Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 25. október 2024

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: 4Sas/4/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7021200513
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Radovan Turčík

ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2024:7021200513.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach, sudcom JUDr. Radovanom Turčíkom, v právnej veci žalobcu: A. B., nar.

XX.XX.XXXX, C. X, XXX XX A., zastúpeného: JUDr. Mariánom Havrilom, advokátom, Nám. Slobody
13, 071 01 Michalovce, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8 - 10, 813
63 Bratislava, v konaní o správnej žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č.
20705-2/2021-BA zo dňa 05.05.2021, takto

r o z h o d o l :

I. Správnu žalobu z a m i e t a .

II. Žalobcovi n e p r i z n á v a proti žalovanej právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh konania pred orgánmi verejnej správy.

1. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Michalovce (ďalej ako „prvostupňový orgán verejnej
správy“) zo dňa 09.02.2021, č. 1456/2021-MI-DvN (ďalej ako „prvostupňové rozhodnutie“) bolo
postupom podľa ust. § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej ako
„zákonosociálnompoistení“)apodľačl.61Nariadenia(ES)EurópskehoparlamentuaRadyč.883/2004
o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej ako „základné nariadenie“) konštatované, že

žalobcanemánároknadávkuvnezamestnanosti.Vjehoodôvodnenísapocitáciízákonnýchustanovení
§ 104 ods. 1 a ods. 6 zákona o sociálnom poistení a tiež čl. 61 ods. 1 a ods. 2 a čl. 65 ods. 5 písm.
a/ základného nariadenia uvádza, že Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce (ďalej ako „úrad
práce“) dňom 08.12.2020 zaradil žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie. V ten istý deň si
žalobca na úrade práce uplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti, pričom žiadosť žalobcu o dávku v
nezamestnanosti bola dňa 08.01.2021 doručená prvostupňovému orgánu verejnej správy. Podkladom
na vydanie prvostupňového rozhodnutia boli údaje v informačnom systéme Sociálnej poisťovne, údaje

z úradu práce potrebné na posúdenie nároku na dávku v nezamestnanosti, formulár PD U1 potvrdený
kompetentnou inštitúciou Veľkej Británie, údaje z "Vyhlásenie žiadateľa na účely posúdenia zachovania
centra záujmov", údaje zo zápisnice doplnenej 03.02.2021 a doručenej 04.02.2021. Prvostupňový
orgán verejnej správy v rozhodnutí taktiež uviedol, že v posledných štyroch rokoch pred zaradením do
evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. v období od 08.12.2016 do 07.12.2020 nepreukázal žalobca
na území Slovenskej republiky žiadne doby poistenia v nezamestnanosti a na území iného členského
štátu Európskej únie, resp. Európskeho hospodárskeho priestoru, konkrétne na území Spojeného

kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska (ďalej ako „Veľká Británia“), preukázal žalobca dobu
poistenia v nezamestnanosti od 10.12.2016 do 07.12.2020, v posudzovanom období v celkovom počte
1459 dní. Veľká Británia po vystúpení z Európskej únie uplatňuje do skončenia prechodného obdobia
(31.decembra 2020) základné nariadenie. Z vykonaného dokazovania ohľadne zachovania pracovných,rodinných, osobných a iných väzieb žalobcu na Slovensku počas vykonávania zárobkovej činnosti na
území iného členského štátu Európskej únie, sformuloval prvostupňový orgán verejnej správy záver,
podľa ktorého z vyhlásenia žalobcu na účely posúdenia zachovania centra záujmov a zo zápisnice zo

dňa03.02.2021vyplýva,žedoVeľkejBritániežalobcaodišielzaprácouvseptembri2004anaSlovensko
sa vrátil v decembri 2020. Vo Veľkej Británii bol zamestnaný u viacerých zamestnávateľov a pracovné
pomery boli uzatvorené na dobu určitú aj neurčitú. V období medzi jednotlivými pracovnými pomermi
sa žalobca zdržiaval vo Veľkej Británii. Z uvedeného podľa mienky prvostupňového orgánu verejnej
správy vyplýva, že pracovnú situáciu žalobcu možno hodnotiť ako stabilnú s prioritnou orientáciou na

britský pracovný trh. Počas pracovnej činnosti žalobca plnil daňové a odvodové povinnosti vo Veľkej
Británii, teda za štát bydliska na daňové účely sa považuje Veľká Británia. Počas pobytu vo Veľkej
Británii žalobca býval s bratom, sesternicou, kamarátmi, v podnájme, ktorý mal charakter 4-izbového
rodinného domu. Podľa vyjadrenia sa žalobca štyrikrát sťahoval na inú ulicu, do iného mesta. Vo Veľkej
Británii bol žalobca prihlásený k prechodnému pobytu od roku 2004 do 2020 a jeho bytovú situáciu
možno hodnotiť ako primeranú podmienkam výkonu práce. Počas pracovnej činnosti vo Veľkej Británii

sa žalobca vracal na územie Slovenskej republiky sám, letecky v priemere štyrikrát ročne na dobu 1
- 5 týždňov a na Slovensku sa zdržiaval na adrese trvalého pobytu C. X, A., spolu s rodičmi, kde aj
po návrate z Veľkej Británie býva. Podľa vyjadrenia žalobcu je slobodný, bezdetný a na Slovensku
vlastní nehnuteľnosť na bývanie, ktorá sa podľa jeho vyjadrenia nachádza na adrese C. X, A.. Žalobca
má životné poistenie, bankový účet a taktiež mal termínovaný vklad, dve stavebné sporenia, ktoré v

roku 2020 predčasne zrušil. Naopak, nemá spotrebiteľský úver, hypotekárny úver a nie je vlastníkom
osobného motorového vozidla. Celková dĺžka pobytu vo Veľkej Británii od roku 2004 - 2020, orientácia
na britský pracovný trh, zdržiavanie sa na území Veľkej Británie v pracovnom aj mimo pracovnom čase,
bytové pomery primerané podmienkam výkonu práce, plnenie daňových a odvodových povinnosti vo
Veľkej Británii svedčia podľa názoru prvostupňového orgánu verejnej správy o zachovaní bydliska a

o vytvorení centra záujmov a väzieb na území Veľkej Británie. Ako vyplýva zo všetkých dostupných
a preukázaných údajov, za štát žalobcovho bydliska na účely aplikácie čl. 61 a 62 základného
nariadenia je potrebné považovať štát výkonu jeho zárobkovej činnosti. Vzhľadom na skutočnosť, že
bezprostredne pred uplatnením nároku na dávku v nezamestnanosti žalobca neukončil dobu poistenia
v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov a počas posledného zamestnania v inom

členskom štáte Európskej únie nebolo jeho bydlisko na území Slovenskej republiky, čl. 65 ods. 2 a 5
základného nariadenia sa na žalobcu nevzťahuje a nie je možné použiť pravidlo sčítania dôb poistenia
v zmysle čl. 61 základného nariadenia.

2. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodla žalovaná dňa 05.05.2021 (č.

rozhodnutia 20705-2/2021-BA, ďalej ako „rozhodnutie žalovanej“) tak, že odvolanie žalobcu v celom
rozsahu zamietla a potvrdila prvostupňové rozhodnutie.

3. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovanej vyplýva, že v období posledných štyroch rokov pred zaradením
do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. od 8. decembra 2016 do 7. decembra 2020, žalobca

nepreukázal žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by mu bolo možné zohľadniť na účely
vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. Žalobca v zmysle § 104 ods. 1 zákona túto základnú
podmienku priznania nároku na dávku v nezamestnanosti nesplnil. Podľa spisového materiálu pracoval
žalobca v posudzovanom období na území iného členského štátu Európskej únie – Veľkej Británie
(v období, v ktorom bol žalobca poistený v nezamestnanosti podľa britských právnych predpisov,

sa na neho vzťahovali ustanovenia základného a vykonávacieho nariadenia, ktoré Veľká Británia v
danom čase stále uplatňovala). V tejto súvislosti žalovaná uvádza, že na preukázanie dôb poistenia v
nezamestnanosti dosiahnutých v rámci členského štátu Európskej únie je potrebné príslušnej pobočke
Sociálnej poisťovne predložiť formulár osvedčujúci obdobia, počas ktorých bola dotknutá osoba poistená
v nezamestnanosti na území členského štátu Európskej únie, potvrdený príslušnou zahraničnou

inštitúciou. Vo formulári U1, zo dňa 30. decembra 2020, príslušná britská inštitúcia ohľadom žalobcu
osvedčila nasledovné údaje:
v bode 2.1.1 - obdobie poisteného zamestnania
· od 10. decembra 2016 do 9. decembra 2020
v bode 3.1 - dôvod skončenia zamestnania

· výpoveď zamestnávateľa
v bode 6.2 - držiteľ nemá nárok na dávky v nezamestnanosti od úradu, ktorý vydal formulár, pretože na
základe vnútroštátnych právnych predpisov neexistuje žiadny takýto nárok.Žalovaná dôvodila, že nakoľko v konaní o dávke v nezamestnanosti žalobca preukázal v posudzovanom
období dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej
únie, bol prvostupňový orgán verejnej správy povinný posúdiť, či je možné takúto dobu zohľadniť

na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia.
Dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Veľkej Británie by bolo možné zohľadniť
do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods. 1 základného nariadenia len
v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas
výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie. V konaní o nároku na

dávku v nezamestnanosti sa posudzuje zachovanie väzieb žalobcu na území Slovenskej republiky na
základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií, t. j. údajov a skutočností známych z
rozhodovacieho procesu a údajov osvedčených žalobcom v podrobnom Vyhlásení jeho, ako žiadateľa,
na účely posúdenia zachovania centra záujmov, ktoré bolo prvostupňovému orgánu verejnej správy
predložené dňa 31. decembra 2020. Rovnako bolo prihliadnuté aj na skutočnosti, ktoré žalobca uviedol
do zápisnice, zo dňa 3. februára 2021 doručenej prvostupňovému orgánu verejnej správy dňa 4.

februára 2021. Centrum záujmov a bydlisko dotknutej osoby je v zmysle čl. 11 ods. 1 Nariadenia
(ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 (ďalej ako „vykonávacie nariadenie“) možné určiť na
základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami,
ktoré môžu obsahovať:
a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov

- do zápisnice, zo dňa 3. februára 2021, žalobca uviedol, že na území Veľkej Británie sa zdržiaval od
septembra 2004 do decembra 2020, t. j. viac ako 16 rokov, čo je nutné považovať za dlhodobý pobyt;

b) situáciu navrhovateľa vrátane:
- povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto

činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy - z
informačného systému Sociálnej poisťovne bolo zistené, že pred odchodom do zahraničia bol žalobca
na území Slovenska poistený v nezamestnanosti v jednom pracovnom pomere, ktorý trval od 1. júla
2004 do 31. augusta 2004, t. j. 2 mesiace. Takmer celá jeho pracovná história je spojená výlučne
s Veľkou Britániou. Podľa údajov, ktoré žalobca uviedol do zápisnice, zo dňa 3. februára 2021, na

území Veľkej Británie pracoval v piatich pracovných pomeroch. V období medzi pracovnými pomermi
sa zdržiaval na území Veľkej Británie. Vo vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra
záujmov, predloženom dňa 31. decembra 2020, žalobca uviedol, že jeho posledný pracovný pomer na
území Veľkej Británie trval od 25. júla 2011 do 7. decembra 2020 (viac ako 9 rokov), bol dohodnutý na
dobu neurčitú a ukončený bol zo strany zamestnávateľa. Súčasne osvedčil, že počas pobytu vo Veľkej

Británii si zamestnanie na území Slovenska nehľadal. Na základe všetkých uvedených skutočností
možno žalobcovu pracovnú situáciu vo Veľkej Británii hodnotiť jednoznačne ako stabilnú, s dlhodobou
prioritnou orientáciou na britský pracovný trh;
- jeho rodinného stavu a rodinných väzieb - žalobca sa na území Veľkej Británie zdržiaval s blízkou
osobou - so svojím bratom (ktorý na tomto území pracoval od roku 2005). Do zápisnice, zo dňa 3.

februára 2021, žalobca uviedol, že na územie Slovenska sa vracal štyrikrát ročne na 1 - 5 týždňov. V
konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti predložil cestovné doklady, podľa ktorých sa v roku 2015
a v roku 2017 na Slovensko vrátil dvakrát; v roku 2016 a v rokoch 2018 - 2020 sa vracal na Slovensko
štyrikrát ročne (na 2 až 30 dní, pričom priemerná dĺžka pobytu na Slovensku bola 13 dní). Deklarovanú
dĺžku pobytu na Slovensku teda žalobca nepreukázal;

- jeho bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná - na území Veľkej Británie žalobca býval
spoločne s bratom, sesternicou a kamarátmi v podnájme, ktorý mal charakter 4-izbového rodinného
domu. Počas pobytu vo Veľkej Británii ubytovanie 4-krát zmenil. Na území Slovenska žalobca od roku
2020 vlastní nehnuteľnosť na bývanie - byt, ktorý však na svoje bývanie plánuje využívať až po jeho
rekonštrukcii. Počas návratov na územie Slovenska býval v spoločnej domácnosti s rodičmi;

- členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely - žalobca bol zamestnaný
na území Veľkej Británie, takže daňové povinnosti si plnil na tomto území, z čoho je zrejmé, že za štát
bydliska sa na daňové účely považuje štát zamestnania, t. j. Veľká Británia.“ V tejto súvislosti žalovaná
uvádza, že podľa Rozhodnutia Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia
č. U2, z 12. júna 2009 (o rozsahu pôsobnosti čl. 65 ods. 2 základného nariadenia týkajúceho sa práv

na dávky v nezamestnanosti úplne nezamestnaných osôb, ktoré nie sú cezhraničnými pracovníkmi
a ktoré mali počas svojho posledného obdobia zamestnanosti alebo samostatnej zárobkovej činnosti
bydlisko na území iného členského štátu, ako je príslušný členský štát), je v súčasnosti prijateľné
prenesenie zodpovednosti za platbu dávok z príslušného štátu na štát bydliska v prípade cezhraničnýchpracovníkov (t. j. pracovníkov, ktorí sa do štátu bydliska spravidla denne alebo aspoň raz za týždeň
vracajú) a určitých kategórií pracovníkov, ktorí udržiavajú úzke spojenia aj so svojimi krajinami pôvodu.
Žalovaná je toho názoru, že by viac nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu "bydlisko"

mala rozšíriť oblasť uplatnenia čl. 65 základného nariadenia tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré
majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte a ktoré nechali
svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu. Preto podľa mienky žalovanej, boli celková dĺžka pobytu v
zahraničí, stabilná pracovná situácia na území Veľkej Británie vrátane dlhodobej orientácie na britský
pracovný trh, platenie daní a odvodov na území Veľkej Británie, vyhodnotené silnejšie ako ostatné

skutočnosti /vlastníctvo nehnuteľnosti na Slovensku, pravidelné návraty na Slovensko, životné poistenie
a osobný účet na Slovensku/, ktoré žalobca uvádza ako väzby k Slovensku. Žalovaná mala zo spisového
materiálu za preukázané, že počas výkonu zamestnania vo Veľkej Británii sa žalobca v tomto čase
dlhodobo zdržiaval, býval, trávil pracovný a mimopracovný čas (a to aj spoločne s blízkou osobou –
bratom), platil zákonné odvody i dane na území Veľkej Británie. Všetky tieto skutočnosti podľa žalovanej
preukazujú vytvorenie centra záujmov žalobcu počas posledného zamestnania práve na území Veľkej

Británie a so zreteľom na všetky zistené informácie nie je možné považovať žalobcove bydlisko počas
jeho posledného zamestnania v členskom štáte Európskej únie za zachované na území Slovenskej
republiky. Vzhľadom na uvedené a na skutočnosť, že žalobca nebol bezprostredne pred zaradením
do evidencie uchádzačov o zamestnanie poistený v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych
predpisov, nie je možné dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území Veľkej Británie zohľadniť

na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia. Žalovaná
súčasne doplnila, že možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte inom, ako v
štáte posledného zamestnania, je len výnimkou zo všeobecného pravidla, ktoré určuje, že nárok na
dávku v nezamestnanosti by si mala nezamestnaná osoba prednostne uplatniť v štáte posledného
zamestnania, lebo v tomto štáte platila poistné pre prípad nezamestnanosti. Cieľom nariadenia je

podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila
príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň aj to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávky v
nezamestnanosti. Pri uplatnení nároku na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania sa
neskúma, aké väzby má žiadateľ v tejto krajine, ale doby poistenia dosiahnuté podľa jeho legislatívy sa
zohľadnia automaticky, čo však nezabezpečuje automaticky vznik nároku na dávku v nezamestnanosti.

Žalobca mal zákonnú možnosť požiadať o dávku v nezamestnanosti na území Veľkej Británie. Žalovaná
zdôraznila, že nezamestnané osoby, ktoré dosiahli doby poistenia v nezamestnanosti na území iného
členského štátu Európskej únie nemajú v zmysle ustanovení základného a vykonávacieho nariadenia
právo výberu členského štátu Európskej únie, v ktorom si uplatnia nárok na dávku v nezamestnanosti.
Fyzická osoba vykonávajúca zárobkovú činnosť v členskom štáte Európskej únie, podlieha právnym

predpisom tohto štátu, a teda je v tejto krajine aj sociálne poistená podľa podmienok vnútroštátnej
legislatívy. Koordinačné predpisy určujú, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaní
mali uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve skončili zamestnanie. V
prípade priznania nároku na dávku v nezamestnanosti má dotknutá osoba v zmysle čl. 64 základného
nariadenia možnosť požiadať o export priznanej dávky v nezamestnanosti do ktoréhokoľvek členského

štátu Európskej únie, t. j. aj na územie Slovenskej republiky. V prípade, keď nezamestnaný nevyužije
možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania, a požiada o
dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, tento členský štát je v zmysle koordinačných predpisov
povinný skúmať, či je možné dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v zahraničí zohľadniť
v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti. Takúto dobu je možné zohľadniť len podľa čl. 65

základného nariadenia, t. j. v prípade zachovania pevných väzieb v členskom štáte, v ktorom si dotknutá
osoba uplatňuje nárok na dávku v nezamestnanosti. Dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na
území iného členského štátu teda nemôže Sociálna poisťovňa zhodnotiť automaticky na účely vzniku
nároku na dávku v nezamestnanosti, ale je povinná dôsledne vyhodnotiť všetky relevantné skutočnosti,
preukázané v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti. Žalobca bližšie nešpecifikoval a neuviedol

žiadne skutočnosti, na základe ktorých považuje zistený skutkový stav veci za nedostatočný a ktoré
skutočnosti mali byť podľa jeho názoru v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti dôslednejšie
zistené a preukázané a taktiež neuviedol v čom podľa jeho názoru spočíva nesprávne právne posúdenie
veci, príp. ktoré konkrétne právne normy boli v konaní o jeho nároku na dávku v nezamestnanosti
nesprávne aplikované. Na zistenie skutkového stavu veci nenavrhol žalobca vykonanie žiadnych ďalších

dôkazov, čo vyplýva aj zo zápisnice zo dňa 3. februára 2021. Žalovaná poukazuje na fakt, že na všetky
skutočnosti zistené v konaní o žalobcovom nároku na dávku v nezamestnanosti bolo prihliadnuté a
preto zistenie skutkového stavu veci považuje žalovaná za presné a úplné. Pri posudzovaní bydliska
žalobcu bolo dôsledne prihliadnuté aj na jeho bytovú situáciu na Slovensku, pričom podľa názoružalovanej, vlastníctvo nehnuteľnosti na Slovensku, ktorá v čase výkonu zárobkovej činnosti v zahraničí
a ani po návrate zo zahraničia nebola žalobcom reálne využívaná na bývanie, v porovnaní s ostatnými
preukázanými skutočnosťami (najmä v porovnaní s dlhodobým pôsobením žalobcu v zahraničí, jeho

dlhodobou orientáciou na britský pracovný trh, s prítomnosťou brata v zahraničí a plnením daňových a
odvodových povinností na území Veľkej Británie), jednoznačným spôsobom nepreukazuje zachovanie
bydliska žalobcu na Slovensku. Žalovaná hodnotila aj pravidelné návraty žalobcu na Slovensko a je
toho názoru, že aj keď osoby trvalo usadené v zahraničí niekoľkokrát do roka navštívia niektorých
svojich rodinných príslušníkov na Slovensku a strávia s nimi voľný čas alebo dovolenku, neznamená to

bez ďalšieho, že tieto osoby nemajú po uplynutí týchto kratších časových úsekov dlhodobý záujem v
zahraničí zotrvať a preto táto skutočnosť nepreukazuje zachovanie väzieb žalobcu na Slovensku počas
jehodlhodobejprítomnostivzahraničí.Žalovanápoukazujenato,žerozhodujúcimukazovateľommiesta
bydliska sú skutočnosti stanovené v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, v súlade s ktorým bolo
posúdené bydlisko žalobcu. Dĺžka prítomnosti na území členského štátu Európskej únie - čl. 11 ods.
1 písm. a/ vykonávacieho nariadenia (viac ako 16 rokov), ako aj situácia žalobcu - čl. 11 ods. 1 písm.

b/ vykonávacieho nariadenia (stabilná pracovná situácia, dlhodobá orientácia na britský pracovný trh,
prítomnosťblízkejosobynaúzemíVeľkejBritánie,plneniedaňovýchpovinnostípodľabritskýchprávnych
predpisov)jednoznačnepreukazujú,žežalobcasibydliskonaúzemíSlovenskejrepubliky,počasvýkonu
činnosti zamestnanca na území Veľkej Británie nezachoval. K nesúhlasu žalobcu s tvrdením, že v
čase voľna sa zdržiaval vo Veľkej Británii, keďže na územie Slovenska sa pravidelne vracal a všetok

voľný čas, ktorý mohol, trávil na Slovensku, žalovaná uviedla, že žalobca sa na územie Slovenska
vracal štyrikrát ročne počas dovolenky, priemerne na 13 dní. Je preto zrejmé, že mimopracovný čas
(t. j. čas, keď aktívne nevykonával pracovné činnosti) žalobca nepochybne prevažne trávil na území
Veľkej Británie. V súvislosti s tvrdením žalobcu, že už viac ako 3 mesiace žije na Slovensku, pričom do
Veľkej Británie sa neplánuje vrátiť, žalovaná poukázala na čl. 65 ods. 2 základného nariadenia, kedy

preukázanie zachovania bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu zárobkovej činnosti v
zahraničí sa hodnotí najmä počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej
únie. Miesto, kde sa zdržiava žalobca po ukončení poslednej zárobkovej činnosti je preto v konaní o jeho
nároku na dávku v nezamestnanosti právne irelevantnou skutočnosťou. Ak žalobca uvádza, že nikdy
nemal v úmysle zotrvať vo Veľkej Británii dlhodobo a natrvalo, žalovaná na to reagovala tak, že nakoľko

o mieste bydliska žalobcu uplatnením objektívnych kritérií vyplývajúcich z čl. 11 ods. 1 vykonávacieho
nariadenia pochybnosti nevznikli, nebolo potrebné čl. 11 ods. 2 tohto nariadenia aplikovať a skúmať jeho
subjektívnyúmyseladoplnil,žezistenéskutočnostiaokolnostinasvedčujúúmyslužalobcuvrozhodnom
období bývať vo Veľkej Británii. Nie je preto rozhodujúcou skutočnosťou, aké dôvody viedli žalobcu k
zmene tohto rozhodnutia a k vráteniu sa na Slovensko. Pohnútka k odchodu do Veľkej Británie, ako aj

pre návrat na Slovensko je v kontexte určovania bydliska v rozhodnom čase, teda počas posledného
zamestnania, za daných okolností podľa názoru žalovanej irelevantná. Žalobca zvolením územia Veľkej
Británie, na ňom trávil väčšinu času, mimo svoje pôvodné rodinné prostredie na Slovensku, čím oslabil
svoje individuálne väzby na Slovensko. Žalovaná v tejto súvislosti poukázala aj na judikát Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky Sp. zn. 1Sžsk/38/2017, zo dňa 27. novembra 2018, s ktorého cituje“ otázka

bydliska je koncipovaná ako otázka faktická, ktorá je objektivizovaná až do tej miery, že niekedy ani
úmysel (počiatočný alebo i trvajúci) a snaha dotknutej osoby nestačia na zachovanie bydliska v krajine
pôvodu. Na tieto účely nie je rozhodujúca na prvom mieste citová väzba k svojmu rodisku či rodičom, ani
viac či menej určitý plán raz v budúcnosti sa opäť presťahovať do krajiny pôvodu, ale skutočné bydlisko,
teda miesto, kde osoba zvyčajne býva (čl. 1 písm. jl základného nariadenia)." Žalovaná argumentuje, že

žalobca bol dlhodobo zamestnaný a teda aj odvádzal povinné poistné na poistenie v nezamestnanosti
na území Veľkej Británie, preto si o dávku v nezamestnanosti mal požiadať tam. Súčasne poukazuje
na to, že Koordinačné predpisy nezakotvujú právo osôb pracujúcich v členskom štáte Európskej únie
uplatniť si nároky na sociálne zabezpečenie v ktoromkoľvek členskom štáte Európskej únie a požadovať
bezpodmienečné zohľadnenie dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na inom území na účely

vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. Zároveň poznamenala, že ani nezamestnané osoby, ktoré v
posudzovanom období dosiahli dobu poistenia len na území Slovenskej republiky nemajú právo výberu
členského štátu Európskej únie, v ktorom požiadajú o dávku v nezamestnanosti v tom zmysle, že
ak si o dávku v nezamestnanosti požiadajú v inom členskom štáte Európskej únie, doba poistenia
v nezamestnanosti dosiahnutá na Slovensku im nebude automaticky zohľadnená ako doba poistenia

dosiahnutá na území dotknutého členského štátu. Takúto dobu by dotknutý členský štát Európskej
únie zohľadnil len v prípade existencie pevných väzieb (bydliska) predmetnej osoby na jeho území.
V súvislosti s námietkou žalobcu, že prvostupňové rozhodnutie je v rozpore so zásadou spočítania
období, ako aj so zásadou exportovateľnosti dávok, žalovaná uvádza, že uvedené zásady nemajúlegislatívnu oporu. Nárok žalobcu na dávku v nezamestnanosti bol posúdený v súlade s príslušnými
ustanoveniami zákona, základného nariadenia aj vykonávacieho nariadenia. Z ustanovení čl. 61 až 65
základného nariadenia vyplýva základná zásada, ktorou sa treba viesť pri zohľadňovaní dôb poistenia v

nezamestnanosti dosiahnutých na území iného členského štátu Európskej únie, a to že doba poistenia
v nezamestnanosti dosiahnutá na území iného členského štátu Európskej únie (v žalobcovom prípade
na území Veľkej Británie) môže byť zohľadnená na účely nároku na dávku v nezamestnanosti jedine v
prípade, ak bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila dotknutá
osoba doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na Slovensku. Iba vo výnimočných prípadoch je

možné zohľadniť dobu poistenia dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie pokiaľ
je dosiahnutá ako posledná. Touto výnimkou zo základnej zásady je situácia, ak si žiadateľ zachová
počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie centrum záujmov a
bydlisko na území Slovenskej republiky. Čo sa týka exportovateľnosti dávky v nezamestnanosti žalovaná
uvádza, že v zmysle čl. 64 základného nariadenia príjemca dávky v nezamestnanosti môže požiadať o
jej exportovanie na územie iného členského štátu Európskej únie, teda aj na územie Slovenska. Žalobca

všakodávkuvnezamestnanostinaúzemíVeľkejBritánienepožiadal,tátodávkamutedapodľabritských
právnych predpisov nebola priznaná, a teda nemohla byť ani exportovaná na Slovensko. Žalovaná
zároveň dopĺňa, že podmienky vzniku a zániku sociálneho poistenia, vrátane podmienok nároku na
dávku v nezamestnanosti sú striktne stanovené zákonom. Zákon neobsahuje ustanovenia o odstránení
tvrdosti zákona a neumožňuje Sociálnej poisťovni povoliť výnimky pri nesplnení zákonných podmienok

na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti.

II. Priebeh správneho súdneho konania

4. Proti rozhodnutiu žalovanej podal žalobca na Krajský súd v Košiciach správnu žalobu a ňou sa
domáhal rušenia rozhodnutia žalovanej č. 20705-2/2021-BA zo dňa 05.05.2021 a vrátenia veci na ďalšie
konanie a rozhodovanie. Zároveň si uplatnil právo na náhradu trov konania.

5. V správnej žalobe uvádza, že Sociálna poisťovňa rozhodla, že nemá nárok na dávku v
nezamestnanosti aj napriek faktu, že preukázal dobu poistenia v nezamestnanosti za posledné 4 roky,
t. j. od 10.12.2016 do 07.12.2020 v celkovom počte 1459 dní, na území Veľkej Británie. Žalobca dôvodí,
že keďže nebol zamestnaný na území Slovenskej republiky, ale na území iného členského štátu, daný
prípad je potrebné posudzovať podľa práva Európskej únie, konkrétne základného nariadenia na čl. 61

ods. 1 a čl. 65 ods. 5, písm. a/ ktorého, ich citáciou poukázal. Podľa žalobcu je z ich obsahu zrejmé,
že má nárok na vyplatenie dávky v nezamestnanosti, avšak Sociálna poisťovňa mu ju odmietla vyplatiť,
nakoľkopodľajejposúdeniažalobcanemábydliskonaúzemíSlovenka.Bydliskožalobcusapodľapráva
Európskej únie posudzuje podľa vykonávacieho nariadenia, kedy žalobca zároveň citoval znenie článku
11 odsek 1 tohto nariadenia. V súvislosti s kritériami pre určenie centra záujmov žalobcu, tento pokiaľ

ide o dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov uviedol: „Za posledné 4 roky, na
ktoré sa berie ohľad v poskytovaní dávky v nezamestnanosti sa žalobca pravidelne vracal na Slovensko
a zdržiaval sa tu počas všetkých voľných dní, ktoré mu boli umožnené v zamestnaní. Vždy, ak mu to
situácia v zamestnaní dovolila a bolo mu udelené voľno na viac po sebe nasledujúcich dní, cestoval
žalobca na Slovensko za svojou rodinou, hlavne za rodičmi. Na Slovensko cestoval minimálne 4x do

roka na dobu 1 - 5 týždňov, čoho dôkazom je aj výpis letov podložený letenkami. Od roku 2016 strávil
na Slovensku 235 dní, čo je priemerne 52,2 dní ročne. Je teda zrejme, že žalobca sa zdržiaval vo Veľkej
Británii len na čas potrebný na výkon jeho povolania a vždy v čase voľna cestoval na Slovensko.“ V
súvislosti ďalším kritériom pre posudzovanie centra záujmov, ktorým je situáciu dotknutej osoby vrátane
povahyaosobitnýchvlastnostíkaždejvykonávanejčinnosti,predovšetkýmmiesta,kdesatakátočinnosť

zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy, žalobca dôvodil, že
„na základe vzdialenosti Veľkej Británie a Slovenskej republiky je evidentné, že žalobca nemohol chodiť
na Slovensko častejšie. Aj napriek faktu, že na svoju prepravu využíval predovšetkým leteckú dopravu,
ktorá je najrýchlejšou dopravou, je potrebné brať ohľad na strávenie dlhých hodín na letiskách a taktiež
potreba presunúť sa na letisko a následne z letiska. Preto je potrebné odlišovať, ak osoba pracuje v

Anglicku, vzdialenom vzdušnou čiarou 1551km (vzdialenosť Košice – Londýn) a ak ide o osobu, ktorá
pracuje napríklad v susednom Maďarsku a pracuje 15 km od miesta svojho bydliska. Je jasné, že sa
dochádzanie domov u týchto dvoch osôb bude líšiť, avšak to v žiadnom prípade nesmie znamenať, že
osobe ktorá pracuje v inom členskom štáte vzdialenom 15 km od miesta bydliska bude poskytnutá dávkav nezamestnanosti a osobe, ktorá pracuje 1551 km od miesta bydliska takáto dávka poskytnutá nebude
len na základe skutočností, že u tejto osoby nie je možné sa presúvať do miesta bydliska v tých istých
intervaloch.“ Pokiaľ ide o hodnotenie rodinného stavu a rodinných väzieb žalobcu, tento uviedol, že na

území Slovenska má svojich rodičov, ktorých pravidelne navštevuje a vždy navštevoval, pričom práve
oni sú dôvodom, prečo sa tak často vracal na Slovensko a počas svojho pobytu na Slovensku býval v
ich byte, kde má aj doteraz zapísaný trvalý pobyt. V súvislosti s kritériom bytovej situácie a jej stability,
žalobca podotkol, že aj napriek tomu, že sa dlhodobo zdržiaval na území Veľkej Británii a bol v tomto
štáte zamestnaný, nikdy neinvestoval do žiadnej nehnuteľnosti. Doplnil, že ak by chcel vo Veľkej Británii

zotrvať dlhšie, určite by uvažoval nad kúpou nehnuteľnosti práve v tejto krajine, pretože na financovanie
jeho vlastného domu by mu s určitosťou vyšla nižšia peňažná položka ako na nájom. Táto skutočnosť
podľa žalobcu jasne svedčí o tom, že sa na danú krajinu nechcel nijako viazať a skutočne v nej zotrval
len kvôli výkonu povolania. Naopak, za našetrené peniaze, ktoré si zarobil v Anglicku kúpil v roku 2019
garáže v blízkosti jeho trvalého bydliska a následne začiatkom roka 2020 zakúpil jeho vlastný byt, ktorý
sa nachádza neďaleko jeho aktuálneho bydliska. O záujme žalobcu o kúpu nehnuteľnosti a následnom

usadení sa na Slovensku svedčí aj zriadenie stavebných sporení, konkrétne zo dňa 19.12.2002 a dňa
23.01.2008, ktoré boli zriadené v Prvej stavebnej sporiteľni, a.s. Pokiaľ by žalobca nemal v záujme vrátiť
sa späť na Slovensko, uložil by peniaze v ktorejkoľvek anglickej banke. Žalobca poukazuje aj na polohu
bytu, ktorý na Slovensku zakúpil a ktorý sa nachádza v blízkosti bytu jeho rodičov, ktorým tak môže byť
vždy po blízku, z dôvodu, že títo sú už starší a postupne budú potrebovať čoraz viac jeho pomoc. K

poznámke žalovanej, že doposiaľ nebýva v byte, ktorý zakúpil žalobca uvádza, že byt si vyžaduje plnú
rekonštrukciu, počas ktorej nie je možné, aby žalobca v tomto byte zotrval, avšak hneď ako to bude
možné a byt bude komplete prerobený a zariadený, presťahuje sa od svojich rodičov a bude bývať vo
svojom byte. Práve kúpa bytu v blízkosti bytu jeho rodičov preukazuje podľa žalobcu jeho naviazanosť
na domov. K názoru žalovanej, že žalobca odišiel do Veľkej Británie spoločne so svojím bratom, ktorý

má byť preňho blízkou osobou a s ktorým má mať natoľko silné väzby, že mu má nahradiť iných členov
rodiny, žalobca uvádza, že aj keď má so svojím bratom dobré vzťahy, neznamená to, že je možné tvrdiť,
že na Slovensku nemá zachované rodinné väzby. Žalobca sa na Slovensko pravidelne vracal a to najmä
kvôli svojim rodičom, ktorí potrebovali jeho pomoc. Z daných faktov je preto jasné, že žalobca považuje
za svoje bydlisko Slovensko aj napriek tomu, že bol nútený odísť z dôvodu nájdenia si zamestnania, za

ktoré bude aj patrične finančne ohodnotený, čo v jeho situácii na Slovensku možné nebolo. Žalobca sa
v tejto dobe už chce zamestnať na Slovensku a ostať tu žiť aj naďalej a do Veľkej Británie sa neplánuje
už nikdy vrátiť. Žalobca považuje za potrebné poukázať aj na rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka
Michalovce zo dňa 11.02.2021, č.: 1597/2021-MI-DvN, v ktorom Sociálna poisťovňa rozhodla v skutkovo
zhodnom prípade odlišne, kedy pánovi A., ktorý bol účastníkom daného konania uznala, že tento má

nárok na dávku v nezamestnanosti a to aj napriek tomu, že pracoval v jednom zamestnaní spolu s
žalobcom a rovnako ako žalobca za posledné štyri roky pracoval na území iného členského štátu, resp.
EHP a preukázal celkovú dobu poistenia v nezamestnanosti 1461 dní. Žalobca taktiež uviedol, že je
v rozpore s právom Európskej únie, ktorého jednou zo základných slobôd je práve voľný pohyb osôb,
ktorý vytvára oblasť bez vnútorných hraníc, aby bol občan Európskej únie akokoľvek "trestaný" len kvôli

tomu, že využije svoje právo na voľný pohyb. Žalobca podotýka, že len využil svoje právo na voľný pohyb
v rámci Európskej únie a odišiel za prácou do iného členského štátu, pričom sa nestal jeho občanom,
nezmenil si ani miesto trvalého bydliska, ale len využil slobody, ktoré mu Európska únia garantuje.

6. K správnej žalobe zaujala stanovisko žalovaná a vo svojom vyjadrení datovanom ku dňu 17.12.2021

uviedla, že pri hodnotení miesta bydliska sa neprihliada len na posledné štyri roky pred zaradením do
evidencie uchádzačov o zamestnanie, ale v súlade s čl. 65 ods. 2 základného nariadenia, preukázanie
zachovania bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu zárobkovej činnosti v zahraničí
sa hodnotí najmä počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie,
resp. Veľkej Británie. Pri posudzovaní dĺžky a trvalosti prítomnosti na území dotknutých členských

štátov je nutné prihliadať na celkovú dobu prítomnosti dotknutej osoby mimo územia Slovenska. V
tejto súvislosti žalovaná poukazuje na to, že žalobca sa na území Veľkej Británie zdržiaval viac ako
16 rokov, čo je nespochybniteľne dlhodobý pobyt a pokiaľ ide o frekvenciu jeho návratov a dĺžky
pobytu na Slovensku, žalovaná uviedla, že žalobca tvrdenia o pravidelných návratoch na Slovensko
a to minimálne 4-krát ročne na 1 - 5 týždňov nepreukázal. Podľa cestovných dokladov predložených

v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti sa žalobca v roku 2015 a v roku 2017 na Slovensko
vrátil dvakrát; v roku 2016 a v rokoch 2018 - 2020 sa vracal na Slovensko štyrikrát ročne (na 2
až 30 dní, pričom priemerná dĺžka pobytu na Slovensku bola 13 dní). Podľa názoru žalovanej, aj
keď osoby trvalo usadené v zahraničí niekoľkokrát do roka navštívia niektorých svojich rodinnýchpríslušníkov na Slovensku, strávia s nimi voľný čas alebo dovolenku, neznamená to bez ďalšieho,
že nemajú po uplynutí týchto kratších časových úsekov dlhodobý záujem v zahraničí zotrvať. Pokiaľ
ide o posúdenie pracovnej situácie žalobcu, je podľa mienky žalovanej nepochybné, že žalobca sa

dlhodobo orientoval výlučne na britský pracovný trh a jeho pracovná situácia vo Veľkej Británii bola
nepochybne stabilná (a to aj v porovnaní s pracovnou históriou na Slovensku, ktorá celkovo predstavuje
2 mesiace pracovného pomeru v roku 2004). V súvislosti s rodinnou situáciou žalobcu, kde tento
poukazuje na prítomnosť svojich rodičov na Slovensku, žalovaná dôvodí, že na túto okolnosť bolo v
konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti prihliadnuté. Dopĺňa však, že v prípade dospelých osôb sa

počíta s prirodzeným sociálnym javom osamostatnenia sa od rodičov, a preto ich prítomnosť na území
Slovenska nepreukazuje jednoznačne zachovanie väzieb žalobcu na tomto území. K bytovej situácii
žalobcu na Slovensku žalovaná uviedla, že táto svedčí o tom, že v období pred návratom na Slovensko
si žalobca vytvoril isté väzby k nehnuteľnosti na území Slovenska, avšak tieto v porovnaní s ostatnými
zistenými skutočnosťami (najmä v porovnaní s jeho dlhodobou prítomnosťou v zahraničí, so stabilnou
pracovnou situáciou vrátane dlhodobej orientácie na zahraničný pracovný trh, platení daní a odvodov

podľa britských právnych predpisov), nepreukazujú zachovanie bydliska žalobcu na Slovensku. Pasívne
vlastníctvo nehnuteľnosti na Slovensku nemôže byť podľa žalovanej nespochybniteľným spôsobom
vyhodnotené ako najrozhodujúcejšia skutočnosť svedčiaca o zachovaní bydliska žalobcu na Slovensku
počas viac ako 16-ročného výkonu zárobkovej činnosti v zahraničí, a to najmä z dôvodu, že nie je možné
preukázať, či nadobudnutie nehnuteľnosti nebolo vykonané z investičných dôvodov (napr. nehnuteľnosť

za výhodných podmienok neskôr predať), prípadne z dôvodu rekreačného využívania predmetnej
nehnuteľnosti (ako prechodné ubytovanie v prípade návratov na Slovensko). V súvislosti s prípadom, na
ktorý žalobca poukazuje a kde Sociálna poisťovne, pobočka Michalovce rozhodnutím číslo: 1597/2021-
MI-DvN, zo dňa 11. februára 2021 priznala účastníkovi konania zamestnanému v predchádzajúcom
období na území Veľkej Británie nárok na dávku v nezamestnanosti, žalovaná upozorňuje, že o každom

uplatnenom nároku na dávku v nezamestnanosti rozhoduje príslušná organizačná zložka Sociálnej
poisťovne individuálne, v samostatnom konaní a vo vzťahu ku konkrétnemu účastníkovi konania.
Tento postup nie je možné zovšeobecniť, pretože v každom konaní je dôkazná situácia iná (aj keď
pracovná situácia môže byť podobná, môžu byť výrazné rozdiely v celkovej dĺžke pobytu v zahraničí, v
rodinnej situácii i bytovej situácii). Žalovaná súčasne upozorňuje, že v záujme dodržania všeobecného

nariadenia na ochranu osobných údajov (GDPR) nie je možné vyjadriť sa ku konkrétnemu prípadu,
na ktorý žalobca poukazuje a presne a jednoznačne vyhodnotiť skutočnosti, na základe ktorých bolo
preukázané, že počas pobytu v členskom štáte Európskej únie si dotknutá osoba zachovala svoje
centrum záujmov na Slovensku. K tomu žalovaná zároveň poznamenáva, že predmetom súdneho
preskúmavania je napadnuté rozhodnutie žalovanej a nie iné rozhodnutia organizačných zložiek

Sociálnej poisťovne. K téme voľného pohybu osôb, ako jednej zo základných slobôd garantovaných
Európskou úniou žalovaná uvádza, že napadnutým rozhodnutím nebolo právo na voľný pohyb osôb
žiadnym spôsobom dotknuté. Ak žalobca poznamenáva, že len využil svoje právo na voľný pohyb a
odišiel za prácou do iného členského štátu, pričom sa domnieva sa, že len z dôvodu vyžitia práva
voľného pohybu mu nebol priznaný nárok na dávku v nezamestnanosti, s uvedeným názorom žalobcu

žalovaná nesúhlasí. Žalobcovi nebol priznaný nárok na dávku v nezamestnanosti z dôvodu nesplnenia
zákonných podmienok. Dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú žalobca dosiahol na území Veľkej
Británie nebolo možné zohľadniť na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti, pretože na základe
všetkých zistených skutočností bolo preukázané, že počas výkonu zárobkovej činnosti vo Veľkej Británii
nemal žalobca zachované bydlisko na Slovensku. Otázka bydliska je v prípadoch, keď žiadateľ o

dávku v nezamestnanosti bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie
nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy, zásadná. Účelom
uvedeného je zabrániť zneužívaniu sociálneho systému v podobe výberu členského štátu Európskej
únie, v ktorom si nezamestnaný uplatní nárok na dávku v nezamestnanosti (napr. z dôvodu možnosti
priznaniavyššejvýškydávkyvnezamestnanosti).Žalovanápoukazujenaskutočnosť,ženezamestnané

osoby, ktoré dosiahli doby poistenia v nezamestnanosti len na území štátu pôvodu nemajú právo
výberu členského štátu Európskej únie, v ktorom požiadajú o dávku v nezamestnanosti. Takúto dobu
by dotknutý členský štát Európskej únie zohľadnil len v prípade existencie pevných väzieb /bydliska/
predmetnej osoby na jeho území). Neskúmanie miesta bydliska počas výkonu činnosti zamestnanca
v členskom štáte Európskej únie by tak podľa žalovanej neoprávnene zvýhodňovalo žiadateľov o

dávku v nezamestnanosti, ktorí dosiahli doby poistenia v nezamestnanosti na území iného členského
štátu Európskej únie a to tým, že by mali právo výberu, či si o dávku v nezamestnanosti požiadajú
na území členského štátu, kde naposledy pracovali, alebo v štáte pôvodu (a to v závislosti od toho
podľa ktorých právnych predpisov im nárok na dávku v nezamestnanosti vôbec vznikne, resp. podľavýšky tejto dávky). Podľa žalovanej boli v konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti bez
pochybností .preukázané všetky rozhodujúce skutočnosti - doba trvania poistenia v nezamestnanosti
žalobcu na území Veľkej Británie, charakter vykonávanej činnosti na jej území, jeho rodinná aj bytová

situácia a ktorý členský štát sa považuje za bydlisko žalobcu na daňové účely. Žalovaná uzavrela, že
keďže žalobca nemal počas posledného zamestnania vo Veľkej Británii zachované bydlisko na území
Slovenskej republiky a bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nebol
poistený v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, nebolo možné doby poistenia
v nezamestnanosti získané na území Veľkej Británie zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v

nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia.

7. Na vyjadrenie žalovanej k správnej žalobe reagoval žalobca, podaním doručeným správnemu súdu
dňa 12.02.2022, kde uviedol, že žalovaná pri posudzovaní rodinného stavu a blízkych väzieb žalobcu
vychádza zo skutočností, podľa ktorých sa žalobca zdržiaval na území Veľkej Británie spoločne so
svojím bratom, ktorý tam je od roku 2005. Toto tvrdenie Sociálnej poisťovne sa nezakladá podľa žalobcu

na pravde nakoľko jeho brat sa nachádza na území Veľkej Británie len posledné 2 roky, teda od
roku 2019. Čo sa týka posudzovania cestovných dokladov žalovanou, žalobca považuje za potrebné
uviesť, že svoje tvrdenia jasne preukázal a to že žalovanej nepostačujú údaje o cestovaní z posledných
piatich rokoch považuje za nelogické nakoľko na posudzovanie priznania dávky v nezamestnanosti
sú relevantné len posledné štyri roky, ktoré predstavujú rozhodujúce obdobie na priznanie dávky v

nezamestnanosti. K úvahám žalovanej, že nehnuteľnosť, ktorú žalobca nadobudol v roku 2020 do
vlastníctva predstavuje len pasívne vlastníctvo nehnuteľností na území Slovenskej republiky a preto to
nemožno považovať za rozhodujúcu skutočnosť, ktorá by odôvodňovala väzby žalobcu k Slovenskej
republike, ako aj, že táto nehnuteľnosť bola nadobudnutá len za účelom investície, či rekreačného
využívania, žalobca podotýka, že nehnuteľnosť nenadobudol s uvedeným úmyslom. Nehnuteľnosť bola

vždy využívaná jedine ním a to výlučne na jeho vlastné účely a nikdy nebola predmetom nejakého
nájomného vzťahu s treťou osobou. Kúpou tejto nehnuteľnosti si žalobca chcel zabezpečiť miesto, kde
by sa mohol usadiť po návrate z Veľkej Británie. Žalobca však vždy považuje a aj považoval za svoj
domov aj bydlisko jeho rodičov, kde sa pravidelne niekoľko krát ročne vracal. Týmto považuje žalobca za
preukázanúskutočnosť,týkajúcusaexistenciedostatočnesilnýchväziebnaúzemíSlovenskejrepubliky.

Žalobca taktiež potvrdzuje, že po návrate na územie Slovenskej republiky, teda po ukončení jeho
zamestnania vo Veľkej Británii, sa evidoval na úrade práce ako nezamestnaný, a to v zákonnej lehote
7 kalendárnych dní od ukončenia pracovného pomeru.

8. Ďalšie písomné vyjadrenia už v tomto konaní jeho účastníci správnemu súdu neposkytli.

9.AjkeďkonanieosprávnejžalobesazačalonaKrajskomsúdevKošiciach,súčinnosťouod01.06.2023
je v zmysle znenia ust. § 10 a § 13 Správneho súdneho poriadku, na konanie a rozhodnutie o nej
príslušný Správny súd v Košiciach, ktorý zároveň v tento deň (01.06.2023) začal svoju činnosť. Ku
dňu 01.06.2023 došlo k prechodu výkonu súdnictva z krajských súdov na správne súdy (okrem iných z

Krajského súdu v Košiciach na Správny súd v Košiciach) vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna
2023 daná právomoc správnych súdov, vrátane prerokúvanej veci.

10. Vzhľadom na existenciu ust. § 493e Správneho súdneho poriadku, procesný postup správneho súdu
v tomto konaní sa musí riadiť ustanoveniami Správneho súdneho poriadku v jeho znení účinnom do

30. júna 2023.

11. Krajský súd v Košiciach vo veci rozhodol dňa 09.12.2022 rozsudkom č.k. 1Sa/7/2021-43 tak, že
rozhodnutie žalovanej č. 20705-2/2021-BA zo dňa 05.05.2021 zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie.
Žalobcovi zároveň priznal proti žalovanej právo na náhradu trov konania.

12. Tento rozsudok napadla žalovaná kasačnou sťažnosťou, o ktorej rozhodol Najvyšší správny súd
Slovenskej republiky (ďalej ako „kasačný súd“) dňa 30.04.2024, rozsudkom sp. zn. 7Ssk/36/2023
tak, že rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 1Sa/7/2021-43 zo dňa 09.12.2022 zrušil a vec
vrátil Správnemu súdu v Košiciach na ďalšie konanie. Dôvodom rozhodnutia kasačného súdu bolo

prijatie záveru, že rozhodnutie žalovanej v spojení s prvostupňovým rozhodnutím vychádza z dostatočne
zisteného skutkového stavu, ktoré je logicky vyhodnotené a riadne právne posúdené.13. Správny súd, zohľadňujúc kasačným súdom vyslovené konštatovania, vec opätovne prejednal,
podrobne sa oboznámil s obsahom súdneho spisu, ako aj administratívnych listín a dospel k záveru o
nedôvodnosti podanej správnej žaloby.

14. Vzhľadom na prejavy vôle oboch účastníkov správneho súdneho konania prejednať vec bez
nariadenia pojednávania, správny súd túto vôľu rešpektoval a postupom podľa ust. § 107 ods. 2
Správneho súdneho poriadku vo veci rozhodol bez toho, aby pojednávanie nariadil. Správny súd
zároveň v zmysle ust. § 137 ods. 4 Správneho súdneho poriadku v zákonnej lehote oznámil na

svojej úradnej tabuli, ako aj na webovej stránke, že rozsudok v tejto veci bude verejne vyhlásený dňa
25.10.2024 o 12:00 hod. v pojednávacej miestnosti P2 budovy Správneho súdu v Košiciach. Keďže boli
splnené zákonné podmienky vyplývajúce z ust. § 137 ods. 3, veta druhá Správneho súdneho poriadku,
správny súd vyhlásil rozsudok dňa 25.10.2024 vyvesením jeho skráteného písomného vyhotovenia bez
odôvodnenia na úradnej tabuli súdu.

15. Podľa ust. § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom ku dňu 24.05.2021
(právoplatnosť preskúmavaného rozhodnutia) poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v
posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v
nezamestnanosti najmenej dva roky.

16. Podľa článku 61 ods. 1 základného nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne
predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky
dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu
zohľadnídobypoistenia,zamestnaniaalebosamostatnejzárobkovejčinnostidosiahnutépodľaprávnych
predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré

uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia,
vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov
iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli
dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.

17. Podľa článku 61 ods. 2 základného nariadenia s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5
písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila
v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky:
- doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia,
- doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo

- doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej
činnosti.

18. Podľa článku 65 ods. 2 základného nariadenia úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej
poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydliska v

členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydliska v tomto štáte, alebo sa vráti
do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby
bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb
zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo
samostatne zárobkovo činná osoba.

19. Podľa článku 65 ods. 5 písm. a/ základného nariadenia nezamestnaná osoba uvedená v prvej a
druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa
na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne
zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.

20. Podľa článku 1 písm. i/ bod 2 základného nariadenia, ak právne predpisy členského štátu, ktoré sú
uplatniteľné podľa pododseku 1, nerozlišujú medzi rodinnými príslušníkmi a inými osobami, na ktoré sú
uplatniteľné, manžel/manželka, neplnoleté deti a nezaopatrené deti, ktoré dosiahli vek plnoletosti, sa
považujú za rodinných príslušníkov.

21. Podľa článku 1 písm. j/ a k/ základného nariadenia na účely tohto nariadenia:
j/ „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva;
k/ „pobyt“ znamená prechodné bydlisko.22. Podľa článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo
viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto

inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia
všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať:
a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov;
b) situáciu dotknutej osoby vrátane:
i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto

činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy;
ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb;
iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti;
iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov;
v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná;
vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.

23. Podľa článku 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z
príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami,
na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako
vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.

24. Z článkov 61 a 65 ods. 5 základného nariadenia vyplýva základná zásada, ktorou je potrebné
sa riadiť pri zohľadňovaní dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na území iného členského
štátu, a to, že doba poistenia v nezamestnanosti dosiahnutá na území iného členského štátu (v našom
prípade na území Veľkej Británie) môže byť zohľadnená na účely nároku na dávku v nezamestnanosti v

prípade, ak bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila dotknutá
osoba doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na Slovensku. Iba vo výnimočných prípadoch
je možné zohľadniť dobu poistenia dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie,
pokiaľ je dosiahnutá ako posledná. Touto výnimkou zo základnej zásady je situácia, ak si žiadateľ
zachová počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie centrum

záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky. Otázka bydliska je teda v prípadoch, keď žiadateľ
o dávku v nezamestnanosti bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie
nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy, kľúčová. Pod
pojmom „bydlisko“ v zmysle úniovom sa nechápe evidovaný trvalý alebo prechodný pobyt podľa
vnútroštátnych predpisov Slovenskej republiky. Podľa článku 1 písm. j/ základného nariadenia pojem

„bydlisko“ znamená zvyčajné bydlisko, t. j. miesto, kde osoba zvyčajne býva, na účely vykonávacieho
nariadenia chápané ako „centrum záujmov“ v spojení s článkom 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia.
„Bydlisko“ predstavuje v tomto zmysle autonómny pojem vlastný právu Únie (pozri rozsudok Súdneho
dvora Európskej únie C-90/97 Swaddling, bod 28). Kritériami na určenie centra záujmov sú v zmysle čl.
11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia najmä: dĺžka obdobia zdržiavania sa na území daného štátu, dĺžka a

stabilitavýkonuzárobkovejčinnosti,dĺžkatrvaniapracovnejzmluvy,rodinnýstavarodinnéväzby,bytová
situácia a stabilita tejto situácie a miesto, kde dochádza k zdaňovaniu príjmov. Zároveň platí, že tento
zoznam, ktorý nie je taxatívny, nestanovuje žiadne preferenčné poradie rôznych kritérií vymedzených
v odseku 1 tohto článku.

25. Možno teda zopakovať, že medzi účastníkmi správneho súdneho konania bolo sporné, či okolnosti
pobytu žalobcu vo Veľkej Británii pri ich komplexnom vyhodnotení možno alebo nemožno považovať za
svedčiace o zachovaní bydliska žalobcu (centra jeho záujmov) na území Slovenskej republiky.

26. Z obsahu administratívneho spisu, ktorý mal správny súd k dispozícii vyplýva, že žalobca dňa

8.12.2020 požiadal úrad práce o zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie. V žiadosti súčasne
uviedol, že v období od 25.7.2011 do 7.12.2020 bol zamestnaný na území Veľkej Británie. K uvedenému
dňu (08.12.2020) bol žalobca do evidencie uchádzačov o zamestnanie. zaradený. Dňa 28.12.2020
žalobca na tlačive Sociálnej poisťovne vyhlásil, že z posledného zamestnania, ktoré vykonával na
území Veľkej Británie sa spravidla denne alebo najmenej raz týždenne nevracal do miesta bydliska,

neuplatnil si nárok na dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte EÚ, nie je poberateľom dávky
v nezamestnanosti priznanej v inom členskom štáte EÚ, ako aj to, že nebol poberateľom dávky
v nezamestnanosti v inom členskom štáte EÚ. Žalobca zároveň na uvedenom tlačive potvrdil, že v
inom členskom štáte EÚ si neuplatnil nárok na nemocenské, ošetrovné, rodičovský príspevok aleboinú obdobnú dávku poskytovanú z dôvodu starostlivosti o dieťa a ani takéto dávky nepoberal. Vo
vyhlásení na účely posúdenia zachovania centra záujmov dňa 28.12.2020 žalobca uviedol, že do
Veľkej Británie odišiel v septembri 2004 a vrátil sa odtiaľ v decembri 2020. Počas jeho posledného

zamestnania vo Veľkej Británii sa na Slovensko vracal 4 krát do roka s dĺžkou pobytu 1 až 5
týždňov, pričom uviedol, že to záviselo od možnosti jeho dovolenky a náhradného voľna. Na návraty na
Slovensko podľa ním predložených dokladov využíval leteckú dopravu. V uvedenom vyhlásení súčasne
uviedol, že v poslednom zamestnaní pracoval, ako vodič nákladného vozidla, jeho pracovný pomer
bol dohodnutý na dobu neurčitú a ukončený bol zo strany zamestnávateľa. Výmera jeho dovolenky v

poslednom zamestnaní predstavovala 34 dní ročne a žalobca taktiež uviedol, že v období medzi dvoma
zamestnaniami sa zdržiaval na území iného členského štátu EÚ. Potvrdil tiež, že počas posledného
zamestnaniavoVeľkejBritániisizamestnanienaSlovenskunehľadal.Akoblízkeosoby,ktorémalipočas
jeho pobytu vo Veľkej Británii bydlisko/pobyt na Slovensku, žalobca označil svojich rodičov. Zároveň
uviedol, že počas pobytu vo Veľkej Británii nevykonával nezárobkovú činnosť a v súvislosti s bytovou
situáciou počas jeho pobytu vo Veľkej Británii uviedol, že býval v nájme, pričom ubytovanie zmenil

štyri krát. Potvrdil, že na Slovensku vlastní nehnuteľnosť (byt) určenú na vlastné bývanie, pričom jej
kúpu financoval z osobného a stavebného sporenia. Na Slovensku počas svojich návratov býval u
rodičov a býva tam aj po návrate z Veľkej Británie z dôvodu prebiehajúcej rekonštrukcie vlastného bytu.
Do zápisnice spísanej dňa 03.02.2021 za účelom preukázania zachovania centra záujmov, žalobca
uviedol prehľad všetkých zamestnaní, ktoré na území Veľkej Británie od svojho príchodu tam v roku

2004 vykonával, pričom ako dôvod ukončenia posledného zamestnania zo strany zamestnávateľa,
uviedol pandémiu. Zároveň žalobca opravil dátum začiatku tohto zamestnania a to od 01.04.2012
(predtým od 25.07.2011). K svojmu rodinnému stavu uviedol, že je slobodný, bezdetný, jeho rodičia sú
dôchodcovia a žijú na Slovensku. Uviedol tiež, že jeho brat žije a pracuje v Londýne od roku 2005.
Pokiaľ ide o charakter bývania vo Veľkej Británii, žalobca uviedol, že spoločne s bratom, sesternicou

a kamarátmi si prenajímal dom a potvrdil to čo už uviedol skôr, že sa v priebehu svojho pobytu
vo Veľkej Británii štyrikrát sťahoval. Žalobca potvrdil, že trvalý pobyt má na adrese C. X D. A. od
14.12.1984 a v období od roku 2004 do roku 2020 mal prechodný pobyt v Spojenom kráľovstve. Žalobca
takisto potvrdil, že je vlastníkom vyššie spomenutého bytu. Žalobca sa podľa svojich slov vracal na
Slovensko sám a zopakoval, že po svojom návrate býva s rodičmi. Pracovná činnosť vo Veľkej Británii

mu umožnila naučiť sa jazyk a kúpiť byt a garáž. Ako dôvod návratu na Slovensko žalobca uviedol
pomoc rodičom. Administratívny spis taktiež obsahuje protokol o predčasnom zrušení termínovaného
vkladu zo dňa 06.02.2020 v peňažnom ústave Poštová banka, a.s., zmluvu o osobnom účte uzatvorenú
medzi žalobcom a Poštovou bankou, a.s. dňa 06.02.2020, poistnú zmluvu uzatvorenú dňa 26.06.2002
so Slovenskou poisťovňou, a.s., predmetom ktorej je životné poistenie žalobcu, s dohodnutou dobou

poistenia 35 rokov, výpoveď zmluvy o stavebnom sporení vrátane oznámenia Prvej stavebnej sporiteľne
zo dňa 12.02.2019 o výplate finančných prostriedkov z tejto zmluvy žalobcovi, výpis z listu vlastníctva
č. XXXX informujúci, že žalobca nadobudol na základe kúpnej zmluvy zo dňa 18.03.2020 do výlučného
vlastníctva byt v obci A., katastrálnom území A., kópiu nájomnej zmluvy datovanej ku dňu 29.01.2015,
kde žalobca vystupuje v pozícii nájomcu obytného domu v meste B., čestné prehlásenie, kde žalobca

uviedol, že odo dňa 26.03.2018 do 08.12.2020 býval vo Veľkej Británii u svojho brata v meste Feltham,
detaily letov, ktoré žalobca absolvoval medzi Veľkou Britániou a Slovenskom v období rokov 2015 až
2020, kópie dokladov o plnení daňových a odvodových povinností vo Veľkej Británii za roky 2005 až
2020, ako aj potvrdenie datované ku dňu 22.12.2020 o dosiahnutom zárobku žalobcu a ním zaplatenej
dane u zamestnávateľa: Alpha LSG Ltd., ku dňu 07.12.2020, vrátane zmluvných pracovných podmienok

s týmto zamestnávateľom. Súčasťou administratívneho spisu je aj formulár U1 s údajmi o období
poistenia v nezamestnanosti, o dobe poberania príjmu zo zamestnania a jeho výške, ako aj dôvode
skončenia zamestnania, ktorý bol vyhotovený inštitúciou: HMRC PT Operations dňa 31.12.2020 a
doručený Sociálnej poisťovni, pobočka Michalovce dňa 26.01.2021.

27. Podľa pravidla obsiahnutého v článku 61 ods. 1 a ods. 2 Základného nariadenia sa doby poistenia
v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu zohľadnia ako
keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne
pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté podľa
slovenských právnych predpisov. Keďže ale žalobca týmto spôsobom doby poistenia podľa slovenských

právnych predpisov bezprostredne pred jeho zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie
nedosiahol (čo nebolo medzi účastníkmi správneho súdneho konania sporné), bolo potrebné posúdiť, či
sa doby poistenia získané vo Veľkej Británii môžu zohľadniť podľa článku 65 ods. 5 písm. a/ Základného
nariadenia. ktorý predstavuje výnimku z uvedeného pravidla a podľa ktorého by žalobca poberal dávky vsúlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky, ako keby sa na neho tieto predpisy vzťahovali počas
jeho poslednej činnosti zamestnanca a to v prípade, ak by si na území Slovenskej republiky zachoval
bydlisko.

28. Správny súd aj napriek novému prejednaniu veci pripomína, že podľa ust. § 135 ods. 1 Správneho
súdneho poriadku v jeho znení účinnom do 30.06.2023, je pre rozhodnutie správneho súdu rozhodujúci
stav v čase právoplatnosti (správnou žalobou napadnutého) rozhodnutia žalovanej.

29. Kritéria, ktoré je potrebné pri určovaní bydliska osoby zohľadniť a ktoré boli sformulované v judikatúre
Súdneho dvora Európskej únie (viď napríklad rozsudok zo dňa 11. septembra 2014 vo veci C-394/13,
B., ods. 34) sú v súčasnosti kodifikované v čl. 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia. Ako však vyplýva z
jeho znenia, tento zoznam nie je taxatívny a nestanovuje tiež žiadne preferenčné poradie kritérií v ňom
vymedzených. Všeobecne sa zdôrazňuje nevyhnutnosť prihliadať na osobitosti tej ktorej prejednávanej
veci.

30. Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu orgánu verejnej správy
je posúdiť, či orgán verejnej správy príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov
pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania,
či rozhodnutie orgánu verejnej správy bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi

a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či toto rozhodnutie bolo vydané v súlade s
hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy
je podmienená zákonnosťou postupu tohto orgánu, ktorý predchádzal vydaniu takéhoto rozhodnutia,
napadnutého v konečnom dôsledku správnou žalobou. Správny súd v rámci súdneho prieskumu
zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy teda preskúmava, či orgán verejnej správy konal a

rozhodol v súlade so zákonom, či v správnom konaní postupoval v súčinnosti s účastníkmi konania, či
sa vysporiadal s ich námietkami a či na základe skutkových zistení a na základe logického a rozumného
uváženia ustálil správne svoj právny záver.

31. Správny súd pri opätovnom prieskume veci po jej vrátení kasačným súdom, rešpektujúc jeho pokyny

dospel k záveru, že skutočnosti vyplývajúce z administratívneho spisu, žalovaná vyhodnotila správne,
kedy vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu v prípade určenia bydliska žalobcu v rozhodnom období,
spolu so zohľadnením kritérií, ktoré sú vymedzené v článku 11 Vykonávacieho nariadenia, vyslovila
záver o tom, že bydlisko žalobcu sa v posudzovanom období nachádzalo na území Veľkej Británie
(nebolo zachované na území Slovenskej republiky) a preto nebolo možné vyhovieť žiadosti žalobcu o

priznanie dávky v nezamestnanosti.

32.Správnysúdtedapodporujezáveržalovanej,žecentrumzáujmovžalobcusavčasepodaniažiadosti
o dávku v nezamestnanosti nachádzalo vo Veľkej Británii. Na účely určenia miesta bydliska žalobcu
a s tým súvisiacim centrom jeho záujmov, správny súd upriamuje pozornosť na striktné podmienky

vymedzené v článku 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia, v rámci ktorých bolo potrebné situáciu žalobcu
vyhodnotiť. Pre určenie centra záujmu žalobcu, pre potreby určenia jeho bydliska boli preto rozhodné
tieto skutočnosti:

- dĺžka a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov (Veľká Británia a Slovensko) –

žalobca sa na území Veľkej Británie zdržiaval v období od septembra 2004 do decembra 2020, čo je
viac ako šestnásť rokov. V čase trvania posledného pracovného pomeru vo Veľkej Británii sa žalobca
podľa jeho slov na Slovensko vracal štyri krát ročne na obdobie 1 až 5 týždňov (uvedená skutočnosť
vyplýva z vyššie spomenutého „Vyhlásenia žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov“
spísaného so žalobcom). Žalobca sa teda vo Veľkej Británii zdržiaval v ucelených, niekoľkomesačných

obdobiach a možno povedať, že tam pôsobil prevažnú časť obdobia od septembra 2004 do decembra
2020. Celková dĺžka a trvalosť prítomnosti žalobcu na území Veľkej Británie v porovnaní so Slovenskom
tak vedie k záveru o zachovaní bydliska žalobcu v dotknutom období na území Veľkej Británie;

- situácia dotknutej osoby: i) povaha a osobitné vlastnosti každej vykonávanej činnosti, predovšetkým

miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva a trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej
pracovnej zmluvy – pracovný život žalobcu vo Veľkej Británii tvorilo celkovo 5 pracovných pomerov
(od jeho príchodu v septembri 2004 do jeho odchodu v decembri 2020), pričom posledný z nich
uzatvorený so zamestnávateľom Alpha LSG Ltd, kde žalobca pracoval ako vodič nákladného vozidla,trval od 01.04.2012 do 07.12.2020 a bol ukončený zo strany zamestnávateľa. Práca, ktorú žalobca
pre spomenutého zamestnávateľa vykonával, nemala, ako vyplýva z obsahu administratívneho spisu
charakter turnusovej práce. Z administratívneho spisu taktiež nevyplýva, že by žalobca v dotknutom

období vykonával na Slovensku nejakú zárobkovú činnosť, ani že by sa v tomto čase pokúšal na
Slovensku hľadať si nejaké pracovné príležitosti. V tejto súvislosti je preto správny súd presvedčený,
že vzhľadom na charakter práce a trvalosť a dĺžku posledného pracovného pomeru žalobcu vo Veľkej
Británii, sa centrum záujmov žalobcu nachádzalo práve tam; ii) rodinný stav a rodinné väzby žalobcu
- pokiaľ ide o rodinnú situáciu žalobcu, tento vyhlásil, že je slobodný, bezdetný, časť svojho života

vo Veľkej Británii býval so svojim bratom, ktorý tam v tom čase tiež pracoval. Žalobca tiež uviedol,
že počas jeho pôsobenia vo Veľkej Británii mal na Slovensku rodičov. Správny súd v tejto súvislosti
poukazuje, že kritérium rodinného stavu a rodinných väzieb sa vzťahuje len k úzkej rodine, t. j.
rodinným príslušníkom v zmysle článku 1 písm. i/ bod 2 Základného nariadenia, ktorými sú manžel alebo
manželka, neplnoleté deti a nezaopatrené dospelé deti. Iné rodinné väzby možno považovať len za
málo významné (viď rozsudky Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, sp. zn. 9Ads/95/2015-39

a 3Ads/55/2018-37). Z administratívneho spisu nevyplýva, že by žalobca mal rodinné väzby uvedeného
charakteru. Súrodenecký vzťah tak nemá z hľadiska posudzovania situácie žalobcu právnu relevanciu.
Pokiaľ ide o status rodičov, správny súd si je vedomý, že deti voči nim majú nepopierateľné, tak právne,
ako aj morálne záväzky, avšak rozširovanie rodinných väzieb, ktoré by mali byť rozhodné pre zachovanie
si bydliska v pôvodnom členskom štáte, aj na širšiu rodinu (napr. rodičov, prípadne brata) by totiž viedlo

k rozširovaniu oblasti uplatnenia čl. 65 základného nariadenia, čo v zásade nie je prijateľné. Kritérium
rodinnej situácie tak pre určenie bydliska žalobcu, nie je podľa mienky správneho súdu nápomocné.
Svoje stanovisko k problematike rodinných väzieb zaujal v zrušujúcom rozsudku aj kasačný súd, kedy
dôvodil, že „....toto kritérium sa týka len rodinných príslušníkov, t. j. manžela/manželky, neplnoletých
detí a nezaopatrených detí, ktoré dosiahli vek plnoletosti (čl. 1 písm. i/ bod 2 základného nariadenia).

Vo vzťahu k rodičom a bratovi žalobcu kasačný súd v nadväznosti na vyššie uvedené konštatuje, že
pre účely posúdenia zachovania rodinných väzieb rodičia/brat nie sú blízkymi osobami. Zároveň však
kasačný súd poukazuje na skutočnosť, že v prípade žalobcu ani nič nenasvedčovalo, že by jeho vzťah
k rodičom bol na úrovni zásadnej odkázanosti, ktorá by bola nezlučiteľná s čo i len dočasným faktickým
prenesením jeho bydliska do Spojeného kráľovstva (obdobne rozsudky sp. zn. 7Sžsk/92/2020, sp. zn.

7Ssk/124/2022). Na základe uvedeného je kasačný súd toho názoru, že žalobca si síce nevytvoril
rodinné väzby na území Spojeného kráľovstva, avšak ani si rodinné väzby v zmysle čl. 11 ods. 1 písm.
b) bod ii. na Slovensku nezachoval, preto toto kritérium nie je možné hodnotiť v prospech zachovania
úzkych väzieb so SR a teda v prospech zachovania bydliska žalobcu na jeho území (obdobne rozsudok
sp. zn. 7Ssk/124/2022)“; iii) vykonávanie akejkoľvek nezárobkovej činnosti - z administratívneho spisu

nevyplynulo, že by žalobca v rozhodnom čase na Slovensku vykonával akúkoľvek nezárobkovú činnosť.
Pokiaľ ide o skutočnosť, že žalobca trávil podstatnú časť mimopracovného času vo Veľkej Británii,
kasačný súd považuje túto skutočnosť za objektívnu, vyplývajúcu z vykonaného dokazovania. Žalovaná
túto skutočnosť len objektívne vyhodnotila a posúdila aj v kontexte s ostatnými kritériami. Podľa názoru
kasačného súdu je v tomto smere irelevantné, aká bola finančná situácia žalobcu, podstatné je, kde

skutočne žalobca prevažne trávil mimopracovný čas, a nie z akých dôvodov; v) bytová situácia –
vo Veľkej Británii žalobca býval podľa jeho vyjadrenia v nájme, pričom špecifikoval, že nájom zmenil
štyri krát. V čase návratov na územie Slovenska žalobca, ako miesto kde sa zdržiaval uviedol, že u
rodičov. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca počas svojho života vo Veľkej Británii využíval nájom
nehnuteľnosti, možno tento spôsob bývania podľa názoru správneho súdu považovať za dostatočne

adekvátny a bytovú situáciu žalobcu za stabilnú. Predovšetkým pod stabilitou netreba rozumieť len
vlastníctvo nehnuteľnosti, v dôsledku čoho pre určenie bydliska nie je určujúce, či osoba býva v
nehnuteľnosti, ktorú vlastní alebo ktorú má v nájme. Takisto nie je rozhodujúce, či osoba býva sama
alebo spoločne s inými osobami, pretože spoločné bývanie je kvôli šetreniu nákladov u osôb, ktoré ešte
nemajú vlastnú rodinu, no žijú a pracujú vo väčších mestách, bežné. Žalobca síce preukázal vlastníctvo

bytu na Slovensku, táto okolnosť však pri posudzovaní bydliska nie je podľa názoru správneho súdu
rozhodná a vlastníctvo takejto nehnuteľnosti preto možno hodnotiť rovnako, ako vlastníctvo akejkoľvek
inej majetkovej hodnoty. Kasačný súd k téme bytovej situácie žalobcu dôvodil, že „Skutočnosť, že
žalobca býval v podnájme ešte automaticky nezakladá záver o tom, že centrum záujmov je i naďalej v
SR, ale je potrebné prihliadnuť na skutočnosť, že takáto forma ubytovania nie je v daných podmienkach

Spojeného kráľovstva ničím neštandardným. Nemožno opomenúť ani skutočnosť, že žalobca mal na
ubytovaní súkromie a sociálne zázemie (obýval samostatnú izbu a ubytovanie zdieľal s bratom a
kamarátmi, nie s neznámymi osobami) a že ubytovanie menil v priebehu 16 rokov 4 krát, teda išlo
o pomerne stabilné ubytovanie. Inak by musela byť vyhodnotená bytová situácia, napr. ak by išlo oubytovanie poskytnuté zamestnávateľom len na dobu trvania pracovného vzťahu. Ani skutočnosť, že
žalobca na Slovensku nadobudol nehnuteľnosť nezakladá záver o tom, že centrum záujmov má i naďalej
v Slovenskej republike. Opak by navodil nelogickú a nežiadúcu situáciu, že každý, kto nadobudol na

území Slovenska nehnuteľnosť, automaticky tu má zachované centrum záujmov. Takýto výklad by však
nezodpovedal ani účelu základného nariadenia. Samotná skutočnosť, že sa žalobca stal vlastníkom
nehnuteľnosti na Slovensku osvedčuje žalobcom deklarovaný úmysel, týkajúci sa presťahovania (po
určitom čase pobytu v Spojenom kráľovstve) na Slovensko.“ Zhodnotením bytovej situácie žalobcu
v posudzovanom období tak možno podľa správneho súdu konštatovať, že táto svedčí v prospech

zachovania jeho bydliska vo Veľkej Británii; vi) daňová situácia - daňové povinnosti si v rozhodnom
období žalobca preukázateľne plnil vo Veľkej Británii, čo vyplynulo aj z ním predložených dokladov. To
takisto svedčí v prospech jeho bydliska tam a nie v Slovenskej republike, pretože povinné dane a odvody
z vykonávanej zárobkovej činnosti boli odvádzané inštitúcii vo Veľkej Británii.

33. Ďalšie skutočnosti, uvádzané žalobcom v priebehu správneho konania, ako napr. poistná zmluva,

predmetom ktorej je životné poistenie žalobcu, resp. jeho osobný účet, nemajú z hľadiska čl. 11 ods.
1 vykonávacieho nariadenia význam. Pokiaľ ide o tieto bankové resp. poistné produkty zriadené v
Slovenskej republike, tieto nemajú s centrom záujmov a bydliskom súvis už preto, že slobodný pohyb
služieb a kapitálu medzi členskými štátmi, ktorý umožňoval využívať tieto služby kdekoľvek v Európskej
únii, je jednou zo základných slobôd spoločného trhu Európskej únie. Aj podľa mienky kasačného súdu

vlastníctvo či využívanie týchto finančných produktov sa nemusí nevyhnutne realizovať len na území
jedného členského štátu.

34. V súvislosti so žalobcom viackrát akcentovaným úmyslom po odchode z Veľkej Británie usadiť
sa a ostať žiť na Slovensku, správny súd uvádza, že v konaní žalobcu o dávku v nezamestnanosti

bolo preukázané, že tento si centrum záujmov na území Slovenskej republiky počas výkonu činnosti
zamestnanca vo Veľkej Británii nezachoval. Keďže o mieste bydliska žalobcu na základe uplatnenia
relevantných objektívnych kritérií v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia nevznikli pochybnosti,
nebol dôvod na aplikáciu čl. 11 ods. 2 tohto nariadenia a skúmať úmysel žalobcu. K otázke skúmania
úmyslu sa vyjadril aj kasačný súd a povedal, že „Úmysel žalobcu nie je relevantný, keďže postup podľa

čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia prichádza do úvahy iba subsidiárne, teda v prípade, pokiaľ i po
zvážení kritérií uvedených v odseku 1 tohto článku zostane otázka ustálenia centra záujmov i naďalej
otvorená (obdobne rozsudok sp. zn. 10Sžsk/5/2016). V zmysle čl. 11 ods. 2 je to vtedy, keď sa nepodarí
dosiahnuť dohodu medzi inštitúciami v prípade ich rozdielneho stanoviska. V posudzovanom prípade
však príslušná inštitúcia Spojeného kráľovstva a príslušná slovenská inštitúcia nedospeli k rozdielnym

záverom. Zo skutkového stavu vyplýva, že príslušná inštitúcia Spojeného kráľovstva vo formulári U1
uviedla, že žalobcovi nárok na dávku v nezamestnanosti podľa britských zákonov nevznikol, neuviedla
teda, že by nebola príslušným orgánom na rozhodovanie o prípadnej žiadosti žalobcu. Rovnako
sťažovateľka uvedený záver príslušnej inštitúcie Spojeného kráľovstva nerozporovala a následne zvolila
postup priamej aplikácie kritérií uvedených v čl.11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia (obdobne rozsudok

sp. zn. 1Sžso/26/2016 a sp. zn. 7Sžsk/91/2020). Kasačný súd ďalej poznamenáva, že otázka bydliska
je koncipovaná ako otázka faktická, ktorá je objektivizovaná až do tej miery, že niekedy ani úmysel
( počiatočný alebo i trvajúci ) a snaha dotknutej osoby nestačia na zachovanie bydliska v krajine pôvodu.
Na tieto účely nie je rozhodujúca na prvom mieste citová väzba k svojmu rodisku, rodičom či iným
príbuzným, ani viac či menej určitý plán niekedy v budúcnosti sa opäť presťahovať do krajiny pôvodu,

ale skutočné bydlisko, teda miesto, kde osoba zvyčajne býva (čl. 1 písm. j/ základného nariadenia) -
rozsudok sp. zn. 1Sžsk/38/2017.“

35. Podľa názoru správneho súdu žalovaná v dostatočnom rozsahu posúdila kritériá v zmysle čl.
11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, ktoré dôsledne vyhodnotila a toto vyhodnotenie dostatočným a

zrozumiteľným spôsobom odôvodnila. Zo zistených skutočností a okolností veci správny súd považoval
za preukázané, že žalobca počas jeho posledného zamestnania zvyčajne býval vo Veľkej Británii a
predpokladané väzby so Slovenskom na základe kritérií v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia
si nezachoval, keď v rozhodnom období mal centrum záujmov vo Veľkej Británii, kde sa počas výkonu
zamestnania dlhodobo zdržiaval, na bývanie využíval nájom nehnuteľnosti, trávil tam svoj pracovný aj

mimopracovný čas, platil zákonné odvody a dane. Na tomto závere nemôže nič zmeniť ani skutočnosť,
že žalobca sa podľa svojich slov štyri krát do roka na obdobie 1 až 5 týždňov vracal na Slovensko,
kde žijú jeho rodičia a ani fakt, že na Slovensku bol počas svojho života vo Veľkej Británii prihlásený k
trvalému pobytu a v roku 2020 sa tu stal vlastníkom nehnuteľnosti - bytu. Osoba, ktorá sa presťahujedo inej krajiny bez zachovania akýchkoľvek podstatných väzieb vo svojej krajine pôvodu, sa už nemôže
považovať za osobu, ktorá v nej má bydlisko, aj keď sa do danej krajiny plánuje vrátiť. Len sama
okolnosť, že osoba považuje určitý štát za svoje bydlisko, nemôže prevážiť nad objektívnymi kritériami

vymedzenými v citovanom čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. „Centrum záujmov osoby sa musí
posudzovať vždy v danom konkrétnom období a samotné jej plány na jeho prípadnú budúcu zmenu
nemôžu byť pre jeho posúdenie rozhodujúce. Preto okolnosť, že osoba od počiatku poníma svoj pobyt
v určitom mieste ako dočasný (hoci o jeho presnom trvaní nemá predstavu), takisto nevylučuje záver,
že počas pobytu má v tomto štáte centrum svojich záujmov“ (rozsudok sp. zn. 7Ssk/47/2022 zo dňa

26.04.2023). Aj kasačný súd zhrnul, že „na základe správnymi orgánmi zisteného skutkového stavu je
možné konštatovať, že v prípade žalobcu sa v posudzovanom období od 10.04.2016 do 13.06.2020
nepreukázalo udržanie úzkeho spojenia so Slovenskom a je teda odôvodnený záver žalovanej a
prvostupňového správneho orgánu, že bydliskom žalobcu bolo Spojené kráľovstvo.“

36. V súvislosti s účelom sledovaným základným nariadením, dáva správny súd do pozornosti aj úvahu

vyslovenú Najvyšším správnym súdom Slovenskej republiky v jeho rozsudku sp. zn. 7Ssk/105/2022 zo
dňa 26.04.2023, „pri aplikácii základného nariadenia je potrebné postupovať v súlade s jeho cieľom,
ktorým je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne
predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň aj to, aby tento štát niesol
bremeno výplaty dávky v nezamestnanosti. Pokiaľ by bola v prípade žalobcu priznaná dávka v

nezamestnanosti na Slovensku, predmetný postup by nezodpovedal účelu, ktorý sleduje základné
nariadenie, a to rovnomerné a spravodlivé rozdeľovanie finančných prostriedkov medzi inštitúciami
prijímajúcimi poistné a následne medzi inštitúciami vyplácajúcimi dávky. V zmysle koordinačných
predpisov platí, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaní mali uplatňovať nárok
na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom skončili zamestnanie. Nesplnenie podmienok na vznik

nároku na dávku v nezamestnanosti v jednom štáte nezakladá automaticky nárok na priznanie dávky v
inom členskom štáte EÚ. Žalobca mal zákonnú možnosť požiadať o dávku v nezamestnanosti na území
Veľkej Británie a prípadne požiadať o export priznanej dávky v nezamestnanosti na územie SR“.

37. Správny súd nie je povolaný vyjadriť sa k prípadu, na ktorý žalobca v správnej žalobe poukazuje

(pán A.) a od ktorého odvíja aj presvedčenie o dôvodnosti svojho nároku na dávku v nezamestnanosti,
nakoľko žalobcom v tejto súvislosti uvedené rozhodnutie Sociálnej poisťovne nie je predmetom tohto
správneho súdneho konania a správnemu súdu nie sú známe skutkové ani právne okolnosti uvedeného
prípadu.

38. Po preskúmaní rozhodnutia žalovanej, ako aj prvostupňového rozhodnutia dospel správny súd
k záveru, že tieto rozhodnutia sú zákonné, vydané v súlade s právnou úpravou, ktorú citovali. Podľa
mienky správneho súdu žalovaná vec správne právne posúdila, náležite sa vysporiadala s odvolacími
námietkami žalobcu a svoje rozhodnutie riadne odôvodnila. Konštatujúc, že pri opätovnom posúdení
veci správny súd nezistil dôvody pre zrušenie rozhodnutia žalovanej, správnu žalobu ako nedôvodnú

podľa ust. § 190 Správneho súdneho poriadku zamietol.

39. Vo veci trov správneho súdneho konania rozhodol správny súd podľa ust. § 168 Správneho súdneho
poriadku a keďže žalobca nemal v konaní úspech a úspešnej žalovanej nevznikli také účelne vynaložené
trovy, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať, správny súd žalovanej nárok na ich

náhradu voči žalobcovi nepriznal.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať na Správny súd v Košiciach v
lehote jedného mesiaca od jeho doručenia.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku
to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,
podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len

"sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne

doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočnédoručeniepodanianevyzýva.Kpodaniukolektívnehoorgánumusíbyťpripojenérozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba
predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť

do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží
potrebnýpočetrovnopisovapríloh,správnysúdvyhotovíkópiepodanianatrovytoho,ktopodanieurobil.

Kasačnúsťažnosťmožnopodľa§440ods.1Správnehosúdnehoporiadkuodôvodniťlentým,žesprávny
súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že: a) na rozhodnutie vo veci nebola daná
právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal

procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom
v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci
sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol
vylúčenýsudcaalebonesprávneobsadenýsprávnysúd,f)nesprávnymprocesnýmpostupomznemožnil
účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu

práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa
odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor,
vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa
vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom

spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že
sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.