Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, June 19, 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11CoPr/2/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7222204856
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Angelika Sopoligová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7222204856.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Angeliky Sopoligovej a členiek
senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Adriany Murínovej v spore žalobkyne: A. B. C., nar.
XX.XX.XXXX,bytomvKošiciach,Kasárenskénámestie3434/1B,zastúpenejJUDr.SlávkouKováčovou,
advokátkou so sídlom v Košiciach, Štúrova 20 proti žalovanému: Školský internát, Košice, Medická 2,
IČO: 00 164 101, zastúpenému Advokátskou kanceláriou doc. JUDr. Jozef Tekeli, PhD. & Associates,

s. r. o., so sídlom v Košiciach, Hlavná 25, IČO: 52 651 258, o neplatnosť skončenia pracovného
pomeru a náhradu mzdy s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Košice č.k.
K2-42Cpr/4/2022-311 zo dňa 25. septembra 2023

r o z h o d o l :

I. Z r u š u j e rozsudok okrem výroku pod č. IV. a v rozsahu zrušenia vec vracia súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

II. O d m i e t a odvolanie proti výroku pod č. IV.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom označeným v záhlaví
tohto rozhodnutia rozhodol v tomto zmení:
I. U r č u j e, že skončenie pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného výpoveďou danou podľa ust.
§ 63 ods. 1 písm. d) bod 2 Zákonníka práce, písomným podaním žalovaného zo dňa 14.12.2021, je

neplatné.
II. Návrh na určenie, že pracovný pomer žalobkyne u žalovaného trvá, z a m i e t a
III. Návrh na určenie, že od žalovaného nie je možné požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnával,
z a m i e t a .
IV. Nárok na náhradu mzdy za obdobie od 1.4.2022 do času, keď žalovaný umožní žalobkyni pokračovať
v zamestnaní v y l u č u j e na samostatné konanie.

V. Žalobkyňa m á čo nároku na určenie neplatného skončenia pracovného pomeru voči žalovanému
právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.
VI. Vo vzťahu k nároku na určenie, že pracovný pomer trvá a vo vzťahu k nároku na určenie, že od
žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnával, stranám sporu súd
náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
VII. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť štátu na účet tunajšieho súdu súdny poplatok vo výške 99,50 €,

v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol o žalobe doručenej súdu prvej inštancie dňa
30.5.2022, ktorou sa žalobkyňa domáhala voči žalovanému určenia neplatnosti skončenia pracovného
pomeru a náhrady mzdy. Z opisu rozhodujúcich skutkových okolností v žalobe súd zistil, že žalobkyňa
dňa29.7.2003uzatvorilasožalovanýmpracovnúzmluvunadobuneurčitú,sdohodnutýmdruhompráce:

„vychovávateľka“. Dňa 25.8.2003 sa dohodou o zmene pracovnej zmluvy zmenil druh práce žalobkyne z
„vychovávateľka“ na „výkon funkcie riaditeľky Domova mládeže, Medická 2, Košice“. Dňa 17.5.2021 boložalobkyni zo strany Košického samosprávneho kraja doručené odvolanie z funkcie riaditeľky Školského
internátu, Medická 2, Košice s účinnosťou odo dňa 1.6.2021. Od 1.6.2021 žalobkyňa naďalej ostala v
pracovnom pomere u žalovaného s tým, že ostala pracovať vo funkcii - druh práce ako „vychovávateľka“.

Túto skutočnosť jej oznámil poverený zástupca za riaditeľa Mgr. Kocúr Milan. Dňa 16.12.2021 žalovaný
doručil žalobkyni skončenie pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. d) bod 2. Zákonníka
práce. Žalobkyňa má za to, že skončenie pracovného pomeru nebolo zo strany žalovaného vykonané v
súlade so Zákonníkom práce, keďže toto skončenie pracovného pomeru výpoveďou danou žalovaným
jeho podaním zo dňa 14.12.2021 trpí formálno-právnymi vadami, je nepreskúmateľné a je neplatné

pre rozpor so zákonom v znení predložených dôkazov citovaných v bode 2. odôvodnenia napadnutého
rozsudku.

3.Žalovanýsožalobounesúhlasilauviedol,žežalobkyňabolazfunkcieriaditeľkyodvolanásúčinnosťou
k 1.6.2021. Dňa 25.11.2021 sa uskutočnilo stretnutie na ktorom bola žalobkyni predložená Dohoda o
zmene obsahu práce z dôvodu jej odvolania z funkcie riaditeľky Školského internátu, Medická 2, Košice,

pričom žalobkyňa ako zamestnanec odmietla túto dohodu prevziať a podpísať. V tomto návrhu dohody
bola žalobkyni navrhnutá zmena pôvodne dojednaného druhu práce „riaditeľka Školského internátu“
na nový druh práce „vychovávateľka“. Práca vychovávateľky, ktorú žalobkyňa vykonávala ako faktickú
pracovnú činnosť nezodpovedala druhu práce, ktorý mala ako posledný dojednaný prostredníctvom
Dodatku k 31.7.2018 k pracovnej zmluve. Dohoda o zmene obsahu práce mala tento formálny

nedostatok odstrániť a zosúladiť výkon faktickej pracovnej činnosti žalobkyne s právnym stavom
písomnezakotvenýmvjejpracovnoprávnychdokumentoch.Keďžek1.6.2021žalobkyňaprestalaspĺňať
predpoklad pre výkon práce dohodnutý posledným Dodatkom z 31.7.2018 k pracovnej zmluve a ponuku
práce vychovávateľky neprijala, zamestnávateľ nemal možnosť ju ďalej zamestnávať bez jej súhlasu
na inom ako dojednanom pracovnom mieste. Z uvedeného dôvodu bola žalobkyni udelená výpoveď

podľa § 63 ods. 1 písm. d) bod 2. Zákonníka práce. Potom, čo žalobkyňa oznámila žalovanému, že
výpoveď z pracovného pomeru považuje za neplatnú a trvá na ďalšom zamestnávaní ako vychovávateľ,
žalovaný listom z 28.1.2022 oznámil žalobkyni, že prekážka v práci, pre ktorú jej pôvodne nemohol
prideľovať prácu odpadla, a že je tak pripravený prideľovať jej prácu vychovávateľky, na pozícii ktorej
pôsobila ku dňu doručenia výpovede. Žalovaný však aj naďalej zotrval na platnosti výpovede podľa

§ 63 ods. 1 písm. d) bod 2. Zákonníka práce zo 14.12.2021. Žalobkyňa do dnešného dňa do práce
nenastúpila. Žalovaný bol toho názoru, že výpoveď z pracovného pomeru zapríčinila sama žalobkyňa
svojím špekulatívnym konaním, kedy na jednej strane deklaruje záujem o prácu vychovávateľky, ale
na druhej strane nesúhlasí so zakotvením tejto zmeny v jej pracovnej zmluve. Navrhol, aby súd žalobu
žalobkyne o neplatné skončenie pracovného pomeru výpoveďou zamietol. Svoje tvrdenia učinenou

procesnou obranou podoprel dôkazmi citovanými v bode 4. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.

4. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že medzi stranami v konaní nebolo sporné, že žalobkyňa bola
na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 29.7.2003 prijatá do pracovného pomeru u žalovaného
dňom 1.8.2003. Pracovný pomer bol uzatvorený na dobu neurčitú s dohodnutým druhom práce

„vychovávateľka“ a miestom výkonu práce Domov mládeže, Medická 2, Košice. Dňom 25. augusta 2003
bola žalobkyňa menovaná do funkcie
„riaditeľky Domova mládeže v Košiciach, Medická 2“. Dohodou o zmene pracovnej zmluvy uzatvorenou
25.8.2003 sa žalobkyňa ako zamestnanec so svojím zamestnávateľom dohodli na zmene obsahu
pracovnej zmluvy v časti dohodnutého druhu práce, ktorým bol s účinnosťou odo dňa 25.8.2003 výkon

funkcie riaditeľky Domova mládeže, Medická 2, Košice. K menovaniu žalobkyne do tejto funkcie došlo
v nasledujúcom období opakovane, naposledy dňa 31.7.2018, kedy bola s účinnosťou od 25.8.2018
opätovne menovaná do funkcie riaditeľky Školského internátu, Medická 2, Košice na 5-ročné funkčné
obdobie.

5. Na základe vykonaného dokazovania a jeho vyhodnotenia, po právnom posúdení veci v zmysle ust.
§ 61 ods. 2 Zákonníka práce (ďalej len „ZP“), § 63 ods. 1 písm. d) bod 2. Zákonníka práce, § 77
Zákonníka práce učineného v čase doručenia výpovede dňa 16.12.2021, súd prvej inštancie dospel
k záveru, že žaloba bola na súde podaná v súlade s ust. § 77 Zákonníka práce. Podaná výpoveď
zo dňa 16.12.2021 podľa § 63 ods. 1 písm. d) bod 2. Zákonníka práce je určitá a zrozumiteľná a

netrpí vadami neurčitosti, keďže k skončeniu pracovného pomeru došlo z dôvodu, že žalobkyňa po
odvolaní z funkcie riaditeľky Školského internátu, Medická 2, Košice nespĺňala požiadavku pre výkon
tejto funkcie s tým, že z tejto funkcie bola odvolaná s účinnosťou od 1.6.2021. Predložením novej
pracovnej náplne zodpovedajúcej druhu výkonu práce vychovávateľka, nakoľko žalobkyňa pracovalau žalovaného aj naďalej, a to až do 16.12.2021, kedy jej bola doručená výpoveď, kedy počas tohto
obdobia, t.j. od 1.6.2021 do 16.12.2021 žalovaný prideľoval žalobkyni prácu vychovávateľky, a to na
základe pracovnej zmluvy zo dňa 27.3.2023, keďže k výkonu práce vychovávateľky od 1.6.2021 došlo

na základe zhodného prejavu žalovaného ako zamestnávateľa s odkazom na ust. § 54 Zákonníka
práce, keďže žalobkyňa odmietla podpísať písomný návrh dohody o zmene obsahu práce, ktorý by
zmenu druhu práce žalobkyne na vychovávateľku písomne verifikoval. Súd prvej inštancie uviedol, že
vo vzťahu k námietke žalovaného o realizácii faktického pracovného pomeru ako dôsledku výkonu
práce na základe vadnej pracovnej zmluvy, o takzvaný faktický pracovný pomer sa môže jednať iba za

situácie, že fyzická osoba síce začala pre zamestnávateľa s jeho súhlasom pracovať, avšak v dôsledku
toho, že pracovná zmluva nebola dohodnutá platne, nebol tu právny úkon spôsobilý založiť pracovný
pomer. V našom prípade sa o tzv. faktický pracovný pomer však nemôže jednať z dôvodu, že pracovný
pomer žalobkyne vznikol na základe riadne a platne uzatvorenej pracovnej zmluvy ešte dňa 1.8.2003.
Vznik pracovného pomeru na základe pracovnej zmluvy (§ 42 v spojení s § 43 a § 46 Zákonníka
práce) a zmena pracovných podmienok (§ 54 Zákonníka práce) sú dva relatívne samostatné inštitúty

pracovného práva. Aj v jednom aj v druhom z týchto prípadov môže vzniknúť právny vzťah fakticky,
avšak následky konkludentného založenia pracovného pomeru a následky konkludentnej dohody o
zmene pracovných podmienok sú rozdielne. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa od 1.6.2021
vykonávala na základe konkludentnej dohody o zmene pracovnej zmluvy prácu vychovávateľky a na
túto prácu požiadavky podľa § 42 ods. 2 Zákonníka práce nie sú potrebné.

6. Následne súd prvej inštancie vec právne posúdil v zmysle § 74 Zákonníka práce, čo sa týka
podanej výpovede s tým, že splnenie zákonných povinností žalovaný preukazoval predložením žiadosti
o prerokovanie výpovede zo dňa 3.12.2021, záznamom z prerokovania výpovede z 10.12.2021
a tiež listinou zo dňa 13.12.2021. Listom zo dňa 3.12.2021 žalovaný požiadal odborový orgán

pôsobiaci u žalovaného o prerokovanie výpovede zamestnanca: A. B. C., Bukureštská 1, Košice. V
žiadosti poukazoval na rozhodnutie zriaďovateľa zo dňa 11.5.2021, ktorým došlo k odvolaniu Ing.
Melánie Konečnej z funkcie riaditeľky Školského internátu, Medická 2, Košice. Ďalej konštatoval, že
menovanému zamestnancovi bude po tomto prerokovaní doručená výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. d)
bod 2. Zákonníka práce, pretože zamestnanec prestal spĺňať požiadavky podľa § 42 ods. 2 Zákonníka

práce. Výbor ZO OZ pracovníkov školstva a vedy na Slovensku - Školský internát, Medická 2, Košice
dňa 10.12.2021 prerokoval výpoveď p. C. podľa § 63 ods. 1 písm. d) bod 2. Zákonníka práce. Výbor ZO
OZ na základe prerokovania rozhodol súhlasným stanoviskom výpovede p. A. C.. Táto listina vo veci
označená Prerokovanie výpovede p. A. C. B. bola podpísaná pani D. a pani E.. Súdu bola predložená
aj listina vo veci označená Skončenie pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. d) bod

2. Zákonníka práce v ktorej sa konštatuje, že na základe žiadosti o prerokovanie výpovede A. B. C. zo
dňa 3.12.2021 zamestnávateľ prerokoval so zástupcami zamestnancov návrh skončenia pracovného
pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. d) bod 2. Zákonníka práce. Táto listina je označená číslom
spisu: ŠI-185/002/21-per a podpísaná F. E. poverenou zastupovaním predsedu ZO OZ a B. G. H.
poverenýmvedenímŠkolskéhointernátuvzneníajďalšíchcitovanýchbodovodôvodnenianapadnutého

rozhodnutia. Aj keď forma prerokovania výpovede nie je zákonom určená a zamestnávateľ splnenie
povinnosti prerokovať výpoveď podľa § 74 Zákonníka práce môže preukázať aj tým, že odborovému
orgánu vopred doručil žiadosť o prerokovanie výpovede, čo ale v prejednávanej veci nebolo preukázané.
Zjehostranybolapredloženápísomnážiadosťoprerokovanievýpovede,avšakjejdoručeniezástupcom
zamestnancov žalovaný nepreukázal a zo svedeckých výpovedí členiek výboru ZO OZ jednoznačne

vyplynulo, že žiadna žiadosť o prerokovanie výpovede zo strany žalovaného výboru doručená nebola.

7. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že žalovaný nesplnil povinnosť vyplývajúcu mu z ust.
§ 74 Zákonníka práce, lebo výboru ZO OZ nebola doručená žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie
výpovede.Azaprerokovanievýpovedenemožnopovažovaťpodpisčleniekvýborunalistinepredloženej

im A. H. bez toho, aby členky výboru poznali skutočný dôvod zamýšľaného skončenia pracovného
pomeru. Preto súd dospel k záveru, že v prejednávanom prípade nebola splnená hmotnoprávna
podmienka platnosti výpovede, ktorou je jej prerokovanie so zástupcami zamestnancov, a preto z
uvedeného dôvodu je predmetná výpoveď neplatná.

8. Keďžesúdužnazákladevykonanéhodokazovaniadospelkzáveruoneplatnostivýpovedevďalšom
sa ostatnými dôvodmi namietanými žalobkyňou nezaoberal. Na základe uvedeného súd žalobe v časti
určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru vyhovel, lebo v prejednávanom prípade nebol daný
dôvod na výpoveď podľa ust. § 63 ods. 1 písm. d) bod 2 Zákonníka práce pre nespĺňanie požiadaviekna výkon dohodnutej práce a tiež pre nesplnenie podmienky prerokovania výpovede so zástupcami
zamestnancov.

9. Predmetnou žalobou sa žalobkyňa domáhala tiež určenia, že jej pracovný pomer u žalovaného
naďalejtrvá.Civilnýsporovýporiadokvýslovneupravuje,čohosamôžežalobcadomáhať,akésúprávne
prípustné druhy žalôb. Podľa ust. § 137 písm. c) CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä
o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem
nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu. Na základe uvedeného súd žalobu v

časti určenia, že pracovný pomer žalobkyne trvá zamietol pre nedostatok naliehavého právneho záujmu.
Tento výrok je s ohľadom na skutočnosť, že žalobkyňa mala možnosť domáhať sa ochrany svojho
ohrozeného práva (a takejto ochrany sa aj v prejednávanom konaní s úspechom domáhala) postupom
podľa § 77 Zákonníka práce nadbytočný. Z právne relevantnej skutočnosti, že skončenie pracovného
pomeruvýpoveďouzostranyžalovanéhojeneplatnévspojenísoznámenímžalobkynezodňa4.1.2022,
žetrvá,pretovtejtočastižalobuzamietol,keďževprípade,akjevýpoveďzpracovnéhopomeruneplatná

a zamestnanec trvá na ďalšom zamestnávaní, pracovný pomer naďalej existuje.

10. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP, keďže
nezistil zákonné dôvody pre aplikáciu § 257 CSP.

11. Nárok žalobkyne na uloženie povinnosti náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru
súd vylúčil na samostatné konanie, o nároku na náhradu trov konania s tým, že v tejto časti bude
rozhodnuté spolu s rozhodnutím vo veci náhrady mzdy.

12. Podľa ust. § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. veta prvá, ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd

jeho návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť odporca, ak nie
je tiež od poplatku oslobodený. Žalobkyňa bola podľa § 4 ods. 2 písm. b) citovaného zákona oslobodená
od platenia súdnych poplatkov, a preto súd zaviazal neúspešného žalovaného k zaplateniu súdneho
poplatku zo žaloby o neplatné skončenie pracovného pomeru vo výške 99,50 eur (podľa položky 1 písm.
b) Sadzobníka súdnych poplatkov).

13. Proti rozsudku podal odvolanie žalovaný. Uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), e), f)
a h) CSP, t.j., že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; súd prvej inštancie
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd prvej inštancie dospel

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

14. Mal za to, že žalovaná, keďže prácu začala vykonávať, udelila písomný súhlas so zmenou
druhu práce, dávajúc do pozornosti aj citované rozhodnutia NS SR, kedy začala prácu vykonávať

od 1.6.2021, aj keď žalovaný jej dohodu o zmene práce ponúkol až 24.11.2021 do budúcna, a
preto žalobkyňa odmietala zmenu dojednaného druhu práce prijať s neprihliadnutím ani na význam
obligatórnejpožiadavkynapísomnúformudohodynazmenudruhupráce.Následnejepotomprirodzene
chybný aj právny záver súdu z toho vyplývajúci, podľa ktorého z dôvodu tejto domnelej konkludentnej
zmeny druhu práce nebolo možné so žalobkyňou pracovný pomer skončiť pre stratu predpokladu

na výkon funkcie, pretože na túto zmenenú prácu vychovávateľky sa požiadavka podľa § 42 ods. 2
Zákonníka práce nevzťahovala. Medzi stranami pri tom nikdy nedošlo k platnému dojednanie vzájomne
jasnej dohody o zmene druhu práce, dojednaniu jej účinnosti, doby trvania a pod. Pokiaľ ide o posúdenie
námietky o faktickom pracovnoprávnom vzťahu rovnako nie je možné súhlasiť s konštatovaním súdu,
podľa ktorého vznik pracovného pomeru na základe pracovnej zmluvy a zmena pracovných podmienok

sú relatívne samostatné inštitúty pracovného práva, ktorých následky pri ich konkludentnom vzniku
by boli rozdielne. Toto tvrdenie nie je správne z dôvodu, že oba tieto pracovnoprávne inštitúty
spoločne vychádzajú z totožného základu, ktorým je spoločná a nepochybne zhodná vôľa oboch
zmluvných strán na ich dojednaní resp. na ich obsahu. Pri založení pracovného pomeru a rovnako
aj pri dohode o zmene pracovných podmienok podľa § 54 Zákonníka práce je neopomenuteľnou

súčasťou vzájomná a obojstranne zhodná vôľa, resp. konsenzus. Obojstranne zhodná vôľa sa považuje
za taký predpoklad pracovnej zmluvy, bez ktorého platný pracovný pomer ani nemôže vzniknúť, a
ani zákonom aprobovaným spôsobom pokračovať. V uvedenom prípade nebola zmena druhu práce
dojednaná k 01.06.2021 ani písomne, a ani konkludentne. Preukázateľne absentuje akákoľvek dohoda(písomná alebo aspoň ústna) medzi zamestnancom a zamestnávateľom na tom, že je v súlade s
vôľou oboch účastníkov tohto pracovného vzťahu, aby žalobkyňa od 01.06.2021 riadne vykonávala
druh práce vychovávateľky. Len faktický výkon tejto činnosti nedefinuje jednoznačne danú zhodu

vôle oboch strán a žalobkyňa túto obojstranne zhodnú vôľu vôbec nepreukázala. Faktický výkon
činnosti žalobkyne ako vychovávateľky je tak v uvedenej veci jednoznačne prítomný, pretože dňom
jej odvolania z funkcie riaditeľky k 01.06.2021 zanikol posledne riadne a vzájomne dohodnutý druh
práce riaditeľky, a nový druh práce sa preukázateľne k 01.06.2021 nedohodol. Jej pracovná zmluva
sa tak z dôvodu absencie jej základnej obligatórne náležitosti, ktorým je druh práce stala vadnou,

pracovný pomer tak od tohto momentu viac nebol dojednaný platne. Iba zo skutočnosti, že žalobkyňa
začala od 01.06.2021 vykonávať prácu vychovávateľky nemožno vyvodiť jej automatický súhlas so
zmenou pracovných podmienok navyše v situácii, keď tento súhlas výslovne zamestnávateľovi odmieta
udeliť. Výklad zvolený súdom, ktorým tento akceptuje prístup zamestnanca účelovo sabotujúceho
zákonne súlade konanie zamestnávateľa je v príkrom rozpore s dobrými mravmi, so zásadou lojality
zamestnanca a absolútne popiera princíp spravodlivosti s odkazom aj na uznesenie NS SR sp.zn.

4Obdo/16/2017 zo dňa 23.9.2019 a ust. § 3 ods. 1 OZ, čím došlo k porušeniu procesného práva
na spravodlivý proces s odkazom na neprorokovanie výpovede zo strany zamestnávateľa v zmysle §
74 Zákonníka práce, čo súd vôbec neposúdil so zreteľom na konkrétne citované okolnosti, berúc do
úvahy aj citované rozhodnutia v spore. Podľa žalovaného súd v otázke splnenia prerokovania výpovede
žalobkyne zástupcami zamestnancov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Výpoveď svedkyne I.

D. je v tejto otázke protirečivá a zmätočná. Táto svedkyňa na jednej strane uvádza, že „nie nebolo to
prerokované“ na druhej strane však hneď vzápätí hovorí, že ju „pán H. s vecou oboznámil“... Neviem
kvôli čomu dostala pani Konečná výpoveď, ale marí sa mi že nechodila na služby....“ Podľa súdu tento
nemal prečo neuveriť výpovedi svedkýň E. a D., lebo obe vypovedali zhodne. Svedkyne síce vypovedali
„zhodne“, ale vypovedali „zhodne chaoticky“ na čo žalovaný v konaní aj poukázal. Výpovede svedkýň

v tejto otázke v žiadnom prípade nevyznievajú vierohodne, pretože ťažko uveriť tomu, že svedkyne
nevedeli, nezaujímali sa, neprečítali alebo sa nespýtali, aký dokument majú vlastnoručne podpísať a z
akých dôvodov. Zo všetkých týchto zmätočných výpovedí však vyplýva záver, že odbory mali vedomosť
o výpovedi a dôvodoch výpovede žalobkyne. Ako rozporné tak vyznieva tiež konštatovanie súdu, že
„Členky výboru mali vedomosť, že listina ktorú podpisujú sa týka výpovede pre pani C., ale neboli

oboznámené s dôvodmi tejto výpovede. Ešte aj v čase svojej svedeckej výpovede na pojednávaní
(25.9.2023) ako dôvod výpovede udelenej žalobkyni uviedli porušovanie pracovnej disciplíny, konkrétne,
že žalobkyňa nechodila na služby (pani D.) a že išlo o neplnenie si povinností (pani E.).“ Nie je možné
sa stotožniť so záverom súdu, že sa členky výboru „oboznámili s listinou týkajúcou sa výpovede pre
pani Konečnú“, ale napriek tomu dôvod tejto výpovede nepoznali. Zároveň poukazovali na to, že forma

prerokovaniavýpovede,čiosobnealebopísomne,hromadnealeboindividuálneniejezákonomžiadnym
spôsobom predpokladaná. Zákonník práce upravuje z pohľadu formálnych náležitostí len žiadosť
zamestnávateľa o prerokovanie, pričom vyžaduje jej písomnú podobu, ktorá ako bolo vyššie uvedené
nie je opatrená doložkou neplatnosti. Podľa § 237 ods. 1 Zákonníka práce sa za prerokovanie považuje
výmena názorov a dialóg medzi zástupcami zamestnancov a zamestnávateľom, formu prerokovania

však predmetné ustanovenie neupravuje. Keďže Zákonník práce formu prerokovania neupravuje,
možno sa domnievať, že je prípustné využiť akúkoľvek formu, ktorá nevzbudí pochybnosť o tom, že k
prerokovaniu došlo. O nepochybnom prerokovaní svedčí podpis členiek na zápise z tohto prerokovania.
Rozpor v ich tvrdeniach v rámci výsluchov na ústnom pojednávaní 25.09.2023 žalovaný pripisuje
uplynutiu času od prerokovania výpovede žalobkyne, ktoré sa uskutočnilo 10.12.2021 a v dôsledku toho

k zásadnému oslabeniu pamäťovej stopy v tejto veci. Navrhoval, aby odvolací súd v zmysle § 388 CSP
napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamieta a žalovanému prizná plný nárok na
náhradu trov konania proti žalobcovi.

15. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že rozsudok je vecne správny, a preto

ho navrhovala potvrdiť. V konaní nebolo preukázané, že odmietala plniť pracovnoprávne úlohy, že na
pracovisku vytvárala voči žiakom napätie, obštrukčné situácie a prekážky pre výkon práce ostatných
zamestnancov, ako aj z dôvodu nevytknutia žiadneho takéhoto konania zo strany zamestnávateľa,
čo nebola ani dôvodom na podanie výpovede a rovnako v konaní bolo preukázané, že žalovaný si
nesplnil základnú povinnosť vyplývajúcu mu z ust. § 74 Zákonníka práce, neprerokoval jej výpovede

zástupcami zamestnancov, keďže mal predložiť odborovým orgánom okruhu otázok na prerokovanie,
prekonzultovanie, a to ešte predtým, kým jej dal výpoveď.

16. Žalovaný sa k tomuto vyjadreniu žalobkyne už nevyjadril.17. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) spor prejednal na základe podaného odvolania
žalovaného podľa ustanovenia § 385 ods. 1 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania a po

konštatovaní, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou a včas, preskúmal napadnuté výroky
rozsudku v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a § 380 CSP okrem výroku pod č. IV.,
ktorý v zmysle § 386 písm. c) CSP odmietol, keďže smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie
nie je prípustné a dospel k záveru o dôvodnosti uplatnených odvolacích námietok, keďže súd prvej
inštancie vo veci rozhodol bez zreteľa na všetky relevantné skutočnosti v spore, berúc do úvahy aj

vyjadrenie žalovaného v spore (viď bod 3. tohto uznesenia), nakoľko tvrdil, že chcel naďalej v pracovnej
pozícii druhu práce žalobkyňu ako „vychovávateľku“ s poukazom na pracovnú zmluvu zo dňa 29.7.2003
v znení jej dodatkov naposledy dňa 31.7.2018, ako aj na podané odvolanie, čím je sporná skutočná
vôľa žalovaného v podanej výpovedi, teda či z jeho strany došlo k skutočnému naplneniu zhody vôle
s učineným prejavom, čo má vplyv aj na záver súdu o neplatnosti výpovede, keďže je predčasný.

18. Žalovaný podal odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, e/, f/ a h/ CSP a podľa
obsahu odvolania aj podľa písm. d/ CSP, nakoľko poukazoval aj na nepreskúmateľnosť odôvodnenia
napadnutého rozsudku s odkazom na ust. § 220 ods. 2 CSP, čo sa týka hore uvedených skutočností.

19. Odvolací dôvod podľa § § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený v prípade ak dôjde k vadám konania

alebo aj vadám rozhodnutia v dôsledku ktorých súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokonformne s judikatúrou Európskeho
súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných práv a nie
hmotnoprávnych nárokov strán. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených

záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je
stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj
stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor
na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má

právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu. Podľa čl. 46 Ústavy SR sa každý môže
domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl.
48 Ústavy SR má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v
jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Pod odňatím možnosti
konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký procesný postup súdu, v dôsledku ktorého

účastník nemôže uplatniť konkrétne procesné práva priznané mu Občianskym súdnym poriadkom za
účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Podľa ustálenej
súdnej praxe k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť najmä procesným postupom súdu, ktorý
rozhodnutiu predchádza. Zároveň podľa ustálenej súdnej praxe k odňatiu možnosti konať pred súdom,
môžedôjsťnielenprocesnýmpostupomsúdutakakojetovyššieuvedené,aleajrozhodnutímsamotným

a to v prípade, ak rozsudok je nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.

20. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom
postupe súdu, ktoré nie je subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, t.j. vadami konania podľa
§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP sú iné vady, ktoré mohli mať vplyv na výrok rozhodnutia ,s výnimkou

tých, ktoré sú uvedené v § 365 ods. 1 písm. a/, b/, c/ CSP. Tento odvolací dôvod je daný aj
nepreskúmateľnosťou napadnutého rozsudku, keďže ide o inú vadu konania, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci (viď Stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu
SR z 3.12.2015 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a súdov Slovenskej republiky
1/2016).

21. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e/ CSP je v súdnej praxi daný vtedy, ak súd prvej
inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnutý dôkaz potrebný na zistenie
rozhodujúcich skutočností, k čomu je potrebné uviesť, že súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté
dôkazy účastníkmi konania, najmä súd nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska

hmotného práva nie sú významné a nevykoná ani dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam,
ktoré boli už preukázané iným spôsobom alebo založené na zhodnom tvrdení účastníkov. Neúplné
zistenie skutkového stavu je odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových
zistení bola okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz spôsobilý preukázaťprávne významnú skutočnosť. Iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté,
nemôže byť v spore spôsobilým odvolacím dôvodom. Zároveň musí ísť len o skutočnosti a dôkazy
uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie.

22. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je daný v prípade nesprávneho postupu
súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do
úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne nevyšli
počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré

boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v
prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov
účastníkov alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové
zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust.
§ 191 ods. 1, 2 CSP alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobomvyplývajúcimzust.§192,193a205CSP,pričomsajednáotakéskutkovézistenia,nazáklade

ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.

23. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn.
vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho

predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis,
než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný
skutkový stav inak nespráv0ne aplikoval.

24. Odvolací súd ako prvé apeluje na predbežné prejednanie sporu (§ 168 ods. 1, § 171 ods. 1 CSP),
kedy súd zisťuje a rieši sporné otázky, berúc dôraz na učinené dôkazné prostriedky v spore, kedy
preskúma aj skutočnú vôľu s prejavom, a teda aj podstatný dôvod výpovede, keďže žalovaný mal
záujem, aby žalobkyňa ostala u žalobcu v pracovnom pomere druhu práce - vychovávateľky.

25.Účelomprezentovaniapredbežnéhoprávnehoposúdeniavecizostranykonajúcehosúdujezamerať
procesnú aktivitu strán na skutočnosti, ktoré sú podľa názoru súdu sporné a umožniť tak stranám
predvídať rozhodnutie súdu. Cieľom tohto inštitútu (okrem iného § 181 ods. 2 CSP) je teda aj zrýchliť a
zjednodušiť konanie tak, aby neboli vykonávané nadbytočné dôkazy, ktoré súd nepokladá za podstatné.
Použitie uvedených ustanovení však nelimituje strany sporu pri uplatňovaní ich procesných práv.

26. Žalobou doručenou súdu dňa 30.5.2022 sa žalobkyňa domáhala voči žalovanému určenia
neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy. Z opisu rozhodujúcich skutkových okolností
v žalobe súd zistil, že žalobkyňa dňa 29.7.2003 uzatvorila so žalovaným pracovnú zmluvu na dobu
neurčitú,sdohodnutýmdruhompráce:„vychovávateľka“.Dňa25.8.2003sadohodouozmenepracovnej

zmluvy zmenil druh práce žalobkyne z „vychovávateľka“ na „výkon funkcie riaditeľky Domova mládeže,
Medická 2, Košice“. Dňa 17.5.2021 bolo žalobkyni zo strany Košického samosprávneho kraja doručené
odvolanie z funkcie riaditeľky Školského internátu, Medická 2, Košice s účinnosťou odo dňa 1.6.2021.
Od 1.6.2021 žalobkyňa naďalej ostala v pracovnom pomere u žalovaného s tým, že ostala pracovať vo
funkcii - druh práce ako „vychovávateľka“. Túto skutočnosť jej oznámil poverený zástupca za riaditeľa

Mgr. Kocúr Milan. Dňa 16.12.2021 žalovaný doručil žalobkyni skončenie pracovného pomeru výpoveďou
podľa § 63 ods. 1 písm. d) bod 2. Zákonníka práce. Žalobkyňa má za to, že skončenie pracovného
pomeru nebolo zo strany žalovaného vykonané v súlade so Zákonníkom práce, keďže toto skončenie
pracovného pomeru výpoveďou danou žalovaným jeho podaním zo dňa 14.12.2021 trpí formálno-
právnymi vadami, je nepreskúmateľné a je neplatné pre rozpor so zákonom, s čím sa súd dostatočne

so zreteľom aj na procesnú obranu žalovaného nevysporiadal s poukazom na zdôvodnenie naplnenia
zákonných predpokladov podľa § 42 ods. 2 ZP s odkazom na ust. § 54 ZP, pričom malo ísť len o zmenu
obsahu práce, nie druhu práce. Ak v pracovnej zmluve nebol druh práce dohodnutý len ako výkon
konkrétne určenej jedinej pracovnej činnosti, ale bol vymedzený okruhom pracovných činností, ktoré
má zamestnanec vykonávať, potom pridelenie inej než dosiaľ vykonávanej pracovnej operácie v rámci

daného vymedzenia nemožno považovať za zmenu dojednaných pracovných podmienok v zmysle
ustanovenia § 36 ods. 2 Zákonníka práce (slov. § 54 ods. 2 ZP). K zmene druhu práce zamestnanca
môže dôjsť aj mlčky, a to napr. tak, že zamestnanec prijatý ako nekvalifikovaný robotník bol neskoršiepoverený výkonom práce vyžadujúcej kvalifikáciu, túto prácu dlhší čas konal a nadobudol tak príslušnú
kvalifikáciu ( viď S IV,s.894,s.896).

27. Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomne dňa 17.8.2022, kde uviedol, že žalobkyňa bola z funkcie
riaditeľky odvolaná s účinnosťou k 1.6.2021 a dňa 25.11.2021 sa uskutočnilo stretnutie na ktorom
bola žalobkyni predložená Dohoda o zmene obsahu práce z dôvodu jej odvolania z funkcie riaditeľky
Školského internátu, Medická 2, Košice. Žalobkyňa ako zamestnanec odmietla túto dohodu prevziať
a podpísať. V tomto návrhu dohody bola žalobkyni navrhnutá zmena pôvodne dojednaného druhu

práce „riaditeľka Školského internátu“ na nový druh práce „vychovávateľka“. Práca vychovávateľky,
ktorú žalobkyňa vykonávala ako faktickú pracovnú činnosť nezodpovedala druhu práce, ktorý mala
ako posledný dojednaný prostredníctvom Dodatku k 31.7.2018 k pracovnej zmluve. Dohoda o zmene
obsahu práce mala tento formálny nedostatok odstrániť a zosúladiť výkon faktickej pracovnej činnosti
žalobkyne s právnym stavom písomne zakotveným v jej pracovnoprávnych dokumentoch. Keďže k
1.6.2021 žalobkyňa prestala spĺňať predpoklad pre výkon práce dohodnutý posledným Dodatkom z

31.7.2018 k pracovnej zmluve a ponuku práce vychovávateľky neprijala, zamestnávateľ nemal možnosť
ju ďalej zamestnávať bez jej súhlasu na inom ako dojednanom pracovnom mieste. Z uvedeného dôvodu
bolažalobkyniudelenávýpoveďpodľa§63ods.1písm.d)bod2.Zákonníkapráce.Potom,čožalobkyňa
oznámila žalovanému, že výpoveď z pracovného pomeru považuje za neplatnú a trvá na ďalšom
zamestnávaní ako vychovávateľ, žalovaný listom z 28.1.2022 oznámil žalobkyni, že prekážka v práci,

pre ktorú jej pôvodne nemohol prideľovať prácu odpadla, a že je tak pripravený prideľovať jej prácu
vychovávateľky, na pozícii ktorej pôsobila ku dňu doručenia výpovede. Žalovaný však aj naďalej zotrval
na platnosti výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. d) bod 2. Zákonníka práce zo 14.12.2021, čo ale pôsobí
zmätočne. Žalovaný bol toho názoru, že výpoveď z pracovného pomeru zapríčinila sama žalobkyňa
svojím špekulatívnym konaním, kedy na jednej strane deklaruje záujem o prácu vychovávateľky, ale na

druhej strane nesúhlasí so zakotvením tejto zmeny v jej pracovnej zmluve.

28. Súd prvej inštancie uzavrel, že na základe uvedeného súd vyhodnotil námietku žalobkyne, že na
skončenie pracovného pomeru výpoveďou pre nesplnenie požiadaviek na výkon práce podľa § 42
ods. 2 Zákonníka práce nebol dôvod, ako opodstatnenu, s čím sa stotožňuje aj odvolací súd, keďže

žalobkyňa od 1.6.2021 vykonávala na základe konkludentnej dohody o zmene pracovnej zmluvy prácu
vychovávateľky, čo zákon aj pripúšťa a na túto prácu požiadavky podľa § 42 ods. 2 Zákonníka práce nie
sú potrebné, čo ale treba dôslednejšie v konaní preskúmať a odôvodniť, keďže opodstatnenosť dania
výpovede, čo sa týka právneho dôvodu je so zreteľom na vyhodnotenie sporných ako aj nesporných
skutočností s odkazom na ust. § 191 a nasl. CSP podľa odvolacieho súdu nenáležitá.

29. Súd prvej inštancie rovnako aj dospel k záveru, že žalovaný nesplnil povinnosť vyplývajúcu mu z
ust. § 74 Zákonníka práce, lebo výboru ZO OZ nebola doručená žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie
výpovede s tým,že za prerokovanie výpovede nemožno považovať podpis členiek výboru na listine
predloženej im A. H. bez toho, aby členky výboru poznali skutočný dôvod zamýšľaného skončenia

pracovného pomeru.

30. Na základe uvedených skutočností súd prvej inštancie dospel k záveru, že v prejednávanom prípade
nebola splnená hmotnoprávna podmienka platnosti výpovede, ktorou je jej prerokovanie so zástupcami
zamestnancov, a preto mal za to, že z uvedeného dôvodu je predmetná výpoveď neplatná. Keďže

súd už na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru o neplatnosti výpovede v ďalšom sa
ostatnými dôvodmi namietanými žalobkyňou nezaoberal. Na základe uvedeného súd žalobe v časti
určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru vyhovel, lebo v prejednávanom prípade nebol daný
dôvod na výpoveď podľa ust. § 63 ods. 1 písm. d) bod 2. Zákonníka práce pre nespĺňanie požiadaviek
na výkon dohodnutej práce a tiež pre nesplnenie podmienky prerokovania výpovede so zástupcami

zamestnancov.

31. Odvolací sú uvádza, že zamestnávateľ môže dohodnutý obsah pracovnej zmluvy zmeniť len
vtedy, ak sa na jeho zmene dohodne so zamestnancom (§ 54 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka
práce). Podľa zaužívanej súdnej praxe zamestnávateľ môže od zamestnanca vyžadovať (s výnimkou

prípadov uvedených v § 55 Zákonníka práce) iba také pracovné úkony, ktoré spadajú do rámca druhu
dojednanej práce (funkcie). Zamestnanec má možnosť so zmenou podmienok dohodnutých v pracovnej
zmluve súhlasiť alebo nesúhlasiť. Berúc do úvahy zásadu zmluvnosti pracovnoprávnych vzťahov, v
priebehu trvania pracovného pomeru sa účastníci môžu kedykoľvek dohodnúť na zmene pracovnýchpodmienok a pracovného pomeru. Žalobkyňa spochybňovala zákonnosť jej odvolania z pracovného
pomeru„akéhodruhupráce“,čotrebajednoznačnepreskúmaťaodôvodniť,anadruhejstraneodmietala
podpísať dohodu o zmene obsahu práce zo dňa 25.11.2021 s tým, že ale túto prácu aj konkludentne

vykonávala od 1.6.2021 v znení pracovnej zmluvy zo dňa 29.7.2003. Podľa názoru odvolacieho súdu ide
o celkom podstatnú skutočnosť, keď aj bez predbežného právneho posúdenia platnosti, či neplatnosti
odvolania z funkcie pre ďalšie pôsobenie žalobkyne u žalovaného po 1.6.2021 bola podstatná a určujúca
dohoda o zmene pracovných podmienok. Žalobkyňa po 1.6.2021 podľa odvolacieho súdu konkludentne
akceptovala pracovné zaradenie do funkcie vychovávateľky, s čím súvisel i obsah jej pracovnej činnosti

a povinnosť podriadiť sa pokynom nadriadených s tým, že išlo pritom o pracovné zaradenie totožné
s tým, aké mala žalobkyňa dohodnuté už v pracovnej zmluve zo dňa 29.7.2003 na dobu neurčitú, s
totožným miestom výkonu práce a tak nemohla mať vážnejšie pochybnosti o charaktere požadovanej
pracovnej činnosti, či vzťahoch subordinácie na pracovisku, čo treba preskúmať, berúc zreteľ S IV., s.
894-896. Odvolací súd má za to, že nemožno akceptovať postoj, kedy by žalobkyňa musela autonómne
rozhodovať, ktoré úlohy jej ukladané mu nadriadeným má plniť a ktoré nie, čo celkom zjavne by malo

potenciál narušiť systém fungovania žalovaného.

32. Jednou zo základných povinností zamestnanca je aj povinnosť plniť pokyny nadriadených v zmysle
Zákonníka práce (§ 47 ods. 1 písm. d/, § 81 písm. a/). Zamestnanec nie je povinný splniť iba tie
pokyny zamestnávateľa, ktoré sú v rozpore s právnymi predpismi, resp. tie pokyny, ktoré sú mimo medzí

kompetencie zadávajúcej osoby. V konaní ale nebolo preukázané, aké pokyny, ktorých realizáciu by
žalovanýmodmietalaplniťviedlikskončeniupracovnéhopomeruboliztejtokategórieačiajvôľouoboch
strán bolo konkludentne akceptovať dohodu o zmene jej pracovného zaradenia svoju novo/starú pozíciu,
prípadne išlo len o zmenu vymedzeného druhu pracovnej činnosti, keďže žalobkyňa bola odvolaná
z funkcie riaditeľky Košickým samosprávnym krajom, teda iným nadriadeným.

33. Zamestnanec je zásadne povinný plniť pokyny vedúcich zamestnancov bez ohľadu na to, aké
odborné stanovisko k nim zaujíma. Pokiaľ zamestnanec porušuje (ignoruje) pokyny zamestnávateľa,
zvlášť napriek písomným upozorneniam, jeho konanie môže (musí) byť hodnotené ako porušovanie
povinností vyplývajúcich z právnych predpisov vzťahujúcich sa na ním vykonávanú prácu. Akýkoľvek

legálny (zákonný) pokyn zamestnávateľa na vykonanie činnosti, ktorá je podraditeľná pod dojednaný
druh práce, musí zamestnanec splniť s tým, že pracovná zmluva zo dňa 29.7.2003 bola uzavretá
na dobu neurčitú s dohodnutým druhom práce „vychovávateľky“, pričom z funkcie riaditeľky bola
žalovaná odvolaná s účinnosťou od 1.6.2021 a konkludentne naďalej vykonávala pracovnú pozíciu
„vychovávateľky“, na čo v konaní treba brať jednoznačne apel.

34. Žalobkyňa tiež vytkla prvoinštančnému súdu, že nedostatočne skúmal splnenie podmienky platného
prerokovania jeho výpovede vopred so zástupcami zamestnancov podľa § 74 vety prvej Zákonníka
práce v spojení s § 237 Zákonníka práce. Súd prvej inštancie sa s otázkou prerokovania výpovede
žalobkyne v odborovom orgáne sa vyporiadaval v bodoch 40. až 59. odôvodnenia rozhodnutia.

35. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí z 31.10.2023 č.k. 7CdoPr/11/2023-943 uviedol: „Účasť
zástupcov zamestnancov pri skončení pracovného pomeru má predovšetkým sociálny charakter
a je výrazom pracovnoprávnej ochrany zamestnanca (nie zamestnávateľa). Splnenie povinnosti
zo strany zamestnávateľa musí byť v zmysle ustanovenia § 74 ZP charakterizované najmenej

dvomi skutočnosťami - k prerokovaniu so zástupcami zamestnancov musí prísť vopred a súčasne
obsah prerokovania (ak k nemu došlo) musí byť dostatočne určitý. Najvyšší súd v uznesení z
28. februára 2023 sp. zn. 9Cdo/158/2022 analyzoval viaceré dovolacie rozhodnutia (1Cdo/72/2006,
5Cdo/255/2008, 5Cdo/140/2010, 2MCdo/21/2009, 3MCdo 14/2013, 5Cdo/17/2008) a pri sumarizácii
tam uvedených právnych záverov týkajúcich sa interpretácie ustanovenia § 74 ZP vyslovil názor, že

„zákon síce nestanovuje formu prerokovania výpovede, musí byť však preukázané, že došlo k reálnemu
prerokovaniu, pričom obsah pojmu prerokovanie logicky v sebe zahŕňa aj možnosť vyjadrenia sa k
podanej žiadosti“. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/17/2008 uviedol, že „s požiadavkou, aby
výpoveď bola prerokovaná spôsobom vylučujúcim pochybnosti o tom, konkrétne aká výpoveď a z akého
dôvodu bola (neskôr) daná, je logicky spojená požiadavka prerokovania výpovede podľa § 74 ZP takým

spôsobom, ktorý vylúči prípadné pochybnosti o tom, či výpoveď bola vôbec takto (vopred) prerokovaná“.
Vo veci sp. zn. 5Cdo/140/2010 najvyšší súd tiež uviedol, že „cieľom tejto zákonnej podmienky je, aby
zámer zamestnávateľa skončiť pracovný pomer so zamestnancom bol oznámený odborovej organizácii
a zároveň aby jej bola daná možnosť sa (po vlastnom prerokovaní) k tomuto zámeru vyjadriť (resp.nevyjadriť). Zákon bližšie nestanovuje žiadne podmienky, v ktorých má zamestnávateľ alebo odborová
organizácia konať. Vo veci sp. zn. 5Cdo/65/2020 najvyšší súd v súvislosti s prerokovaním výpovede
formou per rollam prostredníctvom konferenčného telefonického rozhovoru prisvedčil správnosti záveru

odvolacieho súdu o nesplnení hmotnoprávnej podmienky platnosti výpovede uvedenej v ustanovení §
74 ZP pri telefonickom rozhovore, ktorá má za následok neplatnosť právneho úkonu, a to s dôrazom na §
61 ods. 2 ZP, podľa ktorého dôvod výpovede musí byť vymedzený tak, aby ho nebolo možné dodatočne
zameniť s iným dôvodom, čo je podľa odvolacieho súdu sporné v tomto konaní, a preto to treba
s poukazom na procesnú obranu aj dostatočne a dôsledne preskúmať a pokúsiť sa spor aj mimosúdne

ukončiť v kontexte jeho celkovej zmätočnosti, a to aj čo sa týka doručenia žiadosti a prerokovania
výpovede s odkazom na ust. § 191 a nasl. CSP a § 220 ods. 2 CSP.

36. Vzhľadom na vyššie uvedené je preskúmavané rozhodnutie súdu prvej inštancie nedostatočne
odôvodnené v celom rozsahu , čím zasahuje do práva na spravodlivý proces, kvôli čomu ho odvolací
súd zrušil (§ 389 ods. 1 písm. b), c) CSP, § 391 ods. 1 CSP) okrem výroku pod č. IV, ktorý odmietol

a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V ňom
po prípadnom doplnení dokazovania, ak toto stranami procesne účinne bude navrhnuté zodpovie
otázky platnosti výpovede ako prvé a až následne, aby preskúmal to, že aj podľa častí rozhodnutí
Najvyššieho súdu SR je akceptovaný aj výklad, že „je vecou príslušných zástupcov zamestnancov,
či vôbec, kedy a akou formou žiadosť zamestnávateľa prerokujú, a teda ako sa zhostia svojej úlohy

chrániť práva zamestnancov a zamestnávateľ, ktorý splnil svoju zákonnú povinnosť predložiť žiadosť o
prerokovanie výpovede, čo nemá možnosť ovplyvniť proces a výsledok prerokovania jeho žiadosti“ (viď
napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/131/2021 z 28.3.2023 či rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 8Cdo/92/2018 z 19.6.2019) (§ 391 ods. 2, 3 CSP).

37. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách tohto odvolacieho konania. (§ 396
ods. 3 CSP).

38. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 vety
druhej CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).