Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, November 29, 2024

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14CoP/11/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5122205926
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Bebčák

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:5122205926.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Bebčáka,

členiek senátu JUDr. Martiny Nemravovej a JUDr. Miroslavy Korbašovej, v právnej veci povinného
z výživného (navrhovateľ, otec): A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXXX/XX, D. E. F.,
zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Milan Chovanec s.r.o., so sídlom Vojtecha Tvrdého 17, 010
01 Žilina, IČO: 36 436 640, proti oprávnenému z výživného (plnoleté dieťa): G. B., nar. XX.XX.XXXX,
trvalebytomC.XXXX/XX,D.E.F.,zastúpenému:JUDr.LadislavŠčury,PhD.,advokátsosídlomMierová
1725, Čadca, v konaní o návrhu povinného z výživy na zrušenie vyživovacej povinnosti k plnoletému
dieťaťu, o odvolaní povinného z výživného a oprávneného z výživného proti rozsudku Okresného súdu

Žilina č.k. 45Pc/12/2022-104 zo dňa 29.06.2023, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 45Pc/12/2022-104 zo dňa 29.06.2023 p o t v r d z u j e .

Odvolanie oprávneného z výživného proti výroku II. rozsudku Okresného súdu Žilina č.k.
45Pc/12/2022-104 zo dňa 29.06.2023 o d m i e t a .

Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) napadnutým rozsudkom výrokom I. návrh navrhovateľa

zamietol; výrokom II. rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

2. Okresný súd citujúc § 62 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o rodine“), § 78 ods. 1 zákona o rodine mal preukázané, že oprávnený z výživného
ukončil štúdium na Strednej priemyselnej škole informačných technológií v Kysuckom Novom Meste
v máji 2022 maturitnou skúškou, a to vo veku 24 rokov. To, že ukončil stredoškolské štúdium vo
vyššom, než obvyklom veku, bolo spôsobené jednak zmenou odboru na danej škole, ale hlavne zo

zdravotných dôvodov, kedy mal 2 roky prerušené štúdium a istý čas študoval aj individuálne. Pokiaľ teda
navrhovateľ poukazoval na to, že oprávnený z výživného bol schopný plnohodnotne ukončiť štúdium
na strednej škole s maturitou, bez problémov vyštudoval, s týmto názorom sa okresný súd úplne
nestotožnil. Konštatoval, že stredoškolské štúdium oprávneného z výživného trvalo oveľa dlhšie ako
jeho spolužiakom, a to hlavne kvôli zdravotným problémom. Aj v priebehu štúdia na strednej škole malo
plnoleté dieťa vážne zdravotné problémy, ktoré si vyžadovali hospitalizáciu, v tomto období podstúpilo
aj niekoľko operácií. Podľa komplexného posudku Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina, odbor

sociálnych vecí a rodiny, oddelenie peňažných príspevkov na kompenzáciu ZŤP a posudkových činností
zo dňa 15.05.2021 vyplýva, že miera funkčnej poruchy oprávneného z výživného je 50%, teda sa
považuje za fyzickú osobu s ťažkým zdravotným postihnutím. Z ťažkého zdravotného postihnutia
oprávnenému z výživného vyplývajú sociálne dôsledky, charakterom postihnutia je odkázaný aj naopatrovanie, nakoľko nie je schopný sa samostatne o seba postarať. Vyžaduje pomoc inej fyzickej
osoby pri všetkých úkonoch sebaobsluhy, pri všetkých úkonoch starostlivosti o svoju domácnosť a pri
kontakte so spoločenským prostredím. U oprávneného z výživného bol týmto posudkom stanovený V.

stupeňodkázanostifyzickejosobysťažkýmzdravotnýmpostihnutímnapomocinejfyzickejosobe.Podľa
vyjadrenia Sociálnej poisťovne je pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť osoby oprávnenej na
výživné od 27.09.2019 viac ako 70%. Oprávnenému z výživného bol vydaný preukaz fyzickej osoby s
ťažkým zdravotným postihnutím so sprievodom, ide o dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav, oprávnený
poberá invalidný dôchodok vo výške 417,70 Eur a kompenzačné príspevky na kompenzáciu zvýšených

výdavkov v sume 21,76 Eur a v sume 39,15 Eur. Mesačný príjem osoby oprávnenej z výživného okresný
súd ustálil na sume 478,61 Eur.

3. Okresný súd mal na základe vykonaného dokazovania za to, že priznanie invalidného dôchodku
oprávnenému nie je možné bez ďalšieho považovať za nadobudnutie schopnosti oprávneného
samostatne sa živiť, za nadobudnutie jeho ekonomickej samostatnosti a automaticky nezakladá dôvod

na zrušenie výživného. Zo sumy invalidného dôchodku a príspevkov si oprávnený z výživného uhrádza
svoje potreby, ktoré sú kvôli jeho vážnemu zdravotnému stavu v podstatnej miere zvýšené. Matka
oprávnenému z výživného zabezpečuje celodennú starostlivosť, vyžaduje si to jeho zdravotný stav,
preto nepracuje a poberá príspevok na opatrovanie. Príspevok na opatrovanie je príjmom matky, nie
príjmom oprávneného z výživného. Okresný súd mal za to, že všetky odôvodnené potreby oprávneného

zvýživného,ktorésúvznačnejmierezvýšené,niesúpokrytésumouinvalidnéhodôchodku.Navrhovateľ
sa žiadnym spôsobom už niekoľko rokov nezúčastňuje na osobnej starostlivosti o oprávneného z
výživného, ktorý je odkázaný v plnej miere na opateru a starostlivosť, ktorú mu zabezpečuje výhradne
matka. Navrhovateľ s oprávneným z výživného nie je v žiadnom kontakte, nenavštevuje ho, iným
spôsobom ako výživným sa nepodieľa na jeho starostlivosti.

4. Vzhľadom na uvedené skutočnosti podľa názoru okresného súdu ťažko možno predpokladať, kedy a
či vôbec vzhľadom na zdravotný stav oprávneného v danom prípade nadobudne schopnosť samostatne
sa živiť. Zdravotné postihnutie oprávneného je trvalé, ide o dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav,
ktorý mu objektívne znemožňuje schopnosť samostatne sa živiť. Okresný súd poukázal na to, že

priznané sociálne dávky len čiastočne kompenzujú nepriaznivý zdravotný stav plnoletého dieťaťa, a teda
nemožno ich považovať za okolnosť, na základe ktorej by dieťa nadobudlo bez ďalšieho schopnosť
samostatne sa živiť a v žiadnom prípade neslúžia ako náhrada výživného od rodičov. Objektívna
nemožnosť dieťaťa samostatne sa živiť z dôvodu ťažkého zdravotného postihnutia nemôže byť pričítaná
na ťarchu tohto dieťaťa v tom zmysle, že by po priznaní invalidného dôchodku nemalo mať právo na

výživné zo strany rodičov. Zdravotne znevýhodnené dieťa si svoje postihnutie nespôsobilo samo a
potrebuje pomoc po všetkých stránkach, aby bol jeho život čo najviac znesiteľný, priaznivejší, v rámci
už aj tak značne obmedzených možností. Dôsledky (aj majetkové, t.j. vyživovacia povinnosť) takéhoto
postihnutia dieťaťa preto musia ísť na ťarchu toho, kto dieťa priviedol na svet, dobrovoľne a pri vedomí
si všetkých možných dôsledkov, teda rodičov, pokiaľ to ich majetkové možnosti objektívne umožňujú

(nález Ústavného súdu Českej republiky spisová značka I. ÚS 2306/2012 zo dňa 13.03.2013).

5. Nárok oprávneného na dávku sociálneho systému formou invalidného dôchodku nemožno stotožniť
podľa okresného súdu s jeho schopnosťou samostatne sa živiť. Táto dávka totiž závisí od skutočnosti
mimo jeho vôle a svojim vlastným úsilím nemá možnosť jej výšku ovplyvniť. Účelom poskytovania

invalidného dôchodku nie je pritom nahradiť plnenia zo strany rodičov postihnutého dieťaťa. Neobstojí
preto názor, že štát prostredníctvom sociálnych dávok jedinca čiastočne alebo úplne vyníma z
prirodzených rodinných väzieb závislostí a zodpovednosti (nález Ústavného súdu Českej republiky
spisová značka I. ÚS 1996/2012 zo dňa 24.07.2013). Pokiaľ navrhovateľ poukazoval na kalkulačku
Sociálnej poisťovne na internete, o akú sumu by sa mal invalidný dôchodok osoby oprávnenej

z výživného do budúcna zvýšiť, okresný súd uviedol, že pre jeho rozhodnutie je rozhodujúci stav v čase
jeho vyhlásenia. Okresný súd prihliadal pri rozhodovaní na zdravotný stav oprávneného z výživného,
ktorý mal v dostatočnom rozsahu preukázaný posudkami, vyjadrením Úradu práce, sociálnych vecí a
rodiny, potvrdením Sociálnej poisťovne a konštatoval, že nie je možné vychádzať z nejakých hypotéz
do budúcna, s prepočtom podľa kalkulačky na internete. Zároveň mal okresný súd za to, že naďalej je

v možnostiach a schopnostiach navrhovateľa podieľať sa na vyživovacej povinnosti voči oprávnenému
z výživného tak, ako to bolo určené posledným rozhodnutím súdu. Navrhovateľ podal návrh na zrušenie
výživného na plnoleté dieťa výlučne z dôvodu, že toto ukončilo stredoškolské štúdium v máji 2022
a poberá invalidný dôchodok. Navrhovateľ vo svojich vyjadreniach neuvádzal žiadne dôvody, aninepreukázal, že by nebol schopný platiť výživné v súdom určenej výške. Okresný súd poukázal na to, že
oprávnený si svoje zdravotné postihnutie nezavinil, podľa vykonaného dokazovania jeho zdravotný stav
je trvalo a dlhodobo nepriaznivý a je zrejmé, že nikdy nebude môcť viesť normálny, plnohodnotný život.

6. Pokiaľ povinný z výživného poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/20/2020 zo
dňa 21.10.2020 s tým, že v skutkovo obdobnom prípade ako v prejednávanom prípade, došlo súdmi k
zrušeniu vyživovacej povinnosti invalidného dieťaťa, okresný súd zdôraznil, že každé jedno rozhodnutie
o výživnom je založené na riešení čisto individuálnych otázok, jedinečných a nezameniteľných

skutočností a skutkových okolností, ktoré sú v každom prípade rozdielne a odlišné a nemôžu byť
východiskom, či pravidlom pre posúdenie iných prípadov. Okresný súd mal za to, že na strane
oprávneného z výživného nedošlo k nadobudnutiu schopnosti samostatne sa živiť, príjem oprávneného
je tvorený výlučne invalidným dôchodkom a výživným, oprávnený z výživného vzhľadom na svoj
zdravotný stav nie je schopný vlastným pričinením dosahovať príjem. V konaní nebola preukázaná
objektívna možnosť oprávneného z výživného mať vlastný príjem, riadne sa zamestnať. Oprávnený

z výživného sa považuje za fyzickú osobu s ťažkým zdravotným postihnutím, je držiteľom preukazu
fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorá je odkázaná na sprievodcu, má výrazne
obmedzenú pohybovú schopnosť a fyzickú výkonnosť, má obmedzenú mobilitu, prejde za pomoci
francúzskej barly iba na kratšiu vzdialenosť, nie je schopný ani v sprievode inej fyzickej osoby k preprave
využívať prostriedky hromadnej prepravy osôb, premiestniť sa k nim, nastúpiť, udržať sa, vystúpiť

a zvládnuť v nich situáciu ako ostatné fyzické osoby. Jeho jediná možnosť je individuálna preprava
osobným motorovým vozidlom, nakoľko ani v sprievode inej fyzickej osoby nie je schopný k preprave
využívať prostriedky hromadnej dopravy. Pokiaľ oprávnený z výživného používa elektrickú trojkolku pri
presune po meste v mieste bydliska, ani uvedené nepreukazuje, že je schopný samostatného pohybu.
Je odkázaný na opatrovanie, na pomoc pri všetkých úkonoch sebaobsluhy, pri všetkých úkonoch

starostlivosti o domácnosť, v kontakte so spoločenským prostredím. Je odkázaný na sprievodcu,
nakoľko je odkázaný na pomoc inej fyzickej osoby pri zabezpečovaní pohybu. Oprávnený z výživného
je charakterom postihnutia odkázaný na opatrovanie, nakoľko nie je schopný samostatne sa o seba
postarať. Pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť od 27.09.2019 je podľa vyjadrenia Sociálnej
poisťovne u plnoletého dieťaťa viac ako 70%. Okresný súd sa nestotožnil s vyjadrením navrhovateľa,

že oprávnený z výživného má reálnu možnosť zamestnať sa, napríklad homeoffice, plnohodnotne sa
zaradiť do života, že zdravotné postihnutie ho neobmedzuje vo výkone niektorých druhov povolaní,
avšak ktoré povolania by mohol vykonávať, to otec nešpecifikoval. Okresný súd poukázal na to, že ani
komplexný posudok alebo lekársky posudok nekonštatujú, že by bol oprávnený z výživného spôsobilý,
schopný vykonávať niektoré druhy povolaní. Naopak z predložených listinných dôkazov je zrejmé, že nie

je v možnostiach oprávneného si nájsť prácu, zamestnať sa na homeoffice, v nejaký skladoch robiť cez
počítače ako poukazoval navrhovateľ, lebo má výrazne obmedzenú možnosť pohybu, mobilitu ako aj
fyzickú výkonnosť. Ide o hypotetické domnienky bez reálneho základu vzhľadom na uvedený zdravotný
stav oprávneného z výživného a jeho skutočné možnosti.

7. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal odvolanie otec z dôvodov uvedených v §
365 ods. 1 písm. f) a h) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších
predpisov (ďalej len „ CSP“). Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie tak,
že zruší vyživovaciu povinnosť určenú rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k. 9P/196/2012-431 zo
dňa 09.02.2015 s účinnosťou od 31.08.2022 a o trovách konania rozhodne tak, že žiaden z účastníkov

nemá nárok na ich náhradu. Mal za to, že dostatočne preukázal dôvody na zrušenie vyživovacej
povinnosti, a to hlavne tým, že oprávnený z výživného ukončil riadne štúdium na Strednej priemyselnej
škole informačných technológií v Kysuckom Novom Meste v mesiaci máj 2022 a v ďalšom štúdiu
nepokračoval. Je pravdou, že oprávnenému z výživného trvalo štúdium kvôli zdravotnému stavu a
aj vzhľadom k zmene odboru dlhšie ako bežnému študentovi strednej školy, avšak poukázal na

skutočnosť, že oprávnený z výživného z intelektuálneho hľadiska ukončil štúdium riadne ako aj ostatní
spolužiaci. Ako je zrejmé aj zo samotných vyjadrení oprávneného z výživného počas konania, dokáže
jasne a zrozumiteľne písať vyjadrenia na okresný súd. Od dosiahnutia plnoletosti poberá oprávnený z
výživného invalidný dôchodok, ktorého výška 417,70 Eur mesačne nebola v konaní sporná, pričom od
01.07.2023 sa výška invalidného dôchodku mala mimoriadne valorizovať o 10,6%, teda od 01.07.2023

by výška invalidného dôchodku mala predstavovať sumu cca 462 Eur. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že
oprávnený z výživného poberá aj peňažný príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich
s opotrebovaním šatstva, bielizne a bytového zariadenia v sume 21,76 Eur mesačne; peňažný príspevok
na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky osobného motorovéhovozidlavsume39,15Eurmesačne.Jepretonesporné,žeoprávnenýzvýživnéhomalkudňu29.06.2023
mesačný príjem minimálne v sume 478,61 Eur mesačne + 170 Eur mesačne ako výživné od neho
+ výživné od matky v neurčenej výške, pretože sú obaja rodičia s vyživovacou povinnosťou. Naviac

matka oprávneného z výživného poberá príspevok na opatrovanie oprávneného z výživného v sume
476 Eur mesačne. Vzhľadom na uvedené má za to, že súd prvej inštancie mal v konaní skúmať, či
oprávnený z výživného zo svojho príjmu je schopný sa samostatne živiť, t.j. okresný súd mal mať za
preukázané mesačné výdavky oprávneného z výživného, avšak skutočné mesačné výdavky plnoletého
dieťaťa okresný súd neskúmal a doteraz nie sú známe. Preto mal povinný z výživného za to, že bez

vedomostioskutočnýchvýdavkochoprávnenéhozvýživnéhookresnýsúdnemôžekonštatovať,žetento
nenadobudol schopnosť samostatne sa živiť a takéto konštatovanie je svojvoľné, nepreukázateľné.

8. Povinný z výživného ďalej uviedol, že oprávnený z výživného má dostatočný príjem v podobe
invalidného dôchodku a príspevkov, ktoré poberá z úradu práce, sociálnych vecí a rodiny na to, aby
nadobudolschopnosťsamostatnesaživiť.Jehopríjempredstavujevýsluhovýdôchodok1301,01Eur,na

maloletú B. hradí výživné vo výške 125 Eur mesačne, výživné na plnoletú H. vo výške 145 Eur mesačne
a výživné na oprávneného z výživného vo výške 170 Eur mesačne. Jeho ďalšie výdavky sú hypotéka
na byt 232,08 Eur, poistenie domácnosti 5,89 Eur a náklady na televíziu 13,80 Eur. Po odpočítaní týchto
výdavkov je jeho čistý mesačný príjem 609,24 Eur. Okresný súd však nezohľadnil ani neskúmal jeho
ďalšie mesačné výdavky, ktoré mu vznikajú - strava 150 Eur; ošatenie, hygienické potreby 70 Eur;

príspevok na domácnosť rodičom 280 Eur; mobilný telefón 24 Eur; poplatok za vedenie osobného účtu
11 Eur; poplatok mestu za komunálny odpad 2,25 eur; šetrenie 10 Eur, spolu vo výške 547,25 Eur. Z
uvedeného je zrejmé, že jeho priemerné mesačné výdavky konzumujú celý jeho príjem.

9. Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého ťažko možno predpokladať, kedy a či vôbec

s ohľadom na zdravotný stav oprávneného z výživného v danom prípade schopnosť samostatne sa živiť
nastane. Je pravdou, že zdravotné postihnutie oprávneného z výživného je trvalé a objektívne svojím
rozsahom môže v budúcnosti znemožňovať nadobudnutie schopnosti samostatne sa živiť, avšak túto
skutočnosť, respektíve oprávneného z výživného musí súd skúmať prísne: 1/ musí ísť o také postihnutie,
ktoré znemožňuje osobe oprávnenej z výživného akúkoľvek prácu. Zdravotné postihnutie, ktoré „len“

obmedzuje osobu oprávnenú z výživného vo výkone niektorých druhov povolaní nie je dôvodom pre
vznik nároku na výživné. Telefonicky sa informoval na príslušnom odbore úradu práce, sociálnych vecí a
rodiny ohľadom možného zamestnania oprávneného z výživného, respektíve či sa podobne zdravotne
znevýhodneným uchádzačom o zamestnanie podarilo nájsť prácu (napríklad v chránených dielňach
alebo chránených pracoviskách). Bolo mu uvedené, že možnosti sú, avšak uchádzač o zamestnanie

musíbyťevidovanýnaúradepráce,pričomjepotrebnýajlekárskyposudok.Vkaždomprípademusímať
záujem o prácu samotný oprávnený z výživného, musel by sa zaevidovať na úrade práce ako uchádzač
o zamestnanie, pričom do dnešného dňa tak neurobil. O podaní vyššie uvedených skutočností zo strany
úradu práce, sociálnych vecí a rodiny ohľadom hľadania a informovania sa o vhodnom zamestnaní,
mu úrad práce, sociálnych vecí a rodiny potvrdenie neposkytol. Odmietol poskytnúť aj potvrdenie o

tom, či oprávnený z výživného je alebo nie je vedený na úrade práce ako uchádzač o zamestnanie.
Vzhľadom na uvedené má za to, že nie je v jeho možnostiach a schopnostiach okresnému súdu
preukázať, že oprávnený z výživného má možnosť sa zamestnať, keďže o to nejaví záujem. Má za
to, že skutočnosť, či oprávnený z výživného má alebo nemá objektívnu možnosť sa zamestnať, mala
byť skúmaná počas konania na súde prvej inštancie (napríklad z potvrdenia úradu práce, sociálnych

vecí a rodiny o tom, že pre plnoleté dieťa neexistuje žiadna vhodná pozícia, ktorú by mohlo vzhľadom
k svojmu zdravotnému stavu vykonávať). Je pravdou, že okresný súd v odseku 30. napadnutého
rozsudku poukazuje na skutočnosť, že komplexný posudok a ani lekársky posudok nekonštatujú, že by
bol oprávnený z výživného spôsobilý, schopný vykonávať niektoré druhy povolaní, avšak má za to, že
samotný komplexný posudok nekonštatuje, že oprávnený z výživného nie je schopný vykonávať určité

druhypovolaní.Zposudkov,ktorésúvspisezaložené,vyplývalenskutočnosť,žeoprávnenýzvýživného
jefyzickáosobasťažkýmzdravotnýmpostihnutím,ktorájeodkázanánasprievodcu/opatrovanie,pričom
ku skutočnosti, či môže vykonávať určitý druh práce alebo či nemôže vykonávať žiadnu prácu sa
posudky nevyjadrujú. Okresný súd taktiež v odseku 30 napadnutého rozsudku konštatuje, že nie je
preukázané, že by si oprávnený z výživného mohol reálne nájsť, vzhľadom na jeho závažný, dlhodobo

nepriaznivý zdravotný stav a výrazne obmedzené možnosti prácu na doma (pri počítači). Podľa otca ide
o hypotetické domnienky bez reálneho základu, pretože oprávnený z výživného si prácu nikdy nehľadal,
nie je vedený na úrade práce ako uchádzač o zamestnanie. Okresný súd skutočnosť, či oprávnený
z výživného objektívnu možnosť nájsť si prácu má, alebo nemá ani neskúmal. Oprávnený z výživnéhosa na pojednávaní konanom dňa 29.06.2023 vyjadril, že je evidovaný ako uchádzač o zamestnanie na
úrade práce, sociálnych vecí a rodiny, avšak z vyjadrenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina
č.j. ZA3/PKNM/SZ/BEZ/2023/1 zo dňa 05.04.2023 vyplýva, že tento uchádzačom o zamestnanie nie

je. Oprávnený z výživného o tejto skutočnosti zavádzal. Skutočnosť, že si prácu hľadal, nepreukázal,
nepreukázal ani, že si prácu nemôže nájsť. V samotnom komplexnom posudku zo dňa 11.05.2021 sa
uvádza, že v oblasti komunikácie odporca ako fyzická osoba s ťažkým zdravotným postihnutím nemá
sociálne dôsledky ťažkého zdravotného postihnutia. Poukázal na nález Ústavného súdu ČR, sp.zn.
I. ÚS 2306/12 zo dňa 13. marca 2023. Má za to, že z obsahu spisového materiálu je nesporné, že

na strane oprávneného z výživného nastala podstatná zmena pomerov, a to tým, že ukončil štúdium
a od dosiahnutia plnoletosti poberá invalidný dôchodok, pričom v súčasnosti je jeho mesačný príjem
minimálne vo výške 648,61 Eur.

10. Podľa povinného z vyživovacej povinnosti je neúnosné a právne nezdôvodniteľné, aby priznal
výživné pre plnoleté dieťa, ak je nesporné, že toto má príjem vo výške minimálne 478,61 Eur mesačne,

jeho matka poberá príspevok na opatrovanie v sume cca 476 Eur. Na druhej strane jemu po zaplatení
výživnéhoahypotékynabyt,vktorombýva,zostávasuma609,24Eur,pričommáeštesvojenevyhnutné
výdavky, ktoré uviedol. Okresný súd sa vôbec vo svojom rozhodnutí nevysporiadal so skutočnosťou, či
ďalšie platenie výživného nie je v rozpore s dobrými mravmi. Správanie oprávneného z výživného voči
nemu je v príkrom rozpore s dobrými mravmi a zakladá dôvod na nepriznanie výživného, respektíve v

tomtoprípadedôvodnazrušenievyživovacejpovinnosti.Oprávnenýzvýživnéhomuakootcovinevenuje
žiadnu pozornosť. Keď sa náhodou stretnú v meste, tak mu len odvrkne „hnusným“ pozdravom, aby
ho nechal tak, prípadne, ak ho vidí z diaľky, tak zmení smer, aby sa s ním nemusel stretnúť, čo ho
veľmi mrzí. Je mu zrejmé, že za toto správanie oprávneného z výživného voči nemu môže jeho matka,
avšak je toho názoru, že oprávnený z výživného je dospelý a v súčasnosti dostatočne rozumovo vyspelý,

aby si dokázal vytvoriť vlastný názor. Je mu ľúto, že sa nesnaží žiadnym spôsobom s ním nadviazať
kontakt. Oprávnený z výživného nemal záujem mu ani oznámiť, že úspešne ukončil strednú školu.
Záujem o stretávanie s oprávneným z výživného mal a aj stále má.

11. Oprávnený z výživného podal odvolanie voči výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie z dôvodov

uvedených v § 365 ods. 1 písmena h) CSP. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
zmenil a rozhodol tak, že mu prizná nárok na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania v
rozsahu 100%. Uviedol, že v konaní pred okresným súdom žiadal priznať náhradu trov konania z dôvodu
svojej invalidity a ťažkého zdravotného postihnutia. Ako brániaca sa, úspešná strana v konaní musel
zbytočne vynaložiť náklady na právne zastúpenie, aby bránil svoje práva proti povinnému z vyživovacej

povinnosti, ktorý si uplatňoval rôzne nároky voči rodinným príslušníkom, čo mu nerobí problém aj napriek
tomu,žejeťažkozdravotnepostihnutouosobou.Zvykonanéhodokazovaniabolopreukázané,žepokles
schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť je u neho viac ako 70%. Bolo teda preukázané, že nie je
schopný vykonávať prácu - zárobkovú činnosť. Napriek tomu, že je odkázaný len na invalidný dôchodok
a výživné zo strany otca, okresný súd dospel k takému právnemu posúdeniu, že mu nepriznal nárok na

náhradu trov konania, čo pokladá za nesprávne. Okresný súd akoby neprihliadol na okolnosti prípadu,
pričom uviedol, že pri posudzovaní zavinených trov je nutné postupovať extenzívne s prihliadnutím na
všetky okolnosti prípadu. Nestotožnil sa s názorom okresného súdu uvedeným v odseku 35 napadaného
rozsudku, v ktorom okresný súd uvádza, že „To, že je oprávnený z výživného osobou s ťažkým
zdravotným postihnutím, nie je takou skutočnosťou, aby súd výslovne iba z tohto dôvodu, navrhovateľa

zaviazal na náhradu trov konania oprávnenému z výživného, vzhľadom na charakter nesporového
konania“. Podstatnou skutočnosťou je podľa oprávneného z výživného aj fakt, že navrhovateľ je jeho
otcom, čo je okolnosť, v zmysle ktorej by bolo spravodlivé priznať mu trovy konania.

12. Vo vzťahu k odvolaniu povinného z výživného, oprávnený z výživného navrhol, aby odvolací súd

rozsudok okresného súdu vo výroku I. potvrdil a aby zaviazal povinného z výživného na náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. Povinný z výživného vo svojom odvolaní uviedol množstvo
dôkazov, avšak tieto mali byť predložené už v konaní pred súdom prvej inštancie. Predkladanie nových
dôkazov ohľadne výdavkov povinného z výživného je podľa oprávneného z výživného v tomto štádiu
úplne irelevantné, nakoľko táto skutočnosť v konaní pred súdom prvej inštancie nebola spornou, a

ani ju povinný z výživného v celom konaní nenavrhol dokazovať. Počas celého konania pred súdom
prvej inštancie povinný z výživného tvrdil ako dôvod pre zrušenie vyživovacej povinnosti tú skutočnosť,
že ukončil stredoškolské vzdelanie s maturitou a podľa jeho názoru je schopný samostatne sa živiť.
Ukončenie stredoškolského vzdelania však ešte neznamená, že je schopný samostatne sa živiť. Užpočas konania poukazoval na rozhodnutie najvyššej súdnej autority, ktorá už ustálila, že vyživovacia
povinnosť rodičov k deťom trvá dovtedy, kým dieťa nie je schopné samo sa živiť a uspokojovať svoje
potreby. Medzi rozhodujúce faktory na strane dieťaťa na posúdenie toho, či je dieťa schopné samo sa

živiť, patrí napríklad jeho vek, zdravotný stav, štúdium, schopnosť zamestnať sa, schopnosť vykonávať
prácu a podobne. V zásade možno povedať, že dieťa je schopné samo sa živiť vtedy, ak je schopné
samostatne bez pomoci rodičov a iných rodinných príslušníkov uspokojovať svoje potreby. V konaní pred
súdom prvej inštancie bolo jasne listinnými dôkazmi preukázané, že nie je schopný sám sa živiť, nájsť si
prácu a zarábať peniaze, keďže je telesne postihnutý. Tieto skutočnosti preukazuje potvrdenie z Úradu

práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina, odbor sociálnych vecí a rodiny, oddelenie peňažných príspevkov
na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a posudkových činností zo dňa 11.05.2021, z ktorého
vyplýva, že miera jeho funkčnej poruchy je 50%. Preto sa považuje za osobu s ťažkým zdravotným
postihnutím, ktorá je odkázaná na sprievodcu. Rovnako tak z potvrdenia Sociálnej poisťovne - ústredie
zo dňa 02.10.2019 vyplýva, že pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť od 27.09.2019 je u jeho
osoby viac ako 70%. Pokiaľ navrhovateľ uvádza, že je schopný sám sa živiť, tak ide len o holé tvrdenia,

ktoré sú v príkrom rozpore s listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v súdnom spise. Listiny preukazujú,
že je odkázaný na sprievodcu, a teda na inú osobu, ktorá mu bude neustále pomáhať aj pri bežných
činnostiach v živote. Nie je schopný sa samostatne o seba postarať, vyžaduje pomoc inej osoby pri
všetkých úkonoch sebaobsluhy, pri všetkých úkonoch starostlivosti o svoju domácnosť a pri kontakte
so spoločenským prostredím. Takouto osobou je pre oprávneného z výživného matka, ktorá sa o neho

nepretržite stará. Preto podľa neho nie je v prípade jeho osoby možné ani len uvažovať o tom, že by sa
mohol zamestnať a mať svoj vlastný príjem zo zárobkovej činnosti.

13. Oprávnený z výživného ďalej v odvolaní uviedol, že pokiaľ povinný z výživného vo svojom odvolaní
uvádza, že sa okresný súd nevenoval výdavkom, ktoré mu vznikajú, poukázal na odsek 27 napadnutého

rozsudku, kde sa okresný súd osobitne venuje jeho výdavkom. Nakoľko mu bol Úradom práce,
sociálnych vecí a rodiny, pracovisko Kysucké Nové Mesto priznaný peňažný príspevok na kompenzáciu
zvýšených výdavkov, čo vyplýva z potvrdení zo dňa 04.04.2023 a zo dňa 14.06.2023, je evidentné,
že s jeho postihnutím sa spája množstvo výdavkov, ktoré boli vyhodnotené ako zvýšené. Preto by
posudzovanie zvýšených výdavkov zo strany okresného súdu bolo nadbytočné a nehospodárne, keď

z listinných dôkazov bolo preukázané, že má v spojitosti so svojím postihnutím zvýšené výdavky na
hygienu, šatstvo, bielizeň, obuv, bytové zariadenie a zvýšené výdavky súvisiace so zabezpečovaním
prevádzky motorového vozidla. Navrhovateľ sa vo svojom odvolaní mylne domnieva, že príspevok na
opatrovanie vo výške cca 476 Eur, ktorý poberá jeho matka, je určený pre neho. Príspevok, ktorý poberá
matka je jej príjmom za to, že sa o neho nepretržite stará, a preto nie je v jej možnostiach zamestnať

sa a dosahovať príjem zo zárobkovej činnosti.

14. Otec vo svojom vyjadrení k vyjadreniu oprávneného z výživného uviedol, že s uvádzanými
skutočnosťami nesúhlasí, pričom v celom rozsahu zotrval na svojom odvolaní. Zopakoval, že podľa
neho sú dané dôvody na zrušenie vyživovacej povinnosti k oprávnenému z výživného, pretože tento

riadne ukončil maturitou svoje štúdium na Strednej priemyselnej škole informačných technológií v
Kysuckom Novom Meste v máji 2022, pričom v štúdiu ďalej nepokračoval. Oprávnený z výživného
poberá invalidný dôchodok spolu s ďalšími peňažnými príspevkami na kompenzáciu, rovnako matka
oprávneného z výživného poberá príspevok na opatrovanie oprávneného z výživného cca v sume 476
Eur. Opätovne dal povinný z výživného do pozornosti svoje výdavky a podotkol, že má za to, že je

nelogické, aby oprávnený z výživného mal mesačne vyšší príjem ako on. Zároveň sa otec nestotožnil
s tvrdením plnoletého dieťaťa, že súd prvej inštancie sa dostatočne venoval výdavkom plnoletého
dieťaťa, pričom toto mal dostatočne odôvodniť odseku 27 napadnutého rozsudku. Má za to, že súd prvej
inštancie mal v konaní dôkladne, prísne skúmať, či je oprávnený z výživného schopný sa samostatne
živiť zo svojho príjmu, teda mal mať za preukázané mesačné výdavky oprávneného z výživného, avšak

skutočné mesačné výdavky plnoletého dieťaťa okresný súd neskúmal a doteraz nie sú známe. Mal aj
za to, že oprávnený z výživného účelovo nemá snahu sa zamestnať, okrem iného aj z toho dôvodu, že
v prípade, ak by sa zamestnal, jeho matke by odobrali opatrovateľský príspevok, ktorý tvorí podstatnú
časť jeho príjmu.

15. Oprávnený z výživného k vyjadreniu povinného z výživného uviedol, že povinný z výživného
nesprávne vo svojom vyjadrení uvádza, že k jeho príjmu je potrebné pripočítať aj príspevok na
opatrovanie vo výške 476 Eur, pretože tento je výlučným príjmom matky za opatrovanie ťažko zdravotnepostihnutej osoby, pričom tieto peniaze nie sú určené pre neho. Pokiaľ ide o výdavky, na ktoré poukazuje
otec, tieto žiadnym spôsobom v konaní nepreukázal.

16. V následnom vyjadrení povinný z vyživovacej povinnosti k odvolaniu oprávneného z výživného voči
výroku II. napadnutého rozsudku uviedol, že s ním nesúhlasí, nestotožňuje sa s ním. Má za to, že
súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru, keď v bode 34 odôvodnenia napadnutého
rozsudku správne konštatoval, že „rozhodovanie o trovách konania v civilnom mimo sporovom konaní
nie je založené na zásade úspechu strán v konaní“. Každý z účastníkov si teda sám znáša trovy, ktoré v

konaní platil. Má za to, že na prejednávaný prípad sa nevzťahuje § 53 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilného
mimosporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CMP“). Taktiež mal za to, že priznanie
nároku oprávnenémuzvýživnéhonanáhradutrovkonaniasasohľadomnaokolnostiprípadunejavíako
spravodlivé.Ďalšieplatenievýživnéhooprávnenémuzvýživnéhojevpríkromrozporesdobrýmimravmi,
pretože:oprávnenýzvýživnéhopotomakoriadneukončilštúdium,klame,žesauchádzaozamestnanie,
pričom toto tvrdenie nepreukázal potvrdením z úradu práce; oprávnený z výživného do dnešného dňa

nepreukázalsúdu,žebysauchádzalozamestnanie;súčasnýpríjemoprávnenéhozvýživnéhodosahuje
minimálne sumu 648,61 Eur mesačne a čistý príjem jeho, ako povinného z vyživovacej povinnosti je
609,24 Eur; oprávnený z výživného vo vzťahu k nemu nejaví žiaden záujem či už sa stretnúť, rozprávať,
dokonca má problém slušne ho pozdraviť. Ako povinný z výživného platil výživné oprávnenému na
výživné až do ukončenia štúdia na strednej škole vo veku 24 rokov, teda aj po dobu, keď mal prerušené

štúdium, a to napriek tomu, že od osemnástich rokov bol poberateľom invalidného dôchodku. Dokonca
mu poskytol k jeho 19. roku života finančnú hotovosť vo forme vyplatenej životnej poistky, ktorú hradil
od dňa jeho narodenia.

17. Oprávnený z výživného vo svojom vyjadrení zotrval na podanom odvolaní voči výroku II.

napadnutého rozsudku okresného súdu, ako aj na svojich vyjadreniach k odvolaniu povinného z
vyživovacej povinnosti. Pripomenul, že sa o neho ako o zdravotne postihnutú osobu otec viac ako 14
mesiacov fyzicky ani finančne nestaral, čo vo svojom vyjadrení aj sám priznal. Z tohto dôvodu bol nútený
podať návrh na výkon exekúcie, v ktorej súdny exekútor vymohol od otca zameškané výživné, z čoho
je evidentné, že tento má dostatok finančných prostriedkov. Nepretržitú 24 hodinovú starostlivosť mu

poskytuje výhradne matka a finančne je odkázaný len na invalidný dôchodok a výživné zo strany otca,
ktoré mu však po dokončení strednej školy v 2. rokoch svojvoľne otec platiť prestal. Uviedol, že otec
mu nemôže vyčítať, že nemá veľký záujem o stretnutie, či o rozhovor s ním po tom, ako podal návrh
na zrušenie výživného, a to aj napriek tomu, že vie, aký je jeho zdravotný stav a že jeho zdravotný stav
mu nedovoľuje vykonávať zárobkovú činnosť. Povinný z výživného bol vojakom z povolania, pričom

jeho príjem predstavoval spolu s ďalšími príplatkami sumu viac ako 2.000 Eur mesačne. V súčasnej
dobe povinný z výživného poberá výsluhový dôchodok vo výške 1.000 Eur a zároveň aj pracuje, preto
jeho príjem môže byť viac ako 2.500 Eur mesačne v čistom. Pri stretnutí s povinným z výživného ho
vždy slušne pozdraví, avšak na jeho slušný pozdrav zo strany povinného z vyživovacej povinnosti hneď
nasledujú výčitky. Preto odchádza radšej rýchlo preč, aby sa nedostal do konfliktu alebo hádky, čo by

mu otec opätovne vyčítal. Nie je pravdou, že navštevuje miestne pohostinstvá. Neznáša cigaretový
dym, preto by určite nesedel v pohostinstve v zafajčenom prostredí. Toto tvrdenie otca považuje za
účelové, výslovne v snahe diskriminovať ho v očiach súdu. Poprel aj tvrdenie otca, že by mu v 19 rokoch
života odovzdal v hotovosti finančnú čiastku vo forme vyplatenej životnej poistky. Rodičia mu založili pri
narodení životné poistenie, na ktoré platili mesačne sumu 7 Eur. Túto poistku platila až do roku 2013,

kedy otec odišiel zo spoločnej domácnosti, matka. Následne ju platil otec, ktorý pri výročí 18 rokov jeho
života povedal, že mu za túto poistku kúpi elektrickú trojkolku, čo aj splnil. Sumu asi 1.500 Eur teda
nikdy nedostal v hotovosti, dostal ju vo forme elektrickej trojkolky. Otec si zrejme neuvedomuje, že nájsť
si zamestnanie na Slovensku je čoraz ťažšie aj pre ľudí, ktorí nemajú žiaden zdravotný hendikep. O
to ťažšie je to pre ľudí s hendikepom, najmä, ak ide o osobu s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorá

je odkázaná na sprievodcu, a ktorej pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť je viac ako 70%.
Nie je však pravdou, že nemá záujem uchádzať sa o prácu, ktorá by pre neho z hľadiska zdravotného
postihnutia bola vhodná. Tvrdenie, že sa uchádza o zamestnanie je pravdivé, zamestnanie sa totiž dá
hľadať a dá sa oň uchádzať aj online formou vďaka množstvu internetových stránok. Súd prvej inštancie
vo vzťahu k úradu práce vykonal dokazovanie, ktorého závery otec nepoprel. V závere svojho vyjadrenia

poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach č. k. 8Co/79/2016 zo dňa 31.03.2017.

18. Povinný z výživného vo svojom vyjadrení k vyjadreniu oprávneného z výživného uviedol, že nie je
pravdou, že sa o neho viac ako 14 mesiacov fyzicky ani finančne nestaral. Vždy sa o oprávnenéhoz výživného finančne staral, dokonca aj po odchode zo spoločnej domácnosti v septembri v roku
2013. Vyživovaciu povinnosť si plnil svedomito tak, ako mu bola určená rozhodnutím súdu, dokonca
ho uhradil aj keď mal oprávnený z výživného prerušené stredoškolské štúdium v školskom roku

2016/2017, 2017/2018 zo zdravotných dôvodov. Na konci mája 2022 ukončil oprávnený z výživného
stredoškolskú dochádzku vysvedčením o ukončení 4. ročníka a maturitným vysvedčením, čiže v júni už
školu nenavštevoval. Z týchto dôvodov podal návrh na zrušenie vyživovacej povinnosti k oprávnenému z
výživného s tým, že výživné naposledy uhradil k 31.08.2022. Neznalý právneho stavu neplatil výživné od
01.09.2022, avšak po výzve exekútorského úradu nedoplatok uhradil. Dostatok finančných prostriedkov

na úhradu pohľadávky mal z toho dôvodu, že si výživné za jednotlivé mesiace odkladal z dôvodu, že
nevedel, ako bude rozhodnuté vo veci samej. Za jeho narušený vzťah s oprávneným z výživného, nesie
najväčšiu vinu matka, preto jeho fyzická starostlivosť voči oprávnenému z výživného neprebieha, čo mu
je ľúto. Pokiaľ ide o jeho príjem, tento tvorí výlučne výsluhový dôchodok, iným príjmom nedisponuje.
Momentálne býva v spoločnej domácnosti s rodičmi a ich zdravotný stav mu neumožňuje sa ešte
zamestnať.

19. Ďalej otec uviedol, že oprávnený z výživného vo februári 2015 po rozvode s jeho matkou zaujal
k nemu chladný vzťah, doteraz nevie prečo. Niekedy sa ani nečuduje, keďže si o ňom robil závery
na základe negatívnych vyjadrení jeho matky a on sa proti nim nemohol brániť. Je však smutný z
toho, že tento názor u neho pretrváva po tom ako sa stal plnoletým a mohol by mať už svoj názor

na život. Pevne však verí a dúfa, že sa raz vzťahy medzi nimi upravia a hlavne zlepšia. Od rozvodu
sa s oprávneným z výživného stretli len tak, že ho raz pozdravil, aj na slušnú otázku ako sa má, mu
oprávnený z výživného len stroho odpovedal „nechaj ma tak“. Keď inokedy malo dôjsť k spoločnému
náhodnému stretnutiu, tak radšej oprávnený z výživného prešiel na druhú stranu ulice, prípadne sa
urobil, že ho nevidí. Podobne sa oprávnený z výživného správa aj pri náhodných stretnutiach so svojimi

starými rodičmi. Pokiaľ ide o poistnú zmluvu táto bola uzatvorená v júni 1998 a počas celého obdobia
poistnej zmluvy bola predmetná suma poistného v mesačných splátkach hradená z jeho účtu. Nie
je teda pravdou, že mesačné splátky hradila matka oprávneného z výživného do roku 2013. Nie je
pravdou, že peniaze z poistky vybral v 18. roku života oprávneného z výživného, pretože by tým porušil
zmluvné podmienky a zmluva by bola ukončená o rok skôr. Po dovŕšení 19. roku života oprávneného z

výživného,mubolopracovníčkoupoisťovneoznámené,žesumavovýške1.589,16Eurbudepoukázaná
oprávnenému z výživného ako majiteľovi predmetnej poistnej zmluvy. Finančnú hotovosť ukončenej
poistnej zmluvy si teda mohol prebrať jedine oprávnený z výživného. Je pravdou, že oprávnenému z
výživného vybavil, ale ešte vo februári v roku 2007 v zdravotnej poisťovni trojkolesový vozík pre telesne
postihnutých, avšak tento bol hradený v celom rozsahu zdravotnou poisťovňou. Pokiaľ oprávnený z

výživného uvádza, že jeho nezaevidovanie do zoznamu uchádzačov o zamestnanie neznamená, že si
prácu nehľadá, doteraz nedoručil súdu žiadnu komunikáciu s potencionálnym zamestnávateľom, teda
neuniesol dôkazné bremeno k uvádzaným skutočnostiam.

20. Oprávnený z výživného vo svojom vyjadrení uviedol, že vo svojich tvrdeniach nepoužíva nepravdivé

vyjadrenia ani názory prebraté od matky, nakoľko je dostatočne zrelý a inteligentný na to, aby
si utvoril vlastný názor na danú situáciu. Nemyslí si, že suma 170 Eur mesačne je na pomery
povinného z vyživovacej povinnosti vysoká. Vzhľadom na svoje ťažké zdravotné postihnutie má za
to, že toto je minimum toho, čo mu otec môže poskytnúť. V čestnom vyhlásení rodičia povinného
z vyživovacej povinnosti uviedli, že im povinný z výživného prispieva 280 Eur mesačne na náklady

na domácnosť, avšak pokiaľ ide o neho, tak ma problém platiť 170 Eur. Povinný z výživného tvrdil,
že jeho jediným príjmom je výsluhový dôchodok, ktorého výšku uvádza vo výške 1.301,01 Eur, teda
mu po odrátaní nevyhnutných mesačných výdavkov, vrátane vyživovacej povinnosti, ostáva dostatok
finančných prostriedkov. Nie je pravdou, že pri stretnutí s otcom prechádza na druhú stranu a ani
skutočnosť, že otec inicioval konanie o zrušenie vyživovacej povinnosti, neznamená, že sa k otcovi bude

správať úplne bez rešpektu a cielene sa mu vyhýbať tak, ako to popisuje otec. Pokiaľ sa otec chce
stretnúť a rozumne sa porozprávať, nemá s tým problém, avšak doteraz z jeho strany žiadnu úprimnú
snahu o rozhovor neznamenal. Naopak ako syn povinného z vyživovacej povinnosti má pocit, že pre
dlhodobé súdne spory s matkou, otec na neho zanevrel a jeho vzťah k nemu vyústil až do návrhu, ktorý
je predmetom tohto konania. K poistnej zmluve uviedol, že napokon sám povinný z výživného priznal, že

z poistnej zmluvy mu nevyplatil nič a celá poistná zmluva bola poukázaná jemu ako platiteľovi poistky.

21. Krajský súd v Žiline ako odvolací súd (§ 34 CSP, v spojení s § 2 ods. 1 CMP) prejednal vec v rozsahu
podľa § 65 CMP a contrario v spojení s ustanovením § 155 CMP, t. j. viazaný rozsahom odvolania s tým,že odvolacími dôvodmi nie je viazaný (§ 66 CMP), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1, § 378
ods. 1, § 219 ods. 3 CSP) a bez potreby zopakovania alebo doplnenia dokazovania (§ 68 CMP), viazaný
skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 383 CSP) a po prejednaní veci urobil záver, že

rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Odvolanie
osoby oprávnenej z vyživovacej povinnosti proti výroku II. napadnutého rozsudku odmietol podľa §
386 písm. a) CSP ako podané oneskorene.

22. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP v spojitosti s § 67 CMP z úradnej povinnosti

predovšetkým posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/
ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v
konaní, ktoré prechádzalo rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého
súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre
zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a) CSP.

23. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel
k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutočný stav v dostatočnom rozsahu,
na základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z
odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov
na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo účastníkov na

spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť
alebo okolnosť. Naopak, súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu
a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky). Súd prvej inštancie vo svojej
argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku je koherentný, jeho rozhodnutie je
konzistentné. Rozsudok súdu je presvedčivý, premisy zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku

ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie písomného
vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v § 220 ods. 2
CSP. Odvolací súd nezistil v tejto veci dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie
použitej súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného postupu. Práve pre správnosť a objektívnu
argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvej inštancie predostretých dôvodov by tak zásadne

postačovalo len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvej inštancie odvolacím súdom odvolaním
sa na ne (§ 387 ods. 2 CSP). Len na zdôraznenie vecnej správnosti záverov súdu prvej inštancie,
odvolacísúdpovažujezapodstatnésapotomvyjadriťosobitnelenkniektorýmodvolacímdôvodomotca,
v ostatnom poukazuje na dostatočné odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu (§ 387 ods. 2 CSP).

24. Z obsahu spisu vyplýva, že predmetom tohto konania je návrh otca na zrušenie vyživovacej
povinnosti voči plnoletému dieťaťu, ktorému bol priznaný invalidný dôchodok, v máji 2022 ukončil
štúdium na strednej škole a ďalej v štúdiu nepokračuje. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam bol
otec toho názoru, že oprávnený z výživného je schopný sám sa živiť a jeho vyživovacia povinnosť
k plnoletému dieťaťu zanikla dňa 31.08.2022.

25. Primárne odvolací súd uvádza, že plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná
povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Obaja rodičia prispievajú na výživu
svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na
životnej úrovni rodičov (§ 62 ods. 1, 2 zákona o rodine). Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti

súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Výživné má prednosť
pred inýmivýdavkamirodičov.Priurčenívýživnéhoprihliadnesúdnaodôvodnenépotrebyoprávneného,
ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Ako vyplýva z citovaných zákonných
ustanovení, každýz rodičov je povinný vyživovať svoje dieťa. Vyživovacia povinnosť máale niekoľko
foriem. Môže byť plnená osobnou starostlivosťou, alebo tiež poskytovaním vecných plnení, napríklad

kupovaním stravy, nákupom ošatenia, zabezpečovaním zdravotnej starostlivosti a podobne. Základnou
podmienkou správneho určenia vyživovacej povinnosti rodiča k dieťaťu je vyhodnotenie všetkých
nákladov na pokrytie odôvodnených potrieb dieťaťa. Každý rodič má povinnosť v prvom rade
zabezpečiť výživu svojho dieťaťa a až následne má právo využiť zostávajúce finančné prostriedky na
uspokojovanie svojich vlastných potrieb, pričom zákon nerozlišuje, či ide o nevyhnutné životné potreby

rodiča, alebo potreby iné.

26. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie v tom, že oprávnený doposiaľ
nenadobudol schopnosť sám sa živiť priznaním invalidného dôchodku a ani ukončením štúdia nastrednej škole. V predmetnom konaní totiž nebola preukázaná objektívna možnosť plnoletého dieťaťa
dosahovať vlastný príjem a schopnosť sám sa živiť, čo je hmotnoprávnym predpokladom pre zánik
vyživovacej povinnosti rodičov voči deťom. Samotným priznaním invalidného dôchodku nezaniká

vyživovacia povinnosť rodičov k deťom. Priznané sociálne dávky vo forme invalidného dôchodku sú len
kompenzovaním zdravotného stavu postihnutej osoby, teda nemožno ich považovať za okolnosť, na
základektorejbydieťanadobudlo,bezďalšieho,schopnosťsamostatnesaživiť.Vzhľadomnaochorenie
oprávneného z výživného, ktoré nie je len prechodného charakteru, je rovnako možné konštatovať, že
napriek tomu, že u neho došlo k ukončeniu stredoškolského vzdelania s maturitou, ani týmto okamihom

schopnosť sám sa živiť nenadobudol. Z § 62 ods. 1 zákona o rodine vyplýva, že vyživovacia
povinnosť rodičov k dieťaťu je povinnosťou zákonnou, pričom vyplýva z rodinnoprávneho vzťahu, to
znamená, že existuje po celú dobu trvania tohto vzťahu, teda od narodenia dieťaťa do smrti dieťaťa
alebo rodiča, prípadne právoplatného rozhodnutia o osvojení dieťaťa, či zapretí rodičovstva. Koncepcia
úpravy vyživovacej povinnosti vychádza z predpokladu dobrovoľného zabezpečovania výživy dieťaťa
jeho rodičmi a len v prípade, ak rodič túto povinnosť dobrovoľne nesplní, je potrebný zákrok súdu, ktorý

svojím rozhodnutím určí rozsah plnenia vyživovacej povinnosti podľa zákonných kritérií vyplývajúcich
zo zákona o rodine, konkrétne z § 62 až 65 a § 75 až 78 zákona o rodine.

27. Zákon o rodine zároveň počíta aj s eventuálnou zmenou pomerov, v dôsledku ktorej by
už právoplatné rozhodnutie o plnení vyživovacej povinnosti nezodpovedalo zákonným kritériám

určovania rozsahu výživného, a to v § 78 zákona o rodine, ktoré je výnimkou zo zásady nezmeniteľnosti
súdneho rozhodnutia. Zmenou pomerov je pritom potrebné rozumieť nielen zmenu odôvodnených
potrieb dieťaťa či možností, schopností a majetkových pomerov rodičov, ale aj stavu odkázanosti dieťaťa
na výživu poskytovanú mu rodičmi, ktorá skutočnosť je v zásade aj podmienkou pre priznanie nároku na
výživné súdnym rozhodnutím, i keď zákonná povinnosť rodičov a tomu korešpondujúce právo dieťaťa na

poskytovanie výživy zo strany rodičov existuje, ako bolo uvedené vyššie, na základe rodinnoprávneho
vzťahu. Vyživovacia povinnosť rodičov k dieťaťu trvá, kým dieťa nie je schopné samé sa živiť.
Kedy nastane takýto faktický stav, závisí od okolností konkrétneho prípadu, pričom medzi rozhodujúce
faktory na strane dieťaťa patrí jeho vek, zdravotný stav, štúdium, schopnosť zamestnať sa, schopnosť
vykonávať prácu, odôvodnené záujmy a potreby, majetkové pomery a podobne. Dieťa je schopné samé

sa živiť vtedy, ak je schopné samostatne uspokojovať svoje potreby. Môže sa stať, že táto okolnosť
nenastane nikdy, napríklad z dôvodu výrazne znížených mentálnych či fyzických schopností dieťaťa,
ktoré mu neumožňujú zabezpečovať si svoje potreby vlastnou prácou, resp. príjmom. I keď súdna prax
akceptuje za najčastejší dôvod zmeny pomerov u dieťaťa, teda zánik odkázanosti dieťaťa na svojich
rodičov, práve moment ukončenia prípravy na budúce povolanie, je to len v prípade, ak je preukázané,

že možnosť dieťaťa živiť sa samé neobmedzujú žiadne objektívne okolnosti. Pokiaľ je teda preukázané,
že dieťa, ktoré ukončilo štúdium, a teda prípravu na budúce povolanie vynaložilo adekvátne úsilie o
zabezpečenie zdroja svojej výživy a prípadne mu v zabezpečení vlastnej obživy bráni zhoršený fyzický
či psychický stav, nemožno dospieť k záveru, že by dieťa nadobudlo všetky schopnosti samé sa živiť.

28. V prejednávanej veci je nepochybné, že oprávnený z výživného potrebuje pomoc, ktorá by mu
zabezpečila, aby bol jeho život čo najviac znesiteľný v rámci už tak značne obmedzených možností
v rámci mobility ako aj v oblasti sebaobsluhy, pri ktorým je v zmysle Komplexného posudku Úradu práce,
sociálnych vecí a rodiny, Odbor sociálnych vecí a rodiny č. ZA1/OPPnKTZPaPČ/SOC/2021/35064 zo
dňa 11.5.2021 (č.l. 75 -76 spisu okresného súdu) odkázaný na opatrovanie, a stupeň jeho odkázanosti

na pomoc inej fyzickej osoby v týchto oblastiach bol stanovený na V. stupeň v šesť stupňovej stupnici.
Odvolací súd sa stotožňuje s odvolacím argumentom otca, že oprávnený z výživného nemá sociálne
dôsledky ťažkého zdravotného postihnutia v oblasti komunikácie, a dodáva, že ani v oblasti orientácie,
ako vyplýva z vyššie označeného Komplexného posudku, avšak aj tak ťažké zdravotné postihnutie
vysoko minimalizuje možnosť oprávneného z výživného zapájať sa samostatne do pracovného procesu

nielen na úrovni regionálneho, ale aj profesijne špecializovaného trhu. Vzhľadom na skutočnosť, že
oprávnený z výživného nie je samostatný pri žiadnej činnosti v oblasti sebaobsluhy, či mobility, pri každej
z týchto činností si vyžaduje pomoc inej osoby, len samotná namietaná skutočnosť, že plnoleté dieťa
ukončilosústavnúprípravunapovolanie,nazrušenievyživovacejpovinnostizadanýchokolnostínestačí
a pre zánik vyživovacej povinnosti bez ďalšieho posudzovania nie je relevantné ani nezaevidovanie/

zaevidovanie sa osoby oprávnenej z výživného do evidencie uchádzačov o zamestnanie, zvýrazňujúc,
žeoprávnenýzvýživnéhojezároveňajosobou,ktorejpoklesschopnostivykonávaťzárobkovúčinnosťje
viac ako 70% (Oznámenie Sociálnej poisťovne ústredie zo dňa 2. október 2019, č.l. 79 spisu okresného
súdu).29. V tejto súvislosti odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie poukazuje na rozhodnutia Ústavného
súdu ČR sp. zn. I.ÚS 1996/12 zo dňa 24.07.2013 a sp. zn. I.ÚS 2306/12 zo dňa 13.03.2013, ktoré sú

vslovenskejustálenejsúdnejpraxiakceptovanéaslovenskésúdy na ne odkazujú, pretože vychádzajú
z obdobných ustanovení, aké sa nachádzajú v zákone o rodine a z rovnakých princípov, na ktorých
je postavený zákon o rodine. V týchto rozhodnutiach súd zastal názor, že objektívna nemožnosť dieťaťa
živiť sa samostatne z dôvodu ťažkého zdravotného postihnutia nemôže byť pričítaná na ťarchu dieťaťa,
ktoré má (podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy SR) základné právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Takto

znevýhodnené dieťa si svoje postihnutie nespôsobilo, a naopak potrebuje pomoc po všetkých
stránkach, aby jeho život bol čo najviac znesiteľný v rámci už aj tak výrazne obmedzených
možností. Dôsledky (i majetkové, t.j. vyživovacia povinnosť) takého postihnutia dieťaťa preto musia
ísť najmä na ťarchu toho, kto (ako racionálna bytosť) dieťa na svet - dobrovoľne a pri vedomí
všetkých možných dôsledkov - priviedol, teda rodičov, pokiaľ to samozrejme ich majetkové možnosti
objektívne umožňujú.

30. Pokiaľ otec v odvolaní namietal, že oprávnený z výživného účelovo nemá snahu sa zamestnať,
okrem iného aj z toho dôvodu, že v prípade, ak by sa zamestnal, jeho matke by odobrali opatrovateľský
príspevok, ktorý tvorí podstatnú časť jeho príjmu a zvýrazňoval výšku opatrovateľského príspevku
matky, odvolací súd sa s jeho argumentáciou nestotožnil a považuje ju za nenáležitú. Skutočnosť,

že oprávnený z výživného má vážne zdravotné problémy je nesporným a preukázateľným faktom
(objektivizovaným priznaním invalidného dôchodku ako aj uznaním oprávneného z výživného za osobu
s ťažkým zdravotným postihnutím) a týmto faktom je aj tá skutočnosť, že výlučnú starostlivosť o plnoleté
dieťaužniekoľkorokovvykonávalensamotnámatka.Nietpochybnostíotom,žetátoskutočnosťdopadá
na jej každodenný život a je nesporne aj limitujúcim obmedzením matkiných pracovných a zárobkových

možností. Povinný z vyživovacej povinnosti, keďže sa na samotnom výkone starostlivosti o plnoleté
dieťa absolútne dlhodobo nepodieľa, nemá zrejme reálnu predstavu o tom, aké obmedzenia sú s takou
starostlivosťou z hľadiska praktického života osoby, ktorá je tým zaťažená, spojené. Výkon rodičovských
povinností otca je reálne obmedzený výlučne na vyživovaciu povinnosť, on ani jeho rodina nie sú
žiadnym spôsobom limitovaní vo vzťahu k akýmkoľvek aktivitám v rámci každodenného života (a to

ani v minimálnej miere, keďže kontakt plnoletej osoby s rodinou z otcovej strany nie je). Odvolací súd
zvýrazňuje, že na rozdiel od otca, matka si plní svoju vyživovaciu povinnosť voči plnoletému dieťaťu
každodenne aj osobnou starostlivosťou, a to 24 hodín denne, pretože plnoleté dieťa je na jej starostlivosť
odkázané. Je teda nevyvrátiteľné, že ani vyživovacia povinnosť matky priznaním invalidného dôchodku
plnoletej osobe, či ukončením sústavnej prípravy na budúce povolanie plnoletou osobou, nezanikla, ale

pokračuje naďalej.

31. Odvolací súd v súvislosti s odvolacou argumentáciou otca, ktorou poukazoval na možný rozpor
priznania výživného s dobrými mravmi s prihliadnutím na správanie oprávneného z výživného, po
preskúmaní obsahu spisového materiálu konštatuje, že názor otca v tejto otázke nezdieľa. Povinný

z výživného videl rozpor s dobrými mravmi jednak v tom, že oprávnený z výživného mu nevenuje
žiadnu pozornosť, neoznámil mu ukončenie stredoškolského štúdia, pri náhodných stretnutiach mu
„odvrkne hnusným spôsobom“, prípadne sa ich možnému vzájomnému stretnutiu radšej vyhne. Povinný
z výživného poukázal na to, že vždy mal a aj má záujem o kontakt s plnoletým dieťaťom. Odvolací súd
však nemal preukázané, že by správanie oprávneného z výživného naplnilo atribúty konania dieťaťa v

rozpore s dobrými mravmi. Z obsahu spisu je zrejmé, že otec a plnoleté dieťa majú dlhodobo narušené
vzťahy, avšak vzhľadom k tomu, že obe strany uvádzali súdu rozporné tvrdenia, a to obe bez predloženia
relevantných dôkazov na podporu svojej verzie, nie je možné bez ďalšieho považovať tvrdenie jednej,
či druhej strany za pravdivé. Nie je teda možné ani jednoznačne ustáliť, že by daný negatívny postoj
oprávnenéhozvýživnéhokpovinnémuzvyživovacejpovinnostibolvýsledkomvýlučnejehonevhodného

správania k otcovi bez pričinenia sa na tomto správaní aj zo strany povinného z výživného. Naviac
narušený vzťah medzi otcom a plnoletým dieťaťom je preukázateľne vzájomný, kedy každý z účastníkov
za kvalitu vzájomného vzťahu viní toho druhého, resp. otec viní aj matku plnoletého dieťaťa. Preto
odvolací súd nepovažoval za splnenú podmienku pre nepriznanie výživného pre rozpor s dobrými
mravmi.

32. Pokiaľ povinný z vyživovacej povinnosti namietal, že bez vedomosti o skutočných výdavkoch
oprávneného z výživného okresný súd nemôže konštatovať, že tento nenadobudol schopnosť
samostatne sa živiť a takéto konštatovanie je svojvoľné, nepreukázateľné, tu odvolací súd považuje zapotrebné zdôrazniť nasledovné. Podaným návrhom sa otec domáhal zrušenia vyživovacej povinnosti
voči plnoletému dieťaťu, pričom pokiaľ okresný súd zistil, že naďalej existujú zákonné predpoklady na
trvanie vyživovacej povinnosti, ktorú je otec schopný vzhľadom na svoje majetkové pomery plniť, nebolo

potrebné,abyokresnýsúd bližšie preskúmavalvýškuvýdavkovplnoletéhodieťaťaamieru,akousújeho
výdavky pokryté invalidným dôchodkom, prípadne príjmom z kompenzačných príspevkov, či výživným
zo strany otca. Uvedené by súd preskúmaval v konaní o znížení vyživovacej povinnosti otca, ktoré však
zo strany otca iniciované nebolo. Je potrebné zdôrazniť, že návrh na zrušenie výživného na plnoleté
dieťa v sebe nezahŕňa automaticky i návrh na zníženie výživného na plnoleté dieťa (opačne to platí pri

maloletých deťoch podľa ustálenej judikatúry publikovanej pod R 2/1967). Konania vo veciach výživného
plnoletých osôb sa začínajú len na návrh (dispozičný princíp) a v týchto konaniach je súd viazaný
žalobným návrhom, ktorý nie je oprávnený prekročiť. Z uvedeného dôvodu okresný súd v predmetnej
veci neposudzoval predpoklady pre zníženie vyživovacej povinnosti otca, pretože o znížení tejto
vyživovacej povinnosti by rozhodoval nad rámec podaného návrhu.

33. Vo vzťahu k odvolaniu oprávneného z výživného, ktorý podal odvolanie voči výroku II. napadnutého
rozsudku, odvolací súd uvádza, že na to, aby došlo k vecnému prejednaniu odvolania
odvolacím súdom, odvolanie musí spĺňať všetky zákonom predpísané podmienky prípustnosti tohto
riadneho opravného prostriedku. Jednou z objektívnych podmienok prípustnosti odvolania je včasnosť
jeho podania.

34. Podľa § 105 ods. 1 CSP, súd doručuje písomnosť na pojednávaní alebo pri inom úkone súdu; tým nie
je dotknutá povinnosť súdu doručovať písomnosť do elektronickej schránky podľa osobitného predpisu.

35. Podľa § 105 ods. 1 CSP sa doručovanie do elektronickej schránky riadi osobitným predpisom, ktorým

je zákon č. 305/2013 Z.z. o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ako ,,zákon o e-Governmente“).

36. Podľa § 32 ods. 5 písm. b) bod 1 zákona o e-Governmente, elektronická úradná správa vrátane
všetkých elektronických dokumentov sa považuje za doručenú, ak je adresátom iná osoba ako orgán

verejnej moci, a ak sa doručuje do vlastných rúk, momentom uvedeným na elektronickej doručenke
alebo márnym uplynutím úložnej lehoty podľa toho, ktorá skutočnosť nastane skôr, a to aj vtedy, ak sa
adresát o tom nedozvedel.

37. Podľa § 32 ods. 9 zákona o e-Governmente, ak k elektronickému doručeniu dôjde v deň štátneho

sviatku alebo v deň pracovného pokoja, lehota na konanie alebo na vykonanie úkonu, ktorej začiatok
je spojený s okamihom elektronického doručenia, začne plynúť najbližší nasledujúci pracovný deň; to
neplatí, ak osobitný predpis ustanovuje alebo z povahy konania alebo úkonu vyplýva, že orgán verejnej
moci alebo iná osoba sú povinní konať aj v deň, ktorý je štátnym sviatkom, alebo v deň pracovného
pokoja.

38. Podľa § 117 CSP, lehota je súdom alebo zákonom ustanovený časový úsek na vykonanie úkonu.

39. Podľa § 121 ods. 1 CSP, lehota podľa tohto zákona môže byť určená podľa hodín, dní, týždňov,
mesiacov a rokov.

40. Podľa § 121 ods. 2 CSP, do plynutia lehoty určenej podľa dní sa nezapočítava deň, keď nastala
skutočnosť určujúca začiatok lehoty.

41. Podľa § 121 ods. 4 CSP, ak koniec lehoty pripadne na sobotu alebo deň pracovného pokoja, je

posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň.

42. Podľa § 121 ods. 5 CSP, lehota je zachovaná, ak sa v posledný deň lehoty urobí úkon na súde alebo
sa podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť; to platí aj vtedy, ak je podanie urobené
elektronickými prostriedkami doručené súdu mimo pracovného času.

43. Podľa § 362 ods. 1 CSP, odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde,
proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.44. Podľa § 386 písm. a) CSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene.

45. Odvolacia lehota je lehotou zákonnou, čo znamená, že ju nemožno predĺžiť ani skrátiť. Pre začatie
plynutia odvolacej lehoty je rozhodujúce riadne a v súlade s právnymi predpismi vykonané doručenie
rozhodnutia. Odvolacia lehota je procesnou lehotou, čo znamená, že začína plynúť dňom, ktorý
nasleduje po dni, keď došlo ku skutočnosti určujúcej začiatok lehoty, t.j. po dni doručenia rozhodnutia.
Pre zachovanie tejto procesnej lehoty postačuje, ak je odvolanie podané v posledný deň lehoty osobne

na súde alebo odovzdané orgánu, ktorý je povinný ho doručiť, alebo ak je podanie urobené v posledný
deň lehoty elektronickými prostriedkami doručené súdu mimo pracovného času.

46. Odvolací súd mal z obsahu spisového materiálu preukázané, že napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie, ktorý obsahoval správne poučenie o prípustnosti odvolania a o možnosti jeho podania v lehote
15 dní od doručenia rozsudku, bol riadne doručený právnemu zástupcovi oprávneného z výživného do

elektronickej schránky dňa 17.07.2023 (doručenka na č.l. 124 spisu okresného súdu). V súlade s §
32 ods. 9 zákona o e-Governmente, nasledujúci deň po doručení napadnutého rozhodnutia, t.j.
odo dňa 18.07.2023 začala plynúť 15 dňová lehota na podanie odvolania, ktorej posledný deň pripadol
na deň 01.08.2024 (štvrtok, pracovný deň). Oprávnený z výživného podal proti výroku II. napadnutého
rozsudku odvolanie dňa 02.08.2023 (Potvrdenie o odoslaní podania, č.l. 181 spisu okresného súdu).

47.Zuvedenéhojezrejmé,žeodvolanieoprávnenéhozvýživnéhoprotivýrokuII.napadnutéhorozsudku
bolo podané zjavne až po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty na podanie odvolania, preto ho odvolací
súd v súlade s § 386 písm. a) CSP odmietol ako oneskorene podané.

48. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne
správnecezúpravuv§387ods.1,2CSPvspojenís§2ods.1CMP,odvolanieoprávnenéhozvýživného
proti výrok II. napadnutého rozhodnutia podľa § 386 písm. a) CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP odmietol
ako podané oneskorene.

49. Odvolací súd zároveň potvrdil i závislý výrok o trovách konania, pričom východiskom je,
že v mimosporových konaniach upravených CMP platí vychádzajúc z § 52 CMP, § 55 CMP zásada,
že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, čo znamená, že každý z účastníkov si
teda sám znáša svoje trovy, ktoré v konaní platil. CMP obsahuje z tejto zásady aj výnimku v zmysle §
55 umožňujúceho náhradu trov konania priznať, ak je to spravodlivé s ohľadom na okolnosti prípadu,

pričom zákon nekonkretizuje komu môže súd podľa tohto ustanovenia náhradu trov konania priznať.
Zákonodarcakonštatoval,žemateriálnykorektívspravodlivéhopožadovanianáhradytrovkonaniamôže
súd použiť vo všetkých typoch mimosporových konaní. Zároveň je však potrebné zdôrazniť, že pre
aplikáciu § 55 CMP nie je nevyhnutným predpokladom úspech v konaní. S poukazom na tieto uvedené
teoretické východiská súd prvej inštancie rozhodol správne o nároku na náhradu trov konania v zmysle

§ 52 CMP, tak že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, keďže nezistil dôvod na
aplikáciu výnimky v zmysle § 55 CMP.

50. Vo vzťahu k nároku plnoletého dieťaťa na náhradu trov odvolacieho konania, odvolací súd uvádza,
že za dôvody pre aplikáciu § 55 CMP nepovažoval skutočnosti ním uvádzané v odvolacom konaní, ktoré

smerujú predovšetkým k záveru o nedôvodnom návrhu otca na zrušenie jeho vyživovacej povinnosti
voči plnoletému dieťaťu, ktoré je ťažko zdravotne postihnutou osobou. Odvolací súd uvádza, že osoba
povinná platiť výživné má právo na súde svoj nárok uplatniť (právo na zrušenie vyživovacej povinnosti).
V danom prípade otec v návrhu poukazoval na zmenu pomerov v dôsledku viacerých okolností na strane
plnoletého dieťaťa – priznanie invalidného dôchodku, ukončenie prípravy na budúce povolanie. Otázka,

či je možné na tieto zmeny prihliadnuť ako na zmeny odôvodňujúce zrušenie vyživovacej povinnosti otca
k plnoletému dieťaťu, je otázkou právnou, ktorá patrí do právomoci súdu. Taktiež nie je možné návrh otca
na začatie konania vyhodnotiť ani ako opakovaný a šikanózny výkon práva. Naposledy bolo o výkone
rodičovských práv a povinností rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k. 9P/196/2012-431
zo dňa 09.02.2015. Ak otec maloletého majúc za to, že na strane plnoletého dieťaťa došlo k zmene

pomerov, podal návrh na zrušenie výživného, a proti rozsudku súdu prvej inštancie podal opravný
prostriedok, nemožno mu toto právo uprieť a následne sankcionovať rozhodnutím o nároku na náhradu
trov konania. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 58 CMP s použitím § 52
CMP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu.51. Toto rozhodnutie krajského súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.

Podľa § 430 CSP, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie dovolania.

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 431 CSP, dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade
uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto
vada.

Podľa § 421 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 432 CSP, dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právneposúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

Podľa § 433 CSP, dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred
súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa§434CSP,dovolaciedôvodymožnomeniťadopĺňaťlendouplynutialehotynapodaniedovolania.

Podľa § 435 CSP, v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného
dovolania.