Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 30, 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 11Co/82/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6813201572
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Deáková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6813201572.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Renáty Deákovej a sudcov JUDr. Danice Kočičkovej a JUDr. Michala Tagaja ako členov senátu, v spore
žalobcu: Slovenská republika - LESY Slovenskej republiky, š.p., so sídlom Námestie SNP 8, 979
66 Banská Bystrica, IČO: 36 038 351, právne zastúpeného JUDr. Pavlom Halajom, advokátom so
sídlom Advokátskej kancelárie v Revúcej, Námestie Slobody 2, 050 01 Revúca, proti žalovanému:
POROS, s.r.o., IČO: 46 953 957, so sídlom Blhovce 12, 980 32, právne zastúpeného JUDr. Ivanom
Glovniakom, advokátom, so sídlom D. Dlabača 2748/28, 010 01 Žilina, o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota, č.k.

RA-7C/45/2013-895 zo dňa 22,03.2023 v spojení s opravným uznesením č.k. RA-7C/45/2013-913 zo
dňa 22.05.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Odvolanie proti opravnému uzneseniu o d m i e t a .

III. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov tohto odvolacieho konania v rozsahu

100% do 3 dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd odvolaním napadnutým rozsudkom určil, že Slovenská republika je výlučným vlastníkom
v pomere 1/1 k celku nehnuteľností, zapísaných v katastri nehnuteľností, Správy katastra Revúca, pre
okres Revúca, obec A., k.ú. A. na LV č. XXXX ako pozemok parcela reg. E evidovaná na mape určeného
operátu č. 461/21 lesné pozemky o výmere 718197 m2, parcelné č. XXX/XX lesné pozemky o výmere
901560m2, parcelné č. XXX/XX lesné pozemky o výmere 649470 m2, parcelné č. XXX/X lesné pozemky
o výmere 434401m2, parcelné č. XXX/XX lesné pozemky o výmere 724218 m2 (prvý výrok) a žalobcovi
priznal nárok na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100

% (druhý výrok).
1.1 Z dôvodov rozhodnutia vyplýva, že žalobca sa žalobou podanou dňa 18.03.2013 proti právnemu
predchodcovi žalovaného domáhal určenia, že je výlučným vlastníkom v 1/1 v pomere k celku
nehnuteľností zapísaných v katastri nehnuteľností, Správy katastra Revúca, pre okres Revúca, obec A.,
k.ú. A. na LV č. XXXX ako pozemok parcela registra E evidované na mape určeného operátu parcelné
č. XXX/XX druh pozemku lesné pozemky o výmere 718197 m2, parcelné č. XXX/XX druh pozemku
lesné pozemky o výmere 901560 m2, parcelné č. XXX/XX druh pozemku lesné pozemky o výmere

649470 m2, parcelné č. XXX/X druh pozemku lesné pozemky o výmere 434401 m2, parcelné č. XXX/
XX druh pozemku lesné pozemky o výmere 724218 m2 (ďalej tiež „sporné nehnuteľnosti“) a žiadal uložiť
povinnosť žalovanému nahradiť mu trovy konania.1.2 Okresný súd, aplikujúc ustanovenia §1, §26 ods. 1 Nariadenia SNR č. 104/1945 Sb., účinného
v čase rozhodnutia o konfiškácii (18.04.1946), §1 ods. 1 bod 2, ods. 2, §3 ods. 1,2, §5 ods. 1, §16
ods. 3 zákona č. 90/1947 Sb. o provedení knihovního pořádku stran konfiskovaného nepřátelského

majetku (ďalej aj len „zákon č. 90/1947 Sb.“), §4 zákona č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach
na usporiadanie vlastníctva k pozemkom (ďalej v texte aj len „zákon č. 180/1995 Z.z.“), §132 ods. 2
zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej v texte „OZ“ alebo „Občiansky zákonník“), §80
písm. c/ zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2016 (ďalej v texte
„O.s.p.“)rozhodoldňa06.11.2020rozsudkomč.k.7C/45/2013-698tak,žežalobuzamietolažalovanému

priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Na odvolanie žalobcu krajský súd uznesením
č.k.11Co/44/2021-830 zo dňa 31.08.2022 tento rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
1.3 Po vrátení veci okresný súd, vychádzajúc zo zrušujúceho uznesenia, vykonal dokazovanie
a rozhodol následne aktuálne odvolaním napadnutým rozsudkom č.k.RA-7C/45/2013-895 zo dňa
22.03.2023.

1.4 Dňa 22.05.2023 po vyhlásení rozsudku okresný súd vydal opravné uznesenie, ktorým opravil prvý
odsek výrokovej časti rozsudku z 22.03.2023 s tým, že po zistení, že pri vyhlásení rozsudku nesprávne
uviedol údaje o výmere pozemkov parcely registra E, evidovaných na mape určeného operátu u parc.
č. XXX/XX a parc. č. XXX/XX, ktoré sa nezhodujú s výmerou uvedenou na liste vlastníctva, v zmysle
§224 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej v texte aj len „ C.s.p.“) rozhodol opravným

uznesením o odstránení uvedených zrejmých nesprávností. Výrok rozsudku potom v znení opravného
uznesenia má správne znieť, že Slovenská republika je výlučným vlastníkom v pomere 1/1 k celku
nehnuteľnosti,ktorésúzapísanévkatastrinehnuteľnostínalistevlastníctvaSprávykatastraRevúca,pre
okres Revúca, obec A., k.ú. A. č. XXXX ako pozemok parcela registra E evidovaná na mape určeného
operátu parcelné č. XXX/XX druh pozemku lesné pozemky o výmere 656285 m2, pozemok parcela

registra E evidovaná na mape určeného operátu parcelné č. XXX/XX druh pozemku lesné pozemky
o výmere 887175 m2, pozemok parcela registra E evidovaná na mape určeného operátu parcelné č.
XXX/XX druh pozemku lesné pozemky o výmere 649470 m2, pozemok parcela registra E evidovaná
na mape určeného operátu parcelné č. XXX/X druh pozemku lesné pozemky o výmere 434401 m2,
pozemok parcela registra E evidovaná na mape určeného operátu parcelné č. XXX/XX druh pozemku

lesné pozemky o výmere 724218 m2.
1.5 V rozsudku (v poradí druhom) okresný súd vychádzal z §1, §26 ods. 1,2 Nariadenia SNR č. 104/1945
Sb.n., §1 ods. 1 bod 2, ods. 2, §3 ods. 1 bod 1, ods. 2, §5 ods. 1, §16 ods. 3 zákona č. 90/1947 Sb., §4
zákona č. 180/1995, §132 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka, §2 písm. a/, §7 ods. 1,2, §21 ods. 2 zákona
č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách (ďalej v texte aj len „zákon č. 527/2002 Z.z.“), §80 písm. c/

O.s.p., §470 ods. 1,2 C.s.p. a §137 písm. c/ C.s.p.
1.6 Konštatoval skutkový stav, že podľa súhlasu prednostu exponovanej inšpekcie Štátnych lesov
v Revúcej so schváleným návrhom zo dňa 16.08.1946 rozhodnutím Predsedníctva SNR zo dňa
18.04.1946 daným upovedomením sekcie B PPR č. 23.12/46-I/B zo dňa 22.06.1946 bol skonfiškovaný
pôdohospodársky majetok B. A. C. v k.ú. A.. Z Upovedomenia povereníctva poľnohospodárstva a

pozemkovej reformy vyplýva, že Predsedníctvo SNR na svojom zasadnutí dňa 18.04.1946 rozhodlo na
návrh povereníctva, predloženým po dohode s povereníctvom vnútra, že B. C. A., nar. XX.XX.XXXX
a D. A., E. F., nar. XX.XX.XXXX treba považovať podľa §1 písm. d/ ods. 1 Nariadenia č. 104/1945
Sb.n. SNR za zradcov a nepriateľov slovenského národa. Na základe tohto rozhodnutia sa považuje
pôdohospodársky majetok v rozsahu §2 citovaného nariadenia, patriaci vlastníckym právom B. C. A.

a spol. za skonfiškovaný ku dňu 01.03.1945, a to bez ohľadu na to, v ktorom území Slovenska sa tento
majetok nachádza. Dosiaľ zistený majetok menovaných sa nachádza v k.ú. A. - Králik.
1.7 Dňa 03.02.1948 Okresný súd v Tornali oddelenie pozemnoknižné uzneseniami Čd 211/48 a Čd
212/48 zamietol žiadosti Pracovnej skupiny pre pozemkovú reformu v Tornali zo dňa 13.01.1948 číslo
350/48 a 351/48 na vyznačenie poznámky konfiškácie v pozemkovej knihe k.ú. A. - Králik na diely B. C.

A. z dôvodu, že v návrhu neboli uvedené všetky osoby, ktorých majetok sa konfiškuje, neboli označené
zápisnice, v ktorých sa má zápis vykonať, resp. nebolo správne označené katastrálne územie.
1.8 Následne dňa 12.05.1948 Okresný súd v Tornali, oddelenie pozemnoknižné na základe návrhu
číslo 2480/48 zo dňa 04.05.1948 na vyznačenie „konfiškované podľa Nariadenia č. 104/1945 Sb.n.
SNR v znení Nariadenia č. 64/1946 Sb.n. SNR pre účely pozemkovej reformy v celosti“ návrhu vyhovel

a vyznačil konfiškáciu s pečiatkou doručenia Povereníctvu pôdohospodárstva a pozemkovej reformy
(dokument Čd 880/48). Z fotokópie originálu PKV č. 80, doloženej Okresným úradom Revúca katastrálny
odbor vyplýva, že v časti A. Majetková podstata je vyznačená konfiškačná doložka v znení „konfiškovanépodľa Nariadenia č. 104/45 Sb.n. Slovenskej národnej rady v znení Nariadenia č. 64/46 Sb.n. Slovenskej
národnej rady pre účely pozemkovej reformy (podiel pod B/) Čd 880/48“.
1.9 Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že požiadal o súčinnosť Ministerstvo vnútra Slovenskej

republiky; Štátny archív v Banskej Bystrici, pobočka Rimavská Sobota zo dňa 16.05.2014 súdu prvej
inštancie oznámil, že aj po opätovnom vyhľadávaní archívnych dokumentov vo Fonde okresného
národného výboru Rimavská Sobota II. konfiškačná agenda od roku 1945 sa požadovaný archívny
dokument - rozhodnutie Povereníctva (poznámka okresného súdu Predsedníctva) SNR č. 23.012/46-
I/73 zo dňa 18.04.1946 v archíve nenachádza. Vychádzal potom z návrhu na konfiškáciu Miestneho

národného výboru v Tornali č. 1902, z ktorého vyplýva, že dôvodmi, pre ktoré treba vlastníka majetku B.
C. A. považovať za zradcu a nepriateľa slovenského národa boli, že v strane nezastával žiadnu funkciu,
ale ako krajinský inšpektor kalvínskej cirkvi vítal v roku 1938 v Tornali maďarské vojská. Jeho majetok
presahuje výmeru 50 ha, preto podlieha konfiškácii podľa §1 ods. 1 písm. c/ Nariadenia SNR č. 4/1945.
1.10 Okresný súd tiež uviedol, že dňa 10.12.2001 Okresný úrad v Revúcej, odbor pozemkový,
poľnohospodárstva a lesného hospodárstva ako príslušný orgán štátnej správy podľa zákona č.

222/1996 Z.z. o organizácii miestnej štátnej správy rozhodol podľa §10 ods. 4 zákona č. 330/1991 Zb.
a schválil Zjednodušený register pôvodného stavu k nehnuteľnostiam v intraviláne (ďalej len register)
pre katastrálne územie Šafárikovo (pozn. okresného súdu neskôr Tornaľa) a požiadal Okresný úrad v
Revúcej, katastrálny odbor o zápis do katastra nehnuteľností. Na základe uvedeného rozhodnutia bol
na list vlastníctva č. XXXX v k.ú. Šafárikovo (Tornaľa) zapísaný ako vlastník C. A. na základe PKV 80

Čd 1617/1918 a Čd 316/1920, zápis označený: Z-1235/2001.
1.11 Ďalej súd prvej inštancie poukázal na to, že dňa 14.07.2005 vydala notárka JUDr. Magdaléna
Valušová ako súdna komisárka osvedčenie o dedičstve sp.zn. 1D 363/2005-33 dedičom po poručiteľovi
B. C. A., ktorý naposledy býval v Tornali a zomrel dňa XX.XX.XXXX; dedičia uzavreli dedičskú dohodu,
podľa ktorej dedičstvo, pozostávajúce z nehnuteľností v k.ú. Šafárikovo vedených v Katastrálnom úrade

v Banskej Bystrici - Správa katastra Revúca v LV č. XXXX ako parcely reg. „E“ evidované na mape
určeného operátu parcelné č. XXX/XX, lesné pozemky o výmere 718197 m2, parcelné č. XXX/XX, lesné
pozemky o výmere 901560 m2, parcelné č. XXX/XX, lesné pozemky o výmere 649470 m2, parcelné č.
XXX/X, lesné pozemky o výmere 434401 m2, parcelné č. XXX/XX, lesné pozemky o výmere 724218
m2, pod B:1 v 1, pod B:2 v 1 ešte na mene poručiteľa vedeného ako Tornally Zoltán, spolu v 1/1. Tieto

nadobudli do vlastníctva G. H., E. A. D., nar. XX.XX.XXXX v 1, I. A. J., E. A., nar. XX.XX.XXXX v 1,
A. C., E. A., nar. XX.XX.XXXX v 1, K. B. J., E. H. F., nar. XX.XX.XXXX v 1/20, I. H. H., E. H., nar.
XX.XX.XXXX v 1/20, H. C., E. H., nar. XX.X.XXXX v 1/20, H. D., E. H., nar. XX.XX.XXXX a H. L. D.,
E. H., nar. XX.XX.XXXX v 1/20. Dedičstvo pozostávajúce z nehnuteľností v k.ú. Šafárikovo vedených
v Katastrálnom úrade v Banskej Bystrici - Správa katastra Revúca v LV č. XXXX ako parcely reg. „E“

evidované na mape určeného operátu parcelné č. XXX/XX orná pôda o výmere 7521 m2, parcelné č.
XXX/XX vinice o výmere 7515 m2, parcelné č. XXX/X lesné pozemky o výmere 3370 m2, parcelné č.
XXX/X lesné pozemky o výmere 1368 m2, pod B:1 v 1, pod B:2 v 1, ešte na mene poručiteľa, vedeného
ako A. C., nadobudol do vlastníctva A. C., E. A., nar. XX.XX.XXXX, bez povinnosti vyplatiť ostatných
dedičov.

1.12 Na základe tohto osvedčenia o dedičstve boli záznamom č. Z-718/2005 na LV č. XXXX pre k.ú.
A. ako vlastníci nehnuteľností evidovaných ako parcely reg. „E“ na mape určeného operátu parcelné č.
XXX/XX lesné pozemky o výmere 718197 m2, parcelné č. XXX/XX lesné pozemky o výmere 901560
m2, parcelné č. XXX/XX, lesné pozemky o výmere 649470 m2, parcelné č. XXX/X, lesné pozemky o
výmere 434401 m2, parcelné č. XXX/XX, lesné pozemky o výmere 724218 m2, zapísaní G. H., E. A. D.,

nar. XX.XX.XXXX v 1, I. A. J., E. A., nar. XX.XX.XXXX v 1, A. C., E. A., nar. XX.XX.XXXX v 1, K. B. J.,
E. H. F., nar. XX.XX.XXXX v 1/20, I. H. H., E. H., nar. XX.XX.XXXX v 1/20, H. C., E. H., nar. XX.X.XXXX
v 1/20, H. D., E. H., nar. XX.XX.XXXX v 1/20 a Lontay L. D., E. H., nar. XX.XX.XXXX v 1/20.
1.13 V zmysle osvedčenia o dedičstve sp.zn. 2D/57/2007 zo dňa 01.03.2007 po poručiteľovi I. J. A., nar.
XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX zdedili sporné nehnuteľnosti vedené na LV č. XXXX v k.ú. A., ktoré

pred smrťou poručiteľ vlastnil ako spoluvlastník v 1/4, na základe dedičskej dohody po 1/3 dedičia: A. D.,
E. A., nar. XX.XX.XXXX, A. J., E. A., nar.XX.XX.XXXX a M. A. N., E. A., nar. XX.XX.XXXX. Na základe
uvedeného osvedčenia bol vykonaný v katastri nehnuteľnosti na LV č. XXXX záznam č. Z-239/07, na
základe ktorého bol zapísaný spoluvlastnícky podiel týchto dedičov k sporným nehnuteľnostiam, každý
v 1/12.

1.14 Následne kúpnou zmluvou zo dňa 19.03.2007 previedli dedičia po B. C. A., a to G. H., E. A. D.,
nar. XX.XX.XXXX, A. C., E. A., nar. XX.XX.XXXX, K. B. J. F., E. H., nar. XX.XX.XXXX, I. H. H., E. H.,
nar. XX.XX.XXXX, H. C., E. H., nar. XX.XX.XXXX, H. D., E. H., nar. XX.XX.XXXX a H. L. D., E. H.,
nar. XX.XX.XXXX a dedičia po medzičasom zosnulom dedičovi J. A., nar. dňa 10.04.1928, zomr. dňa10.12.2006, a to A. D., E. A., nar. XX.XX.XXXX, A. J., E. A., nar. XX.XX.XXXX a M. A. N., E. A., nar.
XX.XX.XXXX, ako podieloví spoluvlastníci zapísaní na LV č. XXXX pre k.ú. A. sporné nehnuteľnosti
na pôvodného žalovaného, vtedy vystupujúceho pod obchodným menom Drevoindustria Mihálik, s.r.o.,

ako kupujúceho, za kúpnu cenu 28.451.122,-Sk (944.404,24Eur). Na základe uvedenej kúpnej zmluvy
bol rozhodnutím príslušnej správy katastra č. 310/2007 zo dňa 20.03.2007 povolený vklad vlastníckeho
práva k sporným nehnuteľnostiam.
1.15 Na základe zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zo dňa 03.05.2007, uzavretej
medzi Slovenskou sporiteľňou a.s. ako záložným veriteľom a spoločnosťou Drevoindustria Mihálik, s.r.o.

ako záložcom, bolo zriadené dohodou záložné právo k sporným nehnuteľnostiam, zapísaným na LV č.
XXXX,nachádzajúcimsavk.ú.A.vovlastníctvezáložcuvprospechzáložnéhoveriteľanazabezpečenie
o.i. tých pohľadávok, ktoré vznikli alebo vzniknú zo zmluvy o úvere na splatenie úverového rámca
47.000 000,- Sk (1.560.114,19Eur) na základe zmluvy o úvere zo dňa 09.11.2004 v znení dodatkov č. 1
zo dňa 04.07.2005, č. 2 zo dňa 30.06.2006 a č. 3 zo dňa 16.03.2007.
1.16 Okresný súd ďalej konštatoval, že na základe dohody o odovzdaní nehnuteľností a ukončení

nájomného vzťahu z 12.04.2007 v zmysle §22 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. sa pôvodný
žalovaný (v čase dohody s obchodným menom Drevoindustria, s.r.o.) ako vlastník so žalobcom ako
„povinnou osobou“ dohodli, že dňom účinnosti tejto dohody preberá vlastník všetky užívacie práva
k nehnuteľnostiam, uvedeným v čl. I dohody. V zmysle čl. VI zmluvné strany prehlásili, že nemajú voči
sebe žiadne nároky, týkajúce sa vydávaných nehnuteľností.

1.17 Žalobca predložil do súdneho spisu výzvu zo dňa 12.12.2011, ktorou vyzval pôvodného žalovaného
na zosúladenie skutočného stavu so stavom právnym, evidovaným v katastri nehnuteľností a uviedol, že
sporné nehnuteľnosti boli pôvodne vo vlastníctve rodiny Tornallyovcov zapísané na PKV č. 80, následne
došlo k ich zoštátneniu a napriek vyznačeniu konfiškačnej poznámky na príslušných PKV došlo v rámci
konaní ROEP k nesprávnemu zápisu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, kde ako vlastník

nebola zapísaná Slovenská republika, ale pôvodní pozemnoknižní vlastníci, resp. ich nástupcovia.
Výzva bola pôvodnému žalovanému doručená dňa 15.12.2011.
1.18Ďalejokresnýsúdzistil,žeohľadompredmetnýchnehnuteľnostíprebehladobrovoľnádražba;podľa
oznámenia o dražbe DD0112013 zo dňa 30.04.2013 spoločnosť NNN Trstená s.r.o. ako navrhovateľ
dražbyaspoločnosťAUKCIONa.s.akodražobníkzverejnilinazákladezmluvyovykonanídražbymiesto

a čas konania dražby ako aj predmet dražby (sporné nehnuteľnosti), ktorý bol v zmysle oznámenia vo
výlučnom vlastníctve pôvodného žalovaného Di Mihálik s.r.o., s označením práv a záväzkov viaznucich
na predmete dražby, a to zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti v prospech NNN Trstená,
s.r.o. Po úhrade ceny dosiahnutej vydražením dňa 04.07.2013 dražobná spoločnosť AUKCION a.s.
oznámila Správe katastra Revúca a súčasne zaslala notársku zápisnicu správe katastra so žiadosťou o

vykonanie záznamu o zmenu vlastníckeho práva príklepom licitátora v dobrovoľnej dražbe. Notárskou
zápisnicou č. N 499/2013, NZ 18762/2013 notár osvedčil priebeh vykonania dobrovoľnej dražby konanej
naNotárskomúradeJUDr.ĽubiceJonekovejdňa05.06.2013,otvorenejo10:00h.,predmetomktorejboli
sporné nehnuteľnosti, pričom navrhovateľom dražby bola spoločnosť NNN Trstená s.r.o., za vlastníka
predmetu dražby bol označený pôvodný žalovaný - spoločnosť Di Mihálik s.r.o. a vydražiteľom sa stal B.

D. O. za vydraženú sumu 795.000,- Eur, ktorá bola zaplatená dňa 03.07.2013, o čom svedčí potvrdenie
o zaplatení, predložené správe katastra.
1.19 Z výpisu z LV č. XXXX a z oznámenia Správy katastra Revúca zo dňa 02.09.2013 vyplýva, že dňa
02.09.2013 bol vykonaný zápis údajov o právach ku nehnuteľnostiam do operátu katastra a ako vlastník
sporných nehnuteľností bol zapísaný B. D. O. na základe Osvedčenia o priebehu vykonania dobrovoľnej

dražby N 499/2013, NZ 18762/2013 zo dňa 05.06.2013, a to zápisom Z-1056/2013.
1.20 B. D. O. sporné nehnuteľnosti predal žalovanému za kúpnu cenu 802.950,- Eur, čo vyplýva z kúpnej
zmluvy zo dňa 15.11.2013. Rozhodnutím Okresného úradu Revúca, katastrálny odbor č. V 1384/13 zo
dňa 13.12.2013 bol povolený vklad vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam na LV č. XXXX v k.ú.
A. v prospech žalovaného POROS s.r.o., IČO: 46 953 957.

1.21 Okresný súd vypočul prostredníctvom dožiadaných súdov v Maďarsku svedkov C. A., J. A., H. L.
D., H. H., M. A. N., D. A., C. H., D. H. a osobne vypočul D. D. a M. D..
1.22 Súd prvej inštancie sa síce oboznámil (aj) s dokumentom č. 8082/IV/46 Predsedníctva SNR, ktoré
na svojom zasadnutí dňa 18.04.1946 rozhodlo, že C. A. treba považovať podľa §1 ods. 1 písm. d/
Nariadenia č. 104/1945 Sb.n. SNR za zradcu alebo nepriateľa slovenského národa, pri dokazovaní

však naň neprihliadal z dôvodu, že ho predložil žalobca, a žalovaný jeho pravosť spochybnil. Uvedený
dokument sa v štátnom archíve podľa vyjadrenia Ministerstva vnútra nenachádza a po spochybnení jeho
pravosti žalovaným žalobca nijakým spôsobom vierohodnosť kópie tejto listiny, resp. pôvod jej získania
nepreukázal.1.23 Okresný súd konštatoval, že žalobca má naliehavý právny záujem na podaní určovacej žaloby
v zmysle §80 písm. c/ O.s.p. ako aj podľa §137 písm. c/ C.s.p., pretože sa domáha určenia vlastníctva k
nehnuteľnosti, ktorá je v katastri nehnuteľností zapísaná vo vlastníctve inej osoby; súdne rozhodnutie je

podkladom na vykonanie zmeny v zápise v katastri nehnuteľností, preto je žaloba o určenie vlastníckeho
právaspôsobilýmprávnymprostriedkomnaodstránenieneistotyoskutočnýchprávnychvzťahochmedzi
účastníkmi a umožňuje dosiahnuť zhodu medzi skutočným právnym stavom a stavom zapísaným v
katastri nehnuteľností.
1.24Okresnýsúd,vychádzajúczozáverovzrušujúcehouzneseniaodvolaciehosúduuviedol,ženedošlo

k vydržaniu sporných nehnuteľností pôvodným žalovaným, pretože po uzavretí dohody o odovzdaní
nehnuteľností dňa 12.04.2007 medzi pôvodným žalovaným (Drevoindustria s.r.o.) a žalobcom (LESY
Slovenskej republiky š.p. Odštepný závod Revúca) žalobca dňa 12.12.2011 vyzval pôvodného
žalovaného na zosúladenie skutočného stavu so stavom právnym, evidovaným v katastri nehnuteľností,
v ktorej uviedol, že sporné nehnuteľnosti, pôvodne vo vlastníctve rodiny Tornallay zapísané na PKV č.
80, boli skonfiškované, vyznačené v PKV a napriek tomu bol vykonaný nesprávny zápis vlastníckeho

práva do katastra nehnuteľností; túto výzvu pôvodný žalovaný prevzal dňa 15.12.2011. Len do tejto doby
žalovaný (resp. jeho právni predchodcovia) mohol užívať sporné nehnuteľnosti v domnienke, že je na
základe kúpnej zmluvy ich vlastníkom.
1.25Odvolacísúduložilprvostupňovémusúdupovráteníveciskúmaťkaždýjednotlivýprevodaprechod
po uzavretí kúpnej zmluvy z 19.03.2007 osobitne za účelom zistenia, či niektorý ďalší nadobúdateľ

nemohol získať k sporným nehnuteľnostiam vlastníctvo; za účelom vydržania nemohla žalovanému
plynúť držba od dátumu schválenia ZRPS pre Zoltána Tornally, t.j. od 10.12.2001, pretože zjednodušený
register nepredstavuje zákonný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. V zmysle zákona č. 330/1991
Zb. ako aj zákona č. 180/1995 Z.z. sa vlastníctvo nenadobúdalo, ale iba sa zisťovali dostupné údaje o
právnych vzťahoch a na ich základe sa zostavoval register obnovenej evidencie pozemkov.

1.26 Okresný súd ohľadom plynutia vydržacej doby uviedol, že s odkazom na body 13.1 a 13.2
odôvodnenia zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu sa už bližšie nezaoberal právnou argumentáciou
žalovaného vo vzťahu k vydržaniu sporných nehnuteľností, prednesenou na poslednom pojednávaní;
žalovaným prezentovaný začiatok plynutia premlčacej doby od momentu vedomosti právnych
predchodcov žalovaných (dedičov po C. A.) o tom, že zdedia predmetné nehnuteľnosti, žalovaný

ani nijako bližšie a určito nešpecifikoval, pričom samotní dedičia pri výsluchu ako svedkovia pred
dožiadaným súdom uviedli, že o tom, že sú vlastníkmi uvedených nehnuteľností sa dozvedeli až
v priebehu dedičského konania (t.j. v roku 2005) a teda podmienka vydržania plynutia 10 ročnej
neprerušenej dobromyseľnej držby, zarátajúc aj prípadnú dobromyseľnú držbu dedičov po C. A.,
nemohla byť splnená.

1.27 Okresný súd poukázal na záver odvolacieho súdu, že zistenia okresného súdu o účinkoch
konfiškácie sporných nehnuteľností boli správne, teda sporný majetok nadobudol právny predchodca
žalobcu, t.j. Československý štát, a že tieto platne neprešli v dedičskom konaní po C. A. na jeho dedičov
a títo ich v zmysle zásady „nemo plus iuris“ nemohli platne previesť kúpnou zmluvou z 19.03.2007 na
pôvodného žalovaného Drevoindustria, s.r.o. (neskôr Di Mihálik s.r.o.), keďže ochrana dobromyseľných

nadobúdateľov v danom prípade v zmysle slovenského právneho poriadku neprichádzala s poukazom
na závery Veľkého senátu Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1VObdo/2/2020 do úvahy.
1.28 Ohľadom argumentácie strán sporu, týkajúcej sa účinkov dobrovoľnej dražby okresný súd uviedol,
že sa v tomto smere stotožnil s právnym na názorom žalobcu o tom, že pri dobrovoľnej dražbe sa jedná
o derivatívny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva a v nadväznosti na to sa stotožnil so závermi

plynúcimi z početnej judikatúry, podľa ktorých ani v platnej dobrovoľnej dražbe nemožno nadobudnúť
vlastnícke právo k veciam od nevlastníka. V tejto súvislosti poukázal na viaceré rozhodnutia súdnych
autorít vo vzťahu k právnemu charakteru samotnej dobrovoľnej dražby, jej účinkom a k nemožnosti
prelomenia zásady „nemo plus iuris“ pri platnosti dobrovoľnej dražby, najmä na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp.zn. 2MCdo/20/2011 (R 61/2014) z 18.12.2012, sp.zn.1Cdo/146/2012 z 27.01.2016,

sp.zn.7Cdo/44/2021, sp.zn.8Cdo/62/2019 a rozhodnutie Krajského súdu v Prešove z 30.10.2012 sp.zn.
20Co/123/2011. V zmysle týchto rozhodnutí ani platná dobrovoľná dražba, proti ktorej v lehote uvedenej
v §21 zákona č. 527/2002 Z.z. nebola podaná žaloba o neplatnosť, nemôže spôsobiť nadobudnutie
vlastníckeho práva vydražiteľom, ak navrhovateľ dražby (alebo záložca) nebol sám vlastníkom predmetu
dražby.Cieľomjechrániťskutočnéhovlastníkapredmetudražby,ktorýsaopriebehudražbynedozvedel,

keďže nebol jej navrhovateľom ani záložcom. Takáto dobrovoľná dražba (keď jej navrhovateľom nebol
vlastník veci totiž prebieha absolútne mimo vôle aj bez pričinenia skutočného vlastníka a bez akejkoľvek
predbežnej kontroly súdu alebo iného orgánu verejnej moci. Možno tak uzavrieť, že žalobu o určenie
vlastníckeho práva k vydraženej veci možno podať (aj za stavu, že nebol podaný návrh na určenieneplatnosti dobrovoľnej dražby), avšak len v prípadoch, ak navrhovateľom dražby (prípadne záložcom)
nebol skutočný vlastník tejto veci, nakoľko ani v dobrovoľnej dražbe nemožno nadobudnúť vec od
nevlastníka. Aj podľa odbornej literatúry v prípade dobrovoľnej dražby „ide o derivatívny spôsob

nadobudnutia vlastníctva jeho prechodom, pretože predpokladom každej dražby je vlastníctvo predmetu
dražby osobou, voči ktorej alebo majetku, ktorej sa dražba vykonáva“ (FEČÍK, M, JAKUBÁČ, R.
Katastrálnyzákon.1.vydanie.Bratislava:NakladatelstvíC.H.Beck,2021,komentárk§1).Názorsenátu
Najvyššieho súdu v konaní sp.zn. 6Cdo/60/2017, odlišný od judikátu R 61/2014, na ktorý žalovaný
na poslednom pojednávaní poukazoval, ktorý bol navyše uvedený len v rozhodnutí o postúpení veci

Veľkému senátu (nie už v konečnom rozhodnutí o dovolaní), ktorý mu vec vrátil, nebol pritom pre súd
záväzný a nemožno hovoriť o relevantnom odklone od vyššie uvedených judikatúrou prijatých záverov,
plynúcich ešte z rozhodnutia R 61/2014.
1.29 Okresný súd poukázal na závery rozhodnutia odvolacieho súdu v predmetnej veci (bod 17.1.), že
nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka na základe zákona je možné len
originárne, a to buď priamo na základe zákona, alebo z titulu vydaného rozhodnutia súdu (exekučná

dražba, nadobudnutie vlastníctva od nepravého dediča). Dobrovoľná dražba nie je originárnym
spôsobomnadobudnutiavlastníckehoprávaatedaňounemožnonadobudnúťvlastníctvoodnevlastníka
– preto okresný súd konštatoval, že nepovažoval za potrebné osobitne posudzovať otázku platnosti
konanej dobrovoľnej dražby, keďže sa žalobca v trojmesačnej lehote ustanovenej v §21 ods. 2 zákona
č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách nedomáhal vyslovenia jej neplatnosti, čím jeho právo (bez

jeho zavinenia) zaniklo. Neplatnosť dražby sa nemôže posudzovať v inom konaní ako otázka predbežná
(rozhodnutiaNajvyššiehosúduSRsp.zn.3Cdo/272/2007,2Cdo/66/2008,3Cdo/186/2010).Zuvedeného
dôvodu okresný súd nevykonal dokazovanie navrhované žalobcom vo vzťahu k skúmaniu platnosti
predmetnej dobrovoľnej dražby, konanej dňa 05.06.2013 a zamietol návrhy na dokazovanie zmluvou,
preukazujúcou existenciu peňažného záväzku obchodnej spoločnosti Di Mihálik s.r.o. voči NNN Trstená,

dokladmi preukazujúcimi existenciu a výšku tohto záväzku (napr. výpis preukazujúci poskytnutie úveru
spoločnosti Di Mihálik s.r.o, záložnej zmluvy medzi NNN Trstená a Di Mihálik s.r.o, zmluvy o vykonaní
dražby medzi navrhovateľom dražby NNN Trstená s.r.o a dražobníkom AUKCION a.s., znaleckým
posudkom 18/2013 zo dňa 22.04.2013 vypracovaným Ing. Ivanom Barbierikom). Výsluch B. D. O. ako
svedka súd prvej inštancie nevykonal, pretože z tvrdení žalobcu vyplynulo, že tento svedok zomrel.

1.30 Napokon okresný súd v súvislosti s argumentáciou žalovaného, že súd nemôže na rozdiel od
kúpnej zmluvy prejudiciálne posúdiť dražbu ako neplatnú, a preto sa nemôže vydražiteľ domáhať
vrátenia dražobnej sumy ako bezdôvodného obohatenia uviedol, že nie je možné s poukazom na už
uvádzanú judikatúru a právny názor odvolacieho súdu prelomiť zásadu nemo plus iuris, pretože táto
platí aj pre nadobúdanie vlastníckeho práva v dobrovoľnej dražbe; súd nemôže v konaní o určenie

vlastníckeho práva primárne zohľadňovať sekundárne následky takéhoto určenia, ktoré sú pritom v
hypotetickej rovine, t.j. či a akým spôsobom by sa vydražiteľ, ktorý navyše podľa názoru okresného
súdu ani nebol pri nadobúdaní vlastníckeho práva dobromyseľný, mal domáhať vrátenia kúpnej ceny.
V opačnom prípade by sa touto logikou do nespravodlivej situácie dostal žalobca, ktorý ako skutočný
vlastník predmetu dražby o jej výsledkoch nebol informovaný, táto prebehla mimo jeho vôle; bez svojej

viny zmeškal prekluzívnu lehotu na podanie žaloby o neplatnosť dobrovoľnej dražby, preto by sa
podľa žalovaným prezentovaných úvah napokon on nikdy účinne nemohol domáhať určenia svojho
vlastníckeho práva.
1.31 Okresný súd uviedol, že síce v pôvodnom svojom rozhodnutí chránil dobromyseľnosť právnych
predchodcov žalovaného a neskúmal dispozičné právne úkony, týkajúce sa sporných nehnuteľností po

uzavretí kúpnej zmluvy z roku 2007, avšak všetky tieto nasledovné právne úkony a skutočnosti (dražba
v prospech vydražiteľa B. D. O. a následná zmluva o predaji pozemkov D. O. spoločnosti POROS,
s.r.o., ktorej konateľom bol v tom čase práve B. D. O.) už nebolo možné z pohľadu nadobúdateľov
vlastníckeho práva vyhodnotiť ako konanie v dobromyseľnosti, ale skôr ako účelovú snahu žalovaného
a jeho právnych predchodcov o udržanie vlastníckeho práva po úkonoch žalobcu, spochybňujúcich jeho

vlastnícke právo, v rukách osôb, ktorých vzájomnú prepojenosť nespochybnil ani samotný žalovaný. B.
D. O. pritom podľa tvrdení žalobcu mal byť v čase dražby sporných nehnuteľností odborným lesným
hospodárom pôvodného žalovaného Di Mihálik s.r.o., tiež bol podľa výpisu z obchodného registra
žalovaného v čase predaja sporných nehnuteľnosti žalovanému konateľom žalovaného a predtým aj
spoločníkom a zároveň členom dozornej rady dražobnej spoločnosti.

1.32 Okresný súd takto dospel k záveru, že v predmetnej dobrovoľnej dražbe pre rozpor so zásadou
nemo plus iuris nenastali účinky prevodu vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam zo spoločnosti
Di Mihálik s.r.o., ktorá nebola ich skutočným vlastníkom, na B. D. O. a tento ich následne ako nevlastník
nemohol kúpnou zmluvou previesť na žalovaného - spoločnosť POROS s.r.o.1.33 Skutočným vlastníkom nehnuteľností je tak (naďalej) Slovenská republika ako právny nástupca
Československého štátu, v prospech ktorého došlo ku konfiškácii sporných nehnuteľností, pôvodne
patriacich B. C. A..

1.34 Preto okresný súd žalobe vyhovel a úspešnému žalobcovi v zmysle §255 ods. 1 C.s.p. priznal
voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, a to trov prvostupňového aj
odvolacieho, o ktorých výške rozhodne samostatným uznesením vyšší súdny úradník po právoplatnosti
tohto rozsudku.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie ako aj proti opravnému uzneseniu podal v zákonnej lehote
odvolanie žalovaný.
2.1 Opravné uznesenie považuje za nezákonné z dôvodu, že neboli splnené procesné podmienky na
jeho vydanie, pretože sa nejednalo o chyby v písaní, počítaní alebo inú zrejmú nesprávnosť. V zmysle
§216 C.s.p. je súd viazaný žalobným návrhom žalobcu, pričom žalobca podal žalobu a v žalobnom
návrhu označil nehnuteľnosti - pozemky výmerou metrov štvorcových tak, ako bol aj vyhlásený rozsudok

Okresného súdu Revúca zo dňa 22.03.2023. Súd sa nedozvedel o tom, že žalobný návrh je podaný k
neexistujúcim pozemkom, teda k iným pozemkom, ako sú pozemky zapísané na LV č. XXXX pre k.ú.
A. až pri vyhlásení rozsudku, ale tieto skutočnosti boli zrejmé súdu a žalobcovi už pred vyhlásením
rozsudku, keďže aj na pojednávaní dňa 22.03.2023 súd oboznámil originál tohto listu vlastníctva, z
ktorého jednoznačne vyplýva, že žalobca podal žalobu aj k dvom predmetným pozemkom, ktoré nie sú

na tomto liste vlastníctva zapísané. Teda okresný súd postupoval v rozpore s ustanovením §224 C.s.p.,
pretože v tomto prípade sa nejednalo o chybu v písaní ani o inú zrejmú nesprávnosť, ale súd viazaný
žalobným návrhom mohol rozhodnúť iba o tých pozemkoch, ktoré žalobca v žalobe označil. Pokiaľ
žalobca podal žalobu k neexistujúcim pozemkom a túto počas súdneho konania žalobca nezmenil, tak
súd, čo sa týka týchto dvoch pozemkov, mal pre neexistenciu žalobu v tejto časti bez ďalšieho zamietnuť.

2.2 Odvolanie voči rozsudku okresného súdu žalovaný odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
2.3 Prvou skutočnosťou, pri ktorej súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, je
samotná existencia pozemkov uvedených v žalobe, pretože z vykonaného dôkazu - listu vlastníctva č.

XXXX - mal okresný súd dospieť ku správnemu skutkovému zisteniu, že pozemky na parcele registra
EKN č. XXX/XX o výmere 718917 m2 a na parcele registra EKN č. XXX/XX o výmere 901560 m2
neexistujú a nie sú na tomto liste vlastníctva zapísané, a to napriek tomu, že žalovaný tieto pozemky v
minulosti nadobudol. Pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia (§217 C.s.p.) a teda pokiaľ
v čase vyhlásenia rozsudku už tieto pozemky neexistovali a neboli zapísané na LV č. XXXX, tak súd

mal žalobu vo vzťahu k nim a s tým súvisiacu neexistenciu naliehavého právneho záujmu na takomto
určení zamietnuť. V súdnom konaní nebolo žalobcom ani len tvrdené a už vôbec nie preukázané,
že by pozemky ku dňu vyhlásenia rozsudku, evidované v katastri nehnuteľností na LV č. XXXX ako
pozemky parcela registra EKN č. XXX/XX o výmere 656285 m2 a parcela registra EKN č. XXX/XX o
výmere 887175 m2 mali vzniknúť (čo i len čiastočne) z pozemkov parcela registra EKN č. XXX/XX o

výmere 718917 m2 a parcela registra EKN č. XXX/XX o výmere 901560 m2 a z tohto dôvodu je nutné
vychádzať zo záveru, že pozemky evidované v katastri nehnuteľností na LV č. XXXX sú aktuálne odlišné
od pozemkov, ktoré boli evidované v katastri nehnuteľností v minulosti.
2.4 Ďalšou skutočnosťou, ktorá bola nesprávne na základe vykonaných dôkazov zistená súdom prvej
inštancie je skutočnosť, že došlo ku konfiškácii pozemkov, uvedených žalobcom v žalobe. Podľa

názoru žalovaného žalobca nepreukázal, že skutočne došlo k predmetnej konfiškácii a táto bola
riadne dovŕšená. Podľa názoru žalovaného z nespornej skutočnosti o smrti osoby pôvodného vlastníka
pozemkov označených v žalobe, a to B. C. A., zomrelého dňa 18.10.1946, ako aj z výsluchov svedkov,
ktorí jednoznačne potvrdili, že ku konfiškácii nedošlo, mal súd prvej inštancie správne zistiť, že k
riadnemu zavŕšeniu konfiškácie pozemkov, označených žalobcom z dôvodu smrti B. C. A. nedošlo a

nebolo tomuto nebohému do jeho smrti doručené rozhodnutie o tom, že by sa mal považovať za zradcu
a nepriateľa slovenského národa. Práve naopak, B. C. A. nebol zradcom a nepriateľom slovenského
národa, pretože bol vyhlásený za čestného občana Mesta Tornaľa in memoriam.
2.5 Žalovaný ďalej ako osobitné nesprávne skutkové zistenia v spojení s nesprávnym právnym
posúdením skutkového stavu považoval závery súdu prvej inštancie v súvislosti s vydržaním pozemkov,

uvedených v žalobe. Tieto skutočnosti vyhodnocoval po záväznom názore odvolacieho súdu. Žalovaný
pri rešpektovaní záväzného právneho názoru aj na pojednávaní dňa 22.03.2023 tvrdil skutočnosti, ktoré
neboli predmetom dokazovania na základe záverov súdu prvej inštancie v pôvodnom konaní pred
súdom prvej inštancie. Súd prvej inštancie nebol viazaný skutkovými zisteniami odvolacieho súdu, aleprávnym názorom, najmä za situácie, pokiaľ súd prvej inštancie nezisťoval skutkové okolnosti vydržania
v pôvodnom konaní a skutkové tvrdenia boli doplnené po zrušení pôvodného rozsudku odvolacím
súdom.

2.6 K nesprávnym skutkovým zisteniam dospel okresný súd podľa názoru žalovaného aj ohľadom
držby predmetných pozemkov zo strany právnych predchodcov žalovaného a celkovo ohľadom splnenia
podmienok vydržania. Žalovaný sa stotožnil s právnym názorom, že držba pozemkov, označených
v žalobe, nemohla začať plynúť iba s poukazom na schválenie zjednodušeného registra pôvodného
stavu k nehnuteľnostiam. V tomto prípade ale žalovaný tvrdil a aj z vykonaného dokazovania vyplynulo,

že do doby oprávnenej držby Di Mihálik s.r.o. je potrebné započítať aj držbu právnych predchodcov
Di Mihálik s.r.o. O existencii držby a jej oprávnenosti právneho predchodcu žalovaného Di Mihálik
s.r.o. nebolo pochýb a táto vyplýva aj z rozhodnutia odvolacieho súdu. Žalovaný ale tvrdil, že aj právni
predchodcovia Di Mihálik s.r.o. mali v oprávnenej držbe pozemky označené v žalobe. Ako vyplynulo z
vykonaného dokazovania po nebohom B. C. A. mali v držbe predmetné nehnuteľnosti viaceré generácie.
Ako jediné v tom čase žijúce dieťa po B. C. A. svedok C. A., nar. XX.XX.XXXX povedal, že jeho otec

vždy hovoril, že na Slovensku majú majetok, ktorý je ich majetok. Tento svedok vypovedal, že už po
roku 1989 vykonával úkony, smerujúce k vyhľadaniu tohto majetku a práve P. Q. mu oznámil, že jeho
starý otec bol na list vlastníctva zapísaný a následne na základe toho bolo začaté dedičské konanie.
Poukázal na výsluchy svedkov J. A., H. L. D., H. H., M. A. N., D. H.; z výsluchu svedkov vyplýva, že
manželka B. C. A., zomrelého 18.10.1946 a jeho deti mali vedomosť o tom, že majú vo vlastníctve aj

lesy, teda sporné pozemky. Logicky sa od roku 1946 do roku 2005 dozvedeli jednotlivé osoby - dedičia
po B. C. A., zomrelého 18.10.1946 postupne o tom, že sú vlastníkmi týchto lesov, pretože aj dedenie
týchto pozemkov prebiehalo v rámci viacerých generácií postupne, pričom dedičstvo sa nadobúda zo
zákona smrťou poručiteľa. Pokiaľ sa teda o vlastníctve dozvedeli niektoré osoby až v roku 2005, tak
to bolo z dôvodu, že predtým sa vecou zaoberala staršia generácia, ktorá predtým vedela o existencii

týchto pozemkov. Je nelogické, aby sa dedičia dozvedeli o vlastníctve nehnuteľností až v roku 2005,
keď už od roku 1989 vykonávali úkony, smerujúce k potvrdeniu ich vlastníctva.
2.7 Z výsluchu svedkov ale vyplynulo, že žiaden z nich sa nedomnieval, že by sa stal vlastníkom
nehnuteľností s poukazom na schválenie zjednodušeného registra pôvodného stavu k nehnuteľnostiam,
ale každý z rodiny svedkov bol presvedčený, že nadobudli pozemky dedením. Počas súdneho konania

jednoznačne vyšlo najavo, že rodina po B. C. A., zomrelého 18.10.1946, sa od roku 1946 po celý čas
domnievala, že sú spoluvlastníkmi predmetných pozemkov a po roku 1989 začali vykonávať úkony,
smerujúce k vyhľadaniu a potvrdeniu ich vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam. Je pochopiteľné,
že nie každý z viacerých dedičov, teda spoluvlastníkov predmetných nehnuteľností vykonával úkony
s predmetnými pozemkami, pričom aj v zmysle Občianskeho zákonníka platí, že z právnych úkonov,

týkajúcich sa spoločnej veci, sú oprávnení a povinní všetci spoluvlastníci spoločne a nerozdielne.
2.8 Odvolateľ poukázal na ustanovenie §129 ods. 1 Občianskeho zákonníka a na definíciu faktického
ovládania veci v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 22Cdo/2302/2000 zo dňa
12.09.2002. Z §123 OZ je zrejmé, že užívanie veci a nakladanie s vecou sú dva odlišné pojmy, pritom
držiteľom nie je ten, kto vec užíva, ale ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou. Úmysel nakladať s vecou

ako vlastnou v tomto prípade vyplýva z vykonaného dokazovania celkom jednoznačne v rámci celej
rodinyponebohomB.C.A.napriektomu,ženiektorísvedkoviasadozvedelioniektorýchskutočnostiach
až v roku 2005, keďže pred nimi úmysel nakladať s vecou ako vlastnou mali ich právni predchodcovia.
Pokiaľ dedičia poručiteľa vykonávajú úkony na potvrdenie, že už ku dňu smrti sú vlastníkmi tejto veci,
tak podľa názoru žalovaného už toto sú úkony, ktoré je nepochybne nutné kvalifikovať ako nakladanie

s vecou ako vlastnou. Z objektívneho hľadiska, pokiaľ aj dedičia nevedeli presne označiť nehnuteľnosti
v čase vykonávania prvých úkonov po roku 1989, smerujúcich k potvrdeniu dedičstva, tak zápisom B.
C. A., zomr. XX.XX.XXXX na list vlastníctva - najskôr dňa 10.12.2001, keď Okresný úrad v Revúcej,
odbor pozemkový, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva ako príslušný orgán štátnej správy
podľa zákona č. 222/1996 Z.z. o organizácii miestnej štátnej správy rozhodol podľa §10 ods. 4 zákona

č. 330/1991 Zb. a schválil zjednodušený register pôvodného stavu k nehnuteľnostiam v extraviláne pre
katastrálne územie Šafárikovho (neskôr Tornaľa) a požiadal Okresný úrad Revúcej, katastrálny odbor
o zápis do katastra nehnuteľností, tak sa dedičia po B. C. A. stali oprávnenými držiteľmi pozemkov,
označených k žalobe a právnym dôvodom uchopenia držby bolo nadobudnutie vlastníckeho práva
dedením, teda právnym dôvodom uchopenia držby nebola tá skutočnosť, že bol schválený register,

ale tá skutočnosť, že nehnuteľnosť nadobudli k 18.10.1946 dedením; rozhodnutie žalobcu o tom, že
predmetné pozemky patria do dedičstva po B. C. A., zomr. XX.XX.XXXX, keď bol schválený register,
mala za následok, že dedičia nielen subjektívne, ale aj objektívne vstúpili do takých spoločenských
vzťahov, ktoré sú všeobecne považované za prejav právnej moci nad vecou.2.9 Pokiaľ nie je možné držať nehnuteľnosti fyzicky, tak s ohľadom na zvyklosti, skúsenosti a všeobecné
názory nakladajú s vecou aj dedičia poručiteľa, pokiaľ svedčí zápis v katastri nehnuteľností ich právnemu
predchodcovi a v súlade s ním vykonávajú úkony smerujúce k potvrdeniu dedičstva (ktoré vykonali

v tomto prípade už v roku 1989) a najneskôr rozhodnutie orgánu štátnej správy, ktorým bolo potvrdené,
že vlastníkom nehnuteľnosti bol skutočne B. C. A., je potrebné právne posúdiť ako najneskorší
moment, kedy dedičia vstúpili ohľadne predmetných nehnuteľností do takých spoločenských vzťahov,
ktoré sú všeobecne považované za prejav právnej moci nad vecou, teda za nakladanie s vecou. Pri
nehnuteľnostiach je objektívne práve rozhodnutie štátneho orgánu a s ním spojený list vlastníctva

spájaný s právnou mocou nad nehnuteľnosťou, a to aj v prípade, že pozemok nie je fyzicky užívaný
alebo je užívaný niekým iným. Okresný súd mal preto správne zistiť, že dedičia po B. C. A. nakladali s
predmetnými pozemkami ako s vlastnými už po roku 1989 (vôľu nakladať s vecou ako vlastnou mali už
od roku 1946), najneskôr však od 10.12.2001 sa stali oprávnenými držiteľmi pozemkov označených v
žalobe a následne na základe kúpnej zmluvy z roku 2007 sa stal oprávneným držiteľom týchto pozemkov
Di Mihálik s.r.o., ktorý mal takto v držbe nerušene predmetné pozemky po započítaní oprávnenej držby

jeho právnych predchodcov viac ako 10 rokov. Až po uplynutí vydržacej doby sa žalobca začal domáhať
svojho vlastníckeho práva; ten istý štát, ktorý vydal rozhodnutie zo dňa 10.12.2001 a ktorý dedičom
potvrdil, že sú vlastníkmi predmetných nehnuteľností ku dňu smrti poručiteľa, teda od 18.10.1946.
2.10 To, že nie je možné zamieňať užívanie veci s nakladaním s vecou ako vlastnou je o to zreteľnejšie
v prípade ako je tento, kedy sú predmetom držby lesné pozemky. Súčasťou nakladania s vecou ako

vlastnou je aj výkon oprávnenia rozhodovať o tom, že sa niekto nebude domáhať užívania lesných
pozemkov, a to z dôvodu, že les nemá záujem osobne užívať, nemôže alebo nevie tento užívať alebo
aj (nie výlučne) z dôvodu, aby nemusela táto osoba platiť napr. daň z nehnuteľnosti, ale daňovníkom by
bola osoba nájomcu zmysle §5 ods. 2 zákona č. 582/2004 Z.z.
2.11 Podľa žalovaného z vykonaného dokazovania vyplynulo, a to najmä z Dohody o odovzdaní

nehnuteľností a ukončení nájomného vzťahu zo zákona zmysle §22 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb.,
uzatvorenej medzi Di Mihálik s.r.o. a žalobcom, že žalobca nikdy nebol držiteľom pozemkov označených
v žalobe, pretože tieto žalobca užíval výlučne na základe nájomného vzťahu ako detentor.
2.12 Žalovaný sa tiež nestotožnil s právnym názorom, že s poukazom na závery Veľkého senátu
Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí sp.zn. 1 VObdo/2/2020 nemožno žalovanému v tomto prípade

poskytnúť súdnu ochranu resp., že v tomto prípade mal súd poskytnúť súdnu ochranu žalobcovi.
2.13 V tomto kontexte poukázal na zrušený rozsudok okresného súdu ohľadom nadobúdania
vlastníckeho práva v dobrej viere od nepravého vlastníka (bod 74, 75, 76, 77, 78, 79, 80, 81, 82,
83, 84, 85, 86). Napriek tomu, že tento pôvodný rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 06.11.2020
bol krajským súdom zrušený aj s prihliadnutím na závery Veľkého senátu Najvyššieho súdu SR

v rozhodnutí sp.zn. 1 VObdo/2/2020 považoval tento právny názor súdu prvej inštancie za v celom
rozsahu správny. Okresný súd v tomto rozhodnutí vychádzal nielen z rozhodnutí Ústavného súdu SR,
ale aj z rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, pričom aj veľký senát najvyššieho súdu je
v zmysle §193 C.s.p. viazaný rozhodnutím Ústavného súdu SR alebo Európskeho súdu pre ľudské
práva, ako aj článkami C.s.p., pričom poukázal na Článok 3 C.s.p., aj na závery uznesenia Najvyššieho

súdu SR z 18.08.2010 sp.zn. 4MCdo/15/2009, podľa ktorého, ak má byť štát skutočne považovaný za
materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo
zasiahli do základných práv jednotlivca. V tomto prípade ale súd prvej inštancie poskytol súdnu ochranu
vlastníckeho práva štátu, ktorý aj v zmysle záverov súdu prvej inštancie mnohonásobne v tomto prípade
pochybil, mnohonásobne aj prostredníctvom svojich štátnych orgánov potvrdil vlastnícke právo dedičov

po pôvodnom vlastníkovi B. C. A., zomrelom 18.10.1946, potvrdil vlastnícke právo Di Mihálik s.r.o.,
mnohonásobne konal nezákonne a spôsobil celý tento súdny spor o vlastnícke právo.
2.14 Takýmto konaním štátu najmä spoločnosti Di Mihálik, s.r.o., ktorá konala v dobrej viere, že
žalobca - štát je skutočne materiálnym právnym štátom koná výlučne tak, aby nespôsobil škodu,
spôsobil deklaráciou vlastníckeho práva právnych predchodcov žalovaného, a to nielen prostredníctvom

rozhodnutí orgánov verejnej moci, ale aj samotným konaním žalobcu, obrovskú škodu. Takéto konanie
štátunemožnoposúdiťinakakozjavnézneužitiepráva,ktoréajvzmyslečlánku5C.s.p.nemôžepožívať
súdnu ochranu. Ani v rozhodnutí veľkého senátu najvyššieho súdu spisová značka 1 VObdo/2/2020
nebol skutkovo riešený prípad ako je v tomto prípade a závery v tomto rozhodnutí uvedené vzhľadom na
osobitosti tohto prípadu nemožno paušálne aplikovať bez prihliadnutia na osobitosti tohto konkrétneho

prípadu.
2.15 Ďalším nesprávnym právnym posúdením súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku je právne
posúdenie prechodu vlastníckeho práva v dobrovoľnej dražbe. Žalovaný argumentoval aj na poslednom
pojednávaní,ževtakomtoprípadejepotrebnéodchýliťsaodprávnehonázoruvyslovenéhovrozhodnutíNajvyššieho súdu SR, spisová značka 2 MCdo 20/2011 (R 61/2014). Platná zmluva spôsobuje prevod
vlastníckeho práva; právnym následkom zmluvy, ktorou nevlastník prevádza vlastnícke právo k veci, je
s poukazom na zásadu, že nikto nemôže previesť viac práv než sám má, neplatnosť zmluvy. V tejto

súvislosti poukázal napríklad na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30.03.2011 sp.zn. 3 Cdo 144/2010;
v tomto prípade ale súd nemohol skúmať platnosť alebo neplatnosť dobrovoľnej dražby ako predbežnú
otázku, a teda nemohol vysloviť jej neplatnosť na základe princípu, že nikto nemôže previesť viac
práv než sám má; v danom prípade teda existuje platný právny dôvod, s ktorým zákon spája prechod
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, nie zmluva, ktorá môže byť pri aplikácii zásady nemo plus iuris

vyhodnotená ako neplatná.
2.16 Žalovaný sa nestotožnil ani s posúdením dobrovoľnej dražby ako zmluvného prevodu vlastníckeho
práva. Poukázal aj na zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu v tejto právnej veci, keď odvolací súd uložil
súdu prvej inštancie po vrátení veci skúmať každý jednotlivý prevod a prechod po uzavretí kúpnej zmluvy
z 19.03.2007 osobitne za účelom zistenia, či niektorý ďalší nadobúdateľ nemohol získať k sporným
nehnuteľnostiam vlastníctvo. Odvolací súd teda poukázal na skutočnosť, že v tomto prípade nedošlo

iba k prevodu, ale aj prechodu vlastníckeho práva, a to práve v dobrovoľnej dražbe. Na podporu svojho
právnehonázoruodkázalajnaodôvodnenieuzneseniaNajvyššiehosúduSRsp.zn. 1VCdo/1/2019
zo dňa 26.11.2019. Okrem názoru v citovanom uznesení najvyššieho súdu poukázal žalovaný aj na
právny názor Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 510/2016 - 72 zo dňa 19.01.2021 s poukazom na
existenciu výnimiek, keď môže nadobúdateľ nadobudnúť vlastnícke právo k prevádzanej nehnuteľnosti

aj napriek tomu, že prevodca nebol jej vlastníkom.
2.17 Žalovaný osobitne poukázal na ustanovenie §27 ods. 1 zákona č. 527/2002 Z.z. a na jeho doslovné
znenie v tom, že vlastnícke právo sa nadobúda na dobrovoľnej dražbe originárne. Tento právny názor
podporuje aj skutočnosť, že pokiaľ nebola vyslovená neplatnosť dobrovoľnej dražby, tak aj vrátenie
výťažku z dražby nie je možné vzhľadom na §32 ods. 3 zákona o dobrovoľných dražbách, pokiaľ je

dražba platná. V žiadnom súdnom konaní nemožno namietať neplatnosť dražby a ani prejudiciálne túto
otázku riešiť, pokiaľ žaloba o neplatnosť dražby podaná nebola.
2.18 Vo vzťahu k nesprávnym skutkovým zisteniam žalovaný ako osobitný odvolací dôvod uviedol, že
súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, že žalobca o výsledkoch dobrovoľnej
dražby nebol informovaný, táto prebehla mimo jeho vôle a bez svojej viny zmeškal prekluzívnu lehotu

na podanie žaloby o neplatnosť dobrovoľnej dražby. Žalovaný zdôraznil, že žalobcom je v tomto
prípade štát. Okresný súd oboznámil ako dôkaz notársku zápisnicu N 499/2013, NZ 18762/2013, v
rámci ktorej notár osvedčil priebeh vykonania dobrovoľnej dražby konanej na notárskom úrade JUDr.
Ľubice Jonekovej dňa 05.06.2013. Notár je štátom určenou osobou vykonávať notársku činnosť a
vykonávanie notárskej činnosti je výkonom verejnej moci. Pokiaľ žalobca poveril notára ako orgán

verejnejmocivykonávaťnotárskučinnosťažalobcomurčenáosobaosvedčilapriebehvykonaniadražby,
tak nemožno tvrdiť, že žalobca sa o predmetnej dražbe nedozvedel. Žalobca sa nielen dozvedel o
priebehu dobrovoľnej dražby, ale v lehote na podanie žaloby o určenie jej neplatnosti samotný žalobca
prostredníctvom ďalšieho svojho orgánu aj zapísal právneho predchodcu žalovaného na list vlastníctva.
Súd prvej inštancie mal správne dospieť k záveru, že žalobca sa nielen dozvedel o výsledku dobrovoľnej

dražby, ale jej výsledok v plnom rozsahu akceptoval, samotný žalobca vydal rozhodnutie o tom, že
zapísal právneho predchodcu žalovaného a neskôr aj žalovaného na list vlastníctva, čím opätovne
potvrdil vlastníctvo nielen už uvádzaných právnych predchodcov, ale aj B. D. O. a takto potvrdil aj
tú skutočnosť, že vlastnícke právo B. D. O. nenadobudol na základe zmluvy, keď rozhodol o zápise
vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností záznamom, a teda v súlade s tým, že B. D. O. nadobudol

vlastnícke právo originárne prechodom vlastníckeho práva v dobrovoľnej dražbe. Cieľom záverov, aj v
zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2 MCdo 20/2011 (R 61/2014) je chrániť skutočného
vlastníka predmetu dražby, ktorý sa o priebehu dražby nedozvedel, keďže nebol jej navrhovateľom
ani záložcom. V tomto prípade ale štát o dražbe vedel. Konanie dražby bolo vyhlásené Oznámením
o dražbe zaregistrovanej do NCRdr 2723/2019 zo dňa 03.05.2013, teda už pred konaním dražby s

poukazom na ustanovenia Zákona o dobrovoľných dražbách a Občianskeho zákonníka pri výkone
záložného práva sa žalobca dozvedel o konaní dražby a mal možnosť podať okrem iného aj návrh
na nariadenie neodkladného opatrenia, aby dražba nebola uskutočnená. V súvislosti s vedomosťou o
dražbe žalovaný zdôraznil, že ak je záložné právo zapísané v katastri nehnuteľností, záložný veriteľ je
povinný jedno vyhotovenie oznámenia o začatí výkonu záložného práva zaslať príslušnému okresnému

úradu, ktorý začatie výkonu záložného práva vyznačí v katastri nehnuteľností, a teda vzhľadom na to,
že sa v tomto prípade vykonávalo záložné právo, tak aj z katastra nehnuteľností aj prostredníctvom
okresného úradu sa žalobca dozvedel o tom, že bude prebiehať výkon záložného práva prostredníctvom
dobrovoľnej dražby v dostatočnom časovom predstihu. Žalobca vykonal ešte pred začiatkom výkonuzáložného práva aj zápis samotného vzniku záložného práva do katastra nehnuteľností, pričom aj
napríklad v konaní o určenie neexistencie tohto záložného práva mohol žalobca ešte pred začatím
výkonu záložného práva namietať neplatnosť záložnej zmluvy, ale žalobca ani takúto žalobu nepodal.

2.19 Dobrovoľná dražba prebieha bez akejkoľvek predbežnej súdnej kontroly (rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR, sp.zn.2 MCdo XX/XXXX - E. 61/2014). Tento záver okresného súdu žalovaný považoval za
nesprávne právne posúdenie. Pokiaľ žalobca mal napríklad možnosť podať návrh na súd na nariadenie
neodkladného opatrenia, ktorým by mal možnosť žiadať zakázať vykonať dobrovoľnú dražbu, tak
nemožno uzavrieť, že by dobrovoľná dražba prebiehala bez akejkoľvek predbežnej súdnej kontroly. V

tomto kontexte poukázal žalovaný na rozsudok súdneho dvora (tretia komora) z 10.09.2014 vo veci C
- 34/13 D. F. proti SMART Capital, a.s., ktorej predmetom bol návrh na začatie prejudiciálneho konania
podľa Článku 267 ZFEÚ, podaný na základe rozhodnutia Krajského súdu v Prešove z 20.12.2012.
2.20 Za nesprávny považoval žalovaný aj záver okresného súdu, že nasledovné právne úkony a
skutočnosti (dražba v prospech vydražiteľa B. D. O. a následná zmluva o predaji pozemkov D. O.
spoločnosti POROS s.r.o., ktorej konateľom bol v tom čase B. D. O.), už nebolo možné z pohľadu

nadobúdateľov vlastníckeho práva vyhodnotiť ako konanie v dobromyseľnosti, ale skôr ako účelovú
snahu žalovaného a jeho právnych predchodcov o udržanie vlastníckeho práva po úkonoch žalobcu,
spochybňujúcich jeho vlastnícke právo v rukách osôb, ktorých vzájomnú prepojenosť nespochybnil ani
samotný žalovaný. B. O. pritom v zmysle tvrdení žalobcu mal byť v čase dražby sporných nehnuteľností
odborným lesným hospodárom pôvodného žalovaného DI Mihálik s.r.o. a v zmysle výpisu z obchodného

registra žalovaného v čase predaja sporných nehnuteľností žalovanému konateľom žalovaného a
predtým aj spoločník a zároveň člen dozornej rady dražobnej spoločnosti.
2.21 Podľa názoru žalovaného, iba zo skutočností, že žalovaný a B. D. O. boli prepojené osoby nemožno
dospieť k záveru, že by tieto úkony boli vykonávané nedobromyseľne, najmä pokiaľ súd ani nevykonával
dokazovanie k priebehu dobrovoľnej dražby a nemohol posudzovať platnosť alebo neplatnosť dražby. Z

vykonaných dôkazov je zrejmé, že žalovaný bol dobromyseľný, pokiaľ samotný žalobca mnohonásobne
potvrdil vlastnícke právo predchodcom žalovaného, dobrovoľná dražba bola platná, a teda vykonaná
v súlade so zákonom, ktorý jednoznačne hovorí o prechode vlastníckeho práva v dražbe po zaplatení
ceny dosiahnutej vydražením dňa 03.07.2013. Žalobca nepodal žalobu o neplatnosť tejto dražby, sám
žalobca zapísal B. D. O. do katastra nehnuteľností záznamom. Pokiaľ teda bol dobromyseľný právny

predchodca, nemôžu byť žiadne pochybnosti o tom, že aj ďalšie osoby, vrátane žalovaného, konali
v dobrej viere a dobromyseľne. Žalovaný zaplatil vysokú kúpnu cenu za predmetné nehnuteľnosti.
Pritom navrhovateľom dražby bola úplne iná osoba ako právni predchodcovia žalovaného, pretože
navrhovateľom dražby bol záložný veriteľ a navrhovateľ dražby zodpovedá sa správnosť vyhlásenia o
tom, že predmet dražby je možné dražiť. Preto ani tá skutočnosť, že B. D. O. bol osobou prepojenou so

žalovaným alebo pracoval v rámci svojho povolania aj pre Di Mihálik s.r.o., nesvedčí v žiadnom prípade
o nedobromyseľnosti, pretože tieto osoby ani len neiniciovali predmetnú dobrovoľnú dražbu.
2.22 Na základe uvedeného žalovaný navrhol odvolaciemu súdu zmeniť rozsudok okresného súdu,
žalobu v celom rozsahu zamietnuť a zrušiť aj opravné uznesenie; súčasne navrhol priznať žalovanému
právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdiť a zaviazať žalovaného na náhradu trov konania žalobcu v plnom rozsahu. Vo vzťahu
k odvolaním napadnutému opravnému uzneseniu v súlade s §386 písm. c/ C.s.p. navrhol odvolaciemu
súdu odvolanie voči opravnému uzneseniu odmietnuť.

3.1 S poukazom na §355 ods. 2 a §357 písm. f/ C.s.p mal za to, že odvolaním napadnuté opravné
uznesenie vydal súd bez návrhu žalobcu, v dôsledku čoho odvolanie voči tomuto uzneseniu nie je
prípustné.
3.2 Vo vzťahu k odvolaniu žalovaného voči rozsudku pri nesprávnych skutkových zisteniach poukázal
predovšetkým na to, že znížená výmera dvoch zo žalovaných parciel podľa evidencie nehnuteľností

na liste vlastníctva v čase vyhlásenia rozsudku oproti výmere uvedenej na týchto parcelách v čase
podania žaloby neznamená, ako sa mylne domnieva žalovaný, že ide o iný predmet sporu, ale len o to,
že žalobca sa nemohol úspešne domôcť svojho vlastníckeho práva k celej výmere, ale len k výmere
uvedenej na príslušnom liste vlastníctva. Okresný súd síce v rozsudku priznal žalobcovi vlastnícke právo
k celej žalovanej výmere, ale následne opravným uznesením zmenil túto výmeru tak, že je súladná so

zápisom v katastri nehnuteľností.
3.3 K ďalším nesprávnym skutkovým zisteniam, vytýkaným žalovaným v tom, že sporné nehnuteľnosti
neboli štátom skonfiškované, pretože nebolo preukázané, že B. C. A. bolo doručené konfiškačné
rozhodnutie a že tento bol vyhlásený za čestného občana mesta Tornaľa in memoriam, preto nemoholbyť zradcom a nepriateľom slovenského národa, žalobca odkázal predovšetkým na odôvodnenie
napadnutého rozsudku (bod 77.), ktoré závery sú totožné so závermi uvedenými v pôvodnom rozsudku,
podrobenému odvolaciemu prieskumu krajského súdu. Podľa žalobcu žalovaný nepredložil po zrušení

pôvodného rozsudku žiadne dôkazy, preukazujúce, že ku konfiškácii nedošlo. Súd prvej inštancie
správnezodpovedalpredbežnúotázku,ktorábolamedzistranamisporná,ževlastníckeprávoksporným
nehnuteľnostiam prešlo na právneho predchodcu žalobcu Československý štát na základe konfiškácie
podľa nariadenia č. 104/45 Sb.n. SNR v znení Nariadenia č. 64/46 Sb.n. SNR, pričom konajúci súd sa
stotožnil s argumentáciou žalobcu, vychádzajúcou z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 4 M Cdo

12/2014 zo dňa 29.09.2015, ako aj s rozhodnutím Ústavného súdu SR v náleze č. I. ÚS 379/2016 - 27
zo dňa 29.03.2017. Vyznačenú konfiškačnú doložku v pozemnoknižnej vložke, ako aj rozhodnutie súdu
o jej vyznačení je nutné považovať za právne účinné a námietka žalovaného je preto nedôvodná.
3.4 Ďalšiu odvolaciu námietku, spočívajúcu v nesprávnych skutkových zisteniach, ktoré vzhliadol
žalovaný v tom, že spolu so svojimi právnymi predchodcami mali sporné nehnuteľnosti v držbe
po zákonom stanovenú vydržaciu dobu a najneskôr od 10.12.2001 sa stali oprávnenými držiteľmi

pozemkov, žalobca považoval tiež za nedôvodnú. Otázka držby a možného vydržania bola už
predmetom odvolacieho prieskumu Krajským súdom v Banskej Bystrici so záverom, že k uplynutiu
vydržacej doby právnymi predchodcami žalovaného a žalovaným nedošlo. Držba predpokladá jednak
vedomosť držiteľa o tom, že je vlastníkom veci a zároveň aj reálny výkon oprávnení, patriacich do
obsahu vlastníckeho práva týmto držiteľom. Držiteľom sporných nehnuteľností nemohol byť C. A.,

ktorý zomrel XX.XX.XXXX a ani jeho dedičia, pretože títo v rámci svojich svedeckých výpovedí na
dožiadaným súdoch v Maďarsku potvrdili, že sporné nehnuteľnosti nikdy neužívali, že mali vedomosť
o tom, že sporné nehnuteľnosti, ktoré patrili nebohému C. A. užívali Štátne lesy, nemali vedomosť o
tom, že prebieha nejaké konanie, týkajúce sa týchto pozemkov a nemali vedomosť, že na jeho základe
bol v katastri nehnuteľností zapísaný nebohý C. A.; dedičia po ňom nikdy nevykonávali žiadne práva

a povinnosti vlastníka ani držiteľa sporných nehnuteľností, neplatili daň, neužívali ich, neprenechali
ich inému subjektu do užívania. V tomto kontexte poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Revúca
č.k. 5C/39/2014 - 250 zo dňa 17.06.2016 a následne na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp.zn.14Co/496/2016 z 05.09.2017.
3.5 Za nesprávny právny názor žalovaného považoval žalobca ten, že dedičia po B. C. A. nadobudli

sporné nehnuteľnosti ku dňu jeho smrti, t.j. ku 18.10.1946. Títo dedičia nikdy nezískali vlastnícke právo
k sporným nehnuteľnostiam ani k dátumu úmrtia zradcu a nepriateľa slovenského národa B. C. A. a ani
nikdy neskôr (10.12.2001, kedy došlo ku zápisu ZRPS). Žalobca od podania žaloby tvrdil, že pokiaľ bol
na list vlastníctva č. XXXX v k.ú. Šafárikovo (Tornaľa) záznamom Z - 1235/2001 zapísaný ako vlastník
C. A. na základe ZRPS k nehnuteľnostiam v extraviláne zo dňa 10.12.2001 pre katastrálne územie

Šafárikovo (neskôr premenované na Tornaľa), išlo o nesprávny zápis, ktorý nevychádzal z posledného
(aktuálneho) zápisu v pozemkovej knihe. K tomuto nesprávnemu zápisu došlo omylom, zrejme v
dôsledku nedôslednosti vyhotoviteľa projektu ZRPS, keďže konfiškačná pečiatka nie je uvedená v časti
B - vlastníci, ale na druhej strane časti A - majetková podstata PKV číslo 80 pre k.ú. A.. Tomu nasvedčuje
i poznámka, týkajúca sa údajného vlastníctva C. A. na základe PKV 80 Čd.1617/1918 a Čd.316/1920.

Okresný súd sa správne stotožnil s týmto tvrdením, pokiaľ v rozsudku uviedol, že k zápisu B. C. A. ako
vlastníka do katastra nehnuteľností záznamom pod číslom Z - 1235/2001 došlo pochybením zo strany
príslušných orgánov verejnej moci.
3.6 Žalobca za nedôvodnú považoval aj odvolaciu námietku žalovaného, že žalobca mal vedomosť o
výsledkoch dobrovoľnej dražby. Vychádzajúc zo záveru vysloveného v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR

sp.zn. 2MCdo/20/2011 (R 61/2014) ju považoval za irelevantnú, napriek tomu sa k nej však vyjadril:
Slovenskárepublikavkonanívystupujeakoúčastníkobčianskoprávnychvzťahovvpozíciisožalovaným
ako rovný voči rovnému. V tomto konaní Slovenská republika nevychádza z mocenského postavenia,
ktoré má, a ktoré prostredníctvom svojich orgánov verejnej moci uplatňuje. Slovenská republika ako
právnická osoba - vlastník veci - realizuje svoje práva vlastníka prostredníctvom správcu. Týmto je

v posudzovanom prípade štátny podnik Lesy Slovenskej republiky. Správca majetku vo vlastníctve
Slovenskej republiky nemá vo vzťahu k notárovi ani vo vzťahu k orgánom štátnej správy ani vo vzťahu
k orgánom súdnej moci odlišné postavenie ako akákoľvek iná právnická osoba alebo fyzická osoba.
Notár ani okresný úrad nemá žiadnu informačnú povinnosť vo vzťahu k správcovi lesného majetku. Táto
námietka je preto nedôvodná.

3.7 Vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci súdom prvej inštancie namietaným žalovaným
v tom, že žalovanému je s prihliadnutím na dobromyseľné nadobudnutie sporných nehnuteľností
potrebné priznať právnu ochranu napriek zásade nemo plus iuris a že súd prvej inštancie sa odchýlil od
záverov Veľkého senátu najvyššieho súdu, uvedených v rozhodnutí sp.zn. 1 V Obdo/2/2020 žalobca malza to, že odvolateľ neuviedol žiadnu argumentáciu a obmedzil sa na citáciu odôvodnenia pôvodného, pre
nesprávne právne posúdenie zrušeného rozsudku. Žalovaný na podporu svojej argumentácie poukázal
na nálezy Ústavného súdu SR I.ÚS 549/2021 zo 16.03.2016, I.ÚS 151/2016 z 03.05.2017 a uznesenie

I.ÚS 489/2016 zo 17.08.2016. V tomto kontexte žalobca poukázal na aktuálnu rozhodovaciu prax
Ústavného súdu SR, ktorý v odôvodnení uznesenia III.ÚS 487/2022 z 25.08.2022 uviedol, že „Ústavný
súd reflektuje uvedené rozhodnutia, no zároveň musí konštatovať, že zapadajú do konceptu rozhodnutí,
ktoré všeobecné súdy, ale ani Ústavný súd SR doktrinálne neprevzali a zotrvali na názore, podľa ktorého
osoba konajúca dobromyseľne sa môže stať vlastníkom veci uzavretím zmluvy aj s nevlastníkom len v

prípadoch, v ktorých to zákon pripúšťa. Ústavný súd poukazuje v tejto súvislosti na jeden z ostatných
nálezov č.k. IV.ÚS 65/2019 z 26.01.2021. Aj v rámci všeobecného súdnictva Veľký senát Najvyššieho
súdu uznesením č.k. 1 V Obdo/2/2020 z 27.apríla 2021 zjednotil rozhodovaciu prax dovolacieho súdu
a uviedol, že na základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke
právo, a to ani v prípade, že na jeho podklade bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra
nehnuteľností. S poukazom na právnu zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv

akosámmá,nemôžeplatnepreviesťvlastníckeprávoknehnuteľnostinainúosobuten,ktojenazáklade
absolútne neplatného právneho úkonu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľností.
Na margo sťažovateľkou označených rozhodnutí a v nich vyslovených názorov ústavný súd dopĺňa
odkaz na právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého „nový“ (judikatúrou nanovo, prípadne inak
formulovaný) právny názor sa aplikuje aj do minulosti (retrospektívne). Vychádza sa z prevažujúceho

prístupu, že súd právo netvorí, ale iba nachádza. Pokiaľ dôjde k zmene judikatúry bez zmeny právnej
normy, nejde o zmenu právneho pravidla; ide o tú istú normu iba je nanovo vyjadrený jej obsah. Z toho
vyplýva, že účinky zmeny judikatúry nemožno obmedziť len do budúcnosti. Súd, ktorý rozhoduje po
zmene judikatúry nemôže vedome aplikovať nesprávny judikatúrou už prekonaný názor. Nový právny
názor je vzhľadom na to potrebné aplikovať aj na všetky už prebiehajúce konania. Tým sa prípustné

retrospektívne pôsobenie zmeny judikatúry líši od neprípustného retroaktívneho pôsobenia právnych
noriem“ (uznesenie č.k. 3Cdo/198/2017 z 19.03.2018, bod 18). Žalobca mal za to, že rešpektovanie
zásady nemo plus iuris obstojí aj v teste proporcionality realizovaného obvykle Ústavným súdom SR
a Európskym súdom pre ľudské práva. Žalovaný podľa žalobcu navrhuje v podstate, aby súd zbavil
žalobcu ako vlastníka jeho vlastníckeho práva, a to bez akejkoľvek náhrady a bez právneho dôvodu a

opory v akomkoľvek zákonnom ustanovení. Naopak v prípade neúspechu žalovaného v tomto súdnom
konaní má žalovaný možnosť domôcť sa vrátenia ním zaplatenej kúpnej ceny. V teste proporcionality
nie sú splnené podmienky, aby bolo možné uvažovať o priznaní právnej ochrany žalovanému ako
nadobúdateľovi sporných nehnuteľností, ktorý tvrdí, že konal v dôvere v pravdivosť zápisov vlastníckeho
práva katastri nehnuteľností. Aj túto námietku žalobca považoval za nedôvodnú.

3.8 Vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, namietanému žalovaným v odvolaní k
námietke ohľadom nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka dobrovoľnou dražbou mal žalobca
za to, že žalovaný nedôvodne vyčíta súdu prvej inštancie odchýlenie od ustálenej rozhodovacej praxe
najvyšších súdnych autorít; okresný súd rešpektoval právny názor vyjadrený v rozhodnutí Najvyššieho
súdu SR sp.zn. 2MCdo/20/2011 (R 61/2014). Otázka nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka

dobrovoľnou dražbou bola podľa žalobcu predmetom súdneho prieskumu Najvyššieho aj Ústavného
súdu Slovenskej republiky opakovane. Aktuálna judikatúra sa neodchyľuje od právnych záverov
vyjadrených v judikáte R 61/2014, ale naopak. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na bod 15. a 17.
odôvodnenia uznesenia Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS 245/2022 zo dňa 24.05.2022, podľa ktorého „v
nastolenej problematike ústavný súd poznamenáva, že právna a súdna prax v otázke uprednostnenia

ochrany práv pôvodného vlastníka pred ochranou dobromyseľného nadobúdateľa od nevlastníka prešla
obdobím názorovej nejednotnosti, ktorá sa prejavila aj v prejednávanej veci (právny názor okresného
súdu a najvyššieho súdu verzus právny názor krajského súdu vyjadrený v jeho prvom uznesení). Na
úrovni najvyššieho súdu došlo k nastoleniu jednoty rozhodnutím veľkého senátu č.k. 1 V Obdo/2/2020
z 27.apríla 2021, na ktoré poukazuje aj napadnuté uznesenie najvyššieho súdu. Na úrovni ústavnej

súdnej praxe taktiež došlo v ostatnom období k ustáleniu na právnom názore o potrebe uprednostnenia
ochrany pôvodného vlastníka s výnimkou tých prípadov, kde zákon výslovne vytvára právny rámec
pre možnosť nadobudnutia vlastníctva od nevlastníka. Z hľadiska vývoja a bližšieho odôvodnenia
ústavný súd pripomína rozhodnutie č.k. I.ÚS 50/2010 a č.k. I.ÚS 510/2016. Ústavný súd konštantne
považuje pri svojom rozhodovaní za potrebné zohľadniť aj požiadavku materiálnej spravodlivosti, na

ktorú apeluje sťažovateľka. V tejto súvislosti je potrebné vziať v úvahu na strane jednej, že pôvodná
vlastníčka (žalobkyňa) bola vzhľadom na skutkové okolnosti veci „zbavená“ vlastníckeho práva bez jej
vedomia a pričinenia, prevodom na základe sfalšovaného podpisu. Zároveň vlastnícke právo patrí medzi
práva požívajúce tú najvyššiu mieru ústavnej ochrany. Na druhej strane sťažovateľka síce konajúcav dobrej viere v zápis vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností by si mohla a mala byť vedomá,
že ide o prezumovanú hodnovernosť údajov katastra, ktorá v prípade spornosti môže byť prelomená
rozhodnutím súdu a zároveň, že kúpa nehnuteľnosti na dobrovoľnej dražbe má z hľadiska následnej

ochrany svoje zákonné a ústavné limity, najmä, že nezodpovedá rozsahu ochrany dobromyseľného
nadobúdateľa poskytovanej, napr. pri nadobudnutí veci v exekučnej dražbe, či odplatnom prevode veci
v rámci konkurzného konania.“ Ani túto námietku žalovaného nepovažoval žalobca za dôvodnú.
3.9 Žalobca navrhol rozsudok okresného súdu v zmysle §387 ods. 1 C.s.p. potvrdiť a zaviazať
žalovaného na náhradu trov konania žalobcu v plnom rozsahu. Vo vzťahu k odvolaním napadnutému

opravnému uzneseniu v súlade s §386 písm. c/ C.s.p. navrhol odvolanie voči opravnému uzneseniu
odmietnuť.

4. Žalovaný v odvolacej replike navrhol rozsudok okresného súdu zmeniť, žalobu zamietnuť, zrušiť
opravné uznesenie zo dňa 22.05.2023 a priznať žalovanému právo na náhradu trov konania v celom
rozsahu.

4.1Nestotožnilsasprávnymnázoromžalobcu,ževočiopravnémuuzneseniuniejeprípustnéodvolanie;
okresný súd v rámci poučenia o opravnom prostriedku pripustil proti nemu odvolanie. Podľa názoru
žalovaného účelom §357 písm. f/ C.s.p. nie je vylúčiť možnosť podať odvolanie voči opravnému
uzneseniu, pokiaľ rozhodol súd bez návrhu na jeho vydanie, pretože takýto záver nemá žiaden zmysel.
Uvedené je zrejmé aj s poukazom na ustanovenie §362 C.s.p. Samotná podstata dôvodu odvolania aj

proti samotného rozsudku spočívala ale v tom, že postup súdu prvej inštancie nebol zákonný, keď súd
opravným uznesením neopravil chyby v písaní a počítaní, ani iné zrejmé nesprávnosti a uvedené bolo
odvolacím dôvodom aj proti samotnému rozsudku.
4.2 Za nepravdivé tvrdenie žalobcu považoval tvrdenie, že sa jedná len o nesprávne uvedenú výmeru
pozemku. Pozemky označené žalobcom v žalobe v minulosti existovali, čo ani nebolo sporné; tieto

ale neskôr zanikli. V odvolaní poukázal žalovaný na zánik pôvodných pozemkov, čo malo byť správne
zistené súdom prvej inštancie najneskôr pri oboznámení LV č. XXXX pre k.ú. A. na poslednom
pojednávaní.
4.3 Predmetné dva pozemky vznikli na základe rozhodnutia Okresného úradu v Rimavskej Sobote,
Pozemkový a lesný odbor, pracovisko Revúca o schválení vykonania projektu pozemkových úprav

číslo OÚ-RS-PLO-2014/005303-322/RAP/VCZ z 26.09.2014 (parcely registra E č. 461/21, č. 461/27) –
Z-1739/2014-PPÚ-840/14.
4.4 Žalovaný mal za to, že zo zápisu na liste vlastníctva vyplýva, že z povahy schválenia projektu
pozemkových úprav je zrejmé, že žalobcom označené pozemky zanikli a vznikli úplne nové pozemky.
Na podporu tohto právneho názoru poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30.11.2021 sp.zn.

3Cdo/219/2019, uverejnený v ZSP 3/2023. Mal za to, že pokiaľ súd prvej inštancie nedospel k
skutkovému zisteniu o neexistencii pozemkov uvedených žalobcom v žalobe, tak takéto skutkové
zistenie bolo nesprávne a v rozpore s vykonaným dokazovaním najmä listom vlastníctva, ale aj s
rozhodnutím Okresného úradu v Rimavskej Sobote, Pozemkový a lesný odbor, pracovisko Revúca o
schválení vykonania projektu pozemkových úprav č. OÚ-RS-PLO-2014/005303-322/RAP/VCZ zo dňa

26.09.2014. Žalobca žalobu nikdy nepodal k týmto novým pozemkom, ktoré sú momentálne zapísané
na predmetnom liste vlastníctva a z tohto dôvodu žalovaný ani nemal možnosť sa brániť proti žalobe,
ktorá podaná nikdy nebola. Pokiaľ súd prvej inštancie po oprave rozhodol o tom, čo nebolo predmetom
súdneho konania, tak potom je to dôvod na zmenu rozsudku odvolacím súdom tak, že vo vzťahu
k týmto novým pozemkom žalobu zamietne, pretože žalobca v celom súdnom konaní neprodukoval

žiadne prostriedky procesného útoku vo vzťahu k týmto novým pozemkom a už iba z tohto dôvodu pre
neunesenie bremena tvrdenia je potrebné žalobu zamietnuť, pretože z tvrdení žalobcu pred súdom prvej
inštancie vôbec nie je zrejmé, prečo by mal byť žalobca vlastníkom týchto nových pozemkov, o ktorých
súd rozhodol v zmysle opravného uznesenia vydaného po samotnom rozsudku.
4.5 Nesúhlasil s názorom žalobcu, že nebola preukázaná konfiškácia. V odvolaní vysvetlil, prečo ku

konfiškácii nedošlo; zastáva názor, že posúdenie, že by mal žalovaný preukázať, že ku konfiškácii
nedošlo, je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu o preukazovaní negatívnej
skutočnosti (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn.6MCdo 17/2010).
4.6 V súvislosti s preskúmavaním otázok doručenia a právoplatnosti rozhodnutí žalovaný poukázal na
uznesenie Veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR zo 07.10.2020 sp.zn. 1 V

Cdo/6/2019, ktorého závery je potrebné aplikovať aj na doručovanie a právoplatnosť správnych aktov,
ako je to i v tomto prípade.4.7 Zotrval na svojom názore, že pri riadnom aplikovaní aj negatívnej dôkaznej teórie a súčasne zistenej
neexistencii konfiškačného rozhodnutia a neexistencii dôkazu o doručení konfiškačného rozhodnutia,
mal súd prvej inštancie dospieť ku správnemu záveru, že konfiškácia nebola riadne dovŕšená.

4.8 Žalovaný sa nestotožnil s tým, že vo vzťahu k splneniu zákonných predpokladov vydržania bola
konečným spôsobom otázka vydržania vyriešená aj odvolacím súdom. Okresný súd nezisťoval skutkové
okolnosti vydržania v pôvodnom konaní a skutkové tvrdenia boli doplnené po zrušení pôvodného
rozsudku odvolacím súdom. Žalovaný poukázal na dôvody uvedené v podanom odvolaní a opätovne
zdôraznil, že bolo preukázané, že dedičia B. C. A., zomr. dňa 18.10.1946 nemali žiadnu vedomosť

o údajnej konfiškácii a z tohto dôvodu sa oprávnene domnievali, že predmetné nehnuteľnosti zdedili.
Bolo preukázané v tomto spore, že dedičia vykonávali držbu prostredníctvom detentora - žalobcu,
ktorý užíval predmetné nehnuteľnosti na základe nájomného vzťahu, ktorý bol Dohodou o odovzdaní
nehnuteľností a o ukončení nájomného vzťahu v zmysle §22 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb., uzavretej
medzi spoločnosťou Di Mihálik s.r.o. a žalobcom, ukončený.
4.9 Žalovaný sa nestotožnil ani s tým, že by štát mal vedomosť iba o tých úkonoch, o ktorých má

vedomosť správca jeho majetku. Podľa žalovaného ide o obdobnú situáciu, ako keď spoločnosť s
ručením obmedzeným tvrdí, že nemá vedomosť o určitej skutočnosti, lebo mala svojho správcu majetku
a o určitej skutočnosti sa dozvedel iný orgán tejto spoločnosti, napr. konateľ. Teda pokiaľ sa žalobca -
štát dozvedel o skutočnostiach aj prostredníctvom iných svojich orgánov, tak je potrebné uzatvoriť, že
štát mal o týchto skutočnostiach vedomosť.

4.10 V ostatnom žalovaný poukázal na dôvody svojho odvolania a považoval vyjadrenie žalobcu za
nesprávne, pretože žalobca nezohľadňuje osobitosti tohto prípadu v porovnaní s prípadmi, ktoré boli
riešené rozhodnutiami súdov, na ktoré poukazuje.

5. Žalobca právo vyjadriť sa v odvolacej duplike nevyužil.

6.Predmetnýsporzačalpred30.06.2016.Dňa01.07.2016nadobudolúčinnosťCivilnýsporovýporiadok,
ktorý v §470 ods. 1 stanovuje, že tento zákon platí aj na konania, začaté pred nadobudnutím
jeho účinnosti. Podľa §470 ods. 2 C.s.p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

6.1 Krajský súd, ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní, podľa §34 C.s.p. preskúmal
vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa §385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu odvolania
podľa §379 C.s.p., z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa §380 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej
inštancie podľa §387 ods. 1,2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

7. V zmysle §387 ods. 1,2 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. Po preskúmaní obsahu spisu odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalovaného vo veci nie
je dôvodné. Krajský súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný
súd vykonal dostatočné dokazovanie, jeho rozhodnutie je správne, pretože správne zistil skutkový stav
a z tohto vyvodil aj správny právny záver.

9. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že právny predchodca žalovaného B. C. A. bol vlastníkom sporných
nehnuteľností; v Pozemnoknižnej vložke č. XX pre k.ú. A., kde boli sporné nehnuteľnosti pôvodne
evidované, je poznačené „konfiškované podľa Nariadenia č. 104/45 Sb.n. SNR v znení nariadenia
č. 64/46 Sb.n. SNR pre účely pozemkovej reformy, č.d. 880/48“; konfiškácia bola vyznačená na
základe listu Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, sekcie „B“, Pracovnej skupiny pre

pozemkovúreformuvTornali,č.2480/48zodňa04.05.1948,adresovanéhoOkresnémusúduTornaľana
základe rozhodnutia Povereníctva poľnohospodárstva a pozemkovej reformy z 21.05.1946 č.8082/4/46,
predloženého po dohode s Povereníctvom vnútra, podľa ktorého na návrh na konfiškáciu majetku
Ing. Zoltána Tornallyay Predsedníctvo Slovenskej národnej rady na svojom zasadnutí dňa 18.04.1946
rozhodlo, že B. C. A., nar. XX.XX.XXXX treba považovať podľa §1 ods.1 písm. d) Nar. č. 104/1945

Sb.n. SNR za zradcu a nepriateľa slovenského národa, ktorý síce nezastával v strane nijakú funkciu, ale
ako krajinský inšpektor kalvínskej cirkvi vítal v roku 1938 maďarské vojská; rozhodnutie Predsedníctva
Slovenskej národnej rady č.8082/4/46 zo dňa 18.04.1946 sa týkalo aj jeho manželky D. A.. V spise je
založené upovedomenie Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy zo dňa 22.06.1946 č.23.012/46-I/B o konfiškácii (č.l. 267) a oznámenie, že konfiškovaný majetok prevezme dňa 22.08.1946
Exponovaná inšpekcia štátnych lesov v Revúcej.
9.1 Dňa 18.10.1946 B. C. A. zomrel; jeho manželka s deťmi sa presťahovala do Maďarska.

9.2 Z listu vlastníctva č. XXXX pre k.ú. Šafárikovo (Tornaľa) vyplýva, že záznamom Z-1235/2001
bol zapísaný ako vlastník sporných nehnuteľností C. A., a to na základe Zjednodušeného registra
pôvodného stavu k nehnuteľnostiam v extraviláne zo dňa 10.12.2001 pre katastrálne územie Šafárikovo
(Tornaľa); zápis nevychádzal z aktuálneho zápisu v pozemkovej knihe, keďže v pozemnoknižnej vložke
č. XX pre k.ú. A. bol vyznačený zápis „konfiškované podľa Nariadenia č. 104/45 Sb. n. SNR v znení

Nariadenia č. 64/46 Sb.n. SNR pre účely pozemkovej reformy, č.d. 880/48“. Konfiškačná pečiatka je
uvedená na druhej strane časti A – majetková podstata PKV č. 80 pre k.ú. A., a nie v časti B - vlastníci.
9.3 Následne na základe osvedčenia o dedičstve sp.zn. 1D/363/2005-33 bolo na LV č. XXXX pre
k.ú. A. zapísané vlastnícke právo dedičov po nebohom B. C. A. a neskôr aj po J. A.. Dedičia sporné
nehnuteľnosti predali pôvodnému žalovanému Drevoindustria s.r.o. (neskôr premenovaný na Di Mihálik,
s.r.o.) zmluvou o kúpe nehnuteľností, ktorej vklad bol Správou katastra Revúca povolený rozhodnutím

č. V-310/2007 zo dňa 20.03.2007.
9.4 Dňa 12.04.2007 pôvodný žalovaný Drevoindustria s.r.o. uzatvoril Dohodu o odovzdaní nehnuteľností
so žalobcom, ako povinnej osoby (LESY Slovenskej republiky, š.p. Odštepný závod Revúca) o prebratí
užívacích práv sporných nehnuteľností pôvodným žalovaným.
9.5 Výzvou zo dňa 12.12.2011 žalobca vyzval pôvodného žalovaného na zosúladenie skutočného stavu

so stavom právnym, evidovaným v katastri nehnuteľností, kde uviedol, že „sporné nehnuteľnosti boli
pôvodne vo vlastníctve rodiny Tornallyay, zapísané na PKV č. 80, následne došlo k ich zoštátneniu
a napriek vyznačeniu konfiškačnej poznámky v príslušnej pozemnoknižnej vložke došlo k zápisu
vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností“; pôvodný žalovaný výzvu prevzal dňa 15.12.2011.
9.6 V spise sú založené zápisnice o výsluchoch svedkov, ako aj ďalšie listinné doklady i návrhy na

dokazovanie.
9.7 Okresný súd rozsudkom č.k.7C/45/2013-698 zo dňa 06.11.2020 žalobu zamietol a žalovanému
priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%; na odvolanie žalobcu krajský súd uznesením
č.k.11Co/44/2021-830 zo dňa 31.08.2022 rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie; po vrátení veci okresný súd vykonal dokazovanie

a rozhodol aktuálne odvolaním napadnutým rozsudkom č.k.RA-7C/45/2013-895 zo dňa 22.03.2023;
dňa 22.05.2023 po vyhlásení rozsudku okresný súd vydal opravné uznesenie o oprave prvého odseku
výrokovej časti rozsudku z 22.03.2023.

10. V prvom rade krajský súd považuje za potrebné uviesť, že konfiškačné zákony sú právne upravené

v Nariadení Predsedníctva SNR z 27.02.1945 č. 4/1945 Sb.n. SNR a v Nariadení SNR z 23.08.1945
č.104/1945 Sb.n. SNR, obidve účinné od 01.03.1945. Z obidvoch nariadení vyplýva, že s okamžitou
platnosťou a bez náhrady sa konfiškuje pre účely pozemkovej reformy pôdohospodársky majetok na
území Slovenska, ktorý je vo vlastníctve osôb maďarskej národnosti, pokiaľ prevyšuje výmeru 50 ha,
zradcov a nepriateľov slovenského národa akejkoľvek národnosti, pričom pre posúdenie príslušnosti k

nemeckej alebo maďarskej národnosti je rozhodujúcim najmä jazyk užívaný v rodinnom styku, alebo
príslušnosť k maďarskej alebo nemeckej politickej strane po 29.09.1938, alebo priznanie národnosti
pri niektorom sčítaní ľudu po roku 1929; za zradcov a nepriateľov slovenského národa treba pokladať
osoby, ktoré sa považujú za osoby štátne nespoľahlivé podľa §4 Nariadenia č. 50/1945 Sb.n. SNR; o
tom, ktoré osoby treba považovať za osoby nemeckej či maďarskej národnosti (ods. 4) alebo za zradcov

a nepriateľov slovenského národa (ods. 5),...ako aj o tom, či možno pripustiť výnimku podľa ods. 3,
rozhodne Predsedníctvo Slovenskej národnej rady na návrh Povereníctva Slovenskej národnej rady
pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu, podaný v dohode s Povereníctvom Slovenskej národnej
rady pre veci vnútorné; rozhodnutím Predsedníctva Slovenskej národnej rady podľa odseku 6 považuje
sa majetok takejto osoby za skonfiškovaný podľa ods. l alebo 2 dňom účinnosti tohto nariadenia; proti

tomuto rozhodnutiu sťažnosť na Najvyšší správny súd sa nepripúšťa.
10.1 Okresný súd správne konštatoval časovú následnosť za použitia správnej právnej úpravy
konfiškačných nariadení v prejednávanej veci; správne zodpovedal predbežnú otázku, že vlastnícke
právo k sporným nehnuteľnostiam na základe konfiškácie prešlo na právneho predchodcu žalobcu –
Československýštát;vyznačenákonfiškačnádoložkavpozemnoknižnejvložke,akoajrozhodnutiesúdu

o jej vyznačení, je právne účinné.
10.2 Odvolací súd (vzhľadom na odvolacie námietky žalovaného) zdôrazňuje, že v súvislosti s
posudzovanímzákonnostikonfiškácienazákladetzv.BenešovýchdekrétovasúvisiacichnariadeníSNR
je potrebné vychádzať z premís, že dekréty prezidenta sú súčasťou právneho poriadku SR; ÚstavaSR vychádza v tomto kontexte z princípu recepcie dovtedajšieho právneho poriadku, čo je vyjadrené v
ustanoveníjejčlánku152ods.1,vktoromsakonštatuje,žeústavnézákony,zákonyaostatnévšeobecne
záväznéprávnepredpisyzminuléhoobdobiazostávajúvSlovenskejrepublikevplatnosti,akneodporujú

ústave; Ústavný súd SR vo svojej rozhodovacej činnosti doposiaľ nekonštatoval nesúlad dekrétov
prezidenta a súvisiacich právnych aktov s ústavou. Ku konfiškácii majetku (napr. na základe dekrétov
prezidenta č.12/1945 Sb., č.108/1945 Sb., Nariadení SNR č.4/1945 Sb., č.104/1945 Sb.) dochádzalo
priamo zo zákona (ex lege). Právnym titulom nadobudnutia vlastníctva na základe konfiškácie majetku
bol teda dekrét prezidenta, resp. nariadenie SNR, a nie správny akt. Právne účinky konfiškácie nastávali

nadobudnutím jej právnej záväznosti - 01.03.1945 – teda dňom nadobudnutia účinnosti nariadení SNR
(č.4/1945 Sb., č.104/1945 Sb.).
10.3 Právnym titulom prechodu vlastníckeho práva na základe konfiškácie bol teda právny predpis;
napriek tomu, že konfiškácia nastávala ex lege, príslušné správne orgány rozhodovali o splnení
podmienok pre konfiškáciu formou správneho aktu. V zásade sa pri ich posudzovaní uplatňuje
prezumpcia správnosti, a to aj v prípade, ak by takéto rozhodnutie, vydané na to oprávneným orgánom

obsahovalo vady. Všeobecné súdy nie sú oprávnené preskúmavať správny akt z pohľadu jeho vecnej
správnosti.
10.4 Vady v konfiškačnom konaní samy osebe nie sú spôsobilé účinky konfiškácie spochybniť, lebo
právnym titulom nadobudnutia vlastníctva nie je správny akt, ale právny predpis/dekrét/nariadenie.
Konfiškačné rozhodnutie je potrebné považovať za rozhodnutie, deklarujúce, že podmienky pre

konfiškáciu majetku sú splnené a že majetok bol dňom účinnosti Nariadenia č.104/1945 Sb., t.j. dňom
01.03.1945 skonfiškovaný.
10.5 Aj Najvyšší súd SR v uznesení sp.zn. 6Cdo/67/2019 konštatuje, že „všeobecný súd posudzuje
predovšetkýmotázku,čidošlokodňatiuvlastníctvaprávnychpredchodcovžalovanýchaknadobudnutiu
sporných nehnuteľností do vlastníctva štátu v súlade so zákonom. Verejné listiny vydávané podľa

Nariadenia vlády č. 104/1946 Sb.n. SNR boli a aj v súčasnosti sú dokladmi o vlastníctve pridelencov
k prideleným nehnuteľnostiam a sú vkladu schopné pre zápis nadobudnutého vlastníctva do katastra
nehnuteľností. Všeobecné súdy nie sú oprávnené skúmať ich platnosť či zákonnosť mimo rámca
správneho súdnictva, ale len so zreteľom na to, či išlo o akty nulitné a či správny akt nadobudol
právoplatnosť a či je vykonateľný...pri kategórii aktov, ktoré sú len vecne chybné alebo nezákonné, platí

prezumpcia ich správnosti, preto pokiaľ neboli vymedzeným postupom opravené alebo zrušené, musia
byť považované za bezchybné“.

11. Odvolateľ namietal v prvom rade nezákonnosť opravného uznesenia z dôvodu, že neboli splnené
procesné podmienky na jeho vydanie.

11.1 Zo spisu vyplýva, že okresný súd vydal opravné uznesenie, pretože v rozsudku určil vlastnícke
právo (aj) ku dvom pozemkom, ktorých výmera nekorešponduje s aktuálnym listom vlastníctva. Z
obsahu spisu je zistiteľné, že predmetné dva pozemky vznikli na základe rozhodnutia Okresného úradu
v Rimavskej Sobote, Pozemkový a lesný odbor, pracovisko Revúca o schválení vykonania projektu
pozemkových úprav číslo OÚ-RS-PLO-2014/005303-322/RAP/VCZ z 26.09.2014 (parcely registra E

č. 461/21, č. 461/27) – Z-1739/2014-PPÚ-840/14. Jedná sa o totožné pozemky, o ktorých súd prvej
inštancie viedol v spore dokazovanie; rozdielna je ich rozloha, keď v rozsudku ich označil ako pozemky,
zapísané v katastri nehnuteľnosti na liste vlastníctva správy katastra Revúca, pre okres Revúca, obec A.,
k.ú.A.č.XXXXakopozemokparc.reg.Eevidovanánamapeurčenéhooperátuč.461/21,druhpozemku
lesné pozemky o výmere 718197 m2 namiesto správnej výmery 656285 m2 a pozemok parc.reg. E

evidovaná na mape určeného operátu č. 461/27, druh pozemku lesné pozemky o výmere 901560 m2
namiesto správnej výmery 887175 m2.
11.2 Ustanovenie §224 C.s.p. upravuje postup súdu pri vydaní opravného uznesenia. Hoci je súd
viazaný vlastným vyhláseným rozsudkom (§219 ods. 4 C.s.p.), formálne alebo technické nedostatky
rozsudku umožňuje odstrániť jednoduchšími procesnými postupmi, a to jeho opravou alebo doplnením.

Predmetom opravy môžu byť predovšetkým také očividné pochybenia, ku ktorým došlo pri vyhlásení
alebo v písomnom vyhotovení rozsudku, ktoré sa prejavujú pisárskou chybou alebo sú následkom
chyby v počítaní. Právny pojem „iná zrejmá nesprávnosť“ je relatívne neurčitý, súdna prax ho však
stabilne vykladá tak, že ide o nesprávnosť podobnej povahy ako chyba v písaní alebo počítaní, ktorá
je následkom náhleho a okamžitého zlyhania duševnej či mechanickej činnosti osoby, ktorá rozsudok

vyhlasovala alebo vyhotovovala a ktoré sú úplne zjavné. Účelom inštitútu opravného uznesenia je
napravenie pochybení, ktorých sa dopustil súd. Opravným uznesením nie je možné napraviť vecnú
chybu žaloby či iného procesného podania sporovej strany. Je vylúčené, aby súd opravným uznesením
menil alebo opravoval už vyhlásený rozsudok iba preto, že si neskôr uvedomil jeho nesprávnosť;nemožno týmto postupom opraviť ani vecnú chybu žaloby či vecný nedostatok podania sporovej strany,
ktorý spôsobil vecnú nesprávnosť rozsudku.
11.3 Je však potrebné zdôrazniť, že súd nepreberá automaticky do rozsudku obsah podaní strán (ktoré

môžu obsahovať chybu), ale konfrontuje ich s obsahom spisu, vrátane listinných dôkazov, predložených
stranami. Ak nesprávnosť alebo rozpornosť označenia vyplýva z dôkazov, pripojených k žalobe, s
ktorými sa súd mal možnosť oboznámiť, súd chybu odstráni, aj keď ju sám predtým nespozoroval. To
platí za predpokladu, že tým nebude zasiahnuté do práv iných osôb, než sú sporové strany. Ak existujú
dôvody na vykonanie opravy, súd bez nariadenia pojednávania vydá opravné uznesenie, ktoré doručí

subjektom konania; opravu chyby môže súd vykonať vždy z úradnej moci (ex offo), a to kedykoľvek,
keď ju zistí. Na vydanie rozhodnutia o oprave zákon neurčuje lehotu. Návrh na opravu môže kedykoľvek
podať aj strana sporu, prípadne aj iný subjekt konania (intervenient, prokurátor). O návrhu na opravu
súd rozhodne uznesením, v ktorom sa musí vysporiadať s celým návrhom. To znamená, že buď
vydá navrhované opravné uznesenie, alebo iné procesné rozhodnutie vo vzťahu k podanému návrhu
(čiastočné alebo úplné zamietnutie návrhu na opravu).

11.4 Rozhodujúc o tejto odvolacej námietke krajský súd poukazuje na ustanovenie §357 písm. f) C.s.p.,
podľa ktorého je odvolanie prípustné proti uzneseniu, ktorým sa rozhodlo o návrhu na opravu chýb
v písaní a počítaní a iných správnych nesprávnosti, okrem odôvodnenia. Keďže o oprave rozsudku
rozhodol okresný súd podľa §224 C.s.p. bez návrhu (ex offo), krajský súd má za to, že odvolanie voči
preskúmavanému opravnému uzneseniu nie je prípustné, preto odvolanie žalovaného podľa §386 písm.

c/ C.s.p. odmietol.

12. Žalovaný ďalej svoje odvolanie voči rozsudku okresného súdu odôvodnil tým, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

12.1 Vo vzťahu k odvolacej námietke ohľadom neexistencie dvoch pozemkov, ku ktorým okresný súd
určil vlastnícke právo (LV č. XXXX pozemok na parcele registra EKN č. XXX/XX o výmere 718917 m2
a pozemok na parcele registra EKN č. XXX/XX o výmere 901560 m2) mal za to, že okresný súd mal
žalobu na takomto určení zamietnuť.
12.2 Krajský súd v tomto smere odkazuje na svoje odôvodnenie v bodoch 11.1 a 11.3 s tým, že

pochybenie v rozsudku okresný súd napravil a vydal opravné uznesenie, voči ktorému nie je prípustné
odvolanie (na tom nič nemení ani skutočnosť, že okresný súd uviedol v tomto uznesení nesprávne
poučenie o možnosti podať opravný prostriedok).

13. V ďalšej odvolacej námietke žalovaný zdôraznil, že žalobca nepreukázal, že skutočne došlo k

predmetnej konfiškácii a že táto bola riadne dovŕšená.
13.1 Okresný súd sa s uvedenou otázkou riadne vysporiadal, správne konštatoval v skutkovom stave
časovú následnosť za použitia správnej právnej úpravy konfiškačných nariadení v prejednávanej veci;
správne teda zodpovedal predbežnú otázku, že vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam na základe
konfiškácie prešlo na právneho predchodcu žalobcu – Československý štát; vyznačená konfiškačná

doložka v pozemnoknižnej vložke, ako aj rozhodnutie súdu o jej vyznačení, je právne účinné.
13.2 Pre úplnosť krajský súd odkazuje aj na body 10.-10.6 v dôvodoch tohto rozhodnutia.

14. Žalovaný ďalej ako osobitné nesprávne skutkové zistenia v spojení s nesprávnym právnym
posúdením skutkového stavu považoval závery súdu prvej inštancie v súvislosti s vydržaním pozemkov;

k nesprávnym skutkovým zisteniam dospel ohľadom držby týchto pozemkov právnymi predchodcami
žalovaného a ohľadom splnenia podmienok vydržania.
14.1Krajskýsúdvprvomradezdôrazňuje(aajžalovanýsastotožnilstýmtoprávnymnázorom),žedržba
pozemkov žalovanému nemohla začať plynúť iba s poukazom na schválenie ZRPS, ktorú skutočnosť
vysvetlil odvolací súd už v zrušujúcom uznesení, pretože zjednodušený register nepredstavuje zákonný

spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva a v zmysle zákona č. 330/1991 Zb. ako aj zákona č. 180/1995
Z.z. sa vlastníctvo nenadobúdalo, ale iba sa zisťovali dostupné údaje o právnych vzťahoch a na ich
základe sa zostavoval register obnovenej evidencie pozemkov (viď bod 13.3).
14.2 Je ale nesprávna úvaha žalovaného, že do doby oprávnenej držby právneho predchodcu
žalovaného(DiMiháliks.r.o.)jepotrebnézapočítaťajdržbuprávnychpredchodcovužodsmrtiporučiteľa

(od 18.10.1946), pretože dedičstvo sa nadobúda zo zákona smrťou poručiteľa a právnym dôvodom
uchopeniadržbybolonadobudnutievlastníckehoprávadedenímkudňu18.10.1946.Žalovanýopomína,
že v danom prípade ide o konkurenciu titulov nadobudnutia vlastníctva, a to konfiškácie majetku
na základe prezidentských dekrétov, ktoré neboli zrušené a až do súčasnosti sú účinné (bližšie viďodôvodnenie v bodoch 10.-10.6 tohto uznesenia), preto neprichádza do úvahy následný nadobúdací
titul vlastníctva dedením.
14.3 Ani prípadné vydržanie nemohlo byť titulom nadobudnutia vlastníckeho práva žalovaného,

resp. jeho predchodcov: na prerušenie plynutia vydržacej doby má zásadný vplyv výzva žalobcu zo dňa
12.12.2011 pôvodnému žalovanému na zosúladenie skutočného stavu so stavom právne evidovaným v
katastrinehnuteľností,ktorúvýzvupôvodnýžalovanýprevzaldňa15.12.2011.Lendotejtodobyžalovaný
(resp. jeho právni predchodcovia) mohol užívať sporné nehnuteľnosti v domnienke, že je na základe
kúpnej zmluvy, účinnej dňa 20.03.2007, ich vlastníkom. Na tomto mieste krajský súd pripomína, že

žalobca podal žalobu na určenie vlastníckeho práva dňa 18.03.2013. Pokiaľ sa žalovaný (resp. jeho
právny predchodca) na základe kúpnej zmluvy cítil a správal ako vlastník, táto jeho vedomosť (a tým
dobrá viera aj plynutie vydržacej doby) bola spochybnená dňom 15.12.2011, kedy sa dozvedel, že
žalobca mieni ohľadom vlastníctva zosúladiť právny stav so skutočným a následne aj dňa 18.03.2013
podal žalobu o určenie vlastníckeho práva. Od 20.03.2007 do 15.12.2011 preto neuplynula ani zákonom
stanovená vydržacia doba 10 rokov na vydržanie; zákonné podmienky pre nadobudnutie vlastníctva

žalovaného vydržaním tak splnené neboli.
14.4 Krajský súd zdôrazňuje, že držba predpokladá okrem vedomosti držiteľa o tom, že je vlastníkom
veci aj reálny výkon oprávnení, patriacich do obsahu vlastníckeho práva týmto držiteľom. Držiteľom
sporných nehnuteľností nemohol byť C. A., ktorý zomrel XX.XX.XXXX a ani jeho dedičia, ktorí nikdy
sporné nehnuteľnosti neužívali, mali vedomosť o tom, že ich užívajú Štátne lesy, nemali ani vedomosť o

tom, že prebieha súdne konanie ohľadom týchto pozemkov; títo dedičia nikdy nevykonávali žiadne práva
a povinnosti vlastníka ani držiteľa sporných nehnuteľností, neplatili daň, neužívali ich, neprenechali ich
inému subjektu do užívania.
14.5 Pokiaľ bol na list vlastníctva č. XXXX v k.ú. Šafárikovo záznamom zapísaný ako vlastník C. A. na
základe ZRPS zo dňa 10.12.2001, išlo o nesprávny zápis, ku ktorému došlo zjavne nedôslednosťou

vyhotoviteľa projektu ZRPS (konfiškačná pečiatka nie je uvedená v časti B - vlastníci, ale na druhej
strane časti A - majetková podstata PKV číslo 80 pre k.ú. A.), teda pochybením zo strany príslušných
orgánov verejnej moci.

15. Nemožno sa stotožniť ani s odvolacou námietkou žalovaného, že ide o ten istý štát, ktorý vydal

rozhodnutie zo dňa 10.12.2001, participoval na dražbe a ktorý dedičom potvrdil, že sú vlastníkmi
predmetných nehnuteľností ku dňu smrti poručiteľa, teda od 18.10.1946.
15.1 Občiansky zákonník v §21 uvádza, že pokiaľ je účastníkom občianskoprávnych vzťahov štát, je
právnickou osobou; štát ako subjekt občianskoprávnych vzťahov má rovnaké postavenie ako ostatné
fyzické a právnické osoby, keďže aj na jeho účasť v týchto vzťahoch treba aplikovať ustanovenie §2

ods. 2, podľa ktorého v občianskoprávnych vzťahoch majú účastníci rovnaké postavenie; účastníkmi
občianskoprávnych vzťahov môžu byť fyzické osoby (§7), právnické osoby (§ 8) alebo štát (§21); v mene
štátu vystupujú v občianskoprávnych vzťahoch orgány štátu; o ktorý orgán v konkrétnom prípade pôjde,
vyplýva z právnych predpisov (najmä administratívnej povahy), ktoré upravujú právomoc jednotlivých
štátnych orgánov.

15.2 Podľa výpisu z obchodného registra Okresného súdu Banská Bystrica vložka číslo 155/
S štátny podnik Lesy Slovenskej republiky od svojho vzniku spravuje okrem iného lesný a iný
majetok vo vlastníctve Slovenskej republiky; podľa §5 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku je
podnik právnickou osobou, vystupujúci v právnych vzťahoch vo svojom mene a nesie zodpovednosť
vyplývajúcu z týchto vzťahov, nezodpovedá za záväzky štátu alebo iných subjektov. Slovenská republika

v súdnom spore vystupuje ako účastník občianskoprávnych vzťahov; v zmysle článku 6 ods.1 C.s.p.
strany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možností uplatňovať
prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej
veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie
strán sporu. Štát koná prostredníctvom svojich orgánov verejnej moci; Slovenská republika ako

právnická osoba realizuje svoje práva vlastníka prostredníctvom správcu, ktorým je v danej veci štátny
podnik Lesy Slovenskej republiky.
15.3 Správca majetku vo vlastníctve Slovenskej republiky nemá vo vzťahu k notárovi, vo vzťahu k
orgánom štátnej správy ani vo vzťahu k orgánom súdnej moci odlišné postavenie ako akákoľvek iná
právnická osoba alebo fyzická osoba. Notár ani okresný úrad nemá žiadnu informačnú povinnosť vo

vzťahu k správcovi lesného majetku.

16. Ani odvolacia námietka žalovaného, že žalobca nikdy nebol držiteľom pozemkov označených v
žalobe, pretože tieto užíval výlučne na základe nájomného vzťahu ako detentor, neobstojí. Krajský súduž v zrušujúcom uznesení a aj v bodoch 10.-10.6 tohto uznesenia vysvetlil, že konfiškácia majetku
predstavovala nadobudnutie vlastníctva štátom na základe zákona; uzatváranie akýchkoľvek zmlúv
v rozpore so zákonom, t.j. prezidentským dekrétom nezmenilo právne postavenie tohto vlastníka.

Majetok štátu spravuje štátny podnik (viď body 15.-15.3 odôvodnenia tohto rozhodnutia); žalobca
nadobudol vlastnícke právo na základe prezidentského dekrétu, ktorý právny stav doposiaľ trvá.

17. Žalovaný sa nestotožnil s právnym názorom okresného súdu, že s poukazom na závery
Veľkého senátu Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí sp.zn. 1 V Obdo/2/2020 mu nemožno v tomto

prípadeposkytnúťsúdnuochranu;poukázalnazrušenýpôvodnýrozsudoksúduprvejinštancieohľadom
nadobúdania vlastníckeho práva v dobrej viere od nepravého vlastníka, s ktorým súhlasí. Krajský
súd nepovažuje za potrebné túto časť odvolania osobitne komentovať, pretože o pôvodnom rozsudku
okresného súdu rozhodol uznesením č.k.11Co/44/2021—830 zo dňa 31.08.2022, uviedol dôvody jeho
zrušenia a vrátenia veci, na základe ktorého uznesenia súd prvej inštancie, súc viazaný právnym
názorom vysloveným v tomto zrušujúcom uznesení, opätovne rozhodol; pôvodný rozsudok okresného

súdu aktuálne nepodlieha odvolaciemu prieskumu krajského súdu.
17.1 Žalovaný nesúhlasí s aplikáciou záverov rozhodnutia Veľkého senátu sp.zn.1 V Obdo/2/2020
z 27.04.2021 (R 56/2021) na prejednávanú vec; krajský súd preto považuje za potrebné uviesť, že na
právne závery tohto zásadného rozhodnutia už medzičasom nadviazal najvyšší súd aj rozhodnutiami
sp.zn. 8Cdo/278/2019, 7Cdo/174/2020, 7Cdo/52/2023, 7Cdo/272/2021, 4Cdo/86/2023 z 26.06.2024;

tiež Ústavný súd SR v náleze z 19.01.2021 sp.zn. I. ÚS 510/2016, publikovaný v Zbierke nálezov
a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 10/2021, a aj v uznesení z 09.02.2021
sp.zn. IV. ÚS 59/2021 do istej miery korigoval svoje predošlé rozhodnutia vo vzťahu k nastolenej
právnej otázke nadobúdania vlastníctva od nevlastníka. Právna a súdna prax v otázke uprednostnenia
ochrany práv pôvodného vlastníka pred ochranou dobromyseľného nadobúdateľa od nevlastníka prešla

obdobím názorovej nejednotnosti, na úrovni ústavnej súdnej praxe taktiež došlo v ostatnom období
k ustáleniu na právnom názore o potrebe uprednostnenia ochrany pôvodného vlastníka s výnimkou
tých prípadov, kde zákon výslovne vytvára právny rámec pre možnosť nadobudnutia vlastníctva od
nevlastníka. Zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov je podľa zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch
v zmysle §8 ods. 3, §20 ods. 1 písm. b), §21, §22 a §23 ods. 1 písm. b) zverené najvyššiemu súdu (resp.

jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iného priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu
výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (I. ÚS 17/01, III. ÚS 346/05). Od
01.07.2016 je zabezpečenie jednoty rozhodovania a jednoty judikatúry predovšetkým úlohou veľkého
senátu najvyššieho súdu (§48 C.s.p. - II. ÚS 252/2019). Veľký senát je zásadným právnym nástrojom,
ktorým možno zjednotiť rozdielnu rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, a to aj s ohľadom na záväznosť

jeho rozhodnutí podľa §48 ods. 3 veta prvá C.s.p. pre ostatné senáty (občianskoprávneho ako aj
obchodnoprávneho kolégia) najvyššieho súdu.
17.2 Ohľadom uvedeného je správna aj argumentácia žalobcu vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného,
s ktorou sa krajský súd stotožňuje (viď body 3.7 - 3.8 tohto rozhodnutia).

18. Vyššie uvedené skutočnosti sú aj odpoveďou na ďalšiu odvolaciu námietku žalovaného
o nesprávnom právnom posúdení súdu prvej inštancie ohľadom prechodu vlastníckeho práva v
dobrovoľnej dražbe a o povinnosti súdu skúmať ne/platnosť dobrovoľnej dražby ako predbežnej otázky,
pričom nemohol dospieť k záveru, že nikto nemôže previesť viac práv než sám má.
18.1 S poukazom na to, že je nesprávne konštatovanie žalovaného, že pri dobrovoľnej dražbe sa jedná

o originárny spôsob nadobúdania vlastníctva a o prechod vlastníckeho práva, odvolací súd sa plne
stotožňuje so záverom okresného súdu v odôvodnení jeho rozsudku (v bode 83 – tu bod 1.28-1.29
rozhodnutia), v plnom rozsahu naň odkazuje a v tomto smere ho nepovažuje za potrebné nijako doplniť.

19. Vzhľadom na uvedené krajský súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu, a to aj v závislom

druhomvýroku(§379písm.a)C.s.p.)otrováchkonaniavzmysle§387ods.1,2C.s.p.akovecneaprávne
správny potvrdil.

20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§393 ods.2 druhá
veta C.s.p.).

Poučenie:Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p..)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde ( § 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,

a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.

(§ 127 ods. 1 C.s.p.)
Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 C.s.p.).
Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so
žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C.s.p.). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo

zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).Povinnosť podľa predchádzajúceho odseku neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Ak má dovolanie vady podľa § 429 C.s.p. a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.