Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 19, 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/22/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7522209290
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Brondoš

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7522209290.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Brondoša a členov senátu

JUDr. Martina Kolesára a JUDr. Frederiky Zozuľákovej v spore žalobcov: 1/ A. B., narodený XX.X.XXXX,
trvale bytom C. XXXX, D. E., 2/ F. B., narodená XX.X.XXXX, trvale bytom C. XXXX, D. E. a 3/ D.
G., narodená XX.X.XXXX, trvale bytom H. XX, H., všetci zastúpení: JUDr. Anton Hencovský, advokát,
Františkánska 3, Košice, proti žalovanej: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group,
Štefanovičova 4, Bratislava, IČO: 00 585 441, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Mestského súdu Košice sp. zn.
K3-6C/302/2022-73 z 24. augusta 2023

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutých vyhovujúcich výrokoch I. až III. a v súvisiacom výroku
V. o trovách konania.

II. Žalovaná j e p o v i n n á nahradiť žalobcom v 1. až 3. rade 100% trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1Co/22/2023

1. Mestský súd Košice (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým
rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi v 1. rade náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
16.000,- eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (I.), žalobkyni v 2. rade náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške 16.000,- eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (II.), žalobkyni v 3. rade
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 12.000,- eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (III.),
zamietol žalobu v prevyšujúcej časti (IV.) a priznal žalobcom proti žalovanej nárok na náhradu trov

konania v plnom rozsahu (V.).

2. Súd prvej inštancie tak rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobcovia domáhali od žalovanej náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch každý vo výške 50.000,- eur, ktorá ujma im vznikla z dôvodu usmrtenia
ich syna a brata D. B. pri dopravnej nehode, ktorú zavinil vodič I. J., ktorého motorové vozidlo
bolo povinne zmluvne poistené u žalovanej. Skutkovým základom takto uplatnených nárokov bolo
v podstatnom tvrdenie žalobcov, že dňa 12.3.2022 okolo 16:50 hod. medzi obcami Rákoš a Bohdanovce

vodič motorového vozidla zn. BMW, I. J., porušil dopravné predpisy, v dôsledku čoho došlo k dopravnej
nehode, pri ktorej zahynul D. B., narodený XX.X.XXXX - syn žalobcov 1 a 2 a brat žalobkyne 3, pričom
I. J. v trestnom konaní priznal vinu a bol rozsudkom z 23.3.2023, ktorým súd schválil dohodu o vine
a treste, odsúdený za prečin usmrtenia na trest odňatia slobody vo výmere dva roky s podmienečnýmodkladom v trvaní troch rokov a zároveň mu bol uložený trest zákazu činnosti viesť všetky druhy
motorových vozidiel na dobu 3,5 roka. Podľa obsahu spisu, príčinou dopravnej nehody bola nesprávna
technika jazdy I. J., ktorý vykonával úkon predchádzania vozidiel v úseku, kde sa na vozovke nachádzalo

vodorovné dopravné značenie č. 601 „Pozdĺžna súvislá čiara“, navyše dostatočne nesledoval situáciu v
cestnej premávke a pri predchádzaní vozidiel ohrozil vodiča A. K. - D. B., pričom mal možnosť zabrániť
dopravnej nehody, ak by úkon predchádzania vozidiel nevykonal v úseku, kde to bolo zakázané, resp.,
ak by predchádzanie vozidiel prerušil a zaradil by sa medzi vozidlá Seat Leon a Hyundai i30, medzi
ktorými bola približne 22 metrová vzdialenosť. Poškodený D. B. nemal možnosť dopravnej nehode

zabrániť žiadnym spôsobom, v predmetnom úseku sa pohyboval rýchlosťou jazdy cca 67 km/h, na vývoj
dopravnej situácie reagoval z technického hľadiska včas, po uplynutí reakčného času vozidlo intenzívne
brzdil a v prípade, ak by aj s vozidlom zastavil pred miestom zrážky, dopravnej nehode by nezabránil,
technika jazdy D. B. bola z technického hľadiska správna, v technike jeho jazdy neboli žiadne také prvky
nehodového deja, ktoré by kolíznu situáciu vyvolali, resp. ktoré by znemožňovali zabrániť dopravnej
nehode. Podľa nasledovnej argumentácie žalobcov tragickou smrťou D. B. pri dopravnej nehode došlo

ku mimoriadne významnému, hlbokému a nenapraviteľnému zásahu do ich práv na súkromie a rodinný
život a vzniku nemajetkovej ujmy, keďže mali veľmi blízke citové väzby, žili (nebohý syn a rodičia
- žalobcovia v 1. a 2. rade) v spoločnej domácnosti, pričom smrťou syna stratili možnosť realizácie
ďalšieho rozvoja rodinného života s ním, a tým sú o citový vzťah ku najbližšiemu rodinnému príslušníkovi
nenapraviteľne a natrvalo ochudobnený. Doplnili, že išlo o silne traumatizujúcu udalosť. Nebohý syn

im so všetkým pomáhal, financovali spolu náklady na domácnosť, aj kúpu domu, v ktorom spoločne
žili, po jeho smrti boli vysťahovaní z domu bývalou manželkou syna, a od toho času sú odkázaní už
len na pomoc svojej dcéry. Uviedli, že negatívne dôsledky straty syna, ktorý bol otcovi nenahraditeľnou
oporou v živote, budú otca ovplyvňovať do konca života, má problémy so psychikou, od predmetnej
dopravnej nehody navštevuje psychiatra, užíva lieky na ukľudnenie, badá na sebe známky zvýšenej

podráždenosti, stavy úzkosti, nemôže spať, budí sa zo spánku a trpí neutíchajúcim smútkom, pričom sa
nevie zmieriť so skutočnosťou, že prežil vlastného syna. Žalobkyňa v 2. rade doplnila, že jej vzťah so
synom prehĺbilo aj narodenie dvoch vnučiek, pričom po jeho smrti pocit smútku a osamelosti navyšujú
aj naštrbené rodinné vzťahy, ktoré sa ešte zhoršili, vnučky o nich prejavujú slabý záujem, keďže sa jeho
bývalá manželka snaží robiť všetko preto, aby s vnučkami nenadväzovali pevné rodinné puto. Taktiež

sa to prejavilo na jej psychike, trpí nespavosťou, nočnými morami, živými snami, a podráždenosťou. V
dôsledku dopravnej nehody boli tak pripravení nielen o syna, ale aj o strechu nad hlavou a kontakt s
vnučkami. Žalobkyňa v 3. rade mala podľa vlastných tvrdení s bratom mali veľmi blízke citové väzby
a jeho smrťou stratila možnosť realizácie ďalšieho rozvoja rodinného života so svojím bratom, a tým je
o citový vzťah ku najbližšiemu rodinnému príslušníkovi nenapraviteľne a natrvalo ochudobnená.

3. Na ustálený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ust. § 11, § 13 ods. 1 až 3, § 16, § 415, §
420 ods. 1, § 441, § 442 ods. 1, § 427 ods. 1 a § 428 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 4
ods. 1 a 2, § 5 ods. 1 písm. h) a § 15 zákona 381/2001 Z.z.. Na ich základe, po skonštatovaní danosti
vecnejlegitimáciežalovanej,dospelkzáveruodôvodnostizákladuuplatnenéhonároku,keďžežalovaná

zodpovedá za žalobcami tvrdenú ujmu preto, že k jej vzniku došlo usmrtením blízkej osoby pri dopravnej
nehode motorovým vozidlom, ktorý nárok je hradeným z povinného zmluvného poistenia podľa ZoPZP,
ako aj preto, že smrť rodinného príslušníka pri dopravnej nehode je neoprávneným zásahom do
práva fyzických osôb na súkromný a rodinný život a násilné pretrhnutie väzieb členov rodinného
vzťahu stratou blízkej osoby je konaním, ktoré nesie znaky neoprávneného zásahu do chránených

osobnostných práv pozostalých členov rodiny. Pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy prvoinštančný
súd vychádzal zo závažnosti vzniknutej ujmy, ako aj z okolností, za ktorých došlo k porušeniu práva,
pričom prihliadol na výšku nemajetkovej ujmy priznanú v porovnateľných veciach súdmi SR. Závažnosť
vzniknutej ujmy zisťoval výsluchom žalobcov a okolnosti, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu,
vzal za preukázané z rozsudku Okresného súdu Košice - okolie č. k. 2T/3/2023-337. Pokiaľ ide o

mieru zavinenia konštatoval, že nehodu zavinil výlučne I. J.. Z výpovede žalobcov posudzoval intenzitu
ich vzťahu s nebohým, všímal si ich hmotnú závislosť na zomrelom a vek nebohého. Vyhodnotením
všetkých dôkazov jednotlivo, ale aj v ich vzájomnej súvislosti s prihliadnutím na všetko, čo vyšlo počas
konania najavo, dospel k záveru, že všetci žalobcovi mali s nebohým intenzívny vzťah, každý podľa
toho, v akom príbuzenskom vzťahu bol s nebohým. Úmrtie D. B. zasiahlo hlboko do ich osobnostnej

sféry, čo vyplynulo nielen z ich výsluchu, ale aj z bezprostredného styku súdu so žalobcami, t.j. ako
vypovedali o tom, ako ich zasiahla nečakaná smrť syna a brata. Ani jedna z výpovedí žalobcov sa
nezaobišla bez sĺz a viditeľného citového rozpoloženia. Ani po rokoch od smrteľnej udalosti neboli
žalobcovia schopní vypovedať bez emócií. Aj tento spôsob výpovede žalobcov len umocnil záver súduo tom, že vzťah žalobcov s nebohým bol veľmi intenzívny a pozitívny a jeho smrť hlboko negatívne
zasiahla do ich ďalšieho života. Bolo viditeľné, že ich zasiahla taká psychická trauma, ktorá zanechala
nezmazateľné stopy a závažná ujma sa prejavila v zmarení rodinného života v užšom zmysle, t.j. s

rodičmi, ale aj v širšom slova zmysle so sestrou. Zároveň súd prvej inštancie uviedol, že prihliadol aj
na vek zomrelého, vek žalobcov (bez bližšieho odôvodnenia - poznámka odvolacieho súdu). Pri určení
výšky náhrady nemajetkovej ujmy vzal do úvahy aj náhrady priznávané zákonom č. 437/2004 z. z.
o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia, zákonom č. 215/2006 Z. z.
o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, zákonom č. 274/2017 Z. z. o obetiach

trestných činov a zákonom o sociálnom poistení. Zhrnúc uvedené prvoinštančný súd považoval za
primeranú náhradu nemajetkovej ujmy základnú sumu 20.000,- eur pre žalobcov 1 a 2 a sumu 15.000,-
eur pre žalovanú 3 s tým, že ujmu žalobcov 1 a 2 ako rodičov, ktorí prišli o syna, vyhodnotil sú
ako vyššiu, než je tomu v prípade žalobkyne 3, ktorá prišla o brata. V ďalšej časti posudzoval mieru
spoluzavinenia poškodeného D. B., keďže zo znaleckého dokazovania v trestnom konaní vyplynulo,
že u neho bola zistená pozitivita amfetamínu a metamfetamínu, v nezistenom množstve a zároveň

nebol počas jazdy pripútaný, ktorý záver znalec prijal s istou mierou neistoty. Napriek tomu záveru,
ako aj znaleckým dokazovaním preukázanej skutočnosti, že jazda D. B. bola z technického hľadiska
správna, v technike jeho jazdy neboli žiadne také prvky nehodového deja, ktoré by kolíznu situáciu
vyvolali, resp. ktoré by umožňovali zabrániť dopravnej nehode, nebohý reagoval včas a nemohol
dopravnej nehode zabrániť, zohľadnil spoluzavinenie poškodeného dôvodiac, že hoci v konaní nebolo

preukázané, že by pripútanie sa nebohého mohlo zabrániť jeho smrti, ani to, že by zistený amfetamín
a metamfetamín u nebohého ovplyvnili jeho správanie sa počas jazdy, nebohý tým, že sa vo vozidle
nepripútal bezpečnostným pásom a jazdil pod vplyvom návykovej látky (v nezistenom množstve), porušil
svoje povinnosti menej závažným spôsobom, z ktorého dôvodu náhradu nemajetkovej ujmy znížil o 20
%, u žalobcov 1. a 2. radena sumu 16.000,- eur a u žalobkyne v 3. rade na sumu 12.000,- eur, ktorú

taktopriznanúvýškanemajetkovejujmypovažovalzasúladnúsozásadouproporcionality,spravodlivosti
a primeraného finančného zadosťučinenia, ako aj so súdnou praxou. Napokon rozhodnutie o trovách
konania prvoinštančný súd odôvodnil s poukazom na ust. § 255 ods. 1 C.s.p. výlučným procesným
úspechom žalobcov v spore s tým, že vzhľadom na to, že rozhodnutie o výške nároku záviselo od úvahy
súdu a od znaleckého posudku, čiastočné zamietnutie žaloby nepovažoval za ich procesný neúspech.

4. Rozsudok vo vyhovujúcich výrokoch (I. až III.) a vo výroku o trovách konania (V.) napadla včas
podaným odvolaním žalovaná s návrhom, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zrušil a
vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Žalovaná v odvolaní namietala nepreskúmateľnosť
rozsudku, skutočnosť, že rozhodovala sudkyňa, ktorá mala byť pre svoju zaujatosť vylúčená, neúplnosti

a nesprávnosti skutkových záverov a následného právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie
v otázke primeranosti priznanej výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch. Dôvod vylúčenia sudkyne
vzhliadla v skutočnosti, že v minulosti pracovala v advokátskej kancelárii zastupujúcej žalobcov, čo
podľa nej vysvetľuje subjektívny prístup sudkyne k stranám sporu, spočívajúci v nevraživom správaní
k nej na pojednávaní. Ďalej namietala, že súd prvej inštancie odmietol vykonať ňou navrhnuté

dokazovanie s odôvodnením, že znalec sa vraj vyjadril jasne v posudku a príbuzné nemajú k veci čo
povedať, s čím nesúhlasila. Výšku priznanú nemajetkovej ujmy považovala za neprimeranú, odporujúcu
zásadám spravodlivosti, a nezohľadňujúcu všetkým kritériám, na ktoré bolo potrebné pri jej ustálení
prihliadať. Poukázaním na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR v z 31.3.2016 sp. zn. 3 Cdo 301/2012 a
Okresného súdu Košice II sp. zn. 41C/229/2009 spochybnila nárok žalobcov na poskytnutie peňažného

zadosťučinenia. Mala za to, že žalobcovia v konaní nepreukázali tak vysokú intenzitu zásahu do
osobnostnýchpráv,ktorábysivyžadovalapriznanienáhradynemajetkovejujmyvpeniazoch,aužvôbec
nepreukázali takú intenzitu zásahu, ktorej by zodpovedalo finančné zadosťučinenie vo výške priznanej
súdom prvej inštancie. V tejto súvislosti uviedla skutočnosti (fakty), z ktorých podľa nej vyplýva, že
vzťahy medzi nebohým a žalobcami neboli také silné a úzke, ako to deklarovali žalobcovia. Vo vzťahu k

spoluzavineniu nebohého spočívajúceho jednak v požití omamných a psychotropných látok a jednak v
nepripútaní sa bezpečnostným pásom uviedla, že súd prvej inštancie nevysvetlil, prečo tieto porušenia
hodnotil ako menej závažné porušenie povinnosti. Závažnosť porušenia povinnosti spočívajúcej v
nepripútaní sa nebohého bezpečnostným pásom vzhliadla v tom, že znalec vo svojom posudku nevylúčil
možnosť prežitia nebohého, pokiaľ by bol pripútaný bezpečnostným pásom. Rovnako sa podľa nej

konajúci súd nevysporiadal s faktom, že nebohý bol v čase vedenia motorového vozidla pod vplyvom
amfetamínu a metamfetaminu, dokonca, ako vyplynulo zo správy o nehode, mal v čase nehody pri sebe
veci súvisiace s užívaním omamných a psychotropných látok. Uzavrela, že napriek tomu, že nebohý
dvojnásobne porušil svoje povinnosti súd prvej inštancie znížil priznanú výšku náhrady nemajetkovejujmy len o 20%, pričom nešpecifikoval, na základe čoho určil práve takéto zníženie, v dôsledku čoho
považujerozsudokzaarbitrárnyanepreskúmateľný.Vsúvislostisprincípomproporcionality,odvolateľka
poukázala aj na niektoré súdne rozhodnutia v obdobných veciach. Za najväčší nedostatok rozsudku

súdu prvej inštancie považovala to, že sa v odôvodnení rozsudku absolútne žiadnym spôsobom
nevysporiadal s jej argumentáciou týkajúcou sa odškodňovania pozostalých po obetiach násilných
trestných činov. Napadla aj výrok o trovách konania, ktorý považovala (bez bližšieho zdôvodnenia)
za absolútne neidentifikovateľný, nezrozumiteľný a nevykonateľný. Svojimi odvolacími námietkami
poukazujúcimi na to, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby

uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, že rozhodoval vylúčený sudca, ďalej poukazujúcimi na neúplnosť a nesprávnosť skutkových
zistení na základe vykonaných dôkazov a vytýkajúcimi tiež nesprávne právne posúdenie veci, žalovaná
podľa posúdenia odvolacieho súdu uplatnila odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), c), e),
f) a h) C.s.p.. V odvolaní žalovanou formálne označený odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a)
C.s.p. nebol podopretý konkrétnymi odvolacími námietkami a výhradami, ktoré by poukazovali na to, že

neboli splnené procesné podmienky, a tak podľa posúdenia odvolacieho súdu nebol tento ďalší odvolací
dôvod odvolateľkou materiálne, a preto ani procesne účinne uplatnený. Odvolací súd v tejto spojitosti
upriamuje pozornosť na záver vyplývajúci z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 90/2019
z 5. novembra 2019, v zmysle ktorého odvolací dôvod nemôže spočívať len na všeobecnom vyjadrení
nespokojnosti s rozhodnutím bez bližšej špecifikácie vytýkaných nesprávností v kontexte konkrétnych

okolností prípadu. Odvolací súd zároveň poznamenáva, že v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p. na vady,
ktoré sa týkajú procesných podmienok, musí prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.
Naproti tomu, vo vzťahu k ostatným odvolacím dôvodom, je odvolací súd podľa ust. § 380 ods. 1 C.s.p.
viazaný ich vymedzením v odvolaní, a preto na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli
byť v súlade s ust. § 365 C.s.p. dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí

o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenia zistil (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová,
J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha:
C.H.Beck, 2016, 1269s).

5. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu nesúhlasili s tvrdeniami žalovanej a jej odvolaciu argumentáciu

považovali za vecne a právne nesprávnu. Vyjadrili sa k odvolaciemu dôvodu, ktorým žalovaná namietala
zaujatosti sudkyne. Poukázali pritom na postoj žalovanej v obdobných veciach a na skutočnosť,
že ich právny zástupca ako najdlhšie pôsobiaci advokát v Košiciach, ktorý zamestnával množstvo
advokátskych koncipientov, nemal vedomosť, vzhľadom na odstup času, kedy mala u neho sudkyňa
vykonávať krátku stáž, o minulom pracovnom pomere zákonnej sudkyne. V neposlednom rade podľa

nich aj výsledok konania nenasvedčuje tomu, že by sa konajúci súd odchýlil od rozhodovacej praxe, či
im iným spôsobom vyhovel alebo im bol naklonený.

6. Žalovaná v odvolacej replike zotrvala na odvolacej argumentácii.

7. Žalobcovia v odvolacej duplike zotrvali na svojej argumentácii odvolacom konaní.

8. Rozsudok vo výroku IV. o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti nebol odvolaním napadnutý; v tejto
časti nadobudol právoplatnosť v zmysle ust. § 367 ods. 1 a 2 C.s.p., a preto v nej nebol v odvolacom
konaní preskúmavaný.

9. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalovanej ako podané
včas (§ 362 C.s.p.), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je
prípustné(§§355až358C.s.p.), beznariadeniapojednávania(§385ods.1acontrarioC.s.p.),vrozsahu
vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p. a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1

písm. b), c), e), f) a h) C.s.p. a dospel k záveru, že nie je (odvolanie) dôvodné. Tento rozsudok bol verejne
vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 19.11.2024 po predchádzajúcom oznámení miesta a času
tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu, pri zachovaní lehoty
podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p..

10.Odvolacísúdsavcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímrozsudkuvnapadnutejvyhovujúcejčasti
týkajúcej sa nároku žalobcov na zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch a preto v súlade s ust. § 387
ods.2C.s.p.vodôvodneníťažiskovokonštatuje,žedôvody,naktorýchpodľaodôvodnenianapadnutého
rozsudku spočíva rozhodnutie súdu prvej inštancie, považuje za vecne správne (§ 387 ods. 1 C.s.p.)a tiež úplné z hľadiska všetkých kľúčových otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej
inštancie oboma procesnými stranami (§ 387 ods. 3 veta prvá C.s.p.). Len na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia, reagujúc tým zároveň na podstatné argumenty žalovanej v odvolaní (§ 387

ods. 3 veta druhá C.s.p.), odvolací súd dodáva:

11. Žalovaná svojimi odvolacími námietkami, v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust
§ 365 ods. 1 písm. b) C.s.p., nastolila predmetom odvolacieho prieskumu (tiež) správnosť procesného
postupu prvoinštančného súdu z hľadiska rešpektovania jej práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

12. Podľa ust. § 220 ods. 2 C.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal,
aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci
vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil
podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a
ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal

ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.
Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

13. Odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov
dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Preto zákon v citovanom ustanovení určuje konkrétne zákonné

požiadavky na obsah odôvodnenia rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť,
zákonnosť a spravodlivosť. Zákon vyžaduje, aby súd v odôvodnení rozhodnutia vymedzil tiež, ktoré
skutočnosti boli pre jeho rozhodnutie zásadné, ktoré z nich boli medzi stranami nesporné a aké skutkové
závery a na podklade ktorých dôkazov urobil vo vzťahu k skutočnostiam sporným. V odôvodnení
rozsudku súd ďalej vysvetlí, aké skutkové zistenie odôvodnilo aplikáciu zvolenej právnej normy, podá

jej interpretáciu na konkrétne okolnosti prípadu a vyvodí z nej závery o spornom práve či povinnosti.
Povinnosťousúdujevodôvodnenísavysporiadaťtiežsrozhodujúcimiargumentmistrán;zodôvodnenia
má pritom podľa právnej praxe vyplývať dôvod, pre ktorý súd prijal či odmietol rozhodujúce argumenty,
pričom len konštatovanie nesprávnosti či irelevantnosti argumentácie bez náležitého zdôvodnenia,
požiadavku riadneho odôvodnenia nespĺňa.

14. Už skoršia judikatúra Najvyššieho súdu SR (R111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť
rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania; nepreskúmateľnosť bola považovaná len
za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada
konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci (viď § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.). S tým

názorom sa stotožnil aj Ústavný súd SR (por. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015,
III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016). Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú
vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016,
právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241
ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia

neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť,
ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny
v procesnej úprave, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska
nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne. I naďalej teda z pohľadu odvolacích dôvodov
nepreskúmateľnosť rozhodnutia predstavuje nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu

možnosť uskutočňovať jej procesné práva v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. (z hľadiska
podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ust. § 420 písm. f) C.s.p., do 30.6.2016 ust. § 237 ods. 1
písm. f) O.s.p.) len v celkom ojedinelých (extrémnych) prípadoch, ktoré majú znaky relevantné aj podľa
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie
súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti

pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade
tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Za
procesnú vadu konania podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p (§ 205 ods. 2 písm. a) v spojení s ust.
§ 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.) teda nemožno považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje
rozhodnutiepodľapredstávodvolateľa(por.uznesenieNSSRsp.zn.5Cdo/84/2017zodňa25.10.2017).

I Ústavný súd SR v zmysle svojej judikatúry považuje za protiústavné a aj arbitrárne tie rozhodnutia,
ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na
preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). V otázke, za akých okolností je
možné považovať rozhodnutie za nepreskúmateľné sa výstižne vyjadril tiež Najvyšší súd ČR vo svojomrozsudku sp. zn. 29 Cdo 2543/2011 z 25. júna 2013, publikovanom v Zbierke súdnych rozhodnutí a
stanovísk pod číslom 100/2013. Prezentoval v ňom názor, že merítkom toho, či rozhodnutie súdu prvej
inštancie je alebo nie je preskúmateľné, nie sú požiadavky odvolacieho súdu na náležitosti odôvodnenia

rozhodnutia prvoinštančného súdu, ale predovšetkým záujem strán sporu na tom, aby mohli v odvolaní
náležite použiť proti tomuto rozhodnutiu odvolacie dôvody. Aj keď rozhodnutie súdu prvej inštancie
nevyhovuje všetkým požiadavkám na jeho odôvodnenie, nie je spravidla nepreskúmateľné, pokiaľ
prípadné nedostatky odôvodnenia neboli podľa obsahu odvolania na ujmu uplatnenia práv odvolateľa.

15. Súd prvej inštancie podľa zistenia odvolacieho súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku, uviedol
čoho sa žalobcovia domáhali i aké bolo procesné stanovisko žalovanej k žalobe; z ich tvrdení a
argumentácie vyselektoval podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty a vo vzťahu k rozhodujúcim
sporným skutočnostiam podrobne ozrejmil tiež, aké zistenia vyplynuli z toho - ktorého z vykonaných
dôkazov. Zistené skutočnosti následne zrozumiteľne a v súlade so zásadami formálnej logiky premietol
do rozhodujúcich skutkových záverov a z nich právnymi úvahami zdôvodnil výber právnych noriem,

ktoré aplikoval, a tiež aj konkrétne následky, ktoré z nich za daného skutkového stavu vyvodil. Vo
svetle východísk uvedených v predchádzajúcom bode, podľa posúdenia odvolacieho súdu nemožno
odôvodnenie napadnutého rozsudku v žiadnom prípade považovať ani za arbitrárne a ani za extrémne
nelogické, a preto odvolaciu námietku žalovanej proti odôvodneniu napadnutého rozsudku, odvolací súd
posúdil len ako nespokojnosť odvolateľa so závermi prezentovanými v odôvodnení, ktorá, ako už bolo

zmienené, nezakladá nesprávnosť postupu súdu odnímajúceho strane sporu možnosť uskutočňovať jej
procesné práva, a teda dôvodnosť odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p..

16. Navyše z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na zachovanie práva
účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď na

všetkyotázky,ktorévyšlivpriebehusporunajavo.Povinnosťousúdujevyhodnotiťibatiespornétvrdenia
a skutočnosti, ktoré súd pre meritórne rozhodnutie súdu postačujúce. Ostatné sporné skutočnosti nie
sú takého charakteru, ktoré by mali vplyv na meritórne rozhodnutie súdu a jeho odôvodnenie (rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva z 25.9.2012 - sťažnosť č. 59102/08, nález Ústavného súdu SR
zo 14.9.2011, sp. zn. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.09.2009 sp.

zn. 5MCdo 8/2008). Súd prvej inštancie sa v bodoch 57. až 60. rozsudku dostatočným spôsobom
vysporiadal s otázkou miery spoluzavinenia poškodeného, a dal odpoveď na otázku, prečo znížil
priznanú výšku relutárnej náhrady o 20%. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku ohľadne nereflektovania na
obranu (argumentáciu) žalovanej, ktorá sa týkala odškodňovania pozostalých po obetiach násilných
trestných činov, čo žalovaná považovala za najväčší nedostatok rozsudku, táto je podľa názoru

odvolacieho súdu, vzhľadom na nemožnosť aplikácie zákona č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných
činov v preskúmavanej veci, bezpredmetná (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Cdo/188/2021
z 26.10.2023).

17. Pokiaľ ide o odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. c) C.s.p., odvolací súd konštatuje, že

žalovaná až v odvolaní namietala zaujatosti konajúcej sudkyne, keď uviedla, že sudkyňa v minulosti
pracovala v advokátskej kancelárii zastupujúcej žalobcov, čo podľa nej vysvetľuje subjektívny prístup
sudkyne k stranám sporu, spočívajúci v bližšie neopísanom nevraživom správaní k nej na pojednávaní.

18. Jednou z podmienok súdneho konania a záruk spravodlivého súdneho procesu je aj zákonné

obsadenie súdu, teda aby vo veci konal a rozhodol sudca, ktorému bola vec pridelená v súlade
so zákonom a rozvrhom práce, a u ktorého nie sú dané dôvody na vylúčenie z prejednávania a
rozhodovania veci vymedzené § 49 C.s.p.. Vyjadrenia žalovanej, pokiaľ majú byť posudzované ako
námietka zaujatosti, sa vzťahujú k rozhodnutiu, ktorým sa už konanie vo veci samej na súde prvej
inštancie ukončilo. Ak sa toto rozhodnutie stane predmetom odvolacieho konania, skúmanie podmienok

konania, medzi ktoré patrí aj zákonné obsadenie súdu. tj aj otázka vylúčeného sudcu (vymedzené tiež
ako samostatný odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. c/ C.s.p.), je už súčasťou odvolacieho
prieskumu napadnutého rozhodnutia.

19. Podľa § 49 ods. 1 a 3 C.s.p. je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu, ak so zreteľom

na jeho pomere k sporu, stranám, k ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní možno
mať odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti. Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré
spočívajú v procesnom postupe sudcu a v jeho rozhodovacej činnosti.20. Pri posudzovaní týchto dôvodov odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 26. septembra 2012 sp. zn. 7Nc/42/2012, kde dôvodom pre vylúčenie sudcu mala
byť tá skutočnosť, že sporovou stranou bol manžel kolegyne (sudkyne), ktorú skutočnosť Najvyšší súd

Slovenskej republiky nepovažoval za dôvod pre vylúčenie sudcov.

21. Najvyšší súd v uvedenom rozhodnutí konštatoval, že aj pri zohľadnení teórie zdania môže byť
sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho
vzťah k veci, k sporovým stranám a k ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek

zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať nezávisle a nestranne. Pokiaľ mala byť
dôvodom pre vylúčenie sudcov tá skutočnosť, že žalovaným je manžel (bývalej) kolegyne sudcov,
najvyšší súd konštatoval, že uvádzané okolnosti svojou intenzitou, pre absenciu bezprostredného
vzťahu k účastníkom konania (k žalobcovi a žalovanému), nepreukazujú existenciu úzkeho vnútorno-
emocionálneho vzťahu, či dôvodnú obavu z nedostatku nestrannosti, založenú na objektívnych,
konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach, dosahujúcich taký charakter a intenzitu, že

aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebudú môcť uvedení sudcovia rozhodovať nezávisle
a nestranne, a teda nie sú spôsobilým dôvodom pre ich vylúčenie z prejednávania a rozhodovania danej
veci. Ani bližší osobný (priateľský), či kolegiálny vzťah k manželke účastníka konania (sporovej strany)
– tzv. nepriamy vzťah k účastníkovi konania (strane sporu) – bez ďalšieho nezakladá svojou intenzitou
obavu, ktorá presahuje rámec bežnej interakcie medzi občanmi, vyvolanej pracovným prostredím, či

iným teritoriálnym pôsobením (napr. pobytom, sídlom, pracoviskom, výkonom profesie a podobne), ktorá
by automaticky predpokladala vytvorenie si určitého priameho vnútorného emocionálneho vzťahu (puta)
medzisudcomaúčastníkomkonania.Pokiaľvzťahsudcuaúčastníkakonania(stranysporu)sanavonok
neprejavuje priamo a v zodpovedajúcej intenzite (pravidelnosťou, trvácnosťou v rôznych osobných
formách založených najmä na súkromnej a záujmovej, nie však profesijnej báze, vzájomne aktívne

iniciovaných, vyhľadávaných, plánovaných a koordinovaných), potom sa nejedná o situácie, ktoré by
mali prezrádzať objektívne obavy z nedostatku nezaujatosti. Kolegiálne vzťahy k manželovi sporovej
strany, ale ani užšia forma oslovovania prameniaca z dlhodobého výkonu profesijných (úradných)
vzťahov, nie je tou výnimočnou okolnosťou, ktorá by bez ďalšieho zakladala vzťah takej intenzity, na
ktorý dopadá ust. § 14 ods. 1 C.s.p. (teraz § 49 ods. 1 C.s.p.).

22. Vychádzajúc z vyššie uvedeného rozhodnutia ani skutočnosť, že zákonná sudkyňa pracovala
v minulosti v advokátskej kancelárii zastupujúcej žalobcov, nie je sama o sebe bez ďalšieho dôvodom
pre jej vylúčenie. Žalovaná v tejto časti ani len netvrdila existenciu trvajúceho bližšieho osobného
a priateľského vzťahu medzi sudkyňou a právnym zástupcom žalobcov. Odvolací súd prihliadol aj

na krátkosť trvania jej stáže u právneho zástupcu žalobcov a časový odstup medzi jej skončením a
rozhodnutím súdu v tejto veci. Túto časť námietky zaujatosti posúdil odvolací súd aj v kontexte výsledku
sporového konania. Súd prvej inštancie zamietol v podstatnej časti nároky žalobcov, pričom sa čiastočne
stotožnil aj obranou žalovanej týkajúcou sa spoluzavinenia poškodeného.

23. Pokiaľ ide o namietaný rozdielny prístup k stranám sporu, odvolací súd považuje námietku zaujatosti
v tejto časti za nekonkrétnu, keďže z jej obsahu nie je zrejmé, ktoré konkrétne procesné postupy
signalizovali jej zaujatosť. Naviac námietka zaujatosti v tejto časti sa podľa názoru odvolacieho súdu
týka procesného postupu súdu, čo v zmysle § 49 ods. 3 C.s.p. nie je dôvodom na vylúčenie sudcu.

24. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalovanej týkajúcu sa toho, že súd prvej inštancie nevykonal ňou
navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a síce, že nevypočul svedkov -
bývalú manželku nebohého, jeho staršiu dcéru a znalca, ktorí boli navrhovaní k okolnostiam týkajúcim
sa vzťahu žalobcov a nebohého a spoluzavinenia nebohého, ktorou uplatnila odvolací dôvod podľa ust.
§ 365 ods. 1 písm. e) C.s.p., odvolací súd konštatuje, že nevykonanie týchto dôkazov súd prvej inštancie

riadne odôvodnil, pričom odvolací súd sa s týmito dôvodmi stotožňuje. Odvolaciemu súdu nie je zrejmé,
ako by manželka nebohého mohla spochybniť preukázateľne blízky vzťah medzi žalobcami a nebohým,
a akú hodnovernosť by mohla mať jej prípadná výpoveď za situácie, ak sa so žalobcami nestýka, pričom
vzťahy medzi nimi sú vážne narušené. Takisto žiadať v takejto pre dieťa bezpochyby citlivej veci výsluch
staršej dcéry nebohého a vnučky žalobcov v 1. a 2. rade je len ťažko pochopiteľné. Pokiaľ ide o výsluch

znalca, tento sa k okolnostiam nehody jednoznačne vyjadril vo svojom znaleckom posudku a je len
ťažko predstaviteľné, aby svoje závery o otázke, či by došlo k smrti nebohého aj v prípade, ak by
bol pripútaný bezpečnostným pásom, zmenil pod „ťarchou“ otázok žalovanej. V neposlednom rade je
potrebné konštatovať, že skutočnosti, ku ktorým sa mal vyjadrovať znalec, mohol posudzovať výlučneiba súd v rámci svojej úvahy o výške náhrady nemajetkovej ujmy. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods.
1 písm. e) C.s.p. preto v prejednávanej veci nie je daný.

25. Žalovaná ďalej svojimi odvolacími námietkami v intenciách uplatnených odvolacích dôvodov podľa
ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p. nastolila predmetom odvolacieho prieskumu správnosť právneho
posúdenia súdom prvej inštancie otázky primeranosti priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch, s ktorou otázkou sa súd prvej inštancie vysporiadal v jej neprospech.

26. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť
o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a
ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 C.s.p. a to vzhľadom
na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán
nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo ak súd opomenul rozhodujúce skutočnosti,

ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také
skutkovézistenia,ktorésúdprvejinštanciezaložilnachybnomhodnotenídôkazov.Typovoideosituáciu,
kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynulo z prednesov strán
sporu alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti, dôležitosti, zákonnosti, pravdivosti, eventuálne
vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom

vyplývajúcim z ust. § 192 a nasl. C.s.p..

27. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. odvolací súd uvádza, že vo všeobecnosti
právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou konkrétnej právnej normy na zistený skutkový
stav vyvodzuje zo skutkových zistení, aké práva a povinnosti majú subjekty konania podľa hmotného

práva. Nesprávnym právnym posúdením je potom potrebné rozumieť omyl v tomto postupe, a teda
nesprávnosť pri aplikácii práva na skutkové zistenia. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd
neaplikoval právnu normu vôbec, alebo ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť,
alebo ak aj aplikoval správny predpis, ktorý si nesprávne vyložil alebo napokon ak aplikoval správny
predpis,ktorýtiežsprávneinterpretoval,avšakprávnunormu nesprávnenazistenýskutkovýstavpoužil,

v skutkových okolnostiach teda z právnej normy vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach
strán.

28. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého rozsudku konštatuje, že tieto žalovanou
uplatnené odvolacie dôvody nie sú naplnené.

29. Odvolací súd v tejto časti preskúmal napadnutý rozsudok, skutkové a právne závery i procesný
postup súdu prvej inštancie v konaní v rozsahu vymedzenom odvolacími námietkami a relevantnými
právnymi argumentmi strán uvedenými v odvolacom konaní a v intenciách žalovanou uplatnených
odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písmen f) a h) C.s.p., pričom nezistil, že by skutkové zistenia

súdu prvej inštancie boli nesprávne, nezodpovedali vykonaným dôkazom alebo, že by súd pri svojom
rozhodovaní opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, prípadne
vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli alebo v
konaní nevyšli najavo, alebo aby nesprávne interpretoval, prípadne aplikoval použitý právny predpis.
Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového stavu

veci, vzal do úvahy iba skutočnosti preukázané vykonanými dôkazmi, ktoré vyhodnotil podľa zásad
vyplývajúcich z ust. § 191 a nasl. C.s.p., v súlade so zákonom, logicky a správnym spôsobom posúdil
zistené skutočnosti, prihliadajúc na rozhodujúce skutkové tvrdenia a relevantné argumenty sporových
strán, na základe čoho dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých založil svoje rozhodnutie.
Uplatnený nárok správne právne kvalifikoval, aplikujúc relevantné ustanovenia Občianskeho zákonníka,

ktoré správnym spôsobom aj interpretoval a vyvodil zodpovedajúce právne závery o právach a
povinnostiach sporových strán. Odvolací súd sa preto v tejto časti v celom rozsahu stotožňuje so
správnym skutkovým základom preskúmavaného rozhodnutia i s právnymi závermi súdu prvej inštancie
a zároveň v súlade s cit. ust. § 387 ods. 2 C.s.p. konštatuje tiež úplnosť a správnosť dôvodov
napadnutého rozsudku, na ktoré v podrobnostiach odkazuje.

30.Súdprvejinštancieprisvojomrozhodovanírešpektovalklauzulyurčujúceminimálnumieruracionality
a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie a pri výklade a aplikácii zákonných predpisov sa podľa
názoru odvolacieho súdu neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a významza stavu, ak pri svojom rozhodovaní nepochybne vychádzal zo zistení, že dňa 12.3.2022 okolo 16:50
medzi obcami Rákoš a Bohdanovce, vodič motorového vozidla zn. BMW I. J. fatálne porušil dopravné
predpisy, v dôsledku čoho došlo k dopravnej nehode, pri ktorej zahynul D. B., narodený XX.X.XXXX -

syn žalobcov v 1. a 2. rade a brat žalobkyne v 3. rade, že technickou príčinou dopravnej nehody bola,
podľa znaleckého posudku Ing. Ladislava Imricha, nesprávna technika jazdy I. J., ktorý vykonával úkon
predchádzania vozidiel v úseku, kde sa na vozovke nachádzalo vodorovné dopravné značenie č. 601:
„Pozdĺžna súvislá čiara“, pričom dostatočne nesledoval situáciu v cestnej premávke a pri predchádzaní
vozidiel ohrozil vodiča A. K. - D. B., s tým, že nebohý nemal možnosť zabrániť dopravnej nehode, v

predmetnom úseku sa pohyboval rýchlosťou jazdy cca 67 km/h, na vývoj dopravnej situácie reagoval z
technického hľadiska včas, po uplynutí reakčného času vozidlo intenzívne brzdil a v prípade, ak by aj s
vozidlom zastavil pred miestom zrážky, dopravnej nehode by nezabránil, teda technika jazdy D. B. bola
z technického hľadiska správna, v technike jeho jazdy neboli žiadne také prvky nehodového deja, ktoré
by kolíznu situáciu vyvolali, resp. ktoré by znemožňovali zabrániť dopravnej nehode.

31. Pokiaľ ide o odvolaciu argumentáciu žalovanej spochybňujúcu nároky žalobcov na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch a týkajúcu sa spoluzavinenia poškodeného, odvolací súd konštatuje,
že súd prvej inštancie sa v bodoch 46. až 61. odôvodnenia rozsudku dostatočne vysporiadal s týmito
otázkami. Odvolací súd na tieto závery, ktoré majú logickú postupnosť, poukazuje a v celom rozsahu sa
s nimi stotožňuje. Súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu dospel na základe vykonaných

dôkazov k správnym skutkovým zisteniam, pokiaľ pri určení výšky odškodnenia nemajetkovej ujmy
prihliadol aj na intenzitu a kvalitu vzájomného vzťahu pozostalých a zomrelého, vek zomrelého
a pozostalých, nečakanosť jeho úmrtia, na skutočnosť, že (v nadväznosti na kritérium intenzity
vzájomného vzťahu), primárne poškodený bol pre sekundárne poškodených žalobcov v 1. a 2. rade
ústrednou osobou citového a rodinného života, že sa tento vzťah mal možnosť kreovať a kultivovať, ďalej

na existenčnú a ekonomickú závislosť na zomrelom, ktorá sa neobmedzuje iba na výživu a ekonomické
zabezpečenie pozostalého, mieru psychickej bolesti pozostalých, mieru zavinenia zomrelého, mieru
zavinenia škodcu a proporcionálnosť spravodlivého zadosťučinenia. Pokiaľ ide o posúdenie miery
spoluzavinenia nebohého, odvolací súd poukazuje na to, že napriek jednoznačnému skutkovému
nálezu, že dopravnú nehodu s týmito fatálnymi následkami zavinil výlučne vodič I. J., súd prvej inštancie

v tejto časti prihliadol aj na jednoznačne a nepochybne nepreukázané skutočnosti, keďže v konaní
nebolo preukázané, či bol nebohý pripútaný bezpečnostným pásom a že by pripútanie sa nebohého
mohlo zabrániť jeho smrti, a ani to, že by zistený amfetamín a metamfetamín u nebohého ovplyvnili jeho
správanie sa počas jazdy, a znížil náhradu nemajetkovej ujmy o 20%.

32. Pokiaľ ide o žalovanou tvrdený najväčší nedostatok rozsudku, odvolací súd konštatuje, že vo
vzťahu k rozhodovaniu o náhrade nemajetkovej ujmy pozostalých po obetiach dopravných nehôd v
rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu nie je výslovný dôraz na posudzovanie náhrady nemajetkovej
ujmy v kontexte ďalších právnych predpisov, upravujúcich obdobnú problematiku (napr. zákon č.
274/2017 Z.z.), ako je tento dôraz kladený na rozhodovanie o nemajetkovej ujme podľa zákona č.

514/2003 Z.z.

33. V rozhodnutí sp. zn. 2Cdo/188/2021 zo dňa 26.10.2023 najvyšší súd uviedol: „Na vyjadrenie rozsahu
a intenzity ujmy, ktorú vyvolali zásahy do týchto oblastí súkromného a rodinného života, je nepostačujúce
(paušálne) prirovnanie s inými, i keď obdobnými prípadmi a už vôbec nie kategoricky odvíjať

výšku nemajetkovej ujmy pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového
vozidla od výšky sumy odškodnenia obetí trestných činov určenej zákonom 274/2017 Z.z. Odborná
spisba považuje určovanie výšky náhrady nemajetkovej ujmy pozostalých obete dopravnej nehody
od rozsahu odškodnenia podľa zákona o obetiach trestných činov za argumentačné tendencie, ku
ktorým uvádza, že zákon 274/2017 Z.z. ustanovuje pevnou sumou výšku odškodnenia v prípade

spôsobenia smrti v dôsledku trestného činu na 50-násobok minimálnej mzdy (§ 12 ods. 2 zákona
274/2017 Z.z.), ktorú možno z osobitných dôvodov primerane znížiť (§ 14 zákona 274/2017 Z.z.)
Odvíjať rýdzo súkromnoprávne nároky od verejnoprávnych predpisov, ktorými na seba štát dobrovoľne
preberá záväzok odškodnenia pri najzávažnejších zásahoch do osobnej a telesnej integrity (a
ktorého výška závisí výlučne od "nastavených parametrov sociálneho štátu")), nie je presvedčivé,

ani spravodlivé. Vzhľadom k verejnoprávnemu charakteru osobitnej regulácie sa nejaví ako vhodné
preberať verejnoprávnu konštrukciu odškodňovania do rýdzo súkromnoprávnych vzťahov. Zákonom
274/2017Z.z.nasebaštátpreberázáväzokkompenzovaťdôsledkyspôsobenétrestnoučinnosťouiných
subjektov. V danom prípade pri odškodňovaní pozostalých obetí dopravnej nehody nie sú prítomné takéspoločné znaky, ktoré by zdôvodňovali analogickú aplikáciu tejto maximálnej výšky odškodnenia na
rýdzo súkromnoprávne vzťahy medzi sekundárnou obeťou a pôvodcom protiprávneho zásahu. Navyše,
záväzok štátu uhradiť obetiam trestných činov určitú peňažnú čiastku, je len podporným mechanizmom

a nevylučuje súkromnoprávny nárok na náhradu voči skutočnému páchateľovi ako pôvodcovi zásahu
v rozsahu, v akom nebol pokrytý poskytnutou sumou zo strany štátu. Poškodenej osobe preto zákon
274/2017 Z.z. nebráni uplatniť si zvyšnú sumu náhrady za nemajetkovú ujmu priamo voči porušiteľovi.
Považovať tak sumu odškodnenia v zákone 274/2017 Z.z. za akýsi horný limit nemajetkovej ujmy vo
všeobecnosti nemožno považovať za správne. Vzťah medzi sekundárnou obeťou a škodcom by sa mal

spravovať iba súkromnoprávnymi pravidlami určenými k jeho regulácii a výška náhrady by mala byť
ustanovená podľa zákonných kritérií vykladaných spôsobom, aby bol čo najviac dosiahnutý cieľ týchto
zákonných noriem (Trojčáková, V.: Určovanie výšky náhrady nemajetkovej ujmy sekundárnych obetí,
IN: Súkromné právo č. 3/2020. Príspevok je súčasťou riešenia projektu VEGA č. 1/0535/19 „Náhrada
nemajetkovej ujmy sekundárnych obetí pri usmrtení blízkej osoby“.) S citovaným právnym názorom sa
vec prejednávajúci senát najvyššieho súdu stotožňuje a na základe neho vyvodzuje, že nie je daný

dôvod k analogickej aplikácii ustanovení zákona 274/2017 Z.z. na náhradu za citovú ujmu pozostalých
obete dopravnej nehody.“

34. K odvolacej námietke žalovanej, že súd má prihliadať aj na výšku odškodnenia, ktoré je poskytované
pozostalým v súvislosti s úmrtím ich blízkej osoby v dôsledku úmyselného násilného trestného činu

(zák. č. 274/2017 Z.z.), preto odvolací súd uvádza v zhode s vyššie vysloveným právnym názorom
Najvyššieho súdu SR, že nie je daný dôvod k analogickej aplikácii ustanovení zákona 274/2017 Z.z. na
náhradu za citovú ujmu pozostalých obete dopravnej nehody.

35. Pokiaľ žalovaná v odvolaní poukázala na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove rozsudkom

sp. zn. 7Co/178/2018 a sp. zn. 18Co/188/2018, Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9Co/273/2018,
Krajského súdu v Bratislave a Krajského súdu Trenčín sp.zn. 17C0/175/2019, v týchto konaniach podľa
názoru odvolacieho súdu nešlo o skutkovo obdobné prípady (poškodený pod vplyvom alkoholu, resp.
poškodenými boli chodci, ktorí závažne porušili dopravné predpisy a tým vyvolali úrazový dej).
36. Žalovaná napadla aj výrok rozsudku o trovách konania, avšak neuviedla dôvody, pre ktoré považuje

rozsudok v tejto časti „za absolútne neidentifikovateľný, nezrozumiteľný a nevykonateľný“.

37. Odvolací súd sa preto stotožnil so skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie, ako aj so spôsobom
právneho posúdenia sporu a dospel k záveru, že žalovaná podaným odvolaním nedôvodne uplatnila
aj odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p., ktoré v prejednávanej veci neboli

preukázané. Z uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov obsiahnutých v napadnutom rozsudku, na ktoré
odvolací súd odkazuje (§ 387 ods. 2 C.s.p., IV. ÚS 350/2009, II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS
372/08), napadnutý rozsudok vo vyhovujúcich výrokoch, ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania,
majúcomsprávnyzákladvplnomprocesnomúspechužalobcovvspore(nepovažujúcsprávnečiastočné
zamietnutie žaloby za neúspech, keďže rozhodnutie o výške bolo závislé od sudcovskej úvahy),

postupom podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

38. Podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p., ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie.

39. Podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p., súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.

40. V odvolacom konaní mali žalobcovia plný procesný úspech a preto im v súlade s citovanými
zákonnými ustanoveniami vzniklo právo na náhradu trov konania proti žalovanej, ktorá bola v odvolacom

konaní neúspešná.

41. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.).

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.

2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania

len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v
ktorejneprospechbolorozhodnutievydané(§424C.s.p.).Dovolaniesapodávavlehotedvochmesiacov

od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia
len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na
príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných
náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie

napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ
domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak
je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)

dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má

vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem
skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).