Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, December 17, 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14CoR/3/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6117200240
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Dzúriková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6117200240.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a členov

senátu JUDr. Anny Snopčokovej a JUDr. Vladimíra Šalamúna, v právnej veci žalobkyne A. A., nar. XX.
XX. XXXX, bytom B. XX/XX, C., právne zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Ing. Martin Chlapík
s.r.o., so sídlom Sládkovičova 13, Žilina, IČO: 47 253 339, proti žalovanému: D., E.. E. F. G., so sídlom G.
XX, B., IČO: XX XXX XXX, právne zastúpený: Právny dom – advokáti, s.r.o., so sídlom Dlhá 2, Banská
Bystrica, IČO: 36 857 793, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 60Cr/1/2017 - 454 zo dňa 15. 04. 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 60Cr/1/2017 - 454 zo dňa 15. 04. 2024 p o t v r

d z u j e .

II.Žalovaný je povinný zaplatiťžalobkynináhradutrovodvolaciehokonaniavrozsahu100%vlehote
troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne o výške trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Banská Bystrica (ďalej aj len „súd prvej inštancie“ alebo
„okresný súd“) rozhodol nasledovne:
„ I. Súd z r u š u j e Rozhodcovský rozsudok č. k. OS 29/2009 z 10. 12. 2009 vydaný Obchodným
súdom, stály rozhodcovský súd zriadený spoločnosťou Obchodný súd s.r.o., Nám. SNP 15, 974 01

Banská Bystrica, IČO: 36 858 102 v konaní pred jediným rozhodcom H. H. A. v časti, v ktorej žalobkyňa
A. A. je

1/ povinná spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 15.664,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo
výške 9 % ročne zo sumy 15.664,82 Eur od 03. 08. 2009 do zaplatenia a zmluvnú pokutu vo výške 0,2 %
denne zo sumy 16.264,82 Eur od 15. 01. 2009 až do úplného zaplatenia žalovanej sumy 15.664,82 Eur,
a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia s tým, že plnením jedného žalovaného zaniká v

rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného.

2/ povinná spoločne a nerozdielne nahradiť trovy konania žalobcu spočívajúce v zaplatenom súdnom
poplatku vo výške 1.102,- Eur žalobcovi a trovy právneho zastúpenia vo výške 1.379,36 Eur na účet
právneho zástupcu žalobcu Právny dom – advokáti, s.r.o., so sídlom Kynceľová 77, 974 01 Banská
Bystrica, IČO: 36 857 793, vedený v D. B. E. I., č účtu: XXXXXXXXXX/XXXX, všetko v lehote troch dní
od právoplatnosti tohto rozhodnutia s tým, že plnením jedného žalovaného zaniká v rozsahu plnenia

povinnosť druhého žalovaného.

3/ povinná spoločne a nerozdielne zaplatiť na účet zriaďovateľa rozhodcovského súdu – obchodnej
spoločnosti Obchodný súd s.r.o., Nám. SNP 15, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 858 102, vedenýv D. B. E. I., č. účtu: XXXXXXXXXX/XXXX, sumu 160,- Eur, v lehote troch dní od právoplatnosti
tohto rozhodnutia s tým, že plnením jedného žalovaného zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého
žalovaného.

II. Súd p r i z n á v a žalobkyni nárok na náhradu trov konania voči žalovanému vo výške 100 %.“
1.1 V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa sa prostredníctvom svojho
právneho zástupcu podanou žalobou zo dňa 04. 01. 2017, doručenou tamojšiemu súdu dňa 05. 01. 2017
(nač.l.1–6p.v.)domáhalavočižalovanémuzrušeniarozhodcovskéhorozsudku sp.zn.OS29/2009zo

dňa 10. 12. 2009 vydaného Obchodným súdom, stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou
Obchodný súd s.r.o., Nám. SNP 15, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 858 102 v konaní pred jediným
rozhodcom H. H. A., a to v časti týkajúcej sa žalobkyne.
1.2 V ďalšom obsahu odôvodnenia rozhodnutia súd konštatoval jednotlivé vyjadrenia a prednesy
sporových strán. Poukázal na to, že v súdenej veci už súd prvej inštancie vo veci v predchádzajúcom
konaní rozhodol tak, že žalobu zamietol, a to rozsudkom zo dňa 20.02.2023.

1.3 V dôsledku podaného odvolania žalobkyne vo veci rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici
a uznesením sp. zn. 14CoR/1/2023 zo dňa 10.01.2024 predmetný rozsudok Okresného súdu Banská
Bystrica zo dňa 20.02.2023 sp. zn. 60Cr/1/2017 – 340 zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd o. i. konštatoval, že na základe záverov znaleckého
dokazovania bolo zistené, že podpis na doručenke do vlastných rúk od odosielateľa Obchodný súd

Banská Bystrica, určenej adresátovi A. A. s dátumom na pečiatke 30.11.2009, ktorým bol potvrdený
príjem písomností zo dňa 30.11.2009, nebol vyhotovený pisateľom A. A.. V dôsledku toho rozhodcovský
rozsudok obchodného súdu zo dňa 10.12.2009 nadobudol účinky právoplatnosti až na základe neskôr
vykonaného dodatočného doručovania listín zasielaných obchodným súdom, a to až dňom 06.12.2016.
V uvedenej veci preto rozhodcovský rozsudok bol vydaný dňom 10.12.2009, avšak účinky právoplatnosti

nadobudol až dňom 06.12.2016, pričom žaloba žalobkyňou o zrušenie rozhodcovského rozsudku bola
okresnému súdu doručená 05.01.2017. Po konštatovaní viacerých pochybení súdu prvej inštancie
v predchádzajúcom konaní a rozhodnutí, odvolací súd zrušil v poradí prvý rozsudok okresného súdu
a usmernil súd prvej inštancie pre ďalšie konanie, že tento má ustáliť a v odôvodnení náležite
odôvodniťaplikáciuprávnejnormyvúčinnomznení,odôvodniť,čipreprávneposúdenieúčinnéhoznenia

právnej normy bola rozhodujúca právna skutočnosť vydania rozhodcovského rozsudku, nadobudnutie
právoplatnosti rozhodcovského rozsudku alebo podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku
na súd. Následne sa mal súd zaoberať dôvodmi uplatnenými žalobkyňou v žalobe a v zákonnej lehote
upravenej v § 41 Zákona o rozhodcovskom konaní v aktuálnom znení, pričom mal sám vykonať právne
posúdenie žalobkyňou skutkovo vymedzených dôvodov s prihliadnutím na to, že žalobkyňa v žalobe

nepochybne uplatnila dôvod spočívajúci v nedostatku rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky, ktorá by sa
vzťahovala na ňu, ako fyzickú osobu.
1.4 Po zrušení a vrátení veci súd prvej inštancie vo veci konal a vykonal i pojednávanie, na ktorom
sporové strany zotrvali na pôvodných vyjadreniach, pričom strana žalovaná zotrvala na námietke, že
žalobkyňa nenamietala nedostatok právomoci rozhodcovského súdu včas, a preto sa na uvedenú

námietku nemá prihliadať.
1.5 Súd prvej inštancie na vec aplikoval ustanovenie § 40 zákona č. 244/2002 Z. z. v znení účinnom
k 31.12.2014, ustanovenie § 41 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní.
1.6 Súd konštatoval, že z vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalobkyňa bola účastníkom
rozhodcovského konania sp. zn. OS 29/2009 v procesnom postavení žalovanej 2/, s ktorou

rozhodcovský súd konal. Z pripojenej neúplnej fotokópie rozhodcovského spisu obchodného súdu,
stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Obchodný súd s.r.o. so sídlom v Banskej
Bystrici, mal súd preukázané, že právomoc konať a rozhodovať spor pred týmto rozhodcovským súdom
bola založená rozhodcovskou zmluvou uzavretou formou rozhodcovskej doložky ako súčasť článku
V. Uznania záväzku zo dňa 22.07.2009 uzavretej medzi žalobcom (v predmetnom konaní žalovaným)

a žalovaným 1/, súčasťou ktorého bol aj ručiteľský záväzok žalovanej 2/ (v predmetnom konaní
žalobkyne). Z pripojeného rozhodcovského spisu súd zistil, že žalobkyňa nebola v rozhodcovskom
konaní aktívna, aj keď v čase rozhodcovského konania listinné dokumenty z rozhodcovského súdu
podľa doručenky založenej v rozhodcovskom spise dňa 30.11.2009 prevzala. Až v tomto súdnom konaní
s odstupom času po nariadení znaleckého dokazovania vyšlo najavo, že podpis na doručenke zo

dňa 30.11.2009 nebol vyhotovený pisateľom – žalobkyňou. Rozhodcovský súd, ktorý nemal o tejto
skutočnosti vedomosť, dňa 10.12.2009 vydal rozhodcovský rozsudok sp. zn. OS 29/2009, ktorý bol
žalobkyni doručený najskôr dňa 06.12.2016, vychádzajúc z pritom listiny predloženej žalobkyňou spolu
so žalobou, ako i z výpovede právneho zástupcu žalobkyne na pojednávaní a žaloba o zrušenierozhodcovského rozsudku bola tamojšiemu súdu doručená dňa 05.01.2017, teda v zákonom stanovenej
lehote v zmysle ustanovenia § 41 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení
účinnom do 31.12.2014, aj v súčasnom znení.

1.7 Ďalej súd konštatoval, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa podala žalobu
o zrušenie rozhodcovského rozsudku už druhýkrát, pričom predchádzajúce konanie vedené na
tamojšom súde pod sp. zn. 13C/199/2010 bolo zastavené, a teda v merite nebolo rozhodnuté.
V čase vydania rozhodnutia rozhodcovským súdom do dňa nadobudnutia právoplatnosti predmetného
rozhodnutia došlo k zmene znenia zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ktorá

zmena sa týkala i ustanovenia § 40, ktorý vymedzuje dôvody pre zrušenie rozhodcovského
rozsudku. Rozhodcovský súd teda rozhodol o nároku žalovaného, v zmysle ním podanej žaloby na
rozhodcovský súd podľa ustanovení rozhodcovského zákona účinného do 31.12.2014, avšak vzhľadom
na konštatovanie odvolacieho súdu o doručení žaloby a všetkých listín vrátane rozsudku, ktoré nastalo
až dňom 06.12.2016, dôvody a lehota na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku sa
spravuje ustanoveniami Zákona o rozhodcovskom konaní účinnými po 01. januári 2015. Z vykonaného

dokazovania mal súd za preukázané, že žalobkyňa v čase podania žaloby na zrušenie rozhodcovského
rozsudku odôvodňovala dôvody žaloby podľa Zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do
31.12.2014 a tieto subsumovala pod ustanovenia § 40 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona a v priebehu
konania rozšírila tieto dôvody aj na ustanovenie § 40 ods. 1 písm. c/ a d/ rozhodcovského zákona
tak, ako súd uviedol v pôvodnom rozhodnutí vo veci samej. Vzhľadom na predchádzajúce usmernenie

odvolacieho súdu súd prvej inštancie konštatoval, že v čase podania žaloby o zrušenie rozhodcovského
rozsudku žalobkyňou a rozhodovania súdu o nej platilo už novelizované znenie ustanovenia § 40
zákona č. 244/2002 účinné od 01.01.2015 a z toho dôvodu žalobkyňou označené a skutkovo opísané
dôvody súd subsumoval pod ustanovenie § 40 ods. 1 písm. a/ bod 3. rozhodcovského zákona
účinného od 01.01.2015, keďže žalobkyňa už v samotnej žalobe doručenej súdu dňa 05.01.2017

uviedla priamo v žalobe, že so žalovaným neuzatvorila rozhodcovskú zmluvu, resp. doložku. Súd preto
vykonával dokazovanie v danej veci ohľadne takto určeného dôvodu súdom po novelizácii Zákona
o rozhodcovskom konaní. Súd prvej inštancie vyhodnotil v konaní predložený listinný dôkaz – Uznanie
záväzku, posúdil cez prizmu námietok žalobkyne, že vzhľadom k podpísaniu a potvrdeniu svojim
podpisom, ako fyzickej osoby, uzatvorila len dohodu o ručení so žalovaným bez toho, aby zároveň

s ním uzatvorila i rozhodcovskú zmluvu. Túto podľa názoru žalobkyne uzatvoril len dlžník a veriteľ
tak, ako sú uvedení v záhlaví. Súd pri vyhodnocovaní dôkazu, a to doručenky žalobcu v tomto konaní
ohľadom prevzatia zásielky rozhodcovského súdu a podľa údajov na doručenke ňou prevzatej dňa
30.11.2009 uviedol, že vzhľadom na znalecké dokazovanie v predmetnom konaní bolo preukázané, že
žalobkyňa v tomto konaní, a ako žalovaná 2/ v rozhodcovskom konaní, uvedenú zásielku neprevzala, t.j.

nenastali voči nej účinky doručenia žaloby s prílohami, ako aj výzvy rozhodcovského súdu na podanie
žalobnej odpovede v zmysle podania obchodného súdu zo dňa 27.11.2009 a tieto účinky doručenia
žaloby, príloh a všetkých písomností vrátane rozhodcovského rozsudku, nastali až dňom 06.12.2016
tak, ako je to konštatované i Krajským súdom v Banskej Bystrici v zrušujúcom rozhodnutí na str. 9
bod 13. zrušujúceho uznesenia zo dňa 10.01.2024. V danom prípade žalobca uvedenú námietku,

v súlade s ustanovením § 21 rozhodcovského zákona, nemohol do vydania rozhodnutia rozhodcom
dňa 10.12.2009 z objektívnych dôvodov uplatniť. Túto námietku mohla uplatniť žalobkyňa až od dňa
06.12.2016, kedy prevzala a potvrdila prevzatie všetkých listín z rozhodcovského konania. Prvým
úkonom, ktorý žalobkyňa v tomto konaní učinila, bol úkon podania žaloby na zrušenie rozhodcovského
rozsudku doručenej súdu dňa 05.01.2017, ktorú žalobkyňa podala včas. Súd teda dospel k záveru,

že podaním žaloby na tamojší súd bol naplnený predpoklad ustanovený v § 21, ako i v § 40 bod 4.
Zákona o rozhodcovskom konaní, keď tak žalobkyňa urobila pri prvom úkone a bez zbytočného odkladu.
Keďže súd mal za preukázané, že žalobkyňa uplatnila daný dôvod podľa § 40 ods. 1 písm. a/ bod 3.
rozhodcovského zákona v súčasnom znení včas, súd následne posudzoval tvrdenia žalobkyne o tom,
či rozhodcovskú doložku ako ručiteľ v danom listinnom dôkaze – Uznaní záväzku zo dňa 22.07.2009

uzavrela alebo nie, vzhľadom na námietky žalovaného v konaní, ktorý mal za to, že ustanovenie článku
V. uvedeného dokumentu sa vzťahovalo i na ručiteľa dlžníka, ktorým sa stala žalobkyňa podľa článku
IV. uvedeného dokumentu.
1.8 Z vykonaného dokazovania týkajúceho sa listiny - Uznania záväzku zo dňa 22.07.2009 vyplýva, že
uznanie záväzku bolo podpísané medzi veriteľom a dlžníkom, v ktorom strany tohto právneho úkonu

uvedené v záhlaví vyčíslili výšku záväzku dlžníka z faktúr a dohodli si tú skutočnosť, že pôvodný záväzok
sa nahrádza novým záväzkom dlžníka, ktorý má rovnakú výšku ako pôvodný záväzok ku dňu podpisu,
avšak si strany dohodli dátumy splátok splatenia tohto dlhu. V článku IV. sa štatutárny orgán alebo
spoločník dlžníka ako fyzická osoba, zaviazal k povinnosti uspokojenia veriteľa v plnej výške, ak dlžníkriadne včas nesplní ktorúkoľvek povinnosť. Za ním nasledoval podpis ručiteľa a až následne v článku V.
sa veriteľ a dlžník dohodli na riešení sporov rozhodcovským súdom tak, ako je tam ďalej konštatované.
Za článkom V., článkom VI. Záverečné ustanovenia a článkom VII. Zaslanie uznania poštou, nasleduje

podpis strán tohto právneho úkonu, kde je uvedené, že tento úkon podpisuje dlžník – p. A. ako konateľ
E. E.. Z uvedeného členenia tohto právneho úkonu uvedeného v danom listinnom dôkaze je zrejmé,
že článok I., II., III., V., VI. a VII. uzavrel a potvrdil svojim podpisom veriteľ a dlžník, a len článok
IV. svojim podpisom potvrdil konateľ alebo spoločník dlžníka, ako fyzická osoba veriteľovi, v ktorom
vyhlásilsvojručiteľskýzáväzokzadlžníka.Zožiadnychnáslednýchčlánkovnasledujúcichpodpodpisom

článku IV. žalobcom sa v obsahu článkov neuvádza, že tieto potvrdil i ručiteľ, z ktorého dôvodu mal
súd za to, že k uzavretiu dohody o rozhodcovskej zmluve, resp. doložke v uvedenom právnom úkone
došlo len medzi veriteľom a dlžníkom – spoločnosťou E. E., J. a nie aj medzi veriteľom a ručiteľom,
z ktorého dôvodu potom veriteľ, ako žalobca v rozhodcovskom konaní, nemohol uplatniť svoju splatnú
pohľadávku voči dlžníkovi aj voči žalobcovi v tomto konaní, ako ručiteľovi v rozhodcovskom konaní. Súd
preto námietky žalovaného ohľadne tejto skutočnosti považoval za právne irelevantné, a to i v spojitosti

s nemožnosťou žalobcu uplatniť uvedenú námietku nedostatku právomoci rozhodcovského súdu voči
žalobcovi rozhodnúť spor, resp. neuzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi žalobcom a ručiteľom, keďže
ručiteľ, ako i dlžník veriteľa prevzali zásielku rozhodcovského súdu až dňa 06.12.2016. Keďže žalobkyňa
v konaní uniesla dôkazné bremeno ohľadne preukázania dôvodu pre podanie žaloby na zrušenie
rozhodcovského rozsudku, súd žalobe vyhovel.

1.9 O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobkyni, ktorá mala plný úspech
v konaní priznal náhradu trov konania voči žalovanému vo výške 100 %.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu
s odkazom na odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. e/, f/ a h/ Civilného sporového poriadku.

Žalovaný uviedol, že nesprávne právne posúdenie zo strany okresného súdu vidí vo výklade § 21
zákona č. 244/2002 Z .z. účinného do 31.12.2014 (ďalej aj len „Zákon o rozhodcovskom konaní“),
v kontexte ktorého okresný súd nesprávne vyhodnotil, že žalobca podal námietku nedostatku právomoci
rozhodcovského súdu včas. Súd však dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, a to v kontexte doručenky vzťahujúcej sa k doručeniu výzvy rozhodcovského súdu na

vyjadrenie sa k žalobe. Z dôvodovej správy k Zákonu o rozhodcovskom konaní po novele č. 521/2005
Z. z. a novele č. 71/2009 Z. z. vyplýva, že priamo zákonodarca obmedzil lehotu, do ktorej môže účastník
rozhodcovského konania namietnuť nedostatok právomoci rozhodcovského súdu. Toto obmedzenie je
zavedené z dôvodu efektívnosti a rýchlosti rozhodcovského konania a zabezpečenia právnej istoty pre
účastníkov rozhodcovského konania. Žalobca musí námietku nedostatku právomoci rozhodcovského

súdu uplatniť v rozhodcovskom konaní. Ak by túto námietku v rozhodcovskom konaní neuplatnil, súd
v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku sa touto námietkou zaoberať nebude, čo následne
vedie k zamietnutiu žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Podporne poukázal žalovaný na
rozhodnutie NS SR sp. zn. 3 MObdo/5/2013. Na posúdenie toho, či žalobca mohol uplatniť námietku
nedostatku právomoci rozhodcovského súdu podľa § 21 Zákona o rozhodcovskom konaní, je kľúčová

otázka, či vedel o prebiehajúcom rozhodcovskom konaní a či sa do neho nevyjadril z objektívnych
alebo subjektívnych dôvodov. To, či žalobca o rozhodcovskom konaní vedel záviselo od posúdenia
otázky, či bola žalobcovi doručená žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku podaná žalovaným
v roku 2009. Túto žalobu rozhodcovský súd riadne doručoval žalobcovi, čo vyplýva zo súdneho spisu,
kde je založená korešpondencia rozhodcovského súdu účastníkom rozhodcovského rozsudku a táto

je súčasťou rozhodcovského spisu, ktorý je k súdnemu spisu priložený. V súdnom konaní boli sporné
skutočnosti ohľadom doručenky, ktorá mala preukázať skutočnosť, že rozhodcovský súd riadne zaslal
žalobcovi výzvu na vyjadrenie sa k žalobe v roku 2009 a túto výzvu si žalobca mal prevziať 30.11.2009,
čoho dôkazom bola doručenka s prijímacou pečiatkou dňa 30.11.2009 adresovaná adresátovi A. A., J.
X, C., ktorou bol potvrdený príjem písomností toho istého dňa. Zo znaleckého dokazovania, ktoré bolo

v priebehu súdneho konania vykonané síce vyplýva, že podpis na doručenke nepatrí žalobcovi, avšak
súd sa v konaní vôbec nezaoberal skutočnosťou, že záver znaleckého dokazovania nevylučuje, že za
žalobcumohlapripreberanídanejzásielkykonaťtretiaosobanazákladeplnejmociatátoskutočnosť(že
koná splnomocnenec) bola na doručenke opomenutá, resp. nebola vyznačená. Znalecký posudok síce
vylúčil podpis žalobcu na doručenke, avšak z doručenky stále vyplýva, že je podpísaná treťou osobou

a táto osoba prevzala písomnosti, ktoré tvorili obsah zásielky, ktorá bola určená žalobcovi. To, že podpis
na doručenke nepatrí žalobcovi, ale tretej osobe, vôbec nevylučuje skutočnosť, že touto treťou osobou
bol splnomocnenec oprávnený na prevzatie zásielky namiesto žalobcu podľa § 31 a nasl. Občianskeho
zákonníka. Skutočnosť, že prevzatie úradnej zásielky treťou osobou nie je vyznačené na doručenke(na doručenke absentuje poznámka, že ju podpisu splnomocnenec), zastupovanie splnomocnencom
nijakým spôsobom nevylučuje a nemôže byť brané na ťarchu žalovaného. Možnosť adresáta nechať sa
zastupovať treťou osobou pritom vyplýva nielen z Občianskeho zákonníka, ale aj zo zákona č. 507/2001

Z. z. Zákona o poštových službách v znení platnom a účinnom k 30.11.2009, podľa ktorého bolo aj v roku
2009 možné prevziať zásielku určenú adresátovi jeho splnomocnencom.

3. V ďalšom obsahu žalovaný poukázal na konanie a správanie žalobcu nasvedčujúce úmyslu žalobkyne
zmariť súdne konanie. Zvýraznil, že listina uznania záväzku bola podpísaná dňa 22.07.2009 v čase,

keď mala žalobkyňa trvalý pobyt v C.. Od 21.07.2009 si žalobkyňa nahlásila na Register obyvateľov
prechodný pobyt, a to na ulici J. v C.. Poukázal tiež na opakované doručenie žaloby s výzvou na
vyjadrenie zo dňa 27.11.2009 na adresu prechodného pobytu na ulici J. v C., odkiaľ sa súdu vrátila
podpísaná doručenka, ktorá v tom čase bola dôkazom doručenia žaloby žalobcovi, pričom žalobca
sa k žalobe nevyjadril, a preto rozhodcovský súd vydal rozhodcovský rozsudok, ktorého zrušenia sa
žalobkyňa domáha. Avšak rozhodcovský súd nemal objektívne možnosť v tom čase zistiť inú adresu

žalobcu. Po vrátení spornej doručenky rozhodcovskému súdu nasledoval postup, kedy dňa 14.12.2009
bol rozhodcovský rozsudok odoslaný rozhodcovským súdom na prechodný pobyt žalobkyne evidovaný
na ulici J. v C.; dňa 15.12.2009 bol zo strany pošty vykonaný prvý neúspešný pokus o doručenie,
keď žalobca zastihnutý nebol; 16.12.2009 bol vykonaný zo strany pošty druhý pokus o doručenie,
kde žalobca opätovne nebol zastihnutý a dňa 17.12.2009, t.j. po ukončení rozhodcovského konania

si žalobkyňa zmenila adresu trvalého pobytu na ulicu B. v C.. Je preto neštandardné, aby zásielku
adresovanú doporučene do vlastných rúk doručila pošta inej osobe ako tej, ktorej je určená. Rozsudok
bol následne i v dôsledku legislatívnych zmien doručovaný v roku 2016, aby boli zachované jeho účinky,
a tento má byť zrušený len v dôsledku formálneho nazerania súdov na spôsob jeho doručovania, pričom
ohľadom zisťovania adresy pobytu žalobcu rozhodcovský súd už objektívne viac nemohol urobiť, keď

doručoval na adresy verejne dostupné z Registra obyvateľov. S poukazom na uvedené je tak žalovaný
toho názoru, že žalobca mal možnosť oboznámiť sa s rozhodcovským konaním, o tomto mal vedomosť
(minimálne mohol predvídať, že neuhradením pohľadávky žalovaného sa voči nemu bude toto konanie
viesť), nakoľko mu žaloba s výzvou na vyjadrenie bola doručená, a to prostredníctvom splnomocnenca.
Žalobca mal tak objektívne možnosť namietať nedostatok právomoci rozhodcovského súdu, a to priamo

tomuto rozhodcovskému súdu. Bol to samotný žalobca, kto svojim účelovým konaním pred a počas
rozhodcovského konania zmaril doručovanie listín doručovaných rozhodcovským súdom, keď zámerne
menil miesta svojho pobytu a tým sám znemožnil doručenie listín z rozhodcovského súdu. Možno tak
dospieť k záveru, že žalobca mal byť aktívny v rozhodcovskom konaní a priamo v ňom mal uplatniť
námietkunedostatkuprávomocirozhodcovskéhosúduvkontexte§21Zákonaorozhodcovskomkonaní.

Záversúdu,žežalobcasaorozhodcovskomkonanídozvedelneskôr,vroku2016anámietkunedostatku
právomoci rozhodcovského súdu uplatnil včas, považuje žalovaný za nesprávny, nakoľko námietka
nedostatku právomoci rozhodcovského súdu sa vzťahuje na samotné rozhodcovské konanie. Nič na
uvedenom nemení ani záver krajského súdu, ktorý nadväzuje na včasnosť podania samotnej žaloby
o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Uvedené skutočnosti súd vôbec nezohľadnil.

3.1 Nesprávne právne posúdenie a nesprávne zistenie skutkového stavu ďalej žalovaný vidí v závere
súdu vzťahujúcom sa k uznaniu záväzku, resp. k výkladu jeho obsahu, kedy súd vyhodnotil, že na
žalobcu, ako ručiteľa, sa vzťahuje len článok IV. a všetky ostatné články, ktoré sa nachádzajú pod
týmto článkom vrátane rozhodcovskej doložky, sa na žalobcu nevzťahovali. Žalovaný zvýraznil, že
rozhodcovskúdoložkudojednanúvčlánkuV.uznaniazáväzkuoznačenomakoriešeniesporovpovažuje

za existujúcu vo vzťahu k žalobcovi, nakoľko v texte daného článku sa výslovne hovorí, že rozhodcovská
doložka sa vzťahuje aj na spory s osobami uvedenými v článku IV. uznania. Z uvedeného vyplýva, že
rozhodcovská doložka bola uzavretá aj so žalobcom. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením, že pre platnosť
právneho úkonu je rozhodujúci taký podpis podpisujúceho, ktorý sa nachádza na konci textu, s ktorým
má podpisujúci vyjadriť súhlas. Podporne žalovaný poukázal na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 26Cdo

1789/2005. Záver súdu považuje za príliš formalistický a v tejto súvislosti poukázal žalovaný na rozsudok
NS SR sp. zn. 4Obdo 29/2022.
3.2 Ako z uznania vyplýva, žalobkyňa je vymedzená v záhlaví Uznania záväzku menom, priezviskom,
dátumom narodenia, rodným číslom a adresou trvalého pobytu. Z uvedeného podľa názoru žalovaného
vyplýva, že uznanie v rámci rozhodcovskej doložky sa vzťahovalo na žalobcu, nakoľko žalobca na danej

listine vystupoval dvakrát, a to ako konateľ obchodnej spoločnosti označenej na uznaní ako dlžník a tiež
ako ručiteľ. Žalovaný preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobu
zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov celého konania v rozsahu 100 %.4. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu podaním zo dňa
10.07.2024.
4.1 K námietke doručovania žaloby a výzvy na vyjadrenie sa k žalobe zo strany rozhodcovského súdu,

žalobkyňa poukázala i na odôvodnenie odvolacieho súdu obsiahnuté v uznesení v bode 13. na strane
9. K polemike žalovaného o tom, že predmetnú zásielku prevzal splnomocnenec žalobkyne, žalobkyňa
uviedla, že táto skutočnosť nebola žiadnym dôkazom pred súdom potvrdená a žalobkyňa poprela, že
by v danom čase splnomocnila nejakú tretiu osobu na preberanie písomností, pričom ani na doručenke
nie je vyznačené, že by mal danú zásielku prebrať splnomocnenec na základe splnomocnenia, ktorým

by sa musel pri preberaní zásielky preukázať.
4.2 K námietke žalovaného ohľadom existencie rozhodcovskej doložky voči žalobkyni, žalobkyňa
opätovne poukázala na znenie článku V., IV. a koncipovanie listiny Uznania záväzku. Zo samotného
znenia článku V. Riešenie sporov uznania záväzku vyplýva, že rozhodcovská doložka bola uzatvorená
medzi veriteľom, t.j. žalovaným a dlžníkom, t.j. spoločnosťou E. E. a teda, že žalobkyňa, ako fyzická
osoba, predmetnú rozhodcovskú doložku neuzatvorila, a teda nemala byť ani účastníčkou predmetného

rozhodcovského konania. Rozhodcovská doložka medzi žalobkyňou a žalovaným nikdy nevznikla,
a teda ide o ničotný nulitný právny úkon, z ktorého nemôžu platne vzniknúť žiadne práva a povinnosti
konkrétnejosobe.PokiaľžalovanýpoukazujenarozhodnutiaNSSR,tietorozhodnutiariešiliinýskutkový
stav, kedy sa na príslušnej listine nenachádzalo viac podpisov, ale len jeden podpis vždy na konci
celého dokumentu, kedy súdy dospeli k záveru, že takýto podpis štatutárneho orgánu sa vzťahuje

na celý obsah dokumentu vrátane ručiteľského záväzku za predpokladu jednoznačného vymedzenia
osoby, ktorá preberá ručiteľský záväzok v samotnom texte právneho úkonu. V predmetnej veci je však
iný skutkový stav. Žalobkyňa ako fyzická osoba v súdenej veci v listine Uznanie záväzku podpísala,
teda pripojila svoj podpis za seba ako fyzickú osobu, iba pod ustanovenie článku IV. Uznania záväzku
a v žiadnom prípade neuzatvorila ako fyzická osoba rozhodcovskú doložku, ktorá bola súčasťou článku

V. Riešenie sporov uznania záväzku. Rozhodcovská doložka tak bola uzatvorená len medzi obchodnými
spoločnosťami medzi veriteľom, t.j. žalovaným a dlžníkom, t.j. spoločnosťou E. E., a teda žalobkyňa
ako fyzická osoba predmetnú rozhodcovskú doložku neuzatvorila, a teda nemala byť ani účastníčkou
predmetného rozhodcovského konania. Žalobkyňa preto navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
okresného súdu potvrdil ako vecne správny a priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania voči

žalovanému v plnej výške.

5. K vyjadreniu žalobkyne k odvolaniu žalovaného sa po povolení predĺženia lehoty na vyjadrenie vyjadril
žalovaný dňa 03.09.2024. Uviedol, že v celom rozsahu zotrváva na podanom odvolaní, v ktorom sa
vysporiadal so všetkými skutkovými a právnymi otázkami nastolenými žalobcom v jeho vyjadrení. Iné

k veci neuviedol.

6. Vyjadrenie žalovaného bolo doručené žalobkyni prostredníctvom právneho zástupcu s možnosťou
v lehote 10 dní sa k uvedenému vyjadriť.

7. Žalobkyňa sa k vyjadreniu žalovaného nevyjadrila.

8. V dôsledku odvolania žalovaného proti rozsudku súdu prvej inštancie krajský súd, ako súd odvolací (§
34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“), preskúmal vec v medziach
daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385

ods. 1 CSP a contrario rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne
správny potvrdil.

9. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

10. V predmetnej súd prvej inštancie odvolaním napadnutým rozsudkom zrušil rozhodcovský rozsudok
obchodného súdu č. k. OS 29/2009 z 10.12.2009 z dôvodu, že rozhodcovský súd konal so žalobkyňou
(rozhodcovskom konaní ako fyzickou osobou v pozícii žalovaného 2/), avšak rozhodcovská doložka, od
ktorej odvodzoval rozhodcovský súd právomoc konať, sa na žalovanú ako fyzickú osobu nevzťahovala.

K vecnému posúdeniu namietaného nedostatku právomoci rozhodcovského súdu o veci konať
prvoinštančný všeobecný súd dospel po zistení a vyhodnotení, že prvým úkonom, kedy žalobkyňa mohla
namietať nedostatok právomoci rozhodcovského súdu v zmysle § 21 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom
konaní, bola práve žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku doručená všeobecnému súdu dňa05.01.2017, keď doručovanie žaloby uplatnenej na rozhodcovskom súde, ostatných listín a výzvy na
vyjadreniekžaloberozhodcovskýmsúdomdňa30.11.2009, boloprávneneúčinnéanebolopreukázané,
že by žalobkyňa mala vedomosť o vedení rozhodcovského konania, a teda, že by mala objektívne

možnosť vyjadriť sa k žalobe uplatnenej pred rozhodcovským súdom a namietať nedostatok právomoci
rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť.

11. Odvolací súd je v zmysle § 379 a § 380 CSP viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania. Odvolanie
v prejednávanej veci podal žalovaný, ktorý odvolaním napadol rozsudok súdu prvej inštancie celom

rozsahu, a preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmaval v celom rozsahu. Pokiaľ sa
týka odvolacích námietok a dôvodov odvolania (§ 380 CSP), ktorými je rovnako odvolací súd viazaný,
žalovaný namietal ako nesprávny záver súdu prvej inštancie o tom, že žalobkyňa uplatnila námietku
nedostatku právomoci rozhodcovského súdu včas, keď tak učinila až v konaní pred civilným súdom,
keď žalovaný mal za to, že žalobu uplatnenú pred rozhodcovským súdom ako i písomnosti zasielané
rozhodcovským súdom a doručované žalobkyni dňa 30.11. 2009 možno mať za riadne doručené a od

uvedeného doručenia možno odvíjať vedomosť žalobkyne o vedení rozhodcovského konania a teda i
možnosť namietať právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať už v rámci rozhodcovského konania.
11.1 Žalovaný v podanom odvolaní akcentoval, že žaloba s výzvou na vyjadrenie bola žalobkyni v
rámci rozhodcovského konania (ako žalovanej) doručená prostredníctvom splnomocnenca, a teda táto
mala objektívnu vedomosť o možnosti namietať rozhodcovské konanie, a to priamo rozhodcovskému

súdu, avšak túto nevyužila.
11.2 Ďalším dôvodom odvolania žalovaného je záver súdu prvej inštancie namietaný žalovaným, že
rozhodcovská doložka sa nevzťahovala na žalovanú ako fyzickú osobu, keď z listiny „Uznanie záväzku“
vyplýva súhlasný prejav vôle žalovanej ako fyzickej osoby s tým, aby veci týkajúce sa sporov tam
označených, teda i týkajúcich sa žalovanej rozhodoval rozhodcovský súd. V podanom odvolaní tak

má žalovaný za to, že žalobkyňa ako fyzická osoba pristúpila k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, resp.
rozhodcovskej doložky, ktorá bola súčasťou listiny o vykonaní úkonu Uznania záväzku.

12. K uvedeným podstatným odvolacím námietkam odvolací súd uvádza nasledovné:
V predmetnom konaní bolo vykonaným dokazovaním, znaleckým skúmaním v konaní pred všeobecným

súdom zistené a konštatované, že podpis na doručenke, ktorou rozhodcovský súd doručoval žalobu
podanú na rozhodcovskom súde a ostatné listiny žalovanej dňa 30.11.2009, nepatrí žalovanej. Tento
záver bol konštatovaný znalcom, a teda bola v konaní ustálená skutočnosť, že doručenku, ktorou boli
rozhodcovským súdom žalobkyni zasielané listiny z rozhodcovského súdu žalobkyňa nepodpísala. Na
uvedenej sa nachádza podpis inej, tretej neznámej osoby, pričom z doručenky nevyplýva, že by sa

jednalo o osobu poštového splnomocnenca a rovnako ani osobu, ktorú by si žalobkyňa zvolila na
zastupovanie v konaní.

13. Je tak nutné konštatovať, že od takéhoto doručenia rozhodujúcich písomností určených do vlastných
rúk žalobkyne (ako žalovanej 2/ v rozhodcovskom konaní), nemožno odvodzovať objektívnu vedomosť

žalobkyne o tom, že sa voči nej rozhodcovské konanie vedie a takéto doručenie listiny určenej adresátovi
do vlastných rúk, kedy zásielka určená do vlastných rúk bola odovzdaná inej osobe odlišnej, od osoby
žalobkyne, ktorej boli listiny výhradne určené, je nutné vyhodnotiť ako právne neúčinné doručovanie.

14. Pokiaľ v podanom odvolaní žalovaný namieta, že „záver znaleckého dokazovania nevylučuje, že za

žalobcu mohla pri preberaní danej zásielky konať tretia osoba na základe plnej moci a táto skutočnosť
(že koná splnomocnenec) bola na doručenke opomenutá, resp. nebola vyznačená“, s uvedenou
odvolacou námietkou nie je možné v žiadnom prípade sa stotožniť, tejto nie je možné ani prisvedčiť,
nakoľko skutočnosť právne účinného doručenia listiny, ktorá má podstatný právny význam pre určenie
právomoci súdu vo veci konať, musí byť spoľahlivo preukázaná. Spôsob doručovania v súdenej veci

vyplýva z doručenky, ktorá je i súčasťou súdneho spisu, a z uvedenej nijako nevyplýva, či osoba, ktorej
podpis sa na doručenke nachádza, je splnomocnencom (poštovým) na preberanie zásielok žalovanej.
Pokiaľ poznámka, že zásielku určenú do vlastných rúk prevzal na to riadne určený splnomocnenec
z doručenky nevyplýva, argumentum a contrario, je nutné dospieť k záveru, že listiny určené na
doručenie do vlastných rúk žalovanej neprevzala na to oprávnená osoba, t. j. neprevzala ich žalovaná

v rozhodcovskom konaní a neprevzal ich ani žalobkyňou určený splnomocnenec. Bremeno dôkazu
na preukázanie okolností riadneho a právne účinného doručenia zaťažuje v predmetnom konaní (po
jeho prenesení v nadväznosti na závery znaleckého dokazovania) žalovaného, nakoľko žalobkyňa
právne účinné doručenie rozporovala a uvedená okolnosť nevyplýva ani z listinného dôkazu. Zároveňiným dôkazom žalovaný okolnosť riadneho doručenia nepreukázal a povinnosť uniesť bremeno dôkazu
nemožno v civilnom kontradiktórnom konaní nahradiť tvrdením, že „nemožno vylúčiť, že pri preberaní
danejzásielkymohlazažalobkyňukonaťosoba,nazákladeplnejmoci“,akototvrdížalovanývpodanom

odvolaní; tátookolnosťmusíbyťvcivilnomkonanínepochybneaspoľahlivopreukázaná,čosavsúdenej
veci žalovanému nepodarilo. I konanie pred rozhodcovským súdom zaručuje účastníkom takéhoto
konania pomerne široký rozsah procesných oprávnení zaručujúcich spravodlivý a transparentný proces,
ktoré vyplývajú z ustanovení zákona č. 244/2002 Z.z. Jedným z nich je i možnosť namietať nedostatok
právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy. Podľa ust.

§ 21 ods. 2 veta prvá Zák. č. 244/2002 v znení účinnom do 31. 12. 2014 účastník rozhodcovského
konania, ktorý chce uplatniť námietku nedostatku právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu
alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy, môže tak urobiť v rozhodcovskom konaní najneskôr pri prvom
úkone vo veci samej.
V nadväznosti na uvedené, správne žalovaný v odvolaní uviedol, že je potrebné zodpovedať, či mala
žalobkyňa (ako žalovaná v rozhodcovskom konaní) vedomosť o vedení rozhodcovského konania,

pričom odvolací súd dodáva, že v danom prípade je zásadné zodpovedať otázku, kedy mala žalobkyňa
objektívne možnosť uplatniť prvý úkon ako reakciu na žalobu podané na rozhodcovskom súde, pričom
uvedená okolnosť musí byť spoľahlivo zistená a preukázaná, nemožno ju len predpokladať. V konaní
bolo preukázané, že žaloba ako aj výzva rozhodcovského súdu na predloženie žalobnej odpovede bola
rozhodcovským súdom doručená inej osobe ako žalobkyni, hoc bola doručovaná ako zásielka určená do

vlastných rúk, pričom nebolo preukázané, že by táto osoba bola adresátom (žalobkyňou) splnomocnená
na preberanie písomností. V súdenej veci žalovaný nepreukázal, že v prípade doručovania žaloby
rozhodcovským súdom a výzvy na vyjadrenie dňa 30. 11. 2009 šlo o doručenie osobe, ktorej právo na
prijímanie zásielok určených niekomu inému sa odvodzuje od internej a konajúcemu súdu spravidla
nesprístupnenej písomnosti doručujúceho orgánu, ktorým je najčastejšie pošta. Potrebu korektného

zodpovedania týchto otázok pritom nemožno označiť len ako akademický problém, keď od konkrétneho
typu doručovania závisia i náležitosti doručenky ako verejnej listiny a úkon doručenia konkrétnej
písomnosti má významné právne účinky – v danom prípade konkrétne od uvedeného je nutné
odvodzovať vedomosť žalobkyne o vedení rozhodcovského konania a následne jej zákonné procesné
právo namietať nedostatok právomoci rozhodcovského súdu konať a rozhodnúť. Prvý úkon vo veci

samej v zmysle ust. § 21 ods. 2 Zák. č. 244/2002 Z.z. a s ním spojené právo namietať nedostatok
právomoci súdu, nemôže realizovať taký účastník rozhodcovského konania, u ktorého nie je spoľahlivo
preukázané, že mu bola žaloba uplatnená na rozhodcovskom súdu riadne a právne účinne doručená
a teda nie je spoľahlivo preukázané, či má vôbec vedomosť o vedení rozhodcovského konania.

15. V danom rozhodcovskom konaní sp. zn. OS 29/2009 rozhodcovský súd doručoval žalobkyni v pozícii
žalovanej v rozhodcovskom konaní žalobu uplatnenú pred rozhodcovským súdom, pričom vzhľadom
na zistenia znaleckého skúmania, je uvedené doručovanie nutné vyhodnotiť ako právne neúčinné.
V konaní tak nebolo preukázané, že by žalobkyňa mala vedomosť a objektívne sa v rozhodcovskom
konaní mohla brániť napr. účinnou námietkou o nedostatku právomoci rozhodcovského súdu vo veci

konať a rozhodnúť. Správne súd prvej inštancie konštatoval, že takýmto prvým úkonom bola žaloba o
zrušenie rozhodcovského rozsudku uplatnená na všeobecnom civilnom súde, po tom, čo jej bol samotný
rozhodcovský rozsudok, ale i žaloba uplatnená pred rozhodcovským súdom a prvá výzva na vyjadrenie
k nej riadne a právne účinne doručené dňa 06. 12. 2016.

16. Po zistení a konštatovaní správnosti záveru súdu prvej inštancie, že je dôvodné, ale tiež
v súlade s ust. § 21 Zákona o rozhodcovskom konaní, zaoberať sa námietkou nedostatku právomoci
rozhodcovského súdu i v civilnom súdnom konaní pred všeobecným súdom, odvolací súd pristúpil k
prieskumu v poradí druhého namietaného záveru súdu prvej inštancie o tom, že žalobkyňa, ako fyzická
osoba neuzatvorila so žalovaným, t. j. spoločnosťou D. dohodu o podriadení sa rozhodcovskému súdu

pri riešení sporov.

17. V podanom odvolaní žalovaný konkrétne namieta, že rozhodcovskú doložku dojednanú v čl. V. listiny
označenej ako Uznanie záväzku zo dňa 22.07.2009, označenom ako „Riešenie sporov“, považuje za
existujúcu vo vzťahu ku žalobcovi, nakoľko v texte daného článku sa výslovne uvádza, že rozhodcovská

doložka sa vzťahuje aj na spory s osobami uvedenými v čl. IV. Uznania. Z uvedeného má podľa názoru
žalovaného vyplývať, že rozhodcovská doložka bola uzavretá i so žalobkyňou.
17.1 Uvedenému argumentu je potrebné čiastočne prisvedčiť, nakoľko z čl. V. skutočne vyplýva, že
veriteľ, t. j. spoločnosť D., E.. E. F. a dlžník, t. j. spoločnosť E. – K., E. sa dohodli, že všetky spory,ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v súvislosti s faktúrami a ich zaplatením a i v súvislosti s uznaním
(vrátane sporov o platnosť a výklad právnych úkonov, vrátane sporov s osobami uvedenými v čl. IV.)
predložia na rozhodnutie obchodnému súdu - Stálemu rozhodcovskému súdu zriadenému spoločnosťou

Obchodnýsúd.Vzmysle obsahuuvedenéhočl.V.satakdohodavzťahujeinasporyvzniknutézuznania
záväzku, vrátane sporov s osobami uvedenými v čl. IV. , t. j. ručiteľom, avšak uvedené ustanovenie
upravujúceriešeniesporovnebolodojednanémedzitakouosobou,ktorásaprávomocirozhodcovskému
súdu mala podriadiť, t. j. ručiteľkou ako fyzickou osobou, ktorá síce bola označená v čl. IV., ale sama
osobitne svojím podpisom neprejavila svoju vôľu a súhlas s obsahom čl. V. Samotná A. A. konajúca ako

fyzická osoba a ručiteľka v zmysle čl. IV. osobitne dohodu o riešení sporov pred rozhodcovským súdom
nepodpísala, s touto súhlas nevyjadrila a uvedené nepotvrdila na znak súhlasu svojím podpisom, a tak
je nutné konštatovať záver, že platne rozhodcovskú zmluvu vo forme rozhodcovskej doložky ako fyzická
osoba neuzatvorila. Podpis nasledujúci v ďalšej časti v závere listiny vzťahujúci sa k právnemu úkonu
uznania záväzku ako takého, podpísala A. A. vystupujúca za spoločnosť E. – K., E. ako jej konateľ,
a teda ako subjekt vystupujúci za spoločnosť s ručením obmedzeným E. – K..

Podpis konateľa a teda de iure, podpis spoločnosti s ručením obmedzeným zastúpenej jej štatutárnym
orgánom, nemožno stotožňovať s podpisom fyzickej osoby k osobitnému ustanoveniu zmluvy
predstavujúcemu samostatný právny úkon, ktorým rozhodcovská zmluva, resp. rozhodcovská doložka
bezpochyby je. Pre platné dojednanie rozhodcovskej doložky by bol potrebný osobitný prejav vôle
žalobkyne, ktorá by svojím podpisom fyzickej osoby prejavila súhlas so samostatnou dohodou s

osobitným obsahom článku V. V uvedenom právnom úkone uznania záväzku však takýto prejav vôle,
a teda akceptácia spôsobu riešenia sporov pred rozhodcovským súdom samotným ručiteľom - fyzickou
osobou chýba, a preto bol správny záver súdu prvej inštancie, že žalobkyňa rozhodcovskú zmluvu, resp.
rozhodcovskú doložku neuzavrela. Nie je pravdou tvrdenie žalovaného obsiahnuté v odvolaní, že „ Ako
z uznania vyplýva, žalobkyňa je vymedzená v záhlaví Uznania záväzku menom, priezviskom, dátumom

narodenia, rodným číslom a adresou trvalého pobytu“; v úvode listiny o úkone „Uznanie záväzku“ sú
označené subjekty veriteľa a dlžníka, pričom dlžníkom je spoločnosť E. – K., označená sídlom a IČOM
s uvedením štatutárneho orgánu oprávneného konať v mene označenej obchodnej spoločnosti. A. A. je
vzáhlavísúceoznačenáirodnýmčíslom,bydliskomatiežč.občianskehopreukazu,avšaksoznačením,
že je konateľom a teda koná ako zástupca (štatutár) za spoločnosť E. – K., E.,

18. V podanom odvolaní svoju odvolaciu argumentáciu žalovaný podporuje odkazom na rozsudky NR
SR sp. zn. Obdo/29/2022 a 1Obdo/V./87/2007, pričom uvedená judikatúra je podľa názoru odvolacieho
súdu na predmetnú vec neaplikovateľná z dôvodu odlišného skutkového stavu. Rozhodnutia
Najvyššieho súdu, na ktoré odkázal žalovaný, popisovali situáciu, keď sa na jednej listine nachádzal len

jeden podpis na konci celého dokumentu, pričom súdy konštatovali záver, že takýto podpis štatutárneho
orgánu sa vzťahuje na celý obsah dokumentu, vrátane ručiteľského záväzku za predpokladu
jednoznačného vymedzenia osoby, ktorá preberá ručiteľský záväzok v samotnom texte právneho úkonu.
Uvedená situácia je však odlišná od prejednávanej veci, kedy právny úkon uznania záväzku sa týka
dvoch obchodných spoločností, označených v záhlaví resp. v úvodných ustanoveniach listiny o tomto

právnom úkone. Jej súčasťou je i ručiteľské vyhlásenie fyzickej osoby, ktorá však bola ako fyzická
osoba (bez dodatku, že koná ako štatutárny zástupca) podpísaná len v tejto časti, a preto právne
účinky smerom k fyzickej osobe má len ňou autorizované osobitné ustanovenie čl. IV .“Ubezpečnie
veriteľa“ a podpisom prejavený súhlas A. A. s obsahom čl. IV. nemožno vykladať i ako osobitný súhlas
fyzickej osoby s čl. V. „Riešenie sporov“, keď tento osobitne fyzickou osobou (žalobkyňou) autorizovaný

nebol a v závere celého dokumentu „Uznania záväzku“ prejavuje podpisom vôľu spoločnosť s ručením
obmedzeným, t. j. D. na strane veriteľa a spoločnosť E. – K., E.. zastúpená svojim štatutárnym
orgánom (A. A., konateľkou). Vo vzťahu k čl. V. tak možno konštatovať, že riešenie sporov pred
rozhodcovským súdom si dojednali, a teda jeho právomoci sa platne podriadila spoločnosť UNIMED,
E.. E. F. a spoločnosť E. – K., E.. Výlučne uvedený záver vyplýva z obsahu ako i koncipovanej štruktúry

listiny Uznania záväzku zo dňa 22.07.2009.

19. S poukazom na uvedené dôvody odvolací súd dospel k záveru o vecnej správnosti záveru súdu prvej
inštancie, ktorý vo svojom výroku zrušil žalobou označený rozhodcovský rozsudok č. k. OS 29/2009
zo dňa 10.12.2009 v časti, týkajúcej sa žalobkyne (v rozhodcovskom konaní označené ako žalovanej)

z dôvodu, že pre konanie so žalobkyňou ako fyzickou osobou nebola daná právomoc rozhodcovského
súdu vo veci konať a rozhodnúť.20. Ako výrok závislý odvolací súd preskúmal i výrok II. odvolaním napadnutého rozsudku o trovách
konania, ktorým súd priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania voči žalovanému vo výške 100 %.
Keďže v konaní iniciovanom žalobkyňou bolo žalobe žalobkyne vyhovené v celom rozsahu, procesný

úspech v danom konaní prináleží žalobkyni. V zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 CSP má tak žalobkyňa v
celom rozsahu právo na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie voči procesne neúspešnému
žalovanému. Z dôvodu vecnej správnosti odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie i v jeho
výroku II. o trovách konania.

21. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP, §
262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní iniciovanom odvolaním žalovaného tento
nebol úspešný ani sčasti, keďže rozsudok súdu prvej inštancie napadnutý odvolaním odvolací súd v
celom rozsahu potvrdil ako vecne správny. Celkový procesný úspech v odvolacom konaní tak prináleží
žalobkyni, ktorá sa k odvolaniu žalovaného i vyjadrila, a to prostredníctvom právneho zástupcu, a teda
jej trovy v súvislosti s odvolaním preukázateľne vznikli. Odvolací súd preto procesne neúspešnému

žalovanému v celom rozsahu uložil povinnosť náhrady trov odvolacieho konania žalobkyni v rozsahu
100 % v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne o
výške trov konania.

22. Záverom odvolací súd uvádza, že ak súd zruší rozhodcovský rozsudok , pokračuje v konaní vo veci

v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Prejednanie nároku
pôvodne uplatneného na rozhodcovskom súde všeobecným súdom po právoplatnosti rozhodnutia
o zrušení rozhodcovského rozsudku, tak predpokladá návrh na pokračovanie v konaní vo veci v rozsahu
uvedenom v žalobe.

23. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).