Rozsudok – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 26, 2024

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Co/76/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3123207222
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Sopková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2024:3123207222.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Sopkovej a členiek senátu

JUDr. Dariny Legerskej a Mgr. Ivany Šlesarovej v spore žalobcu
A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., C. E. XX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Mikita s.r.o., so
sídlom Trenčín, 1. mája 11, IČO: 36 861 901, proti žalovanému Slovenská republika, v mene ktorej koná
Generálna prokuratúra Slovenskej republiky,
so sídlom Bratislava, Štúrova 2, IČO: 00 166 481, o náhradu škody spôsobenej
pri výkone verejnej moci, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín
č. k. 20C/38/2023-53 zo dňa 21. mája 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výrokoch I. a III.
p o t v r d z u j e.

II. Žalobcovi proti žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. V záhlaví identifikovaným rozsudkom, súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi náhradu škody 3.126,19 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne z tejto
sumy od 22.03.2023 do zaplatenia a náhradu nemajetkovej ujmy 6.600,- Eur, do 3 dní od právoplatnosti

rozsudku. Výrokom II. žalobu vo zvyšku zamietol a výrokom III. priznal žalobcovi proti žalovanému nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 78,94 %.

2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca sa domáha voči žalovanému
náhrady škody spôsobenej orgánom verejnej moci nezákonným rozhodnutím - uznesením vyšetrovateľa
Policajného zboru Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru Bratislava sp.
zn. UHCP-72/NJ-Z-2011 zo dňa 19.07.2012, ktorým bolo žalobcovi vznesené obvinenie pre zločin

prevádzačstvo podľa § 356 spáchaný organizovanou skupinou podľa § 138 písm. i) Trestného zákona,
na tom skutkovom základe, ako je uvedené v tomto uznesení. Žalobca podal voči uzneseniu sťažnosť,
ktorú doplnil obhajca podaním
zo dňa 28.08.2012. Prokurátorka Okresnej prokuratúry Trenčín sťažnosť uznesením
sp. zn. 1Pv 1112/11-37 zo dňa 28.08.2012 ako nedôvodnú zamietla. Listom zo dňa 06.02.2013 bol
žalobca upovedomený o zmene právnej kvalifikácie skutku, a to na pokračujúci zločin prevádzačstva
podľa § 356 Trestného zákona spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona.

Prokurátorka Okresnej prokuratúry Trenčín podala na žalobcu na Okresný súd Trenčín obžalobu sp. zn.
1Pv 1112/11-89 zo dňa 19.09.2013. Obžaloba bola doručená na Okresný súd Trenčín dňa 24.09.2013.
Okresný súd Trenčín vydal dňa 12.05.2014 trestný rozkaz č. k. 6T/93/2013-2661, ktorým uznal žalobcu
za vinného zo zločinu prevádzačstva podľa § 356 Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa§ 20 Trestného zákona, na tom skutkovom základe, ako je uvedené v trestnom rozkaze. Žalobcovi bol
trestným rozkazom uložený trest odňatia slobody vo výmere 2 roky, ktorý bol podmienečne odložený so
skúšobnou dobou v trvaní 3 roky. Žalobca podal voči trestnému rozkazu dňa 22.05.2014 odpor. Žalobca

bol následne rozsudkom Okresného súdu Trenčín
sp. zn. 6T/93/2013 zo dňa 24.01.2017 oslobodený spod obžaloby podľa § 285 písm. b) Trestného
poriadku, pretože skutok nie je trestným činom. Krajský súd v Trenčíne uznesením zo dňa 26.04.2018
rozsudok Okresného súdu Trenčín podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm. d) Trestného poriadku zrušil v
celom rozsahu a podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku mu vec vrátil na prejednanie a rozhodnutie.

Okresný súd Trenčín následne rozhodol rozsudkom zo dňa 02.03.2022 tak, že žalobcu uznal vinného
zo spáchania zločinu prevádzačstva podľa
§ 356 Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona a odsúdil ho na trest
odňatia slobody vo výmere 2 roky s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu
v trvaní 2 roky. Krajský súd v Trenčíne rozsudkom zo dňa 22.09.2022 zrušil podľa § 321
ods. 1 písm. a), b) Trestného poriadku odvolaním napadnutý rozsudok Okresného súdu Trenčín a

následne podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku žalobcu podľa § 285 písm. c) Trestného poriadku
oslobodil spod obžaloby, keďže nebolo dokázané, že skutok spáchal žalobca.

3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy, § 3 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, § 6 ods.
1, 2, § 15 ods. 1, 2, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1, 2, 3, 4, § 18 ods. 1, 2, 3 zákona

č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“) a konštatoval, že za žalobcom uplatnený nárok na náhradu
škody, spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci zodpovedá
podľa ustanovení § 1 písm. a/, § 3 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. štát, ktorý je v konaní
pasívne legitimovaný a ktorý sa zodpovednosti nemôže zbaviť. Keďže v danom prípade okresná

prokuratúra zamietla sťažnosť žalobcu proti uzneseniu o vznesení obvinenia a podala na žalobcu
obžalobu okresnému súdu, príslušným orgánom, ktorý je oprávnený konať o predmetnej žalobe za
žalovaného je Generálna prokuratúra SR v zmysle § 4 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z.z.. Pre založenie
oprávnenia Generálnej prokuratúry SR konať za štát v konaní o náhradu škody v zmysle § 4 ods. 1
písm. f/ zákona č. 514/2003 Z. z. nie je rozhodujúce, či prokurátor nezákonné rozhodnutie vydal, ale to,

že škodu spôsobil v trestnom konaní, pričom k spôsobeniu škody v tomto prípade zo strany prokurátora
nedochádza vydaním nezákonného rozhodnutia, ale tým, že ho nevyužijúc svoju kompetenciu nezruší,
trestné stíhanie obvineného nezastaví, nepostúpi vec. Súd prvej inštancie následne v zmysle zákona č.
514/2003 Z.z. zisťoval existenciu podmienok, ktoré zakladajú objektívnu zodpovednosť štátu za vznik
škody, a ktoré musia byť splnené súčasne: 1/ nezákonné rozhodnutie, 2/ vznik škody a 3/ príčinnú

súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou. V prípade, že nie je splnený čo i len
jeden
z uvedených predpokladov, zodpovednosť štátu nevzniká. Zároveň konštatoval, že žalobca splnil v
zmysle § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. i podmienku podania riadneho opravného prostriedku proti
nezákonnému rozhodnutiu, nakoľko z tvrdení žalobcu v žalobe, ktoré tvrdenia žalovaný vo vyjadrení k

žalobe potvrdil, vyplýva, že proti rozhodnutiu o vznesení obvinenia pre trestný čin prevádzačstva podal
žalobca riadny opravný prostriedok,
t.j. sťažnosť, ktorú Okresná prokuratúra Trenčín uznesením sp. zn. 1Pv 1112/11zo dňa 28.8.2012
zamietla. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s tvrdením žalovaného o tom, že nárok žalobcu na náhradu
škody nebol predbežne prerokovaný s príslušným orgánom v súlade

s § 15 ods. 1 a § 16 zákona č. 514/2003 Z.z. a za nedôvodnú považoval i argumentáciu žalovaného, v
zmysle ktorej vznesenie obvinenia žalobcovi v danej trestnej veci nemožno automaticky považovať za
nezákonné rozhodnutie, i keď neviedlo k jeho právoplatnému odsúdeniu, ale je treba zohľadniť okolnosti
daného prípadu, keď všetky vykonané dôkazy, ktoré viedli k vzneseniu obvinenia boli zhromaždené
zákonnou cestou a vo svojom súhrne boli jednoznačne usvedčujúceho charakteru, takže odôvodňovali

vznesenie obvinenia žalobcovi, pričom spod obžaloby bol žalobca oslobodený na základe zásady
trestného konania „in dubio pro reo“, keďže nebolo dokázané, že skutok spáchal žiadateľ. Tento názor
odporuje judikatúre súdov a jeho prijatie by bolo popretím účelu čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a zákona
č. 514/2003 Z.z..

4. Súd prvej inštancie konštatoval, že škoda predstavuje materiálnu ujmu, spočívajúcu
v zmenšení majetku poškodeného a objektívne vyjadriteľnú v peniazoch. V zmysle ustanovení § 18 ods.
1, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému
vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie a súčasťou trov konania sú aj trovyprávneho zastúpenia vo výške tarifnej odmeny a hotových výdavkov s tým, že musí ísť o účelne
vynaložené trovy konania. Zákonná norma tu odkazuje na ustanovenia § 9 až 14 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky

č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Žalobca uplatnil
ako skutočnú majetkovú škodu trovy právneho zastúpenia v trestnom konaní, ktoré uhradil vo výške
7.920 Eur dňa 20.12.2022 obhajcovi - BAJO LEGAL, s.r.o. podľa jeho vyúčtovania zo dňa 31.10.2022,
čo je zrejmé z detailu platby z jeho účtu. Žalovaný nepopieral, že žalobca uhradil túto sumu titulom
trov obhajoby na účet svojho obhajcu, ale namietal správnosť uplatnenej tarifnej odmeny za úkony

právnej služby a účelnosť úkonov právnej služby - porád s klientom. Súd prvej inštancie preto preskúmal
správnosť a účelnosť účtovaných úkonov právnej služby. Súd prvej inštancie konštatoval, že trovy
obhajoby predstavujú úhrnnú sumu 2.605,11 Eur (tarifná odmena v sume 1.462,19 Eur, režijný paušál
v sume 102,60 Eur, náhrada za stratu času v sume 584,64 Eur, náhrada cestovných výdavkov v sume
455,68 Eur). Keďže obhajca žalobcu bol podľa vyúčtovania trov platiteľom DPH, patria mu trovy zvýšené
o 20 %, t.j. o sumu 521,02 Eur. Skutočná majetková škoda spočívajúca v účelne vynaložených trovách

trestného konania potom predstavuje sumu 3.126,13 Eur.

5. Súd prvej inštancie mal za to, že v danej veci je splnená aj podmienka príčinnej súvislosti medzi
nezákonným rozhodnutím a vznikom majetkovej škody žalobcovi.
V dôsledku uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré prokuratúra nezrušila, bol žalobca nútený za účelom

jeho obhajoby v trestnom konaní dať sa zastúpiť splnomocneným advokátom a za jeho služby právnej
pomoci bol povinný advokátovi zaplatiť odplatu. Trovy trestného konania, ktoré vznikli žalobcovi sú teda
vo vecnej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím.

6. Žalovaný sa dostal do omeškania s plnením jeho peňažného dlhu (nároku na náhradu škody) a to

v zmysle § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. odo dňa oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu
škody. Podľa tvrdenia žalobcu list Generálnej prokuratúry SR zo dňa 20.3.2023, v ktorom bolo žalobcovi
oznámené, že SR neuspokojí nárok na náhradu škody, bol žalobcovi doručený dňa 22.3.2023, ktorú
skutočnosť žalovaný nerozporoval. Odo dňa 22.3.2023 sa teda žalovaný dostal do omeškania. Žalobca
potom dôvodne v súlade s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a podľa § 3 nariadenia vlády SR č.

87/1995 Z.z. uplatnil úrok
z omeškania zo sumy náhrady škody od 22.3.2023 do zaplatenia vo výške 8,5 % ročne.
K prvému dňu omeškania základná úroková sadzba ECB predstavovala 3,5 % a po pripočítaní 5 % úrok
z omeškania predstavuje 8,5 % ročne. Tento úrok patrí žalobcovi zo sumy priznanej náhrady škody až
do jej zaplatenia.

7. Žalobca uplatnil aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z..
Pre vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej
moci je nevyhnutné, aby boli súčasne naplnené tri základné predpoklady, a to nezákonné rozhodnutie
orgánu verejnej moci, existencia nemajetkovej ujmy a vecná príčinná súvislosť medzi nezákonným

rozhodnutím orgánu verejnej moci a vznikom nemajetkovej ujmy. Zároveň musí byť naplnená osobitná
podmienka v zmysle § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., v zmysle ktorej náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch možno priznať len vtedy, ak by samotné konštatovanie porušenia práva nebolo dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Súd prvej inštancie mal za to,
že morálna satisfakcia v danom prípade nepostačuje. Následky spôsobené vedením trestného stíhania

žalobcu na základe nezákonného rozhodnutia je potrebné kompenzovať
v peniazoch vzhľadom na okolnosti tohto prípadu: žalobca bol obvinený zo spáchania závažnejšieho
druhu trestného činu a to zo zločinu prevádzačstva v zmysle § 356 Trestného zákona, za ktorý mu
bolo možné uložiť trest odňatia slobody do 8 rokov, ktorá skutočnosť je spôsobilá zasiahnuť do dobrej
povestiobvinenéhovočiachobchodnýchpartnerovžalobcu,okoliažalobcuvovyššejintenzite,nežkeby

bol obvinený z prečinu, pri ktorom hrozí trest odňatia slobody do 5 rokov. Tiež musel súd zohľadniť aj
dobu trvania samotného trestného stíhania, ktorá od vydania uznesenia o vznesení obvinenia 19.7.2012
do vydania oslobodzujúceho rozsudku Krajského súdu v Trenčíne dňa 22.9.2022, právoplatného dňa
22.9.2022 presiahla 10 rokov. Žalobca nijako neprispel k výslednej dĺžke trestného stíhania
a počas tohto obdobia bol žalobca neustále v obave z výsledku trestného konania vzhľadom na hroziaci

trestodňatiaslobodyaždovýšky8rokov,bolnútenýznášaťtrestnékonanievočijehoosobe,podrobovať
sa úkonom trestného stíhania, venovať svoj čas obhajobe a nie rodine, podnikateľskú činnosť vykonávať
v sťažených podmienkach, s nepochybne nepriaznivým dopadom tohto neúmerne dlhého trestnéhokonania na jeho psychickú pohodu. Je teda na mieste odškodniť v peniazoch nemajetkovú ujmu
spôsobenú žalobcovi v jeho súkromnom
a pracovnom živote. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe k nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy

spochybňoval existenciu nezákonného rozhodnutia a danosť príčinnej súvislosti medzi uznesením o
vznesení obvinenia a tvrdenými následkami v súkromnom
a spoločenskom živote žalobcu. Ako už bolo uvedené vyššie súd na základe vykonaného dokazovania
s prihliadnutím na ustálenú judikatúru súdov skonštatoval nezákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej
moci, a to uznesenia vyšetrovateľa o vznesení obvinenia žalobcovi z trestného činu z dôvodu, že

žalobca bol neskôr právoplatne oslobodený spod obžaloby. Vo vzťahu k argumentácii žalovanej strany,
že žalobca nepreukázal existenciu príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a žalobcom
tvrdenými následkami v jeho súkromnom, pracovnom živote, súd prvej inštancie poukázal na ustálenú
prax najvyššej súdnej autority, konkrétne na uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 125/2019
zo dňa 27.8.2019, sp. zn. 9Cdo 17/2022 zo dňa 13.12.2022, v uznesení sp. zn. 2Cdo 154/2022 zo
dňa 24.1.2024. Vyhodnotiac uvedené skutočnosti teda súd prijal záver, že boli splnené podmienky na

priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch z titulu nezákonného rozhodnutia.
Pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy súd zohľadnil kritéria stanovené v § 17
ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorých treba prihliadať na osobu poškodeného, jeho doterajší
život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy
a okolnosti, za ktorých k nej došlo. Keďže kritéria sú v danom zákonnom ustanovení vymedzené

príkladmo, súd mal za to, že v posudzovanej veci pre spravodlivé odškodnenie ujmy je nutné zohľadniť
aj povahu trestnej veci, dĺžku trestného stíhania, dopady do osobnostnej sféry poškodeného, ktoré
okolnosti zaradil medzi kritéria pre stanovenie
výšky nemajetkovej ujmy v obdobnej právnej veci aj Najvyšší súd ČR v rozsudku
sp. zn. 30Cdo 2813/11 zo dňa 27.6.2012. Súd tiež vychádzal z judikatúry Najvyššieho súdu SR,

konkrétne z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo 15/2012 zo dňa 30.9.2013, sp. zn.
4Cdo/171/2005zodňa27.04.2006asp.zn.6Cdo37/2012zodňa30.9.2012.Taktiežzohľadniljudikatúru
ESĽP, podľa ktorej náhrada nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch musí byť rozumne primeraná
utrpenej ujme na povesti (napr. rozsudok ESĽP vo veci Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo), výška
náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v

iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (rozsudky ESĽP vo veci Público - Comunicacáo
Social, S. A. v. Portugalsko, vo veci Winkler proti Slovenskej republike zo dňa 17.7.2012). Podľa
uvedenej judikatúry súd zohľadnil aj iné právne predpisy slovenského právneho poriadku, upravujúce
odškodnenieobetítrestnýchčinov.Súdprvejinštancievzaldoúvahydoterajšíživotžalobcu,keďžalobca
pred vznesením obvinenia viedol usporiadaný život, plnil si svoje povinnosti podľa zákona, nebol trestne

stíhanou osobou, dopustil sa len priestupkov na úseku cestnej premávky. Žalobca ako občan bezúhonný
teda musel na dobrej povesti utrpieť väčšiu ujmu v porovnaní so situáciou, ak by šlo o občana už pred
tým právoplatne odsúdeného za trestný čin, ktorého naštrbená povesť by už ďalším obvinením až tak
neutrpela. Z obsahu výroku a odôvodnenia rozsudku Krajského súdu Trenčín vyplýva, že žalobca bol
obvinený z prevádzačstva podľa

§ 356 Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť tak, že spolu s inými osobami zabezpečoval nelegálne
zamestnávanie 15 cudzincov bez potrebných dokladov a povolení v období približne jedného roka
a žalobca s ostatnými obvinenými mali za to získať materiálnu výhodu vo výške najmenej 7.155
Eur za neodvedenú daň z príjmov a odvodov do zdravotnej poisťovne a sociálnej poisťovne. Za
trestný čin mu hrozil trest odňatia slobody na dva roky až osem rokov. Žalobca uvádzal, že jeho

kauza bola medializovaná, ale neuviedol rozhodujúce tvrdenia ohľadom toho, kedy bola medializovaná
kauza, akým spôsobom, či jeho prípad bol preberaný v médiách s celoštátnou pôsobnosťou alebo
len v lokálnych médiách. Žalobca mal podľa obvinenia nelegálne zamestnávať cudzincov na rôznych
stavbách predovšetkým
v meste Trenčín. Bola vykonaná domová prehliadka, prehliadka nebytových priestorov vo firme žalobcu

pred zrakmi jeho zamestnancov. Podľa tvrdenia žalobcu sa v deň vykonania úkonov trestného konania
voči žalobcovi, vrátane obmedzenia jeho osobnej slobody uvedené ihneď rozšírilo v rámci mesta Trenčín
a žalobca, jeho manželka, rodičia žalobcu následne neprestajne čelili dotazom v súvislosti s obvinením
žalobcu zo spáchania trestného činu od ich známych, príbuzných, priateľov. Preto súd vychádzal z
toho, že spoločnosť sa o jeho obvinení z trestného činu dozvedela na regionálnej úrovni v rámci mesta

Trenčín,prípadnepriľahlýchobcí.Závažnosťujmyjepotomnižšiaoprotisituácii,akbysatrestnéstíhanie
žalobcu dostalo do povedomia širokej masy ľudí skrz celoštátneho média. Žalobca bol obvinený zo
spáchania trestného činu, trestaním ktorého zákon sleduje ochranu poriadku vo verejných veciach.
Obvinenie žalobcu z tohto trestného činu nepochybne spoločnosť, jeho známi, obchodní partneri vnímalinegatívne. Súd je toho názoru, že uvedené obvinenie bolo spôsobilé poškodiť dobré meno žalobcu
v menšej miere vzhľadom na povahu a závažnosť trestnej činnosti, keďže v danom prípade šlo o
zamestnávanie 15 cudzincov po dobu jedného roka bez potrebných povolení a ani výška materiálnej

výhody z tohto trestného činu nie je značná, keď je všeobecne známe, že iné podnikateľské subjekty
dosiahli pri svojej činnosti mnohonásobne vyššie nedoplatky na daniach voči štátu a odvodoch voči
poisťovniam. Hodnotenie konania žalobcu spoločnosťou by bolo prísnejšie, ak by šlo o väčší rozsah
tvrdenej trestnej činnosti
a jej následky boli závažnejšie. Trestný čin, z ktorého bol žalobca obvinený nesmeruje proti životu,

zdraviu, ľudskej dôstojnosti, ktoré hodnoty spoločnosť chce a aj chráni ako prvé
v poradí a citlivo vníma trestné činy namierené proti nim a osoby obvinené z týchto trestných činov
spoločnosť najviac zavrhuje. Vzhľadom na povahu a závažnosť trestného činu,
z ktorého bol žalobca obvinený nemohlo teda dôjsť k intenzívnej ujme na cti, dobrom mene žalobcu. V
čase vznesenia obvinenia z trestného činu žalobca podnikal v oblasti obnovy bytových domov. Žalobca
uvádzal, že v dôsledku vzneseného obvinenia musel čeliť útokom zo strany konkurencie, vysvetľovať

potenciálnym obchodným partnerom, bankám detaily jeho prípadu, brániť sa obvineniam, a napokon
zamýšľané obchodné aktivity nemohol uskutočniť a nepriaznivé obchodné výsledky spoločnosti žalobcu
boli následkom vzneseného obvinenia. Súd uznáva, že trestné stíhanie mohlo poškodiť žalobcovi
reputáciu a znižovať šancu pre získanie nových zákaziek od objednávateľov a obmedziť podnikateľskú
činnosť žalobcu mohlo aj zadržanie účtovných dokladov. Ak však žalobca tvrdil, že napokon nemohol

uskutočniť plánované obchodné aktivity, mal uviesť detailné tvrdenia o aké obchody šlo,
s kým mali byť uzatvorené, kedy, za akú cenu, z akých okolností žalobca vyvodil, že pre práve kvôli
trestnému stíhaniu jeho osoby nedošlo k uzavretiu a zrealizovaniu týchto obchodov. No žalobca tak
neučinil, uviedol, že nebude navrhovať ani svedkov
z podnikateľského prostredia. Preto súd uzavrel, že trestné stíhanie privodilo žalobcovi menej závažný

následokvpodnikanížalobcu.Súdpreúplnosťuvádza,žeujmavpodnikanížalobcubybolazávažnejšia,
ak by bol žalobca obvinený zo skutku, ktorý by mu kládol za vinu podvodné konanie voči jeho
klientom pri výkone jeho podnikateľskej činnosti, kedy by trestné stíhanie malo nepochybne oveľa
intenzívnejší dopad na jeho podnikanie, nakoľko je zrejmé, že málokto by si objednal u žalobcu, resp.
jeho obchodnej spoločnosti tovar, službu za odplatu, ak by bol žalobca obvinený z podvodného konania

voči klientom v rámci jeho podnikania. Z takého skutku však žalobca obvinený nebol. Žalobca netvrdil a
nepreukazoval, že by musel v dôsledku trestného stíhania ukončiť podnikateľskú činnosť, kedy by bolo
možno skonštatovať vysoký stupeň intenzity trestného stíhania na pracovný život žalobcu.
Vdôsledkuvzneseniaobvineniabolozasiahnutédosúkromiažalobcutým,žesamuselpodrobiťúkonom
trestného konania, keď bola dočasne obmedzená osobná sloboda žalobcu, bola vykonaná v ranných

hodinách domová prehliadka za prítomnosti jeho vydesenej manželky a jeho ročného syna. Ďalšiu ujmu
do súkromia žalobca predstavuje to, že orgány činné v trestnom konaní viac ako 6 mesiacov odpočúvali
jeho telefonické hovory. Žalobca
v žalobe spomína, že došlo aj k obmedzeniu jeho osobnej slobody, no osobitný nárok titulom rozhodnutia
o obmedzení jeho osobnej slobody si žalobca neuplatnil. Súd nespochybnil, že trestné stíhanie mohlo

ovplyvniťkvalituvzájomnýchvzťahovmedzižalobcomajehomanželkou.Akaležalobcatvrdil,žetrestné
stíhanie viedlo k jeho odlúčeniu od manželky
a smerovalo k rozvodu ich manželstva, tieto tvrdenia nepreukázal. Súd mal za to, že každé trestné
stíhanie spôsobuje objektívne u každého obvineného (okrem výnimočných situácií
u recidivistov, čo žalobca nie je) psychickú záťaž, nakoľko spôsobuje stres, obavy z toho, ako ho bude

v dôsledku vzneseného obvinenia vnímať okolie, obavy z uloženia trestu, s tým, že
v danom prípade hrozil žalobcovi trest odňatia slobody od 2 do 8 rokov. Žalobca musel počas trestného
stíhania venovať svoj čas a energiu svojej obhajobe, pričom bol neustále pod psychickým tlakom, mal
strach z uloženia trestu odňatia slobody. Čas, ktorý žalobca venoval trestnému stíhaniu, mohol stráviť s
manželkou a synom, resp. pracovnou činnosťou. Súd zohľadnil, že žalobca bol trestne stíhaný 10 rokov

a cca 2 mesiace, t.j. od vznesenia obvinenia dňa 19.7.2012 do 22.9.2022, kedy bol krajským súdom
oslobodený spod obžaloby. Ide
o neprimerane dlhé časové obdobie, počas ktorého bol žalobca permanentne v ním tvrdenej psychickej
nepohode. Počas tohto obdobia sa žalobca nepochybne nachádzal v stave právnej neistoty, keďže
najprv bol trestným rozkazom Okresného súdu Trenčín zo dňa 12.5.2014 uznaný vinným a bol mu

uložený trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov s podmienečným odkladom na tri roky, rozsudkom
Okresného súdu Trenčín zo dňa 24.1.2017 bol spod obžaloby oslobodený, následne po vrátení veci
Krajským súdom v Trenčíne bol rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 2.3.2022 opäť uznaný
vinným a bol mu uložený rovnaký trest odňatia slobody až napokon bol rozsudkom Krajského súduv Trenčíne zo dňa 22.9.2022 oslobodený spod obžaloby. Žalobca teda až do poslednej chvíle
si nebol istý ako dopadne jeho trestné stíhanie. Žalobca uviedol, že on nezapríčinil celkovú dĺžku
konania, pričom žalovaný netvrdil, že by na výslednej dĺžke konania sa podieľal žalobca obštrukciami,

neospravedlnenými absenciami na úkonoch trestného konania alebo iným marením úkonov trestného
konania. Vzhľadom na uvedené rozdielne meritórne rozhodnutia súdu o obžalobe,
s prihliadnutím na s tým spojenú celkovú dĺžku trestného konania, počas ktorého žalobca spolupracoval
so súdom, a počas ktorého musel svoj doterajší súkromný život podriadiť úkonom trestného konania
a žiť túto dlhú dobu v obavách z uloženia trestu odňatia slobody, súd hodnotí dĺžku trestného stíhania

ako faktor, ktorý zvyšoval spôsobenú ujmu v súkromnom živote žalobcu a jeho duševnej integrite. Podľa
tvrdení žalobcu trestné stíhanie neviedlo
k zhoršeniu zdravotného stavu, k nutnosti vyhľadať lekára odborníka na zmiernenie následkov tohto
stresujúceho obdobia jeho života, ktorá situácia by odôvodňovala záver pre ešte vyššiu závažnosť
ujmy v osobnostných právach žalobcu. Súd prvej inštancie porovnal aj náhradu nemajetkovej ujmy
priznanú v iných obdobných prípadoch titulom nezákonného rozhodnutia, keď vznesené obvinenie

sa nepotvrdilo a obvinený bol spod obžaloby oslobodený, prihliadajúc na okolnosti prípadu, povahu,
závažnosť trestného činu, dĺžku trestného stíhania, doterajší život obvineného, závažnosť vzniknutej
ujmy, závažnosť následkov v súkromnom živote, spoločenskom uplatnení (rozsudok Okresného súdu
Prešov sp. zn. 7C/24/2023 zo dňa 20.9.2023 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 14Co/2/2024 zo dňa 14.3.2024, rozsudok Okresného súdu Lučenec

sp. zn. 5C 161/2013 zo dňa 30. 01. 2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.
zn. 14Co/433/2015 zo dňa 23.8.2016, rozsudok Okresného súdu Bardejov
sp. zn. 8C/36/2023 zo dňa 4.4.2024, rozsudok Okresného súdu Trenčín sp. zn. 15C 31/2022 zo dňa
12.1.2023 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne
sp. zn. 6Co/36/2023 zo dňa 28.11.2023, rozsudok Okresného súdu Žilina sp. z. 40C/491/2015 zo dňa

14.3.2017 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 9Co/254/2017 zo dňa 16.11.2017, rozsudok Okresného súdu Lučenec
sp. zn. 6C/131/2014 zo dňa 9.12.2015, rozsudok Okresného súdu Trnava sp. zn. 37C/13/2018 zo dňa
10.8.2022 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10Co/140/2022
zo dňa 15.11.2023). V rámci priznávaného rozpätia od 300 Eur do 1.000 Eur za každý rok trestného

stíhania, nižšiu náhradu priznali súdy osobám s menšími následkami trestného stíhania (napr. nižšia
ujma na dobrej povesti z dôvodu, že už šlo o predtým trestanú osobu, menej závažný trestný čin)
a vyššiu náhradu priznali súdy osobám so závažnejšími následkami (napr. medializovanie kauzy na
celoštátnej úrovni, alebo boli preukázané závažné ujmy v podobe straty práce, rozvratu manželstva,
prípadne partnerského života, diagnostikované zhoršenie zdravotného stavu). Súd prvej inštancie po

vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žalobca , ktorý bol predtým netrestaný a s psychickou
nepohodou prežíval neúmerne dlhé trestné stíhanie, k dĺžke ktorého on neprispel, bol nútený podrobiť
sa vykonaným úkonom trestného stíhania, v očiach spoločnosti na úrovni mesta poklesla jeho dobrá
povesť primerane závažnosti skutku, z ktorého bol obvinený (skutok menšej závažnosti, nenamierený
proti prioritným hodnotám spoločnosti), ako podnikateľ utrpel ujmu

v pracovnom živote v podobe sťaženia podnikania, no nedošlo k výraznému obmedzeniu
v jeho pracovnom uplatnení ani k ukončeniu podnikateľskej činnosti, nepreukázal závažné alebo
nezvratné ujmy v jeho manželskom živote, ani zhoršenie zdravotného stavu v dôsledku trestného
stíhania, tak by mal byť odškodnený sumou 6.600 Eur, t.j. cca 650 Eur za každý rok trestného stíhania,
t.j. 650 Eur x 10 rokov + 50 Eur x dva posledné mesiace trestného stíhania. Ak žalobca mal za to, že mu

patrí vyššia náhrada nemajetkovej ujmy, ktorú žiadal vo výške 32.000 Eur, mal preukázať, že mu boli
trestným stíhaním spôsobené mimoriadne závažné následky, ktoré by odôvodňovali priznanie vyššej
náhrady nemajetkovej ujmy, čo ale nepreukázal. Vyhodnotiac všetky uvedené skutočnosti mal súd za
to, že suma 6.600 Eur je vzhľadom na okolnosti tohto prípadu primeranou náhradou nemajetkovej ujmy
za nezákonné rozhodnutie, na podklade ktorého bolo vedené trestné stíhanie proti žalobcovi. Súd prvej

inštancie doplnil, že takto priznaná náhrada nepresahuje maximálnu výšku náhrady stanovenú v § 17
ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z.

8. Súd prvej inštancie teda po vyhodnotení vykonaných dôkazov jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti
uzavrel, že žaloba žalobcu je dôvodná v časti o zaplatenie náhrady škody v sume 3.126,13 Eur spolu

s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy
3.126,13 Eur od 22.3.2023 do zaplatenia a v časti o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch v sume 6.600 Eur. Preto súd výrokom I. žalobe v tejto časti vyhovel, lehotu na plnenie určil
do 30 dní od právoplatnosti rozsudku v zmysle § 232 ods. 3 veta druhá CSP vzhľadom na požiadavkužalovanejstrany,ktorápotrebujedlhšíčasnavyplateniepeňažnéhoplnenia,keďžejenapojenánaštátny
rozpočet. Výrokom II. súd vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania rozhodol podľa
§ 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 1, 2.

Z uplatneného nároku na náhradu majetkovej škody (trovy obhajoby) v celkovej sume
7.920 Eur žalobe vyhovel čo do zaplatenia sumy 3.126,13 Eur, a v zmysle zásady úspechu vyplývajúcej
z ust. § 255 ods. 2 CSP úspech žalobcu v tomto žalobnom nároku predstavuje 39,47 %. Vo zvyšku bola
žaloba čo do náhrady majetkovej škody zamietnutá v rozsahu
60,53 %, čo predstavuje úspech žalovaného a žalovaného čistý úspech potom činí 21,06 % (60,53

% - 39,47 %). Posúdenie výšky plnenia ohľadom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy záviselo
výlučne na úvahe súdu. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť čo je základné a
čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho osobnostného práva bolo
zasiahnuté, výška náhrady nemajetkovej ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Žalobcu v takejto veci
preto treba považovať za plne procesne úspešného v zmysle § 255 ods. 1 CSP a vzniklo mu právo na
náhradu trov konania ohľadom tohto nároku v rozsahu 100 %. Súd potom jedným výrokom III. v zmysle

§ 262 ods. 1 CSP rozhodol , že žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu
78,94 % (100 % - 21,06 %). O výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením podľa
§ 262 ods. 2 CSP po právoplatnom rozsudku.

9. Proti tomuto rozsudku čo do výrokov I. a III. podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, deklaroval

odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP a žiadal, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne, resp. rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie. V odvolaní uviedol, že už v priebehu prvoinštančného konania poukazoval na to, že judikatúra
súdov v danej oblasti jednoznačne stanovila, že je nutné, aby z rovnakého titulu, ako bol predbežne
prerokovaný na nárok na náhradu škody, bola zároveň podaná žaloba v súdnom konaní. Žalobca dňa

21.12.2022 podal na Generálnu prokuratúru SR žiadosť o predbežné prerokovanie, kde ako titul vzniku
škody označil nezákonné rozhodnutie, uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 19.07.2012.
V podanej žalobe žalobca opakovane poukázal na to, že mu škoda vznikla v dôsledku vydaného
nezákonného rozhodnutia - uznesenia o vznesení obvinenia, ale zároveň doplnil, že mu vznikla škoda
v dôsledku dlhotrvajúceho súdneho konania. Žalobca so žalovaným vznik škody z titulu nesprávneho

úradného postupu, teda v dôsledku dlhotrvajúceho súdneho konania nikdy predbežne neprerokoval tak,
ako to vyžaduje § 15 zákona č. 514/2003 Z.z..
V danej veci žalobca konal a rozhodoval riadne a včas bez prieťahov, vo veci od vznesenia obvinenia
po podanie obžaloby uplynul iba rok. Po podaní obžaloby vo veci konal už súd
a vzhľadom na to nie je možné pripisovať na ťarchu žalovaného neprimerane dlho prebiehajúce trestné

konanie, ktoré od roku 2013 až do roku 2022 prebiehalo na Okresnom súde Trenčín a Krajskom súde v
Trenčíne. Žalovaný zastáva názor, že v prípade, ak má žalobca v úmysle uplatniť náhradu škody z titulu
neprimerane dlhého trestného konania, mal sa obrátiť na štát v zastúpení Ministerstva spravodlivosti
SR. Súd prvej inštancie teda vec nesprávne právne posúdil, keď žalobcovi priznal náhradu škody z
titulu nesprávneho úradného postupu, hoci takýto nárok žalobcu nebol nikdy predbežne prerokovaný.

Priznaniu nároku na náhradu škody z titulu nesprávneho úradného postupu vo vzťahu k žalovanému
nesvedčí nejaká konkrétna preskúmateľná úvaha súdu prvej inštancie, čo samo o sebe zakladá odvolací
dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, s poukazom na rozhodnutie R 1/2016. Vo vzťahu k priznanej
nemajetkovej ujme uviedol, že základným kritériom pre priznanie nemajetkovej ujmy je vyhodnotenie, že
samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením pre poškodeného. Zásah

takejtointenzityvšakmusípreukázaťžalobca,nemajetkováujmamábyťurčitouodmenouzaprotiprávny
stav, ktorý spôsobil nenapraviteľnú ujmu v nemajetkovej sfére dotknutej osoby. V danej veci žalobca
nepreukázal existenciu takej intenzity, ktorá by zakladala jeho právo na priznanie peňažnej náhrady.
Priznanie nemajetkovej ujmy nemôže vychádzať iba z abstraktných tvrdení a subjektívnych pocitov
žalobcu. Žalovaný v priebehu celého konania namietal, že žalobca nijakým spôsobom nepreukázal, že

by došlo k poškodeniu žalobcovi dobrého mena a dobrej povesti a ani to, že sa tak stalo v príčinnej
súvislosti s konaním žalovaného. V tomto smere nepostačuje iba pravdepodobný záver o splnení
niektorej z podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu. Ústavný súd SR napríklad v uznesení
sp.zn. IV. ÚS 1/2012 poukázal na to, že dôkazná povinnosť na preukázanie splnenia kvalifikovaných
podmienok priznania ujmy aj kritérií pre určenie výšky stíha výlučne poškodeného, teda žalobcu.

Ďalej poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7Cdo/22/2019 zo dňa 31.03.2022, podľa
ktorého o vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah
príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva.
Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená lenv konkrétnych súvislostiach; vyriešenie tejto otázky preto nemožno uložiť znalcovi (ten môže poskytnúť
len odborné podklady, z ktorých súd pri zisťovaní skutkového stavu veci vychádza). Právnym posúdením
je vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má

byť príčinná súvislosť zisťovaná. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž priamosť pôsobenia príčiny na
následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny
a následku musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri
zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich
do úvahy ako priama príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon

spája zodpovednosť za škodu (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo/126/2009)
z 30. júna 2010. Príčinná súvislosť musí byť nielen tvrdená, ale musí byť bezpečne preukázaná,
pričom povinnosť tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno leží na žalobcovi. Súd nad rámec
nemajetkovej ujmy ako nároku žalobcu stanovil bez preukázania akýchkoľvek dôkazov jej vzniku,
iba na základe vlastných úvah, percepcie a vcítenia sa do osoby žalobcu. Takýto prístup súdu je
podľa žalovaného svojvoľný, negujúci charakter kontradiktórneho súdneho konania a zakladá vážny

precedens vo vzťahu k akejkoľvek dôkaznej aktivite žalobcu. Poukázal na to, že súd prvej inštancie v
bode 42 iba skonštatoval, že trestné stíhanie mohlo poškodiť reputáciu ako aj zníženie šance žalobcu
pre získanie nových zákaziek alebo obmedziť jeho podnikateľskú činnosť. Zároveň ale súd v odôvodnení
uviedol, že ak žalobca tvrdil, že nemohol uskutočniť žiadne plánované aktivity, mal svoje tvrdenie
preukázať, čo sa tak však nestalo. Napriek uvedenému mu bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy,

v rámci ktorej súd prvej inštancie zohľadnil len neprimeranú dĺžku trestného konania. Je v rozpore
s právom na spravodlivý proces, aby konajúci súd nahrádzal dokazovanie a nedostatok preukázania
nároku na náhradu škody podľa zákona, ktoré by inak opodstatňovali zamietnutie žaloby, vlastnými
úvahami o ujme, bez toho, že by žalobca okrem výpovede, produkoval čo i len jediný dôkaz o vzniku
majetkovej ujmy. V danom konaní žalobca nevypovedal, nepreukázal, že nemohol tráviť svoj čas v

dôsledku trestného stíhania
s manželkou a synom, čo viedlo k rozpadu manželstva a nepreukázal, že by bolo poškodené jeho
dobré meno a povesť, či už v jeho osobnom živote alebo v podnikateľskej sfére. Žalobca v priebehu
celého konania nepreukázal jednoznačnú príčinnú súvislosť medzi vzniknutou nemajetkovou ujmou
a trestným stíhaním. Aj keby žalovaný pripustil, že došlo k poškodeniu dobrého mena žalobcu,

nespôsobilo to samotné trestné konanie, ale vyjadrenie osôb, prípadne obchodných konkurentov. Toto
nemožno dávať na ťarchu žalovaného. Zdôraznil, že zadosťučinenie v peňažnej forme je v zákone
upravené ako subsidiárny spôsob, nastupujúci vtedy, ak dostačujúcim prostriedkom nápravy sa nejaví
samotné konštatovanie porušenia práva, resp. ak nie je možné nemajetkovú ujmu uspokojiť inak. Touto
skutočnosťou sa však súd ani nezaoberal a iba konštatoval, že trestné stíhanie malo negatívny vplyv

na žalobcu
a stanovil mu ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy sumu 6.600 Eur. Žalobca nepreukázal žiadne
závažné následky, ktoré mu vznikli v súkromnom živote, pracovnom živote a spoločenskom uplatnení.

10. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného písomne vyjadril tak, že rešpektuje rozsudok súdu prvej

inštancie a stotožňuje sa s jeho rozsiahlym odôvodnením. Po splnení podmienok, ktoré zakladajú
objektívnu zodpovednosť štátu za vznik škody, má byť celé konanie o náhrade škody a nemajetkovej
ujmy o výške škody a nemajetkovej ujmy vyčíslenej v peniazoch. Žalovaný vo svojich vyjadreniach,
vrátane odvolania, spochybňuje podstatu konania svojou zmätočnou argumentáciou, ktorá je v rozpore
s ustálenou judikatúrou. Jeho argumentačne závery vychádzajú z nesprávnych fundamentov. Z tohto

dôvodu nie je možná vecná argumentácia so žalovaným.

11. Ďalšie písomné vyjadrenia vo veci podané neboli.

12. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, preskúmal vec v intenciách ustanovení

§ 379 a § 380 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“),
t. j. v medziach podaných odvolaní strán a ich dôvodov.

13. V zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP nebolo potrebné na prejednanie odvolania žalovaného
nariaďovať pojednávanie.

14. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.15. V zmysle § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia
o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

16. Odvolací súd je v zásade viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380
ods. 1 CSP).

17. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

18. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

19. Žalovaný vo svojom odvolaní odvolacie dôvody spočívajúce v tom, že súd prvej inštancie dospel na

základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne vec právne posúdil (§
365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP). Žalovaný rovnako uplatnil vo svojom odvolaní odvolací dôvod podľa §
365 ods. 1 písm. d/ CSP, teda že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať vplyv na rozhodnutie vo veci.
Z hľadiska obsahu odvolania (§ 124 ods. 1 CSP) žalovaný namieta i odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1
písm. b/ CSP spočívajúci v nedostatočnom odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie.

20. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/ CSP treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré
tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou

práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku
všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia,napredvídateľnosťrozhodnutia,nazachovanierovnostistránvkonaní, narelevantné
konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie
spravodlivosti).

21. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP dopadá na všetky pochybenia v procesnom
postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod iné odvolacie dôvody, avšak vždy len za predpokladu,
že tieto pochybenia mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zvyčajne pôjde o prípady
nesprávne realizovanej mandukčnej povinnosti súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní (napr.

vykonanie nezákonne získaného dôkazu, vypočutie svedka bez jeho poučenia o práve odoprieť výpoveď
apodobne)aleboposúdeniepredbežnejotázkyvrozporesexistujúcimrozhodnutímpríslušnéhoorgánu.

22. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom

postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkovézisteniamôžubyťajvýsledkomlogickýchrozporovprihodnotenídôkazovsosobitnýmzreteľom
na závažnosť, zákonnosť

a pravdivosť získaných poznatkov.

23. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

24. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd v prvom rade z úradnej povinnosti, či
konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou, ktorá sa týka procesných podmienok.

Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo
veci, a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza,
že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods.
1 písm. a/ CSP. Vychádzajúc z obsahu súdneho spisu možno konštatovať, že súd prvej inštanciedodržal v konaní procesné predpisy upravujúce procesný postup o povinnom poučení strany v spore
o procesných právach a o procesných povinnostiach, o predvolávaní na nariadené pojednávania za
účelom prejednania veci, pri vykonávaní dokazovania a procesný postup pred skončením dokazovania.

25. Pokiaľ žalovaný namietal porušenie práva na spravodlivý proces podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP,
spočívajúcej v nedostatočnom odôvodnení súdu prvej inštancie, odôvodnenie napadnutého rozsudku
súdu prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu zodpovedá kritériám riadneho odôvodnenia
rozsudku podľa § 220 ods. 2 až 4 CSP. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd síce ukladá súdom povinnosť odôvodniť svoje
rozhodnutia, túto požiadavku však nemožno chápať tak, že súdy majú povinnosť dať podrobnú odpoveď
na každý argument (napr.: rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19.04.1994,
č. 16034/90, bod 61). I Ústavný súd SR v tomto smere konštatoval, že odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

(rozhodnutie sp.zn. IV. ÚS 115/03 zo dňa 03.07.2003). Súd prvej inštancie uviedol, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých vychádzal a ako ich vyhodnotil a
ako vec právne posúdil. Z odsekov 1. a 3. odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, čoho sa žalobca
v konaní domáha, aké skutočnosti tvrdí, aké dôkazy označil a predložil na preukázanie svojich tvrdení
a aké prostriedky procesného útoku použil. Z odseku 2. odôvodnenia vyplýva vyjadrenie žalovaného

a ním navrhnuté dôkazy. V odseku 5. odôvodnenia uviedol súd prvej inštancie jednotlivé dôkazy,
ktorými vykonal dokazovanie a v odsekoch 8. až 24. odôvodnenia citoval súd prvej inštancie znenie
právnych noriem právnych predpisov, podľa ktorých právne posúdil zistený skutkový stav. Odseky 25.
až 47. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie obsahujú ustálený skutkový stav veci, vyhodnotenie
dôkaznej situácie, a to aké zistenia súd prvej inštancie vyvodil z dôkazov. Hodnotenie vykonaných

dôkazov obsahuje úvahy súdu prvej inštancie, ktoré majú logickú postupnosť a oporu v skutkových
zisteniach. Súd prvej inštancie presne a jasne uviedol, ktoré tvrdenia považoval za preukázané a ktoré
tvrdeniavyhodnotilakonepreukázané.Zistenýskutkovýstavpodriadilpodpríslušnéprávnenormy,ktoré
voveciaplikovalatútoaplikáciuvyjadrilsvojímmyšlienkovýmpostupom.Odvolacísúdjetohonázoru,že
formulácie použité súdom prvej inštancie v odôvodnení rozsudku sú určité a zrozumiteľné, odôvodnenie

je ako celok presvedčivé a z hľadiska obsahu spĺňa aj kvalitatívnu požiadavku, a preto je nedôvodná
odvolacia argumentácia žalovaného ohľadne nedostatku odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie
a porušenia práva žalovaného na spravodlivý proces z tohto dôvodu.

26. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu nezistil existenciu tzv. inej vady podľa

§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávnosť rozhodnutia vo veci
samej, pričom žalovaný takúto vadu (okrem námietky nedostatočného odôvodnenia rozsudku súdu prvej
inštancie, ktorú pod toto zákonné ustanovenie podradil a s ktorou sa odvolací súd vysporiadal vyššie)
ani nešpecifikuje.

27. Čo sa týka odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP, uplatnených žalovaným
v odvolaní, odvolací súd ich podrobne preskúmal a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i
právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom
na správne zistenie skutkového stavu veci, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré majú oporu
vo vykonaných dôkazoch a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Súd

prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie,
ktoré dôkazy vykonal, z ktorých vychádzal a ako ich vyhodnotil a ako vec právne posúdil. Prijaté závery
vysvetlil dôsledným a presvedčivým spôsobom, z ktorého je zrejmé, akými úvahami sa riadil.

28. Námietky žalovaného, uvedené v odvolaniach, boli v zásade totožné s námietkami, ktoré uplatnil už

pred súdom prvej inštancie, a ktorými sa súd prvej inštancie zaoberal, podrobne, výstižne a správne
sa s nimi vysporiadal, a nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní
neboli žalovaným tvrdené a ani preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné
rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie a v podrobnostiach na ne v zmysle § 387 ods. 2 CSP v napadnutej časti poukazuje.

29. S poukazom na obsah odvolania žalovaného odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozhodnutia
súdu prvej inštancie dodáva nasledovné:30. Zásadné odvolacie námietky žalovaného spočívali v prvom rade v tom, že súd prvej inštancie
nezohľadnil, že žalobca svoj nárok na náhradu škody, spôsobenú nesprávnym úradným postupom,
spočívajúcom v neprimerane dlho trvajúcom trestnom konaní, vopred predbežne neprerokoval

s príslušným štátnym orgánom tak, ako to vyžaduje § 15 zákona
č. 514/2003 Z.z.; a že v súvislosti s tým súd prvej inštancie určil nesprávny orgán, oprávnený
konať za Slovenskú republiku, ktorým podľa jeho názoru nie je Generálna prokuratúra SR, ale
MinisterstvospravodlivostiSR.Ďalejnamietal,ževkonanínebolazostranyžalobcupreukázanápríčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom žalovaného a vznikom škody na strane žalobcu, a že

žalobca nepreukázal vznik tvrdenej nemajetkovej ujmy. Pokiaľ ide o výšku priznaného plnenia náhrady
nemajetkovej ujmy, túto mal za neprimerane vysokú a zo strany súdu neodôvodnenú, vychádzajúcu len
zo subjektívnych pocitov žalobcu, ktoré súd prvej inštancie nekriticky prebral.

31. Súd prvej inštancie správne žalobou uplatnený nárok, ktorým sa žalobca domáha proti žalovanej
Slovenskej republike náhrady škody spôsobenej orgánom verejnej moci nezákonným rozhodnutím -

uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru Úradu hraničnej
a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru Bratislava, ktorým bolo žalobcovi vznesené obvinenie
pre zločin prevádzačstvo podľa § 356 spáchaný organizovanou skupinou podľa
§ 138 písm. i) Trestného zákona, podradil pod § 3 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. ako nárok na
náhradu škody, spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, za

ktorú zodpovedá podľa § 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z., štát, ktorý je v konaní pasívne legitimovaný
a ktorý sa zodpovednosti nemôže zbaviť.

32. Odvolací súd na doplnenie zdôrazňuje, že štát ako zodpovedný subjekt nezodpovedá za seba, ale
za subjekt, ktorí škodu či nemajetkovú ujmu zapríčinil. Takýmto subjektom je orgán štátu alebo orgán

spoločenskej organizácie, na ktorú sa preniesli úlohy štátneho orgánu. Odvolací súd poukazuje na
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/116/2017 zo dňa
29.januára2018,podľaktoréhotrebamaťvždynazreteli,žeúčinnosťouzákonač.412/2012Z.z.,ktorým
sa mení a dopĺňa zákon č. 514/2003 Z.z. došlo k zvýrazneniu postavenia prokurátora v trestnom konaní
s dôrazom na význam jeho rozhodnutia o podanej sťažnosti obvineného (poškodeného) proti uzneseniu

o vznesení obvinenia a o podaní obžaloby príslušnému súdu z hľadiska určenia orgánu oprávneného
konať za štát vo veci náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa zákona č. 514/2003
Z.z. Právna úprava obsiahnutá v § 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z.z. ako kritérium na určenie
konania Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v mene štátu vo veci náhrady škody podľa tohto
zákona neustanovuje, že prokurátor nezákonné rozhodnutie vydal, ale že škodu spôsobil v trestnom

konaní. K spôsobeniu škody dochádza pritom tým, že prokurátor, nevyužijúc svoju kompetenciu, nezruší
uznesenie o vznesení obvinenia, trestné stíhanie obvineného nezastaví, nepostúpi vec, ale osvojí si
závery nezákonného rozhodnutia a podá na základe nich obžalobu. Prokurátor pred podaním obžaloby
preskúma výsledky vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania a posúdi, či dostatočne odôvodňujú
postavenie obvineného pred súd. Posúdenie tejto otázky závisí od toho, či v prípravnom konaní boli

dôkazy potrebné pre meritórne rozhodnutie súdu obstarané v súlade so zákonom. Preskúma tiež, či
policajt postupoval
v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku, osobitne s tými, ktoré zabezpečujú právo na obhajobu.
Prokurátor môže vziať obžalobu späť až do začatia hlavného pojednávania. Vec sa tým vracia do
prípravného konania (§ 239 ods. 1 Trestného poriadku). Potom prichádza do úvahy už len odstúpenie

od obžaloby (§ 239 ods. 2 Trestného poriadku), čo nie je posudzovaný prípad.

33. Uvedené závery korešpondujú i so závermi Ústavného súdu SR v rozhodnutí
sp.zn. I. ÚS/320/2016 zo dňa 07.07.2016, podľa ktorého nárok na náhradu škody spôsobenej začatím
trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím.

Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenie) trestného stíhania je neskorší
výsledok trestného konania. Podľa ústavného súdu pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp.
postupu orgánu činného v trestnom konaní nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní
vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Ústavný súd
konštatuje, že ak bolo trestné stíhanie konkrétnej osoby zastavené z dôvodu, že sa skutok, pre ktorý

bolo vznesené obvinenie, nestal, že skutok nie je trestným činom, resp. že skutok nespáchal obvinený,
uznesenie, ktorým bolo obvinenému obvinenie vznesené a tiež aj záväzný pokyn prokurátora na
vznesenie obvinenia (ak bolo obvinenie vznesené na základe pokynu prokurátora) sú vždy nezákonné,
zasahujúce do základných práv jednotlivca.34. Na veci nič nemení ani fakt, že k oslobodeniu žalobcu spod obžaloby došlo pre nepreukázanie toho,
že žalobca skutok spáchal. Obdobnú situáciu riešil Ústavný súd SR

v náleze I. ÚS 540/2016-33 zo dňa 13.12.2016, ktorý vyslovil, že ak sa trestné stíhanie konkrétnej
osoby skončilo vydaním oslobodzujúceho rozsudku, tak bez ohľadu na dôvod, pre ktorý sa tak
stalo, uznesenie, ktorým bolo obvinenému vznesené obvinenie, je potrebné považovať za takýchto
okolností vždy za nezákonné a zasahujúce do základných práv jednotlivca. V nadväznosti na uvedené,
v prejednávanej veci je určujúce to, že v trestnom konaní, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením

obžalovaného žalobcu (bol spod obžaloby oslobodený), prokurátor zamietol jeho sťažnosť proti
uzneseniu vyšetrovateľa policajného zboru o vznesení obvinenia a podal v trestnej veci obžalobu.

35. Súd prvej inštancie správne s poukazom na § 4 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z.z. ustálil i orgán,
ktorý je oprávnený konať za žalovaného - Generálnu prokuratúru SR v zmysle § 4 písm. f/ zákona č.
514/2003 Z.z., keďže v danom prípade okresná prokuratúra zamietla sťažnosť žalobcu proti uzneseniu

o vznesení obvinenia a podala na žalobcu obžalobu okresnému súdu (rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 8Cdo 289/2014 zo dňa 14.10.2015, publikované v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov
SR pod č. R 6/2016).

36. Zároveň na základe skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie

správne konštatoval splnenie osobitných podmienok pre riadne uplatnenie nároku na náhradu škody,
spôsobenú nezákonným rozhodnutím, a to podanie riadneho opravného prostriedku proti nezákonnému
rozhodnutiu (§ 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.) a žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na
príslušnom orgáne (zákona č. 514/2003 Z.z.). Následne sa zaoberal kumulatívnym splnením zákonných
podmienok pre vznik nároku žalobcu na náhradu škody, spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré

predstavujú nezákonné rozhodnutie, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím
avznikomškody.Nazákladedokazovaniavykonanéhovsúdenejvecipotomsprávneustálil,ževzmysle
§ 18 ods. 1, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré
poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie
a súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia vo výške tarifnej odmeny a hotových výdavkov

s tým, že musí ísť o účelne vynaložené trovy konania. V tejto súvislosti dôsledne preskúmal správnosť
a účelnosť advokátom žalobcu účtovaných úkonov právnej služby v trestnom konaní a uzavrel, že
trovy obhajoby žalobcu v trestnom konaní predstavujú úhrnnú sumu 2.605,11 Eur a keďže obhajca
žalobcu bol podľa vyúčtovania trov platiteľom DPH, patria mu trovy zvýšené o 20 %, t.j. o sumu 521,02
Eur. Skutočná majetková škoda spočívajúca v účelne vynaložených trovách trestného konania potom

predstavuje sumu 3.126,13 Eur, ktorú žalobcovi i priznal. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu
vyhodnotil i podmienku príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom majetkovej škody
žalobcovi a konštatoval, že v dôsledku uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré prokuratúra nezrušila, bol
žalobca nútený za účelom jeho obhajoby v trestnom konaní dať sa zastúpiť splnomocneným advokátom
a za jeho služby právnej pomoci bol povinný advokátovi zaplatiť odplatu. Trovy trestného konania, ktoré

vznikli žalobcovi sú teda vo vecnej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, s ktorým záverom
sa odvolací súd stotožňuje. Keďže žalovaný sa dostal do omeškania s plnením priznaného nároku na
náhradu škody odo
dňa oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody (§ 16 ods. 4 zákona
č. 514/2003 Z.z.), súd prvej inštancie správne priznal žalobcovi i úrok z omeškania v zákonnej výške

podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády SR
č. 87/1995 Z.z. do zaplatenia.

37. Pokiaľ ide o nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd prvej inštancie
konštatoval, že po vykonaní dokazovania mal za to, že boli splnené podmienky pre jej priznanie. Čo

sa týka výšky náhrady nemajetkovej ujmy, odvolací súd uvádza, že problematikou nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím sa Najvyšší súd SR zaoberal aj v rozhodnutí
sp.zn. 6MCdo 15/2012 zo dňa 30.09.2013,
v ktorom dospel k záveru, že určenie výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou
voľnej úvahy, ktorá by nepodliehala žiadnemu hodnoteniu; jej základom je zistenie skutkových okolností,

ktoré súdu umožnia úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí. Súd prvej inštancie
pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy správne vychádzal z § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z.
a prihliadol na osobu poškodeného, jeho doterajší život, prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť
vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, pričom svoje úvahy v tomto smere dôslednýmavyčerpávajúcimspôsobomodôvodnilvods.39až42napadnutéhorozsudku.Výškupriznanéhonároku
porovnal i s judikatúrou súdov SR v obdobných veciach (ods. 43, 44 rozsudku) i s relevantným zákonným
rámcom (ods. 46 rozsudku). Ako primeranú sumu na základe všetkých hodnotených skutočností ustálil

sumu náhrady nemajetkovej ujmy na 6.600,- Eur, ktorá suma sa i odvolaciemu súdu javí ako spravodlivá
a zodpovedajúca okolnostiam danej veci. Pokiaľ žalovaný dôvodí, že súd prvej inštancie vychádzal pri
svojom rozhodovaní len zo subjektívnych pocitov žalobcu, odvolací súd zdôrazňuje, že nemajetková
ujma vzniká samotným porušením základných práv a slobôd fyzickej osoby nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom. Ide o stav mysle poškodenej osoby, ktorý sa preukazuje

empaticky a nie mechanicky (porovnaj sp. zn. 4Cdo 125/2019), pričom súd prvej inštancie vychádzal
z výsledkov dokazovania realizovaného oboznámením listinných dôkazov špecifikovaných v ods. 5
rozsudku a z vyjadrení oboch strán v konaní.

38. V súvislosti s argumentáciou žalovaného, že žalobca svoj nárok na náhradu škody, spôsobenú
nesprávnym úradným postupom, spočívajúcom v neprimerane dlho trvajúcom trestnom konaní, vopred

predbežne neprerokoval s príslušným štátnym orgánom tak, ako to vyžaduje § 15 zákona č. 514/2003
Z.z. a jeho žalobu mal súd prvej inštancie zamietnuť a že v súvislosti s tým súd prvej inštancie
určil nesprávny orgán, oprávnený konať za Slovenskú republiku, ktorým podľa jeho názoru nie je
Generálna prokuratúra SR, ale Ministerstvo spravodlivosti SR, pretože od vznesenia obvinenia po
podanie obžaloby uplynul len rok, ale konanie pred súdmi trvalo od roku 2013 do roku 2022, odvolací súd

zdôrazňuje, že predmetom tohto súdneho konania nebol nárok žalobcu na náhradu škody, spôsobenú
nesprávnym úradným postupom, spočívajúcom v neprimerane dlho trvajúcom trestnom konaní, ako
mylne argumentuje žalovaný a súd prvej inštancie plnenie žalobcovi zo strany žalovaného týmto
právnym titulom ani nepriznal. Dĺžku trestného konania ako celku (t.j. od vznesenia obvinenia žalobcu
do právoplatnosti oslobodzujúceho rozsudku) súd prvej inštancie (dôvodne) posudzoval len ako jednu

z viacerých okolností, ustanovených zákonom, konkrétne § 17 ods. 3 písm. b/ zákona č. 514/2003
Z.z., pri vyhodnotení primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá žalobcovi vznikla v súvislosti
s nezákonným rozhodnutím.

39. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku

o úrokoch z omeškania z priznaných súm a o náhrade trov konania, o ktorých rozhodol súd prvej
inštancie, pričom svoje rozhodnutie jasne a zrozumiteľne odôvodnil.

40. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výrokoch
I. a III. potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.

41. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

42. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.

43. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

44. Keďže žalobca bol v odvolacom konaní plne úspešný, patrí mu podľa § 396 ods. 1 v spojení s §

255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške
náhrady trov odvolacieho konania žalobcu rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

45. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393

ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, aka) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)

- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).