Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. december 2024

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: 18Sas/4/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5023200170
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Linda Kovandová, LL.M.

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2024:5023200170.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici, v konaní pred sudkyňou JUDr. Ing. Lindou Kovandovou, LL.M., v právnej

veci žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXXX/XXX, XXX XX E., proti žalovanej: Sociálna
poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta č. 8 - 10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne č. XXX XXX XXXX X zo dňa 09. mája 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Správnu žalobu z a m i e t a.

II. Účastníkom konania právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie

1. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredie č. XXX XXX XXXX X zo dňa 20.01.2021 (ďalej len
„prvostupňové rozhodnutie“) bol žalobcovi podľa § 21 zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších
predpisov, § 114 ods. 1, § 259 ods. 1, § 293k, § 293l ods. 1 a § 82 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení
neskorších predpisov priznaný starobný dôchodok od 07. augusta 2010 v sume 68,00 EUR mesačne
a súčasne mu tento bol zvýšený od 01.01.2011 zvýšený na sumu 69,30 EUR mesačne, od 01.01.2012
na sumu 71,60 EUR mesačne, od 01.01.2013 na sumu 82,80 EUR mesačne, od 01.01.2014 na sumu
91,60 EUR mesačne, od 01.01.2015 na sumu 96,80 EUR mesačne, od 01.01.2016 na sumu 98,70 EUR

mesačne,od01.01.2017nasumu106,90EURmesačne,od01.01.2018nasumu115,30EURmesačne,
od 01.01.2019 na sumu 124,00 EUR mesačne, od 01.01.2020 na sumu 133,00 EUR mesačne a od
01.01.2021 na sumu 142,40 EUR mesačne.

2. V úvode odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia správny orgán poukázal na rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sk/31/2019 z 25.11.2020, ktorým bol zmenený rozsudok Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 28Sa/1/2019 z 11.06.2019 tak, že kasačný súd rozhodnutie žalovanej č. 400 317

1610 0 zo dňa 12.12.2018, ako aj prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne – ústredie č. XXX XXX
XXXX X zo dňa 16.10.2018 zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie.

3. Následne správny orgán uviedol, že žiadosťou o dôchodok spísanou dňa 07.08.2013 si žalobca
uplatnil nárok na starobný dôchodok od 01.07.2005. Poukázal na to, že podľa § 114 ods. 1 zákona
o sociálnom poistení starobný dôchodok je možné priznať najviac tri roky spätne od jeho uplatnenia,
čo je v danom prípade najskôr od 07.08.2010. Uviedol tiež, že žalobcovi bol od 01.01.1999 priznaný

výsluhový dôchodok. Skonštatoval, že žalobca získal k 31.12.1998 dobu zamestnania v zaradení do I.
kategórie funkcií 7458 dní (20 rokov a 158 dní) a v zaradení do II. kategórie funkcií 7680 dní (21 rokov
a 15 dní), spolu 41 rokov a 173 dní. Ďalej uviedol, že nárok na starobný dôchodok vznikol u žalobcu
získaním spolu v I. a II. kategórii funkcií viac ako 20 rokov služby od 17. marca 1997, t.j. dovŕšenímveku 57 rokov. Nakoľko tento nárok vznikol pred 01.01.2004, Sociálna poisťovňa rozhodovala o nároku
žalobcu podľa právnych predpisov účinných do 31.12.2003 s odchýlkami ďalej ustanovenými v zákone
č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov.

4. Za rozhodné obdobie určil podľa § 12 ods. 3 písm. a) zákona č. 100/1988 Zb. kalendárne roky 1987
až 1996 a podľa § 12 ods. 3 písm. b) cit. zákona kalendárne roky 1989 až 1998. Priemerný mesačný
zárobok bol vypočítaný za päť zárobkovo najlepších kalendárnych rokov, čo v tomto prípade boli roky
1998, 1997, 1996, 1995 a 1993 a následne bol upravený podľa § 293k zákona č. 461/2003 Z.z. v znení

zákona č. 310/2006 Z.z. na sumu 168,85 EUR. Ďalej správny orgán uviedol, že podľa § 22 ods. 1
písm. a) zákona č. 100/1988 Zb. je základná výmera starobného dôchodku žalobcu 60 % priemerného
mesačného zárobku, pričom od 21. roku zamestnania sa zvyšuje za každý ďalší rok zamestnania v I.
pracovnej kategórii o 2 % priemerného mesačného zárobku (za 17 rokov o 34 %) a v II. pracovnej
kategórii o 1,5 % priemerného mesačného zárobku (za 2 roky o 3 %), v súlade s § 22 ods. 4 zákona
č. 100/1988 Zb. najviac o 30 % priemerného mesačného zárobku. Suma starobného dôchodku žalobcu

do vzniku nárok na dôchodok tak bola 90 % priemerného mesačného zárobku t.j. 151,96500 EUR
mesačne. V súlade s § 261 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení zákona č. 310/2006 Z.z. za dobu
zamestnania po vzniku nároku na dôchodok od 17. marca 1997 do 31. júla 2006 sa táto suma zvýšila
podľa § 23 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. v z.n.p. o 70,20377 EUR, teda na sumu 222,16877 EUR
mesačne. K uvedenej sume patrí úprava podľa zákona č. 306/2002 Z.z. v znení zákona č. 639/2002

Z.z. o 291,211119 EUR mesačne a zvýšenie podľa zákona č. 222/2003 Z.z. o 30,80280 EUR mesačne
na sumu 544,18276 EUR mesačne. Táto suma starobného dôchodku určená s prihliadnutím na dobu
výkonu služby ku dňu vzniku nároku na jeho výplatu bola Sociálnou poisťovňou následne krátená podľa
čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128. Pomerná časť sumy starobného dôchodku za obdobie výkonu služby
predstavovala 478,33678208 EUR mesačne (podľa výpočtu 544,18276 UR mesačne x 41 rokov výkonu

služby / 46,6439 rokov úhrnom). Suma starobného dôchodku vypočítaná podľa zákona č. 100/1988 Zb.
v znení neskorších predpisov ku dňu vzniku nároku na jeho výplatu tak predstavovala sumu 65,90 EUR
ako rozdiel uvedených súm starobného dôchodku s prihliadnutím na dobu výkonu služby a pomernej
časti sumy starobného dôchodku za obdobie výkonu služby. Následne už táto suma bola len upravená
podľa § 82 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov odo dňa priznania o 3,05 %, t.j.

na sumu 68,00 EUR mesačne a potom každoročne podľa percentuálnej sadzby určenej opatrením
Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky tak ako je uvedené vo výrokovej časti
prvostupňového rozhodnutia.

5. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol

generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne ako odvolací orgán rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa
09.05.2023 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) tak, že odvolanie žalobcu zamietol v celom rozsahu
a potvrdil prvostupňové rozhodnutie.

6. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací orgán konštatoval, že žalovaná pri rozhodovaní

rešpektovala právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sk/31/2019 zo dňa
25.11.2020. Nakoľko je žalobca poberateľom výsluhového dôchodku priznaného podľa predpisov
v osobitnom systéme a je aj poistencom dôchodkového poistenia podľa predpisov vo všeobecnom
systéme, na účel stanovenia výšky starobného dôchodku mu bola do obdobia dôchodkového poistenia
započítaná aj doba výkonu služby hodnotená na účely výsluhového dôchodku a po takomto stanovení

výšky starobného dôchodku mu bola zistená suma krátená o sumu výsluhového dôchodku v súlade s čl.
33 ods. 2 Dohovoru o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach č. 128. V zmysle právneho
názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveného v rozsudku 9Sk/31/2019 žalovaná použila aj
rozhodné obdobie kalendárnych rokov 1989 až 1998 a základnú výmeru 60 % priemerného mesačného
zárobku. Starobný dôchodok bol žalobcovi priznaný najviac tri roky spätne od uplatnenia nároku, t.j. od

7. augusta 2010.

7. Ďalej odvolací orgán uviedol, že žalobca získal 7458 dní, t.j. 20 rokov a 158 dní doby zamestnania
zaradenej do I. kategórie funkcií a 7680 dní, t.j. 21 rokov a 15 dní doby zamestnania zaradenej do
II. kategórie funkcií, spolu 41 rokov a 173 dní. Konštatoval, že žalobcovi nárok na starobný dôchodok

vznikol podľa § 132 ods. 1 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb. získaním viac ako 20 rokov služby spolu v
I. a II. kategórii funkcií od 17. marca 1997, t.j. dovŕšením 57 rokov veku, s čím sa stotožnil aj Najvyšší
súd Slovenskej republiky v jeho rozsudku. Vzhľadom na to, že žalobca dovŕšil dôchodkový vek pred
01.01.2004, o jeho nároku na starobný dôchodok žalovaná rozhodla v súlade s § 259 ods. 1 zákonač. 461/2003 Z.z. v znení zákona č. 721/2004 Z.z. podľa právnych predpisov účinných do 31.12.2003
s odchýlkami ďalej ustanovenými v zákone č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov.

8. Rozhodným obdobím na zistenie priemerného mesačného zárobku v tomto prípade bolo podľa § 12
ods. 3 písm. a) zákona č. 100/1988 Zb. obdobie desiatich kalendárnych rokov pred rokom, v ktorom
vznikol nárok na dôchodok, teda ide o roky 1987 až 1996. Nakoľko zamestnanie netrvalo nepretržite
od vzniku nároku na starobný dôchodok do 31. decembra 2003, nebolo možné použiť na určenie sumy
starobného dôchodku § 261 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z.. Ukončením služby v I. kategórii funkcií

k 31. decembru 1998 žalobca získal ďalšie rozhodné obdobie pre výpočet sumy starobného dôchodku
a to v súlade s § 12 ods. 3 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb., čo predstavuje kalendárne roky 1989 až
1998. Po vzniku nároku na starobný dôchodok žalobca získal nepretržitým výkonom služby 20 rokov
v I. kategórii funkcií, preto bolo potrebné vychádzať zo základnej výmery 60 % priemerného mesačného
zárobku a s pripočítaním najviac 30 % priemerného mesačného zárobku, resp. v súlade s § 23 zákona č.
100/1988 Zb. pripočítať zvýšenie starobného dôchodku za dobu ďalšieho zamestnania po vzniku nároku

a teoretickú sumu starobného dôchodku ku dňu vzniku nároku na jeho výplatu krátiť v zmysle čl. 33 ods.
2 Dohovoru č. 128.

9. S prihliadnutím na dobu výkonu služby ku dňu vzniku nároku na výplatu starobného dôchodku žalobcu
jeho suma vychádzala na 544,18276 EUR, pričom následne bola krátená podľa čl. 33 ods. 2 Dohovoru č.

128 tak, že suma starobného dôchodku zodpovedajúca obdobiu dôchodkového poistenia získaného vo
všeobecnom systéme sociálneho zabezpečenia sa vypočítala ako rozdiel sumy starobného dôchodku
určenej s prihliadnutím na dobu výkonu služby (544,18276 EUR mesačne) a pomernej časti sumy
dôchodku zodpovedajúcej iba obdobiu výkonu služby (544,18276 mesačne x 41 rokov / 46,6439 rokov
úhrnom = 478,33678208 EUR mesačne). Uvedeným výpočtom tak suma starobného dôchodku žalobcu,

ku dňu vzniku nároku na jeho výplatu 65,90 EUR (544,18276 EUR - 478,33678208 EUR = 65,90
EUR), zvýšená podľa § 82 zákona č. 461/2003 Z.z. o 3,05 % (o percentuálnu sadzbu určenú opatrením
Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 413/2009 Z.z.), čo je o 2,10 EUR
mesačne, predstavovala odo dňa priznania nároku sumu 68,00 EUR. Následne bola táto valorizovaná
tak ako sa uvádzalo v prvostupňovom rozhodnutí.

10. K odvolacej námietke žalobcu ohľadom jeho dôchodkového veku odvolací orgán uviedol, že doba
služby v I. kategórii funkcií u žalobcu netrvala k 31.12.1999, preto na určenie zníženého dôchodkového
veku nebolo možné aplikovať § 174 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov a tiež
to, že nakoľko žalobca získal spolu v I. a II. kategórii funkcií viac ako 20 rokov služby, jeho dôchodkový

vek je 57 rokov v zmysle § 132 ods. 1 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb.. Dôchodkový vek je len jeden,
v prípade žalobcu je to 57 rokov a preto nie je možné vyhovieť jeho námietke a postupovať podľa § 273
ods. 5 a § 293aa zákona č. 461/2003 Z.z. a určiť dôchodkový vek 62 rokov. Následne už odvolací orgán
len zopakoval svoje závery, poukázal na skutočnosť, že po vrátení veci na nové konanie boli správne
orgány viazané právnym názorom vysloveným správnym súdom v zrušujúcom rozsudku, odvolanie

žalobcu vyhodnotil ako nedôvodné a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti napadnutého
rozhodnutia.

Správna žaloba, žalobné body

11. Včas podanou správnou žalobou, podanou na Krajský súd v Žiline a odtiaľ postúpenou správnemu
súdu uznesením č.k. 6C/2/2023-48 zo dňa 29.06.2023, sa žalobca domáhal preskúmania napadnutého
rozhodnutia, namietal, že toto vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a navrhoval, aby súd
napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie
konanie, aby stanovil Sociálnej poisťovni povinnosť znova posúdiť žiadosť žalobcu zo dňa 07. augusta

2013 o priznanie nároku na starobný dôchodok a aby určil, že Sociálna poisťovňa o nároku na starobný
dôchodok rozhodne podľa predpisov účinných po 1. januári 2004.

12. V žalobe žalobca popísal chronológiu priebehu administratívneho konania, ako aj predchádzajúcich
administratívnych a súdnych konaní. Uviedol, že dňa 31.12.1998 ukončil službu profesionálneho

vojaka a od 01.01.1999 mu bol priznaný výsluhový dôchodok. Následne bol nezamestnaný. Dňa
11.01.1999 nastúpil do civilného zamestnania a pracoval s krátkymi prestávkami až do roku 2016. Za
dobu odpracovanú v civilnom zamestnaní žiadosťou zo dňa 07.08.2013 požiadal Sociálnu poisťovňu
o priznanie nároku na starobný dôchodok. Rozhodnutím zo dňa 04.11.2013 mu bola táto žiadosťzamietnutá s odôvodnením, že nárok na starobný dôchodok mu nenáleží, nakoľko podľa § 26a ods.
1 a ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. nespĺňa podmienku potrebnej doby zamestnania 10 rokov, ale len
9 rokov a 103 dní. Aj ďalšími rozhodnutiami zo dňa 14.05.2014 a 15.07.2014 mu Sociálna poisťovňa

opakovane zamietla jeho žiadosti o starobný dôchodok z toho istého dôvodu.

13. Podľa názoru žalobcu nárok na starobný dôchodok mu vznikol dňom 20.09.2013 splnením
podmienok na jeho priznanie podľa § 273 ods. 5 a § 293aa ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. dosiahnutím
doby zamestnania 10 rokov, dosiahnutím dôchodkového veku 62 rokov dňom 17.03.2022 a podaním

žiadosti o priznanie starobného dôchodku dňa 07.08.2013, pričom uviedol, že na základe splnenia
týchto podmienok mu Sociálna poisťovňa v súlade s § 109 ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z.z. starobný
dôchodok dňom 01.01.2014 priznala a vyplácala.

14. Ďalej žalobca uvádzal, že na základe ním podaného odvolania Krajský súd v Žiline rozsudkom
č.k. 24Sd/296/2014-64 z 20.01.2015 nezákonným spôsobom rozhodol, že žalobcovi priznaný dôchodok

mu nenáleží. Dňa 11.05.2016 mu bolo vyplácanie dôchodku zastavené. Voči rozhodnutiu o zastavení
výplaty dôchodku podal odvolanie, Krajský súd v Žiline rozsudkom č.k. 24Sa/7/2016-28 zo 17.10.2016
a Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 28.06.2018 rozhodli, že predchádzajúce
rozhodnutie Sociálnej poisťovne o zastavení výplaty dôchodku bolo nezákonné. Žalobca namietal
nezákonnosť rozsudku Krajského súdu v Žiline zo dňa 17.10.2016, nezákonnosť odňatia starobného

dôchodku, ako aj to, že tento dôchodok mu neskôr nebol uvoľnený a že vo veci bolo rozhodované
podľa iného zákona v neprospech žalobcu. Poukázal pritom aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR
v inej veci sp. zn. 9So/132/2009. Žalobca tiež uvádzal, že Sociálna poisťovňa dňa 16.10.2018
vydala nové rozhodnutie, ktorým mu starobný dôchodok neuvoľnila, ale priznala mu ho podľa § 21
zákona č. 100/1988 Zb. a podľa § 259 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z.. Vznik nároku na starobný

dôchodok však určila dosiahnutím veku 57 rokov, s čím žalobca nesúhlasil. Tiež nesúhlasil s tým,
že mu oznámením zo dňa 25.10.2018 so spätnou platnosťou od 01.01.2014 do 16.06.2016 priznaný
starobný dôchodok vo výške 181,30 EUR odňala a nahradila ho diskriminačným dôchodkom vo výške
62 EUR. Nakoľko žalobca s vydaným rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa 16.10.2018 podľa
predpisov účinných do 31.12.2003 nesúhlasil, podal odvolanie, ktoré bolo zamietnuté rozhodnutím

generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne zo dňa 12.12.2018. Uvedené viedlo žalobcu k podaniu
správnej žaloby, pričom Krajský súd v Žiline rozsudkom zo dňa 11.06.2019 jeho žalobu zamietol. Na
základe podanej kasačnej sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 9Sk/31/2019
zo dňa 25.11.2020 rozhodnutie generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne z 12.12.2018 a jemu
predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie zo dňa 16.10.2018 zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie

konanie. Stanovil, že úlohou Sociálnej poisťovne v ďalšom konaní bude znovu rozhodnúť o žiadosti
žalobcu o starobný dôchodok zo dňa 07.08.2013.

15. Na základe rozsudku Najvyššieho súdu SR vydala Sociálna poisťovňa, ústredie rozhodnutie zo
dňa 20.01.2021 (tu prvostupňové rozhodnutie), ktorým žalobcovi výšku základnej výmery starobného

dôchodku upravila. Starobný dôchodok mu priznala podľa § 21 zákona č. 100/1988 Zb.. Ako deň
vzniku nároku na starobný dôchodok určila 17.03.1997 podľa § 132 ods. 1 písm. b) zákona č.
100/1988 Zb., čo žalobca považuje za nesprávne. Naďalej bol presvedčený o tom, že priznanie nároku
na dôchodok podľa predpisov účinných do 31.12.2003 je v rozpore so zákonom, preto podal voči
prvostupňovému rozhodnutiu odvolanie, o ktorom rozhodol generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne tu

preskúmavaným napadnutým rozhodnutím zo dňa 09.05.2023 a to tak, že odvolanie žalobcu zamietol
a potvrdil prvostupňové rozhodnutie.

16. Podľa názoru žalobcu sa odvolací orgán jeho odvolaním zaoberal len povrchne, k jeho zásadným
námietkam sa nevyjadril. Napadnuté rozhodnutie považuje žalobca za vydané na základe nesprávneho

právneho posúdenia veci a neplatné z troch dôvodov.

17. Po prvé, v rozsudku Najvyššieho súdu SR z 25.11.2020 je uvedené, že starobný dôchodok žalobcovi
podľa § 132 zákona č. 100/1988 už nemohol vzniknúť a jeho nárok je treba posudzovať podľa § 21
ods. l písm. b) tohto zákona. Generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne napriek tomu rozhodol, že nárok na

starobný dôchodok žalobcovi vznikol podľa § 132 ods. l písm. b) dosiahnutím dôchodkového veku 57
rokov. Generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne potvrdil správnosť rozhodnutia poisťovne s odvolaním sa
na § 21 zákona č. 100/1988 s tým, že rešpektoval názor vyslovený v rozsudku NS SR. Napriek tomu,
že ide o právny názor NS SR, žalobca sa ním nemôže stotožniť. Podľa § 21 ods. 1 zákona č. 100/1998Zb. občan má nárok na starobný dôchodok, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol potrebný
vek. Žalobca mal ku dňu 07.08.2013, kedy podal žiadosť o starobný dôchodok, v civilnom zamestnaní
odpracovaných len 9 rokov a 103 dní, čím nesplnil základnú podmienku na priznanie nároku podľa cit. §

21 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb.. Odvolávanie sa na § 259 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. je tak podľa
žalobcuirelevantné.Podľažalobcupodmienku10rokovzamestnaniasplnil20.09.2013avekovúhranicu
62rokovdosiahol17.03.2002,tedapodmienkysplnilpo01.01.2004apretomuvznikolnároknastarobný
dôchodok podľa § 273 ods. 5 a § 293aa ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., o ktorý požiadal žiadosťou zo
dňa 07.08.2013. Poukázal na to, že podmienky pre priznanie nároku na starobný dôchodok splnil dňom

20.09.2013,nazákladečohomuSociálnapoisťovňarozhodnutímzodňa13.08.2014starobnýdôchodok
aj priznala a vyplácala a nakoľko nedošlo k zmene žiadneho z parametrov, žalobca nevidí dôvod, prečo
tak žalovaná nemala rozhodnúť znova. Žalobca namietal, že o jeho nároku na starobný dôchodok bolo
rozhodnuté podľa neplatného zákona, keďže podmienky na vznik nároku splnil 20.09.2013, kedy už
zákon č. 100/1988 Zb. nebol účinný a bol zrušený zákonom č. 461/2003 Z.z..

18. Po druhé, tvrdenie v napadnutom rozhodnutí o tom, že doba služby žalobcu v I. kategórii funkcií
uňho netrvala k 31.12.1999 a preto nie je možné na určenie zníženého dôchodkového veku aplikovať §
174 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb., nemá podľa žalobcu oporu v zákone a to z dôvodu, že službu vojaka
z povolania ukončil dňa 31.12.1998, teda v dobe, kedy sa naňho vzťahoval zákon č. 376/1997 Z.z., ktorý
predĺžil platnosť I. a II. kategórie funkcií do 31.12.1998. Táto hranica bola neskôr posunutá zákonom č.

355/1999 Z.z. do 31.12.1999, avšak tento zákon nebol v dobe služby žalobcu ako vojaka z povolania
ešte v platnosti a účinným sa stal až 22.12.1999, teda generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne rozhodol
retroaktívne podľa zákona, ktorý v dobe trvania služby žalobcu ako vojaka z povolania neexistoval.

19. Po tretie, žalobca nesúhlasil s tým, že mu starobný dôchodok žalovaná krátila podľa čl. 33 ods.

2 Dohovoru č. 128. Podľa žalobcu je možné tento Dohovor aplikovať len na základe zákona prijatého
Národnou radou Slovenskej republiky a takýto zákon prijatý nebol. Zverejnenie tohto Dohovoru v Zbierke
zákonov SR podľa žalobcu znamená len to, že sa stáva pre Slovenskú republiku záväzným, ale nestáva
sa zákonom a nijako neurčuje podmienky, za akých je možné starobné dôchodky krátiť. Rovnako
ani ustálený názor Najvyššieho súdu SR nie je zákonom, ani zákon nenahrádza. Žalobca nesúhlasil

s výpočtom výšky dôchodku ani preto, že podľa jeho názoru obdobie jeho služby profesionálneho
vojaka pred dátumom 01.05.2018, kedy vznikol osobitný systém sociálneho zabezpečenia vojakov, nie
je obdobím dôchodkového poistenia ani vo všeobecnom systéme ani v osobitnom systéme poistenia.
Keďže žalobca ukončil službu vojaka z povolania dňom 31.12.1998, v osobitnom systéme poistenia bol
poistený len od 01.05.2018 do 31.12.2018, čo je osem mesiacov a vo všeobecnom systéme poistenia

za dobu civilného zamestnania bol poistený od 11.01.1999 do konca roka 2016. Teda podľa žalobcu
mu žalovaná môže krátiť starobný dôchodok so zohľadnením doby poistenia v osobitnom systéme len
v trvaní osem mesiacov.

20. Žalobca v závere správnej žaloby argumentoval, že dostatočne preukázal, že priznanie nároku na

starobný dôchodok podľa § 21 zákona č. 100/1988 Zb. je v rozpore so zákonom. Ak nie sú splnené
podmienky predpisov účinných do 31. decembra 2003, potom nie je možné nárok na starobný dôchodok
posudzovať ani podľa § 259 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z.. Tvrdenie Generálneho riaditeľa Sociálnej
poisťovne uvedené v jeho rozhodnutí, že doba služby v I. kategórii funkcií žalobcovi netrvala k 31.
decembru 1999 nemá právne opodstatnenie. Generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne to odôvodnil s

odvolanímsanazákon,ktorývdobevýkonuvojenskejslužbyžalobcunebolešteúčinný.Spôsobvýpočtu
výšky starobného dôchodku s jeho krátením vychádza z nesprávne poisťovňou určených jednotlivých
dôb poistenia. Ak žalobcovi starobný dôchodok náleží podľa zákona č. 461/2003, potom krátenie
dôchodku nemá právne opodstatnenie. Poisťovňa mu v rozpore s § 112 ods. 6 zákona č. 461/2003 Z. z.
oznámením zo dňa 25. októbra 2018 priznaný starobný dôchodok so spätnou platnosťou odňala. Z toho

dôvodu je povinná odňatú čiastku žalobcovi vrátiť. Následne žalobca uzavrel, že starobný dôchodok mu
mal správne byť priznaný podľa § 273 ods. 5, § 293aa ods. 1 a § 82 zákona č. 461/2003 Z.z..

Vyjadrenie žalovanej k žalobe

21. Žalovaná vo vyjadrení k správnej žalobe uviedla, že žalobcom uplatnený nárok v celom rozsahu
neuznáva a žiadala, aby súd podľa § 190 Správneho súdneho poriadku žalobu ako nedôvodnú zamietol.
22. Žalovaná má za to, že nárok žalobcu na starobný dôchodok bol v administratívnom konaní
posúdený správne, v súlade s príslušnými právnymi predpismi o sociálnom poistení a predmetnérozhodnutia sú zákonné a správne. Pridržiavala sa skutkových a právnych dôvodov uvedených v
napadnutom rozhodnutí generálneho riaditeľa žalovanej zo dňa 09.05.2023 a trvala aj na správnosti
prvostupňového rozhodnutia zo dňa 20.01.2021.

23. Žalovaná poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sk/31/2019 zo
dňa 25.11.2020, ktorým bol zmenený rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 28Sa/1/2019 zo dňa
11.06.2019 tak, že bolo zrušené rozhodnutie generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne č. 400 317
1610 0 zo dňa 12.12.2018, ako aj prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie č. XXX XXX

XXXX X zo dňa 16.10.2018 a vec bola vrátená žalovanej na ďalšie konanie. Žalovaná teda pri svojom
rozhodovaní po vrátení veci rešpektovala právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v jeho rozsudku
a v súlade s ním o žalobcovej žiadosti o starobný dôchodok zo dňa 07.08.2013 rozhodla tak, že mu
nárok priznala od 07.08.2010.

24. Poukázala na to, že žalobcovi bol od 01.01.1999 priznaný výsluhový dôchodok, na ktorého nárok a

výšku mu bola zohľadnená doba výkonu základnej vojenskej služby vo vojenskej škole od 22.07.1957
do 21.07.1959 v I. kategórii funkcií, doba ďalšej služby vo vojenskej škole od 22.07.1959 do 14.07.1963
v I. kategórii funkcií a doba služobného pomeru vojaka z povolania od 15.07.1963 do 31.12.1964 v I.
kategórii funkcií, od 01.01.1965 do 24. 08.1965 v II. kategórii funkcií, od 25.08.1965 do 10.08.1972 v I.
kategórii funkcií, od 11.08.1972 do 27.12.1992 v II. kategórii funkcií, od 28.12.1992 do 31.12.1998 v I.

kategórii funkcií. K 31.12.1998 tak žalobca získal dobu zamestnania zaradenú do I. kategórie funkcií
7 458 dní, t.j. 20 rokov a 158 dní a dobu zamestnania zaradenú do II. kategórie funkcií 7 680 dní, t.j. 21
rokov a 15 dní, spolu 41 rokov a 173 dní. Žalovaná citovala § 14 ods. 4 zákona č. 100/1988 Zb.. Pretože
žalobca podľa § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. v znení zákona č. 376/1996 Z.z. 19 rokov služby v I.
kategórii funkcií pre vznik nároku na starobný dôchodok od 56. roku veku získal až dňom 01.08.1997,

nárok na starobný dôchodok mu vznikol podľa § 132 ods. 1 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb. získaním
viac ako 20 rokov služby spolu v I. a II. kategórii funkcií od 17. marca 1997, t.j. dovŕšením 57 rokov
veku, s čím sa stotožnil aj Najvyšší súd SR v jeho rozsudku.

25. Doba služby v I. kategórii funkcií u žalobcu netrvala k 31.12.1999, preto na určenie zníženého

dôchodkového veku nie je možné aplikovať § 174 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. v z.n.p.. Keďže žalobca
dosiahol dôchodkový vek vo veku 57 rokov, nie je možné postupovať podľa § 273 ods. 5 a § 293aa
zákona č. 461/2003 Z. z. a určiť mu dôchodkový vek 62 rokov. Keďže dôchodkový vek 57 rokov žalobca
dovŕšil pred 01. januárom 2004, o nároku na starobný dôchodok rozhodovala žalovaná v súlade s § 259
ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení zákona č. 721/2004 Z.z. podľa právnych predpisov účinných do

31. decembra 2003 s odchýlkami ďalej ustanovenými v zákone č. 461/2003 Z.z. v z.n.p..

26. V závere žalovaná už len stručne zopakovala svoje závery z napadnutého rozhodnutia týkajúce
sa určenia rozhodného obdobia a spôsobu výpočtu výšky starobného dôchodku s tým, že bola najprv
vypočítaná jeho teoretická výška a následne bola táto suma krátená podľa čl. 33 ods. 2 Dohovoru č.

128. Suma starobného dôchodku žalobcu tak ku dňu vzniku nároku na jeho výplatu a zvýšená podľa §
82 zákona č. 461/2003 Z.z. odo dňa priznania predstavovala sumu 68,00 EUR mesačne.

Ďalšie vyjadrenia účastníkov konania

27. V replike žalobca uviedol, že vyjadrenie žalovanej k správnej žalobe až na výnimky len kopíruje
napadnuté rozhodnutie, vôbec nereaguje na výhrady žalobcu a nevyjadrila sa k zásadnej spornej otázke
a to, či má žalovaná právo starobný dôchodok žalobcovi krátiť alebo nie. Podľa žalobcu žalovaná
popiera vlastné tvrdenie, ak v prvostupňovom rozhodnutí tvrdí, že nárok na starobný dôchodok žalobcovi
vznikol podľa § 21 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. a v napadnutom rozhodnutí tvrdí, že mu tento nárok

vznikol podľa § 132 ods. 1 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb. Žalobca vyjadril svoj nesúhlas s rozsudkom
Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.11.2020, nakoľko podľa neho ani Najvyšší súd SR nie je oprávnený
stanoviť žalovanej povinnosť priznať žalobcovi nárok na starobný dôchodok podľa ustanovenia zákona,
ktorého podmienky potrebné na priznanie nároku nie sú splnené. K určeniu dátumu vzniku nároku na
starobný dôchodok žalobca doplnil svoju žalobu tak, že Najvyšší súd SR v rozsudku z 25.11.2020 v bode

60. jednoznačne konštatoval, že nárok na dôchodok žalobcovi v dobe podania žiadosti o jeho priznanie
t.j. 07.08.2013 podľa § 132 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. už nemohol vniknúť. Zákon č. 226/1992,
ktorým sa menil a dopĺňal zákon č. 76/1959 o niektorých služobných pomeroch vojakov, v § 33 ods. 1
ustanovuje, že vojakom z povolania prepusteným zo služobného pomeru podľa § 26 ods. 1 písm. a) ažc) a e) až g) a ods. 2 patrí výsluhový príspevok. Z § 33 ods. 5 tohto zákona ďalej vyplýva, že pri súbehu
výsluhového príspevku so starobným dôchodkom patrí oprávnenému podľa jeho voľby buď príspevok,
alebo dôchodok. Z dôvodu, že v služobnom pomere profesionálneho vojaka žalobca zotrval nepretržite

až do 31. decembra 1998, znamená, že sa rozhodol pre výsluhový príspevok a poisťovňa v zmysle
uvedeného zákona nie je oprávnená svojvoľne rozhodnúť, že sa rozhodol pre starobný dôchodok. Z
dôvodu, že mu za dobu služobného pomeru vznikol nárok na výsluhový príspevok podľa zákona č.
226/1992, nemohol mu súčasne vzniknúť nárok na starobný dôchodok podľa § 132 ods. 1 zákona č.
100/1988. Paragraf 26 a § 33 zákona č. 226/1992 boli paragrafom 104 zákona č. 114/1998 dňom 1.

mája 1998 zrušené. Súčasne bol paragrafom 103 tohto zákona zrušený aj § 132 zákona č. 100/1988,
čo znamená, že v dobe podania žiadosti o priznanie starobného dôchodku (7. augusta 2013) paragraf
132 ani zákon č. 100/1988 už neboli platné. Z uvedeného je zrejmé, že generálny riaditeľ Sociálnej
poisťovne svoje rozhodnutie odôvodnil neplatným zákonom. Žalobca naďalej zotrval na tom, že nárok na
starobný dôchodok mu vznikol 20.09.2013 podľa § 273 ods. 5 a § 293aa ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z.,
ako to bolo deklarované aj v rozhodnutí žalovanej zo dňa 13.08.2014 a teda ak bolo neskôr opätovne

rozhodované o nároku žalobcu, musel byť posudzovaný za tých istých podmienok, za akých mu bol
predtým priznaný. Nesúhlasil s tvrdením žalovanej o dosiahnutí dôchodkového veku dňa 17. marca
1997. Žalobca tiež namietal, že podľa § 60 ods. 2 a § 255 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z.z. vyplýva, že
obdobie výkonu profesionálnej služby vojaka nie je obdobím dôchodkového poistenia a ani preto mu
nemohol nárok na starobný dôchodok podľa § 132 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. vzniknúť.

28. V ďalšom texte repliky žalobca namietal skutočnosť, že mu bola vypočítaná suma starobného
dôchodku krátená v zmysle čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128 o invalidných, starobných a pozostalostných
dávkach. Namietal, že v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy SR základnou podmienkou prednosti medzinárodnej
zmluvy je, aby bola ratifikovaná, pričom Dohovor č. 128 nebol ratifikovaný, ratifikovaná bola len jeho časť

III. a teda ostatné jeho časti nemajú prednosť pred zákonmi SR. Druhou podmienkou vyplývajúcou z čl.
7 ods. 5 Ústavy SR je, že medzinárodná zmluva musí byť vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
čo v súlade s § 20 ods. 5 zákona č. 400/2015 Z.z. znamená oznámením Ministerstva zahraničných
vecí SR, v ktorom to oznámení sa uvedú aj relevantné skutočnosti dôležité pre vykonanie daného
aktu medzinárodného práva. Podľa žalobcu táto podmienka splnená nebola, v oznámení požadované

relevantné skutočnosti neboli uvedené a rovnako podľa žalobcu neboli splnené ani podmienky podľa
§ 20 ods. 7 a ods. 12 zákona č. 400/2015 Z.z. a podľa čl. 86 písm. d) Ústavy SR. Tiež namietal, že
samotný Dohovor neurčuje podmienky ani spôsob krátenia starobného dôchodku, toto určujú právne
predpisy jednotlivých štátov, pričom v Slovenskej republike žiadny takýto predpis neexistuje. Preto
krátenie starobného dôchodku žalobcovi s odvolaním sa na Dohovor nemá oporu v zákone. Ustálený

právny názor Najvyššieho súdu SR podľa žalobcu nepostačuje, tento nie je zákonom ani nemôže zákon
nahrádzať. Obdobne to platí aj pre vykonávanie príslušných ustanovení časti V a VI Dohovoru v zmysle
čl. 30 Dohovoru.

29. Žalobca namietal aj nesprávne určenie obdobia, kedy bol zaradený do všeobecného a do osobitného

systému sociálneho poistenia, keďže podľa žalobcu obdobie výkonu profesionálnej služby vojaka nie je
obdobím osobitného systému sociálneho poistenia. Podľa názoru žalobcu len obdobie od 01.05.1998,
kedy osobitný systém vznikol, do ukončenia profesionálnej služby 31.12.1998 bol žalobca poistený
v osobitnom systéme a to s poukazom na § 74 ods. 1 zákona č. 114/1998 Z.z..

30. Tiež namietal, že dosiahnutím dôchodkového veku má v zmysle § 69a ods. 1 zákona č. 461/2003
Z.z. charakter dávky v starobe len predčasný starobný dôchodok a nie výsluhový dôchodok.

31. Keďže osobitný systém dôchodkového poistenia vznikol dňa 01.05.1998, dovtedy boli odvody
odvádzanéSociálnejpoisťovniatedaod22.07.1957do01.05.1998bolžalobcapoistenývovšeobecnom

systéme sociálneho poistenia rovnako ako bol v tomto systéme poistený aj počas výkonu civilného
zamestnania od 11.01.1999 do 16.03.2016. V prípade, že žalovaná sa rozhodla krátiť žalobcovi
dôchodok,napriektomu,žetakétokrátenienemáoporuvzákone,malakdobepoisteniavovšeobecnom
systéme poistenia od 22.07.1957 do 30.04.1998 pripočítať dobu poistenia počas civilného zamestnania
od 11.01.1999 do 16.03.2016 a následne krátiť dobou osobitného systému sociálneho poistenia od

01.05.1998 do 31.12.1998 (8 mesiacov). Rozhodnutie žalovanej žalobca označil za diskriminačné
a domáhal sa, aby správny súd rozhodol tak, že starobný dôchodok žalobcovi náleží podľa zákona č.
461/2003 Z.z. bez krátenia.32. Žalovaná sa k replike žalobcu, doručenej jej zo strany správneho súdu dňa 19.12.2023, nevyjadrila.

Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov správnym súdom

33. Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej „správny súd“) ako vecne príslušný podľa § 10 zákona č.
162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) a miestne
príslušný podľa § 13 ods. 3 SSP vec preskúmal postupom podľa § 107 ods. 2 SSP bez nariadenia
pojednávania. Po preskúmaní veci podľa § 199 a nasl. SSP, pri zohľadnení skutočnosti, že predmetná

vec je konaním v sociálnej veci a správny súd tak nie je viazaný výlučne žalobnými bodmi podľa § 203
ods. 2 SSP, správny súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná a je potrebné ju podľa § 190 SSP
zamietnuť.

34. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 11.12.2024.

35. Podľa § 21 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení relevantnom pre danú
vec (ďalej len „zákon č. 100/1988 Zb.“), občan má nárok na starobný dôchodok, ak bol zamestnaný
najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň
a) 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a) alebo
najmenej 10 rokov v takom zamestnaní v uránových baniach,

b) 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b), ak
bol z tohto zamestnania prevedený alebo uvoľnený z dôvodov uvedených v § 12 ods. 3 písm. d) a e),
c) 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 20 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h),
d) 58 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 20 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. i) až
l), alebo

e) 60 rokov.

36. Podľa § 22 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 100/1988 Zb., základná výmera starobného dôchodku
tvorí 60 % priemerného mesačného zárobku, ak bol občan zamestnaný najmenej 20 rokov v zamestnaní
I. pracovnej kategórie.

37. Podľa § 22 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb., k základnej výmere sa občanom uvedeným v odseku
1 písm. a) a b) od 21. roka zamestnania a ostatných od 26. roka zamestnania pripočítajú za každý rok
zamestnania
I. pracovnej kategórie 2 %,

II. pracovnej kategórie 1,5 % a
III. pracovnej kategórie 1 %
priemerného mesačného zárobku.

38. Podľa § 22 ods. 4 zákona č. 100/1988 Zb., k základnej výmere sa podľa odseku 2 pripočíta najviac

25 % priemerného mesačného zárobku, a ak ide o občana, ktorý bol zamestnaný najmenej 10 rokov v
zamestnaní I. pracovnej kategórie, najviac 30 % priemerného mesačného zárobku. Tieto obmedzenia
neplatia, ak ide o občana uvedeného v odseku 1 písm. a) alebo o zvýšenie za dobu zamestnania
uvedeného v § 14 ods. 2 písm. a).

39. Podľa § 129 zákona č. 100/1988 Zb., pre vojakov z povolania a vojakov, ktorí sú počas činnej služby
hmotne zabezpečení ako vojaci z povolania, pre príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti, príslušníkov
zborov nápravnej výchovy a občanov, ktorí boli týmito vojakmi alebo príslušníkmi a splnili podmienku
nároku na dôchodok podľa tejto časti (ďalej len „vojaci z povolania“), platia ostatné ustanovenia tohto
zákona, pokiaľ sa v tejto časti neustanovuje inak.

40. Podľa § 132 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb., vojak z povolania má nárok na starobný dôchodok, ak
bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň
a) 55 rokov, ak vykonával najmenej 20 rokov službu zaradenú do I. kategórie funkcií,
b) 57 rokov, ak vykonával najmenej 20 rokov službu v ostatných prípadoch.

41. Podľa § 174 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb., občan, ktorý vykonával pred 1. januárom 2000
zamestnanie I. pracovnej kategórie, prípadne službu I. alebo II. kategórie funkcií, má po 31. decembri
1999 nárok na starobný dôchodok tiež, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň:a) 56 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 14 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a),
prípadne 9,5 roka, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 19 rokov v zamestnaní
uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h) alebo 19 rokov v službe I. kategórie funkcií,

b) 57 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 13 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm.
a), prípadne 9 rokov, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 18 rokov v zamestnaní
uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h) alebo 18 rokov v službe I. kategórie funkcií,
c) 58 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 12 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm.
a) prípadne 8 rokov, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 16 rokov v zamestnaní

uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h) alebo 16 rokov v službe I. kategórie funkcií alebo 17,5 roka v
službe II. kategórie funkcií, alebo
d) 59 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 11 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a),
prípadne 7,5 roka, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 15 rokov v zamestnaní
uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až l) alebo 15 rokov v službe I. alebo II. kategórie funkcií.

42. Podľa § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb., podmienkou vzniku nároku na starobný dôchodok podľa
odseku 1 je, že zamestnanie I. pracovnej kategórie alebo služba I. alebo II. kategórie funkcií trvali k 31.
decembru 1999; za zamestnanie sa na tieto účely považujú i náhradné doby a doby uvedené v § 5 ods.
1 a v § 6 ods. 1 nariadenia vlády Československej socialistickej republiky č. 117/1988 Zb.

43. Podľa § 259 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení relevantnom pre danú vec
(ďalejlen„zákonosociálnompoistení“), vkonaniachonárokochnadávkyaichvýplatuznemocenského
poistenia, dôchodkového zabezpečenia, o nároku na úpravu dôchodku z dôvodu jediného zdroja príjmu,
o nárokoch na náhradu škody spôsobenú pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, o nároku
zamestnanca z pracovného pomeru, ktoré sa uspokojovali z garančného fondu (ďalej len „peňažná

náhrada“) a o nároku na podporu v nezamestnanosti, ktoré vznikli pred 1. januárom 2004, o ktorých
nebolo do tohto dňa právoplatne rozhodnuté, a o priznaní, odňatí alebo zmene sumy dávky, náhrady
škody spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania alebo podpory v nezamestnanosti
za obdobie pred 1. januárom 2004, aj keď o uvedenej dávke, náhrade škody, peňažnej náhrade alebo
podpore v nezamestnanosti už bolo právoplatne rozhodnuté, sa rozhodne podľa predpisov účinných do

31. decembra 2003 s odchýlkami ďalej ustanovenými.

44. Podľa § 273 ods. 5 zákona o sociálnom poistení, poistenec, ktorý dovŕšil vek potrebný na nárok na
starobný dôchodok pred 1. januárom 2004 a nesplnil podmienky nároku na starobný dôchodok do 31.
decembra 2004 podľa predpisov účinných pred 1. januárom 2005 (§ 273 ods. 2), má nárok na starobný

dôchodok podľa tohto zákona, ak bol dôchodkovo poistený najmenej 10 rokov a dovŕšil vek najmenej
62 rokov. Nárok na starobný dôchodok vzniká najskôr od 1. januára 2005.

45. Podľa § 293aa ods. 1 zákona o sociálnom poistení, poistencovi, ktorý pred 1. januárom 2004
dovŕšil vek potrebný na nárok na starobný dôchodok a do 31. decembra 2007 nezískal počet rokov

dôchodkového poistenia na nárok na starobný dôchodok, sa podmienky na nárok na starobný dôchodok
po 31. decembri 2007 posudzujú podľa § 273 ods. 5.

46. Podľa § 143a bod 1 zákona č. 328/2002 Z. z. v znení zákona č. 447/2002 Z.z., od 1. júla 2002 sa na
sociálne zabezpečenie policajtov a vojakov nepoužijú § 130 až 145 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom

zabezpečení v znení neskorších predpisov.

47. Podľa čl. 2 Dohovoru o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach č. 128 (Oznámenie
federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 416/1991 Zb.), každý členský štát, pre ktorý je v platnosti
tento Dohovor, bude vykonávať

a) časť I;
b) aspoň jednu z častí II, III a IV;
c) príslušné ustanovenia častí V a VI a
d) časť VII.
Každý členský štát uvedie v ratifikácii, ohľadne ktorých z častí II až IV prijíma záväzky vyplývajúce z

Dohovoru.

48. Podľa čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128, ak má alebo ak by mala inak chránená osoba nárok na dávku
ustanovenú v tomto Dohovore a ak dostáva inú peňažnú dávku sociálneho zabezpečenia za tú istúsociálnu udalosť, s výnimkou rodinných prídavkov, môžu sa dávky podľa tohto Dohovoru krátiť alebo
zastaviť za určených podmienok a v určenom rozsahu za podmienky, že časť dávok, ktorá sa kráti alebo
je zastavená, nepresahuje druhú dávku.

49. Predmetom prieskumu v posudzovanej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia generálneho
riaditeľa Sociálnej poisťovne č. 400 317 1610 0 zo dňa 09.05.2023, ktorým tento ako odvolací orgán
zamietol odvolanie žalobcu a v celom rozsahu potvrdil prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne,
ústredie č. XXX XXX XXXX X zo dňa 20.01.2021, ktorým bol žalobcovi priznaný starobný dôchodok.

50. V prvom rade správny súd poukazuje na to, že žalobca v správnej žalobe popisoval genézu
viacerých administratívnych aj súdnych konaní, ktoré predchádzali vydaniu preskúmavaných rozhodnutí
(prvostupňového rozhodnutia zo dňa 20.01.2021 a napadnutého rozhodnutia zo dňa 09.05.2023),
prípadne s predchádzajúcimi konaniami inak súviseli, pričom niektoré žalobcove argumenty smerovali
aj vo vzťahu ku skoršie vydaným rozhodnutiam žalovanej resp. žalobca podroboval kritike aj posledné

rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sk/31/2019 zo dňa 25.11.2020, ktorým
boli skoršie rozhodnutia týkajúce sa nároku žalobcu na starobný dôchodok zrušené a vec bola vrátená
žalovanej na ďalšie konanie. Z argumentácie žalobcu tak správny súd musel najprv ustáliť podstatné
námietky smerujúce proti tu žalobou napadnutým rozhodnutiam (prvostupňovému rozhodnutiu zo dňa
20.01.2021 a napadnutému rozhodnutiu zo dňa 09.05.2023), nakoľko len tie sú predmetom prieskumu

vo veci samej.

51. Základnou námietkou žalobcu bolo podľa jeho názoru nesprávne určenie dôchodkového veku, od
čoho sa následne odvíjalo aj to, ktorým právnym predpisom by sa malo posudzovanie podmienok
na vznik nároku na starobný dôchodok riadiť. K tomuto správny súd uvádza, že sa v plnom

rozsahu stotožňuje so závermi uvedenými v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sk/31/2019 zo
dňa 25.11.2020.

52. Nárok na starobný dôchodok vzniká spravidla najskôr dovŕšením dôchodkového veku, ktorý je podľa
§ 65 ods. 1 zákona o sociálnom poistení 62 rokov, avšak je možný aj skorší vznik tohto nároku, ak to

odôvodňuje splnenie podmienok uvedených v § 21 ods. 1, § 132 ods. 1 alebo § 174 ods. 1 a 2 zákona č.
100/1988Zb..Vzmysle§21uvedenéhozákonajemožnývzniknárokunastarobnýdôchodokužvoveku
55, 58 alebo 60 rokov v prípade splnenia niektorej z tam uvedených podmienok. U vojakov z povolania,
čo je aj prípad žalobcu, § 132 zákona č. 100/1988 Zb. upravuje vznik nároku na starobný dôchodok vo
veku 55 alebo 57 rokov a napokon podľa § 174 zákona č. 100/1988 Zb. u osôb vykonávajúcich funkcie

zaradené do zvýhodnených pracovných kategórií vzniká nárok na starobný dôchodok vo veku 56, 57,
58 alebo 59 rokov, samozrejme za splnenia podmienok špecifikovaných v predmetných ustanoveniach.

53. Je nepochybné z obsahu napadnutého rozhodnutia, že Sociálna poisťovňa v prípade žalobcu určila
zadeňvznikujehonárokunastarobnýdôchodokdeňdovŕšenia57rokovveku,t.j.dátum17.03.1997ato

podľa § 132 ods. 1 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb. v spojení s § 259 ods. 1 zákona o sociálnom poistení.
V zmysle prechodného ustanovenia § 259 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, v konaniach o nárokoch
tam uvedených, medzi ktoré spadá aj prípad žalobcu, ktoré vznikli pred 01.01.2004, o ktorých nebolo
právoplatne rozhodnuté, sa rozhodne podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003 s odchýlkami
ďalej ustanovenými.

54. Ako správne uvádzala žalovaná, dôchodkový vek je len jeden a ak žalobca dosiahol dôchodkový
vek a nárok na starobný dôchodok mu vznikol pred 01.01.2004 podľa niektorého z ustanovení § 21 ods.
1, § 132 ods. 1 alebo § 174 ods. 1 a 2 zákona č. 100/1988 Zb., nemožno mu už tento určovať podľa
§ 65 ods. 1 zákona o sociálnom poistení.

55. Podľa § 129 zákona č. 100/1988 Zb. pre vojakov z povolania a vojakov, ktorí sú počas činnej služby
hmotne zabezpečení ako vojaci z povolania, pre príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti, príslušníkov
zborov nápravnej výchovy a občanov, ktorí boli týmito vojakmi alebo príslušníkmi a splnili podmienku
nároku na dôchodok podľa tejto časti (ďalej len „vojaci z povolania“), platia ostatné ustanovenia tohto

zákona, pokiaľ sa v tejto časti neustanovuje inak.

56. Keďže žalobca vykonával službu vojaka z povolania, bolo potrebné posudzovať, či uňho došlo
k splneniu podmienok na vznik nároku na starobný dôchodok podľa § 132 zákona č. 100/1988 Zb..Žalobca sa narodil dňa XX.XX.XXXX, teda ku dňu dovŕšenia 55 rokov veku (17.03.1995) neslnil
podmienku získania aspoň 20 rokov služby zaradenej do I. kategórie funkcií uvedenú v § 132 ods. 1
písm. a) zákona č. 100/1988 Zb.. Túto podmienku podľa uvedeného písmena a) nesplnil žalobca ani ku

dňu dovŕšenia 57 rokov (17.03.1997). Avšak k uvedenému dňu 17.03.1997 žalobca nepochybne splnil
podmienku 20 rokov služby spolu v I. a II. kategórii funkcií podľa písmena b) predmetného zákonného
ustanovenia a tým mu dňom 17.03.1997 vo veku 57 rokov vznikol nárok na starobný dôchodok podľa
§ 132 ods. 1 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb..

57. Ako uviedol Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 9Sk/31/2019, nie je sporné, že žalobca pokračoval
nepretržite v zamestnaní aj po vzniku nároku na starobný dôchodok a ďalším výkonom služby získal aj
20 rokov služby v I. kategórii funkcií, ale to až dňom 01.08.1998, teda až po 01.05.1998, kedy nadobudol
účinnosť zákon č. 114/1998 Z. z. o sociálnom zabezpečení vojakov, preto mu v zmysle § 103 tohto
zákona nárok na starobný dôchodok z I. kategórie funkcií od 01.08.1998 podľa § 132 ods. 1 písm.
a) zákona č. 100/1988 Zb. už nemohol vzniknúť. Žalobca v správnej žalobe namietal, že v rozsudku

Najvyššieho súdu SR z 25.11.2020 je uvedené, že starobný dôchodok žalobcovi podľa § 132 zákona
č. 100/1988 Zb. už nemohol vzniknúť a jeho nárok je treba posudzovať podľa § 21 ods. l písm. b)
tohto zákona, avšak tu ide o nesprávnu interpretáciu resp. nesprávnu citáciu z rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR žalobcom. Najvyšší súd SR v bode 60. jeho rozsudku uviedol výslovne, že nárok na starobný
dôchodokzI.kategóriefunkciíod01.08.1998podľa§132ods.1písm.a)užnemoholžalobcovivzniknúť,

ale neuviedol, že by žalobcovi nemohol vzniknúť tento nárok podľa písmena b) resp. nárok podľa § 132
v čase pred 01.08.1998.

58. Pokiaľ ide o nárok podľa § 174 zákona č. 100/1988 Zb., tento v relevantnom znení ako podmienku
na vznik nároku na starobný dôchodok od 56. roku veku síce vyžadoval trvanie zamestnania I. kategórie

funkcií do 31.12.1997, avšak ods. 1 písm. a) tohto ustanovenia súčasne na vznik nároku vyžadoval aj
splnenie podmienky aspoň 19 rokov zamestnania v I. kategórii funkcií a nakoľko žalobca získal tento
počet 19 rokov v I. kategórii funkcií až dňom 01.08.1997, teda až potom ako mu vznikol skorší nárok
na starobný dôchodok podľa § 132 ods. 1 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb. od 57. roku veku (dňom
17.03.1997), neskoršie splnenie podmienky získania 19 rokov služby (po dovŕšení 57. roku veku) v I.

kategórii funkcií nemôže založiť nárok na starobný dôchodok spätne od 56. roku veku.

59. Z vyššie uvedeného vyplýva, že nárok žalobcovi na starobný dôchodok vznikol podľa § 132 ods.
1 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb. dňom 17.03.1997, kedy dosiahol vek 57 rokov a tento záver bol
potvrdený ako správny už aj Najvyšším súdom SR v rozhodnutí sp. zn. 9Sk/31/2019.

60. Keďže nárok na starobný dôchodok vznikol žalobcovi pred 01.01.2004, bol rovnako správny
a zákonný postup žalovanej, keď na prípad žalobcu aplikovala právnu úpravu účinnú do 31.12.2003
a to v zmysle prechodného ustanovenia § 259 ods. 1 zákona o sociálnom poistení. V danom prípade
z uvedeného dôvodu nemožno určovať dôchodkový vek žalobcu vo veku 62 rokov tak, ako to on namieta

v správnej žalobe a ani aplikovať ustanovenie § 273 ods. 5 zákona o sociálnom poistení, ktoré sa
vzťahuje len na poistenca, ktorý dovŕšil vek potrebný na nárok na starobný dôchodok pred 1. januárom
2004 avšak nesplnil podmienky nároku na starobný dôchodok do 31. decembra 2004, ani ustanovenie
§ 293aa ods. 1 zákona o sociálnom poistení, ktoré sa vzťahuje len na poistenca, ktorý pred 1. januárom
2004 dovŕšil vek potrebný na nárok na starobný dôchodok avšak do 31. decembra 2007 nezískal počet

rokov dôchodkového poistenia na nárok na starobný dôchodok.

61.Knámietkežalobcuotom,žemunároknastarobnýdôchodokpodľa§132ods.1zákonač.100/1988
Zb. nemohol vzniknúť z dôvodu, že paragrafom 103 zákona č. 114/1998 bol zrušený aj § 132 zákona
č. 100/1988 Zb., správny súd poukazuje na to, že s poukazom na § 143a bod 1 zákona č. 328/2002

Z. z. v znení zákona č. 447/2002 Z.z. od 01.07.2002 sa na sociálne zabezpečenie policajtov a vojakov
nepoužijú § 130 až 145 zákona č. 100/1988 Zb., z čoho vyplýva, že uvedené ustanovenia sa nepoužijú
až od 01.07.2002, počnúc ktorým mohol vojakom najskôr vzniknúť nárok na výsluhový dôchodok podľa
zákonač.328/2002Z.z.aaplikáciaust.§132anasl.zákonač.100/1988Zb.niejevylúčenáprinárokoch
na starobný dôchodok, ktoré do 30.06.2002 už vznikli.

62. K žalobným námietkam, ktorými žalobca podroboval kritike rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
9Sk/31/2019, správny súd uvádza, že s predmetným rozhodnutím sa stotožňuje, nie je v kompetencii
správneho súdu preskúmavať rozhodnutie vyššej súdnej inštancie, ani zaujímať právne názory ohľadnesúdnych rozhodnutí, ktoré sú právoplatné a námietky žalobcu v tomto smere považuje správny súd za
neopodstatnené a sú len prejavom subjektívneho nesúhlasu žalobcu s predchádzajúcim rozhodnutím
súdu. Ak správne orgány postupovali v ďalšom konaní po vrátení veci v zmysle uvedeného rozsudku

Najvyššieho súdu SR, bolo to ich povinnosťou, nakoľko boli viazané záväzným právnym názorom
kasačného súdu a takýto ich postup bol jednoznačne zákonný.

63.Pokiaľideožalobnénámietkyotom,žežalobcovibolstarobnýdôchodokpriznanýpodľa§21zákona
č. 100/1988 Zb., správny súd uvádza, že z celého obsahu napadnutého rozhodnutia je nepochybné, že

nárok na starobný dôchodok bol priznaný žalobcovi podľa § 132 ods. 1 písm. b) zákona č. 100/1988
Zb. a v tomto smere bolo napadnuté rozhodnutie aj náležite odôvodnené a boli vysvetlené dôvody, ktoré
viedli správne orgány k tomuto záveru, pričom bolo poukazované aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 9Sk/31/2019, ktorý to potvrdzoval. Nikde v obsahu napadnutého rozhodnutia sa neuvádza, že
by odvolací orgán rozhodoval podľa § 21, tento dokonca ani v rámci použitej právnej úpravy necitoval.
Vtomtosmereniejenapadnutérozhodnutievnútornerozpornéaneodporujeanirozhodnutiukasačného

súdu zo dňa 25.11.2020. V texte napadnutého rozhodnutia je len poukazované na to, že v záhlaví
prvostupňového rozhodnutia správneho orgánu bolo uvedené, že tento rozhoduje okrem iných aj podľa
§ 21 zákona č. 100/1988 Zb.. Avšak aj z obsahu prvostupňového rozhodnutia je nepochybné, že
nárok žalobcu na starobný dôchodok mu bol určený podľa § 132 ods. 1 písm. b) zákona č. 100/1988
Zb. a ustanovenie § 21 ani len necituje v rámci právnej úpravy, ani nepoužíva v texte odôvodnenia

prvostupňového rozhodnutia. Prvostupňové a druhostupňové konanie je potrebné vnímať ako celok
a ak aj bol v záhlaví prvostupňového rozhodnutia § 21 zákona č. 100/1988 Zb. uvedený mylne, resp.
absentoval § 132 ods. 1 písm. b) predmetného zákona, nejedná sa o vadu takého charakteru, ktorá by
mala viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia. Je totiž nepochybne zrejmé, podľa ktorého zákonného
ustanovenia bol žalobcovi nárok na starobný dôchodok priznaný, bol riadne odôvodnený a zrušenie

napadnutého rozhodnutia z dôvodu uvedenia § 21 zákona č. 100/1988 Zb. by neviedlo k inému (pre
žalobcu priaznivejšiemu) výsledku, pretože priznanie nároku na starobný dôchodok podľa § 132 ods. 1
písm. b) zákona č. 100/1988 Zb. bolo správne a prešlo už aj prieskumom zo strany Najvyššieho súdu
SR (rozsudok sp. zn. 9Sk/31/2019).

64. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/18/2014
zo dňa 23.03.2016, v zmysle ktorého „pri súdnom prieskume platí zásada, že rozhodnutia správnych
orgánov sa nezrušujú preto, aby sa formálne zopakoval procesný postup, hoci to účastníkovi nemôže
priniesť priaznivejší výsledok“. Úlohou správnych súdov nie je reparovať také prípadné procesné
pochybenia orgánov verejnej správy, ktoré by vo svojej podstate viedli len k zopakovaniu konania

pred orgánmi verejnej správy, avšak bez reálneho potenciálu zmeny k lepšiemu. Najvyšší súd SR vo
svojom rozhodnutí sp. zn. 4Sž/98102/02 zo dňa 17.12.2002 uviedol, že: „..rozhodnutie sa nezrušuje
iba preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či
výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka.“ Účelom správneho súdnictva nie je náprava nezákonnosti vo
verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby alebo právnickej osoby, voči

ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná (obdobne uznesenie III. ÚS 649/2015 zo dňa
16.12.2015).

65. Ďalšia skupina žalobných námietok bola spojená s tvrdením žalovanej v napadnutom rozhodnutí
o tom, že doba služby žalobcu v I. kategórii funkcií uňho netrvala k 31.12.1999 a preto nie je možné na

určenie zníženého dôchodkového veku aplikovať § 174 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb.. Podľa žalobcu
toto tvrdenie nemá oporu v zákone z dôvodu, že službu vojaka z povolania ukončil dňa 31.12.1998,
teda v dobe, kedy sa naňho vzťahoval zákon č. 376/1997 Z.z., ktorý predĺžil platnosť I. a II. kategórie
funkcií do 31.12.1998. Poukazoval na to, že táto hranica bola neskôr posunutá zákonom č. 355/1999
Z.z. do 31.12.1999, avšak tento zákon nebol v dobe služby žalobcu ako vojaka z povolania ešte

v platnosti a účinným sa stal až 22.12.1999, teda generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne rozhodol
retroaktívne podľa zákona, ktorý v dobe trvania služby žalobcu ako vojaka z povolania neexistoval.
K týmto námietkam správny súd poukazuje na už vyššie uvedené skutočnosti v odôvodnení tohto
rozsudku, ako aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sk/31/2019. Žalobcovi nebol priznávaný
nárok podľa ustanovenia § 174 zákona č. 100/1988 Zb., nárok podľa predmetného ustanovenia

žalobca nespĺňal nielen pre nesplnenie podmienky podľa § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb.,
ale pre nesplnenie podmienok uvedených v odseku 1 predmetného ustanovenia (vo vzťahu k iným
možným skorším dátumom vzniku nároku na starobný dôchodok), preto uvedené námietky žalobcu preposúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia nemajú relevanciu a správny súd ich vyhodnotil ako
neopodstatnené.

66. Pokiaľ žalobca namietal, že mu v minulosti bol vyplácaný dôchodok dňom 01.01.2014 a dožadoval
sa aplikácie rovnakých parametrov, správny súd poukazuje na to, že rozhodnutie, na základe ktorého sa
tak stalo, bolo neskôr zrušené pre jeho nezákonnosť, preto ani túto námietku správny súd nepovažoval
za opodstatnenú.

67. Posledná skupina žalobných námietok sa týkala aplikácie Dohovoru č. 128 a krátenia starobného
dôchodku podľa jeho článku 33 ods. 2. Aj tieto námietky žalobcu vyhodnotil správny súd ako nedôvodné.
Uvedený Dohovor bol zverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a ako uviedol aj samotný
žalobca týmto zverejnením sa stal pre Slovenskú republiku záväzným.

68. Ako uviedol aj Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 9Sk/31/2019 v bode 52., podľa čl. 2 Dohovoru č.

128 každý členský štát bude vykonávať časť I, aspoň jednu z častí II, III a IV, príslušné ustanovenia častí
V a VI a časť VII tohto Dohovoru. Dohovor bol Československou socialistickou republikou ratifikovaný
11.01.1990 a vyhlásený pod č. 416/1991 Z. z.. Z ustanovenia čl. 19 Dohovoru č. 128 priamo vyplýva
nárok na zachovanie starobného dôchodku po celú dobu sociálnej udalosti, teda počas celého života po
prežití ustanoveného veku. Dohovor č. 128 má charakter medzinárodnej zmluvy, ktorá priamo zakladá

právo fyzických osôb na zachovanie nároku na starobný dôchodok, a teda na jeho vykonanie nebolo
potrebné prijať osobitný zákon. Príslušné ustanovenia Dohovoru č. 128 majú prednosť pred zákonom
č. 461/2003 Z. z. a sú priamo záväzné aj pre žalovanú.

69.SprávnysúdpoukazujeajnarozsudokNajvyššiehosúduSRsp.zn.9So/19/2017zodňa31.05.2017,

v ktorom tento uviedol, že „podľa Oznámenia federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 416/1991
Zb. dňa 29. júna 1967 bol na 51. zasadaní generálnej konferencie Medzinárodnej organizácie práce
prijatý Dohovor o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach (č. 128). Ratifikáciu Dohovoru
Československou socialistickou republikou zapísal 11. januára 1990 generálny riaditeľ Medzinárodného
úradu práce s tým, že Československá socialistická republika prijíma záväzky, len pokiaľ ide o časť III.

Podľa svojho článku 48 odseku 3 Dohovor nadobudol pre Českú a Slovenskú Federatívnu Republiku
platnosť 11. januárom 1991. Podľa čl. 2 ods. 1, I. časti Dohovoru č. 128 každý členský štát, pre ktorý
je v platnosti tento Dohovor, bude vykonávať a) časť I, b) aspoň jednu z častí II, III a IV, c) príslušné
ustanovenia častí V a VI a d) časť VII. Podľa čl. 2 ods. 2 Dohovoru č. 128 každý členský štát uvedie
v ratifikácii, ohľadne ktorých z častí II až IV prijíma záväzky vyplývajúce z Dohovoru. Z uvedeného

jednoznačne vyplýva, že pre ČSFR a teda aj pre Slovenskú republiku ako nástupnícky štát sú záväzné
ustanovenia nielen časti III, ale aj časti I, V a VI Dohovoru, teda aj čl. 33 ods. 2, uvedený v VI. časti
Dohovoru.“ S citovaným právnym posúdením sa stotožňuje aj správny súd v tu preskúmavanej veci.

70. Podľa čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128, ktorý je súčasťou VI. časti (spoločné ustanovenia), ak má

alebo ak by mala inak chránená osoba nárok na dávku ustanovenú v tomto Dohovore a ak dostáva inú
peňažnú dávku sociálneho zabezpečenia za tú istú sociálnu udalosť, s výnimkou rodinných prídavkov,
môžu sa dávky podľa tohto Dohovoru krátiť alebo zastaviť za určených podmienok a v určenom rozsahu
za podmienky, že časť dávok, ktorá sa kráti alebo je zastavená, nepresahuje druhú dávku. Z čl. 33 ods.
2 Dohovoru podľa názoru správneho súdu vyplýva, že v prípade súbehu nárokov na dávky v starobe tak

zo všeobecného ako aj osobitného systému sociálneho zabezpečenia je možné starobný dôchodok zo
všeobecného systému krátiť, najviac však o sumu dávky z osobitného systému (výsluhový dôchodok),
patriacu ku dňu priznania starobného dôchodku.

71. K zostávajúcim námietkam žalobcu týkajúcim sa aplikácie Dohovoru č. 128 a zákonnosti krátenia

sumy starobného dôchodku podľa jeho čl. 33 ods. 2 sa už vyjadril Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn.
9Sk/31/2019 zo dňa 25.11.2020, na ktorého odôvodnenie správny súd poukazuje, a to najmä na body
53. a 54. uvedeného rozsudku, podľa ktorých:

„53. Otázkou aplikácie čl. 33 Dohovoru č. 128 vo vzťahu k súbehu nároku na dávky v starobe zo

všeobecného a osobitného systému sociálneho poistenia (zabezpečenia) sa najvyšší súd už zaoberal,
keď konštatoval: „...zákonodarca doteraz na vykonanie čl. 33 ods. 2 dohovoru č. 128 neupravil zákonom
postup krátenia starobného dôchodku v prípade jeho súbehu s výsluhovým dôchodkom z osobitného
systému sociálneho zabezpečenia. Je však potrebné zdôrazniť aj to, že zákon o sociálnom poistenípriamo v ustanoveniach § 60 ods. 2 a § 255 ods. 5 vylúčil možnosť započítania obdobia služby policajta
získaného v rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok (minimálne 15 rokov) do obdobia
dôchodkového poistenia. Len výkladom relevantných predpisov spôsobom, ktorý najvyšší súd považuje

za konformný s ústavou, vo viacerých svojich rozhodnutiach judikoval, že výsluhový dôchodok má od
dovŕšenia dôchodkového veku podľa zákona o sociálnom poistení charakter dávky v starobe, ktorú má
na mysli čl. 33 ods. 2 dohovoru č. 128. Bez tejto judikatúry by žalovaná pre nárok na starobný dôchodok v
zmysle už uvedených ustanovení § 60 ods. 2 a § 255 ods. 5 zákona o sociálnom poistení vôbec nemohla
pre účely nároku a výšky starobného dôchodku započítať sťažovateľovi dobu služby v Policajnom zbore.

Súčasne je potrebné konštatovať, že ak napriek už ustálenej judikatúre najvyššieho súdu týkajúcej sa
nároku poberateľov výsluhového dôchodku na starobný dôchodok zákonodarca doteraz v súlade s čl. 33
ods. 2 dohovoru č. 128 legislatívne neupravil osobitný spôsob výpočtu a krátenia starobného dôchodku,
potom pri absencii takejto úpravy (rovnako ako pri pretrvávajúcej absencii zohľadnenia doterajšej
judikatúry zákonnou úpravou nároku poberateľov výsluhových dôchodkov na zohľadnenie obdobia
služby zakladajúcej nárok na výsluhový dôchodok aj na účely nároku a výšky starobného dôchodku) je

úlohou súdu vysporiadať sa s touto „dierou v zákone“ tak, aby bolo zachované ústavou garantované
právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe. ...Vzhľadom na túto skutočnosť výsluhový
dôchodok má odo dňa dovŕšenia dôchodkového veku povahu dávky v starobe, ktorú je potrebné
považovať v zmysle čl. 33 ods. 1 dohovoru č. 128 za inú peňažnú dávku sociálneho zabezpečenia
za tú istú sociálnu udalosť (prežitie určeného veku). Takou dávkou je aj starobný dôchodok, na ktorý

vzniknenárokpodľazákonaosociálnompoistení.„Vzhľadomnasúbehnárokovnadvedávkyrovnakého
druhu (dávky v starobe) potom v súlade s čl. 33 ods. 2 dohovoru č. 128 prichádza do úvahy krátenie
starobného dôchodku. Iný postup a priznanie starobného dôchodku podľa zákona o sociálnom poistení
v plnej, tzv. teoretickej výške (tu 707,20 €) by mal za následok priznanie dvoch povahovo rovnakých
dávok za tie isté doby poistenia, čo by viedlo k neodôvodnenému a neprimeranému zvýhodneniu osôb,

poistených v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia a k diskriminácii poistencov, ktorí získali
obdobia poistenia v takom istom rozsahu, len vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia.“ Vzhľadom
na uvedené kasačný súd konštatuje, že príslušné orgány verejnej správy ako i krajský súd vec správne
právne posúdili, ak v zmysle už ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dospeli k
záveru, že v danom prípade je potrebné pristúpiť ku kráteniu starobného dôchodku sťažovateľa v súlade

s čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128.
54. Dohovor č. 128 neurčuje spôsob výpočtu dávok z osobitného alebo všeobecného systému poistenia,
ten je určený právnymi predpismi jednotlivých štátov. Spôsob výpočtu dávky zo všeobecného systému
poistenia pri súbehu s dávkou z osobitného systému poistenia zákonodarca doteraz v zákone č.
461/2003 Z. z. neupravil. Z toho dôvodu spôsob určenia sumy starobného dôchodku zo všeobecného

systému poistenia ku dňu súbehu s dávkou z osobitného systému poistenia vychádza z judikatúry
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej je odporkyňa povinná vypočítať teoretickú sumu
starobného dôchodku žiadateľa o túto dávku, to znamená so zhodnotením tak doby tzv. civilného
zamestnania, ako aj doby služby a samotnú výšku starobného dôchodku určí jej krátením o koeficient,
ktorý sa rovná pomeru doby poistenia získanej z osobitného systému poistenia (delenec) a súčtu

doby poistenia zo všeobecného systému poistenia aj doby v osobitnom systéme (deliteľ). Príslušná
pobočka Sociálnej poisťovne vo svojom prvostupňovom rozhodnutí vo svojom rozhodnutí vypočítala
sumu priznaného starobného dôchodku uvedeným spôsobom.“

72. Aj z už ustálenej judikatúry Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že najskôr

je potrebné vypočítať teoretickú sumu starobného dôchodku v čase vzniku nároku na predčasný
starobný dôchodok, kde sa zhodnotia všetky doby poistenia, teda vo všeobecnom aj osobitnom
systéme sociálneho poistenia (zabezpečenia) a takto vypočítaný dôchodok krátiť v zmysle čl. 33 ods. 2
Dohovoru koeficientom určeným ako podiel doby poistenia získanej z osobitného systému sociálneho
zabezpečenia (delenec) a súčtu doby poistenia vo všeobecnom systéme poistenia aj doby v osobitnom

systéme (deliteľ), najviac o sumu výsluhového dôchodku. Keďže v zmysle vyššie citovaného rozsudku
sp. zn. 9Sk/31/2019, ako aj ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho správneho súdu SR, ide aj
v prípade výsluhového dôchodku odo dňa dovŕšenia dôchodkového veku jeho poberateľa, aj v prípade
starobného dôchodku, o dávky majúce charakter dávok v starobe, postup žalovanej v tu posudzovanej
veci pri výpočte sumy starobného dôchodku tak ako ho uskutočnila, bol zákonný a správny.

73. Žalovaná postupovala podľa záväzného právneho názoru vysloveného Najvyšším súdom SR
v rozsudku sp. zn. 9Sk/31/2019 a zohľadnila všetky skutočnosti, ktoré jej boli v pôvodnom konaní
kasačným súdom vytknuté. Správne určila rozhodné obdobie na zistenie priemerného mesačnéhozárobku a to v súlade s ustanoveniami § 12 ods. 3 písm. a) a § 12 ods. 3 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb.,
keďže žalobca bol po vzniku nároku na starobný dôchodok nepretržite zamestnaný v I. kategórii funkcií
do 31.12.1998. Žalovaná správne vychádzala zo základnej výmery 60 % priemerného mesačného

zárobku s pripočítaním najviac 30 % priemerného mesačného zárobku podľa § 22 ods. 1 písm. a) bod
1., ods. 2 a ods. 4 zákona č. 100/1988 Zb., keďže žalobca po vzniku nároku na starobný dôchodok podľa
§ 132 ods. 1 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb. nepretržitým výkonom služby získal 20 rokov v I. kategórii
funkcií. Napokon správne bolo aj krátenie sumy starobného dôchodku podľa čl. 33 ods. 2 Dohovoru č.
128, úprava jeho výslednej sumy v súlade s § 82 zákona o sociálnom poistení a priznanie starobného

dôchodku od 07.08.2010, t. j. najviac tri roky spätne od uplatnenia nároku v súlade s § 114 ods. 1 zákona
o sociálnom poistení.

74. K námietke, že žalobca bol v osobitnom systéme poistenia poistený len od 01.05.1998 do
31.12.1998, keď dňom 01.05.1998 došlo k odčleneniu osobitného od všeobecného systému poistenia,
správny súd uvádza, že žalobca z tejto premisy vyvodzuje, že potom by dávku výsluhového dôchodku

z osobitného systému bolo možné vypočítať len za obdobie ôsmich mesiacov. Uvedené sa však nestalo,
keď z potvrdenia Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia nachádzajúceho sa v administratívnom
spisevyplýva,ženanároknadávkuvýsluhovéhodôchodkubolažalobcovizhodnotenádobaslužobného
pomeru od 22.07.1957 do 31.12.1998. Pokiaľ teda žalobcovi bola na výsluhový dôchodok zhodnotená
doba služobného pomeru takýmto spôsobom, správne potom rozhodla žalovaná, keď aj ona zohľadnila

túto dobu služby (41 rokov) ako obdobie dôchodkového zabezpečenia, ktoré už bolo zhodnotené
v osobitnom systéme, t. j. na určenie sumy výsluhového dôchodku a túto dobu potom spomerovala
s celkovým úhrnom dôb poistenia získaných v osobitnom aj všeobecnom systéme sociálneho poistenia.

75. Ostatnými žalobnými námietkami sa správny súd bližšie nezaoberal, nakoľko tieto sa netýkali tu

preskúmavaného napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho prvostupňového rozhodnutia, ale
týkali sa starších administratívnych či súdnych konaní a rozhodnutí, ktoré nie sú predmetom prieskumu
v tu posudzovanej veci, preto správny súd nie je oprávnený ich v tomto konaní preskúmavať.

76. Na základe vyššie uvedeného správny súd rozhodol tak, že podľa § 190 SSP správnu žalobu žalobcu

zamietol.

77. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 a nasl. SSP tak, že účastníkom konania
nepriznal právo na náhradu trov konania. Podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario) právo na náhradu trov
konania v správnom súdnictve má len taký žalobca, ktorý bol v konaní celkom alebo sčasti úspešný.

Žalobca nebol v konaní úspešný, preto mu správny súd právo na náhradu trov konania nepriznal.
Žalovanej, ktorá v konaní úspešná bola, správny súd nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože
takýto postup sa podľa § 168 SSP uplatní len vtedy, ak to možno spravodlivo požadovať a správny súd
takéto podmienky pre priznanie náhrady trov konania žalovanej nezistil.

Poučenie:

Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania,
ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech (§ 442 ods. 1 SSP).
Kasačná sťažnosť musí by podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia Správneho súdu
v Banskej Bystrici oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP).
Kasačná sťažnosť sa podáva na správnom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal (§ 444 ods. 1 SSP).

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a

nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

(2) Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie
právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje
podania pred správnym súdom.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie

napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c)
opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa
podáva, d) návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie
kasačnej sťažnosti.
Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden
rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden

rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie
podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v prípade konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/
(správne žaloby v sociálnych veciach) nemusí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom
(§ 449 ods. 2 písm. b/ SSP).