Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. november 2024

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 1Sfk/107/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2021200134
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Hatalová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2024:2021200134.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany

Hatalovej, PhD., LL.M. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Mariána Fečíka a JUDr. Kataríny
Cangárovej, PhD., LL.M. v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Distrib Capital, s.r.o., so sídlom Betliarska
22, 851 07 Bratislava - mestská časť Petržalka, IČO: 36 705 691, právne zastúpeného ADAUS, s.r.o.,
so sídlom Miletičova 5B, 821 08 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 36 731 544, proti žalovanému:
Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499
500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100398336/2021 zo dňa 09. marca 2021, v
konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 20S/59/2021 - 72 zo

dňa 31. marca 2022, ECLI:SK:KSTT:2022:2021200134.3, takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa z a m i e t a.

II. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie pred orgánmi finančnej správy

1. Daňový úrad Trnava (ďalej ako „správca dane“ alebo „prvostupňový správny orgán“) vykonal u
žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty (ďalej ako „DPH“) za zdaňovacie obdobie január

2017 až júl 2017 a október 2017 (ďalej ako „daňová kontrola“). Daňová kontrola bola vykonaná na
žiadosť Kriminálneho úradu finančnej správy (ďalej ako „KUFS“) č. 327047/2018 zo dňa 08.06.2018,
keďže operatívnou činnosťou KUFS vzniklo dôvodné podozrenie, že žalobca si v rokoch 2015, 2016,
2017 a v mesiacoch január a február 2018 neoprávnene uplatnil odpočítanie DPH za dodanie tovaru a
služieb z dodávateľských faktúr rôznych spoločností, ktoré sa javia ako prietokové a účelovo zriadené z
dôvodu optimalizácie vlastnej daňovej povinnosti žalobcu. KUFS pritom poukázal na to, že dodávateľské
spoločnosti žalobcu boli v čase podania žiadosti o vykonanie kontroly vymazané alebo majú zrušenú

registráciu na DPH, resp. sú prepísané na zahraničných konateľov. Z tohto titulu preto KUFS vzniklo
dôvodné podozrenie, že žalobca si takýmto konaním neoprávnene ponížil vlastnú daňovú povinnosť,
pričom predpokladaná výška poníženia vlastnej daňovej povinnosti vo vyššie uvedených zdaňovacích
obdobiach je minimálne v celkovej výške 1.714.427,60 eur.

2. Daňová kontrola sa začala dňa 05.02.2019 na základe Oznámenia o začatí daňovej kontroly č.
102466251/2018 zo dňa 05.12.2018. Správca dane vyhotovil o výsledku daňovej kontroly protokol č.

102930047/2019 zo dňa 18.12.2019 (ďalej ako „protokol“), ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa
k zisteniam uvedeným v protokole č. 10293024/2019 doručený žalobcovi dňa 13.01.2020. Daňová
kontrola bola ukončená dňa 13.01.2020.3. Na základe výsledkov daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania správca dane
rozhodnutím č. 101740711/2020 zo dňa 13.11.2020 (ďalej ako „rozhodnutie správcu dane“) vyrubil
žalobcovi za zdaňovacie obdobie február 2017 rozdiel dane v sume 26 694,60 eur na DPH. Žalovaný

v odvolacom konaní rozhodnutím č. 100398336/2021 zo dňa 09.03.2021 (ďalej ako „rozhodnutie
žalovaného“) rozhodnutie správcu dane potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol.

4. Správca dane a žalovaný (ďalej spolu ako „orgány finančnej správy“ alebo aj ako „daňové orgány“)
neuznali žalobcovi odpočítanie od DPH podľa § 49 zákona o DPH z dodávateľských faktúr vystavených

spoločnosťou VENEAL s.r.o., Podlavická cesta 3695/26, 974 09 Banská Bystrica, IČO: 31 409 563
(ďalej ako „dodávateľ“). Dôvodom neuznania odpočítania DPH daňovými orgánmi bolo, že daňový
subjekt nepreukázal, že tovar a služby boli na základe sporných faktúr skutočne dodané, a to osobou
uvedenou na faktúrach. Daňové orgány zastávajú názor, že žalobca neposkytol dôkazy o tom, že
ním deklarované plnenia boli skutočne aj realizované. Žalobca nepreukázal uskutočnenie prijatých
zdaniteľných obchodov, nepredložil žiadne doklady, dôkazy ani písomné vyjadrenia požadované

správcom dane, hoci bol na to viackrát vyzvaný, a to napriek tomu, že žalobca si sám viackrát
dohadoval termín predloženia dokladov a dôkazov. Účtovné doklady a účtovné zostavy žalobcu boli
od KUFS správcovi zapožičané dňa 05.02.2019, o čom bola spísaná zápisnica o vykonaní úkonu č.
100371216/2019 zo dňa 05.02.2019.

II. Konanie pred krajským súdom

9. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca v zákonnej lehote na Krajský súd v Trnave (ďalej ako
„krajský súd“ alebo aj ako „správny súd“) správnu žalobu, ktorou sa domáhal priznania odkladného
účinku správnej žalobe a zrušenia rozhodnutia žalovaného ako aj rozhodnutia správcu dane v celom

rozsahu.

10.Uznesenímsp.zn.20S/59/2021-61zodňa02.09.2021krajskýsúdnanávrhžalobcupriznalsprávnej
žalobe odkladný účinok.

11. Krajský súd rozsudkom č. k. 20S/59/2021 - 72 zo dňa 31. marca 2022 (ďalej ako „napadnutý
rozsudok“) podľa § 190 SSP žalobu zamietol a účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

12. V odôvodnení napadnutého rozsudku krajský súd v súvislosti s námietkou žalobcu, že protokol z
daňovej kontroly bol vydaný v rozpore so zákonom a následne aj rozhodnutia daňových orgánov boli

totožné s výsledkami daňovej kontroly uvedenými v protokole bez dodržania zásady voľného hodnotenia
dôkazov poznamenáva, že rozhodnutia daňových orgánov vychádzali zo záverov zistených počas
daňovej kontroly a uvedených v protokole. Žalovaný preto mohol preniesť do svojho rozhodnutia len
tie výsledky, ktoré boli zaznamenané v priebehu daňovej kontroly, a ktoré boli obsahom protokolu.
Daňové orgány preto postupovali v súlade so zákonom, keď výsledky daňovej kontroly preniesli do

protokolu z nej. Krajský súd ďalej poukazuje na to, že protokol bol žalobcovi aj spolu s výzvu na
vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole riadne zaslaný žalobcovi. V súvislosti s uvedeným
krajský súd poznamenal, že žalobcovi boli počas daňovej kontroly zaslané štyri výzvy, avšak žalobca
na ne nereagoval, požadované doklady správcovi dane nepredložil. Z uvedeného dôvodu je podľa
krajského súdu zrejmé, že výsledkom rozhodnutí daňových orgánov mohli byť len tie skutočnosti, ktoré

boli zistené. Žalobca navyše neposkytol potrebnú súčinnosť.

13. K námietke, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v rozpore so zákonom stanovenou lehotou,
keďže správca dane nekonal viac ako sedem mesiacov a neuskutočnil žiadny procesný úkon, krajský
súd rovnako ako žalovaný argumentuje tým, že správca dane v súvislosti so zabezpečením dôkazov

požiadal žalovaného o predĺženie lehoty na vydanie rozhodnutia, čo odôvodnil aj potrebou vykonať
výsluchy na základe predloženého vyjadrenia žalobcu k protokolu, pričom žalovaný predĺžil túto lehotu
o 180 dní, o čom bol žalobca informovaný listom číslo 10073487/2020 zo dňa 31.3.2020, ktorý bol
doručený K.. Y. L., splnomocnenej zástupkyni žalobcu dňa 21.4.2020. Z uvedeného dôvodu krajský súd
túto námietku nepovažuje za dôvodnú.

14.Vsúvislostisnedostatočnýmodôvodnenímrozhodnutiadaňovýchorgánovaabsenciouvoľnejúvahy
vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého rozhodnutia, krajský súd poznamenáva, že ide o námietku, ktorá
nebola riadne zdôvodnená v žalobe, keďže žalobca len vo všeobecnej rovine uvádza, že podstatnouvadou spôsobujúcou nepreskúmateľnosť rozhodnutia je absencia vlastných, logických úvah a záverov
správcu dane. Podrobne nevysvetľuje, v ktorom smere považuje rozhodnutia daňových orgánov za
nedostatočne odôvodnené, keďže z obsahu odôvodnení oboch rozhodnutí je jednoznačne preukázané,

že svoje rozhodnutia zdôvodnili tým, že žalobca nepredložil dostatok dôkazov preukazujúcich jeho
tvrdenie a dôkazné bremeno preukazovať skutočnosti zakladajúce nárok na odpočítanie DPH leží na
daňovom subjekte. Podľa názoru krajského súdu, daňové orgány sa v dostatočnej miere zaoberali
všetkými relevantnými skutočnosťami, ktoré boli rozhodujúce pre vydanie meritórneho rozhodnutia, keď
poukázali najmä na to, že žalobca nepreukázal dodanie tovaru od deklarovaných dodávateľov.

15. Krajský súd následne poukazuje na účel daňového konania. Následne uvádza, že odpočítanie DPH
nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane, pričom toto právo je spojené s dôkaznou povinnosťou. Z
dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti sa požaduje, aby platiteľ, ktorý si toto právo uplatňuje preukázal
existenciu podmienok, ktoré sú zákonom stanovené. Platiteľ musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné
obchody boli reálne uskutočnené a tovar reálne dodaný, tzn. že zdaniteľné plnenie mu bolo dodané a

DPH voči nemu uplatnená práve platiteľom DPH uvedeným na faktúre.

16. Ohľadom povinnosti daňového subjektu preukázať skutočnosti vyplývajúce z predložených
daňových dokladov (faktúr) správny súd súčasne poukazuje na to, že uskutočnenie zdaniteľných
plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu, a preto má daňový subjekt ako

platiteľ dane možnosť obstarať si dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečenia preukázateľnosť
uskutočneného zdaniteľného plnenia. V tejto súvislosti krajský súd odkazuje na § 24 ods. 1 daňového
poriadku a vysvetľuje inštitút dokazovania v daňovom konaní a poukazuje na rozhodovaciu činnosť
Najvyššieho súdu SR. (rozsudok 6Sžfk/4/2016 zo dňa 27.9.2018 a rozsudok 6Sžfk/30/2017 zo dňa
31.1.2018 publikovaný v Zbierke stanovísk NS SR a súdnych rozhodnutí SR 4018 pod číslom 39)

17.VsúvislostisdodávateľskýmifaktúramiodspoločnostiVENEALs.r.o.krajskýsúduvádza,žesprávca
dane opakovane vyzýval žalobcu na predloženie dokladov a vyjadrení preukazujúcich oprávnenosť
odpočítania DPH z týchto faktúr. Žalobca však na tieto výzvy nereagoval, a to aj napriek tomu, že
splnomocnená zástupkyňa žalobcu sa dohodla so správcom dane na termíne predloženia dokladov.

Krajský súd preto v napadnutom rozsudku konštatoval, že pokiaľ ide o súčinnosť zo strany žalobcu
so správcom dane, zo spisového materiálu je zrejmé, že žalobca neposkytol správcovi dane v rámci
daňového konania potrebnú súčinnosť, keď ani ďalšia výzva správcu dane nebola úspešná a na túto
výzvu žalobca žiadnym spôsobom nereagoval.

18. Krajský súd mal ďalej zo spisového materiálu preukázané, že správca dane predvolal bývalých
konateľov spoločnosti VENEAL s.r.o., a to Juraja Jaleca a Dušana Jaleca. Poukazuje na zápisnice z
ústneho pojednávania zo dňa 29.5.2019 z ktorých vyplýva, že bývalý konateľ spoločnosti Dušan Jalec
sa vyjadril, že využíva svoje právo nevypovedať, keďže on nemal na starosti obchodné veci, ale tieto
veci v spoločnosti VENEAL s.r.o. mal na starosti jeho brat Juraj Jalec, ktorý bol na výsluchu spoločne s

ním. Z výpovede svedka Juraja Jaleca vyplýva, že v období od 13.3.1992 do 6.11.2017 bol konateľom
spoločnosti VENEAL s.r.o., všetky účtovné doklady odovzdal novej konateľke pani Donovalovej, o
čom predložil aj preberací protokol zo dňa 28.11.2017. Svedok ďalej uviedol, že spoločnosť mala
viacero zamestnancov, ktorých počty sa menili, mali dlhoročné obchodné vzťahy so žalobcom, pričom
predmetom dodávok boli káva, gastroprodukty, zabezpečoval pre nich aj iné služby, rozvoz piva a pod.

Potvrdil uskutočnenie zdaniteľných obchodov aj vystavené faktúry za január - júl 2017, avšak žiadne
doklady k týmto obchodom nepredložil, uviedol, že k týmto obchodom bola len uzatvorená ústna dohoda.
Krajský súd ďalej poukazuje na konanie K.. L. ako splnomocnenej zástupkyne daňového subjektu,
pričom K.. L. sa dostavila na Daňový úrad Trnava v súvislosti s výkonom inej daňovej kontroly. Poverená
kontrolórka ju požiadala, aby sa dňa 19.09.2019 dostavila k správcovi dane a predložila požadované

doklady. K.. L. uviedla, že tieto doklady predloží elektronicky do 19.9.2019, avšak v tento deň sa na
daňový úrad dostaviť nemôže. V stanovenej lehote však uvedené doklady táto svedkyňa nepredložila.
Na základe týchto skutočností preto krajský súd konštatuje, že v danom konaní nebola preukázaná
oprávnenosť nároku na odpočítanie DPH zo sporných dodávateľských faktúr.

19. V súvislosti s neposkytovaním súčinnosti zo strany žalobcu krajský súd ďalej poukazuje aj na to, že
žalobca ostal pasívny a nereagoval ani na oznámenie, ktorým mu bol oznámený termín prerokovania
pripomienok k protokolu z daňovej kontroly. Krajský súd konštatuje, že daňový subjekt nepredložil
správcovi dane ani vo vyrubovacom konaní žiadne nové dôkazy, okrem tých, ktoré uviedol v písomnomvyjadrení k protokolu, nepreukázal žiadne nové skutočnosti, ktoré by potvrdzovali oprávnenosť jeho
nároku a skonštatoval, že neboli splnené podmienky podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH.

20. V súvislosti s námietkou žalobcu, že nemohol predložiť požadované doklady, pretože tieto sa
nachádzali na KUFS, krajský súd uvádza, že správca dane si KUFS zapožičal účtovné doklady a
účtovné zostavy v elektronickej podobe na technickom nosiči dát a takisto aj dodávateľské faktúry.
Podľa krajského súdu zo spisového materiálu jednoznačne vyplýva, že všetky doklady, ktoré mal k
dispozícii KUFS boli predložené správcovi dane, pričom v týchto dokladoch sa nenachádzali tie doklady,

na predloženie ktorých bol žalobca správcom dane vyzvaný v súvislosti s preukázaním oprávnenosti
svojho nároku na odpočítanie DPH.

21. Námietku žalobcu, že podmienky pre uplatnenie odpočítania DPH boli splnené, pretože daň bola
dodávateľmi tovarov a služieb voči žalobcovi uplatnená a odvedená do štátneho rozpočtu, vyhodnotil
krajský súd za neopodstatnenú. Konštatoval, že zo strany žalobcu boli splnené formálne podmienky,

avšak v priebehu daňovej kontroly žalobca nepreukázal reálne uskutočnenie zdaniteľných plnení. Podľa
krajského súdu je nesporné, že žalobca so správcom dane nespolupracoval a neposkytol mu potrebnú
súčinnosť.

22. V súvislosti s judikatúrou, na ktorú žalobca poukazoval krajský súd v napadnutom rozsudku uvádza,

že nezistil rozpor rozhodnutí daňových orgánov s ustálenou judikatúrou. Zároveň poukazuje na to, že
žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno. Krajský súd v závere konštatuje, že rozhodnutia daňových
orgánov spĺňajú atribúty zákonnosti, žalovaný sa vysporiadal s nosnými odvolacími námietkami,
rozhodnutie žalovaného je založené na náležite zistenom skutkovom stave veci, ktorý zodpovedá aj
obsahu spisového materiálu.

III. Kasačná sťažnosť, stanoviská účastníkov konania

23. Proti napadnutému rozsudku správneho súdu podal žalobca (ďalej ako „sťažovateľ“) včas kasačnú
sťažnosť, ktorú v čl. I. odôvodnil tak, že napadnutý rozsudok je zaťažený vadami konania tým, že

správnysúd(i)nesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilsťažovateľovi,abyuskutočniljemupatriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm. f/
SSP) a (ii) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP) a (iii)
odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu (§ 440 ods. 1 písm. h) SSP). Sťažnostným
návrhom sa sťažovateľ domáhal, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej ako „kasačný

súd“ alebo aj ako „Najvyšší správny súd SR“) napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že
rozhodnutie žalovaného zruší a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alternatívne aby rozsudok krajského
súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň sa domáhal priznania nároku na náhradu trov
konania.

24. V čl. II. kasačnej sťažnosti sťažovateľ uvádza, že sa pred krajským súdom domáhal zrušenia
rozhodnutia žalovaného, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie, ktorým správca dane vyrubil
žalobcovi rozdiel dane na dani z príjmov fyzickej osoby.

25. Sťažovateľ má za to, že daňové orgány dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam, ich

rozhodnutia vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, sú v rozpore s právnymi predpismi, sú
nezrozumiteľné a zmätočné. Sťažovateľ ďalej uvádza, že rozhodnutia daňových orgánov sú v rozpore
so zákonom č. 563/2009 Z. z. o správne daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov, so zákonom č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších
predpisov (ďalej ako „zákon o dani z príjmov“), zákonom č. 513/2009 Zb. Obchodný zákonník v znení

neskorších predpisov, zákonom č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, zákonom. č. 333/2001 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva v
znení neskorších predpisov, zákonom č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblastí a poplatkov a
o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a v rozpore s Ústavou Slovenskej
republiky.

26. Sťažovateľ má za to, že svoje tvrdenia a argumenty v podanej žalobe, ako aj v predchádzajúcom
konaní riadne a dostatočne preukázal a v celom rozsahu uniesol svoje dôkazné bremeno, pričom
argumentáciu žalovaného považuje za nedôvodnú a bez vecného významu pre rozhodnutie vo veci.27. V čl. III. kasačnej sťažnosti sťažovateľ namieta, že v prvostupňovom rozhodnutí sa správca dane
obmedzil na všeobecné konštatovanie o porušení zákona o DPH. Ďalej namieta, že v prvostupňovom

rozhodnutívôbecniejeuvedené,zktorýchfaktúrmuneuznaliodpočítaniedane,odktorýchdodávateľov,
v akom rozsahu a z akého dôvodu. Tieto skutočnosti podľa sťažovateľa neboli uvedené ani v rozhodnutí
žalovaného. Výsledný efekt rozhodnutí je preto nezrozumiteľný a neprehľadný, rozhodnutia daňových
orgánov obsahujú veľmi malé množstvo zistení, sú bez jasného záveru, z ktorého je možné urobiť si
názor, že deklarovaný obchod sa neuskutočnil z presne zisteného a popísaného dôvodu.

28. Daňové orgány podľa sťažovateľa nesprávne posudzovali dôkazné bremeno a záver, že ďalšie
dôkazné postupy sa daňovému úradu nepodarilo vykonať, môže byť len na ujmu daňového úradu.

29. Sťažovateľ ďalej namieta, že žalovaný a následne krajský súd opakujú rovnaký právny názor bez
akejkoľvek logickej reflexie na argumenty sťažovateľa. Vo vzťahu k dôkaznej povinnosti uvádza, že

záver je podľa názoru sťažovateľa jednoznačne nesprávne právne posúdenie pravidiel dokazovania za
predpokladu, že žalovaný vôbec bral argumenty žalobcu do úvahy.

30. Sťažovateľ má za to, že v predmetnom prípade je nanajvýš pochybné, že správca dane v danej
veci neakceptoval vyjadrenie svedka Juraja Jalca, bývalého konateľa spoločnosti VENEAL, s.r.o., ktorý

výslovne potvrdil dodanie tovaru a služieb pre sťažovateľa. Ďalej uvádza, že žalovaný ani krajský súd sa
ani len čiastočne nevyjadrili, prečo túto výpoveď neakceptovali. Ide o nesporne jeden z najdôležitejších
dôkazov o tom, že došlo k dodávke plnení.

31. Sťažovateľ uvádza, že dokázané tvrdenia daňového subjektu sa stanú nespoľahlivými, len ak

správca dane preukázateľne spochybní dôkazy na ktorých sú založené. K tomu však logicky nedôjde, ak
sa to správcovi dane nepodarí. Sťažovateľ následne poukazuje na rozsudok, ktorý označil ako NSSR vo
veci 3Sžf/1/2011 Iron Club, a uvádza že v zmysle tohto rozsudku dôkazné bremeno daňového subjektu
nie je absolútne - daňový subjekt vyčerpal dôkazné bremeno, ak disponuje existenciou materiálneho
plnenia a má k tomu faktúru - na preukázanie opaku nesie bremeno resp. núdzu správca dane. Ďalej

uvádza, že podobne aj konštantná prax ESD v odkaze na závery správcov dane, ktorí bez dôkazov
neoprávnene tvrdili zneužitie práva s cieľom daňovej výhody.

32. V čl. IV. kasačnej sťažnosti sťažovateľ namieta, že na neho bolo prenesené nie len prenášanie
plnenia povinností dodávateľských spoločností, ale aj plnenie si povinností daňových orgánov. Má za

to, že na neho bolo prenesené dôkazné bremeno iných subjektov, s čím sa však krajský súd žiadnym
relevantným spôsobom nevysporiadal, iba konštatoval, že tak urobené nebolo.

33. Sťažovateľ uvádza, že jeho úlohou v daňovom konaní bolo tvrdiť a preukázať jedinými obvyklými,
disponibilnými a súčasne rozumnými dôkazmi dodanie na vstupe, t. j. dodanie tovarov a služieb od

spoločnosti VENEAL. Namieta nesprávnosť vyhodnotenia výsledkov dokazovania, nakoľko má za to,
že vyčerpal vlastné dôkazné bremeno, v konaní predložil zákonom požadované daňové doklady a
preukázal poskytnutie služieb.

34. Sťažovateľ podľa svojich slov preukázal, že naplnil skutkovú podstatu vzniku nároku na priznanie

nadmerného odpočtu, keďže preukázateľne vykonal úhradu zdaniteľnej osobe za plnenie a predmet
fakturácie existoval. Správca dane však tieto pravidlá úplne ignoroval a naopak svoj záver staval
na mylnom výklade, že daňový subjekt má byť zodpovedný za všetky dôkazy v reťazci. Sťažovateľ
označil za absurdum, že má byť zodpovedný za akékoľvek aj obchodne nadštandardné doklady a za
nezrovnalosti mimo jeho pôsobnosti.

35. Sťažovateľ má za to, že splnil podmienky vzniku nároku nadmerného odpočtu, pretože disponuje
existenciou materiálneho plnenia podľa práva EÚ, dôkazom o vývoze podľa práva EÚ a zodpovedajúcou
faktúrou podľa práva EÚ. Na preukázanie opaku však už nesie dôkaznú povinnosť a znáša dôkaznú
núdzu správca dane. Ten si však svoju dôkaznú povinnosť nesplnil a neuniesol dôkazné bremeno.

36. Sťažovateľ má ďalej za to, že krajský súd iba prevzal argumenty žalovaného pričom sa nezaoberal
s tvrdeniami sťažovateľa. Ďalej poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/14/2012.37. Za nesprávne právne posúdenie krajským súdom považuje sťažovateľ to, že krajský súd nesprávnou
právnou aplikáciou príslušných právnych predpisov na predmetnú vec vyhodnotil, že rozhodnutia
daňových orgánov neboli vydané v rozpore s daňovým poriadkom, zákonom o dani z príjmov, zákonom

č. 513/2009 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov, zákonom č. 400/2009 Z. z. o štátnej
službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov, zákonom. č. 333/2001 Z. z. o orgánoch štátnej
správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva v znení neskorších predpisov, zákonom č. 479/2009 Z.
z. o orgánoch štátnej správy v oblastí a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov a v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Krajský súd podľa sťažovateľa toto

svoje konštatovanie bez relevantného odôvodnenia prevzal do napadnutého rozsudku.

38. V závere kasačnej sťažnosti sťažovateľ uvádza, že preukázal existenciu predmetných plnení,
pochybnosti daňových orgánov a krajského súdu riadne vyvrátil preukázaním všetkých dôkazov a
poskytnutím veškerej súčinnosti, navrhoval dôkazy na svoju obranu, no aj napriek tomuto všetkému
jeho úsiliu a splneniu si všetkých povinností krajský súd nesprávnou aplikáciou právnej normy dospel

ku skutočnosti, že daňové orgány vo svojich rozhodnutiach nevychádzali z nezákonnej opakovanej
daňovej kontroly a z nej získaného dôkazu, a že sťažovateľ mal preukazovať plnenie aj za iné subjekty,
čo je v rozpore s právnym poriadkom a ustálenou judikatúrou kasačného súdu. Sťažovateľ má za to,
že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci krajským súdom, ktorý mu
nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej

miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a to všetko na v kasačnej sťažnosti opísanom
základe.

39. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zotrval na svojich záveroch a považoval napadnutý
rozsudok správneho súdu za súladný s platnými právnymi predpismi a kasačnú sťažnosť navrhol

zamietnuť.

IV. Vybrané ustanovenia, z ktorých kasačný súd vychádzal

40. Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH: „Daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania

tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. [...].“

41. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH: „Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi
v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.“

42. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH: „Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť,
daňztovarovaslužieb,ktorépoužijenadodávkytovarovaslužiebakoplatiteľsvýnimkoupodľaodsekov
3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.“
43. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH: „Právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ

uplatniť,akpriodpočítanídanepodľa§49ods.2písm.a)máfaktúruodplatiteľavyhotovenúpodľa§71.“

44. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku: „Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných
právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.“

45. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku: „Správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s
daňovýmsubjektomainýmiosobamiaposkytujeimpoučenieoichprocesnýchprávachapovinnostiach,
ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom
správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky,

ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.“

46. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku: „Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe
daní vyšlo najavo.“

47. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku: „Daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú
vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných
podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázaniebol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť,
správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.“

48. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku: „Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby
skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba
návrhmi daňových subjektov.“

49. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku: „Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu

a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom
zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.“

50. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku: „Daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje

skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov.
Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.“

V. Konanie na kasačnom súde

51. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej ako „Najvyšší správny súd SR“) konajúci ako
kasačný súd (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu v medziach
sťažnostných bodov, pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v

zákonnej lehote, a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná, vo veci v zmysle
§ 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že
kasačná sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5
dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu SR www.nssud.sk
podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP.

52. S ohľadom na vymedzenie sťažnostných bodov kasačnému súdu pripadlo posúdiť, či krajský súd (i)
nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm. f) SPP), (ii) rozhodol
vo veci na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g) SPP) a či (iii) sa odklonil

od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu (§ 440 ods. 1 písm. h) SSP).

53. Primárne v medziach kasačnej sťažnosti Najvyšší správny súd SR ako kasačný súd preskúmal
rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania
skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a

konania týmto rozhodnutiam predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky sťažovateľa
sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku správneho súdu.

54. Predmetom správneho súdneho prieskumu boli rozhodnutia daňových orgánov, ktoré neuznali
sťažovateľovi právo na odpočítanie dane z faktúr vystavených dodávateľom VENEAL, s.r.o. za prijaté

tovary a služby. Dôvodom neuznania odpočítania DPH v zmysle rozhodnutí daňových orgánov v
uvedenom prípade bolo, že deklarované plnenie bolo skutočne realizované, a to práve dodávateľom
uvedeným na sporných faktúrach.

55. V súvislosti s kasačnou sťažnosťou sťažovateľa je v prvom rade nutné poukázať na to, že kvalita

kasačnej sťažnosti do značnej miery predurčuje obsah rozhodnutia kasačného súdu. Na jednej strane
strohá a všeobecná kasačná (žalobná) argumentácia vedie k vybaveniu kasačnej sťažnosti (žaloby)
iba v zodpovedajúcej nízkej miere detailov. Na strane druhej, rozsahovo excesívna kasačná sťažnosť,
ktorá je však obsahovo nesúrodá, má za následok, že sa súd pri „vysporiadaní“ s takouto kasačnou
sťažnosťou obmedzí na podstatu veci a s jednotlivými námietkami sa prípadne vysporiada prostým

odkázaním na príslušnú pasáž odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia (k tomu pozri analogicky
rozsudky Najvyššieho správneho súdu českej republiky č. k. 1AS/132/2021-30 zo 15.07.2021 č. k.
1Afs/163/2021-52 z 12.10.2021 a č. k. 3Afs/284/2022-99 zo 14.04.2023).56. Kasačný súd považuje za potrebné uviesť, že obsah rozhodnutia kasačného súdu vo veci samej
do značnej miery predurčuje kvalita kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ jednotlivé kasačné námietky
v rámci vymedzených sťažnostných dôvodov sformuloval značne všeobecne. Všeobecná kasačná

argumentácia vedie k vybaveniu kasačnej sťažnosti iba v zodpovedajúcej nízkej miere detailov.
Všeobecné konštatácie bez konkrétnych tvrdení, na základe ktorých by mal kasačný súd dôjsť k inému
záveru, než je uvedený v napadnutom rozsudku, na prieskum v správnom súdnom konaní nepostačuje.
Nie je úlohou kasačného súdu v konaní o kasačnej sťažnosti, ale ani správneho súdu v konaní
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy, dôvody nezákonnosti napadnutého

rozhodnutia vyhľadávať a ani ich za sťažovateľa resp. žalobcu špecifikovať.

57. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti vo veľmi všeobecnej rovine zameral svoju pozornosť na dôkazné
bremeno v daňovom konaní, než na oponentnú argumentáciu, ktorou by v rovine vecnej či právnej
relevantne brojil proti konkrétnym záverom a dôvodom, na ktorých je napadnutý rozsudok postavený.
Sťažovateľ tak v kasačnej sťažnosti výslovne nespochybňuje konkrétne skutočnosti, tvrdenia či závery

správneho súdu uvedené v napadnutom rozsudku. Takáto konkretizácia je pritom dôležitá tak pre
kasačný súd, ale aj pre žalovaného ako druhú stranu sporu a nepochybne aj pre sťažovateľa.

58.Sťažovateľlenvšeobecnenamietal,žemukrajskýsúdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnil,
aby uskutočnil jemu patriace procesné práva, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ďalej

že krajský súd vec nesprávne právne posúdil a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe. To všetko
bez uvedenia konkrétnych faktov, či vlastných právnych úvah a bez uvedenia konkrétnych skutočností,
v čom presne podľa sťažovateľa tkvejú tieto namietané nedostatky zo strany krajského súdu.

59. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti neposkytol také tvrdenia a argumenty, ktoré by vyvracali závery

krajského súdu a z ktorých by bolo zrejmé v čom konkrétne spočíva nezákonnosť napadnutého
rozsudku.

60. Kasačný súd ďalej považuje za nutné poznamenať, že obsah kasačnej sťažnosti sťažovateľa bol
na mnohým miestach neurčitý a so súdenou vecou zjavne nesúvisiaci. Kasačný súd sa z tohto dôvodu

nemohol zaoberať vágne formulovanými všeobecnými výhradami, spočívajúcimi v tom, že správca dane
nesprávne posúdil dôkazné bremeno, že sa s touto námietkou krajský súd relevantne nevysporiadal,
ďalej že došlo k nesprávnemu vyhodnoteniu výsledkov dokazovania, nakoľko má sťažovateľ za to,
že vyčerpal vlastné dôkazné bremeno, pretože v konaní predložil zákonom požadované doklady. Bez
konkretizácie námietok preto nie je možné posúdiť, či sú tieto tvrdenia sťažovateľa opodstatnené, a či

došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, resp. či krajský súd rozhodol na základe nesprávneho
právneho posúdenia veci alebo sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, tak ako
sťažovateľ uvádza.

61. Vo vzťahu k prejednávanej veci kasačný súd pre úplnosť uvádza, že sťažovateľ v kasačnej sťažnosti

namieta zjavne nesúvisiace porušenie zákona o dani z príjmov, a to napriek tomu že v danom prípade
bola u sťažovateľa vykonaná daňová kontrola dane z pridanej hodnoty a nie daňová kontrola dane
z príjmov. Ďalším nesúladom je sťažovateľova námietka, že splnil podmienky pre vznik nároku na
priznanie nadmerného odpočtu, pretože disponuje existenciou materiálneho plnenia podľa práva EÚ,
dôkazom o vývoze podľa práva EÚ a zodpovedajúcou faktúrou podľa práva EÚ. Z administratívneho

spisumávšakkasačnýsúdzapreukázané,žesprávcadanevykonalusťažovateľadaňovúkontroluDPH
podľa § 46 ods. 1 daňového poriadku. Naproti tomu, v prípade daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti
nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti sa daňová kontrola vykonáva podľa § 46 ods.
2 daňového poriadku. To znamená, že u sťažovateľa bola vykonaná daňová kontrola DPH a nie daňová
kontrola na zistenie oprávnenosti na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti, tak ako uvádza

sťažovateľ.

62. Kasačný súd poukazuje aj na ďalší nesúlad uvádzaný sťažovateľom, a to dôkaz o vývoze, na
ktorý sa sťažovateľ odvoláva. Správca dane totiž neuznal sťažovateľovi odpočítanie dane z tuzemských
dodávateľských faktúr, teda z faktúr ktorými sťažovateľ deklaroval nadobudnutie tovaru a služieb v

tuzemsku. Keďže sa v danom prípade teda nejednalo a dovoz a ani o vývoz tovaru v zmysle zákona o
DPH, dôkaz o vývoze tovaru v danom prípade ani nemôže existovať. Navyše, ako je uvedené v bodoch
63. a 64. tohto rozsudku, sťažovateľ ani žiadne doklady a dôkazy nepredložil.63. Sťažovateľ namieta, že vyčerpal svoje vlastné dôkazné bremeno tým, že v konaní predložil zákonom
požadované doklady a preukázal poskytnutie služieb. Zároveň namieta, že na neho bolo prenesené
dôkazné bremeno iných subjektov. Z administratívneho spisu má však kasačný súd za preukázané,

že pre účely výkonu daňovej kontroly na DPH za zdaňovacie obdobia január 2017 až júl 2017 a
október 2017 boli správcovi dane zapožičané Zápisnicou o vykonaní úkonu č. 100371216/2019 zo dňa
05.02.2019 (ďalej ako „ZVU“) účtovné doklady sťažovateľa, ktoré boli zaistené colníkmi KUFS. Zoznam
zaistených vecí - účtovných dokladov sťažovateľa tvorí prílohu ZVU. Z administratívneho spisu ďalej
vyplýva, že správca dane zaslal sťažovateľovi Výzvu na predloženie dokladov č. 100486304/2019 zo

dňa 21.02.2019, ktorou sťažovateľa okrem iného vyzval v súvislosti so zdaňovacím obdobím január
2017 na predloženie dokladov, ktoré neboli súčasťou zaistených vecí, ktoré boli zapožičané správcovi
dane KUFS. Napriek tomu, že výzvu dňa 08.03.2019 prevzala splnomocnená zástupkyňa sťažovateľa,
požadované doklady sťažovateľ správcovi dane neposkytol.

64. Správca dane následne zaslal sťažovateľovi výzvu na predloženie dôkazov č. 100749832/2019

zo dňa 28.03.2019, ktorou sťažovateľa v súlade s § 45 ods. 2 písm. e) daňového poriadku vyzval na
predloženie dôkazov, okrem iného, daňových dokladov na ktorých je uvádzaný dodávateľ VENEAL s.r.o.
za nákup služieb - prenájom skladových priestorov a za nákup všetkých druhov tovarov (chmeľ, CS
Strog bled - grand one, CS Intense blend - superior one, menuboard, A1 poster, A1 poster exterier,
A4 poster, triangel, pricebook KARPAT TRUE, letáky A3, letáky A5 atď.). Správca dane v tejto výzve

uviedol zoznam konkrétnych faktúr, ku ktorým žiadal predložiť dôkazy a vyjadrenia. Napriek tomu, že túto
výzvu opäť prevzala splnomocnená zástupkyňa sťažovateľa, požadované dôkazy a vyjadrenia neboli
zo strany sťažovateľa správcovi dane poskytnuté. Sťažovateľ nepredložil žiadne doklady, dôkazy a
vyjadrenia ani na Opakovanú výzvu na predloženie dôkazov č. 101476873/2019 zo dňa 17.06.2019.
Sťažovateľ nereagoval ani na oboznámenie so skutočnosťami zistenými počas daňovej kontroly DPH.

Sťažovateľove tvrdenia, že predložil všetky požadované doklady sú preto nepravdivé. Z tohto dôvodu
je táto kasačná námietka nedôvodná.

65.Kasačnýsúdvosvojejjudikatúre(napr.rozhodnutiavovecisp.zn.3Sžfk/15/2020zodňa30.06.2022,
sp. zn. 3Sfk/59/2022 zo dňa 26.04.2023, sp. zn. 6Sžfk/6/2021 zo dňa 30.11.2022) štandardne

poukazuje na skutočnosť, že nárok na odpočítanie dane vzniká príjemcovi plnenia (sťažovateľovi -
osobe registrovanej pre DPH) za predpokladu kumulatívneho splnenia hmotnoprávnych podmienok na
odpočítanie dane vyplývajúcich z čl. 168 písm. a) smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o
spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (Ú. V. EÚ L 347, 2006, s. 1) (ďalej aj „Smernica 2006/112/
ES“) a jej transpozície do právneho poriadku Slovenskej republiky. Hmotnoprávnymi podmienkami na

odpočítanie dane sú (i) že poskytovateľom plnenia je iná osoba registrovaná pre DPH (t. j. status
osoby deklarovaného dodávateľa), (II) že predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie
(t. j. materiálna existencia plnenia), a (iii) že prijaté plnenie je príjemcom (sťažovateľom) použité v
rámci jeho ekonomickej činnosti. Pokiaľ vyššie uvedené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane
nie sú splnené, pričom dôkazné bremeno je na osobe, ktorá si právo na odpočítanie DPH uplatňuje

(sťažovateľovi), právo na odpočítanie DPH môže byť odopreté.

66. Z ustanovení § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) zákona o DPH a § 51 ods. 1 zákona o DPH vyplývajú
hmotnoprávne podmienky, za akých si sťažovateľ môže odpočítať DPH, pričom základnou podmienkou
je, aby išlo o tovary (alebo služby), ktoré mu boli skutočne dodané osobou registrovanou pre DPH

(t. j. uskutočnenie zdaniteľného plnenia poskytnutého iným platiteľom dane). Na ich bezpodmienečné
splnenie sa viaže nárok na odpočet DPH. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon
neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti
platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet
uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Úlohou správcu dane

pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z
daňovýchdokladovpredloženýchplatiteľom,aleajzozistení,čipripredloženýchdokladochneabsentuje
materiálny podklad.

67.Predoplneniekasačnýsúduvádza,žedaňovéorgányvosvojichrozhodnutiachuviedli,žezdaniteľné

obchody sa neuskutočnili tak a tou osobou, ako to deklaroval žalobca. Vo vzťahu k hmotnoprávnej
podmienke osoby dodávateľa kasačný súd poukazuje na závery vyplývajúce z rozsudku Súdneho
dvora EU C-154/20 Kemwater ProChemie, ktorý je možné zhrnúť nasledovne: a) uvedenie osoby
deklarovaného dodávateľa na daňovom doklade nie je hmotnoprávnou podmienkou na odpočítaniedane, avšak status osoby dodávateľa (t. j. poskytovateľom plnenia je iná osoba registrovaná pre DPH)
hmotnoprávnou podmienkou je, a b) dôkazné bremeno ohľadom statusu osoby dodávateľa má spravidla
osoba, ktorá si uplatňuje odpočítanie dane. Pokiaľ však existujú osobitné skutkové okolnosti, tak táto

podmienka sa môže považovať za splnenú i bez jej preukázania zo strany osoby, ktorá si uplatňuje
odpočítanie dane. V takom prípade nie je potrebné preukazovať podvodné konanie.

68. Sťažovateľ neposkytol jednoznačné a preveriteľné dôkazy svedčiace o dodaní tovaru a služieb
deklarovaným dodávateľom a v rámci daňového konania tak neuniesol svoje dôkazné bremeno. V

danomprípadenebolizistenéaniosobitnéskutkovéokolnostiohľadnestatusuinýchdodávateľov.Keďže
splnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane preukazuje osoba, ktorá si odpočítanie dane
uplatňuje (žalobca), bol žalobca následne povinný pochybnosti správcu dane vyvrátiť a preukázať, že
hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane splnil.

69. V daňovom konaní má primárne daňový subjekt dôkaznú povinnosť a dôkazné bremeno na

preukázanie zákonných podmienok pre vznik práva na odpočítanie dane z prijatých tovarov a služieb.
Subjekt, ktorý si chce odpočítať DPH, má dve povinnosti, a to povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje
tvrdenie dokázať. Povinnosť tvrdiť spočíva v samotnom uplatnení práva na odpočítanie DPH za
splnenia zákonnom stanovených podmienok, po ktorom nasleduje povinnosť daňového subjektu
dokázať svoje tvrdenie pre prípad daňovej kontroly, čo vyjadruje dôkazné bremeno daňového subjektu.

Úlohou správcu dane je následne verifikovať skutočnosti, ktoré daňový subjekt preukazuje. Ak správca
dane identifikuje konkrétne skutočnosti, ktoré vzbudzujú pochybnosti o tvrdeniach daňového subjektu,
predložených dokladoch alebo údajoch v nich uvedených, je povinný tieto pochybnosti a ich dôvody
daňovému subjektu oznámiť a vyzvať ho na vyjadrenie k nim a na opravu alebo doplnenie dokladov,
či objasnenie alebo korekciu údajov (§ 46 ods. 5 Daňového poriadku). Ak tak správca dane urobí, je

opäť povinnosťou preukazovať svoje tvrdenia (resp. ich korigovať) na strane daňového subjektu. Prenos
dôkazného bremena však nespôsobuje akákoľvek pochybnosť správcu dane, ale len pochybnosť
dôvodná.Takoujepochybnosťsprávcudane,ktorámáoporuvsprávcomdanezistenýchskutočnostiach
obsiahnutých v administratívnom spise a je naozaj spôsobilá objektívne vyvolať pochybnosti o splnení
hmotnoprávnych/materiálnych podmienok pre priznanie práva na odpočet dane (mutatis mutandis

rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžfk/40/2018 zo dňa 03.09.2019, ale aj rozhodnutia
Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 259/2022 zo dňa 12.10.2022 či sp. zn. IV. ÚS 86/2022 zo dňa
15.02.2022).

70. V tejto súvislosti kasačný súd považuje za potrebné poukázať i na to, že daňové konanie vo fáze

preukazovania hmotnoprávnych podmienok pre odpočítanie dane nie je konaním vyhľadávacím, ale
platí preň prejednávacia zásada. Z uvedeného vyplýva, že správca dane nie je povinný vyhľadávať
dôkazy svedčiace v prospech kontrolovaného daňového subjektu. Súčasne platí, že správca dane nie je
ani povinný viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu tvrdenia daňového subjektu
(obdobne rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 4Sfk/94/2022 zo dňa 17.10.2023).

71. Kasačný súd nemohol akceptovať námietku sťažovateľa o nesprávnom posúdení, resp. rozložení
dôkazného bremena. Pozornosť sťažovateľa v tomto smere upriamuje na rozsudky Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 8Sžf/108/2014 zo dňa 29.09.2016, sp. zn. 8Sžf/22/2014, 8Sžf/23/2014 a 8Sžf/24/2014
zo dňa 17.09.2015 a sp. zn. 3Sžf/125/2013 zo dňa 25.11.2014, podľa ktorých „...uskutočňovanie

zdaniteľných plnení je ekonomickou činnosťou plne pod kontrolou daňového subjektu. Vzhľadom na
uvedené daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré
zabezpečiapreukázateľnosťuskutočnenéhozdaniteľnéhoplneniasprávcovidane,ktorývrámcidaňovej
kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane. Preukázanie materiálnej existencie
zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení je

esenciálnou podmienkou pre odpočítanie dane. Pri preukazovaní je významný aj charakter zdaniteľného
plnenia. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“ v § 49 ods. 2
zák. o DPH), ktoré je spojené s jeho dôkaznou povinnosťou.“ Prenos dôkaznej povinnosti z daňového
subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustálená rozhodovacou činnosťou vnútroštátnych súdov
a judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Daňový subjekt je v pozícii účastníka daňového konania, ktorý

je povinný preukazovať v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku a) skutočnosti, ktoré majú vplyv
na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných
podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov; b) skutočnosti, na ktorých preukázanie
bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania; c) vierohodnosť,správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Touto skutočnosťou je aj reálnosť
dodaniatovaruplatiteľom,ktorýfaktúruakododávateľvystavil.Pokiaľsťažovateľtvrdí,žedodanietovaru
bolo realizované konkrétnym dodávateľom, zaťažuje ho dôkazné bremeno vo vzťahu k tomuto tvrdeniu;

pri jeho neunesení zostáva iba nepreukázaným tvrdením.

72. Správny súd správne poukázal na to, že odpočítanie dane tak nenastáva „ex lege“, ale je právom
platiteľa dane, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou preukázania zákonných podmienok na jeho
uplatnenie. Zákon o DPH vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie dane súčasné splnenie tak

materiálnej, ako aj formálnej podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, prípadne iné
listiny, na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, presne odrážajú skutočne realizované plnenia.
Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že v nej uvedené údaje odrážajú reálne
plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle
zákona o účtovníctve, ešte nemusí byť dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si
odpočítanie dane z tohto dokladu (obdobne rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/26/2014 zo

dňa 17.09.2015). Pre účely § 49 ods. 1 a ods. 2 zákona o DPH je nevyhnutné kumulatívne splnenie
všetkých zákonom definovaných podmienok v ich vzájomnej súvislosti, vrátane preukázania vecného
súvisu medzi prijatým zdaniteľným plnením a daňovým dokladom, ktorým platiteľ dane deklaruje prijatie
zdaniteľného plnenia. Daňové doklady musia jednoznačne preukazovať prijatie zdaniteľného plnenia, t.
j. skutočnosť, že zdaniteľné plnenie bolo prijaté od platiteľa, ktorý fakturoval zdaniteľné plnenie. Pokiaľ

nie je preukázané, že by tieto hmotnoprávne podmienky boli splnené, nepostačuje na vznik nároku na
odpočítanie dane len samotná existencia dokladu, hoci by obsahoval všetky formálne náležitosti.

73. Ako vyplýva z administratívneho spisu, sťažovateľ relevantným spôsobom nepreukázal dodávky
tovaru a služieb tak, ako to deklaroval. Sťažovateľ nepredložil žiadne dôkazy, z ktorých by mohlo

byť preukázané dodanie tovaru inou zdaniteľnou osobou. Sťažovateľ nepreukázal, že tovar a služby
fakturovaný deklarovaným dodávateľom skutočne prijal, ani že mu ho dodal deklarovaný dodávateľ,
prípadne iná zdaniteľná osoba.

74. Pokiaľ ide o výpoveď svedka Juraja Jalca, bývalého konateľa spoločnosti VENEAL s.r.o., na ktorú sa

sťažovateľ odvoláva, tento síce potvrdil dodanie tovaru a služieb, avšak len formálne, bez predloženia
konkrétnych dokladov a dôkazov argumentujúc tým, že účtovné doklady odovzdal novej konateľke pani
Donovalovej, o čom predložil preberací protokol zo dňa 28.11.2017. Ďalší bývalý konateľ spoločnosti
VENEAL s.r.o. Dušan Jalec sa vyjadril, že využíva svoje právo nevypovedať, keďže on nemal na
starosti obchodné veci, ale tieto veci mal na starosti jeho brat Juraj Jalec. V prospech daňového

subjektu tak svedčalo len strohé potvrdenie zdaniteľného obchodu konateľom deklarovaného subjektu,
a teda sťažovateľ svoje dôkazné bremeno k splneniu hmotnoprávnych podmienok pre odpočítanie dane
neuniesol.

75. V súvislosti so spochybnením deklarovaného obchodu absentovali zo strany sťažovateľa akékoľvek

ďalšie dôkazy spojené s zdaniteľným plnením. Sťažovateľ v danom obchodnom vzťahu neprodukoval
žiadne dôkazy, ktoré by verifikovali uskutočnenie zdaniteľného plnenia, miesto a čas dodania tovaru a
služieb, prípadne jeho prevzatie. Sťažovateľ bol počas daňovej kontroly pasívny a nepredložil žiadne
dôkazy, ktoré by existenciu tovaru a služieb relevantným spôsobom vôbec preukázali a vyvrátili dôvodné
pochybnosti daňových orgánov. Tvrdenie sťažovateľa o prenášaní dôkazného bremena iných subjektov,

o nesprávnom vyhodnotení dôkazného bremena, vyhodnotení výsledkov dokazovania, a tiež tvrdenie
že vyčerpal vlastné dôkazné bremeno, je tak nedôvodné. Aj podľa názoru kasačného súdu sťažovateľ
neuniesol dôkazné bremeno, keďže bol pasívny, sám dostatočne hodnoverne nepreukázal a vykonaným
šetrením správcu dane sa nepotvrdilo, že reálne došlo k dodaniu fakturovaného plnenia pre sťažovateľa,
a to od deklarovaného dodávateľa.

76. Pokiaľ hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane nie sú splnené, pričom dôkazné bremeno je
na osobe, ktorá si právo na odpočítanie dane uplatňuje (sťažovateľovi), právo na odpočítanie dane môže
byť odopreté. Kasačný súd zastáva názor, že daňové orgány ako i správny súd dôvodne prijali záver,
že preverovaním v priebehu daňovej kontroly bolo dôvodne spochybnené uskutočnenie zdaniteľného

plnenia, ktoré bolo fakturované deklarovaným dodávateľom.

77. Sťažovateľ namieta aj nezrozumiteľnosť rozhodnutí daňových orgánov a tvrdí, že správca dane
v prvostupňovom rozhodnutí vôbec neuviedol, z ktorých faktúr mu neuznal odpočítanie dane, odktorých dodávateľov, v akom rozsahu a z akého dôvodu. Uvedené skutočnosti podľa jeho tvrdenia
neboli uvedené ani v rozhodnutí žalovaného. Po preskúmaní prvostupňového rozhodnutia správcu dane
kasačný súd konštatuje, že je v ňom uvedený zoznam dodávateľských faktúr od spoločnosti VENEAL

s.r.o. Z tohto zoznamu, ako aj z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia pritom jednoznačne vyplýva,
že správca dane neuznal sťažovateľovi odpočítanie dane z týchto faktúr v celom rozsahu, pričom
odôvodnenie obsahuje aj dôvody, pre ktoré odpočítanie dane nebolo sťažovateľovi uznané. Podrobné
odôvodnenie neuznania odpočítania DPH pritom obsahuje aj rozhodnutie žalovaného, z ktorého taktiež
vyplýva, že sa týka všetkých dodávateľských faktúr od spoločnosti VENEAL s.r.o. Kasačný súd z tohto

dôvodu pokladal aj túto námietku sťažovateľa za irelevantnú.

78. V súvislosti s rozsudkami, na ktoré sťažovateľ poukazuje, kasačný súd uvádza, že sú mu známe
zásady legitímnych očakávaní a právnej istoty. Kasačný súd rovnako ako správny súd postupoval aj v
tomto prípade plne s týmito zásadami a neodklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu.
Navyše,sťažovateľanivtomtoprípadebližšienekonkretizujeakotietorozsudkysúvisiasprejednávanou

vecou.

79. So zreteľom na všetky uvedené skutočnosti kasačný súd vyhodnotil podané námietky ako
nedôvodné.

VI. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov

80. Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd konštatuje, že sa s opakovanými právnymi
námietkami sťažovateľa v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku,
riešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde, a preto námietky uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil

najvyšší správny súd ako nedôvodné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého
rozsudku. Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.

81. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
tak, že sťažovateľovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 S. s. p.

a analogicky podľa § 167 ods. 1 S. s. p.) a rovnako aj žalovanému nárok na ich náhradu nepriznal v
súlade s § 467 ods. 1 S. s. p. a analogicky podľa § 168 SSP.

82. Toto rozhodnutie prijal kasačný súd jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.