Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 6. máj 2024

Súd: Okresný súd Levice
Spisová značka: 7C/19/2022
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4322201695

Dátum vydania rozhodnutia: 06. 05. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Gkortsilas

ECLI: ECLI:SK:OSLV:2024:4322201695.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

7C/19/2022

Okresný súd Levice, sudkyňou JUDr. Ľubica Gkortsilas, v spore žalobcu: Slovenská republika, v mene
ktorej koná Slovenská konsolidačná, a.s., so sídlom Cintorínska 21, 814 99 Bratislava, IČO: 35 776 005
proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom Zd. C. XXXX/X, XXX XX D., o zaplatenie 91 eur s
príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

7C/19/2022

I. Žalobu z a mi e t a.

II. Žalovanému nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie voči žalobcovi n e p r i z n á v a.

III. Žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

7C/19/2022

1. Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 27.04.2022 sa žalobca domáhal, aby súd vydal platobný
rozkaz,ktorýmzaviažežalovanéhozaplatiťsumu91eurspolusúrokomzomeškaniavovýške5%ročne
ztejtosumyod25.06.2020dozaplatenia.Žalobuodôvodniltým,žedňa09.04.2021boliodboruprávnych
služieb sekcie legislatívy a právnych služieb Ministerstva vnútra Slovenskej republiky odstúpené
podkladynavymáhaniepohľadávkyštátuvočižalovanému.Žalovanémuboladňa25.05.2020vystavená
faktúra č. 1060062508 vo výške 91 eur, splatná do 24.06.2020 za stravu zabezpečenú počas nariadenej
izolácievkaranténnomzariadeníSOŠslužiebalesníctvaBanskáŠtiavnicazaobdobieod03.05.2020do

09.05.2020. Žalovaný pohľadávku štátu v lehote splatnosti faktúry neuhradil. Žalobca zaslal žalovanému
výzvy na úhradu pohľadávky zo dňa 19.10.2020 a 19.01.2022, ktorými vyzval žalovaného na zaplatenie
dlžnej sumy. Úroky z omeškania si žalobca uplatňuje odo dňa 25.06.2020 až do ich zaplatenia, t. j. odo
dňa ktorý nasleduje po dni splatnosti dotknutej faktúry. Svoj nárok odvodzoval z ustanovenia § 58 ods.
2 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia. Predmetné ustanovenieumožňuje obmedziť vlastníctvo fyzickej osoby v rozsahu nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinností
uložených fyzickej osobe v záujme ochrany verejného zdravia tým, že tieto náklady je povinná znášať.
Táto povinnosť je podľa Ústavného súdu SR v súlade s Ústavou SR podľa nálezu Ústavného súdu SR

sp. zn. PL. ÚS 4/2021. Faktúra predstavuje plnenie v podobe paušálnych nákladov za stravu, ktorá bola
žalovanému zabezpečená počas doby nariadenej izolácie v karanténnom zariadení. Zastával názor,
že žalovaný by si potreboval zabezpečiť stravu aj v prípade, ak by nebol umiestnený v karanténnom
zariadení.Jepovinnývyužívaťvšetkyprávneprostriedkynaochranumajetkuštátu,vsúladesozákonom
č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu a zákona č.374/2014 Z. z. o pohľadávkach štátu.

2. Na preukázanie svojich skutkových tvrdení predložil žalobca súdu spolu so žalobou faktúru č.
1060062508 zo dňa 25.05.2020 spolu so sprievodným listom, výzvu na úhradu zo dňa 19.10.2020
a výzvu na úhradu zo dňa 19.01.2022 spolu s doručenkou.

3. Súd vydal v predmetnej veci platobný rozkaz, ktorým návrhu žalobcu v celom rozsahu vyhovel. Proti

platobnému rozkazu podal žalovaný vecne odôvodnený odpor, v ktorom uviedol, že nárok žalobcu je
nedôvodný. Poukázal na nález ÚSSR Pl. ÚS 4/2021 - 136 a na jeho závery, konkrétne, že 1./ ust. § 4 ods.
1 písm. g.) a § 48 ods. 4 písm. aa) zákona č. 355/2007 Z, z, nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3 a
čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2 Ústavy, 2./ ust. § 12 ods. 2 písm. f) v časti, alebo zdravotníckom zariadení,
prípadne inom určenom zariadení" a v časti "karanténne opatrenia", ust. § 48 ods. 4) písm. n) v časti

"alebo karanténa osoby podozrivej z nákazy", ust. § 48 ods. 4 písm. u) v časti "alebo karanténa" a ust.
§ 51 ods. 1 písm. d) v časti " a karanténnym opatreniam" zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore
a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie
sú v súlade s čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy SR v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 a čl. 13 ods. 2 a 4 Ústavy SR as čl.
5 ods. 1 písm. c) a ods. 2 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z nálezu v praxi

podľa žalovaného vyplýva, že bol protiprávne držaný v karanténnom zariadení. V SR je možné zákonne
obmedziť osobnú slobodu občanov dvoma spôsobmi: na základe zákona č. 171/1993 Z. z. - § 42 ods.
1 a 2 a na základe zákona č. 221/2006 Z. z - § 6 ods. 1. V oboch prípadoch je zákonom stanovená
povinnosť zabezpečiť stravovanie. Žalovaný ďalej uviedol, že keďže nebol zbavený osobnej slobody
zákonne vykazuje si stravné podľa § 5 ods. 2 zákona č. 283/2022 Z. z. o cestovných náhradách- ktoré

opatrením č. 176/2019 Z. z. od 1.7.2019 v časovom pásme nad 18 hodín bolo vo výške 11,60 eur- čo
pri 7 dňoch x 11,60 eur je suma 81,20 eur. Ďalej uviedol, že mal výdavky na cestu osobným motorovým
vozidlom za hranice do miesta povinnej karantény a následne domov. Ako živnostník žalovaný strávil
od 1.3.2020 do 2.5.2020 v Nemecku, kde pracoval, to znamená, že nebol so svojou rodinou 62 dní.
Dodržiaval všetky obmedzenia a nariadenia, na pracovisku bol pravidelne testovaný a pri ceste na SR

dodržal všetky povinnosti. Žalovaný ďalej uviedol, že výpadok príjmu, ktorý tvorilo 7 dní strávených v
karanténnom zariadení, by pri odpracovaní 10 hodín denné od 4.-do 8.5.2020 a 5 hodín 9.5.2020 a
hodinovej mzde 18,- eur, tvoril sumu 990,- eur. O túto sumu bola jeho rodina pripravená protiprávne.
Z uvedených dôvodov je žalovaný presvedčený, že žalobcovi nie je dlžný žiadnu náhradu.

4. Žalobca vo svojom vyjadrení k odporu, okrem iného uviedol, že Úrad verejného zdravotníctva SR
(ďalej len „ÚVZ SR“) ako príslušný orgán štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva podľa § 5
ods. 4 písm. h/ zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení platnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákon č. 355/2007
Z. z.“) z dôvodu vyhlásenia mimoriadnej situácie na území SR nariadil podľa § 12 ods. 2 písm. f/

a § 48 ods. 4 písm. e/ zákona č. 355/2007 Z. z. opatrenie č. OLP/3172/2020 zo dňa 17.04.2020,
ktorým „všetkým osobám, ktoré od 20. 04. 2020 od 07:00 hod. vstúpia na územie SR, sa nariaďuje
izolácia v zariadeniach určených štátom na dobu nevyhnutnú na vykonanie laboratórnej diagnostiky
ochorenia Covid-19 a následne po zistení negatívneho výsledku sa tejto osobe nariaďuje domáca
izolácia v celkovej súhrnnej dobe 14 dní. Tvrdil, že podľa písm. A6 uznesenia vlády SR č. 113 z

15.03.2020 bolo ministerke vnútra SR uložené vykonať opatrenia so zabezpečením povinnej karantény
osôb do karanténnych zariadení určených Ministerstvom vnútra SR. Príkazom Okresného úradu Banská
Štiavnica č. OU-BS-OKR-2020/000611-005 zo dňa 16.04.2020 bolo karanténne zariadenie SOŠ služieb
a lesníctva Banská Štiavnica, v ktorom žalovaný v dňoch 3.05.2020 až 09.05.2020 absolvoval nariadenú
izoláciu určené ako subjekt hospodárskej mobilizácie podľa § 4 ods. 1 písm. d/ druhého bodu zákona

č. 179/2011 Z. z. o hospodárskej mobilizácii a o zmene a doplnení zákona č.387/2002 Z. z. o riadení
štátu v krízových situáciách mimo času vojny a vojnového stavu v znení neskorších predpisov na účel
zriadenia karanténneho zariadenia podľa § 2 ods. 4 nariadenia Vlády SR č. 77/2020 Z. z. na vykonanie
niektorých opatrení hospodárskej mobilizácie. Subjektu hospodárskej mobilizácie bolo uložené vykonaťopatrenia hospodárskej mobilizácie podľa § 5 písm. b) zákona č. 179/2011 Z. z. a to organizácia
výroby a organizácia služieb, v rámci vykonávania ktorého bol určený subjekt povinný zabezpečiť
vo svojom zariadení ubytovanie a stravovanie fyzickým osobám, ktorým bola nariadená povinná

izolácia v karanténnych zariadeniach. Určenému subjektu sa uhradia výdavky na vykonanie opatrenia
hospodárskej mobilizácie. Konkrétnu úhradu oprávnených nákladov vykoná Ministerstvo vnútra SR v
súlade s nariadením vlády SR č. 77/2020 Z. z. V zmysle vyššie uvedeného Ministerstvo vnútra SR v
súlade so zákonom č. 179/2011 Z. z. a nariadením vlády SR č. 77/2020 Z. z. uhradilo karanténnemu
zariadeniu náklady, ktoré mu vznikli v súvislosti so stravou poskytnutou žalovanému, ktorý absolvoval

nariadenú izoláciu. Tieto náklady je povinný uhradiť žalovaný s poukazom na ustanovenie § 58 ods. 2
zákona č. 355/2007 Z. z. Žalobca si od žalovaného vymáha paušálne náklady za stravu, keďže plnil za
žalovaného, to čo ma podľa § 58 ods. 2 zákona č. 355/207 Z. z. plniť sám. Poukázal rovnako na nález
ÚS SR PL. ÚS 4/2021 - 136 a na to, že sám ústavný súd konštatuje, že § 58 ods. 2zákona o ochrane
zdravia je v súlade s čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5. čl. 1 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 1 dodatkového
protokolu. S vyjadrením k odporu predložil žalobcu súdu príkaz OU-BS-OKR-2020/000611-005 zo dňa

16.04.2020, objednávku č. 2000041636, výstup zo základnej finančnej kontroly s faktúru č. 009/2020.

5. Žalovaný vo svojom nasledujúcom vyjadrení okrem iného uviedol, že všetky dôkazy, ktoré žalobca
pripojil k vyjadreniu k odporu sa týkajú vzťahu medzi SOŠ služieb a lesníctva a MV SR. Ani jeden
nepreukazuje, že si žalovaný niečo objednal a ani to, že niečo z objednaných a vyfakturovaných položiek

skutočne využil a spotreboval. Nespochybnil, že v zariadení nedobrovoľne bol, no žalobca nemá žiadny
dôkaz o tom, že žalovaný akokoľvek využil iné služby alebo sa v zariadení stravoval.

6.Súdubolopodanímzodňa25.01.2021oznámenákonsolidáciapohľadávkyžalobcu,nakoľkoZmluvou
o vymáhaní pohľadávok štátu č. 18/2022/MV zo dňa 12.08.2022 zverejnenou v CRZ dňa 18.08.2022

pod č. Z2200159, ktorá bola uzavretá v zmysle zákona č. 374/2014 Z. z. medzi správcom pohľadávok
štátu - Ministerstvom vnútra SR a Slovenskou konsolidačnou, a. s. ako poverenej osobe postúpené
právo uplatňovať a vymáhať (konsolidovať) pohľadávku štátu voči žalovanému. V súlade s § 15 ods. 2
zákona č- 374/2014 Z. z., dňom účinnosti zmluvy o vymáhaní pohľadávok štátu je SK, a. s. oprávnená
uplatňovať pohľadávku štátu, zabezpečiť k nej exekučný titul a vymáhať ju. konať voči dlžníkovi,

pred príslušnými orgánmi a tretími osobami pri uplatňovaní pohľadávky štátu, pričom sa písomné
splnomocnenie nevyžaduje. Nakoľko sa nejedná o postúpenie, ale zmenu osoby oprávnenej uplatňovať
a vymáhať pohľadávku, ktorej vlastníkom je naďalej štát a k tejto zmene dochádza zo zákona dňom
účinnosti zmluvy o vymáhaní pohľadávok štátu, SK, a. s. vstupuje do postavenia správcu pohľadávok
štátu a pôvodný správca - MV SR toto postavenie stráca, nie je potrebné rozhodovať o zmene účastníka

konania na strane žalobcu v zmysle ust. § 80 ods. 1 CSP .

7. Žalobca na výzvu súdu uviedol, že žalovaný absolvoval v dňoch 03.05.2020 až 09.05.2020, t. j. 7
kalendárnych dní nariadenú izoláciu v zariadení SOŠ služieb a lesníctva Banská Štiavnica - subjekte
hospodárskej mobilizácie. V súlade s §5 písm. b) zákona č. 179/2011 Z. z. subjekt HM v rámci opatrení

hosp. mobilizácie zabezpečil vo svojom zariadení ubytovanie a stravovanie fyzickým osobám, ktorým
bolanariadenápovinnáizoláciavdanomzariadení,t.j.žalovanému.Výdavkystýmspojené,t.j.výdavky
na ubytovanie a stravu, ktoré vznikli subjektu HM uhradilo MV SR v súlade s nariadením vlády č. 77/2020
Z. z. ako dokazuje objednávka č. 2000041636 a faktúra č. 009/2020 doložená žalobcom súdu s podaním
zo dňa 13.09.2022. Opätovne poukázal na znenie § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. a že tento

paragraf je podľa nálezu ÚS SR sp. zn. PL. ÚS 4/2021 v súlade s ust. Ústavy SR. Žalobca si vymáha
od žalovaného paušálne náklady za stravu, ktorú zabezpečil žalovanému počas jeho pobytu v subjekte
HM, keďže žalobca plnil Subjektu HM za žalovaného, čo mal podľa § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z.
plniť žalovaný sám. Pri vyčíslení výšky stravného vychádzal zo zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných
náhradách v spojení s opatrením MPSVaR SR č. 176/2019 Z. z. o sumách stravného. Podľa v tom

čase platného ustanovenia § 1 písm. c) Opatrenia je suma stravného na deň vo výške 11,60 eur, k
čomu bola pripočítaná suma za plastový obal vo výške 1,40 eur a takto vznikla paušálna náhrada 13,-
eur /deň. Fyzické osoby neplatia všetky náklady, ktoré sú spojené s povinnou izoláciou, iba stanovenú
paušálnu čiastku za stravu.. Všetkým fyzickým osobám, ktoré mali povinnosť absolvovať izoláciu, bola
zabezpečená strava rovnako. Žalovaný nepreukázal, že by stravu neprijal.

8. Prvoinštančný súd vo veci rozhodol na pojednávaní v poradí prvým rozsudkom dňa 16.05.2023,
ktorým žalobu zamietol z dôvodu, že ustanovenie § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného
zdravia bolo nálezom Ústavného súdu PL.ÚS 4/2021-136 z 08. 12. 2021 derogované, na základečoho bol text právnej normy upravený v znení „izolácia, karanténa, zvýšený zdravotný dozor a lekársky
dohľad“. Z textu právnej normy, s ktorou žalobca spája svoj nárok, bolo vylúčené opatrenie, týkajúce
sa izolácie v inom určenom zariadení, aj karanténne opatrenia. A teda v čase, keď si žalobca uplatnil

svoje nároky na súde, bola právna úprava § 12 ods. 2 písm. f) zák. č. 355/2007 Z. z. dotknutá nálezom
Ústavného súdu a karanténne opatrenia a izolácie v inom určenom zariadení stratila oporu v právnej
norme a teda súd nenašiel žiadnu oporu v zákone, na základe ktorej by bol žalovaný povinný uhradiť
náklady izolácie v karanténnom zariadení ako aj z dôvodu, že žalobca nepreukázal úhradu nákladov za
stravu za žalovaného v uplatnenej výške.

9. Proti uvedenému rozsudku podal žalobca odvolanie s dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f)
a h) CSP v ktorom uviedol, že žalovaný absolvoval nariadenú izoláciu v dňoch 3.5.2020 až 9.5.2020
v subjekte hospodárskej mobilizácie, pričom v súlade s ust. § 5 písm. b) zákona č. 179/2011 Z. z.
subjekt hospodárskej mobilizácie zabezpečil vo svojom zariadení ubytovanie a stravovanie fyzickým
osobám, ktorým bola nariadená povinná izolácia v danom zariadení, t.j. aj žalovanému. Výdavky s

tým spojené, t.j. výdavky na ubytovanie a stravu, ktoré vznikli subjektu HS v súvislosti s ubytovaním a
stravovaním osôb nachádzajúcich sa v danom zariadení v nariadenej karanténe, uhradilo Ministerstvo
vnútra SR v súlade s nariadením vlády č. 77/2020 Z.z. Žalobca ďalej uviedol, že vláda Slovenskej
republiky vyhlásila podľa § 8 zákona č. 42/1994 Z.z. o civilnej ochrane obyvateľstva počnúc dňom
12.03.2020 od 06:00 hod. mimoriadnu situáciu. Následne uznesením č. 113 z 15. marca 2020 uložila

ministerke vnútra SR vykonať opatrenia so zabezpečením povinnej karantény občanov SR, ktorí sa
skupinovo vracajú z postihnutých oblastí do karanténnych zariadení určených Ministerstvom vnútra
SR. Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky z dôvodu vyhlásenia mimoriadnej situácie na
území Slovenskej republiky nariadil podľa § 12 ods. 2 písm. f) a § 48 ods. 4 písm. e) zákona č.
355/2007 Z.z. opatrenie č. OLP/3172/2020 zo dňa 17.04.2020, ktorým sa všetkým osobám, ktoré od

20. apríla 2020 od 7:00 hod. vstúpia na územie Slovenskej republiky, nariaďuje izolácia v zariadeniach
určených štátom na dobu nevyhnutnú na vykonanie laboratórnej diagnostiky COVID-19 a následne
po zistení negatívneho výsledku sa tejto osobe nariaďuje domáca izolácia v celkovej súhrnnej dobe
14 dní. Z obsahu samotného uznesenia č. 113 je zrejmé a nespochybniteľné, že vláda Slovenskej
republiky týmto uznesením uložila Ministerstvu vnútra SR, ktoré je ústredným orgánom štátnej správy,

povinnosti vykonať opatrenia so zabezpečením povinnej karantény osôb do karanténnych zariadení
určenýchMinisterstvomvnútraSR.Ustanovenie§58ods.2zákonač.355/2007Z.z.umožňujeobmedziť
vlastníctvo fyzickej osoby v rozsahu nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinností uložených fyzickej
osobe v záujme ochrany verejného zdravia tým, že tieto náklady je fyzická osoba povinná znášať.
Uloženie povinnosti podľa ustanovenia § 51 a § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z.z. znášať náklady, ktoré

vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi
predpismiupravujúcimiochranuverejnéhozdravia,osobe,ktorájepovinnátietopovinnostiplniť,jepodľa
Ústavného súdu SR v súlade s ustanoveniami Ústavy SR (nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS
4/2021).Nietpochýbotom,ženamietanéustanovenie§58ods.2zákonaoochraneverejnéhozdraviaje
ustanovením svojou povahou zákonným. Uložená povinnosť znášať náklady je podmienená tým, že tieto

vzniknú pri plnení povinností uložených fyzickej osobe v záujme ochrany verejného zdravia. Prípustnosť
tohto zásahu do vlastníctva z hľadiska rozsahu je výslovne obmedzená výškou nákladov spojených s
plnením uložených povinností, ktoré je fyzická osoba povinná znášať sama. Ide pritom o náklady plnenia
akýchkoľvek (uložených) povinností, nielen povinnosti podrobiť sa opatreniam obmedzujúcim jej osobnú
slobodu. Vzhľadom na kvantitatívnu limitáciu zásahu uložená povinnosť znášať náklady v ich skutočnej

výške vyhovuje požiadavke dostatočnej určitosti, a teda aj požiadavke na dostatočnú kvalitu zákonnej
úpravy povinnosti z hľadiska jej predvídateľnosti a ochrany pred svojvôľou (nález Ústavného súdu SR
sp. zn. PL ÚS 4/2021). Poukázal na bod 196. nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky PL ÚS
4/2021-136 zo dňa 08.12.2021 publikovaného v Zbierke zákonov SR pod č. 551/2021 Z.z., v ktorom
sa uvádza, že „Vzhľadom na to, že ustanovenia zákona o ochrane verejného zdravia, ktoré ústavný

súd identifikoval ako nesúladné s ústavou a dohovorom, strácajú podľa § 91 ods. 1 zákona o ústavnom
súde účinnosť dňom vyhlásenia tohto nálezu v zbierke zákonov, derogácia so sebou nesie právne
účinky ex nunc (teda nie spätne, retroaktívne). Žalobca ďalej uviedol, že faktúra predstavuje plnenie v
podobe paušálnych nákladov za stravu, ktorá bola žalovanému zabezpečená počas doby nariadenej
izolácie v karanténnom zariadení. Žalovaný by si potreboval zabezpečiť stravu aj v prípade, ak by nebol

umiestnený v karanténnom zariadení, a preto postupovala v súlade s príslušnými platnými právnymi
predpismi a stravu žalovanému zabezpečila. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky nie je platiteľom
DPH, čo je uvedené na vystavenej faktúre. Na základe tejto skutočnosti Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky nebolo povinné vystavovať faktúru a v zmysle zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v zneníneskorších predpisov postačovalo vystaviť účtovný doklad. Napriek vyššie uvedenému Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky vystavilo faktúry, ktoré obsahujú všetky náležitosti účtovného dokladu a
obsahujú údaje nad rámec zákonnej povinnosti. Žalobca vymáha paušálne náklady za stravu, ktorú

žalovanému zabezpečil počas jeho pobytu v subjekte HM. Plnil subjektu HM za žalovaného to, čo mal
podľa § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z.z. plniť žalovaný sám. Pri vyčíslení výšky stravného vychádzal
zo všeobecne záväzného právneho predpisu platného v rozhodnom čase, zo zákona č. 283/2002 Z.z.
o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov v spojení s opatrením MPSVR SR č. 176/2019
Z.z. o sumách stravného. Podľa v tom čase platného ustanovenia § 1 písm. c) Opatrenia je suma

stravného za deň vo výške 11,60 eura, k čomu bola pripočítaná suma 1,40 eura za plastový obal.
Súčtom uvedených súm vznikla paušálna suma za stravu vo výške 13 eur za deň (13,- € x 7 dní = 91
eur). Od žalovaného nepožaduje úhradu všetkých nákladov, ktoré sú spojené s povinnou izoláciou, ale
iba stanovenú paušálnu čiastku za stravu Všetkým fyzickým osobám, ktoré mali povinnosť absolvovať
izoláciu, bola zabezpečená strava rovnako. Žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal, že zabezpečenú
stravu odmietol, príp. neoznámil subjektu HM, že nemá záujem na poskytovaní stravy, napr. z dôvodu

zakúpenia stravy na vlastné náklady. Od žalovaného nepožadoval náhradu nákladov na ubytovanie v
priestoroch subjektu HM ani skutočné náklady na zabezpečenie jeho stravy, ktoré by boli oveľa vyššie
ako uplatnené paušálne náklady. Mal za to, že ním uplatnený nárok je daný, dôvodný a preukázaný.

10. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd na základe odvolania žalobcu uznesením zo dňa 13.03.2024,

č.k. 25Co/89/2023-110 zrušil rozsudok tunajšieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že
súd prvej inštancie vec posúdil v zmysle nálezu PL.ÚS 4/2021-136 zo dňa 08.12.2021 publikovaného v
Zbierke zákonov SR pod č. 551/2021 Z.z., ktorého derogačné (zrušujúce) účinky na vec aplikovaného
právnehopredpisupôsobiaanastávajúexnunc(profuturo,dobudúcna),okamihomprávnejskutočnosti,
ktorá nastala, teda nepôsobia spätne do minulosti - ex tunc, ako ich súd prvej inštancie nesprávne

aplikoval. Uvedený právny záver odvolacieho súdu bol pre súd záväzný.

11. Súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 06.05.2024, na ktorom vec v zmysle § 180 CSP prejednal v
neprítomnosti strán sporu. Žalobca svoju neprítomnosť vopred písomne ospravedlnil a súhlasil, aby súd
v predmetnej veci pojednával a rozhodol v jeho neprítomnosti. Žalovaný sa na pojednávanie nedostavil,

svoju neprítomnosť neospravedlnil a o odročenie pojednávania nepožiadal.

12. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom listín predložených žalobcom ako aj s
obsahom celého spisového materiálu, pričom zistil tento skutkový stav:

13. Z faktúry č. 1060062508 vystavenej žalobcom dňa 25.05.2020 so splatnosťou do 24.06.2020
vyplýva, že žalobca vyfakturoval žalovanému náklady na stravu počas nariadenej karantény v zriadení
SOŠ služieb a lesníctva Banská Štiavnica za obdobie od 03.05.2020 do 09.05.2020 v sume 91,- eur.
Predmetná faktúra bola žalovanému doručená do vlastných rúk dňa 15.06.2020.

14. Listom žalobcu zo dňa 19.10.2020 bol žalovaný vyzvaný k úhrade pohľadávky v sume 91,- eur, a
to do 30 dní odo dňa vystavenia výzvy. Listom zo dňa 19.01.2022 žalobca opätovne vyzval žalovaného
na úhradu pohľadávky vo výške 91,- eur do 10 dní od doručenia výzvy, pričom v zmysle predloženej
doručenky zásielka bola prevzatá dňa 26.01.2022.

15. V zmysle Príkazu č.: OU-BS-OKR-2020/000611-005 zo dňa 15.04.2020 bola Okresným úradom
v Banskej Štiavnici SOŠ Služieb a lesníctva, Kolpašská 1586/9 Banská Štiavnica určená ako subjekt
hospodárskej mobilizácie podľa § 4 ods. 1 písm. d) druhého bodu zákona č. 179/2011 Z .z., s účinnosťou
dňom nadobudnutia právoplatnosti a účinnosti tohto príkazu na účel zariadenia karanténneho zariadenia
podľa § 2 ods. 4 nariadenia vlády č. 77/2020 Z.z.. Subjekt hospodárskej mobilizácie mal zabezpečiť

vykonávanie opatrenia hospodárskej mobilizácie podľa § 5 písm. b) – „organizácia výroby a organizácia
služieb“ – zákona č. 179/2011 Z.z. vrátane zabezpečenia ubytovania a stravovania fyzickým osobám,
ktorým bola nariadená povinná karanténa. Výdavky subjektu za vykonanie opatrenia hospodárskej
mobilizácie mali byť uhradené (§ 5 písm. b) zákona č. 179/2011 Z.z.) Ministerstvom vnútra SR podľa §
11 ods. 3 písm. a) a § 12 ods. 2 nariadenia vlády č. 77/2020 Z.z. po predložení faktúry odsúhlasenej

zodpovednou osobou za riadenie a koordináciu činností, pričom za oprávnené výdavky mali byť okrem
iného považované aj náklady na stravovanie ubytovaných osôb vo výške 13,00 eur za osobu za jeden
deň.16. V zmysle objednávky Ministerstva vnútra č. 2000041636 zo dňa 12.08.2020 malo MV SR uhradiť
dodávateľovi SOŠ služieb a lesníctva Banská Štiavnica náhradu nákladov hospodárskej mobilizácie v
zmysle faktúry č .009/2020 zo dňa 08.06.2020 v sume 9.165,- eur.

17. Z výstupu základnej finančnej kontroly zo dňa 12.08.2020 vyplýva, že MV SR malo na
finančnú operáciu náhrady nákladov hospodárskej mobilizácie v rozpočte ku dňu vykonania kontroly
zabezpečené finančné prostriedky v sume 9.165,- eur.

18. Z faktúry č. 009/2020 vystavenej SOŠ služieb a lesníctva Banská Štiavnica dňa 08.06.2020 so
splatnosťou do 22.06.2020 vyplýva, že dodávateľ SOŠ služieb a lesníctva Banská Štiavnica vyfakturoval
MV SR za dodanú stravu pre repatriantov a dobrovoľníkov za obdobie od 03.05. do 17.05.2020 II. turnus
v zmysle príkazu č. OU-BS-OKR-2020/000611-005 a podľa priloženého zoznamu sumu vo výške 9.165,-
eur.

19. Na takto zistený skutkový stav súd aplikoval nasledovné právne predpisy:

20. Podľa § 5 ods. 4 písm. h) zákona č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a
o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom v čase nariadenej karantény (ďalej len „zákon
č. 255/2007 Z.z.“), úrad verejného zdravotníctva vykonáva v prvom stupni štátnu správu vo veciach,

ktoré presahujú hranice územného obvodu regionálneho úradu verejného zdravotníctva a vo veciach, o
ktorých podľa tohto zákona rozhoduje výlučne úrad verejného zdravotníctva.

21. Podľa § 12 ods. 2 písm. f) Zákona č. 355/2007 Z.z. v znení platnom v čase nariadenej karantény,
opatrenia na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení sú izolácia v domácom prostredí

alebo v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení, zvýšený zdravotný dozor, lekársky
dohľad, karanténne opatrenia.

22.Podľa§48ods.4písm.n)Zákonač.355/2007Z.z.vzneníplatnomvčasenariadenejkarantény,úrad
verejného zdravotníctva alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva pri ohrození verejného zdravia,

ak v odseku 5 nie je ustanovené inak, nariaďuje opatrenia, ktorými sú nútená izolácia osôb chorých na
prenosné ochorenie, ktoré odmietajú nariadené opatrenie podľa § 12 ods. 2 písm. f).

23. Podľa § 51 ods. 1 písm. d) Zákona č. 355/2007 Z.z. v znení platnom v čase nariadenej
karantény, fyzické osoby sú povinné podrobiť sa v súvislosti s predchádzaním prenosným ochoreniam

lekárskym vyšetreniam a diagnostickým skúškam, ktoré nie sú spojené s nebezpečenstvom pre zdravie,
preventívnemu podávaniu protilátok a iných prípravkov, povinnému očkovaniu, liečeniu prenosných
ochorení, izolácii a karanténnym opatreniam.

24. Podľa § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z.z., náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených

týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného
zdravia, uhrádza ten, kto je povinný tieto povinnosti plniť.

25. Podľa § 5 písm. b) zákona č. 179/2011 Z.z., opatreniami hospodárskej mobilizácie sú organizácia
výroby a organizácia služieb.

26. Podľa § 6 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 179/2011 Z.z., prostriedky štátneho rozpočtu na financovanie
výdavkov na hospodársku mobilizáciu sa rozpočtujú účelovo vo vzťahu k jednotlivým kapitolám
štátneho rozpočtu (ďalej len „kapitola“) podľa osobitných predpisov. Z prostriedkov štátneho rozpočtu
Slovenskej republiky23) sa financujú výdavky na hospodársku mobilizáciu prostredníctvom kapitol

subjektov hospodárskej mobilizácie, ktoré sú ústredným orgánom. Prostriedky štátneho rozpočtu na
financovanie výdavkov na hospodársku mobilizáciu pre okresné úrady sa rozpočtujú v rozpočtovej
kapitole Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“).

27. Podľa § 2 ods. 1 a ods. 4 nariadenia vlády SR č. 77/2020 Z.z. v znení platnom v čase nariadenej

karantény, vláda nariaďuje na celom území Slovenskej republiky vykonanie opatrenia hospodárskej
mobilizácie podľa § 5 písm. b) zákona príslušným ministerstvám určeným ako subjekt hospodárskej
mobilizácie podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona na zabezpečenie prednostnej výroby a vybraných
služieb. Na realizáciu karanténnych opatrení určí okresný úrad v súlade s požiadavkou Ministerstvavnútra Slovenskej republiky vybrané zariadenia vo svojej územnej pôsobnosti ako subjekt hospodárskej
mobilizácie podľa § 4 ods. 1 písm. d) druhého bodu zákona.

28. Podľa § 11 ods. 1 a ods. 3 písm. a) nariadenia vlády SR č. 77/2020 Z.z. v znení platnom v čase
nariadenej karantény, výdavky na opatrenia hospodárskej mobilizácie podľa § 2 až 10 sú hradené z
rezervy štátneho rozpočtu. Finančné prostriedky poskytuje na základe písomnej žiadosti Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky okresnému úradu.

29.Podľa§4ods.1písm.a)zák.č.374/2014Z.z.opohľadávkachštátuaozmeneadoplneníniektorých
zákonov, správca je povinný nakladať s pohľadávkou štátu podľa tohto zákona, využívať všetky právne
prostriedky na jej vymoženie a dbať, aby nedošlo k jej zániku alebo premlčaniu, zániku alebo premlčaniu
práv na jej vymáhanie a k zníženiu pohľadávky štátu. Správca je povinný uplatňovať pohľadávku štátu
riadne a včas, najmä oznamovať dlžníkovi písomnou výzvou na úhradu, že eviduje voči nemu splatnú
pohľadávku štátu a upozorniť ho na následky neuhradenia pohľadávky štátu.

30. Podľa § 151 ods. 1 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú
za nesporné.

31. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania rešpektujúc záväzný právny záver

odvolacieho súdu dospel opätovne k záveru, že nárok žalobcu nie je dôvodný.

32. Žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia 91,- eur s príslušenstvom ako paušálne
náklady za stravu zabezpečenú žalovanému počas nariadenej izolácie v zmysle opatrenia UVZ SR č.
OLP/3172/2020 zo dňa 17.04.2020 v karanténnom zariadení SOŠ služieb a lesníctva Banská Štiavnica

za obdobie od 03.05.2020 do 09.05.2020, ktoré žalobca zariadeniu uhradil a teda plnil za žalovaného
to, čo mal podľa § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia
(ďalej aj „Zákon o ochrane verejného zdravia“) plniť žalovaný sám. Nárok si žalobca teda uplatnil titulom
§ 58 ods. 2 Zákon o ochrane verejného zdravia.

33. Súd podľa § 151 ods. 1 CSP v spojení s § 186 ods. 2 CSP považoval v konaní za nesporné, že
MinisterstvovnútraSRvystaviložalovanémufaktúruč.1060062508sdátumomsplatnostido24.06.2020
na sumu 91,-eur ako náklady za stravu počas nariadenej karantény v zariadení SOŠ služieb a lesníctva
Banská Štiavnica za obdobie od 03.05.2020 do 09.05.2020. Ministerstvo vnútra SR následne výzvami zo
dňa 19.10.2020 a 19.01.2022 vyzvalo žalovaného na úhradu predmetnej pohľadávky. UVZ SR vydal dňa

17.04.2020 opatrenie č. OLP/3172/2020 podľa § 5 ods. 4 písm. h) zákona o ochrane verejného zdravia s
poukazom na § 12 ods. 2 písm. f) a § 48 ods. 4 písm. n) predmetného zákona, ktorým všetkým osobám,
ktoré sa od 20.04.2020 od 07:00 hod. vstúpia na územie Slovenskej republiky, sa nariaďuje izolácia v
zariadeniach určených štátom na dobu nevyhnutnú na vykonanie laboratórnej diagnostiky COVID-19 a
následne po zistení negatívneho výsledku sa tejto osobe nariaďuje domáca izolácia v celkovej súhrnnej

dobe 14 dní (ďalej aj „opatrenie“). Súd mal zo zhodných tvrdení strán sporu zároveň za preukázané,
že žalovaný bol počas nariadenej izolácie v karanténnom zariadení SOŠ služieb a lesníctva Banská
Štiavnica v období od 03.05.2020 do 09.05.2020.

34. Sporný medzi stranami sporu bol vznik a existencia uplatneného nároku žalobcu, keď žalobca svoj

nárok odvodzoval od úhrady nákladov spojených s umiestnením žalovaného v karanténnom zariadení
s poukazom na § 58 ods. 2 Zákona o ochrane verejného zdravia, v zmysle ktorého náklady, ktoré
fyzickým a právnickým osobám vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými
všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, uhrádza ten, kto je
povinný tieto povinnosti plniť.

35. Sporný medzi stranami sporu bola aj skutočnosť, či žalovanému bola poskytnutá strava, nakoľko
žalovanýskutkovétvrdeniežalobcuoposkytnutímustravypopieral,akoajvýškanákladovzaposkytnutú
stravu.

36. Základom uplatneného nároku bolo teda zodpovedanie otázky, či žalobca preukázal skutočnosť, že
mu vznikla pohľadávka voči žalovanému pri plnení povinností uložených v § 12 ods. 2 písm. f) zák. č.
355/2007 Z. z. v spojení s Opatrením č. OLP/3172/2020 zo dňa 17.04.2020 a či na strane žalovaného
existuje zákonná povinnosť náklady vzniknuté v súvislosti s uvedeným opatrením, uhradiť.37. Z hypotézy ustanovenia § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia vyplýva, že náklady, ktoré

má žalovaný znášať, musia súvisieť s plnením povinností podľa zákona o ochrane verejného zdravia
alebo podľa iných všeobecne záväzných právnych predpisov, t. j. všeobecne záväznými právnymi
aktami. Súd preto zameral svoje posudzovanie nároku na otázku, či žalobca plnil povinnosti uložené mu
zákonom o ochrane verejného zdravia, konkrétne § 12 ods. 2 písm. f) v znení účinnom v čase vydania
opatrenia, ktoré bolo následne derogované nálezom Ústavného súdu PL.ÚS 4/2021-136 z 08. 12. 2021,

pričom dospel k záveru, že žalovaný mal podľa opatrenia ÚVZ SR povinnosť podrobiť sa karanténe s
poukazom na právne účinky derogačného nálezu Ústavného súdu SR PL. ÚS 4/2021 až od okamihu
jeho zverejnenia v Zbierke zákonov, t.j. od 31.12.2021.

38. Podľa § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia bolo účelom zákonodarcu, aby osoby, ktoré
sú povinné plniť povinnosti podľa zákona a ktoré im boli nariadené v rozhodnom čase opatrením UVZ

SR znášali náklady s tým spojené.

39.Podľanázorusúdu,zmyslomtohtozákonnéhoustanoveniajejedineto,žeten,komuvzniknúnáklady
pri plnení povinností určených zákonom o ochrane verejného zdravia nemá právo požadovať za takto
vzniknuté náklady žiadnu náhradu (od štátu). Uvedené ustanovenie však a priori nezakladá možnosť

domáhať sa úhrady nákladov medzi „poskytovateľom služieb“ a jeho prijímateľom - osobou povinnou
plniť povinnosti podľa Zákona o ochrane verejného zdrav a už vôbec nemožno z tohto zákonného
ustanovenia vyvodiť konštituovanie určitého práva na náhradu inej osoby (štátu) za to, že za iného
uhradila náklady súvisiace s plnením si jeho povinností smerujúcich k ochrane verejného zdravia.
Uvedené ustanovenie § 58 ods. 2 Zákona o ochrane verejného zdravia upravuje len vertikálne právne

vzťahy medzi orgánom štátu, ktorý tieto povinnosti fyzickej osobe (žalovanému) uložil a povinnostiach
fyzickej osoby znášať náklady s tým spojené. Z uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že žalobca nemá
v zmysle citovaného ustanovenia právo na náhradu ním uhradených nákladov za stravu zabezpečenú
žalovanému, z dôvodov ktorých je žaloba nedôvodná.

40. Právo žalobcu požadovať od žalovaného náhradu nákladov za zabezpečenú stravu by muselo
vyplývať z konkrétneho zákonného ustanovenia právneho poriadku, ktorým však nie je § 58 ods. 2
Zákona o ochrane zdravia, lebo len taký prístup zodpovedá princípu, že štátne orgány môžu konať iba
na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR).
Také ustanovenie nebolo súčasťou právneho poriadku ani v čase, kedy žalovaný absolvoval nariadenú

izoláciu, ani v čase vystavenia žalovanej faktúry a nie je súčasťou právneho poriadku ani doteraz. To
znamená, že žalobcovi nepatrí právo na náhradu ním uhradených nákladov za stravu zabezpečenú
žalovanému.

41.Absenciupríslušnéhozákonnéhoustanovenianiejespôsobilýnapraviťanipostup,kedyžalovanému

bolavystavenánaúhradustravyfaktúra,ktorúvystavilžalobcažalovanému,nakoľkofaktúrajeúčtovným
dokladom - listinou, ktorá je typická skôr pre súkromné, a nie verejné právo, pričom takýmto spôsobom
nemôže žalobca - štát nahrádzať nedostatok právnej úpravy.

42. Výdavky spojené so zabezpečením karantény, konkrétne s poskytnutím stravy pre žalovaného

predstavovali podľa právnej úpravy účinnej v čase izolácie žalovaného pohľadávku, ktorá patrila
prevádzkovateľovi zariadenia, prípadne inej osobe, ktorá uvedenú službu dodala. Žalobca v konaní
netvrdil a nepreukázal, že bol poskytovateľom ubytovania a stravy pre žalovaného, resp. že bol
prevádzkovateľom tohto zariadenia. Nepreukázal teda existenciu právneho vzťahu, na základe ktorého
by mu patrilo právo domáhať sa zaplatenia stravy za obdobie izolácie žalovaného.

43. Po prijatí záveru, že žalobcovi nepatrí právo na náhradu ním uhradených nákladov za stravu
zabezpečenú žalovanému, nakoľko mu toto právo nevyplýva z § 58 ods. 2 Zákona o ochrane zdravia, sa
súd následne zaoberal, či uplatnený nárok žalobcu nemôže byť súdom priznaný titulom bezdôvodného
obohatenia žalovaného podľa ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich inštitút bezdôvodného

obohatenia, pričom dospel k záveru, že v predmetnom prípade nie je možné aplikovať ustanovenia
Občianskeho zákonníka (§ 451 a § 454 OZ) o bezdôvodnom obohatení.44. Žalobcovi mal uplatnený nárok vzniknúť v súvislosti s Opatrením Úradu verejného zdravotníctva
Slovenskej republiky OLP/3172/2020 zo dňa 17.04.2020, ktoré má právny základ vo sfére verejného
práva. Vzhľadom na princíp vyjadrený v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, nie je možné absenciu zákonnej

právnej úpravy nahrádzať inštitútmi, resp. právnymi predpismi upravujúcimi vzťahy súkromnoprávnej
povahy, pre ktoré je typický princíp vychádzajúci z čl. 2 ods. 3 Ústavy SR. Z vecnej povahy sporu je
nepochybné, že medzi stranami sporu sa nejedná o vzťah súkromnoprávny. Súkromnoprávne vzťahy sú
typické tým, že nejde o vzťahy charakterizované vzájomnou nadriadenosťou, resp. podriadenosťou. Pre
súkromnoprávne vzťahy je príznačné, že jeho subjekty majú rovnaké právne postavenie a teda žiaden

z nich v danom vzťahu nedisponuje mocou jednostranne ukladať povinnosti druhému ani ich plnenie
autoritatívne vynucovať. No vzťahy s verejnoprávnu povahu sa vyznačujú tým, že na jednej strane
vystupuje orgán verejnej správy disponujúci svojou pôsobnosťou a právomocou, ktorú v danom vzťahu
k podriadenému subjektu aj vykonáva. A práve o takýto verejnoprávny vzťah ide v predmetnej veci -
nariadenie povinnej izolácie v karanténnom zariadení, ktorého dôsledok nie je možné riešiť predpismi
občianskeho práva. Z uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že žalobcovi nepatrí právo na náhradu

ním uhradených nákladov za stravu zabezpečenú žalovanému ani titulom bezdôvodného obohatenia.
Žalobca tak neuniesol bremeno tvrdenia za účelom možnej identifikácie hmotnoprávnej normy, pod ktorú
by súd zistený skutkový stav podradil, z dôvodu ktorého súd nemal inú možnosť ako žalobu zamietnuť.

45. Súd zároveň uvádza, že predpokladom pre použitie ustanovenia Občianskeho zákonníka

upravujúceho bezdôvodné obohatenie je skutočnosť, že musí ísť jednak o plnenie, ktoré mal iný subjekt
plniť sám na základe svojej povinnosti (čo splnené bolo, nakoľko žalovaný si náklady na stravu mal
uhrádzať sám), ale súčasne je nevyhnutné, aby ten, kto plní za iného, nemal sám povinnosť plniť, čo
v predmetnom prípade splnené nebolo.

46. Žalobca tvrdil, že v zmysle Zákona o hospodárskej mobilizácii bolo jeho povinnosťou zabezpečiť
a uhradiť stravovanie fyzickým osobám, ktorým bola nariadená povinná izolácia v karanténnych
zariadeniach, pričom úhradu oprávnených nákladov subjektu hospodárskej mobilizácie SOŠ služieb
a lesníctva Banská Štiavnica malo vykonať Ministerstvo vnútra SR v súlade s citovaným zákonom
a nariadením vlády č. 77/2020 Z.z., a to z rezervy štátneho rozpočtu. Uvedená skutočnosť vyplýva

z tvrdenia žalobcu ako aj z príslušných ustanovení právnych predpisov (zákona č. 179/2011 Z. z.
a nariadenia vlády č. 77/2020 Z.z.). Nakoľko bolo povinnosťou žalobcu uhradiť náklady vzniknuté
subjektu hospodárskej mobilizácie za zabezpečenie stravy žalovanému, nemohlo na strane žalovaného
dôjsť k bezdôvodnému obohateniu na úkor žalobcu. Na aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka
o bezdôvodnom obohatení, ktoré sú s poukazom na vyššie uvedené (verejnoprávny vzťah strán sporu)

na predmetný spor neaplikovateľné, tak zároveň chýbal dôvod právnej povahy žalobou uplatneného
nároku.

47. Nad rámec vyššie uvedených záverov o nedôvodnosti podanej žaloby súd uvádza, že ani v prípade,
ak by nárok žalobcu bolo možné podradiť pod niektorú hmotnoprávnu normu, žaloba by nemohla byť

úspešná z dôvodu, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukázania skutkových tvrdení o poskytnutí
stravy žalovanému ako aj skutkových tvrdení, že úhradou vykonanou na základe faktúry č. č. 009/2020
v prospech subjektu hospodárskej mobilizácie (karanténneho zariadenia) uhrádzal stravu poskytnutú
práve žalovanému. Faktúra č. 009/2020 predložená žalobcom spolu s doloženou objednávkou, iba
preukazujú, že subjekt hospodárskej mobilizácie - SOŠ služieb a lesníctva fakturovala MV SR náhradu

za dodanú stravu repatriantov a dobrovoľníkov za obdobie od 3.5.2020 do 17.05.2020 v celkovej výške
9.165,- eur. Z faktúry nevyplýva, že predmetom celkovej fakturovanej sumy je aj náhrada za stravu
poskytnutú žalovanému, pričom žalovaný v spore poprel skutkové tvrdenie žalobcu, že mu strava bola
reálne poskytnutá. Žalobca nepredložil zoznam, na ktorý odkazuje faktúra č. 009/2020, z ktorého by
bolo možné identifikovať, ktorých konkrétnych osôb sa náklady vyfakturované touto faktúrou týkali.

48. Súd sa nestotožňuje s argumentáciou žalobcu, že žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal,
že zabezpečenú stravu odmietol, príp. neoznámil subjektu HM, že nemá záujem na poskytovaní
stravy, napr. z dôvodu zakúpenia stravy na vlastné náklady žalovaného. V zmysle negatívnej
dôkaznej teórie od nikoho nemožno spravodlivo požadovať, aby preukazoval reálnu neexistenciu určitej

skutočnosti (negatívnu skutočnosť – niečo čo sa nestalo, čo neexistuje), v tomto prípade neposkytnutie,
neodobratie stravy. Preukazovanie takejto skutočnosti je spravidla objektívne nemožné (tento jav sa
vrímskompráveoznačovalakoprobatiodiabolica).Negatívnaskutočnosťmôžebyťfaktickypreukázanájedine preukázaním komplementárnej pozitívnej skutočnosti, ktorá existenciu dokazovanej negatívnej
skutočnosti vylučuje. V týchto prípadoch hovoríme o presune dôkazného bremena na protistranu.

49. Súd však zdôrazňuje, že povinnosť tvrdiť a preukazovať skutočnosti, od ktorých žalobca odvodzuje
svoje právo leží na žalobcovi, t.j. žalobca je ten, ktorý musí uniesť dôkazné bremeno opodstatnenosti
nároku uplatneného žalobou, teda ním tvrdených skutkových okolností, v tomto prípade poskytnutie
stravy žalovanému (napr. podpisom žalovaného na zozname osôb, ktorým bola strava poskytnutá,
výpoveďou svedkov alebo obdobným spôsobom) a nie požadovať preukázanie neexistencie určitej

skutočnosti (neposkytnutie stravy) od žalovaného, ktorý sa v predmetnom spore len bráni. Takáto
požiadavka žalobcu (aby žalovaný preukázal neexistenciu určitej skutočnosti) nie je dôvodná. Žalobca
nepredložil ani jeden dôkaz preukazujúci poskytnutie stravy žalovanému a takýto dôkaz nenavrhol súdu
ani vykonať, dôsledkom čoho súd konštatuje, že žalobca nepreukázal poskytnutie stravy žalovanému,
ktoré nevyplýva zo žiadnych listinných dôkazov predložených žalobcom v predmetnom spore.

50. Žalobca zároveň nepreukázal ani výšku žalobou uplatneného nároku. Súd sa nestotožňuje
s názorom žalobcu, že v tomto prípade stačilo odkázať na všeobecne záväzný právny predpis, nakoľko
žalobca nie je subjektom, ktorý by si mohol uplatniť paušálnu náhradu stravného podľa zákona č.
283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov v spojení s opatrením MPVaR
č. 176/2019 Z. z. o výške stravného voči žalovanému. Z faktúry vystavenej subjektom hospodárskej

mobilizácie žalobcovi nevyplýva, že predmetom celkovej fakturovanej sumy je aj náhrada za žalovaného
a už vôbec z nej nevyplýva v akej výške mal uhradiť žalobca subjektu náhradu nákladov spojených
s umiestnením žalovaného do predmetného zariadenia. Čo sa týka objednávky, z nej iba vyplýva
schválenie celkových nákladov v zmysle faktúry, no nie aj jej skutočná úhrada a už vôbec z nej nevyplýva
úhrada nákladov za stravu za žalovaného v uplatnenej výške. Žalobca tak neuniesol dôkazné bremeno

ohľadne preukázania výšky žalobou uplatneného nároku, ani skutočnosť, že plnil náhradu nákladov
práve za žalovaného.

51. Záverom súd poukazuje na skutočnosť, že obmedzenie práv žalovaného (nariadenie povinnej
izolácie v karanténnom zariadení) nebolo vykonané na ústavne akceptovateľnom základe, nemožno

inou optikou hľadieť ani na okolnosť, či v tej súvislosti vznikla dotknutej osobe povinnosť nahrádzať s
takýmto obmedzením spojené náklady. Inak povedané, ak právna úprava izolácie osôb v karanténnych
zariadeniach bola vyhodnotená ústavným súdom ako protiústavná, už len zmysel právnej zásady
„z nepráva nemôže vzniknúť právo“ nepripúšťa, aby dotknutá osoba mala preplatiť (štátu) náklady
spojené s pobytom v karanténnom zariadení, ak kvôli rozporu s Ústavou SR stratilo účinnosť zákonné

ustanovenie, ktoré dovoľovalo nariadiť izoláciu osôb (vrátane žalovaného) v karanténnom zariadení. Na
uvedenom podľa názoru súdu nemení nič ani skutočnosť, že derogačné účinky nálezu PL. ÚS 4/2021
nastali dňom jeho vyhlásenia v zbierke zákonov, v tomto prípade dňa 31.12.2021. Žaloba bola podaná
na súd v čase, kedy žalobca vedel, že obmedzenie práv žalovaného bolo protiústavné, keď samotný
žalobca prostredníctvom iného orgánu, nezabezpečili ústavne konformný postup, čím porušili práva

fyzickej osoby. Žalobca preto nemôže požadovať náklady ani reparáciu od tejto fyzickej osoby za toto
obdobie, keďže poskytnutá strava má charakter nanúteného plnenia, teda plnenia v rozpore s dobrými
mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka), ak by išlo o občianskoprávne vzťahy. Vo verejnoprávnych
vzťahoch, takéto konanie štátu alebo jeho samostatnej zložky, je tak bez právneho základu a nemôže
vyvolať majetkovú zodpovednosť fyzickej osoby, ktorej právo bolo porušené.

52. K vyčísleniu, ktoré uviedol žalovaný v podanom odpore súd uvádza, že nakoľko žalovaný na výzvu
súdu nereagoval, či sa jedná o vzájomnú žalobu a zároveň nežiadal súd, aby zaviazal žalobcu na
úhradu rozdielu medzi ním vyčíslenou sumou a pohľadávkou žalobcu, súd uvedené skutkové tvrdenia
žalovaného posúdil len ako procesnú obranu žalovaného a nie ako vzájomnú žalobu. Nakoľko však súd

žalobu z vyššie uvedených dôvodov zamietol, nepovažoval za potrebné sa touto procesnou obranou
žalovaného bližšie zaoberať.

53. Podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne

vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

54. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.55. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 255 v spojení s ustanovením § 262 ods. 1
CSP. Keďže súd žalobu v celom rozsahu zamietol, žalovaný mal v konaní na súde prvej inštancie úspech

ažalobcovivzniklapovinnosťnahradiťžalovanémutrovyprvoinštančnéhokonaniavcelomrozsahu.Súd
však vzhľadom ku skutočnosti, že žalovanému žiadne trovy konania na súde prvej inštancie nevznikli,
v súlade so zásadou hospodárnosti konania rozhodol tak, že žalovanému nárok na náhradu trov konania
na súde prvej inštancie nepriznal.

56. Rovnako súd postupoval aj pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov odvolacieho konania, v ktorom
bol žalobca úspešný a vznikol mu voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v plnom rozsahu. Súd však vzhľadom ku skutočnosti, že žalobcovi žiadne trovy odvolacieho konania
preukázateľne nevznikli, v súlade so zásadou hospodárnosti konania rozhodol tak, že žalobcovi nárok
na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Poučenie:

7C/19/2022

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa doručenia jeho písomného
vyhotovenia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. O odvolaní rozhodne Krajský súd v Nitre.

Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 363 CSP sa v odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je podanie

určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).

Ak žalovaný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, žalobca môže podať návrh na
vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o exekútoroch a exekučnej činnosti v platnom znení.