebratím smernice 2003/88/ES do právneho poriadku je pasívne legitimovaný práve štát
Slovenská republika.

7. Ako nedôvodnú okresný súd vyhodnotil aj námietku miestnej nepríslušnosti vznesenú žalovanou
vzhľadom na miesto, kde nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody (nemajetkovej
ujmy). V prejednávanom spore je to miesto výkonu služobnej pohotovosti žalobcu ako hasiča, na ktorom
sa prejavilo porušenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES (§ 17 CSP ako aj § 19 písm. b) CSP).

8. Rovnako za nedôvodnú považoval okresný súd aj námietku žalovanej týkajúcu sa nesprávneho

právneho posúdenia pôsobnosti smernice 2003/88/ES zo strany žalobcu. Okresný súd dospel k záveru,
že smernica 2003/88/ES sa vzťahuje aj na žalobcu ako hasiča, pričom pri rozhodovaní vychádzal
aj z príslušnej judikatúry súdneho dvora, pretože je povinný plne uplatňovať výklad práva únie, ktorý
podal súdny dvor (rozsudok C-261/21 zo dňa 07. 07. 2022). Súdny dvor rozhodol, že článok 6
písm. b) smernice 2003/88/ ES má priamy účinok, teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu

uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Súdny dvor tiež rozhodol, že smernica 2003/88/
ES sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne
a nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo na poskytnutie pomoci iným osobám,
ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným a to aj vtedy, keď
zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť

pracovníkov určitým rizikám. Na účely smernice 2003/88/ES nemôže byť pojem pracovníka vykladaný
rôzne podľa vnútroštátnych právnych predpisov, ale má autonómny význam vlastný právu únie, keď
za pracovníka sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa
a právna povaha pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať nijaký
dosah na postavenie pracovníka v zmysle práva únie. Skutočnosť, či je niekto podľa vnútroštátneho

práva profesionálny alebo dobrovoľný hasič nie je relevantná na účely charakteristiky pracovníka, na
ktorého sa vzťahujú ustanovenia smernice 2003/88/ ES (porovnaj rozhodnutia C-397/01 až C-403/01
vo veci B., body 52 a 55, C-429/09 vo veci F., bod 27 až 30, C-518/15 vo veci C.). Článok 6
písm. b) smernice 2003/88/ES predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským štátom maximálnu
hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná

každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek
podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu
dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (C-429/09 vo veci F., body 33 až 35). Členské štáty nemôžu
jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice tak, aby uplatnenie z neho plynúceho
nároku viazali na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzovali (C-397/01 vo veci B.

bod 99, C-429/09 vo veci F., body 35 a 52). Súdny dvor tiež opakovane judikoval, že čas pracovnej
pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo
týždenného pracovného času (C-397/01 vo veci B., bod 95) a konštatoval, že pracovná pohotovosť
vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako
celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu skutočne pracovník vykonáva (C-437/05 vo veci

G., bod 27). Osobitne v prípade hasičov súdny dvor potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej
pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku,
je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený
smernicou 2003/88/ES (C-429/09 vo veci F., C-52/04 vo veci B. D. F. H.). Nakoľko žalobca musí byť
počas výkonu služobnej pohotovosti k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, celý čas služobnej

pohotovosti je potrebné započítať do pracovného času žalobcu. Bez vplyvu na porušenie článku 6 písm.
b) smernice 2003/88/ ES je preto aj skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná
náhrada (§ 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.).

9. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že cieľ článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES (t. j.

neprekročenie priemerného týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane
nadčasov) nebol v prípade zákona č. 315/2001 Z. z. dosiahnutý (naplnený). Z hľadiska prejednávaného
sporu článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES jednoznačne stanovuje, že priemerný pracovný čas pre
každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. Žalovaný prebral smernicu 2003/88/ESdozákonač.315/2001Z.z.,pričomzust.§85ods.1,2prváveta,§86ods.1a2a§92ods.1zákona
č.315/2001Z.z.vyplýva,žezákonoddeľuje vykonávanieštátnejslužbyhasičavrámcislužobnéhočasu
a vykonávanie štátnej služby hasiča v rámci určenej služobnej pohotovosti, pretože služobná pohotovosť

hasiča bezprostredne nadväzuje na služobný čas hasiča. Výsledkom uvedenej úpravy je záver, že hoci
v obidvoch prípadoch ide o výkon štátnej služby hasiča, služobná pohotovosť hasiča sa nezapočítava
do služobného času hasiča. Podľa článku 2 body 1 a 2 smernice 2003/88/ES však pracovný čas
predstavujeakýkoľvekčas,počasktoréhopracovníkpracujepodľapokynovzamestnávateľaavykonáva
svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a (alebo) praxou a naproti

tomu čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom, z čoho možno vyvodiť, že čas
určenej služobnej pohotovosti hasiča má byť súčasťou služobného času, pretože nejde o čas odpočinku.
Zákon č. 315/2001 Z. z. teda jednoznačne v rozpore so smernicou 2003/88/ES zo služobného
(pracovného) času hasiča vyčleňuje čas určenej služobnej pohotovosti. Uvedený záver vyplynul aj z
vykonaného dokazovania, podľa ktorého žalobca po zohľadnení času určenej služobnej pohotovosti
odpracoval v spornom období priemerne viac ako 48 hodín týždenne. Smernica 2003/88/ES pritom

neumožňuje, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako
je definícia uvedená v smernici. Záver, že čas služobnej pohotovosti žalobcu je potrebné započítať do
jeho pracovného času vyplýva aj z aktuálnej judikatúry súdneho dvora, podľa ktorej ak povaha a rozsah
povinností a režim zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na pracovníka vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť
na mieste výkonu práce, resp. povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia

uložené tomuto pracovníkovi počas doby pohotovosti sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne
ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od
neho výkon práce nepožaduje, a venovať tento čas svojim vlastným záujmom, predstavuje táto doba
služobnej pohotovosti pracovný čas pracovníka (rozsudky C-214/20 zo dňa 11.11.2021, C-580/19 zo
dňa 09.03.2021, C-107/19 zo dňa 09.09.2021 a C-344/19 zo dňa 09.03.2021). Tento záver sa vzhľadom

na skutkové okolnosti prejednávaného sporu plne vzťahuje aj na žalobcu. Článok 17 ods. 1 smernice
2003/88/ES neumožňuje odklon od článku 6 smernice 2003/88/ES v prípade hasičov, pretože tento
článok sa na hasičov nevzťahuje. Argumentácia žalovanej, že pokiaľ nie je nariadený služobný zásah,
môže žalobca počas služobnej pohotovosti odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, že má vymedzený
priestor na odpočinok (spánok) a nevyžaduje sa jeho aktívna činnosť, nemusí byť bdelý a aktívny

počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti neobstojí, pretože žalobca vykonáva službu na mieste
určenom zamestnávateľom (služobný úrad), musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť svoje
povinnosti.Žalobcajetedaoddelenýodsvojhovlastnéhosociálnehosúkromnéhoprostrediaarodinných
a spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim
vlastným potrebám, je prakticky vylúčená a právo na odpočinok žalobcu je permanentne niekoľko rokov

porušované.

10. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že Súdny dvor judikoval vo viacerých prípadoch, že poškodení
jednotlivci majú právo na náhradu škody, keď sú splnené tri podmienky: 1./ cieľom porušenej právnej
normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné; 2./ existencia škody

a 3./ priama príčinná súvislosť medzi porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom.
Posúdenie, či tieto podmienky boli naplnené je na rozhodnutí toho ktorého vnútroštátneho súdu.

11. V nadväznosti na to okresný súd skonštatoval, že v prejednávanej veci čl. 2 a čl. 6 písm. b/
Smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého

má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti
a ochrany jeho zdravia. Cieľ článku 2 a 6 písm. b) smernice 2003/88/ES (t.j. neprekročenie priemerného
týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane nadčasov) nebol v prípade zákona
č. 315/2001 Z. z. dosiahnutý (naplnený). Súčasne podľa judikatúry Súdneho dvora ide o dostatočne
závažné porušenie práva únie - v každom prípade je porušenie práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ

je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti.

12. Na tom základe dospel okresný súd k záveru, že základ nároku žalobcu je daný. V dôsledku
nerešpektovania čl. 2 ods. 1 a 2 a čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní pracovného
času prišiel žalobca o veľký počet hodín voľného času, ktoré by inak venoval rozvíjaniu osobných,

rodinných a priateľských vzťahov, ako aj fyzickej a psychickej relaxácii, čím došlo k zásahu do jeho
osobnostných práv (práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, práva
na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci a práva na
vedenie súkromného rodinného života), za čo mu nepochybne patrí nárok na primerané odškodnenie.Samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a práve peňažná náhrada
sa javí ako spôsobilá forma odškodnenia takejto vzniknutej ujmy.

13. V príčinnej súvislosti s porušením práva únie zo strany žalovanej došlo u žalobcu k vzniku
škody (nemajetkovej ujmy) v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 Ústavy
Slovenskej republiky), pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo
podľa odôvodnenia smernice 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca)
v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani

spolupracovníkomaleboinýmosobámaabysikrátkodoboalebodlhodobonepoškodilzdravieasúčasne
zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky),
pretože musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES, na úkor svojich
blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším,
rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením. Navyše,
tento stav porušujúci právo Európskej únie je dlhodobý a žalovaná ani nevyvíja snahu k riešeniu daného

problému.

14. Argumentácia žalovanej, že medzi porušením práva únie a vznikom škody žalobcu nie je príčinná
súvislosť, pretože žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa na porušovanie jeho práv a nepožiadal
ho o náhradu škody (t. j. nevyvinul primerané úsilie na zamedzenie vzniku škody), rovnako nebola podľa

okresného súdu dôvodná. Na postavenie žalobcu ako hasiča sa vzťahuje judikatúra súdneho dvora
(C-429/09 a C-445/06), z ktorej vyplýva, že by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným
osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by
to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať. Výkon práv
priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva únie by bol znemožnený alebo

nadmerne sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody založené na porušení práva únie museli byť
zamietnuté alebo čiastočne zamietnuté iba z toho dôvodu, že sa jednotlivci nedomáhali práva, ktoré
im priznáva právo únie a ktoré im vnútroštátny zákon odoprel. Pracovník sa má považovať za slabšiu
stranu v rámci pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné zabrániť tomu, aby ho mal zamestnávateľ
možnosť v jeho právach obmedzovať. Vyžadovanie takejto podmienky by znamenalo spochybnenie

práva na náhradu škody, ktoré má základ v právnom poriadku únie a povinnosti členských štátov
zabezpečiť jeho dodržovanie bez toho, aby ju mohli preniesť na jednotlivcov. Článok 6 písm. b)
smernice 2003/88/ES teda nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o
dodržovanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením. Za týchto podmienok preto
nemožno považovať za primerané požadovať od žalobcu, ktorému vznikla škoda z dôvodu, že jeho

zamestnávateľ porušil práva priznané článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, aby na účely uplatnenia
nároku na získanie náhrady tejto škody najprv vyvíjal iniciatívu vo vzťahu k svojmu zamestnávateľovi.

15. Okresný súd vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že žalobca preukázal spôsobenú ujmu, pretože
z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/

ES v žalovanom období od júla 2020 do mája 2023 odpracoval 1.770,88 hodín služobnej pohotovosti
(určenejanariadenejslužobnejpohotovosti),ktorénebolizapočítanédofondupracovného(služobného)
času, keď priemerný týždenný pracovný čas žalobcu v tomto období predstavoval 49,79 hodín týždenne.
Žalobca na preukázanie svojho tvrdenia o počte odpracovaných hodín predložil doklady od svojho
zamestnávateľa, ktoré žalovaná žiadnym spôsobom nespochybnila. Zásah do osobnosti žalobcu bol

tak spôsobený jednak skutočnosťou, že u žalobcu v rozhodnom období opakovane dochádzalo k
prekročeniu limitu 48-hodinového služobného času a jednak skutočnosťou, že žiadna z odpracovaných
1.770,88 hodín v žalovanom období nebola v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v
spojení s článkom 2 bod 1 smernice 2003/88/ES započítaná do pracovného času žalobcu. Nebol preto
dôvodným argument žalovanej, že vznik nemajetkovej ujmy prichádza do úvahy len v prípade hodín

služobnej pohotovosti, ktoré presiahnu hranicu 48 hodín týždenne. Základom sporu totiž nie je vzťah
žalobcu a žalovanej ako zamestnávateľa, ale vzťah zodpovednosti žalovanej za nemajetkovú ujmu,
ktorá vznikla v dôsledku nesprávnej transpozície smernice o 48-hodinovom pracovnom čase. Práve táto
skutočnosť je príčinou, pre ktorú zamestnávateľ žalobcu vykladá zákon č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a
záchrannom zbore v neprospech žalobcu tak, že odslúžená služobná pohotovosť nie je vykazovaná ako

odpracovaný čas. Preto z hľadiska formálne vykazovaného počtu odpracovaných hodín nedochádza k
prekročeniu 48-hodinového týždenného pracovného času a služobná pohotovosť sa síce započítava do
štátnej služby, ale nie je započítaná do služobného pracovného času.16. Podľa názoru okresného súdu boli splnené podmienky na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy
žalobcovi v konkrétnej sume. Smernica 2003/88/ES neobsahuje žiadne ustanovenia o práve na náhradu
škody v prípade jej porušenia. Náhrada škody spôsobená jednotlivcovi porušením práva únie musí byť

primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Je na vnútroštátnom
práve členských štátov, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektivity určili, či sa náhrada škody musí
poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna, alebo vo forme finančného odškodnenia
a jednak definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Právny poriadok Slovenskej
republiky nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu škody proti štátu spôsobenej

porušením práva únie. Takúto právnu úpravu neobsahuje ani zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,
pretože podľa tejto úpravy štát v zásade zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, pričom podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. za nesprávny
úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri
výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok

postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej
republiky. Vzhľadom na zistený skutkový stav má ujma žalobcu najbližšie k zásahu do osobnosti žalobcu
(analógia podľa § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka).

17. Okresný súd vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo

(t. j. žalovaná ako členský štát únie neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby
nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm.
b/ smernice 2003/88/ES) označil za dôvodný záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu,
ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti
za neoprávnený zásah (štát). Rovnako neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa

podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a podobne. Uvedené
prostriedky nápravy podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka za takýchto okolností strácajú svoju
účinnosť a funkčnosť a nemožno vylúčiť možnosť bez ďalšieho uplatniť finančné zadosťučinenie. Aj
z formulácie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej
osoby v spoločnosti nie je jediným príkladom, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch.

18. Okresný súd aplikáciu ustanovení o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznanej fyzickým
osobám v prípade zásahu do ich osobnostných práv považoval za správnu, nakoľko žalobca aj svojou
výpoveďou v spojení s listinnými dôkazmi preukázal, že pri takomto rozvrhnutí pracovného času, ktorý

je v rozpore s právom EÚ prichádza o voľný čas, ktorý by inak mohol venovať svojej rodine, rozvoju
priateľských vzťahov, psychickej a fyzickej relaxácii. Zdôraznil, že žalobca sa podanou žalobou domáha
náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré
reálne odslúžil a ktoré mu neboli započítané do služobného času. Nežaluje teda nemajetkovú ujmu
vyčíslenúzapresnýpočetodpracovanýchhodínnad48hodíntýždenne.Zaprimeranúnáhradupovažuje

finančné odškodnenie rovnajúce sa odmene, ktorú mu priznáva Zákon o hasičskom a záchrannom zbore
ako pri nariadenej služobnej pohotovosti. Takto stanovený postup žalobcu pri výpočte náhrady škody
okresný súd považoval za primeraný charakteru a spôsobu akým k zásahu došlo ako aj k následnom
na jeho živote a to vo väzbe na porovnateľné kritérium ceny práce, z ktorého vychádzal žalobca.
Žalobca si výšku nemajetkovej ujmy určil spôsobom najbližšie vypočítateľným v zmysle ustanovení

Zákona o hasičskom a záchrannom zbore. Reálne teda vyčíslil sadzbu za služobnú pohotovosť, ktorú
v žalovanom období vykonával. Okresný súd sa s takýmto vyčíslením stotožnil, nakoľko mal za to,
že uplatnená nemajetková ujma má najbližšie k náhrade škody v dôsledku konštatovaného porušenia
práva. Jej výpočet je možné považovať za sumu, ktorá je primeranou výškou nemajetkovej ujmy, ktorá
žalobcovi vznikla, pretože spĺňa odškodňovaciu funkciu a súčasne nie je sumou neprimerane vysokou

za obdobie, po ktoré trvalo porušovanie práva žalobcu. Vzniknutú ujmu by vzhľadom k jej intenzite,
rozsahu a trvaniu podľa názoru súdu za závažnú pociťoval každý, kto by sa nachádzal na mieste žalobcu
v jeho postavení. Výška priznanej nemajetkovej ujmy je právne udržateľná aj vzhľadom na komparáciu v
obdobných prípadoch, a teda výška nemajetkovej ujmy je porovnateľná aj s rozhodnutiami iných súdov
v obdobných veciach. V tejto súvislosti okresný súd poukázal na konkrétne rozhodnutia. Vzhľadom na

špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva únie a trvanie zásahu nie je
dobre možné porovnanie s inými obdobnými prípadmi zásahov, ako to namietala žalovaná (v prípade
zásahov do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena rodiny ide o rozdielne skutkové
okolnosti). V každom prípade však prisúdená náhrada nemajetkovej ujmy neprevyšuje ani náhradypriznávanévtýchtoprípadoch,resp.vprípadochobetítrestnýchčinov.Ustanoveniaoochraneosobnosti
okresný súd aplikoval len na základe analógie ako podklad pre určenie výšky nemajetkovej ujmy
žalobcu, kým predpoklady zodpovednosti žalovaného za spôsobenú škodu (nemajetkovú ujmu) boli

aplikované na základe judikatúry súdneho dvora. Námietku premlčania vznesenú žalovanou vyhodnotil
ako nedôvodnú.

19. Z týchto dôvodov okresný súd žalobe v plnom rozsahu vyhovel, pričom na základe žiadosti žalovanej
určil lehotu na plnenie v rozsahu 15 dní od právoplatnosti rozsudku (§ 232 ods. 3 druhá veta CSP).

20. O nároku na náhradu trov konania rozhodol okresný súd podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP.
Nakoľko žalobca bol v konaní v plnom rozsahu úspešný, priznal mu proti žalovanej nárok na náhradu
trov konania v plnom rozsahu (100 %).

21. V zákonnej lehote podala proti rozsudku odvolanie žalovaná z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f)

a h) CSP navrhujúc rozsudok zmeniť, žalobu zamietnuť a priznať jej nárok na plnú náhradu trov konania.

22. V odvolaní namietala, že právomoc posudzovať súlad slovenských zákonov alebo iných všeobecne
záväzných právnych predpisov so smernicou Európskej únie nepatrí do kompetencie súdu prvej
inštancie. Súdu prvej inštancie nebola zverená právomoc na porovnanie súladu, resp. vyslovenie

nesúladu zákona č. 315/2001 Z. z. so smernicou č. 2003/88/ES. Takýto záver si okresný súd nemohol
osvojiť ani ako otázku predbežnú, pretože dôsledky takéhoto konštatovania by presiahli predmet tohto
súdneho sporu, v ktorom sa posudzuje iba individuálny nárok žalobcu na náhradu škody či nemajetkovej
ujmy. Aby mohol súd prvej inštancie skonštatovať, že došlo k porušeniu práva únie Slovenskou
republikou,muselbynajskôrrozhodnúť,žezákonč.315/2001Z.z.nesprávneprebralsmernicu2003/88/

ES do slovenského právneho poriadku, čo nie je v medziach právomocí vnútroštátnych súdov, a to ani
pre individuálne posúdenie prípadu.

23. Súd prvej inštancie sa ďalej nestotožnil s jej názorom, že je nevyhnutné rozlišovať medzi Slovenskou
republikou a Ministerstvom vnútra SR ako dvomi samostatnými subjektmi, ktorých postavenie v súdnom

konaní ani v pracovnoprávnych vzťahoch nemožno zamieňať. Súd prvej inštancie nevzal do úvahy
potrebu rozlišovania medzi „prebratím smernice“ a „aplikáciou smernice“ a následne nesprávnym
právnym posúdením aplikoval tento záver na vznik zodpovednosti kompetentných orgánov za porušenie
predpisov v procese preberania a následnej aplikácie smernice. Ak sa žalobca domnieval, že Slovenská
republika v pôsobnosti Ministerstva vnútra SR nesprávne prebrala smernicu 2003/88/ES do zákona č.

315/2001 Z. z., musel práve žalobca preukázať, v čom vidí zásadné pochybenie, pre ktoré by mohla
vzniknúť škoda. Na to, aby bolo možné konštatovať, že smernica 2003/88/ES bola prebratá nesprávne,
musí dôjsť k porovnaniu zákona č. 315/2001 Z. z. v jeho znení pred účinnosťou ako aj po účinnosti
(t. j. po prebratí) smernice 2003/88/ES. Skutočnosť namietaná žalobcom v žalobe, t. j. že zákon č.
315/2001 Z. z. výslovne neustanovuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je

považovaná za súčasť ich služobného času, ani neobsahuje ustanovenie stanovujúce dĺžku týždenného
pracovného času na 48 hodín, neznamená, že by smernica 2003/88/ES bola do zákona č. 315/2001 Z. z.
prebratá nesprávne, aj keby sa na prípad žalobcu vzťahovala. Nebolo povinnosťou skopírovať doslovné
znenie každého ustanovenia smernice 2003/88/ES do textu zákona č. 315/2001 Z. z. aj vzhľadom na
priamy účinok smernice. Inak povedané, žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z. z. nie je možné

považovať za rozporné so smernicou 2003/88/ES. Smernica môže byť do vnútroštátneho právneho
poriadku prebratá správne, ale jej konkrétne použitie (t. j. aplikácia) môže byť v konkrétnom prípade
v rozpore s cieľom a obsahom smernice. Až nesprávna aplikácia smernice by mohla v konečnom
dôsledku založiť prípadný nárok na náhradu škody, preto je nevyhnutné, aby sa prebratie a aplikácia
smernice rozlišovali, nakoľko aj nesprávne prebratá smernica môže byť u rôznych adresátov aplikovaná

správneanaopak.Súdprvejinštancieopomenul,žeSlovenskárepublikapripreberanísmernicedefacto
neporušila žiadne predpisy, preto pri absencii protiprávneho konania nemohla vzniknúť žiadna škoda a
týmani zodpovednosťzanároky,ktorésižalobcauplatňujevtomtosúdnomkonaní,navyšeideonároky,
ktoré vyplývajú z pracovnoprávneho vzťahu, pričom mzdový nárok „skrýva“ za náhradu škody vo forme
nemajetkovej ujmy. Žalobca namietal nesprávne prebratie smernice 2003/88/ES, nie však jej aplikáciu

v jeho individuálnom prípade. Slovenská republika teda nemôže niesť zodpovednosť za prípadnú
nesprávnu aplikáciu smernice 2003/88/ES na pracovnoprávny vzťah žalobcu u jeho zamestnávateľa.24. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil aj pôsobnosť Smernice 2003/88/ES, ktorá sa na
služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vzhľadom na charakter vykonávaných
činností a s tým spojený rozvrh služobného času nevzťahuje v plnom rozsahu. Z článku 1 ods. 2

smernice 2003/88/ES vyplýva vecná pôsobnosť smernice 2003/88/ES, ktorá definuje okruh vzťahov,
na ktorá sa má smernica 2003/88/ES aplikovať. Otázka osobnej pôsobnosti, t. j. určenia jednotlivých
odvetví činnosti, na ktoré sa má smernica 2003/88/ES vzťahovať, je upravená v čl. 1 ods. 3, čl. 1 ods. 4
smernice 2003/88/ES. Rozsah pôsobnosti smernice 2003/88/ES je pozitívne vymedzený v čl. 2 ods. 1
smernice 89/391/EHS ako aj negatívne vymedzený v čl. 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS. Vzhľadom na

charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času sa smernica 2003/88/ES na
služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje v plnom rozsahu, preto jej
ustanovenia nemohli byť porušené tak, ako to tvrdí žalobca. Štátnu službu príslušníkov Hasičského a
záchranného zboru vykonávajúcich zásahovú činnosť (ktorá je špecifická nerovnomerným rozvrhnutím
služobného času, na ktorý priamo nadväzuje určená služobná pohotovosť) možno subsumovať pod
negatívne vymedzenie pôsobnosti smernice 89/391/EHS v čl. 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS. Oproti

štandardným pracovnoprávnym vzťahom štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru
vykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov Policajného zboru ako aj profesionálnych vojakov
(napr. v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia, prísnej subordinácii a pod.). Rovnako úlohy,
ktoré príslušníci Hasičského a záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov
týkajúcich sa civilnej ochrany, integrovaného záchranného systému ako aj právnej úpravy samotného

Hasičského a záchranného zboru subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“ v
zmysle čl. 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS. Hasičský a záchranný zbor resp. jeho príslušníci vykonávajúci
zásahovú činnosť, plnia okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi, aj úlohy na úseku civilnej ochrany
obyvateľstva, predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych činností. Z tohto dôvodu sú
činnosti vykonávané príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru pri zásahovej činnosti práve tými

osobitnými činnosťami služieb civilnej ochrany, na ktoré sa smernica 89/391/EHS nevzťahuje. Čl. 2
smernice len príkladom vymenováva „určité osobitné činnosti verejných služieb“, preto ak príslušníci
Hasičského a záchranného zboru nie sú taxatívne vymenovaní, neznamená to, že aplikácia ustanovení
smernice je aj v tejto oblasti automatická. Rozhodnutie vo veci ,,V-429/09 I. F.“ sa navyše týka
„mestského hasiča“ - zamestnanca J. H., preto ho nie je možné považovať za smerodajné, nakoľko

režim výkonu hasičských činností v takomto zariadení a štruktúre mestských hasičov sú absolútne
odlišné od režimu, v akom fungujú príslušníci Hasičského a záchranného zboru v Slovenskej republike,
ktorého zriaďovateľom je štát (nie obec) a sú im poskytnuté rôzne osobitné výhody od „definitívy“ až po
systém sociálneho zabezpečenia, tak ako v prípade príslušníkov policajného zboru. Pretože smernica
2003/88/ES sa na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času ako aj

ich odmeňovania nevzťahuje, je táto oblasť v plnej miere v pôsobnosti vnútroštátnej právnej úpravy.
Vzhľadom na uvedené sa príslušné ustanovenia smernice 2003/88/ES na prípad žalobcu nemôžu
aplikovať, preto žalobcovi v zmysle žaloby nemohla vzniknúť žiadna škoda. Čl. 6 smernice 2003/88/
ES je spomenutý v článku 17 ods. 1 smernice, ktorý umožňuje členským štátom, aby sa odchýlili
od uplatňovania tohto článku za predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu ochrany bezpečnosti a

zdravia pracovníkov, pričom jedným z dôvodov na neuplatňovanie je situácia (ako to je v tomto prípade),
keď sa jedná o protipožiarne služby a služby civilnej ochrany.

25. V ďalšom žalovaná poukázala na všeobecné podmienky vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora,
ktoré musia byť kumulatívne splnené na úspešné upletenie si nároku na náhradu škody za porušenie

práva Únie, kedy podľa nej žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody. Žalobca
veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu,“ ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú
služobnú pohotovosť, za ktorú bol v zmysle platnej legislatívy odmeňovaný. Počas tejto služobnej
pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť
pripravený na výkon práce na požiadanie svojho zamestnávateľa. Pokiaľ nie je nariadený služobný

zásah, žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti (teda v čase, keď sa od neho nežiada
výkon práce). Rovnako tak pri nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby
určený resp. vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ vytvára podmienky na
oddych (spánok) zamestnanca. V čase služobnej pohotovosti sa preto od žalobcu nevyžaduje „aktívna
činnosť,“ a teda mimo času skutočného výkonu práce môže žalobca odpočívať, alebo sa venovať inej

činnosti. Počas služobnej pohotovosti žalobca nemusí uskutočňovať žiaden výkon práce z vlastnej
iniciatívy, len na základe pokynu svojho zamestnávateľa, tzn. žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas
celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú
odmenu za takto strávený čas, t. j. nielen za vykonanú prácu, ale aj za takúto neaktívnu časť práce.Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že služobná pohotovosť, ktorú vykonáva žalobca a za ktorú
je riadne odmeňovaný, je pracovným časom, a teda má sa zarátavať do pracovného fondu, samo o
sebe to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. Podľa zásady, ktorá je spoločná

právnym systémom členských štátov, musí totiž poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude
musia znášať škodu, vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila rozsah škody (rozsudky C. a i /Rada
a komisia, C-104/89 a C-37/90). Čo sa týka posúdenia, či (a v akej miere) došlo v prípade žalobcu
k porušeniu práva na maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas, bolo by potrebné zo strany
žalobcu preukázať, či žalobca skutočne pracoval nad takýto limit za rozhodné obdobie. Žalobca totiž

v žalobe nezohľadnil reálne odpracované hodiny vzhľadom na pohotovosť a nadčasy alebo dovolenku
a práceneschopnosť, počas ktorých žalobca reálne nebol k dispozícii zamestnávateľovi, teda v týchto
prípadoch nemožno hovoriť o vzniku škody, aj keď sa žalobcovi tento čas započítaval do odpracovaného
času, ktorý mal zaplatený. Nie všetky hodiny odpracovanej pohotovosti sú totiž hodinami nad maximálny
limit pracovného času. Takisto bolo potrebné zohľadniť nerovnomerné rozvrhnutie služobného času u
hasičov v referenčnom období 6 mesiacov, čím sa súd prvej inštancie v rozsudku nezoberal. Žalobca v

žalobe vychádzal len z priemerných hodnôt odpracovaného týždenného pracovného času ako aj času
odpracovanej pohotovosti, avšak z uvedeného vôbec nevyplýva, či za konkrétne obdobie skutočne
dochádzalo k prekročeniu maximálneho limitu pracovného času pri referenčnom období 6 mesiacov.
Tabuľky priložené k žalobe nemožno považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku ujmy. Dôkazné
bremeno v sporovom konaní zaťažuje žalobcu a s ohľadom na zásadu kontradiktórnosti je úlohou

žalobcu označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie v súlade s princípom hospodárnosti, a teda
na začiatku konania. Žalobca nepreukázal a ani riadne neodôvodnil výšku ujmy, ktorá mu mala byť
spôsobená. Predmet sporu musí byť dostatočne určitý, nárok dôkladne odôvodnený a argumentácia
žalobcu presvedčivá, aby tak v zmysle rovnosti sporových strán bolo možné uplatniť prostriedky
procesnej obrany už v rámci konania pred súdom prvej inštancie, nie až ako reakciu na rozsudok v

zmysle odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančného súdu. Žalobca veľmi nejasným spôsobom stanovil
„škodu,“ktorámumalavzniknúťtým,ževykonávalnariadenúslužobnúpohotovosť,zaktorúbolvzmysle
platnej vnútroštátnej legislatívy odmeňovaný.

26. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy priznanú žalobcovi označila žalovaná za zjavne neprimeranú,

a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v
porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podstatne vyššia. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva náhrada nemajetkovej ujmy musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti, pričom
pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy. Žalobca v
konaní nepreukázal zásah do súkromného, rodinného života či nepriaznivosť zdravotného stavu v

príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej miere, ktorá by odôvodňovala výšku prvoinštančným
súdom priznanej sumy. Zo strany žalobcu nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by utrpel ujmu,
ktorá by v značnej miere znížila jeho dôstojnosť resp. vážnosť v spoločnosti, pričom sa žalobca
žalobou nedomáhal, aby sa „upustilo od neoprávneného zásahu“ do jeho práva na ochranu jeho
osobnosti, ani aby sa odstránili následky takéhoto zásahu. Podaná žaloba tak vôbec nerieši (údajný

protiprávny) stav do budúcnosti, ale naopak vytvára priestor pre opätovné čiastkové žaloby. V konaní
nebolo na základe výpovede žalobcu ani iným dôkazným prostriedkom preukázané ako súčasný stav
zasahuje do osobnostnej sféry žalobcu ako základný predpoklad pre vznik nemajetkovej ujmy. Z obsahu
podanej žaloby vyplýva skutočnosť, že žalobca vidí problém vo svojom (nedostatočnom) finančnom
ohodnotení počas služobnej pohotovosti, keď sa žalobou domáha len (sekundárneho) finančného

plnenia od Slovenskej republiky. Otáznym zostáva, akú inú činnosť by chcel žalobca vykonávať v čase
služobnej pohotovosti, kedy musí byť prítomný na pracovisku, keď tento čas pripadá na nočné hodiny
(konkrétne v čase od 22.30 do 05.30 hod), ktoré každá fyzická osoba využíva na spanie a je objektívne
(takmer) vylúčené, aby sa tento čas mohol využívať nejakou inou zmysluplnou činnosťou, prípadne
ho plnohodnotne tráviť s rodinou. V zmysle zásady kontradiktórnosti je však povinnosťou žalobcu

preukázať vznik ako aj intenzitu zásahu do jeho osobnostných práv, ak takýto zásah na strane žalobcu
existuje, čo riadne preukázané nebolo. Ak by v dôsledku nesprávneho prebratia smernice neoprávnený
zásah do práv žalobcu skutočne existoval, tak tento zásah by v súčasnosti stále pretrvával, potom
by bolo celkom prirodzené, aby sa žalobca v prvom rade domáhal upustenia od takéhoto zásahu u
svojho zamestnávateľa v zmysle § 13 ods. 1 OZ, čo žalobca vo svojej žalobe nežiada, ale naopak

sa domáha len finančného plnenia, ktoré má slúžiť len ako akási kompenzácia, bez toho aby bol tento
údajný protiprávny stav do budúcna napravený. Aj z tohto dôvodu nemožno hovoriť o vzniku škody, či
nemajetkovej ujmy, ktorá má byť kompenzovaná v peniazoch. Vzhľadom na uvedené sú úvahy súdu
prvej inštancie o porušení práva žalobcu na primeraný odpočinok a z toho vyplývajúceho zásahu dojeho osobnostných práv celkom bezpredmetné, nakoľko žalobca podanou žalobou nechce dosiahnuť
zlepšenia,čiúpravysvojejpracovnejpozícieuzamestnávateľa.Akbysúdpredsalendospelkzáveru,že
smernica bola uplatňovaná nesprávne, nemožno na strane žalobcu hovoriť o vzniku akejkoľvek škody,

resp. nemajetkovej ujmy (keď žalobca nepreukázal, že by ujma bola dostatočne závažná), čo je bez
ďalšieho dôvodom na zamietnutie žaloby.

27. Žalobca sa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej stotožnil s rozsudkom súdu prvej inštancie
navrhujúc ho potvrdiť a priznať mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

28. Žalovanou vznesenú námietku nedostatku právomoci súdu považoval za účelovú a zjavne
nedôvodnú. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry Súdneho dvora
EÚ vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za vzniknutú škodu, ktorá
sa vzťahuje na prípady porušenia práva únie členským štátom pre absentujúcu alebo nesprávnu
transpozíciusmerníc.Zdôraznil,žeSúdnydvorEÚvosvojejkonštantnejjudikatúrevýslovnevyžadujeod

vnútroštátnych súdov, aby správnosť prebratia smerníc kontrolovali, keďže takáto činnosť predstavuje
základný kameň, na ktorom je postavená doktrína Súdneho dvora o priamych a nepriamych
účinkoch a aplikovateľnosti predpisov úniového práva vnútroštátnymi orgánmi každého členského štátu.
Vnútroštátny súd pri rozhodovaní o individuálnom nároku jednotlivca na náhradu škody (majetkovej
škody ako aj nemajetkovej ujmy) vzniknutej porušením úniového práva má a musí mať právomoc

posudzovať, či vnútroštátna právna norma je v súlade s predpisom úniového práva, teda posudzovať aj
to, či konkrétna smernica bola do vnútroštátnej úpravy transponovaná správne (viď rozsudok Súdneho
dvora C-106/89 zo dňa 13. 11. 1990 vo veci C. J. proti E. K. A. D. L. J., rozsudok Súdneho dvora EÚ
C-456/98 zo dňa 13. 07. 2000 vo veci K. J. proti L. I.. Pre tento spor je ťažiskový rozsudok Súdneho dvora
EÚ C- 429/09 zo dňa 25. 11. 2010 vo veci I. F. B. J. H., ktorý riešil skutkovo a právne podobnú vec. Preto

podľa žalobcu neexistuje žiadny iný orgán než všeobecný súd v civilnom sporovom konaní, ktorý by bol
vzhľadom na predmet tohto konania oprávnený a súčasne povinný prejednať a rozhodnúť tento spor a
v rámci neho aj prejudiciálne posúdiť súlad a správnosť transpozície smernice 2003/88/ES do zákona
č. 315/2001 Z.z., preto právomoc súdu prvej inštancie na vydanie odvolaním napadnutého rozsudku je
nepochybne daná a odvolacia námietka žalovanej o nedostatku právomoci súdu nemôže obstáť.

29. K otázke pasívnej vecnej legitimácie žalovanej sa opakovane a vyčerpávajúco vyjadril v žalobe ako
aj vo vyjadrení. Podľa jeho názoru smernica 2003/88/ES sa v celom rozsahu a bez obmedzenia vzťahuje
na činnosť hasičov - príslušníkov Hasičského a záchranného zboru (teda aj na neho). K námietke
žalovanej voči nároku na náhradu škody poukázal na svoje písomné vyjadrenia. Poukázal na to, že

súdny dvor dospel k záveru, že v rámci „neaktívnej časti“ pracovnej pohotovosti sa pracovník, ktorý
je povinný zdržiavať sa na svojom pracovisku a byť okamžite k dispozícii svojmu zamestnávateľovi,
musí zdržiavať mimo svojho rodinného a sociálneho prostredia a má len malý priestor organizovať
si čas, v rámci ktorého sa od neho výkon práce nepožaduje. Celú túto dobu treba kvalifikovať ako
„pracovný čas“ v zmysle smernice 2003/88, bez ohľadu na pracovnú činnosť skutočne vykonávanú

pracovníkom počas uvedenej doby. Pokiaľ žalovaná namieta, že sa nedomáha, aby sa upustilo od
neoprávneného zásahu do jeho práva na ochranu osobnosti, ani aby sa odstránili následky takéhoto
stavu, práve štát je povinný zabezpečovať, aby vnútroštátna legislatíva bola v súlade s úniovým právo.
Tejto povinnosti štátu potom zodpovedá právo jednotlivca domáhať sa náhrady škody v prípade, ak
štát túto svoju povinnosť nerešpektuje a ak jednotlivcovi v dôsledku porušenia smernice vznikne ujma.

Smernica2003/88/ESboladonášhovnútroštátnehoporiadkuúpravyzákonaoHaZZtransponovanátak,
že sa nenaplnili ciele, ktoré sú ňou sledované, a to rešpektovanie maximálne 48 hodinového týždenného
pracovného času. Žalovaná Slovenská republika dlhodobo porušuje svoje povinnosti a vedome nerieši
a udržiava ňou vyvolaný protiprávny stav, pričom vyčíta žalobcovi, že sa domáha odškodnenia ujmy,
ktorá mu reálne vznikla a za ktorú zodpovedá štát. Je len na žalovanej, ktorá má ako jediná reálne

všetky materiálne prostriedky ako zabezpečiť, aby sa upustilo od neoprávneného zásahu, a to tak, že
konečne prijme všetky potrebné legislatívne a vecné opatrenia, ktorých prostredníctvom bude reálne
dosahovaný cieľ sledovaný smernicou 2003/88/ES. V danom prípade ani nepripadá do úvahy iné reálne
odškodnenie než vo forme náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, čas ktorý mohol žalobca venovať
odpočinku, rodine, záľubám alebo inému podľa svojho uváženia, už nenávratne stratil, preto poskytnutie

náhradného voľna do budúcnosti by nevykompenzovalo ujmu, ktorú už nezvrátiteľne utrpel a zároveň
poskytnutie iného odškodnenia vo forme poskytnutia náhradného voľna by v skutočnosti bolo absolútne
nereálne vzhľadom na personálny stav v hasičskom zbore.30. Pokiaľ ide o výšku nemajetkovej ujmy, žalobca poukázal na to, že predložil listinné dôkazy, z ktorých
vychádzal. Žalovaný žiadnym spôsobom toto nespochybnil. V konaní bol preukázaný zásah do jeho
osobnostnej sféry, a to jeho výsluchom. Poukázal na to, že v čase pohotovosti sa musí zdržiavať v

mieste výkonu služby, teda na hasičskej stanici, z ktorej sa nemôže vzdialiť, keď do minúty od nahlásenia
potreby výjazdu musí vykonať služobný zákrok. Tento čas by teda mohol využiť akokoľvek inak podľa
vlastného slobodného rozhodnutia, či už s rodinou, priateľmi, koníčkami alebo odpočinkom. Výška
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú mu súd priznal, zohľadňuje závažnosť, intenzitu a dĺžku
trvania zásahu do jeho základných práv (dlhoročné porušovanie v jeho žalobe označených základných

práv), mieru zavinenia žalovanej a okolnosti, za ktorých k porušeniu jeho práv došlo a naďalej dochádza
(roky trvajúce vedome a zjavne úmyselné udržiavanie protiprávneho stavu, ktorý zrejme žalovanej
vyhovuje a napriek objektívnej vedomosti o rozpore zákona o HaZZ s unijným právom tento proti právny
stav neodstránila). Náhrada nemajetkovej ujmy musí spĺňať predovšetkým satisfakčnú funkciu, má však
plniť aj preventívnu a sankčnú funkciu, to je odradiť porušovateľa od protiprávneho konania a zabezpečiť
generálnu prevenciu pred pokračovaním v porušovaní práva.

31. Žalovaná v následnej písomnej reakcii zotrvala na podanom odvolaní a svojich predchádzajúcich
podaniach.

32. Krajský súd, ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní, vec preskúmal v rozsahu určenom

§ 380 ods. 1 a 2 CSP a § 379 CSP, bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a dospel
k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods.
1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

33. Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo

výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

34. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania preskúmal všetky podstatné odvolacie

námietky žalovanej ako aj predchádzajúce konanie spolu s napadnutým rozhodnutím súdu prvej
inštancie. Okresný súd dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie
právnehopredpisuasúčasnevecsprávneprávneposúdil.Okresnýsúdvykonaldostatočnédokazovanie
na zistenie skutkového stavu; tento zistil úplne a správne. Odvolací súd sa s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, ktoré je podrobné a presvedčivé, v celom rozsahu stotožňuje a naviac dopĺňa ďalšie

skutočnosti podporujúce správnosť napadnutého rozsudku:

35. Predmetom sporu bolo zaplatenie sumy 7.329,25 Eur z titulu náhrady škody spočívajúcej v
nemajetkovej ujme spôsobenej žalobcovi za porušenie jeho práva na maximálny týždenný pracovný
čas s poukazom na čl. 6 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.

11. 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, ktorý nebol dostatočne prebratý do
vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky, konkrétne do zákona č. 315/2001 Z. z. o
Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších právnych predpisov. Žalobca nemajetkovú ujmu
vyčíslil ako súčin odpracovaných hodín určenej služobnej povinnosti za obdobie od júla 2020 do mája
2023, t. j 1.770,88 hod. služobnej pohotovosti, nezapočítanej do pracovného času. Jeho priemerný

pracovný čas za dané obdobie dosiahol 49,79 hodín týždenne, čo je viac než ktorý čas ako maximálny
týždenný pracovný čas povoľuje čl. 6 písm. b) Smernice.

36. Ust. § 3 CSP vymedzuje právomoc civilných súdov metódou konkrétneho výpočtu právnych vzťahov,
o ktorých súdy konajú a rozhodujú. Súkromnoprávne vzťahy, z ktorých vychádzajú súkromnoprávne

spory a iné veci, sú charakterizované najmä právnou rovnosťou a vôľovou autonómiou ich účastníkov.
Ich postavenie je rovnocenné, čo znamená, že jeden z účastníkov súkromnoprávneho vzťahu nie je
oprávnený jednostranne ukladať povinnosti druhému účastníkovi a ani sám autoritatívne vynucovať
splnenie povinnosti druhého účastníka súkromnoprávneho vzťahu. Zisťovanie danosti právomoci
civilných súdov sa spravuje zásadou, že to, či právny vzťah a jeho riešenie patrí do ich právomoci

alebo nie, je závislé od jeho obsahu a nie iba od jeho úpravy konkrétnym právnym odvetvím
hmotného (najčastejšie) súkromného práva. Právomoc je jednou z procesných podmienok. Splnenie
tejto procesnej podmienky súd skúma z úradnej povinnosti (ex offo) v každom štádiu konania a na
každej inštancii. Jej nedostatok je neodstrániteľný a vedie k zastaveniu konania. Ak súd zistí nedostatokprávomoci, musí tiež zisťovať existenciu iného príslušného orgánu, ktorý má právomoc vo veci konať
a ktorému je súd povinný vec po zastavení konania postúpiť (§ 10 ods. 1 CSP). Ak takýto štátny orgán
neexistuje, súkromnoprávny spor resp. iná súkromnoprávna vec patrí do právomoci súdu.

37. Keďže v posudzovanom spore sa medzi žalobcom a žalovanou jedná o súkromnoprávny spor
týkajúci sa žalobcom uplatneného nároku na náhradu škody porušením úniového práva, súd prvej
inštancie mal v zmysle ustanovenia § 3 CSP právomoc spor medzi žalobcom a žalovanou prejednať
a rozhodnúť.

38. Pokiaľ sa týka odvolacej námietky žalovanej ohľadne pasívnej vecnej legitimácie, odvolací súd
poukazuje na to, že v civilnom sporovom konaní musíme rozlišovať procesnú legitimáciu a vecnú
legitimáciu. Procesnou legitimáciou rozumieme oprávnenie byť stranou v spore. Vecnou legitimáciou
rozumiemezhmotnéhoprávavyplývajúcistavsvedčiaciotom,ktojenositeľomuplatnenéhoprávaalebo
povinnosti v konkrétnom prípade. Či je strana vecne legitimovaná, buď aktívne (na strane žalobcu) alebo

pasívne (na strane žalovaného), ukáže sa v konečnom vecnom súdnom rozhodnutí. Nedostatok vecnej
legitimácie teda znamená, že strana nebola nositeľom práva, o ktoré išlo v konkrétnom konaní. Vecná
legitimácia má význam v každom sporovom konaní. Nedostatok vecnej legitimácie teda znamená, že
strana nebola nositeľom práva, o ktoré išlo v konaní. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej
(existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane

žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj
bez návrhu a aj v prípade, že ju žiadna zo strán nenamieta.

39. Odvolací súd konštatuje, že žalobca správne v žalobe označil žalovanú, ktorá je pasívne vecne
legitimovanou v spore, keďže predmetom sporu je náhrada škody (spočívajúcej v nemajetkovej ujme)

voči štátu, ktorá vznikla žalobcovi (jednotlivcovi) v súvislosti s nedostatočnou transpozíciou smernice
2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z..

40. Odvolací súd poukazuje na to, že smernice sú súčasťou sekundárneho práva Európskej únie. Podľa
článku 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej aj ,,ZEÚ“) ,,je smernica záväzná pre každý

štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem
a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom.“ Smernica nemá všeobecnú záväznosť (ako nariadenie),
pretože je adresovaná iba členským štátom Európskej únie (ďalej len ,,členský štát“) a nie všetkým
fyzickým a právnickým osobám. Ustanovenia smernice musia byť transponované do vnútroštátneho
právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecne záväzného predpisu

a s presnosťou a s jasnosťou požadovanou na účely splnenia požiadavky právnej istoty (Komisia
p. Poľsku, C-475/07, 12. 02. 2009, bod 49; Komisia p. Luxembursku, C-57/07, 06. 12. 2007, Zb. s.
I-183, bod 10; Komisia p. Španielsku, C-132/04, 12. 01. 2006, Zb. s. I-3). Zároveň členské štáty majú
povinnosť transponovať (prebrať) smernicu do svojho vnútroštátneho právneho poriadku v predpísanej
transpozičnej lehote.

41. Slovenská republika môže prebrať smernicu Únie iba prostredníctvom všeobecne záväzného
predpisu. Transpozícia smerníc do slovenského právneho riadku prebieha prostredníctvom zákonov
Národnej rady SR alebo prostredníctvom aproximačných nariadení vlády Slovenskej republiky. Za
nesprávny úradný postup sa ale nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej

republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo
výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy
Slovenskej republiky (§ 9 zákona č. 514/2003 Z. z.).

42. Súdny dvor po prvýkrát rozhodoval o zodpovednosti štátu za porušenie úniového práva v súvislosti

s opomenutím transpozície smernice (C-6 a 9/90, F. L. M., 19. 11. 1991, Zb. s. I-5357, bod
46). Zodpovednosť členského štátu môže však vyplývať aj z iných druhov porušenia úniového práva,
ako je porušenie povinností súvisiacich s transpozíciou smernice, napríklad: aplikácia ustanovenia
vnútroštátneho právneho poriadku odporujúceho úniovému právu (C-46 a 48/93, F. L. M. D. B., 05.
03.1996, Zb. s. I-1029, body 14, 15 a nasl.).

43. V rozsudku vo veci C-429/09 I. F. B. J. H. zo dňa 25. 11. 2010, v bodoch 45, 46 Súdny dvor EÚ
uviedol: ,,Treba však pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora zásada zodpovednosti
štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťouzmlúv, na ktorých je Únia založená (pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. novembra 1991, F. a i., C-6/90
a C-9/90, Zb. s. I-5357, bod 35; z 5. marca 1996, M. D. B. L. F., C-46/93 a C-48/93, Zb. s. I-1029, bod
31, ako aj z 26. januára 2010, N. O. P. J. I., C-118/08,Zb.s. I-635, bod 29). Z uvedenej judikatúry vyplýva,

že táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom, a to bez ohľadu na
verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil, a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva
dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť (pozri v tomto zmysle rozsudky M.
D. B. L. F., už citovaný, bod 32; z 1. júna 1999, Konle,-302/97, Zb. I-3099, bod 62; zo 4. júla 2000, H.,
C-424/97, Zb. s. I-5123, bod 27, a z 30. septembra 2003, Q., C-224/01, Zb. s. 1-10239, bod 31).“

44. Keďže žalobca (fyzická osoba) sa žalobou domáha náhrady škody spočívajúcej v nemajetkovej ujme
z titulu porušenia úniového práva členským štátom EÚ (Slovenskou republikou), žalovaná Slovenská
republika, v mene ktorej koná ústredný orgán verejnej správy, a to Ministerstvo vnútra SR, do ktorého
pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor SR, disponuje pasívnou vecnou
legitimáciou.

45. K odvolacej námietke žalovanej spočívajúcej v tom, že smernica 2003/88/ES sa na daný prípad (na
žalobcu - hasiča) neaplikuje, odvolací súd uvádza, že výklad jej pôsobnosti žalovanou je nesprávny,
keď čl. 1 ods. 3 smernice 2003/88/ES odkazuje na pozitívne vymedzenie čl. 2 smernice 89/392/EHS a
negatívne vymedzenie upravuje výslovne: „Táto smernica sa nevzťahuje na námorníkov definovaných

v smernici 1999/63/ES bez toho, aby bol dotknutý článok 2 ods. 8 tejto smernice.“

46. Odvolací súd poukazuje na to, že predmetné výkladové otázky s jednoznačným záverom vyriešil
Súdny dvor EÚ. Z Rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-429/09 I. F. B. J. H. zo dňa 25. 11. 2010,
bodu 33, 38 vyplýva: ,,Na úvod treba pripomenúť, že článok 6 písm. b) smernice 2003/88 predstavuje

pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník,
keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré
ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas,
v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia
článku 22 ods. 1 tejto smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide

otakéčinnosti,akoječinnosťhasičov,oktorúidevovecisamej,hocibyktomudošlolenprostredníctvom
súhlasu dotknutého pracovníka (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. októbra 2004, B. a i., C-397/01 až
C-403/01, Zb. s. I-8835, body 98 a 100, ako aj F., už citovaný, body 33 až 35 a 38).“
,,Za týchto podmienok má pracovník, ako je I., ktorého v zásahovej službe zamestnáva J. H., právo
sa priamo dovolávať ustanovení článku 6 písm. b) Smernice 2003/88 voči takému verejnoprávnemu

zamestnávateľovi na účely dodržania práva na priemerný pracovný čas neprekračujúci 48 hodín, ktoré
vyplýva z tohto ustanovenia (rozsudok F., už citovaný, bod 60).“

47. V rozsudku Súdny dvor EÚ vo veci C-518/15 G. D. R. proti S. C. zo dňa 21. 02. 2018, v bode 27
uviedol: ,,Po druhé Súdny dvor rozhodol, že smernica 2003/88 sa má uplatniť na činnosti hasičského

zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne a nezáleží na tom, že sú zamerané na boj
proti žiarom alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v
súlade s poslaním zvereným príslušnej službe, a to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti
viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitým
rizikám, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie (uznesenie zo 14. júla 2005, B. D. F. H., C-52/04,

EU:C:2005:467, bod 52).“

48. V zmysle vyššie citovaných súdnych rozhodnutí Súdny dvor EÚ rozhodol, že smernica 2003/88/
ES sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne a
nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak

sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným a to aj vtedy, keď zásahy, ku
ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov
určitým rizikám. Na účely smernice 2003/88/ES nemôže byť pojem pracovníka vykladaný rôzne podľa
vnútroštátnych právnych predpisov, ale má autonómny význam vlastný právu Únie, keď za pracovníka
sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa a právna povaha

pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať nijaký dosah na postavenie
pracovníka v zmysle práva Únie. Vzhľadom na uvedené sú irelevantné námietky žalovanej o tom, že
smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje na postavenie žalobcu ako príslušníka hasičského zboru, a bezprávneho významu je aj fakt, či hasič plní svoje úlohy v pracovnom (služobnom) pomere ako hasič
dobrovoľný, mestský alebo štátny.

49. Odvolací súd zdôrazňuje, že pokiaľ ide o uvedené judikatúrne závery Súdneho dvora EÚ, je
nesporné, že tieto sú v súlade so Zmluvou o fungovaní Európskej únie záväzným výkladovým rámcom
a prameňom pre výklad a aplikáciu noriem úniového práva vo všetkých členských štátoch EÚ, s
retrospektívnym účinkom (rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-137/94 S.) s tým, že výklad
úniového práva poníma záväznosť nielen s účinkami per partes, ale s ohľadom na jednotu systému EÚ

(na účely používania úniového práva), má aj všeobecnú záväznosť.

50. Súdny dvor EÚ totiž zabezpečuje nielen jednotný výklad a používanie zakladajúcich zmlúv, ako
prameňov úniového práva, ale odvodzuje z nich aj nové pravidlá prostredníctvom výkladu existujúcich
prameňov práva v rámci svojej rozhodovacej činnosti. Prostredníctvom judikatúry Súdneho dvora EÚ
nevyhnutnedochádza„kskrytej“normotvorbeprostredníctvomsúdnehoorgánu,navonokprezentovanej

ako výklad prameňov práva a vypĺňanie medzier v práve. Úloha Súdneho dvora EÚ ako neformálneho
normotvorcu je všeobecne akceptovaná s tým, že rozhodnutiam Súdneho dvora EÚ sa bez akýchkoľvek
výhrad priznáva všeobecná precedentná záväznosť. Požiadavka jednotnej aplikácie a interpretácie
úniového práva vo vnútri EÚ znamená, že význam pojmov úniového právneho poriadku nemôže byť v
jednotlivých členských štátoch rôzny, ale musí spočívať na objektívnych kritériách definovaných úniovým

právom (T., 69/79, 10. 1. 1980 s. 75, bod 6), pričom aplikácia, účinnosť a záväznosť úniového práva
nemôže byť v jednotlivých štátoch rozdielna (U., 94/77, 31. 1. 1978, Zb. s. 99, body 25 a 26).

51. Odvolací súd zdôrazňuje, že vnútroštátny súd je všeobecným súdom aplikácie úniového práva,
pretože je povinný v rámci svojich právomocí zabezpečiť úplný účinok úniových právnych noriem a

chrániť práva, ktoré tieto normy priznávajú jednotlivcom (F. a M., C-6 a 9/90, 19. 11. 1991, Zb. s. I-5357,
bod 32; F., C-213/89, 19. 6. 1990, Zb. s I-2433, bod 19). Je povinný zabezpečiť právnym subjektom
právnu ochranu najmä vtedy, ak to vyplýva z priamo účinných ustanovení, ale aj prostredníctvom využitia
nepriameho účinku práva EÚ tak, že bude vykladať všetky procesné ustanovenia eurokonformným
spôsobomtak,abyichaplikáciaprispelakrealizáciipožiadavkynazabezpečenieúčinnejsúdnejochrany

práv, ktoré fyzickým a právnickým osobám vyplávajú z úniového právneho poriadku (Q., N./07, Úz. 21.
5. 2008, Zb. s UU-77, bod 49; O., C-432/05, 13. 3. 2007, Zb. s. I-2271, bod 44). Vnútroštátny súd
je v rámci svojich právomocí a voľnej úvahy, ktorú mu priznáva vnútroštátne právo, povinný vykladať
vnútroštátne ustanovenia čo najviac v súlade s právom EÚ tak, aby ich následná aplikácia prispela k
vykonaniu úniového práva (E., C-119/05, 18. 7. 2007, Zb.s. I-6199, body 60 a 61).

52. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie správne skúmal, či sú splnené
podmienky na vznik zodpovednosti štátu za škodu vzniknutú porušením úniového práva. Tieto
podmienky nie sú upravené právom EÚ, ale boli sformulované judikatúrou Súdneho dvora EÚ (viď
rozsudky v spojených veciach C-6/90 a C-9/90 F., v spojených veciach C-46/93 a C-48/93 F. L. M. D.

B.). Z uvedenej judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že podmienkami na vznik zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú porušením práva EÚ sú: 1/ protiprávnosť konania/opomenutia, 2/ spočívajúca v
porušenínormyEÚ,ktorápriznávaprávaprefyzickéaleboprávnickéosobyalebozakladápovinnostipre
členskýštát,3/porušeniejedostatočnezávažné,4/medziporušenímúniovéhoprávačlenskýmštátoma
škodouspôsobenoufyzickýmaprávnickýmosobámexistujepriamapríčinnásúvislosť(kauzálnynexus),

5/ škoda naozaj vznikla.

53. Odvolací súd uvádza, že zákon č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení
neskorších predpisov v § 85 až § 94 upravuje podmienky výkonu štátnej služby so zameraním na
pojmy: týždenný služobný čas, nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, prestávky v štátnej službe,

nepretržitý odpočinok medzi služobnými dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného
pokoja, štátna služba nadčas, služobná pohotovosť a dovolenka. Podľa prílohy č. 4, bodu 6 (aktuálne
prílohy č. 4, bodu 5 - poznámka odvolacieho súdu) zákona č. 315/2001 Z. z. do jeho znenia bola prebratá
smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04. 11. 2002 o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času.

54. Na prvý pohľad sa javí, že vnútroštátna právna úprava je v súlade s právom Únie. Problém je ale vo
výklade pojmu „pracovný čas,“ keďže z ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. nevyplýva, že by služobnápohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času a práve
v tom spočíva rozpor s právom Únie.

55. Súdny dvor EÚ opakovane konštatoval, že pojem „pracovný čas“ uvedený v smernici 2003/88/
ES je autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom
na systém a účel tejto smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov.
Článok 2 ods. 1, 2 smernice 2003/88/ES vymedzuje „pracovný čas“ ako „akýkoľvek čas, počas ktorého
pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti…“ a „čas

odpočinku“ ako „akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom“.

56. Súdny dvor EÚ v rozsudku vo veci C-518/15 G. D. R. proti S. C. uviedol: ,,Článok 17 ods. 3 písm.
c) bod iii) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času sa má vykladať v tom zmysle, že členské štáty sa nemôžu,
pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských služieb, odchýliť od súboru

povinností vyplývajúcich z ustanovení tejto smernice vrátane jej článku 2, ktorý definuje okrem iného
pojmy „pracovný čas“ a „čas odpočinku“. Článok 15 smernice 2003/88 sa má vykladať v tom zmysle,
že neumožňuje, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali menej reštriktívnu definíciu pojmu
„pracovný čas“, ako je definícia uvedená v článku 2 tejto smernice.“

57. Súdny dvor EÚ tiež opakovane judikoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné
v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (napr.
bod 95 C-397/01 B. ) a konštatoval, že pracovná pohotovosť, ktorú pracovník vykonáva v režime fyzickej
prítomnosti v zariadení zamestnávateľa, sa musí považovať ako celok za „pracovný čas“ v zmysle
smernice 93/104 nezávisle od toho, akú prácu dotknutá osoba skutočne vykonala v priebehu tejto

pracovnej pohotovosti (bod 27 C-437/05 G.).

58. Ako už bolo uvedené, osobitne v prípade hasičov Súdny dvor EÚ túto otázku riešil v rozhodnutí
C-429/09 G. F., keď zdôraznil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej
služby, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný

čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený smernicou 2003/88/ES.

59. Odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania (listinnými
dôkazmi predloženými žalobcom, ktoré žalovaná nerozporovala) zistil, že žalobca v posudzovanom
období po zohľadnení služobného pracovného času a nariadenej služobnej pohotovosti pracoval nad

rámec 48 hodinového pracovného týždňa určeného čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES.

60.Akžalovanátvrdila,žežalobcanevyvinulžiadnusnahu,abyvznikuujmypredišiel,pretoženeoznámil
zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, a že to považuje za ujmu na svojich
právach, je nutné poukázať na ustálenú judikatúru Súdneho dvora EÚ, ktorá takúto požiadavku

nepredpokladá a ani z predpisov úniového práva nevyvodzuje. Aj keď Súdny dvor EÚ rešpektuje
zásadu spoločnú právnym systémom členských štátov, že poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama
bude musieť znášať škodu, musí tiež vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila výšku škody (rozsudky
C-104/89 a C-37/90 C., C-46/93 a 48/93 M. D. B. F.), súčasne berie na zreteľ, že výkon práv na náhradu
škody priznaných jednotlivcom ustanoveniami práva Únie by bol znemožnený alebo sťažený, ak by ich

návrhy na náhradu škody museli byť čo i len čiastočne zamietnuté z dôvodu, že nevyužili všetky právne
prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keby to spôsobilo nadmerné ťažkosti, alebo by to nebolo od nich
možné rozumne vyžadovať (rozsudok C-445/06 D. J., bod 62).

61. Súdny dvor EÚ vo veci C-429/09 F. dospel k záveru, že nemožno považovať za primerané

žiadať od takého pracovníka, aby na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady škody, najprv
podával žiadosť zamestnávateľovi, ktorá požiadavka by bola v rozpore so zásadou efektivity (bod 76
až 87 C-429/09 F.). Z uvedených dôvodov nemožno preto v (ne)konaní žalobcu nachádzať žiadny
podiel zodpovednosti na vzniku ujmy spôsobenej mu žalovanou pri implementácii noriem práva Únie.
Nachádzanie akejkoľvek možnosti zavinenia na strane zamestnanca, ktorý pred uplatnením nároku na

súde nepožiadal zamestnávateľa o „dodržiavanie noriem úniového práva,“ by bolo len prenášaním
zodpovednosti členských štátov za dodržiavanie práva Únie na jednotlivcov a umožňovalo by v prípade
nesplnenia tejto podmienky vyňať ich nároky z uplatňovania v konaní pred súdom, čo odporuje zásadám
úniového práva (bod 83-86 C-429/09 F.).62. Podľa názoru odvolacieho súdu vnútroštátna právna úprava v zmysle zákona č. 315/2001 Z. z.
v dôsledku nedostatočného transponovania smernice 2003/88/ES umožnila zamestnávateľovi, resp.

služobnému úradu rozvrhnúť žalobcovi služobný čas tak, že tento presiahol maximálnu hranicu
stanovenú v čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, v dôsledku čoho žalobca v rozhodnom období
vykonávalprácunadčaspovolenýprávomÚnie,kedysavyžadovalo,abybolnepretržitedostupnýaplne
k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, pričom došlo k zásahu do práva žalobcu na súkromie, ktorého
súčasťou je aj právo na rodinný život, teda právo utvárať, udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny

založené na silných citových väzbách. Žalobca sa objektívne nemohol venovať rodine v rozsahu, v akom
by chcel, ale najmä nemohol so svojim časom voľne nakladať, nemohol sa venovať svojim záľubám. Pre
nedostatok času nemohol ani oddychovať, hoci relax je vzhľadom na rizikovosť jeho práce nesmierne
potrebný. Právo na odpočinok bolo u žalobcu permanentne niekoľko rokov porušované, napriek tomu, že
plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života. Odvolací
súd v tomto smere v plnom rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, s

ktorým sa stotožňuje.

63. Pokiaľ žalovaná namietala výšku priznanej nemajetkovej ujmy, odvolací súd túto námietku
nepovažoval za dôvodnú a v plnom rozsahu sa stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej
inštancie. Žalobca nemajetkovú ujmu vyčíslil ako súčin odpracovaných hodín určenej služobnej

povinnosti za obdobie od júla 2020 do mája 2023 a rozdielu peňažnej náhrady vyplácanej za určenú
služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 1 ZoHaZZ a náhrady za nariadenú služobnú pohotovosť podľa
§ 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, pričom v konaní pred súdom prvej inštancie výpoveďou žalobcu v
spojení s listinnými dôkazmi, ktoré má žalobca k dispozícii od svojho zamestnávateľa preukázal, že
jeho priemerný pracovný čas za dané obdobie presiahol 48 hodín týždenne, dosiahol 49,79 hodín

týždenne, za dané obdobie odpracoval 1770,88 hodín služobnej pohotovosti, pričom žiadna z týchto
odpracovaných hodín mu nebola započítaná do pracovného času. Pri rozvrhnutí pracovného času,
ktorý je v rozpore s právom EÚ prichádza žalobca o voľný čas, ktorý by inak mohol venovať rozvoju
osobných, rodinných, priateľských vzťahov, fyzickej a psychickej relaxácii. Žalobca sa domáhal náhrady
škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne

odslúžil, a ktoré mu neboli započítané do služobného času, nedomáhal sa nemajetkovej ujmy vyčíslenej
za presný počet odpracovaných hodín nad limit 48 hodín týždenne. Výšku nemajetkovej ujmy žalobca
neodvodzoval od počtu hodín, ktoré prekročili maximálny limit 48 hodín priemerného pracovného týždňa
užalobcu,aleodpočtuhodín,ktoréžalobcovinapriektomu,žetietohodinyvrámcislužobnejpohotovosti
bol prítomný na pracovisku neboli započítané do fondu pracovného času.

64. Súd je pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy viazaný v tom smere, že
má posúdiť primeranosť výšky náhrady ujmy, ktorú v dôsledku nesprávnej implementácii Smernice
2003/88/ES žalobca utrpel, pričom spôsob určenia ako aj posudzovanie výšky nároku z titulu náhrady
nemajetkovej ujmy je na úvahe súdu. Súd musí pri úvahe o priznaní ako aj výške náhrady nemajetkovej

ujmy hodnotiť tak jednotlivé okolnosti ako aj celkovú povahu konkrétneho prípadu. Určenie výšky
náhrady nemajetkovej ujmy zo zákona je na voľnej úvahe súdu, ktorá však musí byť odôvodnená
a musí mať základ v zistenom skutkovom stave. Vzhľadom na formu zásahu, ktorá sa v zmysle
judikatúry Súdneho dvora považuje za závažný zásah do práv jednotlivca, keď ide o nezvratný stav
straty niekoľkých stoviek hodín voľného času a času, ktorý žalobca (berúc do úvahy náplň jeho

zamestnania) potrebuje na regeneráciu pracovných síl, by samotné konštatovanie porušenia práva
nebolo dostatočným zadosťučinením. Z týchto dôvodov je preto dôvodné poskytnúť žalobcovi primeranú
finančnú náhradu.

65. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie o preukázaní

majetkovej ujmy a priznanej výšky náhrady. V plnom rozsahu odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia
súdu prvej inštancie. Úvaha súdu prvej inštancie o priznaní výšky nemajetkovej ujmy v tom smere,
že výšku nemajetkovej ujmy odvodzoval od výšky počtu hodín pracovnej pohotovosti, ktorá nebola
započítaná do pracovnej doby, je v zásade legitímna. Odvolací súd udáva, že má vedomosť o
rozhodovacej činnosti, či už súdov prvej inštancie, ako aj súdov odvolacích, pričom táto rozhodovacia

činnosť v jednotlivých prípadoch (obdobných ako prípad v tejto veci) je rozličná, keď niektoré
rozhodnutia, či už prvoinštančných, resp. odvolacích súdov sa stotožňujú s výškou nemajetkovej ujmy,
ktorá je odvodzovaná od počtu hodín pracovnej pohotovosti, ktorá nie je započítaná do pracovného
času za situácie, že zároveň nebol rešpektovaný článok 6 písm. b/ Smernice č. 2003/88/ES (ako vtejto veci); niektoré súdy pri úvahe o výške nemajetkovej ujmy vychádzajú zo skutočnosti, koľko hodín
pracovnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzovala na pracovný čas hasiča, bolo v rozhodnom
období nad rozsahom 48 hodín; niektoré súdy výšku nemajetkovej ujmy priznávajú na základe voľnej

úvahy, neberúc do úvahy ani počet odpracovaných hodín pracovnej pohotovosti, ktorý sa nezapočítava
do pracovného času hasiča, resp. ktorý presahuje hranicu 48 hodín pracovného času v týždni. Odvolací
súd teda uzatvára, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o žalobcom uplatnenom nároku, ktorým sa
domáhal náhrady nemajetkovej ujmy správne prihliadol na charakter a trvanie zásahu, ktorým zásahom
boli porušené aj osobnostné práva na súkromie a rodinný život garantované článkom 19 ods. 2 Ústavy

SR, ako aj článku 36 ods. 1 písm. c/, d/, e/ Ústavy SR, podľa ktorého zamestnanci majú právo na
spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä ochranu bezpečnosti a
zdravia pri práci (písm. c/), najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času (písm. d/), primeraný odpočinok
po práci (písm. e/). Odvolací súd uvádza, že je potrebné prihliadnuť na to, že právo na odpočinok u
žalobcu je permanentne niekoľko rokov porušované, pričom žalobca plní v spoločnosti zodpovedné
úlohy, ktoré od neho vyžadujú plné nasadenie. O to viac je dôležité, aby mal možnosť po práci si aj

odpočinúť a venovať sa svojim záľubám, rodine, resp. vykonávaniu aktivít podľa vlastného uváženia,
pričom takýto odpočinok nemôže dosiahnuť v prípade nariadenej pracovnej pohotovosti, počas ktorej
je povinný zdržiavať sa na pracovisku.

66. Okresný súd správne prihliadol na okolnosti, za ktorých k vzniku ujmy došlo (nesprávna transpozícia

smernice č. 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z.z.), na následky, ktoré žalobcovi vznikli (zásah do
súkromného života žalobcu, strata práva na odpočinok); zohľadnil aj žalobcom predložený výpočet, na
základe ktorého dospel k výške žalovanej sume; uplatnený nárok považoval za primeraný. Odvolací
súd považuje uplatnený nárok za primeraný, a to s ohľadom aj na rozhodovaciu činnosť súdov
v obdobných veciach, pričom ide napr. o rozhodnutia: Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

14Co/36/2022 (priznaná suma 6.167,21 Eur), sp. zn. 16Co/46/2022 (priznaná suma 5.520,77 Eur), sp.
zn. 11Co/66/2022 (priznaná suma 5.279,95 Eur), sp. zn. 11Co/78/2023 (priznaná suma 6.435,23 Eur),
sp. zn. 14Co/88/2023 (priznaná suma 6.265,33 Eur), sp. zn. 13Co/61/2023 (priznaná suma 5.543,76
Eur), sp. zn. 17Co/59/2022 (priznaná suma 3.879,45 Eur), sp. zn. 14Co/34/2022 (priznaná suma
4.196,09 Eur), sp. zn. 17Co/16/2022 (priznaná suma 5.160,35 Eur), sp. zn. 17Co/47/2022 (priznaná

suma 3.758,36 Eur), sp. zn. 16Co/26/2022 (priznaná suma 4.335,71 Eur), sp. zn. 16Co/11/2022
(priznaná suma 4.965,- Eur), sp. zn. 16Co/36/2022 (priznaná suma 4.629,59 Eur), sp. zn. 16Co/53/2022
(priznaná suma 4.169,77 Eur), sp. zn. 11Co/48/2022 (priznaná suma 5.642,41 Eur), 11Co/53/2022
(priznaná suma 6.404,56 Eur), sp. zn. 17Co/141/2023 (priznaná suma 4.981,06 Eur) a iné.

67. Odvolací súd poukazujúc na vyššie uvedené dôvody, odvolacie námietky žalovanej nepovažoval za
dôvodné a preto rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny. V odvolacom konaní
neboli zistené nesprávne skutkové zistenia súdom prvej inštancie z vykonaných dôkazov pred súdom
prvej inštancie. Súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa
všetky náležitosti v zmysle § 220 ods. 2 C.s.p. Odvolací súd nezistil žiadne vady konania v konaní pred

súdom prvej inštancie, ktoré by sa týkali procesných podmienok.

XX. Ako výrok závislý odvolací súd preskúmal i druhý výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd
žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v plnom rozsahu. Súd prvej inštancie
rozhodol správne aj v časti trov konania pri správnej aplikácii § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. Keďže

žalobca bol v konaní plne úspešný, súd prvej inštancie správne uložil žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pričom výška týchto trov bude určená osobitným
uznesením súdu prvej inštancie postupom v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

69. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP

a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní žalovaná nebola úspešná, celý procesný úspech tak prináleží
žalobcovi.Odvolacísúdpretouložilžalovanejakoprocesneneúspešnejstranesporupovinnosťnahradiť
žalobcovi trovy vzniknuté v súvislosti s odvolacím konaním v rozsahu 100 % v lehote troch dní odo dňa
právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o výške trov.

70. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za neho koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.