Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, May 28, 2024

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11CoCsp/30/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5721202439
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Topoľančík
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:5721202439.2

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Vladimíra Topoľančíka a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v právnej
veci žalobcu: Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom Tomášikova 48, 832 37 Bratislava, IČO: 00 151 653,
právne zastúpeného spoločnosťou: Roman Kvasnica a partneri, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom
Žilinská cesta 130, 921 01 Piešťany, IČO: 36 866 598, proti žalovanej: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom

C. XXX/X, XXX XX D. D., zastúpenej splnomocneným zástupcom: Centrum správnej pomoci Košice,
so sídlom Tomášikova 147/3, 040 01 Košice – Sever, IČO: 51 847 124, o zaplatenie 74.334,61 Eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 5Csp/67/2021-321 zo
dňa 03. augusta 2023, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a IV. zrušuje a vec mu vracia
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II. a III. zostáva nedotknutý.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Martin (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) odvolaním napadnutým
rozsudkom zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi istinu 63.677,64 Eur, zmluvný úrok vo výške 10.574,06
Euraúrokzomeškaniavovýške9.114,03Eur,spolusúrokomvovýške5,08%ročnezosumy63.787,64

Eur od 16.06.2021 do 15.07.2021, zo sumy 63.767,64 Eur od 16.07.2021 do 13.08.2021, zo sumy
63.747,64 Eur od 14.08.2021 do 28.09.2021, zo sumy 63.727,64 Eur od 29.09.2021 do 08.03.2022, zo
sumy 63.707,64 Eur od 09.03.2022 do 30.04.2022, zo sumy 63.677,64 Eur od 01.05.2022 do zaplatenia,
najneskôr do 20.02.2038; spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 74.361,70 Eur od
16.06.2021 do 15.07.2021, zo sumy 74.341,70 Eur od 16.07.2021 do 13.08.2021, zo sumy 74.321,70
Eur od 14.08.2021 do 28.09.2021, zo sumy 74.301,70 Eur od 29.09.2021 do 08.03.2022, zo sumy

74.281,70 Eur od 09.03.2022 do 30.04.2022, zo sumy 74.251,70 Eur od 01.05.2022 do zaplatenia, a to
všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.). Vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II.),
konanie v časti o zaplatenie istiny vo výške 50,- Eur zastavil (výrok III.) a priznal žalobcovi voči žalovanej
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 64,88 % (výrok IV.).

1.1. Súd prvej inštancie mal po vykonanom dokazovaní preukázané, že medzi žalobcom a žalovanou

došlo k platnému uzavretiu Zmluvy o splátkovom úvere, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo
výške 2.300.000,- Sk, pričom mal za to, že v zmluve boli riadne uvedené všetky jej náležitosti, najmä
spracovateľský poplatok vo výške 15.999,00 Sk, ktorý mal byť uhradený z prostriedkov úveru, ďalej
mesačný poplatok za správu úveru vo výške 90,- Sk, mesačná splátka vo výške 11.548,- Sk, splatnosť
prvej splátky dňa 20.04.2008 a poslednej dňa 20.02.2038, počet splátok 359, úroková sadzba 6,20
% do 20.03.2013. K zmluve bola pripojená aj Zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti

datovaná dňa 20.03.2008. Osobitne k námietkam žalovanej ohľadne odpočítania spracovateľského
poplatku (a tvrdeniam, že jej nebol poskytnutý úver v dohodnutej výške) uviedol, že k čerpaniuúveru došlo v súlade so zmluvnými dojednaniami uvedeným v zmluve, kde bola riadne určito a
zrozumiteľné uvedená výška spracovateľského poplatku aj spôsob úhrady, o čom mala žalovaná pri
uzatváraní zmluvy vedomosť, nakoľko tieto údaje, ako aj progresívny spôsob splácania úveru bol riadne

uvedený v úvodných náležitostiach zmluvy, s obsahom ktorej sa žalovaná pri podpise zmluvy riadne
oboznámila. V tomto smere poukázal na znenie bodu 6. Zmluvy, v zmysle ktorého v prípade zmeny
výšky splátky alebo splátkového plánu bolo dohodnuté, že banka je oprávnená zmeniť výšku splátky,
ktorú inkasuje na základe súhlasu s inkasom, tak, aby konečná lehota splatnosti úveru dohodnutá
v základných podmienkach bola dodržaná. Žalovaná teda tvrdenia ohľadne neposkytnutia úveru v

dohodnutej výške, bezdôvodného obohatenia žalobcu, ako aj nesprávneho výpočtu zmluvného úroku
žalobcu nepreukázala. Súd podrobiac predmetnú spotrebiteľskú zmluvu súdnej kontrole nezistil, že by
zmluva obsahovala neprijateľné zmluvné podmienky, teda ustanovenia, ktoré by spôsobovali značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Z prehľadu úhrad
žalovanej mal súd preukázané, že žalovaná si neplnila svoju povinnosť splácať úver v dohodnutých
mesačných splátkach riadne a včas.

1.2. Pokiaľ ide o vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru, ktorého platnosť žalovaná namietala, súd
prvej inštancie mal z predložených Produktových obchodných podmienok pre hypotekárne a splátkové
úvery účinné od 01.01.2015 (bod 8. 1 písm. a/) preukázané, že omeškanie dlžníka so splácaním
pohľadávky banky o viac ako 3 mesiace oprávňuje veriteľa vyhlásiť mimoriadnu splatnosť pohľadávky

a požadovať splatenie pohľadávky banky v lehote, ktorú oznámi v oznámení o mimoriadnej splatnosti.
Prípady porušenia boli upravené aj vo Všeobecných obchodných podmienkach, ako aj Obchodných
podmienkach Slovenskej sporiteľne, a.s., pre poskytovanie úverov a povolených prečerpaní Privátnym
klientom a MIKRO podnikateľom. Podľa názoru súdu prvej inštancie bola medzi stranami platne
dohodnutá možnosť veriteľa žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky,

nakoľko táto dohoda vyplývala z pripojených obchodných podmienok, pričom právo veriteľa na
vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru nemusí byť upravené priamo v texte zmluvy, ale postačuje,
ak je uvedené v obchodných podmienkach, na ktoré zmluva výslovne odkazuje, a súčasne je zmluva
podpísaná a obchodné podmienky musia byť spotrebiteľovi pri podpise zmluvy známe alebo k zmluve
priložené. V okolnostiach prejednávanej veci potom konštatoval, že v dôsledku neplnenia povinností

žalovanou uhrádzať mesačné splátky riadne a včas, ju žalobca vyzval listom zo dňa 10.09.2018 na
úhradu dlžnej pohľadávky, pričom doručenie tejto výzvy preukázal predloženou doručenkou. Následne
žalobca vyzval žalovanú listom zo dňa 12.03.2019 na úhradu dlžnej sumy vo výške 12.567,01 Eur s
tým, že ak uvedenú sumu nezaplatí, bude oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru. Doručenie
predmetnej výzvy žalobca preukázal doručenkou, v zmysle ktorej bola žalovanej výzva riadne doručená

dňa 18.03.2019. Súd potom považoval za preukázané, že žalobca vyzval žalovanú na úhradu dlžnej
sumy listom zo dňa 12.03.2019 spolu s upozornením na možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti
dlhu. Nakoľko žalovaná dlžnú sumu neuhradila, ku dňu 08.06.2019 žalobca vyhlásil mimoriadnu
splatnosť úveru. Keďže splátky istiny boli splatné k 20. dňu v mesiaci, predchádzajúce rozhodné splátky
istiny úveru boli splatné dňa 20.02.2019, 20.03.2019, 20.04.2019 a 20.05.2019. Podľa § 53 ods. 9

Občianskeho zákonníka mohol žalobca uplatniť právo podľa ust. § 565 (žiadať o zaplatenie celej
pohľadávky) najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky. Keďže žalobca
úver zosplatnil dňa 08.06.2019 do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky splatnej dňa 20.06.2019, mal
súd za to, že žalobca pristúpil k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru s ustanoveniami Občianskeho
zákonníka a s poukazom na uvedené ustálil, že k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru došlo pre

splátku splatnú dňa 10.03.2020(?), s ktorou bola žalovaná v omeškaní ku dňu vyhlásenia mimoriadnej
splatnosti najmenej tri mesiace. Tvrdenie žalobcu, že z jeho strany nedošlo k uplatneniu práva v zmysle
ust. § 565 Občianskeho zákonníka, ako to predpokladá ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ale
išlo o postup zmluvne dohodnutý s poukazom na obchodné podmienky, súd považoval za účelové.

1.3. Potom pokiaľ ide o ostatné splátky, súd s poukazom na ust. § 54a a ust. § 103 Občianskeho
zákonníka (keď žaloba bola na súd doručená dňa 03.08.2021) a s prihliadnutím aj na zákon č. 62/2020
Z. z. posúdil ako premlčané splátky splatné pred 20.09.2018, vrátane splátky splatnej dňa 20.09.2018,
odpočítalzožalobcompôvodneuplatňovanéhonárokupremlčanéčastiistiny,úrokuaúrokuzomeškania
a priznal žalobcovi nárok, ktorý konkrétne vyčíslil vo výroku I. a vo zvyšnej časti jeho žalobu zamietol

(výrok II.).

1.4. V časti sumy 50,-Eur, v ktorej žalobca vzal žalobu späť z dôvodu úhrady tejto časti dlhu žalovanou
v priebehu konania, súd konanie zastavil (výrok III.)1.5. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového
poriadku tak, že prevažne úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 64,88 % (výrok

IV.)

2. V zákonnej lehote podala žalovaná prostredníctvom svojho zástupcu proti výrokom I. a IV. rozsudku
súdu prvej inštancie odvolanie z dôvodov vymedzených ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP (t.j. že súd
prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces), § 365 ods. 1 písm. d/
CSP (konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), § 365 ods.
1 písm. e/ CSP (súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností), § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam) a § 365 ods. 1 písm. h/ CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Nesúhlasila so závermi súdu prvej inštancie,

ktorý sa nedostatočne a nesprávne vysporiadal s jej námietkou ohľadne neplatného zosplatnenia
úveru z dôvodu, že možnosť predčasne zosplatniť úver veriteľom nebola medzi zmluvnými stranami
dohodnutá. Žalovaná má za to, že prvoinštančný súd nemal preukázané, že obchodné podmienky
boli žalovanej ako spotrebiteľke pred podpisom zmluvy známe, resp. že boli k zmluve priložené. V
konaní žalovaná namietala, že s obchodnými podmienkami pred ani pri podpise predmetnej zmluvy o

úvere oboznámená nebola a ani k zmluve priložené neboli, no napriek tomu, že žalobca nepreukázal
opak, prvoinštančný súd rozhodol, že predmetná zmluva o úvere obsahuje dohodu o možnosti veriteľa
vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru. Žalovaná má za to, že zmluvná podmienka v zmysle článku II.
bodu 2 predmetnej zmluvy o úvere „Dlžník vyhlasuje, že sa oboznámil so súčasťami Úverovej zmluvy,
ktorými sú VOP, Úverové podmienky, Sadzobník a podmienky určené Zverejnením, za ktorých sa

Bankový produkt v zmysle Úverovej zmluvy poskytuje, súhlasí s nimi a zaväzuje sa ich dodržiavať.
Pre účely Úverovej zmluvy sa VOP rozumejú Všeobecné obchodné podmienky vydané Bankou s
účinnosťou od 1.8.2002 a Úverovými podmienkami Obchodné podmienky Banky pre poskytovanie
Úverov a Povolených prečerpaní Privátnym klientom a MIKRO podnikateľom účinné od 1.7.2007.
Dlžník ďalej vyhlasuje, že bol Bankou informovaný o skutočnostiach podľa § 37 ods. 2 Zákona o

bankách“, ktorá pojednáva o oboznámení sa s obchodnými podmienkami banky dlžníkom, a z ktorej
zrejme prvoinštančný súd vyvodil platnosť dojednania možnosti predčasného zosplatnenia úveru, je
zároveň zmluvnou podmienkou podliehajúcou súdnemu prieskumu v zmysle § 53 ods. 1 OZ, pričom
je nespochybniteľné, že táto zmluvná podmienka nebola individuálne dojednaná, keďže bola súčasťou
predtlačeného formulára zmluvy zo strany žalobcu, ktorej obsah v tejto časti žalovaná nemohla nijakým

spôsobom ovplyvniť. Dôkazné bremeno o opaku bolo na strane dodávateľa, ktorý však ani netvrdil,
že by malo ísť o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku. Z toho dôvodu malo byť plne legitímne
zo strany prvoinštančného súdu posúdiť, či je táto zmluvná podmienka spôsobilá objektívne vyvolať
stav hrubej nerovnováhy, s poukazom na článok 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS o objektivizácii
ochrany spotrebiteľa a zabezpečení jeho neviazanosti neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Žalovanou

namietaná zmluvne nedojednaná možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru vychádza z toho,
že mnohé prvoinštančné aj odvolacie súdy (napr. rozsudkom Okresného súdu Kežmarok, sp. zn.
9C/2/2014, zo dňa 16.09.2015, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn.
20Co/41/2016, zo dňa 27.04.2017 alebo rozsudkom Okresného súdu Prešov, sp. zn. 19C/129/2016,
zo dňa 14.10.2021, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 10Co/21/2021

zo dňa 11.01.2022) opakovane judikovali zmluvnú podmienku v článku II. bode 2 predmetnej úverovej
zmluvy ako neprijateľnú z dôvodu, že ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm.
l/ Občianskeho zákonníka, ktorá má za následok, že na spotrebiteľa je de facto prenášané dôkazné
bremeno v otázke riadneho oboznámenia sa so zmluvnými podmienkami a okolnosťami uzavretia
úverovej zmluvy. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. l/ OZ je transpozíciou smernice Rady 93/13/EHS z

05.04.1993 a to bodu 1 písm. q/ jej prílohy obsahujúcej indikatívny zoznam nekalých podmienok. Pod
písm. q/ ide aj o podmienku, ktorá spotrebiteľovi ukladá povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa
práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane. K vyššie uvedenému, kedy
prvoinštančný súd odoprel žalovanej spotrebiteľskú ochranu a neskúmal ex offo neprijateľné zmluvné
podmienky, žalovaná považovala za potrebné taktiež uviesť, že za predpokladu, ak by jej obchodné

podmienky poskytnuté boli, pre ich značný rozsah čo sa týka počtu strán a množstva ustanovení má
zato, že časť obsahu zmluvy za zákonom stanovených podmienok možno určiť aj odkazom na obchodné
podmienky, no nemá sa to ale týkať podstatných náležitosti zmluvy, keďže s týmito informáciami musí
byť spotrebiteľ písomne oboznámený už pred podpisom zmluvy o úvere, ale len dojednaní technického avysvetľujúceho charakteru. Okrem toho tiež by malo byť zachované, že stanovenie časti obsahu zmluvy
odkazom na obchodné podmienky nemôže byť ani neprimerane všeobecné, t.j. nestačí iba zmienka o
obchodných podmienkach, pretože ak má byť súčasťou zmluvy ako prejavu vôle, platia preňho, ak sa

s ním majú spájať právne účinky, rovnaké pravidlá ako aj pre iné právne úkony. Časť obsahu zmluvy,
ktorú tento odkaz určuje poukazom na obchodné podmienky, by sa mala preto stanoviť konkrétne,
určito a zrozumiteľne v zmysle § 37 OZ tak, aby bolo zrejmé úpravu ktorej časti zmluvy, t.j. práv a
povinností, treba hľadať a vykladať na inom mieste, písomne a zároveň aj nie menším písmom ako iná
časť takejto zmluvy. Žalovaná má za to, že v prípade poctivého prístupu veriteľa nie je dôvod neuviesť

povinné a podstatné náležitosti zmluvy priamo do nej samotnej. Je zrejmé, že predčasné zosplatnenie
úveru je podstatným zásahom do práv a povinnosti zmluvných strán, keď veriteľovi vzniká právo žiadať
zaplatenie celého zostatku úveru naraz a na druhej strane dlžníkovi vzniká povinnosť uhradiť tento
zostatok jednorazovo. Vzhľadom na závažnosť následkov spojených so zosplatnením dlhu je dôvodné
požadovať, aby takýto právny úkon bol preukázateľne dohodnutý s dlžníkom priamo v zmluve o úvere
a aby bol dlžník o tejto možnosti svojho postihu v prípade nesplácania náležite dopredu informovaný.

2.1. Súd prvej inštancie sa nedostatočne a nesprávne vysporiadal s alternatívnou námietkou žalovanej
čo sa týka neplatného zosplatnenia úveru z dôvodu, že k zosplatneniu nedošlo včas, a to do splatnosti
najbližšie nasledujúcej splátky. Žalovaná má za to, že prvoinštančný súd nesprávne aplikoval na
daný stav príslušný právny predpis a zároveň rozhodol v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou

NajvyššiehosúduSRatovrozporesrozsudkomsp.zn.5Cdo/36/2020zodňa15.12.2020publikovaným
aj v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2021 pod č.
R 4. Žalovaná má zato, že z ustanovení § 53 ods. 9 v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka je
potrebne brať na zreteľ druhú vetu § 565, a teda právo zosplatniť úver pri splnení podmienok § 53
ods. 9 najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky, čo sa v prejednávanej veci nestalo, keďže

žalobcapoúčinnomzaslanívýzvynamožnézosplatnenieúveruzodňa12.03.2019,ktorábolažalovanej
doručená dňa 18.03.2019, tento zosplatnil až ku dňu 07.06.2019 listom zo dňa 08.06.2019, doručenom
dňa 13.06.2019, pričom pre platné zosplatnenie to mohol urobiť do najbližšie nasledujúcej splátky,
a to do splátky splatnej dňa 20.04.2019, keďže splatnosť mesačných splátok v zmysle zmluvy bola
dohodnutá k 20-temu dňu v mesiaci, čo neurobil, a teda svoje právo nerealizoval v súlade s druhou vetou

§ 565 OZ. V tejto súvislosti poukázala na to, že žalobca vo svojom podaní doručenom prvoinštančnému
súdu dňa 20.10.2021 tvrdil, že vyhlásenie mimoriadnej splatnosti nepredstavovalo reakciu žalobcu
na nezaplatenie konkrétnej splátky, no bolo dôsledkom dlhodobého neplnenia si povinností zo strany
žalovanej, ktorá po dlhšiu dobu nesplácala úver riadne a včas, t.j. neplnila si svoje záväzky zo
Zmluvy o splátkovom úvere (bod 3 odôvodnenia rozsudku). Na základe tohto tvrdenia žalobcu je plne

opodstatnené použiť aplikáciu § 565 v spojení s § 53 ods. 9 OZ tak, ako bolo vyššie uvedené, keďže
pri zaslaní výzvy na možné zosplatnenie úveru boli splnené podmienky omeškania 90 dní s viac ako
30-timi splátkami, a teda veriteľ bol povinný úver zosplatniť do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky
po účinnom doručení výzvy žalovanej. Neskôr žalobca k odporu žalovanej tvrdil, že je nevyhnutné
považovať za splátku, pre ktorú bola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, splátku bezprostredne

predchádzajúcu vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru, t.j. splátku splatnú dňa 20.05.2019 (bod 5
odôvodnenia rozsudku). Ak by teda prvoinštančný súd bral do úvahy toto tvrdenie žalobcu, ktoré
žalovaná nerozporovala, taktiež nemohla byť mimoriadna splatnosť úveru vyhlásená platne, keďže pre
splátku splatnú dňa 20.05.2019 neboli splnené podmienky v zmysle ustanovení § 53 ods. 9 OZ, a to
omeškanie 90 dní a výzva žalovanej, a teda pre rozpor s týmto zákonným ustanovením nemôže byť

vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru platné.

2.2. Žalovaná sa nestotožňuje ani so závermi súdu prvej inštancie ohľadne neexistencie neprijateľných
zmluvných podmienok, keď má za to, že predmetná zmluva o úvere obsahuje viacero neprijateľných
zmluvných podmienok, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných

strán, pričom niektoré z nich už boli judikované vo výrokoch rozhodnutí súdov ako neprijateľné. Okrem
neprijateľnosti zmluvnej podmienky uvedenej v článku II bod 2 zmluvy o úvere, ktorú už žalovaná
podrobne rozpísala vyššie, sa žalovaná nestotožňuje ani s rozhodnutím súdu, čo sa týka poplatku za
poskytnutie úveru, majúc za to, že poplatky zaväzujú spotrebiteľa k plneniu za čisto administratívnu
agendu, t.j. jedná sa o finančné záväzky spotrebiteľa za plnenia, ktoré mu po materiálnej stránke nie sú

dodané a slúžia v skutočnosti len záujmom dodávateľa, čo zakladá značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa v zmysle ustanovení § 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Uvedený poplatok za poskytnutie úveru bol splatný okamihom uzatvorenia zmluvy, pričom
poskytovanie úveru za stavu, že si z neho ešte pred jeho poskytnutím dodávateľ zinkasuje nejakú časť,je v rozpore s ratio legis právnej úpravy úveru. Takéto úverovanie odporuje aj spotrebiteľskému právu,
pretože sa spotrebiteľovi poskytuje úver na jeho ekonomické využitie v krátenej výške, pričom veriteľ
úroky počíta aj z neposkytnutých peňažných prostriedkov. Žalovaná má za to, že uvedená podmienka

zmluvy nemôže obstáť v teste transparentnosti. Prvoinštančný súd sa absolútne nevysporiadal s jej
námietkou (aj na pojednávaní konanom dňa 22.03.2023) a ani v rámci súdneho prieskumu zmluvnej
podmienky, ktorá sa týka účtovania úhrad za poplatky za upomienky vo výške 25,00 Eur, a teda
neprijateľnosti tejto zmluvnej podmienky. Žalovaná má za to, že zmluvné dojednanie ohľadom týchto
namietaných poplatkov je neurčité, ktoré zaväzuje dlžníčku ako spotrebiteľku na plnenie, ktorého výšku

v čase uzatvorenia zmluvy nepozná, preto je možné považovať takéto dojednanie za neprijateľnú
podmienku podľa § 53 ods. 3 písm. a) a ods. 4 OZ. K tomu žalovaná uviedla, že v článku I bode 1
predmetnej zmluvy je uvedené, že „dlžník je povinný za podmienok dohodnutých v úverovej zmluve
poskytnutý úver splatiť, platiť úroky a plniť ďalšie podmienky dohodnuté v úverovej zmluve“ a v článku I
bode 5 zmluvy bolo uvedené, že dlžník súhlasí, aby banka vykonávala inkaso z inkasného účtu osobitne
vo výške úrokov a osobitne vo výške poplatkov, no nikde v zmluve nie je uvedená špecifikácia ani

výška iných poplatkov okrem spracovateľského poplatku a poplatku za správu úveru, dokonca ani v
obchodných podmienkach, kde je v bode 7.4 písmeno d) uvedené – dlžník je povinný platiť banke
poplatky podľa úverovej zmluvy alebo sadzobníka, a v celom konaní nebol súdu predložený žiaden
cenník banky preukazujúci ich výšku, žiadne doklady o druhu konkrétnych poplatkov, na ktoré platby
doposiaľ vykonané boli započítané, žiadne doklady napr. o vystavení upomienok žalovanej zo strany

veriteľa ani o ich podaní na poštovú prepravu - nieto ešte o ich skutočnom doručení žalovanej. Z
vyššie uvedeného má žalovaná za to, že nemožno akceptovať započítavanie častí úhrad žalovanej na
vyššie uvedené poplatky a aj z toho dôvodu prvoinštančný súd nesprávne rozhodol o nároku žalobcu
v jej neprospech. Tiež má žalovaná má za to, že prvoinštančný súd sa absolútne nevysporiadal s jej
námietkou a ani v rámci súdneho prieskumu zmluvy zmluvnej podmienky, ktorá sa týka účtovania úhrad

za poplatky za správu úveru vo výške 90,-Sk resp. 2,99 Eur mesačne. Napriek tomu, že ustanovenie §
37 ods. 21 zákona o bankách nadobudlo účinnosť až 10.06.2013, súdna prax opakovane vyhodnotila
takéto poplatky za neprijateľné. V tejto súvislosti poukázala napr. na rozsudok Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 18Co 109/2011 zo dňa 21.11.2012.

2.3.Ďalejžalovanánamietala,žeprvoinštančnýsúdsaabsolútnenevysporiadalsnámietkoužalovaneja
ani v rámci súdneho prieskumu zmluvy zmluvnej podmienky, ktorá sa týka kapitalizácie úrokov. Žalobca
v žalobe resp. podaní doručenom súdu dňa 20.10.2021 tvrdil, že zmluvné strany sa v zmluve o úvere
dohodli na tzv. zloženom úročení úveru – kapitalizácii zmluvných úrokov, čo znamená, že zmluvné úroky,
ktoré žalovaná v dohodnutej lehote nezaplatila, sa dňom nasledujúcim po ich splatnosti pripísali k istine

a stali sa jej súčasťou a to až do dňa 11.11.2011, kedy došlo k zmene bankového systému žalobcu (bod
2 odôvodnenia rozsudku). Žalovaná má za to, že takáto dohoda o zloženom úročení je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou, keďže spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán a zároveň je takéto konanie veriteľa, na podklade tejto konkrétnej zmluvy aj v rozpore s dobrými
mravmi. Z pohľadu neprijateľnosti zmluvnej podmienky o zloženom úročení v zmysle bodu 5.5.7.1

obchodných podmienok v znení – „Uzatvorením úverovej zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že úroky,
náklady banky spojené s úverom a poplatky sa dňom ich splatnosti dohodnutým v úverovej zmluve alebo
sadzobníkupripíšukistineúveruastávajúsajejsúčasťou.“mážalovanázato,ževzmluveoúveretakáto
možnosť dohodnutá nebola ani náznakom, že nejde o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku a
že pri vyššie uvedenej neplatnej inkorporácii obchodných podmienok do predmetnej úverovej zmluvy

je takáto dohoda neplatná. Taktiež táto zmluvná podmienka zakladá hrubú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán, keďže zdvojené úročenie je výhodné pre veriteľa, kedy sa mu zvyšuje
výnos z úveru tým, že úrok zúročuje viacnásobne a taktiež zúročuje aj poplatky bežným úrokom, čo je
vysoko nevýhodné pre spotrebiteľa a teda takáto zmluvná podmienka nemôže vo svetle jej prijateľnosti
obstáť, aj s poukazom na závery uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/257/2019 zo dňa

30.03.2022. Žalovaná má za to, že Obchodné podmienky neboli platne inkorporované do predmetnej
zmluvy o úvere a zároveň sú neplatné ako celok, pretože nespĺňajú zákonné podmienky písomného
právneho úkonu podľa § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Tieto zákonné náležitosti spĺňa iba zmluva
o úvere, nespĺňajú ich však Obchodné podmienky (nie sú nikým podpísané a odátumované). Zmluva o
úvere sa nemôže uzavrieť len s odkazom na obchodné podmienky. Je to zmluva, ktorej obsah a forma

sú uvedené v zákone, a tento vylučuje jej uzavretie len odkazom na obchodné podmienky, pokiaľ ide o
spotrebiteľské zmluvy. Ustanovenie § 273 Obchodného zákonníka nie je možné použiť, pretože nejde o
obchodnoprávny vzťah, keďže žalovaná v čase uzavretia spotrebiteľskej zmluvy nebola podnikateľom
a tiež pri spotrebiteľských zmluvách niet podobnej úpravy, aká je napr. pri poistných zmluvách vprípadeustanovenia§788ods.3Občianskehozákonníka.Neplatnosťobchodnýchpodmienokakocelku
spôsobuje neexistenciu dohody o dvojitom úročení. Čo sa týka nahliadania na zmluvnú podmienku o
kapitalizácii úrokov ako na rozpornú s dobrými mravmi, má žalovaná za potrebné uviesť (tak ako to

produkovala prostredníctvom splnomocnenej zástupkyne na pojednávaní zo dňa 22.03.2023 a taktiež
aj dňa 12.07.2023), že výška splátky úveru tak, ako bola nastavená na začiatku úveru nepokrývala ani
výšku úrokov predmetného úveru, pretože pri úvere vo výške 76.346,01 EUR (2.300.000,00 Sk) a pri
dohodnutej úrokovej sadzbe na 5 rokov vo výške 6,20 % vychádza len splátka mesačného úroku vo
výške 394,45 EUR (76346,01*0,062/12), pričom dohodnutá výška mesačnej splátky bola 383,32 EUR

(11.548,00Sk), pričom od nej treba odpočítať poplatok za správu úveru vo výške 2,99 EUR (90,00Sk)
mesačne, a teda čistá výška splátky bez poplatku dohodnutá v úverovej zmluve bola vo výške 380,33
EUR mesačne, čo je o 14,12 EUR menej, ako je mesačná výška úroku z istiny. Čiže mesačná výška
splátky nepokryla ani úrok, nieto ešte aby sa znižovala istina. Zostatok úroku, ktorý nepokryla výška
splátky, sa teda pripočítaval k istine, istina stúpala a teda tento úrok sa zúročoval znova. V podstate
dohodou o kapitalizácii splátok veriteľ zakrýval to, že dlžník nevie splatiť výškou splátky ani úrok,

nieto istinu a bežného resp. priemerného spotrebiteľa by nenapadlo prepočítavať takto výšku splátky.
Žalovanámázato,žeakékoľvekzmluvnéustanoveniemusíbyťvsúlades§39Občianskehozákonníka,
teda nesmie sa priečiť dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne neplatný. Žalovaná má za to, že
dohoda o kapitalizácii úrokov v nadväznosti na dohodu o výške splátky a dohodu o úroku v jej prípade
napĺňa podmienky konania veriteľa v rozpore s dobrými mravmi. Na vyššie uvedenej skutočnosti nič

nemení ani fakt, že zmluvné strany si dohodli riadne progresívne splácanie úveru, kedy mohol veriteľ
raz ročne, v zmysle bodu 5.5.7.7. obchodných podmienok (Ak bolo v úverovej zmluve dohodnuté riadne
progresívne splácanie pohľadávky banky, banka je oprávnená jeden krát v kalendárnom roku zmeniť
výšku splátky v závislosti od koeficientu rastu, ktorého aktuálnu hodnotu banka oznamuje zverejnením, a
to tak, aby za predpokladu, že sa novourčená výška splátky bude každoročne zvyšovať o koeficient rastu

aktuálny ku dňu zmeny výšky splátky, bola dodržaná konečná splatnosť úveru, zmenu výšky splátky
banka dlžníkovi oznámi oznámením.), upravovať výšku splátky úveru vzhľadom na výšku koeficientu
rastu, ktorý bol pri podpise zmluvy o úvere vo výške 2 % ročne. Ako vidno z prehľadu splátok doložených
žalovanou (ktoré možno aj nazvať tzv. amortizačnou tabuľkou), pri zachovaní všetkých parametrov
platných pri podpise predmetnej zmluvy o úvere a teda pri výške koeficientu rastu o 2 % ročne, pri

zachovaní výšky úrokovej sadzby vo výške 6,20 % (reálne do 5 rokov od poskytnutia úveru nedošlo
k zmene výšky koeficientu rastu, úrok bol fixovaný na 5 rokov), pri výške poplatku za správu úveru
2,99 EUR mesačne a pri počiatočnej výške splátky 383,32 Eur, ktorá sa každý rok zvyšuje o koeficient
rastu v zmysle zmluvy a za predpokladu, že by žalovaná predmetný úver splácala riadne a včas, by sa
výška samotnej istiny úveru zvyšovala až do 23. mesiaca splácania úveru. V 24. mesiaci by mierne, o

pár centov, výška mesačnej splátky bola vyššia ako splátka úroku a poplatku. Zároveň má žalovaná za
potrebné uviesť, že až v 56. mesiaci splácania od poskytnutia predmetného úveru sa jej začala znižovať
istina, teda začala sa jej znižovať reálne poskytnutá suma úveru. Žalovaná má za to, že z pohľadu banky
nebola bonitná na to, aby jej bol poskytnutý úver vo výške, v akej ho požadovala, z toho dôvodu banka
pristúpila k takýmto nekorektným podmienkam, len aby žalovanej úver poskytla, bez ohľadu na to, že

reálne na to nemala. Žalovaná k tomu dodala, že aj pri úveroch s progresívnym splácaním sa od počiatku
spláca aj istina úveru, no v o dosť nižšej výške ako pri klasickom anuitnom splácaní, čo môže potvrdiť aj
zo svojej činnosti splnomocnený zástupca žalovanej, kedy sa ešte nestretol so zmluvou s progresívnym
splácaním, kde by bola mesačná splátka nižšia ako mesačný úrok. Z vyššie uvedeného má žalovaná za
to, že zmluva o úvere uzatvorená medzi ňou a žalobcom spĺňa všetky atribúty, aby mohla byť vzhliadnutá

akorozpornásdobrýmimravmi.Žalovanámázato,žeprvoinštančnýsúdsaabsolútnenevysporiadalani
s ďalšími namietanými, spornými a nepreukázanými skutočnosťami týkajúcimi sa uplatneného nároku
žalobcu a napriek tomu rozhodol, bez unesenia dôkazného bremena žalobcom. Žalobca nepreukázal,
kedy konkrétne a na akú výšku zmenil výšku mesačnej splátky úveru, ktorú bol oprávnený meniť v
zmysle zmluvných dojednaní raz ročne vzhľadom k výške koeficientu rastu a taktiež vzhľadom k zmene

výšky úrokovej sadzby úveru po ukončení fixácie, čo je významná skutočnosť pre posúdenie jeho
nároku, čo rozporovala žalovaná na pojednávaní dňa 22.03.2023 aj na pojednávaní dňa 12.07.2023.
Žalovaná má za to, že žalobca v celom konaní nepreukázal skutočnú výšku dlžných záväzkov žalovanej,
a to tým, že nevysvetlil výšku a titul jednotlivých poplatkov, na ktoré podľa predloženého výpisu z
účtu započítaval časti platieb žalovanej, nepredložil žiadne doklady preukazujúce reálnu dohodu strán

o vyššie namietaných poplatkoch (pretože podľa zmluvy vopred jednostranne pripravenej veriteľom
nemala možnosť ich dojednanie žalovaná akokoľvek vylúčiť), nepreukázal ani či výška poplatkov za
upomienky skutočne zodpovedala Sadzobníku veriteľa, nepredložil ani len vystavené upomienky, nieto
ešte doklady o čo i len ich zaslaní žalovanej (a už vôbec nie o ich doručení). Uvedené však bol povinnýžalobca vykonať, nakoľko žalované sumy treba posúdiť čo do dôvodu a výšky i s ohľadom na to, či
v priebehu trvania zmluvného vzťahu neboli určité časti platieb žalovanej spotrebiteľky bezdôvodne
započítavané na nároky neexistujúce, resp. neoprávnené a teda na preukázanie skutočnej výšky dlhu.

Prosté vyčíslenie nárokov veriteľom však nie je žiaden naddôkaz, ale jeho správnosť a dôvodnosť musí
byť preukázaná aj so zohľadnením vykonaných platieb a preukázaním správnosti ich započítania, aké
zvolil pôvodný žalobca, lebo len tak možno preukázať zákonnosť a oprávnenosť žalobou uplatňovaných
nárokov.

2.4. Žalovaná má za to, že nemožno akceptovať ani započítavanie častí platieb žalovanej doposiaľ
vykonaných na úroky z omeškania, pretože pokiaľ veriteľ započítaval určité časti platieb (a to
preukázateľne prednostne) na poplatky, ktorých oprávnenosť nebola preukázaná, tak potom nemôže
obstáť ani výška počas zmluvného vzťahu vyúčtovaných úrokov z omeškania a započítanie častí
platieb na ne. Všetky žalovanou učinené platby za poplatky a úroky z omeškania z toho dôvodu je
potrebné považovať za splátky istiny poskytnutého úveru. Žalovaná má za to, že v konaní práve žalobca

nesie dôkaznú povinnosť, ktorej cieľom je unesenie dôkazného bremena na skutočnosti, ktoré tvrdí.
Prvoinštančný súd sa absolútne nezaoberal resp. nevysporiadal s námietkami žalovanej o možnom
rozpore predmetnej zmluvy o úvere s dobrými mravmi a z toho dôvodu jej neplatnosti a teda dôvodnosti
započítania doposiaľ uhradených splátok žalovanou na istinu úveru.

2.5.Žalovanápoukázalanajudikatúruústavnéhosúduohľadneprincípuprávnejistoty,ktoréhosúčasťou
je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach
dala rovnaká odpoveď. Napádané rozhodnutie je v rozpore s procesnými požiadavkami spravodlivosti,
prvoinštančný súd vykladá právo iba teoreticky. Rozhodnutie je v rozpore s konceptom spravodlivého
konania. Súd nedostatočne preskúmal podania, argumenty a dôkazy, ktoré boli v konaní predložené.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutkové a právne okolnosti a odvolacie dôvody podľa §365 ods. 1
CSP žalovaná navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom napadnutom rozsahu
zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie vo veci, prípadne, ak bude mať podmienky na
rozhodnutie vo veci za splnené, aby vo veci sám rozhodol tak, že žalobu žalobcu zamietne.

3. Žalobca sa k odvolaniu vyjadril, poukazujúc na to, že podané odvolanie je svojím obsahom zamerané
na opakovanie skutkových tvrdení, ktoré boli prezentované v konaní pred súdom prvej inštancie, pričom
súd prvej inštancie ich, po dôsledne vykonanom dokazovaní, vyhodnotil ako nedôvodné, nemajúce
oporu v uzavretom zmluvnom vzťahu, ani platnom práve. Žalobca je toho názoru, že súd prvej
inštancie v predmetnej veci náležite zistil skutkový stav a tento v súlade s platným právom vyhodnotil.

Vykonaným dokazovaním bolo jasne preukázané, že procesná obrana žalovanej nekorešponduje so
zistenýmreálnymstavomvecianaopakžalobcomprezentovanéskutkovétvrdeniapodporenéviacerými
listinnými dôkazmi, súd zhodnotil ako vierohodné. V tomto kontexte poukázal na judikatúru ústavného
súdu týkajúcu sa práva na spravodlivý proces.

3.1. K tvrdeniu žalovanej, že Všeobecné obchodné podmienky a Úverové podmienky jej neboli
pred podpisom zmluvy známe a k inkorporácii Všeobecných obchodných podmienok a Úverových
podmienokKinkorporáciíVšeobecnýchobchodnýchpodmienokaÚverovýchpodmienokvrámcizmluvy
o splátkovom úvere, uzavretej medzi žalobcom a žalovanou došlo v súlade s platným právom, ako
aj s rozhodovacou praxou vnútroštátnych aj európskych súdnych autorít. Z predložených listinných

dôkazovjednoznačnevyplýva,žezmluva,vrátanejejustanoveníopristúpeníkobchodnýmpodmienkam
banky, bola zo strany žalovanej riadne podpísané. Poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ C-42/15
zo dňa 09.11.2016, kde je uvedené: „zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný
dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 uvedenej smernice musia byť vyhotovené
písomne alebo na trvalom nosiči“. Nejde pritom ani o prípad neprijateľnej podmienky podľa § 53

ods. 4 písm. l) Občianskeho zákonníka, pretože nejde o prenos dôkazného bremena na žalovaného.
Oprávnenie zmluvných strán určiť časť obsahu zmluvy s odkazom na obchodné podmienky vyplýva
nielen z ustanovenia § 273 ods. 1 Obchodného zákonníka a § 37 ods. 1 Zákona o bankách, ale
potvrdzuje ho aj konštantná judikatúra slovenských a českých súdov (porovnaj napr. rozhodnutie NS
ČR sp. zn. 6 Obo 112/2007). V záverečných ustanoveniach úverovej zmluvy je obsiahnuté zmluvné

dojednanie,zktoréhonepochybnevyplývasúhlasnýprejavvôlezmluvnýchstrán,potvrdenýajpodpisom
zmluvných strán, aby sa jednotlivé práva a povinnosti zmluvných strán v úverovej zmluve výslovne
neupravené, riadili ustanoveniami obchodných podmienok, ktoré sú v úverovej zmluve jednoznačne
označené svojim názvom, subjektom ktorý ich vydal, ako aj dátumom, od kedy nadobudli účinnosť. Kzáveru, že skutočnosť uvedená v zmluve, má prednosť pred vyhlásením klienta, ktorý by tvrdil opak,
dospel aj Najvyšší súd Českej republiky v konaní pod spisovou značkou 33 Cdo 2547/2011, ktorého
závery sú aplikovateľné aj v podmienkach Slovenskej republiky. Poukázal na to, že banka, v zmysle

prvej vety ustanovenia § 37 ods. 1 Zákona o bankách, je povinná na svojej internetovej stránke a vo
svojich prevádzkových priestoroch zrozumiteľne informovať písomnou formou v slovenskom jazyku o
podmienkach na prijímanie vkladov, poskytovanie úverov a vykonávanie všetkých ďalších obchodov a o
ich cenách vrátane uvedenia príkladov. Podľa § 37 odsek 1 veta prvá zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách
a o zmene a doplnení niektorých zákonov, banka a pobočka zahraničnej banky sú povinné na svojej

internetovej stránke a vo svojich prevádzkových priestoroch zrozumiteľne informovať písomnou formou
vslovenskomjazykuopodmienkachnaprijímanievkladov,poskytovanieúverovavykonávanievšetkých
ďalších obchodov a o ich cenách vrátane uvedenia príkladov. Vzhľadom k tomu, že žalobca uvedenú
zákonnú povinnosť preukázateľne spĺňa, žalovaná mala (ako aj každý iný potenciálny klient) vždy
reálnu možnosť sa s obsahom obchodných podmienok pred uzatvorením úverovej zmluvy oboznámiť,
a to bez toho, aby musela vyvinúť neprimerané úsilie alebo vynaložiť neprimerané náklady. Každému

klientovi je naviac zamestnancom banky, pred podpísaním úverovej zmluvy, predložené v písomnej
forme aktuálne znenie obchodných podmienok, ako aj sadzobník poplatkov, pričom každému klientovi
je ponechaný ním požadovaný dostatočne dlhý čas nevyhnutný na preštudovanie si ich obsahu.
Zamestnanci banky poskytujúci úvery sú pripravení ktorémukoľvek klientovi pred podpisom zmluvy
vysvetliť obsah obchodných podmienok a textu zmluvy. Poukázal na závery českej i slovenskej právnej

vedy ohľadne inkorporácie všeobecných obchodných podmienok do zmluvy prostredníctvom odkazu na
ne -inkorporačnej doložky, ktorá musí byť dostatočne jasná a zrozumiteľná. V tomto zmysle pristúpenie
k obchodným podmienkam banky a oboznámenie sa s nimi žalovaná svojím podpisom zmluvy v súlade
s platným právom deklarovala v čl. II. bode 2. Zmluvy o úvere. Uvedené vyhlásenie je súčasťou zmluvy,
ktorú žalovaná platne uzavrela po tom, ako sa s ňou oboznámila, a preto pokiaľ by žalovaná tvrdila,

že s príslušnými súčasťami zmluvy nebola oboznámená, a to napriek tomuto zmluvnému ustanoveniu,
musí v tomto smere niesť dôkazné bremeno, nakoľko do preukázania opaku platí zásada pacta sunt
servanda, teda to čo je uvedené v zmluve.

3.2. K tvrdeniu žalovanej, že medzi zmluvnými stranami nebola dojednaná možnosť vyhlásiť mimoriadnu

splatnosť úveru, žalobca zopakoval, že táto bola dohodnutá pod bodmi 8.1. a 8.4 Obchodných
podmienok a pod bodom 7.6.1.Všeobecných obchodných podmienok zo dňa 01.08.2002, resp.
s poukazom na zmenu obchodných podmienok žalobcu v priebehu trvania zmluvného vzťahu,
ustanoveniami pod bodom 8.1. Produktových obchodných podmienok pre hypotekárne a splátkové
úvery Slovenskej sporiteľne, a.s., účinných v čase vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru. Pre podporu

svojich tvrdení citoval z rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/190/2018 zo dňa
18.12.2019 (konkrétne bod 4.3.8. odôvodenia), ktorý nepovažoval dojednanie o práve veriteľa vyhlásiť
mimoriadnu splatnosť pohľadávky za neprijateľnú zmluvnú podmienku, pričom v danom súdnom konaní
bola súdom posudzovaná obdobná zmluva o splátkovom úvere ako v prejednávanej veci. Z uvedeného
mal za to, že v zmluvnom vzťahu, ktorý je predmetom tohto súdneho konania, došlo k platnému

dojednaniu možnosti žalobcu vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, a to už pri uzatvorení úverovej
zmluvy a bez ohľadu na skutočnosť, že v priebehu trvania zmluvného vzťahu došlo k zmene obchodných
podmienok banky.

3.3.Ktvrdeniužalovanej,ževyhláseniemimoriadnejsplatnostijeneplatné,žalobcauviedol,ževprípade

dohody podľa § 565 Občianskeho zákonníka k splatnosti celej pohľadávky dochádza až na základe
doručenia žiadosti na zaplatenie celej pohľadávky. Je na veriteľovi, či a prípadne kedy, svoje oprávnenie
požadovať zaplatenie celej pohľadávky (zostatku úveru s príslušenstvom) využije, pričom splatnosť celej
pohľadávky nemôže nastať skôr, kým veriteľ nepožiada dlžníka o jej zaplatenie z dôvodu omeškania so
zaplatením splátky, príp. splátok (porov. rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21 Cdo

426/2005). Pre splatnosť celej pohľadávky nie je významné, kedy veriteľ mohol dlžníka o zaplatenie celej
pohľadávky požiadať, ale či a kedy tak urobil (inak by mal voči dlžníkovi naďalej nárok len na dohodnuté
splátky). V ustanovení § 565 Občianskeho zákonníka je uvedené doslova „môže veriteľ žiadať o
zaplatenie celej pohľadávky“, z čoho je zrejmé, že toto zákonné ustanovenie má vo vzťahu k samotnému
oprávneniu veriteľa zosplatniť úver dispozitívny charakter. Splatnosť celej pohľadávky totiž nastala, keď

žalobca o jej zaplatenie požiadal, nie keď tak urobiť mohol (viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu Českej
republiky 21 Cdo/426/2005). Súčasťou podmienok splatnosti jednotlivých splátok môže byť aj určenie,
že pre nesplnenie niektorej splátky je veriteľ oprávnený požadovať celý zvyšok pohľadávky naraz.
Splatnosť celej pohľadávky (strata výhody splátok) nenastáva priamo zo zákona, ale záleží od veriteľa,či toto právo uplatní a vyzve dlžníka na zaplatenie celého zvyšku pohľadávky. Vyhlásenie mimoriadnej
splatnosti úveru bolo žalobcom realizované na základe zmluvného dojednania o možnosti veriteľa
ukončiť vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru možnosť splácať poskytnuté peňažné prostriedky v

splátkach, v prípade omeškania so splácaním pohľadávky, ktoré zakladá právo žalobcu (nie povinnosť)
žiadať zaplatenie celého dlhu. Zo strany žalovanej došlo k zjavnej dezinterpretácii ustanovení § 53 ods. 9
a § 565 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie správne právne posúdil, že vyhlásenie mimoriadnej
splatnosti úveru žalobcom bolo realizované v súlade s platným právom a je bez najmenších pochýb
platné, a to aj s poukazom na už žalobcom prezentované skutkové tvrdenia a listinné dôkazy predložené

spolu so žalobou.

3.4. Pokiaľ ide o žalovanou namietané zmluvné dojednanie o spracovateľskom poplatku, žalobca
uviedol, že uvedené sa jednoznačne týka hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, čo aj v zmysle
aktuálnej (a mimoriadne prísnej) právnej úpravy spotrebiteľského práva, s poukazom na ustanovenie §
53 ods. 1 druhej vety Občianskeho zákonníka (v aktuálnom znení), nemožno považovať za neprijateľnú

zmluvnú podmienku. Je nepochybné, že spracovateľský poplatok bol žalovanej známy pri uzatváraní
zmluvy o splátkovom úvere, nakoľko bol zreteľne a prehľadne uvedený v článku I. bode 1. Zmluvy
o úvere. Právo banky požadovať od dlžníka úhradu spracovateľského poplatku za výkon bankových
činností je štandardný a obvyklý v bankovej praxi. Jednorazový spracovateľský poplatok jasne definuje
protiplnenie banky – poskytnutie úveru, pričom daný poplatok je súčasťou odplaty za úver. Uvedený

poplatok je ďalej spojený s reálnym zabezpečením finančných prostriedkov pre klienta a predstavuje
aj náhradu reálne vynaložených nákladov banky spojených s poskytnutím úveru, t.j. skúmanie bonity
klienta, vypracovanie úverovej zmluvy a zabezpečenej dokumentácie. So spracovateľským poplatkom
počíta aj Obchodný zákonník v § 499, podľa ktorého za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť
na požiadanie peňažné prostriedky možno dojednať odplatu, ak poskytnutie úveru je predmetom

podnikania veriteľa. K uvedenému poplatku žalobca ďalej podotýka, že v čase uzavretia zmluvného
vzťahu existenciu takéhoto poplatku predpokladal aj zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch,
platný a účinný ku dňu uzavretia Zmluvy o úvere (ktorý síce nie je aplikovateľný na zmluvný vzťah medzi
žalobcom a žalovanou, ale predstavuje relevantný obraz o stave spotrebiteľského práva v čase uzavretia
zmluvného vzťahu). Z jeho ustanovení je zrejmé, že v čase uzavretia Zmluvy o splátkovom úvere bol

poplatok za poskytnutie úveru pri úverových zmluvách bežný, právne konformný a teda nepredstavoval
rozpor s vtedy platným spotrebiteľským právom. Existenciu takéhoto poplatku predpokladá aj zákon č.
90/2016 Z.z. o úveroch na bývanie (§ 2 písm. f/), ktorý nadobudol účinnosť až po uzatvorení úverovej
zmluvy medzi žalobcom a žalovanou. Z jeho ustanovení je zrejmé, že poplatok za poskytnutie úveru pri
úverových zmluvách je bežný, právne konformný a teda nepredstavuje rozpor platným spotrebiteľským

právom. Vo vzťahu k zákonnosti spracovateľského poplatku pri zmluvách o poskytnutí peňažných
prostriedkov spotrebiteľom, žalobca per analogiam poukazuje aj na judikát uverejnený v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2/2022; R 12/2022, ktorý pripustil započítanie poplatku
za poskytnutie úveru do ročnej percentuálnej miery nákladov. K poplatkom za upomienky žalobca
uviedol, že pred uzatvorením Zmluvy o úvere bola žalovaná oboznámená so súčasťami Zmluvy o úvere,

t.j. so Všeobecnými obchodnými podmienkami, Úverovými podmienkami SLSP, a.s. pre poskytovanie
Úverov a povolených prečerpaní Privátnym klientom a MIKRO podnikateľom, Sadzobníkom poplatkov a
náhrad SLSP, a.s., ako aj podmienkami, určenými navrhovateľom zverejnením, za ktorých bol žalovanej
spolu poskytnutý úver. Tieto dokumenty podrobnejšie upravovali vzájomné práva a povinnosti oboch
zmluvných strán, vrátane povinnosti platiť poplatky za upomienky v prípade, že dlžník si prestal plniť

svoje povinnosti zo Zmluvy o úvere, a to splácať úver v zmluvne dohodnutých splátkach. Poplatok za
vedenie účtu žalovanej bol účtovaný poplatok za správu úveru v zmysle Zmluvy o úvere a platných
Sadzobníkov poplatkov a náhrad SLSP, a.s. do mesiaca máj 2013, ako to vyplýva ako to vyplýva z §
122s ods. 4 zákona o bankách, čo je zrejmé aj z predložených výpisov z úverového účtu a žalobca
si ho v súlade s týmto zákonným ustanovením uplatňoval v priebehu trvania zmluvného vzťahu. Čiže

tento poplatok si žalobca uplatňoval, iba pokiaľ to bolo v súlade s platnou legislatívou a následne od
jeho účtovania upustil.

3.5.Pokiaľideotvrdeniažalovanejoneurčitostižalobcomuplatnenéhonároku,žalobcaprejavilnázor,že
svoju pohľadávku voči žalovanej v podanej žalobe dôsledne vyčíslil, predložil všetky dôkazy svedčiace

o opodstatnenosti ním uplatneného nároku a uviedol podstatné skutkové tvrdenia, ktoré korešpondovali
z listinnými dôkazmi. Výška žalovanej sumy, ako aj jednotlivých čiastkových nárokov, vyplýva zo
Zmluvy o úvere, realizovaných úhrad zo strany žalovanej a započítania jednotlivých úhrad žalobcom
v zmysle uzavretej zmluvy, Všeobecných obchodných podmienok, Úverových podmienok a zákona.Jednotlivé úhrady žalovanej boli žalobcom započítavané v súlade s uzavretou zmluvou o splátkovom
úvere, Všeobecnými obchodnými podmienkami a Úverovými podmienkami účinnými v rozhodnom čase.
Žalobca spolu s podanou žalobou predložil súdu výpisy z úverového účtu žalovanej za celé trvanie

úverovej zmluvy, spolu s prehľadom úhrad z ktorých je zrejmé, aké úhrady žalovaná realizovala v
priebehu trvania zmluvného vzťahu.

3.6. Pokiaľ ide o zmluvne dohodnuté progresívne splácanie, zmluvné strany sa dohodli na progresívnej
forme splácania úveru, kedy sa výška splátky postupne mení. Na začiatku pri poskytnutí úveru je

najnižšia, postupne sa zvyšuje a pri konci splatnosti je najvyššia. Progresívna splátka bola stanovená
na obdobie jedného roka, po uplynutí ktorého sa na ďalší rok zvýšila o koeficient rastu. Z bankového
informačného systému vyplýva, ako sa menila progresívna splátka, pričom žalobca žalovanej zmenu
výšky splátky vždy oznámil Oznámením. Žalovaná bola oprávnená v priebehu trvania zmluvného
vzťahu kedykoľvek požiadať žalobcu o predloženie Plánu anuitných splátok, ktorý by obsahoval rozpis
plánovanej amortizácie dlhu, t.j. rozpis splátok na istinu, úroky a poplatky s uvedením výšky, počtu a

termínov splátok istiny, úrokov a poplatkov. Žalovaná v priebehu súdneho konania predložila opakovane
do súdneho spisu výpočet, ktorý znázorňuje ako sa mal amortizovať dlh zo zmluvy o úvere. Uvedený
výpočet je irelevantný a žalobca ho rozporuje z dôvodu, že žalovaná neuviedla z akého zdroja má
uvedený výpočet, akým spôsobom bol daný výpočet zrealizovaný a na základe akých vzorcov.

3.7. Zmluvné strany sa v Zmluve o úvere dohodli na tzv. zloženom úročení úveru – kapitalizácii úrokov
a poplatkov. To znamená, že úroky a poplatky, ktoré žalovaná v dohodnutej lehote nezaplatila, sa
dňom nasledujúcim po ich splatnosti, pripísali k istine a stali sa jej súčasťou. Uvedeným spôsobom
sa nesplatené úroky a poplatky pripočítavali k istine až do zmeny bankového informačného systému
dňa 11.11.2011. Od uvedeného dátumu sa príslušenstvo pohľadávky, t.j. úroky a poplatky, vyčíslovalo

samostatne. Podľa bodu 5.5.7.1. Obchodných podmienok, účinných v čase uzavretia Zmluvy o úvere,
uzatvorením úverovej zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že úroky, náklady banky spojené s úverom
a poplatky sa dňom ich splatnosti dohodnutým v úverovej zmluve alebo sadzobníku pripíšu k istine
úveru a stávajú sa jej súčasťou. Zložené úročenie však v čase uzavretia zmluvného vzťahu prestavovalo
najčastejšiu formu úročenia používanú bankovými inštitúciami v rámci Európskej únie a takýto postup

bánk predpokladalo aj komunitárne právo EÚ. Zložené úročenie prestavuje najčastejšiu formu úročenia
používanú bankovými inštitúciami v rámci Európskej únie s tým, že ku kapitalizácii úrokov a poplatkov
dochádzalo iba v období, keď bol takýto postup bánk bežný a právne konformný. V danom prípade to
bolo do 11.11.2011.

3.8. Záverom žalobca konštatoval, že všetky zmluvné podmienky v zmluve o splátkovom úvere sú
štandardné pre obdobné zmluvné vzťahy, nespôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a nie sú v rozpore s vnútroštátny ani komunitárnym právom.
Pretože podané odvolanie žalovanej je plne nedôvodné, žalobca navrhol rozsudok súdu prvej inštancie
potvrdiť a priznať mu náhradu trov konania v plnom rozsahu.

4. Žalovaná poprela tvrdenia žalobcu v jeho vyjadrení, zotrvajúc na svojej argumentácii v podanom
odvolaní a majúc za to, že odvolaním napadnutý rozsudok je nejasný, nezrozumiteľný a skutkovo
a právne nepreskúmateľný, bez vysporiadania sa s otázkami zásadného významu pre spravodlivé
rozhodnutie vo veci.

4.1.Tvrdila,žekonaniežalobcuakoveriteľanapĺňatézužalovanejotom,žejehozáujmompriuzatváraní
predmetnej zmluvy o úvere bolo aj skryté prenesenie dôkazného bremena riadnej inkorporácie a
oboznámenia sa s obchodnými podmienkami banky na žalovanú dlžníčku a to aj pri tak zásadnom
zmluvnom ustanovení ako je dohoda o možnosti vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru. Žalovaná má

zato, že všeobecné tvrdenia žalobcu, ako by sa žalovaná mohla oboznámiť s obchodnými podmienkami
nepreukazuje, že s nimi reálne oboznámená bola, aj s poukazom napr. na sankcionovanie veriteľa
Národnou bankou Slovenska pri porušení povinnosti riadneho oboznámenia finančného spotrebiteľa s
produktom a použití nekalej obchodnej praktiky.

4.2. Čo sa týka právnej záväznosti judikátu Súdneho dvora EÚ C-42/15, ten sa týka zmlúv o
spotrebiteľských úveroch a podáva výklad smernice 2008/48/ES, pričom zmluva uzatvorená so
žalovanou je spotrebiteľskou, ale nejedná sa o spotrebiteľský úver, čiže žalovaná má zato, že
argumentácia týmto rozsudkom SD-EÚ je v tomto prípade irelevantná. Ak už žalobca týmto judikátomoponoval, žalovaná má za potrebné uviesť, že podstatné časti tohto rozsudku opomenul, pričom citovala
konkrétne body 33, 34, 40 až 45. Žalovaná zároveň dodala, že nie je možné preukázať, že sa určitá
skutočnosť nestala a v takomto prípade platí obrátené dôkazné bremeno pri spornosti tvrdení a trvá na

tom, že žalobca nesie dôkaznú povinnosť preukázať, že žalovanú pred poskytnutím predmetného úveru
oboznámil s obchodnými podmienkami a tie jej aj spolu so zmluvou poskytol.

4.3. K možnosti veriteľa vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru opätovne poukázala na to, že právo
zosplatniť úver pri splnení podmienok §53 ods. 9 najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky,

čo sa v prejednávanej veci nestalo a teda z toho dôvodu nedošlo ku platnému zosplatneniu úveru a
úver naďalej beží.

4.4. Pokiaľ ide o neprijateľnosť zmluvných podmienok, žalovaná sa v plnom rozsahu odkázala na svoje
odvolanie a argumentáciu v ňom uvedenú a nestotožnila sa s argumentáciou žalobcu.

4.5. Pokiaľ ide o skutočnosti odôvodňujúce a preukazujúce uplatňovaný nárok žalobcu, tak tu žalobca
nesplnil svoju povinnosť, keď aj napriek jej výhradám prednesených v konaní na pojednávaniach, ním
predložené dôkazy nepreukazujú ani len výšku jednotlivých splátok po ich možnej každoročnej zmene
v zmysle uzatvorenej zmluvy nie to ešte ďalšie uvedené skutočnosti preukazujúce nárok žalobcu, čoho
následkom mala byť strata sporu na strane žalobcu, a teda zamietnutie žaloby.

4.6. K dojednaniu o progresívnom splácaní žalovaná uviedla, že žalobca síce tvrdil a tvrdí, že
progresívna splátka bola stanovená na obdobie jedného roka, po uplynutí ktorého sa na ďalší rok zvýšila
o koeficient rastu, pričom z bankového informačného systému má vyplývať, ako sa menila progresívna
splátka a žalobca žalovanej zmenu výšky splátky vždy oznámil Oznámením, no tieto svoje tvrdenia

nepodložil žiadnym dôkazom a teda neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení, čo žalovaná v konaní
namietala. Čo sa týka žalobcom namietaného výpočtu, ktorý znázorňuje amortizáciu dlhu zo zmluvy o
úvere a ktorú žalovaná doložila do spisu má žalovaná za potrebné uviesť, že ide o výpočet žalovanej v
zmysle podpísanej zmluvy o úvere za predpokladu, že úver bude splácaný riadne a včas a podmienky
zmluvy zostanú platné a nemenné po celý zmluvný vzťah. Ide teda o amortizačnú tabuľku, akú mal

žalobca predložiť žalovanej pri podpise predmetnej úverovej zmluvy, ak by postupoval transparentne
a predložil spotrebiteľke všetky informácie, ktorými ku vzťahu k predmetnej zmluve disponoval. Čo sa
týka zloženého úročenia, žalovaná sa odkázala na svoje odvolanie a argumentáciu v ňom uvedenú a
nestotožnila sa v celom rozsahu s argumentáciou žalobcu. Má zato, že žalobca vo vyjadrení neuviedol
žiadne skutočnosti preukazujúce jeho tvrdenia o súlade s komunitárnym právom. K zákazu kapitalizácie

dlhu a jeho posúdenia ako možnej neprijateľnej zmluvnej podmienky sa vyjadril aj odbor ochrany
spotrebiteľa Národnej banky Slovenska vo svojom Stanovisku č. 2/2022 zo dňa 05.12.2022 v bode 3.3.

4.7. Žalovaná zotrvala na podanom odvolaní a navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
v celom napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie vo veci, prípadne,

ak bude mať podmienky na rozhodnutie vo veci za splnené, aby vo veci sám rozhodol tak, že žalobu
žalobcu zamietne.

5. Žalobca sa vo vyjadrení pridržal všetkých svojich doterajších skutkových a právnych tvrdení. Mal
za to, že v priebehu doterajšieho konania dostatočne preukázal, že k inkorporácií Všeobecných

obchodných podmienok a Úverových podmienok v rámci zmluvy o splátkovom úvere, uzavretej medzi
ním a žalovanou došlo v súlade s platným právom, ako aj s rozhodovacou praxou vnútroštátnych
aj európskych súdnych autorít. Z predložených listinných dôkazov jednoznačne vyplýva, že zmluva,
vrátane jej ustanovení o pristúpení k obchodným podmienkam banky, bola zo strany žalovanej riadne
podpísaná, pričom v záverečných ustanoveniach úverovej zmluvy je obsiahnuté zmluvné dojednanie, z

ktorého nepochybne vyplýva súhlasný prejav vôle zmluvných strán, potvrdený aj podpisom zmluvných
strán, aby sa jednotlivé práva a povinnosti zmluvných strán v úverovej zmluve výslovne neupravené,
riadili ustanoveniami obchodných podmienok, ktoré sú v úverovej zmluve jednoznačne označené svojim
názvom, subjektom ktorý ich vydal, ako aj dátumom, od kedy nadobudli účinnosť. Žalobca zotrval
na tom, že medzi zmluvnými stranami bola platne dojednaná možnosť vyhlásiť mimoriadnu splatnosť

úveru a mimoriadna splatnosť poskytnutého úveru bola vyhlásená v súlade s platným právom, tak ako
to správne právne posúdil súd prvej inštancie. Skutočnosť, že uzavretá úverová zmluva neobsahuje
žiadne neprijateľné zmluvné podmienky žalobca riadne preukázal vo svojom vyjadrení k odvolaniu,
pričom sa v plnom rozsahu pridržiava týchto skutkových a právnych tvrdení, preukazujúcich neexistenciuneprijateľných zmluvných podmienok. Žalobca svoju pohľadávku voči žalovanej v podanej žalobe
dôslednevyčíslil,predložilvšetkydôkazysvedčiaceoopodstatnenostinímuplatnenéhonárokuauviedol
podstatné skutkové tvrdenia, ktoré korešpondovali z listinnými dôkazmi. Zmluvné strany sa dohodli na

progresívnej forme splácania úveru, kedy sa výška splátky postupne mení. Z bankového informačného
systému vyplýva, ako sa menila progresívna splátka, pričom žalobca žalovanej zmenu výšky splátky
vždy oznámil Oznámením. Žalobca opakovane uviedol, že zložené úročenie bolo medzi zmluvnými
stranami riadne dohodnuté v uzavretej Zmluve o úvere, pričom k uvedenému dochádzalo ku kapitalizácii
úrokov a poplatkov iba v období, keď bol takýto postup bánk bežný a právne konformný. Je zrejmé,

že skutkový stav zistený súdom prvej inštancie zodpovedá vykonanému dokazovaniu, a preto žalobca
považuje odvolanie podané žalovanou za nedôvodné.

6. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu
a z dôvodov daných ust. § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1
CSP a contrario) rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b/ CSP v napadnutom

rozsahu, t.j. vo výrokoch I. a IV., zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Vo
výrokoch II. a III., ktorých správnosť nebola odvolaním namietaná, zostal rozsudok súdu prvej inštancie
nedotknutý.

7. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte

s namietaným porušením práva na spravodlivý proces, nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym
právnymposúdením,tedato,čisúdprvejinštancienazistenýskutkovýstavsprávne,vúplnosti,aplikoval
príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s dôrazom na to, že v
odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).

8.Vdanomprípadesúdprvejinštanciezaložilsvojerozhodnutienakonštatovaníplatneuzavretejzmluvy
o úvere, v ktorej nevzhliadol existenciu žiadnych neprijateľných zmluvných podmienok, a z ktorej vyvodil
– pri akceptovaní úkonu predčasného zosplatnenia celého dlhu pre porušenie povinností žalovanej ako

dlžníčky platiť splátky úveru riadne a včas - záväzok žalovanej ako dlžníka plniť žalobcovi ako veriteľovi
dlžnú sumu tak, ako ju vyčíslil vo výroku I. S uvedenými závermi sa však vôbec nestotožnila žalovaná
v podanom odvolaní, preto sa odvolací súd zaoberal (v rozsahu odvolaním vymedzených skutkových
a právnych otázok), či došlo k naplneniu vytýkaných nedostatkov súdom prvej inštancie ohľadne
posúdenia skutkových tvrdení sporových strán a predložených dôkazov, ako aj ohľadne právneho

posúdenia veci a riadneho odôvodnenia prijatých skutkových a právnych záverov.

9. Za kľúčové v tejto právnej veci odvolací súd považuje za potrebné uviesť nasledovné skutočnosti:

10. Odvolací súd v prvom rade pripomína, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou

je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva
na spravodlivý proces. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho
rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu musí byť aj dostatočným podkladom
pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní. Súd sa teda musí účinne zaoberať námietkami,
argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS

46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, Séria A, č. 254-B, str. 49, §
30). Inak povedané, judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument
strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.
Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na
tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins
c. Francúzsko z 19. februára 1998). Ak rozhodnutie okresného súdu neobsahuje náležitosti uvedené v
§ 393 CSP, je nepreskúmateľné. Inak povedané k porušeniu práva na spravodlivý proces môže dôjsť aj
nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, III. ÚS 47/2019,
4Cdo/34/2018, 4Cdo/3/2019, 5Cdo/57/2019, 8Cdo/152/2018). V zmysle judikatúry ústavného súdu

pritom platí, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania,
je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným,
zrozumiteľným a ústavne akceptovateľných spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom
(II. ÚS 675/2014, IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, III. ÚS 32/07). Vecná spojitosť odôvodnenia rozhodnutias princípom práva na spravodlivý proces garantuje každému účastníkovi konania, že vydaný rozsudok
musí spĺňať limity zrozumiteľného, určitého a logicky odôvodneného rozsudku. Z odôvodnenia súdneho
rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na

jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii
obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby
premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na ich základe dospel, boli pre širšiu
právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a
presvedčivé.

11.Vkonanínasúdejetedapotrebnédôslednetrvaťnapožiadavkeúplnosti,výstižnostiapresvedčivosti
odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa súd musí vysporiadať
so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne
vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s
poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery napadnutého rozhodnutia v inštančnom konaní

môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak súd po skutkovom vymedzení predmetu konania podá
zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal,
ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne nepodriadil zistený skutkový stav.
Nedostatok riadneho a presvedčivého odôvodnenia rozsudku je porušením práva strany na
spravodlivé súdne konanie, pretože sa mu tým odníma možnosť vnímať rozsudok ako logicky

pochopiteľný celok a súčasne možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu
v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov a teda možnosť riadne
konať pred súdom.

12. V intenciách vyššie uvedeného odvolací súd v prejednávanej veci konštatuje, že žalovaná súčasťou

svojich odvolacích námietok (okrem iného) učinila aj námietku neprijateľnosti viacerých ňou konkrétne
označených zmluvných podmienok, majúcich zásadný vplyv na výšku a dôvodnosť uplatneného nároku
žalobcom. Na jej argumenty však okresný súd v dôvodoch napadnutého rozhodnutia nedal relevantnú
odpoveď, resp. vôbec neodpovedal na predmetné námietky. Iba strohé paušálne konštatovanie súdu,
že v preskúmavanej spotrebiteľskej zmluve žiadne neprijateľné podmienky nevzhliadol, resp. že všetky

žalovanou namietané zmluvné podmienky boli v zmluve, ktorú žalovaná vlastnoručne podpísala, jasne
a určito naformulované, nie je postačujúce a tento záver preto možno považovať za arbitrárny. Na tomto
mieste odvolací súd akcentuje povinnosť súdu skúmať ex offo neprijateľnosť zmluvných podmienok,
ktorá je stanovená jednak v rámci vnútroštátnej právnej úpravy, a jednak vyplýva aj z početnej judikatúry
Súdneho dvora Európskej únie. V preskúmavanej veci vystupovala žalovaná v postavení spotrebiteľa.

Z čl. 291 ods. 1 a čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, čl. 6 a 7 smernice Rady 93/13/
EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ako aj z rozsudku Súdneho
dvora vo veci C-168/05 z 25. októbra 2006 (Mostaza Claro) možno abstrahovať princíp zvýšenej súdnej
ochrany spotrebiteľa. Súdom členských štátov Únie bolo k naplneniu tohto cieľa zverené oprávnenie
skúmať povahu neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách z úradnej moci.

13. Definíciu nekalej zmluvnej podmienky poskytol Súdny dvor aj vo veci sp. zn. C-807/19, bod 58, v
ktorom uviedol, že podľa čl. 3 ods. 1 smernice 93/13 sa zmluvná podmienka považuje za nekalú, ak
spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán ku škode spotrebiteľa. Okrem toho čl. 4
ods. 2 a čl. 5 tejto smernice stanovujú požiadavku, aby bola zmluvná podmienka jasná a zrozumiteľná.

Povinnosť preskúmať splnenie neprijateľných zmluvných podmienok má okresný súd počas celého
preskúmavaného konania a táto povinnosť nie je nijako viazaná na iniciatívu strany sporu, v tomto
prípade žalovanej ako spotrebiteľa. Uvedená povinnosť okresného súdu plne korešponduje aj ustálenej
judikatúre Súdneho dvora, ktorý rozhodol, že s cieľom zabezpečiť úroveň ochrany v súlade s uvedenou
smernicou môže byť nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom kompenzovaný

iba aktívnym postupom nezávislým od samotných zmluvných strán zo strany vnútroštátneho súdu
rozhodujúceho o týchto sporoch (pozri v tomto zmysle rozsudok 27. 2. 2014, Pohotovosť, C-470/12,
EU:C:2014:101, bod 40 a citovanú judikatúru). Vnútroštátny súd má ex offo posúdiť nekalú povahu
zmluvnej podmienky patriacej do pôsobnosti smernice 93/13, a tým odstrániť nerovnováhu medzi
spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, hneď, ako je oboznámený s právnymi a so skutkovými

okolnosťami potrebnými na tento účel (rozsudky zo 17.05.2018, Karel de Grote – Hogeschool Katholieke
Hogeschool Antwerpen, C-147/16, bod 29, a z 20.09.2018, OTP Bank a OTP Faktoring, C-51/17, bod
87 a citovaná judikatúra, obdobne pozri v tomto zmysle rozsudok z 13.09.2018, Profi Credit Polska,
C-176/17, body 46 a 47).14. V rámci judikatúry Súdneho dvora už bola v spotrebiteľských veciach daná jednoznačná odpoveď aj
narozsah,vktoromsatátopovinnosťsúdubudepovažovaťzasplnenú,ktorýjeobmedzenýdefinovaním

predmetu sporu v podanom návrhu a jeho dôvodoch (pozri rozhodnutie Súdneho dvora vo veci C 511/17,
bod 44, ale aj II. ÚS 299/2019 z 20. februára 2020). Podľa rozsudku zo 4. októbra 2007, Rampion
a Godard (C 429/05, body 62 a 65) všeobecná otázka rozsahu preskúmania ex offo, ktoré má vykonať
vnútroštátny súd, musí byť rozhodnutá bez ohľadu na konkrétne okolnosti každého konania. Vo veci sp.
zn. C-511/17, Györgyné Lintner proti UniCredit Bank Hungary Zrt. Súdny dvor za takúto okolnosť označil

aj skutočnosť, že sťažovateľka bola v konaní zastúpená právnym zástupcom. Samotnú povinnosť súdov
preskúmavať nekalé podmienky ex offo, t.j. aj bez procesnej aktivity spotrebiteľa (dokonca aj v prípade,
ak spotrebiteľ nevyužije opravný prostriedok), resp. nepodá odpor, potvrdil Súdny dvor aj vo svojom
rozsudku vo veci C-448/17 z 20.9.2018. Povinnosť odôvodniť stručne preskúmanie nekalých podmienok
napokon vyplýva nepriamo aj z rozhodnutia Súdneho dvora vo veci sp. zn. C-724/22 či z rozsudku
C -137/08 z 09.11.2010 (veľká komora), VB Pénzügyi Lízing (C-137/08), alebo rozhodnutia C-231/23

z 05.04.1993, v ktorom Súdny dvor za relevantné označil rozhodnutie, ktoré „obsahuje odôvodnenie,
ktoré tomuto súdu umožňuje identifikovať podmienky alebo časti podmienok, ktoré boli predmetom
preskúmania v rámci prvého konania a dôvody, hoc len v súhrnnej podobe, prečo súd, ktorý rozhodoval
v tomto konaní, usúdil, že tieto podmienky alebo ich časti neboli nekalé“.

15. Z uvedeného vyplýva, že v závislosti od definovania predmetu sporu v preskúmavanom konaní
(predmetom uvedeného konania bola žaloba o zaplatenie peňažnej pohľadávky, ktorej podkladom bola
zmluva o úvere a ustanovenie o predčasnej splatnosti úveru obsiahnuté vo všeobecných obchodných
podmienkach) bol okresný súd povinný preskúmať aj existenciu konkrétnych spotrebiteľom namietaných
neprijateľných zmluvných podmienok súvisiacich so špecifikáciou uplatneného nároku. V danom

prípade teda najmä podmienok týkajúcich sa predčasnej splatnosti úveru (podmienkami posudzovania
predčasnej splatnosti úveru sa Súdny dvor zaoberal napr. v rozhodnutí C-598/21, C-600/21, C-415/11,
C-537/12, C-116/13 atď., pozn.) či vyčíslenia uplatnenej pohľadávky, t.j. istiny, úrokov a poplatkov (pozri
napr. nálezy Ústavného súdu vo veciach sp. zn. II. ÚS 299/2019 z 20.02.2020, sp. zn. II. ÚS 320/2021
z 09.02.2021, sp. zn. I. ÚS 218/2023 z 08.06.2023, napr. rozsudok C-618/10 zo 14.6.2012, Banco

Espanol de Crédito, rozsudok Súdneho dvora C-33/20 z 09.09.2021 UK a i. proti Volkswagen Bank
GmbH a i.), ako aj ďalších podmienok majúcich reálny vplyv na vyčíslenie predmetu sporu (napr. nález
III. ÚS 111/2023 z 15.06.2023). V opačnom prípade nemožno hovoriť, že v tomto prípade došlo k
naplneniu štandardu ochrany spotrebiteľa poskytovaného únijným právom. Tiež nemožno opomenúť, že
z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že „... informácie o zmluvných podmienkach a dôsledkoch

tohto uzavretia zmluvy poskytnuté pred uzavretím zmluvy majú pre spotrebiteľa zásadný význam. Najmä
na základe týchto informácií sa tento spotrebiteľ rozhoduje, či chce byť viazaný podmienkami, ktoré
predajca alebo dodávateľ vopred vypracoval“ (rozsudky C-92/11, C 154/15, C-307/15 a C-308/15).

16. Vychádzajúc z uvedeného vyplýva, že odvolateľka v súvislosti s uplatneným vadou

nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia (odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP)
dôvodne namietala náležité nevysporiadanie sa s podstatnou argumentáciou ňou uplatnenou už v štádiu
konania pred súdom prvej inštancie (a následne opakovanou aj v podanom odvolaní), týkajúcou
sa posúdenia viacerých neprijateľných zmluvných podmienok, ktoré aj konkrétne špecifikovala, a od
posúdenia ktorých závisí aj rozsah, resp. dôvodnosť samotného nároku uplatňovaného žalobcom voči

nej. Odôvodnenie napadnutého rozsudku nedáva podľa názoru odvolacieho súdu dostatočnú odpoveď
na žalovanou uplatnenú podstatnú argumentáciu v rámci formulovanej procesnej obrany v spore.
Konštatovanie súdu, že argumenty strany sú nesprávne alebo irelevantné bez toho, aby
uviedol, prečo ich považuje za nesprávne a irelevantné, nemožno považovať za dostatočné
odôvodnenie. O takýto prípad išlo aj v súdenom spore, keďže súd prvej inštancie v napadnutom

rozsudku vôbec nereagoval na argumenty žalovanej a neposkytol jej relevantnú konkrétnu odpoveď na
ňou predostreté skutkové a právne otázky týkajúce sa opodstatnenosti uplatneného nároku žalobcom.
Z vyššie uvedených dôvodov potom neobstojí záver súdu prvej inštancie, ktorý žalobcovi priznal nárok
v rozsahu uvedenom vo výroku I., pretože nie je náležite zdôvodnený.

17. V prípade dôvodne namietanej nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia z dôvodu absentujúceho
náležitého odôvodnenia prijatých skutkových a právnych záverov ide o takú procesnú nesprávnosť,
pri ktorej je predčasné posudzovať otázky súvisiace so správnosťou právneho posúdenia veci (1Cdo
166/2017, 2Cdo 88/2017, 3Cdo 146/2018, 4Cdo 191/2018). V tomto zmysle, odvolací súd nemôžena seba prevziať povinnosti okresného súdu ohľadne učinenia základných a kľúčových skutkových
a právnych záverov odôvodňujúcich vydanie určitého rozhodnutia (konkrétne autoritatívneho posúdenia
neprijateľnosti tej-ktorej namietanej zmluvnej podmienky a z toho sa odvíjajúcej dôvodnosti samotného

nároku vo veci samej), pretože by tak znemožnil preskúmanie týchto záverov v riadnom opravnom
konaní (v rámci inštančného postupu). Uvedené dáva dostatočný podklad pre rozhodnutie odvolacieho
súdu podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, t.j. zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP), keď zaoberať sa ostatnou argumentáciou strán
sporu v odvolacom konaní by vzhľadom na vyššie uvedené závery odvolacieho súdu bolo nadbytočné

a predčasné.

18. Bude tak úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci dôsledne skúmať zákonnosť uplatneného
nároku žalobcu, pričom bude nutné dôsledne vyhodnocovať predložené listinné dôkazy a rešpektovať
aj zákonné limity ochrany spotrebiteľa. Súd prvej inštancie vo veci nanovo rozhodne, a to v rozsahu
splnenia povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti tak žalobcu, ako aj žalovanej, prípadne popretia

skutkových tvrdení protistrany samotnými stranami sporu. Súd prvej inštancie nebude nahrádzať
procesnú aktivitu strán, čo ho však nezbavuje povinnosti za účelom vyrovnania postavenia spotrebiteľa
ako slabšej strany posúdiť uplatnený nárok ex offo aj z pohľadu ochrany spotrebiteľa pri poskytovaní
ochrany jeho chránených záujmov v zmysle úpravy hmotného práva, a to v rozsahu ochrany pred
neprijateľnými zmluvnými podmienkami či nekalými obchodnými praktikami, posúdenia neprijateľnosti

zmluvných podmienok konkrétne vymedzených v konaní (tu opätovne odvolací súd upozorňuje okresný
súd, že je povinný zaujať jasné a zrozumiteľné stanovisko ku každej medzi stranami spornej zmluvnej
podmienke) či okolností uzatvárania zmluvy. Svoje rozhodnutie okresný súd náležite zdôvodní tak, aby
bolo konkrétne, jednoznačné a zrozumiteľné, teda preskúmateľné, čiže aby spĺňalo zákonné kritéria
uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP.

19. V ďalšom konaní bude teda úlohou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný právnym
názorom odvolacieho súdu podľa ustanovenia § 391 ods. 2 CSP, opätovne vec prejednať
v zrušenej časti a k tomu vyvodiť zodpovedajúce skutkové zistenia z už vykonaných dôkazov,
eventuálne umožniť stranám uplatniť i ďalšie prostriedky procesného útoku a procesnej obrany a

po prípadnom doplnení dokazovania, či už dôkazmi ktoré strany navrhli alebo ešte navrhnú
v nastávajúcom priebehu konania, alebo ktoré sú pre rozhodnutie vo veci nevyhnutné a ich
vykonanie je možné aj bez iniciatívy spotrebiteľa s použitím ustanovenia § 295 Civilného
sporového poriadku, potom vo veci znova rozhodnúť. V novom rozhodnutí sa súd prvej inštancie
dôsledne a presvedčivo vysporiada so všetkými skutkovo a právne relevantnými otázkami

riešenými v konaní vrátane posúdenia neprijateľnosti tej-ktorej v konaní konkrétne namietanej zmluvnej
podmienky (vrátane ustanovenia o predčasnom zosplatnení úveru) a produkovanými argumentmi oboch
strán sporu, vyhne sa pritom formalistickému a paušálnemu prístupu pri hodnotení rozhodujúcich
skutočností a tiež i pri ich vyjadrení v odôvodnení. Sústredí sa na zodpovedanie jednotlivých,
pre vec podstatných, argumentov žalovanej, a to v rozsahu ochrany pred neprijateľnými zmluvnými

podmienkami či nekalými obchodnými praktikami, posúdeniu neprijateľnosti zmluvných podmienok
konkrétne vymedzených v konaní (tu opätovne odvolací súd upozorňuje okresný súd, že je povinný
zaujať jasné a zrozumiteľné stanovisko ku každej medzi stranami spornej zmluvnej podmienke) či
okolností uzatvárania zmluvy a dodržania povinností dodávateľa pri kreovaní tohto zmluvného vzťahu,
resp. posúdenia platnosti jednostranných hmotnoprávnych úkonov výzvy podľa § 53 ods. 9 OZ či

zosplatnenia podľa§ 565 OZ z hľadiska ich určitosti; takéto posúdenie však bude musieť vyplývať z
individuálneho posúdenia konkrétnych skutkových okolností danej veci. Neopomenie sa v tomto smere
aj vysporiadať s argumentáciou žalobcu. Nové rozhodnutie súd prvej inštancie náležite v súlade s
ustanovením § 220 ods. 2 Civilného sporého poriadku odôvodní tak, aby jeho odôvodnenie
bolo presvedčivé s uvedením skutočností, ktoré považoval za preukázané a ktoré nie, z akých

dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, príp. prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Bude mať tiež na zreteli, že podľa judikatúry ESĽP
a Ústavného súdu SR imanentnou súčasťou práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd je právo strán sporu na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

19.1. V intenciách uvedeného súd prvej inštancie zaujme vo svojom novom rozhodnutí konkrétne
a jasné stanovisko k poplatkom účtovaným v rámci zmluvného vzťahu (poplatok za poskytnutie úveru,
poplatok za správu účtu, poplatky za upomienky), vyjadrí sa aj k ďalším namietaným zmluvnýmpodmienkam ohľadne úročenia úveru či neprijateľnosti tzv. inkorporačnej doložky ako zmluvnej
podmienkyindividuálnenedojednanejanatonadväzujúcejdohodyopráveveriteľazosplatniťpredčasne
úver. V prípade, že akceptuje dohodu o zosplatnení ako platnú zmluvnú podmienku, vyhodnotí aj

platnosť(účinnosť)uvedenéhoprávnehoúkonuveriteľaavtejtosúvislostimusúddávadopozornosti,že
účelom právnej úpravy ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka je zamedziť „zosplatňovaniu“ záväzkov
spotrebiteľov zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorých plnenie je dojednané v splátkach, z dôvodu len krátko
trvajúceho omeškania spotrebiteľa so zaplatením splátky (len pár eur) a súčasne dať spotrebiteľovi ešte
poslednú možnosť k splateniu dlžnej splátky predtým, ako dodávateľ využije svoje právo na zosplatnenie

celého dlhu. K uvedenému však musí byť nepochybne spotrebiteľ informovaný, pre nezaplatenie ktorej
splátky mu hrozí uplatnenie práva veriteľa podľa ust. 565 Občianskeho zákonníka. Podľa § 53 ods.
9 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia predmetnej úverovej zmluvy, „ak ide
o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo
podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky, a keď súčasne
upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva“. Uvedené ustanovenie

je potrebné vykladať v kontexte ust. § 565 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak ide o plnenie
v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pri nesplnení niektorej splátky, len ak to
bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti
najbližšie nasledujúcej splátky (bližšie k tejto otázke sa odvolací súd vyjadril napr. aj v rozsudku č.k.
11CoCsp/9/2023, na ktorého závery vyslovené konkrétne v bode 11. sa v plnom rozsahu odkazuje).

V tomto smere (čo do uvedenia splátky, pre ktorú bol úver predčasne zosplatnený, ako aj preukázania
tejto skutočnosti príslušnými listinnými dôkazmi, ktoré uvedené tvrdenie podporujú) je povinnosť
tvrdenia a dôkazné bremeno na žalobcovi a okresný súd si nemôže túto skutkovú okolnosť ustáliť sám
(ako to učinil v uvedenej právnej veci, keď za túto splátku považoval splátku splatnú dňa 10.03.2020,
pričom však žalobca najskôr tvrdil, že táto splátka nebola konkrétne určená pri zosplatnení a následne

označil splátku splatnú dňa 20.05.2019), pretože by tým spôsobom nahrádzal by procesnú aktivitu jednej
zo strán sporu a teda neprípustne zasahoval do rovnosti strán sporu. K tomuto skutkovému záveru
okresného súdu odvolací súd ešte poznamenáva, že mu absolútne nie je zrejmé, na základe čoho si súd
prvej inštancie určil tento dátum, keď z úverovej zmluvy vyplýva, že splatnosť jednotlivých mesačných
splátok bola dohodnutá na 20. deň v mesiaci (nie na desiaty) a vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru

veriteľom (08.06.2019) navyše predchádza súdom prvej inštancie určenému dátumu splatnosti splátky,
s ktorou sa podľa názoru okresného súdu mala žalovaná dostať do viac ako trojmesačného omeškania
(10.03.2020).

20. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie potom rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 396

ods. 3 CSP).

21. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces
(§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)