Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 5. november 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5CoCsp/21/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8622201399
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8622201399.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Andreja Radomského a JUDr. Romana Lajoša v právnej veci žalobkyne A. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXX, XXX XX C. D., právne zastúpenej Mgr. Matúšom Mackom, advokátom,
Karpatská 804/10, 089 01 Svidník, IČO: 50 424 777, proti žalovanému E. F. G., G., B. X, XXX XX H. - I. J.
A., K.: XX XXX XXX, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou Remedium Legal, s.r.o., Prievozská
2, 821 09 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 35 724 803, o zaplatenie primeraného finančného
zadosťučinenia v sume 1.730,82 eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bardejov
č.k. SK-5Csp/57/2022-59 zo dňa 17.05.2024 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok v časti výroku I. čo do uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni
primerané finančné zadosťučinenie vo výške 433,- Eur a vo výroku III.

II. Mení rozsudok vo zvyšku výroku I. nad sumu 433,- Eur tak, že v tejto časti žalobu zamieta.

III. Priznáva žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v plnom rozsahu
s tým, že o ich výške bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že:

„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie v sume 865 eur do troch
dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Vo zvyšku žalobu zamieta.

III. Žalobkyni priznáva náhradu trov konania proti žalovanému v plnom rozsahu, o ktorých výške bude

rozhodnuté v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.“

2. Právne odôvodnil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie podľa ust. § 3 ods. 5 a § 4 ods. 2 písm.
b/ Zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov a podľa § 215 ods. 1
Zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej CSP). Výrok o trovách konania odôvodnil podľa
ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 2 CSP.

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že primerané finančné zadosťučinenie (ďalej len „PFZ“) má sankčnú
a odradzujúcu funkciu, aby sa dodávateľ nedopúšťal recidívy. Zároveň má aj funkciu relutárnu, ktorá
predstavuje obohatenie spotrebiteľa vo výške priznaného PFZ proti dodávateľovi za to, že spotrebiteľpodstúpil súdne konanie, v ktorom bol ako spotrebiteľ na súde úspešný. Slovo primeraný má viacero
synoným a jedným z nich je slovo spravodlivý. Výška PFZ preto nemôže mať len symbolický význam,
nakoľko PFZ, len v symbolickej výške, nemôže byť ani primeraným ani spravodlivým. V tejto súvislosti

súd dáva do pozornosti, že na rozdiel od iných inštitútov finančného zadosťučinenia existujúcich
v právnom poriadku SR (napr. ochrana osobnosti), v ktorých sa na prvé miesto kladie morálne
zadosťučinenie a finančná satisfakcia slúži len na dovŕšenie nápravy, tak pri inštitúte PFZ je možné
zadosťučinenie len v peňažnej forme ako jediného prostriedku, na jednej strane postihu nečestného
dodávateľa a na druhej strane je PFZ odmenou spotrebiteľa za úspech na súde v spotrebiteľskom

právnom vzťahu. Ak má PFZ reálne plniť svoj účel, tak je to možné len priznaním PFZ v takej výške
aby mala, nielen deklarovanú sankčnú, odradzujúcu a relutárnu funkciu, ale aby mala tieto funkcie aj
reálne, čo PFZ priznané v symbolickej výške spĺňať nemôže. Aj keď výška PFZ sa nedokazuje a súd
ju stanovuje voľnou úvahou, tak kritéria z ktorých by mala voľná úvaha vychádzať, vyplývajú z intenzity
porušenia spotrebiteľského práva zo strany dodávateľa. Vo veciach, v ktorých je predmetom konania
finančná čiastka je jediným objektívnym kritériom, ktoré by malo byť rozhodujúcim pre určenie výšky

PFZ, suma o ktorú sa dodávateľ na úkor spotrebiteľa obohatil, alebo sa chcel obohatiť. Keďže žalobkyňa
je spotrebiteľkou, ktorá úspešne uplatnila porušenie svojho práva na súde, bola tým splnená hypotéza
vyššie citovanej právnej normy, PFZ požadovala vo výške 1 730,82 eura, čo je suma, ktorú žalovaný
protizákonne vymáhal v rozhodcovskom konaní a ktorú žalobkyňa považuje za primeranú vzhľadom na
okolnosti tohto prípadu. Čo sa týka otázky rozsahu porušenia spotrebiteľského práva, tak táto otázka je

definovaná rozsudkom v základnej veci, t. j. rozsudkom Okresného súdu Svidník č. k. 2Csr/1/2018-77
zo dňa 04.09.2019 a jeho odôvodnením, ktoré je hmotnoprávnou podmienkou nároku na primerané
finančné zadosťučinenie a z tejto hmotnoprávnej podmienky je potrebné vychádzať, ako záväznej. Tento
rozsah zisteného porušenia spotrebiteľského práva, v základnej veci, nie je možné v konaní o primerané
finančné zadosťučinenie, ani rozširovať, ani zužovať. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie priznal

žalobkyni finančné zadosťučinenie v sume 865 eur (čo je cca 50 % z uplatnenej sumy), ktorú považoval
za primeranú a vo zvyšku žalobu zamietol.

4. Výrok o trovách konania odôvodnil tak, že priznal žalobkyni náhradu trov konania proti žalovanému v
plnom rozsahu z prisúdenej sumy, pretože žalobkyňa bola úspešná čo do preukázania základu svojho

nároku, pričom výška primeraného finančného zadosťučinenia závisela od úvahy súdu. V takomto
prípade má úspešná strana sporu nárok na plnú náhradu trov konania. O ich výške súd rozhodne v
lehote do 60 dní po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

5. Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalovaný, a to v časti výrokov I. a III.. Namietal, že

rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a že súd prvej
inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (zrejme mal na mysli
žalovaného).

6. V prvom rade žalovaný poukázal na skutočnosť, že súd prvej inštancie fakticky neuviedol absolútne
žiadnu argumentáciu v čom videl porušenie práva spotrebiteľa podľa osobitného zákona alebo v čom
videl naplnenie zákonnej normy pre priznanie finančného zadosťučinenia. Uviedol len to, že sa stotožnil
s argumentáciu žalobcu (akou?) a následne rozsiahlo citoval predchádzajúce rozhodnutie Okresného
súdu Svidník sp.zn. 2Csr/1/2018 zo dňa 04.09.2019 na približne dvoch stranách svojho odôvodnenia.

Rozhodnutie súdu je tak zrejmým príkladom nepreskúmateľného a zároveň zmätočného rozhodnutia,
z ktorého sa nie je možné dozvedieť akým spôsobom prvoinštančný súd postupoval, v čom videl
porušenie práv spotrebiteľa a teda akým spôsobom toto porušenie malo naplniť predpoklady na
priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle § 3 ods. 5 Zákona č. 250/2007 Z.z..
Rozhodnutie tak neobsahuje v podstate žiadne vlastné odôvodnenie, preto ho nemožno považovať za

preskúmateľné z hľadiska kvalitatívnych požiadaviek pre odôvodnenie rozhodnutia. Predmetný vytknutý
nedostatok sa pritom rovnako vzťahuje aj na samotnú výšku primeraného finančného zadosťučinenia
priznanú žalobcovi. Súd prvej inštancie na tomto mieste v zásade skonštatoval len to, že žalobcovi
priznal polovicu, o ktorú sa žalovaný snažil bezdôvodne obohatiť. Vo veciach, v ktorých je predmetom
konania finančná čiastka je jediným objektívnym kritériom, ktoré by malo byť rozhodujúcim pre určenie

výšky primeraného finančného zadosťučinenia suma, o ktorú sa dodávateľ na úkor spotrebiteľa obohatil
alebo sa chcel obohatiť. Pokiaľ súd prvej inštancie uvádza, že žalovaný sa pokúšal bezdôvodne
obohatiť potom nemožno mať väčších pochybností o nezaujatosti súdu v tejto veci, kedy súd prvej
inštancie nevystupuje ako nestranný arbiter, ale ako zástupca spotrebiteľa navyše preberajúci jehoargumentáciu. Znova pokiaľ ide o výšku, tak súd prvej inštancie v zásade neodôvodnil žiadnym
spôsobom a nezdôvodnil prečo priznáva práve polovicu, prečo nie štvrtinu alebo tri štvrtiny, iba uviedol,
že to je len na voľnej úvahe súdu a jediným objektívnym kritériom, ktoré by malo rozhodujúce pre určenie

výšky primeraného finančného zadosťučinenia je suma, o ktorú sa chcel dodávateľ na úkor spotrebiteľa
obohatiť. Podľa názoru žalovaného právny názor prvoinštančného súdu je zároveň v priamom rozpore
s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019, zároveň
poukázal aj na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 17CoCsp/32/2020 zo dňa 29.09.2020
i sp.zn. 9CoCsp/9/2024 zo dňa 26.03.2024. Podľa názoru žalovaného súd prvej inštancie pochybil pri

rozhodovaní o nároku žalobcu minimálne vo výške priznaného primeraného finančného zadosťučinenia,
pričom svoje rozhodnutie zákonom a judikatúrou stanoveným spôsobom neodôvodnil, na základe čoho
žalovaný odvolaciemu súdu navrhol okamžitú revíziu rozsudku v napadnutej časti, nakoľko právne
závery súdu (respektíve ich absencia) sú podľa názoru žalovaného právne neudržateľné. V tejto
súvislosti poukázal na rozsudok Okresného súdu Lučenec sp.zn. 16Csp/51/2023 zo dňa 12.07.2023.
Podľa názoru žalovaného jeho neprípustné, neproporcionálne a vo všeobecnosti nespravodlivé, aby si

dlžník počas zmluvného vzťahu neplnil svoje zmluvné povinnosti a následne požadoval ešte obohatenie
na úkor dodávateľa v rovnakej výške ako je dlžná suma, ktorú dlžník nebol ochotný splatiť. Poukázal
na rozsudok Okresného súdu Prešov sp.zn. 13Csp/135/2019 zo dňa 18.01.2022. Zároveň na závery
Ústavného súdu Slovenskej republiky JUDr. Milana Ľalika, ktorý vo svojom odlišnom stanovisku vo veci
I.ÚS 547/2020 uviedol, že považuje za nevyhnutné najskôr konštatovať, že všeobecné súdy vrátane

Ústavného súdu ochranu spotrebiteľov pustia až tak ďaleko, že títo nemusia niesť žiadne adekvátne
dôsledky za svoje konanie. Aj keď uzavrú akúkoľvek zmluvu dokonca čokoľvek čo sa prieči zdravému
rozumu, a to sa už dotýka samej podstaty a hlavne primeranosti práva v dôsledku čoho spotrebiteľ
z úradnej povinnosti zbavujú jeho zodpovednosti. Taký postup orgánov ochrany práva je nielen že
absolútne „nevýchovný“, paternalistický, ale aj absurdný a v rozpore so zásadou rovnosti vigilantibus

iura, neminem laedere a podobne, ktoré by mali v podstate platiť aj pre „privilegovaného“ spotrebiteľa.
Opakom je potom neprípustné zvýhodňovanie dlžníka oproti veriteľovi, ktorému inak reálne hrozí riziko
nevymoženia ani len elementárneho nároku bez akéhokoľvek príslušenstva voči dlžníkovi, ktorý sa
tak neoprávnene obohacuje na jeho úkor za asistencie súdu. Následne poukázal žalovaný na nález
Ústavného súdu Českej republiky z 25.07.2012 sp.zn. I.ÚS 988/12, z ktorého citoval a uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1ObdoV/10/2012 zo dňa 30.05.2013 a 4Cdo/90/2013
zo dňa 22.08.2013, z ktorých citoval. Žalovaný zastával názor, že napadnuté rozhodnutie sa javí ako
absolútne neodôvodnené a tak aj nespravodlivé, čo žalovaný považoval za hrubý zásah do jeho práva
na spravodlivý proces. Žalovaný preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu
preskúmal a v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 CSP ho zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie alebo, aby rozsudok zmenil tak, že žalobu aj vo zvyšku zamietne a prizná
žalovanému nárok na náhradu trov konania. Trovy odvolacieho konania vyčíslil na 103,72 eur.

7. Odvolanie žalovaného bolo zaslané na vyjadrenie žalobkyni prostredníctvom jej právneho zástupcu.
Vyjadrenie k odvolaniu do spisu predložené nebolo.

8. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie spolu
s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 379 a nasledujúcich
CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 385 CSP a contrario s tým, že miesto
a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa

29.10.2024 a zistil, že odvolanie žalovaného je čiastočne dôvodné a čiastočne dôvodné nie je.

9. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal

suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov
nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením, teda to, či súd prvej inštancie na

zistenýskutkovýstavsprávne,vúplnosti,aplikovalpríslušnéprávnepredpisy,čiriadnesvojerozhodnutie
odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na
každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).11. V prejednávanej veci je predmetom konania nárok žalobkyne opierajúci sa o ust. § 3 ods. 5 zákona
č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Citované ustanovenie zákona o ochrane spotrebiteľa upravuje

právo spotrebiteľa žiadať primerané finančné zadosťučinenie v prípade, ak na súde úspešne uplatní
porušenie svojho práva, a to od toho, kto za toto porušenie práva zodpovedá. Cieľom finančného
zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho
stupňa ochrany. Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje splnenie predpokladov, ktorými sú úspešné
uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. alebo osobitnými

predpismi a spôsobilosť takéhoto porušenia práva alebo povinnosti privodiť spotrebiteľovi ujmu.
Samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto
súdu nemusia byť predložené dôkazy o existencii ujmy, pretože stačí, ak tá ujma tu je. Odvolací súd
osobitne zdôrazňuje, že je pritom bez právneho významu, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože
postačuje iba možnosť vzniku takejto ujmy.

12. Inštitút primeraného zadosťučinenia môže na účely ochrany spotrebiteľa naplniť požiadavku
účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Tak právna teória, ako aj aplikačná prax spájajú inštitút
náhrady škody výlučne so znížením majetku a ušlým ziskom. Náhrada škody ako inštitút súkromného
práva v podmienkach Slovenskej republiky a konštantnej judikatúry sleduje výlučne reparačnú funkciu.
Pre porovnanie sankčná funkcia náhrady škody (punitive damages v práve USA a exemplary damages

v práve Veľkej Británie) je taká náhrada škody, ktorej cieľom nie je kompenzovať žalobcu, ale skôr
potrestať žalovaného za protiprávne konanie, ktorého sa dopustil vo vzťahu k žalobcovi a ktorým
žalobcovi spôsobil škodu a odradiť odporcu alebo akúkoľvek tretiu osobu od opakovania takéhoto
konania v budúcnosti. Sankčná náhrada škody teda trestá a súčasne pôsobí preventívne. Jazyk
európskych predpisov a judikatúry akcentuje najmä druhú funkčnú zložku sankčnej náhrady škody, teda

funkciu preventívnu (porov. najmä používanie adjektíva "odradzujúci").

13. A tak práve inštitút relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy môže byť prostriedkom ochrany
na doplnenie o preventívne účinky pred diskrimináciou. V zmysle už citovanej judikatúry ESD a
antidiskriminačných smerníc musia byť sankcie za diskriminačné správanie „účinné, primerané a

odradzujúce“.

14. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa ako spotrebiteľka má právo na ochranu pred
neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľskej zmluve a tiež má právo domáhať sa, aby sa dodávateľ
zdržal protiprávneho konania, odstránil protiprávny stav a za podmienky, že si na súde úspešne uplatní

porušenie práva, alebo povinnosti stanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa má
právo aj na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva, alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom zodpovedá.

15.Súdprvejinštanciekonštatovalvbode13svojhoodôvodnenia,ževoveciach,vktorýchjepredmetom

konania finančná čiastka je jediným objektívnym kritériom, ktoré by malo byť rozhodujúcim pre určenie
výšky primeraného finančného zadosťučinenia suma, o ktorú sa dodávateľ na úkor spotrebiteľa obohatil
alebo chcel obohatiť. Následne v bode 14 konštatoval, že keďže žalobkyňa je spotrebiteľkou, ktorá
úspešne uplatnila porušenie svojho práva na súde bola tým splnená hypotéza vyššie citovanej právnej
normy (§ 3 ods. 5 tretia veta Zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, poznámka odvolacieho

súdu). Primerané finančné zadosťučinenie požadovala žalobkyňa vo výške 1.730,82 eur, čo je suma,
ktorú žalovaný protizákonne mal vymáhať v rozhodcovskom konaní a ktorú žalobkyňa považovala za
primeranú vzhľadom na okolnosti tohto prípadu.

16. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie uvedeným v bode 15 odôvodnenia, že čo

sa týka otázky rozsahu porušenia spotrebiteľského práva tak táto otázka je definovaná rozsudkom v
základnej veci t.j. rozsudkom Okresného súdu Svidník č.k. 2Csr/1/2018-77 zo dňa 04.09.2019 a jeho
odôvodnením. K tomu odvolací súd ešte dodáva, že z tohto rozsudku súd prvej inštancie podrobne
citoval v bode 8 svojho odôvodnenia. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že sa jedná
o hmotnoprávnu podmienku nároku na primerané finančné zadosťučinenie a z tejto hmotnoprávnej

podmienky je potrebné vychádzať ako zo záväznej. Rozsah zisteného porušenia spotrebiteľského práva
v základnej veci skutočne nie je možné v konaní o primerané finančné zadosťučinenie ani rozširovať
a ani zužovať. V tejto súvislosti odvolací súd odkazuje na podrobné odôvodnenie rozsudku súdu prvej
inštancie vo vzťahu k dôvodom uvedeným v rozhodnutí Okresného súdu Svidník č.k. 2Csr/1/2018-77zo dňa 04.09.2019, (pričom rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 25.01.2020) v bode 8.1 rozsudku
súdu prvej inštancie.

17. S ohľadom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že za daného stavu s ohľadom na porušenie
práva žalobkyne zo strany žalovaného, ktorého ochrany sa žalobkyňa úspešne domáhala na súde
je priznanie finančného zadosťučinenia plne dôvodné. Pri určení výšky priznaného zadosťučinenia
je odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie toho názoru, že primeraná povahe a rozsahu
porušenia práv žalobcu je suma 433,- eur, ktorá zodpovedá svojmu účelu, teda poskytuje žalobkyni

ako spotrebiteľke satisfakciu a odradí dodávateľa od porušenia práv spotrebiteľov. Pri určení výšky
primeraného finančného zadosťučinenia na základe úvahy odvolacieho súdu tento prihliadol na všetky
skutkové okolnosti daného prípadu. Zároveň zohľadnil odvolacie námietky žalovaného, ktorý namietal
aj výšku priznanej sumy primeraného finančného zadosťučinenia. Odvolací súd má za to, že žalobkyňa
sa úspešne domáhala porušenia práva na súde, čím predišla vzniku majetkovej škody. Napriek
skutočnosti, že je bez právneho významu pri uplatnení primeraného finančného zadosťučinenia, či ujma

spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože postačuje iba možnosť vzniku takejto ujmy, nemožno sa pri určení
výšky finančného zadosťučinenia striktne držať ujmy, ktorá žalobkyni objektívne hrozila prípadne 50%
z uplatnenej sumy tak ako to urobil súd prvej inštancie.

18. K odvolacej námietke žalovaného o porušení práva na spravodlivý proces odvolací súd uvádza,

že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie zrozumiteľným spôsobom uviedol
právne dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné,
zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd prvej inštancie sa pri výklade a
aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel
a význam. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie jednoznačne vyplýva naplnenie prvej

podmienky vyplývajúcej z ustanovenia § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa pre priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia, a to úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti
spotrebiteľastanovenejzákonomoochranespotrebiteľaaleboosobitnýmipredpismi.Súdprvejinštancie
jednoznačne v bode 8 odôvodnenia svojho rozsudku uviedol, že v konaní vedenom na Okresnom
súde Svidník pod sp.zn. 2Csr/1/2018 o zrušení rozhodcovského rozsudku bola žalobkyňa v postavení

spotrebiteľa. V predmetnom konaní bola úspešná, keď Okresný súd Svidník vyhovel jej žalobe
rozsudkom zo dňa 04.09.2019, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 25.01.2020. Tak ako odvolací
súd konštatoval vyššie pre naplnenie prvého predpokladu pre vznik nároku na primerané finančné
zadosťučinenie postačuje procesný úspech spotrebiteľa vo veci bez ohľadu na jeho právne postavenie
a dôvody respektíve okolnosti jeho procesnej úspešnosti. Druhým predpokladom pre vznik nároku na

primerané finančné zadosťučinenie je jeho domáhanie sa od subjektu, ktorý zodpovedá za porušenie
konkrétneho práva alebo povinnosti. Splnenie tejto podmienky je tiež deklarované v bode 8 odôvodnenia
rozsudku súdu prvej inštancie. Teda žalobkyňa v predmetnom konaní preukázala kumulatívne naplnenie
oboch predpokladov pre vznik jej nároku na primerané finančné zadosťučinenie teda svoj úspech
v konaní v otázke porušenia jej práv ustanovených osobitnými predpismi a zodpovednosť žalovaného

za toto porušenie. Podľa názoru odvolacieho súdu jedinou spornou otázkou ostala výška primeraného
finančného zadosťučinenia, ktorej sa odvolací súd venoval vyššie, kde odvolací súd zohľadnil námietky
žalovaného prednesené v konaní. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR iba skutočnosť, že
odvolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu, teda k porušeniu práva na spravodlivý proces

(uznesenie NS SR zo dňa 23.11.2010, sp. zn. 5Cdo/218/2010, uznesenie Ústavného súdu SR z
08.06.2006, I. ÚS 188/06).

19. Odvolací súd v zmysle vyššie uvádzaných dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil
podľa ust. § 387 ods. 1 CSP v časti výroku I. čo do uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni

sumu 433,- eur a zároveň vo výroku III., ktorým priznal žalobkyni voči žalovanému právo na náhradu trov
konania v plnom rozsahu. V tejto súvislosti odkazuje odvolací súd na odôvodnenie rozsudku v bodoch 17
až 19, s ktorými sa plne stotožňuje. Zároveň odvolací súd zmenil rozsudok vo zvyšku výroku I. nad sumu
433,- eur tak, že v tejto časti žalobu zamietol v zmysle ust. § 388 CSP z dôvodov uvedených vyššie.

20. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 2 CSP v spojení s
ustanovením § 255 ods. 2 CSP. Podľa tohto ustanovenia môže súd priznať náhradu trov konania v plnej
výške aj v prípade, ak súd priznal nárok úspešnej strane avšak nie v žiadanej výške. Ide o prípady, ak
výška nároku závisí od úvahy súdu, čo je prípad prejednávanej veci. Úvaha súdu sa týka skutkovýchokolností,ktorésúpodstatnéprerozhodnutieovýškepriznanéhoplnenia,niečodozákladuuplatneného
nároku. Aj v súčasnosti podľa ust. § 255 ods. 2 CSP v spojení s článkom 3 a článkom 4 ods. 2 CSP sa
základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia.

21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 C.s.p.).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).