Uznesenie – Výchovné opatrenia ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, December 12, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7CdoR/12/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1621202264
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:1621202264.2

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci starostlivosti súdu o maloleté U. G., narodenú XX. U. XXXX
a G. G., narodenú XX. C. XXXX, obe bývajúce u matky, zastúpené procesným opatrovníkom Úradom
práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, deti matky Mgr. G. V., narodenej XX. C. XXXX, R., E.
XXXX/XX, a otca Ing. G. G., narodeného XX. C. XXXX, R., L. XX/X, zastúpeného splnomocnenkyňou
Advokátska kancelária VERIONS, s. r. o., Bratislava, Radvanská 21, IČO: 47239441, o uložení

výchovného opatrenia, v súčasnosti vedenej na Mestskom súde Bratislava II pod sp. zn. B1-7P/1/2021
(pôvodne vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7P/1/2021), o dovolaní otca proti rozsudku
Krajského súdu v Trnave z 31. januára 2024 sp. zn. 12CoP/24/2023, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Trnave z 31. januára 2024 sp. zn. 12CoP/24/2023 z r u š u j e a vec mu
vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava I - v súčasnosti Mestský súd Bratislava II (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo
„prvoinštančný súd“) uznesením z 03. marca 2022, č. k. 7P/1/2021-530, zamietol návrh otca, ktorým sa
v znení súdom prvej inštancie pripustenej zmeny domáhal uloženia povinnosti maloletým deťom, ako aj
ich matke podrobiť sa odbornému psychologickému poradenstvu v trvaní dvanásť mesiacov, v rozsahu
najmenej jednej hodiny každý kalendárny týždeň, za účelom odstránenia odmietania otca, starých
rodičov a maloletých súrodencov Y. a G., obnovenia osobného styku medzi maloletými a otcom vrátane

starých rodičov a ich maloletých súrodencov, a nápravy následkov dlhoročného odlúčenia otca, starých
rodičov a detí a konfliktov v rodine, ktoré maloleté v dôsledku ich rozvíjajúcej sa psychiky nie sú schopné
vo vnútornom prežívaní sami zvládnuť, a tým pomôcť maloletým prekonať ich negatívne pocity, vyrovnať
sa s nimi a napraviť aj ich zjavne narušené vzťahy k otcovi, starým rodičom a maloletým súrodencom.
Vo vzťahu k matke tiež žiadal uložiť výchovné opatrenie aj za účelom odstránenia komunikačných
problémov medzi rodičmi a pomoci matke pochopiť a akceptovať fakt, že vo výchove a individuálnom

osobnostnom vývoji maloletých má otec, starí rodičia a maloletí súrodenci nezastupiteľnú úlohu, čím
môže dôjsť tiež k zlepšeniu riešenia problémov a konfliktov. Zároveň žiadal uložiť matke maloletých i
povinnosť zabezpečiť účasť maloletých na realizácii výchovného opatrenia (výrok I.). O trovách konania
rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania (výrok II.).
1.1. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že návrhu otca nie je možné vyhovieť z dôvodu, že takéto
rozhodnutie nenašlo oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania a nebolo by súladné s najlepším

záujmom maloletých. Mal za to, že v prejednávanej veci nebolo preukázané, že by bol splnený niektorý
z materiálnych predpokladov pre uloženie výchovného opatrenia upravený v ustanovení § 37 ods. 1
zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o rodine“).
Naviac, by vzhľadom na zistenú situáciu týkajúcu sa prežívania maloletých a ich odmietavého postoja
k otcovi, bolo zrejme nevykonateľné.
1.2. Konštatoval, že z hľadiska kritéria úrovne starostlivosti o dieťa podľa čl. 5 písm. a) zákona o rodine

by uloženie výchovného opatrenia mohlo mať vplyv na úroveň starostlivosti o maloleté. Absolvovanie
navrhovaného výchovného opatrenia by si vyžiadalo zvýšenú zdravotnú a psychologickú starostlivosť vsúvislosti neprimeraným tlakom na maloleté pre nanútenú účasť na poradenstve. Splnenie tohto kritéria
preto treba hodnotiť v neprospech maloletých, keďže uloženie navrhovaného výchovného opatrenia by
nebolo v záujme maloletých ani z hľadiska kritéria bezpečia a stability prostredia, v ktorom sa zdržiavajú

v zmysle čl. 5 písm. b) zákona o rodine. Maloleté sa môžu cítiť ohrozené tým, že ich chce otec odňať
matke, čo bude stále pretrvávať, ak bude otec matku spochybňovať, útočiť na jej psychické zdravie,
prejavovať voči nej nielen výraznú nedôveru a nepriateľské ladenie. Z dokazovania nevyplynula na
strane otca v tomto smere žiadna zmena. Rovnaký záver možno prijať aj vo vzťahu ku kritériu podľa
čl. 5 písm. c) zákona o rodine, kedy v existujúcich okolnostiach, bez zmeny ktorú otec dokazovaním

nepreukázal, by bola narušená ochrana duševného, telesného a citového vývinu maloletých. Vzhľadom
na skutočnosť, že maloleté sú v starostlivosti detského psychiatra, faktor podľa čl. 5 písm. d) zákona
o rodine svedčí v prospech nepodporovania vzniku situácií, ktoré budú zasahovať do duševného a
psychického stavu maloletých. Kritériá najlepšieho záujmu dieťaťa podľa čl. 5 písm. e) zákona o rodine
tiež nie sú splnené, nakoľko nebola preukázaná žiadna zmena v prístupe, popísanom znalcom a
odporúčanom aj ostatnými zainteresovanými odborníkmi, a preto v aktuálnej situácii by nútením do

realizácie psychologického poradenstva proti vôli maloletých dochádzalo naďalej k zásahom do ich
duševnej, telesnej a citovej integrity. Kritérium podľa čl. 5 písm. g) zákona o rodine svedčí v prospech
neuloženia navrhovaného výchovného opatrenia, pretože maloleté odmietajú navrhované výchovné
opatrenia. Vyjadrenia maloletých sú v zhode s vykonaným dokazovaním a ich dlhodobým postojom.
V prípade kritérií podľa čl. 5 písm. f) a i) zákona o rodine tieto súd prvej inštancie vnímal neutrálne.

Iba kritérium podľa čl. 5 písm. h) zákona o rodine vyznieva v prospech navrhovaného výchovného
opatrenia, avšak len zdanlivo, pretože v ideálnom prípade by malo umožniť vyvíjanie väzieb s otcom,
súrodencamimaloletých,ktorémáotecsosúčasnoumanželkouastarýmirodičmizjehostrany.Možnosť
rozvíjať tieto väzby s ohľadom na všetky okolnosti nie je však jediným alebo rozhodujúcim faktorom,
ale všetky treba vnímať vo vzájomnej spojitosti. Niet preto dôvodu na vyhovenie návrhu v situácii, kedy

matka s maloletými, ktoré sú už i tak v početnej starostlivosti psychológov a psychiatra, by sa mali
podrobiť výchovnému opatreniu, t. j. ďalšiemu poradenstvu, kým otec, ktorý od ostatnej ingerencie súdu
v konaní riešiacom styk s maloletými neprešiel vôbec žiadnou sebareflexiou, by zatiaľ čakal na výsledok
nanúteného poradenstva spolu so súčasnou manželkou, maloletými deťmi z druhého manželstva a jeho
rodičmi.

1.3. Prvoinštančný súd tiež poukázal na rozsudok z 05. augusta 2020, č. k. 3P/15/2015-1702, v ktorom
sa rozhodovalo o návrhu otca na zverenie maloletých do svojej starostlivosti, pričom bolo v ňom okrem
iného konštatované, že vzťah otca s maloletými nemá potencionalitu napredovať a zlepšiť sa, ak bude
otec pokračovať v kontinuálnom obviňovaní matky a jej označovaní za jediného vinníka neželaného
stavu, resp. stavu do akého dospel vzťah otca s deťmi bez toho, aby otec sebareflektívne rešpektoval

pokyny a odporúčania odborníkov. Zo znaleckého posudku znalca Mgr. R. č. XX/XXXX v podstatnom
vyplynulo, že otec bol v rámci interview ako súčasti vyšetrenia ťažšie usmerniteľný, naliehavejší, so
zvýšenou tendenciou podrobne popísať a ilustrovať vlastnú interpretáciu prežitých udalostí. Celkový
prejav otca pri vyšetrení vyhodnotil znalec ako emotívny až hostilný najmä pri uľpievavom kritizovaní
osobných charakteristík a rodičovských kompetencií matky. V čase vyšetrenia pri konfrontácii s otázkou

rodičovskej problematiky imponoval emočne nestabilne s impulzívnou afektivitou a sklonom k verbálnej
heteroagresivite. Konanie otca sa teda znalcovi javilo ako nedostatočne reflektujúce potreby maloletého
dieťaťa, viac sa zameriaval na devalvovanie charakteristík a kompetencií matky. V správe Úradu práce,
sociálnych vecí a rodiny, referátu poradensko-psychologických služieb pre pracovisko Bratislava I z 26.
júna 2018 je uvedené, že od podania priebežnej správy nedošlo k žiadnej výraznej zmene v postojoch

ovplyvňujúcich komunikáciu medzi rodičmi maloletých a vytváraní vzťahových väzieb medzi maloletými
a otcom.
1.4. Ďalej dôvodil, že z vykonaného dokazovania taktiež nebolo nijako preukázané, že by sa na strane
otca na uvedenom kritickom prístupe k matke a na naliehavom prístupe k maloletým čokoľvek zmenilo.
Podľa znaleckého posudku znalca Mgr. R. č. XX/XXXX osobnosť otca vykazuje znaky abnormnej

organizácie s impulzívnymi a narcistickými rysmi, s ktorými viac korešponduje jeho sebapresadzujúce,
egocentrické a konfliktogénne správanie. Preto sa správanie otca javí v kontexte znaleckého posudku
Mgr. R. č. XX/XXXX ako stále nedostatočne reflektujúce potreby maloletého dieťaťa. Podľa súdu prvej
inštancie k zmene nemôže dôjsť, kým nedôjde k zmene správania na strane otca.
1.5. Podľa súdu prvej inštancie bolo preukázané, že maloleté sú silne emočne viazané na matku,

hľadajú u nej oporu, dôverujú jej. Zo správ odborníkov, v starostlivosti ktorých sú v súčasnosti
maloleté, bolo zistené, že predmetom tejto starostlivosti nie je poradenstvo smerujúce k obnoveniu
vzťahu medzi otcom a maloletými. Podľa správy Centra pedagogicko-psychologického poradenstva
a prevencie Malacky z 22. februára 2022 obe maloleté prezentujú dlhodobo na stretnutiach veľminegatívny vzťah k otcovi a odmietajú o otcovi hovoriť. Ich stretnutia boli a sú zamerané na riešenie ich
aktuálneho emočného stavu, rovesníckych vzťahov, školských problémov. Vzhľadom na dlhodobý stav
maloletých a sústavné odmietanie kontaktu s otcom nie je vhodné, ani potrebné nariadenie povinného

odborného psychologického poradenstva za účelom odstránenia odmietania otca s maloletými. Tento
záver korešponduje s vyjadrením Ing. Mgr. K. L., psychológa z Iniciatívy Inakosť z 23. februára 2022,
ktorý uviedol, že stav maloletej G. je veľmi krehký a akýkoľvek tlak, ktorý ide proti jej rozhodnutiam,
bude mať na ňu negatívne psychické dôsledky. Tieto závery sa nijako neodchyľujú od skutočností
zistených z dôkazov, ktoré predložil k návrhu otec a z ktorých viaceré boli predmetom dokazovania

aj v iných konaniach prebiehajúcich medzi účastníkmi. Z vykonaného dokazovania teda nebola nijako
preukázaná potreba pre uloženie výchovného opatrenia tak, ako to predpokladá návetie § 37 ods. 2
zákona o rodine. Uloženie samostatného výchovného opatrenia matke by za týchto okolností nemalo
taktiež žiaden zmysel.

2. Na odvolanie otca maloletých detí, Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 31.

januára 2024, č. k. 12CoP/24/2023-1067, napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne
správne (výrok I.) a žiadnemu z účastníkov nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (výrok
II.).
2.1. Odvolací konštatoval, že v danom prípade súd prvej inštancie správne uzavrel, že nebola
splnená hmotno-právna podmienka uloženia výchovného opatrenia, keď nebolo preukázané, že to

vyžaduje záujem maloletých detí. Poukazujúc na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 19.
septembra 2018 sp. zn. I. ÚS 216/2018 súd prvej inštancie správne vyhodnotil záujem maloletých,
nielen mechanicky a formálne, ale s ohľadom na konkrétne okolnosti a to vzhľadom na zdravotný stav
maloletých, zdravý psychický vývoj a na emocionálne väzby maloletých k otcovi. V predmetnej veci by i
podľa názoru odvolacieho súdu vzhľadom na dlhodobo nepriaznivé vzťahy otca s maloletými, vzhľadom

na zhoršený psychický stav maloletých, navštevovanie psychiatra i psychológa uloženie výchovného
opatrenia mohlo ešte viac negatívne ovplyvniť ich vzťah s otcom a ešte viac narušiť ich dôveru k otcovi.
Pokiaľ maloleté deti explicitne odmietajú psychologické poradenstvo a toto si spájajú so vzťahom k
otcovi, a teda, že len z dôvodu správania otca musia podstupovať psychologické poradenstvo, nie je
splnená hmotnoprávna podmienka uloženia výchovného opatrenia, a teda, že výchovné opatrenie bude

vzáujmemaloletýchdetí.Výchovnéopatrenieniejevsúčasnostivhodnýmprostriedkomnápravyvzťahu
maloletýchdetíkotcovi.Odvolacísúdvzhodesosúdomprvejinštancietedazastávanázor,žepririešení
aktuálnej situácie nie je vhodná odborná intervencia spočívajúca v pomoci pri budovaní kultivovanej a
konštruktívnej komunikácie a korektných vzťahov formou nariadeného výchovného opatrenia.
2.2. V súvislosti s námietkou otca ohľadom nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia a nesprávneho

hodnotenia dôkazov poukázal na to, že v odôvodnení uznesenia sú uvedené komplexne skutkové
zistenia v spojitosti s čiastkovými zisteniami, ktoré majú logickú nadväznosť a v súhrne umožnili
vytvoriť záver o celkovom skutočnom stave vo vzťahu k výchovnému opatreniu. Z odôvodnenia sú
zrejmé relevantné myšlienkové postupy a úvahy, ktoré viedli súd prvej inštancie k takémuto spôsobu
rozhodnutia. Mal za to, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu

pre náležité zistenie skutočného stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 191 zákona č. 160/2015
Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“ alebo „Civilný sporový
poriadok“) a z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam. Námietku otca, že súd prvej
inštancie si selektívne vybral iba tie dôkazy, ktoré vyznievajú v jeho neprospech vyhodnotil odvolací súd
ako nepreukázanú, vyplývajúcu len v konaniach vo veci maloletých detí G. prezentovaným nekritickým

postojom otca.
2.3.Odvolacísúdvnadväznostinanámietkuotcatýkajúcusaneoznámeniamuvyjadreniasamaloletých
ďalej dôvodil, že zákonný sudca rešpektoval a umožnil otcovi plné uplatnenie jeho procesných práv v
celom rozsahu a otcovi maloletých nebolo znemožnené podieľať sa na konaní a vplývať na výsledok
konania. Výsluch maloletých, ktorý bol vykonaný súdom prvej inštancie v neprítomnosti rodičov je

bežnou aplikačnou praxou. Tu odvolací súd uvádza, že podľa ustálenej judikatúry platí, že takýto
postup súdu prvej inštancie (zisťovanie názoru maloletých detí v neprítomnosti rodičov bez následného
sprístupnenia zvukového záznamu z tohto výsluchu) nemožno zásadne považovať za odňatie možnosti
konať pred súdom, pretože v súlade s § 38 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok v
znení neskorších predpisov (ďalej len „CMP“ alebo „Civilný mimosporový poriadok“) sa názor maloletého

súd zisťuje spôsobom zodpovedajúcim jeho veku a vyspelosti, pričom podľa povahy veci je možné ho
zistiť aj bez prítomnosti iných osôb aj s prihliadnutím na možný konflikt lojality maloletého. Za danej
situácie, preto súd prvej inštancie svojím postupom nevylúčil otca z realizácie žiadneho procesného
práva, ktoré mu CMP priznáva. V tejto súvislosti tiež zdôraznil, že súd prvej inštancie správne prihliadolna názor maloletých, ktoré sú už schopné podať autonómne, samostatné rozhodnutie s ohľadom na
dlhotrvajúcu vzťahovú situáciu v rodinnom prostredí, dokážu samé vypovedať o skutočnostiach, ktoré
prežívajú a vyjadriť svoj názor. Za danej situácie bolo preto práve potrebné mimo iného akceptovať aj

názor maloletých detí.
2.4. Vzhľadom na to, že otec maloletých detí v doplnení odvolania vzniesol námietku zaujatosti
zákonného sudcu Mgr. Róberta Bardača, PhD. vzhľadom na jeho postup a vyjadrenia po rozhodnutí
vo veci v rámci vyjadrenia sa k ústavnej sťažnosti, odvolací súd uviedol, že zo všetkých otcom
prezentovaných skutočností je zrejmé, že nim tvrdenú zaujatosť vyvodzuje len z vyjadrení zákonného

sudcu k ústavnej sťažnosti podanej otcom a maloletými deťmi vo veci vedenej pôvodne na Okresnom
súde Bratislava I podľa sp. zn. 3P/57/2017 po rozhodnutí danej veci. V prvom rade treba uviesť, že otcom
maloletých detí prezentované námietky zaujatosti zákonného sudcu sa týkajú postupu súdu v inom
konaní. Taktiež vyvodzovanie zaujatosti súdu vzhľadom na jeho vyjadrenie, že „otec neprešiel žiadnou
sebareflexiou“ je irelevantné. Takéto konštatovanie nepreukazuje, že by vzťah sudcu k otcovi dosahoval
takú intenzitu a povahu, že by sudca nebol schopný nezávisle a nestranne rozhodovať. Je potrebné

však uviesť, že subjektívna nespokojnosť otca maloletých detí s právnym názorom konajúceho súdu
a následným rozhodnutím vo veci samej nie je objektívnym dôvodom pre vylúčenie, resp. vyslovenie
pochybnosti o nezaujatosti sudcu.

3. Otec (ďalej aj ako „dovolateľ“) podal voči uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie,

ktorého prípustnosť vyvodzoval z § 420 písm. e) a f) CSP, ako aj z § 421 ods. 1 písm. b) CSP, žiadajúc,
aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
3.1. Dovolateľakoprvénamietalrozhodovanievecinasúdeprvejinštanciezaujatýmzákonnýmsudcom,
ktorý nebol vylúčený. Uviedol, že dôvodom uplatnenia námietky zaujatosti počas konania boli primárne
excesívne vyjadrenia sudcu JUDr. Bardača prezentované najmä vo vyjadrení k jeho ústavnej sťažnosti,

ako i na pojednávaní či v napadnutom rozhodnutí, ktoré okrem iného viedli vo viacerých prípadoch
k nesprávnemu procesnému postupu spočívajúcemu nedostatočnom a nesprávnom realizovaní
dokazovania za účelom preukázania podmienok pre uloženie výchovného opatrenia, nesprávnom
hodnotení jednak dôkazov vrátane dôkazov vykonaných v súvisiacej právnej veci vedenej pod sp.
zn. 3P/15/2015, ale i výchovného pôsobenia matky a jeho vyjadrení ako otca vo vzťahu k matke,

nesprávnom právnom posúdení či porušení práva na spravodlivý proces. Podľa dovolateľa namietané
vyjadrenia zákonného sudcu v spojení s tým, ako sa vysporiadal s jeho návrhmi a vyjadreniami ako
účastníka konania vo svojom rozhodnutí (nedostatky vytýkané i v odvolacom konaní) neumožňujú iné
vysvetlenie iba to, že sudca JUDr. Bardač v konaní postupoval zaujato.
3.2. Ďalším dovolacím dôvodom podľa otca je nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu.

Dovolateľ má za to, že odvolací súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odmietol zaoberať
podrobne ním konkretizovanými námietkami týkajúcimi sa nesprávnych skutkových zistení, resp.
nedostatočne zisteného skutočného stavu ohľadom prekážok na jeho strane brániacich realizácii
kontaktu s maloletými deťmi, ako aj nemožnosti oboznámiť sa a vyjadriť k obsahu vykonaného dôkazu
výsluchom maloletých, ktorý mu nebol sprístupnený napriek opakovaným žiadostiam, a to i v kontexte

namietanej zaujatosti zákonného sudcu. V tejto súvislosti tiež poukázal na to, že súdy nižšej inštancie
nesprávne aplikovali judikatúru, keď nepostupovali v súlade s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) sp. zn. 2Cdo/153/2022.
3.3. Dovolateľ s poukazom na dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP zdôraznil, že
sa nestotožňuje s argumentáciou odvolacieho súdu k námietke nesprávneho právneho posúdenia

veci súdom prvej inštancie uvedenej v bodoch 36.- 41. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, vo
vzťahu ktorej konkretizoval nasledovné základné právne otázky, od ktorých podľa neho záviselo
rozhodnutie odvolacieho súdu, a ktoré boli nesprávne právne posúdené: (i) „Je súd v konaniach vo
veciach starostlivosti súdu o maloletých vo všeobecnosti povinný sprístupniť rodičom zvukový záznam
z pohovoru s maloletými, ktorý súd vykonal v zmysle § 38 Civilného mimosporového poriadku, a

je jeho nesprístupnenie porušením práv účastníka konania podľa § 98 ods. 2 Civilného sporového
poriadku, v spojení s čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa brať ohľad aj na práva rodičov?“; (ii)
„Je možné výchovné opatrenie podľa § 37 ods. 2 zákona o rodine maloletým uložiť iba za splnenia
podmienok uvedených v § 37 ods. 1 zákona o rodine, alebo je uloženie výchovného opatrenia podľa
§ 37 ods. 2 zákona o rodine podmienené len tým, že uloženie výchovného opatrenia je potrebné v

záujme maloletých?“; (iii) „Možno pri posudzovaní splnenia podmienky „záujmu maloletých“ v rámci
rozhodovania súdu o návrhu na uloženie výchovného opatrenia podľa § 37 zákona o rodine za účelom
obnovy vzťahu rodiča a maloletého dieťaťa považovať za rozhodujúci názor maloletého dieťaťa, ak si
toto dieťa neplní svoje zákonné povinnosti podľa § 43 ods. 2 (prejavovať primeranú úctu a rešpektovaťrodiča) a § 43 ods. 3 písm. a) (spolupracovať so svojimi rodičmi v záujme starostlivosti o neho a jeho
výchovu) zákona o rodine? Aká je miera vzájomnej váhy povinností maloletých vyplývajúcich z § 43
ods. 2 a § 43 ods. 3 písm. a) zákona o rodine pri ukladaní výchovného opatrenia a názoru maloletého

dieťaťa?“; (iv) „Pri zohľadnení záujmu maloletého ako materiálnej podmienky uloženia výchovného
opatrenia, môže súd rozhodovať o návrhu na uloženie výchovného opatrenia bez toho, aby vykonal
test proporcionality medzi záujmami tých maloletých, v prospech ktorých má výchovné opatrenie byť
uložené, a tých maloletých, ktoré sa uloženiu výchovného opatrenia bránia?“.
3.4. Podľa dovolateľa na prvú nastolenú otázku je potrebné odpovedať tak, že žiadne z ustanovení

Civilného sporového poriadku alebo Civilného mimosporového poriadku, ale ani Dohovoru o právach
dieťaťa,nedávasúdumožnosťnesprístupniťotcoviakoúčastníkovikonaniazvukovýzáznamzpohovoru
s maloletými ako úkonu súdu a ak tak napriek tomu urobí, porušuje práva otca na spravodlivý proces
tým, že je otcovi znemožnené oboznámiť sa s dôkazom - výsluchom maloletým v jeho zákonom
predpísanej podobe. Prípadné vyhotovenie zápisnice z pohovoru s maloletými a jej sprístupnenie
nemožno považovať za možnosť nahrádzajúcu sprístupnenie zvukového záznamu, a to z dôvodu,

že v zmysle § 99 ods. 1 CSP je zápisnica niečo, čo sa vyhotovuje popri zvukovom zázname, nie
namiesto neho. Vo vzťahu k druhej položenej otázke súvisiacej s nesprávnou interpretáciou § 37
ods. 1, 2 a ich vzájomnej súvzťažnosti táto má byť podľa dovolateľa správne zodpovedaná tak, že §
37 ods. 2 zákona o rodine podmieňuje uloženie výchovného opatrenia iba záujmom maloletých bez
nutnosti splnenia určitých dodatočných podmienok uvedených v § 37 ods. 1 zákona o rodine. V tejto

súvislosti poukázal, že ak si maloleté neplnia svoje povinnosti definované v § 43 ods. 2 a 3 zákona o
rodine, in concreto nespolupracujú so svojím otcom, ako mu ani neprejavujú rešpekt, primeranú úctu
a ide o zjavne nevhodné správanie maloletých, podmienky uvedené § 37 ods. 1 zákona o rodine sú
tým pádom splnené. V poradí tretia naformulovaná otázka má byť podľa otca maloletých doplnená a
postavená i na otázkach: „Je účelom výchovného opatrenia v kontexte § 37 ods. 2 zákona o rodine

napĺňať názor maloletých detí alebo práve naopak: je účelom výchovného opatrenia ukladaného v
záujme maloletého v zmysle § 37 ods. 2 zákona o rodine v záujme maloletých riešiť negatívny stav
vzniknutý v rodine za účelom nápravy dlhoročného odlúčenia rodiča a detí a byť vedené k obnove
vzťahu nepreferenčného rodiča a maloletého?“ či „ V kontexte § 37 ods. 2 zákona o rodine je účelom
výchovného opatrenia napĺňanie názoru maloletých detí alebo, naopak, je účelom výchovného opatrenia

ukladaného v záujme maloletého v zmysle § 37 ods. 2 zákona o rodine riešiť negatívny stav vzniknutý
v rodine za účelom nápravy absencie vzájomného vzťahu maloletých, ako aj odmietania budovania
vzťahu starších maloletých detí s mladšími maloletými deťmi, ktoré nemajú oboch rodičov rovnakých?“.
V nadväznosti na uvedenú otázku, resp. otázky dovolateľ poukázal, že od dovolacieho súdu nežiada,
aby vyslovil, aký je záujem maloletých v konkrétnej veci - to je vec súdu prvej inštancie a odvolacieho

súdu, ale aby zaujal stanovisku k tomu, že v praxi tak súdov prvej inštancie, ako aj odvolacích súdov
dochádza k stotožneniu názoru maloletých s ich záujmom, pričom v danom prípade sa odvolací súd
flagrantne vyjadril, že uloženie výchovného opatrenia nie je možné s ohľadom na to, že maloleté jeho
uloženie odmietajú. Podľa dovolateľa nemožno posudzovať súladnosť uloženia výchovného opatrenia
so záujmami maloletých v kontexte nesúhlasu maloletých s navrhovaným výchovným opatrením, čiže

odmietnutieuložiťvýchovnéopatrenie,ktoréotecnavrhujepretonemožnozaložiťlennatom,žemaloleté
s ním, ako aj s jeho ďalšími deťmi a svojimi súrodencami nekomunikujú a ako otca a súrodencov
ich odmietajú, keďže účelom uloženia tohto výchovného opatrenia je odstránenie tohto nepochybne
neželaného stavu a nevhodného správania sa maloletých. K poslednej nastolenej právnej otázke
dovolateľ ešte uviedol, že nie je možné rozhodnúť o návrhu na uloženie výchovného opatrenia, ktorého

obsahom je návrh na uloženie opatrení vedúcich k obnove vzťahu medzi súrodencami, bez vykonania
testu proporcionality, keďže medzi záujmami maloletých je konkurencia a je preto potrebné posúdiť,
ktorému záujmu treba dať prednosť a prečo.
3.5. Záverom dovolateľ upriamil pozornosť dovolacieho súdu na skutočnosť, že vo veci úpravy výkonu
práv a povinností k maloletým, ktorá bola vedená pod sp. zn. B1-3P/15/2015 pred Mestským súdom

Bratislava II, bol dňa 11. októbra 2023 vyhlásený rozsudok, v zmysle ktorého je styk otca a maloletých
neupravený, a teda rozhodujúci súd v danej veci neurobil nič, aby vzťah maloletých a otca napravil najmä
s ohľadom na ich vek a s ním súvisiace možnosti nápravy, hoci posledné pokusy o sanáciu tohto stavu
sa uskutočnili v roku 2017.

4. Matka maloletých detí sa k podanému dovolaniu otca nevyjadrila.

5. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava (ďalej len „ÚPSVaR“) ako procesný opatrovník sa k
dovolaniu otca maloletých nevyjadril.6. Dovolanie je v danom prípade podané vo veci starostlivosti súdu o maloletých. Konanie v týchto
veciach je od 01. júla 2016 upravené v Civilnom mimosporovom poriadku. Vzájomný vzťah medzi CMP

a CSP je vymedzený v § 2 ods. 1 CMP, podľa ktorého sa na konania podľa tohto zákona použijú
ustanovenia CSP, ak tento zákon neustanovuje inak. Keďže § 76 a § 77 CMP obsahujúce niektoré
ustanovenia o dovolaní „neustanovujú inak“, ak ide o prípustnosť dovolania vo veciach starostlivosti
súdu o maloletých, prípustnosť dovolania otca bolo potrebné posudzovať podľa ustanovení CSP.

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podal v
stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) účastník, v ktorého neprospech bolo napadnuté rozhodnutie
vydané (§ 424 CSP), zastúpený v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 443 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako aj konanie, ktoré mu
predchádzalo, a dospel k záveru, že dovolanie je prípustné a tiež aj dôvodné. Ak totiž dovolanie smeruje
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí z dovolacieho dôvodu

uvedeného v § 420 CSP, potom existencia tohto dôvodu, t. j. existencia niektorej z tzv. zmätočnostných
vád uvedených v tomto ustanovení, znamená nielen splnenie podmienky prípustnosti dovolania, ale
zároveň zakladá bez ďalšieho aj jeho dôvodnosť.

8. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného

konania osobitné postavenie. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho
prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak
to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému
rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.
Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach

§ 420 a § 421 CSP.

9. V zmysle § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť

samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

10. Otec maloletých detí dovolaním namietal (vychádzajúc z chronológie dovolacích dôvodov v dovolaní
aj v zákone, ktorého sú súčasťou, t. j. v CSP), že k vade zmätočnosti predpokladanej ustanovením
§ 420 písm. e) CSP došlo v dôsledku toho, že sudca Mgr. Róbert Bardač, PhD. (ďalej len „sudca
Bardač“) bol z prejednávania a rozhodovania veci na súde prvej inštancie vylúčený, a to s poukazom na

odôvodnené pochybnosti, ktoré možno mať o jeho zaujatosti voči nemu. Táto zaujatosť sudcu Bardača
- ale nielen ona - rezultovala podľa dovolateľa vo viacerých prípadoch k nesprávnemu procesnému
postupu znemožňujúc uskutočňovať mu jemu patriace procesné práva (dovolacia námietka podľa § 420
písm. f) CSP).

11. Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý (fair) proces tak, ako je vymedzené v čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, je garanciou toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nezaujatý sudca.
Nestrannosť a nezaujatosť sudcu je jedným z hlavných predpokladov spravodlivého rozhodovania a
jednou z hlavných premís dôvery občanov a iných subjektov práva v právo a právny štát (čl. 1 ods. 1
ústavy).

12. Nestrannosť a nezaujatosť sudcu sa podľa judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre
ľudské práva posudzuje v dvoch krokoch, a to prostredníctvom tzv. subjektívneho a objektívneho testu
nestrannosti.

13. Cieľom subjektívneho testu je zistiť, aké je osobné presvedčenie alebo záujem dotyčného sudcu v
danom prípade (porov. rozsudok veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva z 15. decembra 2005
vo veci Kyprianou v. Cyprus, sťažnosť č. 73797/01, § 118). Ide teda o to, či sudca je či nie je vnútorne
zaujatý voči strane sporu/účastníkovi konania, a to bez ohľadu na dôvody tejto zaujatosti. V tomto poňatíje nestrannosť predovšetkým subjektívnou psychickou kategóriou, vyjadrujúcou vnútorný psychický
vzťah sudcu k prejednávanej veci v širšom zmysle (zahŕňa vzťah alebo pomer k veci, účastníkom, ich
zástupcom alebo osobám zúčastneným - § 49 ods. 1 CSP). V tomto teste sa uplatňuje vyvrátiteľná

domnienka nestrannosti sudcu, platí teda, že sudca je považovaný za (subjektívne) nestranného, pokiaľ
nie je preukázaný opak. Hoci ide o test subjektívnej nestrannosti, možno uvedenú domnienku vyvrátiť
len objektívnym spôsobom; subjektívne stanovisko sudcu ani strany sporu k tomu nie je dostačujúce.

14. V rámci objektívneho testu sa skúma, či osoba sudcu poskytuje dostatočné záruky, vylučujúce

akúkoľvek oprávnenú pochybnosť o jeho nestrannosti. Pri tomto teste je tak nutné zistiť, či existujú
skutočnosti, ktoré by mohli vzbudiť oprávnenú pochybnosť o nestrannosti sudcu. Nie je ale potrebné sa
zaoberať ich skutočným vplyvom na osobné presvedčenie sudcu v danom prípade. Preto nestačí, že
sa sudca subjektívne necíti byť zaujatý vo vzťahu k stranám sporu/účastníkom konania (ich zástupcom)
či veci, ale i objektívne nazerané musia byť vylúčené oprávnené pochybnosti o jeho nezaujatosti. Inými
slovami, nejde len o hodnotenie subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti alebo necíti byť zaujatý, ale

o objektívnu úvahu, či-vzhľadom na okolnosti prípadu - možno mať za to, že by sudca mohol byť
zaujatý. V tomto ohľade môže mať i zdanie istú dôležitosť, lebo v stávke je dôvera, ktorú súdy v
demokratickej spoločnosti musia u verejnosti vzbudzovať (porov. Ľalík, M. - Ľalík, T.: Zákon o Ústavnom
súde Slovenskej republiky. Komentár. Bratislava: Wolters Kluwer SR s. r. o., 2019, s. 164 a nasl.).

15. Názor strán sporu/účastníkov konania na nestrannosť sudcu môže byť podnetom na jej skúmanie,
ale o nezaujatosti sudcu je potrebné rozhodovať na základe vyššie uvedených kritérií subjektívneho
a objektívneho testu. Dbať na dodržaní nestrannosti je povinnosťou sudcov a nie strán sporu. Princíp
nestrannéhorozhodovania,garantovanýokremčl.46ods.1ičl.48ods.1ústavy,jezásadnýmprincípom
fungovania súdnej moci a je zákonnou, resp. ústavnou, ako i morálnou povinnosťou sudcov ctiť si tento

princíp. Pri plnení tejto povinnosti musia sudcovia o nezaujatosti uvažovať nielen v subjektívnej, ale i v
objektívnej rovine. Sudca sa teda nesme uspokojiť s tým, že sa subjektívne necíti byť zaujatý, ale vždy
sa musí zaoberať aj otázkou, či s ohľadom na jemu známe okolnosti prípadu sú vylúčené oprávnené
pochybnosti o jeho nezaujatosti.

16. Špecifické povinnosti sudcu stanovuje aj ustanovenie § 49 a nasl. CSP. Tento Civilný súdny poriadok
poskytuje stranám sporu iba prostriedky, ktorými sa môžu práva na nezaujatého sudcu domáhať.
Jedným z týchto prostriedkov je i námietka zaujatosti podaná podľa § 52 a nasl. CSP. Okrem námietky
zaujatosti môžu strany sporu podať i odvolanie zdôvodnené tým, že rozhodoval vylúčený sudca (§ 365
ods. 1 písm. c) CSP). Na vadu spočívajúcu v tom, že rozhodoval vylúčený sudca prihliada i dovolací súd

v zmysle dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 420 písm. e) CSP.

17. Tieto procesné prostriedky majú garantovať právo strany sporu/účastníka konania na nestranného
sudcu. Z povinnosti všeobecných súdov vždy vykonať výklad príslušných ustanovení zákona ústavno-
konformným spôsobom (čl. 152 ods. 4 ústavy) vyplýva, že aj pri výklade podmienok pre uplatnenie týchto

prostriedkov musia súdy postupovať tak, aby umožnili čo najširšiu realizáciu tohto práva. Dovolací dôvod
podľa § 420 písm. e) CSP podľa názoru najvyššieho súdu nevyžaduje ako nevyhnutnú podmienku jeho
úspešného uplatnenia vyčerpanie námietky zaujatosti podľa § 52 a nasl. CSP. Tento dovolací dôvod
možno preto uplatniť bez ohľadu na to, či strana sporu (ne)využila námietku zaujatosti. Pri rozhodovaní
o tom, či bude dovolaniu vyhovené, je nutné posúdiť nestrannosť sudcu ako z hľadiska subjektívneho, t.

j. z hľadiska osobného presvedčenia a správania sa sudcu v danej veci, tak aj z hľadiska objektívneho,
t. j. či sudca dáva dostatočné záruky pre vylúčenie legitímnych pochybností o jeho nestrannosti (porov.
rozsudok veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva z 15. októbra 2009 vo veci Micallef v. Malta,
sťažnosť č. 17056/06, § 93, či uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 306/2014).

18. Sudcov pomer k stranám sporu/účastníkom konania môže byť založený predovšetkým
príbuzenským alebo jemu obdobným vzťahom (porov. § 116 Občianskeho zákonníka), ktorému na roveň
môževkonkrétnomprípadestáťvzťahpriateľskýalebonaopaknepriateľský.Niejemožnépritomvylúčiť,
že sa nepriateľský vzťah sudcu k účastníkovi vytvorí pri služobnom styku, t. j. v rámci predchádzajúcich
súdnych konaní alebo aj v priebehu konania súčasného, vždy tu ale musí byť určitý konkrétny dôvod,

pre ktorý sa záujmy sudcu dostanú do rozporu so záujmami strany/účastníka, prípadne vyústenie
vystupovania strany/účastníka v emotívne ovplyvnený postoj sudcu, ktorý inak všeobecne predstavuje
nepatričné ??vybočenie z požiadavky na profesionálny prístup sudcu k stranám/účastníkom konania,z ktorého môžu vyvstať pochybnosti o nestrannosti a objektivite sudcu vzhľadom na jeho (do novej
špecifickej polohy postavený) vzťah k strane/účastníkovi konania.

19. Z vyjadrenia zákonného sudcu Mgr. Róberta Bardača, PhD. o tom, že: „ ... navrhovaná dĺžka
a frekvencia výchovného opatrenia má charakter sankcie namierenej voči matke a mal. deťom a že
otec, ktorý podľa názoru súdu neprešiel žiadnou sebareflexiou, by pri takto nariadenom výchovnom
opatrení iba „čakal“ na výsledok nanúteného poradenstva s členmi svojej rodiny.“, ktoré mal podľa otca
sudca predostrieť na pojednávaní a tiež priamo v prvoinštančnom rozhodnutí, rovnako aj z vyjadrenia

tohto sudcu k ústavnej sťažnosti otca maloletých detí, o tom, že sťažnosť považuje za „bizarnú“, pri
súčasnom stanovisku sudcu k vyjadreniu druhého v poradí v tom smere, že slovo bizarný použil len
v tom význame, aký má toto slovo v slovenskom jazyku, čo znamená v rámci synoným tohto slova v
slovnej podobe „čudný, podivný, zvláštny“, v posudzovanom prípade nemožno bez ďalších relevantných
skutočností dovodiť, že by sudca prechovával voči otcovi subjektívne nepriateľský postoj. Napokon ani z
obsahu spisu, okrem namietaných vyjadrení sudcu, ktorých intenzita neprekračuje z pohľadu profesijnej

povinnosti hranicu akceptovateľnosti, nevyplývajú žiadne iné konkrétne okolnosti, ktoré by nasvedčovali
tomu, že existuje určitý dôvod, pre ktorý by bolo možné usudzovať pomer zákonného sudcu k otcovi
ako účastníkovi konania v zmysle § 52 a nasl. CSP.

20. Za daných okolností preto dovolací súd dospel k záveru - s ohľadom na obsah spisu - že v

prejednávanej veci nebol daný reálny dôvod pochybovať o nezaujatosti sudcu Mgr. Róberta Bardača,
PhD.. Je zrejmé, že odvolací súd v napadnutom rozsudku aplikoval výklad jednoduchého práva,
keď z hľadiska objektívneho má pri posudzovaní námietky zaujatosti kľúčový význam aj ním použité
ustanovenie § 53 ods. 3 CSP, podľa ktorého ak sa námietka zaujatosti týka len okolností, ktoré spočívajú
v procesnom postupe sudcu alebo jeho rozhodovacej činnosti, súd na námietku zaujatosti neprihliada.

Odvolací súd otcom uplatnené dôvody zaujatosti zákonného sudcu posúdil za také, ktoré sa týkajú práve
postupu v konaní, čo nič nemení na tom, že vzhľadom na uvedené v predchádzajúcich bodoch 10. až
19., dovolacia námietka otca podľa § 420 písm. e) CSP nemohla byť považovaná za dôvodnú.

21. Dovolateľ prípustnosť podaného dovolania vyvodzuje (okrem ďalšieho) i z ustanovenia § 420 písm.

f) CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

22. Citované ustanovenie zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v
ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý
proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré

tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej
ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť
sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom
svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio

iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

23. K tomuto dôvodu prípustnosti dovolania treba uviesť, že ustálená judikatúra Európskeho súdu
pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody,
na ktorých založili svoje rozhodnutia, musia sa zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými

stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie
týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v.
Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko). Judikatúra ESĽP síce nevyžaduje, aby na
každý argument strany bola v odôvodnení rozhodnutia súdu daná odpoveď, trvá však na tom, že ak ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď súdu práve na tento

argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani
c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins
c. Francúzsko z 19. februára 1998).24. Rovnako, podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný
súd“) riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vyžaduje, aby sa súd jasným, právne

korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,
ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou
všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie
založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky
rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení

v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie
považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení
koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný
záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy
zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu

právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a
presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).

25. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry
ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva účastníka/strany sporu civilného procesu

na zabezpečenie spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj
právo na spravodlivý proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a
vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť,
je totiž odrazom práva účastníka/strany konania na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu
rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatneného návrhu/žaloby,

ako aj špecifickými námietkami účastníka/strany konania. Porušením uvedeného práva účastníka/
strany konania na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej, sa účastníkovi/strane konania
(okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť
náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych
alebomimoriadnychopravnýchprostriedkov.Aknedostatokriadnehoodôvodneniasúdnehorozhodnutia

je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa §
420 písm. f) CSP.

26. Práve priblížený výpočet samozrejme nemôže byť (ani mať ambíciu byť) úplným, keďže sa v
konkrétnom prípade môžu vyskytnúť i iné nedostatky v argumentácii (podľa okolností buď súdu prvej

inštancie, odvolacieho súdu alebo aj oboch takýchto súdov - pri nahliadaní na problém optikou súdu
dovolacieho), ktorých prítomnosť rovnako spôsobí nerešpektovanie čiastkového práva na spravodlivý
súdny proces reprezentovaného právom na objektívne presvedčivé (uspokojivé) odôvodnenie výsledku
rozhodovacej činnosti súdu.

27. K práve uvedenému sa v odvolacích konaniach pridružuje i faktor umožnenia odvolaciemu súdu
procesným právom, aby takýto súd, pokiaľ sa v celom rozsahu stotožní s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, sa v odôvodnení len obmedzil na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplnil na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§
387 ods. 2 CSP); odvolací súd sa však v odôvodnení musí zaoberať podstatnými vyjadreniami strán

prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia
súd prvej inštancie a rovnako sa odvolací súd musí vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými
v odvolaní (§ 387 ods. 3 CSP).

28. Podľa názoru dovolacieho súdu sa v prejednávanej veci nedostatky v argumentácii, vedúce (nateraz)

k neakceptovateľnosti prijatých záverov (skutkových aj právnych) v rozsudku odvolacieho súdu vyskytli,
nakoľko odvolací súd sa napriek výslovnému príkazu urobenému súčasťou ustanovenia § 387 ods.
3 CSP nevysporiadal v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku s takými tvrdeniami otca z jeho
odvolania, ktoré bez ďalšieho nejde označiť za nepodstatné a to za situácie, keď otec (o. i.) výslovne
namietal, že už predtým sa s takouto argumentáciou nevysporiadal (resp. neurobil tak dostatočne

dôsledne) ani súd prvej inštancie.

29. Možnosť plného stotožnenia sa odvolacieho súdu s odôvodnením ním preskúmavaného rozhodnutia
súdu prvej inštancie a obmedzením sa na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia(ako pravidlo) a súvisiaca možnosť doplnenia (odvolacím súdom) na zdôraznenie správnosti
napadnutéhorozhodnutiaďalšíchdôvodov(vtomtoprípademožnosťmajúcapovahuvýnimkyzpravidla,
ktorej uplatnenie prichádza do úvahy podľa toho, aký argumentačný priestor súd prvej inštancie

úplnosťou svojej argumentácie odvolaciemu súdu ponechá) je síce súčasťou úpravy slovenského
civilného procesu už spred čias nadobudnutia účinnosti CSP (tu por. § 219 ods. 2 OSP), v rámci
rekodifikácie však zákonodarca do zákona výslovne vniesol aj to, čo v skoršom čase šlo (a bolo nutné)
vyvodiť z logiky úpravy a jej účelu a čoho podstatu možno vyjadriť tak, že možnosť praktického prevzatia
argumentácie súdu prvej inštancie odvolacím súdom nezbavuje odvolací súd hoc aj len veľmi stručne

a úmerne okolnostiam konkrétneho prípadu reagovať na argumentáciu z odvolania (prinajmenšom tak,
že sa poukáže na tie odvolacie námietky, ktoré sú iba opakovaním už súdom prvej inštancie neprijatej
argumentácie, ku ktorej však takýto súd zaujal adresné stanovisko, alebo aspoň zrozumiteľne vysvetlil,
prečo táto bola bez právneho významu a v prípade iných námietok odvolací súd ozrejmí, prečo spôsob
nazerania na problém neboli spôsobilé ovplyvniť). Tým sa samozrejme nemá na mysli, že odvolateľovi
musí byť dané za pravdu, ale že musí dostať objektívne zrozumiteľnú odpoveď na svoj špecifický

argument.

30. Odvolací súd v prejednávanej veci nezaujal k otázkam urobeným súčasťou odvolania otca i
argumentácie tohto účastníka zo štádia konania predchádzajúceho rozhodnutiu súdu prvej inštancie
objektívne presvedčivé stanovisko, keď iba všeobecne konštatoval preskúmateľnosť napadnutého

rozsudku prvoinštančného súdu (pozri body 14. až 18. napadnutého rozsudku) bez zaoberania sa
„rozsiahlymi“ a podľa dovolacieho súdu v nich aj „podstatnými“ odvolacími dôvodmi otca (pozri bod
2. napadnutého rozsudku a z neho napr. namietanie otca v odvolaní, že súd prvej inštancie sa pri
dokazovaní odbornými vyjadreniami a znaleckými posudkami sústredil iba na časti vytrhnuté z kontextu,
ktoré ho vykresľujú v negatívnom svetle a ako jediného, kto mal svojim správaním a postojmi zapríčiniť

súčasný stav, stavanie sa voči argumentácii súdu prvej inštancie, že maloleté sa môžu cítiť ohrozené
tým,žeichchceodňaťmatke,pričomvpredmetnejvecisanerozhodujeoúpravestykuotcasmaloletými,
zdôraznenie, že predmetom konania je vytvorenie reálnych predpokladov pre obnovenie kontaktu
maloletých a otcom, ich súrodencami a so starými rodičmi, pričom by akceptoval, ak by sa kontakt
začal obnovovať najprv na úrovni maloletých s ich súrodencami, spochybňovanie zainteresovaných

odborníkov s bližšou argumentáciou so zdôraznením že, súd prvej inštancie nemal brať do úvahy závery
znalca Mgr. R. v znaleckom posudku č. XX/XXXX., ktoré uviedol v napadnutom uznesení, nakoľko
otec sa so znalcom v rámci prípravy vypracovania posudku č. XX/XXXX nestretol, preto ho znalec
ani nemohol hodnotiť a už vôbec ho nemohol hodnotiť inak, ako ho hodnotil v posudku č. XX/XXXX,
a ďalšie). Otec v tomto smere v dovolaní osobitne zdôraznil, že oba nižšie súdy mu nepodali žiadne

vysvetlenie, ako sa pri rozhodovaní vysporiadali s naplnením princípu najlepšieho záujmu všetkých
súrodencov G. navzájom, teda prečo súd zamietol návrh na nariadenie výchovného opatrenia aj vo
vzťahu k náprave zjavne narušených vzťahov medzi maloletou U. a G. a ich súrodencami G. a Y. G.,
ktorí pochádzajú zo súčasného manželstva otca a tiež medzi G. a U. a ich starým rodičom, čo už samé o
sebe spôsobuje nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku. Odvolací súd dokonca sám argumentáciu

použitúnímisúdomprvejinštancienapodporuzvolenéhospôsoburozhodnutiaprinajmenšomčiastočne
spochybnil záverečnou apeláciou na matku, aby si uvedomila, že ako preferenčný rodič, ktorému boli
maloleté zverené do osobnej starostlivosti je povinná okrem riadneho zabezpečovania tejto osobnej
starostlivosti vyvinúť maximálne úsilie o vytvorenie priestoru na to, aby sa maloleté stýkali s otcom
(bod 41. odôvodnenia napadnutého rozsudku). Minimálne uvedené vylučovalo akýkoľvek iný záver

dovolaciehosúdunežten,ževtomtoprípadedošlokzaťaženiukonaniapredodvolacímsúdomtvrdenou
zmätočnostnou vadou podľa § 420 písm. f) CSP. Absencia vysporiadania sa odvolacieho súdu v jeho
rozsudku s takými odvolacími tvrdeniami odvolateľa, ktoré bez ďalšieho nejde označiť za nepodstatné
(čoinakplatíprevšetkýchúčastníkovkonania,akrozhodnutieodvolaciehosúduvyznievichneprospech
a založí tým ich oprávnenie na dovolanie), je totiž tak závažným nedostatkom rozhodnutia (a zásahu ním

do procesných práv účastníka konania), ktorého intenzita zakladá (až) porušenie práva na spravodlivý
súdny proces.

31. Dovolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že možnosť praktického prevzatia argumentácie súdu
prvej inštancie odvolacím súdom nezbavuje odvolací súd povinnosti hoc aj len veľmi stručne a úmerne

okolnostiam konkrétneho prípadu reagovať na argumentáciu z odvolania (prinajmenšom tak, že sa
poukáže na tie odvolacie námietky, ktoré sú iba opakovaním už súdom prvej inštancie neprijatej
argumentácie, ku ktorej však takýto súd zaujal adresné stanovisko, alebo aspoň zrozumiteľne vysvetlil,
prečo táto bola bez právneho významu a v prípade iných námietok odvolací súd ozrejmí, prečo spôsobnazerania na problém neboli spôsobilé ovplyvniť). Tým sa samozrejme nemá na mysli, že odvolateľovi
musí byť dané za pravdu, ale že musí dostať objektívne zrozumiteľnú odpoveď na svoj špecifický
argument, pričom taká argumentácia odvolacieho súdu, rozvinutejšia v napadnutom rozsudku „len“ vo

vzťahu k odvolacím námietkam otca (i) o nesprávnych skutkových zisteniach, v konkrétnom však len
strohým konštatovaním, že „námietku otca, že súd prvej inštancie si selektívne vybral iba tie dôkazy,
ktoré vyznievajú v jeho neprospech vyhodnotil ako nepreukázanú, vyplývajúcu len v konaniach vo
veci maloletých detí G. prezentovaným nekritickým postojom otca“, ktorá argumentácia nemôže byť
považovanú za inú, než za ničím nepodloženú, (ii) o nesprístupnení mu zvukového záznamu z výsluchu

maloletých pred súdom prvej inštancie v neprítomnosti rodičov, pričom aj tu v prevažnej miere len
paušálnym akcentovaním, že „výsluch maloletých detí sa v aplikačnej praxi uskutočňuje spravidla bez
prítomnosti rodičov a to práve z dôvodu, aby neboli vystavované tlaku rodičov, vystavené konfliktu
lojality“, ale i tu už bez ďalšieho objasnenia konkrétnych okolnosti daného prejednávaného prípadu
smerujúce k uvedenému konštatovaniu (danú nejasnosť nemohol odstrániť ani odkaz na rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/3/2023 z 29. marca 2023, ktoré sa malo opierať „o takéto konkrétne

okolnosti prípadu“, ktoré konštatovanie otec spochybnil), (iii) o zaujatosti sudcu, ktorý vec prejednal
a rozhodol o nej na súde prvej inštancie (tu doplnená dovolacím súdom v bodoch 10. až 20. tohto
rozhodnutia) a (iv) o nesprávnom právnom posúdení veci, opäť definovaním predovšetkým teoretických
a zákonných východísk právneho inštitútu výchovných opatrení, bez ich použitia na konkrétne skutkové
okolnosti prejednávanej veci, s následným odkazom, že ďalšie odvolacie argumenty otca odvolací súd

považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať
(uvedené spolu s ďalším v bode 42. napadnutého rozsudku), nemôže byť považovať za iné, než za
nesprávny procesný postupu zakladajúci namietanú zmätočnostnú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP.

32. Vzhľadom na konštatovanie existencie druhého dôvodu prípustnosti dovolania (podľa § 420 písm.

f) CSP) dovolací súd už nepristupoval k posúdeniu opodstatnenosti argumentácie otca, týkajúcej sa
nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom (podľa § 421 ods. 1 rovnakého zákona).
Postupoval pritom v súlade so svojou rozhodovacou praxou, ktorá sa ustálila na názore, že v prípade
dôvodne namietanej vady zmätočnosti (pri ktorej existencii musí vždy dôjsť k zrušeniu dovolaním
napadnutého rozhodnutia a k vráteniu veci jeho pôvodcovi na ďalšie konanie) ide o procesnú

nesprávnosť, pri ktorej je predčasné posudzovať otázky súvisiace so správnosťou právneho posúdenia
veci (1Cdo/166/2017, 2Cdo/88/2017, 3Cdo/146/2018, 4Cdo/191/2018, 5Cdo/29/2016, 8Cdo/70/2017) a
práve z tohto dôvodu neprišlo v prejednávanej veci ani na posudzovanie, či dovolaním nastolené otázky
majú vôbec charakter otázok právnych (a teda spôsobilých založiť prípustnosť dovolania podávaného
podľa § 421 CSP).

33.Akjedovolaniedôvodné,dovolacísúdnapadnutérozhodnutiezruší(§449ods.1CSP).Dovolacísúd
zruší aj rozhodnutie súdu prvej inštancie, len ak nápravu nemožno dosiahnuť iba zrušením rozhodnutia
odvolacieho súdu (§ 449 ods. 2 CSP). Ak dovolací súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa
povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie,

prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí (§ 450 CSP). Keďže v tejto veci prvou z
dovolaním vytýkaných vád (tou zmätočnostnou) bol zaťažený predovšetkým rozsudok odvolacieho súdu
(nakoľko predovšetkým pri ňom šlo konštatovať jeho zaťaženie dovolaním vytýkanou vadou a bol to
práve odvolací súd, ktorý potvrdením uznesenia s nie celkom náležitým odôvodnením spojil kvalitu
svojho rozhodnutia s kvalitou a dostatočnosťou argumentácie súdu prvej inštancie), dovolací súd mal za

to, že na náprava stavu postačí zrušenie len daného rozsudku a preto o dovolaní rozhodol spôsobom
uvedeným vo výroku tohto uznesenia.

34. Dovolací súd zároveň pripomína, že ak dovolací súd zruší rozsudok odvolacieho súdu a vráti
mu vec na ďalšie konanie, odvolací súd nesmie odôvodnenie svojho nového rozsudku koncipovať

tak, že iba doplňuje pôvodné odôvodnenie zrušené rozsudku. Zrušený rozsudok v čase opätovného
rozhodovania už právne neexistuje (obdobne pozri nález Ústavného súdu SR z 26. apríla 2017, sp. zn.
II. ÚS 754/2016).

35. Opomenúť nemožno ani to, že dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia je v

demokratickom právnom štáte základnou podmienkou legitimity každého rozhodnutia súdu. Iba ak je
rozhodnutie súdu dostatočne, racionálne a presvedčivo odôvodnené, má verejná moc morálne právo
vynucovať jeho rešpektovanie a adresáti rozhodnutia majú morálnu povinnosť ho rešpektovať. Ak súdtakto nedokáže odôvodniť svoje rozhodnutie, jeho rozhodnutie sa tým stáva neobhájiteľné, čomu je
potrebné sa v ďalšom konaní vyvarovať.

36. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na
ďalšiekonanie,rozhodnetentosúdotrováchpôvodnéhokonaniaaotrováchdovolaciehokonania(§453
ods. 3 CSP). Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,
súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).

37. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.