Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 25. október 2024

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: 23Sa/1/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3023200124
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Kútiková

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2024:3023200124.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici, v konaní pred sudkyňou JUDr. Michaelou Kútikovou, v právnej veci

žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/XX, XXX XX D. E., právne zastúpený: Advokát Ivor,
s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Mojmírova 1161/6, 020 01 Púchov, IČO: 44 578 946, proti
žalovanému: Úrad verejného zdravotníctva SR, so sídlom Trnavská cesta 52, 826 45 Bratislava, IČO:
00 607 223, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. ÚVZSR/OLP/324/5533/2023 zo dňa
01. marca 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Návrh žalobcu na prerušenie konania zamieta.

II. Správnu žalobu zamieta.

III. Žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie
1. Regionálny úrad verejného zdravotníctva so sídlom v Považskej Bystrici, ako správny orgán I. stupňa,
vydal rozhodnutie o priestupku č.: A/2021/00566-7-HŽPaZ zo dňa 02. júna 2022, ktorým bol žalobca
uznaný vinným zo spáchania priestupku na úseku verejného zdravotníctva podľa § 56 ods. 1 písm. f)
zákonač.355/2007Z.z.oochrane,podporearozvojiverejnéhozdraviaaozmeneadoplneníniektorých

zákonov v znení neskorších predpisov a uložil mu podľa § 56 ods. 3 zákona č. 355/2007 Z. z. pokutu
vo výške 50,- eur, nakoľko sa priestupku dopustil tým, že dňa 03.03.2021 v čase okolo 12:32 hod. sa
v priestoroch interiéru budovy – predajne SCONTO nábytok, Košická 22, Žilina pohyboval bez prekrytia
horných dýchacích ciest (nos a ústa), pretože si zložil z tváre ochranné rúško. Svojím konaním porušil
ustanovenie § 1 ods. 1 vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. 11/2020 V. v. SR,
ktorou sa nariaďovali opatrenia pri ohrození verejného zdravia k povinnosti prekrytia horných dýchacích
ciest, a to rúškom, respirátorom bez výdychového ventilu, šálom alebo šatkou.

2. Proti predmetnému rozhodnutiu žalobca v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie, v ktorom
poukázal na chybnosť, nepravdivosť, nesprávny výklad zákonov, nedostatočné vysporiadanie sa
s jeho námietkami bez akéhokoľvek uvedenia odborných zdrojov, z ktorých by si mohol overiť
pravdivosť uvádzaných tvrdení v napadnutom rozhodnutí. Správny orgán nijako nepreukázal prítomnosť
prameňa pôvodcu nákazy, odkázal sa len na svoj ničím nepodložený názor a jeho úvahu o možnom
teoretickom prenose ochorenia COVID-19, správny orgán nijako nepreukázal, že by ním nariadené
opatrenia nemohli spôsobiť účastníkovi konania ohrozenie jeho vlastného zdravia prekážkou v dýchaní

a ani nepredložil účastníkovi konania požadované dokumenty o účinnosti nariadených opatrení pri
zabraňovaní prenosu infekcie COVID-19 (nameraná účinnosť šálu, šatky, rúška, respirátora bez
výdychového ventilu pri zabránení prenosu infekcie) a zdravotnej nezávadnosti a bezpečnosti pri
používaní ním požadovaných predmetov na prekrývanie dýchacích ciest. Ďalej uviedol, že muzamestnanci firmy SCONTO spôsobili svojím správaním taký stres, že cítil, že cez rúško už nedokáže
dýchať a zmocňuje sa ho nevoľnosť z nedostatku prísunu kyslíku a cítil okamžitý podvedomý
neovládateľný obranný reflex, aby sa prekážky v dýchaní pri odchode zbavil. Uviedol tiež, že v čase

spáchania údajného priestupku bol hlavný vchod prevádzky SCONTO uzamknutý a musel prejsť cez
sklad (k dispozícii má SMS s výzvou na prevzatie tovaru na pobočke Žilina), a v celom značne veľkom
priestore bol prítomný len on a jedna zamestnankyňa, následne v pomerne veľkej vzdialenosti ešte jeden
zamestnanec. Žalobca, napriek tomu, že nemal právnu povinnosť (ako osoba nenakazená ochorením
COVID-19) prekrývať si dýchacie cesty, mal na tvári rúško až do momentu, keď cítil, že nemôže z obáv

o poškodenie jeho zdravia pokračovať v nosení rúška. Správny orgán uviedol, že žalobca pred budovou
odmietol predložiť certifikát z testovania COVID-19 pričom toto tvrdenie je nepravdivé, nakoľko pred
budovounebolprítomnýžiadenzamestnanecfirmySCONTOanebolivyvesenéanižiadneinštrukciepre
zákazníkov, k otázke zamestnankyne, či má test došlo až pri spracovaní objednávky zamestnankyňou
firmy SCONTO pri pokladni, po čom došlo k odmietnutiu vydania riadne objednaného tovaru. Žalobca bol
informovaný oznamom (organizátorov testovania) v jeho vlastnej poštovej schránke na mieste trvalého

pobytu v čase plošného testovania, že testovanie na COVID-19 je dobrovoľné. Žalobca taktiež odmieta
tvrdenie, že vedome porušoval vyhlášku ÚVZ SR č. 11, pretože o nej v danom čase nemal vedomosť
a rúško si nasadil len preto, lebo videl podobné správanie na ostatných osobách, znalosť vyhlášky
správny orgán účastníkovi konania nijako nepreukázal. Žalobca namietal, že mu správny orgán nevie
označiť znaky vyššie uvedeného priestupku v zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. v tomto zákone

alebo v zákone č. 355/2007 Z. z., a konštatuje, že jeho konanie nie je priestupkom. Správny orgán v
rozhodnutí uvádza, že podľa tvrdenia vedúceho pobočky SCONTO žalobca odišiel z miesta spáchania
údajného priestupku akonáhle mu zamestnanec firmy SCONTO oznámil, že bola privolaná polícia,
uvedenéžalobcaodmietanakoľkosispomína,žezamestnancomjasneoznámil,žejeochotnýpočkaťna
príjazd hliadky avšak bol dôrazne požiadaný aby okamžite odišiel - čo rešpektoval i napriek tomu, že mu

bol diskriminujúcim spôsobom odmietnutý výdaj riadne objednaného tovaru, pričom mu zamestnanec
elektronickým zariadením otvoril vstupné dvere.
3. Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, ako správny orgán II. stupňa rozhodnutím
č. ÚVZSR/OLP/324/5533/2023 zo dňa 01. marca 2023 (ďalej aj „napádané rozhodnutie“
alebo ,,druhostupňové rozhodnutie") rozhodol tak, že odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie

správneho orgánu I. stupňa potvrdil.

Správna žaloba a žalobné body
4. Žalobca sa včas doručenou správnou žalobou domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného, pričom
žiadal predmetné rozhodnutie, a tiež i rozhodnutie Regionálneho úradu verejného zdravotníctva so

sídlom v Považskej Bystrici, č.: A/2021/00566-7-HŽPaZ, zrušiť. Žalobca si zároveň uplatnil nárok na
náhradu trov konania.
5. Žalobca žiadal zrušiť napádané rozhodnutia z dôvodov uvedených v ust. § 191 ods. 1 písm. a),
c), d) zákona č.162/2005 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len ,,SSP“), a teda žalobca má za
to, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, vychádzalo

z nesprávneho právneho posúdenia veci a rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo
nedostatok dôvodov.
6. V odôvodnení správnej žaloby žalobca konkretizoval dôvody nezákonnosti napádaných rozhodnutí
nasledovne:
- Vyhláška Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. 11/2020 (ďalej ako „Vyhláška ÚVZ SR

č. 11/2020“ alebo „Vyhláška“) je protiústavná a právne nulitná, právne neexistuje a nikoho nezaväzuje,
- v obidvoch rozhodnutiach boli správnym orgánom nesprávne aplikované právne predpisy, nesprávne
aplikovaná správna úvaha pri použití týchto právnych predpisov a nesprávne hodnotené dôkazy,
- správny orgán sa vôbec nevyrovnal, a ani nezaoberal návrhmi, námietkami, a vyjadreniami žalobcu,
na základe čoho rozhodnutia trpia vážnymi vadami.

7. Žalobca v úvode správnej žaloby uviedol, že zotrváva na všetkých vyjadreniach a návrhoch na
vykonanie dokazovania uvedených počas správneho konania, už počas správneho konania pri svojom
vyjadrení a odvolaní voči Rozhodnutiu RÚVZ okrem iného uviedol, že Vyhláška ÚVZ SR č. 11/2020,
je v časti v rozpore s Ústavou SR a medzinárodnými dohovormi obmedzuje základné ľudské práva
a slobody je protiústavná a právne nulitná, predmetnou Vyhláškou nemožno obmedzovať Ústavou

SR a medzinárodnými dohovormi garantované základné ľudské práva a slobody a to v tomto prípade
právo na výkon podnikateľskej činnosti. Vyhláška je na základe skutočností uvedených v tejto žalobe
v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ako aj s medzinárodnými dohovormi v oblasti ľudských
práv: Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (ICCPR, 1966), Medzinárodný pakt ohospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (ICESCR, 1966), Dohovor proti mučeniu a inému
krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu (1984), Európsky dohovor o
ľudských právach (1950) – EDĽP a Charta základných práv Európskej únie (2009). Žalobca sa následne

odvolal na Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.9.2020 sp. zn. II. ÚS 411/2020 a
Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 06.10.1994 sp. zn. PL ÚS 8/94.
8. V súvislosti s vyššie uvedeným je, podľa žalobcu, potrebné vrátiť sa do momentu, kedy sa vláda dňa
11.03.2020 uzniesla a prijala uznesenie, označené ako: Uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 111 z
11. marca 2020 k návrhu na vyhlásenie mimoriadnej situácie v súvislosti s ohrozením verejného zdravia

II. stupňa z dôvodu ochorenia Covid-19 spôsobeným korona vírusom SARS-CoV-2 na území Slovenskej
republiky (ďalej aj ako „Uznesenie vlády SR č. 111“), z ktorého vyplýva, že ide o právnu vec ohrozenia
verejného zdravia II. stupňa v zmysle § 48 ods. 2 písm. a) zák. č. 355/2007 Z. z.. Táto skutočnosť
vyplýva aj z obsahu Uznesenia vlády SR č. 111, ktorého predmet sa týka otázky civilnej ochrany, ktoré
predmetnéuznesenievbodeC.ukladátamurčenýmsubjektom,ktorýmisúčlenoviavládyapredsedovia
ostatných ústredných orgánov štátnej správy, úlohy v bode C.1. a to prijímanie opatrení civilnej ochrany

a vykonávanie opatrení na riešenie krízovej situácie. Otázka právnej veci ohrozenia verejného zdravia II.
stupňa v zmysle § 48 ods. 2 písm. a) zák. č. 355/2007 Z. z., ako veci po vyhlásení mimoriadnej situácie,
je samostatne upravená v zákone č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva (ďalej aj ako „zák. č.
42/1994 Z. z.“), vrátane jeho hmotnoprávnych ustanovení o opatreniach na tomto úseku ochrany.
9. Podľa žalobcu z opatrení a následne vyhlášok vydávaných zo strany ÚVZ SR, napr. z Vyhlášky č.

12/2020, Vyhlášky č. 24/2020, ktorou sa zrušila Vyhláška č. 12/2020, či dotknutej Vyhlášky, ktorú mal
žalobca údajne porušiť a ktoré sú označené ako: Vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej
republiky pri ohrození verejného zdravia, vyplýva, že ide o právnu vec ohrozenia verejného zdravia I.
stupňa v zmysle § 48 ods. 1 písm. a) zák. č. 355/2007 Z. z., pričom táto povaha právnej veci vyplýva aj
z obsahu nariadených opatrení v jednotlivých vyššie uvedených vyhláškach ÚVZ SR, ktorých predmet

veci sa týka hmotnoprávnych ustanovení § 48 ods. 4 zák. č. 355/2007 Z. z.. Otázka právnej veci
ohrozenia verejného zdravia v zmysle § 48 ods. 1 písm. a) je upravená v zákone č. 355/2007 Z .z.,
vrátane citovaných hmotnoprávnych ustanovení o opatreniach na tomto úseku ochrany. V zmysle zák. č.
355/2007 Z. z. je teda stav ohrozenia verejného zdravia rozdelený na stav ohrozenia: verejného zdravia
v zmysle § 48 ods. 1 zák. č. 355/2007 Z. z. a verejného zdravia II. stupňa v zmysle § 48 ods. 2 zák. č.

355/2007 Z. z.. Hmotnoprávne ustanovenie vo veci § 48 ods. 1 zák. č. 355/2007 Z. z. je § 48 ods. 4 zák.
č. 355/2007 Z. z., a hmotnoprávne ustanovenie vo veci § 48 ods. 2 zák. č. 355/2007 Z. z. je § 6 ods. 1
zák. č. 42/1944 Z. z.. Predmet úpravy Uznesenia vlády SR č. 111 je tak stav ohrozenia verejného zdravia
II. stupňa, t. j. právna vec § 48 ods. 2, písm. a) zák. č. 355/2007 Z. z., ohľadne ktorej sa po vyhlásení
mimoriadnej situácie vykonávajú opatrenia podľa osobitného predpisu, ktorým je zák. č. 42/1994 Z. z.,

ktorý priamo odkazuje na ustanovenia § 6 až 9 zák. č. 42/1994 Z. z., kde sú dané príslušné opatrenia
na úseku civilnej ochrany, avšak predmet úpravy vydávaných opatrení jednotlivých vyššie uvedených
vyhlášok ÚVZ SR je stav ohrozenia verejného zdravia, právna vec § 48 ods. 1, písm. a) zák. č. 355/2007
Z. z., ktorej opatrenia podľa § 48 ods. 4 zák. č.355/2007 Z. z. sa de iure nevydávajú na úseku civilnej
ochrany (sú miernejšieho charakteru, než sú opatrenia § 6 na úseku zvýšeného ohrozenia – civilnej

ochrany). Dikciou § 48 ods. 2 písm. a) zák. č. 355/2007 Z. z. je priamo dané, že ohrozenie verejného
zdravia II. stupňa nastáva, ak je potrebné prijať opatrenia podľa osobitného predpisu, pričom uvedené
ustanovenie priamo odkazuje do ust. § 6 až 9 zák. č. 42/1994 Z. z.. To znamená, že za mimoriadnej
situácie, ktorá je vyhlásená Uznesením vlády SR č. 111, zákon ani len nedovoľuje prijímať opatrenia
podľa hmotnoprávnych ustanovení § 48 ods. 4 zákona č. 355/2007 Z. z., t. j. opatrenia pri ohrození

verejného zdravia, ale prikazuje prijímať opatrenia podľa hmotnoprávnych ustanovení § 6 ods. 1 zák.
č. 42/1994 Z. z., t. j. opatrenia civilnej ochrany. V zmysle uvedeného je tak zrejmé, že už legislatívna
úprava nedáva možnosť vydávať na úseku civilnej ochrany opatrenia hmotnoprávne, ktorú sú uvedené
v ustanovení § 48 ods. 4 zák. č. 355/2007 Z .z., ako to činí ÚVZ SR aj pri dotknutej Vyhláške, ktorú mal
žalobca údajne porušiť.

10. Slovenská republika sa teda podľa Uznesenia vlády SR č. 111 zo dňa 11.3.2020 nenachádza v
stave ohrozenia verejného zdravia v zmysle § 48 ods. 1 zák. č. 355/2007 Z. z., ako sú v rozpore s
uvedeným uznesením podľa § 48 ods. 4 zák. č. 355/2007 Z. z. vydávané jednotlivé vyhlášky ÚVZ SR, a
teda aj dotknutá Vyhláška, ktorú mal žalobca údajne porušiť, ale môže sa eventuálne nachádzať v stave
ohrozenia verejného zdravia II. stupňa – kde nie sú vydávané žiadne opatrenia ÚVZ SR, ale vykonávajú

sa opatrenia podľa osobitného predpisu, ktorým je zák. č. 42/1944 Z. z., keďže § 48 ods. 2, písm. a) zák.
č. 355/2007 Z. z. priamo odkazuje na ustanovenia, kde sú dané príslušné opatrenia na úseku civilnej
ochrany. Z uvedeného je teda zrejmé, že pri jednotlivých stavoch ohrozenia verejného zdravia (I. a II.
stupeň ohrozenia verejného zdravia) ide o dve odlišné skutkové a právne podstaty veci. Vyhlášky ÚVZSR, ktorými sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia, a teda aj dotknutá Vyhláška, ktorú
mal žalobca údajne porušiť, opierajúce sa o Uznesenie vlády SR č. 111 vo veci ohrozenia verejného
zdravia II. stupňa, ale v skutočnosti vydávané v rozpore s týmto uznesením, trpia nedostatkom právneho

základu, keďže nie sú na podklade toho titulu, na ktorý sa odvolávajú. Vyhlášky ÚVZ SR, nariaďujúce
opatrenia pri ohrození verejného zdravia sú preto nulitné, ničotné a sú paaktami (paakt je neplatný od
samotného počiatku, právne neexistuje a nikoho nezaväzuje).
11. Žalobca argumentoval, že vyššie namietaným postupom ÚVZ SR sa zároveň neplní Uznesenie
vlády SR č. 111, pričom ÚVZ SR ho pre nedostatok právomoci na úseku ohrozenia verejného zdravia II.

stupňa, t.j. mimoriadnej situácie, § 3 ods. 1, ods. 2 zák. č. 42/1994 Z. z., teda pre nedostatok právomoci
na úseku civilnej ochrany, plniť ani nemôže. ÚVZ SR nemá de iure zverenú žiadnu rozhodovaciu –
nariaďovaciu právomoc podľa zák. č. 42/1994 Z. z., čomu korešponduje aj Uznesenie vlády SR č. 111,
ktoré mu z uvedeného dôvodu neuložilo a nemohlo uložiť žiadnu nariaďovaciu úlohu na tomto úseku
ohrozenia verejného zdravia II. stupňa, t.j. civilnej ochrany. Tento úrad nemá žiadne právomoci ani
pri vyhlásení núdzového stavu, kde s poukazom na § 3b ods. 4 druhá veta zák. č. 42/1994 Z. z., po

vyhlásení núdzového stavu sa mimoriadna situácia – už v ktorej nemal ÚVZ SR právomoci, „premosťuje“
do núdzového stavu, kde s poukazom na Čl. 6 ods. 2 písm. f) Ústavného zák. č. 227/2002 Z. z. je
kompetentná obmedzovať práva a slobody, a prijímať opatrenia na zmiernenie a odstraňovanie škôd
iba vláda SR. V ustanovení § 48 ods. 2 zák. č. 355/2007 Z. z. (ako je vydané Uznesenie vlády SR č.
111), je s poukazom na § 6 ods. 1 zák. č. 42/1994 Z. z. zodpovedané všetko. Vyhlášky ako aj opatrenia

Úradu verejného zdravotníctva SR pri ohrození verejného zdravia, v zmysle § 48 ods. 1 písm. a) zák.
č. 355/2007 Z. z., vydávané v čase po vyhlásení mimoriadnej situácie a vyhlásení núdzového stavu
sú nulitné aj pre nedostatok právomoci ÚVZ SR vôbec čo vydávať za týchto právnych stavov vyhlášky
a opatrenia, navyše podľa zák. č. 355/2007 Z. z., ktorý tu nie je právne relevantný. V tejto súvislosti
žalobca dal do pozornosti Uznesenie ÚS SR, zo dňa 18.5.2016, sp. zn. I. ÚS 323/2016 a Rozsudok NS

SR, zo dňa 12.12.2018, sp. zn. 8Sžr 52/2016.
12. Žalobca zhrnul, že vo veci Uznesenia vlády SR č. 111 o ohrození verejného zdravia II. stupňa v
zmysle § 48 ods. 2 zák. č. 355/2007 Z. z. je de iure nemožné vydávať opatrenia a vyhlášky pri ohrození
verejného zdravia podľa § 48 ods. 4 zák. č. 355/2007 Z. z., nakoľko ust. § 48 ods. 2 zák. č. 355/2007
Z. z. expressis verbis odkazuje na opatrenia podľa § 6 ods. 1 zák. č. 42/1994 Z. z., čo korešponduje

s Uznesením vlády SR č. 111, ktoré v bode C.1 zreteľne ukladá prijímať opatrenia na úseku civilnej
ochrany. ÚVZ SR nemá s poukazom na § 21 zák. č. 575/2001 Z. z., bod C. Uznesenia vlády SR č. 111,
keďže nie je ústredným orgánom štátnej správy, a ani s poukazom na § 7 Zák. č. 42/1944 Z. z., ktoré nie
je zmocňovacím ustanovením na nariaďovanie opatrení, právomoc konať vo veci bodu C.1. Uznesenia
vlády SR č. 111, a nariaďovať opatrenia a vyhlášky vo veci § 48 ods. 2 písm. a) zák. č. 355/2007 Z. z.

(čo však ani nekoná, a nariaďuje vo veci § 48 ods. 1 písm. a) zák. č. 355/2007 Z. z.) a súčasne, pre
vydávanie opatrení vo veci § 48 ods. 1 zák. č. 355/2007 Z. z., podľa § 48 ods. 4 zák. č. 355/2007 Z. z.,
nie je dňom a titulom vyhlásenia Uznesenia vlády SR č. 111 daný žiaden právny základ. ÚVZ SR je vo
veci vydávania opatrení na úseku civilnej ochrany a núdzového stavu tzv. „nikto“.
13. Žalobca poznamenal, že vláda SR sa novelou zák. č. 355/2007 Z. z., účinnou od 15.10.2020

snaží protiústavným spôsobom a retroaktívne konvalidovať problematické opatrenia ÚVZ SR vydávané
v období od marca do septembra 2020, pričom však nebolo potrebné uskutočniť zmenu zák. č. 355/2007
Z. z., ale opatrenia pri II. stupni ohrozenia verejného zdravia prijímať podľa zák. č. 42/1994 Z. z. tak, ako
je uvedené v Uznesení vlády SR č. 111. Vláda SR však svojim krokom a novelizáciou zák. č. 355/2007
Z. z. vytvorila ešte väčší právny nezmysel a založila také právne a legislatívne vady, ktorými vytvorila

bezprecedentnú právnu zmätočnosť. Vláda, následne parlament, touto novelou zák. č. 355/2007 Z.
z. založili stav, kedy potreli delenie stupňov ohrozenia zdravia, a celú ochranu, vrátane zásahov do
základných práv a slobôd, zverili správnemu orgánu, rozpočtovej organizácii, právnickej osobe zriadenej
pri Ministerstve zdravotníctva – ÚVZ SR, čo však nie je možné. Podľa stále platnej právnej úpravy je
delenie stupňov ohrozenia zdravia nasledovné: Na prvom stupni je ochrana verejného zdravia podľa

predmetného zákona č. 355/2007 Z. z., rozdelená na preventívne opatrenia uvedené v § 12 zák. č.
355/2007 Z. z. a opatrenia pri ohrození verejného zdravia uvedené § 48 ods. 1 zák. č. 355/2007 Z. z., s
vykonávacím ustanovením uvedeným v § 48 ods. 4 zák. č. 355/2007 Z. z.. Na druhom stupni je ochrana
verejného zdravia II. stupňa, t. j. mimoriadna situácia, t. j. ustanovenie § 48 ods. 2 zák. č. 355/2007
Z. z. s vykonávacím ustanovením v § 6 ods. 1 zák. č.42/1994 Z. z.. Na treťom stupni je núdzový

stav podľa Ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu,
výnimočného stavu a núdzového stavu, s vykonávacím ustanovením v čl. 5 ods. 3 uvedeného ústavného
zákona. Každý z vyššie označených zákonov má svoje vlastné opatrenia v označených ustanoveniach(paragrafoch). Podľa závažnosti situácie sú im dané zásahy do práv a slobôd jednotlivca a spoločnosti,
a to postupom proporcionality k závažnosti.
14. Novelou zák. č. 355/2007 Z. z. došlo k tomu, že v zmysle ust. § 4 ods. 1 písm. g) zák. č. 355/2007

Z. z. ÚVZ SR môže svoje opatrenia podľa § 12 – preventívne opatrenia a § 48 ods. 4 – pri ohrození
verejného zdravia, vydávať aj počas krízovej situácie, t. j. núdzového stavu, čo doposiaľ nebolo (a
čo malo svoj právny význam delenia stupňov ohrozenia zdravia). ÚVZ SR sa tak „nasilu vsunul“
niekam, kam inak nepatrí, a to do právomocí ministerstva zdravotníctva, pričom však v núdzovom
stave ani ministerstvo samotné nemá právomoc vydávať akékoľvek opatrenia. Otázne je, ako sa

predmetná novela vysporiadala s Ústavným zákonom č. 227/2002 Z. z., ktorý s ÚVZ SR „popri sebe“
neráta, naopak obsahuje ústavne vymedzené právomoci vlády SR. Uvedenou právnou nezmyselnosťou
došlo tiež k tomu, že sa stratil význam núdzového stavu, pokiaľ na všetkých úsekoch a so všetkými
svojimi opatreniami môže „operovať“ samojediný ÚVZ SR, hoci má počas núdzového stavu konať v
najzávažnejších opatreniach a zásahov do práv a slobôd výlučne vláda SR. V riadnej, právne zdravej
spoločnosti, ak je krízová situácia, teda núdzový stav, je skutkový stav aj skutočne vážny, aby sa vôbec

vydávali preventívne opatrenia a opatrenia na ochranu zdravia správnym orgánom. Takúto právomoc
má de iure iba vláda. Vyššie uvedené je účelovou uzurpáciou právomoci tam, kde ju ÚVZ SR nikdy
nemal (a vecnou a právnou logikou mať nemôže), kde doposiaľ vydával nezákonné opatrenia, a kde je
tento nezákonný postup, potvrdený tiež Generálnou prokuratúrou SR, potreba „zhojiť“. Opatrenia počas
krízovej situácie, t.j. núdzového stavu, t.j. opatrenia, ktorými sa zasahuje do základných práv a slobôd,

môževydávaťibavláda!Niesprávnyorgánnaúsekuochranyzdravia,ktorýjerozpočtovouorganizáciou,
právnickou osobou zriadenou pri ministerstve zdravotníctva.
15. Žalobcavyslovil,žepredmetnáVyhláškabolavydanávrozporesÚstavouSRauvedenýmústavným
zákonom a to aj preto, že podľa článku 5 ods. 1 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v
čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu, môže vláda vyhlásiť núdzový stav

len za podmienky, že došlo alebo bezprostredne hrozí, že dôjde k ohrozeniu života a zdravia osôb, a to
aj v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie. Núdzový stav možno vyhlásiť len na postihnutom alebo
na bezprostredne ohrozenom území. S účinnosťou od 25. novembra 2021 rozhodla vláda uznesením
o vyhlásení núdzového stavu na 90 dní.
16. Žalobca upozornil, že každá krajina má svoju vlastnú definíciu okolností, na základe ktorých možno

vyhlásiť stav núdze, ako aj procesné postupy, ktoré treba dodržiavať, vrátane obmedzení „núdzových“
právomocí alebo práv, ktoré je možné pozastaviť, avšak napriek tomu boli vypracované a prijaté
medzinárodné normy a právne akty, ktorými sa má riadiť každá krajina, ktorá je signatárom napr. EDĽP,
z ktorých vyplývajú záväzky aj pre SR a ktoré nám poskytujú užitočné a aj záväzné právne usmernenie.
Jurisdikciu nad dodržiavaním EDĽP má Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj ako „ESĽP“), pričom

v jeho ustálenej judikatúre boli stanovené nasledovné závery: stav núdze je teda stav, ktorý musí byť
výnimočný a dočasný, nesmie trvať dlhšie ako samotné trvanie núdze, stav núdze je možné predĺžiť
iba na základe procesu nepretržitých úvah, ktorý si vyžaduje neustále preskúmanie potreby núdzových
opatrení, v priebehu stavu núdze je nutné preukázať, že akékoľvek ďalšie obmedzenia práv sú v
demokratickej spoločnosti nevyhnutne potrebné, t. j. zodpovedajú naliehavej spoločenskej potrebe, pri

ktorej verejný záujem prevažuje nad záujmom jednotlivca. Ak nie sú splnené uvedené predpoklady,
zásah štátu do základných ľudských práv a slobôd nemožno považovať za primeraný a súladný s
EDĽP, Ústavou SR a ústavným zákonom č. 227/2002 Z. z.. Stav núdze je teda stav, ktorý musí byť
výnimočný a dočasný. Nesmie trvať dlhšie ako samotné trvanie núdze a nesmie sa stať trvalým.
Rovnako ako ESĽP, aj Benátska komisia zdôrazňuje, že stav núdze je možné predĺžiť iba na základe

„procesu nepretržitých úvah […], ktorý si vyžaduje neustále preskúmanie potreby núdzových opatrení“.
Vzhľadomnavýsledkyprvého,druhéhokolaplošnéhotestovaniaaajvýsledkynáslednýchpodnátlakom
vynucovaných testovaní v priebehu rokov 2020 a 2021, nie sú a ani neboli v Slovenskej republike
splnené podmienky ústavného zákona č. 227/2002 Z. z., podľa ktorého možno núdzový stav vyhlásiť
v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas. Pretrvávajúce zásahy do základných ľudských práv a

slobôd sú v rozpore s ústavným zákonom, ako aj s medzinárodnými štandardami, pretože nespĺňajú
podmienku primeranosti, t. j. nezodpovedajú naliehavej spoločenskej potrebe, pri ktorej verejný záujem
prevažuje nad záujmom jednotlivca. Uvedené závery vyplývajú z viacerých právnych analýz, vrátane
právnej analýzy JUDr. Marice Pirošíkovej, advokátky, ktorá bol donedávna zástupkyňou SR práve na
Európskom súde pre ľudské práva, z čoho možno predpokladať jej vysokú odbornosť a bohaté praktické

skúsenosti s uvedenou problematikou.
17. Žalobca poukázal na § 1 ods. 1, § 19 ods. 1, ods. 2 Zák. č. 400/2015 Z. z. a uviedol, že normatívnym
právnym aktom je podľa legálnej definície uvedenej v § 1 ods. 1 cit. zákona právny predpis vyhlásený
v Zbierke zákonov SR. Inak akt nemôže všeobecne zaväzovať osoby. Publikovanie, t. j. vyhlásenieprávneho predpisu, v danom prípade vyhlášky, súvisí s jej právnymi účinkami - platnosťou a účinnosťou.
Zákonom predpísané vyhlásenie právneho predpisu je podmienkou jeho platnosti. Iba platný právny
predpis môže nadobudnúť účinnosť. Publikovanie, t. j. vyhlásenie vyhlášky ako všeobecne záväzného

právneho predpisu je zákonom predpísané v Zbierke zákonov. Nie vo Vestníku vlády. Publikovanie,
t. j. uverejnenie vyhlášky vo Vestníku vlády nezakladá jej všeobecnú právnu záväznosť, z dôvodu
absencie jej vyhlásenia v Zbierke zákonov. Vyhláška zverejnená vo Vestníku vlády SR nie je všeobecne
záväzným právnym predpisom. Publikovanie, t. j. zverejnenie akéhokoľvek právneho aktu v médiách
a pod. nemá žiaden právny význam k vzniku právnych účinkov, má iba informatívny a nezáväzný

charakter. Nariaďovateľ spornej vyhlášky, Úrad verejného zdravotníctva SR, zároveň nie je legitímnym
subjektom podľa čl. 1 ods. 1, ods. 2 Zásad vydávania Vestníka vlády SR na uverejňovanie vyhlášok
vo Vestníku vlády SR. S poukazom na § 122 Zák. č. 162/2015 Z. z., § 34 ods. 6 Zák. č. 71/167 Zb.,
kde vyhláška Úradu verejného zdravotníctva nie je právnym predpisom oznámeným v Zbierke zákonov
SR, znalosť takéhoto správneho aktu je navyše predmetom dokazovania pred súdom a príslušnými
orgánmi. Je na strane nariaďovateľa vyhlášky preukázať adresátovi jej poznanie, vrátane príslušnej

povinnosti v posudzovanom čase konania. Pre účely tohto konania je právne podstatné to, že pre
vyššie konštatované skutočnosti predmetná vyhláška nie je všeobecne záväzným právnym predpisom.
Citovaná vyhláška nie je všeobecne záväzným právnym (vykonávacím) predpisom ani z nasledujúcich
dôvodov: Podľa § 1 ods. 1 Zák. č. 400/2015 Z. z. pravidlá tvorby právnych predpisov sú dané v citovanom
zákone.Podľa§59bods.2Zák.č.355/2007Z.z.jetvorbavyhlášokvylúčenázozákonač.400/2015Z.z.

o tvorbe právnych predpisov, čo je de iure nemožné. Súčasne s tým Zákon č. 355/2007 Z. z. neobsahuje
legislatívne pravidlá tvorby právnych predpisov. Vyhlášky podľa § 59b ods. 2 Zák. č. 355/2007 Z. z. sú
takto tvorené podľa „ničoho“, čím zároveň sú nepreskúmateľné, čo je osobitný nedostatok ich ústavnosti.
Vydavateľ citovanej vyhlášky, Úrad verejného zdravotníctva SR, nemá delegované splnomocnenie na
vydávanie všeobecne záväzných právnych predpisov podľa § 5 ods. 2 Zák. č. 400/2015 Z. z.. Toto

legislatívne pravidlo určuje, že splnomocnenie na vydanie vykonávacieho predpisu musí byť vyjadrené
v splnomocňujúcom ustanovení, ktoré je obsahom zákona. Špeciálna delegácia musí byť vždy určitá.
Z jej znenia musí jasne vyplývať, ktorý orgán je splnomocnený na vydanie vykonávacieho právneho
predpisu, a ďalej aké otázky a v akom rozsahu môže vo vykonávacom predpise tento splnomocnený
orgán upraviť (Nález Ústavného súdu SR zo dňa 10.12.2014 sp. zn. PL. ÚS 10/2013, Uznesenie

Ústavného súdu SR zo dňa 24.9.2020 sp. zn. II. ÚS 411/2020). Ust. § 59b Zák. č. 355/2007 Z. z. nie
je splnomocňovacím ustanovením podľa § 5 ods. 2 Zák. č. 400/2015 Z. z., pretože nie je formulované
tak, aby z jeho znenia vyplývalo, kto je splnomocnený na vydanie vykonávacieho právneho predpisu v
spojení s tým, aké skutočnosti a v akom rozsahu sa v ňom majú upraviť. Osobitné splnomocnenie na
vydávanie vyhlášok podľa Zákona č. 355/2007 Z. z. je delegované iba v ustanovení § 62 v spojení s §

3 ods. 1 písm. a) citovaného zákona pre ministerstvo zdravotníctva, s expressis verbis skutočnosťami a
mierou rozsahu ich úpravy podľa písm. a) – w) cit. ustanovenia § 62. Zákon č. 355/2007 Z. z. neobsahuje
osobitné splnomocňovacie ustanovenie pre úrad verejného zdravotníctva, ani pre regionálne úrady
verejného zdravotníctva vydávať všeobecne záväzné vykonávacie právne predpisy (vyhlášky) a ani
expressis verbis skutočnosti a mieru rozsahu ich úpravy. Zo všetkých skutočností vyplýva, že v prvom

rade predmetná vyhláška nie je všeobecne záväzným právnym predpisom, kde jej nariaďovateľ nemá
zákonom zverenú právomoc – osobitné splnomocnenie na vydávanie vykonávacích právnych predpisov,
zároveň z dôvodu absencie jej vyhlásenia v Zbierke zákonov nemožno u klienta už čo len zákonne
prezumovať jej poznanie.
18. Následne žalobca v správnej žalobe poukázal na čl. 52 ods. 1 Charty základných ľudských práv

Európskej únie, čl. 6 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 1 ods. 1, ods.
2, čl. 2 ods. 2, ods. 3, čl. 7 ods. 2 druhá veta, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 152 ods. 4, čl. 154c ods. 1, ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, § 2 ods. 6, § 19 ods. 6 Zák. č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, § 1
ods. 1, § 4 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 5 ods. 2, § 19 ods. 1, ods. 2 Zák. č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych
predpisov, § 59b ods. 1, ods. 2 Zák. č. 355/2007 Z. z., čl. 1 ods. 1, ods. 2 Zásad vydávania Vestníka

vlády SR, § 122 Zák. č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku, § 34 ods. 6 Zák. č. 71/1967 Zb.,
§ 2 ods. 1 Zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch. Ďalej poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky zo dňa 10.12.2014 sp. zn. PL. ÚS 10/2013, Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
zo dňa 24.9.2020 sp. zn. II. ÚS 411/2020, Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.1.2009,
I.ÚS 354/09, bod 14, 15 a Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.10.2008 sp. zn. IV.

ÚS 261/08.
19. Žalobca uviedol, že žiadal počas správneho konania správny orgán neúspešne o preukázanie
nasledujúcich skutočností a vykonanie nasledovných dôkazov, ktoré mali podstatný význam pre
rozhodnutie, ktorými s avšak správny orgán nezaoberal: A/ označenie zákonného ustanoveniadelegujúceho osobitné splnomocnenie pre Úrad verejného zdravotníctva SR v zmysle § 5 ods. 2 Zák. č.
400/2015 Z. z. na vydávanie všeobecne záväzných vykonávacích právnych predpisov, a v rámci neho
skutočnosti, v akých medziach zákona je subjekt splnomocnenia expressis verbis splnomocnený, B/

označenie zákonného ustanovenia zakladajúceho všeobecnú právnu záväznosť aktu jeho vyhlásením
vo Vestníku vlády, C/ označenie zákonného ustanovenia kódu ochorenia Covid-19 v príslušnom
právnom predpise a v ňom určenom zozname prenosných ochorení, a zozname kódov diagnóz,
D/ označenie právneho dokumentu generálneho riaditeľa WHO o vyhlásení pandémie ochorenia
Covid-19. Žalobca požiadal, aby tieto dôkazy boli vykonané na pojednávaní v prejednávanej veci

na správnom súde, a zároveň tiež požiadal o vykonanie ďalších dôkazov: A/ vypočutie hlavného
hygienika SR a to ohľadne zdôvodnenia údajnej právomoci ÚVZ SR na vydávanie vyhlášok ÚVZ SR
s údajnou všeobecnou záväznosťou, B/ vypočutie hlavného hygienika SR a to ohľadne označenia a
výkladu právneho dokumentu generálneho riaditeľa WHO o vyhlásení pandémie ochorenia Covid-19,
C/ vypočutie hlavného hygienika SR a to ohľadne zdôvodnenia existencie pandémie, resp. epidémie
ochorenia covid-19 a porovnanie údajnej pandémie, resp. epidémie ochorenia covid-19 ohľadne

chorobnosti, úmrtnosti a počtu reálne chorých osôb v minulých oficiálne vyhlásených epidémiách
ochorenia chrípky, prípadne ostatných s chrípkou súvisiacich respiračných ochorení v SR za posledných
28 rokov existencie samostatnej SR.
20. V závere žaloby žalobca navrhol, že ak správny súd pred rozhodnutím vo veci dospeje k záveru,
že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov, žalobca navrhuje v zmysle § 100

ods. 1 písm. b) SSP, aby správny súd prerušil konanie a podal Ústavnému súdu SR návrh na začatie
konania podľa osobitného predpisu.
21. Žalobca k správnej žalobe pripojil Plnomocenstvo zo dňa 04. mája 2023 a rozhodnutie žalovaného
č. ÚVZSR/OLP/324/5533/2023 zo dňa 01. marca 2023.

Vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe žalobcu
22. V úvode svojho vyjadrenia ÚVZ SR poznamenal, že rozumie spoločenskej únave z pandémie ako aj
jej následkov, ktoré sa postupne prejavujú. Zvyšovanie spoločenskej iritácie z pandémie však v žiadnom
prípade nemôže byť dôvodom na upustenie od uskutočňovania nevyhnutných krokov, skrz ktoré si štát
plnísvojpozitívno-právnyzáväzokchrániťživotyazdravieobyvateľstva.Štátmátotižtonielennegatívne

zadefinované povinnosti (teda zdržanie sa zásahov do základných práv a slobôd), ale základné práva
musí chrániť predovšetkým proaktívne. Ako to konštatoval aj Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej
len „Ústavný súd“) „Právo na život je vstupnou bránou a pilierom celého systému ochrany základných
práv a slobôd. Právny poriadok Slovenskej republiky chráni ľudský život ako kľúčovú hodnotu právneho
štátu.“ Bez naplnenia riadnej a účinnej ochrany tohto nosného základného práva sa záruka ostatných

ústavne zakotvených práv dostáva do roviny nenaplniteľnej ambície (Nález Ústavného súdu zo dňa 4.
decembra 2007, sp. zn. PL. ÚS 12/01).
23. Ďalej žalovaný považoval za potrebné uviesť, že žalobca síce uviedol v úvode podanej žaloby, že
túto smeruje voči zákonnosti rozhodnutia ÚVZ SR č. ÚVZSR/OLP/324/5533/2023 zo dňa 01.03.2023,
avšak v odôvodnení žaloby spochybňuje predovšetkým právomoc ÚVZ SR na prijímanie opatrení ako

aj záväznosť vydávaných vyhlášok. Na tomto mieste treba zdôrazniť, že predmetom konania nie je a
ani nemôže byť právomoc ÚVZ SR na vydávanie vyhlášok ako ani zákonnosť, ústavnosť a záväznosť
vyhlášok vydávaných ÚVZ SR.
24. Napriek vyššie uvedenému, ÚVZ SR k jednotlivým námietkam žalobcu uviedol nasledovné - pokiaľ
ideoprávomocÚVZSRnaprijímanieopatreníavydávanievyhlášok,žalovanýmalzato,žepodľačl.123

prvej vety zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky, ministerstvá a iné orgány štátnej správy
na základe zákonov a v ich medziach môžu vydávať všeobecne záväzné právne predpisy, ak sú na to
splnomocnené zákonom. Z čl. 6 ods. 2 Legislatívnych pravidiel tvorby zákonov (schválených uznesením
Národnej rady Slovenskej republiky pod č. 19 z roku 1997) vyplýva, že splnomocnenie sa musí
formulovať tak, aby z jeho znenia jasne vyplývalo, kto je splnomocnený na vydanie právneho predpisu

a aké veci a v akom rozsahu sa majú v ňom upraviť. Dotváranie právneho poriadku prostredníctvom
vykonávacích právnych predpisov sa uskutočňuje iba v medziach zákona. (pozri sp. zn. PL. ÚS 18/02
zo dňa 13.05.2004). Právomoc ÚVZ SR na vydávanie všeobecne záväzných právnych predpisov –
vyhlášok je daná zákonom č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene
a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 355/2007 Z. z.“), podľa

ktorého v zmysle § 5 ods. 4 písm. k) ÚVZ SR nariaďuje opatrenia na predchádzanie ochoreniam
podľa § 12 a opatrenia pri ohrozeniach verejného zdravia podľa § 48 ods. 4, ak ich treba vykonať
v rozsahu presahujúcom územnú pôsobnosť regionálneho úradu verejného zdravotníctva. Zákon č.
355/2007 Z. z. v ustanovení § 59b ods. 1. výslovne uvádza, že „ak je potrebné nariadiť opatreniapodľa § 12 alebo § 48 ods. 4 na celom území Slovenskej republiky, určitej časti jej územia alebo
pre skupinu inak ako jednotlivo určených osôb, nariaďuje ich Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej
republiky [§ 4 ods. 1 písm. g)], Úrad verejného zdravotníctva [§ 5 ods. 4 písm. k)] alebo regionálny

úrad verejného zdravotníctva [§ 6 ods. 3 písm. e)] všeobecne záväzným právnym predpisom.“ Podľa
§ 59b ods. 3 zákona č. 355/2007 Z. z. „všeobecne záväzný právny predpis ÚVZ SR a regionálneho
úradu verejného zdravotníctva vydávaný podľa odseku 1 sa označuje názvom vyhláška a nadobúda
platnosť dňom vyhlásenia vo Vestníku vlády Slovenskej republiky.“ Z uvedeného ustanovenia vyplýva
právomoc Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky na vydávanie všeobecne záväzného

právneho predpisu, pričom rozsah otázok (opatrení), ktoré v ňom možno upraviť je daný v § 12 a § 48
ods. 4 zákona č. 355/2007 Z. z. Ďalej žalovaný odkázal na závery Ústavného súdu SR z jeho uznesení
sp. zn. PL. ÚS 10/2021 a sp. zn. PL. ÚS 11/2021, ktorými prijal na ďalšie konania návrhy týkajúce
sa prieskumu ústavnosti vyhlášok ÚVZ ku karanténnym opatreniam po vstupe na územie Slovenskej
republiky. Ústavný súd odvolávajúc sa aj na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/2014 z 22. júna
2016 prijatím návrhu na ďalšie konanie podľa čl. 125 ods. 1 písm. b) ústavy vopred a definitívne uznal,

že ÚVZ je v súvislosti s tzv. pandemickou normotvorbou na úseku verejného zdravotníctva ústredným
orgánom štátnej správy nadaným normotvornou právomocou. Aj na tomto mieste je možné sa ďalej
odvolať na právne závery ústavného súdu komunikované v náleze sp. zn. PL. ÚS 17/2014 z 22. júna
2016 (publikovaný v Zbierke nálezov a uznesení ústavného súdu pod č. 4/2016), konkrétne v bode
16.13. Ustanovenia zákona č. 355/2007 Z. z a vydávané Vyhlášky ÚVZ plne korešpondujú a konvenujú

čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 122 a čl. 123 ústavy, keďže ÚVZ ako po materiálnej stránke ústredný
orgán štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva (a regionálne úrady verejného zdravotníctva
ako miestne orgány štátnej správy; ďalej aj „RÚVZ“) (čl. 122 ústavy) vydáva (-jú) všeobecne záväzné
právne predpisy (nazvané vyhlášky) na základe zákonného (napadnuté ustanovenia) splnomocnenia
(čl. 123 ústavy), ktoré určuje normotvorcovi medze tejto normotvorby. Podľa čl. 123 prvej vety Ústavy

Slovenskej republiky ministerstvá a iné orgány štátnej správy na základe zákonov a v ich medziach
môžu vydávať všeobecne záväzné právne predpisy, ak sú na to splnomocnené zákonom. Právna veda
uvádza, že Ústava neobmedzuje normotvornú právomoc orgánov výkonnej moci na ministerstvá a na
ústredné orgány štátnej správy. Každý orgán štátu, ktorý patrí štátnej správe, môže zákonom dostať
zmocnenie na vydanie podzákonného všeobecne záväzného právneho predpisu. Kategória „orgánov

štátnejsprávy“jedosťširokáarozsiahla.Spadajúdonejnielentypickéorgányštátnejsprávy,aleajrôzne
„nezávislé správne orgány“. Uvedený článok Ústavy Slovenskej republiky nestanovuje, že by zákon
nesmel splnomocniť ÚVZ SR na vydávanie normatívnych právnych aktov. Z čl. 6 ods. 2 Legislatívnych
pravidiel tvorby zákonov (schválených uznesením Národnej rady Slovenskej republiky pod č. 19 z roku
1997) vyplýva, že splnomocnenie sa musí formulovať tak, aby z jeho znenia jasne vyplývalo, kto je

splnomocnený na vydanie právneho predpisu a aké veci a v akom rozsahu sa majú v ňom upraviť.
Dotváranie právneho poriadku prostredníctvom vykonávacích právnych predpisov sa uskutočňuje iba
v medziach zákona. (pozri sp. zn. PL. ÚS 18/02 zo dňa 13.05.2004). V zmysle § 3 ods. 1 zákona č.
42/1994Z.z.ocivilnejochraneobyvateľstvasamimoriadnousituáciourozumieobdobieohrozeniaalebo
obdobie pôsobenia následkov mimoriadnej udalosti na život, zdravie alebo majetok, ktorá je vyhlásená

podľa tohto zákona; počas nej sa vykonávajú opatrenia na záchranu života, zdravia alebo majetku, na
znižovanie rizík ohrozenia alebo činnosti nevyhnutné na zamedzenie šírenia a pôsobenia následkov
mimoriadnej udalosti. Mimoriadnou udalosťou je v tomto prípade ohrozenie verejného zdravia II. stupňa
pre výskyt prenosného ochorenia COVID-19. Uznesenie Vlády Slovenskej republiky č. 111 z 11.marca
2020, ktorým bola 12.marca 2020 od 06:00 hod. vyhlásená mimoriadna situácia v časti C ukladá síce

členom vlády, predsedom ostatných ústredných orgánov štátnej správy a ministerke vnútra úlohy v
súvislosti s vyhlásenou mimoriadnou situáciou, avšak v čase vyhlásenej mimoriadnej situácie si všetky
orgány aj naďalej plnia svoje zákonné úlohy a vykonávajú svoju činnosť. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ
samotný zákon č. 355/2007 Z. z. a ani zákon č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva nevylučuje,
aby mal aj po vyhlásení mimoriadnej situácie ÚVZ SR pôsobnosť na nariaďovanie opatrení, je daná

pôsobnosť ÚVZ SR nariaďovať opatrenia pri ohrození verejného zdravia v zmysle § 12 a § 48 ods.
4 zákona č. 355/2007 Z. z. aj po vyhlásení mimoriadnej situácie. Právomoc nariaďovať opatrenia pri
ohrozeníverejnéhozdraviamajúpodľazákonač.355/2007Z.z.viaceréorgányverejnéhozdravotníctva,
atoÚVZSR,jednotlivéregionálneúradyverejnéhozdravotníctva,MinisterstvozdravotníctvaSlovenskej
republiky, ako aj orgány verejného zdravotníctva mimo rezortu zdravotníctva. Právomoc ÚVZ SR

nariaďovať opatrenie je ustanovená v § 5 ods. 4 písm. k) zákona č. 355/2007 Z. z., podľa ktorého:
„Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky nariaďuje opatrenia na predchádzanie ochoreniam
podľa § 12 a opatrenia pri ohrozeniach verejného zdravia podľa § 48 ods. 4, ak ich treba vykonať v
rozsahu presahujúcom územnú pôsobnosť regionálneho úradu verejného zdravotníctva.“ Podľa zákonač. 42/1994 Z. z. plnia úlohy civilnej ochrany obyvateľstva ministerstvá, ostatné ústredné orgány štátne
správy a iné ústredné štátne orgány. Inými ústrednými štátnymi orgánmi sú orgány iné, ako sú ostatné
ústredné orgány štátnej správy, jedná sa o orgány s celoštátnou pôsobnosťou. ÚVZ SR patrí medzi

tzv. orgány verejného zdravotníctva, nie je však ústredným orgánom štátnej správy ale patrí medzi tzv.
orgány štátnej správy s celoštátnou pôsobnosťou. ÚVZ SR patrí medzi orgány, ktoré plnia úlohy civilnej
ochrany v zmysle zákona č. 42/1994 Z. z, pričom aj samotný zákon č. 355/2007 Z. z. v § 48 ods. 5
ustanovuje, že pri ohrození verejného zdravia II. stupňa úrad verejného zdravotníctva podáva návrh na
vyhlásenie mimoriadnej situácie.

25. K povahe a záväznosti vyhlášok vydávaných ÚVZ SR žalovaný argumentoval, že pojem „nulita“
je odjakživa a primárne spájaný s individuálnymi právnymi aktmi. Nulitu musia konštatovať súdy a
nulitu (resp. právomoc súdu vyhlásiť individuálne právny akt za nulitný) musí predpokladať explicitne
zákon. Nulita (stav, že rozhodnutie alebo právny vzťah ani nevznikol) sa vyhlasuje ex tunc a má
sa za to, že takýto akt nebol nikdy vydaný. Pri normatívnych právnych aktoch Ústava nehovorí o
nulite, ale o neústavnosti či nesúlade s predpisom vyššej právnej sily. Ústava hovorí o nesúlade,

o ktorom rozhodujú súdy (Ústavný sud). Kým sa tak nerozhodne, platí prezumpcia ústavnosti a
zákonnosti právneho predpisu. Vyhlášky ÚVZ SR sa vydávajú na základe zákona č. 355/2007, ktorý
dáva ÚVZ právomoc normotvorby. Nesúlad sa vyslovuje ex nunc, platí primárne do budúcnosti. Povaha
skorších opatrení ÚVZ SR bola v minulosti preskúmavaná Ústavným súdom Slovenskej republiky,
ktorý vo svojich rozhodnutiach jednoznačne judikoval, že opatrenia ÚVZ SR predstavovali tzv. hybridné

správne akty, t. j. individuálne právne akty s prvkami normatívneho právneho aktu (pozri napr. I. ÚS
432/2020, I. ÚS 438/2020, II. ÚS 410/2020, II. ÚS 413/2020, IV. ÚS 431/2020, IV. ÚS 467/2020, IV.
ÚS 459/2020). Právna veda nazýva hybridné akty všeobecnými rozhodnutiami, pričom sú častokrát
označované aj ako opatrenia či rozhodnutia. Sú nariaďované v konkrétnej veci a adresáta vymedzujú
druhovo. Hybridné akty sú vydávané vo verejnom záujme (okrem iného aj) na účely ochrany zdravia

obyvateľstva. Absencia procesného postupu pri vydávaní hybridných správnych aktov ÚVZ SR sa
odôvodňuje naliehavosťou ochrany verejného záujmu, keď je potrebné konať bezodkladne, pričom sa
vopred predpokladá, že takéto obmedzenie nebude mat trvalý charakter. Naliehavý verejný záujem,
ktorý prevažuje nad súkromným záujmom osôb, odôvodňuje povinnosť osôb strpieť obmedzenie,
zákaz alebo príkaz vyjadrený vo všeobecnom rozhodnutí. Verejný záujem je vyjadrený v samotných

opatreniach ÚVZ SR: „Toto opatrenie je jedným z dôležitých nástrojov na zamedzenie šírenia ochorení
COVID-19 spôsobených koronavírusom (SARS-CoV-2) v Slovenskej republike.“ Opatrenia ÚVZ SR
boli prijaté s ohľadom na ochranu verejného záujmu, ktorým bolo obmedzenie resp. zastavenie šírenia
ochorenia COVID-19. Naliehavosť ochrany verejného záujmu možno nepochybne identifikovať pri
opatreniach ÚVZ SR, nakoľko je vo verejnom záujme aby sa šírenie ochorenia COVID-19 obmedzilo

čo najúčinnejšími prostriedkami. Momentálne sú však protipandemické alebo hygienické opatrenia
vydávané formou vyhlášky ÚVZ (resp. RÚVZ), ako normatívneho právneho aktu. Platí tak prezumpcie
ústavnosti a zákonnosti týchto vyhlášok. Povaha vydaných opatrení ÚVZ SR je v súlade s právnym
poriadkom Slovenskej republiky. Ústava dáva pomerne široký priestor zákonodarcovi aby určil, akým
spôsobom sa vyhlasujú všeobecne záväzné právne predpisy ministerstiev a iných orgánov štátnej

správy. Ústava na žiadnom mieste neuvádza, že štátnym publikačným nástrojom pre všeobecne
záväzné právne predpisy ministerstiev a iných orgánov štátnej má alebo nemá byť napr. Zbierka
zákonov Slovenskej republiky, na žiadnom mieste ani nelimituje zákonodarcu v tom, že by mal alebo
nemal existovať jeden štátny publikačný nástroj, príp. že by mohli alebo nemohli existovať rôzne štátne
publikačné nástroje pre všeobecne záväzné právne predpisy rôznej právnej sily zvlášť. Ústava dokonca

ani v rámci článkov reglementujúcich vyhlasovanie zákonov neuvádza (č. 87 ods. 4), že tieto sa majú
vyhlásiť v publikačnom nástroji, ktorý zákonodarca nazve Zbierka zákonov a že má byť jediným štátnym
publikačným nástrojom. Inak povedané, ústavne nie je relevantné, ako konkrétny publikačný nástroj
zákonodarca nazve a koľko ich zákonom zriadi, ústavnoprávna podstata leží najmä v dostupnosti a
prehľadnosti zákonom rozoznaných publikačných nástrojov pre adresátov tam vyhlásených všeobecne

záväzných právnych predpisov. Tento právny názor sa opiera aj o rozsudok Súdneho dvora Európskej
únie (ESD) vo veci C161/06 z 11. decembra 2007, Skoma-Lux s. r. o./Celní ředitelství Olomouc, v
ktorom ESD vyslovil v rámci prejudiciálneho konania m. m. stanovisko, že právne normy sú vykonateľné
voči jednotlivcom, ak sú riadne uverejnené vo všeobecne záväzným právnym predpisom zriadenom
publikačnom nástroji. Zákon č. 355/2007 Z. z. v ustanovení § 59b ods. 1. výslovne uvádza, že „ak

je potrebné nariadiť opatrenia podľa § 12 alebo § 48 ods. 4 na celom území Slovenskej republiky,
určitej časti jej územia alebo pre skupinu inak ako jednotlivo určených osôb, nariaďuje ich Ministerstvo
zdravotníctva Slovenskej republiky [§ 4 ods. 1 písm. g)], Úrad verejného zdravotníctva [§ 5 ods. 4
písm. k)] alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva [§ 6 ods. 3 písm. e)] všeobecne záväznýmprávnym predpisom.“ Podľa § 59b ods. 3 zákona č. 355/2007 Z. z. „všeobecne záväzný právny predpis
ÚVZ SR a regionálneho úradu verejného zdravotníctva vydávaný podľa odseku 1 sa označuje názvom
vyhláška a nadobúda platnosť dňom vyhlásenia vo Vestníku vlády Slovenskej republiky.“ ÚVZ SR a

regionálny úrad verejného zdravotníctva sú tiež povinné zabezpečiť, aby ich vyhláška bola uverejnená
aj iným vhodným spôsobom, najmä na úradných tabuliach okresných úradov a obcí na dotknutom území
a súčasne musí byť vyhláška prístupná na nazretie na orgáne, ktorý ju vydal, pričom vyhláška ÚVZ
SR aj na každom regionálnom úrade verejného zdravotníctva (§ 59b ods. 5 a 6 zákona č. 355/2007
Z. z.). Nakoľko sú vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva uverejňované jednak vo Vestníku ale aj

„iným vhodným spôsobom“, vzhľadom na potrebu informovanosti obyvateľstva o právne záväzných
opatreniach ide o „nadštandardné“ uverejnenie prostredníctvom rôznych publikačných a komunikačných
prostriedkov. Toto „dodatočné“ uverejnenie však nemá vplyv na platnosť a účinnosť vyhlášky. Ani článok
123 Ústavy nestanovuje, že by vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva nemohli byť uverejňované
v inom publikačnom nástroji, ako je Zbierka zákonov Slovenskej republiky (žiadny právny predpis
v právnom poriadku Slovenskej republiky takúto podmienku nestanovuje). K predmetnej veci preto

žalovaný uviedol, že Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom sp. zn. PL. ÚS 8/2021 rozhodol, že
vyhláškyvydávanéúradmiverejnéhozdravotníctvamôžubyťvyhlasovanépublikáciouvovestníkuvlády.
ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyprirozhodovanívychádzalzčl.123ústavy,podľaktorého„ministerstvá
a iné orgány štátnej správy na základe zákonov a v ich medziach môžu vydávať všeobecne záväzné
právne predpisy, ak sú na to splnomocnené zákonom. Tieto všeobecne záväzné právne predpisy

sa vyhlasujú spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Orgány štátnej správy môžu na základe zákonného
splnomocnenia vydávať všeobecne záväzné právne predpisy, ktoré sa musia vyhlásiť spôsobom, ktorý
ustanoví zákon.“ Podľa nálezu ústavného súdu sú úrady verejného zdravotníctva, tak ako to vyžaduje
čl. 123 ústavy, zákonom zriadené orgány štátnej správy, ktoré sú zákonom o ochrane verejného
zdravia splnomocnené k vydávaniu vyhlášok. Vyhlášky sú v súlade s ústavou vyhlasované spôsobom,

ktorý ustanovuje zákon, pričom týmto zákonom je zákon č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a
rozvoji verejného zdravia v znení neskorších predpisov, podľa ktorého sa vyhlášky úradu verejného
zdravotníctva vyhlasujú publikáciou, uverejnením vo vestníku vlády. Publikácia vyhlášok vo vestníku
vlády je tiež v súlade s princípom právneho štátu, pretože vyhlášky sú formálne aj prakticky dostupné
adresátom právnych noriem. Vyhlášky nemusia byť v zmysle ústavného zákona o bezpečnosti štátu

publikované v Zbierke zákonov, pretože tento zákon má vlastný režim publikácie rozhodnutí. Publikácia
vyhlášok úradov verejného zdravotníctva vo vestníku vlády tak nie je v nesúlade s týmto ústavným
zákonom. Ustanovenie § 59b zákona č. 355/2007 Z. z. je preto v napadnutých častiach súladné s
referenčnými normami ústavy, ktorými sú stanovené podmienky na vydávanie všeobecne záväzných
právnych predpisov orgánmi štátnej správy.

26. K námietke žalobcu o zásahu ÚVZ SR do základných ľudských práv a slobôd vydávanými
opatreniami žalovaný podotkol, že zákon č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného
zdravia upravuje obmedzenie základných práv a slobôd v § 48 ods. 4 keď ustanovuje, že Úrad
verejného zdravotníctva Slovenskej republiky alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva nariaďujú
tam uvedené opatrenia, a to v prípade ohrozenia verejného zdravia. Obsah ľudských práv, tak ako je

formulovaný v ustálenej judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva vyjadruje pozitívny záväzok štátu
aktívne chrániť ľudské práva a slobody. V kontexte šírenia ochorenia COVID-19 to znamená povinnosť
orgánov verejnej moci aktívne prijímať opatrenia chrániace život a zdravie osôb na území Slovenskej
republiky. Neprijatie opatrení Úradom verejného zdravotníctva Slovenskej republiky a regionálnymi
úradmi verejného zdravotníctva by preto znamenalo porušenie čl. 15 a čl. 40 zákona č. 460/1992

Zb. Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“), čiže porušenie záväzku Slovenskej republiky
chrániť život a zdravie osôb zdržujúcich sa na jej území. Je nepochybné, že pri zásahoch do základných
ľudských práv a slobôd je potrebná obozretnosť. Uvedené je priamo zakotvené v Ústave SR, a to v
čl. 13 ods. 1 písm. a) podľa ktorého možno povinnosti ukladať zákonom alebo na základe zákona,
v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd, súčasne v zmysle č. 13 ods. 4 Ústavy

SR je pri obmedzovaní základných práv a slobôd dôležité dbať na ich podstatu a zmysel. Viaceré
ustanovenia Ústavy SR ako aj medzinárodných dokumentov prijatých na ochranu základných práv a
slobôd predpokladajú obmedzovanie základných práv a slobôd. Napríklad čl. 23 ods. 3 Ústavy SR
predpokladá, že sloboda pohybu a pobytu môže byť obmedzená v záujme ochrany zdravia, ako aj práv
a slobôd iných. Aj čl. 2 ods. 3 Protokolu 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uvádza možnosť obmedzenia slobody pohybu a slobody zvoliť si miesto pobytu v záujme ochrany
zdravia. Žalovaný nepopieral, že v dôsledku opatrení ÚVZ SR vydaných v rámci prevencie šírenia vírusu
COVID-19 došlo k negatívnemu zásahu do výkonu niektorých práv, napr. práva podnikať podľa čl. 35
Ústavy Slovenskej republiky, keďže napr. prevádzky a zariadenia boli na určitý čas uzatvorené, resp.mohli fungovať iba v obmedzenom režime. Žalovaný však zastával názor, že povinnosti vyplývajúce
z opatrení boli a sú vzhľadom na aktuálnu pandemickú situáciu uložené v nevyhnutnom rozsahu,
pričom tento zásah sleduje legitímny cieľ a zároveň bola a je dodržaná aj spravodlivá rovnováha

medzi sledovaným cieľom, ktorým bola a je ochrana života a zdravia v súvislosti so šírením ochorenia
COVID-19 a právami dotknutých subjektov. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze č. PL.
ÚS 4/2021-136 zo dňa 08.12.2021 vyslovil potrebu ochrany verejného zdravia ukladaním povinností,
nakoľko kladie na ochranu verejného zdravia osobitný dôraz, čo vyplýva aj z úvodu predmetného
nálezu, cit.: „Nebezpečné prenosné ochorenia ohrozujú zdravie populácie ako celku. Pri nebezpečných

prenosných ochoreniach ide o život a zdravie ohrozujúci stav, ktorý je schopný zanechať vážne trvalé
následky na jednotlivcoch či skupinách ľudí, nekontrolovateľne sa šíriť v populácií. Je v súlade s
pozitívnym záväzkom štátu vyplývajúcim z čl. 40 ústavy chrániť z pozície štátu pred týmto stavom celú
spoločnosť. Zdravie a jeho ochrana je na jednej strane vecou každého jednotlivca, na druhej strane
však verejné zdravie je vecou spoločnosti týkajúcou sa každého jej člena. Niet preto pochýb o potrebe
a prospešnosti zákonom upravovať opatrenia a ukladať povinnosti na predchádzanie vzniku a šírenia

prenosných ochorení.“
27. K núdzovému stavu a celoplošnému testovaniu žalovaný uviedol, že mu neprináleží vyjadrovať sa k
oprávneniam vlády v súvislosti s vyhlasovaním núdzového stavu ako ani k nariadenému celoplošnému
testovaniu. ÚVZ SR však má za to, že uvedené nemá žiadny vplyv na prejednávanú vec a na skutočnosť,
že žalobca svojím konaním porušil opatrenia ÚVZ SR prijaté a nariadené vo vyhláške ÚVZ SR č. 11.

28. K žalobcom požadovanému objasneniu skutočností žalovaný vyslovil, že ÚVZ SR v zmysle § 5
ods. 4 písm. k) zákona č. 355/2007 Z. z. nariaďuje opatrenia na predchádzanie ochoreniam podľa §
12 a opatrenia pri ohrozeniach verejného zdravia podľa § 48 ods. 4, ak ich treba vykonať v rozsahu
presahujúcom územnú pôsobnosť regionálneho úradu verejného zdravotníctva. V zmysle § 59b zákona
č. 355/2007 Z. z. ak je potrebné nariadiť opatrenia podľa § 12 alebo § 48 ods. 4 na celom území

Slovenskej republiky, určitej časti územia alebo pre skupinu inak ako jednotlivo určených osôb, nariaďuje
ichministerstvo,úradverejnéhozdravotníctvaaleboregionálnyúradverejnéhozdravotníctvavšeobecne
záväzným právnym predpisom. V zmysle čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky môžu ministerstvá
a iné orgány štátnej správy na základe zákonov a v ich medziach vydávať všeobecne záväzné
právne predpisy, ak sú na to splnomocnené zákonom, tieto sa vyhlasujú spôsobom, ktorý ustanoví

zákon. ÚVZ SR patrí medzi orgány verejného zdravotníctva, nie je však ústredným orgánom štátnej
správy ale patrí medzi tzv. orgány štátnej správy s celoštátnou pôsobnosťou. Právomoc ÚVZ SR
na vydávanie všeobecne záväzných právnych predpisov je zakotvená v ustanovení § 59b zákona č.
355/2007 Z. z., ktorý zároveň určuje rozsah opatrení, ktoré môže ÚVZ SR nariadiť. Vyhlášky ÚVZ
SR sa vyhlasujú vo Vestníku vlády v súlade s § 59b ods. 3 a 4 zákona č. 355/2007 Z. z. ako aj

v súlade s čl. 1ods. 1 Uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 180 zo 7. apríla 2021 k zásadám
vydávania Vestníka vlády Slovenskej republiky. Ochorenie Covid- 19 je spôsobené vírusom SARS-
CoV-2 a je uvedené v Zozname povinne hlásených prenosných ochorení, podozrení na ochorenia
a nosičstiev choroboplodných mikroorganizmov v skupine A (ochorenie a podozrenie na ochorenie
hlásené ihneď (telefonicky, faxom, elektronicky, osobne, poslom) bod 2. Súčasne je toto ochorenie

uvedenévzoznamevydanomNárodnýmcentromzdravotníckychinformácií–Medzinárodnáklasifikácia
chorôb (MKCH), kde je toto ochorenie zaradené medzi infekčné a parazitové choroby. Pri Covid-19 sú v
súlade s MKCH určené nasledujúce kódy diagnóz : U07.2, U07.3, U07.4, U08.0, U08.9, U09.0, U09.1,
U09.9, U10.0, U10.9, Z25.7, Z25.70, Z25.71, Z25.72. Pandémia ochorenia COVID-19 bola vyhlásená
na tlačovom brífingu dňa 11.03.2020 generálnym riaditeľom Svetovej zdravotníckej organizácie Dr.

Tedrosom Adhanom Ghebreyesusom po tom, ako v mesiaci marec 2020 počet prípadov ochorenia
COVID-19 mimo Čínu sa zvýšil 13-násobne a počet krajín s prípadmi vzrástol trojnásobne.
29. Pokiaľ ide o žalobcov návrh na vykonanie v žalobe uvedených dôkazov, tak žalovaný mal za to,
že žalobcom navrhované dôkazy nie sú kľúčové pre posúdenie, či zo strany žalobcu došlo k porušeniu
vyhlášky ÚVZ SR č. 11 a ich vykonanie nezmení nič na zistenom skutkovom stave.

30. V závere žalovaný poznamenal, že v žalobou napadnutom rozhodnutí sa vysporiadal dostatočne so
všetkými námietkami a tvrdeniami žalobcu, v konaní bolo jednoznačne a bez dôvodných pochybností
preukázané,žežalobcasvojímkonanímporušilpovinnosťpodľa§52ods.1písm.a)zákonač.355/2007
Z. z., a to tým, že porušil opatrenie podľa § 48 ods. 4 písm. r) nariadené a špecifikované vo vyhláške ÚVZ
SRč.11(§1ods.1predmetnejvyhlášky),atedasvojímprotiprávnymkonanímnaplnilskutkovúpodstatu

priestupku na úseku verejného zdravotníctva podľa § 56 ods. 1 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z.. RÚZV
Považská Bystrica v predmetnej veci postupoval správne, keď pokutu žalobcovi za priestupok podľa §
56 ods. 1 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z. uložil, skutkový stav bol v predmetnom konaní dostatočne
zistený a bolo bez dôvodných pochybností preukázané, že žalobca svojím konaním naplnil všetky znakyskutkovej podstaty priestupku na úseku verejného zdravotníctva podľa § 56 ods. 1 písm. f) zákona č.
355/2007Z.z.Žalovanýmalzároveňzato,žespáchanieskutkuboložalobcovijednoznačnepreukázané
a jeho tvrdenia ohľadom neústavnosti, nezáväznosti vyhlášok a nedostatku právomoci ÚVZ SR na ich

vydávanie nemajú vplyv na skutočnosť, že sa svojím konaním dopustil priestupku na úseku verejného
zdravotníctva podľa § 56 ods. 1 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z. a zároveň žalobca nepredložil žiadny
relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval, že nedošlo k porušeniu vyhlášky ÚVZ SR č. 11. Žalovaný
správny súd požiadal, aby Rozhodnutie Regionálneho úradu verejného zdravotníctva Považská Bystrica
č.:A/2021/00566-7-HŽPaZzodňa02.06.2022aRozhodnutieÚraduverejnéhozdravotníctvaSlovenskej

republiky číslo: ÚVZSR/OLP/324/5533/2023 zo dňa 01.03.2023 potvrdil, a správnu žalobu žalobcu
zamietol v celom rozsahu.
31. Žalobca nevyužil právo podať repliku.
32.Správnysúdpojednávaldňa25.10.2024zaprítomnostižalobcu,jehoprávnehozástupcuapoverenej
zástupkyne žalovaného. Právny zástupca žalobcu a žalobca na pojednávaní uviedli, že zotrvávajú
na podanej žalobe a pridržiavajú sa všetkých právnych posúdení, v ktorých napádajú vyhlášku UVZ

č.11/2020 a žiada správnej žalobe vyhovieť.
33. Poverená zástupkyňa žalovaného k veci uviedla, že žalovaný sa v plnom rozsahu pridržiava svojho
písomného vyjadrenia k podanej žalobe, v ktorom sa dostatočne vysporiadal so všetkými námietkami
žalobcu a žiada správnu žalobu zamietnuť .

Relevantná právna úprava, z ktorej správny súd vychádzal
34. Podľa § 2 písm. a), b), h) zákona č. 355/2007 Z.z.; na účely tohto zákona
a) verejné zdravotníctvo je systém zameraný na ochranu, podporu a rozvoj verejného zdravia,
b) verejné zdravie je úroveň zdravia spoločnosti, ktorá zodpovedá úrovni poskytovanej zdravotnej
starostlivosti, ochrany a podpory zdravia a ekonomickej úrovni spoločnosti,

h) prevencia ochorení a iných porúch zdravia je systém opatrení zameraných na vylúčenie, prípadne
zníženie rizika výskytu ochorení a iných porúch zdravia, na ktoré v rozhodujúcej miere vplývajú životné,
pracovné a sociálno-ekonomické podmienky a spôsob života, a opatrení zameraných na ochranu,
podporu a rozvoj verejného zdravia.
35.Podľa§5ods.4písm.k)zákonač.355/2007Z.z.;ÚradverejnéhozdravotníctvaSlovenskejrepubliky

nariaďujeopatrenianapredchádzanieochoreniampodľa§12aopatreniapriohrozeníverejnéhozdravia
podľa § 48 ods. 4, ak ich treba vykonať v rozsahu presahujúcom územnú pôsobnosť regionálneho úradu
verejného zdravotníctva.

36. Podľa § 6 písm. l) zákona č. 355/2007 Z.z.; Regionálny úrad verejného zdravotníctva prejednáva

priestupky a iné správne delikty, ukladá pokuty a povinnosť nahradiť náklady podľa § 56 až 58.

37. Podľa § 48 ods. 4 písm. r) zákona č. 355/2007 Z.z.; Úrad verejného zdravotníctva alebo regionálny
úrad verejného zdravotníctva pri ohrození verejného zdravia nariaďuje opatrenia, ktorými sú: používanie
preventívnych a iných ochranných pomôcok.

38. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 355/2007 Z.z. v znení účinnom v čase vydania Vyhlášky č. 11;
fyzické osoby sú povinné plniť opatrenia na predchádzanie ochoreniam podľa § 12 ods. 2 písm. a), d)
až h) a opatrenia pri ohrození verejného zdravia podľa § 48 ods. 4 písm. a) až d), f) až i), n), r), t), u), y)
a z) nariadené príslušným orgánom verejného zdravotníctva; to neplatí v prípade povinného očkovania,

ak sú známe kontraindikácie.

39. Podľa § 56 ods. 1 písm. f) zákona č. 355/2007 Z.z. v znení účinnom dňa 18. 11. 2020; priestupku na
úseku verejného zdravotníctva sa dopustí ten, kto nesplní nariadené opatrenie pri ohrození verejného
zdravia podľa § 4 ods. 1 písm. g) alebo § 48 ods. 4 písm. a) až d), f) až i), n), r), t), u), y) a z).

40. Podľa § 56 ods. 3 zákona č. 355/2007 Z.z.; za priestupok podľa odseku 1 možno uložiť pokutu do 1
659 eur a v blokovom konaní do 99 eur, ak odsek 2 alebo odsek 4 neustanovuje inak. Za nepodrobenie
sa povinnému očkovaniu možno uložiť pokutu v súhrnnej výške 331 eur.

41. Podľa § 56 ods. 5 zákona č. 355/2007 Z.z.; priestupky podľa tohto zákona prejednávajú v rozsahu
svojej pôsobnosti úrad verejného zdravotníctva, regionálny úrad verejného zdravotníctva a orgány
verejnéhozdravotníctvauvedenév§3ods.1písm.d)ažg),akodsek4neustanovujeinak.Napriestupkya na ich prejednávanie sa vzťahuje osobitný predpis (zákon Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb.
o priestupkoch v znení neskorších predpisov).

42. Podľa § 59 ods. 1 zákona č. 355/2007 Z.z.; orgány verejného zdravotníctva v konaní o právach,
právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb postupujú podľa
všeobecných predpisov o správnom konaní (zákon č 71/1967 Zb. správny poriadok), ak tento zákon
neustanovuje inak. To platí aj pre nariadenie opatrení podľa § 12 a § 48 ods. 4, ak § 59b neustanovuje
inak.

43. Podľa § 59b ods. 1 zákona č. 355/2007 Z.z. v znení účinnom od v čase vydania Vyhlášky č. 11;
ak je potrebné nariadiť opatrenia podľa § 12 alebo § 48 ods. 4 na celom území Slovenskej republiky,
určitej časti jej územia alebo pre skupinu inak ako jednotlivo určených osôb, nariaďuje ich ministerstvo
zdravotníctva [§ 4 ods. 1 písm. g)], úrad verejného zdravotníctva [§ 5 ods. 4 písm. k)] alebo regionálny
úrad verejného zdravotníctva [§ 6 ods. 3 písm. e)] všeobecne záväzným právnym predpisom.

44. Podľa § 59b ods. 2 zákona č. 355/2007 Z.z. v znení účinnom od v čase vydania Vyhlášky č.
11; na všeobecne záväzné právne predpisy vydávané podľa odseku 1 ministerstvom zdravotníctva sa
vzťahuje osobitný právny predpis o tvorbe a vyhlasovaní právnych predpisov (zákon č. 400/2015 Z.z. o
tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov); tento predpis sa nevzťahuje na všeobecne záväzné právne
predpisy vydávané podľa odseku 1 úradom verejného zdravotníctva a regionálnym úradom verejného
zdravotníctva.

45. Podľa § 59b ods. 3 zákona č. 355/2007 Z.z. v znení účinnom od v čase vydania Vyhlášky č. 11;

všeobecne záväzný právny predpis úradu verejného zdravotníctva a regionálneho úradu verejného
zdravotníctva vydávaný podľa odseku 1 sa označuje názvom vyhláška a nadobúda platnosť dňom
vyhlásenia vo Vestníku vlády Slovenskej republiky.

46. Podľa § 59b ods. 4 zákona č. 355/2007 Z.z. v znení účinnom od v čase vydania Vyhlášky č.

11; vyhláška úradu verejného zdravotníctva a regionálneho úradu verejného zdravotníctva nadobúda
účinnosť dňom vyhlásenia, ak v nej nie je ustanovený neskorší deň nadobudnutia účinnosti.

47. Podľa § 59b ods. 5 zákona č. 355/2007 Z.z. v znení účinnom od v čase vydania Vyhlášky č. 11; Úrad
verejného zdravotníctva a regionálny úrad verejného zdravotníctva zabezpečia, aby ich vyhláška podľa

odseku 1 bola uverejnená aj iným vhodným spôsobom, najmä na úradných tabuliach okresných úradov
a obcí na dotknutom území; toto uverejnenie nemá vplyv na platnosť a účinnosť vyhlášky.

48. Podľa § 59b ods. 6 zákona č. 355/2007 Z.z. v znení účinnom od v čase vydania Vyhlášky č. 11;
vyhláška úradu verejného zdravotníctva a regionálneho úradu verejného zdravotníctva musí byť okrem

toho prístupná na nazretie na orgáne, ktorý ju vydal; vyhláška úradu verejného zdravotníctva aj na
každom regionálnom úrade verejného zdravotníctva.

49. Podľa § 6 ods. 2 písm. b) zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“); správne
súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách vo veciach správneho trestania.

50. Podľa § 194 ods. 1, 2 SSP; (1) Správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie
orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne
konanie.(2)Akniejevtejtohlaveustanovenéinak,použijúsanakonanievoveciachsprávnehotrestania
ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

51. Podľa § 134 ods. 1 SSP; správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej
ustanovené inak.

52. Podľa § 134 ods. 2 SSP; správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak

a) rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy bolo vydané na základe
neúčinného právneho predpisu,
b) rozhodnutie alebo opatrenie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený,
c) ide o veci podľa § 192,d) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. c), ak je žalobcom fyzická osoba,
e) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d),
f) vec súvisí s ochranou práv spotrebiteľa.

53. Podľa § 135 ods. 1 SSP (v znení účinnom do 30. 06. 2023); na rozhodnutie správneho súdu
je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania
opatrenia orgánu verejnej správy.

54. Podľa § 100 ods. 1 písm. b) SSP; správny súd konanie uznesením preruší, ak pred rozhodnutím vo
veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade
podá ústavnému súdu návrh na začatie konania podľa osobitného predpisu.

Podstatné posúdenie skutkových a právnych argumentov

55.Správnysúdpovažovalzapotrebnésanajprvvysporiadaťsnávrhomžalobcunaprerušeniekonania.
Správny súd je povinný rozhodnúť podľa § 100 ods. 1 písm. b) SSP a podať návrh Ústavnému súdu
Slovenskej republiky na začatie konania o súlade právnych predpisov s ústavou podľa čl. 125 ods.
1 ústavy v spojení s § 74 a nasl. zákona č. 314/2018 Z.z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a
o zmene a doplnení niektorých zákonov, avšak len v prípade, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k

záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov. Tento postup závisí výlučne
od uváženia správneho súdu a účastník konania naň nemá nárok. V predmetnej veci správny súd
nevzhliadol dôvody pre prerušenie konania a iniciovanie konania o súlade právnych predpisov pred
Ústavným súdom SR. Vyhláška č. 11/2020 zo dňa 29. 10. 2020, ktorou sa nariaďujú opatrenia pri
ohrození verejného zdravia k povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest, podľa názoru správneho

súdu neobsahuje také ustanovenie, ohľadom ktorého by správny súd mal dôvodnú pochybnosť o jeho
súlade s ústavou. ÚVZ SR podľa § 5 ods. 4 písm. k) zákona č. 355/2007 Z.z. z dôvodu pandémie
ochorenia COVID-19 vydal podľa § 59b § 5 ods. 4 písm. k) zákona č. 355/2007 Z.z. Vyhlášku č. 11,
ktorou nariadil s účinnosťou od 30. 10. 2020 podľa § 5 ods. 4 písm. k) a § 48 ods. 4 písm. r) č. 355/2007
Z.z. opatrenia pri ohrození verejného zdravia, a to povinnosť pre všetky osoby, za účelom riadneho

prekrytia horných dýchacích ciest (nos a ústa), používať preventívne ochranné pomôcky, ktorými sú
rúško, respirátor bez výdychového ventilu, šál, alebo šatku a to na verejnosti v exteriéroch, v priestoroch
interiérov budov alebo v prostriedkoch verejnej dopravy. Zároveň ÚVZ SR stanovil výnimky pre osoby
uvedené v § 1 ods. 2 Vyhlášky č. 11, na ktoré sa povinnosť používať preventívne ochranné pomôcky
za účelom riadneho prekrytia horných dýchacích ciest (nos a ústa) nevzťahovala. Správny súd nezistil

skutočnosti, ktoré by nasvedčovali potrebe podať návrh ústavnému súdu na začatie konania o súlade
Vyhlášky č. 11 s ústavou. Aplikácia ustanovení Vyhlášky č. 11 podľa názoru správneho súdu nevyvoláva
pochybnosti o jej súlade s ústavou. Nariadená povinnosť prekrytia horných dýchacích ciest pre všetky
osoby, s výnimkami uvedenými v tejto vyhláške, neindikuje neprimeraný zásah do práv povinných osôb
v ústavnoprávnej rovine.

56. Vyhláškou č. 11 zo dňa 29. 10. 2020 došlo k nariadeniu povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest,
čím podľa žalobcu dochádza k neodôvodnenému bráneniu vykonávania jeho základnej fyziologickej
činnosti – dýchania, zasahuje sa tým do jeho práva na život, zdravie, taktiež sa porušuje čl. 16 ods.
2 ústavy, podľa ktorého nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu

zaobchádzaniu alebo trestu. Z jeho vyjadrenia správny súd vyvodil, že žalobca samotnú povinnosť
mať prekryté dýchacie cesty považuje za nesúladnú s princípom proporcionality právneho predpisu,
keďže podľa jeho názoru nebola dodržaná spravodlivá rovnováha medzi sledovaným cieľom, ktorým
bola a je ochrana života a zdravia v súvislosti s šírením ochorenia COVID-19, a právami dotknutých
subjektov. Správny súd súhlasí so žalobcom, že právna norma musí zachovávať spravodlivú rovnováhu

medzi záujmami spoločnosti a ochranou jednotlivca, teda musí spĺňať požiadavku primeranosti a nesmie
klásť na jednotlivca neprimerané bremeno. V tomto konkrétnom prípade však podľa názoru správneho
súdu je potrebné brať do úvahy, že Vyhláška č. 11 bola vydaná ÚVZ SR v záujme ochrany verejného
zdravia,tedapovinnosťvšetkýchosôb(sostriktnestanovenýmivýnimkami)maťprekrytéhornédýchacie
cesty smerovala v danom čase k dostatočne dôležitému cieľu, teda k ochrane zdravia obyvateľov pred

vznikom a šírením prenosného závažného ochorenia COVID-19, pričom jednotlivcom nebola uložená
taká povinnosť, ktorá by vykazovala neprimerané obmedzenie niektorého z ústavných práv a slobôd,
v dôsledku čoho by sa javilo spravodlivé rozhodnúť v rozpore s Vyhláškou č. 11 stanovenou povinnosťou
prekrytia horných dýchacích ciest. Správny súd v nariadenej povinnosti prekrytia horných dýchacíchciest nevzhliadol zásah do práva žalobcu (a ostatných obyvateľov) na zdravie, tvrdený žalobcom, keďže
každý jednotlivec má právo na zdravie a teda právo žalobcu nie je absolútne, ale musí v určitej prijateľnej
miere ustúpiť právam ostatných jednotlivcov. Niet ani indície, že by prekrytie horných dýchacích ciest

vykazovalo intenzitu zásahu do práva na život, krutého, neľudského či ponižujúceho zaobchádzania
s fyzickými osobami.

57. „Ochranu zdravia na celospoločenskej úrovni zabezpečuje zákon o ochrane, podpore a rozvoji
verejného zdravia. Na základe tohto zákona je vykonávaná prevencia ochorení a iných porúch zdravia,

kontrola zdravých životných a pracovných podmienok, sú nariaďované protiepidemické opatrenia, je
vykonávaný štátny zdravotný dozor a iné činnosti. Štát týmto na seba prebral pozitívny záväzok ochrany
zdravia svojich obyvateľov. Nebezpečné prenosné ochorenia ohrozujú zdravie populácie ako celku. Pri
nebezpečných prenosných ochoreniach ide o život a zdravie ohrozujúci stav, ktorý je schopný zanechať
vážne trvalé následky na jednotlivcoch či skupinách ľudí, nekontrolovateľne sa šíriť v populácii. Je v
súlade s pozitívnym záväzkom štátu vyplývajúcim z čl. 40 ústavy chrániť z pozície štátu pred týmto

stavom celú spoločnosť. Zdravie a jeho ochrana je na jednej strane vecou každého jednotlivca, na
druhej strane však verejné zdravie je vecou spoločnosti týkajúcou sa každého jej člena. Niet preto
pochýb o potrebe a prospešnosti zákonom upravovať opatrenia a ukladať povinnosti na predchádzanie
vzniku a šírenia prenosných ochorení. Pri posudzovaní povinností ukladaných jednotlivcom z uvedených
dôvodov je preto potrebné vziať do úvahy aj práva iných fyzických osôb, než sú tie, ktorým sú tieto

povinnosti ukladané, pretože každý má právo na ochranu zdravia (čl. 40 ústavy), ktorého súčasťou je i
ochrana pred šírením nákazlivých chorôb. V tomto kontexte je potrebné vnímať aj povinnosti ukladané
zákonom o ochrane verejného zdravia, ktoré sú predmetom tohto konania.“ (z nálezu Ústavného súdu
SR sp. zn. PL. ÚS 4/2021 zo dňa 08. 12. 2021)

58. Vzhľadom na vyššie uvedené správny súd nezistil existenciu zákonom predpokladaných dôvodov
na prerušenie konania podľa § 100 ods. 1 písm. b) SSP), preto návrh na prerušenie konania zamietol
podľa ustanovenia § 25 SSP v spojení s ustanovením § 162 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný
sporový poriadok v znení neskorších predpisov týmto rozhodnutím vo veci samej.

59. Žalobca namietal nedostatok právomoci ÚVZ SR na prijímanie opatrení na úseku civilnej ochrany
v čase mimoriadnej situácie v súvislosti s ohrozením verejného zdravia II. stupňa. Právnym základom
pre vydávanie vyhlášok ÚVZ SR na nariadenie opatrení podľa § 12 a § 48 ods. 4 zákona č. 355/2007
Z.z. v zmysle čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky, v čase vydania Vyhlášky č. 11, je ustanovenie §
59b zákona č. 355/2007 Z.z., ktoré v ods. 1 uvádza, že v prípade, ak je potrebné nariadiť opatrenia

podľa § 12 alebo § 48 ods. 4 daného zákona na celom území Slovenskej republiky, určitej časti
územia alebo pre skupinu inak ako jednotlivo určených osôb, nariaďuje ich Ministerstvo zdravotníctva
Slovenskej republiky, ÚVZ SR alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva všeobecne záväzným
právnym predpisom. Ustanovenie § 5 ods. 4 písm. k) zákona č. 355/2007 Z.z. všeobecne zveruje
ÚVZ SR oprávnenie na nariadenie opatrení na predchádzanie ochoreniam podľa § 12 a opatrení pri

ohrozeniach verejného zdravia podľa § 48 ods. 4 tohto zákona, pričom konkrétny spôsob výkonu daných
opatrení je predmetom osobitnej úpravy ďalších ustanovení zákona č. 355/2007 Z.z., a to v danom
prípade § 59b, ktorý upravuje samotné vydanie vyhlášok na nariadenie opatrení podľa § 12 a § 48
ods. 4 (ods. 1), ich vzťah k osobitnému právnemu predpisu o tvorbe a vyhlasovaní právnych predpisov
(ods. 2), ich označenie a spôsob publikácie (ods. 3), nadobudnutie účinnosti (ods. 4) a zabezpečenie čo

najdôslednejšej materiálnej publicity týchto vyhlášok ako normatívnych aktov (ods. 5 a 6). Predmetné
ustanovenie § 59b zákona č. 355/2007 Z. z. bolo zavedené novelou tohto zákona vykonanou zákonom č.
286/2020 Z. z. s účinnosťou od 15. 10. 2020, čím zákonodarca odstránil pochybnosti ohľadom právneho
základuaktovMinisterstvazdravotníctvaSlovenskejrepubliky,ÚVZSRaregionálnychúradovverejného
zdravotníctva na nariadenie opatrení podľa § 12 a § 48 ods. 4 zákona č. 355/2007 Z. z..

60.SúladnosťtejtoprávnejúpravysÚstavouSlovenskejrepublikybolapredmetomprieskumuÚstavným
súdom Slovenskej republiky, ktorého výsledkom je nález sp. zn. PL. ÚS 8/2021 zo dňa 01. 12. 2021.
Ústavný súd SR uvedeným nálezom vyslovil, že „úrady verejného zdravotníctva sú tak, ako vyžaduje
čl. 123 ústavy, zákonom zriadené orgány štátnej správy, ktoré sú zákonom o ochrane verejného

zdravia splnomocnené vydávať vyhlášky. Vyhlášky sú v súlade s ústavou vyhlasované spôsobom,
ktorý ustanovuje zákon, pričom týmto zákonom je zákon o ochrane verejného zdravia, podľa ktorého
sa vyhlášky úradu verejného zdravotníctva vyhlasujú publikáciou, uverejnením vo Vestníku vlády.
Publikácia vyhlášok vo Vestníku vlády je tiež v súlade s princípom právneho štátu, pretože vyhláškysú formálne aj prakticky dostupné adresátom právnych noriem. Vyhlášky nemusia byť publikované
v Zbierke zákonov podľa ústavného zákona o bezpečnosti štátu, pretože tento ústavný zákon má
vlastný režim publikácie rozhodnutí a preto publikácia vyhlášok vo Vestníku vlády nie je v nesúlade

s týmto ústavným zákonom. Ustanovenie § 59b zákona o ochrane verejného zdravia je preto v
napadnutýchčastiachsúladnésreferenčnýminormami,ktorýmisúustanovenépodmienkynavydávanie
všeobecne záväzných právnych predpisov orgánmi štátnej správy. Ústavný súd v náleze taktiež
potvrdil svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej sú vyhlášky iných orgánov štátnej správy (a teda aj
vyhlášky vydávané úradom verejného zdravotníctva ako dekoncentrovaným orgánom štátnej správy s

celoslovenskou pôsobnosťou a regionálnymi úradmi verejného zdravotníctva) preskúmateľné v konaní
o súlade právnych predpisov pred ústavným súdom podľa čl. 125 ústavy. Z tohto dôvodu je ustanovenie
§ 59b zákona o ochrane verejného zdravia v napadnutých častiach s týmto ústavným článkom súladné.”

61. Vzhľadom na právny názor vyslovený Ústavným súdom SR v náleze sp. zn. PL. ÚS 8/2021 zo
dňa 01. 12. 2021 niet pochýb o právomoci ÚVZ SR vydávať vyhlášky v súvislosti so šírením ochorenia

COVID-19. Navyše, predmetom súdneho prieskumu pred správnym súdom v zmysle § 7 písm. c) SSP
nie sú všeobecne záväzné právne predpisy, teda ani vyhlášky ÚVZ, keďže SSP ohľadne ich prieskumu
neustanovuje výnimku (výnimkou sú všeobecne záväzné nariadenia obcí, miest, mestských častí a
samosprávnych krajov, ktorých prieskum je upravený v samostatnom konaní v § 357 až § 367). Správny
súd vychádzajúc z vyššie uvedeného nebude venovať bližšiu pozornosť tvrdeniam žalobcu týkajúcich

sa obsahu Vyhlášky č. 11 (zásah do ústavou garantovaných práv a slobôd bez materiálneho základu;
nedostatok právomoci ÚVZ SR na obmedzovanie základných ľudských práv a slobôd, nesplnenie
podmienok pre vyhlásenie núdzového stavu v krajine), ani podkladom pre jej vydanie, ani na podporu
týchto tvrdení predkladaným odborným článkom, štúdiám, rozhodnutiam súdov iných krajín, keďže
tieto tvrdenia by mohli byť predmetom preskúmavania Vyhlášky č. 11 len v konaní o súlade právnych

predpisov pred Ústavným súdom SR.

62. V ďalšom žalobnom bode žalobca spochybňoval všeobecnú záväznosť vyhlášok ÚVZ SR z dôvodu
absencie ich zverejnenia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a tvrdil, že pokiaľ nie je právny
predpis zverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, nie je možné predpokladať (prezumovať)

vedomosť adresátov o tomto právnom predpise, ani ich nevedomosť o týchto právnych predpisoch
nijako sankcionovať. K tomuto žalobnému bodu správny súd opakovane poukazuje na právne závery
vyslovené Ústavným súdom SR v náleze sp. zn. PL. ÚS 8/2021 zo dňa 01. 12. 2021, kde ústavný súd
osobitnú pozornosť venoval aj spôsobu publikácie vyhlášok ÚVZ SR a ich dostupnosti pre adresátov,
z čoho správny súd dáva žalobcovi do pozornosti: „Vyhlášky sú v súlade s ústavou vyhlasované

spôsobom, ktorý ustanovuje zákon, pričom týmto zákonom je zákon o ochrane verejného zdravia,
podľa ktorého sa vyhlášky úradu verejného zdravotníctva vyhlasujú publikáciou, uverejnením vo
Vestníku vlády. Publikácia vyhlášok vo Vestníku vlády je tiež v súlade s princípom právneho štátu,
pretože vyhlášky sú formálne aj prakticky dostupné adresátom právnych noriem. Vyhlášky nemusia byť
publikované v Zbierke zákonov podľa ústavného zákona o bezpečnosti štátu, pretože tento ústavný

zákon má vlastný režim publikácie rozhodnutí a preto publikácia vyhlášok vo Vestníku vlády nie je v
nesúlade s týmto ústavným zákonom. ... Vestník vlády nie je novou publikačnou platformou pre právne
predpisy, pretože má zákonný základ od 1. júla 1992 (bod 73). Zákonodarca teda nezvolil úplne nový
nástroj, ktorý by mohol komplikovať orientáciu v právnom poriadku. … Oficiálna zbierka má podľa
teórie vychádzajúcej z ústavného textu plniť tri funkcie: (a) funkciu normotvornú - na základe publikácie

sa norma stáva platnou, (b) funkciu informačnú - adresáti práva musia mať možnosť oboznámiť sa
s tým, čo je právom, a (c) funkciu evidenčnú, ktorej zmyslom je prehľadnosť v usporiadaní právnych
predpisov. Ako podporu doterajšej argumentácie možno konštatovať, že Vestník vlády tieto požiadavky
spĺňa. Vestník vlády sa na základe čl. 1 ods. 4 a čl. 3 ods. 1 uznesenia vlády čl. 185/2021 uverejňuje
na internetovej stránke ministerstva vnútra , kde je riadne dohľadateľný. Z praktických

skúseností vyplýva, že cez obvyklé internetové vyhľadávače sa zadaním slov "vestník vlády" možno
dostať priamo k Vestníku vlády, kým zadaním slov "Zbierka zákonov" sa užívateľ niekedy presmeruje
na elektronickú stránku , a až následne na stránku "slov-lexu", ktorý je podľa §
12 zákona č. 400/2015 Z.z. webovým sídlom zbierky. Pri zadaní hesla "vyhlášky ÚVZ" internetový
vyhľadávač nájde vyhlášky na stránke úradu verejného zdravotníctva. ... Ústavný súd konštatuje, že

ustanovenie § 59b zákona o ochrane verejného zdravia v napadnutej časti je v súlade s čl. 1 ods. 1
ústavy, pretože vyhlášky úradu verejného zdravotníctva sú formálne aj prakticky dostupné adresátom
práva.“63. V nadväznosti na uvedené je bez akýchkoľvek pochybností vestník vlády možné považovať za
zákonný publikačný nástroj, ktorý sa zverejňuje na webovom sídle Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky, ktorý je riadne prístupný a dohľadateľný. V prípade zverejnenia všeobecne záväzného

právneho predpisu vo vestníku vlády, ktorý je vyhlásený spôsobom stanoveným osobitným predpisom,
je potrebné predpokladať jeho všeobecnú záväznosť voči subjektom práva, ktorých takýto právny
predpis, v tomto prípade vyhláška ÚVZ SR, zaväzuje. Preto v prípade takto vydaných vyhlášok ÚVZ
SR a regionálnych úradov verejného zdravotníctva podľa § 59b zákona č. 355/2007 Z. z., je potrebné
aplikovať nevyvrátiteľnú domnienku adresáta o znalosti právneho predpisu ignorantia iuris non excusat,

ktorý bol vyhlásený v súlade so zákonom. Z tohto dôvodu preto námietka žalobcu o nezáväznosti
Vyhlášky č. 11 nemôže obstáť, nakoľko je tu daný predpoklad znalosti žalobcu ako adresáta právneho
predpisu o Vyhláške Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. 11/2020 zo dňa 29. 10.
2020, ktorá nadobudla účinnosť dňa 30. 10. 2020. Nemožno preto ako dôvodnú vyhodnotiť námietku
žalobcu,žepokiaľniejeprávnypredpiszverejnenývZbierkezákonovSlovenskejrepubliky,niejemožné
predpokladať(prezumovať)vedomosťadresátovotomtoprávnompredpise,aniichnevedomosťotýchto

právnych predpisoch nijako sankcionovať.

64. Žalobca bol prvostupňovým rozhodnutím uznaný za vinného zo spáchania priestupku na úseku
verejného zdravotníctva podľa § 56 ods. 1 písm. f) zákona č. 355/2007 Z.z., ktorého sa dopustil dňa 03.
03. 2021 v čase okolo 12:32 hod. tým, že sa v priestoroch predajne SCONTO nábytok, Košická 22, Žilina

pohyboval bez prekrytia horných dýchacích ciest (nos a ústa), pretože si zložil z tváre ochranné rúško.
Svojím konaním porušil ustanovenie § 1 ods. 1 vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej
republiky č. 11/2020 V. v. SR, ktorou sa nariaďovali opatrenia pri ohrození verejného zdravia k povinnosti
prekrytia horných dýchacích ciest, a to rúškom, respirátorom bez výdychového ventilu, šálom alebo
šatkou.

65. RÚVZ pri objasňovaní a prejednávaní priestupku na úseku verejného zdravotníctva podľa §
56 ods. 1 písm. f) zákona č. 355/2007 Z.z. postupovali v súlade so zákonom č. 372/1990 Zb.
o priestupkoch (§ 56 ods. 5 zákona č. 355/2007 Z.z.) aj so správnym poriadkom (§ 59 ods. 1 zákona č.
355/2007 Z.z.). Ustanovenie § 32 ods. 2 správneho poriadku definuje inštitút podkladov rozhodnutia ich

demonštratívnym výpočtom a zároveň podľa druhej vety tohto ustanovenia zveruje oprávnenie určovať
rozsah a spôsob zisťovania podkladov rozhodnutia správneho orgánu výhradne do rúk správneho
orgánu. Ten je pri tomto postupe vedený predovšetkým účelom zisťovania podkladov rozhodnutia,
ktorý je vyjadrený v § 32 ods. 1 správneho poriadku, a tým je naplnenie povinnosti správneho orgánu
zistiť skutočný stav veci presne a úplne. Na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými

možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi, pričom správny
orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti. (§ 34 ods. 1, 5 správneho poriadku). Táto procesná úprava sa uplatní s poukazom na § 59
ods. 1 zákona č. 355/2007 i v predmetnom administratívnom konaní.

66. Podkladom pre prvostupňové rozhodnutie RÚVZ o priestupku bolo oznámenie o priestupku a úradný
záznamzodňa03.03.2021,vyhotovenépolicajnouhliadkou.RÚVZajžalovanýmalizvyššieuvedených
podkladov rozhodnutia o priestupku (oznámenie o priestupku a úradný záznam zo dňa 03. 03. 2021,
vyhotovené policajnou hliadkou) bez pochybností preukázané spáchanie skutku žalobcom tak, ako je
nezameniteľne opísané vo výroku prvostupňového rozhodnutia. Z úradného záznamu policajnej hliadky

zo dňa 03. 03. 2021 vyplynulo, že žalobca si zložil z tváre ochranné rúško. Toto konanie žalobcu
naplnilo skutkovú podstatu priestupku na úseku verejného zdravotníctva podľa § 56 ods. 1 písm. f)
zákona č. 355/2007 Z.z. Správny súd zdôrazňuje, že Vyhláškou č. 11 bolo jasne a presne stanovené
konkrétne pravidlo správania pre všetky osoby (okrem taxatívne vymenovaných výnimiek) a pokiaľ zo
strany niektorej z nich došlo k nerešpektovaniu takto im uloženej povinnosti, boli dané predpoklady jej

administratívnej zodpovednosti za vlastné porušenie uloženej povinnosti.

67. V § 1 ods. 2 Vyhlášky č. 11 sú taxatívne stanovené výnimky z nariadeného riadneho prekrytia
horných dýchacích ciest (nos a ústa) preventívnymi ochrannými pomôckami (rúško, respirátor bez
výdychového ventilu, šál, alebo šatka) a to na verejnosti v exteriéroch, v priestoroch interiérov budov

alebo v prostriedkoch verejnej dopravy. Tieto výnimky sa vzťahujú len na fyzické osoby, ktoré tieto
výnimky spĺňajú. Iné výnimky z nariadenej povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest preventívnymi
ochrannými pomôckami Vyhláška č. 11 nepripúšťa. RÚVZ aj žalovaný konštatovali, že na žalobcu sa
nevzťahovala žiadna z výnimiek z povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest, ustanovená v § 1 ods. 2Vyhlášky č. 11. Sám žalobca však ani netvrdil, že by sa naňho niektorá z taxatívne stanovených výnimiek
vzťahovala.

68. Žalobca v správnej žalobe podrobne rozobral problematiku ochorenia COVID-19, testovania a
nosenia rúšok poukázaním na medicínske štúdie, odborné vyjadrenia, odborné články k uvedeným
témam. Tieto žalobcove argumenty však nemôžu mať vplyv na jeho administratívnu zodpovednosť za
priestupok podľa § 56 ods. 1 písm. f) zákona č. 355/2007 Z.z., ktorého sa dopustil, keďže nepredstavujú
výnimku z nariadenej povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest, ani nepreukazujú, že by sa žalobca

nedopustil nesplnenia nariadeného opatrenia pri ohrození verejného zdravia v dôsledku pandémie
ochorenia COVID-19.

69. Vo vzťahu k žalobcom navrhnutému vykonaniu dôkazu – vypočutie hlavného hygienika SR - správny
súd uvádza, že hoci v konaní o správnej žalobe vo veciach správneho trestania správny súd môže
dôkaz vykonať, nemalo by ísť o bezbrehé zisťovanie skutkového stavu zistené orgánmi verejnej správy

v administratívnom konaní. Zmyslom správneho súdnictva nie je vykonávanie rozsiahleho dokazovania
a vyvodzovania skutkových záverov z neho. Uvedený dôkaz žalobca navrhol vykonať za účelom
zdôvodnenia právomoci ÚVZ SR na vydávanie vyhlášok, výkladu právneho dokumentu generálneho
riaditeľa WHO o vyhlásení pandémie Covid-19 a zdôvodnenia existencie pandémie. Správny súd však
uvedený dôkaz nevykonal. Dospel totiž k záveru, že jeho vykonanie pre prejednanie a rozhodnutie

v tejto veci nie je potrebné, keďže orgány verejnej správy zistili skutočný stav veci presne a úplne. Jeho
vykonanie sa javilo nadbytočné pre zistenie skutkového stavu v tejto konkrétnej veci (žiadosti žalobcu
a odpovede na ne, odborné články, medicínske štúdie, odborné vyjadrenia).

70. Závery RÚVZ a žalovaného uvedené v odôvodnení ich rozhodnutí sú založené na dostatočne

zistenom skutkovom stave pre riadne posúdenie veci, ktorý má oporu v administratívnom spise a
ktorý bol správne právne posúdený, pričom odôvodnenia rozhodnutí správnych orgánov uvádzajú
i vymedzenie úvah, ktorými boli tieto orgány vedené pri prijímaní svojich záverov. Odôvodnenia
rozhodnutia RÚVZ i žalovaného spĺňajú atribút preskúmateľnosti, sú dostatočné a určité, a teda v súlade
s požiadavkou vyplývajúcou z úpravy podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku. Osobitne vo vzťahu k

rozhodnutiu žalovaného ako odvolacieho orgánu správny súd konštatuje, že žalovaný sa dostatočne
vysporiadal so všetkými relevantnými odvolacími námietkami žalobcu pri preskúmaní prvostupňového
rozhodnutia v odvolacom konaní v súlade s § 59 ods. 1 správneho poriadku. Výrok prvostupňového
rozhodnutia dostatočne, určito a nezameniteľne vymedzuje znaky skutkovej podstaty priestupku -
subjekt (žalobca) a objektívnu stránku, pričom osobitne pokiaľ ide o objektívnu stránku je v tomto výroku

presne identifikované konanie žalobcu (neprekrytie horných dýchacích ciest žalobcu preventívnym
ochrannými pomôckami v interiéri), ktorým sa tento priestupku dopustil, ktoré konanie je nezameniteľne
zasadené do miestneho a časového rámca a zároveň je vo výroku identifikované aj porušenie konkrétnej
právnej povinnosti a uložená sankcia. Uložená pokuta vo výške 50 eur je v odôvodnení prvostupňového
i napadnutého rozhodnutia zdôvodnená pokiaľ ide o jej výšku, a to vo väzbe na zákonné kritériá

jej ustálenia, vyplývajúce z úpravy § 56 ods. 3 zákona č. 355/2007 Z.z a v spojení s identifikáciou
funkcií uloženej pokuty. Odôvodnenia rozhodnutí RÚVZ aj žalovaného sú v tejto časti dostatočné,
zrozumiteľné a preskúmateľné. Druh uloženej sankcie a jej výška nevybočili z rozsahu správnej úvahy
orgánov verejnej správy. Skutočnosť, že prvostupňové rozhodnutie ani napadnuté rozhodnutie nie sú
odôvodnené podľa predstáv žalobcu, nemožno považovať za porušenie jeho práva, ak sú založené

na správnych logických a právnych úsudkoch a argumentoch a sú vydané v súlade so zákonom, čo v
prejednávanom prípade bolo splnené.

71. Vzhľadom na vyššie uvádzané okolnosti, skutkové zistenia a citované zákonné ustanovenia správny
súd v postupe a v úvahách RÚVZ ani žalovaného, obsiahnutých v preskúmavaných administratívnych

rozhodnutiach a v ich právnom posúdení veci nezistil nedostatky namietané žalobcom, ani nedostatky
podľa § 134 ods. 2 písm. a), b) a § 195 SSP, ktoré by odôvodňovali zrušenie rozhodnutia, a preto žalobu
ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.

72. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP tak, že žalobcovi, ktorý

v konaní nebol úspešný, nepriznal právo na náhradu trov konania.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo
rozhodnuté v jeho neprospech (§ 442 ods. 1 SSP).

Kasačná sťažnosť musí by podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia Správneho súdu
v Banskej Bystrici oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP).
Kasačná sťažnosť sa podáva na správnom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal (§ 444 ods. 1 SSP).
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,

f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo

j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
(2) Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie
právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje
podania pred správnym súdom.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie
napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c)
opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa
podáva, d) návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie
kasačnej sťažnosti.

Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden
rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden
rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie
podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v prípade konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/

(správne žaloby v sociálnych veciach) nemusí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom
(§ 449 ods. 2 písm. b/ SSP).