Uznesenie – Ostatné – Iné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 4. december 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41Cob/58/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3608899999
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 12. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miriam Kamenská
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:3608899999.18

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Miriam
Kamenskej, členov senátu JUDr. Mariána Blahu a JUDr. Martiny Holecovej v právnej veci žalobcu
BANKRUPTCY & RECOVERY SERVICE, k.s., so sídlom Nám. M. Benku 10, 811 07 Bratislava, IČO: 36
669 415, správca konkurznej podstaty úpadcu Diligentia R.C., s.r.o., so sídlom Ivánska cesta 12, 821
04 Bratislava, IČO: 46 008 616 proti žalovanej A. B., obchodné meno A. B. - REA 100, 956 18 Bošany,

Komenského 673/23, IČO: 34 583 335, v konaní zast. JUDr. Ivana Magdolenová Joríková, advokátka,
so sídlom kancelárie Hrnčírikova 1/B, 958 01 Partizánske o zaplatenie 15.249,01 Eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalovanej proti uzneseniu Okresného súdu Partizánske sp. zn. 3Cb/5/2008-1111 zo dňa
01.02.2023 v znení opravného uznesenia Okresného súdu Prievidza sp. zn. PE-3Cb/5/2008-1164 zo
dňa 13.02.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Uznesenie Okresného súdu Partizánske sp. zn. 3Cb/5/2008-1111 zo dňa 01.02.2023 v znení

opravného uznesenia Okresného súdu Prievidza sp. zn. PE-3Cb/5/2008-1164 zo dňa 13.02.2024
v napadnutom výroku II. p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi proti žalovanej n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Partizánske uznesením sp. zn. 3Cb/5/2008-1111 zo dňa 01.02.2023 v znení opravného

uzneseniaOkresnéhosúduPrievidzasp.zn.PE-3Cb/5/2008-1164zodňa13.02.2024vovýrokuI.priznal
štátu voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50 % a vo výroku II. priznal štátu voči
žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50 % (ďalej len „rozhodnutie“ alebo „napadnuté
rozhodnutie“), keď pre úplnosť veci odvolací súd na tomto mieste udáva, že s účinnosťou od 01.06.2023
došlo zmenou prijatou zákonom č. 150/2022 Z. z. k prechodu výkonu súdnictva z Okresného súdu
Partizánske na Okresný súd Prievidza (ďalej len „súd prvej inštancie“).

2. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že vo veci samej rozhodol rozsudkom č.k.
3Cb/5/2008-967 zo dňa 19.10.2017 tak, že žalovanej uložil povinnosť žalobcovi zaplatiť sumu 9.999,55
Eur s príslušenstvom, vo zvyšku žalobu zamietol a žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov
konania. Proti rozsudku podala žalovaná odvolanie a Krajský súd v Trenčíne rozhodol rozsudkom
č. k. 8Cob/62/2019-1034 zo dňa 24.11.2021 tak, že výrok I. napadnutého rozsudku zmenil tak, že

uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 6.072,45 Eur s príslušenstvom a zároveň žiadnej
zo strán nepriznal náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania. Proti rozsudku krajského
súdu podala žalovaná dovolanie, ktoré bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2Obdo/25/2022 odmietnuté.

3. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že v konaní boli vykonané znalecké dokazovania a uznesením súdu

prvej inštancie č. k. PE-5Cb 55/1999-329 zo dňa 28.09.2007 bolo znalcovi priznané znalečné vo výške
12.528,- Sk (415,85 Eur), ktoré bolo vyplatené z rozpočtových prostriedkov štátu; uznesením súdu prvejinštancie č. k. 3Cb/5/2008-424 zo dňa 18.02.2009 bolo znalcovi priznané znalečné vo výške 412,40 Eur
a z rozpočtových prostriedkov štátu bola na uvedené znalečné vyplatená suma 14,07 Eur; uznesením
súdu prvej inštancie č. k. 3Cb/5/2008-512 zo dňa 11.05.2010 bolo znalcovi priznané znalečné vo výške

664,56 Eur, ktoré bolo vyplatené z rozpočtových prostriedkov štátu a uznesením súdu prvej inštancie
č. k. 3Cb/5/2008-835 zo dňa 30.10.2012 bolo znalcovi priznané znalečné vo výške 2.780,41 Eur a z
rozpočtových prostriedkov štátu bola na uvedené znalečné vyplatená suma 2.030,41 Eur.

4. Súd prvej inštancie potom vzhľadom na to, že štátu v rámci predmetného konania vznikli trovy

v súvislosti s vykonaným dokazovaním, za aplikácie článku 4 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok (ďalej aj len „CSP“) s použitím § 253 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP o nároku
štátu na náhradu trov konania rozhodol tak, že každá zo strán primerane v rozsahu 50 % zodpovedá
aj za trovy dokazovania, ktoré boli vyplatené z rozpočtových prostriedkov štátu, keďže boli pomerne
v konaní úspešné, a preto súd prvej inštancie priznal štátu nárok na náhradu trov konania voči každému
z účastníkov konania v rozsahu 50 %. Súd prvej inštancie pritom poukázal aj na uznesenie Najvyššieho

súdu SR sp. zn. 4Obo/3/2018 zo dňa 31.07.2018.

5. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote podala žalovaná odvolanie
v rozsahu výroku II. z odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. a) CSP, teda z dôvodu, že neboli
splnené procesné podmienky. Navrhla, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec

vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konania a nové rozhodnutie.

6. Žalovaná v odvolaní uviedla, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané až potom, ako súd právoplatne
rozhodol vo veci samej. Žalovaná je toho názoru, že po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej
už súd nemôže vydať uznesenie o nároku na náhradu trov konania, nakoľko ako znie ustanovenie

§ 262 ods. 1 CSP, mohol tak urobiť jedine v rozhodnutí vo veci samej. Postup súdu prvej inštancie
preto nie je zákonný a napadnuté rozhodnutie nemá oporu v Civilnom sporovom poriadku. Ak súd
opomenul v rozhodnutí vo veci samej priznať nárok štátu na náhradu trov konania, nemožno toto
pochybenie procesne zhojiť potom, ako došlo k nadobudnutiu právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej totiž môže byť rozhodnuté už len o výške

náhrady trov konania. Žalovaná je preto toho názoru, že v dôsledku vydania napadnutého rozhodnutia
došlo prakticky k modifikácii právneho stavu založeného právoplatným rozsudkom, a to bez návrhu (ex
offo) zo strany súdu, čo je procesne neprípustné. Žalovaná v tejto súvislosti poukázala na uznesenie
Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 27Co/86/2022-335 zo dňa 30.08.2022, kde odvolací súd preskúmaval
obdobné uznesenie súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov štátu vydané až potom, ako bola vec

právoplatne skončená. Žalovaná poukázala i na fakt, že rozhodnutie o nároku štátu na náhradu trov
konania bolo vydané dokonca až po viac ako jednom roku od právoplatnosti konečného rozhodnutia.

7. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
2Ndob/21/2023 zo dňa 31.10.2023, právoplatné dňa 14.11.2023) prejednal vec podľa § 379, § 380 ods.

1 a § 385 ods. 1 CSP v senáte bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu
prvej inštancie v rozsahu napadnutého výroku II. je vecne správne.

8. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 3Cb/5/2008-967 zo
dňa 19.10.2017 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 9.999,55 Eur s 18,8 % úrokom

z omeškania ročne od 12.05.1999 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), vo
zvyšku žalobu zamietol (výrok II.) a rozhodol, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo
(výrok III.).

9.KrajskýsúdvTrenčínenaodvolaniežalovanejrozsudkomč.k.8Cob/62/2019-1034zodňa24.11.2021

zmenil výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu
6.072,45 Eur spolu s 18,8 % ročným úrokom z omeškania od 12.05.1999 do zaplatenia, do troch dní od
právoplatnosti rozhodnutia a vo zvyšku žalobu zamietol (výrok I.) a rozhodol, že žiadna zo strán nemá
na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania právo (výrok II.).

10. Najvyšší súd Slovenskej republiky na dovolanie žalovanej uznesením sp. zn. 2Obdo/25/2022 zo
dňa 13.09.2022 dovolanie žalovanej odmietol (výrok I.) a žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho
konania nepriznal (výrok II.).11. Podľa článku 4 ods. 1, 2 CSP, ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného
ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré
upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci. Ak takého ustanovenia

niet, súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a
to s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon, tak,
aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej
náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít.

12. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

13. Integrálnou súčasťou súdneho konania je i rozhodovanie o trovách konania, resp. o náhrade trov
konania. Podľa úpravy obsiahnutej v ustanovení § 262 CSP rozhodovanie o trovách konania v civilnom
sporovom konaní má dve samostatné fázy. Prvou je rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania,

o ktorom súd podľa § 262 ods. 1 CSP rozhodne aj bez návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí,
pričomvýrokonárokunanáhradutrovkonaniamápovahutzv.závisléhovýroku,atozdôvoduvzájomnej
väzby medzi výsledkom sporu a priznaním, či nepriznaním nároku na náhradu trov konania a bez
ohľadu na formu rozhodnutia vo veci samej, rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania, má povahu
uznesenia, proti ktorému je odvolanie vždy prípustné (§ 357 ods. 1 písm. m) CSP). Druhou fázou

rozhodovania o trovách konania je rozhodovanie o výške náhrady trov konania, o ktorej v zmysle §
262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník, a teda proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie o
výške trov konania odvolanie prípustné nie je, ale je prípustná sťažnosť (§ 239 ods. 1 CSP).

14. Napadnutým rozhodnutím súd prvej inštancie rozhodol o náhrade trov konania štátu, keď z
rozpočtových prostriedkov štátu bolo opakovane hradené znalečné v súvislosti s vykonaným znaleckým
dokazovaním a keď napadnuté rozhodnutie súd prvej inštancie vydal po právoplatnosti rozhodnutia vo
veci samej.

15. Žalovaná v odvolaní namietala, že po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej už súd prvej inštancie
nemohol vydať rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania.

16. Z dikcie ustanovenia § 262 ods. 1 CSP síce vyplýva, že o nároku na náhradu trov konania súd
rozhodne v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, avšak nemožno opomenúť ani ustanovenie § 218 ods.

1 CSP, ktoré pripúšťa, aby o nároku na náhradu trov konania súd rozhodoval aj samostatne, teda nie
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Odvolací súd si uvedomuje, že takto nastavená právna norma
v sebe zahŕňa riziko toho, že oprávnenie súdu rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania nie je
časovo obmedzené. Odvolací súd má však za to, že k takýmto situáciám dochádza skôr výnimočne a
najčastejšie práve vtedy, keď za predchádzajúcej procesnej úpravy, t.j. za účinnosti zákona č. 99/1963

Zb. Občiansky súdny poriadok, vznikli trovy konania aj štátu a keď procesné predpisy účinné od
01.07.2016 sú v zásade nastavené tak, aby v súvislosti s civilným sporovým konaním štátu trovy
nevznikali.

17. Odvolací súd nesúhlasí so žalovanou, že samostatným rozhodnutím o trovách štátu došlo k

modifikácii právneho stavu založeného právoplatným rozsudkom, t.j. rozhodnutím vo veci samej, keďže
napadnutým rozhodnutím žiadnym spôsobom nebolo zasiahnuté do meritórneho rozhodnutia súdu prvej
inštancie o veci samej a nebolo zasiahnuté ani do nároku strán na náhradu trov konania, o ktorých
súd prvej inštancie rozhodol v rozhodnutí, ktorým sa u neho konanie končilo a ktorým rozhodnutím bol
rozsudok súdu prvej inštancie sp. zn. 3Cb/5/2008-967 zo dňa 19.10.2017, v ktorom súd prvej inštancie

rozhodol o náhrade trov konania tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo (výrok III.),
pričom na základe odvolania žalovanej Krajský súd v Trenčíne rozsudkom sp. zn. 8Cob/62/2019-1034
zo dňa 24.11.2021 síce čiastočne zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku I., ale zároveň
rozhodol, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania právo.

18. Zhodne so súdom prvej inštancie i odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 4Obo/3/2018 zo dňa 31.07.2018, publikované pod R/75/2018, z ktorej veci je relevantné, že
šlo o totožnú procesnú situáciu, kedy o trovách štátu bolo rozhodnuté samostatným rozhodnutím po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej a hoci to najvyšší súd výslovne v odôvodnení neuviedol,je potrebné dôvodne predpokladať, že ex offo považoval za splnené všetky procesné podmienky na
vydanie samostatného rozhodnutia o náhrade trov štátu i po právoplatnom skončení konania vo veci
samej.

19. Odvolací súd poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS
154/2023-28zodňa30.03.2023,zktorejvecijerelevantné,žesťažovateliabolisamostatnýmuznesením
súdu prvej inštancie zaviazaní na náhradu trov konania a sťažovatelia vychádzali z predpokladu, že
pokiaľ súd prvej inštancie opomenul o tomto nároku rozhodnúť rozsudkom vydaným v súvisiacom

konaní, mohol tak dodatočne urobiť iba dopĺňacím rozsudkom, a to do právoplatnosti rozsudku v
zmysle § 225 ods. 1 CSP. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia dospel k záveru, že
právne závery krajského súdu sú logické, rešpektujú účel aplikovaných ustanovení Civilného sporového
poriadku a krajský súd jasne a zrozumiteľne vyjadril svoj postoj k otázke, či postup súdu prvej inštancie
pri „dodatočnom“ rozhodnutí o vzájomnom, pôvodne opomenutom nároku na náhradu trov konania
bol správny a zákonný. Ústavný súd tiež uviedol, že v otázke, ktorá tvorí predmet prerokúvanej

veci, nemožno jednoznačne uvažovať o ustálenej, prípadne prevažujúcej judikatúre, keď v jednej
línii rozhodovacej činnosti všeobecných súdov pri „dodatočnom“ rozhodovaní o nároku na náhradu
trov konania, ktorú ústavný súd identifikoval, všeobecné súdy o nároku na náhradu trov konania,
o ktorom v rozhodnutí o veci opomenuli rozhodnúť, postupom podľa § 255 ods. 1 CSP rozhodnú
dopĺňacím rozhodnutím, v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov sa však objavuje aj prístup, ktorý v

prejednávanej veci zvolil súd prvej inštancie a krajský súd v napadnutom uznesení. Ústavný súd pritom
nezistil extrémne vybočenie zo štandardov uplatňovaných v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov,
a teda ani ústavný súd nedospel k záveru, že by nebolo prípustné i rozhodovanie o trovách konania
samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

20. Odvolací súd preto uzatvára, že aj keď pravidlom by malo byť rozhodovanie o trovách konania
v rozhodnutí, ktorým sa konanie na súde prvej inštancie končí, s poukazom na § 218 ods. 1 CSP
nie je možné vylúčiť, aby v ojedinelých prípadoch rozhodoval súd o nároku na náhradu trov konania
i samostatným rozhodnutím vydaným po právoplatnom skončení veci samej. Stranám pritom nebude
odopretéaniprávopodrobiťtakétorozhodnutieodvolaciemuprieskumu,keďžepriprípustnostiodvolania

normovanej v ustanovení § 357 písm. m) CSP zákonodarca nerozlišuje, či o nároku na náhradu trov
konania bolo rozhodnuté v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí alebo bolo rozhodované samostatne.

21. Pre úplnosť veci odvolací súd poukazuje i na to, že okrem nesprávnosti napadnutého uznesenia
spočívajúcej v tom, že napadnuté uznesenie bolo vydané po právoplatnom rozhodnutí vo veci samej,

žalovaná ako odvolateľka iné dôvody nesprávnosti napadnutého uznesenia neuviedla. Rozhodnutie
súdu prvej inštancie pritom podlieha prieskumu odvolacím súdom len z odvolacích dôvodov, ktoré
odvolateľ uvedie, resp. doplní v lehote na podanie odvolania, keďže podľa § 380 ods. 1 CSP platí,
že odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný a podľa § 365 ods. 3 CSP platí, že odvolacie dôvody
možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Uvedenie dôvodov, z akých

sa rozhodnutie považuje za nesprávne, t.j. uvedenie odvolacích dôvodov, je aj zákonnou obsahovou
náležitosťou odvolania podľa § 363 CSP. Splnenie zákonnej povinnosti uviesť odvolacie dôvody
neznamená, že odvolateľ len uvedie niektorý z odvolacích dôvodov taxatívne upravených v § 365
ods. 1 CSP, ale povinnosť uviesť odvolacie dôvody znamená, že odvolateľ musí ním tvrdený dôvod
nesprávnosti rozhodnutia aj obsahovo vymedziť, a teda musí uviesť tvrdenia a argumenty o tom, ktoré

zistenia, závery a postupy súdu prvej inštancie sú nesprávne a prečo sú nesprávne, keď názor, že
za obsahové vymedzenie odvolania zodpovedá odvolateľ, bol vyslovený aj v rozhodovacej činnosti
najvyšších súdnych autorít (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo/47/2022 zo dňa
19.10.2023). Žalovaná síce podala odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie o nároku na náhradu
trov konania a hoci v zmysle § 262 ods. 1 CSP platí, že o nároku na náhradu trov konania súd rozhodne

aj bez návrhu, neznamená to, že v prípade odvolania podaného odvolateľom proti závislému výroku
o náhrade trov konania, by odvolací súd mal správnosť rozhodnutia o trovách konania vyhodnocovať ex
offo, ale aj pri posudzovaní správnosti závislého výroku je odvolací súd viazaný a limitovaný tvrdeniami
a argumentmi uvedenými odvolateľom.

22. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v rozsahu napadnutého výroku
II. podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.23. Ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa podľa § 396 ods. 1 CSP použijú aj na
odvolacie konanie a keďže žalobca mal v odvolacom konaní plný úspech, podľa § 262 ods. 1 a § 255
ods. 1 CSP by bol odvolací súd o náhrade trov odvolacieho konania rozhodol tak, že žalobcovi by priznal

proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Pretože podľa obsahu spisu žalobcovi
v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli, keď žalobca sa k odvolaniu nevyjadril a po podaní odvolania
neurobil v konaní žiadny úkon alebo podanie, v súlade s čl. 17 CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu,
odvolací súd žalobcovi proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (porovnaj
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/14/2018 z 28.02.2018).

24. Rozhodnutie bolo senátom odvolacieho súdu prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).