Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, November 27, 2024

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/54/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5121204250
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Topoľančík
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:5121204250.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra
Topoľančíka a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v spore žalobcov: Podieloví
spoluvlastníci pozemkov parc. č. 16153/4 evidovaná na LV č. XXXX, parc. č. 16153/8 evidovaná na LV
č. XXXX, kat. úz. A., zastúpení v zmysle § 16 ods. 2 písm. a) zákona č. 97/2013 Z. z. Pozemkovým
spoločenstvom Cingelov a Ondrušov Terchová, IČO: 42 352 231, ktoré koná prostredníctvom výboru,

zastúpené spoločnosťou RYBÁR advokát s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom A. Kmeťa č. 11, Žilina,
IČO: 51 273 225, proti žalovanému: B. C., miesto podnikania D. E. XXX/XX, A., IČO: 40 434 109,
zastúpenému JUDr. Martinom Olosom, advokátom,
so sídlom Karola Kašjaka 1, Rajecké Teplice, IČO: 42 055 148, o zaplatenie sumy 14.507,77 eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 4C/31/2021-336 zo
dňa 16. januára 2024 v spojení s opravným uznesením č. k. 4C/31/2021-413 zo dňa 13. marca 2024,

takto

r o z h o d o l :

Rozsudoksúduprvejinštancievspojenísopravnýmuznesenímč.k.4C/31/2021-413zodňa13.03.2024
vo výroku I. a III. zrušuje a vec vracia súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Odvolanie žalovaného v časti smerujúcej proti výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie odmieta.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina (ďalej aj „súd prvej inštancie“, prípadne „okresný súd“) odvolaním napadnutým
rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcom sumu 11.923,35 eur, úrok z omeškania
vo výške 5 % ročne zo sumy 9.826,485 eur od 07.05.2021 do zaplatenia, úrok z omeškania vo
výške 5 % ročne zo sumy 2.096,865 eur od 26.11.2021 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti
rozsudku (výrok I. napadnutého rozsudku), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II. napadnutého rozsudku)

a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcom trovy konania v rozsahu 64 % (výrok III. napadnutého
rozsudku).

1.1 Súd prvej inštancie dospel k záveru o danosti aktívnej vecnej legitimácie, pričom vychádzal zo
záverov právnej vedy, a to publikácie Zastúpenie v súkromnom práve. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck,
2021, s. 45 – 46, marg. č. 22, ako aj rozhodnutí vyšších súdnych autorít, a to uznesenia Najvyššieho

súdu SR sp. zn. 8Cdo/31/2018 zo dňa 15.04.2019, uznesenia Krajského súdu v Žiline sp. zn.
30S/29/2019 zo dňa 20.10.2021, ako aj z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžrk/5/2017 zo dňa
18.10.2017. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že podľa výpisu z registra
pozemkových spoločenstiev je Pozemkové spoločenstvo Cingelov a Ondrušov, IČO: 42 352 231,
zapísané vo vl. R-0027/511, OÚ Žilina a B. F. aj G. H. I. sú členmi výboru od 23.09.2019, pričom B. F. je
oprávnenýnavšetkyúkonyvmenespoločenstvaaG.H.I.jeoprávnenánaúkonyspoločnespredsedom

výboru. Súd prvej inštancie súčasne poukázal na LV č. XXXX kat. úz. A., na ktorom je vedený pozemok
parcela KN „C“ č. 16153/4 o výmere 6532 m2 ostatná plocha so záznamom spoločnej nehnuteľnostipodľa zákona č. 97/2013 Z. z. a v časti B – LV bolo zapísaných 467 podielových spoluvlastníkov so
štyrmi plombami V a jednou Z. Taktiež poukázal na LV č. XXXX kat. úz. A., na ktorom je vedený pozemok
parcela KN „C“ č. 16153/8 o výmere 716 m2 zastavaná plocha a nádvorie so záznamom spoločnej

nehnuteľnosti podľa zákona č. 97/2013 Z. z., v ktorého časti B bolo zapísaných 458 podielových
spoluvlastníkov so štyrmi plombami V a jednou Z. Ustálil, že žalobcami sú všetci členovia pozemkového
spoločenstva Pozemkové spoločenstvo Cingelov a Ondrušov, ktorí sú súčasne spoluvlastníci pozemkov
parcela KN „C“ č. 16153/4 zapísanej na LV č. XXXX a parcela KN „C“ č. 16153/8 zapísanej na LV
č. XXXX pre kat. úz. A.. Upriamil pozornosť na § 16 ods. 2 zákona č. 97/2013 Z. z. o pozemkových

spoločenstvách (ďalej aj „zákon č. 97/2013 Z. z.“), podľa ktorého výbor ako štatutárny orgán koná
za členov spoločenstva pred súdmi a orgánmi verejnej správy vo veciach podnikania na spoločnej
nehnuteľnosti alebo na spoločne obhospodarovaných nehnuteľnostiach, ich spoločného užívania a
obstarávania spoločných vecí vyplývajúcich z ich vlastníctva. V kontexte uvedeného konštatoval, že
na výsledok konania, priebeh konania, najmä čo do rozsahu uplatňovania práv a povinností, či už
procesnoprávnych alebo vyplývajúcich z hmotného práva, by nemalo žiaden vplyv, keby v žalobe boli

uvedení jednotliví spoluvlastníci, pričom zdôraznil, že práve naopak, ich vymenovanie by skôr malo
vplyv na procesnú stránku konania, pretože v prípade úmrtia, prevodu, by súd musel ignorovať ďalšie
procesné nástupníctvo alebo prerušovať konania, kým takáto osoba nebude známa, čo by spôsobovalo
neúmerné predlžovanie celkovej doby konania až nemožnosť spor meritórne prejednať. Uviedol, že
člen spoločenstva nemá možnosť zabrániť zastupovaniu ako napr. pri určenom spoločnom zástupcovi

podľa § 75 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“). Vychádzajúc z uvedených východísk
dospel k záveru, že označenie strán sporu určením okruhu sporových strán zo zákona zastúpených
výborom pozemkového spoločenstva, ktoré sú určené zápisom vo verejnej listine, ak sa vec týka
práv a povinností vyplývajúcich z vlastníckeho práva, je postačujúce. Zdôraznil, že v konaní nemal
preukázanú tzv. neúplnú vecnú legitimáciu, napr. absenciu iných členov spoločenstva zapísaných na

iných LV ako č. XXXX a LV č. XXXX, ktorí by napr. podľa ust. § 9 ods. 10 zákona č. 97/2013 Z. z. sa
stali spoluvlastníkmi nadobudnutím podielu na spoločnej nehnuteľnosti alebo inú prekážku, pre ktorú
by sa rozsudok nevzťahoval na všetky osoby, ktoré by boli výrokom dotknuté, avšak neboli účastníkom
tohto súdneho konania. Na základe uvedeného ustálil, že žalobcovia sú všetci podieloví spoluvlastníci
spoločnej nehnuteľnosti zapísaní na LV č. XXXX a LV

č. XXXX kat. úz. A., v mene ktorých koná výbor spoločenstva a rozsudok sa vzťahuje
na všetkých spoluvlastníkov.

1.2 Vo vzťahu k uplatnenému nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia súd poukázal na ustálenú
rozhodovaciu prax (a to rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/104/2008

zo dňa 30.06.2009, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/8/2009 zo dňa 13.11.2009, rozsudok
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 20Co/167/2016 zo dňa 25.05.2017, ako aj rozsudok Krajského súdu
v Žiline sp. zn. 10Co/21/2021 zo dňa 28.02.2023). Ustálil, že samotná podstata vzniku bezdôvodného
obohatenia z dôvodu, že žalovaný užíval vec patriacu inému, t. j. žalobcom, bez práva vec užívať či už
ako vecného práva, zákonného oprávnenia alebo zmluvného vzťahu, v spore nebola sporná.

1.3 Zaoberal sa námietkou žalovaného, že bezdôvodné obohatenie na jeho strane nemohlo vzniknúť,
nakoľko je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností, ktoré užíval a dokonca jemu náležiaci podiel
presahuje ním užívanú výmeru. Vo vzťahu k uvedenej námietke súd prvej inštancie uviedol, že podielové
spoluvlastníctvo predstavuje súhrn práv a povinností k celej veci, o ktorej užívaní, ak nie je inak

určené, sa rozhoduje nadpolovičnou väčšinou. Zdôraznil, že v prípade, že sa jedná o vec patriacu do
pozemkového spoločenstva, o hospodárení so spoločnou vecou rozhoduje zhromaždenie podľa § 14
ods. 7 písm. f) zákona č. 97/2013 Z. z., pričom pozemky sú nedeliteľné a podielové spoluvlastníctvo
k spoločnej nehnuteľnosti nie je možné rozdeliť bežným spôsobom, ale len vyporiadaním
v zmysle § 11 zákona č. 330/1991 Zb. Z uvedeného vyvodil záver, že žiaden zo spoluvlastníkov bez

súhlasu a rozhodnutia zhromaždenia nie je oprávnený si vyčleniť určitú časť zodpovedajúcu podielu za
účelom jej užívania, pričom konštatoval, že podiel predstavuje práva a povinnosti nielen k celku ale aj
každej jednotlivej časti spoločnej veci, teda aj k rozsahu užívanej časti pozemkov žalobcov a práva a
povinnosti žalovaného zodpovedajú jeho podielu a rozsahu práv k spoločnej nehnuteľnosti.

1.4 V ďalšom sa súd prvej inštancie zaoberal spornosťou výšky bezdôvodného obohatenia, pričom
žalovaný argumentoval odkazom na ním predložený Znalecký posudok
č. 107/2021 súdneho znalca Ing. Pavla Rašku, ktorý určil výšku nájmu pozemkov na LVč. XXXX + GP č. 39-215/2011 k. ú. A. vo výške 6,072 eur/rok. Uviedol, že znalec vychádzal zo
všeobecných ekonomických ukazovateľov (základnej úrokovej sadzby, výšky zdanenia, VŠH podľa
polohovej diferenciácie) bez zreteľa na ekonomické vzťahy v danej oblasti. Vo vzťahu k záverom

znaleckého posudku súd prvej inštancie poukázal na viacero nájomných zmlúv (podrobne popísaných
v odsekoch 69. až 74. odôvodnenia napadnutého rozsudku), podľa ktorých sa výška dohodnutého
nájomného pohybovala od 10,40 eur/m2/rok do 20,62 eur/m2/rok pri zastavanom pozemku a vo výške
50,- Sk/m2/rok pri ostatnej ploche. S poukazom na zistenia vyplývajúce z nájomných zmlúv dospel
k záveru o nadbytočnosti znaleckého dokazovania za účelom určenia výšky bezdôvodného obohatenia,

keď konštatoval, že v konaní bolo preukázané, že v danej lokalite žalobcovia ako prenajímatelia
dlhodobo prenajímajú časti pozemkov s určitou výškou nájmu, a preto podľa jeho názoru nebolo
potrebné bežné nájomné zisťovať znaleckým posudkom, keďže nemal v spore indície, že by sa jednalo
o fiktívne zmluvné vzťahy. Nemal pochybnosti, že žalobcovia prenajímajú časti pozemkov tvoriacich
spoločnú nehnuteľnosť iným právnickým a fyzickým osobám za účelom podnikania v okolí lyžiarskeho
strediska „Vrátna“, pričom dospel k záveru, že výška nájomného sa od roku 2010 pohybuje v cene cca

20 eur/m2/rok za pozemok pod predajňami suvenírov, lyžiarskou školou a pod., pričom zdôraznil, že
sa jedná o pomerne známe lyžiarske stredisko a v lete známu turistickú oblasť. Súd prvej inštancie
ďalej konštatoval, že zo znalosti miestnych pomerov je mu známe, že nehnuteľnosť žalovaného vrátane
dvora – terasy a priestoru pre detské ihrisko sa nachádza oproti lyžiarskemu stredisku „Vrátna –
Paseky“avoľneprístupnémuparkovisku(oproticezcestu)vmimoriadneturistickynavštevovanejoblasti

s obmedzenou ponukou reštauračných a bufetových služieb. Vo vzťahu k skutočnostiam uvedeným
žalobcami ohľadne prenájmu pozemkov pod stavbami vlastníkovi hotela Rozsutec za sumu 3,- eur/
m2/rok súd prvej inštancie zobral na zreteľ tú skutočnosť, že vlastníci chát, ktoré boli postavené
zväčša pred rokom 1990, nevyužívajú nehnuteľnosti na dosahovanie zisku (minimálne nie oficiálne)
ale na rekreáciu a hotel Rozsutec je vzdialený od hlavnej cesty (s ktorou nehnuteľnosti žalovaného

susedia) cca 1,3 km a určenie klientely a poskytovanie služieb je odlišné od prevádzok občerstvenia
bezprostredne susediaceho s lyžiarskym strediskom a parkoviskom pre toto stredisko, keď zdôraznil, že
hotel sa zameriava viac na pobytové služby, wellness služby ako poskytovanie rýchleho občerstvenia
a reštauračných služieb. V danej súvislosti poukázal na to, že na výšku bezdôvodného obohatenia má
vplyv aj samotná poloha pozemku, ktorá určuje dostupnosť, „lukrativitu“, zameniteľnosť a pod. s tým, že

kým pri odstránení hotela by bolo pomerne finančne náročné obnoviť dosahovanie obdobného príjmu,
pravdepodobne len opätovným vystavaním obdobného zariadenia s otáznosťou možnosti zvýšenia
príjmu z dlhodobého nájmu pozemku, tak pri odstránení zariadenia ponúkajúceho občerstvenie a
stravovanie, je podľa názoru súdu možnosť nahradenia poskytovateľa pomerne jednoduchšia vrátane
obsadenia takéhoto miesta iným poskytovateľom obdobných služieb či služieb iného druhu (napr. aj

umiestnením mobilných predajných miest a pod.). Zdôraznil, že pri svojich úvahách vychádzal jednak
zo všeobecných miestnych znalostí ako aj zistených skutočností, že iné obdobné okolité pozemky,
resp. ich časti, prenajímajú žalobcovia za obdobný nájom, pričom za nájomné 19,916 eur/m2/rok
prenajímajú pozemok lyžiarskemu servisu a lyžiarskej škole, stánkom so suvenírmi a ostatné plochy
(podžumpuaostatnéplochy)prenajímajúzanájomné1,66eur/m2/rok,atoviacako10rokov,čímvylúčil

manipuláciu s výškou nájmu či fingovanie právnych úkonov za účelom dosiahnutia vyššieho nároku
v tomto konaní. Vo vzťahu k časti pozemku užívanému ako ihrisko, ktoré je prirodzenou ohradou „živým
plotom“ oddelené od cesty a pozemkov a je prístupné cez nehnuteľnosti žalovaného ako aj bránku
označenú žalovaným ako „Detský dvor“, súd prvej inštancie dospel k záveru, že táto časť pozemku nie je
určená priamo pre dosahovanie zisku, ale slúži pre získanie a obslúženie širšieho množstva zákazníkov

s deťmi, pre ich zábavu počas konzumácie nápojov poskytovaných žalobcom (poznámka odvolacieho
súdu:zkontextuodôvodneniavyplýva,žesprávnemalobyť„žalovaným“)apod.,pričomzatýmtoúčelom
sú tam umiestnené aj stoly a slnečníky, a teda podľa súdu sa nejedná o verejné detské ihrisko, hoci aj
môže byť prístupné osobám, ktoré služby žalovaného nevyužívajú.

1.5 Súd prvej inštancie vyhovel žalobe v súlade s geodetickým zameraním zo dňa 13.04.2021 G. J. K.
GEOČAS, zhotoveným na zameranie stavieb žalobcu, terasy, pričom určil, že žalovaným je užívaná časť
pozemkuparcelaKN„C“č.16153/8 zastavanáplocha-sklady-označenievgeodet.zameranípodpísm.
I o výmere 4m2, zastavaná plocha reštaurácia - označenie v geodet. zameraní pod písm. F o výmere
105 m2, spolu 109 m2, čo pri cene bežného nájomného predstavuje bezdôvodné obohatenie vo výške

2.170,85 eur (19,916 eur x 109 m2). Súd prvej inštancie ďalej ustálil, že žalovaným je užívaná spevnená
plocha - spevnená terasa, na ktorej sú umiestnené stoly, označenie v geom. zameraní pod písm. G
o výmere 109 m2, ostatná plocha na ktorej je zhotovené detské ihrisko (označenie v geometrickom
zameraní pod písm. D) - 208 m2, ostatná plocha - plocha medzi reštauráciou a ihriskom, vchod(označenie v geometrickom zameraní pod písm. E) - 25 m2, pričom nájomné predstavuje sumu vo výške
l,66,- eur/m2 - t. j. 41,50,-eur (25 x l,66 eur) ostatná plocha - prístup (vstup do reštaurácie - označenie v
geometrickom zameraní pod písm. H) 38 m2, čo pri cene bežného nájomného predstavuje bezdôvodné

obohatenie vo výške 630,80 eur (1,66 eur x 380 m2). Z geodetického zamerania G. J. K. GEOČAS zo
dňa 13.04.2021 ustálil, že žalovaným je využívaná aj časť pozemku ako parcela KN „C“ č. 16153/4 –
zastavaná plocha pod stavbou (označenie v geometrickom zameraní pod písm. A) - 110 m2, čo pri cene
bežného nájomného predstavuje bezdôvodné obohatenie
vo výške 2.190,76 eur (19,916 eur x 110 m2), ostatná plocha - žumpa (označenie

v geometrickom zameraní pod písm. B) 6 m2, čo pri cene bežného nájomného predstavuje bezdôvodné
obohatenie vo výške 9,96 eur (1,66 eur x 6 m2). Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel
k záveru, že bezdôvodné obohatenie žalovaného za kalendárny rok za užívanie vyššie uvedených
pozemkov žalobcov je vo výške 5.002,38 eur.

1.6 Z dôvodu, že súd prvej inštancie nezistil, že by žalobcovia zaplatili v spore uplatnenú DPH a nezistil,

že by z prípadného priznaného plnenia mali takúto povinnosť, nárok vo výške 1.000,47 eur titulom dane
z pridanej hodnoty žalobcom nepriznal.

1.7 Námietku premlčania vznesenú žalovaným súd prvej inštancie vyhodnotil ako dôvodnú, keď dospel
k záveru, že v zmysle § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka sú nároky na vydanie bezdôvodného

obohatenia v čase od 01.01.2019 do 13.05.2019 premlčané, a preto ich za toto obdobie nemožno
žalobcom podľa § 100 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“) priznať.

1.8 Pri posúdení dôvodnosti nároku na úroky z omeškania súd prvej inštancie vychádzal z toho, že
žalobcovia vyzvali žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia výzvou

zo dňa 22.04.2021 s lehotou na plnenie do troch dní od doručenia výzvy, pričom žalovaný sa dostal do
omeškania uplynutím tejto lehoty, keď zásielka RE888903906SK mu bola doručená 03.05.2021 a lehota
na plnenie sumy 9.826,485 eur uplynula 06.05.2021, teda od 07.05.2021 bol žalovaný v omeškaní.
Vo vzťahu k rozšírenému návrhu zo dňa 30.09.2021, ktorý ako hmotnoprávny úkon bol žalovanému
doručený 25.11.2021, súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na úroky z omeškania zo sumy

2.096,865 eur odo dňa nasledujúcim po dni, čo sa o tomto nároku dozvedel, t. j. 26.11.2021.

1.9 O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle § 255 ods. 2 CSP a priznal žalobcom, ktorí
mali čistý úspech v spore v rozsahu 64 % (úspešní boli v rozsahu 82 % a neúspešní v rozsahu 18 %),
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 64 %.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný v plnom rozsahu odvolanie z dôvodov
prezumovaných § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), g) a h) CSP.

2.1 Žalovaný východiskovo považoval rozsudok súdu prvej inštancie za nedostatočne odôvodnený až

arbitrárny.

2.2 Žalovaný namietal, že súd prvej inštancie sa vôbec nevenoval procesnej subjektivite žalobcu, ako aj
označeniu oboch strán sporu, pričom podľa výroku má zaplatiť žalobcom určitú sumu, avšak on doposiaľ
nevie, ktoré subjekty sú vlastne žalobcovia, pričom zo záhlavia rozsudku to ani nie je zrejmé a nie je

zrejmý ani len samotný počet žalobcov. Žalovaný má za to, že označenie žalobcov, tak ako to učinil
súd prvej inštancie, zákon absolútne nepripúšťa, pričom nie je možné, aby ako žalobca bol označený
neurčený kolektív fyzických osôb – spoluvlastníkov pozemku. Zdôraznil, že vlastníci sa jednak môžu
v priebehu času meniť, zápis na listoch vlastníctva nemusí byť aktuálny napríklad z dôvodu úmrtia,
vlastníckeho sporu, straty vlastníctva v dôsledku exekúcie a podobne a pri takomto označení sú mu

ako žalovanému objektívne upreté viaceré procesné práva, napríklad nemôže uplatniť ani kompenzačnú
námietku a takto anonymní žalobcovia požívajú absolútne výhody.

2.3 Súčasne namietal, že on je v rozsudku označený svojím menom a miestom podnikania, avšak nie
je označený ani dátumom narodenia, ani IČO-m, pričom uvedená vada podľa jeho názoru vyústila do

nezákonného stavu tak, že žaloba bola súdom doručená jeho otcovi a nie jemu, ktorý je jeho menovcom
a má taktiež totožný trvalý pobyt. Má za to, že bez označenia základných údajov ani nie je jasné, či je
žalovaný on alebo jeho otec, pričom napriek týmto námietkam sa súd touto vôbec nezaoberal.2.4 Spôsob označenia strán považuje žalovaný za absurdný a neudržateľný, pričom zdôraznil, že on
sám je spoluvlastníkom vyššie uvedených pozemkov a členom Pozemkového spoločenstva Cingelov
a Ondrušov Terchová, a teda podľa žaloby, ako aj záhlavia a odôvodnenia rozsudku, tak vystupuje na

strane žalobu a žalovaného súčasne, čo je nemožné. Súčasne namietal, že z rozsudku nie je zrejmé, či
jeho povinnosť zaplatiť bližšie nešpecifikovaným žalobcom určitú sumu, je povinnosť plnenia solidárna
alebo delená, a preto pri danej formulácii rozsudok ako exekučný titul je objektívne nevykonateľný
a exekučný súd by ani nepripustil jeho exekúciu.

2.5 V odvolaní žalovaný súčasne namietal neexistenciu aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu
(žalobcov), keď má za to, že vysoký počet spoluvlastníkov rozhodne nezbavuje povinnosť označiť
strany sporu v zmysle Civilného sporového poriadku. Zopakoval, že v prípade vydaného rozsudku by
v budúcnosti nik nevedel spätne určiť, kto bol stranou a pre ktoré subjekty je rozsudok záväzný a res
iudicata, pričom zdôraznil, že výbor je pritom ex lege výkonným a štatutárnym orgánom spoločenstva,
riadi činnosť spoločenstva a podľa ust. § 16 ods. 2 písm. a) zákona č. 97/2013 Z. z. koná za členov

spoločenstva pred súdmi a orgánmi verejnej správy vo veciach podnikania na spoločnej nehnuteľnosti
alebo na spoločne obhospodarovaných nehnuteľnostiach, ich spoločného užívania a obstarávania
spoločných vecí vyplývajúcich z ich vlastníctva, z čoho vyvodil, že výbor podľa uvedenej argumentácie
koná aj za neho a súčasne aj proti nemu. Má za to, že súd prvej inštancie absolútne zľahčoval a
opomenul základné formálne náležitosti žaloby a rozsudku, pričom aktívne vyhľadával neustálenú

judikatúru, ktorá vychádza z neúčinných právnych predpisov (napr. Občianskeho súdneho poriadku). Má
za to, že napriek konštatovaniu súdu prvej inštancie o nejasnosti právnej úpravy zákona o pozemkových
spoločenstvách má súd poznať právo a v spore nemôže argumentovať tým, že zákon je nejasný
a rezignovať na svoju právomoc.

2.6 Ďalšia odvolacia námietka žalovaného smerovala k nedostatku vecnej legitimácie na jeho strane,
pričom má za to, že v prejednávanom spore nejde z jeho strany o užívanie cudzej veci, ale o užívanie
vlastnej veci, keďže je jej spoluvlastníkom a podľa jeho názoru žalobca ako aj súd prvej inštancie
úplne ignorujú zásadný fakt, že je v podieloch 375/99000-ín, 67/5500-ín a 183/11000-ín spoluvlastníkom
pozemku parcela KN“C“ č. 16154/8 a pozemku parcela KN“C“ č. 16154/4 (celkový podiel 3,26 %), a tieto

pozemky užíva ako ich spoluvlastník a prislúcha mu triáda vlastníckeho práva pôsobiaca erga omnes
(právo vec užívať, právo s vecou disponovať a právo požívať úžitky veci). Súčasne zdôraznil, že on
je taktiež členom Pozemkového spoločenstva Cingelov a Ondrušov a nie je možné potom tvrdiť, že
pozemky užíva bez právneho dôvodu, pričom podľa neudržateľnej argumentácie súdu prvej inštancie by
musel uhrádzať náhradu za užívanie bez právneho dôvodu, aj keby mal väčšinový podiel na pozemku.

Zdôraznil, že vo vyjadrení Pozemkového spoločenstva Cingelov a Ondrušov zo dňa 19.02.2013 mu
bol udelený súhlas s realizovanou stavbou objektu Koliba, a to bez povinnosti a požiadavky akejkoľvek
úhrady (náhrady) za užívanie. V uvedenej súvislosti poukázal na ust. § 136 ods. 1 a § 137 ods. 1
Občianskeho zákonníka.

2.7 Žalovaný súčasne namietal absenciu predbežného právneho posúdenia, keď súd prvej inštancie
neposkytol stranám na pojednávaní absolútne žiadne predbežné právne posúdenie, a to ani na dopyt
jeho právneho zástupcu s poukazom, že by prejudikoval a odhalil výrok rozsudku v merite veci. Má za
to, že absencia predbežného právneho posúdenia sa plne prejavila aj na výsledku a obsahu rozsudku
v jeho neprospech.

2.8 Taktiež namietal nezákonný spôsob osvojovania si skutočností zo strany súdu prvej inštancie, keď
poukázal na to, že súd prvej inštancie si celý rad skutočností sám aktívne vytvoril a dotvoril s tvrdením
„miestnych znalostí“, že danú lokalitu Vrátna detailne pozná, pričom doplnil to, čo mal vykonať v spore
sám žalobca, resp. k niektorým skutočnostiam priznal zjavne nesprávny význam, a naopak viaceré

zásadné skutočnosti vyplynuté
z dokazovania plne opomenul. Žalovaný poukázal na to, že súd prvej inštancie zistenia ustálil v značnej
miere „zo znalosti miestnych pomerov“ (žalovaný poukazuje na odsek 77. odôvodnenia rozsudku).
Z toho vyvodil, že samosudca sa zoznámil sám
s miestnymi pomermi, pričom žalovanému nie je zrejmé, kedy a akým spôsobom, a to bez vykonania

relevantného procesného úkonu súdu (napr. ním navrhnutej obhliadky) a bez účasti a vyjadrení strán.
Žalovaný má za to, že uvedený postup je jednak nezákonný a jednak nepreskúmateľný a neoveriteľný,
založenýčistonahypotézachašpekuláciách.Zdôraznil,žekonanieadokazovanievkonaníjeprestrany
verejné a transparentné, nie anonymizované a má určité presné postupy, pričom strany musia byť vprocese dokazovania prítomné a musí sa im umožniť realizovať účinne ich práva. Žalovaný má za to,
že v prejednávanom spore ide
o odborne a skutkovo náročnejšiu vec, ktorú nemá šancu laik relevantne posúdiť a dokonca ani odborník

bez vykonania potrebných zistení. Podľa názoru žalovaného je na ťarchu žalobcu, že si nezadovážil
aspoň odborné vyjadrenie znalca, ktorým by preukázal svoje tvrdenia.

2.9 Žalovaný súčasne namietal závery súdu prvej inštancie uvedené v odseku 78. odôvodnenia
napadnutého rozsudku, ktoré podľa žalovaného odhaľujú neoprávnenú procesnú výhodu až

protekcionizmus v prospech žalobcu, nakoľko v dokazovaní vyšli najavo zásadné skutočnosti žalobe
neprospievajúce (napríklad výška nájomného 3,00 eur ročne za 1 m2 za pozemky pod stavbami).
Zdôraznil, že súd pri daných zisteniach ďalej aktívne rozvíjal úvahy ako oslabiť tieto preukázané fakty a
deklaroval skutkové nezmysly a absolútne nereálne skutočnosti. Žalovaný uviedol, že vlastníci chát totiž
tieto chaty komerčne prenajímajú a inzeráty zverejňujú aj na internete a pokiaľ ide o hotel Rozsutec,
jedná sa o veľkokapacitnú komerčnú prevádzku dosahujúcu zisk. V tejto súvislosti poukázal na záver

súdu, podľa ktorého v prípade hotela Rozsutec ide iba o welness pobyty a stravovanie je v hoteli iba
doplnkovou službou, čo je podľa žalovaného ťažko komentovateľné. Uviedol, že on je drobný živnostník,
ktorý prevádzkuje iba malú reštauráciu s terasou (bez ubytovania a iných služieb), a to iba počas letnej
a zimnej sezóny a naproti tomu hotel Rozsutec prevádzkuje celoročne komplexné komerčné služby
(ubytovanie, strava, wellness). Podľa žalovaného uvedené sa vzťahuje aj na penzión Energetik a chatu

Orol, ktoré sú v totožnej lokalite, a taktiež ide
o veľkokapacitné celoročné prevádzky. S ohľadom na uvedené žalovaný namietal, že pre výšku
bezdôvodného obohatenia pri zastavaní pozemku stavbou je v praxi irelevantné, na čo sa stavba užíva
a či je vôbec užívaná, keďže podstatou celej situácie je predsa to, že vlastník pozemku logicky nemôže
užívať časť pozemku ležiacu pod stavbou a charakter prevádzky stavby nemá na to skoro žiaden vplyv

(t. j. či je stavba opustená alebo prevádzkovaná). Vo vzťahu k odseku 79. odôvodnenia rozsudku má
žalovaný za to, že uvedené závery sú čistou špekuláciou a hypotetickými úvahami vyslovenými zo strany
súdu prvej inštancie opäť iba zo „všeobecných miestnych znalostí“. Žalovaný má potom za to, že všetky
súdom deklarované neurčité „miestne znalosti“ (aké konkrétne, z akých zdrojov a časového obdobia)
sú procesne nepoužiteľné a nulitné.

2.10 Žalovaný súčasne namietal neunesenie dôkazného bremena žalobcu, keď vznik pohľadávky z
titulu tvrdeného bezdôvodného obohatenia má v konaní vždy dokazovať žalobca, tak ako každú inú
peňažnúpohľadávkuvcivilnomsporovomkonaní.VdanejsúvislostipoukázalnauznesenieNajvyššieho
súdu SR sp. zn. 6Obdo/16/2008 zo dňa 16. decembra 2008. Žalovaný má súčasne za to, že súd prvej

inštancie poprel negatívnu dôkaznú teóriu, nakoľko na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby
preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti, t. j. v konkrétnom prípade to, že žalovaný
neporušil zákonnú povinnosť a že sa neobohatil.

2.11 Taktiež namietal, že súd prvej inštancie zmäkčoval esenciálnu povinnosť tvrdenia žalobcu a

dôkazné bremeno žalobcu, pričom súkromné listiny absolútne povýšil nad znalecký posudok.

2.12 Žalovaný ďalej namietal nesprávnu výšku náhrady za užívanie, pričom poukázal na to, že žalobca
požaduje za užívanie 1 m2 častí pozemkov pod stavbou sumu takmer 20,- eur ročne, čo je podľa
žalovaného nereálne a zjavne nedôvodné, keď žalobca prenajíma pozemky pod stavbami v danej

lokalite za sumu 3,-eur/m2 ročne, a to aj komerčným podnikateľským subjektom, čo výslovne potvrdil
aj na pojednávaní. Žalovaný zdôraznil, že v danej veci na určenie výšky bezdôvodného obohatenia
navrhol vykonať znalecké dokazovanie a súčasne predložil súkromný Znalecký posudok č. 107/2021
súdneho znalca Ing. Pavla Rašku s riadnou znaleckou doložkou podľa Civilného sporového poriadku,
ktorý plne vyvrátil tvrdenia žaloby o výške bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemkov v danej

lokalite, avšak tento posudok súd prvej inštancie ignoroval. Podľa názoru žalovaného potom súd takto
postupoval svojvoľne a bez akejkoľvek zákonnej opory, čo je v súdnej praxi absolútnym svojvoľným
vybočením. Podľa žalovaného bol predmetný znalecký posudok plne procesne a dôkazne spôsobilý ako
posudok a jeho závery žalobca relevantne nerozporoval a ani nenavrhol vykonať výsluch znalca a svoj
posudok žalobca v konaní nepredložil. Namietal, že súd prvej inštancie predmetný znalecký posudok

úplne opomenul, pričom podľa záverov súdu mal znalec vychádzať zo všeobecných ekonomických
ukazovateľov (základnej úrokovej sadzby, výšky zdanenia, VŠH podľa polohovej diferenciácie) „bez
zreteľa na ekonomické vzťahyv danej oblasti“, pričom podľa žalovaného súd nijaké konkrétnosti vo vzťahu k uvedeným námietkam
neuviedol. Žalovaný má potom za to, že uvedený záver je paušálny a nepreskúmateľný.

2.13 Žalovaný súčasne namietal závery súdu vychádzajúce z nájomných zmlúv, na ktoré poukazuje súd
prvej inštancie, ktoré sú podľa žalovaného časovo a vecne neporovnateľné. Zdôraznil, že sa jedná o
nájomné zmluvy ešte z obdobia 2007 až 2010 a súčasne ide o nájom iných nehnuteľností (napr. stánkov
a kioskov s veľmi malou výmerou prenajatej plochy, kde celková cena nájmu pri cene cca 20,- eur ročne
za 1 m2 nie je až taká zaťažujúca). Zdôraznil, že žalobcami neboli produkované žiadne dôkazy, že by

toto nájomné reálne bolo dlhodobo aj riadne platené a že nájomné pomery za uvedených podmienok
pokračujú aj v súčasnosti. Zdôraznil, že cena obľuby nikdy nie je všeobecnou cenou a pokiaľ je subjekt
ochotný platiť premrštenú cenu, a to spravidla za malú plochu, je to čisto jeho vec, avšak nejedná sa
o všeobecnú (t. j. objektivizovane priemernú) cenu. Poukázal na to, že cena uvedeného nájomného sa
podľa samotného žalobcu nemala meniť celé roky, čo je podľa žalovaného pri nájomných pomeroch
nevídané a čo samo o sebe podľa neho nasvedčuje neudržateľnosti záverov súdu, nakoľko cena sa

nemenila a nezvyšovala preto, lebo už od počiatku bola viacnásobne premrštená. Má za to, že cena
20,- eur na 1 m2 ročne je cena nereálne vysoká a logicky i právne neudržateľná, keď hodnota pozemkov
v danej lokalite je cca 120,- eur za 1 m2, t. j. za každých 6 rokov užívania pozemku, ktorého je pritom
spoluvlastníkom, by zaplatil celú hodnotu pozemku.

2.14 Žalovaný namietal aj vadu nevykonania navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich
skutočností a porušenie práva na spravodlivý proces. Zdôraznil, že on v súdom určenej lehote navrhol
vykonať dôkazy, a to na otázku sumy výšky bezdôvodného obohatenia navrhol vykonať znalecké
dokazovanie, navrhol oboznámiť nájomné zmluvy žalobcu uzavreté s inými nájomcami na prenájom
pozemkov v lokalite Vrátna od 14.02.2014 až doposiaľ, oboznámiť nájomné zmluvy žalobcu uzavreté

so spoločnosťou SKY Invest s.r.o.,
so sídlom Veľká Okružná 26A, 010 01 Žilina a inými nájomcami na prenájom pozemkov v lokalite Vrátna
od roku 2015 až doposiaľ, ako aj obhliadkou pozemkov v lokalite Vrátna, pričom však súd prvej inštancie
v konaní odmietol vykonať všetky ním navrhnuté dôkazy napriek tomu, že vykonanie týchto dôkazov
bolo podľa žalovaného plne dôvodné. Zdôraznil, že nevykonanie určitého dôkazu môže mať za následok

neúplnosť skutkových zistení, pričom v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR III.
ÚS 332/2009, v ktorom je uvedené, že nevykonanie dôkazu možno kvalifikovať ako porušenie práva
na spravodlivé súdne konanie, ak k tomuto porušeniu dochádza v prípade, ak z vykonaných dôkazov
nemožno spoľahlivo zistiť skutkový stav. Ide o prípady, keď súdy nevykonajú dôkazy, ktorými sa majú
vyjasniť sporné skutočnosti alebo vykonajú dôkazy navrhované len jednou stranou. Žalovaný súčasne

má za to, že nevykonaním navrhnutého dokazovania súd prvej inštancie sa dostal do rozporu aj so
závermi vyplývajúcimi z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/107/2019, v ktorých Najvyšší
súd vymedzil limity, resp. podmienky, ktoré môžu viesť súd k záveru o zamietnutí návrhu na vykonanie
dokazovania.

2.15 Žalovaný v odvolaní taktiež namietal, že súdom prvej inštancie zistený skutkový stav neobstojí,
pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené, a to najmä z dôvodu
úplnej absencie predbežného právneho posúdenia, nakoľko on sa až z odôvodnenia rozsudku dozvedel,
že súd vyslovil záver o tom, že žalobca prenajíma pozemky chatárom pod chatami za cenu 3,- eur
ročne za 1 m2 z toho dôvodu, že podľa súdu údajne má ísť o nekomerčný nájom a užívanie. Podľa

žalovaného je pravdou opak, nakoľko z prevažnej časti ide o vysoko komerčnú a vysoko zárobkovú
činnosť, keďže tieto chaty sú dlhoročne prenajímané na ubytovanie hosťom za nemalé ceny a sú
inzerované na komerčných portáloch. Má za to, že závery súdu o nekomerčnosti účelu používania chát
(nachádzajúcich sa medzi jeho prevádzkou a hotelom Rozsutec) sú založené na úplne inom skutkovom
stave a sú tak v očividnom rozpore s realitou a sú zjavne mylné až vyfabulované. V tejto súvislosti

predložil žalovaný internetovú inzerciu komerčného ubytovania chát Soňa, Veronika, Zuzana v lokalite
Vrátna – Sokolie (lokalita blízko pod hotelom Rozsutec). Podľa žalovaného predmetné listinné dôkazy
možno v odvolaní použiť, keďže on ich bez vlastnej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej
inštancie, a to jednak z dôvodu absencie predbežného právneho posúdenia a jednak z dôvodu, že tieto
dôkazy neexistovali na internete počas obmedzení covidu.

2.16 Žalovaný súčasne namietal postup súdu prvej inštancie, ktorý pri konštatovaní premlčania nároku
titulom bezdôvodného obohatenia za obdobie od 01.01.2019 do 13.05.2019 opomenul, že on uhradil
každý rok sumu 1.000,- eur ročne, t. j. v uvedenej časti dlh zanikol splnením podľa § 559 OZ a súd honemohol priznať, keďže ide o deklaratórny výrok rozsudku, kde súd iba osvedčuje existenciu hmotného
práva na základe vykonaných dôkazov.

2.17 Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
uznesením zrušil a konanie zastavil, eventuálne vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a v prípade, ak napadnutý rozsudok uznesením nezruší, navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne a uloží žalobcom povinnosť zaplatiť žalobcovi (poznámka
odvolacieho súdu: z obsahu spisu vyplýva, že správne malo byť uvedené „žalovanému“) spoločne

a nerozdielne trovy prvostupňového a odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

3. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného zastávajú názor, že súd prvej inštancie v odôvodnení
svojho rozhodnutia zrozumiteľným a dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel,
a preto uvedené rozhodnutie nepovažujú za svojvoľné ani zjavne neodôvodnené.

3.1 Žalobcovia v celom rozsahu zotrvali na skutkovej a právnej argumentácii, ktorú produkovali
v priebehu celého konania vo svojich písomných podaniach, resp. ústnych prednesoch. Majú za to, že
žalovaný v podanom odvolaní ponúkal len všeobecné skutkové tvrdenia a vlastné hodnotenia, ktoré sú
navyševpodstatnejmieretotožnéstvrdeniami,ktoréužprodukovalvkonanípredsúdomprvéhostupňa.
Potom majú za to, že súd prvej inštancie sa s týmito námietkami žalovaného dostatočne vysporiadal

v odôvodnení svojho rozhodnutia logicky a konzistentne.

3.2 Vo vyjadrení ďalej zdôraznili, že v konaní nebolo sporné, že oni ako žalobcovia sú podielovými
spoluvlastníkmi označených spoločných nehnuteľností a že sú členmi Pozemkového spoločenstva
Cingelov a Ondrušov s tým, že podľa predloženého výpisu z registra pozemkových spoločenstiev

vyplýva, že B. F. ako aj G. H. I. sú členmi výboru oprávnenými konať za spoločenstvo. Uviedli, že
v konaní nebolo sporné, že žalovaný užíval a aj naďalej užíva predmetné nehnuteľnosti, teda aj
v posudzovanom období bez právneho titulu (nájomnej zmluvy), čo aj sám potvrdil, tak ako to vyplýva
aj zo Zápisnice z pojednávania zo dňa 12.12.2023 na strane 4, a tieto užíva v rozsahu, v akom
v konaní tvrdili žalobcovia podľa predloženého geometrického zamerania zo dňa 13.04.2021 G. J. K.

GEOČAS. Majú za to, že žalovaný v tomto smere uvedené ani účinne nepopieral, neprodukoval žiadne
skutkové ani právne obranné tvrdenia, nepredložil ani neoznačil žiadne dôkazy a súhlasil so sumou
bezdôvodného obohatenia za ostatné plochy a i ihrisko vo výške 1,66/m2/rok, tak ako to vyplýva zo
Zápisnice z pojednávania zo dňa 12.12.2023, strana 5 a strana 6.

3.3 Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu
upriamili pozornosť na to, že žalobcami sú všetci členovia Pozemkového spoločenstva Cingelov
a Ondrušov, ktorých zo zákona zastupuje spoločenstvo v zmysle § 16 ods. 2 zákona, pričom
spoločenstvo koná prostredníctvom štatutárneho orgánu - výboru a zároveň všetci žalobcovia sú
spoluvlastníkmi dotknutých spoločných nehnuteľností. V tejto súvislosti poukázali na odsek 38.

uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/31/2018 zo dňa 15.04.2019. Zdôraznili, že samotný
žalobca (poznámka odvolacieho súdu: z kontextu vyjadrenia vyplýva, že správne malo byť uvedené
„žalovaný“) ako člen pozemkového spoločenstva nesporne má vedomosť, kto je členom spoločenstva,
resp. z označených listov vlastníctva spoločných nehnuteľností, kto je ich vlastníkom, teda žalobcom.

3.4 Podľa názoru žalobcov odôvodnenie odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie
spĺňa požiadavku riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, keď napadnuté rozhodnutie obsahuje
dostatočné primerané vysvetlenie dôvodov, na ktorých prvostupňový súd založil svoje rozhodnutie.
Podľa ich názoru sa súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí dostatočne vysporiadal s námietkou
žalovaného o neosvedčení aktívnej vecnej legitimácie, keď vychádzal z toho, že ak vznikne bezdôvodné

obohatenie v súvislosti s užívaním spoločnej nehnuteľnosti, aktívna vecná legitimácia môže svedčiť
jedine spoluvlastníkom takejto spoločnej nehnuteľnosti. Podľa ich názoru na podanie žaloby sú
oprávnení jednotliví spoluvlastníci, ktorých by zo zákona zastupovalo pozemkové spoločenstvo, pričom
bezdôvodné obohatenie mohlo vzniknúť na ujmu iba spoluvlastníkom, keďže iba v ich majetkovej sfére
došlo k úbytku – zmenšeniu. Tomuto záveru podľa ich názoru nebráni ani ust. § 19 ods. 1 zákona č.

97/2013 Z.z., nakoľko vznikom pozemkového spoločenstva nedochádza k zmene vlastníckeho práva
jednotlivých spoluvlastníkov spoločnej nehnuteľnosti, a teda pozemkové spoločenstvo nenadobúda
vlastníckeprávojednotlivýchspoluvlastníkov(vtejtosúvislostipoukázalinauznesenieNajvyššiehosúdu
SR sp. zn. 7Cdo/110/2021 zo dňa 28.02.2023).3.5 Žalobcovia sa nestotožnili s námietkou žalovaného o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, pričom
majú za to, že žalovaný v konaní nepopieral, že je vlastníkom stavby reštauračného zariadenia Koliba

postaveného na pozemku parcela KN „C“ č. 16153/8, ako aj stavby bufetu Košiar postaveného na
pozemku parcela KN „C“ č. 16153/4 a v týchto priestoroch vykonával podnikateľskú činnosť na podklade
živnostenského oprávnenia bez akéhokoľvek právneho titulu k pozemku, na ktorom sú tieto stavby
postavené. Upriamili pozornosť na to, že k údajnému súhlasu s realizáciou stavby L. zo dňa 19.02.2013
sa vyjadril žalobca (B. F.), ktorý na pojednávaní zo dňa 12.12.2023 (na strane 6 zápisnice) uvedené

vysvetlil a naviac na pojednávaní predložil listinné dôkazy, a to nesúhlas s vydaním dodatočného
stavebného povolenia zo dňa 16.03.2018, zákaz pokračovania stavebných prác zo dňa 25.11.2015.

3.6 Žalobcovia majú za to, že oni označili žalovaného v žalobe v súlade s ustanovením CSP
a napadnutý rozsudok ako exekučný titul považujú za vykonateľný. V tejto súvislosti poukázali na
ust. § 9 ods. 4, ust. § 2 ods. 1 písm. d) ako aj § 19 zákona č. 97/2013 Z. z.. Obranu žalovaného

spočívajúcu v tvrdení, že „vôbec nejde o užívanie cudzej veci, ale o užívanie vlastnej veci, keďže
som jej spoluvlastníkom“, považujú za zjavne nedôvodnú, nakoľko sa jedná o nesprávny výklad
(nepochopenie) právnej povahy a významu pozemkových spoločenstiev. Zdôraznili, že žalovaný ako
člen pozemkového spoločenstva zveril svoj podiel k spoločnej nehnuteľnosti spoločenstvu na účel
stanovený zákonom a ako každý člen spoločenstva sa môže podieľať na výkone práv a povinností

vyplývajúcich z členstva podľa veľkosti jeho podielu k spoločnej nehnuteľnosti. Jedná sa o pozemkové
spoločenstvo, ktoré bolo založené podľa zákona č. 97/2013 Z. z. s právnou subjektivitou, v zmysle
ktoréhoideopozemkovéspoločenstvoobhospodarujúcespoločnúnehnuteľnosť,ktorájevnedeliteľnom
podielovom spoluvlastníctve jednotlivých členov tohto pozemkového spoločenstva.

3.7 Pokiaľ ide o námietku žalovaného o absencii predbežného právneho názoru zo strany súdu
prvej inštancie, žalobcovia majú za to, že súd prvej inštancie poskytol stranám konania predbežné
právne posúdenie veci, z ktorého bolo možné ustáliť objektívnu predvídateľnosť následného súdneho
rozhodnutia, a takto vytvoril priestor sporovým stranám na prehodnotenie vlastnej procesnej pozície,
vecnú a efektívnu právnu a skutkovú argumentáciu. Podľa ich názoru bol nesporne naplnený účel

predbežného právneho posúdenia veci súdom sledujúci zefektívnenie a zrýchlenie sporového konania,
a nedošlo k vydaniu prekvapivého rozhodnutia.

3.8 Vo vzťahu k námietke žalovaného týkajúcej sa dôkazného bremena žalobcu, žalobcovia uviedli, že
oni v podanej žalobe v písomnom vyjadrení zo dňa 30.09.2021 ako aj na pojednávaní zo dňa 12.12.2023

produkovali skutkové a právne tvrdenia, označili ako aj predložili dôkazy na preukázanie ich pravdivosti,
a takto si nesporne splnili dôkaznú povinnosť ako aj povinnosť tvrdenia, čo v konečnom dôsledku uznal
aj súd prvého stupňa, keďže žalobe čiastočne vyhovel. Z uvedeného dôvodu majú za to, že uvedená
námietka žalovaného je ničím nepodložená.

3.9 Vo vzťahu k námietke žalovaného o nesprávnej výške úhrady za užívanie opätovne poukázali na
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/104/2008, podľa ktorého majetkovým
vyjadrením prospechu získaného plnením bez právneho dôvodu je peňažná čiastka, ktorá zodpovedá
čiastkam vynakladaným obvykle v danom mieste a čase na užívanie obdobného predmetu nájmu a ktorú
by nájomca za obvyklých okolností bol povinný platiť podľa zmluvy. V tejto súvislosti žalobcovia súčasne

poukázali na to, že žalovaný výšku náhrady za užívanie v sume 1,66 eur/rok nerozporoval a s touto
súhlasil a k sume 20 eur/m2/rok zastavaná plocha sa vyjadril tak, že táto je nereálne vysoká. Žalobcovia
v tejto súvislosti poukázali na to, že oni predložili všetky nájomné zmluvy, ktoré uzatvorili s nájomcami pre
lokalitu Starý dvor, kde sa nachádzajú aj posudzované prevádzky žalovaného, pričom žalovaný v konaní
nenamietal, že by nájomcovia neplatili uvedené nájomné, a teda oni nemali dôvod preukazovať úhradu

nájomného ostatnými nájomcami. V tejto súvislosti však poukázal na to, že ostatní nájomcovia si svoju
povinnosť platiť dohodnuté nájomné na rozdiel od žalovaného plnia a o tejto skutočnosti s podaným
odvolaním predložil aj listinné dôkazy preukazujúce túto skutočnosť.

3.10 Majú za to, že pokiaľ sú schopní a ochotní platiť menší nájomcovia takto dohodnutú sumu nájmu,

tak nevidia žiaden dôvod, prečo by tak nemal konať aj žalovaný pri vykonávaní svojej podnikateľskej
činnosti. Zdôraznili, že žalovaný postavil a neoprávnene rozširoval predmetné prevádzky v lokalite
Starý dvor, pričom sa jednalo o lukratívnu oblasť v bezprostrednej blízkosti lyžiarskeho strediska Vrátna
a žalovaný má pri poskytovaní pohostinskej činnosti v tejto lokalite v podstate monopolné postavenie. Akby dané prevádzky boli pre žalovaného neziskové, určite by takto po tak dlhú dobu tieto neprevádzkoval
a nerozširoval. Žalobcovia poukázali na to, že oni predložili nájomné zmluvy, ktoré sú platné do
31.12.2021, pričom nájomca M. M. uhrádzal takto dojednané nájomné aj po 31.12.2011 vrátane

posudzovaného obdobia a rovnako aj spoločnosť Skybau s.r.o. (nástupca Sky invest s.r.o.), ktorá mala
takto prenajaté v rozhodnom období tzv. ostatné odstavné plochy, na ktorých nie je postavená stavba.
Podľa žalobcov je posudzovanie výšky nájomného s hodnotou pozemku nelogické a neudržateľné.
Poukázali aj na nepoctivé konanie žalovaného, ktoré bolo v konečnom dôsledku konštatované aj
rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 14Cob/91/2022 zo dňa 27.04.2023, a preto podľa žalobcov

obrana žalovaného nemôže požívať právnu ochranu.

3.11 Čo sa týka nájomného vo výške 3,-eur/m2/rok, žalobcovia poukázali na to, že k uvedenému sa
vyjadrili na pojednávaní zo dňa 12.12.2023, pričom sa jedná o chaty na rekreačné účely a v inej lokalite.

3.12 Vo vzťahu k námietke žalovaného o nevykonaní navrhovaných dôkazov majú žalobcovia za to,

že súd v zmysle § 185 ods. 1 CSP má možnosť nie povinnosť stranou v konaní navrhnuté dôkazy
vykonať, pričom súd prvej inštancie vysvetlil, prečo takýto dôkaz nevykonal, a to v odsekoch 67., 68.
až 72. odôvodnenia rozsudku. Za nepravdivé považujú tvrdenia žalovaného, že závery Znaleckého
posudku č. 107/2021 Ing. Pavla Rašku žalobca v konaní nerozporoval, keď žalobcovia v podaní zo dňa
30.09.2021 (bod 23., 24. a 25.), ako aj na pojednávaní dňa 12.12.2023 závery takéhoto posudku odmietli

aj s uvedením vecného odôvodnenia a tento označili za v konaní nepoužiteľný. Z uvedeného dôvodu
nemali dôvod navrhovať vykonanie výsluchu znalca Ing. Rašku, keď navyše dôkazy predložené súdu
žalobcom považovali za postačujúce k ustáleniu dôvodov žaloby.

3.13Žalobcovianavyšemajúzato,žežalovanýmnavrhovanédôkazyniesúprávnerelevantnéanemajú

vplyv na posúdenie skutkového stavu, nakoľko z vykonaných dôkazov súdom možno bezpečne ustáliť
podstatný skutkový stav pre rozhodnutie súdu vo veci.

3.14 Pokiaľ žalovaný v odvolacom konaní predložil novoty, žalobcovia namietali, že na akceptovanie
týchto novôt neboli splnené podmienky prezumované § 366 písm. d) CSP, nakoľko podľa obsahu týchto

listín možno nesporne ustáliť, že žalovaný s týmito disponoval (mohol) už pred vyhlásením napadnutého
rozsudku, a teda ich mohol a mal predložiť včas v čase poučenia súdu, ktoré mu bolo zaslané. Pokiaľ
ide o tvrdenia žalovaného o výške nájomného 3,-eur/m2/rok pre chaty a Rozsutec, toto uvádzal už na
pojednávaní zo dňa 12.02.2023 a pokiaľ argumentuje covidovými opatreniami, tak v uvedenom období
Covid už nebol. Žalobcovia súčasne majú za to, že sa jedná o listinné dôkazy, navyše nepoužiteľné,

keď chaty sa nachádzajú v inej lokalite a navyše pozemok, na ktorom stojí chata Veronika, nie je vo
vlastníctve žalobcov.

3.15 Na základe uvedeného žalobcovia navrhli, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej
inštancie ako vecne správne potvrdil a priznal im aj náhradu trov odvolacieho konania.

4. Žalovaný v odvolacej replike zotrval na svojej skutkovej a právnej argumentácii učinenej v konaní
pred súdom prvej inštancie ako aj v podanom odvolaní. Vo vzťahu k predloženiu novôt v odvolacom
konaní uviedol, že ním predložené dôkazy, a to internetová inzercia komerčného ubytovania chát Soňa,
Veronika, Zuzana, porovnanie a argumentácia sa týka tej istej lokality oblasť Vrátna – Sokolie (lokalita

blízko pod hotelom Rozsutec), pričom až z odôvodnenia rozsudku sa dozvedel, že súd vyslovil záver
o tom, že žalobca prenajíma pozemky chatárom pod chatami za cenu 3,- eur ročne za 1 m2 z toho
dôvodu, že podľa súdu údajne má ísť o nekomerčný nájom a užívanie. Má za to, že predmetné listinné
dôkazy možno v odvolaní použiť, nakoľko ich bez vlastnej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom
prvej inštancie, a to jednak z dôvodu absencie predbežného právneho posúdenia a jednak z dôvodu,

že tieto dôkazy vôbec neexistovali na internete počas obmedzení Covidu) a na internete sa objavili až
od Vianoc 2023, t. j. až po ukončení dokazovania.

5. Žalobcovia v odvolacej duplike v celom rozsahu zotrvali na skutkových a právnych dôvodoch,
ktoré produkovali vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu zo dňa 05.03.2024, pričom poukázali

na to, že žalovaný v odvolacej replike v podstate paušálne uvádza zhodné skutkové a právne závery
identické s tvrdeniami, ktoré už uviedol v podanom odvolaní a s ktorými sa oni vysporiadali vo vyjadrení
k odvolaniu. Na základe uvedeného zotrvali na návrhu, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu
prvej inštancie ako vecne správne potvrdil a priznal im aj plnú náhradu trov odvolacieho konania.6. Strany sporu v odvolacom konaní ďalšie podania neprodukovali.
7. Skôr, ako Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) pristúpil k vecnému preskúmaniu

napadnutého rozsudku, zaoberal sa prípustnosťou odvolania. Zistil, že z hľadiska rozsahu odvolania
žalovaný napadol nielen výrok, ktorým bolo žalobe v časti vyhovené (výrok I.), ale aj výrok II., ktorým
bola žaloba vo zvyšku zamietnutá. V tomto smere odvolací súd poukazuje na to, že odvolanie môže
podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 357 CSP). Z uvedeného vyplýva, že
žalovaný nebol oprávnený odvolaním napadnúť výrok rozsudku, ktorým dosiahol vo veci úspech, ktorým

mu bolo (i keď len čiastočne) vyhovené (v prejednávanom prípade konkrétne v časti, v ktorej bola žaloba
zamietnutá). Z uvedených dôvodov odvolací súd odvolanie žalovaného vo vzťahu k výroku II. odmietol
ako odvolanie podané neoprávnenou osobou (§ 386 písm. b/ CSP).

8. Odvolací súd následne preskúmal vec jemu predloženú v medziach daných rozsahom a dôvodmi
odvolania žalovaného (§ 379 a § 380 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario)

rozsudoksúduprvejinštancievovýrokuI.akoajvzávislomvýrokuIII.podľa§389ods.1písm.b/,c/CSP
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V časti, v ktorej odvolanie
žalovaného smerovalo voči výroku II. napadnutého rozsudku (ktorým bola žaloba v časti zamietnutá),
odvolanie žalovaného odmietol ako podané neoprávnenou osobou (viď odsek 7. odôvodnenia tohto
uznesenia).

9. Žalovaný podal odvolanie z dôvodov prezumovaných ust. § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), g) a h)
Civilného sporového poriadku.

10. V úvode odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v zmysle ust. § 380 CSP je viazaný odvolacími

dôvodmi (odsek 1) s výnimkou vád týkajúcich sa podmienok konania, na ktoré je povinný prihliadať, aj
keby neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (odsek 2). Z uvedeného vyplýva, že na iné pochybenia
súdu prvej inštancie mimo tých, ktoré namietal odvolateľ (žalovaný) v odvolacej lehote, a ktoré by mohli
byť odvolacím dôvodom v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. a/ CSP, prihliadať nemôže, aj keby takéto
pochybenia zistil.

11. Odvolací súd dospel k záveru, že odvolacie námietky žalovaného sú z časti dôvodné.

12.Žalovanývodvolaníprimárnenamietal,žeodôvodnenienapadnutéhorozsudkunapriekjehokvantite
neobstojí, je argumentačne neudržateľné, vnútorne protirečivé a rozporné a v nesúlade s ustanoveniami

právnych predpisov, judikatúrou, základnými zásadami formálnoprávnej logiky. V uvedenom žalovaný
vzhliada zjavnú neodôvodnenosť, resp. arbitrárnosť súdneho rozhodnutia.

12.1 Uvedenú odvolaciu námietku odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Z ust. § 220 CSP vyplýva,
že v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy

označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky
procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne
argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých
dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne
posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozhodnutia bolo

presvedčivé. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto
súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 09. decembra

1994, séria A, č. 303 - A, strana 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A číslo
303 - B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako sa
Ústavný súd SR vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutia aj v Náleze sp. zn. III.
ÚS 119/03-13. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces
je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.
j. uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Odvolací súd zdôrazňuje,
že odôvodnenie rozhodnutia má odrážať obsah vykonaného dokazovania, súd je povinný ho riadne
vyhodnotiť a následne vyvodiť z neho príslušné závery. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliťpostup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak súd prijme skutkové a právne závery, ktorých vysvetlenie
vodôvodnenírozhodnutianedávajasnýobrazovšetkýchpodstatnýchotázkach,potomjehorozhodnutie
trpí vadou, ktorá musí viesť nevyhnutne k zrušeniu rozsudku. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej

inštancie musí byť dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní. Ak
rozhodnutie okresného súdu neobsahuje náležitosti uvedené v ust. § 220 CSP, je nepreskúmateľné.

12.2 Vychádzajúc z vyššie vyslovených záverov odvolací súd nevzhliadol v odôvodnení rozhodnutia
súdu prvej inštancie také nedostatky, ktoré by in globo mali za následok nepreskúmateľnosť tohto

rozhodnutia, nakoľko súd prvej inštancie v ňom zodpovedajúcim spôsobom z hľadiska určitosti vyjadril
svoje skutkové a právne závery (hoc s niektorými sa odvolací súd nestotožňuje). V tejto súvislosti
odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany, aby sa všeobecný súd
stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) ani právo na to,
aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I.
ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou
navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov
(II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

13. Žalovaný v odvolacom konaní ďalej namietal vady spočívajúce v označení žalobcu/žalobcov v znení:

„podieloví spoluvlastníci pozemkov parcela č. 16153/04 evidovaná na LV č. XXXX, parc. č. 16153/8
evidovaná na LV č. XXXX, kat. úz. A. v zastúpení v zmysle § 16 ods. 2 písm. a) zákona č. 97/2013
Z. z. Pozemkovým spoločenstvom Cingelov a Ondrušov Terchová, IČO: 42 352 231, ktoré koná
prostredníctvom výboru“, keď zdôraznil, že predmetný spôsob označenia zákon absolútne nepripúšťa
a súčasne namietal, že on sám je spoluvlastníkom uvedených pozemkov a členom Pozemkového

spoločenstva Cingelov a Ondrušov Terchová, a teda podľa žaloby, ako aj záhlavia a odôvodnenia
rozsudku vystupuje na strane žalobcu a žalovaného súčasne, čo je nemožné. V kontexte uvedenej
námietky potom žalovaný namietal neexistenciu aktívnej vecnej legitimácie žalobcu/žalobcov, keď podľa
jeho názoru strana sporu žalobca/žalobcovia nie sú aktívne vecne legitimovaní.

13.1 Vo vzťahu k uvedenej odvolacej námietke odvolací súd východiskovo poukazuje na to, že
zodpovedanie otázky aktívnej vecnej legitimácie pri uplatňovaní nárokov týkajúcich sa spoločného
užívania spoločných nehnuteľností, tak ako ich vymedzuje § 8 ods. 1 zákona č. 97/2013 Z. z., bolo a aj
aktuálne je predmetom pomerne rozsiahlej (vyvíjajúcej) judikatúry súdov Slovenskej republiky. Zmyslom
a účelom právnej úpravy pozemkových spoločenstiev je racionálne hospodárenie na spoločných

nehnuteľnostiach, ktorá by inak z dôvodu veľkého množstva podielových spoluvlastníkov bola prakticky
nemožná. Práve to bolo príčinou vzniku pozemkových spoločenstiev. V doterajšej judikatúre súdov
prevládali právne názory vychádzajúce z toho, že pozemkové spoločenstvo je spoločenstvo založené
vlastníkmi spoločných nehnuteľností alebo spoločne obhospodarovaných nehnuteľností a samotný
vlastník (každý jeden z vlastníkov, ktorí založili spoločenstvo) spoločnej nehnuteľnosti, resp. spoločne

obhospodarovanejnehnuteľnosti,tusvojunehnuteľnosťibazverujespoločenstvuzaúčelomspoločného
obhospodarovania a užívania (poznámka odvolacieho súdu: vo vzťahu k spoločne obhospodarovanej
nehnuteľnosti na účely podľa § 19 zákona č. 97/2013 Z. z., pričom spoločná nehnuteľnosť ani
spoluvlastníctvo nehnuteľnosti nezaniká; porovnaj § 12 ods. 2 zákona č. 97/2013 Z. z.). Z uvedeného
vyvodila, že pozemkové spoločenstvo nie je nositeľom hmotného práva a nositeľom hmotného práva

sú jednotliví spoluvlastníci, pričom pozemkové spoločenstvo môže jednotlivých spoluvlastníkov len
zastupovať a jedná sa o zákonné zastúpenie podľa § 16 ods. 2 zákona č. 97/2013 Z. z., ktoré zákonné
zastúpenie pozemkové spoločenstvo vykonáva prostredníctvom svojho štatutárneho orgánu, t.j. výboru.
Uvedený názor našiel vyjadrenie aj v (súdom prvej inštancie uvádzanom) uznesení Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 8Cdo/31/2018 zo dňa 15.04.2019, podľa ktorého „veci uvedené v § 16 ods.

2 zákona č. 97/2013 Z. z. sú vecami jednotlivých podielnikov. Avšak v záujme zreálnenia vykonávania
ich vlastníckeho práva, prípadne jeho určenia zákon konštruuje zastúpenie členov spoločenstvom
(ktoré koná prostredníctvom výboru). V týchto veciach teda nejde o veci spoločenstva, ale o veci
jeho jednotlivých podielnikov. V osobitnej časti dôvodovej správy k § 16 zákona č. 97/2013 Z. z.,
v pôvodnom znení sa uvádza, že v odseku 2 sa ustanovuje aktívna legitimácia výboru v konaniach

pred súdmi a orgánmi verejnej správy v určených záležitostiach. Citovaná veta je však nesprávna. Vo
veciach uvedených v § 16 ods. 2 zákona č. 97/2013 Z. z. totiž nejde o veci spoločenstva, ale o veci
jednotlivých podielnikov, preto sa v prípadnom súdnom konaní má posudzovať aktívna, resp. pasívna
vecná legitimácia vo vzťahu k jednotlivým spoluvlastníkom, spoločenstvo je v tomto prípade len ichzástupca. Aktívna či pasívna vecná legitimácia tu môže teda patriť iba spoluvlastníkom, nie spoločenstvu
(k tomu pozri i článok „Postavenie pozemkového spoločenstva v súdnom konaní, JUDr. Marek Maslák,
PhD., Bulletin Slovenskej advokácie“).“; porovnaj odsek 63. odôvodnenia. Súčasne s uvedeným

záverom dal Najvyšší súd Slovenskej republiky v predmetnom uznesení odpoveď na otázku, akým
spôsobom sa majú riešiť prípady pozemkových spoločenstiev, ktoré majú stovky členov, keď v odseku
38. odôvodnenia predmetného uznesenia uvádza: „Ak by stranou konania boli jednotliví členovia
spoločenstva a spoločenstvo ich zastupovalo ako zákonný zástupca ... v žalobe nebolo potrebné
osobitne uvádzať údaje každého jedného člena spoločenstva, stačilo poukázať, že stranou sú jednotliví

spoluvlastníci žalovanej spoločnej nehnuteľnosti zapísanej na príslušnom liste vlastníctva zastúpení
spoločenstvom v zmysle § 16 ods. 2 písm. a) zák. č. 97/2013 Z. z., resp. § 16 ods. 2 písm. c) zák. č.
97/2013 Z. z. V niektorých prípadoch by totiž striktné vyžadovanie náležitostí žaloby v podobe uvedenia
identifikačných znakov každého subjektu konania (t. j. každého podielnika na spoločnej nehnuteľnosti)
mohlo znamenať porušenie princípu zákazu odopretia spravodlivosti (denegáciou justície), a teda
porušenie ústavného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý proces“. Odvolací súd

si je vedomý, že v doterajšej judikatúre súdov prevládali vyššie vyslovené závery, čoho dôkazom je
napríklad aj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/110/2021 z 28. februára 2023, ktorým tento
odmietol dovolanie v obdobnej veci (kedy Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací zmenil rozhodnutie
súdu prvej inštancie, ktorý vyhovel žalobe o náhradu škody podanej pozemkovým spoločenstvom,
tak, že žalobu zamietol pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie pozemkového spoločenstva s tým,

že aktívna vecná legitimácia prislúcha jednotlivým podielnikom zastúpeným zákonným zástupcom –
pozemkovým spoločenstvom). Odvolací súd však upriamuje pozornosť na to, že predmetné uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/110/2021 z 28. februára 2023 bolo napadnuté
ústavnousťažnosťou,ktorejÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyvyhovelNálezomč.k.III.ÚS425/2023-36
z 08. februára 2024, ktorým zrušil uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/110/2021 z 28.

februára 2023 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Z predmetného nálezu možno bezpochyby vyvodiť
záver Ústavného súdu SR, že „úmyslom zákonodarcu pri konštrukcii § 16 ods. 2 bolo zjednodušiť,
uľahčiť a najmä umožniť jednotlivým členom pozemkových spoločenstiev prístup k súdnej ochrane,
a to prostredníctvom orgánov pozemkového spoločenstva. Je nereálne od jednotlivých spoluvlastníkov
žiadať, aby boli spoločne sporovou stranou, čo je napokon ťažko prekonateľným bremenom aj pre

samotný súd. Táto požiadavka je prísna najmä vzhľadom na riziko neustálej zmeny údajov o trvalom
pobyte jednotlivých členov (tento údaj je náležitosťou označenia sporových strán podľa § 133 ods.
1 Civilného sporového poriadku), riziko straty procesnej subjektivity v priebehu súdneho konania (je
prakticky nereálne, aby súd v každom štádiu konania skúmal v zmysle § 161 Civilného sporového
poriadku, či medzičasom niektorý zo spoluvlastníkov nezomrel, teda nestratil procesnú subjektivitu)

ako aj vzhľadom na ťažkosti s doručovaním, s čím je spojená právoplatnosť a vykonateľnosť súdnych
rozhodnutí. Preto zákonodarca prišiel s konceptom aktívnej legitimácie v prospech subjektu, ktorý by
mohol spoľahlivo zastať miesto sporovej strany. Hoci zákonodarca v dôvodovej správe deklaruje, že
aktívnu legitimáciu má mať výbor a nie pozemkové spoločenstvo, toto ustanovenie treba vykladať nielen
teleologicky ale aj logicky a systematicky. Neexistuje žiadny rozumný dôvod, prečo by zákonodarca

postavenie sporovej strany (aktívnu legitimáciu) ustanovil výboru, ktorý ani nemá procesnú subjektivitu,
pokiaľ procesnú subjektivitu má samotné procesné spoločenstvo. Možno uzavrieť, že zákonodarca
tým len prejavil vôľu pomenovať oprávnenie výboru konať pred súdmi za pozemkové spoločenstvo
ako jeho štatutárny orgán. Uvedený záver je tak v súlade aj so systematickým výkladom v spojení
s § 3 zákona o pozemkových spoločenstvách, podľa ktorého je pozemkové spoločenstvo právnickou

osobou a s § 16 ods. 1 zákona o pozemkových spoločenstvách, podľa ktorého výbor je výkonným
a štatutárnym orgánom spoločenstva. Na okraj možno uviesť, že dôvodová správa k zákonu č.
110/2018 Z. z., ktorým s účinnosťou od 01. júla 2018 došlo k novelizácii zákona o pozemkových
spoločenstvách, výslovne hovorí, že § 16 ods. 2 vytvára koncept zákonného zastúpenia na rozdiel od
predchádzajúcej dôvodovej správy, ktorá konštatuje vytvorenie konceptu aktívnej legitimácie, pričom

zákon o pozemkových spoločenstvách v tejto časti § 16 ods. 2 používa rovnaký text ako pred novelou
č. 110/2018 Z. z., a to výbor koná za členov spoločenstva pred súdmi. S touto nekonzistenciou sa
musia vysporiadať všeobecné súdy pri zachovaní práva sťažovateľa na súdnu ochranu. Ústavný súd
tak ponecháva tento výklad na všeobecné súdy. Avšak konštatovanie o nedostatku vecnej legitimácie,
ako to urobil súd v tejto veci bez toho, aby strana mala možnosť tento nedostatok odstrániť, je zásahom

do práva sťažovateľa na prístup k súdu. Inak povedané, bez ohľadu na to, či všeobecné súdy dospejú
k záveru, že text zákona účinného v čase podania žaloby sťažovateľom vytvára aktívnu legitimáciu
pozemkového spoločenstva alebo jeho zákonné zastúpenie, je potrebné zachovať právo strany na
prístup súdu, najmä ak je právna úprava aj v spojení s dôvodovou správou nejasná. Napokon tentoústretový judikát v konaniach, kde je ako strana označené pozemkové spoločenstvo, je zrejmý aj
v súčasnej rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu SR (pozri rozhodnutie sp. zn. 8Cdo/31/2018 - bod 20)“.
V nadväznosti na vyslovený záver Ústavného súdu SR následne Najvyšší súd Slovenskej republiky

uznesením sp. zn. 7Cdo/26/2024 zo dňa 30. apríla 2024 rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa
17. decembra 2020 sp. zn. 17Co/188/2018 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom v odôvodnení
svojho rozhodnutia sa stotožnil s právnymi závermi vyslovenými v Náleze Ústavného súdu SR č. k. III.
ÚS 425/2023-36 z 08. februára 2024.

13.2 Z hľadiska oprávnenia pozemkového spoločenstva konať pred súdmi je rozhodujúcim ust. § 16
ods. 2 zákona č. 97/2013 Z. z. (v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že podstata zákonného
znenia významná pre súdenú vec je identická v právnej úprave do 30.06.2018 ako i po 01.07.2018;
rozdiel vyplýva z dôvodových správ k zneniam zákona pred 01.07.2018 a po tomto dni), ktoré
oprávňuje pozemkové spoločenstvo (prostredníctvom výboru ako výkonného a štatutárneho orgánu
pozemkového spoločenstva) konať pred súdmi (okrem iných) vo veciach obstarávania spoločných vecí

vyplývajúcich z vlastníctva spoločnej nehnuteľnosti, rozhodovať o hospodárení spoločenstva, spôsobe
užívania spoločnej nehnuteľnosti a spoločne obhospodarovaných nehnuteľností a nakladaní s majetkom
spoločenstva. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ust. § 14 ods. 7 písm. f) tohto zákona, podľa
ktorého do pôsobnosti zhromaždenia patrí rozhodovať o hospodárení spoločenstva a spôsobe užívania
spoločnej nehnuteľnosti, o spoločne obhospodarovaných nehnuteľnostiach a nakladaní s majetkom

spoločenstva. Oprávnenia vlastníkov spoločnej nehnuteľnosti ako členov pozemkového spoločenstva
sú determinované samotným charakterom pozemkového spoločenstva ako pozitívnym právom uznanou
entitou na realizáciu hospodárenia so spoločnou nehnuteľnosťou. Členovia pozemkového spoločenstva,
ktoré spravuje dotknuté spoločné nehnuteľnosti, disponujú „iba“ členskými právami a povinnosťami
v pozemkovom spoločenstve, prostredníctvom ktorých realizujú svoje oprávnenia vlastníkov, avšak

právo držať dotknutú nehnuteľnosť (ius possidnedi), užívať ju (ius utendi), prípadne poberať z nej úžitky
(ius fruendi), je prenechaný práve pozemkovému spoločenstvu, ktoré prostredníctvom svojich orgánov
(nepochybne za ingerencie podielnikov, ktorí tvoria najvyšší orgán spoločenstva – zhromaždenie)
rozhoduje o hospodárení spoločenstva, ako aj spôsobe užívania spoločnej nehnuteľnosti a rozhoduje
aj o rozdelení zisku a majetku spoločenstva určenom na rozdelenie medzi členov spoločenstva

ako aj spôsobe úhrady straty (porovnaj § 14 ods. 7 písm. f/ a h/ zákona č. 97/2013 Z. z.).
Užívanie spoločnej nehnuteľnosti, príp. jej časti bez právneho dôvodu potom nepochybne zasahuje
do oprávnení „zverených“ podielnikmi spoločnej nehnuteľnosti pozemkovému spoločenstvu. Podľa
názoru odvolacieho súdu uplatňovanie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči subjektu,
ktorý bez právneho dôvodu užíva časť spoločnej nehnuteľnosti, potom patrí do kategórie oprávnení,

ktoré prislúchajú priamo pozemkovému spoločenstvu. Vymáhanie nárokov priamo pozemkovým
spoločenstvom, ktoré takto napĺňa svoje oprávnenia vyplývajúce zo správy a hospodárenia, tak
umožňuje, aby v posudzovanom prípade pri uplatnení nárokov konalo priamo pozemkové spoločenstvo,
nakoľko zásah neoprávneného užívateľa – spravidla tretej osoby (v prejednávanom prípade dokonca
jedného z podielnikov) smeruje do práv podielnikov iba odvodene, nakoľko títo ex lege zverili

výkon týchto svojich oprávnení práve pozemkovému spoločenstvu, ktorého sú titulom vlastníctva
spoločnej nehnuteľnosti členmi. Uvedenému záveru zodpovedá aj „mechanizmus“ vyporiadania sa
členov spoločenstva na zisku a majetku určenom na rozdelenie medzi členov spoločenstva podľa
rozhodnutí orgánov spoločenstva (porovnaj aj § 14 ods. 7 písm. h/ zákona č. 97/2013 Z. z. v spojení s
ust. § 20 ods. 1 zákona č. 97/2013 Z. z.). Z uvedeného možno vyvodiť záver, že uložením povinnosti

žalovanému zaplatiť žalobcom nároky titulom bezdôvodného obohatenia priamo by bolo v rozpore
so samotnými ustanoveniami zákona č. 97/2013 Z. z., ktorý reguluje mechanizmus rozdelenia zisku
a majetku spoločenstva určenom na rozdelenie medzi členov spoločenstva a spôsob úhrady straty.
Výklad preferovaný súdom prvej inštancie na tento mechanizmus spravovania majetkových atribútov
vôbec nereflektuje, keď relutárnu náhradu titulom vydania bezdôvodného obohatenia priznal priamo

podielnikom. Vyslovený záver odvolacieho súdu potom nachádza oporu aj v samotnej odvolacej
argumentácii žalovaného, že v danom prípade (pri akceptovaní právneho názoru súdu prvej inštancie
o aktívnej vecnej legitimácii všetkých vlastníkov spoločnej nehnuteľnosti) by názor súdu prvej inštancie
viedolkprocesneneudržateľnémuzáveru,kedybyakospoluvlastníkspoločnejnehnuteľnostivystupoval
taknastranežalobcu/žalobcov,akoajnastranežalovaného.Vtejtosúvislostiibaodvolacísúdpodotýka,

že súd prvej inštancie sa s touto
(s poukazom na vyššie vyslovené závery podľa názoru odvolacieho súdu relevantnou) námietkou
žalovaného vôbec nevysporiadal.13.3 V súlade s vyššie uvedenými závermi odvolací súd zastáva názor, že v prípade nároku na
vydanie bezdôvodného obohatenia je aktívne legitimované na podanie tejto žaloby práve pozemkové
spoločenstvo, ktorému členovia pozemkového spoločenstva ako vlastníci spoločných nehnuteľností

zverili predmetné spoločné nehnuteľnosti na účely spoločného obhospodarovania a užívania.

13.4 Odvolací súd podotýka, že závery vyslovené v Náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky č.
k. III. ÚS 425/2023-36 z 08. februára 2024 a uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 7Cdo/26/2024 zo dňa 30.04.2024 (a právna polemika v nich uvedená) našli svoje vyjadrenie aj

v rozhodovacej činnosti Krajského súdu v Žiline, ktorý dospel k záveru o aktívnej vecnej legitimácii
pozemkového spoločenstva v sporoch o vydanie bezdôvodného obohatenia, majúceho základ v užívaní
spoločnej nehnuteľnosti bez právneho dôvodu v uzneseniach sp. zn. 9Co/127/2023 zo dňa 27.06.2024,
sp.zn.7Co/126/2023zodňa28.06.2024,akoajrozsudkuKrajskéhosúduvŽilinesp.zn.10Co/269/2017
zo dňa 22.08.2018.

13.5 V súlade so závermi Ústavného súdu SR vyslovenými v Náleze III. ÚS 425/2023-36 z 08. februára
2024 odvolací súd poukazujúc na problematickosť znenia textu § 16 ods. 2 zákona č. 97/2013 Z.
z. vo vzťahu ďalším ustanoveniam tohto zákona definujúcim charakter pozemkových spoločenstiev
a z toho vyplývajúcu rozdielnosť rozhodovacej činnosti súdov a aj s poukazom na aktuálne rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Krajského súdu v Žiline

má odvolací súd za to, že pre zachovanie práva žalobcu/žalobcov na prístup k súdu je potrebné, aby
súd prvej inštancie vyzval žalobcu/žalobcov v zmysle § 129 CSP na odstránenie nejasnosti ohľadne
označenia žalobcu, keď aj Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 8Cdo/31/2018 (síce v spore s odlišným
predmetom konania) v odseku 39. odôvodnenia rozsudku pri odstránení nesúladu v označení subjektu
na strane žalobcu so znením žalobného návrhu preferoval postup podľa § 129 a nasl. CSP.

14. Pokiaľ žalovaný súčasne v odvolaní namietal neexistenciu pasívnej vecnej legitimácie na jeho
strane argumentujúc tým, že on nie je podielovým spoluvlastníkom spoločných nehnuteľností, keď jeho
celkový podiel predstavuje 3,26 % na uvedených pozemkoch, odvolací súd vyhodnotil túto odvolaciu
námietku ako nedôvodnú. Primárne odvolací súd poukazuje na to, že žalovaný užíva časť nehnuteľností,

ktoré majú v zmysle § 8 ods. 1 zákona č. 97/2013 Z. z. povahu spoločnej nehnuteľnosti. V danom
prípade je žalovaný vlastníkom spoločnej nehnuteľnosti, ktorý zveril túto nehnuteľnosť spoločenstvu
na účely spoločného obhospodarovania. Žalovaný ako člen pozemkového spoločenstva je nositeľom
práv a povinností člena v rozsahu zodpovedajúcom podielu výmery nehnuteľnosti patriacej mu na
celkovej výmere spoločnej nehnuteľnosti, príp. spoločne obhospodarovanej nehnuteľností všetkých

členov spoločenstva, ak zo zmluvy o spoločenstve zo stanov alebo z rozhodnutia zhromaždenia
nevyplýva niečo iné (pri spoločne obhospodarovanej nehnuteľnosti porovnaj § 12 ods. 5 zákona č.
97/2013 Z. z.). Ako už bolo uvedené v prípade spoločnej nehnuteľnosti vlastník spoločnej nehnuteľnosti
prenecháva spoločenstvu držbu, užívanie a poberanie plodov z nehnuteľností. Z uvedeného je zrejmé,
že vlastník nehnuteľností nie je bez súhlasu a rozhodnutia zhromaždenia oprávnený vyčleniť si určitú

časť zodpovedajúcu jeho podielu za účelom jeho užívania. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na §
14 ods. 7 písm. d) zákona č. 97/2013 Z. z., podľa ktorého do pôsobnosti zhromaždenia patrí rozhodovať
o oddelení časti spoločnej nehnuteľnosti podľa § 8 ods. 2 zákona č. 97/2013 Z. z., ako aj ust. § 14 ods.
7 písm. f) tohto zákona, podľa ktorého do pôsobnosti zhromaždenia patrí rozhodovať o hospodárení
spoločenstva a spôsobe užívania spoločnej nehnuteľnosti,

o spoločne obhospodarovaných nehnuteľnostiach a nakladaní s majetkom spoločenstva, pričom medzi
stranami nebolo ani len tvrdené (žalobcovia túto skutočnosť absolútne popreli), že by zhromaždenie
pozemkového spoločenstva vyčlenilo dotknuté pozemky na užívanie žalovanému. V nadväznosti na
vyššie vyslovené úvahy odvolací súd považuje námietku žalovaného o nedostatku pasívnej vecnej
legitimácie na jeho strane ako nedôvodnú, nakoľko nemožno zamieňať postavenie žalovaného ako

spolu/vlastníka spoločnej nehnuteľnosti a s tým súvisiaceho jeho členstva v pozemkovom spoločenstve
s jeho oprávnením (samostatne) sa rozhodnúť o užívaní časti/tí spoločnej nehnuteľnosti z jeho strany.
Uvedený výklad (tak ako ho prezentuje žalovaný) popiera samotnú povahu spoločnej nehnuteľnosti,
ako aj charakter pozemkového spoločenstva ako právnickej osoby vykonávajúcej správu spoločných
nehnuteľností.

15. Žalovaný v odvolaní ďalej namietal absenciu predbežného právneho posúdenia
zo strany súdu prvej inštancie. Vo vzťahu k uvedenej námietke odvolací súd poukazuje na uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obdo/56/2020 zo dňa 28.12.2020, podľa ktorého „striktné nedodržaniepostupupodľa§118ods.2O.s.p.(teraz§181ods.2CSP–poznámkadovolaciehosúdu)zostranysúdu
(spočívajúce v neuvedení, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za
zhodné a ktoré zostali sporné) možno hodnotiť len ako tzv. inú vadu konania.“ V predmetnom rozhodnutí

Najvyšší súd Slovenskej republiky nadväzuje na predchádzajúcu judikatúru, a to predovšetkým na
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/167/2012 z 28. mája 2013, sp. zn. 3Cdo/3/2016 z 22.
marca 2017, 5Cdo/211/2013 z 13. mája 2014 a rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 16/2012,
v ktorom tento konštatuje, že nejde o porušenie práva na spravodlivý proces podľa § 420 písm. f) CSP,
ktoré má rovnaký obsah ako odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. V tejto súvislosti odvolací

súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/9/2018 zo dňa 23.01.2019, podľa
ktorého „náprave prípadných nedostatkov (spravidla medzier) v právnom posudzovaní veci odvolacím
súdom zásadne neslúži dovolanie pre zmätočnosť (podľa § 420 CSP), ale dovolanie podávané z iného
dôvodu, ktorým je práve nesprávne vyriešenie otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho
súdu (podľa § 421 CSP)“. Nesprávne/nedostatočné, prípadne úplne absentujúce skutkové a právne
posúdenie v zmysle § 181 ods. 2 CSP môže potom zakladať iba odvolací dôvod prezumovaný § 365 ods.

1písm.d)CSP,t.j.žekonaniemáinúvadu,ktorámohlamaťzanásledoknesprávnerozhodnutievoveci.
Pre úvahu, či vada „mohla mať“ predmetný následok, je rozhodujúcim porovnanie, či by rozhodnutie ako
výsledok konania mohlo byť iné, ak by k predmetnej vade nedošlo, resp. by ju prvoinštančný súd včas
odstránil, nakoľko iná vada konania je odvolacím dôvodom jedine a výlučne vtedy, ak skutočne mohla
smerovať k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci. V posudzovanom prípade však odvolací súd nevzhliadol

v nedostatočnom predbežnom právnom posúdení takú vadu, ktorá by mala sama o sebe za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci samej.

16. Odvolací súd sa však stotožnil s námietkou smerujúcou k spôsobu osvojovania si skutočností zo
strany súdu prvej inštancie, keď má za to, že súd značne extenzívne pristupoval k výkladu ust. § 186

CSP pri vyslovení záverov v odseku 76. až 79. odôvodnenia rozsudku. V tejto súvislosti odvolací súd
upriamuje pozornosť na to, že v spore sa nedokazujú skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu
z jeho činnosti, keď medzi tieto skutočnosti nemožno zahrnúť „individuálne“ znalosti konajúceho sudcu,
príp. znalosti „známe určitému obmedzenému okruhu ľudí“, nakoľko uvedené skutočnosti rozhodne
nemožno považovať za skutočnosti všeobecne známe. Uvedené závery platia o to viac, nakoľko súd

prvej inštancie tieto „svoje“ závery prezentoval až v konečnom rozhodnutí (odôvodnení rozsudku), čím
neprimerane zasiahol do kreovania skutkového stavu veci, ktorý s výnimkou prípadov prezumovaných
§ 186 CSP majú na základe dôkaznej povinnosti, prípadne povinnosti tvrdenia vytvárať práve strany
sporu. V súvislosti s uvedeným odvolací súd poukazuje na to, že samotný žalovaný v spore navrhoval
obhliadku na mieste samom, počas ktorej by mali strany sporu možnosť sa vyjadrovať k skutočnostiam

zisteným pri samotnej obhliadke. Uvedeným „dotváraním“ skutkového stavu potom súd prvej inštancie
neprimeraným spôsobom zasiahol do rovnosti strán sporu.

17. V kontexte vyššie vysloveného záveru odvolací súd súčasne poukazuje na excesívne závery
súdu prvej inštancie uvedené v odseku 75. a 78. odôvodnenia napadnutého rozsudku, a to vo

vzťahu k neprihliadnutiu na závery Znaleckého posudku Ing. Pavla Rašku č. 107/2021 z dôvodu
jeho nadbytočnosti, keďže súd prvej inštancie mal vychádzať z výšky nájomného dojednaného
v nájomných zmluvách, na ktoré odkazuje v odsekoch 69. až 73. odôvodnenia rozsudku. Podľa
názoru odvolacieho súdu sa však súd prvej inštancie týmto nevysporiadal už s existujúcim znaleckým
posudkom Ing. Pavla Rašku. Odvolací súd si uvedomuje, že znalecký posudok súd hodnotí ako každý

iný dôkaz. Znalecký posudok sa však od iných dôkazov líši tým, že odborné závery v ňom obsiahnuté
nepodliehajú hodnoteniu súdom podľa zásad prezumovaných § 191 Civilného sporového poriadku.
Súd nemôže preskúmavať vecnú správnosť odborných záverov znalca, pričom závery znalca musí
podrobiť kritickému skúmaniu z hľadiska ich súladnosti s logickým myslením. V prípade, ak má súd
pochybnosti o vecnej správnosti znaleckého posudku, nemôže ho nahradiť vlastným názorom, ale

musí znalcovi uložiť, aby podal vysvetlenie, posudok doplnil alebo inak odstránil jeho nedostatky.
V prípade, ak sa nepodarí rozptýliť pochybnosti o správnosti znaleckého posudku ani po vypočutí
znalca a ani inými dôkazmi, je daná dôvodnosť zadať revízny znalecký posudok. Vychádzajúc z vyššie
uvedeného súd prvej inštancie potom nemohol bez ďalšieho neprihliadnuť na závery znaleckého
posudkuavprípade,akmalzjavnépochybnostiojehosprávnosti,malzáveryvyplývajúcezoznaleckého

posudku prostredníctvom znalca konfrontovať so skutočnosťami vyplývajúcimi z dotknutých nájomných
zmlúv. Uvedené však neučinil.17.1 Z týchto dôvodov potom odvolací súd stotožnil sa s námietkou žalovaného ohľadne určenia
výšky bezdôvodného obohatenia výlučne z predložených nájomných zmlúv. V tejto súvislosti odvolací
súd poukazuje iba na strohé konštatovanie súdu v odseku 68. odôvodnenia napadnutého rozsudku,

v ktorom súd prvej inštancie vyslovil záver: „Znalec pritom vychádzal zo všeobecných ekonomických
ukazovateľov (základnej úrokovej sadzby, výšky zdanenia, VŠH podľa polohovej diferenciácie) bez
zreteľa na ekonomické vzťahy v danej oblasti“. Ako už bolo uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie mal
pochybnosti o správnosti záverov uvedených v predmetnom znaleckom posudku (tak, ako to iba
všeobecne konštatuje vo vyššie uvedenom závere), nemohol ho nahradiť vlastným názorom, ale mal

znalcovi uložiť, aby podal vysvetlenie a posudok doplnil.

18. V kontexte vyššie uvedených záverov odvolací súd vyhodnotil ako dôvodnú odvolaciu námietku
prezumovanú§365ods.1písm.e)CSP,žesúdprvejinštancienevykonalnavrhnutédôkazypotrebnéna
zistenie rozhodujúcich skutočností. Odvolací súd zdôrazňuje, že význam dokazovania spočíva v získaní
dôležitých poznatkov, na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého

potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy. Dôkazmi
overený skutkový stav je významný aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia
dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to zvlášť v sporovom konaní (primerane
porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). V danej súvislosti odvolací súd tiež
poukazuje aj na to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym záverom strany

sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť
súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich.
Zdôrazňuje však, že súdy sú povinné na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným
a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj
pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoj nárok alebo sa bráni

proti jeho uplatneniu v procese toho ktorého štádia civilného konania. Vychádzajúc z vyššie uvedených
premís potom odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie (prinajmenšom) rozhodol predčasne,
keď akceptoval iba určitú (žalobcami predloženú) skupinu dôkazov, ktorú navyše „doplnil“ svojimi
„osobnými znalosťami miestnych pomerov“ a neumožnil žalovanému na uvedené dôkazy procesne
reagovať.

19. Uvedené dáva dostatočný podklad pre rozhodnutie odvolacieho súdu vo vzťahu k výroku I. rozsudku
súdu prvej inštancie (ktorým žalobe v časti vyhovel) podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP, t. j. zrušenie
a vrátenie veci súdu prvej inštancie (vo vymedzenej časti)
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP), keď zaoberať sa ostatnou argumentáciou

strán sporu v odvolacom konaní by vzhľadom na uvedené závery odvolacieho súdu bolo nadbytočné
a predčasné.

20. Vzhľadom na vyššie uvedené nejasnosti ohľadne aktívnej vecnej legitimácie vlastníkov spoločnej/
spoločnýchnehnuteľností,prípadnepozemkovéhospoločenstva,budepovinnosťousúduprvejinštancie

zohľadniť tieto nejasnosti a vykladať ich v súlade s právom členov pozemkových spoločenstiev
prostredníctvom samotného pozemkového spoločenstva na prístup k súdu, a aplikujúc ust. § 129 CSP
viesť žalobcov k odstráneniu tejto nejasnosti v zmysle záveru odvolacieho súdu o danosti aktívnej vecnej
legitimácie Pozemkového spoločenstva Cingelov a Ondrušov Terchová v prejednávanom spore.

21. Bude súčasne úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci zaoberať sa výškou uplatneného nároku
v kontexte Znaleckého posudku Ing. Pavla Rašku č. 107/2021, a to pri reflektovaní na skutočnosti
vyplývajúce z nájomných zmlúv popísaných v odsekoch 69. až 74. odôvodnenia rozsudku súdu
prvej inštancie s prihliadnutím na veľkosť prenajatých pozemkov, ich ekonomické využitie, súdom
prvej inštancie uvedené monopolné postavenie prevádzky žalovaného s predmetom poskytovania

reštauračných služieb v relevantnej oblasti, ako aj výhodu spočívajúcu v blízkosti k lyžiarskemu
stredisku Vrátna. Súd prvej inštancie vo veci nanovo rozhodne, a to v rozsahu splnenia povinnosti
tvrdenia a dôkaznej povinnosti tak žalobcu/žalobcov ako aj žalovaného, prípadne popretia skutkových
tvrdení protistrany samotnými stranami sporu. Súd prvej inštancie nebude nahrádzať procesnú aktivitu
strán, svoje rozhodnutie náležite odôvodní tak, aby bolo konkrétne, jednoznačné a zrozumiteľné, teda

preskúmateľné, čiže aby spĺňalo zákonné kritériá uvedené v ust. § 220 ods. 2 CSP.

22. Z dôvodu zrušenia rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku I., odvolací súd zrušil rozsudok aj
v súvisiacom výroku III. o nároku na náhradu trov konania. V nadväznosti na rozhodnutie vo veci samejpotom okresný súd opätovne rozhodne aj o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania a tiež
o nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP), ktoré tiež náležite s poukazom
na konkrétne zákonné ustanovenia aj odôvodní.

23. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)

V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba
oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa
osobitného zákona [zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov].