Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 10. máj 2024

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 17C/44/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8122205016
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 05. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Lampartová

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2024:8122205016.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

2 17C/44/2022

Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Evou Lampartovou v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom C. XX, D. E. A., právne zastúpenej: Mgr. Peter Troščák, advokát so sídlom Hlavná 50, Prešov,
proti žalovanému: F. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom G. XX, H., t.č. v Ústave na výkon trestu odňatia
slobody Ilava, Mierové námestie 1, Ilava, právne zastúpenému: JUDr. Vladimír Mačík, advokát so sídlom
Slovenská 69, Prešov, o náhradu škody – nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

2 17C/44/2022

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 5 000 EUR v lehote 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti súd žalobu z a m i e t a .

III. Žalobkyňa m á n á r o k na náhradu trov konania voči žalovanému v plnom rozsahu vychádzajúc

pri výpočte trov konania z prísudku s tým, že o výške trov konania bude rozhodnuté samostatným
uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

16 17C/44/2022

1. Žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 27.05.2022 domáhala, aby súd zaviazal žalovaného
na zaplatenie sumy 100 000 EUR titulom nemajetkovej ujmy. Žalobu odôvodnila tým, že v dôsledku
jej sexuálneho zneužívania žalovaným u nej došlo k zásahu do osobnostného práva tak, že bol
značne narušený jej intímny vývoj, narušená intímna sféra a bolo zasiahnuté do jej súkromného

a rodinného života, pričom následky sú trvalé a neodstrániteľné, keď náprava v tejto oblasti je prakticky
nedosiahnuteľná. Voči žalovanému sa viedlo trestné stíhanie pre sexuálne zneužívanie žalobkyne ako
maloletej osoby (a súvisiace trestné činy) na Okresnom riaditeľstve PZ v Prešove pod sp. zn. ČVS: I./J.,
neskôr na Krajskom riaditeľstve PZ v Prešove pod sp. zn. ČVS: G./X-XXX-XX-XXXX, kde žalobkyňa bola
v postavení poškodenej. Žalovaný bol rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5To/23/2021 zo dňa
24.11.2021, právoplatným dňa 24.11.2021, uznaný za vinného zo spáchania pokračujúceho obzvlášť
závažnéhozločinusexuálnehozneužívaniapodľa§201ods.1,ods.2písm.a),ods.3Trestnéhozákona

s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona v súbehu s prečinom sexuálneho zneužívania podľa
§ 201b Trestného zákona a prečinom ohrozovania mravnej výchovy mládeže podľa § 211 ods. 1 písm.
a), ods. 3 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona, pričom skutok
bol podľa žalobkyne vymedzený takto:„- 1/ v priebehu rokov 2012-2017 v H. a inde počas letných prázdnin, v presne nezistené dni opakovane
volal maloleté V.R. (žalobkyňa), nar. XX.X.XXXX, E.D., nar. XX.X.XXXX, a v lete 2013 do jesene 2014
mal. K., nar. XX.X.XXXX, do pivničných priestorov, kde pred maloletou V.R. v pivničných priestoroch

na ulici G. č. XXX/XX v Z., si stiahol svoje spodné prádlo a vyzval ju, aby mu chytala penis, čo aj
maloletá urobila a páchateľ si s jej rukou masturboval až do vyvrcholenia, taktiež ju vyzýval, aby mu
sadla na kolená, pričom mu mala sedieť na jeho obnaženom penise a držala ho za ruky a taktiež ju
opakovane brával k rybníku v P. pri Z., kde jej sťahoval plavky a pozeral sa, či má opálené bradavky
a chytal ju v rozkroku, ďalej jej navrhol, že ju naučí šoférovať počas čoho s ňou sedel nahý v aute

a ona mu sedela v jeho lone, taktiež si páchateľ zavolal maloletú do samostatnej garáže v meste Z.,
kde si ju posadil na svoje kolená, rukou jej prešiel po obnaženom chrbte, po ktorom prešiel až k jej
nohavičkám, kde ju chytil za zadok so slovami „teším sa, kedy si ťa opäť pochovám na kolienkach“ a
taktiež keď bola u neho nakladať kapustu, tak pri doplnení kapusty sa hlavou dotýkal jej intímnych miest,
na to ju vyzval aby sa šla celá osprchovať, kde počas toho sa na ňu pozeral, keď bola v nohavičkách
tak si ju fotografoval a povedal jej, aby si aj ona odfotografovala jeho nahého, pri stretnutiach a hrách

sa jej dotýkal prsníkov a na intímnych miestach celého tela s tým, že viackrát ho videla nahého, a to
všetko aj napriek tomu, že mal vedomosť o tom, že maloletá V.R. v tom čase nedovŕšila pätnásty rok
svojho života, čím jej spôsobil plne rozvinutú posttraumatickú stresovú poruchu v trvaní od leta roku
2017 do decembra roku 2018, ktorá sa v uvedenom období prejavovala dennodennými zábleskami -
flashbackmi, asociovanými s traumatickými zábleskami, vyvolávajúcimi psychickú nepohodu, pričom

v dôsledku konania obvineného u nej došlo aj k rozvoju psychosomatických a telesných ťažkostí ako
poruchy spánku, vyššia unaviteľnosť, zvýraznená fobická symptomatológia s prítomnosťou poruchy
afektivity depresívnej - stredne ťažkého stupňa; maloletú E.D. v spoločnosti kamarátok žiadal, aby sa
dotkla jeho pohlavného údu, pričom pred nimi masturboval, taktiež maloletú E.D. pri rybníku v P. pri Z.,
keď vychádzala z vody chytil cez plavky za vagínu a taktiež sa pred ňou vyzliekal a prezliekal, viackrát

bol pred ňou nahý a aj pri záhradnej chatke, keď prišla za ním maloletá E.D. nahý oberal slivky čo jej
bolo nepríjemné, ďalej sa v záhradnej chatke v Z. počas kartovej hry pri maloletej E.D. a v spoločnosti
ďalšej maloletej osoby sa vyzliekol donaha a maloletej E.D. navrhol, aby sa do spodného prádla vyzliekla
aj ona a v jari 2017 maloletú E.D. posadil na svoje plecia, počas čoho sa dotýkal cez spodné prádlo
jej vagíny a zároveň, keď maloletej L. umožnil telefonovať svojej mame zo svojho mobilného telefónu,

videla na displeji pohlavný úd; a maloletú G.M. žiadal, aby ho chytila za stoporený penis, čomu maloletá
raz vyhovela, pričom v uvedenom období letných mesiacov, počas toho, ako mu pomáhala so zberom
ovocia na jeho záhradke nachádzajúcej sa medzi ul. G. a 9. mája v Z. v blízkosti železničnej trate ju
pod zámienkou hry navádzal, aby mu sťahovala kraťasy, pričom to isté robil aj on jej, pričom uvedených
konaní sa dopúšťal aj napriek tomu, že vedel, že maloleté v čase spáchania skutkov nedovŕšili 15-tyrok

svojho veku,
2/ v presne nezistený deň a mesiac počas letných prázdnin roku 2017 v presne nezistenom čase
v záhradnej chatke bez popisného čísla, nachádzajúcej sa medzi ul. G. a ul. 9. O. v Z. v blízkosti
železničnej trate, počas prác pri jeho chatke presvedčil mal. V.R., nar. XX.X.XXXX, aby s ním vošla do
chatky, kde začali hrať karty, pričom jej navrhol, aby v prípade prehry si ten, kto prehrá, vyzliekol nejakú

časť oblečenia, kde maloletá po jednotlivých prehrách, kedy si sama vyzliekala oblečenie, ostala len v
nohavičkách, potom jej povedal, aby prišla k nemu a svojou rukou jej zboku odhrnul nohavičky a priložil
svoj obnažený pohlavný úd k jej pohlavnému orgánu, avšak k pohlavnému styku nedošlo a ani sa oň
nepokúsil, následne jej začal bozkávať bradavky, potom jej jednu ruku strčil do nohavičiek a hladkal ju
v oblasti rozkroku.“

Žalobkyňa poukázala na to, že z predmetného rozsudku nepochybne vyplýva, že žalovaný sa dopustil
voči nej sexuálneho zneužívania v mnohých prípadoch v období od roku 2012 do roku 2017,
čím jej spôsobil (a teda zavinil) psychickú ujmu, vrátane posttraumatickej stresovej poruchy, ktorá
trvala od leta roku 2017 do decembra roku 2018. Uvedená ujma je opísaná v znaleckom posudku
č. 35/2019 zo dňa 09.12.2019 znalkyne MUDr. K. J. tak, že pod vplyvom dlhodobo pôsobiaceho

sexuálneho zneužívania bol narušený harmonický psychosociálny, emocionálny a možno aj normálny
sexuálny vývoj žalobkyne. V znaleckom posudku č. 81/2019 zo dňa 21.10.2019 znalkyne PhDr.
A. Solárovej, PhD. Je zas uvedené, že „Konanie obvineného ovplyvnilo zdravý psychický vývin
maloletej, a to negatívnym zásahom do jej citového, mravného a sexuálneho vývoja... Z diferenciálne-
diagnostického psychologického hľadiska psychický stav maloletej možno ohodnotiť aktuálne ako

narušený, prítomná je porucha afektivity (depresívna – klinicky stredne ťažkého stupňa), pravdepodobný
je výskyt posttraumatickej symptomatológie ako dôsledok prežitej traumatizácie vysoko pravdepodobne
v súvislosti s vyšetrovaným konaním u obvineného a jeho dopadom na psychiku maloletej. Uvedené
potvrdzujú okrem vyššie uvedeného i aktuálne psychosomatické a telesné ťažkosti ako poruchy spánku,vyššia unaviteľnosť, zvýraznená fobická symptomatológia (obavy, strach), prejavy anhedónie, nápadne
zosilnené sebaobviňovanie u maloletej. Došlo v tomto prípade k takému konaniu obvineného, ktoré
ohrozilo mravný, psychický a sexuálny vývoj maloletej a ktorého vysoko pravdepodobne trvalo negatívny

dopad bude i naďalej determinovať z psychologického hľadiska negatívne všetky zložky jej života,
jej budúci psychický stav, duševné zdravie a kvalitu života; s vysokým rizikom vývinu v smere jej
osobnostnej patológie práve v dôsledku tejto sexuálnej traumatizácie, čo je obvyklé prognosticky
negatívneho charakteru s minimálnou možnosťou terapeuticky pozitívneho ovplyvnenia.“ Žalobkyňou
požadovaná nemajetková ujma vyjadruje najmä náhradu za narušený harmonický psychosociálny,

emocionálny a normálny sexuálny vývoj žalobkyne, teda celkový vývin a všetky zložky života, vrátane
zistenej posttraumatickej stresovej poruchy, ktorá trvala od leta 2017 do decembra 2018. Žalobkyňa bola
v čase spáchania trestných činov žalovaným maloletým dieťaťom, a teda nevyvinutou osobnosťou, preto
je zásah v jej duševnej oblasti o to závažnejší (oproti dospelej osobe). Išlo o enormný zásah do ľudskej
dôstojnosti. Žalobkyňa potrebuje doteraz psychoterapeutickú pomoc a túto pravidelne podstupuje,
aby mohla každodenne fungovať. Okrem predložených listinných dôkazov žalobkyňa navrhla vykonať

výsluch jej rodičov a pripojiť trestný spis tunajšieho súdu sp. zn. 33T/10/2019.

2. Na preukázanie svojich tvrdení žalobkyňa predložila súdu rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k.
5To/23/2021-332 zo dňa 24.11.2021 a navrhla vykonať dokazovanie výsluchom svojich rodičov, ako aj
pripojením a oboznámením súdneho spisu vedeného na tunajšom súde pod sp. zn. 33T/10/2019 vrátane

vyšetrovacieho spisu.

3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 20.08.2022 navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť.
Poukázal na to, že žalobkyňa si uplatňuje nárok ako osoba, ktorej bola spôsobená ujma na jej
osobnostných právach, kedy bola narušená jej fyzická integrita, ktorá sa prejavila v jej zdraví, ako aj

právo na súkromný a rodinný život v dôsledku spáchaného trestného činu sexuálneho zneužívania
podľa § 201 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného
zákona v jednočinnom súbehu s prečinom ohrozovania mravnej výchovy mládeže podľa § 211 ods.
1 písm. a/, ods. 3 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona
na tom skutkovom základe a žalobkyňa ho preberá v celosti do popisu skutkových okolnosti žaloby

zo skutkovej vety odsudzujúceho rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k.:. 33T/10/2019-300 zo dňa
08.06.2021 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Prešov sp. zn.: 5To/23/2021 zo dňa 21.11.2021,
ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 24.1.12021. Predmetným rozsudkom bol zároveň zrušený rozsudok
Okresného súdu Prešov sp. zn.: 33Tk/1/2020 z 21.09.2020 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
Prešov sp. zn.: 10To/34/2020 z 13.01.2021 a bol uložený spoločný nepodmienečný trest odňatia slobody

v trvaní trinástich rokov za všetky dielčie ataky pokračovacieho trestného činu podľa § 41 ods. 3
Trestného zákona, ochranný dohľad v trvaní troch rokov, ochranné sexuologické liečenie ústavnou
formou ako aj povinnosť uhradiť žalobkyni ako poškodenej škodu vo výške 4 350EUR, ktorá v súlade
s § 12 ods. 3 zákona č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov zodpovedá desaťnásobku minimálnej mzdy na rok 2017 vo výške 435 EUR. Súd rozsudkom

odkázal žalobkyňu zo zvyškom uplatneného nepriznaného nároku na civilný proces, ktorý bol v rozdiele
žalobkyňou uplatneným nárokom v rámci adhézneho trestného konania podľa § 46 ods. 3 Trestného
poriadku vedeného na Okresnom súde Prešov pod sp. zn: 33T/10/2019 na náhradu nemajetkovej ujmy
vo výške 10 000 EUR a súdom judikovaného nároku na náhradu škody vo výške 4 350 EUR. Žalovaný
uviedol, že dňa 31.03.2022 si dobrovoľne splnil súdom uloženú povinnosť a tromi bankovými prevodmi

uhradil predmetnú peňažnú pohľadávku vo výške 4 350 EUR. Žalovaný ďalej poukázal na charakter
žalobkyňou uplatneného nároku, ktorou je náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch, a s poukazom
na § 100 ods. 1 a 2 a § 101 OZ vzniesol námietku premlčania tohto nároku. Poukázal tiež na závery
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/278/2007 zo dňa 17.02.2011. Mal za to, že zásah do
práv žalobkyne nastal momentom vykonania posledného dielčieho ataku pokračovacieho trestného

činu, kedy bol trestný čin v zmysle trestnoprávnej teórie dokončený, a teda v presne nestotožnený deň
v čase letných prázdnin roka 2017. Podľa žalovaného tak mohla žalobkyňa svoje právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch vykonať prvýkrát nasledujúci deň po tom, ako bol vykonaný posledný
dielčí atak pokračujúceho trestného činu, ktorý mal zasiahnuť do jej osobnostných práv a od tohto dňa
začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba, ktorá márne uplynula v presne nestotožnený deň

v čase letných prázdnin roka 2020. Keďže žalobkyňa podala žalobu až dňa 27.05.2022, uplatnila si právo
po uplynutí premlčacej doby a z vlastnej viny zmeškala uplatnenie svojho majetkového práva, ktoré si
mohla uplatniť už v samotnom trestnom konaní, v ktorom si ho aj čiastočne uplatnila (v trestnom konaní
vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 33T/10/2019 uplatnila peňažnú pohľadávku vo výške 10 000EURtitulomvzniknutejnemajetkovejujmyspôsobenejprotiprávnymzásahomdojejosobnostnýchpráv).
Uplatnením v trestnom konaní došlo k prerušeniu plynutia premlčacej doby, ktorá od tohto momentu až
donadobudnutiaprávoplatnostirozsudku,t.j.do24.11.2021spočívala. Čosatýkažalobkyňoupopísanej

ujmy na zdraví v podobe posttraumatickej stresovej poruchy, ktorá mala trvať od leta do decembra roku
2018 a ktorá jej mala byť spôsobená v súvislosti zo spáchaným trestným činom, žalovaný uviedol, že pri
tomto druhu škody sa uplatňuje len subjektívna premlčacia lehota v zmysle § 106 ods. 2 Občianskeho
zákonníka a ktorá začína plynúť podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka od okamihu kedy sa
poškodený dozvie o škode a kto za ňu zodpovedá. Poškodený sa nemusí dozvedieť o protiprávnom

úkone, rovnako vedomosť poškodeného o osobe škodcu je založená na nadobudnutí takých skutkových
vedomosti, ktoré vedú k záveru o zodpovednosti konkrétneho subjektu za spôsobenú škodu na zdraví.
Objektívnymi dôkazmi o spôsobenej škode na zdraví boli už vypracované znalecké posudky č. 81/2019
vypracovaný znalkyňou PhDr. Solárovou, Phd., zo dňa 21.10.2019 a znalecký posudok č. 35/2019
vypracovaný znalkyňou C. J., na obsah ktorých sa žalobkyňa odvoláva a s obsahom ktorých bola
oboznámená ako poškodená v prebiehajúcom prípravnom konaní. Na strane žalobkyne ako poškodenej

neexistovala žiadna prekážka aby si túto škodu uplatnila či už v rámci prebiehajúceho trestného konania
alebo samostatnou žalobou v občianskoprávnom konaní, o to viac, že žalobkyňa bola v trestnom konaní
riadne a včas poučená o svojich procesných právach a povinnostiach vo vzťahu k uplatňovaniu nárokov
na náhradu škody spôsobenej trestným činom ako aj s poukazom na skutočnosť, že v konaní bola
zastúpená splnomocnencom poškodeného z radu advokátov. Poukázal tiež na to, že žalobkyňa si v

adhéznom konaní uplatnila „len“ nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10 000 EUR, nie vo
výške 100 000 EUR, tak ako si uplatňuje žalobou v tomto súdnom konaní. Tým, že rozsudkom Krajského
súdu Prešov,č. k.. 5To/23/2021-332 zo dňa 24.11.2021 bola žalobkyňa s nárokom vo výške 5 650 EUR
odkázaná na civilný proces, zohľadňujúc začiatok plynutia premlčacej doby na požadovanie peňažnej
satisfakcie za neoprávnený zásah do osobnostných práv je jej nárok premlčaný. Dodal, že z dôvodu

vznesenia námietky premlčania nemôže byť táto súdne judikovaná, hoci pohľadávka nezaniká, ale má
už len povahu naturálneho záväzku. Záverom ešte dodal, že žaloba je neurčitá v tom, že z nej nie je
zrejmé, ako žalobkyňa dospela k výške uplatňovaného peňažného zadosťučinenia, aké konkrétne práva
na rodinný a súkromný život v dôsledku spáchaného trestného činu narušené. Poukázal tiež na na §
12 ods. 3 zákona č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov, v zmysle ktorého má obeť trestného

činu znásilnenia a sexuálneho násilia nárok na vyplatenie odškodnenia za spôsobenú morálnu škodu
vo výške 10 násobku minimálnej mzdy pre rok, v ktorom došlo k vzniku škody. Zároveň poukazoval na
závery Európskeho súdu pre ľudské práva v niektorých prípadoch porušenia osobnostných práv, kde
tento dospel k záveru, že dostatočným zadosťučinením je aj samotné konštatovanie porušenie práva
(rozsudky Český vs. Česká republika zo 6. júna 2000, Malhous vs. Česká republika z 12. augusta

2001, Pavletič vs. Slovensko z 22. júna 2004, Indra vs. Slovensko z 1. februára 2005). V tejto súvislosti
zdôraznil, že morálnym zadosťučinením je tiež už uložený trinásťročný nepodmienečný trest odňatia
slobody v ústave na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia, ktorý musí byť zohľadňovaný pri
určovaní výšky peňažnej satisfakcie.

4. Na preukázanie svojich tvrdení žalovaný predložil potvrdenia o úhradách a emailovú komunikáciu zo
dňa 17.02.2022 a zhodne so žalobkyňou navrhol pripojiť a oboznámiť obsah spisu tunajšieho súdu sp.
zn. 33T/10/2019 predovšetkým vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu škody.

5. Žalobkyňa v replike zo dňa 15.02.2023 zotrvala na podanej žalobe. Námietku premlčania považovala

za nedôvodnú a neopodstatnenú. Počítanie plynutia trojročnej premlčacej doby zo strany žalovaného
považovala za nesprávne a zavádzajúce, pretože ak by aj premlčacia doba plynula od 02.09.2017 (prvý
deň po letných prázdninách), tak jej plynutie bolo prerušené dňa 23.01.2020, kedy žalobkyňa uplatnila
nárok v adhéznom konaní, čo je zrejmé zo záznamu o preštudovaní vyšetrovacieho spisu zo dňa
23.01.2020.Premlčaciadobatedaneplynulaododňa23.1.02020aždodňa24.11.2021,kedynadobudol

právoplatnosť rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5To/23/2021 zo dňa 24.11.2021. Premlčacia
doba začala opäť plynúť až dňa 25.11.2021. A tak žalobou podanou dňa 26.05.2022 bol nárok žalobkyne
uplatnený včas a nie je premlčaný. Citovala judikát R 38/1975: Premlčacia doba začína plynúť dňom,
kedy sa poškodený skutočne (nie iba predpokladane) dozvedel o škode, t. j. kedy nadobudol vedomosť
o rozsahu majetkovej ujmy určitého druhu, ktorý možno natoľko objektívne vyčísliť v peniazoch, aby

poškodený mohol svoj nárok uplatniť na súde, a ďalej o tom, kto za škodu zodpovedá. Poukázala
na odbornú literatúru, z ktorej má vyplývať, že nárok na náhradu škody na zdraví vzniká dátumom
vyhotovenia lekárskeho posudku. Tento časový moment je dôležitý z hľadiska premlčania nároku na
náhraduškody,kdepodľa§106ods.1OZplatídvojročnásubjektívnadoba,ktorásapočítaodmomentu,keď sa poškodený dozvie o škode. Uviedla, že v dôsledku jej sexuálneho zneužívania u nej došlo k
zásahu do osobnostného práva tak, že bol značne narušený jej intímny vývoj, narušená intímna sféra
a bolo zasiahnuté do jej súkromného a rodinného života, pričom následky sú trvalé a neodstrániteľné,

keď náprava v tejto oblasti je prakticky nedosiahnuteľná. Taktiež zopakovala, že v dôsledku sexuálneho
zneužívania došlo k psychickej ujme, vrátane posttraumatickej stresovej poruchy, ktorá trvala od leta
roku 2017 do decembra roku 2018. Opätovne taktiež poukázala na to, že nemajetková ujma bola zistená
aopísanáažvznaleckýchposudkoch,ktorýchzáveryzároveňcitovala.Malatakzato,žesaokonkrétnej
(nie hypotetickej) ujme (nemajetkovej povahy) dozvedala až z vyššie uvedených znaleckých posudkov

na prelome rokov 2019 a 2020, a práve od tohto momentu jej začala plynúť trojročná premlčacia doba na
uplatnenie jej nároku. Napokon ale vyjadrila presvedčenie, že ak by aj bol jej nárok uplatnený po uplynutí
premlčacej doby, tak vznesenie námietky premlčania zo strany žalovaného je v rozpore s dobrými
mravmi.
Citovala rozhodnutie Ústavného súd SR sp. zn. IV. ÚS 542/2013 zo dňa 23.09.2013. Zdôraznila, že
všetky okolnosti uplatnenia nároku na civilnom súde vyplývajú zo žaloby a súdneho spisu vedeného

na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 33T/10/2019 (ktorého súčasťou je aj príslušný vyšetrovací
spis) a zhrnula, že sama ani hypoteticky nemohla zaviniť uplynutie premlčacej doby (ak by k tomu
aj došlo), pretože až do vypracovania vyššie uvedených znaleckých posudkov, v ktorých je uvedená
konkrétna ujma (nemajetkovej povahy), nemohla podať žalobu (nemožno na podať žalobu bez uvedenia
rozhodujúcich skutočností, najmä k tomu, aká konkrétna ujma vznikla a dôkazov, ktoré ju preukazujú).

V prípade priznania účinkov premlčania by podľa žalobkyne taktiež šlo o neprimerane tvrdý postih
žalobkyne, ktorá bola obeťou trestnej činnosti žalovaného, čiže žalobkyňa je obeť trestného činu
(protiprávneho konania žalovaného). Žalobkyňa poukázala na uznesenie Krajského súdu v Žiline sp.
zn. 10Co/12/2020 zo dňa 27. 2. 2020, v ktorom sa konštatuje: „22. Nad bezprostredne nevyhnutný
rámec krajský súd, vo vzťahu k žalovaným vznesenej námietky premlčania, upriamuje pozornosť súdu

prvej inštancie (okrem iného) na prísľub žalovaného, obsiahnutý v odôvodnení trestného rozsudku
č. k. 4T/93/2015-155 zo dňa 18.6.2012, v zmysle ktorého žalovaný (tam v pozícii obvineného) po
prednesení návrhu dohody o vine a treste kladne odpovedal (aj) na otázku, či nahradí spôsobenú škodu..
Minimálne z tohto (odhliadnuc do ďalších zásadných okolností súdenej veci) hľadiska nasvedčujúceho
šikanóznemuvýkonuprávazostranyžalovaného,sajavilalegitímnouúvahaorozporeneskôrvznesenej

námietky premlčania s dobrými mravmi (napr. uznesenie ÚS SR č. k. IV.ÚS 542/2013-18 zo dňa
23.9.2013, v tomto smere by bola nepochybne bývala vhodná/žiaduca vyššia argumentačná aktivita
právneho zástupcu žalobcu).“ Mala zároveň za to, že práve takýto prístup súdu je žiaduci pri ochrane
práv osôb, ktoré boli poškodené závažnými trestnými činmi (sexuálnej povahy), nakoľko je známe, že
obstaranie potrebných dokladov, ustálenie stavu a ujmy spôsobenej trestnou činnosťou, a iné problémy

(zdĺhavosť trestného konania), nemôžu byť pripisované na ťarchu žalobkyne ako poškodenej, ktorá bola
v tomto konkrétnom prípade navyše aj maloletým dieťaťom.

6. Žalovaný v duplike zo dňa 20.03.2023 zotrval na návrhu, aby súd žalobu v celom rozsahu z dôvodu
premlčania nároku žalobkyne zamietol. Poukázal na to, že žalobkyňa si dňa 23.01.2020 v trestnom

konaní uplatnila prostredníctvom svojho právneho zástupcu ako poškodená nárok, ktorý špecifikovala
ako právo na morálnu satisfakciu za zásah do jej osobnostných práv v dôsledku protiprávneho
konania, a to vo výške 10 000 EUR. Za nesprávnu považoval argumentáciu, že až momentom
vypracovania znaleckých posudkov nadobudla vedomosť o vzniknutej ujme. V tom čase už disponovala
subjektívnou vedomosťou o zodpovednom subjekte, ako aj o povahe zásahu do jej psychickej integrity.

Vypracované znalecké posudky objektivizovali túto jej subjektívnu vedomosť. Ak by sa aj pripustila
správnosť argumentácia žalobkyne, že až týmto momentom jej začala plynúť premlčacia doba na
uplatnenie práva a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ide o subjektívnu dvojročnú premlčaniu
dobu, ktorej maximálna dĺžka je ohraničená trojročnou objektívnou premlčacou dobou podľa § 106
ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorej začiatok je viazaný na okamih dňa kedy škoda vznikla, v presne

nestotožnený deň počas letných prázdnin v roku 2017. Subjektívna premlčacia lehota žalobkyne na
uplatnenie jej majetkového pravá bola ohraničená maximálne do obdobia letných prázdnin roka 2020.
Žalobkyňa mala koncom roka 2019 potvrdenú svoju subjektívnu istotu o škode, no napriek tomu si škodu
neuplatnila v tom čase prebiehajúcom prípravnom konaní podľa § 46 ods. 3 Trestného poriadku, kedy
mohla modifikovať výšku uplatneného nároku na náhradu škody, no nespravila tak. Na strane žalobkyne

ako poškodenej neexistovala žiadna subjektívna a ani objektívna prekážka, aby si túto škodu nemohla
uplatniťčiužvrámciprebiehajúcehotrestnéhokonaniaalebosamostatnoužalobouvobčianskoprávnom
konaní, o to viac, že žalobkyňa bola v trestnom konaní riadne a včas poučená o svojich procesných
právach a povinnostiach vo vzťahu k uplatňovaniu nárokov na náhradu škody spôsobenej trestnýmčinom, ako aj s poukazom na skutočnosť, že v konaní bola zastúpená splnomocnencom poškodeného
z radu advokátov. Žalobkyňa svoju žalobu podala na súde až 27.05.2022, teda po uplynutí objektívnej
trojročnej premlčacej doby. Z uvedených dôvodov preto považoval žalovaný právnu argumentáciu

žalobkyne za nedôvodnú. Za nedôvodné tiež považoval odkazy na rozhodovanie všeobecných súdov,
ktoré nepovažoval za aplikovateľné na daný prípad z dôvodu absencie totožného alebo podobného
skutkového stavu veci. Žalovaný zároveň nesúhlasil s tým, že by jeho vznesenie námietky premlčania
mohlo byť v rozpore s dobrými mravmi. Poukázal na účel a zmysel inštitútu premlčania a citoval
aj judikatúru najvyššieho súdu týkajúcu sa zmyslu inštitútu premlčania. Okrem iných poukázal aj na

rozsudok Najvyššieho súdu SR z 01.05.2005, sp. zn. 1Cdo/148/2004, kde okrem účelu právnej úpravy
inštitútu premlčania, najvyšší súd riešil aj rozpor práva uplatniť námietku premlčania s dobrými mravmi
(§ 3 OZ) a citoval jeho závery, že „Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty
občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň zabrániť
tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút
premlčania tým zabraňuje dlhodobému trvaniu práv a im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula

zákonom ustanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej určeným spôsobom na príslušnom
orgáne svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania, a tak
spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva. Dôvodné
vznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní má totiž za následok, že súd nemôže
oprávnenej osobe právo (nárok) priznať (§ 10 ods. 1 tretia veta OZ). Pritom zásada hospodárnosti

konaniamusíviesťkonajúcisúdktomu,abyprednostneposúdilvkonanívznesenúnámietkupremlčania
vzhľadom na to, že v prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo
veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov ako je to v konkrétnom prípade a to výšky nároku
žalobkyne na náhradu škody. Dôvodne vznesenú námietku premlčania voči uplatňovanej pohľadávke
nemožno pokladať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi.“ V zhode s vyššie uvádzaným tak

malzato,žežalobkynivčase,kedysimohlauplatniťnároknanáhraduškody,nebrániližiadneobjektívne
a subjektívne prekážky tento nárok včas uplatniť a argumentáciu žalobkyne považoval za nedôvodnú.

7. Súd vo veci nariadil termín pojednávania na deň 13.10.2023, na ktorom strany sporu ale prejavili
záujem mimosúdne rokovať o urovnaní sporu a navrhli odročenie pojednávania. Z tohto dôvodu súd

v súlade s § 163 CSP prerušil konanie najmenej na 3 mesiace.

8. Podaním zo dňa 12.01.2024 žalobkyňa navrhla pokračovanie v konaní, nakoľko k mimosúdnemu
urovnaniu sporu nedošlo, preto súd uznesením zo dňa 24.01.2024 rozhodol o pokračovaní v konaní
a nariadil nový termín pojednávania na deň 12.03.2024, ktoré ale z dôvodov na strane právneho

zástupcu žalobkyne bolo odročené na termín 02.04.2024.

Na pojednávaní dňa 02.04.2024 súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise
(na čl. 6 rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 5To/23/2021 - 332 zo dňa 24.11.2021, na čl. 34
potvrdenie o zadaní prevodu zo dňa 30.03.2022, na čl. 34 rubovej strane potvrdenie o zadaní prevodu

zo dňa 30.03.2022 na čiastku 1 700 EUR, na čl. 35 potvrdenie o zadaní prevodu zo dňa 30.03.2022
na čiastku 950 EUR, na čl. 36 e-mailová komunikácia medzi exmanželkou žalovaného a právnym
zástupcom žalobkyne), pripojenými spismi tunajšieho súdu sp. zn. 33T/10/2019 (z ktorého oboznámil
obsah zápisnice o hlavnom pojednávaní zo dňa 22.10.2019 - iba čo sa týka uplatnenia náhrady škody
zo strany žalobkyne a tiež znaleckého posudku znalkyne D. F. M. z odboru psychológie, č. 106/2018

vypracovaný dňa 03.10.2018, a to vo vzťahu k posúdeniu poškodenej žalobkyne, kde súd prečítal aj
časť obsahu záverov znalca, ako aj obsah znaleckého posudku č. 35/2018 vypracovaného Psychiatrická
a sexuologická expertízna organizácia s.r.o., znalecká organizácia zo dňa 03.12.2018, kde súd zvlášť
prečítal obsah záverov znalca vo vzťahu k posúdeniu duševného stavu a sexuality žalovaného) a tiež sp.
zn. 33Tk/1/2020 (z ktorého oboznámil obsah znaleckého posudku č. 81/2019 vyhotoveného znalkyňou

D. J. H., D. z odboru psychológia, odvetvie klinická psychológia dospelých, psychológia sexuality zo
dňa 21.10.2019, kde súd prečítal závery daného znaleckého posudku, ktorý sa vzťahoval k posúdeniu
poškodenej žalobkyne, ako aj obsah znaleckého posudku č. 71/2019 vypracovaného znalcom MUDr.
Ivan André, PhD., MPH, MHA, súdneho znalca z odboru zdravotníctvo a farmácia a odvetvie psychiatria /
liečba alkoholizmu a toxikománie gerontopsychiatria/ vypracovaný dňa 15.11.2019, z ktorého súd

prečítal taktiež závery vzťahujúce sa k posúdeniu žalovaného, no a napokon tiež oboznámil obsah
znaleckého posudku č. 35/2019 vypracovaného znalkyňou C. G. J., znalkyňou z odboru zdravotníctvo
a farmácia odvetvie psychiatria /liečba alkoholizmu a toxikománie a gerontopsychiatria/ vypracovaný
dňa 09.12.2019, z ktorého rovnako prečítal závery týkajúce sa posúdenia poškodenej žalobkyne; zuvedeného spisu 33Tk/1/2020 súd taktiež oboznámil záznam o preštudovaní vyšetrovacieho spisu
zo dňa 23.01.2020), ako aj výsluchmi svedkov rodičov žalobkyne – C. B. a A. B., oboznámil sa so
skutkovými tvrdeniami strán sporu, ako aj ostatným spisovým materiálom a na základe týchto úkonov

zistil nasledovný skutkový stav:

9. Voči žalovanému sa viedlo trestné stíhanie pre sexuálne zneužívanie žalobkyne ako maloletej osoby
(a aj iné súvisiace trestné činy) na Okresnom riaditeľstve PZ v Prešove pod sp. zn. ČVS: I./J., neskôr
na Krajskom riaditeľstve PZ v Prešove pod sp. zn. ČVS: G./X-XXX-XX-XXXX, kde žalobkyňa bola v

postavení poškodenej.

10. Rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. 5To/23/2021-332 zo dňa 24.11.2021, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 24.11.2021, súd podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. poriadku na podklade odvolania
obžalovaného – žalovaného v tomto súdnom konaní zrušil rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn.
33T/10/2019 z 08.06.2021 v celom rozsahu a zároveň na základe § 322 ods. 3 Tr. Poriadku podľa §

41 ods. 3 Tr. zákona zrušil rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 33Tk/1/2020 z 21.09.2020 v
spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10To/34/2020 z 13.01.2021 vo výroku o vine,
celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú v uvedenom výroku o vine svoj podklad, pričom
obžalovaného – žalovaného v tomto súdnom konaní uznal vinným, za pokračujúci obzvlášť závažný
zločin sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1, ods. 2 písm. a/, ods.3 Tr. zákona s poukazom na

§ 138 písm. b/ Tr. zákona v súbehu s prečinom sexuálneho zneužívania podľa § 201b Tr. zákona a
prečinom ohrozovania mravnej výchovy mládeže podľa § 211 ods. 1 písm. a/, ods. 3 písm. a/ Tr. zákona
s poukazom na § 138 písm. b/ Tr. Zákona na tom skutkovom základe, ako to popísala žalovaná v svojej
žalobe, za čo bol žalovanému uložený podľa § 201 ods. 3 Tr. zákona s použitím § 41 ods. 1, 3, § 38
ods. 2, § 36 písm. j), § 37 písm. h) Tr. zákona spoločný a úhrnný trest odňatia slobody vo výmere

13 (trinásť) rokov nepodmienečne so zaradením do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom
stráženia. Zároveň bol žalovanému uložený podľa § 76 ods. 1 a § 78 ods. 1 Tr. zákona ochranný dohľad
na 3 (tri) roky a podľa § 73 ods. 2 písm. b) a § 74 ods. 1 Tr. zákona ochranné sexuologické liečenie
ústavnou formou. Predmetným rozsudkom bol súd napokon podľa § 287 ods. 1 Tr. poriadku taktiež
uložil povinnosť nahradiť poškodenej – žalobkyni v tomto konaní škodu vo výške 4 350 EUR, pričom so

zvyškom nároku na náhradu škody ju podľa § 288 ods. 2 Tr. poriadku odkázal na civilný proces.

11. Žalovaný uhradil žalobkyni v trestnom konaní priznanú náhradu škody v troch platbách realizovaných
dňa 31.03.2022, a to 1 700 EUR, 1 700 EUR a 950 EUR.

12. Z nesporných skutkových tvrdení žalobkyne vyplýva, že utrpela psychickú ujmu, vrátane
posttraumatickej stresovej poruchy, ktorá trvala od leta roku 2017 do decembra roku 2018. Žalobkyňa
potrebuje doteraz psychoterapeutickú pomoc a túto pravidelne podstupuje, aby mohla každodenne
fungovať.

13. Zo znaleckého posudku č. 35/2019 zo dňa 09.12.2019 znalkyne MUDr. K. J. vyplýva, že pod vplyvom
dlhodobo pôsobiaceho sexuálneho zneužívania bol narušený harmonický psychosociálny, emocionálny
a možno aj normálny sexuálny vývoj žalobkyne.

14. Zo znaleckého posudku č. 81/2019 zo dňa 21.10.2019 znalkyne PhDr. A. Solárovej,

PhD. vyplýva, že konanie žalovaného ovplyvnilo zdravý psychický vývin žalobkyne, a to
negatívnym zásahom do jej citového, mravného a sexuálneho vývoja. Z diferenciálne-diagnostického
psychologického hľadiska psychický stav žalobkyne bolo možné hodnotiť ako narušený, prítomná
bola porucha afektivity (depresívna – klinicky stredne ťažkého stupňa), pravdepodobný bol výskyt
posttraumatickej symptomatológie ako dôsledok prežitej traumatizácie vysoko pravdepodobne

v súvislosti s vyšetrovaným konaním u žalovaného a jeho dopadom na psychiku žalobkyne. Uvedené
mali potvrdzovať okrem vyššie uvedeného i vtedajšie psychosomatické a telesné ťažkosti žalobkyne
ako poruchy spánku, vyššia unaviteľnosť, zvýraznená fobická symptomatológia (obavy, strach), prejavy
anhedónie, nápadne zosilnené sebaobviňovanie u žalobkyne. Konanie obvineného ohrozilo mravný,
psychický a sexuálny vývoj žalobkyne a vysoko pravdepodobne bude mať trvalo negatívny dopad a

bude naďalej determinovať z psychologického hľadiska negatívne všetky zložky jej života, jej budúci
psychický stav, duševné zdravie a kvalitu života; s vysokým rizikom vývinu v smere jej osobnostnej
patológie práve v dôsledku tejto sexuálnej traumatizácie, čo je obvyklé prognosticky negatívneho
charakteru s minimálnou možnosťou terapeuticky pozitívneho ovplyvnenia.15. Z výpovede matky žalobkyne vyplynulo, že žalobkyňa trpela a trpí rôznymi psychologickými
a psychiatrickými problémami, ktoré sa prejavujú aj do fyzických ťažkostí. Žalobkyňa absolvovala a aj

naďalej absolvuje ambulantné terapie za účelom zmiernenia následkov, ktoré utrpela v dôsledku konania
žalovaného. Žalobkyňa sa častokrát v dôsledku psychickej nepohody cíti aj fyzicky zle, máva panické
ataky, úzkosti, v dôsledku ktorých sa následne trasie, plače, bolí ju hlava, brucho a následne nie je
v dôsledku toho schopná fungovať v bežnom živote – napríklad ísť do školy, resp. dvakrát už museli
po ňu prísť do školy aj rodičia a vziať ju domov. Máva flashbacky, v dôsledku napríklad toho, keď vidí

podobného človeka ako je žalovaný, alebo cíti vôňu pivnice. Z výpovede oboch rodičov žalobkyne taktiež
vyplynulo, že títo sa o niektorých trestných činoch, ktoré spáchal žalovaný dozvedeli niekedy v júni 2018,
resp. následne ešte dodatočne možno aj pol roka po tom. Z výpovede matky žalobkyne vyplynulo, že
prvé psychologické posúdenie absolvovala žalobkyňa cez prázdniny v roku 2018. Už prvá psychologička
rodičom uvádzala, že to môže mať na žalobkyni vážne následky a zanechať vážne stopy, napr. aj ten
postraumatický syndróm. Potom žalobkyňa absolvovala druhé psychologické posúdenie a následne aj

psychiatricképosúdenie,kdejejbolapotvrdenáposttraumatickástresováporucha.Každépsychologické
posúdenie bolo náročné, pretože žalobkyňa musela vždy všetko znova popísať. Z výpovede matky
žalobkyne ďalej vyplynulo, že žalobkyňa má problém vytvoriť si dôverné vzťahy. Ťažkosti žalobkyne po
psychickej a fyzickej stránke postrehli predovšetkým po tom, čo sa začalo trestné konanie a žalobkyňa
podstúpila celý proces dokazovania. Žalobkyňa ale nebola nikdy s jej problémami hospitalizovaná,

navštevovala a navštevuje iba psychológa, aktuálne približne raz do mesiaca. V priebehu a po skončení
trestného stíhania žalovaného sa žalobkyni otočili chrbtom jej kamaráti zo H. strediska mládeže, čo ju
vtedy dosť trápilo. Trestné konanie bolo aj medializované, na podnet rodičov žalobkyne.
16. Z výpovede otca žalobkyne taktiež vyplynuli spomínané prejavy psychickej nepohody a na to
nadväzujúcichfyzickýchťažkostíužalobkyne.Vyplynulotiež,žežalobkyňasarodičomzdôverilaajstým,

že niektorí rovesníci, ktorí navštevovali H. stredisko, od nej odvracajú hlavu a zrak, je pre nich akoby
vzduch pre to, že zabrdla možno niekam, kam nemala.

17. Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní vo veci 33T/10/2019 zo dňa 22.10.2019 o 10.00 hod. vyplýva,
že žalobkyňa si v trestnom konaní (ktoré sa týkalo zločinu sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods.

1 Trestného zákona na skutkovom základe opísanom pod bodom 2. skutkovej vety) uplatnila nárok
na náhradu škody vo výške 4 000 EUR z dôvodu psychickej ujmy žalobkyne a poukázala na podanie
z13.02.2019,kdepoukazovalanazávažnéprocesnéchyby,ktorýmiboloznemožnenériadneuplatnenie
škody do záverečného preštudovania spisu. Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní vo veci 33T/10/2019
zo dňa 08.06.2021 o 10.00 hod. vyplýva, že žalobkyňa si náhradu škody v tomto konaní následne

neuplatňovala.

18. Zo záznamu o preštudovaní vyšetrovacieho spisu zo dňa 23.01.2020 nachádzajúceho sa vo
vyšetrovacom spise, ktorý je súčasťou spisu vedeného na tunajšom súde pod sp. zn. 33Tk/1/2020
vyplýva, že žalobkyňa si v tomto trestnom konaní uplatnila nárok na náhradu škody v sume 10 000 EUR

z dôvodu psychickej ujmy žalobkyne ako aj ostatných rodinných príslušníkov vrátane rodičov a ostatných
súrodencov, pričom ju špecifikovala ako náhradu nemajetkovej ujmy.

19. Zistený skutkový stav súd právne posúdil podľa nasledovných ustanovení:

20. Podľa čl. 19 odst. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky
každýmáprávonazachovanieľudskejdôstojnosti,osobnejcti,dobrejpovestianaochranumena.Každý
má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

21. Podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), fyzická osoba má právo

naochranusvojejosobnosti,najmäživotaazdravia,občianskejctiaľudskejdôstojnosti,akoajsúkromia,
svojho mena a prejavov osobnej povahy.

22. Podľa § 13 ods. 1 OZ fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo

dané primerané zadosťučinenie.23. Podľa § 13 ods. 2 OZ, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto,
že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická
osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

24. Podľa § 13 ods. 3 OZ výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej
ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

25. Podľa § 415 OZ každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku,

na prírode a životnom prostredí.

26. Podľa § 420 ods. 1 OZ každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.

27. Podľa § 444 OZ pri škode na zdraví sa jednorazove odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie
jeho spoločenského uplatnenia.

28. Podľa § 853 ods. 1 OZ občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto ani
iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom im
najbližšie.

29. Podľa § 101 OZ pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná
a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

30. Podľa § 112 OZ ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu
a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania neplynie.

To platí aj o práve, ktoré bolo právoplatne priznané a pre ktoré bol na súde alebo u iného príslušného
orgánu navrhnutý výkon rozhodnutia.

31.Podľa§106ods.1a2OZprávonanáhraduškodysapremlčízadvarokyododňa,keďsapoškodený
dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri

roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda
vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

32. Súd vychádzajúc z argumentácie žalobkyne mal za to, že žalobkyňa si v tomto súdnom konaní
uplatňovala predovšetkým nemajetkovú ujmu v peniazoch, ktorú odôvodňovala zásahom do jej

osobnostných práv, kedy bola narušená jej fyzická integrita, ktorá sa prejavila v jej zdraví, ako ja
zásahomdojejprávanasúkromnýarodinnýživot,atovdôsledkuprotiprávnehokonaniažalovaného,za
ktoré bol žalovaný aj právoplatne odsúdený v trestnom konaní. Okrem toho, ale žalobkyňa označovala
uplatnenýnárokajako„náhradaškody-nemajetkovejujmy“,vrámciktorejsaodvolávalaajnakonkrétne
ujmy na jej zdraví a prejavy jej duševnej a fyzickej nepohody – predovšetkým teda poukazovala

aj na diagnostikovanú posttraumatickú stresovú poruchu, ktorá u nej trvala od leta roku 2017 do
decembra roku 2018. Podľa názoru súdu, tak ako si svoj nárok uplatňovala žalobkyňa, je možné ho
posudzovať v časti ako nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 11 a 13 Občianskeho
zákonníka a vzhľadom na argumentáciu aj v priebehu konania (kedy sa predovšetkým zdôrazňovala
diagnostikovaná porucha a jej prejavy) v časti ako nárok na náhradu škody na zdraví podľa § 444

Občianskeho zákonníka.

33. Súdu nedá nespomenúť, že titulom toho istého skutkového deja a toho istého protiprávneho
konania môžu tomuto „poškodenému“ subjektu (resp. subjektu voči ktorého právam protiprávne konanie
smerovalo) vznikať rôzne nároky, a to tak nárok tak na náhradu škody na zdraví ako aj nárok na náhradu

nemajetkovej ujmy. V rozhodovacej praxi slovenských súdov, avšak doposiaľ nie je jednoznačne
vyriešené, či si tieto nároky súbežné alebo si konkurujú. Existujú dve protichodné rozhodnutia našich
najvyšších súdnych autorít – rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/65/2013 zo dňa 28.5.2014
uverejneného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov pod č. R 1/2015 a rozhodnutie
Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 426/2014 zo dňa 13.8.2014. Tunajší súd sa stotožňuje so závermi

judikátu R 1/2015, ktorý považuje pre vývoj judikatúry súdov nižších stupňov za smerodajný, keďže jeho
zverejnením v zbierke rozhodnutí najvyššieho súdu sa najvyšší súd snaží práve ujednotiť smerovanie
výkladov právnych noriem súdmi nižších stupňov o rozhodovaní v obdobných veciach. Nie je možné
uzavrieť, že by ústavný súd pri prieskume rozhodnutí, ktoré sa uberajú výkladom nemajetkovej ujmyvo svetle uvedeného judikátu, konštatoval ústavnú neudržateľnosť. Za smerodajný preto tunajší súd
považoval judikovaný záver, že „Ten istý skutkový dej môže v niektorom prípade zakladať zároveň tak
nároknanáhraduzabolesťasťaženiespoločenskéhouplatnenia,akoajnároknanáhradunemajetkovej

ujmy spôsobenej fyzickej osobe na jej osobnostných právach; tieto nároky treba dôsledne rozlišovať a
pri ich posudzovaní mať na zreteli nielen odlišnosť vzťahov, z ktorých sú vyvodzované, ale tiež právnej
úpravy, ktorá sa na ne vzťahuje. Zo žiadneho ustanovenia zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za
bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z.z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia,

o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a
občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov nemožno vyvodiť, že by sa v rámci
odškodňovania bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia mal zohľadniť aj zásah do dôstojnosti,
súkromia alebo rodinného života poškodeného.“, s ktorým sa tunajší súd plne stotožňuje. Súd má totiž
za to, že náhrady podľa § 444 OZ nepokrývajú tú špecifickú oblasť ochrany osobnosti týkajúcu sa
dôstojnosti, rodinného a súkromného života osôb dotknutých neoprávneným zásahom.

34. Vzhľadom na predmet sporu by súd chcel poukázať aj na závery obsiahnuté v náleze Ústavného
súdu SR, sp. zn. II. ÚS 424/2012-69 zo dňa 06.11.2014, ktoré s istou paralelou možno použiť aj na
daný prípad, predovšetkým čo sa týka obsahu zásahu do osobnostných práv, ako aj charakteru nárokov
uplatnených žalobkyňou v tomto konaní: „Ustanovenie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka už pri

demonštratívnom výpočte dôvodov priznania peňažnej satisfakcie uvádza jednak zníženie dôstojnosti
alebo vážnosti v spoločnosti. Už pri jazykovej analýze uvedeného spojenia možno dospieť k záveru, že
pojem „dôstojnosť“ sa neviaže so spojením „v spoločnosti“, s ktorým sa viaže jedine slovo „vážnosť“.
Predpokladom priznania peňažného zadosťučinenia je tak najmä situácia, ak zásah do osobnosti bol
takej povahy, intenzity alebo takého trvania, že v jeho dôsledku došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej

osoby (človeka). Pritom je irelevantné, či k zníženiu dôstojnosti došlo v spoločnosti alebo inde, podstatné
je, že išlo o taký zásah, ktorý (pri objektívnom vnímaní) podstatne znížil dôstojnosť dotknutej osoby.
Povedané jednoduchým príkladom – aj dehonestujúce zaobchádzanie lekára s pacientom v úplnom
súkromí ambulancie, ktorého svedkom nebol nikto iný, ani sestra, môže znižovať dôstojnosť pacienta.
Ustanovenie§11Občianskehozákonníkapritomzaručujekaždémučlovekuprávonaochranuviacerých

zložiek osobnosti, ktoré sú v citovanom ustanovení zoradené za sebou bez vytvorenia zreteľného vzťahu
hierarchie medzi nimi, potom je logické, že aj práva zaručené v § 13 Občianskeho zákonníka musia
byť v rovnakej miere prístupné každému, do čej osobnosti bolo zasiahnuté, a to bez ohľadu na to, do
ktorej konkrétnej zložky bolo zasiahnuté. Pritom je rovnako logické, že pri zásahu do niektorých zložiek
vymedzených v § 11 už takpovediac z podstaty veci nemôže nastať zníženie vážnosti v spoločnosti,

a niekedy nenastane ani zníženie dôstojnosti. Takýmito prípadmi môžu byť okrem iného zásahy do
súkromia v podobe protiprávneho usmrtenia blízkej osoby a s tým spojeného narušenia súkromných
väzieb medzi nebohým a pozostalým.
Diagnostikovanú alebo znaleckým posudkom preukázanú psychickú ujmu treba považovať za
poškodenie (duševného) zdravia, ktoré sa odškodňuje ako škoda na zdraví, resp. ako sťaženie

spoločenského uplatnenia podľa ustanovení § 444 Občianskeho zákonníka. Ujma na súkromnom a
rodinnom živote v podobe straty blízkej osoby je však ujmou odlišnej povahy (pozri bod 41 tohto
nálezu).“Ako už súd uviedol, je potrebné rozlíšiť, či sa v konkrétnom prípade uplatňuje nárok titulom
náhrady škody na zdraví alebo titulom náhrady nemajetkovej ujmy v rámci uplatnenia práva na ochranu
jednotlivých zložiek osobnosti.

35. Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania sa súd prioritne zaoberal posúdením jej dôvodnosti.
Je potrebné uviesť, že i samotný žalovaný vzniesol predmetnú námietku premlčania akoby s ohľadom
na hybridne uplatnený nárok tak na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ako aj na náhradu škody
na zdraví. Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobkyňa si uplatnila v rámci

plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby podľa § 101 OZ nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch iba v časti 5 650 EUR. V tomto smere súd poukazuje na skutočnosť, že podľa názoru
súdu premlčacia doba začala plynúť v presne nestotožnený deň letných prázdnin v roku 2017, pričom
vzhľadom na uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10 000 EUR v trestnom
konaní dňa 23.01.2020, počnúc týmto dňom premlčacia doba spočívala v súlade s § 112 OZ a to až

do právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku, t.j. do dňa 24.11.2021. Žaloba bola na súd podaná dňa
27.05.2022, t.j. po uplynutí 6 mesiacov a 3 dní odkedy začala premlčacia doba po jej spočívaní opäť
plynúť. Keďže od konca letných prázdnin 2017 do dňa uplatnenia nároku v trestnom konaní ubehla dobabez mála takmer 2 rokov 5 mesiacov, je zrejmé, že v súčte týchto dôb sa jedná o lehotu neprekračujúcu
v súhrnne tri roky 2 roky a ani nie 11 mesiacov).

36. Čo sa týka otázky aplikácie premlčacej doby podľa § 106 Občianskeho zákonníka, súd poukazuje
na rozsiahlu judikatúru, v ktorej bolo ustálené, že obdobné nároky z nemajetkovej ujmy sa spravujú
všeobecnou trojročnou premlčacou dobou podľa § 101 Občianskeho zákonníka. Uvedené vyplýva aj z
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 265/2009 zo dňa 17.2.2011 a rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 2Cdo 194/2011, ktoré okrem toho, že vzťahujú na náhrady nemajetkovej ujmy

všeobecnú premlčaciu lehotu, definujú aj počiatok jej plynutia dňom zásahu do práv na ochranu
osobnosti. Súd sa stotožňuje s argumentáciou žalovaného, že tento zásah do práv žalobkyne v danom
prípade nastal primárne vykonaním posledného dielčieho útoku pokračovacieho trestného činu, a teda
v presne nestotožnený deň letných prázdnin 2017. Skutočnosť, že nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy je v rámci trestného konania častokrát považovaný za časť uplatňovanej náhrady škody pritom
nezakladá dôvod pre odklon od vyššie uvedenej ustálenej praxe pre určenie premlčacej doby náhrady

nemajetkovej ujmy.

37. Je ale potrebné dodať, že ak by súd s ohľadom na argumentáciu žalobkyne extenzívne vychádzal
z toho, že žalobkyňa si mienila uplatniť v tomto konaní aj náhradu na škodu na zdraví titulom
diagnostikovanej posttraumatickej stresovej poruchy, tak v tomto smere je jej nárok premlčaný. Na tento

prípad je dôvodné aplikovať § 106 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, pričom v zmysle § 106 ods. 2 OZ
neplynie objektívna premlčacia lehota, ale uplatňuje sa iba subjektívna premlčacia lehota, ktorá začína
plynúť podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka od okamihu kedy sa poškodený dozvie o škode a
kto za ňu zodpovedá. V danom prípade, keďže žalobkyňa mohla nadobudnúť vedomosť o škode jej
spôsobenej na zdraví zo záverov znaleckých posudkov, s ktorých obsahom sa oboznámila (resp. vtedy

právny zástupca jej zákonných zástupcov) najneskôr dňa 23.01.2020 (pri záverečnom preštudovaní
spisu), tak svoj nárok na náhradu škody na zdraví titulom uvedenej diagnózy si žalobou doručenou
súdu dňa 27.05.2022 uplatnila až po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty. Žiada sa dodať,
že z vyšetrovacieho spisu, ktorý je súčasťou trestného konania sp. zn. 33Tk/1/2020 vyplýva, že zo
znaleckým posudkom PhDr. Sloárovej, PhD. sa mohla oboznámiť dokonca už aj skôr, dňa 22.11.2019,

kedy si jej právny zástupca vyhotovil elektronické kópie spisu.

38. Prípadnú námietku žalobkyne, že vznesenie námietky premlčania žalovaným je konaním v rozpore
s dobrými mravmi, súd za daných okolností tohto prípadu nepovažoval za relevantnú. Žalobkyňa
nepreukázala, že by - či už titulom samotného charakteru ujmy alebo titulom správania žalovaného –

nastali také okolnosti, ktoré žalobkyni, resp. vtedy jej zákonným zástupcom, bránili uplatniť si nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy, prípadne nárok na náhradu škody na zdraví, včas v rámci prebiehajúcich
premlčacích lehôt. Súd sa v tomto prípade stotožňuje s argumentáciou žalovaného. Je potrebné dodať,
že ak žalobkyňa poukazovala na to, že pre svoj nízky vek, či nepredvídané dôsledky zásahu nemohla
uplatňovať svoje nároky, s ohľadom na v konaní preukázateľnú vedomosť vtedy zákonných zástupcov

žalobkyne o zásahu do osobnostných práv žalobkyne už v priebehu začatia trestného konania, nemožno
priznať tejto argumentácii relevanciu. Samozrejme, pokiaľ ide o následky trestných činov spáchaných
na žalobkyni, ktoré by sa prejavili neskôr než nastal samotný protiprávny zásah do osobnostných práv
žalobkyne, v týchto prípadoch by sa premlčacia doba nevyhnutne musela vyhodnocovať s ohľadom
na ich prejavenie sa a vedomosť žalobkyne o týchto následkoch. Práve v prípade náhrady škody na

zdraví je tento nepredvídateľný vývoj následkov odzrkadlený v nepoužití objektívnej premlčacej lehoty,
iba lehoty subjektívnej.

39. Čo sa týka samotného zásahu do osobnostných práv žalobkyne, žalovaný túto skutočnosť
a argumentáciu žalobkyne nerozporoval.

40. Pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch súd prihliadal predovšetkým na
závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Aktuálne platná právna
úprava nestanovuje žiadne medze pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy, avšak táto musí byť
v rámci voľnej úvahy súdu v súlade s princípom spravodlivosti a je potrebné pružne prihliadnuť na

najrôznejšiemomenty,zaktorýchkneoprávnenémuzásahudoosobnostifyzickejosobydošloaichvplyv
na dôstojnosť, česť, súkromný a rodinný život osoby, do ktorej práv sa zasiahlo. Za rozhodujúce tak súd
považoval skúmať povahu, intenzitu a trvanie zásahu, jeho dopad a dôsledky a snažiť sa zobjektivizovať
a premietnuť s ohľadom na skúmané kritéria nemajetkovú ujmu do v peniazoch vyjadriteľnej hodnoty,hoci jedným dychom je potrebné dodať, že imateriálna ujma sama o sebe nevie byť vyjadrená
ekvivalentom v peniazoch a priznaná nemajetková ujma nemôže výslovne „oceňovať“ prežité útrapy,
pocity nepohody, úzkosti, pretrhnuté alebo narušené vzťahy, či iné nemateriálne dôsledky protiprávneho

konania porušiteľa. Priznanie nemajetkovej ujmy pritom ale ani nemá reparačnú funkciu, napĺňa iba
funkciu určitej satisfakcie, kde cieľom je iba zmiernenie následkov protiprávneho konania porušiteľa. Pri
stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch súd považoval za potrebné zohľadniť taktiež
okolnostinastranezodpovednejosoby(pôvodcuzásahu)–žalovaného,atojehopostoj(ľútosť,náhrada
škody, ospravedlnenie a pod.) a jeho majetkové pomery (tieto predovšetkým za účelom predpokladanej

vykonateľnosti rozhodnutia súdu).

41. Vzhľadom na vyššie uvedené kritéria, ktoré súd zohľadňoval pri určení výšky náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch a s poukazom na zistený skutkový stav súd následne vyhodnocuje, že zásah do
jednotlivých zložiek osobnosti žalovanej bol závažného a opakujúceho sa, resp. dlhšie trvajúceho
charakteru (vzhľadom na viaceré dielčie útoky), pričom jeho dôsledky na právach žalobkyne mali

nielen krátkodobý charakter (napríklad samotný zásah do dôstojnosti žalobkyne), ale aj dlhodobý
(prežívanie útrap, nepohody, pocitov úzkosti). Niektoré z následkov zásahu žalobkyňa pociťuje už
istú dobu a niektoré sa možno prejavia a žalobkyňa ich bude pociťovať a prežívať aj v budúcnosti
(predovšetkým sa to týka nadväzovania partnerského vzťahu a prežívania vlastnej sexuality – prežívania
žalobkyne v budúcom partnerskom zväzku, a to možno tak v citovej ako aj sexuálnej oblasti, budovania

dôvery a potlačenia prípadných patologických prejavov žalobkyne, ktoré môžu vyplynúť z jej prežitých
útrap v dôsledku protiprávneho zásahu žalovaného). Bezpochýb možno konštatovať, že predovšetkým
dôstojnosť žalobkyne bola v dôsledku konania žalovaného vážne narušená. Možno taktiež jednoznačne
konštatovať, že zásah do práv žalobkyne bol jednoznačne zavinený iba žalovaným, do úvahy nepripadá
žiadna spoluúčasť na zavinení zo strany žalobkyne. Ďalej súd zohľadňoval aj žalovanému uložený trest

ako určitú mieru nemateriálnej satisfakcie pre žalobkyňu, ktorá v danom prípade nie je bezvýznamná.
Majetkové pomery žalovaného podľa zistení súdu nie sú nadštandardné, žalobkyňa ani nerozporovala
a netvrdila, že by žalovaný disponoval nejakými úsporami, prípadne bol zamestnaný – jeho príjem
aktuálne pozostáva iba z invalidného dôchodku približne vo výške 400 EUR a približne o rok bude mať
nárok na starobný dôchodok.

42. S ohľadom na všetky vyššie uvedené závery považoval za primerané priznať žalobkyni náhradu
nemajetkovej ujmy v sume 5 000 EUR. Priznanie uvedenej sumy náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch pritom zohľadňuje aj už žalovaným vyplatenú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
priznanú v trestnom konaní vo výške 4 350 EUR. Súhrnne tak náhrada nemajetkovej ujmy za zásah

žalovaného do osobnostných práv žalobkyne dosahuje sumu 9 350 EUR.

43. Súd pri ustaľovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal taktiež z judikatúry súdov
a rozhodnutí súdov vo veciach náhrady nemajetkovej ujmy, pričom je potrebné si uvedomiť, že
vzhľadom na rôznorodosť zásahov a následkov a skutočne obrovské množstvo aj jedinečných okolností

vstupujúcich do jednotlivých prípadov balansuje aj judikatúra súdov na pomerne širokom rozpätí
priznávaných súm nemajetkovej ujmy. Pre porovnanie výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy
s nemajetkovou ujmou priznanou v inom obdobnom prípade s obdobným zásahom do osobnostných
práv, súd poukazuje jedine na rozhodnutie Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 9T/47/2021 zo dňa
28.02.2022, ktorého závery prešli aj kontrolou odvolacieho Krajského súdu v Prešove v rozhodnutí

sp. zn. 6To/22/2022 zo dňa 09.11.2022. V predmetnom trestnom konaní súd už v rámci trestného
konania vedeného pre zločin sexuálneho násilia a zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby priznal
poškodenej za zásah do jej osobnostných práv nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo
výške 10 000 EUR. Konanie pôvodcu zásahu tak poškodená vnímala ako ťažké príkorie a správanie
obžalovaného v sebe implikovalo zhruba 500 sexuálnych útokov.

44. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti a s poukazom na citovanú právnu úpravu súd
zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 5 000 EUR
a v prevyšujúcej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.

45. Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

46. Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.47. Pri rozhodovaní o trovách konania súd vychádzal zo skutočnosti, že žalobkyňa bola v základe nároku
plne úspešná a rozhodnutie o výške nároku záviselo len od úvahy súdu, preto súd podľa § 255 ods. 1
CSP priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v plnom rozsahu vychádzajúc

ale pri výpočte trov konania z prisúdenej isttiny. K tomu podporne súd poukazuje na literatúru, napr.
Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný
sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, str. 926-927, cit. „Zásadu úspechu vo veci treba
uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od
znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola

priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou
zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti“. Súd je toho
názoru, že v prípadoch, keď rozhodnutie o výške plnenia závisí len od úvahy súdu, pričom súčasne
žalobca neuplatňuje výšku plnenia v zjavne nedôvodnej výške, predstavujúcej šikanózny výkon práva,
motivovanej len snahou o navýšenie trov konania a nie záujmom na spravodlivom usporiadaní veci,
nemožno od žiadneho žalobcu spravodlivo očakávať, aby sa presne „trafil“ do úvahy súdu, pokiaľ ide

o výšku plnenia. V danom prípade je pritom potrebné zohľadniť aj vstupujúce subjektívne ohodnotenie
nemajetkovej ujmy v peniazoch zo strany žalobkyne. Preto je namieste priznať plnú náhradu trov
konania, ak bol žalobkyňa v základe plne úspešná aj vtedy, ak čo do výšky bola úspešná len v časti. I keď
Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie totožné s niekdajším § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho
poriadku,ktorébolopriamymzákonnýmpodkladomprepriznanieplnejnáhradytrovkonaniaajvprípade

čiastočného úspechu, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu, vyššie uvedené závery
právnej teórie a praxe svedčia o tom, že ani v podmienkach novej procesnej úpravy nie je dôvod na
ustúpenie od takého záveru. Súd ďalej už len poznamenáva, že tak, ako tomu bolo aj v zmysle § 142
ods. 3 O.s.p., tak aj v súčasnosti podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s čl. 3 a čl. 4 ods. 2 CSP sa základná
sadzba tarifnej odmeny advokáta v takom prípade vypočíta a určí len z výšky súdom priznaného plnenia.

Poučenie:

2 17C/44/2022

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Prešov.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napadá, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v

znení neskorších predpisov.