Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, October 29, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/32/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116215197
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:2116215197.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore v spore žalobcu Bytového družstva so sídlom v Trnave,
Trnava, Ludvika van Beethovena 26, IČO: 00175480, zastúpeného splnomocnenkyňou UNITED
LAWYERS, advokátska kancelária, s.r.o., Bratislava, Mliekárenská 2, IČO: 36662291, proti žalovanej
Prima banka Slovensko, a.s., Žilina, Hodžova 11, IČO: 31575951, zastúpenej splnomocnenkyňou
SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., Bratislava, Štefánikova 8, IČO: 36853186, o vydanie bezdôvodného

obohatenia, vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 21C/30/2017, o dovolaní žalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Trnave zo 14. septembra 2022 sp. zn. 24CoCsp/22/2022, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Trnave zo 14. septembra 2022 sp. zn. 24CoCsp/22/2022 z r u š u j e
a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Trnava (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom z 02.

decembra 2021, č. k. 21C/30/2017-322, výrokom I. konanie v časti o zaplatenie 96,15 eura s úrokom z
omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 96,15 eura od 27. 06. 2016 do zaplatenia zastavil, výrokom II.
žalobu vo zvyšku zamietol a výrokom III. priznal žalovanej voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100%.
1.1. Súd prvej inštancie po citovaní § 37 ods. 1, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 4 a 5, § 53, §
53 ods. 4 písm. i), § 53 ods. 9, § 53a ods. 1, § 451 ods. 1 a 2, § 488, § 489 zákona č. 40/1964 Zb.

Občiansky zákonník (ďalej aj „OZ“), § 497, § 502 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník
(ďalej aj „ OBZ“), § 1 ods. 2, § 1 ods. 3 písm. d), § 24a zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej aj „ZoSÚ“), § 8b ods. 1 a 3, § 9
ods. 2 a 7 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej aj „ZoVB“), §
290, § 298 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“) vecne dôvodil
tým, že medzi stranami bolo nesporné, že žalovaná ako banka (pod obchodným menom Dexia banka

Slovensko a.s.) a žalobca - správca ako zákonný zástupca vlastníkov bytov a nebytových priestorov
v bytovom dome na ul. E., súp. č. XXXX, Y. uzavreli dňa 28. októbra 2010 Zmluvu o termínovanom
úvere č. XX/XXX/XX (ďalej len „zmluva“), ktorej predmetom bolo poskytnutie úveru vo výške 9.600 eur
za účelom zateplenia štítovej steny a refundácie už zaplatených faktúr. V konaní sa žalobca ako správca
bytového domu domáha vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré malo vzniknúť tým, že žalovaná
neoprávnene zvýšila od 20. septembra 2012 úrokovú sadzbu z 2,32% p.a. na 3,0% p.a.. na základe

neplatného ustanovenia bodu 5.5. zmluvy o úvere, ktoré je podľa žalobcu neprijateľnou zmluvnou
podmienkou. Žalobca až na pojednávaní začal tvrdiť, že napadnuté ustanovenie zmluvy je neplatné pre
jeho neurčitosť a nezrozumiteľnosť podľa § 37 OZ. Žalobca žiada vydanie bezdôvodného obohatenia
za obdobie od 20. septembra 2012 do 30. júna 2016 vo výške 69,80 eura, ktorá suma predstavuje
rozdiel medzi sumou, ktorú vlastníci bytov žalovanej zaplatili po zvýšení úrokovej sadzby a sumou, ktorú
by zaplatili na úrokoch bez zvýšenia úrokovej sadzby. Nebolo pritom sporným, že úver bol splácaný

v zmysle Prehľadu splátok úveru. Žalobca nárok odôvodnili tým, že žalovaná získala bezdôvodné
obohatenie plnením na základe neplatného ustanovenia bodu 5.5. zmluvy o úvere, ktoré je neprijateľnouzmluvnou podmienkou, a to s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj
„najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) sp. zn. 6Cdo/127/2017 z 30. januára 2019, uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. III. ÚS 124/2020-21 z 15. apríla 2020 a

stanovisko Národnej banky Slovenska z 28. apríla 2015. Podľa prvoinštančného súdu sú uvedené súdne
rozhodnutia na prejednávanú vec neaplikovateľné, keďže vychádzajú z iných skutkových okolnosti.
Predovšetkým, v uvedených konaniach nebola posudzovaná posudzovaná zmluva o termínovanom
úvere uzavretá za účelom obnovy bytového domu, v ktorej by ako dlžníci vystupovali vlastníci bytov
zastúpení správcom, ale bola posudzovaná zmluva o hypotekárnom úvere, t. j. iný typ úverového

produktu, v ktorej ako dlžníci vystupovali obyčajné fyzické osoby bez zastúpenia, a teda išlo o iný typ
zmluvy ako v prejednávanej veci. Naviac, znenie bodov 4.6. a 5.5. nie je totožné a je inak definovaná
aj zmena miery rizika klienta. Vzhľadom na uvedenú odlišnosť skutkových okolnosti oboch prípadov a
odlišné znenie porovnávaných zmluvných podmienok nie je možné automaticky považovať ustanovenie
bodu 5.5. zmluvy za neprijateľnú podmienku a za neplatnú, teda nie je možné aplikovať ustanovenie §
53a ods. 1 OZ. Pokiaľ ide o stanovisko Národnej banky Slovenska (ďalej len „NBS“) z 28. apríla 2015,

NBS sa v ňom žiadnym spôsobom nevyjadruje k citovanému bodu 5.5. zmluvy, ale iba k bodu 12.1.1.1.
zmluvy (uplatnenie sankčného zvýšenia), na základe ktorého ustanovenia však k zvýšeniu úrokového
rozpätia v tu prejednávanej veci neprišlo, navyše stanovisko NBS nie je pre súd záväzné.
1.2. Súd prvej inštancie tiež konštatoval, že pokiaľ ide o znenie bodu 5.5. zmluvy, považoval ho za
určité a zrozumiteľné, a teda v tomto smere za platne dojednané. Zo znenia bodu 5.5. zmluvy, za

použitia interpretačných pravidiel v § 35 ods. 2 OZ, vyplýva, že žalovaná je oprávnená jednostranne
zmeniť úrokovú sadzbu, ak dôjde k zmene miery rizika klienta, ktorá zmena miery rizika klienta môže
súvisieť predovšetkým so zmenou ratingu klienta alebo so zmenou rizikovej váhy klienta, pričom sa
porovnávajú skutočnosti v čase posledného posúdenia miery rizika klienta s aktuálnymi skutočnosťami.
Pojmy „miera rizika klienta“ a „rating klienta“ sú pritom ekonomickými pojmami, ktorých význam musel

byť žalobcovi ako správcovi a zároveň podnikateľovi zrejmý. Pojem „miera rizika klienta“ pritom
znamená pravdepodobnosť zlyhania klienta pri splácaní úveru a tento pojem sa nepoužíva len v
uvedenom bode 5.5., ale aj v bode 5.7. zmluvy, ktorý rieši možnosť prehodnotenia miery rizika na
žiadosť klienta. Z uvedeného ustanovenia 5.5. je zrejmé, že správca si bol vedomý toho, že banka
môže jednostranne zmeniť úrokové rozpätie v prípadoch uvedených v ustanovení. Tejto vedomosti

zodpovedalo jazykové vyjadrenie ustanovenia, predchádzajúce rokovania banky a správcu o uzavretí
zmluvy vrátane pripomienkovania, ako aj následné správanie sa, keď správca nakoniec aplikáciu
uvedeného ustanovenia zo strany banky akceptoval. Na určitosti zmluvného dojednania nič nemení
ani to, že v bode 5.5. zmluvy sa hovorí o zmene úrokovej sadzby, pričom banka pristúpila k zmene
úrokového rozpätia. Sadzbu EURIBOR neurčuje totiž žalovaná, ale príslušná európska inštitúcia, a preto

ustanovenie bodu 5.5. možno aplikovať iba na zmenu úrokového rozpätia, nie na zmenu základnej
sadzby, avšak v konečnom dôsledku došlo k zmene úrokovej sadzby ako takej. Uvedené je zrejmé
aj z bodu 12.1.1.1. zmluvy, z ktorého vyplýva, že k zvýšeniu úrokovej sadzby dôjde práve zvýšením
úrokového rozpätia. Súd poukazuje na to, že pri skúmaní platnosti a určitosti zmluvy je potrebné
preferovať výklad v prospech jej platnosti, pričom poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS

640/2014 z 01. apríla 2015, v zmysle ktorého „úloha všeobecného súdu pri hľadaní riešenia súdenej
právnej veci a interpretácii relevantných právnych úkonov totiž nespočíva vo ,,vyhľadávaní“ dôvodov
neurčitosti predmetu zmluvy (prípadne iných dôvodov jeho neplatnosti), ale v poskytnutí súdnej ochrany
účastníkom občianskeho súdneho konania. Táto má byť založená okrem iného aj na zohľadnení a plnej
aplikácii všetkých zákonných kritérií platných pre výklad právnych úkonov a súčasnej preferencii výkladu

v prospech platnosti, a nie neplatnosti právneho úkonu.“.
1.3. Súd prvej inštancie tiež poukázal, že v prípade zmluvy nešlo o formulárovú zmluvu, do ktorej
dlžník nemá možnosť zasiahnuť, ale správca zároveň ako odborne spôsobilá osoba mal možnosť
ovplyvniť obsah zmluvy a tento konzultoval aj s právnikom bytového družstva. Skutočnosť, že sa
znenieustanoveníneskôrdojednanýchzmlúvväčšinouzhodovalosoznenímustanovenískoršíchzmlúv

(vrátane bodu 5.5.), nie je daná jednostranným pôsobením banky, ale zhodnou vôľou banky a správcu pri
procese kontraktácie, a preto nejde o formulárové zmluvy, i keby sa niektoré ich ustanovenia zhodovali.
K tvrdeniu žalobcu, že zmluva o úvere nebola individuálne dojednaná z dôvodu, že samotní spotrebitelia
nemali možnosť oboznámiť sa s jej obsahom a ovplyvniť jej obsah uviedol, že zmluvu o úvere za
vlastníkov bytov uzatvoril správca z titulu svojho oprávnenia vyplývajúceho mu zo znenia § 8b ods. 1

ZoVB v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, ako aj zo znenia článku III. Zmluvy o výkone správy
č. 83, t. j. ako ich zákonný zástupca, s ktorým, ako už bolo vyššie konštatované, bola zmluva o úvere
dojednaná individuálne, preto ďalšie individuálne dojednanie so všetkými vlastníkmi bytov už nebolo
potrebné.1.4. Ďalej zdôraznil, že pre určenie predmetného ustanovenia bodu 5.5. zmluvy za neprijateľné chýba
splnenie ďalšej podmienky, a to značná nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa, nakoľko toto ustanovenie zmluvy umožňuje zmenu úrokového rozpätia aj v

prospech spotrebiteľa, keďže banka má možnosť meniť, a teda aj znížiť, nielen zvýšiť, úrokové rozpätie
(viď napr. rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 11Co/58/2019-398 zo dňa 30. júna 2020, rozsudok
Krajského súdu v Trnave č. k. 23Co/185/2019-503 zo dňa 28. septembra 2020), preto tu chýba značná
nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Súd poznamenáva,
že za istých podmienok aj ustanovenie § 53 ods. 15 písm. a) OZ (účinné od 01. júna 2010) umožňuje

jednostranné zvýšenie úrokovej sadzby zo strany dodávateľa a nepovažuje ho za neprijateľnú zmluvnú
podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. i) OZ.
1.5. K dôvodnosti použitia bodu 5.5. zmluvy prvoinštančný súd odkázal na skutkové tvrdenie žalovanej,
a síce, že sa tak stalo až po zmene miery rizika klienta, ku ktorej dospela v rámci interného
prehodnotenia komplexných ukazovateľov návratnosti úveru. Dôvod zvýšenia úrokového rozpätia
(zmena refinančných nákladov na EURIBOR, zhoršenie ratingu klienta a zvýšenie rizika nesplácania

úverov) mal prvoinštančný súd preukázané aj z výpovedí svedka Ing. K. H., zachytených v rozhodnutí
špecifikovaných, ktorý v podstatnom uviedol, že za zmenou úrokového rozpätia bol zhoršený rating
klienta, čo bolo dané stúpajúcou nezamestnanosť, čím sa zvýšilo riziko nesplácania úveru. Už v roku
2008 došlo k finančnej kríze, ročný Euribor mal hodnotu až 5%, dalo sa predpokladať, že bude rýchlo
klesať, boli realizované rokovania s predstaviteľmi BD, avšak vtedy k dohode nedošlo, musel by byť

uzatvorený dodatok. V druhej polovici roka 2011 sa prehĺbila tzv. dlhová kríza v eurozóne a došlo k
spomaleniu, resp. k poklesu ekonomického rastu, v uvedenom období sa vo všeobecnosti pritom miera
rizika dlžníkov zhoršila a zvýšilo sa riziko nesplácania úverov. Uvedené je v súlade so skutočnosťou, že
je všeobecne známe, že v druhej polovici roka 2011 sa prehĺbila tzv. dlhová kríza v eurozóne a došlo
k spomaleniu resp. k poklesu ekonomického rastu. V uvedenom období sa pritom miera rizika dlžníkov

zhoršila vo všeobecnosti a zvýšilo sa riziko nesplácania úverov. Od 01. januára 2009 bol BRIBOR
(Bratislava Interbank Offered Rate) nahradený sadzbou EURIBOR (Euro Interbank Offered Rate),
pričomdošlokjejvýraznémuzníženiu,čímsastalapôvodnáúrokovásadzbasohľadomnaurčenýrating
klienta neprimerane nízkou. Zmena úrokovej sadzby nebola vykonaná zo strany žalovanej svojvoľne,
ale po zmene miery rizika klienta, ku ktorej dospel v rámci interného prehodnotenia komplexných

ukazovateľov návratnosti úveru. V prejednávanej veci teda došlo k zmene miery rizika klienta a aj k
zmene vývoja situácie na medzibankových trhoch a zmene.
1.6. Prvoinštančný súd uzavrel, že vychádzajúc z uvedeného nebolo možné považovať bod 5.5. zmluvy
za neprijateľnú zmluvnú podmienku a nebolo možné vysloviť jeho neplatnosť z dôvodu jeho neurčitosti
a nezrozumiteľnosti. Žalobca teda nepreukázal, že by žalovaná prijala bezdôvodné obohatenie na úkor

vlastníkov bytov, keďže jej bolo plnené na základe uvedeného platného ustanovenia. Z uvedených
dôvodov súd žalobu vo výroku II. rozsudku zamietol, a to v časti istiny, ako aj úroku z omeškania, nakoľko
žalovaná sa s plnením do omeškania nedostala.

2. Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom zo 14. septembra

2022,č.k.24CoCsp/22/2022-368,potvrdilrozsudoksúduprvejinštancievnapadnutomrozsahuvýrokov
II. a III. (výrok I.) ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) a žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu (výrok II.).
2.1.Podľaodvolaciehosúdurozhodnutiesúduprvejinštanciejepresvedčivé,správneskutkovoaprávne

zdôvodnené, keď prvoinštančný súd vykonal všetko navrhnuté dokazovanie potrebné na zváženie
nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil,
pričom dospel k správnym skutkovým zisteniam a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne
závery súdu prvej inštancie vo veci, ktorý vec aj správne právne posúdil.
2.2. Vo vzťahu k námietke žalobcu ohľadom určenia predmetu daného konania uviedol, že sa stotožňuje

so záverom súdu prvej inštancie, že úrok z úveru predstavuje cenu plnenia, v dôsledku čoho v
zmysle § 53 ods. 1 OZ, vo všeobecnej rovine, najmä vo vzťahu k jeho výške, neprichádza do úvahy
jeho posudzovanie ako prípadnej neprijateľnej zmluvnej podmienky, včítane dojednania o akýchkoľvek
zmenách úroku. Špeciálne § 53 ods. 4 písm. i) OZ (použité aj prvoinštančným súdom) ale za neprijateľnú
zmluvnú podmienku označuje ustanovenie zmluvy, ktoré umožňuje dodávateľovi jednostranne zmeniť

zmluvné podmienky bez dôvodu dohodnutého v zmluve, a podľa písm. j) za neprijateľné podmienky
sa považujú ustanovenia, ktoré dodávateľa oprávňujú na zvýšenie ceny tovaru alebo služieb bez toho,
aby spotrebiteľ mal právo odstúpiť od zmluvy, ak cena dohodnutá v čase uzavretia zmluvy je podstatne
prekročená v čase splnenia, pod čo spadá aj zvýšenie úrokovej sadzby. Z týchto hľadísk by potom bolomožné preskúmať ne/prijateľnosť zmluvnej podmienky v bode 5.5 zmluvy. Podmienkou ale je aby táto
zmluvná podmienka neboli individuálne dojednaná (§ 53 ods. 1 veta druhá OZ), čo v danom prípade
nebolo splnené. Ak prvoinštančný súd dospel k záveru, že predmetná zmluva resp. zmluvná podmienka

v čl. 5.5 bola individuálne dojednaná, nebol dôvod vykonávať právne posúdenie veci podľa § 53 ods.
4 písm. i) a j) OZ, ako sa toho domáha odvolateľ. Pokiaľ odvolateľ namietal, že sa jedná o špeciálne
klauzuly neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmysle § 53 ods. 4 písm. i) a j) OZ, ktoré sú vždy neplatné
v zmysle § 53 ods. 5 OZ, i keby boli individuálne dojednané, s týmto právnym názorom sa odvolací súd
nestotožňuje. Zo znenia cit. § 53 ods. 1 OZ je zrejmé, že zákonodarca zaviedol pre individuálne zmluvné

dojednania výnimku z testu neprijateľnosti v generálnej klauzule zakotvenej v § 53 ods. 1 OZ. Vecný
rozsah prieskumu neprijateľnosti zmluvných podmienok je tak obmedzený len na štandardné zmluvné
dojednania a nepodliehajú mu tie zmluvné podmienky, ktoré boli individuálne dojednané a to i vtedy,
ak by sa jednalo o zmluvné podmienky taxatívne vymenované v ods. 4 citovaného ustanovenia. Ešte
flagrantnejšie tento záver vyplýva z čl. 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, podľa ktorého zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá,

sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Podľa tohto ustanovenia
základnou všeobecnou podmienkou pre posudzovanie nekalosti zmluvnej podmienky je, aby nebola
individuálne dohodnutá.
2.3. Poukazujúc predovšetkým na závery súdu prvej inštancie v bode 60. odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia tiež zdôraznil, že sa nemožno stotožniť s argumentáciou žalobcu o absencii individuálneho
dojednania zmluvy so spotrebiteľmi, nakoľko ak kontraktačný proces v danom prípade bol vedený
správcom z titulu jeho oprávnenia vyplývajúceho z § 8b ods. 1 ZoVB (ako aj zo znenia čl. III. Zmluvy o
výkone správy č. 83) ako zákonný zástupca spotrebiteľov, je tým naplnená požiadavka individuálneho
dojednania zmluvy so spotrebiteľmi. Správca totiž konal samostatne v mene vlastníkov a na ich

účet. Oboznámenie vlastníkov správcom o obsahu návrhu zmluvy je potom vnútornou otázkou ich
vzájomného vzťahu, dojednania a zvyklostí, bez vplyvu na kompetenciu správcu navonok konať v
mene a na účet vlastníkov samostatne. Správca v tomto procese nie je treťou osobou, ako to uvádza
odvolateľ, ale priamym zákonným zástupcom spotrebiteľov. Z uvedeného potom vyplýva záver, že
v danom prípade jednotliví vlastníci bytov a nebytových priestorov v predmetnom bytovom dome, v

kontraktačnom procese v súlade so zákonom zastúpení svojím zákonným zástupcom - správcom, ktorý
konal v ich mene a na ich účet, ako spotrebitelia mali potom oboznámiť sa pred podpisom zmluvy so
zmluvnými ustanoveniami a zároveň mali možnosť ovplyvniť ich obsah (§ 53 ods. 2 OZ).
2.4. V súvislosti s námietkou týkajúcou sa skutkových zistení o individuálnom dojednaní predmetnej
spotrebiteľskej zmluvy odvolací súd ďalej dôvodil, že nevykonanie dôkazov výsluchmi svedkov Ing.

Q. a Ing. H. a vychádzanie z predložených zápisníc s výpoveďami týchto svedkov v iných súdnych
konaniach v obdobných sporoch strán, súd prvej inštancie vyčerpávajúco a plne akceptovateľne
odôvodnil v bode 56. preskúmavaného rozsudku. Nie je úplne pravdivé tvrdenie odvolateľa, že súd sa
nezaoberal žalobcom predloženými listinnými dôkazmi a to vymenovanými zápisnicami z pojednávania
pred prvoinštančným súdom, keďže podľa bodu 57. odôvodnenia jeho rozhodnutia vychádzal zo

zápisníc z pojednávania v sporoch v ňom bližšie špecifikovaných. Je však pravdou, že pri rozhodovaní
nevychádzal z ďalších žalobcom poukázaných zápisníc, čo ale neznamená, že súd sám sa s ich
obsahom neoboznámil. Dôkaz týmito listinami bol ale vykonaný postupom v zmysle § 204 CSP, keďže
dotknuté listiny boli stranám doručené a listiny, resp. ich obsah neboli protistranou spochybnené,
čo skonštatoval i prvoinštančný súd v zápisnici z pojednávania z 02. decembra 2021. To, že súd v

rámci svojich skutkových záverov nevymenúva niektoré žalobcom poukázané zápisnice z pojednávaní
znamená, že nič relevantné pre vec z nich nevyplynulo a že súd z nich nevyvodil konkrétne skutkové
závery. Sám žalobca pritom v podanom odvolaní neuvádza aké relevantné skutkové závery z ním
poukázaných zápisníc, rozhodné pre vec samu, mali vyvstať. Na základe výsledkov vykonaného
dokazovania sa preto zhoduje so závermi súdu prvej inštancie, na ktoré v podrobnostiach odkazuje, že

predmetná zmluva o úvere bola individuálne dojednaná, keďže správca ako priamy zástupca vlastníkov
bytov a nebytových priestorov - spotrebiteľov mal možnosť sa so všetkými zmluvnými ustanoveniami
oboznámiť pred podpisom zmluvy a zároveň mohol aj reálne ovplyvniť ich obsah. Miera, do akej
toto svoje oprávnenie aj reálne využil, je pritom nerozhodujúca. Bolo preukázané, že správca reálne
zasahoval do zmluvných rokovaní a mohol ovplyvniť obsah zmluvy. To, že pri neskorších zmluvách

(uzavieraných už od roku 2006) toto svoje oprávnenie už využíval z vlastného rozhodnutia v nižšej miere
a ku kontraktačnému procesu tak pristupoval ľahkovážne a nezodpovedne, je pre záver o individuálnom
dojednaní zmluvy irelevantné. Za nerozhodné odvolací súd považoval tiež to, že Ing. Q. (zástupca
správcu) vo výpovediach uviedol, že nevedel, že banka môže zmeniť úrokové rozpätie, keďže prizodpovednom prístupe to z obsahu zmluvy z čl. 5.5 vedieť mal a mohol. Prvoinštančný súd pritom
správne ustálil, že svedkovia Ing. H. a Ing. Q. ako bývalí zamestnanci strán, v súčasnosti k stranám nie
sú v žiadnom vzťahu a preto nemajú žiaden záujem na výsledku konania a ich výpovede tak považoval

za vierohodné.
2.5. Ani namietanie záveru súdu prvej inštancie, že znenie bodu 5.5. zmluvy je určité a zrozumiteľné,
a teda v tomto smere platne dojednané (§ 37 ods. 1 OZ a contrario) nemohlo podľa dovolacieho súdu
obstáť, pretože odkazujúc na za závery súdu prvej inštancie obsiahnuté v bodoch 69. až 74. jeho
odôvodnenia rozhodnutia, bez ohľadu na nesprávny odkaz na § 35 ods. 2 OZ, sú podmienky úrokovej

sadzby podľa čl. 5.5 dostatočne zrozumiteľné a jednoznačné, nepripúšťajúce iný pre spotrebiteľa
priaznivejší výklad a preto nebol priestor pre použitie interpretačného pravidla podľa § 54 ods. 2
OZ. Riadenie rizika banky je komplexnou, zložitou a odbornou činnosťou banky, ktorá nie je presne
špecifikovaná ani v opatrení NBS, keď jednotlivé postupy vytvárajú banky v súlade so zákonom č.
483/2001 Z. z. o bankách, najmä jeho § 27. Nie je dobre možné v zmluve špecifikovať pojem miera rizika
klienta, toto je vyhodnocované podľa interných pravidiel banky vypracovaných v zmysle príslušných

právnych predpisov, ktoré podliehajú dohľadu NBS, a preto nie je možné dospieť k záveru, že predmetné
ustanovenie je neplatné z dôvodu jeho neurčitosti. Ustanovenie o zvýšení úrokového rozpätia nemôže
obsahovať presné pravidlá pre zmenu ratingu, keďže tieto priebežne vyhodnocuje banka na základe
podmienok na bankovom trhu a jeho podrobný výpočet nie je možné vopred definovať, najmä ak ide o
dlhodobejšiu zmluvu. Je preto nevyhnutná čiastočná všeobecnosť ustanovenia.

2.6. Odvolací súd nevidel dôvod neplatnosti sporného zmluvného dojednania ani pre rozpor s dobrými
mravmi (§ 39 OZ), keď nezistil čím by predmetné dojednanie mohlo narúšať základné morálne
spoločenské zásady. Absencia niektorých okolností pre uplatnenie predmetného ustanovenia, ako na
to poukazuje žalobca, by zakladala neurčitosť alebo nezrozumiteľnosť predmetného právneho úkonu,
nie však jeho rozpor s dobrými mravmi. Ustanovenie ani jednostranne nezvýhodňuje banku na úkor

spotrebiteľov, keďže umožňuje zvýšenie i zníženie úrokovej sadzby. Ani možnosť jednostranného
zvýšenia úrokovej sadzby bankou zakotvená v predmetnom ustanovení, sama osebe nezakladá rozpor
s dobrými mravmi. Sám zákon totiž jednostrannú zmenu zmluvných podmienok za splnenia zákonom
stanovených podmienok, pripúšťa (§ 53 ods. 4 písm. i/ v spojení ods. 15 OZ).

3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie,
prípustnosť ktorého vyvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Navrhol,
aby dovolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a
aby žalobcovi priznal náhradu trov konania.
3.1. Vadu zmätočnosti (§ 420 písm. f) CSP) videl nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti rozhodnutia

spočívajúcej najmä v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, v rámci
ktorého sa odvolací súd nevysporiadal so zásadnou argumentáciou obsiahnutou v odvolaní, ako i v
nesprávnom hodnotení predložených dôkazov, v dôsledku čoho je rozhodnutie svojvoľné, vnútorne
protirečivé, nesúladné s platnou právnou úpravou a založené na extrémne nespravodlivom výklade
zákona.Vtejtosúvislostiuviedol,žeodvolacísúdnevykonalprávneposúdenieurčitostiazrozumiteľnosti

ustanovenia bodu 5.5. zmluvy a v rozsudku len poukázal na argumentáciu súdu prvej inštancie. Súdy
nižšej inštancie opomenuli vykonať právne posúdenie textu bodu 5.5. zmluvy a zaoberali sa okolnosťami
odlišnými od jeho znenia, teda súdy nesprávne procesne postupovali, ak sa nezaoberali obsahom,
právnym významom a výkladom textu neprijateľnej zmluvnej podmienky. Postupovali tak v rozpore s
platnou legislatívou (§ 37 ods. 1 OZ v spojení s § 54 ods. 1 písm. b) OZ, článok 5 Smernice Rady č.

93/13/EHS) a judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie (C-92/11, C-26/13). Nižšie súdy tiež nelogicky,
nepresvedčivo, ale najmä nedostatočne odôvodnili, ako dospeli na základe vykonaného dokazovania
k záveru, že žalovaná preukázala individuálne dojednanie zmluvy, pretože svedok Ing. Q. sa ani raz
nevyjadril konkrétne k spornej zmluve. Súd venoval veľa času kontraktačnému procesu medzi správcom
a bankou, a proces dokazovania individuálneho dojednávania viedol nesprávne, zaujato, v prospech

žalovanej, v rozpore s § 53 ods. 3 OZ. Vôbec sa nezaoberal tým, či spotrebitelia mali možnosť
oboznámiť sa pred podpisom zmluvy so zmluvnými ustanoveniami, a či mali možnosť ovplyvniť obsah
zmluvných ustanovení. Aj napriek tomu, že žalovaná nikdy neprodukovala žiaden dôkaz, nenavrhla
preukazovanie individuálneho dojednania so spotrebiteľmi v zmysle § 53 ods. 3 OZ, súd zamietol žalobu
zdôvodu„preukázania“individuálnehodojednania.OdvolacísúdneprípustneabezoporyvObčianskom

zákonníku preklenul nedostatok individuálneho dojednávania spotrebiteľmi cez priebeh „kontraktačného
procesu“ medzi zamestnancom banky a zástupcom správcu (prokuristom). Z ustanovení Občianskeho
zákonníka je pritom evidentné, že individuálne dojednanie musí prebiehať medzi dodávateľom a
spotrebiteľom, a zároveň dodávateľ musí produkovať dôkazy o tom, že skutočne došlo k individuálnemudojednaniuprikonkrétnejzmluve,ktorájepredmetomsúdnehokonania.Prvoinštančnýsúdnevyhodnotil
časť žalobcom predložených dôkazov, čo konštatoval i odvolací súd a z vykonaného dokazovania
vyabstrahoval skutkový stav ohľadom „individuálneho dojednania“ a „oprávnenosti zvýšenia úrokového

rozpätia“ podľa bodu 5.5. takým spôsobom, že jeho závery nie sú v súlade s vykonaným dokazovaním,
ale v príkrom rozpore so skutočnosťami, ktoré z dokazovania vyplynuli. Súd prvej inštancie v rozpore
s § 53a ods. 1 OZ úplne odignoroval zákonný zákaz aplikácie a povinnosť zdržať sa používania
neprijateľnej zmluvnej podmienky alebo podmienky s rovnakým významom žalovanou v zmluvách so
všetkými spotrebiteľmi. Súdy nižšej inštancie sa osobitne nezaoberali ani aplikáciou § 39 OZ, hoci

mali. Oznámenie o zvýšení úrokového rozpätia neobsahovalo žiaden dôvod, teda spotrebitelia nemohli
zistiť, či existoval aprobovaný dôvod zmeny úrokového rozpätia v zmysle zmenovej klauzuly v bode 5.5.
zmluvy. Dovolateľ poukazoval i na to, že podľa súdu prvej inštancie oprávnenosť aplikácie zmenovej
klauzuly preukázali výpovede svedka Ing. H. a odvolací súd k tejto otázke nezaujal žiaden právny záver
a nezaoberal sa ani vyhodnotením správnosti postupu súdu prvej inštancie.
3.2. V súvislosti s dovolaním podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP žalobca namietal nesprávne právne

posúdenie čl. 5.5. zmluvy odvolacím súdom, pričom formuloval právne otázky nasledovne: „Je možné
individuálne dojednať v zmysle § 53 ods. 2 OZ zmluvné ustanovenia s inou osobou ako spotrebiteľom?“;
Sú podmienky uvedené v § 53 ods. 4 písm. a) až w) OZ spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, ak sa týkajú hlavného predmetu plnenia
a primeranosti ceny a sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak sú individuálne dojednané,

považované za neprijateľné a teda neplatné podľa § 53 ods. 5 OZ, alebo sa na ne/vzťahuje režim druhej
vety § 53 ods. 1 OZ?; Aké sú výnimky aplikácie § 53a ods. 1 OZ na posudzované neprijateľné zmluvné
podmienky; patria medzi ne „iné skutkové okolnosti“, „netotožnosť“, prípadne iné zákonné výnimky?; Je
možné značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa v
zmysle citovaného ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka hodnotiť podľa súdom hypoteticky

nastolenej otázky, že by dodávateľ mohol na základe takto formulovaného ustanovenia aj znížiť úrokovú
sadzbu, pričom však nikdy k zníženiu nedošlo?; Možno vylúčiť súdny prieskum zmeny pôvodne zmluvne
dohodnutého predmetu plnenia alebo ceny plnenia aplikáciou ustanovenia § 53 ods. 2 OZ, ak sa jedná o
zmenovú klauzulu podliehajúcu právnej úprave podľa § 53 ods. 3 písm. i) prípadne j) OZ a nie pôvodne
dojednanú cenu plnenia resp. predmet plnenia?“.

4. Žalovaná vo svojom vyjadrení k dovolaniu žalobcu navrhla, aby dovolací súd podané dovolanie
ako neprípustné odmietol a žalovanej priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Rozhodnutie
odvolacieho súdu považovala za dostatočne odôvodnené a vecne správne, odvolací súd sa podľa nej
nedopustil porušenia práva žalobcu na spravodlivý proces ani odmietnutia spravodlivosti . Vo vzťahu

k dovolaciemu dôvodu v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP tiež uviedla, že so zreteľom na predmet
odvolacieho konania, dovolaním napadnutý výrok celkom zjavne nedosahuje majetkový cenzus podľa
§ 422 ods. 1 písm. a) ani písm. b) CSP.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací

(§ 35 CSP) po zistení, že žalobca dovolanie podal v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) ako strana
sporu zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie
vydané (§ 424 CSP), viazaný dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalobcu
je dôvodné. Dovolací súd preto napadnuté uznesenie podľa § 449 ods.1 CSP zrušil a podľa § 450 CSP
vec vrátil odvolaciemu súd na ďalšie konanie.

Dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP

6. Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

7.Žalobcavpodstatnomnamietal,ženapádanýrozsudokvykazujeznakysvojvoľnostiaarbitrárnosti,nie
jevsúladesplatnouprávnouúpravou,popierazmyselinterpretovanýchaaplikovanýchprávnychnoriem

aanineobsahujedostatočnenáležitéazrozumiteľnévysvetlenieprípadu.Odvolacísúdsanevysporiadal
so zásadnou argumentáciou obsiahnutou v odvolaní, nevykonal právne posúdenie neprijateľnosti
zmluvnej podmienky v čl. 5.5 zmluvy a nesprávne aplikoval § 53a ods. 1, § 39 a § 37 ods. 1 OZ.
Poukazoval na neuvedenie zmeny v jednostrannom oznámení zvýšenia úrokového rozpätia (bod 3.1.).8. Podľa bodu 5.5 Zmluvy o termínovanom úvere č. XX/XXX/XX (ďalej len „zmluva“) z 28. októbra
2010 „Banka má právo adekvátnym spôsobom meniť úrokovú sadzbu uplatňovanú v zmysle ustanovení

tejto úverovej zmluvy v prípade, ak dôjde k zmene miery rizika Klienta, alebo zmene vývoja situácie na
medzibankových trhoch, alebo zmene úverovej politiky Banky. Zmena miery rizika Klienta môže súvisieť
predovšetkým so zmenou ratingu Klienta stanoveného Bankou, alebo so zmenou rizikovej váhy Klienta
podľa pravidiel stanovených Národnou bankou Slovenska. Pre posúdenie zmeny miery rizika Klienta sú
rozhodujúce skutočnosti platné v čase ich ostatného posúdenia v porovnaní s aktuálnymi rozhodujúcimi

skutočnosťami. Príslušnú zmenu úrokovej sadzby je Banka oprávnená uskutočniť jednostranne bez
dodatkov k Úverovej zmluve. Banka predmetnú zmenu v primeranej lehote oznámi Klientovi“ (č. l. 16
spisu).

9. Dovolací súd zistil, že obsahovo totožná zmluvná podmienka v bode 5.5. Zmluvy o termínovanom
úvere č. XX/XXX/XX zo dňa 16. decembra 2008 v znení: „Banka má právo adekvátnym spôsobom

meniť úrokovú sadzbu v prípade, ak dôjde k zmene miery rizika Klienta. Zmena miery rizika Klienta
môže súvisieť predovšetkým so zmenou ratingu Klienta stanoveného Bankou, alebo so zmenou
rizikovej váhy Klienta podľa pravidiel stanovených Národnou bankou Slovenska. Pre posúdenie zmeny
miery rizika Klienta sú rozhodujúce skutočnosti platné v čase ich ostatného posúdenia v porovnaní
s aktuálnymi rozhodujúcimi skutočnosťami. Príslušnú zmenu úrokovej sadzby je Banka oprávnená

uskutočniť automaticky bez dodatkov k Úverovej zmluve. Banka predmetnú zmenu v primeranej lehote
oznámi Klientovi“, bola už predmetom skúmania vo veci Okresného súdu Piešťany v konaní o vydanie
bezdôvodného obohatenia medzi totožnými účastníkmi konania a vo výroku rozsudku zo dňa 13.
augusta 2020 sp. zn. 14C/21/2017 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo
dňa 24. novembra 2021 sp. zn. 25Co/90/2020 bola vyhlásená za neprijateľnú. Dovolací súd rozsudkom

zo dňa 31. mája 2023 sp. zn. 5Cdo/71/2022, dovolanie žalovanej Prima banky Slovensko, a.s. zamietol.
V dôvodoch svojho rozhodnutia okrem iného uviedol, že „...spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva
bez ohľadu na právnu formu uzavretá medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Uvedené hľadisko je
rozhodujúce pre materiálne posúdenie povahy spotrebiteľskej zmluvy, ktorú možno z tohto dôvodu
nazvať aj zmluvou orientovanou na subjekty. O spotrebiteľskú zmluvu ide iba v prípade, ak ide o vzťah

dodávateľa a spotrebiteľa, pretože z uvedeného vyplýva, že spotrebiteľ do právneho vzťahu vstupuje
s cieľom obstarať, resp. získať tovary a služby pre svoju osobnú spotrebu alebo pre potreby svojej
domácnosti a členov rodiny. Je to charakter spotrebiteľa ako zmluvnej strany a účastníka právneho
vzťahu, ktorý má zásadný právny význam aj pre účelové určenie obsahu a zamerania právneho vzťahu
smerom k zabezpečovaniu osobných potrieb. Je zrejmé, že súčasne musí byť splnená podmienka

zmluvnej účasti tak spotrebiteľa, ako aj dodávateľa. O spotrebiteľskú zmluvu pôjde aj v prípadoch, keď
do spotrebiteľského záväzku vstupuje spotrebiteľ, ktorý je zo zákona zastúpený kvalifikovanou osobou
ako zástupcom pre prípad dojednania konkrétnych služieb a tovarov a ich dodávky a pod. Takýmto
prípadom je aj správca bytového domu, ktorý vychádzajúc zo zmocnenia udeleného vlastníkmi bytov
a nebytových priestorov v bytovom dome, dojednáva konkrétne zmluvné podmienky dodávky a odberu

tovarov a služieb v mene vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Správca síce koná samostatne vo
veciach zariaďovania záležitostí bytového domu, môže však konať len v mene vlastníkov, čo znamená,
že aj zmluvy, ktoré uzatvára, neuzatvára vo svojom mene, ale v mene vlastníkov. Správca pri uzatváraní
zmlúv nevystupuje ako účastník týchto zmlúv (ako zmluvná strana), pretože plnenia zo zmlúv nie
sú poskytované správcovi, teda nie sú realizované v jeho prospech, ale sú realizované v prospech

jednotlivých vlastníkov bytov či nebytových priestorov. Práva a povinnosti z tejto zmluvy vznikajú
vlastníkombytov.Zaspotrebiteľskýsporpovažujeprávnavedaajpraxsporoakejkoľvekotázketýkajúcej
sa (vyplývajúcej zo) spotrebiteľskej zmluvy, napríklad či zmluva vznikla, či je platná, či naďalej trvá, ďalej
otázky výkladu obsahu spotrebiteľskej zmluvy, posúdenie nárokov z nej vyplývajúcich, ako aj nárokov
z jej porušenia a iné. Za spory súvisiace so spotrebiteľskou zmluvou môžu byť považované aj nároky z

bezdôvodného obohatenia, nároky z mimozmluvnej zodpovednosti, nároky z nekalej súťaže a nekalých
obchodných praktík, nároky zo zodpovednosti za škodu spôsobenú vadnou vecou a iné...Predmetom
konania v danom prípade je nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia získaného žalovanou z plnenia
z úverovej zmluvy, majúcej charakter spotrebiteľskej zmluvy, ktorá obsahuje neprijateľnú zmluvnú
podmienku. Ide o nárok vlastníkov bytov, za ktorých koná ich správca ako priamy zástupca (§ 8b zákona

č. 182/1993 Z. z.), teda spotrebiteľov, uplatnený voči banke ako právnemu nástupcovi subjektu, ktorý im
úver poskytol, v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti, teda dodávateľovi. Súdy v základnom konaní
preto správne aplikovali ustanovenia § 290 až 300 CSP...“.10. V podanom dovolaní dovolateľ uplatnil dovolacie dôvody v zmysle § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1
písm. b) CSP, pričom vec prejednávajúci senát považoval v tomto prípade za opodstatnené (na základe
skutočností uvedených pod bodom 9 tohto rozhodnutia) dať prednosť vecnému prieskumu napadnutého

rozsudku odvolacieho súdu pred procesným prieskumom (obdobne pozri aj rozhodnutia najvyššieho
súdu sp. zn. 4Cdo/198/2019, 4Cdo/200/2019, 4Cdo/36/2020, 8Cdo/28/2017).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP

11. Podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.

12. Dovolací súd z rozsudku Najvyššieho súdu zo dňa 31. mája 2023 sp. zn. 5Cdo/71/2022 vychádzal
ako z prejudikatúry, ktorá už vyhodnotila právnu otázku týkajúcu sa neprijateľnej zmluvnej podmienky,

ktorá už bola v rozhodovacej praxi dovolacím súdom vyriešená. Obdobne dovolací súd rozhodol
vo veciach sp. zn. 7Cdo/98/2022, 7Cdo/74/2023, 7Cdo/86/2023, 4Cdo/77/2023, 4Cdo/78/2023,
1Cdo/51/2023. Viaceré z uvedených zrušujúcich dovolacích rozhodnutí boli v dôsledku ústavnej
sťažnosti predmetom prieskumu Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), ktorý
ústavné sťažnosti žalovanej odmietol s tým, že napadnuté rozhodnutia jednak nepatria do skupiny

rozhodnutí, ktoré by pre sťažovateľku vytvorili už nereparovateľný právny stav (išlo o zrušujúce
uznesenia, pozn.) a jednak nezistil okolnosti, pre ktoré by bolo nutné, aby aktivoval svoju právomoc a
zasiahol do ešte neskončeného konania (IV. ÚS 663/2023, IV. ÚS 79/2024, I. ÚS 111/2024).

13. Dovolací súd v súvislosti s rozhodovaním zistil (tiež) existenciu uznesenia najvyššieho súdu z 26. júla

2023 sp. zn. 9Cdo/135/2022 v obdobnom spore, ktorým bolo dovolanie žalobcu odmietnuté, predmetné
rozhodnutie bolo ale nálezom ústavného súdu z 11. apríla 2024 sp. zn. I. ÚS 61/2024 zrušené. A i
keď uvedeným dovolacím uznesením nedošlo k meritórnemu prieskumu dovolania, z nálezu ústavného
súdu z 11. apríla 2024 sp. zn. I. ÚS 61/2024 vyplýva, že najvyšší súd v preskúmavanej veci: „opomenul
vysvetliť, prečo v predošlých prípadoch boli dovolania sťažovateľa považované za prípustné a dôvodné,

s tým, že viedli najvyšší súd ku kasácii rozhodnutí krajského súdu, a prečo v tomto prípade (pri rovnakých
skutkových i právnych dôvodoch) k tomu nedošlo“.

14. Dovolací súd (obdobne ako v skoršej rozhodnutej veci senátom 7Co sp. zn. 9Cdo/86/2023) preto
konštatuje splnenie zákonných podmienok pre zrušenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu

podľa § 449 ods. 1 CSP.

15. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1 CSP). Ak dovolací
súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí

(§ 450 CSP). Najvyšší súd v súlade s týmito ustanoveniami zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a vec
mu vrátil na ďalšie konanie (§ 450 CSP).

16. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na
ďalšiekonanie,rozhodnetentosúdotrováchpôvodnéhokonaniaaotrováchdovolaciehokonania(§453

ods. 3 CSP). Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,
súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).

17. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.