Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, September 25, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Cdo/89/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1414209738
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:1414209738.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín,
Trenčín, M. R. Štefánika 20, IČO: 30 794 536, proti žalovanému H.. H. J., narodenému XX. W. XXXX, O.,
Z. Q. XX, zastúpenému advokátskou kanceláriou SOUKENÍK - ŠTRPKA, s.r.o., Bratislava, Šoltésovej
14, IČO: 36 862 711, o zaplatenie 103.949 eur s príslušenstvom, vedenom na Mestskom súde Bratislava
IV pod sp. zn. B4-11C/423/2015, pôvodne Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 11C/423/2015, o

dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 27. októbra 2022 sp. zn. 10Co/16/2022,
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 27. októbra 2022 sp. zn. 10Co/16/2022 a rozsudok Okresného
súdu Bratislava IV zo 17. decembra 2021 sp. zn. 11C/423/2015, zrušuje a vec vracia Mestskému súdu
Bratislava IV na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava IV (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) v poradí druhým
rozsudkom zo 17. decembra 2021 č. k. 11C/423/2015-351 zamietol žalobu žalobcu v celom rozsahu a
žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného a druhoinštančného konania
v rozsahu 100 %, o výške ktorej bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
1.1. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal od žalovaného zaplatenia

sumy 103.949 eur s príslušenstvom titulom nároku na náhradu škody. Svoju žalobu odôvodnil tým,
že rozsudkom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku (ďalej „ŠTS PK“) zo dňa 21. júna 2012 bol
žalovaný uznaný za vinného zo spáchania zločinu poškodzovania finančných záujmov Európskeho
spoločenstva, po schválení dohody o vine a treste uzatvorenej so žalovaným na Špeciálnej prokuratúre.
Súdom bola žalovanému, okrem iného, uložená povinnosť nahradiť škodu vo výške 34.000 eur
poškodenému-žalobcovi,ktorúsiajsplnil,asozvyškomnárokunanáhraduškodybolžalobcaodkázaný

na občianske súdne konanie. Uviedol, že na projekty vzdelávania poskytol sumu 159.003,96 eura,
pričom v závere rozsudku Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica (ďalej „ŠTS
BB“) je uvedené, že žalovaný z týchto finančných prostriedkov získal sumu 137.949 eur a iní obžalovaní,
W. D. S. a H.. W. S. pre spoločnosť KOAM, s.r.o., sumu 21.054,96 eura. Na pojednávaní 03. novembra
2021 súd pripustil zmenu žalobného návrhu v časti príslušenstva tak, že žalovaný je povinný zaplatiť
žalobcovi sumu 103.949 eur s 9 % úrokom z omeškania ročne od 21. júna 2012 do zaplatenia. Žalobca

argumentoval,žeprostriedkyzovšeobecnéhorozpočtuESuvedenévovýrokuŠTSPKpatriapodsprávu
Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín, nakoľko z celkovo vyplatených finančných prostriedkov
v sume 159.003,96 eura bolo 75 % v sume 119.252,97 eura vyplatených z rozpočtu Európskeho
sociálneho fondu na základe podkladov predložených z odboru Európskeho sociálneho fondu Úradu
práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín.
1.2. Vec posúdil právne podľa ust. § 415, § 420, § 438, § 439, § 441, § 442 ods. 1 a § 489 Občianskeho

zákonníka (ďalej aj „OZ“) a ust. § 193, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a ods. 2 CSP. Vykonaným
dokazovaním mal preukázané, že žalobca ako úrad a spoločnosť KOAM, s.r.o. uzavreli dňa 13. marca2009, 26. marca 2009, 15. mája 2009 a 03. novembra 2009 písomne Dohody o poskytnutí finančného
príspevku na vzdelávanie a prípravu pre trh práce zamestnancov podľa § 47 zák. č. 5/2004 Z.z.
o službách zamestnanosti. Ďalej bolo v konaní preukázané, že rozsudkom ŠTS PK trestný súd po

schválení dohody o vine a treste v trestnej veci obvineného žalovaného, rozhodol tak, že ho uznal za
vinného zo spáchania zločinu poškodzovania finančných záujmov ES spolupáchateľstvom podľa § 20
Tr. zák. k § 261 ods. 1 ods. 3 Tr. zák., keď na základe skutkovej vety uvedenej vo výroku rozhodol,
že žalovaný spoločným konaním predložil nesprávne doklady a použil prostriedky zo všeobecného
rozpočtu ES na iný účel, ako boli pôvodne určené, a tým umožnil spôsobenie sprenevery a spôsobil

takým činom značnú škodu, čím spáchal vyššie uvedený zločin. Za to ho trestný súd odsúdil k v rozsudku
uvedenému trestu a uložil mu podľa § 51 ods. 4 písm. c) Tr. zák. v skúšobnej dobe povinnosť nahradiť
spôsobenú škodu v rozsahu dohody o vine a treste teda 34.000 eur na označený účet poškodeného
Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín. Poškodeného odkázal so zvyškom jeho nároku na
náhradu škody na občianske súdne konanie. Žalovaný sumu 34.000 eur uhradil. Žalobca si uplatnil
nárok na náhradu škody podľa ním ustáleného výpočtu 159.000,96 eura mínus 34.000 eur (zaplatené

žalovaným) mínus 21.054,96 eura (zaplatené W. D. S. a H.. W. S.) rovná sa žalovaná suma 103.949
eur, len proti žalovanému. Porušenie právnej povinnosti žalovaného podľa žalobcu spočívalo v tom, že
žalovaný ako strojca a organizátor trestnej činnosti spoločným konaním predložil nesprávne doklady
žalobcovi a použil prostriedky zo všeobecného rozpočtu ES na iný účel, ako boli pôvodne určené, čím
umožnil spôsobenie sprenevery, pričom uznal vinu za spáchaný skutok. Žalovaný bol uznaný vinným

zo zločinu poškodzovania finančných záujmov ES spolupáchateľstvom podľa § 20 Tr. zák. k § 261 ods.
1 ods. 3 Tr. zák.. V konaní bola sporná aktívna vecná legitimácia žalobcu, aj pasívna vecná legitimácia
samotného žalovaného, a to vzhľadom na existenciu potreby posúdenia spoluzavinenia ďalších osôb
W. D. S. a H.. W. S., a aj samotného poškodeného na vzniku škody, tak ako to vyplynulo z rozhodnutia
odvolacieho súdu, aj rozsudku trestného súdu BB. Ďalej bola sporná existencia a výška škody žalobcu,

porušenie právnej povinnosti žalovaného a existencia príčinnej súvislosti medzi škodou a porušením
právnej povinnosti.
1.3. Žalobca svoju aktívnu vecnú legitimáciu odvodzoval od skutočnosti, že ŠTS PK uložil žalovanému
povinnosť uhradiť žalobcovi ako poškodenému časť škody 34.000 eur (čo aj žalovaný urobil a so
zvyškomnárokuhoodkázalnaobčianskesúdnekonanie).Vychádzalajztoho,žetobolon,ktopoukázal

finančné prostriedky v objeme 159.003,96 eura, pričom žalovaný použil prostriedky zo všeobecného
rozpočtu ES na iný účel ako boli poskytnuté a ako bolo dohodnuté. Žalobca mal za to, že jeho aktívna
vecná legitimácia je daná napriek tomu, že v rozsudku ŠTS PK nie je výslovne vo výroku uvedený ako
poškodený. Súd prvej inštancie poukázal na to, že v podaní zo dňa 13. januára 2016 žalobca uviedol,
že škoda bola spôsobená Slovenskej republike v jeho zastúpení a v podaní zo dňa 07. mája 2021

žalobca uviedol, že prostriedky zo všeobecného rozpočtu ES uvedené vo výroku ŠTS PK patria pod
správužalobcu,nakoľkozcelkovovyplatenýchprostriedkovvobjeme159.000,96eurabolo75%vsume
119.252,97 eura vyplatených z rozpočtu ESF na základe predložených podkladov z odboru ESF Úradu
práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín. Z dohôd o poskytnutí finančného príspevku na vzdelávanie a
prípravu pre trh práce zamestnancov súd prvej inštancie ustálil, že poskytnutý príspevok (a to aj každá

jeho časť), je prostriedkom vyplateným zo štátneho rozpočtu SR a ESF. Konštatoval, že prostriedky
Európskejúniesazaraďujúdopríjmovštátnehorozpočtu,akzprávnychaktovEurópskychspoločenstiev
a Európskej únie nevyplýva niečo iné (podľa § 7 ods. 2 zák. č. 523/2004 Z.z.). Z odpovede MPSVaR
SR, predloženej žalovaným, zistil, že ministerstvo deklarovalo, že prijímateľom finančných prostriedkov
z fondov EÚ v rámci národného projektu XI. sektorového operačného programu Ľudské zdroje, bolo

Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny SR, teda nie priamo žalobca. Z odpovede tiež vyplynulo, že
prostriedky EÚ sú súčasťou štátneho rozpočtu v každom programovom období a Slovenská republika
je podľa platnej národnej legislatívy povinná uvedené zdroje vymáhať. Súčasne MPSVaR potvrdilo,
že v prípade neoprávneného vyplatenia prostriedkov z fondov EU má povinnosť vymáhať predmetné
prostriedky Slovenská republika, nakoľko prostriedky EU sa zaraďujú do príjmov štátneho rozpočtu,

ak z právnych aktov ES a EÚ nevyplýva niečo iné. Z uvedeného vyvodil, že v dôsledku trestného
činu žalovaného vznikla škoda Slovenskej republike, nakoľko predmetné finančné prostriedky patrili
do štátneho rozpočtu SR. Vyhodnotil, že aktívne vecne legitimovanou na uplatnenie náhrady škody v
tomto konaní je Slovenská republika v zastúpení Ústredím práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorý bol ich
prijímateľom (čo vyplynulo z odpovede MPSVaR SR), prípadne v zastúpení žalobcom, avšak Slovenská

republika žalobcom nie je (ani v zastúpení). Poukázal tiež na to, že i keď žalobca tvrdil, že je správcom
finančných prostriedkov z rozpočtu ES, nepredložil žiadny dôkaz ani o tomto tvrdení, ani o tom, že je
oprávnený ako správca dané finančné prostriedky vymáhať v súdnom konaní.2. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom z 27. októbra
2022 sp. zn. 10Co/16/2022 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanému priznal proti
žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. S poukazom na ustanovenie §

387 ods. 2 CSP, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací
súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožnil s dôvodmi, týkajúcimi sa odvolaním
napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žalobu žalobcu pre nedostatok aktívnej vecnej
legitimácie zamietol.

2.1. Sám žalobca v doplnení žaloby uviedol, že škoda bola spôsobená Slovenskej republike v
zastúpení Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín, že trestný súd v rozsudku PK vo výroku
o vine žalovaného vôbec neuviedol, komu mal žalovaný zločinom poškodzovania finančných záujmov
Európskych spoločenstiev spôsobiť škodu ani v akej výške, i keď mu vo výroku o treste uložil povinnosť
nahradiť škodu vo výške 34.000 eur žalobcovi, ktorého tiež so zvyškom nároku odkázal na občianske
súdne konanie, a že trestný súd v rozsudku BB vo výroku o vine obž. W. D. S. a obž. H.. W. S. (teda v

rozsudku,ktorýnebolvydanývtrestnomstíhanížalovaného)uviedol,žetítoopísanýmkonanímspôsobili
škodu vo výške 159.003,96 eura Slovenskej republike v zastúpení Úradom práce, sociálnych vecí a
rodiny Trenčín, pričom žalobcu odkázal s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.
Žalobca si uplatnil voči žalovanému nárok na náhradu škody vo svojom mene a po zrušení prvého
rozsudku na výzvu súdu, aby preukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu v spore, tvrdil, že žalovaný mu

už časť škody (34.000 eur) podľa rozsudku ŠTS PK uhradil, že to bol žalobca, kto poukázal finančné
prostriedky 159.003,96 eura, a že prostriedky zo všeobecného rozpočtu ES uvedené vo výroku ŠTS
PK patria pod jeho správu. Z dohôd o poskytnutí finančného príspevku na vzdelávanie a prípravu pre
trh práce zamestnancov je zrejmé, že poskytnutý príspevok, a to aj každá jeho časť, je prostriedkom
vyplateným zo štátneho rozpočtu SR a ESF. Prostriedky Európskej únie sa zaraďujú do príjmov štátneho

rozpočtu, ak z právnych aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie nevyplýva niečo iné podľa §
7 ods. 2 zák. č. 523/2004 Z.z.. Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR, ako riadiaci orgán pre
sektorový operačný program Ľudské zdroje v skrátenom programovom období 2004-2006, v odpovedi,
predloženej žalovaným ako dôkaz v konaní, potvrdilo, že prijímateľom finančných prostriedkov z fondov
EÚ v rámci národného projektu XI. sektorového operačného programu Ľudské zdroje, bolo Ústredie

práce, sociálnych vecí a rodiny SR, teda nie priamo žalobca. Z odpovede ministerstva tiež vyplýva, že
prostriedky EÚ sú súčasťou štátneho rozpočtu v každom programovom období a Slovenská republika
je podľa platnej národnej legislatívy povinná uvedené zdroje vymáhať. Súčasne ministerstvo potvrdilo,
že v prípade neoprávneného vyplatenia prostriedkov z fondov EÚ má povinnosť vymáhať predmetné
prostriedky Slovenská republika, nakoľko prostriedky EÚ sa zaraďujú do príjmov štátneho rozpočtu, ak

z právnych aktov ES a EÚ nevyplýva niečo iné. Zo súdom prvej inštancie vykonaného dokazovania je
potom zrejmé, že aktívna vecná legitimácia žalobcu na uplatnenie nároku na náhradu škody vo výške
103.949eurvočižalovanémunevyplývaanizDohôdoposkytnutífinančnéhopríspevkunavzdelávaniea
prípravu pre trh práce zamestnancov uzatvorených medzi žalobcom a spol. KOAM s.r.o., ani z rozsudku
ŠTS PK a ani z rozsudku ŠTS BB a naopak, je vylúčená odpoveďou ministerstva, ust. § 7 ods. 2 zák.

č. 523/2004 Z.z., a spochybnená i samotným charakterom trestného činu poškodzovania finančných
záujmov Európskych spoločenstiev. Zo všetkých v konaní produkovaných dôkazov potom súd prvej
inštancie prijal správny záver, že v dôsledku trestného činu žalovaného vznikla škoda Slovenskej
republike, pretože predmetné finančné prostriedky patrili do štátneho rozpočtu SR, a preto je na
uplatnenie náhrady škody aktívne vecne legitimovaná Slovenská republika (v zastúpení Ústredím práce,

sociálnych vecí a rodiny SR, resp. žalobcom). Žalobca počas celého konania, ani na výzvu súdu prvej
inštancie nepredložil žiaden dôkaz, ktorým by preukázal, že je oprávnený žalovanú sumu vymáhať vo
svojom mene, hoci bol povinný uniesť bremeno tvrdenia a dôkazu aj o svojej aktívnej legitimácii v spore.
Preto, ak súd prvej inštancie žalobu zamietol, rozhodol správne a odvolací súd sa s jeho rozhodnutím
stotožnil.

2.2. Ak žalobca ďalej tvrdil, že prostriedky boli v jeho správe, boli vyplatené z jeho bankového účtu v
štátnej pokladnici a jemu aj vznikla škoda na majetku Slovenskej republiky, ktorý spravuje, odvolací
súd poukazuje v súvislosti s touto odvolacou námietkou na ust. § 2 ods. 2 zák. č. 278/1993 Z.z. o
správe majetku štátu (na tento zákon poukazoval aj žalobca v odvolaní), ktorý okrem iného stanovuje,
že Správca majetku štátu vykonáva právne úkony pri správe majetku štátu v mene štátu. Správca koná

v mene štátu pred súdmi a inými orgánmi vo veciach, ktoré sa týkajú majetku štátu, ktorý spravuje,
alebo sporného majetku, ktorého správcom by mal byť podľa tohto zákona alebo podľa osobitných
predpisov. Odvolací súd nespochybňuje, že žalobca mohol v tomto konaní zastupovať štát, nie si však
uplatňovať zaplatenie finančných prostriedkov, ktoré patria do rozpočtu SR (aj prostriedky Európskejúnie sa zaraďujú do príjmov štátneho rozpočtu), teda štátu, vo vlastnom mene. Žalobca musí pochopiť,
že subjekt Slovenská republika nie je možné stotožniť so žalobcom. Pokiaľ chcel byť v tomto spore
úspešný, bol povinný v prvom rade preukázať, že predmetné finančné prostriedky patrili jemu, prípadne,

že ich mal v správe a bol oprávnený ich aj vo svojom mene vymáhať, čo žiadnym produkovaným ani
navrhnutým dôkazom nepreukázal.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca (ďalej aj „dovolateľ“), prípustnosť
ktorého vyvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) CSP, domáhajúc sa zrušenia

rozhodnutia odvolacieho súdu.
3.1. Danosť dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm. f) CSP odôvodnil tým, že v danom prípade
žalobca v záhlaví svojej žaloby v znení jej doplnenia ako žalobcu označil Úrad práce, sociálnych vecí
a rodiny Trenčín, avšak v ďalšej časti žaloby v znení jej doplnenia je jednoznačne uvedené. že škoda
bola spôsobená Slovenskej republike v zastúpení Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín a
žalobca súčasne v odôvodnení žaloby poukázal na rozsudok Špecializovaného Trestného súdu spis.

zn. BB-4T 22/2012 zo dňa 15. novembra 2013, v ktorom bolo uvedené ako konštatuje aj odvolací súd
v ods. 30 odôvodnenia rozsudku, že škoda bola spôsobená Slovenskej republike v zastúpení Úradom
práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín. Pokiaľ je teda v odôvodnení žaloby v znení jej doplnenia ako
poškodená označená Slovenská republika v zastúpení Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín
ako aj s poukazom na rozsudok Špecializovaného Trestného súdu spis. zn. BB-4T 22/2012 zo dňa 15.

novembra2013,ktorýbolprílohoužalobyavktorombolouvedené,žeškodabolaspôsobenáSlovenskej
republike v zastúpení Úradom práce. sociálnych vecí a rodiny Trenčín, v takomto prípade ak by sme
zotrvali na prísne formalistickom právnom názore odvolacieho súdu, v zmysle ktorého je na uplatnenie
náhrady škody aktívne vecne legitimovaná Slovenská republika, ide o zjavný logický rozpor žaloby,
ktorý má za následok jej nezrozumiteľnosť, čím vzniká súdu povinnosť žalobcu poučiť a vyzvať ho na

odstránenie tejto vady jeho žaloby. Riadne označenie štátu ako žalobcu je náležitosťou riadneho návrhu,
bez ktorého nemožno v konaní pokračovať. Štát je ako účastník konania označený riadne, ak je súčasne
s ním označený príslušný orgán, ktorý má v mene štátu konať, s uvedením jeho názvu a sídla. Pokiaľ nie
je žalobca takto riadne označený, súd v zmysle § 43 OSP žalobcu poučí a vyzve ho na doplnenie alebo
opravu žaloby. Neuplatnenie postupu podľa § 43 OSP súdom predstavuje závadný postup, ktorým sa

strane konania znemožní realizácia jej procesných práv, ktoré jej procesnoprávny predpis priznáva na
účely ochrany jeho práv a právom chránených záujmov, čím v konečnom dôsledku dochádza k zásahu
do podstaty jeho základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.
3.2. Danosť dovolacieho dôvodu v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP odôvodnil tým, že spornou v danom
prípade je aktívna vecná legitimácia správcu majetku štátu, teda žalobcu, v zmysle § 2 ods. 2 zákona č.

278/1993 Z. z. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 278/1993 Z.z.“)
v konaní o nároku na náhradu škody. Žalobca má za to, že právny názor odvolacieho súdu o tom, že
žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby na náhradu škody, pretože škoda vznikla
Slovenskej republike. nakoľko finančné prostriedky patrili do rozpočtu SR t. j. škoda nevznikla žalobcovi
a z tohto dôvodu nemá na jej uplatnenie aktívnu vecnú legitimáciu a aktívne vecne legitimovaná je

Slovenská republika, nie je správny. Zákon č. 278/1993 Z. z. výslovne uvádza, že správca koná v
mene štátu pred súdmi a inými orgánmi vo veciach. ktoré sa týkajú majetku štátu, ktorý spravuje, alebo
sporného majetku, ktorého správcom by mal byť podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.
Nakoľko správca majetku štátu má zákonnú povinnosť udržiavať ho v riadnom stave, využívať všetky
právne prostriedky na jeho ochranu a dbať, aby nedošlo najmä k jeho poškodeniu, strate, zneužitiu alebo

zmenšeniu, nemožno preto považovať za správny právny záver odvolacieho súdu o tom, že žalobca nie
je aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby na náhradu škody. V rozhodnutí sp. zn. 1Cdo/86/2017
Najvyšší súd SR zaujal postoj, z ktorého možno vyvodiť zreteľnú podporu výkladu umožňujúceho
úspešné uplatňovanie práv štátu priamo správcom. Táto judikatúra je pre prejednávanú vec priliehavá
a nič na tom nemení ani skutočnosť, že sa vyslovene týka správy majetku obcí, nakoľko správa majetku

štátu (§ 2 ods. 2 a § 3 ods. 1 zákona č. 278/1993 Z. z.) sa zakladá na principiálne rovnakých pravidlách.
To, že správca majetku štátu tento majetok spravuje (§ 3 ods. 1 ZoSMŠ), síce neznamená, že správca
tento majetok aj vlastní. ale napriek tomu, že vlastníkom majetku zostáva štát, tento s ním nakladá práve
prostredníctvom správcu (§ 2 ods. 2 prvá veta ZoSMŠ). Zákon teda oprávňuje správcu majetku štátu na
nakladanie s majetkom štátu. Správca majetku štátu má popri práve nakladať s majetkom zvereným mu

do jeho správy aj povinnosť udržiavať ho v riadnom stave, využívať všetky právne prostriedky na jeho
ochranu a dbať, aby nedošlo najmä k jeho poškodeniu, strate, zneužitiu alebo zmenšeniu (§ 3 ods. 2
ZoSMŠ). Na účely uplatňovania práva a plnenia povinností pri správe majetku štátu vykonáva správca
majetku štátu právne úkony v mene štátu (§ 2 ods. 2 tretia veta ZoSMŠ). Správca koná v mene štátupred súdmi a inými orgánmi vo veciach, ktoré sa týkajú majetku štátu, ktorý spravuje, alebo sporného
majetku, ktorého správcom by mal byť podľa tohto zákon alebo podľa osobitných predpisov (§ 2 ods. 2
štvrtá veta ZoSMŠ). Správca nie je zástupcom štátu, nekoná za štát ale v mene štátu. Keďže správca

majetku štátu má zákonnú povinnosť majetok štátu chrániť pred poškodením. zničením alebo stratou a
využívaťvšetkyprávneprostriedkynajehoochranu,nemožnopovažovaťzasprávnyprávnyzáverotom,
že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby na vydanie bezdôvodného obohatenia,
pretože nie je vlastníkom nehnuteľnosti, ktorej užívanie viedlo k vzniku bezdôvodného obohatenia, a
preto bezdôvodné obohatenie nevzniklo jemu.

4. Žalovaný v písomnom vyjadrení k dovolaniu žalobcu navrhol, aby dovolací súd dovolanie žalobcu
zamietol ako nedôvodné, uplatniac si náhradu trov konania. Rozhodnutie odvolacieho súdu považuje za
vecne správne. Žalobca v dovolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti a nepreukázal danosť dovolacích
dôvodov v zmysle § 420 písm. f), resp. § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Pokiaľ ide o jeho aktívnu legitimáciu
v spore, opakovane rozporne uvádzal, že škoda bola spôsobená žalobcovi, resp. Slovenskej republike

v zastúpení žalobcom. Žalobca nepreukázal, že by mu vznikla škoda, ani že by bol vlastníkom majetku,
resp. správcom tohto majetku oprávneným predmetnú škodu vymáhať. Správnym bol záver odvolacieho
súdu,žežalobcavovzťahukmajetkuštátunemoholkonaťvovlastnommene.Žalobcatedanepreukázal
svoju aktívnu vecnú legitimáciu v spore. Žalobca rovnako nepreukázal porušenie jeho procesných práv,
neodôvodnene sa snaží preniesť svoju zodpovednosť za určenie okruhu účastníkov konania na súd.

Žalobca začal uvádzať argumentáciu týkajúcu sa údajnej nezrozumietľnosti podania (žaloby) a potreby
postupovať podľa § 43 OSP, resp. § 129 CSP až v dovolaní, žalobca mal túto argumentáciu uplatniť už
pred súdom prvej inštancie, resp. v odvolaní. Postup žalobcu je tak v rozpore s ust. § 435 CSP.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§

35 CSP), po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu - žalobca,
v neprospech ktorej bolo rozhodnuté, zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP, skúmal prípustnosť
dovolania bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), pričom dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je
nielen prípustné, ale tiež dôvodné, a preto je potrebné rozhodnutie odvolacieho súdu ako aj rozhodnutie
súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1 a § 450 CSP).

6. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutiaodvolaciehosúdu,protiktorýmjedovolanieprípustné,súvymenovanév§420a§421CSP.

7. Z hľadiska ústavného aspektu treba rešpektovať právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným

spôsobom vymedzovať si prípustnosť veci v konaní o dovolaní a vychádzať z toho, že v prvom rade
je vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných
prostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv a
slobôd.

8. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných
prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a
dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia
inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z
akýchkoľvek dôvodov a hľadísk.

9. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán,
ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými a jasne čitateľnými
podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže
byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať bezbreho;

namieste je skôr zdržanlivý (uvážený) prístup.

10. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na
opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom

sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých
môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho
konania. Na týchto záveroch zotrváva aj súčasná rozhodovacia prax najvyššieho súdu.11. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je
poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné
podmienky súdneho konania (viď napr. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 80/09, II. ÚS 79/08, IV.

ÚS476/2012).Dovolacísúdpretopristupujekpodanémudovolaniutak,ženajskôrskúma,čijeprocesne
prípustné; k posúdeniu opodstatnenosti dovolania (t. j. posúdeniu, či je v ňom opodstatnene uplatnený
dovolací dôvod) sa dovolací súd dostáva len v prípade prijatia záveru, že dovolanie je prípustné.

12. Dovolanie je prípustné, ak jeho prípustnosť vyplýva z ustanovenia § 420 CSP alebo § 421

CSP. Dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania treba dôsledne odlišovať od dôvodov, ktoré zakladajú
opodstatnenosť dovolania. Opodstatnené (dôvodné) je také prípustné dovolanie, v ktorom je oprávnene
uplatnený dovolací dôvod. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428
CSP). V prípade dovolania prípustného podľa § 420 CSP je dovolacím dôvodom procesná vada
zmätočnosti uvedená v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP), v prípade dovolania, ktoré je prípustné
podľa § 421 ods. 1 CSP, je dovolacím dôvodom nesprávne právne posúdenie veci (§ 432 ods. 1 CSP).

13. Žalobca prípustnosť podaného dovolania vyvodzovali v prvom rade z ustanovenia § 420 písm. f)
CSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces.

14. Dovolací súd už konštantne uvádza, že hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu
konania v zmysle § 420 písm. f) CSP, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny
procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej

patriaceprocesnéoprávnenia,atovtakejintenzite,žedošloažkporušeniuprávanaspravodlivýproces.
14.1.Zhľadiskaprípustnostidovolaniavzmysletohtoustanoveniaaleniejevýznamnýsubjektívnynázor
dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce
je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (3Cdo/41/2017,
3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto cez prizmu v dovolaní uplatnených

dovolacích námietok skúmal, či došlo k dovolateľom namietanej procesnej vade.

15. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých
prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva
na spravodlivý proces.

15.1. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce súdne konanie.
15.2. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť

nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré
tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej
ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť
sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť

rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom
svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio
iustitiae (odmietnutia spravodlivosti). Na druhej strane, z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle §
420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady
zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že

k tejto procesnej vade skutočne došlo.

16. Dovolateľ prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP a porušenie práva na spravodlivý
proces oprel o tvrdenie, že neuplatnenie postupu podľa § 43 OSP súdom predstavuje závadný postup,
ktorým sa strane konania znemožní realizácia jej procesných práv, ktoré jej procesnoprávny predpis

priznávanaúčelyochranyjehoprávaprávomchránenýchzáujmov,čímvkonečnomdôsledkudochádza
k zásahu do podstaty jeho základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.17. K tomu dovolací súd v prvom rade uvádza, že dovolateľ môže urobiť spôsobilým predmetom
dovolacieho konania predovšetkým také námietky, ktoré už uplatnil v odvolacom konaní. V podstate
obdobne postupuje vo svojej činnosti aj ústavný súd, z ktorého judikatúry vyplýva, že ak sťažovateľ v

rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu,
ktorú mohol predniesť ale nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie
nemá právomoc a sťažnosť sťažovateľa odmietne (II. ÚS 70/2017).

18. Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok je vo vzťahu k odvolaniu ako riadnemu opravnému

prostriedku subsidiárnym, čo znamená, že dovolateľ môže v mimoriadnom opravnom prostriedku
(úspešne) argumentovať len takými dôvodmi, ktoré namietol už v rámci riadneho opravného prostriedku,
a ktoré boli meritórne posudzované odvolacím súdom. V prípade, že takéto námietky v odvolacom
konaní neuplatnil, hoci tak urobiť mohol a mal, tieto námietky ex post nemôžu byť spôsobilé založiť
prípustnosť dovolania. Dovolanie nemôže predstavovať nástroj na obchádzanie (hoci aj neúmyselné)
povinnosti vyčerpania riadnych procesných prostriedkov na ochranu subjektívnych práv dovolateľa, a

to nielen formálne, ale aj materiálne, dispozične, teda obsahovo vecne (argumentačne). Hodnotové
obmedzenie prípustnosti opravného prostriedku nepredstavuje odmietnutie spravodlivosti.

19. V danej veci je z obsah spisu jednoznačné, že žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie
neuplatnil pri niektorom z uplatnených odvolacích dôvodov argument o nesprávnom procesnom postupe

súdu prvej inštancie spočívajúcom v opomenutí postupu podľa § 43 OSP, resp. § 129 CSP z dôvodu
údajnej nezrozumietľnosti či rozporuplnosti podania (žaloby) pri označení žalobcu.
19.1. Z princípu racionálneho, efektívneho a inštančného súdneho konania o dovolaní pritom vyplýva, že
dovolateľ musí uplatniť celú argumentáciu, ktorú považuje za významnú, rovnako ako všetky dovolacie
návrhy, už v odvolacom konaní. Úlohou dovolacieho súdu je potom posúdiť, či tieto argumenty a návrhy

odvolací súd riadne preskúmal. Nedávalo by totiž žiaden rozumný zmysel, aby podstatné argumenty a
návrhy, ktoré mohol (a mal) dovolateľ uplatniť už v predchádzajúcom odvolacom konaní, predkladal až
dovolaciemu súdu. Takto by totiž nastala celkom absurdná situácia, kedy by dovolací súd preskúmaval
rozsudok odvolacieho súdu (teda jeho „zákonnú správnosť a spravodlivosť"), hoci by však tento odvolací
súd nemal žiaden dôvod, pre ktorý by sa mohol (a mal) zaoberať určitou argumentáciou, ktorá mu nebola

známa (zrejmá), pretože ju dovolateľ nepoužil a „vyčkal“ by s ňou až na konanie pred dovolacím súdom.

20. V posudzovanom prípade ide o kontradiktórne sporové konanie, v ktorom platí zásada, že práva
patria bdelým (vigilanlibus iura scripta sunt). Ak potom žalobca uvedené námietky (argumentáciu)
zakladajúce prípustnosť a dôvodnosť dovolania neuplatnil už v odvolacom konaní, nemôže ju dovolací

súd posudzovať pre nedostatok svojej právomoci (§ 419 CSP a contrario), lebo inak by fakticky
preskúmaval rozsudok súdu prvej inštancie namiesto rozsudku odvolacieho súdu, ktorý však na to
nedostal príležitosť (obdobne napr. 8Cdo/8/2020, 9Cdo/132/2020).

21. Dovolací súd preto posúdil dovolanie žalobcu z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu podľa

§ 420 písm. f) CSP ako neprípustné, následne pristúpil k posúdeniu dovolania z hľadiska žalobcom
namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom v zmysle § 421 ods. 1 písm. b)
CSP.

22. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa

potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

23. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

24. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na
nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti
dovolania. Právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP (podobne ako predchádzajúca právna
úprava, pozn.) dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania.25. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP, musí mať
zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie

o skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že má ísť o
otázku riešenú odvolacím súdom a to buď o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie
napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), alebo
o procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).

26. V dovolaní, prípustnosť ktorého sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. b) CSP, musí dovolateľ
konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd; vysvetliť, v
čom je riešenie právnej otázky odvolacím súdom nesprávne; uviesť ako by mala byť táto otázka správne
riešená.
26.1. Dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP predpokladá, že právnu otázku
kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej dovolací súd doposiaľ neriešil a je daná potreba, aby dovolací

súd ako najvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil. Základným predpokladom prípustnosti dovolania
je, že dovolací súd vo svojej rozhodovacej praxi doposiaľ neposudzoval právnu otázku vymedzenú
dovolateľom (t. j. právne posúdenie veci odvolacím súdom, s ktorým dovolateľ nesúhlasí). Ak dovolateľ
vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími
dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania závisí od toho,

ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia dovolateľom vymedzenej právnej otázky a že sa jedná o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto
ustanovenie.

27. Dovolateľ v posudzovanom prípade k dôvodnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP

formuloval právnu otázku aktívnej vecnej legitimácie správcu majetku štátu, teda žalobcu, v zmysle
§ 2 ods. 2 zákona č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu, v konaní o nároku na náhradu škody.
Dovolací súd považoval takto formulovanú otázku za prípustnú, nakoľko zamietajúce rozhodnutie
odvolacieho súdu spočívalo primárne na riešení práve tejto právnej otázky. Zároveň dovolací súd zistil,
poznajúc vlastnú rozhodovaciu činnosť, že uvedená právna otázka už bola dovolacím súdom opakovane

riešená. Dovolací súd je pritom viazaný iba vymedzením právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie
odvolacieho súdu, ktoré považuje dovolateľ za nesprávne, nie však už určením, pod ktorý prípad
prípustnosti jej riešenia (§ 421 ods. 1 CSP) táto otázka spadá. Z uvedeného dôvodu dovolací súd z
hľadiska prípustnosti dovolania posudzuje (iba) materiálny substrát samotného dovolacieho konania
spočívajúci vo vymedzení právnej otázky a predostretí vlastnej argumentácie dovolateľa v zmysle §

432 ods. 2 CSP, súčasne zohľadňujúc vlastnú rozhodovaciu prax (iura novit curia, 4Cdo/11/2021,
8Cdo/54/2018, I. ÚS 51/2020).

28. V rozhodnutí dovolacieho súdu z 25. februára 2003 sp.zn. 2Cdo/94/2002 (publikovaným ako judikát
R 87/2004), dovolací súd vyslovil právny názor k výkladu ust. § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 278/1993 Z.z.

o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov, podľa ktorého správa majetku štátu je súhrn
oprávnení a povinností správcu k tej časti majetku štátu, ktorý mu štát zveril do správy. Správca je
oprávnený a povinný majetok štátu užívať na plnenie úloh v rámci predmetu činnosti alebo v súvislosti
s ním, nakladať s ním podľa tohto zákona, udržiavať ho v riadnom stave, využívať všetky právne
prostriedky na jeho ochranu a dbať, aby nedošlo najmä k jeho poškodeniu, strate, zneužitiu alebo

zmenšeniu.
28.1. Z vyššie citovaného ustanovenia, podľa dovolacieho súdu, vyplýva, že osobitnú právnu úpravu
dispozičných oprávnení správcu majetku štátu je potrebné vnímať ako ochranu majetku štátu s
osobitným zreteľom na to, že štát je síce vlastníkom, ale na rozdiel od iných vlastníkov oprávnenia
vyplývajúce z jeho vlastníckeho práva nevykonáva sám, ale prostredníctvom správcov jeho majetku.

Podstatou správy majetku štátu je súhrn oprávnení a povinností, ktoré má správca k jej zverenej časti
majetku štátu. Súhrn týchto oprávnení správcu tvorí právo správy. Toto právo správcu je síce odlišné od
vlastníckeho práva štátu, je však s ním nerozlučne späté. Správca pritom nakladá s predmetom správy
akoby právom vlastníka, pričom štát modifikuje (ovplyvňuje) nakladanie správcov s týmito vlastníckymi
právami štátu, a to nástrojom svojej zákonodarnej moci - prostredníctvom zákonov. Napokon štát iný

reálny nástroj na ovplyvňovanie výkonu svojho vlastníckeho práva prostredníctvom správcov majetku
štátu ani nemá. Správca je oprávnený vykonávať vlastnícke práva štátu v medziach zákona ústavne
konformným spôsobom. Správa majetku štátu je teda právnou formou výkonu štátneho vlastníctva,
právnou formou výkonu základných oprávnení (držať vec, užívať ju a nakladať s ňou), ktoré oprávneniatvoria obsah vlastníckeho práva štátu. Správca majetku štátu vykonáva správu majetku štátu vlastným
menom a na vlastnú zodpovednosť.
28.2. Popri hmotnom majetku štátu vrátane finančných prostriedkov, sú súčasťou majetku štátu aj

pohľadávky a iné majetkové práva a záväzky štátu (§ 2 zákona č. 278/1993 Z.z.). Pohľadávkami
štátu sú ale len také, z ktorých je štát oprávnený priamo. Podľa dovolacieho súdu takými priamymi
pohľadávkami sú pohľadávky štátu na daniach, poplatkoch, pokutách a pod. Priamymi pohľadávkami
štátu sú aj pohľadávky výslovne upravené v zákone, ako napr. pohľadávka štátu na vydanie predmetu
bezdôvodného obohatenia podľa § 456 Obč. zák., ak toho, na úkor koho sa bezdôvodné obohatenie

získalo nemožno zistiť, pohľadávka štátu voči tomu, komu bol uložený trest prepadnutia majetku podľa
§ 51 Tr. zákona a pod. Aj tieto (originálne) pohľadávky štátu z dôvodov vyššie uvedených sú spravované
správcom. Správca takej pohľadávky štátu nemá k nej žiadne oprávnenie a je len orgánom štátu, ktorý
je oprávnený pri správe pohľadávky konať. Správu takej pohľadávky vykonáva správca v mene štátu.
28.3. Od uvedených priamych (originálnych) pohľadávok štátu treba ale podľa názoru dovolacieho
súdu odlíšiť pohľadávky, ktoré vznikajú v súvislosti s výkonom správy hmotného majetku štátu (napr.

pohľadávky zo záväzkových vzťahov do ktorých správca vstupuje pri výkone správy), z ktorých
pohľadávok je oprávnený priamo správca. Vychádzajúc z uvedeného, dovolací súd dospel k záveru,
že žalobkyňa, v danom prípade Kancelária Slovenskej národnej rady, ako správkyňa pohľadávky
vyplývajúcej zo záväzkového právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia, mohla vo vlastnom mene
uplatniť pohľadávku štátu na príslušnom orgáne.

29. K rovnakému právnemu záveru (hoci za iných skutkových okolností, ktoré však nemali zásadný
vplyv na podstatu právneho posúdenia otázky aktívnej vecnej legitimácie správcu majetku štátu) dospel
dovolací súd aj v rozhodnutí z 28. novembra 2005 sp.zn. 2Cdo/11/2005, ako aj v rozhodnutí z 30.
septembra 2008 sp.zn. 4Cdo/93/2008, v ktorom dovolací súd vyslovil právny názor aj k výkladu ust.

§ 2 ods. 2 zákona č. 278/1993 Z.z., podľa ktorého správca koná v mene štátu pred súdmi a inými
orgánmi vo veciach, ktoré sa týkajú majetku štátu, ktorý spravuje, alebo sporného majetku, ktorého
správcom by mal byť podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov, považujúc toto ustanovenie
za ustanovenie procesnej povahy oprávňujúce správcu konať pred súdmi a inými orgánmi v mene štátu,
netýkajúce sa však otázky vyplývajúcej z hmotného práva a to otázky aktívnej legitimácie domáhať sa

ochrany vlastníckeho práva štátu žalobou o vydanie veci (v prípade jej neoprávneného zadržiavania)
alebo negatórnou žalobou (v prípade iného neoprávneného rušenia než je zadržiavanie veci), ktorú
okrem štátu (v mene ktorého koná správca), môže úspešne uplatniť i správca vo vlastnom mene ako
subjektoprávnenývyužívaťtentoprávnyprostriedokochranymajetkuštátu.Podpornemožnoprihliadnuť
aj na rozhodnutie dovolacieho súdu sp. zn. 1Cdo/86/2017, z ktorého možno tiež vyvodiť podporu výkladu

umožňujúceho úspešné uplatňovanie práv štátu priamo správcom, i keď toto rozhodnutie sa vyslovene
týka správy majetku obcí, nakoľko správa majetku štátu sa zakladá na principiálne rovnakých pravidlách.

30. Aplikujúc vyššie citované právne závery ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu na
prejednávanú vec, dovolací súd uzatvára, že žalobca ako správca majetku štátu je aktívne vecne

legitimovaný domáhať sa vo vlastnom mene nároku na náhradu škody zo záväzkového vzťahu, ktorý
sa odvíja od zmluvného vzťahu založeného uzatvorením Dohody o poskytnutí finančného príspevku na
vzdelávanie a prípravu pre trh práce zamestnancov (zmluvnou stranou tejto dohody bol priamo žalobca,
ktorý poskytoval dohodnuté finančné plnenie), ako aj rozsudku trestného súdu, v ktorom súd uložil
žalovanému (ako odsúdenému) povinnosť nahradiť škodu vo výške 34.000 eur priamo žalobcovi a so

zvyškom nároku na náhradu škody žalobcu odkázal na občianske súdne konanie. Dovolací súd si je
vedomý určitej spornosti či nejednoznačnosti vo vyriešení otázky aktívnej vecnej legitimácie správcu
majetku štátu, keď na jednej strane má svoje ratio aj názor zdôrazňujúci potrebu rozlišovania vecnej
legitimácie štátu a vecnej legitimácie správcu majetku štátu a z toho vyplývajúceho náležitého označenia
žalobcu (keď súdy nižších inštancií za správne označenie žalobcu považovali Slovenská republika v

zastúpení žalobcom), dovolací súd však uprednostnil materiálny prístup k poskytnutiu spravodlivosti
(ktorý vo svojej rozhodovacej činnosti opakovane a dlhodobo favorizuje aj Ústavný súd SR, por. napr.
nález sp.zn. I. ÚS 215/2023), v rozpore s ktorým je prístup zvolený v preskúmavanom rozhodnutí
odvolacieho súdu, ktorý žalobcovi v danom spore nepriznal aktívnu vecnú legitimáciu výslovne z
formálnych dôvodov.

31. Ak teda súdy nižších inštancií vychádzali z opačného právneho záveru, podľa ktorého žalobca
nemá v danom spore o náhradu škody aktívnu vecnú legitimáciu, išlo z ich strany o nesprávne
právne posúdenie, predstavujúce odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a naplneniedovolacieho dôvodu v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Dovolací súd tak vzhľadom na vyššie uvedené
dospel k záveru, že dovolanie žalobcu smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie nielen
prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, ale zároveň ho posúdil aj ako dôvodné, nakoľko dovolaním

napadnutý rozsudok (práve v riešení predmetnej právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie
odvolacieho súdu) spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

32. Dovolací súd preto rozsudok odvolacieho súdu, spolu s rozsudkom súdu prvej inštancie, ktoré
vykazuje rovnaké nedostatky, zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1 a

2, § 450 CSP) s tým, že právny názor vyslovený v tomto rozhodnutí je preň záväzný (§ 455 CSP). Ak
dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods.
3 CSP).

33. Toto uznesenie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.