Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. október 2024

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: 8Saz/5/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0924100737
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Lenka Figulová

ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2024:0924100737.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach sudkyňou JUDr. Ing. Lenkou Figulovou, v právnej veci žalobcu: A. B., nar.

XX. XXXXX XXXX, štátny príslušník Tadžickej republiky, s cudzineckým pasom vydaným v Slovenskej
republike pod č. C. XXXXXXX, naposledy bytom D. D. XX, B., E., toho času umiestnený v Útvare
policajného zaistenia pre cudzincov F., G. XX, XXX XX F., právne zastúpený: JUDr. Ivetou Rajtákovou,
advokátkou, so sídlom Štúrova 20, 040 01 Košice, proti žalovanému: Oddelenie hraničnej kontroly
Policajného zboru Košice - letisko, 041 75 Košice - letisko, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. PPZ-HCP-PO9-3-113/2024-AV zo dňa 18. septembra 2024 vo veci predĺženia zaistenia,
takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a.

II. Žalovanému n e p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO9-3-113/2024-AV zo dňa 18. septembra 2024 (ďalej aj
„rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia“) rozhodol podľa § 88 ods. 4 tretia veta zákona č. 404/2011 Z.

z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom a účinnom znení (ďalej aj
„zákon o pobyte cudzincov“) o predĺžení lehoty zaistenia žalobcu o 6 (šesť) mesiacov, t.j. do 20. marca
2025 na účel výkonu administratívneho vyhostenia.

2. Žalovaný v úvode odôvodnenia rozhodnutia zosumarizoval doterajšie skutkové zistenia a priebeh
úkonov uskutočnených do vydania napadnutého rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia, z čoho
vyplývajú najmä nasledovné skutočnosti:

3. Žalobca mienil dňa 2. marca 2022 vstúpiť na územie Slovenskej republiky na hraničnom priechode
Vyšné Nemecké, pri ktorej príležitosti bolo zistené, že na žalobcu bola v pátracom systéme INTERPOL
vydaná platná požiadavka v rámci medzinárodného pátrania, s vydaným medzinárodným zatýkacím
rozkazom zo dňa 2. marca 2018 súdom I. Somoni kraja, mesta Dušanbe, pre skutok kvalifikovaný ako
trestný čin organizovanej kriminálnej skupiny, podľa § 307 časť 1 Trestného zákona Tadžikistanu, preto
bol žalobca následne umiestnený v Ústave na výkon väzby a Ústave na výkon trestu odňatia slobody

v Košiciach, kde žalobca dňa 4. mája 2022 požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky
z dôvodu obavy o svoj život, pretože je členom Demokratickej politickej skupiny 24 (zápisnice č. ČAS:
PPZ-HCP-PO6-1-012/2022-AZ).4. Rozhodnutím č. MU-PO-168/2022-Ž zo dňa 28. októbra 2022 Migračný úrad Ministerstva vnútra SR
rozhodol jednak o neudelení azylu žalobcovi, ako aj o neposkytnutí doplnkovej ochrany, pričom žalobca
proti tomuto rozhodnutiu nepodal v zákonnej lehote správnu žalobu, takže konanie o udelenie azylu

na území Slovenskej republiky bolo právoplatne ukončené dňa 2. januára 2023, od ktorého momentu
mal žalobca neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky, respektíve Schengenského priestoru,
pretože nemal pri sebe doklady, ani platné vízum alebo povolenie k pobytu, ktoré by ho oprávňovali
vstúpiť alebo sa zdržiavať na území Slovenskej republiky alebo Schengenského priestoru. Následne bol
žalobca dňa 24. januára 2024 predvedený na OCP PZ Košice v súvislosti s konaním o administratívnom

vyhostení, pričom po tom, ako pri kontrole dokladov bolo zistené, že žalobca má udelený trvalý pobyt na
územíUkrajiny,mupodč.EC-ECKE1-240124-124-TJK8603119514-----01,najehožiadosťboloudelené
dočasné útočisko na území Slovenskej republiky a žalobca bol dňa 24. januára 2024 prepustený na
slobodu a nasledujúci deň odišiel do Nemecka. V Nemecku sa zdržiaval do 20. marca 2024, kedy
bol žalobca transferovaný (dublinský transfer) späť na územie Slovenskej republiky, po tom, ako jeho
prevzatie dňa 8. februára 2024 akceptovalo Dublinské stredisko Migračného úradu Ministerstva vnútra

SR pod č. MU-DS-48/2024-DŽ.

5. Po prevzatí žalobcu na územie Slovenskej republiky bolo lustráciou v informačnom systéme IS CLK
zistené, že na osobu žalobcu sú vytvorené dva platné pátracie záznamy v Schengenskom informačnom
systéme - Osoba (SIS2); v prvom prípade sa jednalo o pátrací záznam vytvorený Francúzskom zo dňa

22. apríla 2022, kde dôvodom pátrania je „Odopretie vstupu alebo pobytu v schengenskom priestore
občanom tretích krajín (čl. 24)“ s evidovaným opatrením, ktoré sa má vykonať na vonkajšej hranici cit.
„odoprieť vstup do krajiny“ a na vnútrozemí cit. „odovzdať osobu orgánom OCP za účelom jej vyhostenia
z územia schengenského priestoru“, súčasne s poznámkou, že účastník konania je násilný, pričom
Migračný úrad Ministerstva vnútra SR prostredníctvom národnej ústredne SIRENE zistil, že žalobcovi

bol udelený súdny zákaz vstupu na územie H. do 25. apríla 2062 (na dobu 40 rokov) z dôvodu, že cit.
„osoba je príbuzná radikálnemu islamu a predstavuje hrozbu pre verejnú bezpečnosť.“ Druhý záznam
bol vytvorený Nemeckom zo dňa 28. septembra 2018, kde dôvodom pátrania „Odopretie vstupu alebo
pobytu v schengenskom priestore občanom tretích krajín (čl. 24)“, s evidovaným opatrením, ktoré sa
má vykonať na vonkajšej hranici cit. „odoprieť vstup do krajiny“ a na vnútrozemí cit. „odovzdať osobu

orgánom OCP za účelom jej vyhostenia z územia schengenského priestoru“, súčasne s poznámkou,
že dôvodom zákazu vstupu je vážna bezpečnostná hrozba; v zázname je zaevidovaná informácia
súvisiaca s trestným činom terorizmu pod č. TE-RI-INT/741311/2021 s poznámkou, že účastník konania
je ozbrojený, násilný, zapojený do aktivít súvisiacich s terorizmom. Na základe uvedených skutočností
žalovaný dňa 20. marca 2024 začal konanie vo veci administratívneho vyhostenia žalobcu z územia

Slovenskej republiky.

6. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO9-3-015/2024-AV zo dňa 20. marca 2024 (ďalej aj „rozhodnutie
o administratívnom vyhostení“) žalovaný rozhodol, že žalobcu administratívne vyhosťuje z územia
Slovenskej republiky na územie Ukrajiny (pozn. bez určenia lehoty na vycestovanie z územia

Slovenskej republiky) a žalobcovi uložil zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie
všetkých členských štátov na dobu 10 rokov, pričom žalovaný vylúčil odkladný účinok odvolania
proti tomuto rozhodnutiu. Žalobca podal proti rozhodnutiu o administratívnom vyhostení č. PPZ-
HCP-PO9-3-015/2024-AV zo dňa 20. marca 2024 odvolanie, o ktorom rozhodol RHCP Prešov ako
druhostupňový odvolací orgán rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO2-38-004/2024-Sk zo dňa 17. mája 2024

tak, že zmenil prvú vetu výroku, kde vypustil, že sa účastník konania vyhosťuje na územie Ukrajiny, v
ostatnej časti napadnuté rozhodnutie potvrdil a odvolanie zamietol. Predmetné rozhodnutie o odvolaní
nadobudlo právoplatnosť dňa 28. mája 2024.

7. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO9-3-019/2024-AV zo dňa 20. marca 2024 žalovaný rozhodol o zaistení

žalobcu dňom 20. marca 2024 podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu
jeho administratívneho vyhostenia s určením doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do
20. júla 2024, pričom žalobca bol umiestnený do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov F.. Žalobca
podal proti rozhodnutiu o zaistení č. PPZ-HCP-PO9-3-019/2024-AV zo dňa 20. marca 2024 správnu
žalobu, ktorá bola zamietnutá rozsudkom správneho súdu sp. zn. 1Saz/3/2024 zo dňa 18. apríla 2024,

potvrdeným rozsudkom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Szak/2/2024 zo dňa
12. júna 2024.8. Dňa 22. marca 2024 žalovaný zaslal Migračnému úradu Ministerstva vnútra SR žiadosť PPZ-HCP-
PO9-3-029/2024-AV o zrušenie žalobcovi priznaného dočasného útočiska podľa § 33 písm. c) zákona
480/2002 Z.z. o azyle v platnom a účinnom znení (ďalej aj „zákon o azyle“), o ktorej Migračný úrad

Ministerstva vnútra SR rozhodol rozhodnutím č. MU-PO-47-28/2024-DÚ zo dňa 3. mája 2024 tak, že
žalobcovi zrušil poskytovanie dočasného útočiska na území Slovenskej republiky.

9. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO9-3-083/2024-AV zo dňa 18. júla 2024 žalovaný rozhodol podľa § 88
ods. 4 zákona o pobyte cudzincov o predĺžení zaistenia žalobcu o dva mesiace, na čas nevyhnutne

potrebný, najviac do 20. septembra 2024. Žalobca podal proti rozhodnutiu o predĺžení zaistenia č.
PPZ-HCP-PO9-3-083/2024-AV zo dňa 18. júla 2024 správnu žalobu, ktorá bola zamietnutá rozsudkom
správneho súdu sp. zn. 15Saz/3/2024 zo dňa 13. augusta 2024, potvrdeným rozsudkom Najvyššieho
správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Szak/3/2024 zo dňa 11. septembra 2024.

10. Dňa 4. septembra 2024 bola žalovanému zo strany Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov F.

doručená odpoveď na žiadosť č. PPZ-HCP-SE5-50-200/2024-ZC, v ktorej bolo uvedené, že k danému
dňu nebol žalobcovi vystavený náhradný cestovný doklad a proces jeho vystavenia stále prebieha.
K žiadostiam o poskytnutie informácie o možnosti prijatia štátneho príslušníka Tadžickej republiky
zasielanej osloveným krajinám Útvar policajného zaistenia pre cudzincov F. uviedol, že neeviduje žiadnu
novú spätnú väzbu a žiadna krajina neakceptovala prijatie cudzinca na svoje územie. V závere bolo

konštatované, že dňa 12. augusta 2024 bola zo strany Tadžickej republiky doručená verbálna nóta. Ďalej
boli uskutočnené kroky k predĺženiu cudzineckého pasu pre žalobcu, ktorý bol následne vydaný dňa 3.
septembra 2024 OCP PZ Michalovce s platnosťou do 20. marca 2025.

11. Dňa 12. septembra 2024 Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce informoval žalovaného

na základe jeho žiadosti z toho istého dňa č. HCP-PO9-3-101/2024-AV o tom, že k danému dňu
nebol žalobcovi vystavený náhradný cestovný doklad zo strany zastupiteľského úradu Tadžikistanu,
žiadosti o poskytnutie informácie o možnosti prijatia štátneho príslušníka tadžickej republiky boli zaslané
päťdesiatim siedmim krajinám, avšak nebolo dané žiadne kladné stanovisko a v prípade šiestich krajín
bola doručená negatívna odpoveď.

12. Dňa 18. septembra 2024 žalovaný začal konanie vo veci predĺženia lehoty zaistenia podľa § 88 ods.
4 tretia veta zákona o pobyte cudzinca, o čom bol žalobca upovedomený, za prítomnosti ustanoveného
tlmočníka bola spísaná zápisnica č. PPZ-HCP-PO9-3-112/2024-AV, v ktorej žalobca najmä uviedol, že
počas jeho pobytu v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach bol vymazaný záznam

jeho osoby v systéme SIS 2, vložený Nemeckom a zároveň žalobca prostredníctvom svojho právneho
zástupcu požiadal aj Francúzsko o vymazanie záznamu. V ďalšom žalobca uviedol, že v žiadnom
prípade nebude spolupracovať pri vydávaní náhradného cestovného dokladu, odmieta vycestovať z
územia Slovenskej republiky a jedinou krajinou, kam je ochotný vycestovať je Švédsko. Iné krajiny,
nachádzajúce sa mimo Európskej únie považuje za nedôveryhodné a odmieta do nich vycestovať.

13. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO9-3-113/2024-AV zo dňa 18. septembra 2024 žalovaný rozhodol o
predĺžení lehoty zaistenia žalobcu o 6 (šesť) mesiacov, t.j. do 20. marca 2025 v súlade s § 88 ods. 4 tretia
veta zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia s tým, že žalobca
ostal umiestnený v útvaru policajného zaistenia pre cudzincov. Žalovaný svoje rozhodnutie odôvodnil

tým, že účel zaistenia naďalej trvá. Žalovaný v prvom rade poukázal na to, že žalobca v procese
výkonu administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky dostatočne nespolupracoval,
uvedené vyplýva aj z výpovede žalobcu, ktorú uviedol do zápisnice o podaní vysvetlenia zo dňa 18.
júla 2024 a zo dňa 18. septembra 2024, v ktorej žalobca vylúčil akúkoľvek spoluprácu v procese
vybavovania náhradného cestovného dokladu, ako aj podmienenie svojho vycestovania z územia

Slovenskej republiky len do krajín, ktoré sám určí. K otázke vymazania záznamu v databáze SIS
II, vloženého Nemeckom, žalovaný uviedol, že ide o logický následok a procesný postup, kedy po
odovzdaní účastníka konania na územie Slovenskej republiky v rámci dublinského transferu bol tento
záznam po určitej dobe zneplatnený, nakoľko pre územie Nemecka stratil význam a je povinnosťou
Slovenskej republiky zabezpečiť vyhostenie žalobcu z územia Európskej únie. V druhom rade žalovaný

pristúpil k predĺženiu lehoty zaistenia z dôvodu, že zastupiteľský úrad domovskej krajiny žalobcu
ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia nevydal žalobcovi náhradný
cestovný doklad. Zastupiteľský úrad domovskej krajiny žalobcu nie je pasívny a komunikuje so štátnymi
orgánmi Slovenskej republiky, preto žalovaný považuje vystavenie náhradného cestovného dokladupre žalobcu za reálne. Zároveň žalovaný poukázal na to, že prebieha proces komunikácie medzi
Útvarom policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Odborom vonkajších vzťahov ÚHCP P PZ
Bratislava a jednotlivými oslovenými krajinami o možnosti prijatia žalobcu na ich územie, a preto je

potrebné počkať na odpovede z týchto krajín, nakoľko ku dňu vydania rozhodnutia o predĺžení lehoty
zaistenia bolo oslovených 57 krajín, z toho len zo šiestich bola doručená negatívna odpoveď a na
odpoveď zo zvyšných krajín sa stále čaká. Podľa vyjadrenia žalovaného predĺženie lehoty zaistenia
je nevyhnutné pre zabezpečenie kontinuálnosti vyhosťovacieho konania, k predĺženiu lehoty zaistenia
o 6 mesiacov žalovaný pristúpil z dôvodu, že ide o mimoriadne náročný a komplikovaný proces

administratívneho vyhostenia, ktorý si vzhľadom na obťažnosť úkonov, ktoré je v konaní potrebné
vykonať, s určitosťou vyžiada dlhšie časové obdobie a následne špecifikoval úkony, ktorých vykonanie
je nutné pre vykonanie administratívneho vyhostenia žalobcu. Potreba predĺženia lehoty zaistenia
žalobcu vyplýva z existencie právoplatného a vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení
č. PPZ-HCP-PO9-3-015/2024-AV. Prepustenie žalobcu zo zaistenia by predstavovalo vážnu hrozbu pre
bezpečnosť štátu a verejný poriadok a súčasne by to znamenalo aj nerešpektovanie zákonov Slovenskej

republiky ohľadom zdržiavania sa na jej území, a žalobca by pokračoval v páchaní priestupku na úseku
pobytu. Preto má žalovaný za to, že uprednostnenie verejného záujmu je dostatočne odôvodnené s
ohľadom na zásah do práv žalobcu, teda je preukázaná zákonnosť predĺženia lehoty zaistenia žalobcovi.
Podľa žalovaného v danom prípade nie je možné aplikovať uloženie iných opatrení namiesto zaistenia
(hlásenie pobytu alebo zloženie peňažnej záruky) podľa § 89 ods. 1 písmena a) a b) zákona o pobyte

cudzincov, a to s ohľadom na § 89 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého tieto opatrenia nie
je možné uložiť, ak ide o konanie vo veci administratívneho vyhostenia z dôvodu podľa § 82 ods. 2 písm.
a) alebo b) zákona o pobyte cudzincov. Naliehavý právny záujem je daný aj v tom, že je potrebné, aby
žalobca vycestoval z územia Slovenskej republiky v čo najkratšom čase.

II.
Konanie pred správnym súdom

14. Žalobca sa správnou žalobou zo dňa 10. októbra 2024 domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia
žalovaného a zároveň žiadal, aby správny súd nariadil žalovanému, aby bol bezodkladne prepustený

zo zaistenia a bola mu priznaná náhrada trov konania.

15. Žalobca v žalobe namietal, že predĺženie jeho zaistenia napadnutým rozhodnutím o predĺžení lehoty
zaistenia je obmedzením jeho osobnej slobody spôsobom, ktorý nie je zlučiteľný s článkom 17 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, keďže obmedzenie osobnej slobody žalobcu nemôže naplniť účel, a to

výkon administratívneho vyhostenia. Takýto výklad vyplýva napríklad aj z rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 41Sza/7/2016 a sp. zn. 1Szak/1/2017.

16. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na to, že pred konaním o administratívnom vyhostení prebiehalo v
súvislosti s jeho osobou konanie o jeho vydanie do Tadžickej republiky, pričom Najvyšší súd Slovenskej

republiky uznesením sp. zn. 1Tost/3/2023 zo dňa 24. januára 2024 rozhodol, že vydanie žalobcu na
trestné stíhanie do Tadžickej republiky nie je prípustné, a toto rozhodnutie založil na teste vážnych
dôvodov, ktorý umožňuje určiť mieru pravdepodobnosti porušenia práv vyžiadanej osoby v cieľovej
krajine. Následne rozhodnutím Ministra spravodlivosti Slovenskej republiky zo dňa 28. februára 2024
nebolo povolené vydanie žalobcu na trestné stíhanie do Tadžickej republiky.

17. Žalobca ďalej zdôraznil, že jeho vyhostenie nie je reálne možné v kontexte s uvedeným záverom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci extradície žalobcu, a to tak do Tadžickej republiky, ako
aj do akejkoľvek inej krajiny, z ktorej by mohol byť následne vydaný do Tadžickej republiky na trestné
stíhanie, čo by bolo možné považovať za obchádzanie rozhodnutia o neprípustnosti extradície žalobcu,

ako aj porušenia zákazu uvedeného v § 81 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov.

18. Žalobca tiež namietal, že z rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia vyplýva, že žiadosť o
prijatie žalobcu bola zaslaná päťdesiatim piatim krajinám, ku dňu podania správy bolo evidovaných 6
zamietajúcich odpovedí a ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia žiadna ďalšia odpoveď nepribudla.

Podľa názoru žalobcu teda nedošlo k žiadnemu posunu vo veci administratívneho vyhostenia žalobcu
od posledného predĺženia zaistenia z dôvodu, že jednotlivé oslovené krajiny buď odmietli prijať žalobcu
alebo v priebehu troch mesiacov neposkytli žiadnu odpoveď. Uvedený skutkový stav preto indikuje bez
akýchkoľvek pochybností nevyhostiteľnosť žalobcu.19. Žalobca v závere poukázal na to, že ešte dňa 9. apríla 2024 požiadal Útvar policajného zaistenia
pre cudzincov Medveďov prostredníctvom Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí

Slovenskej republiky o vydanie náhradného cestovného dokladu, avšak tento do daného dňa vydaný
nebol. Navyše, predĺženie lehoty zaistenia žalobcu o pol roka rovnako nezodpovedá zákonnosti
obmedzenia osobnej slobody na nevyhnutný čas.

20. K žalobe sa žalovaný vyjadril podaním zo dňa 18. októbra 2024, v ktorom uviedol, že len bod 6 žaloby

namieta nezákonnosť napadnutého rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia a to z dôvodov podľa §
191 ods. 1 písm. c) SSP a § 191 ods. 1 písm. f) SSP. Žalobca však neuviedol, k akému konkrétnemu
nesprávnemu právnemu posúdeniu veci v rozhodnutí o predĺžení lehoty zaistenia malo dôjsť, pričom
súdne rozhodnutia, na ktoré žalobca poukazuje, s prejednávanou vecou buď vôbec nesúvisia, alebo
sú účelovo interpretované so snahou tak, aby spochybnili napadnuté rozhodnutie o predĺžení lehoty
zaistenia.

21. Všetky skutočnosti namietané žalobcom už boli predmetom predchádzajúcich súdnych konaní a
v tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozsudky sp. zn. 1Saz/3/2024 zo dňa 18. apríla 2024, sp. zn.
6Szak/2/2024zodňa12.júna2024,sp.zn.15Saz/3/2024zodňa13.augusta2024,sp.zn.6Szak/3/2024
zo dňa 11. septembra 2024, sp. zn. 17Saz/3/2024 zo dňa 11. júla 2024 a sp. zn. 17Saz/3/2024 zo

dňa 19. septembra 2024. Žalovaný v tejto súvislosti zdôraznil, že žalobca nebol vyhostený na územie
Tadžickej republiky, žalovaný rešpektoval a riadil sa rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 24. januára 2024 sp. zn. 1Tost/31/2023, ktorým bolo rozhodnuté, že vydanie žalobcu do Tadžickej
republiky nie je prípustné.

22. K námietke žalobcu ohľadom predĺženia zaistenia na maximálnu možnú dobu zaistenia žalovaný
uviedol, že z dikcie zákonného ustanovenia § 88 ods. 4 tretej vety zákona o pobyte cudzincov vyplýva, že
celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov, pričom žalobcovi bola lehota
zaistenia predĺžená iba na dobu 6 mesiacov, a teda zo zákonom povolenej doby žalovaný vyčerpal iba
polovicu.

23. Žalovaný zdôraznil, že v správnom konaní zisťoval presne a úplne skutočný stav veci. K predĺženiu
lehoty zaistenia pristúpil výlučne zo zákonných dôvodov a to z dôvodu, že žalobca nespolupracuje v
procese vybavovania náhradného cestovného dokladu ako aj z dôvodu, že žalobcovi nebol k danému
dňu vystavený náhradný cestovný doklad zo strany zastupiteľského úradu. Tvrdenia o nevyhostiteľnosti

žalobcu nie sú pravdivé, prípravné činnosti v rámci vyhosťovacieho konania vrcholia a prepustením
žalobcu na slobodu by došlo k jeho zmareniu.

24. V závere žalovaný poukázal na to, že dňa 17. októbra 2024 písomne požiadal Útvar policajného
zaistenia pre cudzincov F. o zaslanie urgencie v rámci vyhosťovacieho konania, a to v súlade s

rozsudkom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky zo dňa 11. septembra 2024, sp. zn.
6Szak/3/2024, s určením primeranej lehoty na odpoveď a upozornením, že v prípade, ak sa oslovené
krajiny v primeranej lehote nevyjadria, bude platiť, že súhlas s prijatím žalobcu udelený nebol.

25. Podaním zo dňa 22. októbra 2024 predloženým žalovaným na výzvu správneho súdu žalovaný

poukázal na úkony vykonávané v predmetnej veci odo dňa vydania rozhodnutia o predĺžení lehoty
zaistenia, pričom uviedol, že dňa 11. októbra 2024 žalovaný zaslal Útvaru policajného zaistenia
pre cudzincov F. žiadosť o poskytnutie informácie o vykonaných úkonoch v rámci vyhosťovacieho
konania č. PPZ-HCP-PO9-3-123/2024-AV a následne dňa 17. októbra 2020 zaslal Útvaru policajného
zaistenia pre cudzincov Sečovce žiadosť o spracovanie a zaslanie urgencie v rámci vyhosťovacieho

konania už osloveným krajinám z dôvodu právnej istoty a zachovávania zákonnosti. Dňa 18. októbra
2024 Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce doručil žalovanému odpoveď č. PPZ-HCP-
SE5-50-227/2024-ZC,žeod 2.júla2024ÚtvarpolicajnéhozaisteniaprecudzincovF.nazákladepokynu
riaditeľa ÚHCP P PZ Bratislava začalo zasielať žiadosti o poskytnutie informácie o možnosti prijatia
štátneho príslušníka Tadžickej republiky na územie oslovených krajín Oddeleniu vonkajších vzťahov

ÚHCP P PZ Bratislava a je s ním v priebežnom kontakte o stave týchto žiadostí. Zároveň dňa 18. októbra
2024 Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce spracoval urgenciu vybavovania náhradného
cestovného dokladu zaslanú Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov. Na žiadosť o
poskytnutie informácie zo strany žalovaného bola žalovanému dňa 21. októbra 2024 poskytnutáodpoveď zo strany Odboru vonkajších vzťahov ÚHCP P PZ Bratislava, že na Ministerstvo zahraničných
vecí a európskych záležitostí SR bol zaslaný list spolu so žiadosťami o posúdenie možnosti prijatia
menovanej osoby na územie vybraných krajín a to A. I., A. I., J. I., B. I., B. I., K. I., Uzbeckej republiky a

Švédskeho kráľovstva (krajiny určené s ohľadom na geografickú, jazykovú, kultúrnu blízkosť a v záujme
zachovania ochrany života, zdravia a súkromného záujmu žalobcu), pričom tieto žiadosti budú zaslané
diplomatickou cestou príslušným krajinám v najbližších dňoch. Žalovaný bol tiež informovaný, že
uvedená žiadosť bude zaslaná aj do ďalších krajín, na územie ktorých je možné zvážiť vyhostenie
menovanej osoby.

26. Správny súd nariadil pojednávanie na deň 29. októbra 2024, na ktorom právna zástupkyňa žalobcu
uviedla, že predĺženie zaistenia, aj keď takáto možnosť vyplýva zo zákona o pobyte cudzincov, musí
byť zákonné a to v tom zmysle, že spĺňa podmienku nevyhnutnosti. Z doteraz známeho obsahu
spisu však nevyplýva, že by žalovaný vykonával akúkoľvek ďalšiu aktivitu smerujúcu k realizácii
rozhodnutia o vyhostení žalobcu odôvodňujúcu nevyhnutnosť predĺženia zaistenia osoby žalobcu

a jeho obmedzenia na osobnej slobode. Právna zástupkyňa v tejto súvislosti poukázala aj na závery
vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Szak/3/2024 zo dňa
11. septembra 2024, v zmysle ktorých úkony vykonávané žalovaným nie sú prípustné pre toto konanie
vo vzťahu k žalobcovi, ale len do budúcna v súvislosti s obdobnými vecami. Právna zástupkyňa žalobcu
poukázala tiež na nečinnosť žalovaného, ak ďalšie úkony vo veci žalobcu boli vykonané až 18. októbra

2024 a 28. októbra 2024, teda so značným časovým odstupom od vydania napadnutého rozhodnutia
o predĺžení zaistenia vyvolávajúc dojem, že uvedené má len prezentovať aktivitu žalovaného pred
správnym súdom. Vzhľadom na uvedené je daná dôvodnosť žalobných bodov a preto žiadala žalobe
vyhovieť. Zástupca žalovaného na pojednávaní namietal, že sa ohradzuje proti tvrdeniam žalobcu
o nečinnosti žalovaného v tejto veci a poukázal na kroky, ktoré boli uskutočnené v súvislosti so žalobcom

a rozhodnutím o predĺžení lehoty zaistenia a to požiadanie Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov
F. o zaslanie urgencie už osloveným krajinám s určením lehoty na vyjadrenie v súlade s rozsudkom
Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Szak/3/2024 zo dňa 11. septembra 2024
za účelom dosiahnutia právnej istoty, urgovanie vydania náhradného cestovného dokladu a priebežné
kontrolovanie vykonávaných úkonov. Zdôraznil tiež, že žalovaný neurčuje krajiny, ktorým sú žiadosti

oprijatiežalobcunasvojeúzemiezasielané,uvedenéjevplnejkompetenciiÚtvarupolicajnéhozaistenia
pre cudzincov Sečovce, ktorý bol poverený výkonom rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu.
Zástupca žalovaného tiež zdôraznil dôvody vydania rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia a to
nespoluprácu žalobcu a skutočnosť, že do daného dňa nebol náhradný cestovný doklad pre žalobcu
vydaný. Na otázku správneho súdu, či došlo k zmenám v zápisoch v systéme SIS II týkajúcich sa

žalobcu, právna zástupkyňa žalobcu uviedla, že zápis Nemeckej republiky už nie je, žalobca požiadal
o výmaz záznamu vykonaného zo strany Francúzskej republiky a bola mu daná odpoveď, že v určitej
lehote dostane odpoveď na túto žiadosť, k dnešnému dňu ten zápis trvá. Na otázku správneho súdu, či
záznam v Interpole je stále na tom istom právnom základe rozhodnutia I. Somoni kraja mesta Dušanbe
zástupca žalovaného uviedol, že áno. Na otázku správneho súdu, či v spojitosti so zápismi v systéme

SIS II zo strany Nemecka a Francúzka má žalovaný vedomosť o rozhodnutiach príslušného súdneho
alebo správneho orgánu, ktoré boli v tejto súvislosti vydané zástupca žalovaného uviedol, že kolegovia
cez systém SIRENE sa obrátili do zahraničia, ale žiadne rozhodnutia doručené neboli. Na otázku
správnehosúdu,čijeTadžickárepublikakontaktnázástupcažalovanéhouviedol,žejekontaktnáadošlo
aj k stretnutiu so zastupiteľským úradom a aj na základe uvedeného možno vyvodiť záver, že je tu

možnosť vydať náhradný cestovný doklad.

III.
Aplikované ustanovenia právnych predpisov

27. Podľa § 6 ods. 2 písm. d) zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v platnom a účinnom
znení (ďalej aj „SSP“), správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách vo veciach azylu,
zaistenia a administratívneho vyhostenia.

28. Podľa § 71 ods. 2 SSP, ak žalobca pred podaním žaloby požiada Centrum právnej pomoci

o ustanovenie advokáta podľa osobitného predpisu, od podania takejto žiadosti do právoplatného
rozhodnutia o nej neplynú lehoty ustanovené na podanie žaloby na správny súd.29. Podľa § 135 ods. 2 písm. a) SSP, pre správny súd je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo
vydania jeho rozhodnutia, ak ide o konanie podľa § 6 ods. 2 písm. d) až f) a i) až k).

30. Podľa § 206 ods. 1 SSP, vecami azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia sa na účely
tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy podľa predpisov upravujúcich azyl a pobyt
cudzincov.

31. Podľa § 206 ods. 4 SSP, pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase

vydania jeho rozhodnutia.

32. Podľa § 229 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom
ju zamietne.

33. Podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného

útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky
a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky a územie členských štátov, s možnosťou určenia
lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa
štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského
štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o

administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto
krajinu určiť. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na
územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o
administratívnom vyhostení, uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých
členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie.

34. Podľa § 81 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do
štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k
určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté,
neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne

vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uložený trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom
konaní mu taký trest môže byť uložený.

35. Podľa § 81 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu,
v ktorom by bola ohrozená jeho sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti

k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním
ohrozuje bezpečnosť štátu alebo ak bol odsúdený za zločin a predstavuje nebezpečenstvo pre
Slovenskú republiku.

36. Podľa § 81 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, cudzinca nemožno administratívne vyhostiť ani do

štátu, v ktorom mu hrozí nútený návrat do štátu podľa odseku 1 alebo odseku 2.

37. Podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar administratívne vyhostí
štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.

38. Podľa § 82 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar môže administratívne vyhostiť
štátneho príslušníka tretej krajiny, ak predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu alebo verejný
poriadok.

39. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho

príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

40. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na
čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia
opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie

presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon
administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon
predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu
zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvarrozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty
zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi
alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.

41. Podľa prvej vety § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia,
môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu
alebo b) zložiť peňažnú záruku.

42. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý
čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

43. Podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody
inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

44. Podľa čl. 7 ods. 2 druhej vety Ústavy Slovenskej republiky, právne záväzné akty Európskych
spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.

45. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj

„Dohovor“), každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody
okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom zákonné
zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie,
alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

46. Podľa čl. 15 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16.12.2008 o spoločných
normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa
neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej aj „návratová smernica“):
1. Pokiaľ sa v osobitnom prípade nedajú účinne uplatniť iné dostatočné, ale menej prísne donucovacie
opatrenia, členské štáty môžu zaistiť len štátneho príslušníka tretej krajiny, voči ktorému prebieha

konanie o návrate, s cieľom pripraviť návrat a/alebo vykonať proces odsunu, a to najmä keď:
a) existuje riziko úteku, alebo
b) dotknutý štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy návratu alebo odsunu.
Zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun,
a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.

2. Zaistenie nariaďujú správne alebo súdne orgány.
Zaistenie sa nariaďuje písomne s uvedením skutkových a právnych dôvodov.
Ak zaistenie nariadili správne orgány, členské štáty:
a) buď zabezpečia rýchle súdne preskúmanie zákonnosti zaistenia, o ktorom sa rozhodne v čo
najkratšom čase od začiatku zaistenia,

b) alebo poskytnú dotknutému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny právo podať návrh na začatie
konania, v rámci ktorého sa zákonnosť zaistenia preverí postupom rýchleho súdneho preskúmania, o
ktorom sa rozhodne v čo najkratšom čase od začiatku príslušného konania. V takomto prípade členské
štáty bezodkladne informujú štátneho príslušníka tretej krajiny o možnosti podania návrhu na začatie
takéhoto konania.

Ak sa zistí, že zaistenie nie je zákonné, dotknutý štátny príslušník tretej krajiny bude bezodkladne
prepustený.
3. V každom prípade sa zaistenie preskúma v primeraných lehotách buď na žiadosť dotknutého
štátneho príslušníka tretej krajiny alebo ex offo. V prípade predĺženia lehoty zaistenia na preskúmanie
dohliada súdny orgán.

4. Zaistenie prestáva byť odôvodnené a dotknutá osoba sa bezodkladne prepustí, ak už z právnych
alebo iných dôvodov neexistuje odôvodnený predpoklad na odsun alebo už neplatia podmienky
ustanovené v odseku 1.
5. Zaistenie trvá, kým sú splnené podmienky ustanovené v odseku 1 a kým je to potrebné na
zabezpečenie úspešného odsunu. Každý členský štát stanoví maximálnu lehotu zaistenia, ktorá nesmie

presiahnuť šesť mesiacov.
6. Členské štáty môžu lehotu zaistenia uvedenú v odseku 5 predĺžiť len na obmedzený čas, a to nie
dlhšie ako ďalších dvanásť mesiacov v súlade s vnútroštátnym právom, v prípadoch, keď je napriek
všetkým ich primeraným snahám pravdepodobné, že proces odsunu bude trvať dlhšie:a) z dôvodu nedostatočnej spolupráce dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny alebo
b) z dôvodu omeškania pri získavaní nevyhnutných dokladov od tretích krajín.

47. Podľa čl. 6 Charty základných práv Európskej únie, každý má právo na slobodu a osobnú
bezpečnosť.

48. Podľa čl. 33 ods. 1 Dohovoru o právnom postavení utečencov, žiadny zmluvný štát nevyhostí
utečenca akýmkoľvek spôsobom alebo ho nevráti na hranice území, na ktorých by jeho život alebo

jeho osobná sloboda boli ohrozené z dôvodov jeho rasy, náboženstva, národnosti, príslušnosti k určitej
sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov.

49. Podľa čl. 33 ods. 2 Dohovoru o právnom postavení utečencov, výhody tohto ustanovenia však
nemôžepožadovaťutečenec,ktoréhoodôvodnenemožnopovažovaťzanebezpečnéhoprebezpečnosť
štátu, v ktorom sa nachádza, alebo ktorý po tom, čo bol právoplatným rozsudkom

uznaný za vinného z osobitne závažného trestného činu, predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť
tohto štátu.

IV.
Právne posúdenie veci správnym súdom

50. Správny súd konajúc podľa ust. § 221 a nasl. SSP, po zistení, že správna žaloba bola podaná včas
a oprávnenou osobou, preskúmal v nej obsiahnutú argumentáciu, ako aj obsah administratívneho spisu
a dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná, preto ju podľa § 229 SSP zamietol.

51. Správny súd pri posudzovaní tu súdenej veci vzal v plnej miere na zreteľ mimoriadny
charakter inštitútu zaistenia a jeho predĺženia, pretože zaistenie cudzinca (vrátane predĺženia lehoty
zaistenia) predstavuje citeľný zásah do jedného z najvýznamnejších práv jednotlivca, kedy dochádza
k obmedzeniu, prípadne v závislosti na povahe, dĺžke, dôsledkoch a spôsobe zaistenia dokonca až
k pozbaveniu osobnej slobody (obdobný záver vyplýva z rozsudkov Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 10Sza 8/2016 zo dňa 30. marca 2016, sp. zn. 1Sža 23/2014 zo dňa 13. augusta
2014, resp. 1Sža 5/2015 zo dňa 6. februára 2015). Takýto zásah preto môže byť prípustný len za
prísne vymedzených podmienok definovaných zákonom o pobyte cudzincov a ústavným poriadkom
Slovenskej republiky. Tieto podmienky pritom vzhľadom na ich povahu je možné rozdeliť na formálne
– t.j. existencia právoplatného a vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení cudzinca

a materiálne – t.j. jeho účelnosť (vykonanie právoplatného rozhodnutia o administratívnom vyhostení je
reálne možné), efektívnosť (zo strany orgánu verejnej správy sú vykonané efektívne úkony smerujúce k
naplneniuúčeluzaistenia)aprimeranosť(nadosiahnutieúčeluzaistenianebolomožnévyužiťiné,menej
invazívne prostriedky zásahu do osobnej slobody cudzinca). Podľa ustálenej judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody cudzinca v zmysle čl. 5 ods. 1

písm. f) Dohovoru zákonné, tieto materiálne predpoklady zákonnosti zaistenia cudzinca na účel výkonu
vyhostenia musia byť navyše splnené súčasne (kumulatívne), teda pri absencii ktorejkoľvek z nich
nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody cudzinca a súčasne musia byť splnené tak
v čase vydania rozhodnutia o zaistení, ako aj počas celej doby trvania zaistenia, čomu zodpovedá aj
povinnosť žalovaného vyplývajúca z § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov skúmať po celý

čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či účel zaistenia trvá.

52. Pre rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia podľa § 88 ods. 4 tretia veta zákona o pobyte cudzincov,
ktoré je predmetom súdneho prieskumu v tejto veci zákon ustanovuje aj ďalšie osobitné podmienky,
ktorých naplnenie je podstatnou požiadavkou pre zákonnosť takéhoto rozhodnutia. V zmysle § 88

ods. 4 tretia veta zákona o pobyte cudzincov, ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom
potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej
krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje,
alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety,
môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba

predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov.

53. Pokiaľ ide o osobitné podmienky vzťahujúce sa na predĺženie lehoty zaistenia správny súd
konštatuje, že splnenie podmienky nespolupráce žalobcu tak, ako to vyžaduje § 88 ods. 4 tretiaveta zákona o pobyte cudzincov vyplýva z vyjadrení žalobcu do zápisnice o vyjadrení účastníka
konania zo dňa 18. júla 2024 č. PPZ-HCP-PO9-3-082/2024 AV, aj zo dňa 18. septembra 2024 č. PPZ-
HCP-PO9-3-112/2024 AV, kde sa tento jednoznačne vyjadril, že v žiadnom prípade nie je ochotný

spolupracovať v procese vystavenia náhradného cestovného dokladu. Zároveň skutočnosť, že do
dnešného dňa nebol vydaný náhradný cestovný doklad je zrejmá a nie je ani medzi účastníkmi
konania sporná. Správny súd mal preto za preukázané, že je možné dôvodne predpokladať, že napriek
vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia sa tento proces predĺži nad
základnúdĺžkutrvaniazaisteniapodľa§88ods.4prvejvetyzákonaopobytecudzincov, apretoosobitné

podmienky pre predĺženie lehoty zaistenia posúdil ako splnené.

54. Správny súd mal ďalej za preukázané splnenie formálneho predpokladu pre vydanie
rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia a to existenciu právoplatného a vykonateľného rozhodnutia
o administratívnom vyhostení žalobcu č. PPZ-HCP-PO9-3-015/2024-AV zo dňa 20. marca 2024.

55. Podstata žalobných námietok žalobcu spočívala v spochybnení účelnosti a efektívnosti ďalšieho
trvania zaistenia a s tým súvisiaceho rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia. Žalobca v žalobe
v prvom rade namietal, že predĺženie jeho zaistenia napadnutým rozhodnutím o predĺžení lehoty
zaistenia je obmedzením jeho osobnej slobody spôsobom, ktorý nie je zlučiteľný s článkom 17 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky, keďže obmedzenie osobnej slobody žalobcu nemôže naplniť účel a to

výkon administratívneho vyhostenia z dôvodu nevyhostiteľnosti jeho osoby, ktorá vyplýva jednak zo
skutočnosti, že Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 1Tost/3/2023 zo dňa 24. januára
2024 rozhodol, že vydanie žalobcu na trestné stíhanie do Tadžickej republiky nie je prípustné a zároveň
vyhosteniežalobcudoakejkoľvekinejkrajinybyzaložiloriziko,žebyžalobcamoholbyťnáslednevydaný
do Tadžickej republiky na trestné stíhanie, čo by bolo možné považovať za obchádzanie rozhodnutia o

neprípustnosti extradície žalobcu, ako aj porušenia zákazu uvedeného v § 81 ods. 1 zákona o pobyte
cudzincov.

56. Posúdením žalobcom tvrdenej nevyhostiteľnosti sa už zaoberal Najvyšší správny súd Slovenskej
republiky v rozsudku sp. zn. 6Szak/3/2024 zo dňa 11. septembra 2024, ktorý v bode 43 predmetného

rozsudku uviedol: „V tomto smere nosnou námietkou žalobcu bola ním tvrdená „nevyhostiteľnosť“
prameniaca z toho, že žalobcu nie je možné vyhostiť tak do krajiny pôvodu (Tadžikistan), ako ani
na E., kde mal evidovaný trvalý pobyt. V súvislosti s touto námietkou, najvyšší správny súd uvádza,
že z už vyššie citovaného ustanovenia § 77 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z. vyplýva, že cudzinca
možno vyhostiť do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny

príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu,
v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. Zákon č. 404/2011
Z.z. tiež počíta s možnosťou vydania rozhodnutia o administratívnom vyhostení cudzinca bez uvedenia
krajiny, do ktorej má byť cudzinec vyhostený (pozri § 77 ods. 1 veta druhá zákona č. 404/2011 Z.z.).
Táto (zákonom aprobovaná) možnosť neuvedenia konkrétnej krajiny teda nepredstavuje prekážku pre

zaistenie cudzinca na účel výkonu administratívneho vyhostenia, nakoľko takýto postup samotný zákon
č. 404/2011 Z.z. explicitne nezakazuje. Zákon č. 404/2011 Z.z. teda pripúšťa vyhostenie cudzinca
bez uvedenia krajiny, do ktorej má byť vyhostený a rovnako aj v prípade inštitútu zaistenia cudzinca
na účely výkonu administratívneho vyhostenia nestanovuje prekážku zaistenia v prípade, že krajina
vyhostenia nie je určená. Preto nemožno úspešne argumentovať tým, že každé rozhodnutie o zaistení

cudzinca na účely výkonu administratívneho vyhostenia, keď cudzinec nebol administratívne vyhostený
do konkrétnej krajiny, je potrebné a priori považovať za nezákonné a nepreskúmateľné z dôvodu
nepreukázania podmienky potenciálnej vyhostiteľnosti. Takýto záver by popieral platnú právnu úpravu,
pričom dodržanie, či porušenie princípu vyhostiteľnosti je nevyhnutné posudzovať vždy v okolnostiach
konkrétneho prípadu.“

57. Pokiaľ žalobca v tejto súvislosti tiež namieta, že vyhostenie do akejkoľvek inej krajiny by založilo
riziko, že by mohol byť následne vydaný do Tadžickej republiky na trestné stíhanie, čo by bolo možné
považovať za obchádzanie rozhodnutia o neprípustnosti extradície žalobcu, ako aj porušenia zákazu
uvedeného v § 81 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, uvedené správny súd považuje len za vlastné

dohadyžalobcu,ktoréniesúpodloženéžiadnymikonkrétnymiskutočnosťamičidôkazmiatátonámietka
v aktuálnom štádiu konania o administratívnom vyhostení žalobcu sa javí ako predčasná, nakoľko zatiaľ
nedošlo k ustáleniu krajiny, do ktorej má byť žalobca vyhostený (k obdobnému záveru dospel aj Najvyšší
správny súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 6Szak/3/2024 zo dňa 11. septembra 2024, bod 47).Správny súd v tomto smere doplňujúco poukazuje na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 10Sžak/14/2020 zo dňa 29. septembra 2021, ktorého závery, hoci predmetom konania
bolo rozhodnutie o administratívnom vyhostení, sú analogicky s ohľadom na ich vzťah k § 81 zákona

o pobyte cudzincov právne relevantné aj vo vzťahu ku konaniu v tu súdenej veci predĺženia lehoty
zaistenia, a z ktorých vyplýva, že „Pokiaľ ide o bremeno tvrdenia v administratívnom konaní o vyhostení
cudzinca pri posudzovaní existencie prekážok administratívneho vyhostenia, to zaťažuje cudzinca, v
ktorého vlastnom záujme je objasniť všetky okolnosti, pre ktoré nemôže byť administratívne vyhostený,
respektíve prečo by malo byť jeho právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života prevážiť

nad inými záujmami a hľadiskami. Pokiaľ ide o bremeno dôkazné, to je už výraznejšie rozložené medzi
cudzinca a správny orgán. Tvrdiť jednotlivé fakty o existencii prekážok administratívneho vyhostenia je
povinný primárne cudzinec, no správny orgán je povinný zabezpečiť k tvrdeniu cudzinca o existencii
prekážok administratívneho vyhostenia maximálne možné množstvo dôkazov a správ o krajine, do
ktorej má byť administratívne vyhostený, a to tých, ktoré podporujú tvrdenia cudzinca ako aj tých, ktoré
tvrdenia cudzinca vyvracajú.“ Správny súd však zároveň dodáva, že jeho záver o nedôvodnosti námietky

žalobcu nezbavuje žalovaného povinnosti dôsledne skúmať, aké krajiny Útvar policajného zaistenia pre
cudzincov Sečovce selektuje za účelom ich oslovenia so žiadosťami o prijatie žalobcu a v prípade, ak
dospeje k záveru, že u oslovovaných krajín existuje dôvodná pochybnosť o miere dodržiavania ľudských
práv a slobôd a medzinárodnej ochrany pre štátnych príslušníkov tretích krajín, v takom prípade takéto
úkony nebude možné považovať vo vzťahu k ďalšiemu trvaniu zaistenia za účelné.

58. Správny súd k žalobcom v správnej žalobe poukazovaným rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1Sza/7/2016 a sp. zn. 1Szak/1/2017 uvádza, že nevzhliadol konkrétny súvis so závermi
tam uvedenými a prejednávanou vecou, iba všeobecné ustálenie záveru, že rozhodnutie o zaistení resp.
obmedzení osobnej slobody musí byť účelné a efektívne. Na konkrétnu aplikáciu uvedených rozhodnutí

na tu súdenú vec nepoukázal ani žalobca.

59. Správny súd posúdiac tiež kritérium efektívnosti ďalšieho trvania zaistenia dospel k záveru, že
vo veci administratívneho vyhostenia sú naďalej vykonávané konkrétne, cielené a adresné úkony
smerujúce k ustáleniu krajiny vyhostenia žalobcu, ako vyplývajú z informácií o vykonaných úkonoch

poskytnutých Útvarom policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce zo dňa 4. septembra 202 (teda
pred vydaním napadnutého rozhodnutia) resp. zo dňa 11. októbra 2024. Z administratívneho spisu
ďalej vyplýva, že žalovaný jednak intenzívne priebežne vykonáva dohľad nad tým, aké úkony sú v
tejto súvislosti vykonávané Útvarom policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce a zároveň iniciatívne
navrhuje ďalšie úkony pre riadne zabezpečenie naplnenia účelu zaistenia – výkon administratívneho

vyhostenia, a to zaslanie urgencie už osloveným krajinám s presne stanovenou lehotou na vyjadrenie
o možnosti prijatia žalobcu na ich územie, ako aj zaslanie urgencie vo veci vydania náhradného
cestovného dokladu. Pokiaľ právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní namietala, že v zmysle záverov
vyplývajúcich z rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Szak/3/2024 zo
dňa 11. septembra 2024 zaslanie urgencie už osloveným krajinám so stanovením lehoty na vyjadrenie,

nie je prípustné v tomto konaní týkajúcom sa žalobcu, ale len v obdobných budúcich veciach, správny
súd uvádza, že Najvyšší správny súd Slovenskej republiky síce výslovne neodporučil takýto postup vo
veci žalobcu, a to aj vo vzťahu k už osloveným krajinám, ale ho taktiež nevylúčil (pozn. pri zachovaní
podmienkyefektívnostitakéhotopostupu),pretosamotnýtakýtopostupžalovanéhonemožnopovažovať
za nezákonný a naopak správny súd je toho názoru, že zaslanie urgencií aj už osloveným krajinám

so stanovením lehoty na vyjadrenie v prípade žalobcu odstráni akékoľvek pochybnosti v tom, či bola
náležite ustálená krajina, do ktorej by bolo možné žalobcu vyhostiť.

60. Žalovaný ďalej po podaní žaloby správnemu súdu predložil listiny, z ktorých vyplynulo, že Útvar
policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce oslovuje ďalšie krajiny za účelom určenia krajiny, do

ktorej by bolo možné žalobcu vyhostiť, a to žiadosti o preskúmanie možnosti vyhostenia osoby
žalobcu zaslané Arménskej republike, Azerbajdžanskej republike, Kazašskej republike, Kirkižskej
republike, Gruzínskej republike, Moldavskej republike, a Švédskemu kráľovstvu dňa 18. októbra 2024
a Žiadosti o preskúmanie možnosti vyhostenia osoby žalobcu zaslané Bieloruskej republike, Filipínskej
republike, Malajzii, Namíbijskej republike, Gambijskej republike, Dominikánskej republike dňa 28.

októbra 2024. Kým v súvislosti so žiadosťami zasielanými dňa 18. októbra 2024 bolo v žiadosti o
spoluprácu adresovanej Konzulárnemu odboru Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí
SR konštatované, že krajiny boli určené s ohľadom na geografickú, jazykovú, kultúrnu blízkosť
a v záujme zachovania ochrany života, zdravia a súkromného záujmu žalobcu, v prípade žiadostí zodňa 28. októbra 2024 takéto vymedzenie dôvodov určenia krajín absentuje. Správny súd však opäť
poukazuje na závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6Szak/3/2024 zo dňa 11. septembra 2024, na ktoré poukázala aj právna zástupkyňa žalobcu, kedy

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v bode 45 síce vytkol žalovanému absenciu odôvodnenia
spôsobu určenia oslovovaných krajín, avšak zároveň pripustil, že „cudzinca je možné vyhostiť (aj) do
ktorejkoľvek krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľnej rozhodne vrátiť, a ktorá ho
prijme“. Správny súd v tejto súvislosti predovšetkým upriamuje pozornosť na skutočnosť, čo je cieľom
postupu orgánov verejnej správy. Účelom vykonávaných krokov, vrátane zasielaných žiadostí je ustáliť

krajinu, do ktorej by bolo možné žalobcu vyhostiť s cieľom riadneho naplnenia výkonu rozhodnutia
o administratívnom vyhostení, preto žiadnu krajinu a priori nemožno vylúčiť z okruhu potenciálnych,
pre vyhostenie do úvahy pripadajúcich krajín za predpokladu, že oslovená krajina napĺňa princíp „non
refoulement“ vyplývajúceho z čl. 33 Dohovoru o právnom postavení utečencov resp. vyvodzovaného
tiež zo znenia čl. 3 Dohovoru a do právneho poriadku Slovenskej republiky premietnutého v podobe
„prekážok administratívneho vyhostenia“ vyplývajúcich z § 81 zákona o pobyte cudzincov. Správny súd

preto nevzhliadol dôvod nezákonnosti ďalšieho trvania zaistenia žalobcu a uvedené kroky smerujúce
k zabezpečeniu administratívneho vyhostenia žalobcu posúdil tak, že ich je možné považovať za
vykonané v medziach ich efektívnosti.

61. Ak žalobca ďalej namietal nečinnosť žalovaného spočívajúcu v tom, že ďalšie úkony vo veci

žalobcu od posledného rozhodnutia o predĺžení zaistenia boli vykonané až 18. októbra 2024 a 28.
októbra 2024, teda so značným časovým odstupom (a to aj od vydania napadnutého rozhodnutia
o predĺžení lehoty zaistenia) vyvolávajúc dojem, že uvedené má len prezentovať aktivitu žalovaného
pred správnym súdom, správny súd v tejto súvislosti uvádza, že z informácií o vykonaných úkonoch
poskytnutých Útvarom policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce vyplývajú aj ďalšie úkony vykonané

po vydaní predošlého rozhodnutia o predĺžení zaistenia dňa 19. júla 2024. Je síce pravdou a
nemožno si nevšimnúť, že intenzita vykonávaných úkonov v porovnaní s obdobím pred vydaním
napadnutého rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia je nižšia, avšak podľa názoru správneho súdu
nie je pre posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia rozhodujúce
len to, či a koľko úkonov žalovaný resp. subjekt poverený zabezpečením administratívneho vyhostenia

príslušníka tretej krajiny vo veci vykonáva, ale je potrebné prihliadnuť aj na povahu úkonov už
vykonaných a to spôsobom, či možno určitý záver vyvodiť bezprostredne po ich vykonaní, alebo naopak
je plynutie času žiadúce. Správny súd v tejto súvislosti dospel k záveru, že nakoľko Útvar policajného
zaistenia pre cudzincov Sečovce pôvodné žiadosti o prijatie žalobcu zasielal osloveným krajinám bez
stanovenia lehoty na vyjadrenie, z uvedeného dôvodu nemožno aktuálne vyvodiť jednoznačný záver

v prospech ani v neprospech žalobcu, pričom žalovaný sa práve svojou žiadosťou o zaslanie urgencií
osloveným krajinám s presným stanovením lehoty na vyjadrenie tento vzniknutý stav právnej neistoty
snažil odstrániť. Navyše by správny súd na tomto mieste chcel zdôrazniť, že administratívne vyhostenie
predstavuje proces, nie časový okamih, ktorého časové limity sú presne určené a garantované
zákonom o pobyte cudzincov, ale zároveň je potrebné ho vnímať ako zákonnú možnosť danú orgánom

verejnej správy zo strany zákonodarcu na to, aby v tomto období v maximálnej možnej a prípustnej
miere, s ohľadom na splnenie podmienky účelnosti a efektívnosti, prijímali všetky kroky smerujúce
k riadnemu dosiahnutiu účelu zaistenia, čo je v tomto prípade administratívne vyhostenie žalobcu.
Kým v niektorých prípadoch zaistenia štátnych príslušníkov tretej krajiny je možné v relatívne krátkom
čase dospieť k záverom o prípadnej neúčelnosti ich zaistenia, uvedené nemožno absolutizovať a bez

iného aplikovať na všetky prípady vrátane prípadu žalobcu, nakoľko v tu súdenej veci aj s ohľadom na
skutočnosť, že nebola určená krajina vyhostenia síce boli možnosti vyhostenia rozšírené, avšak zároveň
je potrebné si uvedomiť, že došlo k sťaženiu pozície orgánu povereného výkonom administratívneho
vyhostenia, aby bolo možné bez zrejmých pochybností preukázať, že tento urobil maximum pre riadny
výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Správny súd preto nevzhliadol žalobcom tvrdenú

nečinnosť orgánov verejnej správy vyvolávajúcu neefektívnosť ďalšieho trvania zaistenia žalobcu.

62. Správny súd pre úplnosť dodáva, že v zmysle § 206 ods. 4 SSP je pre rozhodnutie správneho
súdu o zákonnosti napadnutého rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia rozhodujúci stav veci v čase
vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Je preto právom aj povinnosťou správneho súdu plne

prihliadať aj na úkony, ktoré žalovaný vykonal aj po podaní žaloby.

63. Právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní namietala tiež skutočnosť, že nie je preukázaná
primeraná aktivita ani vo vzťahu k vybaveniu náhradného cestovného dokladu, a ak žalovaný tvrdí,že Tadžická republika je kontaktná, tak k stretnutiu so zástupcami Veľvyslanectva Tadžickej republiky
došlo ešte 18. júna 2024, teda pred značným časom, čo tiež nemôže zakladať dôvodnosť ďalšieho
trvania zaistenia. Správny súd v tejto súvislosti uvádza, že z administratívneho spisu okrem uvádzaného

stretnutia so zástupcami Veľvyslanectva Tadžickej republiky na pôde Ministerstva zahraničných vecí
a európskych záležitostí Slovenskej republiky dňa 18. júna 2024 vyplýva aj skutočnosť, že dňa 12.
augusta 2024 došlo k potvrdeniu prijatia písomnosti zaslanej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky verbálnou nótou č. C-25/24 967 a jej postúpeniu Generálnej prokuratúre Tadžickej republiky
a zároveň žalovaný dňa 17. októbra 2024 opätovne požiadal Útvar policajného zaistenia pre cudzincov

F. o spracovanie urgencie vybavovania náhradného cestovného dokladu. Správny súd preto dospel
k záveru, že Tadžická republika napriek prvotnej nespolupráci sa v súčasnosti javí ako kontaktná, a teda
možnosť zabezpečenia náhradného cestovného dokladu ako reálna.

64. Správy súd vyvodil účelnosť a efektívnosť predĺženia lehoty zaistenia tiež zo žalovaným vykonaného
testu proporcionality. Hoci je potrebné uviesť, že by bolo žiadúce zo strany žalovaného podrobnejšie

konkretizovať správu úvahu, ktorá ho k záverom vyplývajúcim z testu proporcionality viedla, napriek
stručnosti odôvodnenia je zrejmá podstata, podľa ktorej by prepustenie účastníka konania zo zaistenia
predstavovalo vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok. Prepustenie zo zaistenia
by zároveň znamenalo aj ohrozenie nerešpektovania zákona štátu, na ktorého výsostnom území
sa účastník konania nachádza a pokračovanie v páchaní priestupku na úseku pobytu. Na základe

vyššie uvedeného mal žalovaný za to, že uprednostnenie verejného záujmu je dostatočne odôvodnené
s ohľadom na zásah do práv účastníka konania, teda je preukázaná zákonnosť predĺženia lehoty
zaistenia účastníka konania. Každé obmedzenie základných práv a slobôd sa musí uskutočniť v súlade
s princípom proporcionality, ktorý je aplikovateľný aj v rámci rozhodovania orgánov verejnej správy
a spočíva v hľadaní spravodlivej rovnováhy medzi závažnosťou obmedzenia základného práva a

významom cieľa, pre ktorý by k obmedzeniu sledovaného práva došlo. „Test principu proporcionality se
odvíjí ve třech následujících krocích, které je třeba vztáhnout jak na zákon, který omezuje tato základní
práva, tak na jeho interpretaci a aplikaci nacházející odraz ve vydávaní individuálního rozhodnutí:
1. Je sledovaný cíl legitimní? Je sledován a prosazován cíl nezbytný ve svobodné demokratické
společnosti?

2. Je dáno racionální spojení mezi cílem a prostředky vybranými k jeho prosazení?
3. Existují alternativní způsoby dosažení cíle, jejichž využití by učinilo zásah do základního práva méně
intenzivní, popř. jej zcela vyloučilo?“
(nález Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. IV. ÚS 412/04 zo dňa 7. decembra 2005). Obdobne
jednotlivé kroky testu proporcionality opakovane vymedzil aj Ústavný súd Slovenskej republiky napr.

v náleze PL. ÚS 15/2020-63 zo dňa 15. marca 2023 (bod 57), v náleze PL. ÚS 4/2021-136 zo dňa 8.
decembra 2021 (bod 164), v náleze PL. ÚS 23/06-61 zo dňa 02. júna 2010 (bod 12) atď. V prípade
zaistenia žalobcu sa do vzájomného vzťahu dostáva právo žalobcu na osobnú slobodu vyplývajúce
z čl. 17 Ústavy Slovenskej republiky a povinnosť štátu zabezpečovať ochranu práv a slobôd svojich
občanov, dohliadať nad dodržiavaním zákonnosti, spoločenských a morálnych princípov v záujme

rešpektovania zásad verejného poriadku a bezpečnosti štátu. Vychádzajúc pritom z článku 6 Charty
základných práv Európskej únie („Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť“) obe hodnoty
– osobná sloboda aj bezpečnosť (štátu) sú si postavené na roveň. Oba sledované ciele tak možno
považovať za legitímne a až s ohľadom na špecifiká konkrétneho prípadu je možné posúdiť určitú
mieru preferencie jedného z nich. Správny súd v tu súdenom prípade v prvom rade vychádzal zo

stále právoplatného a vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení (napriek tomu, že toto
rozhodnutie je podrobované súdnemu prieskumu, avšak správnemu súdu v tomto konaní neprináleží
posudzovať právne závery, na ktorých je rozhodnutie o administratívnom vyhostení založené), v zmysle
ktorého bol žalobca administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky podľa § 82 ods. 2 písm. a)
zákona o pobyte cudzincov z dôvodu, že predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu alebo verejný

poriadok. Zároveň mal správny súd za preukázané, že voči osobe žalobcu boli pôvodne vedené dva
záznamy v systéme SIS II (vykonané Nemeckom a Francúzskom), z oboch ktorých vyplynula existencia
možnej nebezpečnosti osoby žalobcu a v čase vyhlásenia rozsudku naďalej existuje záznam v systéme
SIS II zadaný Francúzskou republikou. Podľa názoru správneho súdu sa za daných okolností javí
potrebné vo zvýšenej miere prihliadať práve na potrebu ochrany bezpečnosti štátu a vyhodnotil ako

primeraný záver žalovaného, ak ten uprednostnil bezpečnosť štátu pri rozhodovaní o predĺžení lehoty
zaistenia pred osobnou slobodou žalobcu. Proporcionalita prijatého opatrenia žalovaného je daná práve
vysokým verejným záujmom na zabezpečení bezpečnosti a to nie len Slovenskej republiky, ale aj iných
štátovEurópskejúnie.PokiaľideoďalšiekritériumproporcionalityprivydávaníindividuálnehosprávnehoaktuakohodefinovalÚstavnýsúdČeskejrepubliky,t.j.racionálnespojeniemedzicieľomaprostriedkami
vybranými k jeho presadeniu, podľa názoru správneho súdu nie je na mieste akákoľvek pochybnosť,
aké zákonné prostriedky mal orgán verejnej správy na výber na dosiahnutie cieľa. Taktiež nevzniká

pochybnosť o existencii alternatívnych spôsobov na dosiahnutie predmetného cieľa, nakoľko v zmysle §
89 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov zaistenie nemožno nahradiť uložením niektorej z povinností podľa
§ 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, ak ide o konanie vo veci administratívneho vyhostenia z dôvodu
podľa § 82 ods. 2 písm. a) alebo písm. b) tohto zákona.

65. Správny súd v závere považuje za potrebné zdôrazniť, že aj keď jednotlivé materiálne podmienky
zákonnosti ďalšieho trvania zaistenia môžu samy o sebe, v izolovanej podobe, vyvolávať určitú mieru
pochybností o ich naplnení – konkrétne má na mysli účelnosť a efektívnosť, zákonnosť predĺženia lehoty
zaistenia je potrebné posudzovať v kontexte všetkých preukázaných skutočností, pričom konečný obraz
v prospech zákonnosti predĺženia lehoty zaistenia dotvára v rozhodujúcej miere práve aplikovaný test
proporcionality.

66. Pokiaľ ide o dĺžku predĺženia lehoty zaistenia o 6 mesiacov, jej stanovenie žalovaný odôvodnil
mimoriadnou náročnosťou a komplikovanosťou procesu administratívneho vyhostenia žalobcu,
poukázal na úkony, ktorých vykonanie bude nevyhnutné, pričom tiež konštatoval, že doba zaistenia
sa môže skrátiť v závislosti od viacerých faktorov, napríklad od spolupráce žalobcu pri vybavovaní

cestovného dokladu resp. od vybavenia náležitostí potrebných k vystaveniu náhradného cestovného
dokladu zastupiteľským úradom. Správny súd pri posudzovaní primeranosti predĺženia lehoty zaistenia
prihliadol na celkové okolnosti veci, teda na osobu žalobcu a špecifiká jeho prípadu ako sú uvedené
vyššie, ako aj na úkony vykonávané vo veci administratívneho vyhostenia žalobcu, ich početnosť,
náročnosť a trvanie a dospel k záveru, že lehotu 6 mesiacov možno považovať za primeranú, ktorá

nevybočuje z medzí zákonnosti, nakoľko samotný zákon o pobyte cudzincov umožňuje predĺžiť lehotu
zaistenia až o 12 mesiacov.

67. Hoci v tomto konaní nebolo z pohľadu zákonnosti napadnutého rozhodnutia o predĺžení lehoty
zaistenia sporné, či bola zachovaná maximálna lehota zaistenia v zmysle § 88 ods. 4 zákona o pobyte

cudzincov, nakoľko však uvedené bolo predmetom argumentácie žalobcu a žalovaného, správny súd
pre úplnosť poukazuje na závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
10SZa/16/2016 zo dňa 11. júla 2016, v zmysle ktorých: „Krajnej povahy tohto inštitútu si bol napokon
vedomý aj zákonodarca, a preto ustanovením § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov (nadväzujúcim
na obdobnú úpravu v článku. 15 ods. 6 návratovej smernice) striktne obmedzil dobu, po ktorú je

možné cudzinca obmedziť na slobode najviac na šesť mesiacov, respektíve ak možno predpokladať,
že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia štátneho príslušníka
tretej krajiny alebo výkon trestu vyhostenia sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej
krajinydostatočnenespolupracuje,alebozdôvodu,žemuzastupiteľskýúradnevydalnáhradnýcestovný
doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty

zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov.

68. Pokiaľ teda došlo k zaisteniu navrhovateľa § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 a § 88 ods. 1 písm. b) zákona
o pobyte cudzincov a predĺženiu doby zaistenia a doba zaistenia nepresiahla zákonom maximálne
povolenú dobu 18 mesiacov, odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 88 ods. 4 zákona o pobyte

cudzincov, podľa ktorého policajný útvar môže rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia najviac o dvanásť
mesiacov. Z ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov však nevyplýva obmedzenie predlžovať
lehotu jedenkrát alebo viackrát, ale len časové obmedzenie spočívajúce v tom, že táto lehota môže byť
predĺžená najviac o 12 mesiacov.

69. Možno teda všetky zhora vyslovené závery zhrnúť tak, že jednotlivé doby, počas ktorých bol
navrhovateľ (hoc aj opakovane) zaistený sa sčítavajú a vo svojom úhrne nesmú prekročiť maximálnu
dobu zaistenia ustanovenú v § 88 ods. 4 toho istého zákona.“ Správny súd v tejto súvislosti pre
úplnosť dodáva, že pre účely určenia maximálnej doby zaistenia je potrebné rozlišovať možnosť predĺžiť
zaistenie, ktorú zákonodarca pripúšťa v zmysle § 88 ods. 4 druhá veta a možnosť predĺžiť lehotu

zaistenia v zmysle § 88 ods. 4 tretia veta. Nakoľko žalovaný predĺžil lehotu zaistenia v zmysle § 88 ods. 4
tretia veta prvý krát, a to o šesť mesiacov, možno jednoznačne dospieť k záveru, že tak 12-mesačný limit
na predĺženie lehoty zaistenia ani celková maximálna doba zaistenia 18 mesiacov prekročené neboli.70. S poukazom na uvedené úvahy správny súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie o predĺžení
lehoty zaistenia spĺňa všetky podmienky zákonnosti a je zrejmé, že námietky, ktoré žalobca uviedol v
správnej žalobe, ani iné skutočnosti, ku ktorým by správny súd bol dospel pri neformálnom preskúmaní

napadnutého rozhodnutia (posúdiac ho v súlade s § 206 ods. 3 SSP) neboli spôsobilé privodiť žalobcovi
úspech v konaní, a preto správny súd žalobu ako nedôvodnú podľa § 219 SSP zamietol.

71. O trovách konania rozhodol správny súd v zmysle § 168 SSP, podľa ktorého úspešnému žalovanému
prizná správny súd voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to

možno spravodlivo požadovať.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Správnom súde
v Košiciach v lehote sedem dní od doručenia rozhodnutia správneho súdu (§ 443 ods. 2 v spojení s §
444 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť
označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
SSPsapodáva(ďalejlen„sťažnostnébody“)anávrhvýrokurozhodnutia.Sťažnostnébodymožnomeniť
len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 SSP).

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní
porušil zákon tým, že
a. na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b. ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,

c. účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu
a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d. v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e. vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f. nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g. rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h. sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i. nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j. podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Sťažnostné body podľa písm. g) až i) sťažovateľ vymedzí tak, že uvedie právne posúdenie veci, ktoré
pokladázanesprávne,auvedie,včomspočívanesprávnosťtohtoprávnehoposúdenia.Dôvodkasačnej
sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podanie pred správnym súdom (§
440 ods. 1, 2 SSP).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec
alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické

vzdelanie druhého stupňa; ak ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) SSP; ak
je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1, 2 SSP).